Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 9, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8CoCsp/12/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1418205639
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 02. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1418205639.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu
JUDr.OndrejaKrajčaaJUDr.MonikyHolickejvsporežalobcu:PrimabankaSlovensko,a.s.,IČO:31575
951,sosídlomHodžova11,Žilina,protižalovanému:I.V.,K..XX.XX.XXXX,O.H.O.X,O.,zastúpenému:
Občianske združenie Centrum správnej pomoci Bratislava, IČO: 51937573, so sídlom Silvánska 11,
Bratislava, o zaplatenie 7.945,92 eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe o zaplatenie 1.394,81 eur

a určení neprijateľných podmienok, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV zo dňa 12. decembra 2019, č.k. 8Csp/273/2018-600, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku 2. mení tak, že žalovaný je povinný zaplatiť
žalobcovi úrok 14,24 % ročne zo sumy 7.945,92 eur od 14.02.2018 do zaplatenia, do troch dní.

Vo výroku 4. rozsudok súdu prvej inštancie mení tak, že vzájomnú žalobu zamieta.
Vo výrokoch 1.,3.,5.,6.,7., 8. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu
7.945,92 eur a úrok 435,55 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne z dlžnej sumy
8.381,47eurod14.02.2018aždozaplatenia,vprevyšujúcejčastižalobuzamietol,žalobcovipriznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 100 %. O vzájomnej žalobe
žalovaného rozhodol tak, že určil, že určuje, že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č.

XXXXXX G. P. XX.XX.XXXX v čl. 8 pod bodom 2: "Spory: Pokiaľ by sme spoločne nevedeli nájsť dohodu,
navrhujeme Vám, aby akékoľvek prípadné spory, ktoré súvisia alebo vyplývajú z nášho zmluvného
vzťahu (vrátane sporov o ich existencii a platnosti) podľa tejto Zmluvy alebo inej zmluvy medzi nami
alebo nezmluvných záväzkov, boli riešené s konečnou platnosťou formou rozhodcovského konania pred
Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie (Rozhodcovský súd). Rozhodcovsky súd
bude rozhodovať v Bratislave jedným rozhodcom podľa jeho vnútorných pravidiel v súlade s vnútornými
pravidlamiRozhodcovskéhosúduapodľaZákona orozhodcovskomkonanívslovenskomjazyku

okrem prípadov, keď je právomoc Rozhodcovského súdu zákonom vylúčená (Rozhodcovská doložka).
Bez ohľadu na spoločnú na našu a Vašu vôľu riešiť prípadné spory v rozhodcovskom konaní, máte
vždy právo podať žalobu alebo návrh na riešenie sporu na miestne príslušnom súde. V takom prípade
bude mať právomoc vo veci konať súd. Ak však pokiaľ bezprostredne za týmto bodom nevyjadríte svoj
výslovný nesúhlas s týmto návrhom, svojím podpisom tejto Zmluvy prijímate návrh W. na uzavretie
Rozhodcovskej doložky. Rozhodcovskú doložku máte právo odmietnuť, a to písomne: a) do 30 dní

od uzatvorenia tejto Zmluvy a/ alebo b) do 30 dní odo dňa každej zmeny VOP, ktorá bude upravovať
spôsob riešenia sporov medzi W. a Vami", je neprijateľná. Určil, že zmluvná podmienka v Zmluve
o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX G. P. XX.XX.XXXX v čl. 3 pod bodom 1 v časti: "Poplatok zavypracovanie dodatku k Zmluve 1% z rozdielu medzi novou a pôvodnou výškou úveru, min. 35 eur,
pri iných dôvodoch 55 eur, ktorý je splatný v deň uzavretia dodatku k Zmluve, " je neprijateľná. Určil,
že zmluvná podmienka v Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX G. P. XX.XX.XXXX v čl. 3

pod bodom 1 v časti: Poplatok za Upomienku 20 eur, ktorý je splatný v deň odoslania upomienky,"
je neprijateľná. V prevyšujúcej časti vzájomnú žalobu zamietol a žalobcovi priznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 50 %. Konštatoval, že právny predchodca
žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 04.12.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č.
XXXXXX, ktorej súčasťou boli Obchodné podmienky a Všeobecné obchodné podmienky, na základe

ktorej poskytol právny predchodca žalobcu žalovanému úver vo výške 10.000,- eur pri mesačnej splátke
158,94 eur, s úrokovou sadzbou 14,24 % ročne, pri RPMN 15,21 %, so splatnosťou prvej splátky dňa
20.01.2014 a s celkovými nákladmi spojenými s uplatnenými s úverom 19.072,80 eur. Upomienkou
zo dňa 02.11.2017 adresovanou žalovanému žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie dlžnej sumy
úveru s upozornením na možnosť dlh zosplatniť v prípade nezaplatenia omeškanej
sumy. Listom zo dňa 13.02.2018 adresovaným žalovanému, žalobca úver ku dňu 13.02.2018 zosplatnil,

keďže žalovaný porušil zmluvnú povinnosť a na výzvy žalobcu nereagoval. Z prehľadu splácania úveru
č. XXXXXX vyplýva, že žalovaný zaplatil v súvislosti s úverom sumu 6.908,20 eur. Z listiny
- stav omeškaných splátok na úvere vyplýva, že žalovaný bol v omeškaní so splátkami splatnými dňa
20.10.2017, dňa 20.11.2017, dňa 20.12.2017 a dňa 20.01.2018, a k zosplatneniu došlo dňa
13.02.2018. Súčasťou zmluvy bola amortizačná tabuľka spotrebiteľského úveru, v ktorej boli rozpísané

jednotlivé splátky úveru a ich započítanie na úrok a istinu. Národná banka Slovenska v odpovedi na
žiadosť o preverenie správnosti výpočtu RPMN uviedla, že odbor ochrany finančných spotrebiteľov
NBS vykonal kontrolný prepočet hodnoty RPMN, pri ktorom boli zohľadnené výlučne údaje v rámci
predloženej dokumentácie. Stanovisko nemusí byť platné, ak by súvisiace dokumenty nepredložené
v rámci žiadosti (napr. obchodné podmienky) obsahovali ďalšie podstatné informácie o

predmetnomúvere,príp.opostupochveriteľa,ktorébymalivplyvnavýškuRPMN.NBS vodpovedi
konštatuje, že RPMN je vo výške 15,44 %, ktorú určil odbor ochrany finančných spotrebiteľov. Zistený
rozdiel v hodnotách RPMN (v zmluve 15,21 %) môže byť spôsobený technickým nastavením výpočtu
RPMN uplatňovaným zo strany veriteľa, pričom toto nastavenie nemusí znamenať porušenie zákona o
spotrebiteľských úveroch, keďže v zákone je istá miera všeobecnosti právnej úpravy. Z informatívneho

výpisu z účtu žalovaného zo dňa 04.12.2013 vyplývalo, že žalovanému bol dňa 04.12.2013 poskytnutý
úver vo výške 10.000,- eur. Z predložených výpisov z účtu žalovaného u žalobcu vyplýva, že z neho v
súvislosti s úverom boli strhávané platby za účelom splácania úveru. Z tabuľky priemerných
úrokových mier z úverov poskytnutých v eurách rezidentom eurozóny vyplýva, že v novouzatváraných
spotrebiteľských úveroch v trvaní viac ako 5 rokov bola úroková sadzby v mesiaci, 11/2013 to je

bezprostredne pred poskytnutím úveru (12/2013) vo výške 14,27 %. Z výpisu z
Obchodného registra vyplýva, že žalobca sa stal právnym nástupcom spoločnosti Sberbank Slovensko,
a.s., ktorá zanikla zlúčením so spoločnosťou žalobcu. Po právnej stránke súd vec posúdil podľa §
1 ods. 2, § 2 písm. b), d) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a
pôžičkách pre spotrebiteľov v spojení s § 517 ods. 1 prvá veta, § 53 ods.1, od.2, ods.3, § 53 ods.4,

