Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, June 18, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sžk/27/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6016200779
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Benczová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6016200779.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a Mgr. Petra Melichera, v právnej veci
žalobcu (sťažovateľa): E.. L.. E.. E. E., F..XX.C. XXXX, T. R. XX, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo
Policajného zboru v Banskej Bystrici, so sídlom ul. 9.mája č.1, Banská Bystrica, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BB-VO2-4-013/2015-PK zo dňa 18. mája 2016, o kasačnej
sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/90/2016-97 zo dňa 31.
januára 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.

II. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

O d ô v o d n e n i e

1. Kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj len „krajský
súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol
žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KRPZ-BB-

VO2-4-013/2015-PK zo dňa 18. mája 2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
Disciplinárny rozkaz č. 4 zo dňa 13. februára 2015 vydaný v prvom stupni riaditeľom Okresného
riaditeľstva Policajného zboru v Žiari nad Hronom (ďalej aj ako „prvostupňový orgán“), ktorým podľa §
53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej
informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej
len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) bolo žalobcovi uložené disciplinárne opatrenie, a to zníženie služobného
platu o 5% na dobu 1 mesiaca v stálej štátnej službe vo funkcii riaditeľa odboru Poriadkovej polície

Okresného riaditeľstva Policajného zboru (ďalej aj ako „PZ“) v Žiari nad Hronom, Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v Banskej Bystrici, služobného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

2. Prvostupňový orgán uložil žalobcovi disciplinárne opatrenie za disciplinárne previnenie podľa § 52
ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorého sa mal dopustiť tým, že:

- dňa 24. júla 2014 ako oprávnená osoba s loginom E. vykonal lustráciu dotknutej osoby E.. E. T.

v IS REGOB, pričom nepreukázal jednoznačný dôvod lustrácie dotknutej osoby, čím porušil článok
7 ods. 1 písm. c/ Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 57/2012 o bezpečnostnej
politike Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre oblasť informačných systémov v znení Nariadenia
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 115/2012,- nemal zmenené prvotné heslo do IS REGOB, k čomu sa vo vyjadrení kontrolnej skupine nevedel
vyjadriť, čím porušil článok 9 písm. c/ Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 164/2013
o ochrane osobných údajov v znení Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 74/2014.

Uvedeným konaním mal žalobca porušiť základnú povinnosť policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 73/1998 Z.z.

3. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že predchádzajúce rozhodnutie žalovaného, ktorým

žalovanýpotvrdildisciplinárnyrozkazprvostupňovéhoorgánu,bolokrajskýmsúdomzrušenérozsudkom
č.k. 24S/113/2015-53 zo dňa 11. decembra 2015, a to pre jeho nepreskúmateľnosť spôsobenú
nedostatkom dôvodov. Žalovaný v predchádzajúcom rozhodnutí v odôvodnení neuviedol ako posúdil
odvolacie námietky žalobcu, opísal len stanovisko prvostupňového orgánu k odvolaniu a neuviedol
svoje vlastné stanovisko. Neuviedol ani to, ako jednotlivé dôkazy vyhodnotil a aké skutočnosti z nich
zistil, a to ani minimálne odkazom na správnosť zistení prvostupňového orgánu. Predchádzajúce

rozhodnutie žalovaného bolo krajským súdom zrušené, pretože cit.: „...napadnuté rozhodnutie nie je
možné preskúmať bez toho, aby z odôvodnenia nebolo možné zistiť, na základe ktorých skutočností
bolo rozhodnuté, t. j. ako žalovaný posúdil každú z podstatných odvolacích námietok, ako a na základe
čoho v rámci prieskumu celého rozhodnutia dospel k záverom vyjadreným vo výroku rozhodnutia“. Po
opätovnom vrátení veci žalovanému bolo jeho úlohou posúdiť všetky podstatné odvolacie námietky a

rozhodnutie odôvodniť v súlade s § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.

4. V novom rozhodnutí vo veci žalovaný odôvodnil napadnuté rozhodnutie zákonnosťou prvostupňového
rozhodnutia, jeho správnosťou založenou náležite zisteným skutkovým stavom a správnosťou právneho
posúdenia s tým, že pred jeho vydaním žalobcovi bolo umožnené využiť jeho práva v zmysle § 237

zákona č. 73/1998 Z.z.. Krajský súd mal za to, že prvostupňový orgán dostatočným spôsobom preukázal
spáchanie disciplinárneho previnenia, keď vychádzal z toho, že žalobca kontrolnému orgánu a ani
počas disciplinárneho konania, neuviedol žiadny preukázateľný dôvod pre vykonanú lustráciu a zároveň
prvostupňovýorgánsizabezpečilsprávyodpodriadenýchútvarovaútvaru,ktorýžalobcariadil,zktorých
vyplýva, že tieto neevidovali v roku 2014 ani priestupok ani trestný čin, kde by sa takáto potreba lustrácie

vyskytla.Totovyhodnotiltak,žeztýchtoskutočnostívyplýva,ženebolpreukázateľnýdôvodtútolustráciu
vykonať. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia podľa krajského súdu vyplýva aj to, že sa žalovaný
zaoberal všetkými podstatnými odvolacími námietkami. To, že s tým žalobca nesúhlasí, nemá podľa
krajského súdu žiadny právny význam. Relevantné argumenty a námietky účastníka konania sú také,
ktoré sa týkajú skutkových zistení a spôsobu, akým k nim správny orgán dospel, právneho posúdenia

týchto skutkových zistení, a tiež takých procesných pochybení, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie.

5. Krajský súd dôvodil, že odvolacia námietka o nedostatkoch odôvodnenia prvostupňového
rozhodnutia, ktorá s jeho obsahom nekorešponduje, resp. ktorá sa nevzťahuje ku skutkovým

zisteniam, na základe ktorých bol založený výrok rozhodnutia, nemôže byť považovaná za námietku
podstatnú, ktorej nezodpovedanie by spôsobilo nepreskúmateľnosť rozhodnutia alebo jeho arbitrárnosť.
Prvostupňový orgán zodpovedal námietku uplynutia lehoty na uloženie disciplinárneho previnenia v
odôvodnení už tým, že na druhej strane odôvodnenia uviedol, kedy a z čoho sa o disciplinárnom
previnení dozvedel. K návrhu na doplnenie spisu o ďalšie registratúrne záznamy ako prílohy k úradnému

záznamu prvostupňový orgán v odôvodnení uviedol, že získal tie prílohy, resp. registratúrne záznamy,
ktoré súviseli s disciplinárnym konaním. Posledný z návrhov mal smerovať k preukazovaniu, že
informácie tretím osobám mohli poskytnúť iné osoby, a teda smeroval ku skutku, ktorý bol žalobcovi
kladený za vinu v oznámení o začatí disciplinárneho konania, avšak ktorý mu nebol kladený za
vinu v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia sa vzťahuje výlučne k výroku

rozhodnutia, a preto nebol dôvod zdôvodňovať, prečo nebolo návrhu na vykonanie dokazovania
vyhovené, keď návrh sa netýkal skutku uvedeného vo výroku rozhodnutia, a preto ani v tejto časti
nešlo o podstatnú odvolaciu námietku. Nezodpovedanie tejto nepodstatnej námietky nespôsobilo podľa
krajského súdu nezákonnosť rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Ďalej krajský súd poukázal na § 243
ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. a uviedol, že odvolací orgán sa práve návrhmi žalobcu musel zaoberať,

aby mohol posúdiť, či je potrebné konanie doplniť, alebo či trpí nedostatkami, ktoré je potrebné odstrániť.
Žalovaný sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia s návrhmi žalobcu vysporiadal v podstate tak, že
sa stotožnil s dôvodmi obsiahnutými v prvostupňovom rozhodnutí.6. Krajský súd sa otázkou, či bola zodpovednosť voči žalobcovi vyvodená v zákonom stanovenej lehote,
zaoberal aj z úradnej povinnosti. Z obsahu administratívneho spisu zistil, že nadriadenému žalobcu
bol 16. januára 2015 doručený Úradný záznam o výsledku kontroly vykonanej Ministerstvom vnútra

Slovenskej republiky, Sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Úradom kontroly, Odborom sťažností a
kontroly výkonu štátnej služby z 15. januára 2015, z ktorého mohol zistiť, že žalobca vykonal lustráciu
bez toho, aby uviedol dôvod, resp. kontrolnej skupine takýto dôvod nepreukázal a tiež, že si ako užívateľ
informačného systému nezmenil heslo. Disciplinárne opatrenie bolo žalobcovi uložené jeho vyhlásením
13. februára 2015. To znamená, že bolo uložené v lehote 30 dní odo dňa, keď sa nadriadený žalobcu

dozvedel o výsledku prešetrovania konania žalobcu Úradom kontroly Ministerstva vnútra Slovenskej
republiky. Podľa krajského súdu nebolo sporné, že išlo o orgán, ktorý bol oprávnený podnet pani T.
prešetriť a ktorý takúto kontrolnú činnosť vo vzťahu k žalobcovi bol oprávnený vykonať. Preto lehota 30
dní začala plynúť až odo dňa, kedy sa nadriadený žalobcu dozvedel o výsledku takéhoto prešetrovania,
čo bol deň 16. januára 2015.

