Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, February 3, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Sžk/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7017200235
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Milučký
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7017200235.1

Uznesenie

NajvyššísúdSlovenskejrepublikyvprávnejvecisťažovateľa(žalobcu):1.SPSservicess.r.o.,sosídlom
SNP 1301, Žiar nad Hronom, IČO: 44 262 884, zastúpeného Advokátskou kanceláriou IURISTICO,
s. r. o., so sídlom Cimborkova 13, Košice, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom
Masarykova 10, Košice, v konaní o všeobecnej správnej žalobe žalobcu zo dňa 23. marca 2017 na
preskúmanie opatrenia žalovaného, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti výroku uznesenia Krajského

súdu v Košiciach č. k. 7S/36/2017-40 zo dňa 11. marca 2020 o nároku na náhradu trov konania, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/36/2017-40 zo dňa
11. marca 2020 vo výroku o trovách konania z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Krajský súd v Košiciach uznesením č. k. 7S/36/2017-40 zo dňa 11. marca 2020 podľa § 99 písm. a/
zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) konanie zastavil. O trovách konania
rozhodol v zmysle § 170 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov konania právo na náhradu trov konania
nepriznal. Zároveň podľa § 11 ods. 3, 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov rozhodol o vrátení súdneho poplatku žalobcovi v sume 63,30 EUR.

2. V odôvodnení uznesenia správny súd uviedol, že s ohľadom na skutočnosť, že žalobca žalobou,
ktorou sa domáhal preskúmania opatrenia žalovaného, spočívajúceho vo vedení záznamu o žalobcovi
v zozname fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania podľa
zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 82/2005 Z. z.“), vzal späť, bolo potrebné toto konanie zastaviť.

3. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania správny súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že o
trovách konania rozhodol v zmysle § 170 SSP, nakoľko pre aplikáciu § 171 ods. 1 SSP v danom prípade
podmienky splnené neboli, keďže žalobca zvolil nesprávny prostriedok právnej ochrany (všeobecná
správna žaloba o preskúmanie opatrenia orgánu verejnej správy), hoci z už ustálenej súdnej praxe
jednoznačne vyplýva, že tento sa ochrany svojich práv a právom chránených záujmov na ním v správnej
žalobe prezentovanom skutkovom základe mal domáhať žalobou na ochranu pred iným zásahom

orgánu verejnej správy, ktorým evidencia v zozname fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili
zákaz nelegálneho zamestnávania podľa zákona č. 82/2005 Z. z., nepochybne je. Rovnako tak správny
súd rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 63,30 EUR, keďže k späťvzatiu žaloby došlo pred
prejednaním veci.

II.4. Proti výroku uznesenia správneho súdu o náhrade trov konania podal žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“)
prostredníctvom advokáta v zákonom ustanovenej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440
ods. 1 písm. f/, g/, a h/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie

správneho súdu v napadnutej časti zmenil tak, že žalobcovi prizná voči žalovanému právo na náhradu
trov konania vo výške 100 %. Zároveň žiadal, aby kasačný súd uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania o kasačnej sťažnosti vo výške 100 %.

5. V dôvodoch poukázal na skutočnosť, že správny súd žalobcovi nepriznal nárok na náhradu trov

konania, keď dospel k záveru, že žalobca zvolil nesprávny prostriedok právnej ochrany, hoci z ustálenej
súdnej praxe jednoznačne vyplýva, že sa mal domáhať ochrany žalobou na ochranu pred iným zásahom
orgánu verejnej správy. Namietal, že v odôvodnení napadnutého uznesenia správny súd v žiadnom
smere nešpecifikoval „ustálenú súdnu prax“, z ktorej by mal vyplývať uvedený záver. V tejto súvislosti
dal do pozornosti, že žalobu podal dňa 23. marca 2017, teda pred viac ako tromi rokmi. Následne
dodal, že práve vo veci všeobecnej správnej žaloby preskúmal zákonnosť druhovo rovnakého vedenia

a zverejnenia záznamu o žalobcovi v zozname fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz
nelegálneho zamestnávania, Krajský súd v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 7S/101/2016.
Taktiež zdôraznil, že už v samotnej žalobe uviedol, prečo podal všeobecnú správnu žalobu, pričom na
vznesené námietky správny súd reagoval jedine odvolaním sa na ustálenú súdnu prax, ktorú bližšie
nešpecifikoval. V uvedenom postupe žalobca videl odňatie spravodlivosti, keď napadnuté rozhodnutie

pokladal za nepreskúmateľné, postrádajúce odpovede na dostatočne konkrétne otázky žalobcu.

