Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 15, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/28/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8214204151
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8214204151.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov

senátu JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Marianny Hirkovej, v spore žalobcu Diners Club CS, s.r.o.,
so sídlom Námestie slobody 11, 811 06 Bratislava, IČO: 35 757 086, zastúpený JUDr. Július Brichta,
Advokátska kancelária BRICHTA & PARTNERS, Grösslingova 6-8, Bratislava proti žalovanému X. I.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX H. XX, o zaplatenie 1.634,47 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Bardejov č.k. 5C 149/2014-108 zo dňa 6.7.2017 takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v zamietavom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania.

Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 862,86
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 16.11.2011 do zaplatenia v lehote 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.
Rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe žalobcu, kde žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného
zaplatiť mu sumu 1.634,47 eur s 9 % úrokom z omeškania zo sumy 1.193,83 eur od 24.4.2014 do

zaplatenia a zmluvnú pokutu vo výške 13,9 % ročne z 1.193,83 eur od 24.4.2014 do rozhodnutia súdu.
Uplatnil si trovy konania. Tvrdil, že žalovaný neuhradil zúčtované transakcie pri čerpaní limitu z karty.

2. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní zistil, že na základe žiadosti žalovaného o vydanie
kreditnej karty zo dňa 8.3.2011 mu táto bola žalobcom vydaná. Žalovanému bolo umožnené vykonávať
transakcie prostredníctvom tejto karty u zmluvných partnerov žalobcu s úverovým limitom 2.500 eur.
Obsahzmluvyovydaníkartyjetvorenýžiadosťou,všeobecnýmiobchodnýmipodmienkamiazoznamom

poplatkov.
Podľa žalobcu žalovaný neuhradil zúčtované transakcie riadne a včas, čerpal limit karty, a preto mu
vznikla povinnosť uhradiť všetky poplatky, úroky a zmluvné pokuty za neuhradenie transakcií vo výške
stanovenej v sadzobníku poplatkov.
Prvoinštančný súd zo sadzobníka poplatkov, ktorý bol priložený k žalobe, zistil, že úroková sadzba bola
vo výške 13,9 % ročne, pričom žalobca tvrdil, že ide o zmluvnú pokutu. Sankčný úrok bol vo výške 9 %
ročne. Zároveň je v sadzobníku uvedená aj výška minimálnej splátky, a to 5 % z revolvovateľnej sumy,

minimálne 200 eur. Zistil podrobné čerpanie úverového limitu a podrobné úhrady čerpaných prostriedkov
a dospel k zisteniu, že spolu žalovaný vyčerpal z karty bez poplatkov sumu 6.719,29 eur a uhradil
5.856,43 eur.Prvoinštančný súd po právnej stránke vec posúdil podľa § 497 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa §
502ods.1Obchodnéhozákonníka.Vychádzalajzust.§52ods.1,3a4apodľa§54ods.2Občianskeho
zákonníka.

Uzatvorenú dohodu medzi stranami sporu posúdil podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. ako zmluvu
o revolvingovom úvere. Skúmal jej náležitosti podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Pokiaľ zmluva neobsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, môže byť v zákonom stanovených
prípadoch považovaná za bezúročnú a bezpoplatkovú podľa § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských
úveroch.

Prvoinštančný súd vychádzal z ust. § 37 Občianskeho zákonníka.
Dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným bol založený záväzkový vzťah, a to žiadosťou o
vydanie a užívanie kreditnej karty č. XXXXXXXXXXXXXX zo dňa X.X.XXXX. Žalovanému bol poskytnutý
revolvingový úver. Kreditná karta mala úverový rámec 2.500 eur, tento úverový rámec sa čerpal
prostredníctvom karty a mal byť splácaný mesačne vo výške 5 % z dlžnej čiastky, najmenej 20 eur.
Daný právny vzťah je vzťahom spotrebiteľským, žalobca ako dodávateľ pri uzatváraní zmluvy konal v

rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a uzavrel zmluvu so žalovaným, ktorý bol fyzickou osobou
nepodnikateľom. Zmluva je preto prioritne posudzovaná podľa ustanovení o spotrebiteľských zmluvách
podľa Občianskeho zákonníka. Zároveň ide o spotrebiteľský úver, preto sa na túto zmluvu vzťahuje aj
Zákon o spotrebiteľských úveroch, ide o revolvingový úver a takýto úver podlieha právnemu posúdeniu
podľa zákona č. 129/2010 Z.z. Tento zákon platil v čase podania žiadosti žalovaným dňa 8.3.2011.

