Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Monday, October 26, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 11Co/105/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5719202949
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Miroslav Šepták
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5719202949.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Miroslava Šeptáka a
členov senátu JUDr. Evy Malíkovej a JUDr. Romana Tichého, v spore žalobcu: D. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q. XX, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou Baník & Partners s. r. o., so sídlom Košická
4984/46, Bratislava, IČO: 51 329 972, proti žalovanému: UNIQA poisťovňa, a. s., so sídlom Krasovského
15, Bratislava, IČO: 00 653 501, o zaplatenie 4.961,00 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 10C/32/2019-186 zo dňa 13.05.2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie 5 % úroku z
omeškania ročne zo sumy 3.912,00 Eur od 10.07.2019 do 17.02.2020, p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i
a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti zostáva rozsudok súdu prvej inštancie n e d o t k n u t ý .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“) žalobu žalobcu o
zaplatenie 5 % úroku z omeškania ročne zo sumy 3.912,00 Eur od 10.07.2019 do 17.02.2020 v
celom rozsahu zamietol (výrok I.). Vo zvyšku uplatneného nároku konanie zastavil (výrok II.). Žalobcovi
proti žalovanému náhradu trov konania nepriznal (výrok III.). V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol,
že v súdenej veci sa žalobca domáhal v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z.

o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej len zák. č. 381/2001 Z. z.) nároku na náhradu škody vzniknutej mu na zdraví pri dopravnej
nehode, ktorú zavinil poistený žalovaného ako vodič osobného motorového vozidla zn. Peugeot 206,
EČ: MT361CN. Od počiatku bola v konaní sporná otázka, či žalobca svoj nárok na odškodnenie
sťaženia spoločenského uplatnenia preukázal ešte pred podaním žaloby na súd, alebo až v priebehu
konania podaním znaleckého posudku, ktorý si po vyšetrení žalobcu objednala žalovaná strana a či sa
žalovaný poskytnutím poistného plnenia (s ktorým sa nakoniec žalobca uspokojil vo výške vyplývajúcej

zo znaleckého posudku, z ktorého dôvodu aj zobral v časti uplatňovanej istiny svoju žalobu späť) v sume
3.912,00 Eur dostal do omeškania. Pri svojom rozhodovaní okresný súd vychádzal z právnych záverov
vyplývajúcich z judikatúry Najvyššieho súdu SR, konkrétne sp. zn. 3Cdo/145/2017 zo dňa 22.11.2018,
v ktorom najvyšší súd uviedol, že nárok na úroky z omeškania podľa ustanovenia § 11 ods. 8 zák.
č. 381/2001 Z. z. je striktne viazaný na nesplnenie povinnosti poisťovne vyplývajúcej z ust. § 11 ods.
6 zákona č. 381/2001 Z. z. Vzhľadom na dôkaznú situáciu a korešpondenciu medzi stranami sporu,

ako aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré strany predkladali a s ktorými sa súd prvej inštancie oboznámil,
dospel k presvedčeniu, že poisťovňa neporušila povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 citovaného zákona.
Ihneď po oznámení nároku žalobcu, a síce poškodeniu zdravia vo forme trvalých následkov listom zodňa 12.06.2018, poisťovňa v súlade s § 11 ods. 6 písm. b/ citovaného zákona poskytla poškodenému
žalobcovi písomné vysvetlenie k ním uplatnenému nároku na náhradu škody, a teda splnila si svoju
zákonnú povinnosť. Žalovaný neodmietol po doručení listu žalobcu a k nemu pripojenému lekárskemu

posudku MUDr. P. L. zo dňa 07.06.2018 plniť, ale požiadal žalobcu o riadny posudok, ktorý by mal
náležitosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., na podklade ktorého by mu mohol poskytnúť
uplatnený nárok. Žalovaný predovšetkým žiadal, aby bol posudok vydaný zdravotníckym zariadením
alebo posudzujúcim lekárom zdravotníckeho zariadenia, v ktorom sa žalovaný naposledy v súvislosti
so svojím ochorením liečil. So žalovanou stranou sa súd prvej inštancie stotožnil v tom smere, že

skutočne z lekárskych správ, ktoré pripojil žalovaný do súdneho spisu, nevyplynulo, že by mu MUDr.
L., ktorý podal jednak lekársky posudok zo dňa 07.06.2018, ale následne potom aj dňa 26.11.2018 v
nezmenenej podobe, bol lekárom, u ktorého prebiehala liečba žalobcu. Z časti zdravotnej dokumentácie,
ktorú procesné strany pripojili do spisu, je zrejmé, že žalobca v súvislosti so svojimi zraneniami pri
dopravnej nehode dňa 02.03.2017 bol hospitalizovaný na ortopedickej klinike Univerzitnej nemocnice v
Martine v čase od 02.2017 do 04.03.2017 (viď č. l. 78). Bol prijatý za účelom operačnej liečby fraktúry

