Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/6/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116221935
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8116221935.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcov: 1/ C.. O.. arch. R. P., H..,
nar. XX.XX.XXXX, bytom J. T. 7, H., 2/ R. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. T. 7, H., 3/ O.. E. M., nar.
XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, H., 4/ O.. O. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XXX, H., 5/ O.. O. U., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. U. XX, H., 6/ F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. U. XX, H., právne zastúpení: Mgr.
Oto Saloky, advokát, so sídlom Hlavná 94, Prešov, proti žalovanému: ANSO SLOVAKIA s.r.o., so sídlom
Slovenská67,Prešov,IČO:43913768,právnezastúpený:JUDr.BranislavKahanec,advokát,sosídlom
Vajanského 33, Prešov, o určenie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, o odvolaní žalobcov v

1.a 2.rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 17C/240/2016-152 zo dňa 03.10.2019 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcov v
1.a 2. rade vo vzťahu k žalovanému a vo výroku o trovách konania vo vzťahu žalobcov v 1. a 2.rade
a žalovaného.

P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1.a 2.rade v
plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Vyslovil, že žalovaný má nárok na

náhradu trov konania voči žalobcom v 1. až 6. rade v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Právne odôvodnil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ust.§ 135a ods.1 -4 Občianskeho zákonníka
v znení účinnom od 01.04.1983 do 30.06.1988, ust.§ 135b ods.1, § 135c ods.1, § 135b ods.2,3 a 7
Občianskeho zákonníka v znení novely č. 131/1982 Zb., ust.§ 868 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.01.1992 a ust.§ 129 ods.1,2, § 130, § 151n ods.1, § 151o ods.1 a § 134 ods.1,3

Občianskeho zákonníka.

3. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 2Cdo/271/2007, sp.zn. 5Cdo/49/2010,
sp.zn.4Cdo/287/2006asp.zn.5Cdo/234/2009.Konštatoval,ženevyhnutnoupodmienkounadobudnutia
vecnéhobremenavzmysle§151oods.1Občianskehozákonníkajeexistenciaprávnehodôvodu(titulu),
z ktorého subjekt tvrdiaci vydržanie so zreteľom na všetky okolnosti môže objektívne vyvodzovať a byť v

dobrejviere,ževurčitomprávnomvzťahujemupatríprávokcudzejvecispôsobilébyťobsahomvecného
bremena a niekto iný je povinný strpieť výkon tohto práva (viď rozhodnutie NSSR sp. zn. 4Cdo 287/2006
a sp. zn. 5Cdo 234/2009). Sama skutočnosť, že niekto koná spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechod, prejazd cez cudzí pozemok), ešte neznamená,že je oprávneným držiteľom tohto vecného práva. Podľa názoru súdu vykonaným dokazovaním zistený
skutkový stav neopodstatňuje záver, že žalobcovia v 1. až 6. rade vydržali právo vecného bremena
prechodu a prejazdu cez sporný pozemok. Pokiaľide o žalobcov v 1. a 2. rade, tí v konaní tvrdili, že dobrú

vieru odvodzujú od obsahu kúpnej zmluvy z roku 1997 a faktického stavu vzájomného užívania parciel.
Poukázali na to, že právo prechodu vykonávali tiež na základe dobrých vzťahov a vzájomnosti, pričom
sa podieľali aj na financovaní vstupnej brány, ktorá je osadená na budove žalovaného. Vydržaciu dobu
odvodzovali od uzavretia kúpnej zmluvy k parcele č. XXX zo dňa XX.XX.XXXX (č.l. 118). Vo vzťahu k
odvodzovaniu dobromyseľnosti od kúpnej zmluvy z 26.08.1997 je potrebné poukázať na skutočnosť, že

v článku VI. predmetnej kúpnej zmluvy, ktorou žalobcovia v 1. a 2. rade kúpili do svojho bezpodielového
spoluvlastníctva manželov parcelu CKN č. XXX vedenú na LV č. XXXX k. ú. H. od predávajúceho
Slovenská republika - Okresný úrad Prešov, vyplýva, že predávajúci predáva predmetnú nehnuteľnosť
s vecným bremenom podľa § 151n) a nasledujúcich OZ, t.j. právo prechodu cez parcelu KN XXX v
prospech vlastníka k parcely KN č. XXX v jazdnom pruhu o šírke 3 m pre zásobovanie domácnosti a
vjazd osobným vozidlom na pozemok. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa však podanou žalobou domáhajú

určenia vecného bremena nie k parcele KN C č. XXX, ale k parcele KN C č. XXX/X. Je preto zrejmé,
že z predloženého dôkazu nevyplýva žiadne oprávnenie žalobcov 1. a 2. rade k užívaniu parcely KN
C č. XXX/X.

4. Naviac v súvislosti s uvedeným súd prvej inštancie poukázal i na to, že pokiaľ sa nadobúdateľ

nehnuteľnosti uspokojí iba s ústnym oznámením prevodcu, že s vlastníctvom nehnuteľnosti je spojené
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, resp. že takéto právo sa vykonáva, pričom táto okolnosť nie je
uvedená v zmluve o prevode nehnuteľnosti a nadobúdateľ sa o existencii takéhoto práva nepresvedčí,
nemôže byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu toto právo prislúcha, lebo pri
normálnej opatrnosti, ktorú je možné od každého požadovať, by si existenciu tohto práva, prípadne

právneho titulu, ktorý mal za následok jeho vznik, overil. (porovnaj 2Cdon 431/96).