§ 53b Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba, ako aj vzájomná žaloba sú čiastočne
dôvodné. Posúdil zmluvu o úvere uzatvorenú medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným ako
spotrebiteľskú a jej platnosť posudzoval podľa ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o
spotrebiteľských zmluvách a ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnomvčaseuzatvoreniazmluvyoúvere.Vykonanýmdokazovanímzistil,žezmluvajeplaná,nakoľko

bola uzatvorená v písomnej forme a na jej základe bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 10.000,-
eur. Poskytnutie úveru vo výške 10.000,- eur žalovaný nerozporoval, avšak namietal, že jeho poskytnutie
nebololistinnýmdôkazompreukázané,načožalobcapredložilsúduvýpiszúčtužalovaného,nazáklade
ktorého považoval poskytnutie peňažných prostriedkov vo výške 10.000,- eur právnym predchodcom
žalobcu žalovanému za preukázané. Žalovaný namietal, že zmluva o úvere neobsahuje náležitosti

zmluvy o spotrebiteľských úveroch v súlade s § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.
Namietal, že zmluva obsahuje nesprávne vypočítanú RPMN. Z vyjadrenia Národnej banky Slovenska
zistil, že RPMN bola odborom ochrany finančných spotrebiteľov vypočítaná odlišne (15,44 %) ako bola
uvedená RPMN v zmluve (15,21 %), pričom NBS vo svojom vyjadrení uviedol, že táto odchýlka nemusí
znamenať, že je RPMN vypočítané nesprávne, keďže môže byť okrem nedostatočných informácií o

úvere spôsobená aj technickým nastavením výpočtu RPMN uplatňovaným zo strany veriteľa, ktoré
je umožnené všeobecnosťou právnej úpravy výpočtu RPMN v Zákone o spotrebiteľských úveroch.
Keďže ani Národná banka Slovenska, ktorá je oprávnená kontrolovať dodržiavanie zákonov bankami,
nezistila pri výpočte RPMN žalobcom pochybenie, ktoré by zakladalo dôvod posúdiť RPMN ako určenúnesprávne, považoval RPMN v zmluve uvedenú správne. Žalovaný ďalej namietal výšku úroku z úveru,
ktorá bola podľa neho uvedená v nesprávnej výške. Svoje tvrdenia nijako nepodložil, iba uviedol svoj
výpočet úroku z úveru vo výške 19,73 % ročne, z dôvodu, že celková čiastka úveru je 19.072,80 eur.

Nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný vypočítal, že skutočná výška úroku z úveru je vo výške
19,73 %. Zistil, že úrok z úveru je uvedený správne, keď úrokom 14,24 % bola úročená dlžná suma
úveru zohľadňujúc znižovanie dlžnej sumy predpokladaným zaplatením splátok úveru. Výška úroku
(14,24 % ročne), kedy iba úrok tvoril odplatu úveru (úver bol poskytnutý bez poplatkov) bol stanovený
v súlade s § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v súlade s § 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., keď

najvyššia prípustná výška odplaty (úroku) v novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch s trvaním nad
5 rokov bola v čase predchádzajúcom uzavretiu zmluvy (11/2013) vo výške 14,27 %
(vyplýva to aj zo samotným žalovaným predloženej tabuľky z oficiálnej stránky NBS. V zmluve bola
určená doba trvania zmluvy, celková čiastka úveru a všetky ďalšie náležitosti obligatórne vyžadované
zákonom č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere. Žalovaný ďalej namietal,
že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné podmienky. Za neprijateľnú podmienku považoval ustanovenie

zmluvy (čl. 4) o možnosti zosplatnenia úveru žalobcom, ktoré považoval za neprimerane zvýhodňujúce
žalobcu ako veriteľa oproti žalovanému spotrebiteľovi. Poukázal na to, že právo veriteľa úver zosplatniť
vyplýva priamo zo zákona (§ 565 Občianskeho zákonníka), pričom pri spotrebiteľských úveroch je
možnosť úver zosplatniť upravená prísnejšie ako pri ostatných úveroch, a to v ustanovení § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. V predmetnom prípade bol úver zosplatnený v súlade s vyššie uvedenými

ustanoveniami, keď žalobca k zosplatneniu dňa 13.02.2018 pristúpil na základe nezaplatenia splátky
splatnej dňa 20.10.2017 viac ako o tri mesiace, a zároveň žalovaného upozornil na zosplatnenie úveru
v lehote nie kratšej ako 15 dní (výzvou zo dňa 02.11.2017 ) pred samotným zosplatnením úveru. Ani
ďalšie ustanovenia zmluvy uvedené v čl. 4 nepovažoval za neprimerané, nakoľko tieto nespôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán zmluvy v neprospech spotrebiteľa. Ide o

podmienky poskytnutia úveru, možnosti predčasného splatenia úveru, možnosť vyžiadať si informácie
o splátkach, a informácie o následkoch nesplácania. Z rovnakého dôvodu neposúdil
ako neprijateľnú podmienku ustanovenia zmluvy uvedené v čl. 6 Súhlasy, nakoľko ani jedno z týchto
ustanovení, ktoré upravuje nakladanie s údajmi žalovaného ako dlžníka v súlade so Zákonom o bankách
a Zákona o Národnej banke Slovenska, nespôsobuje nerovnováhu medzi právami a povinnosti

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Žalovaný tvrdil, že došlo k zneužitiu jeho osobných údajov,
neuviedol však akým spôsobom, a na preukázanie uvedeného tvrdenia súdu nič nepredložil. Žalovaný
namietal tiež ustanovenia zmluvy uvedené pod čl. 3 - Poplatky. Uviedol, že poplatok za poskytnutie
úveru 0,- eur, splatný v deň prvého čerpania úveru, nie je neprijateľnou podmienkou, lebo nespôsobuje
nerovnováhu práv a povinností medzi veriteľom a spotrebiteľom. Takisto ani ďalšie poplatky uvedené v

tomto článku - poplatky za mimoriadnu splátku úveru, alebo poplatky za mimoriadne splatenie úveru,
ktorých najvyššia prípustná výška vyplýva priamo zo zákona o spotrebiteľských úveroch (§
16 ods. 4), nie sú neprijateľnými podmienkami. Dospel však k záveru, že ustanovenia uvedené v čl. 3 o
poplatku za vypracovanie dodatku k zmluve a poplatku za upomienku, spôsobujú značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a že boli dané všetky zákonné

predpoklady na to, aby súd určil, že sú tieto ustanovenia zmluvy neprijateľnou zmluvnou podmienkou.
Vo vyrubovaní poplatku za upomienky obdobného charakteru je zrejmý vlastný ekonomický záujem
žalobcu. Na poplatok spojený s upomienkou na zaplatenie dlžnej čiastky, nemá žalobca zákonný nárok,
lebo poplatok je pokrytý už v zmluvne dojednanom úroku (odplate) za poskytnutý úver (úrok z úveru).
Poplatky za služby spojené s administratívnou agendou (poplatky za upomienky, za vypracovanie

dodatku k zmluve), predstavujú plnenia, ktoré nie sú v záujme spotrebiteľa a konanie
banky, ktoré spočíva v účtovaní takýchto poplatkov, možno hodnotiť vo vzťahu k
spotrebiteľovi ako poškodzujúce. Opodstatnený je preto záver o neprijateľnosti zmluvných ustanovení,
ktoré oprávňujú banku vyberať tieto poplatky. Pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné spoplatňovanie
akýchkoľvekúkonovaslužiebdodávateľa,ktorýminiesúspotrebiteľoviposkytovanénejaképrotiplnenia.