7. Krajský súd uviedol, že nie je možné od žalobcu požadovať, aby preukazoval, že sa disciplinárneho
previnenia nedopustil, keďže by to bolo aj v rozpore so základnými zásadami logiky. Avšak toto
nezbavuje žalobcu zodpovednosti za to, že použil informačný systém v súlade so zásadami bezpečného
využívania na základe preukázateľného dôvodu. Preto sa krajský súd nestotožnil s argumentáciou
žalobcu, že žalovaný preniesol dôkazné bremeno na žalobcu a potrestal ho z dôvodu, že žalobca

toto dôkazné bremeno nezvládol. Úvaha žalovaného, že žalobca v súvislosti s vykonanou lustráciou
neoznačil (ani nepreukazoval) žiadny dôvod a zároveň žalovaný zistil, že takýmto dôvodom nemohlo
byť žiadne konanie o trestnom čine alebo priestupku z čoho vyplynulo, že žalobca porušil nariadenie,
podľa ktorého na využitie informačného systému musí mať policajt oprávnený a preukázateľný dôvod, je
podľa krajského súdu úvahou, ktorá vychádza zo skutočností v konaní zisťovaných, je v súlade s týmto

vykonaným dokazovaním a je výsledkom logického uvažovania.

8. Krajský súd dôvodil, že medzi základné povinnosti policajta v zmysle § 48 ods. 3 zákona č. 73/1998
Z.z. patrí aj povinnosť svedomite plniť úlohy uložené nariadeniami, ak bol s nimi riadne oboznámený.
Zo znenia článku 7 ods. 1 písm. c/ Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o bezpečnostnej

politike ministerstva vnútra vyplýva, že úlohou policajta ako užívateľa informačného systému je tento
užívať len na základe preukázateľného dôvodu oprávňujúceho na prístup do informačného systému,
teda bez takéhoto dôvodu nie je oprávnený informačný systém využívať. Využívať ho pritom možno
len takým spôsobom, ktorým sa dodržia platné bezpečnostné zásady tak na využívanie informačného
systému, ako aj na spracovanie údajov z neho zistených. To znamená, že nadriadený na základe

takto uložených úloh policajtovi je oprávnený od neho požadovať oznámenie preukázateľného dôvodu
oprávňujúceho policajta na použitie informačného systému. Pokiaľ by tomu tak nebolo, zodpovednosť
policajta by bola len iluzórna. Podľa krajského súdu nemôže obstáť ani námietka, že mohli existovať
iné dôvody oprávneného prístupu do informačného systému za účelom zisťovania údajov o pani T., aké
zisťovalžalovaný,pretožežalobcavdisciplinárnomkonaníanivkonaníodvolacomžiadnetakétodôvody

neoznačil. Prvostupňový orgán teda logicky zisťoval existenciu takéhoto dôvodu v rámci kompetencií
útvaru, v ktorom žalobca vykonával riadiacu činnosť. Negatívnu skutočnosť, že nemal oprávnený dôvod
na využitie informačného systému pre lustráciu pani T., logicky zisťoval tak, že zisťoval, či existovala
pozitívna skutočnosť, to znamená, či oprávnený dôvod mal.

9. Krajský súd ďalej s poukazom na § 59 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. uviedol, že toto ustanovenie rieši
stret disciplinárneho a trestného konania tak, že dôvodom na zastavenie disciplinárneho konania je len
právoplatne skončená trestná vec. V takom prípade, ak by bol žalobca právoplatne v trestnom konaní
odsúdený, bolo by úlohou správneho orgánu skúmať, či ide o skutok, ktorý je totožný s disciplinárnym
previnením.Podľakrajskéhosúdupretonemožnoničvyčítaťprvostupňovémuorgánuaanižalovanému,

že nenašiel dôvody na zastavenie disciplinárneho konania potom, ako zistil, že proti žalobcovi nebolo
ani vznesené obvinenie, nie to ešte právoplatne skončené trestné konanie. Takáto úprava je v súlade
so zásadou ne bis in idem, ktorá je zakotvená v Dohovore o ochrane ľudských a základných slobôd,
konkrétne v Protokole č. 7 článku 4 odseku 1, podľa ktorého nikoho nemožno stíhať, alebo potrestať v
trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený

alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu. Zákon č. 73/1978
Zb. zabraňuje dvojitému trestaniu aj v prípade, že by išlo o disciplinárne previnenie, ktoré nemá znaky
trestného obvinenia, a teda ak bolo uložené skôr, potrestanie v disciplinárnom konaní nebránilo vedeniu
trestného konania, avšak tak ako je uvedené vo vete za bodkočiarkou § 59 ods. 1 uvedeného zákona,disciplinárne opatrenie sa zruší s účinnosťou odo dňa jeho uloženia, ak bol policajt za ten istý skutok
právoplatne odsúdený až po tom, ako bolo disciplinárne opatrenie uložené. Krajský súd v tejto súvislosti
uzavrel, že pokiaľ bolo v disciplinárnom konaní zisťované, či bolo vedené trestné konanie voči žalobcovi

a v akom je štádiu, tak takéto zisťovanie postačovalo na to, aby oprávnený orgán mohol posúdiť, či sú
tu dôvody na zastavenie disciplinárneho konania.

10. Ďalej krajský súd dôvodil, že na disciplinárne konanie podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sa vzťahujú
jednak ustanovenia upravujúce disciplinárnu právomoc a disciplinárne previnenia v § 50 až § 62, ale aj

ustanovenia o konaní vo veciach služobného pomeru, ktoré sú upravené v tomto zákone v § 231 a nasl.
Práva a povinnosti účastníkov konania upravuje § 237. Z odseku 2 tohto ustanovenia je podľa krajského
súdu nepochybné, že zákon dáva účastníkovi právo nahliadnuť do spisu s výnimkou protokolov o
hlasovaní a robiť si z neho výpisy. Pokiaľ by v súvislosti s právom na vydanie fotokópie obsahu spisu
akceptoval názor žalobcu, nešlo by o výklad tohto ustanovenia, ale o jeho rozšírenie, doplnenie o ďalšie
právo. Zákonodarca takúto úpravu prijal v roku 1998, kedy vyhotovovanie fotokópií dokumentov bolo

bežnou záležitosťou. To znamená, že ani historickým výkladom by nebolo možné dôjsť k tomu, že
právo robiť si výpisy znamená právo na fotokópiu spisu, preto žalobcovi patriace právo upreté nebolo.
Do spisu mal možnosť nahliadnuť a robiť si z neho výpisy. Aj v prípade, že by žalobca mal právo na
fotokópiu spisu a táto by mu nebola vydaná a bolo by mu umožnené len nahliadnuť do spisu, nešlo by
podľa krajského súdu o také procesné pochybenie, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako podstatné vo

vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia a na ktoré by teda súd v rámci preskúmavania zákonnosti
napadnutého rozhodnutia mohol prihliadnuť.

