Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, December 16, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Sžsk/90/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3017200310
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Reisenauerová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:3017200310.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky

Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci
žalobkyne: E.. O. D., bytom B., právne zastúpená: Mgr. Jozef Gáplovský, advokát so sídlom Centrum
II 88, 018 41 Dubnica nad Váhom, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta
č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.
38939-3/2017-BA zo dňa 11.08.2017, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.
k. 28Sa/13/2017-54 zo dňa 28. februára 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28Sa/13/2017-54 zo dňa

28. februára 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie pred krajským súdom

1. Krajský súd v Trenčíne napadnutým rozsudkom č. k. 28Sa/13/2017-54 zo dňa 28. februára 2018
podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 38939-3/2017-BA

zo dňa 11.08.2017, ktorým žalovaná v celom rozsahu zamietla odvolanie žalobkyne ako účastníčky
administratívneho konania a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica
č. 289-34/2017-PB zo dňa 16.03.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým prvostupňový
správny orgán rozhodol o tom, že samostatne zárobkovo činnej osobe (ďalej aj „SZČO“) - žalobkyni -
nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28.02.2010, ale povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31.12.2010. O trovách konania
rozhodol krajský súd poukazom na ust. § 168 S.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania

nepriznal, nakoľko ich priznanie nežiadala a nešlo ani o situáciu, kedy by to bolo možné vo vzťahu k
žalobkyni spravodlivo požadovať.

2. Krajský súd z predloženého administratívneho spisu zistil, že Okresný úrad Považská Bystrica
rozhodnutím č. 96/00386-003 zo dňa 06.03.1996, právoplatným dňa 08.03.1996 vydal žalobkyni
povolenie na poskytovanie zdravotníckej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení s tým,
že bude poskytovať s účinnosťou od 01.04.1996 zdravotnícku starostlivosť v odbore pediatria ako

praktický lekár pre deti a dorast. Trenčiansky samosprávny kraj rozhodnutím č. TSK/2006/01416/
zdrav.-2 zo dňa 19.04.2006, právoplatným dňa 02.05.2006 vydal žalobkyni povolenie na prevádzkovanie
neštátneho zdravotníckeho zariadenia - ambulancie - v zdravotníckom povolaní a v študijnom odbore
lekár v špecializačnom odbore pediatria ako všeobecný lekár pre deti a dorast. Dňa 03.04.1996 prijalaSociálna poisťovňa prihlášku žalobkyne ako SZČO, s prideleným IČO: 35 660 724 na nemocenské
poistenie a dôchodkové zabezpečenie so vznikom účasti na poistení ku dňu 01.04.1996. Rozhodnutím
Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2010/01222/zdrav.-2 zo dňa 27.01.2010 bolo ku dňu

28.02.2010 žalobkyni zrušené povolenie na prevádzkovanie neštátneho zdravotníckeho zariadenia
- ambulancie - v zdravotníckom povolaní a v študijnom odbore lekár v špecializačnom odbore
pediatria ako všeobecný lekár pre deti a dorast. Rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č.
TSK/2010/01221/zdrav.-2 zo dňa 27.01.2010 bolo s účinnosťou od 01.03.2010 obchodnej spoločnosti
Detská ambulancia DCA, s.r.o., IČO: 44 868 936 povolené prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia

ambulantnej starostlivosti - ambulancie - v zdravotníckom povolaní lekár, v študijnom odbore všeobecné
lekárstvoavšpecializačnomodborepediatria,všeobecnýlekárpredetiadorast.Zaodbornéhozástupcu
zodpovedného za poskytovanie zdravotnej starostlivosti bola ustanovená E.. O. D.. Dňa 26.02.2010
podala žalobkyňa na príslušnej pobočke Sociálnej poisťovne Registračný list fyzickej osoby - odhlášku
zo sociálneho poistenia a za dátum zániku poistenia označila deň 28.02.2010. Z informácií poskytnutých
Sociálnej poisťovni orgánmi správy daní vyplýva, že príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej

činnosti deklarovala žalobkyňa za rok 2008 v sume 1.133.392,- Sk a príjmy za rok 2009 v sume
34.580,42 Eur. Z informácií poskytnutých Sociálnej poisťovni Slovenskou lekárskou komorou vyplýva,
že licencia č. L1A/TN/0623/06 bola žalobkyni udelená s účinnosťou ku dňu 16.03.2006 rozhodnutím
zo dňa 28.02.2006 a zanikla na základe rozhodnutia Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TN/0623/06
- 263/2016-B zo dňa 10.05.2016.

3. Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica rozhodnutím č. 289-34/2017-PB zo dňa 16.03.2017
rozhodla, že žalobkyni - samostatne zárobkovo činnej osobe E.. O. D. - nezaniklo povinné nemocenské
poistenieapovinnédôchodkovépoisteniedňa28.02.2010,alepovinnénemocensképoistenieapovinné
dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31.12.2010. Pri rozhodovaní vychádzala z toho, že žalobkyňa aj po