5. Žalobca v 1. rade tvrdil, že možnosť prechodu cez pozemok žalovaného si overil u pána P. -
predsedu Okresného výboru Zväzarmu (vlastníkom parcely č. XXX/X bol pôvodne od roku 1971 do
roku 1991 Československý štát - Okresný výbor Zväzarmu SSR v Prešove, od roku 1991 do roku 1999

bolo vlastníkom Okresné združenie technických a športových činnosti regiónov H. /právny nástupca
Zväzarmu/, pozn. súdu). Svedok P. pri svojom výsluchu potvrdil, že žalobca v 1. rade prišiel za ním
po revolúcii, keď kúpil pozemky, pričom uviedol, že mali ústnu dohodu o tom, že môžu prechádzať cez
tento štátny pozemok, ktorý spravoval Zväzarm. Umožnené prechádzať cez tento pozemok malo byť
žalobcovi v 1. rade s ohľadom na to, že žalobca v 1. rade im umožnil prechod z U. ulice pešo. So

zreteľom na tieto okolnosti preto tolerovali jeho prechod. Zo zistených skutočností podľa názoru súdu
vyplýva, že nešlo o dohodu o vecnom bremene, ale skôr o výprosu, resp. trpenie takéhoto prechodu.
Uvedené potvrdzuje i čestné vyhlásenie O.. M. A. zo dňa 07.11.2016, ktorý bol vlastníkom parcely
č. XXX/X v období od 14.12.2005 do 25.01.2008. Cez cudzí pozemok je totiž možné prechádzať na
základe rôznych právnych dôvodov; okrem vecného práva môže ísť napríklad o záväzkový vzťah,

môže ísť o výprosu (vlastník pozemku prechádzanie iných osôb cez pozemok trpí, bez toho, aby
k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké právo), alebo môže ísť o užívanie cudzieho pozemku ako
účelovej komunikácie. Skutočnosť, že sa niekto chová spôsobom, ktorý naplňuje možný obsah práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu (napr. prechádza cez cudzí pozemok) ešte neznamená, že je
držiteľom vecného práva. Predpokladom držby a vydržania práva zodpovedajúceho vecnému bremenu

je oprávnená držba tohto práva; držiteľ musí byť teda so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej
viere, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22
Cdo 595/2001). Zároveň poukázal i na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/721/2002, podľa
ktorého ak sa niekto uchopí držby vecného práva nehnuteľnosti na základe ústnej zmluvy, nemôže
byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam dobromyseľný, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade ak je

presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje. Držba vecného
práva k nehnuteľnosti, ktorá sa opiera o takúto zmluvu, nemôže viesť k vydržaniu. Ak totiž niekto hodlá
činiť právny úkon, podľa ktorého má byť zaviazaný nielen on sám, ale všetci jeho nasledujúci vlastníci a
užívatelia nehnuteľnosti, musí si byť pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedomý toho, že takéto následky
ústna dohoda nemôže mať. V zmysle uvedeného by obdobne ako pri vydržaní vlastníckeho práva aj

pri vydržaní práva zodpovedajúcemu vecnému bremenu bolo potrebné uchopiť sa držby tohto práva v
predmetnom období len na základe písomnej zmluvy. V opačnom prípade by išlo o neospravedlniteľný
právny omyl. Žalobcovia v 1. a 2. rade pri zachovaní obvyklej opatrnosti museli vedieť, že vecné práva
k nehnuteľnostiam nie je možné zriaďovať ústne.6. Za podstatnú v danej veci súd prvej inštancie považoval aj skutočnosť, že nemohlo dôjsť k vydržaniu
práva vecného bremena aj s ohľadom na preukázanú skutočnosť, že takto tvrdené právo malo patriť

nielen žalobcom v 1. a 2. rade a údajne aj ich právnym predchodcom (vo vzťahu k tejto skutočnosti
však nepredložili žiaden dôkaz), ale aj majiteľom okolitých prevádzok (č.l. 113). O nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu výkonom práva (vydržaním) nemôže ísť vtedy, keď ten, kto právo
vykonáva, sa domnieva, že mu takéto právo vzniklo na základe toho, že pozemok, ku ktorému takéto
právo vykonáva a ktorý je vlastníctvom fyzickej osoby, slúži k chôdzi a jazde tiež iným osobám (obdobne

Rozsudok Krajského súdu v Českých Budejoviciach zo dňa 4.12.1990 sp. zn. 6 Co 1358/90 publikovaný
v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk R 37/1992).

7. Ak sa niekto ujme držby vecného práva k nehnuteľnosti bez nadobúdacieho titulu, nemôže byť
so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je oprávneným držiteľom. O tom, že žalobcovia
v 1. a 2. rade neboli dobromyseľní, a teda neboli oprávnenými držiteľmi pre nadobudnutie vecného

bremena vydržaním, svedčí skutočnosť, že žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázali súdu
nadobúdací titul. Sama skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2. rade konajú spôsobom, ktorý naplňuje
možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu (prechod a prejazd cez pozemok patriaci
žalovanému), ešte neznamená, že sú oprávnenými držiteľmi tohto vecného práva. Subjektívne pocity
žalobcov v 1. a 2. rade nemôžu byť sám osobe podkladom pre vydržanie.

