Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 25, 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/8/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2215204635
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2215204635.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v sporovej veci žalobkyne: ČSOB Poisťovňa, a.s., so
sídlom Bratislava, Žižkova 11, IČO: 31 325 416, zast. splnomocnenkyňou: Malata, Pružinský, Hegedüš
& Partners s. r. o., so sídlom Bratislava - mestská časť Staré Mesto, Twin City Tower, Mlynské nivy 10,
IČO: 47 239 921, proti žalovanému: M. F., nar. XX. W. XXXX, bytom W. Z., Z. XXX/XX, o 186,60 eur
a príslušenstvo, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda z 8. augusta
2019 č. k. 9C/160/2015-214, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom ( druhým v poradí v predmetnom spore ) súd prvej inštancie I. zamietol
žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej 186,60 eur spolu s
úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p. a. z uvedenej sumy od 25. októbra 2014 do zaplatenia a II.
žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 415 a § 420 O. z. ( zákon č. 40/1960 Zb.

Občiansky zákonník, ďalej len „O. z.“ ); § 150 ods. 1 a § 191 ods. 1 C. s. p. ( zákon č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 1. júla 2016, ďalej len „C. s. p.“ ), ako aj
§ 4 ods. 4, § 10 ods. 1 písm. a), § 12 ods. 2 písm. í) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších zmien
a doplnení ( ďalej len ,,ZoPZP“ ).

3. Vecne dôvodil tým, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 19. marca 2015 domáhala voči

žalovanému postihu poistného plnenia vo výške 100 %, čo predstavuje sumu 186,60 eur, na ktorú
sumu žalobkyňa vyzvala žalovaného, aby jej túto do 15 dní odo dňa doručenia výzvy uhradil. Žalovaný
výzvu prevzal 9. októbra 2014, ktorú sumu však neuhradil, preto si žalobkyňa uplatnila voči žalovanému
náhradu poistného plnenia, ktorú za žalovaného vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou
motorového vozidla, pretože žalovaný porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu polícii. Súd prvej
inštancie rozhodol vo veci už rozsudkom č. k. 9C/160/2015-119 zo dňa 31. januára 2017, keď žalobe
vyhovel, lebo mal za to, že žalobkyňa uplatnila voči žalovanému postih z poistného plnenia vo

výške 100 %, čo predstavovalo sumu 186,60 eur. Poistné plnenie vyplývalo zo skutočností,
že dňa 20. júla 2012 medzi žalobkyňou a žalovaným došlo k uzavretiu poistnej zmluvy - poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla č. 7074428032, ktorej predmetom
bolo motorové vozidlo: Škoda Felícia, TMBEFF613x0078736, EČV: TT717ES, s účinnosťou od 15.októbra 2012. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, kde opakovane namietal,
že na vozidle Citroën JUMPER nebola spôsobená žiadna škoda, s poukazom na fotodokumentáciu
vyžiadanú z polície. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie uznesením zo dňa 26. septembra

2018 č. k. 26Co/139/2017-148 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vec vrátil súdu prvej inštancie
predovšetkým preto, že ten nevenoval pozornosť skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo a bez
akejkoľvek argumentácie uzavrel, že žalobkyňou uplatnený nárok z poistného plnenia je dôvodný.
Odvolacísúdvytkolsúduprvejinštancie,žemalvprvomradeskúmaťazaoberaťsapredpokladmivzniku
zodpovednosti za škodu. Bolo potrebné v konaní ustáliť, či práve žalovaný bol ten subjekt, konaním

ktorého došlo k vzniku škody a tento záver náležite odôvodniť. V nadväznosti na to bolo potrebné
zistiť, či konaním žalovaného bolo možné spôsobiť škodu žalobkyňou uvádzanom rozsahu, a to i s
prihliadnutím na fotodokumentáciu a všetky okolnosti skutkového stavu. Pokiaľ si konajúci súd nesplnil
túto povinnosť, predmetné skutočnosti nedostatočne zistil a náležite sa s nimi nevysporiadal, hoci
od výsledku predmetných zistení bol bezpochyby závislý ďalší priebeh konania, nekonal dôsledne a v
súladesvyššieuvedenýmipožiadavkami.Odvolacísúdpoukázalajnato,žepríčinnúsúvislosťnemožno