mediálneho maleolu s tým, že približne po roku počas hospitalizácie od 24.04.2018 do 26.04.2018
(viď prepúšťacia správa z č. l. 57) mu počas hospitalizácie bol extrahovaný osteosyntetický materiál a
podľa záverov prepúšťacej správy bol kontrolovaný na traumatologickej ambulancii Martinskej fakultnej
nemocnice podľa potreby, pričom stehy mu mali byť extrahované 10. pooperačný deň v spádovej
chirurgickejambulanciivPLK,vprípadepotrebykontrolaajskôr.Žalobcaodprepusteniadňa26.04.2018

neprodukoval žiaden doklad preukazujúci, že by sa v tomto období, prípadne pred 26.04.2018 bol liečil
v nejakom zdravotníckom zariadení špecializovanom v odvetví chirurgie alebo ortopédie. Až 07.06.2018
predložil lekársky posudok vystavený MUDr. P. L. zo Súkromnej chirurgickej ambulancie v Ružomberku.
Potom, čo poisťovňa žiadala, aby predložil lekársky posudok vypracovaný posudzujúcim lekárom zo
zdravotníckehozariadenia,vktoromnaposledyprebiehalaliečbažalobcu,aleboabypreukázal,želiečba

žalobcu pred podaním lekárskeho posudku prebiehala práve u MUDr. L. sa žalobca pravdepodobne
v októbri a v novembri 2018 liečil v zdravotníckom zariadení MUDr. Ladislava Szaba Ortopfis L+L,
s. r. o. so sídlom v Martine, o čom svedčia nálezy vystavené týmto zdravotníckym zariadením (č. l.
62), pričom práve na doporučenie tohto zdravotníckeho zariadenia sa potom podrobil aj rehabilitácii
pred MUDr. P. N. v neštátnom zdravotníckom zariadení Martinská poliklinika, s. r. o. so sídlom v

Martine, o čom svedčia nálezy vystavené týmto zdravotníckym zariadením v októbri a v novembri 2018.
Posledný nález z 05. novembra 2018 však vystavil MUDr. C. P. z Ortopfis L+L, s. r. o. so sídlom v
Martine a vyplýva z neho, že liečba žalobcu je ukončená a stav je zlepšený. Následne bol ale žalobca
znova vyšetrený 26. novembra 2018 u MUDr. P. L., o čom svedčí nález zo dňa 26. novembra 2018
(č. l. 65). Menovaný lekár skonštatoval, že ide o kontrolu po rehabilitačnej liečbe a toho istého dňa

podával lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia pre žalobcu. Za takýchto okolností
skutočne nebolo možné súhlasiť s tým, že by MUDr. P. L. bol tým lekárom, ktorý by žalobcu liečil.
Podľa presvedčenia súdu prvej inštancie bolo ním Zdravotnícke zariadenie Ortophis L+L, s. r. o. so
sídlom v Martine prostredníctvom ortopéda MUDr. C. P., ktorý doporučil rehabilitačnú liečbu, ktorej sa
nakoniec žalobca podrobil u MUDr. L. N. a nakoniec po jej ukončení vyhodnotil zdravotný stav žalobcu.

Po hospitalizácii v apríli 2018 týmto posledným zdravotníckym zariadením bola Univerzitná nemocnica
Martin a jej ortopedicko-traumatologická klinika. Pokiaľ žalobca predložil list, z ktorého vyplynulo, že
MUDr. C. P. dňa 21.05.2019 na žiadosť žalobcu, aby mu vypracoval lekársky posudok pre hodnotenie
sťaženia spoločenského uplatnenia, takýto lekársky posudok pre žalobcu odmietol vypracovať s tým,
že sa danej problematike nevenuje, ani nebol posledným lekárom, ktorý pacienta videl, mohol sa

