Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 30, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/514/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209851
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209851.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne
Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpený
splnomocneným zástupcom: Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so

sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 8C/184/2012-75 zo dňa 19.
decembra 2013, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 8C/184/2012-75 zo dňa 19.12.2013 návrh zamietol (výrok I.).

Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.). Návrh navrhovateľa na prerušenie konania do
právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa
na zákonného sudcu a na nestranný súd zamietol (výrok III.).
Konštatoval, že návrhom podaným na súd dňa 27.09.2012 sa navrhovateľ domáhal náhrady majetkovej
škody 125 eur a nemajetkovej ujmy 473,91 eur, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom
Okresného súdu Čadca. Exekučný súd napriek tomu, že ním prejednávaná vec nevykazovala prvky

nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla
mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, rozhodol
o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 21.02.2011, keď
zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, hoci exekučné konanie začalo dňa
09.06.2010. K rozhodnutiu o poverení tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (§ 44 ods. 2
zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný poriadok/
účinného do 31.05.2011). Omeškanie predstavovalo viac ako 257 dní.

Na daný právny vzťah súd primárne aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov (ďalej
len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004. K tvrdenému nesprávnemu
úradnému postupu, prieťahom v konaní, došlo po účinnosti uvedeného zákona.
Z exekučného spisu sp. zn. 16Er/433/2010 súd zistil, že dňa 09.06.2010 spísal navrhovateľ v procesnom
postavení oprávneného u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorsky úrad Bratislava

do zápisnice návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému N. Y., nar. XX.XX.XXXX za účelom
vymoženia pohľadávky 507,59 eur s príslušenstvom, a to na základe exekučného
titulu - rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenskározhodcovská, a.s., sp. zn. SR 00545/2010 zo dňa 04.03.2010. Súdny exekútor zaevidoval návrh pod
sp. zn. EX 7542/2010. Poverený súdny exekútor doručil súdu dňa 05.08.2010 žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a exekučná vec bola na exekučnom súde zaevidovaná pod sp.

zn. 16Er/433/2010. Okresný súd Čadca vydal dňa 15.12.2010 uznesenie sp. zn. 16Er/433/2010,
ktorým žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie
nadobudloprávoplatnosťdňa19.02.2011,nakoľkooprávnenýanipovinnývočinemunepodaliodvolanie.
Uznesením č. k. 16Er/433/2010-13 zo dňa 11.05.2011 súd exekučné konanie zastavil. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 22.06.2011. V exekučnom spise sa nenachádza žiadna urgencia zo strany

navrhovateľa za účelom rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ako ani
sťažnosť navrhovateľa na prieťahy v konaní adresovaná predsedovi okresného súdu.
Z ustáleného skutkového stavu mal súd zistené, že žiadosť o vydanie poverenia bola súdu doručená
dňa 05.08.2010, súd rozhodol dňa 15.12.2010 tak, že žiadosť o udelenie poverenia zamietol. Uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňa 19.02.2011, pretože navrhovateľ nepodal opravný prostriedok. Súd mal
za to, že k nesprávnemu úradnému postupu v tomto konaní nedošlo. Podľa citovaného ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku sa tam uvedená lehota 15 dní od doručenia žiadosti vzťahuje len
na situáciu, keď súd vydá poverenie pre súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu. Vyplýva to z
gramatickéhoalogickéhovýkladuust.§44ods.2Exekučnéhoporiadku. Ztextuustanovenianevyplýva,
že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady, keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením

zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie, keďže
súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V danom prípade exekučným titulom
bol rozhodcovský rozsudok. Podľa súdu možno na tento prípad aplikovať novelu Exekučného poriadku
§ 44 ods. 2 účinnú od 01.06.2010. Podľa tohto ustanovenia lehota 15 dní pre vydanie poverenia neplatí,
ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku tak, ako tomu bolo v tomto

prípade.
Súd mal tiež za to, že k prieťahom v tomto exekučnom konaní nedošlo. Všeobecný súd konajúci o
nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy v konaní.
Prieťahy v konaní môžu byť konštatované v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci
disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu

SR o ústavnej sťažnosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil.
Tým nepreukázal prieťah v konaní, nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003
Z. z. Súd poukázal aj na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah
v konaní. Sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Musí ísť o významné prieťahy v konaní, ktoré
možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS 16/02, I.ÚS 63/00). Súd poukázal

na charakter rozhodovania v danej veci - rozhodovanie o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu
exekútorovi na vykonanie exekúcie. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť, že exekučným titulom
predmetnej exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd aj bez návrhu zastaví exekučné konanie v prípade,
ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Z tohto dôvodu exekučný súd pred
rozhodnutím o žiadosti o udelenie poverenia preskúmal, či v danom prípade nejde o plnenie objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom, čo vyžaduje určitý časový priestor
a žiadosť o udelenie poverenia zamietol. V neposlednom rade súd poukázal na pasívny prístup
navrhovateľa v rámci exekučného konania, keď súd na tvrdené porušenie svojho práva žiadnym

spôsobom neupozornil, neobrátil sa na predsedu okresného súdu so sťažnosťou na zbytočné prieťahy
v tomto konaní, resp. nepodal ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, keď je nepochybné, že jedná sa o
účinné prostriedky nápravy v prípade zbytočných prieťahov v konaní.
Z uvedených dôvodov mal súd preukázané, že navrhovateľ nesplnil prvú podmienku zodpovednosti
za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Nepreukázal

nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie. Keďže všetky podmienky musia byť splnené
kumulatívne, pri aplikácii logického výkladu je nadbytočné a nehospodárne dokazovať splnenie ďalších
podmienok. Súd by mohol návrh zamietnuť pri nesplnení čo i len jednej podmienky. Preto nesplnenie
ďalších dvoch podmienok súd zdôvodnil len okrajovo a nad rámec zákonnej povinnosti. Navrhovateľ
nepreukázal ani vznik škody. Nepreukázal v akom rozsahu sa nedomohol exekvovanej sumy, ani to, že

sa nemôže domôcť exekvovanej škody pri aplikácii iných právnych prostriedkov, iného exekučného titulu
v rámci súdneho konania. Nepreukázal ani výšku škody v príčinnej súvislosti s porušením povinností
odporcu. Navrhovateľ nepreukázal ani vznik podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.
z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Nekonkretizoval prečo samotné konštatovanie nie je dostatočnýmzadosťučinením. Navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov, nepredložil žiadne dôkazy, ani
konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt
navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť následkov. Navrhovateľ podľa

názoru súdu nakoniec nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi tvrdeným porušením povinností a
tvrdenou škodou. Nepreukázal, že bez tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku
tvrdenej škody.
NávrhnavrhovateľanaprerušeniekonaniadoprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSRoústavnej
sťažnosti pre porušenie práva navrhovateľa na zákonného sudcu a na nestranný súd konajúci súd

zamietol. Procesný návrh navrhovateľa bol vznesený podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm.
c/ Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“
Súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; preto nepostúpil návrh
ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Tento dôvod teda nie je dôvodom na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. Podľa súdu tento dôvod na prerušenie konania nie je daný ani

z toho dôvodu, že by rozhodnutie záviselo od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Z
ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že právo na nestranný súd spočíva v tom, že každý
má právo namietať nestrannosť súdu a ak tak urobí, má právo na to, aby sa o jeho námietke rozhodlo.
Navrhovateľ na výzvu súdu uviedol, že nepodal námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu v
Čadci. Z tohto dôvodu o vylúčení sudcov Okresného súdu v Čadci nerozhodoval Krajský súd v Žiline

ako súd nadriadený na základe námietky navrhovateľa, ale na základe toho, že sudcovia Okresného
súdu v Čadci z vlastnej iniciatívy podľa § 15 O. s. p. z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. predložili
vec predsedníčke súdu a tá následne nadriadenému súdu k rozhodnutiu o vylúčení. Navrhovateľ
neuplatnil právo na vylúčenie sudcov Okresného súdu v Čadci, ktoré mu patrí podľa § 15a ods. 1 O.
s. p. v nadväznosti na § 14 ods. 1 O. s. p. Keďže neuplatnil navrhovateľ procesné právo, neuplatnil

námietku zaujatosti, vec nebola nadriadenému súdu predložená na rozhodnutie o vznesenej námietke
zaujatosti navrhovateľa. Nadriadený súd ani predsedníčka Okresného súdu v Čadci nerozhodoval o
procesnom práve navrhovateľa. Procesné právo navrhovateľa rozhodnutím predsedníčky okresného
súdu ani rozhodnutím nadriadeného súdu preto nemohlo byť porušené. Predsedníčka Okresného súdu
v Čadci i nadriadený súd rozhodovali o procesnom práve sudcu predložiť vec k rozhodnutiu o vylúčení