zamieňať s časovou nadväznosťou a súvislosťou, inými slovami, nemožno si ju zamieňať so zásadou
„antehoc,propterhoc“,ktoráopisujelogickúchybuspočívajúcuvtom,žesazčasovejnáslednostidvoch
udalostí usudzuje existencia príčinného vzťahu medzi nimi. Na obdobný záver poukazuje i Najvyšší súd
SRvrozsudkusp.zn.R21/1992,podľaktorého„Časovásúvislosťmedziporušenímprávnejpovinnostia
skutkovou udalosťou, z ktorej škoda vznikla, sama o sebe nie je rozhodujúca, rozhoduje vecná súvislosť

príčiny a následku. Časová súvislosť napomáha len pri posudzovaní vecnej súvislosti.“
Po vrátení veci súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, v
prejednávanej veci bolo možné vychádzať len zo vznesených zhodných skutkových tvrdení v zmysle
ust. § 182 C. s. p., čo malo za následok, že uplatnený nárok žalobkyne, ktorým sa domáhala voči
žalovanému zaplatenia 186,60 eur a príslušenstva titulom špecifického nároku na náhradu poistného

plnenia, ktoré za neho vyplatila z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla v čase,
keď nastala poistná udalosť, nebolo možné považovať za preukázaný. Žalobkyňa nepreukázala príčinnú
súvislosť medzi konaním škodcu a vzniknutou škodou na strane poškodeného, keď neustálila, že
žalovaný bol ten subjekt, konaním ktorého došlo k vzniku škody a že konaním žalovaného bolo možné
spôsobiť škodu v rozsahu, ako to uvádza žalobkyňa a to všetko s prihliadnutím na fotodokumentáciu

a okolnosti skutkového stavu. Uvedené skutočnosti mala žalobkyňa skúmať pred refundáciou, pretože
jej postoj vyústil do vyvolania tohto sporu, teda nevenovala dostatočnú pozornosť zaslanej Generali
poisťovňou dokumentácii ( oznámeniu o ukončení poistnej udalosti č. 2090128249, refundácii, obsahu
faktúry, záznamu o nehode, relácii dopravnej polície o dopravnej nehode z 31.3.2014, pričom dopravná
nehoda bola 18.1.2014, kalkulácii o oprave č. 0220140032, ktorá bola predložená bez náležitostí,

bez uvedenia druhu, rozsahu, bez vykonaných prác, prípadne aké súčasti boli vymenené). V danom
prípade nemal prvoinštančný súd preukázanú pasívnu legitimáciu žalovaného, keď žalobkyňa neuniesla
dôkazné bremeno, nepreukázala, že žalovaný svojim konaním bez akýchkoľvek pochybností spôsobil
škodu v podobe poškodenia pravého zadného skla, pravého zadného nárazníka na motorovom vozidle
EČV: DS421CM, teda táto skutočnosť nebola bez akýchkoľvek pochybností preukázaná.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v celom rozsahu odvolanie žalobkyňa. Podanie odvolania
odôvodnila odvolacími dôvodmi v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) C. s. p. Uviedla, že súd
prvej inštancie v rozhodnutí konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala pasívnu legitimáciu žalovaného ani
príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou. S uvedeným tvrdením odvolateľka

nesúhlasila, pretože súd prvej inštancie negoval závery polície a dopravného inšpektorátu o priestupku,
ktorého sa dopustil žalovaný, ktorý bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm.
g) zákona č. 372/1990 Zb. ( „Priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten,
kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky, v ktorého
dôsledku vznikne dopravná nehoda, pri ktorej inému ublíži na zdraví alebo inému spôsobí škodu na

majetku.“ ).
Existencia škody na majetku alebo na zdraví je esenciálnou súčasťou dokonaného priestupku, pričom v
konaní nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval rozhodnutie o priestupku. Rozhodnutie o
priestupku neznamená len to, že bola spôsobená škoda, ale tiež aj tú skutočnosť, že boli splnené všetky
znaky škody - t. j. porušenie povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti

a vznikom škody, zavinenie. Podľa § 193 C. s. p. „súd je viazaný rozhodnutím Ústavného súdu SR
o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím
Ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práva slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin,
priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal,
ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti.“

Z uvedeného možno jednoznačne dôvodiť, že ak súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalovaný
nespôsobil škodu, nerešpektoval tak rozhodnutie o priestupku, v ktorom sa konštatuje, že škoda
spôsobená bola. Konajúci súd súčasne nebol legitimovaný, aby záver o priestupku preskúmaval alebo
ho znegoval.
Žalobkyňa si uplatňuje tzv. postih poistného plnenia, t. j. nárok, ktorý nie je nárokom vyplývajúcim zo

zmluvy ani žiadneho iného dokumentu, ani nárokom na náhradu škody. Jedná sa o originálny nárok
žalobkyne ako poisťovateľa, ktorý vychádza priamo zo zákona. Rozsudok Najvyššieho súdu SR z
22.9.2010 sp. zn. 3Cdo/326/2009 uvádza: „Ustanovenie § 12 ods. 1 písm. f/ zákona č. 381/2001 Z.
z. priznáva poisťovateľovi proti poistníkovi špecifický nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho
časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase,
keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného. Nárok upravený v tomto ustanovení

nie je nárokom na náhradu škody vzniknutej poškodenému ( nie je odvodeným nárokom od práva
poškodeného ) proti tomu, kto škodu spôsobil; ide o osobitný ( originálny ) nárok poisťovateľa vyplývajúci
z poistného vzťahu založeného poistnou zmluvou“.
Nakoľko uplatňovaný nárok nie je nárokom na náhradu škody, nemožno v danom prípade od žalobkyne
požadovať preukazovanie škody. Nárok podľa § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. je charakteristický

skutočnosťou, že predpokladá taxatívne vymedzený okruh situácií, kedy môže žalobkyňa ako
poisťovateľ uplatniť tento nárok. Uvedený okruh situácií nemožno rozširovať na základe zmluvy.
Rovnako však toto ustanovenie možno považovať za ustanovenie garantujúce právo poistiteľovi, ak sú
splnené zákonné predpoklady. Nárok poisťovne podľa § 12 je limitovaný výlučne výškou vyplateného
poistného plnenia a samotnou hypotézou právnej normy § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. Krajský súd Žilina

v konaní sp. zn. 6Co/48/2017 zo dňa 31. mája 2017 uviedol: „Predpokladmi vzniku nároku poisťovateľa
proti poistníkovi v zmysle § 12 ods. 1 písm. g/ zákona č. 381/2001 Z. z. je, že poisťovateľ vyplatil
poškodenému za poistníka poistné plnenie z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla
a že poistený porušil svoje zákonné povinnosti. Nie je pritom rozhodujúce, či a akým spôsobom bol
daný nárok formulovaný v poistnej zmluve, pretože jeho základ je ukotvený v legislatíve, nie v poistnom

kontrakte.Rovnakoniejerelevantné,žezmluvauzavretámedzistranamijezmluvouspotrebiteľskou(čo
bol prípad prejednávanej veci ), keďže žalobca neuplatňuje žiaden nárok podľa zmluvy, v prípade ktorej
by bolo možné uvažovať o prípadnej existencii neprijateľných zmluvných podmienok. Právna úprava
z dôvodu významnosti vzťahov vyplývajúcich z povinného zmluvného poistenia precizuje jednotlivosti
týchto vzťahov tak, aby tieto boli vo svojej podstate regulované jednotne. V zmysle tejto filozofie potom

zákon rieši aj otázku povinnosti ohlásenia poistnej udalosti a následky s tým spojené.“
Žalobkyňou uplatnený nárok nie je nárokom na náhradu škody, ale na zaplatenie postihu poistného
plnenia. Nie je preto možné požadovať od žalobkyne preukazovanie znaku škody príčinnej súvislosti, ak
si táto v konaní škodu neuplatňuje. Pre uplatnenie nároku žalobkyne je potrebné preukázať naplnenie
hypotézy právnej normy uvedenej v § 12 zákona č. 381/2001 Z. z. a preukázať vyplatenie peňažných

prostriedkov žalobkyňou.
Preukazovanie škody spôsobenej žalovaným na cudzom vozidle nepredstavuje zákonný znak
uplatneného nároku. Jeho dokazovanie sa preto v danom prípade žalobkyni javí iba ako podporné k
jej nároku, ale najmä to, že vznik škody bol právoplatne skonštatovaný v priestupkovom konaní a tento
záver bol pre konajúci súd záväzný. Podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z.: „Poisťovateľ má

proti poistenému, ktorý nie je poistníkom, nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za
neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak porušil povinnosť ohlásiť
dopravnú nehodu podľa osobitného predpisu,19) ktorá je poistnou udalosťou.“
Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplývajú dve podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené
na uplatnenie postihu poistného plnenia. Jedná sa o podmienku porušenia povinnosti ohlásiť dopravnú

nehodu a vyplatenia poistného plnenia zo strany žalobkyne. Splnenie uvedených podmienok nebolo
žiadnym spôsobom rozporované. A contratio možno vyvodiť, že ak by neprišlo ku kumulatívnemu
splneniu oboch podmienok, nárok žalobkyne by nevznikol. Prenesené na konkrétny skutkový stav,
samotné poškodenie vozidla tretej osoby žalovaným nezakladá nárok podľa § 12 zákona č. 381/2001
Z. z. Žalovaný by v takomto prípade mal stále nárok, aby žalobkyňa za neho uhradila spôsobenú škodu,

čo v konečnom dôsledku predstavuje účel povinného zmluvného poistenia. Až v spojitosti s porušením
povinnosti ohlásiť dopravnú nehodu polícii vzniká žalobkyni nárok na postih poistného plnenia. Pre
porovnanie nárok na náhradu škody nie je závislý od ohlásenia škodovej udalosti na polícii. Rovnako
poukazujeme, že ak by sa jednalo o režim náhrady škody podľa Občianskeho zákonníka, postačovala bylen samotná škodová udalosť nezávisle na povinnosti ohlásiť dopravnú nehodu polícii. Týmto režimom
sa spravujú výlučne havarijné poistenia, t. j. dobrovoľné komerčné pripoistenia, nie povinné zmluvné
poistenie. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Dunajská Streda uvádza: „...pričom na zaparkovanom

vozidle spôsobil hmotnú škodu a z miesta nehody ušiel bez toho, aby ohlásil udalosť polícii... M. F. týmto
svojím konaním porušil ustanovenie § 4 ods. 1 písm. c) zákona 8/2009 Z. z., § 22 ods. 2 zákona 8/2009
Z. z. a bol uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona 372/1990 Zb.“
Podľa § 22 ods. 1 písm. g) zákona č. 372/1990: „Priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej
premávky sa dopustí ten, kto poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti

cestnej premávky, v ktorého dôsledku vznikne dopravná nehoda.“ Z uvedených ustanovení možno prísť
k nespornému záveru, že žalovaný spôsobil dopravnú nehodu a z uvedeného mu vznikli povinnosti v
zmysle zákona o cestnej premávke č. 8/2009 Z. z. Podľa § 66 ods. 2 písm. a) zákona č. 8/2009 Z. z.:
„Účastník dopravnej nehody je povinný ohlásiť dopravnú nehodu policajtovi.“ Podľa § 66 ods. 2 písm. d)
zákona č. 8/2009 Z. z. „Účastník dopravnej nehody je povinný zotrvať na mieste dopravnej nehody až
do príchodu policajta alebo sa na toto miesto bezodkladne vrátiť po poskytnutí alebo privolaní pomoci,

alebo po ohlásení dopravnej nehody.“
Žalovaný vo svojich doterajších tvrdeniach priznáva, že z miesta činu odišiel, ako i to, že políciu
nevolal, nakoľko to nepovažoval za potrebné. Tento záver žalovaného však nevychádza zo žiadneho
právne relevantného základu a naopak justifikuje nárok žalobkyne. Žalobkyňa nebola povinná ( resp.
oprávnená ) spochybňovať závery dopravného inšpektorátu o tom, že žalovaný spôsobil škodu a porušil

povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu, žalobkyňa nebola ani účastníkom tohto konania.
To, že žalovaný spôsobil hmotnú škodu je konštatované priamo v relácii o priebehu dopravnej nehody.
V danej relácii sa ďalej uvádza: „( Žalovaný ) počas cúvania zadnou pravou časťou vozidla narazil do
zadnej pravej strany zaparkovanej červenej dodávky značky citroen...“
Z predloženej kalkulácie opravy č. 0220140032 z 20.2.2014, kedy došlo ku skutočnému vystaveniu