Predchádzajúca právna úprava zákona o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 258/2001 Z.z., na daný
právny vzťah je neaplikovateľná.
Súd skúmal, či uvedená zmluva má všetky obligatórne náležitosti vyžadované zákonom o
spotrebiteľských úveroch. Dospel k záveru, že úverová zmluva okrem výšky úverového limitu karty
2.500 eur neobsahuje žiaden ďalší údaj, ako napr. uvedenie výšky minimálnej splátky, uvedenie hodnoty

RPMN. Výška minimálnej splátky je uvedená len v sadzobníku poplatkov, aj napriek tomu, že zákon o
spotrebiteľských úveroch vyžaduje uvedenie výšky splátky priamo do znenia zmluvy oj spotrebiteľskom
úvere. Keďže prvoinštančný súd dospel k záveru, že v danom prípade absentujú zákonné náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere, zmluva je bezúročná a bezpoplatková. Preto žalovaný je povinný vrátiť
žalobcovi len sumu reálne vyčerpaných prostriedkov zo zmluvy o revolvingovom úvere, čo pri porovnaní

čerpania a úhrad predstavuje sumu 862,86 eur.
O úrokoch z omeškania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka
a podľa § 3 ods. 1, v spojení s § 10c Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Je nesporné, že žalovaný sa
so splnením svojho záväzku dostal do omeškania tým, že nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, a
preto je povinný okrem dlžnej sumy 862,86 eur zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania, ktoré si žalobca

uplatnil vo výške 9 % ročne od 16.11.2011, teda odo dňa, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s
platbou vyplývajúcou z výpisu zo dňa 23.9.2011, až do zaplatenia.
Vo vzťahu k žalobcom uplatnenej zmluvnej pokute vo výške 13,9 % ročne súd uviedol, že žalobcovi pre
nedodržanie podmienok zákona o spotrebiteľských úveroch nevzniklo právo na úhradu zmluvnej pokuty.
Keďže úver bol považovaný za bezúročný a bez poplatkov, nebolo možné zmluvnú pokutu žalobcovi

priznať. Naviac, žalobca nepreukázal, že by medzi ním a žalovaným bola uzatvorená písomná dohoda
o zmluvnej pokute, nepreukázal, že by si zmluvné strany boli dohodli porušenie akejkoľvek konkrétnej
povinnosti a jej sankcionovanie zmluvnou pokutou. Podľa sadzobníka poplatkov, ktorý predložil žalobca,
jeuvedenálenvýškaúrokovejsadzby13,9%ročneazosadzobníkanevyplýva,žebymaloísťozmluvnú
pokutu. Preto prvoinštančný súd vo zvyšku žalobu zamietol.

O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP a podľa § 255 ods. 2 CSP.
Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie 862,86 eur a neúspešný v časti o zaplatenie 771,61
eur. Keďže pomer úspechu a neúspechu je približne rovnaký, súd vyslovil, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca, a to proti zamietavému
výroku a súčasne proti výroku o náhrade trov konania. Ako odvolacie dôvody uviedol dôvody uvedené
v ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, g/ a h/ CSP.
Žalobca nepovažoval prvoinštančné rozhodnutie za riadne odôvodnené. Nesprávnym procesným
postupom súd znemožnil žalobcovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Prvoinštančný súd dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený skutkový stav neobstojí a rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.Ako základ pre porušenie práva na spravodlivý proces tým, že došlo prvoinštančným súdom k
nesprávnemu procesnému postupu a tým k znemožneniu uskutočniť žalobcovi patriace procesné práva,
žalobcauviedol,žeprvoinštančnýsúdvuznesenízodňa10.10.2014č.k.5C149/2014-75vyzvalžalobcu

na vyjadrenie sa, či súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania. Žalobca listom zo dňa
20.1.2015 oznámil súdu nesúhlas s rozhodnutím o veci samej bez nariadenia pojednávania.
Ďalej žalobca namietal, že pri kompletizácii príloh k predmetnej žalobe nedopatrením predložili inú
prílohu, než mal v úmysle a stalo sa, že namiesto sadzobníka poplatkov zo dňa 1.1.2011, ktoré
sa týkajú chargových kariet, predložili súdu sadzobník poplatkov zo dňa 1.1.2011, ktorý sa týka