Poplatok za vypracovanie dodatku určený percentuálnou sumou z rozdielu medzi pôvodnou výškou
úveru a novou výškou úveru neodráža skutočné náklady spojené s vypracovaním dodatku k zmluve o
úvere, a neposkytuje spotrebiteľovi ako dlžníkovi za uvedenú služby adekvátne protiplnenie rovnako ako
poplatok za upomienku vo výške 20,- eur, preto určil tieto zmluvné ustanovenia za neplatné, z dôvodu
ich neprijateľnosti tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia. K poplatku za zmluvu o

prevzatí záväzku 35,- eur, uvedenom v tom istom čl. 3 zmluvy, uviedol, že nebolo zrejmé, či táto suma
pokrýva skutočné náklady žalobcu spojené so zmluvou o prevzatí záväzku, a keďže
z uvedeného zmluvného ustanovenia si strany sporu neuplatnili žiadne právo, považoval za neúčelné
vykonávať na preukázanie tejto skutočnosti v konaní ďalšie dokazovanie. Ako neprijateľnú podmienkuposúdil aj ustanovenie zmluvy uvedené v čl. 8 pod bodom 2. pod označením Spory, keďže návrh
na uzavretie rozhodcovskej zmluvy/doložky musí dodávateľ predložiť spotrebiteľovi takým spôsobom,
aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že sa mu poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na

riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní, a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli
poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v
rozhodcovskom konaní, v opačnom prípade je takáto rozhodcovská doložka/zmluva neprijateľnou
podmienkou v spotrebiteľskej zmluve (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo
9/2012 zo 16. januára 2013). V predmetnom prípade nebolo preukázané, že bola rozhodcovská doložka

dojednaná individuálne, ani že by bol žalovaný s jej obsahom riadne oboznámený, pričom sám žalovaný
namietal, že o doložke oboznámený nebol, a žalobca k tomuto tvrdeniu nič neuviedol.
Rozhodovacia prax kladie vo vzťahu k splneniu požiadavky individuálneho dojednania rozhodcovskej
doložky požiadavku jednoznačnosti, preukázateľnosti a informovanosti spotrebiteľa - a to nielen pokiaľ
ide o obsah a význam (dôsledky) uzatvorenia rozhodcovskej doložky, ale aj vo vzťahu k samotnej
existenciirozhodcovskejdoložkyvrámcitextuformulárovejspotrebiteľskejzmluvy.Vuvedenomprípade,

kde žalovaný ako spotrebiteľ vyjadril súhlas s rozhodcovskou doložkou podpisom zmluvy ako celku, tieto
požiadavky naplnené neboli. Na základe uvedeného určil aj toto zmluvné ustanovenie ako neprijateľnú
podmienku. Žalovaný namietal aj ustanovenia čl. 9, konkr. bod 5 a 6, kde je uvedené, že každá zmena
alebo doplnenie znenia tejto zmluvy si vyžaduje písomnú formu, ak v obchodných podmienkach nie
je uvedené inak. Ďalej je uvedené, že vzájomné práva a záväzky, ktoré výslovne neupravuje zmluva

sa riadia Obchodnými podmienkami, VOP a Sadzobníkom poplatkov. Podpisom žalovaný potvrdzuje,
že tieto dokumenty prevzal. Tieto ustanovenia zmluvy nie sú neprijateľnou podmienkou, nespôsobujú
nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa, a to ani ustanovenie o OP, VOP a Sadzobníku
poplatkov, keďže nie je nevyhnutné, ani žiaduce, aby všetky informácie, najmä informácie technického
charakteru boli priamo súčasťou zmluvy o úvere, ktorá by v prípade prijatia opačného

názoru bola neúmerne dlhá, obsahujúca informácie, ktoré nesúvisia s predmetom plnenia spotrebiteľa.
V prípade plnenia uplatneného na základe týchto dokumentov, čo v konaní uplatnené nie je, by žalobca
bol v dôkaznej núdzi o preukázanom oboznámení spotrebiteľa sa s uvedenými dokumentmi, ktoré neboli
žalovaným podpísané. V zmluve po jej preskúmaní nezistil žiadne ďalšie ustanovenia, ktoré
by zakladali nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako

spotrebiteľa. Na základe vykonaného dokazovania ustálil, že zmluva je platná, keďže bola uzatvorená
slobodne a vážne (uvedené nik nerozporoval), určite a zrozumiteľne, bola dodržaná písomná forma a na
jej základe bol žalovanému poskytnutý úver. Zmluva obsahuje všetky obligatórne náležitosti vyžadované
Zákonom o spotrebiteľských úveroch, aj RPMN uvedená v zmluve je určená správne, čoho dôsledkom
je, že úver nie je bezúročný a bez poplatkov, tak ako namietal žalovaný. Zmluva neobsahuje náležitosť

(§ 9 ods. 2 písm. k) zákona o SU), a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, čo
však podľa výkladu vychádzajúc z účelu Smernice, je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba
tej-ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte,
termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým

neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a
iné poplatky (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018). Navyše
v danom prípade bol súčasťou zmluvy aj splátkový kalendár. V súlade s vyššie uvedeným zaviazal
žalovaného na zaplatenie nezaplatenej istiny úveru 7.945,92 eur a úroku z úveru do zosplatnenia úveru

vo výške 435,55 eur. Spolu s dlžnou sumou, keďže sa žalovaný dostal s jej zaplatením do omeškania,
zaviazal žalovaného aj na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške 5 % ročne
z dlžnej sumy od 14.02.2018 (deň nasledujúci po zosplatnení úveru) až do jej úplného zaplatenia. V
časti úroku z omeškania prevyšujúceho zákonný úrok vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy žalobu ako
nedôvodnú zamietol, keďže v súlade s § 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia

vlády č. 89/1995 Z.z., úroky z omeškania ako sankcia za omeškanie s plnením
záväzku spotrebiteľa nesmú byť vyššie ako ustanovuje vykonávací predpis. Akákoľvek dohoda o úroku
z omeškania vo vyššej miere, ako je zákonná výška, je v prevyšujúcej časti zákonnom určeného úroku
z omeškania neplatná. Zamietol žalobu aj v časti o zaplatenie úroku z úveru vo výške 14,24 % od
14.02.2018 do zaplatenia, a to s odkazom na stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu

v Bratislave prijatého na rokovaní dňa 1.3.2017 v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č.
757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov vzhľadom na výkladové rozdiely k
otázke platenia zmluvných úrokov z úveru po zosplatnení spotrebiteľského úveru, v ktorom uviedol, že v
prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovinepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým,
že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov

z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch
medzi účastníkmi (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28.marca 2018). Z
dôvodu, že posúdil zmluvu o úvere ako platnú, a úver neposúdil za bezúročný a bez poplatkov, zamietol
vzájomnú žalobu žalovaného v časti, ktorou sa domáhal určenia týchto skutočností. Zamietol vzájomnú
žalobu žalovaného aj v časti o zaplatenie 1.394,81 eur titulom bezdôvodného obohatenia, keďže nemal