8. Vyššie uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o žalobcov v 3. až 6. rade. Tí v žalobe tvrdili, že majú
na parcele KN C č. XXX postavenú garáž, ku ktorej od začiatku 70. rokoch 20. storočia oni aj ich právni
predchodcovia prechádzali svojimi motorovými vozidlami cez parcelu KN C č. XXX/X a prejazd v budove
žalovaného a tiež cez parcelu KN C č. XXX patriacu v súčasnosti žalobcom v 1. a 2. rade. Malo ísť o

rešpektovaný, pokojný stav. Na podporu svojho tvrdenia predložili vyjadrenie Zväzarmu z 21.12.1977
adresované D. M. (právnemu predchodcovi žalobcov 3. až 6. rade) vo veci povolenia prechodu cez
pozemok.

9. Konštatoval, že z jeho strany súdu bolo preto potrebné posúdiť, či mohli byť títo žalobcovia a ich

právni predchodcovia so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že touto odpoveďou na
žiadosť pána D. M. bolo založené právo zodpovedajúce vecnému bremenu in rem, a teda či mohli byť
v ospravedlniteľnom právnom omyle o právnych dôsledkoch tohto vyjadrenia.

10. V súvislosti s tým poukázal súd prvej inštancie na to, že sa v tomto vyjadrení vôbec nehovorí o

vecnom bremene a je formulované výhradne ako dočasné povolenie pre osobu D. M. na prechod s jeho
motorovým vozidlom do jeho garáže cez neidentifikovaný pozemok Zväzarmu. Tiež je potrebné vziať na
zreteľ aj tú okolnosť, že v dobe, keď toto vyjadrenie bolo vydané, neumožňoval zákon vznik vecného
bremena ani jednostranným vyhlásením vlastníka zaťaženej veci, ani zmluvou. Podľa názoru súdu nie je
preto možné z uvedeného vyvodiť záver, že by sa jednalo o právny titul (hoci aj domnelý) pre vydržanie

práva zodpovedajúceho vecnému bremenu in rem spojeného s vlastníctvom parcely č. XXX. Záver súdu
pritom potvrdzuje aj výpoveď svedka P., ktorý potvrdil, že v 70. rokoch bolo osobe pána M. na základe
jeho žiadosti udelené písomné povolenie na prechod. Zo samotnej skutočnosti, že takéto potvrdenie
bolo vydané a že žalobcovia v 3.až 6. rade, ako aj ich právni predchodcovia na základe neho prejazd
cez parcelu č. XXX/X ako jediný možný užívali, nemožno prijať záver, že boli oprávnení držitelia práva

zodpovedajúcehovecnémubremenu.Naviacnebolasplnenáanizákladnápodmienkaprezmluvnývznik
vecného bremena po nadobudnutí účinnosti novely Občianskeho zákonníka č. 131/1982 Zb. registrácia
vzniku zmluvy štátnym notárstvom. (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 22Cdo 929/2001).
11. Zároveň bol v danom prípade súd prvej inštancie toho názoru, že prechádzanie žalobcov v 3.až
6. rade, ako aj ich právnych predchodcov trpel bez toho, aby k tomuto prechádzaniu vzniklo nejaké

právo (išlo o tzv. výprosu). Iné dôvody, ktoré by nasvedčovali oprávnenosti držby, preukázané neboli.
Preto pokiaľ žalobcovia opierali svoju držbu o stavebné povolenie ku garáži a o uvedené jednostranné
vyjadrenie Zväzarmu, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že im svedčí titul pre
vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Ku garáži postavenej v roku 1974 sa prechádzalo
po pozemku Zväzarmu z pohľadu zo Slovenskej ulice z ľavej strany a potom, po predaji časti tohto

pozemku poisťovni Allianz, ktorá tam začala stavať svoju budova v 1984, sa zmenila trasa prejazdu
ku garáži z opačnej strany - teda z pohľadu zo Slovenskej ulice sprava, tak ako je to znázornené na
geometrickom pláce č. 159/2016. Aj z týchto okolností je možné prijať záver, že žalobcovia v 3. až
6. rade (ako ani ich právny predchodca) nemohli byť so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrejviere, že im vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu cez časť pozemku zakreslenú v žalobcami
predloženom geometrickom pláne.

12. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že z obsahu spisového materiálu a listinných dôkazov
v ňom doložených vyplýva, že v danom období (od 1974 do 1991) bol vlastníkom parcely č. XXX/X
v k. ú. H. Československý štát (č.l. 61, 65 spisu). Od 01.01.1951 do 31.12.1991 pritom platila právna
úprava, podľa ktorej nehnuteľnosti (pozemky), ktoré sú predmetom tohto konania, boli predmetom
socialistického vlastníctva (§ 102 zák. č. 140/1950 Zb., § 8 ods. 2 zák. č. 109/1964 Zb. a § 6 ods.