11. Podľa krajského súdu si žalobca ustanovenie článku 7 ods. 1 písm. c/ Nariadenia o bezpečnostnej
politike vykladá tak, že oprávnený dôvod sa vzťahuje len k spracovaniu informácií získaných z

informačného systému a nie aj k ich získavaniu. Takýto výklad ale nemá oporu v texte tohto ustanovenia
a vymyká sa gramatickému a logickému výkladu. S poukazom na znenie tohto článku krajský súd
zdôraznil, že policajt, resp. užívateľ informačného systému zodpovedá za to, že využíva informačný
systém a spracúva údaje z neho podľa bezpečnostných zásad. Ďalej, že využíva informačný systém
a spracúva údaje získané z tohto informačného systému len na základe preukázateľného dôvodu

oprávňujúceho na prístup do informačného systému. Výklad uvedeného článku nariadenia žalobcom
je podľa názoru krajského súdu založený na nesprávnej interpretácii predmetného nariadenia, ktorá
nezodpovedá jeho obsahu.
12. Pokiaľ žalobca namietal nezákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného na tom základe, ako
sa žalovaný vysporiadal s odvolacou námietkou o nesprávnom postupe pri ukladaní disciplinárneho

opatrenia, táto skutočnosť podľa krajského súdu nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia.
Žalovaný sa s touto odvolacou námietkou vysporiadal jasne, zrozumiteľne a dostatočne podrobne,
keď uviedol, že disciplinárne opatrenie na zníženie platu 5% na dobu jedného mesiaca je primerané
povahezistenýchdisciplinárnychprevinení.Žalovanýzaujalstanovisko,žeoprávnenýorgánpriukladaní
disciplinárneho opatrenia prihliadal na povahu protiprávneho konania a na okolnosti, za ktorých bol

skutok spáchaný. Žalobca vedome porušil právnu povinnosť ustanovenú v § 48 ods. 3 písm. a/ zákona
č. 73/1998 Z.z. Zo strany žalobcu išlo o závažné porušenie služobnej disciplíny. V jednom konaní mu
bolo uložené disciplinárne opatrenie za porušenie povinností vyplývajúcich z dvoch interných predpisov.
Správny orgán prihliadol aj na doterajší postoj policajta k plneniu služobných povinností, a to najmä
na skutočnosť, že žalobca si v krátkom časovom slede pred uložením tohto disciplinárneho opatrenia

neplnil svedomite služobné povinnosti. Z toho vyplýva, že tu boli zobraté do úvahy všetky kritériá, na
ktoré musí nadriadený prihliadať pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia v zmysle § 56 ods.
2 uvedeného zákona. Pokiaľ žalobca namietal nedostatky vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu,
krajský súd považoval za potrebné uviesť, že v preskúmavanom prípade bolo napadnutým rozhodnutím
prvostupňové rozhodnutie potvrdené, a preto treba na ne pozerať ako na jeden celok. Keď prvostupňový

orgán uviedol, že prihliadol aj na v tom čase vedené ďalšie disciplinárne konanie voči žalobcovi v štádiu
odvolacieho konania, nebolo to podľa názoru krajského súdu v rozpore s uvedeným ustanovením § 56
ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z.

13. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia

pred vydaním prvostupňového rozhodnutia krajský súd uviedol, že konanie o disciplinárnom previnení
policajta podľa zákona č. 73/1998 Z.z. sa neriadi správnym poriadkom. Správny poriadok na rozdiel
od zákona č. 73/1998 Z.z. ukladá správnemu orgánu umožniť účastníkovi konania vyjadriť sa k
podkladom rozhodnutia. S poukazom na § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. krajský súd zdôraznil, žepred uložením disciplinárneho opatrenia bola žalobcovi daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať
dôkazy a obhajovať sa. Žalobca v prvostupňovom konaní tvrdil, že lustráciu vykonal v súlade so
zákonom, avšak dôvod lustrácie neobjasnil napriek tomu, že bol pri predchádzajúcej kontrole vykonanej

príslušným útvarom Inšpekcie Ministerstva vnútra na to dopytovaný. Neurobil tak ani v odvolacom
konaní. Krajský súd preto zhodne so žalovaným nepovažoval za podstatné porušenie procesných
predpisov skutočnosť, že prvostupňový orgán napriek žiadosti žalobcu pred vydaním rozhodnutia tohto
neoboznámil s výsledkami jeho šetrenia, a to odpoveďami podriadených útvarov o tom, či bolo vedené
trestné stíhanie alebo priestupok, v ktorom by figurovala lustrovaná osoba. Služobný pomer podľa

zákona č. 73/1998 Z.z. má verejnoprávny charakter, je založený na prísnej subordinácii a požiadavke
striktného dodržiavania povinností policajtmi. Tomu zodpovedá aj úprava disciplinárneho konania. Podľa
krajského súdu prvostupňovému orgánu nemožno vytknúť, že by nesplnil povinnosť uvedenú v tomto
predpise, ktorý od neho vyžaduje, aby dal možnosť účastníkovi konania vyjadriť sa, obhajovať sa a
podať návrhy na vykonanie dôkazov.

14. Nedôvodnou vyhodnotil krajský súd aj námietku žalobcu o porušení procesného postupu
prvostupňovým orgánom z dôvodu zmeny skutku a jeho právnej kvalifikácie. Táto skutočnosť nemá
podľa krajského súdu oporu v obsahu administratívneho spisu. S poukazom na § 52 ods. 1 zákona č.
73/1998 Z.z. krajský súd uviedol, že žalobca bol disciplinárne potrestaný za dve disciplinárne previnenia
uvedené v oznámení o začatí konania. Oznámenie sa týkalo viacerých disciplinárnych previnení.

15. Vo vzťahu k porušeniu článku 9 písm. c/ Nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky k
ochrane osobných údajov krajský súd uviedol, že administratívny spis obsahuje dôkaz o tom, že žalobca
si heslo nezmenil. Takýmto dôkazom je výstup z informačného systému, podľa ktorého bol žalobca
prihlásený do tohto systému, pričom niekto iný ako žalobca, konkrétne kontrolná skupina, vstúpila

do informačného systému pod jeho prihlasovacími údajmi, a to nielen užívateľským menom, ale aj
heslom. Logicky bez hesla do informačného systému vstúpiť nie je možné. Krajský súd dôvodil, že
medzi účastníkmi nebolo sporné, že každý policajt ako užívateľ informačného systému dostane od
administrátora prístup do tohto informačného systému, resp. tento mu prístup zriadi s tým, že mu dá
prvotné heslo, ktoré má rovnaké znaky pre každé prvotné heslo, to znamená pre každého užívateľa

informačného systému a ktoré pozostáva z rovnakých znakov a mena policajta. Z toho je evidentné, že
každý iný užívateľ informačného systému si môže takéto prvotné heslá ktoréhokoľvek policajta odvodiť
a tak teoreticky tento systém zneužiť. Preto je povinnosťou policajta, ako je uvedené v predmetnom
nariadení, tieto heslá meniť. Keďže bolo v disciplinárnom konaní zistené, že žalobca si nezmenil prvotné
heslo, ktoré si ľahko odvodí každý užívateľ informačného systému, nesplnil si povinnosť zmeniť heslo

tak, ako mu to ukladá vyššie citované nariadenie.

16. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 SSP a keďže žalobca v konaní úspešný nebol,
preto mu krajský súd náhradu trov konania nepriznal.

17. Žalobca podal riadne a včas proti rozhodnutiu krajského súdu kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci krajskému súdu na ďalšie konanie.

18. S poukazom na § 21 ods. 13 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy
a § 13 ods. 1 SSP namietal miestnu nepríslušnosť konajúceho krajského súdu. V tejto súvislosti

uviedol, že v žalobe nesprávne označil ako žalovaného Krajské riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici,
pričom v čase podania žaloby bolo v postavení právneho nástupcu Krajského riaditeľstva PZ v
Banskej Bystrici Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Poukázal na rozhodnutie Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky zo dňa 12. decembra 2012 č. SLV-PS-1120/2012, ktorým došlo k zrušeniu
Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici ako rozpočtovej organizácie ku dňu 31. decembru 2012.

