Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8To/36/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117010824
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Sninský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8117010824.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Sninského a sudcov JUDr.
Moniky Halkociovej a Mgr. Iva Maruščáka, na verejnom zasadnutí konanom dňa 20.02.2020, v trestnej
veci obžalovanej Q.. Ľ. A. pre prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona
a iné, o odvolaniach okresného prokurátora a obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.
zn. 5T/46/2017 zo dňa 12.04.2019, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku odvolania obžalovanej Q.. Ľ. A. a okresného prokurátora z a mi e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 5T/46/2017 zo dňa 12.04.2019 bola obžalovaná Q.. Ľ. A.,
nar. XX.XX.XXXX v S., trvale bytom N. Š. XXX/XX, K. W. W., Y.. W., t. č. v mieste bydliska, uznaná
vinnou z prečinu ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s poukazom na §
138 písm. h) Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

- dňa 08.12.2015 v čase o 18.00 hod. viedla ako vodička osobné motorové vozidlo značky Peugeot 206,
EVČ:W. XXXBF v Prešove cez križovatku riadenú svetelným signalizačným zariadením z ul. Hlavná
vpravo smerom na Dukliansku ulicu, pričom náležite nesledovala situáciu v cestnej premávke a nedala
prednosť chodcom Š. K. P. V. F., ktorí prechádzali vozovku z pravej strany na ľavú spoločne držiac
sa za ruky cez riadne vyznačený priechod pre chodcov na signál pre chodcov so zeleným svetlom so

znamením voľno aj napriek tomu, že dopravným zariadením - doplnkovým signálom žltého svetla v tvare
chodca bola upozornená na prechádzanie chodcov cez priechod po ceste, na ktorú odbočovala, čím
ako vodička porušila ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b), § 4 ods. 1 písm. c), písm. f) zákona č. 8/2009
Z. z. o cestnej premávke, pravou prednou časťou vozidla narazila do chodca Š. K., ktorý v dôsledku
nárazuutrpel otrasmozguI.stupňa,mnohopočetnéodreninyľavejstranytváre,pomliaždenieaodreniny
ľavej strany čela, pomliaždenie nosa, povrchové tržné rany II. a V. prsta ľavej ruky, pomliaždenie hornej

časti pravého predkolenia, poškodenie zadného rohu vnútorného menisku pravého kolena a pretrhnutie
predného skríženého väzu pravého kolena s dobou liečenia spojenou s práceneschopnosťou 8 - 16
týždňov, pričom pri náraze stiahol aj svoju partnerku V. F., ktorá v dôsledku pádu na vozovku utrpela
pomliaždenie s odreninou IV. a V. prsta pravej ruky a pomliaždenie s odreninou ľavého kolena s dobou
liečenia spojenou s práceneschopnosťou 4 - 6 dní.

Za to jej bol uložený:
Podľa § 157 ods. 2 Tr. zákona, za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zákona, pri prevahe poľahčujúcich
okolností podľa § 36 písm. j) Tr. zákona a nezistenia priťažujúcich okolností podľa § 37 Tr. zákona a za
použitia § 56 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona peňažný trest vo výške 500,- eur.

Podľa § 57 ods. 3 Tr. zákona jej súd ustanovil pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť

úmyselne zmarený, náhradný trest odňatia slobody v trvaní 3 mesiace.Podľa § 288 ods. 1 Tr. poriadku boli poškodení Š. K., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X., H. XX, Y.. B.
a Všeobecná zdravotná poisťovňa, Kúpeľná 5, Prešov, IČO:35937874, zastúpená Q.. M. K., so svojimi
nárokmi na náhradu škody odkázaní na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala ihneď po jeho vyhlásení a poučení o práve na opravný prostriedok
obžalovaná odvolanie, ktoré následne písomne prostredníctvom svojho obhajcu odôvodnila tým, že
podľa jej názoru skutok, ktorý sa jej kladie za vinu, nie je trestným činom, nedošlo k preukázaniu
objektívnej stránky trestného činu, v rámci ktorej bola potrebná výlučná a exkluzívna príčinná súvislosť

medzi jej konaním a protiprávnym následkom. Podľa názoru odvolateľky závery znalca V.. M.
úplne vylúčili príčinnú súvislosť medzi dopravnou nehodou a zraneniami poškodenej F., pričom pri
poškodenom K. znalec uviedol, že nebol vôbec závažne obmedzený na obvyklom živote. Odvolateľka
vytkla okresnému súdu, že v prípade poškodeného K. vôbec nebola braná do úvahy zdravotná
dokumentácia z jeho predchádzajúceho života, resp. komunikované s jeho lekárom V.. M., ktorý medzi
časom zomrel a dodala, že výsluch tohto svedka bol navrhovaný, no OČTK a súd tento návrh zamietli a

tak pokiaľ teraz tieto orgány argumentovali, že výsluch nie je možný, nemožno to pripísať v neprospech
obžalovanej, čo obžalovaná hodnotila ako zásadný nedostatok konania, ktorý nebol odstránený ani
výsluchom znalca, ktorý nedokázal preukázať, z čoho pri vyhotovovaní znaleckého posudku vychádzal.
Podľa odvolateľky bolo potrebné vzhľadom na ustanovenie § 146 Tr. poriadku vykonať ďalšie znalecké
dokazovanie iným znalcom z daného odboru, lebo okresný súd najprv vyzval znalca aby doplnil svoj

znalecký posudok aj po zohľadnení zdravotnej dokumentácie poškodeného a následne konštatoval, že
si znalec nezabezpečil takú dokumentáciu a že ustanoví nového znalca, pričom s uvedeným sa okresný
súd nijako nevysporiadal a tento obrat nijako nevysvetlil. Okresný súd si takto, podľa obžalovanej,
neuvedomil, že sám spochybnil podaný znalecký posudok V.. M., keď oznámil stranám, že ustanovuje
nového znalca, no nového znalca neustanovil a namiesto toho uložil V.. M. povinnosť doplniť znalecký

posudok a podať k znaleckému posudku vyjadrenie. To odvolateľka považovala za postup, ktorý je
v rozpore so základným ľudským právom na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy SR a
postup, ktorý ako podstatný zásah do práva obžalovanej na obhajobu zakladá právny dôvod na
zrušenie rozsudku. Vo svojich námietkach voči znaleckému posudku V.. M. odvolateľka pokračovala
tým, že podľa jej názoru znalecký posudok neobsahoval všetky zákonné náležitosti, absentovali prílohy,