6. Ďalej dal do pozornosti, že v danom prípade bolo žalobou napadnuté opatrenie, ktoré má evidenčnú
povahu - je zberom údajov vyplývajúcich z rozhodovacej a inej činnosti správnych orgánov, ktoré
boli následne zverejnené na internete v zákonom predpísanom zozname. Výsledkom tejto činnosti

je teda záznam, takéto opatrenie má dokumentárnu nie faktickú podobu, je preto irelevantné, že nie
je vyhotovené v listinnej podobe, nakoľko aj úkony obsiahnuté v elektronickej podobe sa považujú
za písomné. S ohľadom na uvedené mal za to, že takéto opatrenie sa má preskúmavať na základe
všeobecnej správnej žaloby, pretože ide o formu aktu.

7. Následne poukázal na skutočnosť, že iný zásah orgánu verejnej správy, ktorý zákon definuje
ako faktický postup orgánu verejnej správy alebo postup pri výkone kontroly alebo inšpekcie nemá
dokumentárnu podobu, hoci sa (zvyčajne následne) o ňom spisuje určitý záznam, ktorý však nie je ich
podstatou. Ich podstatou je samotná uvedená činnosť, ktorá sa prejavuje inak ako v písomnej podobe
samotného aktu. Zdôraznil, že na rozdiel od uvedeného v prípade zverejnenia žalobcu v zozname je

podstatou tohto opatrenia práve samotný tento záznam, akt orgánu verejnej správy, nie iná (ďalšia)
činnosť, ktorá sa prejavuje inak ako v písomnej podobe samotného aktu.

8. Súčasne uviedol, že tento zoznam vedie žalovaný podľa § 6 ods. 1 písm. r/ zákona č. 125/2006 Z.
z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom

zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 125/2006 Z. z.“), pričom
tento je svojou povahou verejným zoznamom správnych deliktov, z ktorej skutočnosti vyplývajú zásadné
negatívne dôsledky pre subjekty, ktoré sú doňho zavedené a v ňom zverejnené. Doplnil, že zverejnením
osoby v tomto zozname dochádza k negatívnemu zásahu do jej dobrej povesti. Táto osoba je zároveň
vylúčená z možnosti žiadať o dotácie z verejných zdrojov, a to nie len pro futuro, ale aj spätne. V zmysle

§ 6 ods. 1 písm. s/ zákona č. 125/2006 Z. z. žalovaný vedie záznamy v zozname po dobu piatich
rokov, dôsledky takéhoto opatrenia sú teda dlhotrvajúce. Súčasne je uvedenie v zozname v podstate
deklarovanímodsúdeniazasprávnydeliktporušeniazákazunelegálnehozamestnávania,atoajnapriek
tomu, že sa o takomto správnom delikte právoplatne nerozhodlo. Z tohto dôvodu má podľa žalobcu
uvedenie osoby v zozname povahu rozhodnutia o správnom delikte, preto mal za to, že je potrebné

postupovať podľa § 30 SSP primerane aj podľa tretej časti druhej hlavy SSP.