žalobca obrátiť s takýmto postupom MUDr. C. P., resp. zdravotníckeho zariadenia, pre ktoré tento lekár
pracuje na orgán dohľadu nad výkonom zdravotníckej starostlivosti a prípadne, pokiaľ nechcel, aby
jeho nároky ostali dlhodobo neuspokojené (podľa presvedčenia súdu pre nesprávny postup posledného
ošetrujúceho lekára žalobcu) mohol predložiť znalecký posudok, tak ako to predpokladá § 7 ods. 6
zákona č. 437/2004 Z. z. Za daných okolností musel okresný súd súhlasiť s obranou žalovaného

spočívajúcou v tom, že MUDr. L., ktorý podával dva lekárske posudky v prospech žalobcu, o ktoré
tento opiera svoje nároky vo vzťahu k žalovanej poisťovni, nebol ošetrujúcim lekárom žalobcu. Bol to
len špecialista, ktorého žalobca vyhľadal a ktorý žalobcu bezprostredne vyšetril v súvislosti s podaním
lekárskych správ, o ktoré ho žalobca požiadal. Preto súd prvej inštancie dospel k presvedčeniu, že pred
podaním žaloby na súd žalobca nepreukázal svoj nárok, tak ako to predpokladá § 15 ods. 1 zákona

č. 381/2001 Z. z. Žalobca náležite svoj nárok nepreukázal poisťovni predložením nespochybniteľného
lekárskeho posudku, aký predpokladá zákon, poisťovňa pritom svoju korešpondenciu vo vzťahu k
žalobcovi usmerňovala, a teda poskytovala mu vysvetlenie k tomu, akým spôsobom by svoj nárok
mohol preukázať. Nakoniec však bol nárok žalobcu preukázaný avšak až v priebehu súdneho konaniaza aktívnej asistencie práve žalovanej strany a okamžite po podaní znaleckého posudku poisťovňa
pristúpila k plneniu, čo nakoniec žalobcu viedlo k späťvzatiu žaloby v časti celej istiny a čiastočne v časti
úroku z omeškania. S ohľadom na takto opísaný skutkový dej okresný súd dospel k presvedčeniu, že

do poskytnutia poistného plnenia v priebehu súdneho konania poisťovňa neporušila svoje povinnosti
uvedené v § 11 ods. 6, a preto žalobcovi neprislúchajú úroky z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona č.
381/2001 Z. z., ktoré sú prísne viazané na porušenie povinnosti uvedenej v ust. § 11 ods. 6 citovaného
zákona. Okresný súd preto žalobu zamietol tam, kde žalobca požadoval priznať nárok na 5 % úrok
z omeškania ročne zo sumy poskytnutého poistného plnenia vo výške 3.912,00 Eur od 10.07.2019

do 17.02.2020. O trovách konania súd rozhodol podľa § ust. 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne
súd neprizná náhradu trov konania a ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. V tomto prípade
možno konštatovať, že procesne zavinila zastavenie konania žalovaná strana, ktorá približne v 4/5-
inách, uspokojila žalobcu, pokiaľ ide o žalobou uplatnený nárok a táto skutočnosť viedla žalobcu k
späťvzatiužalobyvčasti:Tedavzmysleust.§256ods.1CSP,podľaktorého,akstranaprocesnezavinila
zastavenie konanie, súd prizná náhradu trov konania protistrane, by žalovaný mal žalobcovi nahradiť

trovy konania. Súd však prihliadal na skutočnosť, že žalobca až za aktívnej súčinnosti žalovanej strany v
priebehu konania preukázal uplatnený nárok na poistné plnenie aj to nie v takej výške, v akej ho pôvodne
žalobou žiadal a preto nie je spravodlivé, ak k uspokojeniu nároku žalobcu došlo takmer okamžite po
jeho preukázaní v priebehu konania, mal žalobca vo vzťahu k žalovanému právo na náhradu aspoň
časti trov konania. Okresný súd s prihliadnutím na tieto okolnosti prípadu považoval za spravodlivejšie

aj voči žalovanému, aby žalobcovi, ktorý by inak nárok na náhradu trov konania mal, ich náhradu proti
žalovanému nepriznal.

2. Proti uvedenému rozsudku žalobca (ďalej aj „odvolateľ“) čo do výrokov I. a III. ako súvisiacom
podal odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Namietal, že zamietajúci výrok v časti

uplatneného nároku o zaplatenie príslušenstva z uplatnenej pohľadávky vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V bližších podrobnostiach uviedol, že neobstojí argumentácia súdu prvej
inštancie opierajúca sa o závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 145/2017, pretože toto
rozhodnutie je potrebné vnímať jednak v kontexte konkrétnej prejednávanej veci a jednak je potrebné
podrobiť ho kritickému skúmaniu (čl. 2 CSP). Vo veci riešenej Najvyšším súdom bolo v zákonnej 3-