28.02.2010, odkedy jej na základe rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja zaniklo povolenie
na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, disponovala aktívnou licenciou typu L1A, udelenou jej
Slovenskou lekárskou komorou, čo v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
od 01.08.2006 do 31.12.2010 zakladalo naďalej jej status SZČO pre účely sociálneho poistenia. Taktiež
bolo zistené, že za roky 2008 a 2009 dosiahla žalobkyňa príjem z podnikania a z inej samostatnej

zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou
zárobkovou činnosťou v sume vyššej ako 12-násobok minimálneho vymeriavacieho základu určeného
na príslušné roky, a preto s poukazom na § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
do 31.12.2010 vznikla žalobkyni obligatórna účasť na povinnom nemocenskom poistení a povinnom
dôchodkovom poistení aj po 28.02.2010, avšak iba do 31.12.2010, a to vzhľadom na novelizované

znenie § 5 zákona o sociálnom poistení, ktorý v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.12.2013 za SZČO
považoval fyzickú osobu, ktorá dovŕšila 18 rokov veku a je registrovaná podľa osobitného predpisu
- § 31 zákona č. 511/1922 Zb. v súvislosti so zárobkovou činnosťou uvedenou v § 3 ods. 1 písm.
b) a ods. 2 a 3 zákona o sociálnom poistení, pričom bolo zistené, že k 01.01.2011 žalobkyňa nie je
registrovaná v Registri daňových subjektov. Na odvolanie žalobkyne ako účastníka administratívneho

konania vedeného Sociálnou poisťovňou, žalovaná napadnutým rozhodnutím odvolanie žalobkyne v
celom rozsahu zamietla a prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica
potvrdila, pričom zotrvala na právnej argumentácii prvostupňového rozhodnutia.

4. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v

intenciách zákona č. 461/2003 Z. z. citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 3 písm. a), § 5 písm. c), §
14 ods. 1 písm. b), § 15 ods. 1 písm. b), § 21 ods. 1, § 21 ods. 4 písm. b) v znení účinnom od 1.8.2006
do 31.12.2010, § 5 v znení účinnom od 1.1.2011 do 31.12.2013, § 138 ods. 9 v znení účinnom do
31.12.2009, § 138 ods. 9 v znení účinnom od 1.1.2010 do 31.12.2010, ako i právnu úpravu ustanovenú
v § 172 ods. 1, 5, § 178 ods. 1 písm. a) bod 1., § 184 ods. 8, § 185 ods. 4, § 209 ods. 1, 2, 3, 4, § 233

ods. 9 v spojení s právnou úpravou ustanovenou v zákone č. 578/2004 Z. z., citujúc právnu normu § 3
ods. 4, § 10 ods. 1, 2, § 68 ods. 1, postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej
časti Správneho súdneho poriadku, upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného
použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa prvej hlavy tretej časti S.s.p. a dospel k záveru,
že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom označil aj procesný postup

žalovanej a pred ním prvostupňového správneho orgánu vedúci k vydaniu ich rozhodnutí.

5. Krajský súd považoval medzi účastníkmi konania za sporné posúdenie otázky právneho
postavenia žalobkyne pre účely povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkovéhopoistenia po 28.02.2010, ku ktorému dátumu jej rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č.
TSK/2010/01222/zdrav.-2zodňa27.01.2010bolozrušenépovolenienaprevádzkovaniezdravotníckeho
zariadenia, udelené rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2006/01416/zdrav.-2 zo

dňa 19.04.2006.

6. Krajský súd konštatoval, že v administratívnom konaní bolo preukázané, že žalobkyňa bola s
účinnosťou od 16.03.2006 držiteľom platnej licencie č. L1A/TN/0623/06, ktorá ju aj po 28.02.2010
oprávňovala na výkon, resp. prevádzkovanie činnosti subsumovateľnej pod ustanovenie § 3 písm. a)

bod. 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010. Podľa názoru krajského súdu
licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár, udeľovaná v zmysle § 68 ods. 1
písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (tzv. licencia typu L1A), predstavuje v zmysle § 5 písm. c) zákona o
sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006 do 31.12.2010 oprávnenie na vykonávanie činnosti
podľa osobitného predpisu, čo žalobkyni zakladalo status SZČO na účely sociálneho poistenia aj po
28.02.2010. Táto skutočnosť, t. j. trvajúca dispozícia aktívnou (nezrušenou) licenciou typu L1A bola

podľa názoru krajského súdu rozhodujúcou a bez ďalšieho postačujúcou právnou skutočnosťou pre
vyvodenie právneho záveru o nadobudnutí postavenia SZČO pre účely sociálneho poistenia, resp. o
nezániku tohto postavenia, ak k jeho získaniu došlo skôr na základe inej právnej skutočnosti (napr.
udelením povolenia fyzickej osobe na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia). Krajský súd sa
priklonil k názoru žalovaného, že pri licencii typu L1A ide o oprávnenie, ktorého držiteľ môže priamo

dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Prípadné rozhodnutie držiteľa licencie fakticky
nevyužívať túto licenciu pre účely zárobkovej činnosti nemá pre kvalitatívnu stránku statusu SZČO
právnu relevanciu.

7. Ďalej krajský súd uviedol, že na to, aby osobe popri ustálení jej právneho statusu SZČO aj vzniklo
povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie je však potrebné tiež to, aby takáto
osoba jednak dosahovala príjmy z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti (podľa § 6
ods. 1 a ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov) a súčasne,
aby tieto príjmy boli vyššie ako zákonom stanovená hranica na príslušný kalendárny rok (mechanizmus

jej výpočtu vyplýva z § 21 ods. 1 v spojení s § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení
účinnom do 31.12.2010). V tejto súvislosti nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia SZČO
dosiahlavpríslušnomrokukvalifikovanýpríjem,aleskutočnosť,žetentopríjemdosiahlaakosamostatne
zárobkovo činná osoba. Z ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení nevyplýva, že medzi
držboulicencieakooprávneniapodľa§5písm.c)zákonaosociálnompoisteníapríjmomposudzovaným

