Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 14, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5108219326
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Mesiarkinová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5108219326.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky v spore žalobkyne M. Č., bývajúcej
v Ž., P. č. XXXX/XX, zastúpenej JUDr. Katarínou Kováčovou, advokátkou so sídlom v Žiline, Drieňová
16, proti žalovaným 1/ Z. C., bývajúcemu v Ž., Q.. P. č. XXXX/XX a 2/ Z. C., bývajúcemu v C. G. M., V.
XXX a 3/ K. V., bývajúcej v Ž., Q. P. č. XXXX/XX (žalovaní 2/, 3/ ako právni nástupcovia po nebohej B.
C., naposledy bývajúcej v Ž., Q.. P. č. XXXX/XX, zastúpeným JUDr. Václavom Jaroščiakom, advokátom

so sídlom v Žiline, Martina Rázusa č. 1240/14, o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k
nehnuteľnostiam, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 17 C 159/2008, o dovolaní žalovaných
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2017 sp. zn. 7 Co 172/2017, takto

r o z h o d o l :

V dovolacom konaní p o k r a č u j e na strane žalovaných s dedičmi pôvodnej žalovanej 2/, neb. B. C.,
zomrelej XX. B. XXXX a to so žalovaným 2/ Z. C., bývajúcim v C. G. M., V. XXX a so žalovanou 3/ K.
V., bývajúcou v Ž., Q. P. č. XXXX/XX.

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 25. októbra 2017 sp. zn. 7 Co 172/2017 a rozsudok Okresného
súdu Žilina z 30. novembra 2016 č.k. 17C/159/2008-754 z r u š u j e a vec vracia súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou podanou 1. augusta 2008 domáhala zrušenia podielového spoluvlastníctva

k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v katastrálnom území Žilina, zapísaných na liste vlastníctva č.
XXXX, a to k rodinnému domu súp. č. XXXX, postavený na parcele č. XXXX/X (ďalej len „rodinný
dom“) a pozemku parcely č. XXXX/X- zastavané plochy a nádvoria o výmere 630 m2 (ďalej spolu len
„predmetná nehnuteľnosť“). Spoluvlastnícky podiel žalobkyne na predmetnej nehnuteľnosti predstavuje
podiel 3/4 a žalovaných spoločne podiel 1/3. Predmetnú nehnuteľnosť žiadala prikázať do jej výlučného
vlastníctvastým,žežalovaným akopodielovýmspoluvlastníkomvyplatíprimeranúnáhraduzapodielim

prislúchajúci. Rodinný dom pozostáva z dvoch častí so samostatnými vchodmi. Pôvodnú časť rodinného
domu užívajú rodičia žalobkyne, nadstavbovú časť užívajú spoločne žalovaní 1/ a 2/. Žalobkyňa od roku
1975 v rodinnom dome nebýva. Vzťahy medzi ňou a žalovanými sú dlhodobo narušené.

2. Okresný súd Žilina (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 30. novembra 2016 č. k.
17 C 159/2008-758 zrušil podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a žalovaných k predmetným

nehnuteľnostiam; predmetné nehnuteľnosti vyporiadal tak, že rodinný dom spolu s príslušenstvom
a vonkajšími úpravami (ploty, vodovodná prípojka, kanalizačná prípojka, spevnené plochy č. 1 a 2,
vonkajšie schody) prikázal do výlučného vlastníctva žalobkyne v podiele 1/1; žalobkyňu zaviazal zaplatiť
spoločne a nerozdielne žalovaným 59 750 € ako náhradu za ich spoluvlastnícky podiel prislúchajúci k
predmetným nehnuteľnostiam; žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania; štátu proti
stranám sporu priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % proti žalobkyni a spoločne a

nerozdielne v rozsahu 50 % proti obom žalovaným.2.1. Pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu súd prvej inštancie vychádzal zo zásady,
že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu, ak mu to z
akýchkoľvek dôvodov nevyhovuje. Prednostným spôsobom vyporiadania podielového spoluvlastníctva

