Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 20, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2CoCsp/44/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120201945
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mariana Muránska

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8120201945.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Mariany Muránskej a sudcov

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana, v právnej veci žalobkyne K. C., N.. XX.XX.XXXX, A. T.Ó.
XXX/XX, XXX XX W. N. M., zastúpenej JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom vo Svidníku, Sov. hrdinov
163/66, proti žalovanému: Poštová banka, a. s., Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, zastúpenému
Advokátska kancelária RELEVANS s. r. o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, o
vydanie bezdôvodného obohatenia s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného
súdu Prešov z 19.08.2020, č. k. 8Csp/32/2020 - 40 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok.

Nepriznáva stranám náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobkyni
bezdôvodného obohatenie vo výške 1.858,49 eur s 5 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 16.02.2020
do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o
úvere F. z 30.09.2010 č. XXXXXXXXX v Obchodných podmienkach čl. 4 Splácanie úveru, započítanie
pohľadávok a zabezpečenie - bod 4.6 v znení: „Platby od klienta sa voči pohľadávke Poštovej banky
započítavajú bez ohľadu na to, na aké záväzky bola platba poukázaná v nasledujúcom poradí: (1)

na poplatky podľa Sadzobníka, (2) úrok z omeškania, (3) úrok z úveru, (4) splátka istiny úveru“ je
neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania v
plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. účinnom v
čase uzatvorenia zmluvy medzi stranami konania a podľa predpokladov § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Zistil, že medzi stranami sporu vznikol záväzkový vzťah vo forme zmluvy o spotrebiteľskom

úvere. Poukázal na obsah tejto zmluvy a zistil, že celková výška nákladov uvedená v zmluve na
poskytnutý úver v sume 1.712,54 eur nie je uvedená správnym spôsobom, rozdiel medzi deklarovaným
a skutočnosťou je 297,76 eur v neprospech spotrebiteľa, čo skresľuje aj výslednú RPMN. V zmluve
taktiež chýba uvedenie predpokladov výpočtu RPMN a súd nezistil, že by táto náležitosť bola uvedená
v obchodných podmienkach žalovaného. Zdôraznil, že už absencia len jednej z uvedených skutočností
postačuje na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru. Žalobkyňa mala zaplatiť
žalovanému sumu 2.000,- eur a keďže mu zaplatila spolu až 3.858,49 eur, bolo dôvodné zaviazať

žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie ako nedôvodnú vyhodnotil aj
námietku premlčania vznesenú zo strany žalovaného a rovnako sa stotožnil so žalobou v časti určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky. Zdôraznil, že toto zmluvné ustanovenie poskytuje žalovanému,
či jeho právnemu predchodcovi možnosť započítavať platby na iný účel, akým je splatenie istiny (§566 OZ), a to bez ohľadu na vôľu žalobcu. Je teda nepochybné, že toto ustanovenie zmluvy zakladá
nevyvážený vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným a dochádza k zhoršeniu postavenia spotrebiteľa. O
trovách konania strán sporu rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 a nasl. CSP.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok zmeniť a žalobu
žiadal zamietnuť, alternatívne navrhol rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie. Uplatnil si náhradu trov konania. Žalovaný nesúhlasí s právnym posúdením veci pokiaľ ide o
vyporiadanie sa s uplatnenou námietkou premlčania, keď žalovaný naďalej tvrdí, že nárok žalobkyne

je premlčaný v subjektívnej aj v objektívnej lehote. Naďalej zdôrazňuje, že žalobkyňa uplatnila nárok
po uplynutí dvojročnej premlčacej doby a poukazuje na viacero rozhodnutí súdov SR a ČR, ktoré sa
s touto argumentáciou stotožnili. Žalovaný má za to, že subjektívna premlčacia doba začala v danom
prípade plynúť dňom, kedy žalobkyňa uhradila žalovanému poslednú splátku úveru a tým splatila
predčasne celý úver. Rovnako sa nestotožňuje s aplikáciou 10-ročnej objektívnej premlčacej doby,
pretože nebolo preukázané, že by sa žalovaný bezdôvodne obohatil úmyselne. Nebolo preukázané,

že by úmysel žalovaného smeroval k získaniu bezdôvodného obohatenia v rozhodnom čase, a teda v
čase uzavretia zmluvy. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil plynutie premlčacej doby aj napriek
tomu, že žalovaný poukázal na aktuálnu judikatúru súdov. Na základe týchto dôvodov navrhol žalovaný
podanému odvolaniu vyhovieť.

4. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.

5. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v § 379 a nasl. zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu
predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP) a zistil, že odvolanie žalovaného

dôvodné nie je.

6. Je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo
zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na
týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé

odôvodnenie súdu prvej inštancie, na ktoré odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného
poukazuje na ust. § 387 ods. 2 CSP.

7. Ako je zrejmé z vykonaného dokazovania, medzi stranami konania bola dňa 07.07.2011 uzatvorená
Zmluva o úvere - F., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 2.000,- eur s uvedením výšky

mesačnejsplátky57,29eur,poisteniaschopnostisplácaťúver-základnýsúborpoistenia,výškyúrokovej
sadzby 24,5 %, dátumu splatnosti prvej splátky, konečnej splatnosti úveru, splatnosť každej splátky vždy
k 19.dňu v mesiaci, počtu mesačných splátok 70, RPMN vo výške 27,45 % a celkovej výšky nákladov
v sume 1.712,54 eur.

8. Medzi stranami konania nebolo sporné, že z takto poskytnutého úveru uhradila žalobkyňa sumu
3.858,49 eur.

9. Súd prvej inštancie správne posúdil, že vzhľadom na chýbajúce zákonné náležitosti v zmluve o
spotrebiteľskom úvere, a to celkovú sumu, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť titulom úverovej zmluvy a tiež

pre absenciu predpokladov použitých na výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy), je nutné uvedený úver považovať
za bezúročný a bez poplatkov tak, ako to predpokladá § 11 ods. 1 písm. a) citovaného zákona.

10. V zmluve je nepochybne uvedená nesprávna výška nákladov na poskytnutý úver, vyjadrená súdom

prvej inštancie správne rozsahom 297,76 eur v neprospech žalobkyne, čo malo za následok aj vplyv
na výšku RPMN. Pokiaľ ide o predpoklady pre výpočet ročnej percentuálnej miery nákladov, zákon č.
129/2010 Z. z. v spomínanom ustanovení § 9 ods. 2 písm. j) vyžadoval v zmluve o spotrebiteľskom
úvere uvádzať aj všetky predpoklady použité na jej výpočet. Je nepochybné, že do kategórie týchto
predpokladov je potrebné zaradiť aj výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN.

Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť rozsahu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný
vplyv na jeho rozhodovanie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom (do pozornosti rozsudok KS Prešov,
sp. zn. 7Co/175/2018). S neuvedením všetkých predpokladov použitých na výpočet ročnej percentuálnejmiery nákladov zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 spája následok v podobe bezúročnosti a
bezpoplatkovosti tohto úveru. Súd prvej inštancie tak správne rozhodol o rozsahu povinností žalovaného
zaplatiť žalobkyni istinu 1.858,49 eur, ktorú uhradila nad rámec poskytnutého úveru (§ 451, § 456

Občianskeho zákonníka).

11. Ani ďalšia odvolacia námietka žalovaného týkajúca sa nesprávneho právneho posúdenia vznesenej
námietky premlčania prvoinštančným súdom dôvodná nie je. K názoru na začatie plynutia premlčacej
doby pri bezdôvodnom obohatení odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn.

1Cdo/67/2011, podľa ktorého oprávnený sa dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o tom, kto sa
na jeho úkor obohatil vtedy, keď skutočne (preukázateľne) zistí skutkové okolnosti, na základe ktorých
môže podať žalobu o vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď nadobudne vedomosť
o rozsahu bezdôvodného obohatenia a o osobe obohateného, a to bez ohľadu na to, že sa o týchto
okolnostiach mohol dozvedieť aj skôr. Ak teda súd prvej inštancie vychádzal z tvrdenia, že žalobkyňa sa
dozvedela o tom, že došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného v januári 2020, správne