preukázané, že by žalovaný v súvislosti s úverom zaplatil ním tvrdenú sumu, ktorej výšku vo svojich
podaniach niekoľkokrát zmenil. Z predložených výpisov z bežného účtu nevyplýva, že by žalovaný
zaplatil ním tvrdenú čiastku v súvislosti so zmluvou o úvere, keďže mnohé z odpísaných súm boli spätne
vrátené z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na účte, a nie všetky platby na úver uvedené vo
výpisoch sa týkali úveru, ktorého zaplatenie je predmetom tohto konania. Žalovanému žalobca poskytol
už skôr aj hypotekárny úver, ktorého poskytnutie bolo podľa tvrdenia žalovaného podmienené založením

si bežného účtu u žalobcu. Keďže založenie bežného účtu nesúvisí s úverom, ktorý je predmetom tohto
konania, ani poplatky za vedenie tohto účtu nemôžu byť započítané ako súvisiace s týmto úverom.
Rovnako ani poplatky, pri ktorých nie je zrejmé, čoho sa týkajú, keďže v predložených výpisoch z účtu
nie sú dostatočne špecifikované (číslo úveru, a pod.). Po preskúmaní zmluvy zamietol vzájomnú žalobu
aj v časti určenia neprijateľných podmienok v zmluve o úvere, nakoľko ostatné žalovaným označené

ustanovenia v zmluve nepovažoval za také, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa z dôvodov uvádzaných vyššie v rozhodnutí. O nároku na
náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ išlo o nepriznaní zmluvného
úroku po zosplatnení úveru až do vrátenia poskytnutej sumy poukázal na zákonné ustanovenia
Obchodného zákonníka, Zákona o spotrebiteľských úveroch, na rozhodujúcu súdnu prax Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a krajských súdov. K rozhodcovskej doložke poukázal na to, že nie každá

rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve je neprijateľná. Nepovažoval za neprijateľnú
zmluvnú podmienku, podľa ktorej by mal spotrebiteľ reálnu možnosť vybrať si medzi súdnym a
rozhodcovským konaním, hoci by aj spor mal byť iniciovaný zo strany dodávateľa. Rozhodcovská
doložka bola individuálne dojednaná a žalovanému nebola opretá možnosť brániť svoje práva pred
všeobecným súdom, postupoval v súlade s § 93b ods. 1 Zákona o bankách. Poukázal na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/80/2017 a na nález Ústavného súdu SR III.ÚS
438/2018 a poukázal na to, že žalovaný sa rozhodol svoj nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy
v ustanovení článku 8 bodu 2 úverovej zmluvy nevyznačiť. Nesúhlasil ani s posúdením poplatku za
upomienku a poplatku za vypracovanie dodatku ako neprijateľnej zmluvnej podmienky s poukazom
na to, že boli individuálne dojednané priamo v úverovej zmluve a predstavujú bežnú časť ceny

úveru, na ktorú sa v súlade s § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevzťahuje súdny prieskumy
primeranosti. Jeho plnenia vyplývajúce z uvedených zmluvných podmienok spočívajú predovšetkým v
príprave a vypracovaní potrebnej zmluvnej dokumentácie a následnom zapracovaní zmien v bankových
systémoch žalobcu, v upozornení spotrebiteľa na skutočnosť, že mešká s platbou, vďaka čomu môže
včas predísť strate výhody splátok. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrval na dôvodoch

svojho odvolania.
3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie z dôvodov uvedených v § 365
ods. 1 písm. a) ,b ), d ),e ), f), g ), h) C.s.p. Uviedol, že predmetná vec nebola prejednaná v jeho
prítomnosti a nemohol sa vyjadriť k vykonaným dôkazom, čím bolo porušené jeho ústavné právo podľa

článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, zásada ústnosti. Vytýkal súdu prvej inštancie, že v
rozsudku neodôvodnil jeho písomné, ústne námietky a vyjadrenia. Mal za to, že súd prvej inštancie
nepodrobil zmluvu súdnej kontrole z úradnej povinnosti. Ak by zmluvu podrobil súdnej
kontrole zistil by skutočnosti v odvolaní uvedené, ktoré sú rozhodujúce pre spravodlivé rozhodnutie
vo veci. V predmetnom spore ide o spotrebiteľských spor, pričom ide o spor o ochranu slabšej strany

a v prípade spotrebiteľskej zmluvy o slabšiu stranu, keďže na druhej strane vystupuje žalovaný ako
spotrebiteľ a na strane žalobcu dodávateľ. Predmetná zmluva o pôžičke bola predložená žalovanému
spotrebiteľovi ako pretlačená, typová, formulárová zmluva, ktorej obsah žalovaný spotrebiteľ nemohol
ovplyvniť a musel podpísať tak ako mu bola predložená. Poukázal v tejto súvislosti na § 52, 53 a 54Občianskeho zákonníka. Súd nesprávne určil úver za nie bezúročný a bez poplatkov, čo je v rozpore
so spotrebiteľským právom podľa zákona číslo 129/2010 Z.z. a v odôvodnení neuviedol
ani zákon č. 250/2007 Z.z., pričom nedostatočne odôvodil neplatnosť zmluvy. Súd sa neprijateľnými

podmienkamiuvedenýmivčlánku4,6,8 zmluvyzodňa4.12.2013nezaoberalaneodôvodnilvosvojom
rozhodnutí. Uviedol, že upozornenia na spoplatnenie úveru nikdy nedostal, nebol na to upozornený,
a preto nemohol reagovať. Spotrebiteľ žiadal súd, aby vyhlásil spoplatnenie úveru za neplatný právny
úkon. Súd nesprávne určil splatnosť úveru, ktorá správne má byť: "doba trvania zmluvy z 20. decembra
2023". Mal za to, že dodávateľ z bežného účtu inkasoval mesačné splátky svojvoľne. K

dnešnému dňu nemá vedomosť o čísle úverového účtu, a ani o výpisoch z úverového účtu napriek
tomu, že žiadal súd, aby dodávateľ predložil súdu a súd tento dôkaz nevykonal. Súd nepodrobil zmluvu
súdnej kontrole z úradnej povinnosti, ani neposkytol plnú ochranu spotrebiteľovi podľa zákona číslo
250/2007 Z.z.. Predložil úhradu podľa predložených výpisov z bežného účtu dňa 12. 8. 2019, kde uviedol
spornosť s amortizačnou tabuľkou dodávateľa a priložil aj výpis z bežného účtu, z ktorého si dodávateľ
svojvoľne realizoval úhrady inkasným spôsobom. Úhrada sumy je sporná, správne mala byť uhradená

vo výške 7.144,58 eur. Žalobca si inkasoval úhrady sám a svojvoľne. Amortizačná
tabuľka dodávateľa úveru je sporná, nie je v súlade s výpismi z bežného účtu inkasovanými sumami
dodávateľom. Súd tak nesprávne posúdil dôkazy dodávateľa. Spotrebiteľ nezapočítaval platby uhradené
v súvislosti s hypotekárnym úverom. Namietal nesprávne vypočítanú RPMN v zmluve,
keď správne mala byť 15,44 % a súd nesprávne uviedol, že úver nie je bezúročný a bez

poplatkov, čo je v rozpore s § 9 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. Mal za to, že zmluva o
úvere je neplatná od začiatku, a to absolútne, pretože dodávateľ obchádzal pri vyhotovení zákon, čo sa
prieči dobrým mravom, zmluva obsahuje neprijateľné podmienky, neobsahuje náležitosti, ktoré ukladal
zákon. Ak bola dohodnutá rozhodcovská zmluva, dodávateľ bol povinný oboznámiť potom spotrebiteľa
a poučiť ho, že má právo takúto dohodu odmietnuť, keď spotrebiteľ nebol takto poučený a nemožno