9. Rovnako tak uviedol, že aj v prípade, ak žaloba je nesprávne označená, nie je to prekážkou pre
preskúmanie zákonnosti dostatočne špecifikovanej emanácie správneho orgánu. Uvedené by teda
nemalo mať za následok stratu sporu, ale len iné právne posúdenie veci žalobcom, než ku ktorému

dôjde správny súd. Doplnil, že prípadné nesprávne označenie žaloby nie je dôvodom ani pre zastavenie
konania, ani pre odmietnutie, ani zamietnutie žaloby. Podstatné podľa žalobcu je, že žaloba obsahuje
také náležitosti, pre ktoré je možné ju prejednať v súlade s právnym názorom správneho súdu. Súčasne
tvrdil, že podaná žaloba poskytovala dostatočný priestor aj pre konanie proti inému zásahu orgánuverejnej správy. Táto argumentačná línia predstavuje podľa žalobcu odklon od rozhodovacej praxe
kasačného súdu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h/ SSP, pričom je aj odňatím spravodlivosti v zmysle § 440
ods. 1 písm. f/ SSP a nesprávnym právnym posúdením podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP.

10. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie krajského súdu
považuje za vecne správne a zákonné vo všetkých jeho častiach a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky kasačnú sťažnosť žalobcu smerujúcu voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
7S/36/2017 zo dňa 11. marca 2020 zamietol. V prípade, že kasačný súd dospeje k záveru, že kasačná

sťažnosť je podaná dôvodne, žiadal, aby v časti uplatneného nároku na náhradu trov konania o kasačnej
sťažnosti voči žalovanému bolo vzhľadom na okolnosti prípadu rozhodnuté s prihliadnutím na dikciu
§ 167 ods. 3 písm. a/ SSP. Označil za správny postup krajského súdu, ktorý žalobcovi nepriznal voči
žalovanému náhradu trov konania s poukazom na skutočnosť, že zvolil nesprávny prostriedok právnej
ochrany. Poukazujúc na § 3 písm. c/ SSP uviedol, že zápis žalobcu do registra osôb, ktoré porušili zákaz
nelegálneho zamestnávania, je výlučne procesným úkonom faktickej povahy, nie je zakončený vydaním

správneho aktu vo forme rozhodnutia, či opatrenia, a preto nie je možné konštatovať jeho nezákonnosť
v intenciách všeobecnej správnej žaloby tak, ako to požadoval žalobca.

11. V tejto súvislosti dodal, že sa stotožnil s postupom správneho súdu aj pokiaľ ide o vylúčenie aplikácie
§ 171 SSP na prejednávanú vec, pričom sa odvolal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 7M Cdo 4/2010. S ohľadom na uvedené zdôraznil, že kritérium procesného zavinenia
je treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní
požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala
žalobu späť, aby bolo konanie zastavené. Ak nie je preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené
neskoršímsprávanímžalovaného,vtakomtoprípadenesiezodpovednosťnazastaveníkonaniažalobca

v dôsledku príčinnej súvislosti, ktorou je správanie účastníka konania, a teda jeho prejav vôle spočívajúci
v späťvzatí návrhu.

12. Zdôraznil, že v danom prípade je zjavné, že realizovaný výmaz žalobcu z registra vo februári 2020
nebol výsledkom všeobecnej správnej žaloby zo dňa 23. marca 2017, v ktorej sa žalobca domáhal

konštatácie nezákonnosti a následného zrušenia „opatrenia“ spočívajúceho v jeho zápise do zoznamu
osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania. Ďalej uviedol, že tento nebol výsledkom ani
argumentácie žalobcu v ďalšej žalobe, ktorou napádal zákonnosť vydaných rozhodnutí inšpekčných
orgánov o vyvodení jeho zodpovednosti za toto nelegálne zamestnávanie, ktoré bolo konštatované v
protokole o výsledku inšpekcie práce č. IBB-32-34-2.3/P-E24,25-16 zo dňa 30. novembra 2016. Doplnil,

že Krajský súd v Banskej Bystrici svojím rozsudkom č. k. 24S/152/2017-94 zo dňa 31. júla 2018 síce
zrušil tieto preskúmavané rozhodnutia, avšak nie v zmysle žalobných dôvodov, ale s prihliadnutím na
zmenuprávnejúpravyúčinnúvčaserozhodovaniasúdu.Daldopozornosti,ževpredmetnomrozhodnutí
bolo explicitne konštatované, že žalobca nebol v konaní úspešný z dôvodov nezákonnosti napadnutého
rozhodnutia uplatnených žalobcom v žalobe v lehote podľa § 181 ods. 1 SSP. V tejto súvislosti správny

súd uviedol, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný v čase vydania rozhodnutia aplikovali na
zistený skutkový stav veci platný a účinný zákon a v prípade, ak by v priebehu preskúmavacieho konania
nebola prijatá nová právna úprava, bola by žaloba žalobcu zamietnutá ako nedôvodná.