bola posúdená súdom prvej inštancie námietka premlčania nároku vo vzťahu k dvojročnej subjektívnej
premlčacej dobe ako nedôvodná. Odvolací súd ďalej uvádza, že jednoznačne možno súhlasiť s tvrdením
prvoinštančného súdu aj v ďalšom a síce, že žalovaný ako poskytovateľ úverov na trhu bol povinný
dôsledne ovládať všetky zákonné predpisy pri poskytovaní úverov v prospech spotrebiteľov. Ak tak
nekonal, je správny záver prvoinštančného súdu o potrebe aplikácie 10-ročnej objektívnej premlčacej

lehoty na vydanie bezdôvodného obohatenia v predmetnom konaní. Preto je možné hodnotiť konanie
žalovaného pri uzatváraní zmluvy o úvere so žalobkyňou ako konanie zodpovedajúce prinajmenšom
nepriamemu úmyslu obohatiť sa. K aplikácii 10 - ročnej premlčacej doby v podobných prípadoch, a to aj
vo vzťahu k žalovanému, existuje aj judikatúra Krajského súdu v Prešove (do pozornosti napr. rozsudok
KS Prešov, sp. zn. 19Co/23/2019, sp. zn. 22Co/82/2018).

12. Vo vzťahu k vysloveniu neprijateľnej zmluvnej podmienky súdom prvej inštancie je potrebné
poukázať na to, že podľa čl. 6 ods. 1 Smernice 93/13/EHS nekalá zmluvná podmienka spotrebiteľa
nezaväzuje a v tejto súvislosti dokonca nie je potrebné, aby spotrebiteľ túto podmienku vopred napadol.
Cieľ, ktorým je posilnenie ochrany spotrebiteľa totiž nemožno dosiahnuť, pokiaľ by sami spotrebitelia boli

povinní namietať nekalý charakter zmluvnej podmienky. Účinnú ochranu spotrebiteľa možno zaručiť len
v prípade, ak je vnútroštátnemu súdu priznaná možnosť posúdiť ex offo takúto podmienku. Vnútroštátny
súd je povinný skúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a
skutkové okolnosti potrebné na tento účel.

13. Už samotné znenie namietanej zmluvnej podmienky evokuje jej neprijateľnosť, keďže zmluvné
ustanovenia umožňujúce zápočet úhrad na iné plnenia ako na istinu predstavujú neprijateľnú zmluvnú
podmienku a majú za následok nevyvážený vzťah veriteľa a dlžníka v otázke plnenia dlhu. Táto zmluvná
podmienka nerešpektuje vôľu spotrebiteľa, ktorý má nepochybne prioritný záujem predovšetkým na
úhrade istiny. Na druhej strane, dodávateľovi umožňuje presadiť jeho ekonomické záujmy, čím zakladá

hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Ak bolo zmluvné ustanovenie
nadiktované v rámci kontraktácie v režime typovej zmluvy, ide vždy o neprijateľnú zmluvnú podmienku,
ktorá je absolútne neplatná. Sporná zmluvná podmienka je tak v rozpore s § 54 ods. 1 a § 39
Občianskeho zákonníka. Započítanie splátok, resp. čiastočných plnení najprv na príslušenstvo a až na
poslednom mieste na samotnú pohľadávku, výrazne navyšuje náklady spotrebiteľa spojené s úverom

oproti situácii, ak by sa jeho platby použili v súlade s úpravou § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalovaný navyše nepreukázal, že uvedená zmluvná podmienka bola individuálne dohodnutá. Takéto
vyslovenie nie je viazané zákonom iba v čase prípadného trvania zmluvného vzťahu medzi stranami
sporu, čo zohľadnil správnym spôsobom aj súd prvej inštancie.

14. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
odpoveďvodôvodnenírozhodnutia(dopozornostinapr.rozhodnutieÚstavnéhosúduSRIII.ÚS209/04).

15. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný neuviedol v odvolaní žiadnu takú relevantnú okolnosť, ktorá
by mohla privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. S poukazom na uvádzané dôvody tak

rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 387 CSP.16. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP. Žalovaný vzhľadom na výsledok odvolacieho konania nemá právo na náhradu trov a úspešnej
žalobkyni v tomto štádiu konania trovy nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).