na takúto dohodu prihliadať ako na platnú. Absolútnu neplatnosť zmluvy spôsobuje, že chýbajú ako
účastníci zmluvy štatutárni zástupcovia Sberbank, tiež plnomocenstvo na podpísanie zmlúv. Mal za
to, že úrok je vo výške 19,78 %, a nie ako je uvedený v zmluve. Musel si u žalobcu založiť bežný
účet, za ktorý platí mesačne 10 eur, pričom spotrebiteľ tento bežný účet nepotrebuje. Predložená
zmluva obsahuje veľké množstvo neprijateľných podmienok, a preto je neplatný právny úkon v celom

rozsahu. Súd nesprávne uviedol ECB úrok z omeškania mal byť správne úrok z
úveru. Vykonaným dokazovaním súd nesprávne zistil, že zmluva je platná, nevykonal dôkaz vypočutím
svedkov, ktorí podpísali zmluvu. Súd nešpecifikoval žalovanú sumu a nesprávne rozhodol o žalobcom
žalobou uplatnenom nároku. Spotrebiteľ nie je viazaný obchodnými a všeobecnými obchodnými
podmienkami a sadzobníkom, pretože ich nepodpísal a nevidel pri uzatvorení zmluvy a odkaz, že sa

nachádzajú zavesené na stene obchodného miesta, je neprípustným. Ak zmluva neobsahuje všetky
obligatórne náležitosti vyžadované Zákonom o spotrebiteľských úveroch, čoho dôsledkom je,
že úver je bezúročný a bez poplatkov. Súd nesprávne posúdil čo je istina a čo je úrok, nešpecifikoval
jednotlivé čiastky, pretože má zaplatenú výšku istiny v sume 7.177,08 eur. Súd nesprávne posúdil úver
a mal určiť úver za bezúročný a bez poplatkov podľa spotrebiteľskej zmluvy. Vo svojom vyjadrení k

odvolaniu žalobcu zotrval na dôvodoch odvolania.
4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a
v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods.
3 C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.)

dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť.
5. V danom prípade súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že žalobca (jeho právny predchodca) a
žalovaný uzavreli dňa 4.12.2013 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere , na základe ktorej bol žalovanému
poskytnutý úver vo výške 10.000,- eur. Dňa 13.2.2018 žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého
úveru. Súd prvej inštancie správne na základe výsledkov vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaný

zaplatilnaposkytnutýúversumu6.908,20eur,apretožalovanémuvznikolkudňuzosplatneniaúverudlh
vo výške 7.945,92 eur na istine a vo výške 435,55 eur na úrokoch. Žalovaným predložené špecifikácie,
na základe ktorých tvrdil, že zaplatil 7.177,18 eur, nepovažoval odvolací súd; a to ani v spojení s
predloženými výpismi z účtov; za hodnoverný podklad pre vyčíslenie zostatku dlhu. Zhodne so súdom
prvej inštancie považoval aj odvolací súd úverovú zmluvu za platnú, keď v konaní nevyšli najavo žiadne

také vady tohto právneho úkonu, ktoré by mali za následok jeho absolútnu neplatnosť. Skutočnosť,
že zmluva nebola podpísaná štatutárnymi zástupcami; ale zamestnancami banky; nespôsobuje jej
neplatnosť. Súd prvej inštancie správne z úradnej povinnosti podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere
kontrole z hľadiska náležitostí stanovených Zákonom o spotrebiteľskom úvere. Správne sa vysporiadal sobligatórnymi náležitosťami zmluvy, keď dospel k záveru, že úver nie je možné považovať za bezúročný
abezpoplatkov.AniodvolacísúdnepovažovalvýpočetRPMNvzmluvezanesprávnylen zdôvodu
jeho odlišného výpočtu zo strany NBS, ktorá výslovne nepotvrdila nesprávnosť výpočtu žalobcom, keď

navyše aj odchýlka vo výpočte je akceptovateľná. Žalovaný ani svoje tvrdenia o inej výške úroku z
úveru žiadnymi relevantnými skutočnosťami nepodložil. Rovnako ani tvrdenia žalovaného, že úver je
bezúročný a bez poplatkov, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pokiaľ súd prvej inštancie uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť istinu 7.945,92 eur spolu s úrokom 435,55 eur a úrokom z omeškania,
rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd v tejto časti (vo výroku 1.) rozsudok potvrdil podľa §

387 ods. 1 C.s.p.
6. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatňovaného úroku 14,24 % ročne zo sumy istiny
7.945,92 eur od 14.2.2018 , teda odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru, do zaplatenia. Súd prvej
inštancie dospel k právnemu záveru, že žalobca nemá proti žalovanému nárok na dohodnuté úroky z
nevrátenej časti úveru za obdobie po zosplatnení úveru žalobcom, opierajúc sa o závery vyplývajúce zo
stanoviska Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 1.3.2017.

7. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že v danej veci je pre posúdenie práva žalobcu
na zaplatenie úrokov z úveru, rozhodujúca právna úprava Obchodného zákonníka, keďže toto právo
vyplýva zo zmluvy o úvere. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že v danom prípade žalovanému
treba priznať právne postavenie spotrebiteľa. Odvolací súd je totiž toho názoru, že právne postavenie
žalovaného ako spotrebiteľa nemôže mať v danej veci za následok vylúčenie ustanovení Obchodného

zákonníka na posúdenie práva žalobcu (v postavení dodávateľa/vertiteľa) na zaplatenie
zmluvne dohodnutých úrokov z úveru za obdobie po zosplatení úveru, keď nejde o prípad, kedy by
použitie Obchodného zákonníka na (spotrebiteľský) právny vzťah medzi stranami sporu, bolo založené
dojedaním neprijateľnej; teda neplatnej; zmluvnej podmienky a do úvahy neprichádza ani prednostné
použitie ustanovení Občianskeho zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka na daný právny vzťah,

t.j. na všetky práva a povinnosti plynúce z úverovej zmluvy, vyplýva priamo zo zákona (§ 261
ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka). Preto je nevyhnutné i následky ukončenia právneho vzťahu
z úverovej zmluvy z dôvodu nesplácania úveru a nároky z nich vyplývajúce posúdiť so zreteľom na §
506 Obchodného zákonníka.
8. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka

poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné
prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
9. Podľa § 502 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka, od doby poskytnutia peňažných prostriedkov
je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej
zákonom alebo na základe zákona.

10. Podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok platiť úroky je splatný spolu so záväzkom vrátiť
použité peňažné prostriedky. Ak lehota na vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov je dlhšia ako
rok, sú úroky splatné koncom každého kalendárneho roka. V čase, keď sa má vrátiť zvyšok poskytnutých
peňažných prostriedkov, sú splatné aj úroky, ktoré sa ho týkajú.
11. Podľa § 506 Obchodného zákonníka, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok

alebojednejsplátkypodobudlhšiuakotrimesiace,jeveriteľoprávnenýodzmluvyodstúpiťapožadovať,
aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi.
12. Z citovaných ustanovení vyplýva, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od poskytnutia
peňažných prostriedkov. Hoci z ust. § 502 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka výslovne nevyplýva,
do kedy táto povinnosť dlžníka trvá, vzhľadom na skutočnosť, že úrok z úveru je vlastne cena (odplata)

za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov, dlžník má túto povinnosť zásadne za celú dobu ich
užívania, teda až do doby ich skutočného vrátenia veriteľovi, a teda nie len do doby, keď ich mal podľa
zmluvy vrátiť. Uvedená zásada sa uplatní nielen v prípade ak dlžník zaplatí dlh predčasne, teda pred
dobou splatnosti stanovenou v zmluve (§ 503 ods. 3 Obch. zák., § 16 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch), ale aj v prípade, ak k vráteniu poskytnutých peňažných prostriedkov došlo

po uplynutí doby splatnosti a dlžník je teda so zaplatením dlhu v omeškaní. V prípade
odstúpenia od zmluvy dlžníkom, tento platí veriteľovi istinu a úrok z istiny odo dňa čerpania
spotrebiteľského úveru až do dňa splatenia istiny (§ 13 ods. 3 zákona č. 129/2010 Z.z.) a v prípade
odstúpenia od zmluvy veriteľom pre omeškanie dlžníka je veriteľ oprávnený požadovať vrátenie dlžnej
sumy s úrokmi do doby ich vrátenia. V súvislosti s aplikáciou § 506 Obchodného

zákonníka vyjadril Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6Obo 283/2003 uverejnenom
v časopise Zo súdnej praxe pod č. 8/2007 právny názor, že odstúpením od zmluvy o úvere nezaniká
povinnosť dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky, menia sa len podmienky, za
ktorých je dlžník povinný uvedenú povinnosť splniť. Možno preto pre účely danej veci konštatovať, žedôsledkom zosplatnenia úveru je zmena v obsahu záväzku v podobe straty výhody splátok a z toho
vyplývajúce právo veriteľa požadovať vrátenie dlžnej sumy aj s úrokmi a povinnosť dlžníka uhradiť
veriteľovi nesplatenú časť istiny ihneď; spolu s dohodnutými úrokmi; pričom k tejto povinnosti dlžníka

pristupuje už iba povinnosť platiť veriteľovi navyše aj (sankčné) úroky z omeškania. I v takomto
prípade dlžníkovi (spotrebiteľovi) zostávajú zachované rovnaké práva, ako pred zosplatnením, hoci s
tým rozdielom, že z dôvodu závažného porušenia svojej platobnej disciplíny stratí výhodu vrátiť veriteľovi
neplatenú časť úveru s úrokom v splátkach.
13. Vzhľadom na podstatu oboch právnych inštitútov a z nich vyplývajúcu odlišnú funkciu, keď úroky

sú odmenou (cenou) za užívanie poskytnutých peňažných prostriedkov a úroky z
omeškania sú zákonnou sankciou za omeškanie s vrátením istiny, nie je vylúčené, požadovať úroky
z úveru súbežne s úrokmi z omeškania po splatnosti celého úveru. V tomto smere sa odvolací súd
priklonil k záverom vysloveným v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR publikovaného v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 55/1996, podľa právnej vety ktorého úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru patria
do splatnosti úveru. Ak pre prípad omeškania s vrátením poskytnutých peňažných prostriedkov nebola

dohodnutá iná sadzba úrokov, patria aj za dobu po splatnosti úveru úroky v rovnakej výške.
14. Vyššie uvedené závery majú v preskúmavanej veci ten dôsledok, že žalovanému vznikla povinnosť
zaplatiť žalobcovi úroky z úveru aj za dobu po zosplatnení istiny úveru, teda i za dobu, za ktorú súd prvej
inštancie podanú žalobu zamietol.
15. Odvolací súd v tejto súvislosti opätovne považuje za potrebné zdôrazniť, že na vyššie uvedených

záveroch nič nemení ani spotrebiteľské právne postavenie žalovaného, keď vzhľadom na skutočnosť, že
jeho povinnosť platiť žalobcovi úroky až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov
napriek zosplatneniu úveru, resp. odstúpeniu od úverovej zmluvy, vyplýva priamo z Obchodného
zákonníka, nemá toto jeho postavenie vo vzťahu k nároku uplatnenému v napadnutej časti žiadnu
relevanciu. V danom prípade totiž nemožno vylúčiť použitie Obchodného zákonníka len s poukazom

na skutočnosť, že by to mohlo byť pre žalovaného ako spotrebiteľa výhodnejšie, a to ani pri zohľadnení
ust. § 52 ods. 2 vety tretej Občianskeho zákonníka; podľa ktorého sa na všetky právne vzťahy, ktorých
účastníkom je spotrebiteľ, vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj
keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva; nakoľko Občiansky zákonník (ani Zákon o
spotrebiteľských úveroch) výslovnú právnu úpravu vylučujúcu nárok veriteľa na zaplatenie úrokov z

úveru za dobu po zosplatnení úveru neobsahuje, keď za takúto nemožno považovať ani ust. § 53
Občianskeho zákonníka, nakoľko samotná existencia nároku na úroky z úveru za obdobie po jeho
zosplatnení nemôže spôsobiť značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa; a navyše ide o zákonný nárok veriteľa, ktorý vzniká
bez zreteľa na ustanovenia dojednané v spotrebiteľskej zmluve.

16. V prípade akceptovania názoru, že v dôsledku predčasného zosplatnenia úveru veriteľom pre jeho
nesplácanie dlžníkom, nie je už po tomto okamihu dlžník povinný platiť veriteľovi úroky, nastala by
situácia, v ktorej by bolo na jednej strane celkom popreté, že úroky z úveru sú vo svojej podstate cena
peňažných prostriedkov; v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru
k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk, ktorý pokrýva veriteľovi práve úrok z

úveru; avšak zároveň by sa dlžník v prípade nesplácania úveru, teda neplnenia svojej základnej
povinnosti zo zmluvy o úvere, ocitol vo výhodnejšom postavení, než by bol v prípade riadneho splácania
úveru a veriteľ využijúc svoje oprávnenie odstúpiť od zmluvy resp. predčasne zosplatniť úver, v dôsledku
porušenia povinnosti dlžníka, by sa dostal do horšieho postavenia aké mal pred porušením povinnosti
dlžníka. Takýto výklad a aplikáciu platných právnych noriem je však potrebné odmietnuť ako neprijateľné

a narúšajúcu ekonomické základy fungovania právnych vzťahov súvisiacich s poskytovaním úverov.
17. Záverom možno dodať, že k zosplatneniu úveru v žiadnom prípade nedochádza z
dôvodu svojvôle veriteľa, ale pre neplnenie základnej povinnosti dlžníka riadne splácať úver spolu s
dohodnutými úrokmi. Zároveň je v súvislosti s potrebou zachovania elementárnej a vyváženej
spravodlivosti, a aj ústavnej konformity, nevyhnutné poukázať na to, že práve popretie práva veriteľa na

úroky z úveru za dobu po zosplatnení, resp. po zániku úverovej zmluvy, by viedlo k nespravodlivému
výsledku, ktorý by nezodpovedal ani obsahu slobodne a vážne prejavenej vôli dlžníka a veriteľa v
zmluve o úvere obsahujúcej tiež dohodu o úrokoch. V takomto prípade by sa totiž v
rozpore s očakávaniami veriteľa, vychádzajúcimi z platne uzavretej zmluvy o úvere, jeho majetok
nezväčšil ani o sumu zodpovedajúcu úrokom (aspoň) za dobu, po ktorú objektívne nemohol disponovať

s peňažnými prostriedkami nachádzajúcimi sa vo faktickej dispozícii (držbe) dlžníka, a to výlučne z
dôvodu, že dlžník dlhodobo porušuje svoje základné povinnosti z úverovej zmluvy, za stavu, keď veriteľ
žiadnu povinnosť neporušil. Takýto právny stav je potom podľa názoru odvolacieho súdu nevyhnutné
považovať za neudržateľný.18. V uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.júna 2020 dovolací súd zaujal
právny záver, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo
výške, akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí (obdobne aj

rozhodnutia sp.zn. 8Cdo 118/2020, 8Cdo/125/2018, 7Cdo/111/2019, 7Cdo/135/2019, 7Cdo/307/2019,
2Cdo/115/2019, 3Cdo/113/2019, 6Cdo/193/2018, 6Cdo/56/2020). V uznesení Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.júla 2019 dovolací súd zaujal právny záver o nároku na bežné úroky
až do skutočného splatenia úveru, ale aj záver o možnosti kumulácie bežných úrokov a úrokov z
omeškania. Týmito rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR bolo prekonané zjednocujúce Stanovisko č.