revolvingových kariet. Žalobca je presvedčený, že v prípade nariadenia ústneho pojednávania uvedená
nezrovnalosť by vyšla najavo, a to na pojednávaní, alebo pri uvedení predbežného právneho posúdenia
veci súdom. Túto nezrovnalosť by boli odstránili predložením sadzobníka poplatkov pre chargové
karty. Postupom prvoinštančného súdu tým, že nenariadil pojednávanie napriek predchádzajúcemu
písomnému nesúhlasu a v kombinácii s žalobcovým nedopatrením pri kompletizácii príloh žaloby došlo k
porušeniu práva byť vypočutý, navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, čo v konečnom dôsledku viedlo

k prekvapivému rozhodnutiu konajúceho súdu.
Naviac, v prejednávanej veci nejde o vec s otázkou jednoduchého právneho posúdenia.
Žalobca ďalej namietal, že v žalobe uvádza, že medzi stranami bola uzatvorená nepomenovaná zmluva,
na základe ktorej bola žalovanému vydaná kreditná karta typu charge, t.j. kreditná karta s fixnou dobou
splatnosti záväzkov bez povinnosti platiť úroky. Podľa § 1 ods. 3 písm. h/ zákona č. 129/2010 Z.z.

spotrebiteľským úverom nie je úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do jedného
mesiaca, ak v § 4 ods. 11 nie je ustanovené inak. Teda na daný právny vzťah sa nevzťahuje zákon č.
129/2010 Z.z.
Naviac je zrejmé, že žalovanému nebol účtovaný žiaden úrok, okrem úroku z omeškania ako súčasti
sankčného poplatku.

Prvoinštančný súd na daný právny vzťah aplikoval zákon č. 129/2010 Z.z ., a to na základe Sadzobníka
poplatkov zo dňa 1.1.2011 - revolvingové karty. Nesprávne si vysvetlil úverový limit ako úverový rámec.
Ani zo všeobecných obchodných podmienok nie je možné uzavrieť, že išlo o právny vzťah podľa zákona
č. 129/2010 Z.z.
Žalobca namietal existenciu písomnej dohody o zmluvnej pokute a zároveň neurčitosť či

nezrozumiteľnosť dojednaní strán o zmluvnej pokute. Poukázal na znenie všeobecných obchodných
podmienok s tým, že zmluvný vzťah je upravený podľa Obchodného zákonníka a súčasťou zmluvy sú
aj prílohy k žiadosti, a to všeobecné obchodné podmienky. Vo všeobecných obchodných podmienkach
je odkaz na sadzobník súdnych poplatkov, a to konkrétne na zoznam poplatkov, kde je dojednaná
aj zmluvná pokuta. Podľa sadzobníka poplatkov platného od 1.1.2011 - chargové karty bola medzi

stranami dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 16 % ročne. Na základe uvedeného žalobca má nárok
na zaplatenie zmluvnej pokuty. Písomná forma dojednania ohľadne zmluvnej pokuty je zachovaná
dostatočne zrozumiteľne. Všeobecné obchodné podmienky, ktoré sú pre účely zákona nazývané
rámcovou zmluvou, sú automaticky súčasťou zmluvy a to isté platí aj pre zoznam poplatkov / sadzobník
poplatkov.

Pri zmluvách sa aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu má preferovať princíp výkladu zmlúv, kde je
prioritou výklad v prospech platnosti zmlúv. Preto preto žiadal, aby odvolací súd žalobe v plnom rozsahu
vyhovel, alebo aby rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný písomne nevyjadril.

5. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnutý rozsudok
prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania
podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, a preto je potrebné
ho podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie a pre zdôraznenie správnosti, vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu naviac k veci udáva:

6. Žalobca v odvolaní namietal, že prvoinštančný súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil,
aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Právo na spravodlivý súdny proces predstavuje predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na
súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na
prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach,právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania,
rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými
relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo

na preskúmanie rozhodnutia.
Porušenie akéhokoľvek čiastkového práva predstavuje pochybenie súdu.
Pri posudzovaní porušenia takéhoto práva odvolací súd vyhodnocoval intenzitu postupu
prvoinštančného súdu, ktorým mal znemožniť realizáciu práv žalobcu. Vysoká intenzita porušenia
práva na spravodlivý proces by mohla spôsobiť, že celé konanie by sa nejavilo ako spravodlivé.

Tvrdené pochybenie súdu odvolací súd hodnotil v kontexte celého konania. Postup prvoinštančného
súdu nie je možné vyhodnotiť ako porušujúci právo žalobcu na spravodlivý proces tým, že aj napriek
predchádzajúcemu výslovnému oznámeniu, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu o veci samej bez
nariadenia pojednávania, prvoinštančný súd vo veci nariadil verejné vyhlásenie rozhodnutia.
Zobsahuspisovéhomateriáluvyplýva,žeprvoinštančnýsúdvychádzalzožalobyazlistín,ktoréžalobca
predložil k žalobe. Žaloba bola doručená prvoinštančnému Okresnému súdu v Bardejove dňa 4.6.2014.

Uznesením č.k. 5C/149/2014-75 zo dňa 10.10.2014 okrem iného vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili v
lehote 15 dní, či súhlasia s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania podľa § 115a O.s.p. Na výzvu
zareagoval žalobca podaním zo dňa 20.1.2015, ktoré došlo prvoinštančnému súdu dňa 22.1.2015, teda
po uplynutí lehoty 15 dní, že nesúhlasí s rozhodnutím súdu o veci samej bez nariadenia pojednávania.
Výzva prvoinštančnému súdu a stanovisko žalobcu bolo vykonané procesnými úkonmi v čase platnosti

a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, kedy kumulatívnou podmienkou s ostatnými podmienkami
pre prejednanie veci bez nariadenia pojednávania bol súhlas účastníkov s rozhodnutím veci bez
pojednávania. Pokiaľ takýto súhlas explicitne nebol daný, resp. pokiaľ bol jednoznačne daný nesúhlas
účastníka, resp. strany sporu, nebolo možné vo veci rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Prvoinštančný súd za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku vo veci ani nenariadil verejné vyhlásenie

rozhodnutia.
Po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 (zákon č. 160/2015 Z.z.), tento
zákon podľa § 470 ods. 1 CSP začal byť okamžite uplatniteľný aj pre konania, ktoré začali skôr. Právne
účinky úkonov, ktoré nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostali zachované (§ 470
ods. 2 CSP).

Prvoinštančnýsúdpotom,čodoručilžalobužalovanémupodľa§106ods.3CSP,vovecinariadilverejné
vyhlásenie rozsudku zákonným spôsobom. Dospel k záveru, že v danej veci nie je potrebné nariadiť
pojednávanie. Podľa § 177 ods. 2 CSP pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak a) ide iba o otázku
jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán v spore nie sú sporné a hodnota sporu
bez príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur, b) strany s rozhodnutím veci bez nariadenia pojednávania

súhlasia, alebo c) to ustanovuje tento zákon.
O tom, či sa vo veci nariadi pojednávanie, rozhoduje sudca. Rozhodnutím o nariadení pojednávania
je rozhodnutím o vedení konania. Pokiaľ aj žalobca nesúhlasil s nariadením pojednávania a pokiaľ
sudca dospel k záveru, že má splnené všetky podmienky spočívajúce v tom, že vo veci ide o otázku
jednoduchého právneho posúdenia, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez

príslušenstva neprevyšuje 2.000 eur, môže vo veci rozhodnúť bez pojednávania. Súd vychádza zo
žaloby, zo skutkových tvrdení v žalobe, z dôkazov predložených k žalobe a zo stanoviska žalovaného.
V prejednávanej veci žalovaný k žalobe nezaujal žiadne stanovisko, preto vychádzal výlučne z listín
predložených žalobcom.
Podľa § 177 CSP nesúhlas žalobcu s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania nemá vplyv na vedenie

konania sudcom a na spôsob jeho rozhodovania. Žalobca nesie zodpovednosť za obsah žaloby, za
skutkové tvrdenia uvedené v žalobe, za dôkazy, ktoré predložil k žalobe a nemôže sa spoliehať na to,
že prípadné nesprávne dôkazy, ktoré predložil k žalobe na preukázanie dôvodnosti žaloby bude môcť
v kontradiktórnom konaní nahradiť v priebehu konania inými. Preto odvolací súd dospel k záveru, že
prvoinštančný súd postupom neporušil právo žalobcu na spravodlivý proces tým, že nenariadil vo veci

pojednávanie, hoci s takýmto postupom za účinnosti skoršieho procesného predpisu žalobca nesúhlasil.