13. Následne poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/25/2018

zo dňa 25. septembra 2019, vo vzťahu ku ktorému uviedol, že v intenciách záverov vyslovených v tomto
rozhodnutí je možné konštatovať, že nie je naplnená žiadna z podmienok pre aplikáciu zásady zavinenia
v zmysle § 171 SSP, keďže neexistuje vzťah medzi tým, čo žalobca v konaní požadoval a skutočnosťou,
pre ktorú neskôr vzal žalobu s takto formulovaným petitom späť.

III.

14. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal uznesenie
krajského súdu v napadnutej časti z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti sťažovateľa
(§ 453 ods. 1 a 2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania (podľa § 455 SSP) a po jej preskúmaní

dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.15. V predmetnej veci bolo potrebné zaujať právny názor k aplikácii ustanovenia § 170 písm. b/ SSP
resp. § 171 ods. 1 SSP upravujúceho náhradu trov konania v prípade zastavenia konania podľa § 99
písm. a/ SSP.

16. Podľa § 170 písm. b/ SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak
konanie bolo zastavené.

17. Podľa § 171 ods. 1 SSP, ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie

konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.

18.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

19. Podľa § 6 ods. 1 písm. s/ zákona č. 125/2006 Z. z. národný inšpektorát práce vedie centrálny verejne
prístupný zoznam fyzických osôb a právnických osôb, ktoré v predchádzajúcich piatich rokoch porušili
zákaz nelegálneho zamestnávania, s uvedením ich obchodného mena, miesta podnikania fyzickej
osoby a sídla právnickej osoby, identifikačného čísla, dátumu zistenia porušenia zákazu nelegálneho

zamestnávania a dátumu nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty.

20. Sťažovateľ namietal, že správny súd vec v časti rozhodovania o trovách konania nesprávne právne
posúdil (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP). V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje
na to, že nesprávnosť aplikácie objektívneho práva správnym súdom je zapríčinená chybným výberom

normy hmotného práva alebo procesného práva, ktorá vo svojej hypotéze nemá také predpoklady, aké
vyplývajúzozistenéhoskutkovéhostavu.Nesprávneprávneposúdenievecisprávnymsúdomkonkrétne
spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale
ju nesprávne interpretoval, a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav
ju nesprávne aplikoval. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

21. V súvislosti s uvedeným kasačný súd musí zdôrazniť, že v aplikačnom postupe krajského súdu
pri rozhodovaní o náhrade trov konania zistil pochybenie v otázke právneho posúdenia odôvodňujúce
potrebu zrušenia napadnutého uznesenia krajského súdu v uvedenej časti. Súd konštatuje, že kasačná
sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu v časti trov konania bola vo svojej podstatne

postavená na námietke, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď vyslovil, že žalobca zvolil
nesprávny prostriedok právnej ochrany - všeobecnú správnu žalobu, hoci z ustálenej súdnej praxe
jednoznačne vyplýva, že sa mal domáhať ochrany žalobou na ochranu pred iným zásahom orgánu
verejnej správy, a preto v danom prípade neboli splnené podmienky pre aplikáciu ustanovenia § 171
ods. 1 SSP a o trovách konania rozhodol podľa § 170 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov konania právo

na náhradu trov konania nepriznal.