1/2019 Krajským súdom v Bratislave prijaté dňa 20.02.2019 z dôvodu rozdielov v rozhodovacej činnosti
jednotlivých senátov občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, podľa ktorého, cit: "V
prípade plnenia zo spotrebiteľského úveru, zmluvný úrok odo dňa účinkov zosplatnenia úveru veriteľovi
nepatrí. Veriteľ má právo na zaplatenie zmluvných úrokov len do vyhlásenia predčasnej splatnosti s tým,
že následne už právo na dohodnutý úrok z úveru nevzniká, vzniká iba právo na úrok z omeškania. V
opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťažovaniu v podobe úrokov

z úveru, ako i úrokov z omeškania, čo spôsobuje značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi
účastníkmi. (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co 56/2018 z 28. marca 2018)". Odvolací
súd sa preto v danej veci odklonil od cit. stanoviska a zaujal vyššie prezentovaný právny názor súladný
s právnym názorom judikovaným Najvyšším súdom SR v jeho rozhodovacej činnosti, podľa ktorého
úroky z úveru po zosplatnení istiny veriteľovi patria.

19. V preskúmavanej veci tak dospel odvolací súd k záveru, že dohodnuté úroky je žalovaný ako
dlžník povinný žalobcovi zaplatiť aj za dobu po zosplatnení úveru, a to až do úplného vrátenia istiny
úveru. Odvolací súd sa priklonil k záverom vyplývajúcim z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo
94/2019 z 18.08.2020 a sp.zn. 1Cdo 208/2019 z 18.08.2020, v zmysle záverov ktorých po
zosplatenení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží úrok z úveru (ako odmena za poskytnuté finančné

prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil) až do ich vrátenia a v prípade omeškania dlžníka
beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou peňažného
záväzku). Napokon aj z rozhodnutia sp.zn. 6Cdo 113/2018 vyplýva, že nárok na bežné
úroky patrí až do skutočného splatenia úveru. Pokiaľ potom za tohto stavu súd prvej inštancie dospel k
záveru, že žalobcovi na zaplatenie úroku za obdobie po zosplatnení úverovej zmluvy nárok nevznikol,

jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
20. Odvolací súd preto; keď súd prvej inštancie v napadnutej časti podanú žalobu zamietol vychádzajúc
z dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu, avšak z nesprávneho právneho posúdenia veci;
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto zamietajúcej časti (vo výroku 2.) podľa § 388 C.s.p. tak, že
podanej žalobe vyhovel a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok vo výške 14,24 % ročne

z nesplatenej istiny úveru v sumy 7.945,92 eur po zosplatnení dňom 14.2.2018 do zaplatenia.
21. Súd prvej inštancie správne z úradnej povinnosti podrobil zmluvu o spotrebiteľskom úvere
súdnej kontrole aj z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok. Neprijateľná zmluvná podmienka
predstavuje inštitút európskeho práva určeného na ochranu spotrebiteľa, a teda aj právna úprava
neprijateľných zmluvných podmienok, má svoj pôvod v európskom práve a je transpozíciou smernice

Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Citovaná
smernica predstavuje v súvislosti s normami určenými na ochranu spotrebiteľa v súkromnom práve, a
osobitne v práve zmluvnom najvýznamnejší zdroj právnej úpravy prevzatý do slovenského právneho
poriadku. Úprava nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách bola prevzatá do ustanovení
Občianskeho zákonníka. Úprava § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka predstavuje vo svojej podstate

tzv. generálnu klauzulu neprijateľnosti zmluvných podmienok dojednaných nielen v
spotrebiteľských zmluvách, ale aj v štandardných zmluvných podmienkach, všeobecných obchodných
podmienkach, všeobecných poistných podmienkach, prepravných poriadkoch a prípadne aj v
iných, odlišne nazvaných sústavách zmluvných ustanovení, ktorými sa spravujú spotrebiteľské záväzky.
Plní jednak definičný význam, keďže jej generálna aplikácia vychádza práve z implicitne koncipovanej

definície neprijateľnej zmluvnej podmienky a jednak význam aplikačný, keďže testu
neprijateľnosti za použitia generálnej klauzuly sú podrobované zmluvné podmienky, ktoré nespĺňajú
charakter podmienok ustanovených v odseku 4 § 53 Občianskeho zákonníka. Z
uvedeného plynie aj subsidiarita generálnej klauzuly vo vzťahu k typovo ustanoveným podmienkam
vymedzeným v jednotlivých písmenách § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z kontroly neprijateľnosti

zmluvných podmienok sú vylúčené neprijateľné zmluvné podmienky individuálne dojednané - výnimku
z kontroly neprijateľnosti zmluvných podmienok smerom k individuálnemu dojednaniu ustanovuje § 53
ods. 1 in fine Občianskeho zákonníka, ktorý predstavuje výnimku z prvej vety tohto ustanovenia. §
53 ods. 2 Občianskeho zákonníka definuje, čo rozumieme individuálne dojednanými ustanoveniami.Za rozhodujúce možno považovať negatívne koncipovanie definície, ktoré pri jeho a contrario výklade
umožňuje dospieť aj k priamej definícii individuálne dojednaných zmluvných ustanovení. Zákonodarca
negatívnu definíciu individuálne dojednanej zmluvnej podmienky koncipoval s ohľadom na materiálne

znaky uvedené v smernici Rady 93/13/EHS, pričom samotné definičné prvky založil na kumulácií stavu,
žespotrebiteľsamalmožnosťoboznámiťsozmluvnýmiustanoveniamipredpodpisomzmluvyasúčasne
nemohol ovplyvniť ich obsah. Uvedená kumulácia je významná, avšak rozhodujúcim znakom je práve
nemožnosť ovplyvniť obsah dojednávanej zmluvnej podmienky. Popri tom skutočnosť, či sa spotrebiteľ
mal možnosť s takouto zmluvnou podmienkou oboznámiť pred podpisom zmluvy alebo nie, nie je

právne relevantná. (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol.
Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, s. 496-521)
22. V tomto smere dospel k správnemu záveru, že za neprijateľnú nemožno považovať podmienku
dojednanú v článku 4 zmluvy o možnosti zosplatnenia úveru, ktoré právo vyplýva veriteľovi priamo zo
zákona. Rovnako nevidel odvolací súd dôvod pre posúdenie dojednaní v článkoch 6, 8, 9 ako
neprijateľných zmluvných podmienok, keď ani žalovaný v tomto smere neuviedol konkrétne dôvody,