7. Odvolací súd nezistil ani inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd nezistil žiadne ďalšie pochybenie v procesnom postupe prvoinštančného súdu. Žiadnu
vadu, ktorá by predstavovala tzv. inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

žalobca bližšie nekonkretizoval.8. Odvolací súd ďalej zistil, že žalobca namietal jednak vady v skutkových zisteniach prvoinštančného
súdu, keď naviac sú tu ešte ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli prvoinštančným súdom
zohľadnené a ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci.

9. Odvolací súd sa s týmito odvolacími námietkami nestotožňuje. Nezistil vady v skutkových zisteniach
prvoinštančného súdu. Skutkový stav prvoinštančným súdom bol vytvorený správne. Vychádzal z
dôkazov, ktoré boli žalobcom predložené a v priebehu prvoinštančného konania nemenené. Do
rozhodnutia prvoinštančného súdu od podania žaloby uplynulo viac, ako 3 roky. Počas tohto

obdobia žalobca mohol prvoinštančnému súdu predložiť ďalšie listiny, resp. označiť dôkazy, ktoré by
odôvodňovali uplatnenie nároku. Žalobca od podania žaloby ďalšie dôkazy prvoinštančnému súdu
nenavrhol a ani nepredložil. Preto v tomto štádiu konania už ďalšie dotváranie skutkových okolností
prípadu, ktoré mali byť dané a jednoznačné už v čase podania žaloby, je neprípustné. Skutkové zistenia
prvoinštančného súdu sú správne a náležite odôvodnené aj v rozhodnutí prvoinštančného súdu.

10. Odvolací súd nezistil ani nesprávne právne posúdenie veci, pretože nesprávne právne posúdenie
veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia, kedy na zistený skutkový stav buď neaplikoval príslušnú
právnunormu,aleboaplikovalnesprávnuprávnunormu,aleboobsahsprávnejprávnejnormynesprávne
interpretoval,alebosprávnezvolenúasprávneinterpretovanúprávnunormunesprávneaplikoval.Pokiaľ
žalobca v odvolaní namietal, že uzatvoril so žalovaným tzv. nepomenovanú zmluvu tým, že mu poskytol

tzv. chargovú kartu na realizáciu svojich platieb a že uvedený zmluvný typ patrí pod tzv. nepomenované
zmluvy a nejde o spotrebiteľský úver, pretože neobsahuje dojednané požičanie peňazí kartou, žiaden
úrok a naviac, že ide o úver formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do 1 mesiaca,
odvolací súd len potvrdzuje prvoinštančné rozhodnutie, keď prvoinštančný súd dospel k záveru, že ide
o spotrebiteľské vzťahy medzi žalobcom a žalovaným a že poskytnutím kreditnej karty vznikol medzi

stranami sporu vzťah podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
Ako to vyplýva z listín predložených súdu v žalobe, žalovaný požiadal o vydanie kreditnej karty s
limitom2.500eur.Zmluvnývzťahvzniknemedzistranamisporuvydanímkarty.ZoSadzobníkapoplatkov
revolvingovej karty vyplýva, že žalobca očakával minimálnu splátku z čerpaných finančných prostriedkov
do limitu 2.500 eur vo výške 5% z revolvovateľnej sumy, minimálne 20 eur. Úver, ktorý umožňuje klientovi

čerpať poskytnuté zdroje opakovane, bez nutnosti žiadať o nové povolenie čerpania, predstavuje
revolvingový úver. Príkladom revolvingového úveru sú kreditné karty, kde sa klientovi poskytuje úverový
rámec a ak klient čerpá časť, alebo celý úverový rámec, ak vyčerpanú sumu platí, po pripísaní tejto
úhrady má opäť k dispozícii úverový rámec vo výške zostatku + pripísanej splátky.
Žalobca v žalobe tvrdil, a nakoniec je to aj odvolacia námietka, že poskytol žalovanému charge kartu.

Ide o formu platobnej karty. Na rozdiel od revolvingovej, resp. od kreditnej karty, kedy sa poskytnuté
prostriedky mesačne splácajú, pri charge karte všetky vyčerpané finančné prostriedky musia byť
uhradené do predpísaného termínu nasledujúceho mesiaca.
V každom prípade, aj pri kreditnej karte, aj pri charge karte sa čerpá úver. Čerpanie úverov v čase
vydania karty žalovanému bolo upravené špeciálnym zákonom č. 129/2010 Z.z. Žalobca tvrdil, že v

danom prípade úver, ktorý bol poskytnutý žalovanému, nemá charakter spotrebiteľského úveru, pretože
v danom prípade má charakter formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť do jedného
mesiaca, pokiaľ v zákone v § 4 ods. 14 nie je ustanovené inak.
Odvolací súd konštatuje, že podľa § 1 ods. 3 písm. h/ zák. č. 129/2010 Z.z. takýto úver nie je
spotrebiteľským úverom. Je potrebné však vychádzať zo skutočnosti, že v danom prípade nešlo o

tzv. povolené prečerpanie, pretože pri povolenom prečerpaní sa umožňuje spotrebiteľovi disponovať
s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku jeho platobného účtu, ktorý má vedený u
veriteľa, čo v danom prípade žalobca nepreukázal.
Taktiež žalobca nepreukázal, že nejde o spotrebiteľský úver, keď tvrdil, že úver je bez úroku. Je pravdou,
že poskytnutý úver je bez úroku. Ust. § 1 ods. 3 písm. i/ zák. č. 129/2010 Z.z. uvádza, že spotrebiteľským

úverom nie je úver bez úroku a bez ďalších poplatkov. Žalobca však podľa sadzobníka poplatkov aj
pri charge karte, aj pri revolvingovej karte si uplatňuje poplatok za kartu 59 eur ročne. Z uvedeného
je jednoznačne možné vyvodiť záver zhodný s tým, ako to uviedol prvoinštančný súd v napadnutom
rozsudku, že v danom prípade ide o poskytnutie spotrebiteľského úveru, ktorý sa spravuje zákonom
č. 129/2010 Z.z. a ktorý má charakter revolvingového úveru. Preto správne postupoval prvoinštančný

súd, pokiaľ skúmal predpoklady platne uzatvorenej úverovej zmluvy podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch a pokiaľ takýto úver vyhodnotil za bezúročný a bezpoplatkový pre nedostatok
riadne dohodnutej výšky minimálnej splátky v úverovej zmluve a chýbajúci údaj o RPMN.11. Prvoinštančný súd správne vyhodnotil, že medzi stranami sporu nebola uzatvorená zmluva o
zmluvnej pokute. Dojednanie, na ktoré odkazuje žalobca vo všeobecných obchodných podmienkach a
sadzobníku či už charge karty alebo revolvingovej karty, sám o sebe, vzhľadom na zákonnú podmienku

písomnejformyzmluvyozmluvnejpokute,platnéuzavretietejtodohodyneobsahuje.Niejeanizistiteľné,
akých zmluvných porušení sa zmluvná pokuta dotýka. Keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno o
preukázaní existencie zmluvného dojednania o zmluvnej pokute, správne postupoval prvoinštančný súd,
keď v tejto časti žalobu zamietol.
Zo samotného uvedenia sankcie v rozsahu 13,9 % ročne v sadzobníku poplatkov revolvingovej karty

s názvom „úroková sadzba“ nie je možné ani žiadnym výkladom dospieť k záveru, že predstavuje
sankciu zmluvnej pokuty. Úroková sadzba 13,9 % ročne je podľa sadzobníka poplatkov sadzba, ktorá
sa využíva v prípade, ktorý bližšie v sadzobníku nie je uvedený, avšak rozhodne nie sú k uvedenému
úroku deklarované porušenia zmluvy, za akých okolností sa táto úroková sadzba aplikuje.
Pokiaľ obsahuje sadzobník poplatkov chargové karty zmluvnú pokutu 16 % ročne, opäť je potrebné
uviesť, že zmluvná pokuta nie je náležite špecifikovaná vo vzťahu k porušeniu zmluvných povinností, a

naviac je uvedená v sadzobníku poplatkov, ktorá listina nie je platným dojednaním o zmluvnej pokute.

12. Preto správne postupoval prvoinštančný súd, keď v tejto časti žalobu zamietol.
Správnemu rozhodnutiu prvoinštančného súdu zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania, kde
vyhodnotil mieru úspechu strán sporu približne v rovnakej miere podľa § 255 ods. 2 CSP a § 262 ods.

1, 2 CSP.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP, v spojením s ust.
§ 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol úspešnou stranou sporu žalovaný.
Žalovanému by podľa § 255 ods. 1 CSP patrila plná náhrada trov konania voči žalobcovi. Žalovanému

však v odvolacom konaní nevznikli žiadne trovy, preto v súlade aj s čl. 17 základných princípov CSP
odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalovanému voči žalobcovi nepriznal.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej

alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické
vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.