Mal za to, že jeho pochybenie pri označení žalovaného mu nemôže byť na ujmu. Bolo povinnosťou
konajúceho krajského súdu preskúmať otázku miestnej príslušnosti a dospieť k poznaniu, že miestna
príslušnosťkonajúcehosúduneboladaná.Vtejtosúvislostirovnakonamietalpoverenienazastupovanie
pred krajským súdom E.. D.. E. Š., ktoré vydal riaditeľ Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici
H.. D.. Š. Š.. Mal za to, že na základe zrušenia Krajského riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici ako

rozpočtovej organizácie H.. D.. Š. Š. nebol oprávnený vydať poverenie na právne zastupovanie, pretože
nebol štatutárnym orgánom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako právneho nástupcu Krajského
riaditeľstva PZ v Banskej Bystrici. V konaní pred súdom vystupovalo v postavení žalovaného Krajské
riaditeľstvo PZ v Banskej Bystrici neoprávnene, keďže nemalo procesnú subjektivitu.19. Ďalej namietal zistenie krajského súdu o nevykonaní predmetného disciplinárneho rozkazu. Dôvodil,
že nielenže v súdnom spise chýba disciplinárny rozkaz prvostupňového orgánu, ale súdny spis

neobsahuje ani iné podklady, z ktorých by krajský súd mohol vyvodiť záver, že disciplinárny rozkaz
prvostupňového orgánu nebol vykonaný. Preto sa domnieval, že toto zistenie krajského súdu bolo
získané nezákonne na základe kontaktu s osobou z prostredia Policajného zboru (podľa žalobcu J.
H.. D.. Š.), pričom postup predsedníčky senátu krajského súdu počas pojednávania podľa žalobcu
nasvedčuje tomu, že sa touto osobou nechala ovplyvniť. Mal za to, že predsedníčka senátu sa

informáciou o nevykonaní, resp. nevykonateľnosti predmetného disciplinárneho rozkazu snažila žalobcu
naviesť na späťvzatie žaloby a týmto postupom preukázala svoju zaujatosť, keďže konala v prospech
žalovaného.

20. Podľa žalobcu krajský súd nesprávne právne posúdil jeho žalobné námietky, ktorými poukazoval
jednak na nezákonnosť rozhodnutia (disciplinárneho rozkazu) prvostupňového orgánu, ktorý sa

nezaoberal návrhmi žalobcu na doplnenie dokazovania a jednak na nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia žalovaného, ktorý sa s dotknutou námietkou žalobcu proti disciplinárnemu rozkazu
nezaoberal v tom zmysle, či je alebo nie je dôvodná, ale sám návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania
vybavil z hľadiska obsahu. Žalobca konštatoval, že tri návrhy na doplnenie dokazovania podal v
prvostupňovom konaní, pred vydaním disciplinárneho rozkazu, s cieľom ho zákonným spôsobom

ovplyvniť. Namietal, že z disciplinárneho rozkazu vôbec nie je zrejmé, či, prípadne ako sa návrhmi
žalobcu na doplnenie dokazovania prvostupňový orgán zaoberal. Touto skutočnosťou dôvodil aj
v odvolaní proti disciplinárnemu rozkazu, pričom žalovaný ako odvolací orgán návrhy žalobcu na
doplnenie dokazovania sám vyhodnotil a vybavil. Odobrením tohto postupu žalovaného krajský súd
podľa žalobcu poprel dvojinštančnosť konania. Žalobca neprijal argumentáciu krajského súdu v tomto

smere a poukázal na jeho práva ako účastníka konania garantované zákonom v konaní na prvom stupni.

21. Nestotožnil sa s úvahou krajského súdu, že prvostupňový orgán zodpovedal námietku uplynutia
lehoty na uloženie disciplinárneho previnenia v odôvodnení už tým, že uviedol, kedy a z čoho sa o
disciplinárnomprevinenídozvedel.Vtejtosúvislostižalobcakonštatoval,žekrajskýsúdsasíceodvoláva

na odôvodnenie disciplinárneho rozkazu, avšak v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku ho nemal k
dispozícii. Svedčiť o tom má kópia súdneho spisu, ktorú si žalobca po vyhlásení napadnutého rozsudku
vyžiadal. V opačnom prípade žalobcovi nebola vydaná úplná fotokópia súdneho spisu, čím mu bolo
znemožnené uplatniť procesné práva v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Navyše na posúdenie toho, či v disciplinárnom konaní nedošlo k uloženiu disciplinárneho

opatrenia po uplynutí zákonnej 30-dňovej lehoty, nepostačovalo len rozhodnutie prvostupňového
orgánu, ale celý disciplinárny spis, a ten podľa žalobcu krajský súd nemal celý k dispozícii (iba niektoré
vybrané písomnosti). Preto ak sa krajský súd zaoberal otázkou plynutia zákonnej lehoty na uloženie
disciplinárnehoopatreniaanemalkdispozíciispiszdisciplinárnehokonania,ktorýobsahujerozhodujúce
podklady pre posúdenie tejto otázky, konal podľa žalobcu bez opory v skutkových okolnostiach,

svojvoľne a nezákonne. Krajský súd ale mal k dispozícii písomnosti označené ako „Disciplinárne
konanie, vyjadrenie - zaslanie“ zo dňa 05. februára 2015 a „Odvolanie proti disciplinárnemu rozkazu
riaditeľa OR PZ Žiar nad Hronom č. 4/2015 zo dňa 13.02.2015“, z ktorých vyplýva zistenie žalobcu, že
podanie p. T., ktoré zakladalo dôvod na vykonanie disciplinárneho konania, prišlo z Úradu na ochranu
osobnýchúdajovnaSekciukontrolyainšpekčnejslužbyMinisterstvavnútraSlovenskejrepublikyaodtiaľ

bolo elektronicky doručené do schránky aj prvému viceprezidentovi PZ už dňa 22. septembra 2014. To
znamená ešte pred začatím kontroly zo strany Sekcie kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky. Podľa žalobcu túto skutočnosť krajský súd účelovo prehliadol.

22. Dôvodil, že prvý viceprezident PZ bol nadriadeným, ktorého disciplinárna právomoc zahŕňala rozsah

disciplinárnej právomoci riaditeľa Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom, ktorý rozhodol o uložení
disciplinárneho opatrenia v prvom stupni. Ak bolo prvému viceprezidentovi PZ doručené podanie p.
T. dňa 22. septembra 2014, mal s poukazom na § 49 písm. d/ zákona č. 73/1998 Z.z. povinnosť
buď vyvodiť dôsledky z porušenia služobných povinností proti žalobcovi (uložiť disciplinárne opatrenie)
alebo navrhnúť vyvodenie dôsledkov z porušenia služobných povinností inému nadriadenému. V zmysle

uvedeného a s poukazom na znenie § 57 ods. 1 uvedeného zákona mal žalobca za to, že lehota na
uloženie disciplinárneho opatrenia mohla začať plynúť už odo dňa 22. septembra 2014. V tejto súvislosti
nesúhlasil s posúdením začiatku plynutia lehoty na uloženie disciplinárneho opatrenia žalovaným, ktoré
prevzal aj krajský súd a podľa ktorého príslušná lehota začala plynúť až okamihom doručenia záznamuo vykonaní kontroly riaditeľovi Okresného riaditeľstva PZ v Žiari nad Hronom. Taký výklad ustanovenia §
57 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. by podľa žalobcu prichádzal do úvahy iba vtedy, ak by sa pred výkonom
kontroly o disciplinárnom previnení nedozvedel prvý viceprezident PZ. Zdôraznil, že ak sa ktorýkoľvek

z nadriadených, ktorý má disciplinárnu právomoc podľa interného predpisu dozvie o disciplinárnom
previnení, je s touto okolnosťou spojené automaticky začatie plynutia zákonnej lehoty 30 dní na uloženie
disciplinárneho opatrenia.