1 zák. č. 88/1988 Zb.). Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 135a ods. 3 Občianskeho zákonníka
účinného do 31.12.1991, preto nebolo možné v čase uvádzanom žalobcami v 3. až 6. rade nadobudnúť
vlastníctvo vydržaním k veci, ktorá tvorila predmet socialistického vlastníctva, alebo ku ktorej veci mala
socialistická organizácia právo užívania podľa osobitných predpisov. Minimálne preto do 31.12.1991
(novela Občianskeho zákonníka realizovaná zákonom č. 509/1991 Zb., účinná od 1.1.1992) právo
zodpovedajúce vecnému bremenu nebolo spôsobilé byť predmetom vydržania. Z uvedeného možno

vyvodiť, že aj preto nemohli byť právni predchodcovia týchto žalobcov, ktorí predmetné pozemky užívali
za účelom práva prejazdu ku garáži, dobromyseľní v tom, že im uvedené právo patrí. S prihliadnutím na
vyššie zaujatý právny záver by preto nebolo možné v prospech žalobcov v 3. až 6. rade započítať ani
vydržaciu dobu ich právnych predchodcov (od roku 1977 do roku 1992).

13. Teda súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia nesplnili podmienky na vydržanie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože neboli oprávnenými držiteľmi tohto práva, v dôsledku
čoho žalobu zamietol. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby bola i tá skutočnosť, že v priebehu
konania došlo k rozdeleniu oprávnenej parcely č. XXX patriacu žalobcom v 3. až 6. rade na parcelu č.
XXX/1,XXX/2aXXX/3,pričomnatútoskutočnosťžalobcovianereagovalinávrhomnazmenužalobného

petitu a ani predložením geometrického plánu na vyznačenie práva prechodu, ktorý by korešpondoval
s aktuálnym stavom dotknutých nehnuteľností.

14. V bode 66.odôvodnenia rozsudku súd prvej inštancie vysvetlil, že pokiaľ ide o určenie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu vo vzťahu medzi žalobcami v 3. až 6. rade a žalobcami v 1. a 2.

rade, súd poukazuje na to, že podstatou sporového civilného procesu je spor medzi stranami (žalobca
a žalovaný), pričom strany v spore majú voči sebe navzájom kontradiktórne postavenie, sú si navzájom
protistrany. Ich záujem na výsledku je teda rozdielny. V danom prípade je však zrejmé, že všetky tieto
osoby vystupovali na strane žalobcov a v konaní netvrdili protichodný záujem na jeho výsledku. S
ohľadom na uvedený charakter sporového konania nevidel súd dôvod zaoberať sa takto formulovanou

žalobou.

15. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ust.§ 255 ods.1, § 257 a § 262 ods.1 C.s.p.
Konštatoval, že žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov
konania voči žalobcom v 1 až 6. rade v rozsahu 100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd nezistil dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania podľa
§ 257 CSP. Vo vzťahu k tomu, že žalobcovia v 1. a 2. rade pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania žiadali prihliadnuť na tom, že sa podieľali na financovaní vstupnej brány, ktorá je osadená na
budovežalovaného,súdprvejinštancieuviedol,žetátookolnosťnepredstavujedôvodhodnýosobitného
zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania žalovanému.

16. Proti tomuto rozsudku včas podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2.rade. Právne odôvodnili svoje
odvolanie ust.§ 365 ods.1 písm. e/, f/ a h/ Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). Konštatoval,
že so záverom súdu prvej inštancie sa žalobcovia v 1.a 2.rade nemôžu za danej skutkovej situácie
stotožniť. Už na prvom pojednávaní vo veci žalobcovia pred súdom uviedli, vzhľadom na dlhodobý

stav užívania dotknutých nehnuteľností pri výkone prechodu a prejazdu, že žiadajú, aby v rámci
dokazovania súd vykonal aj ohliadku na mieste samom, aby sa oboznámil so stavebným a funkčným
usporiadaním dotknutých nehnuteľností sporových strán, teda so skutkovým stavom nehnuteľností, kde
prejazdvozidlomknehnuteľnostiamžalobcovjefyzickydlhodobomožnýibacezparcelužalovanéhoKN-
C č. XXX/X, v súčasnosti parcelu KN-C č. XXX/X0. Túto skutočnosť považovali žalobcovia od začiatku

konania za jednu z rozhodujúcich skutočností, ktorá by bola podkladom pre spravodlivé a presvedčivé
rozhodnutie tejto právnej veci na základe žaloby žalobcov. Toto navrhované dokazovanie však súd
prvej inštancie nevykonal, čo za daných okolností žalobcovia v 1. a v 2. rade považujú za naplnenie
odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p. Riadne zistenie skutkového stavu súdomprostredníctvom ohliadky by poslúžilo pre záver jednak o vecnej dôvodnosti žaloby a to aj žalobcov v
3. až 6. rade, ktorí sa rozhodli odvolanie nepodať, rovnako však by oboznámenie sa súdu so stavom
na mieste samom bolo podkladom na posúdenie konania jednotlivých sporových strán, aj vo vzťahu k