mesačnej lehote poškodenému poskytnuté vysvetlenie dôvodov neplnenia, preto nebola poisťovňa
povinná platiť úrok z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. V súdenej veci podľa
presvedčenia žalobcu takéto vysvetlenie poskytnuté nebolo, resp. uvedenie dôvodov ad absurdum
nemožno považovať za splnenie povinnosti žalovaného podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z.
Žalovaný ako jeden z poisťovateľov vykonávajúcich povinné zmluvné poistenie dlhodobo nahliada na

otázku posudzujúceho lekára diametrálne odlišným a podľa žalobcu aj zákonne rozporným spôsobom.
Prílohou listu zo dňa 03.12.2018 žalobca predložil žalovanému celú zdravotnú dokumentáciu súvisiacu
s úrazom spolu s lekárskym posudkom a správou od MUDr. P. L. zo dňa 26.11.2018, zároveň
argumentoval, z akého dôvodu tento považuje za súladný s § 7 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z. o
náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Za liečbu definuje zákon vedomé

ovplyvnenie zdravotného stavu osoby s cieľom navrátiť jej zdravie, zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jej
zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky jej choroby (§ 2 ods. 10 zákona č. 576/2004 Z.
z.). Logickým a systematickým výkladom citovaného ustanovenia je možno za posudzujúceho lekára,
teda lekára, ktorý v zmysle definície § 2 ods. 3 písm. d/ zákona č. 347/2004 Z. z. naposledy liečil
poškodeného, v súvislosti s poškodeným na zdraví označiť aj lekára, ktorý je atestovaný v príslušnom

odbore zodpovedajúcom poškodeniu zdravia, poškodeného klinicky vyšetrí, vystaví lekársku správu
a predpíše napr. medikamentóznu liečbu. Žalovaný však opakovane a pravdepodobne ako jediný
spomedzi poisťovateľov v tomto segmente poistenia trvá na hodnotení lekárom, ktorý poškodeného
liečil konštantne od úrazu až do momentu uplatnenia nároku, tu sa však častokrát jedná o lekárov,
ktorí nie sú pre tento účel dostatočne erudovaní, hodnotenie odmietnu, či k požiadavke nepristupujú s

náležitou starostlivosťou. Súd prvej inštancie v bode 20. a 21. svojho rozsudku teoretizoval, že podľa
jeho presvedčenia je posudzujúcim lekárom, ktorý žalobcu skutočne liečil, zdravotnícke zariadenie
Ortofys L+L, s. r. o. so sídlom v Martine prostredníctvom ortopéda MUDr. C. P., a to aj napriek
tomu, že písomný lekársky nález eviduje práve od MUDr. L. zo dňa 26.11.2018. Pritom MUDr. P.
v reakcii na žiadosť žalobcu o vypracovanie lekárskeho posudku uviedol, že sa tejto problematike

nevenuje, pričom toto odmietnutie okresný súd vyhodnotil ako nesprávny prístup a dôvod obrátiť sa
na orgány dohľadu nad výkonom zdravotnej starostlivosti. Inými slovami, žalobca sa má domáhať
vypracovania lekárskeho posudku lekára, ktorý hodnotenie jeho nároku realizovať nevie, nevenuje sa
tomu a v konečnom dôsledku ho i odmietol. Pokiaľ súd prvej inštancie uviedol, že žalobca moholpredložiť znalecký posudok, takýto postup by opäť nebol súladný s ust. § 7 ods. 6 zákona č. 437/2004
Z. z., nakoľko citované ustanovenie predpokladá najskôr vypracovanie lekárskeho posudku a až v
prípade pochybností o správnosti bodového hodnotenia možno o hodnotenie požiadať znalca. Pre

úplnosť je potrebné uviesť, že žalovaný plnil dňa 5. júna 2017 nárok žalobcu na náhradu za bolesť,
kde podkladom pre likvidáciu bol lekársky posudok vypracovaný MUDr. D. K. dňa 25.04.2017 opäť
lekárom, ktorý žalobcu pre tento účel len vyšetril a vystavil mu lekársku správu; v tomto prípade však
žalovaný nedostatok posudzujúceho lekára nenamietal; súd na uvedený argument nereflektoval. S
poukazom na uvedené odvolateľ vyslovil názor, že súd prvej inštancie neprimerane tvrdo vyložil zákon