z prejednávania a rozhodovania veci. V tomto štádiu konania zákonná sudkyňa mala za to, že o
jej návrhu na vylúčenie z rozhodovania a prejednávania veci bolo zákonným spôsobom rozhodnuté
predsedníčkou Okresného súdu v Čadci i nadriadeným súdom. Zákonná sudkyňa tieto rozhodnutia
rešpektuje, považuje ich za rozhodnutia v súlade so zákonom, nedomnieva sa, že týmito rozhodnutiami
bol porušený zákon, resp. ústava, zákonné práva sudkyne na vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

veci. Preto v nadväznosti na § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. zákonná sudkyňa nepostúpila návrh na
zaujatie stanoviska ústavnému súdu. Podľa názoru súdu nie je dôvod na prerušenie konania ani podľa
§ 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktoré ustanovenie umožňuje súdu konanie prerušiť. Nejde o kogentné
ustanovenie, ktoré by súdu ukladalo povinnosť konanie prerušiť. Prerušenie konania z tohto dôvodu
nie je obligatórne, súd preto konanie neprerušil. Prejudiciálnu otázku si môže súd vyriešiť aj sám (§

135 ods. 2 O. s. p.). V tomto prípade touto otázkou je zaujatosť zákonného sudcu, ktorá už bola
vyriešená zákonným postupom. Zákonná sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania veci. Súd poukázal aj
na tú skutočnosť, že ide o konanie o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom súdu,
resp. prieťahmi v konaní, nečinnosťou súdu. Prerušenie konania by bolo v zjavnom rozpore s účelom
žaloby, ktorú navrhovateľ podal. Navrhovateľ tvrdil prieťahy v konaní a sám tieto prieťahy spôsobuje

vznášaním procesných návrhov, ktoré sú v rozpore s účelom samotného konania, ktoré začalo na návrh
navrhovateľa.
Odporca mal v konaní plný úspech, preto mu patrí právo na náhradu trov konania (§ 142 ods. 1, § 151
ods. 1 O. s. p.). Odporca si náhradu trov konania uplatnil, trovy konania však nevyčíslil v zákonnej 3-
dňovej lehote, preto súd rozhodol tak, že odporcovi náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k vadám - účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, - rozhodoval vylúčený sudca, - súd I. stupňa nesprávne vec právne posúdil
tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, - neúplne

zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, - dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, - doteraz
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy ktoré doteraz neboli
uplatnené, - rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Pokiaľ súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu (správne malo byť uvedené navrhovateľa - poznámka
odvolacieho súdu) a jeho splnomocneného zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O. s. p., pretože sa
navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil poukázal na to, že riadne a včas požiadal o

zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými dôvodmi.
Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti. Ak tak
spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne
totožných veciach, tiež s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti

zachovávania práva na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že - názor krajského súdu
vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a
Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí; - navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre
porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu;
- nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony

a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne
pripustil odvolanie. Navrhovateľ podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

odvolanie, pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež to, že nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní vychádzal a

zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom, ktoré súd
vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie, navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení. Za takejto
procesnejsituáciedošlokdegradáciizásadykontradiktórnosti,kporušeniuprávanavrhovateľanasúdnu
ochranu, ako aj k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že

ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú. Zároveň považoval za potrebné uviesť, že na splnenie zákonnej lehoty,
resp. na konanie bez zbytočných prieťahov a na konanie bez neodôvodnenej nečinnosti exekučného
súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný súd rozhodol o poverení, ale aj
moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi (pri rešpektovaní primeranej lehoty

na doručovanie).
Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť
len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného

postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p. mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto
toho, súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah

si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis)
a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti súd sa v
odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počasnečinnostisúduaopisujejuakoškodu,ktorávzniklavpríčinnejsúvislostiskonanímdlžníka(povinného).
Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a
správy informačného systému a z titulu výdajov: - na administratívne spracovanie textov urgencií, - na

publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií, - na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre
nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia
rozsudkuvôbecniejezrejméakouúvahousúddospeljednoznačneanepochybnekpresvedčeniuotom,
že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.

Navrhovateľ tvrdil, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť
dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie
zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa
nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby
tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné objektívne dôvody.

Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie
o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu ako vecne
správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.) z nasledovných dôvodov:

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci

sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňového
súdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd

poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Z obsahu spisu vyplýva, že vzhľadom
na oznámenie navrhovateľa v návrhu na začatie konania, súd navrhovateľa vyzval, aby oznámil, či
mienil vzniesť námietku zaujatosti voči sudcom Okresného súdu Čadca podľa § 15a a nasl. O. s. p.

alebo podať návrh na prikázanie veci z dôvodu vhodnosti inému súdu podľa § 12 ods. 2 O. s. p.
Navrhovateľ, kvalifikovane zastúpený advokátom, na výzvu súdu oznámil, že námietku zaujatosti podľa
§ 15a ods. 1 O. s. p. nepodal (č. l. 10 spisu). Napriek tomu okresný súd podľa § 16 O. s. p. predložil vec
Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému na rozhodnutie, a to na základe oznámenia sudcov
okresného súdu s poukazom na skutočnosti oznámené navrhovateľom v návrhu na začatie konania.

Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 10NcC/407/2013-38 zo dňa 11.10.2013 rozhodol, že sudkyňa JUDr.
Laura Žideková (ktorá sa stala zákonnou sudkyňou v danej veci) nie je vylúčená z prejednávania a
rozhodovania danej veci. Uznesenie krajského súdu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa
doručené dňa 02.02.2013 (č.l. 44 p.v. spisu).
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že

ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a
len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu

nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom
tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31.05.2010).
Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa) svojim
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za spôsobenú škodu a

nemajetkovúujmuvzmyslezákonač.514/2003Z.z.AplikačnápraxNajvyššiehosúduSRprizohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu, v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup
súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci,
v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

K odvolacej námietke navrhovateľa, že neboli splnené podmienky pre postup podľa § 101 ods. 2 O. s.
p. je potrebné uviesť, že prvostupňový súd nariadil pojednávanie na deň 19. 12.2013 (nie je preto na
mieste námietka navrhovateľa, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania),
kedy bolo pojednávanie i uskutočnené. Splnomocnený zástupca navrhovateľa a navrhovateľ prevzali

predvolanie na pojednávanie dňa 02.12.2013 (č. l. 44 p.v. spisu), na pojednávanie sa však nedostavil,
rovnako ani navrhovateľ. Navrhovateľ dňa 12.12.2013 prostredníctvom splnomocneného zástupcu
požiadal o zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a
sudcu nakoľko podal sťažnosť na Ústavný súd SR, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení jeho
práva na zákonného sudcu a práva na nestranný súd a ktorej dôsledkom bude zrušenie rozhodnutia

krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu povereného prejednávaním veci. Vzhľadom na to navrhol
konanie prerušiť do právoplatného rozhodnutia ÚS SR. Dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné
považovaťzadôležitédôvodypreodročeniepojednávaniavzmysleust.§101ods.2O.s.p.Navrhovateľ
nepožiadal o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacej
mu v účasti na pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený

sudca, o ktorej otázke však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Za dôležitý dôvod nepovažoval ani
podanie návrhu na prerušenie konania zo strany navrhovateľa. Boli teda splnené všetky predpoklady
na prejednanie veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu v zmysle ust. § 101
ods. 2 O. s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 19.12.2013 prejednal a o nej rozhodol,
neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa navrhovateľ zbavil sám

tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že
okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam
veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať i svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.

ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom).

Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,

keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez
prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli
pritom vykonané len dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to exekučný spis Okresného súdu Čadca sp.
zn. 16Er/433/2010 (sp. zn. EX 7542/10).

K tvrdeniu navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia, odvolací súd uvádza, že aj
keby nedoručenie vyjadrenia odporcu k návrhu bolo vadou konania v zmysle ust. § 114 ods. 2 O. s.
p., nejde v danom prípade o vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212

ods. 3 O. s. p.). I keď z obsahu spisu vyplýva, že vyjadrenie odporcu, ktoré bolo súdu doručené dňa
11.12.2013 bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené až spolu s rozhodnutím vo veci
samej, samotná táto skutočnosť nemá vplyv na správnosť rozhodnutia okresného súdu. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v prípade dostavenia sa na pojednávanie by bol navrhovateľ v rámcipojednávania oboznámený s vyjadrením odporcu, ktoré je zároveň rovnaké ako v mnohých ďalších
obdobných veciach týchto účastníkov založených na obdobnom skutkovom základe (ako to vyplýva zo
samotného vyjadrenia odporcu), z ktorého dôvodu nie je námietka navrhovateľa o neznalosti vyjadrenia

odporcu a nemožnosti reagovať naň dôvodná. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zároveň zrejmé,
žeokresnýsúdsvojerozhodnutiezaložilpredovšetkýmnaskutočnostiachzistenýchzexekučnéhospisu,
ktorý oboznámil v rámci dokazovania a na právnych záveroch o nenaplnení podmienok pre vznik nároku
navrhovateľa na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.