23. Ďalej uviedol, že ak by krajský súd mal k dispozícii disciplinárny spis z konania na prvom stupni,

zistil by, že prvostupňový orgán sa snažil do konania súčasne so záznamom z kontroly zabezpečiť celý
súvisiaci spisový materiál z kontroly. Do konania so záznamom z kontroly si zabezpečil aj ďalšie tri
písomnosti s poradovými číslami 178-001, 178-005 a 178-009, ktoré mu poskytol na základe vlastného
rozhodnutia kontrolný orgán. Teda nie prvostupňový orgán určil, ktoré písomnosti zo spisu vzťahujúceho
sa ku kontrole sú dôležité pre disciplinárne konanie, ale kontrolný orgán rozhodol o tom, ktoré písomnosti
budú poskytnuté z kontrolného spisu a ktoré môže prvostupňový orgán využiť. Preto žalobca navrhol

pred vydaním disciplinárneho rozkazu doplnenie disciplinárneho spisu o ďalšie písomnosti súvisiace s
kontrolou. Zastával názor, že dotknuté chýbajúce písomnosti mohli mať zásadný dôkazný význam pre
rozhodnutie vo veci. Prvostupňový orgán však chýbajúce písomnosti nezabezpečil a svoj postup vôbec
nezdôvodnil. Tento nedostatok neodstránil ani žalovaný a navyše sa s námietkou žalobcu vysporiadal
konštatovaním, že písomnosti evidované pod vyššie uvedenými poradovými číslami boli postačujúce na

zdôvodnenie vedeného disciplinárneho konania. Podľa žalobcu však toto žalovaný nemohol objektívne
konštatovať, nakoľko obsah chýbajúcich písomností nepoznal. Chýbajúce písomnosti mohli podľa
žalobcu obsahovať významné dôkazy pre konanie a bolo povinnosťou prvostupňového orgánu sa
s touto okolnosťou vysporiadať. Navyše žalovaný uvedeným konštatovaním nerešpektoval právny
názor krajského súdu vyslovený v skôr vydanom rozhodnutí, ktorým krajský súd zrušil pôvodné

rozhodnutie žalovaného vo veci. Žalobca zdôraznil, že zrušenie pôvodného rozhodnutia žalovaného
bolo odôvodnené nevybavením žiadnych odvolacích námietok žalobcu, ktoré mali zásadný význam pre
rozhodnutie. Mal za to, že žalovaný sa dopustil rovnakého nezákonného postupu, za ktorý mu bolo
zrušené skoršie rozhodnutie, a to len s malým rozdielom, kedy toto nevybavenie zásadnej odvolacej
námietky zastieral tým, že to, čo v rámci obsahu námietky bolo vytýkané prvostupňovému orgánu,

vykonal sám akoby bol prvostupňový orgán. Argumentáciu krajského súdu poukazujúci na znenie § 243
ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. považoval vzhľadom na okolnosti prípadu a dvojinštančnosť konania za
neprijateľnú.

24. Žalobca konštatoval, že krajský súd nesprávne aplikoval interný predpis a súčasne poprel

zákonné ustanovenia napriek vecným a logickým súvislostiam argumentácie žalobcu, ktorá dokazovala
nesprávnu a nezákonnú aplikáciu interného predpisu zo strany žalovaného v súvislosti s konaním
žalobcu. Dokazovať to má tá skutočnosť, že podľa výroku disciplinárneho rozkazu žalobca nepreukázal
jednoznačný dôvod lustrácie. V tejto súvislosti namietal, že konaním správnych orgánov došlo k prenosu
dôkazného bremena zakotveného v zákone na žalobcu. Mal za to, že nebol povinný nič dokazovať a mal

len právo podieľať sa na dokazovaní v disciplinárnom konaní. Ide o pravidlá konania zakotvené v zákone
č. 73/1998 Z.z., ktoré spolu so žalovaným ignoroval aj krajský súd. Týmto postupom došlo k popieraniu
právnej sily zákona, ktorá je vyššia, a preto dodržiavanie pravidiel ustanovených v zákone má prednosť
pred pravidlom v internom predpise. Nesprávnu aplikáciu čl. 7 ods. 1 písm. c/ nariadenia č. 57/2012 v
znení nariadenia č. 115/2012 dokazuje tá skutočnosť, že žalobca lustráciu osoby vykonal, ale údaje už v

ďalšej služobnej činnosti nevyužíval, t.j. údaje získané z lustrácie nespracovával. Zdôraznil, že uvedené
ustanovenie interného predpisu pojednáva práve o spracovaní údajov. Význam slova spracovávať si v
tejto súvislosti krajský súd vyložil svojvoľne a v rozpore s logikou.

25.Zastávalnázor,žepokiaľkrajskýsúdhovoríibaokompetenciáchžalobcuvrámciútvaru,ignorujetým

právny rámec daný zákonmi. Konštatoval, že neexistuje právny predpis, ktorý by vymedzoval žalobcovi
rámec kompetencií lustrovať p. T. len v prípade, ak je na niektorom jemu podriadenom útvare vedené
konanie o priestupku alebo trestnom čine. Namietal, že krajský súd nezobral do úvahy postup, ktorý
žalobca realizoval pri lustrácii a poukázal naň na pojednávaní, pričom zámerne ho v disciplinárnom
konaní zamlčal. Uviedol, že disponoval telefónnym číslom, ktorého lustrovaním sa snažil zistiť, kto je

jeho užívateľom. Konal tak preto, že súčasne s telefónnym číslom dostal informáciu od osoby konajúcej
v prospech PZ, že osoba využívajúca toto telefónne číslo na území mesta Žiar nad Hronom distribuuje
drogy. Po zistení osoby využívajúcej predmetné telefónne číslo a jej preverení v systéme REGOB bolo
žalobcovi zrejmé, že dotknutá osoba vzhľadom na osobné údaje o pobyte a veku nebude mať súvis spáchaním trestnej činnosti, tzn. žalobca dostal zavádzajúcu informáciu a s údajmi o tejto osobe ďalej
nepracoval a nevyužíval ich. Tento postup žalobca považoval za neodporujúci zákonu a súladný s
bežnou praxou nadriadených žalobcu, ako aj radových policajtov.

26. Rozporoval výklad ustanovenia § 59 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. zo strany krajského súdu
a uviedol, že uvedené zákonné ustanovenie nerieši stret disciplinárneho a trestného konania, ale
právoplatných rozhodnutí vydaných v prípade toho istého skutku v trestnom a disciplinárnom konaní.
Poukázal na to, že vo veci toho istého skutku sa nemôže viesť konanie tak pred disciplinárnym orgánom,

ako aj pred orgánom činným v trestnom konaní. Zdôraznil, že neexistuje zákon, ktorý by umožňoval
žalovanému viesť vedome vo veci skutku disciplinárne konanie, ak vo veci toho istého skutku sa vedie
konanie trestné. Mal za to, že krajský súd tento ústavný princíp v rámci svojich úvah popiera. Žalobca
zastával právny názor, že prvostupňový orgán bol povinný zisťovať, či sa vo veci toho istého skutku vedie
tak disciplinárne, ako aj trestné konanie a keď sa tak stalo, bol povinný disciplinárne konanie zastaviť,
keďže odpadol dôvod konania.

27. Žalobca sa rovnako nestotožňoval s výkladom ustanovenia § 237 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. zo
strany krajského súdu. Zastával názor, že pod slovným spojením „právo nahliadať do spisov s výnimkou
protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy“ nemožno chápať len vizuálne nazretie do spisu a
ručné vypisovanie obsahu na papier. Pod pojmom „robiť výpisy“ je podľa žalobcu nevyhnutné rozumieť

aj vyhotovenie fotokópií listín spisu kopírovacím prístrojom a napríklad aj formou fotenia strán spisu
prostredníctvom fotoaparátu, či vyhotovenie kópií nosičov elektronických dát a pod. Ak sú súčasťou
spisu fotografické, zvukové alebo sfilmované obrazy, nie je možné v rámci vypisovania verne a úplne
takýto dôkaz zachytiť na papier a zabezpečiť tak podklad pre uplatnenie svojich ďalších práv v konaní. S
poukazom na dôvodovú správu k zákonu č. 73/1998 Z.z. mal žalobca za to, že ustanovenie § 237 ods. 2

tohto zákona nebolo koncipované s cieľom brániť vo vyhotovovaní fotokópií spisu účastníkom konania,
nakoľko dôvodová správa sa týmto ustanovením vôbec nezaoberá. Zdôraznil, že ak bol bezdôvodne
pri uplatňovaní svojho práva ako účastníka konania obmedzovaný v takej miere, že to mohlo mať vplyv
na spravodlivé disciplinárne konanie, potom išlo v tejto súvislosti o také porušenie práva, na ktoré mal
krajský súd prihliadnuť ako na dôvod zakladajúci nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu.