v zmysle § 142 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“)
je reálne rozdelenie veci. K takémuto spôsobu vyporiadania súd prvej inštancie nepristúpil na základe
vysloveného záveru (prvého) zrušujúceho rozhodnutia Krajského súdu v Žiline ako odvolacieho súdu
(uznesenie z 12. marca 2014 sp. zn. 7 Co 99/2014), v ktorom bol týmto súdom vyslovený záver, že
reálne rozdelenie rodinného domu na byt č. 1, byt č. 2 a nebytový priestor č. 1, tak ako boli vytvorené

na základe znaleckého posudku č. X/XXXX z 18. júla 2010 znalcom T.. B. Š. (ďalej len „znalecký
posudok č. X/XXXX“), nezodpovedá zákonným podmienkam vychádzajúc z doterajšej súdnej praxe
pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uvedeným spôsobom; podľa názoru Krajského súdu v
Žiline odvolávajúc sa na zaužívanú súdnu prax stavbu (rodinný dom) možno rozdeliť len vertikálne.
Vzhľadom k tomuto konštatovaniu sa súd prvej inštancie zaoberal v poradí druhým možným spôsobom
vyporiadania podielového spoluvlastníctva a to prikázaním veci do výlučného vlastníctva niektorého

zo spoluvlastníkov, u ktorého sa okrem veľkosti spoluvlastníckych podielov prihliada aj na účelné
využitie veci. Dospel pritom k záveru, že je dôvodné prikázať predmetnú nehnuteľnosť do výlučného
vlastníctva žalobkyne. Pri určení výšky primeranej náhrady za spoluvlastnícky podiel vychádzal zo
znaleckého posudku č. X/XXXX, keď dospel k záveru, že zo sumy stanovenej znalcom vo výške 239
000 € je primeraným hodnotovým ekvivalentom podielu 1/4 (podľa veľkosti spoluvlastníckeho podielu

žalovaných) suma 59 750 €. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §
262 ods. 1 a § 257 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ a 2/ rozsudkom z 25. októbra
2017 sp. zn. 7 Co 172/2017 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil; žalobkyni priznal proti žalovaným

nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
3.1. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie na základe rozsiahle vykonaného dokazovania
a vyhodnotenia všetkých zistených skutkových okolností správne vyvodil, že v prejednávanej veci sú
dané okolnosti, na základe ktorých je dôvodné zrušiť podielové spoluvlastníctvo strán sporu a vyporiadať
ho tak, že nehnuteľnosť (rodinný dom) je potrebné v zmysle § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka

prikázať do výlučného vlastníctva žalobkyne. S uvedeným záverom sa odvolací súd v plnej miere
stotožnil (§ 387 ods. 2 CSP). Na zdôraznenie správnosti tohto záveru odvolací súd poukázal a naďalej
zotrval na stanovisku vyjadrenom v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Žiline
(uznesenie z 12. marca 2014 sp. zn. 7 Co 99/2014) a to, že reálne rozdelenie rodinného domu, tak ako
je uvedené v znaleckom posudku č. X/XXXX znalcom T.. B. Š. (reálne rozdelenie domu súp. č. XXXX

na byt č. 1, byt č. 2 a nebytový priestor č.1, na č.l. 180 spisu) nezodpovedá zákonným podmienkam
a doterajšej súdnej praxe pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva uvedeným spôsobom. Reálne
rozdelenie veci medzi spoluvlastníkov podľa výšky podielov prichádza do úvahy iba tam, kde predmet
spoluvlastníctva je reálne deliteľný. V prípade rodinného domu je takéto reálne rozdelenie potrebné
posudzovať v súlade so stavebným zákonom, pričom treba dbať o to, aby reálne rozdelenie vzniknutej