čo spôsobilo jeho nepreskúmateľnosť. Odvolateľka konštatovala neunesenie dôkazného bremena
vo vzťahu k podmienke spočívajúcej v preukázaní ťažkej ujmy na zdraví a nebolo nad akúkoľvek
pochybnosťpreukázané,žedošlokzávažnémuovplyvneniuobvykléhoživotapoškodeného.Sodkazom
na judikatúru poukazovala na to, že doba liečenia poškodeného nie je a nemôže byť jediným a
rozhodujúcim kritériom na určenie, či v konkrétnom prípade ide o ťažkú ujmu na zdraví alebo nie,

pričom zo záverov namietaného znaleckého posudku podľa nej vyplynulo, že počas celej doby liečenia
nebol poškodený závažným spôsobom obmedzený na bežnom spôsobe života a bol úplne sebestačný.
Pritom podľa okresného súdu poškodený mohol v dôsledku poranenie kolena sem-tam pociťovať bližšie
nešpecifikovanú bolesť, čo ale podľa odvolateľky znamenalo, že tento stav bolesti bol iba prechodný a
nezávažne obmedzujúci bežný spôsob života poškodeného a nejednalo sa tak o ťažkú ujmu na zdraví

podľa § 123 ods. 3 a 4 Tr. zákona. K tomu odvolateľka vytkla okresnému súdu, že sa vôbec nezaoberal
jej námietkou zaujatosti znalca V.. M., ktorú vzniesla vo svojej záverečnej reči. Okrem námietok voči
znaleckému posudku V.. M., obžalovaná poukazovala na závery znalca z odboru cestná doprava J..
M., ktoré podľa nej jednoznačne rozptyľovali potrebnú exkluzívnu príčinnú súvislosť, keďže podľa tohto
znalca chodci vytvorili vodičke náhlu prekážku. Pokiaľ to okresný súd považoval za právnu otázku, hoci

mal vychádzať z technických údajov a svedeckých výpovedí, ktorých simuláciu by následne posúdil
znalec v znaleckom posudku, tak explicitný záver znalca nebral do úvahy a porušil princíp trestného
poriadku „in dubio pro reo“. Na záver odvolateľka uviedla, že konštatovaním súdu o zlom riešení
križovatky, ktorým vlastne odôvodnil neuloženie trestu zákazu činnosti, bola podľa jej názoru v súvislosti
so zásadou „in dubio pro reo“ spochybnená jej vina za spáchanie skutku. V podstate na základe uvedené

obžalovaná navrhla, aby v súlade s povinnosťou aplikovať princíp „in dubio pro reo“ a v súlade s tým,
že neboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu, ju odvolací súd spod
podanej obžaloby oslobodil.

V zákonnej lehote, ale len proti výroku o treste, podal okresný prokurátor v neprospech obžalovanej

odvolanie, ktorým nesúhlasil s názorom súdu, že obžalovanej nebolo potrebné ukladať trest zákazu
činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel. Podľa odvolateľa pri takom závažnom porušení pravidiel
cestnej premávky a spôsobení závažných poranení poškodenému v zmysle ťažkej ujmy na zdraví
bolo potrebné taký druh trestu uložiť aj keď sa doposiaľ nedopustila žiadneho priestupku v oblasticestnej premávky. Obžalovaná nerešpektovala svetelnú signalizáciu ustanovujúcu prednosť chodcov
ako základného pravidla v cestnej premávke, následkom čoho došlo k zrazeniu chodca na priechode pre
chodcov. Okrem toho, aj výmeru peňažného trestu okresný prokurátor považoval z hľadiska individuálnej

a generálnej prevencie za príliš miernu, pričom poukázal na zistené majetkové pomery obžalovanej,
závažnosť trestného činu a potrebu jej citeľného postihu. Takto okresný prokurátor navrhol, aby odvolací
súd výrok o treste v napadnutom rozsudku zrušil a sám obžalovanej uložil peňažný trest vo výške 1.000,-
eur a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní 12 mesiacov.

Krajský súd na podklade takto podaných odvolaní preskúmal v zmysle ustanovenia § 317 ods. 1 Tr.
poriadku zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali
svoje odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby, ktoré neboli
odvolaním vytýkané prihliadal len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr.
poriadku, a nezistiac chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku
dospel k záveru, že tak odvolanie okresného prokurátora, ako aj odvolanie obžalovanej, nie sú dôvodné.

V posudzovanej trestnej veci bolo, podľa názoru krajského súdu, pred súdom prvého stupňa vykonané
dokazovanie v podstate v takom rozsahu, ako to bolo v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. poriadku pre
správne zistenie skutkového stavu nevyhnutné, a tak krajský súd z doposiaľ vykonaného dokazovania
vychádzal.

V súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. poriadku súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol, ktoré
skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a uviedol, akými úvahami
sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Po vykonaní svojej prieskumnej povinnosti považoval
odvolací súd k skutkovým a právnym úvahám súdu prvého stupňa, aj s ohľadom na povahu odvolacích

námietok, dodať nasledovné.

Samotná obžalovaná pred súdom vypovedala, že viedla predmetné osobné motorové vozidlo a keď
prišla na križovatku z Hlavnej ulice smer na Vranov nad Topľou, stáli pred ňou dve motorové vozidlá,
mali červenú, čakala, stála, kým sa zmení svetelná signalizácia z červenej na zelenú, aby sa pohli a

keď sa pohli motorové vozidlá, ktoré boli pred ňou, pohla sa aj ona. Išla plynulo, pomaly, bola tma, cesta
bola osvetlená, nebolo tam nič zásadné, čo by jej bránilo vo výhľade. O tom, že pred priechodom pre
chodcov je dopravné značenie a svetelná signalizácia, ktorá upozorňuje na priechod pre chodcov vedela
už predtým a vedela aj o tom druhom svetle pri šípke na odbočenie vpravo. Tak dvakrát do mesiaca
chodievala touto cestou a vtedy išla z práce domov. Podľa jej názoru vtedy viedla vozidlo adekvátne

situácii. Zároveň uviedla, že nevidela dôvod zastaviť a bola si istá, že chodci pred priechodom pre
chodcov nestáli a ani na priechode pre chodcov nikoho nevidela. Brzdila až na priechode pre chodcov,
keď zareagovala brzdením na prudký náraz do čelného skla z pravej strany a následne zastavila vozidlo.
Po zrážke z vozidla vystúpila, aby zistila čo sa stalo, na krajnici sedel poškodený a pri ňom bola svedkyňa
F.. Potom bola zavolaná rýchla lekárska pomoc poškodenému. Mala negatívny test na alkohol.

Už z jej výpovede vyplýva, že hoci poznala v mieste dopravnej nehody pomery na križovatke a
prítomnosť priechodu pre chodcov, venovala pozornosť len signalizačnému zariadeniu v smere svojej
jazdy, pohla sa len na jeho zmenu, ktorá jej jazdu dovolila, no pritom sledovala len pred ňou sa
pohýnajúce auto a nevenovala pozornosť ani pred priechodom pre chodcov prítomným chodcom, ani

dopravnému značeniu, a to ani svetelnej signalizácii, ani zvislej ani vodorovnej dopravnej značke, ktoré
opodstatňovali možnosť predvídať prítomnosť chodcov na priechode pre chodcov.

Svedok Q. Y., ako vodič zjavne spoľahlivejšie vnímal vtedajšiu situáciu v mieste dopravnej nehody
ako obžalovaná. Bol vtedy vodičom auta idúceho bezprostredne za autom obžalovanej, pričom jeho

výpoveď nebola v rozpore s výpoveďou jeho manželky D. Y. ako jeho spolujazdkyne a bola súladná aj
s výpoveďami poškodeného, jeho partnerky a znaleckými zisteniami. V podstate potvrdil spôsob jazdy
obžalovanej. Tento svedok uvádzal, že zastavili na križovatke, pretože mali červenú v odbočovacom
pruhu, no on už v zákrute videl oranžového „panáčika“ na svetelnej signalizácii a videl čakajúcich
chodcov, pričom stál vo vzdialenosti asi 20 metrov od čakajúcich chodcov. Pred ním stálo vozidlo

obžalovanej a pred ňou stál nejaký tmavý sedan. Zreteľne videl, že sa rozsvietili oranžoví „panáčikovia“
na svetelnej signalizácii, kde ich kolóna stála a aj potom pred priechodom pre chodcov, pričom keď im
zasvietila na semafore zelená, kolóna sa rozbehla a keď vchádzal do križovatky, si všimol, že svieti
zelená chodcom. Svedkovo auto bolo tretie v poradí, prvé auto sa rozbehlo rýchlo, druhé a tretie autosa rozbehli pomalšie. Svedok potvrdzoval, že vozidlo obžalovanej zachytilo chodcov na priechode pre
chodcov, pričom pred priechodom pre chodcov si svedok nevšimol, že by obžalovaná pribrzďovala.
Brzdilaažpodopravnejnehode.Svedokpotvrdil,žesvetelnésignalizačnézariadeniesvietilovčase,keď

okolo neho prechádzala obžalovaná na svojom motorovom vozidle a viditeľnosť bola dobrá. Chodci po
priechode pre chodcov išli vychádzkovou chôdzou, pričom podľa neho bol poškodený zachytený pravou
prednou stranou vozidla kde je svetlo. Chodkyňa ostala stáť, no chodec letel. Svedkyňa D. Y. potvrdila,
že keď stáli na križovatke, zasvietila zelená na semafore, pohli sa a pred nimi auto na priechode pre
chodcov zrazilo chodca, ktorý išiel s dievčaťom, pričom chodcom vtedy svietilo zelené svetlo. Ostatní

chodci v tej dobe stáli.