28. Ďalej žalobca namietal nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 56 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. zo
strany správnych orgánov, ktorú prevzal aj krajský súd. Považoval za nezákonné, ak sa pri ukladaní
sankcie ako okolnosť zohľadnilo to, že prebiehalo iné disciplinárne konanie vo fáze odvolacieho konania.
Konštatovanie o tom, že žalobca si neplnil služobné povinnosti v krátkom časovom slede druhýkrát

možno jednoznačne až na základe existencie právoplatného rozhodnutia, ktorým bolo ukončené druhé
disciplinárne konanie vo veci iného skutku. Až s právoplatným rozhodnutím možno spájať konkrétne
právne účinky a tvrdiť, že žalobca spáchal disciplinárne previnenie, t.j. si neplnil služobné povinnosti.
Prebiehajúce disciplinárne konanie vo veci iného skutku podľa žalobcu nemôže byť priťažujúcou
okolnosťou pri rozhodovaní o uložení sankcie za disciplinárne previnenie, nakoľko iné prebiehajúce

disciplinárne konanie sa môže skončiť v prospech žalobcu. V tejto súvislosti žalobca s poukazom na
§ 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z. dodal, že krajský súd bez primeraných skutkových okolností
konštatoval, že prvostupňový orgán pri rozhodovaní o uložení konkrétneho opatrenia prihliadol na
konkrétne skutočnosti a konal na základe konkrétnych úvah, avšak takéto konkrétne skutočnosti a úvahy
v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového orgánu chýbajú. Napríklad z disciplinárneho rozkazu nie je

možné zistiť, ako a či vôbec prvostupňový orgán prihliadol na to, že žalobca nebol za 19 rokov výkonu
služby disciplinárne potrestaný.

29. Podľa žalobcu krajský súd nesprávne vyhodnotil jeho námietku týkajúcu sa porušenia jeho
procesného práva ako účastníka konania oboznámiť sa so všetkými podkladmi rozhodnutia správneho

orgánu pred jeho vyhlásením. Dôvodil, že v tejto súvislosti nikdy nepoukazoval na správny poriadok ani
Európsky dohovor o ochrane ľudských práv. Mal za to, že to, čo tvrdil v priebehu kontroly, v priebehu
disciplinárneho konania a či uviedol alebo neuviedol dôvod lustrácie, nemohlo mať vplyv na to, či
porušenie procesného predpisu je podstatné alebo nie. Preto sa nestotožňoval so záverom krajského
súdu, že postup správnych orgánov v tomto smere síce možno považovať za porušenie procesných

predpisov, ale nie podstatné. Dodal, že porušenie procesného predpisu bolo tak závažné, že spôsobilo
nezákonnosť rozhodnutia prvostupňového orgánu. Navyše si krajský súd v tejto súvislosti podľa názoru
žalobcu odporoval, keď na jednej strane konštatoval nepodstatné porušenie procesného predpisu a nadruhej strane uviedol, že prvostupňovému orgánu nemožno vytknúť nesplnenie povinnosti zakotvenej
v procesnom predpise.

30. Žalobca sa nestotožňoval s konštatovaním krajského súdu, že spis obsahuje dôkaz o jeho
nezmenenomhesle.Zdôraznil,žesúdnyspistakýtodôkazneobsahujearovnakotakýdôkazneobsahuje
ani disciplinárny spis prvostupňového orgánu. Poukázal na znenie záznamu z vykonanej kontroly, podľa
ktorého žalobca nemal zmenené prvotné heslo do REGOB, k čomu sa vo vyjadrení kontrolnej skupine
nevedel vyjadriť. Mal za to, že ide o konštatovanie nepodložené dôkazom. Podľa žalobcu tak krajský

súd, ako aj správne orgány tvrdenia o nezmenenom hesle opierajú iba o konštatovanie kontrolného
orgánu v zázname z kontroly.

31. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu súhlasil s napadnutým rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici a s vysloveným právnym záverom sa stotožňoval.

32. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438
ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444
SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§
445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v

podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP
bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.

33. Predmetom konania pred kasačným súdom je rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti žalobcu
proti rozsudku krajského súdu, ktorým krajský súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal

preskúmania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov vo veci uloženia disciplinárneho opatrenia, a to
za disciplinárne previnenie opísané v úvode tohto rozsudku.

34. Podľa § 13 ods. 1 SSP miestne príslušným je krajský súd, v ktorého obvode má sídlo orgán verejnej
správy, ktorý rozhodol v prvom stupni, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 35 ods. 1 SSP procesnú subjektivitu má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti,
orgán verejnej správy a ten, komu ju zákon priznáva.

36. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom
prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny

opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.

37. Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) policajt
je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a

pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený.

38. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) disciplinárnym
previnením je zavinené porušenie povinností policajta, pokiaľ nie je trestným činom alebo priestupkom.

39. Podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015)
disciplinárnym opatrením je zníženie služobného platu až o 15% na dobu najviac troch mesiacov.

40. Podľa § 56 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) pred uložením
disciplinárneho opatrenia musí byť vždy objektívne zistený skutočný stav. Policajtovi musí byť pred

uložením disciplinárneho opatrenia daná možnosť vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a obhajovať sa.
Pri rozhodovaní o uložení disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu protiprávneho konania, na
okolnosti, za ktorých bolo spáchané, jeho následky, mieru zavinenia a na doterajší postoj policajta k
plneniu služobných povinností.

41. Podľa § 57 ods. 1 veta prvá zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) za
disciplinárne previnenie možno uložiť disciplinárne opatrenie najskôr v nasledujúci deň po spáchaní
disciplinárneho previnenia a len do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedelktorýkoľvek z nadriadených, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho
previnenia.

42. Podľa § 59 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) disciplinárne
opatrenie nemožno uložiť, ak bol policajt za ten istý skutok už právoplatne odsúdený; ak bolo
disciplinárne opatrenie uložené skôr, zruší sa s účinnosťou odo dňa uloženia.

43. Podľa § 60 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) rozhodnutie

o uložení disciplinárneho opatrenia vyhlasuje policajtovi nadriadený, ktorý o uložení disciplinárneho
opatrenia rozhodol, alebo ním poverený iný nadriadený. Vyhlásením rozhodnutia je disciplinárne
opatrenie uložené.

44. Podľa § 233 ods. 1 a 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) oprávnený
orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na

ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie potrebné podklady. Oprávnený orgán posudzuje rovnako
dôkladne všetky rozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech
účastníka konania.

45. Podľa § 237 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) účastníci

konania majú právo nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z nich výpisy.

46. Podľa § 238 ods. 1, 3 a 4 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) za dôkaz
môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade
s právnymi predpismi. Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti.

47. Podľa § 241 ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) rozhodnutie
musí byť v súlade s právnymi predpismi, musí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok,

odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V písomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie
vydal, dátum vydania rozhodnutia a označenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením
hodnosti, mena, priezviska a funkcie toho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom
a oznámené účastníkovi konania vyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej
informačnej služby alebo toho, kto rozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno

a priezvisko neuvádza; táto osoba sa v rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom. V odôvodnení
rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený
oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.

48. Podľa § 243 ods. 1 a 3 zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015)

odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý rozhodnutie vydal. Odvolací orgán preskúma
napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne
zistené nedostatky odstráni.