22. Kasačný súd z obsahu súdneho spisu zistil, že sťažovateľ bol žalovaným zavedený do Zoznamu
fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania (zákon č. 82/2005
Z. z.), dostupnom na , pričom po identifikačných údajoch žalobcu

sa v zázname uvádza ako dátum kontroly 12. december 2016, avšak neuvádza sa údaj o právoplatnom
postihu. Odo dňa 17. februára 2020 však už žalobca nie je evidovaný v predmetnom zozname.
Krajský súd o žalobe voči opatreniu žalovaného rozhodol napadnutým uznesením, ktorým konanie o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia zastavil v zmysle § 99 písm. a/ SSP a žiadnemu z účastníkov
konania právo na náhradu trov konania nepriznal v zmysle § 170 písm. b/ SSP.

23. Kasačný súd dáva do pozornosti, že obsahom iného zásahu orgánu verejnej správy je faktický
postup vykonaný pri plnení úloh v oblasti verejnej správy. Na rozdiel od rozhodnutia alebo opatrenia má
iný zásah orgánu verejnej správy čisto faktickú povahu a je výsledkom okamžitého (bezprostredného)
uplatnenia oprávnenia orgánu verejnej správy na mieste samom. Opätovne však musí ísť o oprávnenie

týkajúce sa zákonom ustanovenej pôsobnosti (plnenia úloh) orgánu verejnej správy v oblasti verejnej
správy. Aj pri inom zásahu orgánu verejnej správy sa vyžaduje, aby sa tento navonok prejavil, a to
priamym dotykom na právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej a právnickejosoby. Posudzovanie existencie tohto priameho dotyku u takejto osoby, ktorá je logicky v pozícii žalobcu,
bude pritom prísne individuálne v závislosti od osobitostí konkrétneho prípadu.

24. Vo vzťahu k uvedenému kasačný súd poukazuje mutatis mutandis na rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžz/2/2013 zo dňa 31. októbra 2013, v ktorom vyslovil:
„Definovať nezákonný zásah nie je ani dosť dobre možné, pretože pod tento pojem spadá veľké
množstvo faktických činností orgánov verejnej správy, ku ktorým sú oprávnené na základe rôznych
zákonov. Jedná sa o úkony všeobecné, neformálne, ktoré nemajú formu rozhodnutia, napriek

tomu sú záväzné voči osobám, proti ktorým smerujú, a tie sú povinné na ich základe niečo
konať, nejakej činnosti sa zdržať alebo strpieť. V tomto smere možno poukázať na rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku č. k. 8Sžz/1/2010-80 z 27. januára 2011,
podľa ktorého „z ustanovenia § 250v OSP vyplýva, že ide o súdnu ochranu pred
faktickými nezákonnými zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným

individuálnym aktom“. Dnes už ustálená judikatúra považuje za zásah nezákonný, resp. v širšom zmysle
protiprávny útok orgánov verejnej moci proti subjektívnym verejným právam fyzickej alebo právnickej
osoby spočívajúci v postupoch orgánu verejnej správy alebo v jeho činnosti, úkone, pokyne, prípadne
nečinnosti. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych verejných práv (napr. porušenie práva na život,
práva na osobnú slobodu, práva na ochranu vlastníctva, práva na ochranu obydlia a pod.). Takýto

zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť, môže však správnemu orgánu zakázať, aby
v porušovaní dotknutého práva pokračoval, a ak je to možné správnemu orgánu prikázať, aby obnovil
stav pred zásahom. Cieľom ochrany podľa § 250v OSP je teda ukončenie nezákonného
zásahu správneho orgánu, proti ktorému sa fyzická alebo právnická osoba nemôže brániť inými

prostriedkami. Za „zásah“ sa obyčajne považujú aktívne úkony správnych orgánov alebo iných súčastí
verejnej správy v rámci výkonu verejnej moci, súvisiace väčšinou s výkonom správnej činnosti, ktorú
správna náuka označuje ako „správny dozor“ (napr. autoritatívne úkony príslušníkov polície, vojenskej
polície či iných vojakov, príslušníkov väzenskej a justičnej stráže, príslušníkov colnej správy, strážnikov
obecnej polície (typicky rôznych policajných prechmatov), ale napr. tiež úkony úradných osôb pri výkone

štátneho stavebného dohľadu, daňovej kontroly, či neoprávnený výkon exekúcie atď.)“.