Z výpovede poškodených Š. K. a V. F. nevyplýva, že by na priechod pre chodcov vstúpili, či sa po
ňom pohybovali v rozpore s dopravnými predpismi a ani znalec z odboru cestná doprava nezistil v ich
konaní taký spôsob pohybu, ktorý by v rozpore s dopravnými predpismi bol. Opak nebol potvrdený
žiadnym iným dôkazom. V podstate zhodne títo svedkovia popísali, že išli cez priechod pre chodcov

smerom k internátu na Sabinovskej ulici, čakali pred priechodom asi 5 minút, držali sa za ruky, rozprávali
sa, pozerali sa, kedy im zasvieti zelená a keď im zasvietila zelená, vstúpili na priechod pre chodcov,
prechádzali, pričom prišlo auto obžalovanej, ktoré narazilo do poškodeného. Poškodený dodal, že na
chodníku pred priechodom pre chodcov stál od cesty asi pol metra, asi na úrovni stĺpa, reagoval na
zelenú na priechode pre chodcov a pred tým, ako došlo k nárazu, urobil 5 až 6 krokov. Auto do neho

narazilo prednou časťou z pohľadu vodiča vpravo niekde v tej časti, ako je svetlo. Utrpel pri tejto nehode
poranenie čela po ľavej strane, odreninu nosa, posunutie stredovej prepážky, natrhnutý väz v kolene,
otras mozgu, bol hospitalizovaný tri dni, pričom pol roka bol práceneschopný. Hneď po tom, čo bol
prepustený z nemocnice, išiel k obvodnému lekárovi, V.. A.. Vtedy nebol zamestnaný, no mal dojednanú
prácu v lese. Po ukončení práceneschopnosti sa zamestnal. Ťažšie sa mu dýchalo, pri záťaži mal bolesti

nohy, kolena. Mal ísť na operáciu kolena, ale nešiel. Pred dopravnou nehodou mal poškodené druhé
koleno a jednu nohu kratšiu. Aj poškodená V. F. vypovedala, že čakali na zelenú a pred priechodom stáli
asi meter a za stĺpom. Videla, že majú zelenú, prešlo jedno auto a potom išli oni vychádzkovou chôdzou,
pričom keď vstúpili na priechod pre chodcov, prešli maximálne meter tridsať až meter a pol a došlo k
zrážke. Ona spadla, postavila sa a videla Š. K., ako leží na zemi stočený do klbka, že mu z úst tečie krv,

reagoval. Prišiel za ňou nejaký pán, že zavolal záchranku. Potom prišla aj obžalovaná, ktorej povedala,
že bolo treba sa pozerať. Z nehody mala napuchnutú ruku a modrinu na kolene, asi hodinu a pol bola
hospitalizovaná. Bola vtedy študentkou.

Vodičovi je uložená povinnosť dbať na zvýšenú opatrnosť voči chodcom tak, ako to ustanovuje § 4 ods.

1 písm. e) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov /ďalej
len Zákon/.

Podľa § 3 ods. 1, 2 písm. b) Zákona, účastník cestnej premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej
premávky ustanovené v tomto zákone, pričom účastník cestnej premávky je ďalej povinný poslúchnuť

pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.

V súlade s § 4 ods. 1 písm. c), f) Zákona, vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať
situáciu v cestnej premávke a dať prednosť chodcovi, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod
pre chodcov, pritom ho nesmie ohroziť; to neplatí pre vodiča električky.

Podľa § 137 ods. 2 písm. c) Zákona, porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom je také
porušenie pravidiel cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej sa inému
ublíži na zdraví alebo sa inému spôsobí škoda na majetku, alebo nesplnenie si povinností účastníka
dopravnej nehody alebo škodovej udalosti a v zmysle § 137 ods. 2 písm. r) tohto zákona ohrozenie

chodca, ktorý vstúpil na vozovku a prechádza cez priechod pre chodcov

Vo vzťahu k odvolacej námietke, ktorou obžalovaná poukazovala na námietku zaujatosti, ktorú vzniesla
protiznalcoviV..M.nahlavnompojednávanídňa12.04.2019,zozápisniceotomtohlavnompojednávaní
vyplynulo, že po tom, čo namietala, že znalecký posudok má ako prílohu len uznesenie o pribratí znalca

uviedla, že má pochybnosti o nezaujatosti znalca pri vypracovaní znaleckého posudku. Z uvedeného
vyplýva, že svoje pochybnosti nezaložila na dôvodoch podľa § 31 Tr. poriadku, a tak v zmysle § 32 ods.
6 Tr. poriadku okresný súd nepochybil, keď o takej námietke nekonal.Ani námietky odvolateľky voči absencii príloh v podanom znaleckom posudku nemohol odvolací
súd akceptovať ako závažné porušenie jej práva na obhajobu či skutočnosť odôvodňujúcu
nepreskúmateľnosť znaleckého posudku.

V súlade s ustanovení § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý popisuje obsahové náležitosti písomného vyhotovenia
znaleckého posudku, je v rámci písmena e) uvedené, že medzi ne patria aj prílohy potrebné na
zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku, podľa ods. 5 ustanovenia tohto § podklady,

z ktorých znalec pri vykonávaní znaleckého posudku vychádzal, nemusia byť prílohou znaleckého
posudku, ak sú verejne prístupné alebo ak sú súčasťou spisového materiálu; v takom prípade znalec
odkáže na zdroj spôsobom, aby nebol zameniteľný.

Treba poukázať na to, že znalec V.. M. predložil súdu dňa 08.10.2018 vyjadrenie k svojmu znaleckému
posudku č. 018/16 v ktorou priamo uviedol, že poškodený Š. K. sa dostavil na vyšetrenie dňa 03.10.2018

a priniesol zdravotnú dokumentáciu z doby pred úrazom dňa 08.12.2015, z ktorej znalec v tomto
vyjadrení uviedol konkrétne informácie odkazujúc na konkrétne správy z ortopedických vyšetrení
poškodeného zo dňa 25.02.2005, 06.06.2006, 24.10.2006, čo sa týka Partensovej choroby a tiež na
lekárske správy z traumatologických vyšetrení zo dňa 30.08.2011 a 02.09.2011 ohľadne poranenia
kolena, pričom pri svojom výsluchu na hlavnom pojednávaní dňa 13.12.2018 uviedol, že vychádzal

zo zdravotnej dokumentácie poškodeného a týchto lekárskych správ a pre svoju znaleckú činnosť
nepotreboval zabezpečiť kompletnú zdravotnú dokumentáciu.