49. Podľa § 247a zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31. decembra 2015) na konanie podľa

tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem výkonu rozhodnutia.

50. Podľa článku 7 ods. 1 písm. c/ nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 57/2012
o bezpečnostnej politike Ministerstva vnútra Slovenskej republiky pre oblasť informačných systémov
v znení nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 115/2012 (ďalej aj ako „nariadenie

o bezpečnostnej politike“) užívateľ informačného systému zodpovedá za dodržiavanie platných
bezpečnostných zásad v potrebnom rozsahu na bezpečné využívanie informačného systému a
spracovanie údajov na základe preukázateľného dôvodu oprávňujúceho na prístup do informačného
systému.

51. Podľa článku 9 písm. c/ nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 164/2013 o ochrane
osobných údajov v znení nariadenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 74/2014 (ďalej aj ako
„nariadenie o ochrane osobných údajov“) oprávnená osoba mení heslá, ktoré využíva pri vstupe do
informačných systémov a aplikácií.52. Pri rozhodovaní vo veci treba zohľadniť aj skutočnosť, že zákon č. 73/1998 Z.z. poskytol
vybraným skupinám štátnych zamestnancov a v nadväznosti na nich aj ich rodinným príslušníkom
lepšie sociálne zabezpečenie a vyššie spoločenské postavenie, než má väčšina pracovníkov a

zamestnancov, ktorých pracovný režim upravuje Zákonník práce. Preto je prirodzené, že na druhej
stranekladiezákonvyššiepodmienkyprofesionálnehoamorálnehocharakteruprevýkonslužby,ktorých
porušenie nekompromisne sankcionuje. To v konečnom dôsledku znamená, že zákon vyžaduje striktné
dodržiavanie svojich ustanovení, prísnejších než iné zákony (Zákonník práce) vo vzťahu k plneniu
služobných povinností (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/23/2011 zo

dňa 27. októbra 2011). Uvedené závery vychádzajú aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
podľa ktorej sú z pôsobnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých zamestnanie je charakteristické špecifickými činnosťami
verejnej správy, jedná sa najmä o ozbrojené sily a políciu (napr. rozsudok ESĽP vo veci Pellegrin
proti Francúzsku č. 28541/95, nález Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 403/2011 -23).

53. Kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku krajského súdu v intenciách podanej kasačnej
sťažnosti a v nadväznosti na neho aj rozhodnutia žalovaného ako aj konania, ktoré mu predchádzalo,
dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov si pre svoje rozhodnutia vo veci zadovážili dostatok
skutkových podkladov, na základe ktorých náležite zistili skutkový stav a výkladom relevantných

zákonných ustanovení dospeli k správnemu právnemu záveru, že žalobca sa ako príslušník PZ konaním
opísaným v úvode tohto rozhodnutia dopustil disciplinárneho previnenia, za ktoré mu bolo možné uložiť
zákonom určené disciplinárne opatrenie. Kasačný súd tiež posúdiac formálne a obsahové náležitosti
rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu, ako aj žalovaného, zhodne s názorom krajského súdu
nevzhliadol ich nezákonnosť.

54. Krajský súd konal ako miestne príslušný správny súd v súlade s § 13 ods. 1 SSP. V prejednávanom
prípadejeriaditeľOkresnéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboruvŽiarinadHronomorgánomverejnejsprávy,
ktorýrozhodovalvprvomstupniaktorýmásídlovobvodekonajúcehokrajskéhosúdu.Rovnakonajvyšší
súd s poukazom na § 35 SSP v spojení s § 180 ods. 1 SSP konštatuje, že žalovaný je orgán verejnej

správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku proti disciplinárnemu rozkazu prvostupňového
orgánu a ktorý má procesnú subjektivitu priznanú zákonom. V tejto súvislosti je preto irelevantná aj
námietka žalobcu súvisiaca s nedostatkom právomoci riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Banskej Bystrici plk. D.. Š. Š. na vydanie poverenia na právne zastupovanie v konaní pred krajským
súdom. Právna úprava zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy sa týka

predovšetkým rozpočtu sektora verejnej správy a neovplyvňuje procesnú spôsobilosť orgánu verejnej
správy v konaní pred správnym súdom. Krajský súd posudzoval zákonnosť rozhodnutí správnych
orgánov oboch stupňov vychádzajúc pritom z predloženého administratívneho spisu obsahujúceho
nielen samotné rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov, ale aj dostatočné množstvo podkladov
pre vyvodenie záverov o disciplinárnom previnení žalobcu.

55. Zákonodarca v právnej norme § 57 ods. 1 veta prvá zákona č. 73/1998 Z.z. (v znení účinnom do 31.
decembra 2015) ustanovoval lehotu, v ktorej bolo možné uložiť disciplinárne opatrenie za disciplinárne
previnenie policajta na 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek z
nadriadených policajta, najneskôr však do jedného roka odo dňa spáchania disciplinárneho previnenia.

Z uvedenej právnej normy teda vyplýva, že zákonodarca ustanovil subjektívnu lehotu pre uloženie
disciplinárneho opatrenia do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek
z nadriadených policajta a objektívnu lehotu do jedného roka, keď toto disciplinárne previnenie policajt
spáchal, ako predpoklad pre uloženie disciplinárneho opatrenia v súlade so zákonom.

56. Rozhodujúcou okolnosťou pre začatie plynutia subjektívnej lehoty je skutočnosť, že ktorýkoľvek
z nadriadených policajta sa o disciplinárnom previnení dozvedel, pričom zákonodarca bližšie
neustanovuje, ktorú skutočnosť treba považovať za nositeľa vedomosti o disciplinárnom previnení.
Najvyšší súd má za to, že pre plynutie subjektívnej lehoty je rozhodujúce, kedy sa nadriadený o
disciplinárnom previnení policajta (v tomto prípade žalobcu) reálne dozvedel a nie okamih, kedy mal

ktorýkoľvek z nadriadených žalobcu (vrátane prvého viceprezidenta PZ na základe doručeného podnetu
p. T.) podozrenie, že k disciplinárnemu previneniu mohlo dôjsť (obdobne viď rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/66/2016 zo dňa 23. mája 2018). Preto krajský súd správne
uzavrel, že subjektívna 30-dňová prekluzívna lehota na uloženie disciplinárneho opatrenia začala plynúťaž odo dňa 16. januára 2015, kedy bol prvostupňovému orgánu doručený Úradný záznam o výsledku
kontroly vykonanej Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, Sekciou kontroly a inšpekčnej služby,
Úradom kontroly, Odborom sťažností a kontroly výkonu štátnej služby z 15. januára 2015, z ktorého sa

prvostupňový orgán ako nadriadený žalobcu reálne (po preverení informácií z podnetu p. T.) dozvedel
o disciplinárnom previnení žalobcu.

57. Žalobcovi bolo uložené disciplinárne opatrenie za porušenie služobných povinností vymedzených v
interných predpisoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, a to v nariadení o bezpečnostnej politike

a nariadení o ochrane osobných údajov.

58. Najvyšší súd zhodne s názorom krajského súdu uvádza, že podľa logického výkladu čl. 7 ods. 1
písm. c/ nariadenia o bezpečnostnej politike policajt, resp. užívateľ informačného systému zodpovedá za
to, že využíva informačný systém a spracúva údaje z neho podľa bezpečnostných zásad len na základe
preukázateľného dôvodu oprávňujúceho na prístup do informačného systému. Výklad tejto povinnosti

policajta žalobcom, ktorý rozdeľuje pojmy „využívať“ a „spracovávať“, sa vymyká účelu uvedenej
právnej normy. Správne orgány oboch stupňov postupovali správne, keď vychádzali zo skutkových
zistení, podľa ktorých žalobca ani kontrolnému orgánu a ani počas disciplinárneho konania neuviedol
žiadny preukázateľný dôvod pre využitie informačného systému (vykonanú lustráciu). Prvostupňový
orgán v rámci disciplinárneho konania za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci

si zabezpečoval ďalšie podklady pre svoje rozhodnutie, na základe ktorých preveroval existenciu
oprávneného dôvodu na lustráciu dotknutej osoby žalobcom. Preto nemožno ani tvrdiť, že by na žalobcu
bolo prenesené dôkazné bremeno. Naopak, bolo jeho povinnosťou preukázať oprávnený dôvod na
využitie informačného systému. Najvyšší súd zdôrazňuje, že žalobca mal v priebehu kontroly, ako aj
disciplinárneho konania dostatok priestoru na to, aby preukázal odôvodnenosť svojho konania (lustrácie

v informačnom systéme), no v priebehu celého konania pred správnymi orgánmi oboch stupňov žiadny
relevantný dôvod neuviedol, ale iba spochybňoval závery a postup správnych orgánov. Prvýkrát sa o
dôvode na lustráciu p. T. zmienil až v priebehu pojednávania v konaní pred krajským súdom a tento
jeho postup sa javí prinajmenšom ako účelový. V konaní pred správnymi orgánmi bolo nepochybne
preukázané, že žalobca využil informačný systém (vykonal lustráciu) bez preukázateľného dôvodu.