časti boli samostatnými vecami v zmysle § 118 Občianskeho zákonníka. Keďže reálnym rozdelením
by mali vzniknúť samostatné bytové jednotky, reálne rozdelenie v horizontálnej línii neprichádza do
úvahy, iba ak rozdelenie vo vertikálnej línii. Súdna prax na Slovensku okrem prípadov vyporiadania
reálnym rozdelením bytových jednotiek horizontálne, t. j. vo vzťahu k premetu vyporiadania reálnym
rozdelením bytových jednotiek vo vzťahu k predmetu vyporiadania (nehnuteľnosti) charakterizovanej v

rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. augusta 2004 sp. zn. 2 M Cdo 3/2004, v prípade
iných nehnuteľností charakteru rodinného domu, takýto spôsob vyporiadania doposiaľ nepripustila,
nebol preto ani v prejednávanej veci dôvod sa odkloniť od doterajšej rozhodovacej praxe. Vo vzťahu
k zisteným okolnostiam vyplývajúcich z vykonaného dokazovania bolo v prejednávanej veci dôvodné
uplatniť zásadu, že nikto nemôže byť spravodlivo nútený k tomu, aby zotrval v spoluvlastníckom vzťahu.

Vykonaním doplnenia dokazovania odvolacím súdom (výsluchom strán sporu okrem žalovanej 2/),
spolu s hodnotením ostatných výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vzťahy medzi
žalobkyňou a žalovaným 1/ a jeho rodinnými príslušníkmi bývajúcimi v nadstavbe rodinného domu
sú dlhodobo narušené, nielenže neexistuje žiadna vzájomná komunikácia, ale nie je riešený ani stav
ohľadom nakladania so spoločnou nehnuteľnosťou. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a o trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.4. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali obaja žalovaní 1/ a 2/ spoločne dovolanie a jeho
prípustnosť vyvodzovali z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP tvrdiac, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Za

doposiaľ dovolacím súdom neriešené otázky dovolatelia označili: „1. či byt v rodinnom dome s viac ako
jedným bytom, ktorý spĺňa zákonné podmienky podľa § 43b ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), môže byť predmetom občianskoprávnych
vzťahov podľa § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ak áno za akých podmienok.“; „2. či je možné pri
vyporiadanípodielovéhospoluvlastníctvastavby,ktoroujerodinnýdomsviacakojednýmbytomvykonať

vyporiadanie spoluvlastníctva podľa § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka v poradí prvým spôsobom,
t. j. reálnym rozdelením rodinného domu aj v rovine horizontálnej.“; a „3. či pri vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva stavby, ktorou je rodinný dom s viac ako jedným bytom možno vyporiadanie vykonať
reálnym rozdelením stavby - rodinného domu aj v rovine horizontálnej.“ Nesprávne právne posúdenie
veci odvolacím súdom videli dovolatelia predovšetkým v odvolacím súdom vyslovených právnych
názoroch, podľa ktorých realizáciou nadstavby a prístavby rodinného domu nevznikli samostatné bytové

jednotky i v právnom slova zmysle, v prejednávanom prípade neprichádza do úvahy prvý zo spôsobov
zrušenia a vyporiadania podielového spoluvlastníctva v zmysle znaleckého posudku č. X/XXXX, na
okolnosti prejednávanej veci nie je možné aplikovať § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a podľa zaužívanej súdnej praxe stavbu
možno rozdeliť len vertikálne. Podľa dovolateľov odvolací súd vyslovenými právnymi závermi vylúčil v

ustanovení § 142 ods. 1 Občianskeho zákonníka určený spôsob rozhodovania o zrušení a vyporiadaní
podielového spoluvlastníctva rodinného domu v poradí prvý spôsob a to reálne rozdelenie veci. Cez
zákonnú záväznosť súdu prvej inštancie právnym názorom odvolacieho súdu tak boli vo veci stanovené
mantinely možného rozhodovania vo veci samej.
4.1. Z uvedených dôvodov žiadali napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

5. Žalobkyňa žiadala vo vyjadrení dovolanie ako nedôvodné zamietnuť a uplatnila si náhradu trov
dovolacieho konania.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, v ktorej neprospech bolo napadnuté
rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že
dovolanie nie je dôvodné.

7. Nakoľko žalovaná 2/, B. C., po podaní dovolania dňa 05. júla 2019 zomrela a najvyšší súd má za to, že
v konaní je potrebné ďalej pokračovať s jej dedičmi, rozhodol v zmysle § 63 ods. 2 CSP v spojení s §438
ods. 2 CSP, o pokračovaní v dovolacom konaní s dedičmi pôvodnej žalovanej 2/ a to ako žalovaným
2/ Z. C. a žalovanou 3/ K. V..

8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu
spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na
opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnom
sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých
môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho

konania. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť
dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (1 Cdo 54/2018, 2 Cdo 33/2017, 3
Cdo 33/2017, 4 Cdo 54/2018, 5 Cdo 104/2017, 7 Cdo 29/2018, 8 Cdo 140/2017).

9. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to

zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

10. Podľa dovolateľov je dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, v zmysle ktorého je
dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie

súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v
rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.11. Aby na základe dovolania podaného podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP mohlo byť
rozhodnutie odvolacieho súdu podrobené meritórnemu dovolaciemu prieskumu z hľadiska namietaného
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 432 ods. 1 CSP), musia byť (najskôr) splnené predpoklady

prípustnosti dovolania, medzi ktoré okrem iného patrí riadne odôvodnenie dovolania prípustnými
dovolacími dôvodmi a spôsobom vymedzeným v ustanoveniach § 431 až § 435 CSP (porovnaj
2 Cdo 203/2016, 3 Cdo 216/2017, 4 Cdo 64/2018, 6 Cdo 113/2017, 7 Cdo 95/2017 a 8 Cdo
95/2017). K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva
na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti

dovolania. Aj právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP, podobne ako predchádzajúca
právna úprava, dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

12. Otázkou relevantnou podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP môže byť len otázka právna (nie
skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad
Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), ako aj o

otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).
Otázkou relevantnou podľa tohto ustanovenia môže byť len právna otázka, na ktorej spočívalo
rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázky síce riešené súdmi v priebehu konania, avšak netvoriace
základ ich rozhodnutí, nemajú relevanciu v zmysle tohto ustanovenia. Predmetná otázka musí byť
zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky, dovolateľom v dovolaní nenastolené

a nepomenované, nemajú relevanciu z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia.

13. V súvislosti s dovolateľmi vymedzenou prvou právnou otázkou „či byt v rodinnom dome s viac ako
jedným bytom, ktorý spĺňa zákonné podmienky podľa § 43b ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom
plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), môže byť predmetom občianskoprávnych

vzťahov podľa § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ak áno za akých podmienok“, dovolací súd
poukazuje na skutkové a právne závery súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu a to, že reálne
rozdelenie rodinného domu, tak ako je uvedené v znaleckom posudku č. X/XXXX nie je možné; v prípade
rodinného domu je nutné reálne rozdelenie posudzovať v súlade so stavebným zákonom, zároveň
pritom treba dbať o to, aby reálne rozdelenie vzniknutej časti boli samostatnými vecami v zmysle § 118

Občianskeho zákonníka; reálne rozdelenie v horizontálnej línii neprichádza do úvahy, iba rozdelenie
v línii vertikálnej. Súd prvej inštancie ako aj odvolací súd sa v konaní teda nezaoberali dovolateľmi
nastolenouprávnouotázkou,niejepretovtomtoprípaderelevantná,absentujetakévymedzenieprávnej
otázky (§ 432 CSP), od vyriešenia ktorej reálne záviselo dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu.

14. V danom prípade však dovolatelia v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom zadefinovali
relevantnú právnu otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená a to pokiaľ
ide o zvyšné dve vymedzené právne otázky „či je možné pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva
stavby, ktorou je rodinný dom s viac ako jedným bytom vykonať vyporiadanie spoluvlastníctva podľa §

142 ods. 1 Občianskeho zákonníka v poradí prvým spôsobom, t. j. reálnym rozdelením rodinného domu
aj v rovine horizontálnej“ a „či pri vyporiadaní podielového spoluvlastníctva stavby, ktorou je rodinný dom
s viac ako jedným bytom možno vyporiadanie vykonať reálnym rozdelením stavby - rodinného domu
aj v rovine horizontálnej“, tieto dovolací súd posudzoval spoločne, nakoľko mal za to, že sú obsahovo
zhodné a v oboch prípadoch dovolatelia poukazujú na možnosť reálneho rozdelenia veci (rodinného

domu) v rovine horizontálnej.

15. Z odôvodnenia rozhodnutí súdov nižších stupňov vyplýva skutkový záver, že žalovaný 1/ spolu s
rodinou býva od roku 1984 v rodinnom dome súp. č. XXXX, kedy spoluvlastnícky podiel 1 nadobudol
kúpnou zmluvou od právnych predchodcov (rodičov) žalobkyne a následne zrealizoval prístavbu a

nadstavbu rodinného domu. Pri ich realizácii bola medzi pôvodnými podielovými spoluvlastníkmi prijatá
v rámci hospodárenia so spoločnou vecou dohoda, ktorú reálnu časť je oprávnený užívať ktorý
spoluvlastník, teda došlo k zreálneniu ideálneho podielu. Podľa znaleckého posudku č. X/XXXX je
rodinný dom súp. č. XXXX možné rozdeliť na dve samostatné bytové jednotky so samostatným vstupom
a meraním spotreby energií a jeden nebytový priestor, pričom znalec rozlíšil rozdelenie stavby vo

vertikálnom smere, aj v horizontálnom smere, uplatnením právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č.
182/1993 Z.z. Konštatoval, že v danom smere ide o deliteľnú vec z technického hľadiska, jej rozdelenie
je aj funkčne opodstatnené a vzniknú tým samostatné veci, ktoré aj naďalej môžu vlastníkom slúžiť,
ako po prístavbe a nadstavbe rodinného domu od roku 1984, so vznikom samostatnej bytovej jednotkyužívali. Podľa právneho záveru súdov však takéto vyporiadanie nezodpovedá doterajšej súdnej praxi,
nakoľko v danom prípade by mali horizontálnym rozdelením rodinného domu vzniknúť samostatné
bytové jednotky, pričom možnosť horizontálneho rozdelenia stavby pripustila súdna prax doteraz len v

rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 2 M Cdo 3/2004, avšak v uvedenom prípade sa jednalo o stavbu
projektovanú na podnikateľské účely (hotel).

16. Podľa § 118 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, predmetom občianskoprávnych vzťahov sú veci,
a pokiaľ to ich povaha pripúšťa, práva alebo iné majetkové hodnoty. Predmetom občianskoprávnych

vzťahov môžu byť tiež byty alebo nebytové jednotky.

17. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré
sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné
bytové jednotky.

18. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení
neskorších predpisov, nebytovým priestorom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor
miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým
priestorom nie je príslušenstvo bytu , sa
občianskoprávny vzťah k nebytovému priestoru (bytu) rozšíril na plné vlastnícke právo vlastníka
(spoluvlastníka) nebytového priestoru, s možnosťou uplatnenia všetkých atribútov vyplývajúcich zo
spoluvlastníctva (vlastníctva). Nebytový priestor už nie je právom, ale je hmotnou nehnuteľnou vecou,

ako priestorové vymedzenie časti budovy (stavby) - nehnuteľnosti, tvorí teda samostatnú vec v právnom
zmysle, aj keď ako samostatný predmet občianskoprávnych vzťahov. Dovolací súd má aj za to, že treba
posilňovať ochranu vlastníckeho práva a obmedzovať počty prípadov, kedy je jeden zo spoluvlastníkov
zbavený svojho vlastníckeho práva. Je preto logickým vyústením vývoja právnej úpravy a z tohto
hľadiska treba pristupovať k jeho výkladu, že ak je to možné, treba stavby s nebytovými priestormi

(bytmi) rozdeľovať aj horizontálne, ak sú inak splnené ďalšie predpoklady pre ich samostatnú existenciu
(dostatočný presný popis a priestorové a technické vymedzenie a pod.) s tým, že spoločné časti či
zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov nebytových priestorov (bytov) tak, ako je to
možné podľa právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových
priestorov v znení neskorších priestorov..“

20. Kým podmienkou reálneho rozdelenia stavby vo vertikálnom smere je vznik samostatných vecí (od
seba oddelených objektov), ktorých existencia musí byť v súlade so stavebnými predpismi, pri rozdelení
budovy uplatnením právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona č. 182/1993 Z. z. ide o inú formu rozdelenia
a to o rozdelenie budovy na vlastníctvo bytov a nebytových priestorov. Posúdenie tejto možnosti,

teda uplatnenie uvedeného zákona, vyžaduje zistenie a posúdenie všetkých podmienok a náležitostí
(vrátane technických), ktoré predpisuje táto právna úprava. Rozhodujúci je pritom existujúci stav bytov
a nebytových priestorov, t. j. ich popis, vymedzenie polohy, rozsah podlahovej plochy atď. Vlastnícke
rozdelenie existujúcich bytov a nebytových priestorov ako aj riešenie právnej otázky, či určitý priestorje bytom alebo nebytovým priestorom, je vecou súdu a v závislosti od okolností prípadu za pomoci
odborného znaleckého posúdenia reálnym rozdelením veci rieši celkovú spôsobilosť budovy prejsť do
režimu vlastníctva bytov a nebytových priestorov podľa zákona č. 183/1993 Z.z., vrátane spôsobilosti

zápisu novovzniknutého právneho stavu do katastra nehnuteľností.

21. Aj v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2007 sp. zn. 4 M Cdo 6/2006,
dovolací súd okrem iného vyjadril právny názor, že: „Pokiaľ ide o stanovisko generálneho prokurátora
Slovenskej republiky, podľa ktorého, ak je to možné, treba stavby s nebytovými priestormi (bytmi),

rozdeľovať aj horizontálne, ak sú inak splnené ďalšie predpoklady pre ich samostatnú existenciu s
tým, že spoločné časti či zariadenia stavby zostanú v spoluvlastníctve vlastníkov nebytových priestorov
(bytov) tak, ako je to možné podľa právnej úpravy zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a
nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, s týmto stanoviskom možno súhlasiť...“. Podstata
sporu pritom spočívala rovnako vo vyporiadaní podielového spoluvlastníctva strán sporu k nehnuteľnosti
- rodinnému domu s príslušenstvom, kde dovolací súd súhlasil s tým, že je možné horizontálne

delenie rodinného domu s bytmi (nebytovými priestormi), avšak nezaujal jasný právny názor, nakoľko v
preskúmavanej veci takéto rozdelenie nebolo možné(vychádzajúc zo znaleckého posudku).

22. Z uvedeného teda vyplýva, že je možné a potrebné v súlade s poznatkami praxe v rámci konania
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu, v ktorom sa nachádzajú

bytové a nebytové jednotky (najmä ak došlo k zreálneniu ideálneho podielu, v záujme spravodlivého
usporiadania veci) rozdeliť takúto stavbu aj v rovine horizontálnej, ak sú splnené predpoklady pre ich
samostatnú existenciu v závislosti od okolností prípadu (za pomoci odborného znaleckého posúdenia)
a reálnym rozdelením veci sa vyrieši celková spôsobilosť domu prejsť do režimu vlastníctva bytov a
nebytových priestorov podľa zákona č. 183/1993 Z.z., vrátane spôsobilosti zápisu novovzniknutého

právneho stavu do katastra nehnuteľností s tým, že spoločné časti či zariadenia stavby zostanú v
spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov.
23. Odvolací súd ani súd prvej inštancie vec z vyššie uvedených hľadísk zjavne neposudzovali a ich
rozhodnutie preto nemôže obstáť z hľadiska správnosti.

24. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky žalovaných, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke, dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
neriešenej, najvyšší súd uzatvára, že dovolanie je nielen prípustné, ale tiež dôvodné a teda je potrebné
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP). Keďže nápravu nemožno dosiahnuť
iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu, najvyšší súd zrušil aj rozhodnutie súdu prvej inštancie (§

449 ods. 2 CSP).

25. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd
prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 454 ods. 3 CSP).

26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.