Nebolotedacelkompresnékonštatovanieokresnéhosúduzodňa13.12.2018,žesiznalecnezabezpečil
zdravotnú dokumentáciu poškodeného, no v žiadnom prípade to nespôsobilo porušenie práv na

obhajobu.

Pritom lekárske správy sa v predloženom spise nachádzali a ako dôkazy boli vykonané postupom podľa
§ 269 Tr. poriadku na hlavnom pojednávaní dňa 13.12.2018. To potom nebránilo preskúmať podaný
znalecký posudok v jeho celosti, ako bol predložený a znalcom prezentovaný. Možno k tomu dodať, že

zásadným pochybením postupu okresného súdu nebolo, keď lekár V.. M.k nebol vypočutý. Znalec V.. M.,
ako osoba odborne nespochybnená žiadnou zo strán trestného konania, predložením konkurenčného
znaleckého posudku mal dostatok informácií o zdravotnom stave poškodeného vo forme jeho vlastného
vyšetrenia a lekárskych správ týkajúcich sa pohybového aparátu poškodeného, teda tej časti jeho
zdravotného stavu, ktorého sa týkali zranenia zistené bezprostredne po predmetnej dopravnej nehode.

Treba uviesť, že podľa § 238 ods. 2 Tr. poriadku, po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine
a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc
na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na
skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.

Nemožnosícecelkomsúhlasiťsprezentovanímneistotyokresnéhosúdu,čipriberiedokonaniaďalšieho
znalca alebo bude odstraňovať nejasnosti podaného znaleckého posudku požiadaním už ustanoveného
znalca o doplnenie znaleckého posudku, no podľa názoru odvolacieho súdu správne postupoval,
pokiaľvkonečnomdôsledkunepovažovalzapotrebnéodstraňovaťpochybnostiosprávnostiznaleckého

posudku až ustanovením nového znalca. Postupoval totiž podľa § 146 Tr. poriadku, podľa ktorého, ak
vzniknú pochybnosti o správnosti znaleckého posudku alebo ak je znalecký posudok nejasný alebo
neúplný, treba požiadať znalca o vysvetlenie alebo doplnenie posudku. Ak by to neviedlo k odstráneniu
pochybností alebo nejasností znaleckého posudku alebo k úplnosti znaleckého posudku, treba pribrať
iného znalca.

Podľa odvolacieho súdu nenastala situácia, že by doplnením znaleckého posudku neboli nejasnosti
odstránené. Tento záver nebol žiadnou zo strán trestného konania spochybnená žiadnym odborným
lekárskym porovnateľným zdrojom informácií.

Okrem toho, postup okresného súdu nijako neobmedzil ani právo obžalovanej v rámci svojej obhajoby
namietať uloženie povinnosti znalcovi V.. M. doplniť znalecký posudok, keďže uznesenie Okresného
súdu Prešov sp. zn. 5T/46/2017 zo dňa 15.01.2019, ktorým bola taká povinnosť s konkrétnymi otázkamiuložená, bolo tak obžalovanej /25.01.2019/ ako aj jej obhajcovi /28.01.2019/ doručené a nijako proti
takému postupu nenamietali.

Odvolací súd nemal zásadné výhrady ani k spoľahlivosti a hodnovernosti zistení znalca z odboru
Cestná doprava J.. V. M., ktorý podal vo veci znalecký posudok č. 5/2017 a doplnok č. 1, ktorým
reagoval na situáciu zistenú pri vyšetrovacom pokuse, a ktoré vypracoval na základe podkladov
dopravnej polície zhromaždených z miesta činu spôsobom, ktorý nebol v trestnom konaní hodnoverne
nikým spochybnený. Znalec zohľadnil signálny plán predmetnej križovatky a výsledky vykonaného

vyšetrovacieho pokusu. Okresný súd podrobne poukázal na obsah znalcových zistení. Nie je dôvod
ich všetky v tomto uznesení preto opakovať, možno však predovšetkým poukázať na to, že z nich
hodnoverne vyplýva záver znalca, že z technického hľadiska chodci vstupom do vozovky skutočne
vytvorili vodičke vozidla prekážku náhlu, no znalec výslovne poukázal na svoje zistenie, že sa tak stalo
na priechode pre chodcov, ktorý bol riadne vyznačený a kde riadne fungovala svetelná signalizácia. Na
základetejistejtechnickejanalýzyznaleckonštatoval,ževodičkanachodcovpredzrážkounereagovala,

hoci varovaním pre ňu bol blikajúci oranžový „panáčik“ na stĺpe pred priechodom pre chodov ul.
Duklianskej, pričom neboli zistené skutočnosti brániace vo výhľade na tohto oranžového blikajúceho
„panáčika“. Bolo zistené, že ak sa obžalovaná s vozidlom v čase nehodového deja pohybovala tak, ako
to bolo zadokumentované pri vyšetrovacom pokuse, mohla vidieť na blikajúceho „panáčika“, mohla tiež
vidieť zvislú dopravnú značku Priechod pre chodov umiestnenú nad blikajúcim oranžovým „panáčikom“

a vodorovnú značku Priechod pre chodcov, prechádzajúcu krížom cez všetky jazdné pruhy.