príliš formalistickým spôsobom, keď trval na tom, že vyčísliť legitímny nárok žalobcu mohol výlučne
lekár, ktorý poškodeného liečil ako posledný. V nadväznosti na uvedené poukázal na právnu úpravu v
Českej republike, kde na podklade metodiky Najvyššieho súdu ČR vzniklo osobitné znalecké odvetvie
„Stanovení nemateriální ujmy na zdraví“ a hodnotenia predmetných nárokov realizujú výlučne lekári
splňujúcikvalifikačnépredpoklady.Vďalšejčastipodanéhoodvolaniažalobcapoukázalnatúskutočnosť
(ktorá v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu vyriešená nie je), že žalovaný ako poisťovňa má nielen

nepeňažnú povinnosť na posúdení nároku poškodeného v 3-mesačnej lehote, ktorej nesplnenie je
sankcionované úrokom z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z., ale má aj peňažnú
povinnosť na plnenie voči poškodenému. Pri výklade ust. § 11 ods. 8 citovaného zákona nie je možné
opomenúť ani tú skutočnosť, že zákonodarca mal zrejme úmysel do tohto ustanovenia transponovať
úpravu ods. 19 Preambuly Smernice 2000/26/ES Európskeho parlamentu a Rady zo 16. mája 2000

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o zmene a doplnení Smerníc Rady č. 73/239/EHS a
88/357/EHS. Je možné vychádzať z bodu 5 prílohy zákona. Podľa citovaného predpisu „okrem týchto
sankcií je vhodné zaviesť povinnosť platenia úrokov z výšky náhrady stanovenej poisťovňou alebo
súdom poškodenej osobe, ak sa plnenie realizovalo v zmienenej predpísanej lehote; ak má členský štát

platné vnútroštátne predpisy, ktoré obsahujú požiadavku platenia úroku z omeškania, toto ustanovenie
sa môže vykonať odkazom na tieto predpisy“. Uvedený úmysel nemusí byť pri reštriktívnom výklade
zákona č. 381/2001 Z. z. naplnený v zhode s duchom citovanej smernice. Ak zákon má sankcionovať
úrokom z omeškania výlučne nesplnenie peňažnej povinnosti poisťovateľa, tak tým účel citovanej
smernice nie je naplnený. Vnútroštátne právne predpisy je však potrebné vykladať takým spôsobom, aby

bol výkladom účel európskych noriem prenesený do vnútroštátneho práva. Je teda potrebné zvoliť taký
výklad, ktorý umožní sankcionovať nesplnenie peňažnej povinnosti poisťovateľa úrokom z omeškania.
Toto vnútroštátne právo umožňuje. Ust. § 1 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. totiž odkazuje okrem iného
aj na Občiansky zákonník. Nie je teda žiadna prekážka aplikovať aj v prípade omeškania poisťovateľa s
peňažným plnením ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pričom ust. § 11 ods. 8 zákona č. 381/2011

Z. z. sa ako lex specialis uplatní len v prípade osobitného typu omeškania - a to omeškania z dôvodu
nesplnenia si oznamovacej povinnosti. Pri určení prvého dňa omeškania je pritom možné vychádzať
z ust.§ 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z., ktorý upravuje lehotu, dokedy je poisťovateľ povinný plniť.
Takýtovýkladjeplnevsúladesúčelomcitovanejsmerniceazároveňniejeanivrozporesvnútroštátnym
právom. Chybným výkladom možno totiž dospieť k absurdným záverom. Poisťovateľ by uvedením

akéhokoľvek dôvodu (aj absurdného či protiprávneho) a jeho oznámením poškodenému podľa § 11 ods.
6 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z. mohol odmietať a zdržiavať plnenie, ktoré poškodenému riadne
a právom patrí a vyhýbať sa tak plneniu svojej základnej povinnosti poskytnúť poškodenému plnenie
náhrady škody, a to bez akýchkoľvek právnych následkov. Podľa názoru žalobcu ide o absurdný výklad,
ktorý je v zrejmom rozpore so základným účelom a zmyslom citovaného zákona, ktorým je okrem iného

včasné poskytnutie spravodlivej náhrady škody osobám poškodeným prevádzkou motorového vozidla.
Samozrejme poškodený môže uplatniť svoje práva na plnenie aj súdnou cestou, častokrát by však išlo
o súdne spory trvajúce niekoľko rokov. V týchto prípadoch by sa preto poškodený domohol spravodlivej
náhrady škody s niekoľkoročným omeškaním, a to bez akéhokoľvek dôsledku pre poisťovateľa. V závere
podaného odvolania žalobca ešte nesúhlasil s aplikáciou ust. § 257 CSP na rozhodnutie o trovách

konania, majúc za to, že správne mal okresný súd na rozhodnutie o trovách aplikovať ust. § 255 a §
256 CSP. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 4.961,00 Eur s príslušenstvom. Žalovaný žalobcovi
v priebehu konania plnil sumu 3.912,00 Eur, a keďže k tomuto plneniu došlo po začatí konania, v tejto
časti predmetu bol žalobca úspešný. Naopak, žalobca zavinil zastavenie konania v tej časti, kde bolo
predmetom zaplatenie sumy 1.049,- eur. Túto časť je preto potrebné pričítať v prospech procesného