dôvodnostiaplikácieust.§257C.s.p.vprípadedôvodnéhozamietnutiažaloby.Ohliadka,tedazisťovanie
na mieste samom,bolo dôvodným návrhom na dokazovanie aj vzhľadom na skutočnosť, že budovy so
súpisnými číslami XXXX, XXXX a XXXX v k. ú. H., teda budovy žalobcov, obsahujú bytové jednotky,
teda za situácie, keď v roku 2016 žalovaný začal brániť žalobcom v prejazde na parcelu a cez parcelu
KN-C č. XXX v k. ú. Prešov a to bez morálneho dôvodu aj fyzicky, odstaveným vrakom vozidla. Tým

došlo aj k zásahu do pokojného užívania obydlia žalobcov, ktorú skutočnosť súd vo svojom rozhodnutí
nijako nezohľadnil, vec posudzoval striktne formalisticky, a teda skutkové zistenia súdu prvej inštancie
boli pri rozhodovaní nedostačujúce a nesprávne. Ohliadka by preukázala súdu súčasný existujúci stav a
potrebu jeho posudzovania v historickom kontexte jeho vzniku a vývoja. Žalobcovia v 1. a v 2. rade tvrdili
svoj dobromyseľný výkon práva od roku 1997, kedy kúpili parcelu KN-C č. XXX, pričom poukazovali na
obsah tejto zmluvy v celkovom kontexte. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že článok VI. tejto zmluvy

deklaruje iba vecné bremeno vo vzťahu medzi parcelami KN-C č. XXX a KN-C č. XXX v k. ú. H., a
nevyplýva z tohto ustanovenia zmluvy žiadne oprávnenie vo vzťahu k parcele KN-C č. XXX/X,resp.
XXX/X0 neobstojí a nie je správne. Práve z hľadiska formálnej logiky je zrejmé, že ak v danom čase
existovalo právo prechodu a prejazdu k parcele KN-C č. XXX po parcele KN-C č. XXX, muselo rovnaké
právo spočívajúce v prechode a prejazde existovať aj vo vzťahu k vtedajšej parcele KN-C č. XXX/X

ako slúžiacej parcele, pretože takéto právo bolo a je za daných skutkových okolností „conditio sine qua
non“ pre materiálnu vykonateľnosť prechodu a prejazdu cez parcelu KN-C č. XXX, pretože fyzicky sa
vozidlom už v čase podania žaloby dlhodobo nebolo možné dostať na parcelu KN-C č. XXX inak, ako
z vtedajšej parcely KN-C č. XXX/X, súčasnej KN-C č. XXX/X0, čo by bolo ohliadkou na mieste samom
preukázané jednoznačne a presvedčivo. Presvedčenie žalobcov v 1. a v 2. rade, že im právo prechodu a

prejazdu cez vtedajšiu parcelu KN-C č. XXX/X patrí vychádza z usporiadania dotknutých nehnuteľností
ako aj zo znenia kúpnej zmluvy 26.08.1997 logicky. Ak kupovali parcelu KN-C č. XXX s vecným
bremenom, logicky sa domnievali a boli presvedčení, že aj im takéto právo patrí ako vecné bremeno,
pričom toto následne vykonávali dobromyseľne takmer 19 rokov, do roku 2016, keď im v tom žalovaný
začal fyzicky brániť. Za daných okolností mal súd prvej inštancie túto kúpnu zmluvu považovať za

relevantný nadobúdací titul práva zodpovedajúceho vecnému bremenu. Žalobcovia prechod a prejazd
cez žalovaného parcelu užívali pre seba na plnohodnotnú obsluhu svojich nehnuteľností, teda ako
vlastníci predmetných nehnuteľností na uvedený účel, pričom verejnosť nehnuteľnosti žalobcov v 1. a
v 2. rade a žalovaného využívala iba ako reálne existujúcu skratku medzi ulicami U. a J. v H., teda
na iný účel, ako ktorýkoľvek zo žalobcov. Vzhľadom na vyššie uvedené, ak od roku 1997 žalobcovia v

1. a v 2. rade do roku 2016 za daných okolností pokojne vykonávali prejazd cez parcelu žalovaného,
naplnili sa predpoklady vydržania práva, pretože s poukazom na ust. § 134 Občianskeho zákonníka od
roku 1997 viac ako 10 rokov nepretržite pokojne právo vykonávali, šlo v tom čase o spôsobilý predmet
vydržania, a žalobcovia boli za existujúcich okolností, a so zreteľom na ne, dobromyseľní, a nikto ich
v tom 19 rokov relevantne nespochybňoval, že toto vecné právo vykonávajú ako vlastníci oprávnenej

nehnuteľnosti ako právo „in rem“ oprávnene. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu spočívajúce v
práve prechodu a prejazdu tak žalobcovia v 1. a v 2. rade riadne vydržali a žaloba nimi podaná bola
dôvodná, súd jej mal vyhovieť v celom rozsahu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj
na čestnom prehlásení M. A., že žalobca v 1. rade mu za umožnenie prechodu poskytoval finančné
protiplnenie. Toto vyhlásenie však bolo vágne, žalobca v 1. rade navyše výslovne poprel, že by bol platil

za užívanie. Uviedol, že prispel na údržbu a náklady, čo s poukazom na ust. § 151n ods. 3 Občianskeho
zákonníka z existencie vecného bremena logicky vyplýva. Žalovaný v tomto žiadne ďalšie dokazovanie
nenavrhol, napriek tomu si súd prvej inštancie tieto jeho účelové skutkové tvrdenia osvojil, a aj z nich
vyvodil nesprávne skutkové zistenia a následne založil svoje rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie sa
nijako nevysporiadal pri rozhodovaní, či už vo veci samej, alebo pri rozhodovaní o nároku na náhradu