Znalec poukázal na to, že za takých okolností primeranou reakciou vodičky mohlo byť zníženie rýchlosti
vozidla, napr. ubratím plynu a brzdením. Obžalovaná by zrážke zabránila, ak by začala reagovať
brzdením, keď začal blikať oranžový „panáčik“. Zastavila by pred miestom zrážky približne 10,18 - 9,3

metra a k zrážke by nebolo došlo. Ak by vodička začala reagovať brzdením s využitím polovičného
brzdného spomalenia, keď začal blikať oranžový „panáčik“, zastavila by pred miestom zrážky 8,01 - 7,6
metra a tak k zrážke by nebolo došlo. Ak by pribrzďovala, tak v čase vstupu chodcov na priechod pre
chodcov by jej rýchlosť bola cca 11,3 -8,9 km/hod. a vozidlo by bolo pred miestom zrážky 2,98 - 2,66
metra a tak by tiež k zrážke nebolo došlo.

Oproti tomu chodci mohli podľa znalca zabrániť nehode v prípade, ak by neprechádzali cez vozovku v
čase, keď sa po jej pravom jazdnom pruhu pohybovalo predmetné vozidlo v smere na ul. Dukliansku,
resp., ak by zostali stáť na okraji a počkali kým vozidlo prejde okolo nich, no pohybovali sa predpísaným
spôsobom, po riadne vyznačenom priechode pre chodcov a na zelené signalizačné svetlo.

Z technického hľadiska znalec v podstate konštatoval, že ak by obžalovaná sústredene pozerala pred
svoje vozidlo cez čelné sklo, mohla vidieť na blikajúceho oranžového „panáčika“ a zvislú dopravnú
značku Priechod pre chodcov v dostatočnej vzdialenosti na realizáciu opatrení, ktorými mohla zabrániť
dopravnej nehode. Podobne ako chodci stojaci na pravom obrubníku vozovky, boli aj zvislá aj

vodorovná dopravná značka pre vodičku viditeľné. Možno pritom dodať, že obžalovaná musela vedieť
o predmetnom priechode pre chodcov už z minulých jázd.

Dopravné značky a svetelnú signalizáciu týkajúce sa situácii v priestore predmetného priechodu pre
chodcov obžalovaná mohla teda, aj podľa názoru odvolacieho súdu, registrovať v dostatočnom odstupe

od priechodu pre chodcov, kedy mohla vykonať opatrenia aby zrážke s chodcom zabránila. Mohla sa
teda pripraviť na reakciu, ak by sledovala situáciu v cestnej premávke. V dôsledku porušenia dopravných
predpisov sa sama zbavila možnosti reagovať včas a účinne.

Uvedení všetci štyria svedkovia bez pochybností potvrdzovali, že k zrážke vozidla obžalovanej s

poškodeným došlo priamo na priechode pre chodcov, čo nakoniec potvrdilo aj znalecké dokazovanie
a vykonaný vyšetrovací pokus na mieste činu. Nebolo ani pochybností o disciplinovanom pohybe
poškodených po priechode pre chodcov. Obdobne ako obžalovaná, aj títo svedkovia uvádzali, že
viditeľnosť bola v podstate bezproblémová. Svedok Y. pritom ako vodič poukazoval na rozsvietenie
oranžových „panáčikov“, ktorí z jeho pohľadu boli viditeľní zreteľne s tým, že ako vodič idúci

bezprostredne za vozidlom obžalovanej, videl asi piatich chodcov čakajúcich v dostatočnej vzdialenosti
a v porovnaní s postavením od obžalovanej, táto od chodcov bola asi 15 metrov, pričom na chodcov pred
nehodou nereagovala a reagovala až brzdením po nehode, čo potom len potvrdzuje, že situácii v cestnej
premávke nevenovala zákonom vyžadovanú /zvýšenú/ pozornosť v mieste priechodu pre chodcov.Z vykonaného dokazovania potom nepochybne vyplynulo, že nebolo preukázané, že by príčinou
predmetnejdopravnejnehodybolo,žebypoškodeníakochodcipohybujúcisanapriechodeprechodcov

porušili niektoré zo svojich zákonných povinnosti. Chodci mohli vstúpiť na priechod pre chodcov, lebo
vzhľadom na rýchlosť a vzdialenosť vozidla obžalovanej mohli bezpečne prejsť, ak by obžalovaná
sledovala situáciu v cestnej premávke, reagovala na dopravné značenie, lebo vtedy by mohla vzhľadom
na svoju rýchlosť a vzdialenosť od priechodu pre chodcov bezpečne zastaviť. Žiaden z chodcov nemohol
predpokladať, že obžalovaná ako vodička nevníma ich prítomnosť.

Na druhej strane bolo jednoznačne preukázané, že príčinou dopravnej nehody bolo len konanie
obžalovanej ako vodičky motorového vozidla, ktoré spočívalo v porušení dôležitej povinnosti vodiča.
Obžalovaná nedala prednosť chodcovi na priechode pre chodcov, teda počínala si tak, že poškodený
ako chodec by musel náhle zmeniť smer alebo rýchlosť jazdy, aby predišiel dopravnej nehode,
čo ale v danom prípade už nebolo ani možné realizovať. Obžalovaná opomenula dodržať svoju

vodičskú povinnosť vnímať, rešpektovať a riadiť sa dopravnými značkami pri výkone svojho vodičského
oprávnenia. Namiesto toho sa spoliehala len na to, či sa pohýnajú ostatné autá pred ňou, a tak sa
nedôvodnedomnievala,ženeohrozíostatnýchúčastníkovcestnejpremávkyrovnako,akoichneohrozilo
vozidlo pred ňou, ktoré sa zjavne nijako nepodieľalo na dopravnej nehode. Nezvýšila svoju pozornosť na
prechode pre chodcov, a to aj napriek tomu, že výhľadové pomery boli dobré a teda sa mohla presvedčiť,

či jej signalizácia dovoľovala prechádzať cez križovatku nielen plynulo, ale hlavne bezpečne.