úspechu žalovaného. Celkový procesný úspech žalobcu tak predstavuje 78,86 % z predmetu konania
a procesný úspech žalovaného 21,14 % z predmetu konania. Čistý procesný úspech žalobcu po
odpočítaní jeho neúspechu predstavuje 57,72 %. V súdenej veci neboli zákonné predpoklady pre
aplikáciu § 257 CSP, ktoré ustanovenie vyžaduje splnenie 2 kumulatívnych podmienok, a síce dôvodyhodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Pokiaľ ide o prvú podmienku, súd prvej inštancie v
bode 23. rozsudku sa obmedzil len na konštatovanie, že žalobca preukázal uplatnený nárok a za aktívnej
súčinnosti žalovaného v priebehu konania a nebolo by tak spravodlivé priznať mu náhradu trov konania,

čím de facto posúdil dôvodnosť uplatneného nároku vo veci samej. Z pohľadu žalobcu je zasa namieste
konštatovať, že ak by tento žalobu nepodal, žalovaný by uplatnený nárok nelikvidoval a doposiaľ by
trval na svojej požiadavke posudzujúceho lekára. V zmysle § 257 CSP je súd povinný vytvoriť priestor
umožniť stranám sporu vyjadriť svoje stanoviská, k prípadnému použitiu tohto ustanovenia, k čomu však
v tomto konaní nedošlo.

3. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu
na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379 CSP, § 380 CSP a
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219
ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej potvrdil v zmysle ustanovení § 387
ods. 1, 2 CSP. Vo výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie. Vo zvyšnej časti, v ktorej okresný súd konanie zastavil, zostáva rozsudok
súdu prvej inštancie nedotknutý, keďže nebol napadnutý odvolaním.

4.1. Súd prvej inštancie po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom
rozsahu vydal vo veci samej vecne správne rozhodnutie, ktoré je dostatočne podrobné, ale i jasné,

zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi
otázkamiaaspektmi,atedaspĺňazákonnékritériáodôvodneniauvedenévustanovení§220ods.2CSP.
4.2. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní zároveň nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci
význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie

dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej
inštancie tvoria jeden celok, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí
správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie.

5. Odvolací súd je viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolací súd teda preskúmava
napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní.

6. Žalobca v podanom odvolaní, týkajúcom sa veci samej namieta odvolací dôvod v zmysle § 365 ods.
1 písm. h/ CSP, t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci, v danom prípade v otázke nároku na úrok z omeškanie v zmysle ust. § 11 ods. 8 zákona č.
381/2001 Z. z. a v otázke výkladu „posudzujúceho lekára“, ktorý v zmysle definície § 2 ods. 3 písm. d/
zákona č. 347/2004 Z. z. naposledy liečil poškodeného. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav.

O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil
síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

7. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru, že tento odvolací dôvod nie je naplnený.

8. Pokiaľ ide o priznanie nároku - úroku z omeškania poškodeného pri dopravnej nehode, je potrebné
vychádzať z príslušných ustanovení zákona č. 381/2001 Z. z., v zmysle ktorých:
9. Podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu
začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch
mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti

a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a
oznámiťpoškodenémuvýškupoistnéhoplnenia,akbolrozsahpovinnostipoisťovateľaposkytnúťpoistné
plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný,
b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré
znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom

na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa
poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené
dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.10. Podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15
dníposkončeníprešetrovaniapotrebnéhonazistenierozsahupovinnostipoisťovateľaposkytnúťpoistné
plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z

tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.

11. Podľa § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je
povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.