trov konania, so skutočnosťou, že žalovaný vo výkone práva žalobcov dlhodobo do roku 2016 nerušil.
Fyzické zabránenie prechodu zo strany žalovaného prišlo ako prekvapenie. Súd sa mal vysporiadať pri
posudzovaní veci presvedčivým spôsobom aj s týmto aspektom v konaní žalovaného, najmä vzhľadom
na dlhodobý pokojný stav užívania zo strany žalobcov. V bode 65. rozsudku súd prvej inštancie uviedol,
že ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že v priebehu konania došlo k rozdeleniu

parcely KN-C č. XXX, pričom zo strany žalobcov nedošlo k zmene žalobného petitu ani k predloženiu
geometrického plánu na vyznačenie práva prechodu. V tomto však prístup súdu je potrebné považovať
za príliš formalistický a nie správny. V čase podania žaloby boli všetky nehnuteľnosti označené v súlade
s katastrálnym operátom. Od podania žaloby bolo aj zrejmé, čoho sa žalobcovia v 1. a v 2. rade, resp.v 3. až 6. rade domáhajú. Žalobcovia však majú za to, že zmena petitu žaloby a predloženie nového
geometrického plánu nebolo potrebné, aby súd o nároku žalobcov konal a rozhodol. Nemožno od
žalobcu v súdnom konaní spravodlivo žiadať, aby na úplne každú evidenčnú zmenu v katastri reagoval

aj zmenou žaloby, resp. novým geometrickým plánom. Súd prvej inštancie mohol a mal vyhovieť žalobe
ako bola podaná. V rozsudku však uviesť identifikáciu dotknutých nehnuteľností podľa aktuálneho stavu
evidencie katastra. V bode 66. rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že časti žaloby medzi žalobcami v 3.
až 6. rade a žalobcami v 1. a 2. rade nevyhovel, pretože medzi nimi nešlo o spor v pravom slova zmysle.
Pri vydržaní však je rozsudok súdu deklaratórny, žalobcovia chceli zosúladiť stav právny so stavom

skutočným. Nárok žalobcov v 3. až 6. rade voči žalobcom v 1. a v 2. rade tak bolo potrebné vnímať a
následne posudzovať spolu s ich nárokom voči žalovanému, pričom v prípade vyhovenia žalobe v tejto
časti, kedy by súd svojím rozhodnutím deklaroval právo prejazdu po parcele KN-C č. XXX, toto právo
by bolo ďalším dôkazom svedčiacim logicky tomu, že vecné bremeno prechodu a prejazdu existuje aj
medzi parcelou KN-C č. XXX ako oprávnenou a parcelou KN-C č. XXX/X0, predtým KN-C č. XXX/X, ako
slúžiacou. Ak súd mal za to, že medzi žalobcami v 1. a 2. rade a žalobcami v 3. až 6. rade nejde o spor,

mal podľa žalobcov v 1. a v 2. rade žalobe medzi nimi vyhovieť pre uznanie nároku. Preto žalobcovia
v 1. a v 2. rade navrhli, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku I. a II. vo vzťahu medzi
žalobcami v 1. a v 2. rade a žalovaným, vec v zrušenom rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie s pokynom, aby súd prvej inštancie vykonal ohliadku na mieste samom a
aby odvolací súd priznal žalobcom v 1. a v 2. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

17. K odvolaniu žalobcov v 1.a 2.rade sa vyjadril žalovaný. Podľa názoru žalovaného postupoval
súd prvej inštancie v súlade s princípom hospodárnosti sporového konania. Poukázal na článok
17 Základných zásad C.s.p., z ktorého citoval. V okolnostiach konkrétnej veci nebolo podľa názoru

žalovaného účelne pristúpiť k ohliadke na mieste samom tak, ako to navrhoval sám žalobca,
pretože jej vyhovenie by neprispelo k náležitému objasneniu veci, resp. k posunu dôkaznej situácie
v prospech jednej alebo strany sporu. Vo vzťahu k splneniu zákonných podmienok pre vydržanie
práva zodpovedajúceho vecnému bremenu žalovaný poukázal na odôvodnenie samotného odvolaním
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a to konkrétne body 42. a nasl. Súd prvej inštancie

sa vyčerpávajúco zaoberal všetkými podmienkami pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie rešpektuje všetky konventné normy a hodnotenie dôkazov
má racionálny základ. Odôvodnenie rozhodnutia vyhovuje všeobecnej požiadavke reagovať jasne a
zrozumiteľne na všetky nastolené relevantné skutkové a právne otázky, ktoré majú pre meritórne
rozhodnutiepodstatnývýznam.Uvedenérozhodnutiepodľa žalovanéhoobsahujepresvedčivéalogické

argumenty a je vnútorne bezrozporové. So zreteľom na vyššie uvedené považuje žalovaný odvolaním
napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, a preto navrhuje rozsudok potvrdiť a
zaviazať žalobcov v 1.a 2.rade na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému v rozsahu
100 %.
18. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.

19. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho
napadnutej časti, teda čo do výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k žalobcom v 1.a 2.rade a súvisiacom
výroku o trovách konania v zmysle zásad uvedených v ust.§ 379 C.s.p. a nasl., s prihliadnutím na ex
offo na prípadne vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré však zistené neboli (§ 380 ods.2 C.s.p.)

a viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383, § 384 C.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust.§ 385 ods.1
C.s.p. a contrario, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na verejnej tabuli a webovej
stránke Krajského súdu v Prešove dňa 16. 03.2021 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v 1.a
2.rade nie je dôvodné.

20. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a

povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

21. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích námietok, to,
že súd prvej inštancie nevykonal ohliadku na mieste samom, a preto nesprávne a nedostatočne zistilskutkový stav a nesprávne právne vec posúdil, teda či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (pozri napr. Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS 78/05).

22. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v prejednávanom spore v napadnutej časti, teda vo
vzťahu k zamietnutiu žaloby žalobcov v 1.a 2.rade vo vzťahu k žalovanému i v súvisiacom výroku o

trovách konania správne zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti
a na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor
aj správne právne v merite veci posúdil. Ako už bolo vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého
rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej. Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania
odvolatelia nepredostreli relevantný argument majúci súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej

povahy, že by mohol priniesť pre nich priaznivejšie rozhodnutie.

23. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobcovia nesplnili
podmienky pre vydržanie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, pretože neboli oprávnenými
držiteľmi tohto práva. Preto žaloba bola dôvodne zamietnutá. K prvej odvolacej námietke žalobcov,

že navrhovali vykonať ohliadku na mieste samom a že súd túto ohliadku nevykonal, odvolací súd
konštatuje, že z obsahu spisu takýto návrh žalobcov nevyplýva. Nevyplýva ani z prednesu žalobcov
pred súdom na prvom pojednávaní vo veci. Odvolacia námietka preto v tomto smere nie je dôvodná.
Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že žalobcovia v 1.a 2.rade neboli dobromyseľní
a teda neboli oprávnenými držiteľmi pre nadobudnutie vecného bremena vydržaním. Žiadnym právne

relevantným spôsobom nepreukázali nadobúdací titul. Sama skutočnosť, že žalobcovia v 1.a 2.rade
konajú spôsobom, ktorý napĺňa možný obsah práva zodpovedajúceho vecnému bremenu a to prechod a
prejazd cez pozemok patriaci žalovanému ešte neznamená, že sú oprávnenými držiteľmi tohto vecného
práva. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, tak ako to vyjadril v bode 55.odôvodnenia
rozsudku, že subjektívne pocity žalobcov v 1.a 2.rade nemôže byť samo o sebe podkladom pre

vydržanie. Odvolacia námietka žalobcov v 1.a 2.rade, že v zmysle ust. § 134 Občianskeho zákonníka
od roku 1997 viac ako 10 rokov nepretržite pokojne právo vykonávali, malo ísť v tom čase o spôsobilý
predmet vydržania a žalobcovia boli za existujúcich okolností, so zreteľom na ne dobromyseľní a nikto
ich v tom 19 rokov relevantne nespochyboval, nie je dôvodná. Zároveň nemožno nič vytknúť súdu
prvej inštancie, keď sa v bode 52. odôvodnenia vyporiadaval s výpoveďou svedka P., ktorý pri svojej

výpovedi potvrdil, že žalobca v 1.rade prišiel za ním po revolúcií, keď kúpil pozemky, pričom uviedol,
že mali ústnu dohodu o tom, že môžu prechádzať cez tento štátny pozemok, ktorý spracoval Zväzarm.
Umožnené prechádzať cez tento pozemok malo byť žalobcovi v 1.rade s ohľadom na to, že žalobca v
1.rade im umožnil prechod z U. ulice pešo. S ohľadom na tieto okolnosti preto tolerovali jeho prechod. I
odvolací súd má za to, že zo zistených skutočností vyplýva, že nešlo o dohodu o vecnom bremene, ale

skôr o výprosu, resp. trpenie takéhoto prechodu. I podľa názoru odvolacieho súdu uvedené skutočnosti
potvrdzuje i čestné vyhlásenie O.. M. A. zo dňa 07.11.2016, ktorý bol vlastníkom parcely č. XXX/X
v období od 14.12.2005 do 25.01.2008. K odvolacej námietke žalobcov v 1.a 2.rade, keď odvodzujú
dobromyseľnosť od kúpnej zmluvy z 26.08.1997, tu odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie
tak ako odôvodnil v bode 50. rozsudku. V článku VI. predmetnej kúpnej zmluvy, ktorou žalobcovia v 1.a

2.rade kúpili do svojho bezpodielového spoluvlastníctva manželov parcelu CKN č. XXX vedenú na LV
č. XXXX k. ú. H. od predávajúceho Slovenská republika - Okresný úrad Prešov, vyplýva, že predávajúci
predáva predmetnú nehnuteľnosť s vecným bremenom podľa § 151n) a nasledujúcich OZ, t.j. právo
prechodu cez parcelu KN XXX v prospech vlastníka k parcely KN č. XXX v jazdnom pruhu o šírke 3
m pre zásobovanie domácnosti a vjazd osobným vozidlom na pozemok. Žalobcovia v 1. a 2. rade sa

však podanou žalobou domáhajú určenia vecného bremena nie k parcele KN C č. XXX, ale k parcele
KN C č. XXX/X. Je preto zrejmé, že z predloženého dôkazu nevyplýva žiadne oprávnenie žalobcov 1.
a 2. rade k užívaniu parcely KN C č. XXX/X.

24. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že dôvodom na zamietnutie žaloby bola

aj skutočnosť, že žalobcovia nereagovali návrhom na zmenu žalobného petitu ani predložením
geometrického plánu na vyznačenie práva prechodu, ktorý by korešpondoval s aktuálnym stavom
dotknutých nehnuteľnosti. Nemožno súhlasiť s právnym názorom žalobcov, ktorí postup súdu v tejto
časti považujú za formalistický. Dôkazná povinnosť ťaží žalobcov. Geometrický plán, ktorý by bol vprípade úspechu žalobcov v spore prílohou rozsudku by musel zodpovedať aktuálnej situácií. Musel by
byť zapísateľný v katastri nehnuteľnosti, aby rozsudok bol vykonateľný. Zároveň kedy v ňom mala byť
presne vymedzená trasa prechodu a prejazdu. .

25. Keďže žalobcovia v 3.až 6.rade odvolanie nepodali, vo vzťahu k ním je potrebné sa zaoberať
odvolacou námietkou žalobcov v 1.a 2.rade, že chceli vzhľadom na to, že rozsudok by bol deklaratórny
zosúladiť stav právny so stavom skutočným. V prípade vyhovenia žalobe by sa deklarovalo právo
prejazdu po parcele KN-C č. XXX. Práve to by malo byť ďalším dôkazom svedčiacim logicky tomu, že

vecné bremeno prechodu a prejazdu existuje medzi parcelami KN-C č. XXX ako oprávnenou parcelou
KN-Cč.XXX/X0, predtýmKN-Cč.XXX/Xakoslúžiacou.Vtejto súvislostiodvolacísúdsúhlasísnázorom
súduprvejinštancie,ževdanomprípadevšetkyosobyvystupovalinastranežalobcovavkonanínetvrdili
protichodný záujem na výsledku sporu. Preto nebol dôvod zaoberať sa takto formulovanou žalobou.
Žalobcom nič nebráni v prípade nesporných nárokov uzatvoriť dohodu, v prípade postavenia žalobcov
a žalovaných domáhať sa uzavretia zmieru v zmierovacom konaní, nie v konaní sporovom. Medzi

žalobcami nemožno žalobe vyhovieť uznaním nároku. Uznať nárok môže len druhá strana sporu.

26. Súd prvej inštancie správne rozhodol i o trovách konania vo vzťahu žalobcov v 1.a 2.rade k
žalovanému,keďnezistildôvodhodnýosobitnéhozreteľaprerozhodnutievoveci. Vodvolanížalobcovia
namietajú, že v prípade ohliadky na mieste samom by pomohlo riadnemu zisteniu skutkového stavu

i posúdenie dôvodnosti aplikácie ust.§ 257 C.s.p. Odvolací súd má za to, že dôvody na aplikáciu
uvedeného ustanovenia z obsahu spisu nevyplývajú. Zároveň odvolací súd znova poukazuje na
skutočnosť, že žalobcovia v 1. a 2.rade v priebehu konania ohliadku na mieste samom ani nenavrhli
ako odvolací súd uviedol vyššie.

27. Preto má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie vo veci správne zistil skutkový stav v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočnosti a na základe vykonaného dokazovania dospel k
správnym skutkovým zisteniam a prejednávaný spor aj správne právne v merite veci posúdil. Ako už bolo
vyššie spomenuté, z odôvodnenia tu napadnutého rozsudku vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi súdu na strane druhej.

Naproti tomu v priebehu odvolacieho konania odvolatelia nepredostreli relevantný argument majúci
súvis s prejednávanou vecou, ktorý by bol takej povahy, že by mohol priniesť pre nich priaznivejšie
rozhodnutie.

28. Možno teda naproti námietkam odvolateľov uzavrieť, že podľa právneho názoru odvolacieho

súdu dal súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zrozumiteľnú a presvedčivú odpoveď na podstatné
argumenty strán sporu, pričom mu nemožno uprieť snahu garantovať stranám sporu ich právo na
spravodlivý proces. Skutočnosť, že v tomto rozhodnutí neboli naplnené očakávania odvolateľov, teda
súd prvej inštancie nerozhodol v súlade s ich právnym názorom ešte neznamená, že došlo k porušeniu
ichzákladnéhoprávanaspravodlivýproces.Súdprvejinštanciepodľaodvolaciehosúdutotižpostupoval

v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi a majúc na pamäti základné právo strán sporu
na súdnu ochranu, túto stranám sporu poskytol v požadovanej kvalite.

29. Preto odvolací súd podľa ust.§ 387 ods.1,2 C.s.p. po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu

žalobcov v 1.a 2.rade a žalovaného ako vecne správny potvrdil.

30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust.§ 396 ods.1 C.s.p. v spojení s ust.§
255 ods.1 C.s.p. Úspešný žalovaný má právo na náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným
žalobcov v 1.a 2.rade v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie

samostatným uznesením.

31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané

opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.