ktoré by ich neprijateľnosť zakladali. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v tejto časti vzájomnú žalobu
zamietol, odvolací súd v tejto časti (výrok 7.) rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1
C.s.p.
23. Odvolací súd považuje za správny aj záver súdu prvej inštancie, že poplatky za upomienku a
za vypracovanie Dodatku k zmluve svojou výškou predstavujú neprimerané plnenia, ktoré spôsobujú

značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa,
a stotožnil sa aj s právnymi a procesnými dôsledkami, ktoré z nich náležite vyvodil. Žalobca v podanom
odvolaní neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu alebo jeho právneho hodnotenia, z konania pred súdom prvej inštancie iný,
než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú

spôsobilé privodiť iné právne posúdenie danej časti veci. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu
prvej inštancie o neprimeranosti poplatku vo vzťahu k rozsahu prác potrebných vykonať
na vystavenie Dodatku či upomienky. S poukazom na odôvodnenie rozsudku je možné prisvedčiť
záveru súdu prvej inštancie, že tieto poplatky neodrážajú skutočné náklady spojené s ich vystavením
a že spotrebiteľovi sa za ne nedostáva adekvátne protiplnenie, a preto predstavujú plnenia, ktoré nie

sú v záujme spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR
sp.zn. 8Cdo 114/2017 zo 6.marca 2019, podľa záverov ktorého pre spotrebiteľa je vždy neprijateľné
spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné
protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované /vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 27).
24. Posúdenie rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/

Občianskeho zákonníka by bolo možné považovať za správne v prípade, ak rozhodcovská zmluva
vyžadovala od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom zo zmluvy o úvere riešil výlučne v
rozhodcovskom konaní, a zároveň nebolo preukázané jej individuálne dojednanie stranami sporu.
25. Platí vyvrátiteľná domnienka, podľa ktorej sú všetky zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom štandardne (nie individuálne) dojednané, ak dodávateľ nepreukáže

opak (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Bremeno preukázania individuálneho dojednania
rozhodcovskej doložky tak spočívalo na žalobcovi, ktorý bol povinný predložiť dôkaz o tom, že
rozhodcovskú doložku skutočne so žalovaným osobitne dojednával, rokoval o zmluvných podmienkach
a rozhodcovská doložka je výsledkom vyjednaných podmienok reflektujúcich i záujmy žalovaného.
Žalobca nepreukázal, že žalovaný mohol ovplyvniť obsah dojednaní rozhodcovskej doložky, na

preukázanietakýchskutočnostínenavrholvykonaniedokazovania.Rozhodcovskádoložkamalapodobu
vopredpripravenéhoformulárovéhotextu,ktorýbolakocelokpredloženýžalovanému napodpis,pričom
žalovaný nemohol ovplyvniť obsah jednotlivých dojednaní, príp. niektoré z nich vylúčiť, a preto nebola
rozhodcovská doložka dojednaná individuálne.
26. Čo sa týka samotného posúdenia rozhodcovskej zmluvy ako neprijateľnej podmienky v zmysle §

53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, odvolací súd dospel k rozdielnemu záveru ako súd prvej
inštancie. O neprijateľnú podmienku by išlo v prípade, ak by od žalovaného vyžadovala, aby spory so
žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka však priamo predpokladala aj
možnosťriešeniaprípadnýchsporov vsúdnom konaníazároveňmalžalovanýmožnosťvýslovne
vyjadriť svoj nesúhlas s návrhom na riešenie sporov formou rozhodcovského konania, ako i

právo odmietnuť rozhodcovskú doložku do 30 dní od uzatvorenia zmluvy. Od žalovaného (spotrebiteľa)
teda nebolo vyžadované riešiť spory so žalobcom (dodávateľom) výlučne v rozhodcovskom konaní, keď
v zmysle rozhodcovskej zmluvy mohol spor iniciovať podaním žaloby na súde a zároveň
mal žalovaný možnosť odmietnuť podrobiť sa rozhodcovskej doložke, ako aj právo výslovne vyjadriťnesúhlas s rozhodcovskou doložkou v predtlačenom políčku. Žalovaný svoje právo vyznačiť nesúhlas
či odmietnuť doložku nevyužil a podpísaním zmluvy vyjadril s ňou súhlas, a pretože žalovanému bola
poskytnutá možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh rozhodcovskej doložky, dospel odvolací súd; v

súlade so závermi vyslovenými v uznesení Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo 80/2017
zo dňa 26. júla 2018 a v uznesení sp.zn. 3M Cdo 14/2011 z 22.novembra 2012; k záveru, že dojednaná
rozhodcovská doložka nemá znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky. V tomto prípade totiž nešlo o
situáciu, že by spotrebiteľ v prípade odmietnutia rozhodcovskej doložky bol musel odmietnuť zmluvu
ako celok alebo inak podrobiť sa všetkým jej podmienkam poskytnutia úveru.

27. Na podporu správnosti svojho záveru odvolací súd poukazuje na záver Ústavného súdu SR v náleze
zo dňa 11. júna 2019, sp. zn. III. ÚS 438/2018, ktorý pri skúmaní posúdenia dojednania (rozhodcovskej
zmluvy), ktoré bolo súčasťou textu zmluvy o poskytnutí úveru, venujúc sa tiež rozdielnosti záverov
vybraných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, judikoval, že pre platnosť rozhodcovskej zmluvnej doložky
v spotrebiteľských veciach sa vyžaduje, aby mal spotrebiteľ možnosť vyjadriť s ňou pri uzatváraní
zmluvynesúhlastak,abyvprípadevyznačenianesúhlasuvzájomnésporyvsúvislostisospotrebiteľskou

zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Pokiaľ je táto podmienka splnená,
nemožno sa dovolávať bez ďalšieho neplatnosti takejto doložky. Nie je pritom rozhodujúce, či spotrebiteľ
vyznačil súhlas s doložkou vedome alebo z nepozornosti.
28. Odvolacie námietky žalobcu vytýkajúce súdu prvej inštancie nesprávne posúdenie rozhodcovskej
doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka

teda odvolací súd vyhodnotil ako uplatnené opodstatnene. Z uvedeného vyplýva,
že žalobca dôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci
dospel k nesprávnemu záveru o potrebe vyhlásenie článku 8 bodu 2 zmluvy ako neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd preto zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v tejto vyhovujúcej časti (výroku
pod bodom 4) podľa § 388 C.s.p. tak, že vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Zároveň v tejto časti v

písomnom vyhotovení rozsudku odvolací súd opravil zrejmú nesprávnosť výroku vyhláseného rozsudku
postupom podľa § 224 C.s.p.

29. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil aj s dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu
vzájomnej žaloby, ktorou sa žalovaný domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, dôvody uvedené v

bode 24 rozsudku si v plnom rozsahu osvojil a pre vecnú správnosť rozsudok aj v tejto časti
(výrok 7.) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
30. Pokiaľ súd prvej inštancie na pojednávaní, na ktorom došlo len k verejnému vyhláseniu rozsudku,
konal v neprítomnosti žalobcu, ale za účasti jeho zástupcu, neporušil tým čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
Predloženie originálov listinných dôkazov nebolo potrebné vzhľadom na to, že neboli žalovaným

zásadne spochybnené. Žalovaný tiež nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že nevykonal ním
navrhovaný dôkaz predložením výpisov z úverového účtu, keď žalobca k tomuto dôkazu uviedol, že ho
nie je možné predložiť, nakoľko nejde o bežný účet.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p.
v spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a vzhľadom na čiastočný úspech nepriznal žiadnej zo strán náhradu

trov odvolacieho konania.
32. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby

uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdomrozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen

a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto

zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).