Tomuto záveru nasvedčuje aj to, že pokiaľ uviedla, že o tom, že pred priechodom pre chodcov
je dopravné značenie a svetelná signalizácia, ktoré upozorňujú na priechod pre chodcov vedela už
predtým, nevedela potvrdiť, kedy sa oproti zelenému svetlu pohla, nevedela ani odhadnúť vzdialenosť,

keď sa pohla oproti priechodu pre chodcov, teda nevedela, ani kde vtedy konkrétne sa priechod pre
chodcov nachádzal, nevnímala ani samotných chodcov, vnímala len pohyb aut pred ňou, no nevedela
sa vyjadriť ani k povahe aut jazdiacich pred ňou, pričom nevnímala ani autá nachádzajúce sa za jej
vozidlom.

Pre posúdenie ujmy na zdraví, ktorá bola v priamej príčinnej súvislosti s predmetným skutkom, poskytol
súdu dostatočne hodnoverne poznatky z príslušného medicínskeho odboru znalec V.. W. M. - znalec z
odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia, traumatologia, plastická chirurgia keď vypracoval
znalecký posudok č. 058/16 k poškodenému Š. K.Č. vrátane doplňujúceho vyjadrenia k znaleckému
posudku č. 058/16 /č. 018/16/ a jeho písomného doplnku a znalecký posudok č. 059/16 k V. F..

Odvolací súd nezistil nič, čo by zaujatosti tohto znalca nasvedčovalo. Popri presnom pomenovaní
poranení, ich mechanizmu vo vzťahu k pohybu vozidla obžalovanej pri predmetnej dopravnej nehode,
znalec špecifikoval dobu liečenia a práceneschopnosti a poukázal na to, že základnú dobu liečby
kolena poškodený ukončil dňa 30.04.2016, čo v tom čase bola primeraná liečba poranenia kolena
ako najzávažnejšieho z poranení. Dobu liečby a práceneschopnosť od 08.12.2015 do 30.04.2016

znalec považoval za primeranú druhu, rozsahu a závažnosti poranení kolena. Obvyklý spôsob života
poškodeného bol z tohto hľadiska narušený dlhší čas obmedzením plnej chôdze poškodeného,
chodenie s ortézou, pričom poškodený mohol mať bolesti kolena pri rýchlejšej chôdzi, pri chôdzi do a zo
schodov, pri väčšej záťaži kolena. Mohol ísť do práce v lese s určitými obmedzeniami, mohol pociťovať
bolesti, keď by kľakol, ak by išiel do prudkého svahu. Takto, hoci uvádzal, že mal zabezpečenú prácu

v lese, zamestnal sa až po skončení práceneschopnosti.

Ani o priamej príčinnej súvislosti konania obžalovanej so spôsobeným účinkov v podobe konkrétnych
poranení a následkov v podobe porušenia chráneného záujmu na ochrane zdravia poškodeného, ktoré
treba považovať za ťažkú ujmu na zdraví, nemal odvolací súd pochybnosti. Jedným zo zranení, ktoré

poškodený utrpel, bolo aj stredne ťažké poranenie. Poruchou zdravia trvajúcou dlhší čas bola v tomto
prípade porucha, ktorá si objektívne vyžiadala liečenie, dokonca aj pracovnú neschopnosť, v trvaní viac
ako 42 kalendárnych dní /1 mesiac a 12 dní/, počas ktorých závažne ovplyvňovala obvyklý spôsob života
poškodeného. Z právneho hľadiska išlo teda o vážnu poruchu zdravia v podobe poruchy trvajúcej dlhší
čas /§ 123 ods. 3 písm. i) Trestného zákona/.

Zistené poranenia poškodeného Š. K., hlavne poranenie kolena, podľa názoru odvolacieho súdu,
znamenali závažnú nepriaznivú zmenu zdravotného stavu menovaného, ktoré ho takto obmedzovali
sa zamestnať, aj keď neznamenali nevyhnutnosť pomoci zo strany druhej osoby. Zachovanieurčitej sebestačnosti, podľa odvolacieho súdu, nič zásadne nemenilo na popísaných zdravotných
obmedzeniach, ktoré poškodený musel znášať po špecifikovanú dobu, ktorú treba považovať za dlhšiu,
keďže predstavovala až 4 mesiace a 24 dní. Oproti námietkam obžalovaného, znaleckým skúmaním

nebolo zistené nič, čo by u poškodeného mohlo mať alebo malo vplyv na liečbu zranení Pertesova
choroba z roku 2005 a zlomenina jabĺčka ľavého kolena v roku 2011 nemali súvis s poranením pravého
kolena, ktoré utrpel pri dopravnej nehode.

Preto sa odvolací súd nestotožnil s názorom obhajoby, že by závery znalca z odboru zdravotníctva -

farmácia jasne preukázali, že zranenia poškodeného neboli v potrebnej exkluzívne a výlučnej príčinnej
súvislosti s dopravnou nehodou, prípadne, že by poškodený nebol závažne obmedzený na obvyklom
živote.

Hoci súčasťou skutkovej vety bol aj popis poranení V. F., to odvolací súd považoval len za okolnosti
predmetného prečinu, pretože utrpela pomliaždenie s odreninou IV. a V. prsta pravej ruky a pomliaždenie

s odreninou ľavého kolena ako poranenia ľahké, ktoré utrpela po páde na vozovku, nie po kontakte
s vozidlom a doba liečenia nepresiahla 7 dní, keďže sa liečila od 08.12. do 14.12.2018 bez
práceneschopnosti. Jej obvyklý spôsob života bol mierne narušený len obmedzením starostlivosti o
hygienu ľavej ruky a ľavého kolena asi 6 dní.