12. Z predmetných ustanovení vyplýva, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania je upravená
v § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. a je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v
§ 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona č. 381/2001 Z. z. Z právnej úpravy vyplýva, že umožňuje úročenie
poistného plnenia v tých prípadoch, keď si poisťovateľ nesplní svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti
so šetrením poistnej udalosti a tiež, keď poškodenému zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre
ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné plnenie bez povinnosti poisťovateľa, že výlučne vo vzťahu

k prešetrovanej poistnej udalosti. Takýto právny názor vyslovil Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojom rozhodnutí sp. zn. 1Cdo 212/2017 zo dňa 26. februára 2019 (obdobne tiež rozsudok Najvyššieho
súdu SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017). Ďalej uviedol, že zmyslom predmetnej úpravy,
resp. jej účelom je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala
nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej

udalosti. Poskytnutie dôkladného vysvetlenia poškodeným osobám v ustanovenej lehote chráni rovnako
aj poisťovateľa pred uložením sankcie - úroku z omeškania. Sankcia v podobe úroku z omeškania má
však inú povahu, už sa nejedná o nárok poškodenej osoby, ktorý si môže, ale nemusí uplatniť (ako je to
obvyklé pri omeškaní v občianskoprávnych vzťahoch). Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon
o poistení zodpovednosti ukladá poisťovateľom automaticky túto sankciu - ako povinnosť, teda bez

ohľadu, či si úrok z omeškania poškodený uplatní alebo nie; iba výška úroku z omeškania sa posudzuje
podľa občianskoprávnych predpisov a jeho vykonávacieho nariadenia. V súdenej veci však platí, že
ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. ako špeciálneho právneho predpisu upravujúceho určitú oblasť
poistenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku majú prednosť pred jeho ustanoveniami (§ 1 ods. 2
zákona č. 381/2001 Z. z.).

13. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že žalovaný si splnil svoje povinnosti v zmysle §
11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z. tým, že listom zo dňa 19. 06. 2018 (č.l. 10 spisu) poskytol žalobcovi
písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmieta poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca nárokoval
a síce, „že ním predložený posudok nespĺňa podmienku zákona č. 430/2004 Z. z. ...žiada preukázať

lekárskymi správami z priebehu liečenia, že MUDr. L. je posudzujúcim lekárom žalobcu, tak ako to určuje
citovaný zákon a zároveň doplniť do posudku sťaženia spoločenského uplatnenia pečiatku primára,
eventuálne prednostu (zástupcu) zdravotníckeho zariadenia...predložiť všetky lekárske správy z liečenia
následkov dopravnej nehody zo dňa 02. 03. 2017 vrátane správ z rehabilitačného liečenia - vstupná a
výstupná lekárska správa.“

14. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že žalovaný si splnil svoju povinnosť ako poisťovateľ
podľa § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z. z., keď poskytol žalobcovi veľmi podrobné dôkladné vysvetlenie
dôvodov, pre ktoré mu nemieni poskytnúť poistné plnenie. Žalovaný preto nie je povinný uhradiť
žalobcovi ako poškodenému aj úroky z omeškania § 11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z..

15. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach
dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS
16/95 a II. ÚS 80/99). Právna istota je definovaná ako stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že
jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak

takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor
bude rozhodnutý spravodlivo (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Cdo/24/2017 z 29. novembra
2017).

16. Na základe vyššie uvedených úvah odvolací súd dospel k záveru, že v žiadnom prípade niet

dôvodu pre to, aby sa odklonil od právnych záverov, ktoré opakovane vo svojich rozhodnutiach judikoval
Najvyšší súd Slovenskej republiky, pokiaľ ide o priznanie úroku z omeškania v zmysle ust. § 11 ods. 8
zákona č. 381/2001 Z. z.17. Pokiaľ tiež odvolateľ namietal, že mu nebolo poskytnuté vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovňa
odmieta poskytnúť poistné plnenie, resp., že sa jednalo o vysvetlenie „ad absurdum“, uvedená námietka
súvisí s ďalším žalobcom namietaným nesprávnym posúdením otázky, koho treba považovať za

posudzujúceho lekára žalobcu v zmysle § 2 ods. 3 písm. d/ zákona č. 37/2004 Z. z. Z citovaného
právneho predpisu vyplýva, že posudzujúcim lekárom je lekár, ktorý naposledy liečil poškodeného v
súvislosti s poškodením na zdraví; ak ide o chorobu z povolania, lekár so špecializáciou v odbore klinické
pracovné lekárstvo a klinická toxikológia príslušného oddelenia alebo príslušnej kliniky zdravotníckeho
zariadenia. Z predmetnej právnej úpravy podľa názoru odvolacieho súdu jednoznačne vyplýva, že