25. Vzhľadom na uvedené kasačný súd dospel k záveru, že postup žalovaného v tejto veci nie je možné
vyhodnotiť ako iný zásah orgánu verejnej správy. V danom prípade zákonný prostriedok právnej ochrany
predstavuje všeobecná správna žaloba, pričom opatrenie žalovaného, ktorým bol žalobca zapísaný

do zoznamu fyzických osôb a právnických osôb, ktoré porušili zákaz nelegálneho zamestnávania, je
spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve. Preto aj na námietku sťažovateľa,
spočívajúcu v tvrdení, že žalobou je napadnuté opatrenie, ktoré sa má preskúmavať na základe
všeobecnej správnej žaloby, pretože ide o formu aktu, pričom iný zásah orgánu verejnej správy, ktorý
zákon definuje ako faktický postup orgánu verejnej správy alebo postup pri výkone kontroly alebo

inšpekcie nemá dokumentárnu podobu, keď jeho podstatou je samotná uvedená činnosť, ktorá sa
prejavuje inak ako v písomnej podobe samotného aktu, je nevyhnutné prihliadnuť ako na opodstatnenú.

26. Kasačný súd ďalej uvádza, že v prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov
konania vo všeobecnosti postupuje podľa § 170 písm. b/ SSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa výnimku, ktorá je
ustanovenáv§171ods.1SSP.Súdprirozhodovaníotrováchzastavenéhokonaniamusínajprvposúdiť,
či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie § 171 ods. 1 SSP, teda či nejde o uvedenú výnimku,
a len v prípade, že to tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 170 písm. b/ SSP.
Ustanovenie § 171 ods. 1 SSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania na zastavení

konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného. Náhrada týchto trov sa prisudzuje
bez ohľadu na výsledok správneho súdneho konania.

27. Ďalej kasačný súd zdôrazňuje, že v tunajšom konaní dôvodom späťvzatia žaloby bola skutočnosť,
že odo dňa 17. februára 2020 žalobca už nie je vedený v zozname fyzických a právnických osôb, ktoré

porušili zákaz nelegálneho zamestnávania. V prípade, že žalobca vezme žalobu späť z dôvodu, že
ním napadnuté rozhodnutie resp. opatrenie bolo zrušené alebo zmenené mimo konania o preskúmaní
jeho zákonnosti súdom, je však namieste skúmať, či možno niektorému z účastníkov pripísať procesnúzodpovednosť za to, že žaloba bola vzatá späť. Pritom však nemožno uplatňovať bez ďalšieho záver,
že ak nie je zavinenie na strane žalobcu, je automaticky na strane žalovaného, a naopak.

28. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. I.ÚS 196/09-285 zo dňa 10. septembra 2009, v ktorom súd k zásade procesnej zodpovednosti za
zavinenie uviedol: “Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo
veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada
nákladov konania, ktoré by pri jeho riadnom priebehu nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich

vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky náhrady nákladov konania kľúčové
zistenie, či, a pokiaľ áno, ktorý z účastníkov z procesného hľadiska zastavenie konania zavinil. Kritérium
procesného zavinenia je potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým,
čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú
žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené. Ak nie je preukázané, že
späťvzatie žaloby bolo odôvodnené neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom

rozsahu zachoval v zmysle žalobnej požiadavky, potom nie je dosť dobre možné nachádzať súvislosť,
a teda ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými
slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre -
v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie
účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu).“

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky z uvedených dôvodov uznesenie Krajského súdu v Košiciach č.
k. 7S/36/2017-40 zo dňa 11. marca 2020 v napadnutej časti výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie (§ 462 ods. 1 SSP). Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní
rozhodnúť o náhrade trov konania v súlade s vysloveným právnym názorom kasačného súdu s tým, že

krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 SSP).

30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 1. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.