Všetky vyššie uvedené možnosti spomaľovania pohybujúceho sa osobného motorového vozidla ale
predpokladajú dôvod na také spomaľovanie, ktorý vodička mohla využiť jedine vtedy, ak by sledovala
situáciu v cestnej premávke tak, ako je podľa zákona povinná, teda zvýšene v oblasti prechodu pre
chodcov, o ktorom vedela, že sa tam nachádza. Boli totiž vytvorené podmienky na včasnú reakciu
obžalovanej ako vodičky motorového vozidla, ktoré, keby využila v súlade so svojou základnou

vodičskou povinnosťou, predišla by dopravnej nehode. Spoliehanie sa na pohyb vozidla jazdiaceho pred
ňou bolo zjavne nedostatočné.

Porušeniepovinností,ktoréprvostupňovýsúdvovýrokurozsudkukonštatuje,súnepochybneporušením
dôležitej povinnosti uloženej vodičovi zákonom, pretože ich porušenie spravidla vyvoláva reálne

nebezpečenstvo vzniku dopravnej nehody a keďže v dôsledku takýchto porušení došlo k vzniku zranení
poškodeného, ktoré sú ublížením na zdraví, dokonca ťažkou ujmou na zdraví, správne prvostupňový
súd konanie obžalovanej kvalifikoval.

Okresný súd teda správne dospel k záveru, že práve obžalovaná inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú

ujmu na zdraví, čin spáchala závažnejším spôsobom, porušením dôležitej povinnosti uloženej jej podľa
zákona a spáchala tak prečin ublíženie na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Tr. zákona s
poukazom na § 138 písm. h) Tr. zákona.

Súd prvého stupňa zásadne nepochybil ani pri ukladaní primeraného, zákonného a odôvodneného

trestu. Správne vychádzal z hľadísk pre ukladanie takého trestu tak, ako sú uvedené v ustanovení §
34 a nasl. Tr. zákona. Správne zohľadnil vedomú nedbanlivosť v zavinení obžalovanej, jej osobu, ktorá
doposiaľ nebola odsúdená a ktorá podľa evidenčnej karty nemala žiadny dopravný priestupok, hoci
je držiteľkou vodičského oprávnenia už od roku 2003. Odvolací súd dodáva, že to len potvrdzuje, že
nejde o zjavne nedisciplinovanú vodičku, ktorej vodičská prax by bola poznamenané náchylnosťou k

ohrozovaniu ostatných účastníkov cestnej premávky. Predmetná dopravné nehoda, ktorú zavinila, sa
javí byť výnimočným vybočením z dlhodobo riadneho výkonu tohto oprávnenia. Nemožno opomenúť,
že v mieste dopravnej nehody išlo o stav sťažený zložitosťou dopravnej situácie, rýchlym striedaním
dopravnej svetelnej signalizácie. Pritom obžalovaná neviedla svoje motorové vozidlo v čase kolízie
pohoršujúco bezohľadnou rýchlosťou, ani takou technikou jazdy. Predovšetkým tieto skutočnosti vedú aj

odvolací súd k záveru, že nie je potrebné, a to ani len na krátku dobu, obmedzovať obžalovanú trestom
zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov.

Pokiaľ ide o povahu dopravného riešenia situácie v mieste dopravnej nehody, treba k tomu uviesť,
že išlo o frekventovanú križovatku a priechod pre chodcov v priestore takej križovatky, kde plynulosť

a bezpečnosť cestnej premávky bola riešená aj fungujúcou svetelnou signalizáciou s tým, že išlo o
nevyhnutnosť zvýšene reagovať na nadväznosť svetelnej signalizácie pre vodiča a pre chodcov. Stupeň
uvedenej nevyhnutnosti nezbavovala vodiča zákonných povinnosti vo vzťahu k chodcom na priechode
pre chodcov, na ktorých dodržiavaní je v záujme ochrany zdravia a života účastníkov cestnej premávkypotrebné trvať. Navyše, obžalovaná, ako už bolo uvedené, poznala povahu dopravnej situácie na mieste
činu z predchádzajúcej vodičskej praxe.

Rovnako správne súd prvého stupňa zohľadnil povahu a prevahu poľahčujúcich okolností nad
neprítomnosťou priťažujúcich okolností, pričom nebolo potrebné ukladať trest odňatia slobody v rámci
trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 157 ods. 2 Tr. zákona. Nedbanlivostná povaha prípadu v
spojení s usporiadanými pomermi obžalovanej a výrazne priaznivými možnosťami jej nápravy poskytujú
spoľahlivý podklad pre záver, že primeraným bude v tomto prípade uloženie jedným z alternatívnych

druhov trestu, a to trestom peňažným.

Spôsob spáchania predmetného nedbanlivostného trestného činu, ktorý sa stal za vyššie uvedených
okolností u obžalovanej, ktorá do porušenia dopravných predpisov v tejto veci dlhodobo až príkladne
dodržiavala dopravné predpisy a aj po dopravnej nehode absentovali poznatky o nejakom jej
protiprávnom správaní, nevyžadujú prísnejšie zasahovať do jej majetkovej sféry, než ako rozhodol súd

prvého stupňa. Vyhovieť okresnému prokurátorovi by znamenalo ukladať neprimerane prísny trest, ktorý
by nezodpovedal účelu trestu a zásade zdržanlivosti uvedenej v § 34 ods. 1, 3 Tr. zákona.

Nakoľko odvolací súd ani v postupe súdu prvého stupňa nezistil žiadne dôvody pre to, aby niektorému
z podaných odvolaní čo i len sčasti vyhovel, odvolania okresného prokurátora a obžalovanej ako

nedôvodné zamietol.
jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.