pre účely § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, by mal byť vzťah príčinnej súvislosti, t. j. že by malo
ísť o príjem pochádzajúci práve z držby tejto licencie. Zákon vníma povinné nemocenské poistenie a
povinné dôchodkové poistenie SZČO ako jedno poistenie. Pri posudzovaní príjmov z podnikania a inej
samostatnej zárobkovej činnosti relevantných pre vznik, resp. trvanie poistenia nie je rozhodujúce, či
osoba dosiahla tento príjem zo živnosti, alebo z vytvorenia diela a umeleckého výkonu, resp. na základe

iného právneho vzťahu, ktorý zakladá osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby. Ak napr. SZČO
dosahovala príjmy z viacerých činností a ak pri týchto príjmoch je možné ustáliť, že boli dosiahnuté „z
podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu“ alebo ak ide „o výnos
súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou“, tak pre výpočet poistného na
sociálne poistenie sa vychádza z celkového príjmu, ktorý osoba dosiahla zo všetkých týchto činností

spolu. Preto nie je pre vznik poistenia rozhodujúce, či žalobkyňa dosahovala alebo nedosahovala z
licencie č. L1A/TN/0623/06 v rozhodnom období príjem, ak je preukázané, že mala príjmy z podnikania
a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu, a to najmenej vo výške upravenej
ustanovením § 21 ods. 1 v spojení s § 138 ods. 9 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom
do 31.12.2010. Z údajov poskytnutých Sociálnej poisťovni daňovými orgánmi vyplynulo, že príjmy

žalobkyne z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti boli v roku 2008 v sume 1.133.392,- Sk,
v roku 2009 v sume 34.580,42 Eur, t. j. v každom z uvedených rokov vo výške presahujúcej minimálny
vymeriavací základ určený na príslušné roky, a preto žalobkyňa bola nielen v období po 28.02.2010, ale
aj v období po 01.07.2010 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou SZČO, a
to až do 31.12.2010, nakoľko z dôvodu zmeny zákonnej úpravy regulujúcej základné pojmové znaky a

vecnýobsahinštitútuSZČO,čoužinštruktívnevysvetlilžalovanývovyjadreníksprávnejžalobe,prestala
žalobkyňa od 01.01.2011 byť považovaná za SZČO na účely povinného nemocenského poistenia a
povinného dôchodkového poistenia.8. Krajský súd poukázal na to, že po zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia
Trenčianskym samosprávnym krajom síce žalobkyňa oznámila pobočke Sociálnej poisťovne formou
Registračného listu - odhlášky - z povinného poistenia, že jej poistenie zaniká ku dňu 28.02.2010, avšak

u žalobkyne nedošlo k zániku všetkých oprávnení na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, keďže bola
aj naďalej držiteľom platnej licencie typu L1A. Preto odhlášku z povinného poistenia nie je v súvislosti
so skutočnosťou, že žalobkyňa následne vykonávala povolanie lekára ako zamestnanec (odborný
zástupca) spoločnosti s ručením obmedzeným, možné stotožňovať s vyhlásením o nevykonávaní
činnosti samostatne zárobkovo činnej osoby podávaným podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom

poistení, majúcim na následok zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia. Uviedol, že nejde a logicky ani nemohlo ísť o vyhlásenie k licencii č. L1A/TN/0623/06 (keďže
k jej zrušeniu nedošlo a žalobkyňa do 31.12.2010 ani neiniciovala jej zrušenie), ale o oznámenie
vecne nadväzujúce na zrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia Trenčianskym
samosprávnym krajom. Krajský súd odhlášku z povinného poistenia, adresovanú Sociálnej poisťovni,
nepovažoval ani za konkludentný prejav vôle majúci atribúty vyhlásenia o nevykonávaní samostatnej

zárobkovej činnosti podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení, nakoľko mu nepredchádzali, resp.
spolu s ním neboli vykonané právne úkony žalobkyne smerujúce k zrušeniu licencie č. L1A/TN/0623/06.

9. Krajský súd taktiež uviedol, že zákon o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni lehotu,
v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, zániku alebo o prerušení sociálneho poistenia v sporných

prípadoch. Zdôraznil však, že pobočka Sociálnej poisťovne, ktorej bola vo februári 2010 doručená
odhláška žalobkyne, nedisponovala príslušnými informáciami o stále platnej licencii č. L1A/TN/0623/06
žalobkyne až do momentu, kedy sa o tejto skutočnosti dozvedela z informácií poskytnutých Slovenskou
lekárskou komorou. Dovtedy Sociálna poisťovňa nemala v podstate reálnu možnosť zistiť, že žalobkyňa
je držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe typu L1A. Mal za to, že sa nejednalo

o konanie a rozhodovanie po povolení obnovy konania, ale v činnosti pobočky Sociálnej poisťovne
sa jednalo o prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu. Nedošlo teda k uplynutiu lehoty na obnovu
konania, keďže pri prvostupňovom rozhodnutí išlo o prvé rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa
o spornej otázke s tým, že iné rozhodnutia v inej ako písomnej forme k totožnému predmetu konania
Sociálnou poisťovňou skôr vydané neboli.

10. Vo vzťahu k námietke, že pobočka Sociálnej poisťovne neupovedomila žalobkyňu o začatí
predmetného nedávkového konania, a tým jej neposkytla možnosť vyjadriť sa k začatému konaniu, sa
krajský súd taktiež priklonil k názoru žalovaného. Uviedol, že prejednávaná vec predstavuje nedávkové
konanie, ktoré sa v súlade s § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení začína na základe písomnej

žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Konanie, ktoré sa
začalo na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, ako tomu bolo aj v predmetnom prípade,
je podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka
Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. Zákon o sociálnom poistení však
nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia,

pokiaľ Sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Sociálna
poisťovňa nemá v danej veci podľa zákona o sociálnom poistení ani povinnosť, aby o začatí konania
upovedomila všetkých známych účastníkov konania, ako to ukladá Správny poriadok. Taktiež zákon
o sociálnom poistení neukladá Sociálnej poisťovni povinnosť pred vydaním rozhodnutia dať možnosť
vyjadriť sa účastníkovi konania k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho

doplnenie.

11. K námietke týkajúcej sa absencie konkrétneho zákonného ustanovenia v prvostupňovom
administratívnom rozhodnutí krajský súd uviedol, že predmetné rozhodnutie obsahuje zákonné
náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 209 zákona o sociálnom poistení, t. j. jasný, určitý a zrozumiteľný

výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku. Po súdnom prieskume napadnutého
rozhodnutia a jemu predchádzajúceho administratívneho konania krajský súd konštatoval, že tak ako
napadnuté, tak aj prvostupňové rozhodnutie vychádzajú z dostatočne zisteného skutkového stavu. V
prvostupňovom rozhodnutí je pritom uvedené, že o povinnom sociálnom poistení bolo rozhodnuté podľa
§ 178 ods. 1 písm. a) prvý bod zákona o sociálnom poistení. Administratívne rozhodnutia, vydané v

preskúmavanom administratívnom konaní, nevykazujú podľa názoru krajského súdu znaky arbitrárnosti.

12. Záverom krajský súd uviedol, že žalobkyňa taktiež namietala porušenie ustanovení zákona o
sociálnom poistení o kontrolnej činnosti. Ustanovenia § 242 až § 245 citovaného zákona upravujú tzv.vonkajšiu kontrolu plnenia povinností ustanovených týmto zákonom. Vonkajšie kontroly sú spravidla
zamerané na plnenie odvodových povinností kontrolovaného subjektu. Povinnosť Sociálnej poisťovne
rozhodnúť o zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch nie je podmienená vykonaním tzv.

vonkajšej kontroly. Sociálna poisťovňa je vzhľadom na ustanovenie § 226 ods. 1 písm. d) zákona o
sociálnom poistení povinná kontrolovať plnenie povinností vyplývajúcich ostatným účastníkom právnych
vzťahov sociálneho poistenia. K naplneniu tejto povinnosti zo strany Sociálnej poisťovne dochádza
aj kontrolou údajov v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, kde sú obsiahnuté všetky základné
informácie o poistencoch Sociálnej poisťovne. Preto nebolo potrebné podľa názoru krajského súdu pri

rozhodovaní vo veci zániku sociálneho poistenia vykonať vonkajšiu kontrolu.

13. S poukazom na uvedené krajský súd uzavrel, že námietky žalobkyne neboli spôsobilé privodiť jej
úspech v konaní, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.

II.

Kasačná sťažnosť žalobkyne proti rozsudku krajského súdu

14. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

V dôvodoch kasačnej sťažnosti namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) a svojím konaním a rozhodovaním porušil zákon tým, že
nesprávnym procesným postupom jej znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej
miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.). Navrhovala, aby
najvyšší súd rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 28Sa/13/2017-54 zmenil tak, že zruší rozhodnutie

žalovaného č. 38939-3/2017 zo dňa 11.8.2017, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu
č. 289-34/2017-PB zo dňa 16.3.2017 a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie a súčasne navrhla
zaviazať žalovaného na náhradu trov konania a právneho zastupovania vrátane trov konania o kasačnej
sťažnosti k rukám jej právneho zástupcu.

15. Žalobkyňa namietala, že krajský súd sa dôsledne neriadil ustanovením § 139 ods. 2 S.s.p., keďže
podľa jej názoru dostatočným spôsobom nereagoval na jej argumentáciu, že vo výroku rozhodnutí
absentuje odkaz na relevantné právne predpisy, pričom ani z odôvodnenia rozhodnutí nevyplýva,
ktoré právne predpisy oprávňujú žalovaného zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného
nemocenského a povinného dôchodkového poistenia po viac ako siedmych rokoch. Mala za to, že

príslušné časti odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu najmä bod 61, 62 a 64 neobsahujú riadne
právne zdôvodnenie údajnej nesprávnosti jej námietok.

16. Taktiež žalobkyňa namietala, že krajský súd svoju argumentáciu ohľadne vydania prvostupňového
rozhodnutia ako rozhodnutia, ktoré nebolo vydané v konaní po povolení obnovy konania, neopiera o

žiadne ustanovenia právnych predpisov. Zásah do jej práv pripúšťa len právom predpísaným spôsobom
a o.i. aj v lehotách a postupom určeným právnou normou na úrovni minimálne zákona. Žalobkyňa
považovala rozhodnutie krajského súdu za nepreskúmateľné.

17. Žalobkyňa ďalej citujúc ust. § 195 ods. 3, ako i ust. § 293bn zákona č. 461/2004 Z. z. dôvodila, že

pokiaľ vniesla námietku premlčania voči akýmkoľvek, čo aj potencionálnym nárokom žalovaného proti
nej, považuje postup krajského súdu, ktorý potvrdzuje postup žalovaného, ktorý by takýmto spôsobom
mohol konať a zaväzovať dotknuté osoby bez ohľadu na plynutie času, za nepreskúmateľný.

18.Žalobkyňanesúhlasilaanisnázoromkrajskéhosúdu(bod62odôvodnenia),žežalovanýnemápodľa

zákona o sociálnom poistení povinnosť dať možnosť sa vyjadriť účastníkovi konania k podkladom pre
vydanie rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalovanému správnemu
orgánu vytýkala, že ju žiadnym spôsobom neupovedomil o začatí konania a neposkytol jej príležitosť
vyjadriť sa k začatému konaniu, čím jej znemožnili vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a uplatniť návrhy
a dôkazné prostriedky. V tomto smere považovala rozhodnutia žalovaného, ako i krajského súdu za

arbitrárne. Mala za to, že za vec minimálnej slušnosti zo strany štátnych orgánov v kontexte existencie
základných práv a slobôd je predložiť zistené údaje a podklady dotknutej osobe na vyjadrenie a až
následne vo veci rozhodnúť. V tejto súvislosti vytýkala žalovanému ako i krajskému súdu, že neprihliadali
okrem zákona o sociálnom poistení aj na iné právne predpisy vyššej právnej sily, či už Ústavu SR aleboListinu základných práv a slobôd. Vytýkala krajskému súdu, že uvedenou námietkou žalobkyne sa
nezaoberal.

19. Za rovnako nepreskúmateľné žalobkyňa považovala aj odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu o
nepotrebnosti vykonania tzv. vonkajšej kontroly (bod 64 odôvodnenia), keď práve zachovaním postupu
podľa ustanovení o tejto vonkajšej kontrole zákona o sociálnom poistení by došlo k odstráneniu
prevažnej väčšiny pochybení zo strany správnych orgánov v jej neprospech.

20. Záverom žalobkyňa poukázala na to, že bez riadneho zdôvodnenia zo strany krajského súdu je
aj neakceptovanie jej námietky, že vydanie/zrušenie licencie zo strany Slovenskej lekárskej komory
je nepostačujúce na začatie/ukončenie výkonu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, k čomu musí
podľa jej názoru nevyhnutne pristúpiť rozhodnutie príslušného samosprávneho kraja o vydaní/zrušení
povolenia na prevádzkovanie konkrétnej ambulancie. Tvrdila, že bez takého rozhodnutia nie je totiž
možné vykonávať podnikateľskú činnosť v zdravotníctve v oblasti, kde ako pediater pôsobila.

III.

Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobkyne

21. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobkyne vyjadriala podaním z 19.6.2018. Žalovaná i naďalej
zotrvala na svojej argumentácii. Mala za to, že žalobkyňa neuviedla také námietky k správnosti
preskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo
zrušenie rozhodnutia žalovanej.

22. Žalovaná zdôraznila, že podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 je pre nadobudnutie
právneho postavenia fyzickej osoby, ako samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho
poistenia právne významná len tá skutočnosť, že dotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej
zakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby. Žiadne iné podmienky na nadobudnutie právneho

postavenia SZČO zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12. 2010 v ust. § 5 písm. c)
neustanovuje. V nadväznosti na uvedené poukázala na to, že priamo zo zákona č. 578/2004 Z. z.
vyplýva, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) (§ 68 ods. 1 písm. a) je
oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie (§ 3 ods. 4 písm. c) a poskytovať zdravotnú starostlivosť
(§ 4 písm. b) v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ, alebo na inom mieste ako v

zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej
činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

23. Vo vzťahu k námietkam žalobkyne uviedla, že výkon činnosti na základe licencie typu L1A nie
je podmienený vydaním povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, resp. povolenia na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti príslušným orgánom. Žalovaná vychádzajúc z ust. § 12 zákona č.
578/2004 Z. z. trvala na tom, že z citovaného ustanovenia a ani z iného ustanovenia zákona nevyplýva
skutočnosť, že by licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A je podkladom na vydanie
povolenia príslušného orgánu, resp. že bez povolenia príslušného orgánu nie je možné na základe tejto
licencie poskytovať zdravotnú starostlivosť. Mala za to, že prípadné rozhodnutie držiteľa licencie pre

účely zárobkovej činnosti nemá pre kvalitatívnu stránku statusu SZČO právnu relevanciu.

24. Vo vzťahu k námietke žalobkyne o tom, že z rozhodnutí nevyplýva, ktoré právne predpisy oprávňujú
žalovanú zmeniť predchádzajúce rozhodnutie o zániku povinného nemocenského a dôchodkového
poistenia po viac ako siedmich rokoch, žalovaná zotrvala na svojom názore prezentovanom vo

vyjadrení k žalobe, z ktorého je zrejmé, že rozhodovaniu Sociálnej poisťovne vo veci zániku
povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne nebránila
prekážka právoplatne rozhodnutej veci.

25. Taktiež neoznámenie o začatí konania nepovažovala žalovaná za porušenie zákona o sociálnom

poistení. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok Najvyššieho súd SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa
24.2.2011 pričom uviedla, že judikatúra súdov je v otázke začatia nedávkového konania z podnetu
organizačnej zložky Sociálnej poisťovne jednotná.26. Námietku žalobkyne týkajúca sa premlčania akýchkoľvek potencionálnych nárokov Sociálnej
poisťovne žalovaná považovala v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia vo veci zániku
povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia za právne irelevantnú. Žalovaná

uviedla, že v zmysle ust. § 147 zákona o sociálnom poistení premlčaniu podlieha len právo predpísať
poistné, penále a právo uložiť pokutu. Zo žiadneho ustanovenia zákona o sociálnom poistení nevyplýva,
že by sa inštitút premlčania vzťahoval aj na právo rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku povinného
sociálneho poistenia povinnej osoby.

27. Vzhľadom na uvedené sa žalovaná plne stotožnila s právnymi závermi krajského súdu vyjadrenými
v napadnutom rozhodnutí. Navrhovala, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobkyne podanú proti
rozsudku krajského súdu ako nedôvodnú zamietol.

IV.

Replika žalobkyne k vyjadreniu žalovanej

28. Žalobkyňa vo svojom písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovanej zotrvala na kasačnej sťažnosti
a dôvodoch v nej uvedených. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej uvedenej v jej vyjadrení ku kasačnej

sťažnosti, týkajúcej sa porušenia práva žalobkyne zo strany žalovanej na spravodlivý proces žalobkyňa
uviedla,žeodvolávaniesažalovanejnarozhodnutienajvyššiehosúdusp.zn.7Sžso/20/2010neobstojía
tozdôvodu,žesavzťahujenainéskutkovéokolnostiprípadu.Neoznámeniezačatiakonaniapovažovala
žalobkyňa za hrubý zásah do jej základných práv a slobôd. Trvala na to, že na tieto jej námietky krajský
súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočným spôsobom nereagoval.

V.

Konanie pred kasačným súdom

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 S.s.p)
preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2
S.s.p), v rozsahu námietok žalobkyne uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní

vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk
(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 S.s.p.) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobkyne
je dôvodná.

30. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.

k. 28Sa/13/2017-54 zo dňa 28. februára 2018, ktorým krajský súd žalobu žalobkyne zamietol.

31. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal
zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril
administratívny spis žalovaného správneho orgánu, na ktoré poukázal už krajský súd v odôvodnení

napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje.

32. Predmetom preskúmavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej č.
38939-3/2017-BA zo dňa 11.08.2017, ktorým žalovaná zamietla odvolanie žalobkyne a potvrdila
rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Považská Bystrica č. 289-34/2017-PB zo dňa 16.03.2017,

ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol o tom, že samostatne zárobkovo činnej osobe - žalobkyni -
nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 28.02.2010, ale povinné
nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniklo dňa 31.12.2010.

33. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správne súdnictvo v Slovenskej republike

vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby
verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je založené jednak na kontrole verejnej správy, či
táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak poskytuje ochranu subjektívnym právam osôb,
do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore so zákonom. Hlavnou úlohou správnehosúdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom ochrana práv fyzických a právnických osôb
a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom
právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv

pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie zákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná
ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt právneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na
dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd v správnom súdnictve poskytuje ochranu právam
alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a
rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 2 ods. 1 S.s.p.). Konanie pred správnym

súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 S.s.p.). Na rozhodnutie správneho súdu
je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 S.s.p). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať
ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy (§ 177 ods. 1 S.s.p.).

34. Kasačný súd dáva tiež do pozornosti, že správny súd nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou
pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa tretej hlavy tretej časti
Správneho súdneho poriadku (§§ 199 a nasl. S.s.p.) je posudzovať, či správny orgán príslušný na
konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný

stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými
právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho
orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom
prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v sociálnych veciach správny súd
nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ak žalobca je fyzickou osobou, ktorou namieta

nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu
a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych
právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho
orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Správny súd v konaní súdneho prieskumu
zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda preskúmava, či orgán štátnej správy konal a

rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní postupoval v súčinnosti s účastníkom konania, či
sa vysporiadal s jeho námietkami a či na základe skutkových zistení na základe logického a rozumného
uváženia ustálil správne svoj právny záver. Správny súd svoje skutkové zistenia a právne závery je
povinný náležite, zrozumiteľne a presvedčivo zdôvodniť v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej (§
139 ods. 2 S.s.p.).

35. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu náležite nepostupoval v súlade s procesnými
pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku,
keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v dostatočnom rozsahu náležite a presvedčivo nezdôvodnil

svoju právnu úvahu o zásadných otázkach žalobkyňou nastolených v žalobe, na základe ktorej ustálil
svoj právny záver o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovanej.

VI.

Právne posúdenie kasačným súdom

36. Podľa čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný,
demokratický a právny štát.

37.Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

38.Vzmyslečl.1ods.1prvávetaústavyjeSlovenskárepublikazvrchovaný,demokratickýaprávnyštát.

Základnou premisou materiálneho právneho štátu prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých.
To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, ako aj každý jednotlivec musí konať tak,
ako určuje právny poriadok. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 je zabezpečenie materiálneho
a nie formálneho právneho štátu. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval vprávnom názore: ,,V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené
princípy,akosúprávnaistotaaspravodlivosť(princípmateriálnehoprávnehoštátu),čomožnospoľahlivo
vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.

Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,
ktorými boli priznané“ (ÚS 17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu SR 1999, s. 365; zhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR 1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka
nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750).

39. Z uvedeného vyplýva, že pre zabezpečenie materiálneho právneho štátu je povinnosťou
mocenských orgánov štátu konať a rozhodovať v súlade so zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy.

40. Najvyšší súd Slovenskej republiky v kasačnom konaní pri prieskume zákonnosti napadnutého
rozsudku krajského súdu zameral svoju pozornosť k námietkam sťažovateľky - žalobkyne, ktorými

namietala,žekrajskýsúdsvojímkonanímarozhodovanímporušilzákontým,ženesprávnymprocesným
postupom jej znemožnil, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.).

41. Zo skutkových okolností danej veci, ktoré neboli v konaní ani sporné vyplýva, že Slovenská lekárska

komora vydala žalobkyni v súlade s ust. § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. na základe
jej žiadosti licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár v odbore pediatria
rozhodnutím zo dňa 28.2.2006 č. L1A/TN/0623/06, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 16.3.2006. Z
uvedeného nesporne vyplýva, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie L1A a to až do doby, kedy bolo
vydané rozhodnutie Slovenskej lekárskej komory č. LZA/TN/0623/06 - 263/2016-B zo dňa 10.5.2016,

ktorým došlo k zrušeniu licencie č. L1A/TN/0623/06 zo dňa 28.2.2006 a to v súlade s ust. § 74 ods. 1
písm. b) zákona č. 578/2004 Z. z. v spojitosti s ust. § 69 ods. 1 písm. e) zákona č. 578/2004 Z. z.. Za
kľúčovú otázku, na ktorú sa zameral, považoval krajský súd posúdenie právneho postavenia žalobkyne
pre účely povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia po 28.2.2010,
ku ktorému dátumu jej rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/200/01222/zdrav.-2

zo dňa 27.1.2010 bolo zrušené povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, udelené
rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2006/01416/zdrav.-2 zo dňa 19.4.2006.
Krajský súd mal za preukázané, že žalobkyňa bola s účinnosťou od 16.03.2006 držiteľom platnej licencie
č. L1A/TN/0623/06, ktorá ju aj po 28.02.2010 oprávňovala na výkon, resp. prevádzkovanie činnosti
subsumovateľnej pod ustanovenie § 3 písm. a) bod. 2 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom

do 31.12.2010. Podľa názoru krajského súdu licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v
povolaní lekár, udeľovaná v zmysle § 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z. (tzv. licencia typu
L1A) predstavuje v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom od 01.08.2006
do 31.12.2010 oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, čo žalobkyni zakladalo
status SZČO na účely sociálneho poistenia aj po 28.02.2010.

42. Žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti predovšetkým namietala, že krajský súd v dostatočnom
rozsahu nevenoval pozornosť jej námietkam, ktorými namietala nesprávny postup žalovaného
správneho orgánu v administratívnom konaní, majúcim za následok porušenie jej práv a oprávnených
záujmov a v odôvodnení napadnutého rozsudku ich nedostatočne resp. nijak neodôvodnil.

43. Podľa § 139 ods. 2 S.s.p. v odôvodnení rozsudku správny súd uvedie stručný priebeh
administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov
žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a

zainteresovanejverejnosti,posúdeniepodstatnýchskutkovýchtvrdeníaprávnychargumentov,prípadne
odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti
mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy
vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

44. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Správneho súdneho poriadku kasačný súd konštatuje, že
povinnosťousprávnehosúduvrámcisúdnehoprieskumuzákonnostirozhodnutiažalovanéhosprávneho
orgánu v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím a konaní im predchádzajúcich, je postupom
podľa právnej úpravy ustanovenej v druhej a tretej časti Správneho súdneho poriadku v súlade sozákladnými procesnými zásadami konania, preskúmať zákonnosť žalobou napadnutých rozhodnutí
správnych orgánov oboch stupňov a v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite odôvodniť svoje
skutkové zistenia a právne závery, teda rozsudok odôvodniť tak, aby jasným, určitým a zrozumiteľným

spôsobom bolo zrejmé, v akom rozsahu správny súd vykonal súdny prieskum napadnutého rozhodnutia
žalovaného správneho orgánu a postup mu predchádzajúci, z akých podkladov pri svojom rozhodovaní
vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, stručne, jasne a výstižne vysvetlil, akými
úvahami sa riadil pri hodnotení skutkových a právnych okolností namietaných v žalobe a zodpovedal
na najdôležitejšie otázky, v žalobe nastolené, tak vo vzťahu k hmotnoprávnemu nároku, ktorý bol

predmetom súdneho prieskumu, ako aj vo vzťahu k postupu správneho orgánu, ktorý predchádzal
vydaniu rozhodnutia žalovaným správnym orgánom. Povinnosť všeobecných súdov svoje rozhodnutia
riadne odôvodniť, zákonom predpokladaným spôsobom plynúcim z ust. § 139 ods. 2 S.s.p., predstavuje
súčasť práva na spravodlivý proces.
45. Kasačný súd v danej súvislosti upriamuje pozornosť na ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho
súdu (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2010 sp. zn.

4Sžo/12/2010), podľa ktorej „Z odôvodnenia rozhodnutia všeobecného súdu musí vyplývať vzťah medzi
skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane
druhej a preto odňatím možnosti konať pred súdom (denegatio iustitie) je aj také porušenie práva na
spravodlivý proces, kedy v hodnotení skutkových zistení súdom v napadnutom rozhodnutí absentuje
určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne

posudzovaných skutočností nezhodnotil a riadne sa s nimi nevysporiadal. Rozhodnutie všeobecného
súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť totiž
svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“

46. Rovnako najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

z 22. októbra 2015 sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, z ktorého vyplýva, že „súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom účastníka konania, je však povinný na zákonom predpokladané
a umožnené procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným
spôsobom reagovať v súlade s platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04,
IV. ÚS 329/04, IV. ÚS, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, (súčasná úprava v §

139 ods. 2 SSP), v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia. Povinnosť súdu v rámci riadneho
procesného postupu (t. j. v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu
skutkovýstavvnimirozhodovanejveci(bezohľadunajejprípadnúnáročnosť)astýmspojenápovinnosť
riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sú jedny zo základných
znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkov konania pred svojvôľou súdu.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy
je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany ... .
Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnych záverov, pričom tieto
závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.“

47. Uvedenou problematikou sa už viackrát zaoberal aj Európsky súd pre ľudské práva, podľa ktorého
z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmianávrhminavykonaniedôkazovstránsvýhradou,žemajúvýznamprerozhodnutie(Kraska
c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993). Rovnako rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na

ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsko z 21. januára 1999).

48. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva a ani Ústavného súdu Slovenskej republiky a v
neposlednom rade ani judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pritom nevyžaduje, aby na
každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Akýkoľvek
nedostatok alebo neadekvátnosť v odôvodnení môže viesť k nezákonnosti rozsudku z formálnych
dôvodov.

49. Vo svetle vyššie uvedenom kasačný súd podrobil prieskumu kasačnou sťažnosťou napadnutý

rozsudok krajského súdu. Kasačný súd v danej veci dospel k záveru, že z odôvodnenia rozhodnutia
krajského súdu nie je zjavné jeho vlastné posúdenie, keď z dôvodov uvádzaných krajským súdom v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že sa stotožnil so skutkovými zisteniami a právnym
záverom žalovanej, pričom z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva, na základe akej úvahy správnysúd ustálil svoj právny záver o zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia žalovaného. Správny súd
v odôvodnení rozhodnutia jasným a presvedčivým spôsobom neuvádza, akým spôsobom vyhodnotil
námietku žalobkyne, ktorou namietala nesprávny procesný postup žalovanej v oboch stupňoch, keď

ju žiadnym spôsobom neupovedomila o začatí predmetného nedávkového konania a neposkytla jej
príležitosťvyjadriťsakveci,čímjejznemožnilavyjadriťsakpodkladurozhodnutiaauplatniťsvojenávrhy
a dôkazné prostriedky, ktorým postupom došlo k zásahu do jej práv a oprávnených záujmov, nesúhlasiac
s argumentáciou žalovanej, že zákon neustanovuje, aký prvý úkon voči účastníkovi konania má byť voči
tomuto realizovaný, pričom takýmto prvým úkonom môže byť aj samotné doručenie rozhodnutia vo veci.

Žalobkyňa argumentáciu žalovanej považovala za nezákonnú, až proti ústavnú, pre zrejmú účelovosť
takéhoto postupu, keďže takýmto postupom prišla v správnom konaní o jednu inštanciu v rámci obrany
svojich práv a právom chránených záujmov.

50. Kasačný súd v danej súvislosti dáva do pozornosti právnu úpravu zakotvenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, v zmysle ktorej každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne
Slovenskej republiky. Uvedenou právnou úpravou ústava zaručuje každému základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu. Súčasne kasačný súd upriamuje pozornosť na právnu úpravu obsiahnutú v
Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 dojednaný
v Ríme 4. novembra 1950, a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce publikovaný

v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb. ( ďalej len „Dohovor“), ktorý v súlade s právnou úpravou
ustanovenou v čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky má prednosť pred zákonmi. Dohovor v čl. 6
stanoví, že každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych
právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Dohovor

v čl. 13 ustanovuje, že každý, koho práva a slobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí
mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby
pri plnení úradných povinností.

51. Vychádzajúc z citovanej úpravy ustanovenej tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore

plynie záver, že každému sa zaručuje právo na súdnu a inú právnu ochranu a teda tým sa mu zaručuje
právo na prejednanie jeho veci a s tým aj jeho právo vyjadriť sa v konaní ku všetkým vykonávaným
dôkazom v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Citovanú právnu úpravu ustanovenú tak
v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore nie je možné opomenúť ani v konaní v zmysle právnej
úpravy ustanovenej v §§ 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení začatého z podnetu organizačnej

zložky Sociálnej poisťovne v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods.
4 zákona o sociálnom poistení.

52. Kasačný súd zastáva názor, že konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003
Z. z. začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s §

185 ods. 4 uvedeného zákona nezbavuje Sociálnu poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania
ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným
dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy,
ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.

53. Vychádzajúc z uvedeného vyššie najvyšší súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu
v časti, týkajúcej sa porušenia práva žalobkyne na spravodlivý proces v administratívnom konaní, je
nejasné, neurčité a v neposlednom rade aj nepresvedčivé, ktorá skutočnosť podmieňuje nezákonnosť
napadnutého rozsudku krajského súdu pre jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov. Vzhľadom
k uvedenému najvyšší súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu v

preskúmavanejvecijejednostrannéaformalistické,atedaakozjavnenezdôvodnenéatýmajnesúladné
s právami v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a slobôd.

54. Z uvedených dôvodov najvyšší súd námietku žalobkyne uvedenú v kasačnej sťažnosti, ktorou

namietala, že krajský súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby
uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces
podľa § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. vyhodnotil ako dôvodnú, keďže táto spochybnila vecnú správnosť
napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Ďalšími námietkami žalobkyne uvedenými v kasačnejsťažnosti, ktorými namietala, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
podľa § 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p. sa kasačný súd nezaoberal a to práve z dôvodu nedostatočného
odôvodnenianapadnutéhorozhodnutiasprávnehosúdu.Zuvedenýchdôvodovkasačnýsúdpretopodľa

§ 462 ods. 1 v spojení s § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p. rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

55. V ďalšom konaní bude povinnosťou krajského súdu opätovne sa vecou dôsledne zaoberať,
upriamiť pozornosť na zásadnú otázku žalobkyňou nastolenou v žalobe vo vzťahu k porušeniu jej práv

nesprávnym procesným postupom žalovanej, v jej intenciách posúdiť zákonnosť rozhodnutia a postupu
žalovanej v oboch stupňoch, v súlade s názorom kasačného súdu vysloveným v tomto rozhodnutí a
vo veci opätovne rozhodnúť. Svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodní. V novom rozhodnutí
vo veci samej rozhodne krajský súd opätovne o nároku na náhradu trov konania vrátane o nároku na
náhradu trov kasačného konania (§ 467 ods. 3 S.s.p.).

56. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.
z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.