posudzujúcim lekárom sa pre účely zákona považuje taký, ktorý je posledným ošetrujúcim lekárom
naposledy liečiacim poškodeného v súvislosti s poškodením zdravia. Lekársky posudok teda spracúva
posudzujúci lekár a vydáva zdravotnícke zariadenie, ktorého posudzujúci lekár vypracoval lekársky
posudok. Pri vypracovaní lekárskeho posudku zákon na vypracovateľa kladie len jedinú (už spomínanú)
požiadavku, a síce, aby bol posledným ošetrujúcim lekárom v súvislosti s poškodením zdravia za
predpokladu, že má k dispozícii potrebné lekárske správy a vyšetrenia pacienta, na základe ktorých

je odborne spôsobilý bodovo ohodnotiť diagnózy a komplikácie. Odmietnutie vypracovania lekárskeho
posudku lekárom, ktorý naposledy liečil poškodeného s odôvodnením jeho zložitosti, náročnosti,
prípadne nedostatku znalostí, či časovej náročnosti (tak ako k tomu došlo v súdenej veci), nemôže byť
skutočným dôvodom pre nevypracovanie lekárskeho posudku. Jeho vypracovanie patrí medzi služby
súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktoré je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti povinný

poskytovať za podmienok ustanovených zákonom. S poukazom na uvedené za správne odvolací súd
považuje aj závery okresného súdu, že odmietnutie vypracovania lekárskeho posudku MUDr. C. P. dňa
21. 05. 2019 (č.l. 14 spisu) s poukazom na to, že lekár sa predmetnej problematike nevenuje a ani nebol
posledným lekárom pacienta, nebolo dôvodné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca sa na
následkyzranenínajskôrliečilvUniverzitnejnemocniciMartinajejortopedicko-traumatologickejklinikea

neskôr v zdravotníckom zariadení ORTOPHIS L + L s.r.o. so sídlom v Martine prostredníctvom ortopéda
MUDr. C. P.. Po skončení hospitalizácie v apríli roku 2018 príslušným na vydanie lekárskeho posudku, a
teda posudzujúcim lekárom bola Univerzitná nemocnica Martin, avšak neskôr po ďalšej liečbe žalobcu
ním bolo zdravotnícke zariadenie ORTOPHIS L + L s.r.o. so sídlom v Martine.

18. Odhliadnuc od toho, či bol výklad pojmu „posudzujúceho lekára“ vo vysvetlení poisťovne pre žalobcu
správny alebo nesprávny, odvolací súd zastáva názor, že v každom prípade žalovaný žalobcovi poskytol
dôkladnévysvetleniedôvodov,prektorémuodmietaposkytnúťpoistnéplnenie(ajkeďsniminesúhlasil).
V konečnom dôsledku sa odvolací súd so sporným výkladom toho, kto môže byť posudzujúcim lekárom,
stotožnil. Z uvedených dôvodov preto aj ďalšiu odvolaciu námietku nesprávneho právneho posúdenia

výkladu „posudzujúceho lekára“ v zmysle § 2 ods. 3 písm. d/ zákona č. 347/2004 Z. z. považoval za
nedôvodnú.

19. Záverom odvolací súd uvádza, že žalobca by mal nárok na úrok z omeškania voči poisťovni podľa §
11 ods. 8 zákona č. 381/2001 Z. z. len za predpokladu, ak by pred podaním žaloby spoľahlivo preukázal,

že poisťovni predložil lekársky posudok, ktorý má všetky náležitosti predpokladané zákonom.

20. Vo výroku o trovách konania odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie majúc za to, že okresný súd v uvedenej časti procesne pochybil,
keď predtým, ako dospel k vnútornému presvedčeniu o potrebe aplikácie § 257 CSP, ktoré ustanovenie

dopadá na situácie, ktoré sú výnimočné, nevytvoril dostatočný procesný priestor stranám sporu vyjadriť
svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia (viď rozsudok ESĽP Čepek proti Českej
republike - sťažnosť č. 9815/10; ako aj nálezy Ústavného súdu ČR PL ÚS 46/13 a sp. zn. I. ÚS 1593/15).
Strana sporu má právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k prípadnej aplikácii § 257 vyjadrila svoje
stanovisko (viď Veľké Komentáre Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol.

Civilný sporový poriadok, str. 943). V ďalšom konaní preto okresný súd vyzve obidve strany, aby sa
vyjadrili k možnému použitiu ust. § 257 CSP, a to za predpokladu, že použitie tohto ustanovenia bude
súd prvej inštancie naďalej zvažovať. Vo svojom novom rozhodnutí súd prvej inštancie podľa § 396 ods.
1, 3 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodne aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

(§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)