Pokiaľ navrhovateľ namietal postup okresného súdu s tým, že tento nerozhodol rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p., poukazuje odvolací súd na to, že rozhodnúť vec rozsudkom
pre zmeškanie v zmysle § 153b O. s. p. nie je povinnosťou súdu, ale možnosťou, aj to však len
za predpokladu, že skutkový stav tvrdený navrhovateľom považuje súd za nesporný. Je zrejmé, aj
vzhľadom na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, že v danom prípade tomu tak nebolo.

Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho
návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože z ničoho nevyplýva, že by postup
okresného súdu nebol správny. K odvolaniu navrhovateľa do zamietnutia návrhu na prerušenie konania

je prvom rade potrebné uviesť, že podľa odvolacieho súdu navrhovateľ podanie ústavnej sťažnosti na
Ústavný súd SR, ktorou namieta porušenie jeho základných práv na súdnu ochranu a osobitne práva
na zákonného sudcu nepreukázal. Navrhovateľ sťažnosť pripojil k návrhu na zrušenie nariadeného
pojednávania poslaného okresnému súd e-mailom dňa 12.12.2013, ktorá sa však týka uznesenia
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5NcC/256/2013. Vo vzťahu k zákonnej sudkyni bolo vydané krajským

súdom uznesenie vo veci sp. zn. 10NcC/407/2013. Okrem dôvodov, ktoré uviedol v rozhodnutí okresný
súd a s ktorými sa odvolací súd stotožňuje, poukazuje na konštantnú rozhodovaciu činnosť Ústavného
súdu SR, ktorý ústavnú sťažnosť navrhovateľa v skutkovo a právne rovnakých prípadoch odmietol
(napr. I.ÚS 293/2013 z 29.05.2013, I.ÚS 297/2013 z 29.03.2013). V zmysle princípu právnej istoty
a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí by bolo možné plne legitímne očakávať rovnaké rozhodnutie

Ústavného súdu SR aj keby navrhovateľom podaná ústavná sťažnosť sa týkala predmetnej veci.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným
súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,

a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Preskúmanímmeritórnehorozhodnutiadospelodvolacísúdtiežkzáveru,žeokresnýsúdvykonalvoveci
dostatočné dokazovanie a so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym, sa v plnom
rozsahu stotožnil. Prvostupňový súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie

danej veci, vec správne rozhodol a svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil s poukazom na ust. § 157
ods. 2 O. s. p. V odôvodnení preskúmavaného rozsudku sa okresný súd riadne zaoberal so všetkými
otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné. Okresný súd
prijal správny právny záver, že k nesprávnemu úradnému postupu v danom prípade nedošlo, keďže z
ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva (a to vo vzťahu ku všetkým exekučným titulom), že zákon

lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od doručenia žiadosti súdneho exekútora na
jeho vydanie upravuje vo všeobecnosti pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na nález ÚS SR č. k. II. ÚS 520/2012-39 zo dňa 10.07.2013, v ktorom Ústavný
súd SR výslovne konštatoval: "Z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by

sa mala vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti, alebo návrhu alebo exekučného
titulu so zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak,
zákon túto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá".

Nakoľko v danom prípade nebol splnený základný predpoklad zodpovednostného vzťahu za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci (nesprávny úradný postup), ako to správne konštatoval okresný
súd,neboldôvodzaoberaťsaďalšímiatribútmi,t.j.vznikomškodyapríčinnousúvislosťou.Napriektomu
sa okresný súd zaoberal aj týmito ďalšími atribútmi zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom a svoje rozhodnutie i v tomto smere náležite odôvodnil, majúc zato, že navrhovateľnepreukázal ani vznik škody a nemajetkovej ujmy, či príčinný vzťah medzi ním tvrdenou škodou a
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu. Odvolací súd sa s odôvodnením napadnutého
rozsudku okresného súdu plne stotožňuje aj v tejto časti a v podstatných bodoch naň odkazuje.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p., v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil a ani z obsahu spisu nevyplýva, že by mu tieto boli
vznikli. Odvolací súd preto odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .