Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/153/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120283351
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:6120283351.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a
členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Andreja Kekelyho, v spore žalobcu: SetCar sk, a.s., so sídlom Ulica
priemyselná 10, 038 52 Sučany, IČO: 50 387 189, zastúpeného JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so
sídlom Kuzmányho 4,036 01 Martin, IČO: 42 072 905, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s.
Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému

JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 37
928 422, o zaplatenie sumy 97,33 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Čadca č.
k. 4C/36/2020-103 zo dňa 25. augusta 2020, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Čadca č. k. 4C/36/2020-103 zo dňa 25. augusta 2020 zrušuje a vec vracia
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 97,33 eur
v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). Súčasne uložil žalovanému povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku
v samostatnom uznesení vyššieho súdneho úradníka prvoinštančného súdu, v lehote do 3 dní od
právoplatnosti uznesenia vyššieho súdneho úradníka (výrok II.)
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca si uplatňoval žalobou nárok na zaplatenie sumy

97,33 eur ako náhrady škody na vozidle, konkrétne nájomného za prenájom náhradného vozidla. Tento
nárok uplatňoval na podklade skutkových tvrdení, že došlo ku škode na vozidle
poškodeného. Škodová udalosť bola spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni
žalovaného. Poškodený bol nútený užívať náhradné vozidlo. Náhradné vozidlo si zapožičal u žalobcu.
Žalovaný neuznal uplatnenú výšku náhrady škody za náhradné vozidlo v celom rozsahu. Poškodený
postúpil pohľadávku na žalobcu. Túto skutočnosť oznámil žalovanému. V reakcii na odpor žalovaného

žalobca uviedol, že ku škodovej udalosti došlo dňa 14.11.2018 v Čadci. Škoda vznikla na vozidle Škoda
Superb,EČV:MT577EHpoškodenéhoV.V.TENAOIL.Škodabolaspôsobenáprevádzkoumotorového
vozidla Škoda Superb, EČV: CA 076 DF, ktoré bolo poistené v poisťovni žalovaného. Poistnú udalosť
žalovaný eviduje pod č. 9528486409. V príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou musel poškodený
užívať náhradné vozidlo KIA Sportage, prenajaté od žalobu na základe nájomnej zmluvy č.
154/601 zo dňa 18.03.2019. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 190154 zo dňa

25.03.2019, splatnú dňa 08.04.2019, na sumu 556,80 eur. Žalovaný zaplatil z vyfakturovanej sumy len
366,67eur,teda79%(zaplatil55,00eurzadeň,nezaplatilrozdiel14,60eurdenne).Nákladyvynaložené
na prenájom náhradného vozidla považoval žalobca za skutočnú škodu, ktorá vznikla poškodenému,
a to v rozsahu nutne účelne vynaložených nákladov. Medzi škodou a dopravnou nehodou porušením
povinnosti je príčinná súvislosť. Keby nebolo došlo k porušeniu pravidiel cestnej premávky, nebolo by
došlo k nehode a poškodený by si nemusel zapožičať náhradné vozidlo. Z ničoho nevyplýva zákonná ani

zmluvná povinnosť poškodeného hľadať najlacnejšiu požičovňu, resp. preukázateľne robiť výber medzi
požičovňami. V tomto smere žalobca poukázal na cenník žalobcu pre rok 2019, podľa ktorého bolaurčená cena denného nájomného. Žalovaný na základe zmluvy o postúpenej pohľadávke zaplatil časť
faktúry za nájom náhradného vozidla. Zároveň postúpil pohľadávku. Tým došlo k úbytku v majetkovej
sfére žalobcu.

3. Žalovaný v podanom odpore namietal, že žalobe neboli splnené podmienky podľa ust. § 132 ods. 1,
2, 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), neboli uvedené rozhodujúce
skutkové tvrdenia a dôkazy, pričom súd nemá právo, ani povinnosť, sám zostavovať rozhodujúce
skutkové tvrdenia z pripojených dôkazov. Skutočnosť, že v zmluve o prenájme je uvedený
aj koniec prenájmu, zakladá pochybnosť o pravdivosti nájomnej zmluvy, keďže pri jej uzavretí nemohli

zmluvné strany vedieť, kedy bude vozidlo opravené a dokedy bude nájomný vzťah trvať. Taktiež ide o
zmluvu do budúcna, pretože zmluva nemohla byť uzavretá dňa 18.03.2019, ale najskôr dňa 25.03.2019,
čo zakladá tiež pochybnosť o platnosti nájomného vzťahu. Žalobca nie je v tomto spore aktívne vecne
legitimovaný, a to v nadväznosti na zmluvu o postúpení pohľadávok. Poškodený bol dlžníkom žalobcu.
Pohľadávku však žalobcovi nikdy nezaplatil, teda žalobcovi nikdy pohľadávka nevznikla. Išlo teda o
postúpenie záväzku poškodeného a nie pohľadávky, čo zakladá absolútnu neplatnosť právneho úkonu.

Nárok na náhradu nákladov za prenájom náhradného vozidla nevyplýva ani zo zákona č. 381/2001 Z. z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, ani zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj
„OZ“). Žalobca nepreukázal, že bol nútený užívať náhradné vozidlo. Žalovaný priznal náhradu za denný
nájom vozidla len do výšky 55,00 eur. Žalovaný v lehote určenej prvoinštančným súdom nepodal dupliku.

Konajúci súd tak vychádzal z toho, že koncentračná lehota podľa ust. § 167 ods. 4 CSP márne uplynula a
žalovaný v tejto lehote nespochybnil tvrdenia žalobcu uvedené v replike. Z uvedených dôvodov okresný
súd túto skutočnosť vyhodnotil ako nespornosť tvrdení podľa ust. § 186 ods. 2 CSP, ktorú nemožno
dodatočne meniť.
4. Vzhľadom k podanej replike žalobcu (reakcia na odpor) súd prvej inštancie považoval za

irelevantnú námietku žalovaného, že žaloba neobsahuje rozhodujúce skutkové tvrdenia, ani to, že súd
nemôže z vlastnej iniciatívy namiesto žalobcu sám zostavovať tvrdenia žalobcu z pripojených dôkazov.
Na ostatné námietky žalovaného v odpore (aktívna legitimácia, účelnosť vynaložených nákladov,
nevyhnutnosť užívať náhradné vozidlo, platnosť a doba nájomného vzťahu) žalobca reagoval v replike.
Na tieto tvrdenia však žalovaný v koncentračnej lehote podľa ust. § 167 ods.

4 CSP nereagoval v rozpore s ust. § 149, § 150, § 151, § 153 ods. 1 a 2 CSP. Túto skutočnosť súd
prvej inštancie vyhodnotil tak, že tvrdenia v replike zo dňa 27.06.2020 žalovaný považoval za nesporné
podľa ust. § 186 ods. 2 CSP, keď na ne nereagoval v koncentračnej lehote podľa ust. § 167 ods. 4
CSP. Podľa ust. § 186 ods. 2 CSP nesporné tvrdenia nemožno dodatočne meniť. Vzhľadom na to súd
prvej inštancie prioritne rozhodol na základe nesporných tvrdení strán o tom, že na strane žalobcu je

daný nárok na zaplatenie doplatku nájomného za náhradné vozidlo vo výške 97,33 eur. Na základe toho
priznal žalobcovi právo na zaplatenie uvedenej sumy podľa ust. § 186 ods. 2 CSP v
nadväznosti na ust. § 4 ods. 1 a 2, § 11 ods. 7 a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. a § 442 ods. 1
OZ. Len nad rámec uvedeného súd prvej inštancie dodal, že nespornosť nároku vyplývala aj z toho, že
žalovaný z nájomného vo výške 556,80 eur zaplatil sumu 366,67 eur, čím uznal základ a výšku totožnej

pohľadávky. Tým uznal aktívnu legitimáciu žalobcu, platnosť a dobu nájomného vzťahu, nevyhnutnosť
užívať náhradné vozidlo. Základ nároku je totožný a nemôže byť iný u uznanej a zaplatenej sumy 366,67
eur a iný u neuznanej nezaplatenej sumy 97,33 eur. Pokiaľ teda rozporoval žalovaný len výšku, jeho
argumentácia sa viazala len k účelnosti vynaloženého nájomného, ku ktorému však v rozpore s ust. §
186 ods. 2, § 167 ods. 4 a § 153 od. 1, 2 CSP neposkytol v koncentračnej lehote protitvrdenia. Súd

prvej inštancie teda vychádzal zo záveru, že aj toto tvrdenie v replike žalobcu považoval žalovaný za
nesporné v súlade s ust. § 186 ods. 2 CSP.
5. O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v
spore úspešnou priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100%. O výške týchto trov bude
rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej vyšším súdnym úradníkom súdu prvej inštancie.

6. Proti tomuto rozsudku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému
voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
7. Odvolateľ považoval napadnutý rozsudok za nesprávny, nezákonný, nepreskúmateľný, arbitrárny a
označil ho za výsledok zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie. Mal za to, že prvoinštančný

súd v ňom vyslovil právne závery, no nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je
nevyhnutné pre právne posúdenie veci a tak rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie,
ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr.
nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnomrozpore s princípom spravodlivosti, zakladá porušenie základných práv a slobôd. Medzi procesné záruky
spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z

potreby transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. V
konkrétnostiach ďalej žalovaný namietal, že okresný súd sa vo svojom rozhodnutí žiadnym relevantným
spôsobom nevysporiadal s namietanou aktívnou vecnou legitimáciu žalobcu v spore. V
ďalšom odvolateľ zopakoval svoju argumentáciu prezentovanú už v podanom odpore proti platobnému
rozkazu. Naďalej namietal skutočnosť, že by poškodený pred predmetnou cesiou zaplatil dotknutú

faktúru žalobcovi. Z uvedeného vyplýva, že poškodený ako údajný postupca nikdy nebol majiteľom
pohľadávky proti žalovanému.
8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok okresného
súdu ako vecne správny potvrdil a zároveň aby mu priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
9. Uviedol, že napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a dostatočne odôvodnený.

Naďalej zotrval na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a stanoviskách a v podstate zopakoval
svoje vyjadrenie k odporu žalovaného proti platobnému rozkazu (repliku). Žalobca mal za to, že
vzhľadom na skutkové okolnosti a vykonané dokazovanie, mal prvoinštančný súd preukázanú aktívnu
vecnú legitimáciu žalobcu, a to na základe predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorou došlo
k platnému postúpeniu predmetnej pohľadávky z poškodeného na žalobcu. S ohľadom na námietku

odvolateľa o arbitrárnosti napadnutého rozsudku, žalobca uviedol, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku dávalo jasné a zrozumiteľné odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky. To, že sa
žalovaný nestotožňuje s riadne odôvodneným názorom súdu prvej inštancie ešte neznamená, že tým
došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Napokon žalobca s odkazom na viaceré
rozhodnutia krajských súdov produkoval svoju právnu argumentáciu ohľadom platnosti dotknutej zmluvy

o postúpení pohľadávky.
10. Žalovaný k doručenému vyjadreniu žalobcu písomné vyjadrenie, aj napriek výzve súdu, nepodal.
11. Do rozhodnutia odvolacieho súdu mu neboli do spisu doručené ďalšie podania strán sporu.
12. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným
subjektom (§ 359 CSP), včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť takýmto

opravným prostriedkom (§ 355 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa ust. § 380 CSP a bez
nariadenia pojednávania postupom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, konštatujúc dôvodnosť
odvolania žalobcu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP v
celom jeho rozsahu, t. j. tak v rozsahu meritórneho výroku, ako aj od neho závislého výroku o trovách

konania, zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).
13. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
14. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Táto judikatúra

nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra
1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára

1998). Rovnako sa Ústavný súd SR vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v
náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30 zo dňa 16.09.2003. Ústavný súd SR už vyslovil, že súčasťou obsahu
základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(sp. zn. IV. ÚS 115/03-14 zo dňa 03.07.2003).
15. Treba zdôrazniť, že odôvodnenie rozhodnutia má odrážať obsah vykonaného dokazovania, súd je
povinný ho riadne vyhodnotiť a následne vyvodiť z neho príslušné právne závery. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak súd prijme skutkové a právne závery,ktorých vysvetlenie v odôvodnení rozhodnutia nedáva jasný obraz o všetkých podstatných otázkach,
potom jeho rozhodnutie trpí vadou, ktorá musí viesť nevyhnutne k zrušeniu rozsudku. Odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie

prieskumu v odvolacom konaní. Ak rozhodnutie okresného súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ust.
§ 220 CSP je nepreskúmateľné.
16. Podstatou odvolacích dôvodov žalovaného bola námietka, že súd prvej inštancie sa žiadnym
relevantnýmspôsobomnevysporiadalsotázkouaktívnejvecnejlegitimáciežalobcu.Nedostatokaktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v spore zásadne žalovaný namietal už vo svojom prvom úkone, ktorý

mu patril, a to v podanom odpore proti platobnému rozkazu (viď argumentácia na č. l. 70 spisu, časti s
označením „II. Vecná legitimácia subjektov“ a „III. Zmluva o postúpení pohľadávok“). Žalovaný uviedol,
že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Z uvedeného potom
vyplýva, že poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Preukazuje to faktúra, v zmysle
ktorej subjektom zaviazaným na plnenie bol práve poškodený a nie žalovaný. Nakoľko poškodený
predstavoval dlžníka žalobcu, nemohol so žalobcom platne uzatvoriť zmluvu o postúpení pohľadávky.

Uzatvorením predmetnej zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na
žalobcu(nakoľkouvedenúpohľadávkužalobcupredjejcesioupoškodenýžalobcovineuhradil,atedamu
ako pohľadávka nevznikla), ale v uvedenom prípade došlo k postúpeniu záväzku poškodeného, ktorý v
zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Inými slovami, uvedeným postúpením
došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky

žalobcu, čo je v rozpore s ust. § 524 OZ. K úhrade faktúry pritom v uvedených súvislostiach logicky
nemohlo dôjsť ani na základe vzájomného zápočtu realizovaného v predloženej zmluve o postúpení
pohľadávky. Vychádzajúc z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky totiž jednoznačne vyplýva,
že prejav vôle jej účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky (neexistujúcej) a až následne
k započítaniu vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak teda poškodený nebol majiteľom

pohľadávky voči žalovanému pred jej postúpením, nemohol túto pohľadávku postúpiť na žalobcu a
kauzálne poškodenému následne nemohla vzniknúť pohľadávka voči žalobcovi na zaplatenie odplaty za
postúpenie, ktorú následne žalobca mienil použiť na započítanie. Z uvedeného potom vyplýva absolútna
neplatnosťzmluvyopostúpenípohľadávky(§39OZ),akoajto,žežalobcanemôžepredstavovaťaktívne
vecne legitimovaný subjekt na strane žalobcu v súdenom spore.

17. Po preskúmaní spisového materiálu a dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru,
žesúdprvejinštanciesvojerozhodnutieouloženížalovanémuplatiťvprospechžalobcusúdompriznané
žalovanéplnenienedostatočneodôvodnil.Okresnýsúdsavôbecnevysporiadalsozásadnouťažiskovou
argumentáciou žalovaného v spore ohľadom (ne)platnosti spornej zmluvy o postúpení pohľadávky a
s tým spojeného nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore. Ako vyplýva z odôvodnenia

napadnutého rozsudku, prvoinštančný súd svoje rozhodnutie právne zdôvodnil v časti odôvodnenia
rozsudku označenej ako „Skutkové a právne vyhodnotenie sporu“ (odsek č. 5. odôvodnenia). Toto
odôvodnenie zásadne vystaval na tom, že žalovaný v spore neprodukoval dupliku (§ 167 ods. 4 CSP), a
preto aplikujúc ust. § 149 až § 151 a § 153 ods. 1 a 2 CSP, súd z tejto skutočnosti, vyvodil, že skutkové
tvrdenia žalobcu boli v konaní nesporné. Na podklade tohto sa potom súd prvej inštancie obmedzil už

len na konštatovanie, že na strane žalobcu je daný nárok na zaplatenie doplatku nájomného
za náhradné vozidlo vo výške 97,33 eur, a preto priznal žalobcovi právo na zaplatenie žalovanej sumy
podľa ust. § 186 ods. 2 CSP v nadväznosti na ust. § 4 ods. 1, 2, § 11 ods. 7, § 15 ods. 1
zákona č. 381/2001 Z. z. a ust. § 442 ods. 1 OZ. Len na doplnenie súd prvej inštancie uviedol, že tým,
že žalovaný pred začatím konania zaplatil (nežalovanú) časť uplatnenej pohľadávky, uznal aj aktívnu

vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal
(namietanou) otázkou existencie (vzniku) žalovanej pohľadávky a nadväzne na to aj otázkou platnosti
postúpenia žalovanej pohľadávky. Posúdenie týchto otázok bolo pri tom určujúce z hľadiska záveru o
(ne)dostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v spore.
18. V kontexte s uvedeným odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že podľa ust. § 149 CSP sú

prostriedkamiprocesnéhoútokuaprostriedkamiprocesnejobranynajmäskutkovétvrdenia(§150CSP),
popretie skutkových tvrdení protistrany (§ 151 CSP), návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom
protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky (§ 152 CSP). Prostriedkom procesného
útoku / obrany však nie je právna argumentácia strán, ktorou nie je súd v spore viazaný, avšak má
povinnosť sa s touto vyporiadať (§ 220 CSP). Na právnu argumentáciu strán v spore sa tak ani

nemôžu vzťahovať ustanovenia Civilného sporového poriadku o sudcovskej koncentrácii (§ 153 CSP)
a nespornosti tvrdení strán (§ 186 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého súd vychádza zo zhodných tvrdení
strán, avšak za podmienky ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti). Skutočne len na okraj
odvolací súd udáva, že úhrada (nežalovanej) časti žalobou uplatnenej pohľadávky pred začatím konaniazo strany žalovaného nie je z pohľadu riadneho posúdenia otázky aktívnej vecnej legitimácie žalovaného
relevantná. Na rozdiel o úpravy v Obchodnom zákonníku v jeho ust. § 407 ods. 3 úhrada časti dlhu
nemá z hľadiska právnej úpravy danej občianskym zákonníkom za následok uznanie zvyšku dlhu a

nespôsobuje ani inú právnu domnienku ohľadom existencie tohto dlhu.
19. Vytknutý nedostatok rozhodnutia súdu prvej inštancie je tak závažný, že týmto bolo porušené právo
sporových strán na spravodlivý proces, ktoré imanentne v sebe zahŕňa aj právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutiasúdu.Nesprávnypostupsúduprvejinštancievtakomtorozsahubynemalnaprávaťodvolací
súd, ktorý je spravidla určený na to, aby náležite vykladal a aplikoval právo v opravných konaniach.

Účelom fungovania opravného súdu je na základe opravných prostriedkov preskúmať, či sa
na súde prvej inštancie dosiahol účel civilného sporového konania vyjadrený v ust. čl. 2, 3 a 6 CSP v
spojitosti s ust. čl. 46 a nasl. Ústavy SR.
20. V nadväznosti na uvedené tak na podklade odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že
súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a preto odvolací súd
napadnutý rozsudok v celom jeho rozsahu podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil a podľa ust.
§ 391 ods. 1 CSP vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Z uvedených
dôvodov sa odvolací súd určujúco nezaoberal posúdením argumentácie odvolateľa ohľadom aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu v spore.

21. V ďalšom konaní súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní riadne sformuluje svoje skutkové
závery, a to či už na podklade dôkazov produkovaných stranami alebo na podklade nespornosti
jednotlivých skutkových tvrdení strán (§ 151 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP) a následne vo veci
opätovne rozhodne. Zároveň by mal súd prvej inštancie brať dôrazný zreteľ na obsahové a formálne
náležitosti odôvodnenia svojho rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), najmä riadne uviesť, ako vec právne

posúdil a ako vyhodnotil právne argumenty strán.
22. V nadväznosti na rozhodnutie vo veci samej súd prvej inštancie opätovne rozhodne aj o nároku na
náhradu trov prvoinštančného konania, a tiež o nároku na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§
396 ods. 3 CSP).
23. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v
čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§

427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
(§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie
druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

V prípade, že nebude dobrovoľne splnená povinnosť uložená týmto rozhodnutím, môže sa osoba
oprávnená z rozhodnutia domáhať uspokojenia svojho nároku návrhom na vykonanie exekúcie podľa
osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti /Exekučný
poriadok/ a o zmene a doplnení ďalších zákonov).