59. Vo vzťahu k návrhom žalobcu na doplnenie dokazovania je nutné uviesť, že žalovaný sa
v rámci postupu, pri ktorom preskúmal prvostupňové rozhodnutie, disciplinárny rozkaz, v celom
rozsahu a odstránil nedostatky dovtedajšieho postupu v súlade s ust. § 243 ods. 3 zákona
č. 73/1998 Z.z. S odvolacou námietkou žalobcu v tomto smere sa vysporiadal, keď správne

uzavrel, že prvostupňový orgán mal zo zabezpečených podkladov dostatočne preukázané spáchanie
disciplinárneho previnenia žalobcu a ďalšie dokazovanie nebolo potrebné. Týmto postupom nebola
porušená zásada dvojinštančnosti konania. Najvyšší súd v tejto súvislosti dodáva, že v súlade so
zásadou hospodárnosti konania nie je povinnosťou správnych orgánov viesť dokazovanie dovtedy, kým
sa nepreukážu skutočnosti svedčiace v prospech účastníka konania, pokiaľ z vykonaného dokazovania

možno bezpochyby vyvodiť záver o disciplinárnom previnení policajta.

60. Ohľadom porušenia povinnosti žalobcu ako príslušníka PZ podľa čl. 9 písm. c/ nariadenia o ochrane
osobných údajov bolo z vykonaného dokazovania nepochybne preukázané, že žalobca ako oprávnená
osoba nemal zmenené prihlasovacie heslo, ktoré mu bolo pridelené na prístup do informačného

systému. Tým konal v rozpore s povinnosťou podľa uvedeného nariadenia. Podobne ako to konštatoval
krajský súd, administratívny spis obsahuje dôkaz o tom, že žalobca si heslo nezmenil. Jedná sa o výstup
z informačného systému, podľa ktorého sa kontrolná skupina prihlásila do informačného systému pod
prihlasovacími údajmi žalobcu. I keď nariadenie o ochrane osobných údajov neobsahuje lehoty, v rámci
ktorých je policajt ako oprávnená osoba na vstup do informačného systému povinný meniť prihlasovacie

heslo, najvyšší súd súhlasí s názorom krajského súdu, že vzhľadom na nebezpečenstvo zneužitia
prístupu do informačného systému je povinnosťou policajta prihlasovacie heslá meniť a žalobca si
prihlasovacie heslo od jeho pridelenia nezmenil.

61. Žalobcovi bolo za uvedené disciplinárne previnenie uložené disciplinárne opatrenie spočívajúce v

znížení služobného platu o 5% na dobu 1 mesiaca podľa § 53 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z.
Správne orgány oboch stupňov pri ukladaní disciplinárneho opatrenia prihliadali na všetky kritériá v
zmysle § 56 ods. 2 uvedeného zákona. V prípade žalobcu sa jednalo o vedomé porušenie povinností
policajta, ktoré vyplývajú z dvoch interných predpisov. V zmysle § 60 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. jedisciplinárne opatrenie uložené jeho vyhlásením, a preto ak správne orgány v tejto súvislosti prihliadli
aj na v tom čase vedené ďalšie disciplinárne konanie voči žalobcovi v štádiu odvolacieho konania,
najvyšší súd súhlasí s názorom krajského súdu, že tento postup správnych orgánov nemožno považovať

za sporný. Napokon, v zmysle § 53 ods. 1 písm. b/ citovaného zákona je možné znížiť služobný plat
až o 15% na dobu troch mesiacov, pričom žalobcovi bol služobný plat znížený len o 5% a len na
jeden mesiac, čo vzhľadom na závažnosť porušenia služobných povinností považuje najvyšší súd za
primerané disciplinárne opatrenie.

62. Krajský súd správne vyložil § 59 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý rieši stret disciplinárneho
konania s konaním trestným za jasne vymedzených podmienok, a to až keď je právoplatne ukončené
trestné konanie v tej istej veci toho istého policajta. Až keď by bol žalobca právoplatne v trestnom konaní
odsúdený, bolo by úlohou správneho orgánu skúmať, či ide o skutok, ktorý je totožný s disciplinárnym
previnením a ak by dospel k záveru o totožnosti skutku, bolo by jeho povinnosťou začaté disciplinárne
konanie zastaviť. V prípade žalobcu preto nebola porušená procesná zásada ne bis in idem, keďže

v čase rozhodovania správnych orgánov o disciplinárnom previnení žalobca nebol za ten istý skutok
právoplatné odsúdený v trestnom konaní. Navyše ako správne poukázal krajský súd, zákon č. 73/1978
Zb. zabraňuje dvojitému potrestaniu v prípade, že by bolo uložené disciplinárne opatrenie za skutok
(disciplinárne previnenie), za ktorý by bol policajt neskôr právoplatne odsúdený, k čomu nedošlo.

63. V zmysle § 237 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. majú účastníci konania právo nahliadať do spisov s výnimkou protokolov o hlasovaní a robiť si z
nich výpisy. Ako vyplýva z predloženého administratívneho spisu, toto právo žalobcu bolo rešpektované.
Zákon č. 73/1998 Z.z. správnym orgánom
neukladá povinnosť umožniť účastníkovi konania vyhotovovať si zo spisu kópie. Právo na vyhotovenie

kópií spisov vyplýva účastníkom správneho konania, ktoré sa riadi ustanoveniami správneho poriadku,
ktorého aplikácia je v konaniach podľa zákona č. 73/1998 Z.z. vylúčená. Uvedený postup je síce príliš formalistický, avšak žalobca sa s podkladmi
pre rozhodnutie mal možnosť oboznámiť, a ak mu aj nebolo umožnené robiť si kópie zo spisu, nemožno
túto vadu považovať za takú, ktorá mohla mať vplyv na správnosť a zákonnosť rozhodnutí správnych

orgánov v prejednávanej veci (obdobne viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3Sžk/6/2017 zo dňa 21. februára 2018).

64. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také
skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú správnosť výroku rozsudku krajského súdu, ani také právne

relevantné námietky, s ktorými by sa krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne
vysporiadal. Najvyšší súd tiež nezistil procesné vady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie
rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici.. Rozsudok krajského súdu sa dostatočne podrobne
zaoberá skutkovými zisteniami správnych orgánov a námietkami žalobcu. Najvyšší súd preto kasačnú
sťažnosť žalobcu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

65. Pokiaľ sa týka prípadnej námietky zaujatosti predsedníčky senátu konajúceho krajského súdu,
rozhodujúce je, že žalobca v podaní zo dňa 11. októbra 2017 výslovne uviedol, že predmetné vyjadrenie,
tvoriace súčasť dôvodov kasačnej sťažnosti nebolo námietkou zaujatosti v zmysle § 90 SSP, nebol preto
dôvod o nej rozhodovať. Vyriešenie rozhodnutia vo veci súdneho poplatku za námietku zaujatosti je v

kompetencii krajského súdu.

66. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý
nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§
467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný

súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a
v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1
v spojení s § 168 SSP).

67. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 139

ods. 4 SSP)Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.