faktúry v servise Mikuláš Csicsay-CSM-Servis Baloň, IČO: 41 891 660, ktorý nahradil diely na
poškodenom vozidle je zrejmé, že šlo o poškodenie rohu nárazníka ZP (zadný pravý) za cenu: 90,67
eur, koncového svetla P za cenu: 81,21 eur s tým, že zostatok fakturovanej sumy z tejto faktúry tvoril
režijný materiál vo výške 3,44 eur a rovnako tak mzda za prácu, ktorá bola v zmysle kalkulácie 10,80
eur. Výsledná suma za opravu bola teda 186,60 eur a táto bola zo strany žalobkyne vyplatená, o čom

predložilavsúdnomkonanídoklad.NajvyššísúdSRvrozsudkusp.zn.2Obdo/48/2012zodňa28.marca
2013 uviedol: „V konečnom dôsledku poškodenie vozidla dopravou nehodou a následne vykonaná
oprava v použití nových náhradných dielov vozidlo nezhodnocuje, pretože každou dopravnou nehodou,
ktorou je vozidlo poškodené, sa vo všeobecnosti jeho technická hodnota znižuje. Správanie žalobcu
ako poškodeného len viedlo k tomu, aby obnovil stav vozidla, ktorý tu bol pred škodovou udalosťou

(dopravnou nehodou) a k vynaloženiu nákladov na vykonanú opravu bol žalobca donútený dopravnou
nehodou.“
Náklady vynaložené na opravu boli dôsledkom škody spôsobenej žalovaným. Žalobkyňa i poisťovňa
GENERALI dospeli nezávisle na sebe k totožnému záveru pri likvidácii poistnej udalosti, že náklady
na opravu predstavovali 186,60 eur. Jediným dôkazom v konaní tvrdiacim opak zostáva vyhlásenie

žalovaného, ktoré sa javí ako účelové, navyše vzhľadom na predchádzajúci útek z miesta dopravnej
nehody sa morálna integrita žalovaného javí byť pochybná. Podľa názoru žalobkyne už len tá
skutočnosť, že konajúci súd prvej inštancie nevzal v úvahu, že o spôsobení škody bolo rozhodnuté
v priestupkovom konaní, zakladá dôvodnú pochybnosť o odôvodnení jeho rozhodnutia a jeho
preskúmateľnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že výrok o trovách konania v zmysle § 255 ods. 1 a 2 C. s.

p. má svoj podklad vo výroku vo veci samej napadla žalobkyňa odvolaním aj výrok o trovách konania v
celom rozsahu. Odvolateľka požadovala v odvolacom konaní zmenu rozsudku súdu prvej inštancie a to
uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť jej 186,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % p.a.
zo sumy 186,60 eur od 25. októbra 2014 do zaplatenia a nahradiť jej trovy konania ( prvoinštančného
aj odvolacieho ) rozsahu 100 %.

5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný v tom smere, že súd prvej inštancie vo veci rozhodol
pod ťarchou dôkazov spravodlivo. Policajný zbor citoval § 22 ods. 1 písm. g/ zák. č. 372/1990, ktorý je
v rozpore s danou vecou pretože : - inému spôsobená škoda na majetku nebola, - dopravná nehoda
nevznikla, - inému ublížené na zdraví nebolo. Rozhodnutie o priestupku neznamená, že sa bude kryť

poistný podvod, ktorého sa dopustil majiteľ vozidla p. H.. Fotodokumentácia polície z 18. januára 2014
jasne dokazuje, že žiadna škoda nevznikla, táto je v rozpore s policajným zápisom a vyvracia akékoľvek
špekulácie zást. žalobkyne.6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( § 34 C. s. p. ) po zistení, že odvolanie bolo podané včas
( § 362 ods. 1 C. s. p. ), oprávnenou osobou - stranou sporu ( § 359 C. s. p. ) proti rozhodnutiu, proti
ktorémujeodvolanieprípustné(§355ods.1C.s.p.)poskonštatovaní,žeodvolanieobsahujezákonom

stanovené náležitosti ( § 363 C. s. p. ) preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania ( § 379 a § 380 C. s. p. ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( §
385 ods. 1 C. s. p. a contrario ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

7. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie,

ktorým bola žaloba zamietnutá z dôvodu nepreukázania pasívnej legitimácie žalovaného, t. j. že
žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, ktorej splnenia sa voči nemu žalobkyňa v konaní
domáhala.

8. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pričom má za to, že súd vykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky správne

vyhodnotil a dospel k správnym skutkovým zisteniam pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne právne ustanovenia s poukazom na
ust. § 387 ods. 2 C. s. p. a odkazuje na písomné vyhotovenie napadnutého rozsudku. Odvolací
súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov

prvoinštančného súdu odchýliť, navyše ak odvolateľ v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti
spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia.

9. K odvolacím námietkam žalobkyne je potrebné uviesť nasledovné: Žalobkyňa dôvodila tým, že
žalovanýboluznanývinnýmzospáchaniapriestupkupodľa§22ods.1písm.g)zákonač.372/1990Zb.,,

spôsobilškodunamajetku“,pričomexistenciaškodynamajetkualebonazdravíjeesenciálnousúčasťou
dokonaného priestupku, v konaní nebol predložený žiaden dôkaz, ktorý by spochybňoval rozhodnutie
o priestupku, ktoré neznamená len to, že bola spôsobená škoda, ale tiež aj tú skutočnosť, že boli
splnené všetky znaky škody - t. j. porušenie povinnosti, vznik škody, príčinná súvislosť medzi porušením
povinnosti a vznikom škody, zavinenie. Treba dať za pravdu žalobkyni, že v zmysle § 193 C. s. p. „súd je

viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný priestupok, a o tom, kto ho spáchal“.
Odvolací súd však nesúhlasí s tým, že súd prvej inštancie bol v tomto civilnom konaní viazaný rozsahom
a výškou spôsobenej škody, pretože v civilnom súdnom konaní musí byť možnosť zistenie rozsahu a
výšky škody (R 22/1979). Z citovanej judikatúry vyplýva celkom jednoznačný záver - civilné súdy nie sú
viazanévýškouškodyzistenoutrestnýmsúdomvtrestnom(pozn.:anivpriestupkovom)konaní(atoani

v prípade, ak je minimálna výška škody kvalifikačným znakom skutkovej podstaty trestného činu ). Bolo
by totiž v rozpore s požiadavkou spravodlivého súdneho konania ( a aj v rozpore s požiadavkou právnej
istoty ), ak by civilné súdy za každých okolností v konaní o náhradu škody zaviazali škodcu povinnosťou
nanáhraduškody,ktorejvýškaarozsahneboli(pozn.:tuvpriestupkovomkonaní)preukázané,tobôžak
zostatnýchokolnostívyplýva,žepríčinouporušeniaprávnejpovinnostižalovanéhomalobyťspôsobenie

následku ( škody ), ktorej rozsah a výška škody sú sporné.
Ďalšou odvolacou námietkou bolo to, že preukazovanie škody spôsobenej žalovaným na cudzom
vozidle nepredstavuje zákonný znak žalobkyňou uplatneného nároku, pričom jeho dokazovanie sa
v danom prípade žalobkyni javí iba ako podporné k jej nároku, ale najmä to, že vznik škody bol
právoplatne skonštatovaný v priestupkovom konaní a tento záver bol pre konajúci súd záväzný a

podľa § 12 ods. 2 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z.: „Poisťovateľ má proti poistenému, ktorý nie je
poistníkom, nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu
škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak porušil povinnosť ohlásiť dopravnú nehodu podľa
osobitného predpisu,19) ktorá je poistnou udalosťou.“ Z citovaného ustanovenia jednoznačne vyplývajú
dve podmienky, ktoré musia byť kumulatívne splnené na uplatnenie postihu poistného plnenia. Jedná

sa o podmienku porušenia povinnosti ohlásiť dopravnú nehodu a vyplatenia poistného plnenia zo strany
žalobkyne. Splnenie uvedených podmienok nebolo žiadnym spôsobom rozporované.
Aj tu odvolací súd nesúhlasí s tvrdením žalobkyne a poukazuje na uznesenie NS SR sp. zn.
3Cdo/256/2012: „poisťovateľ vykonávajúci PZP má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody
rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila“ je však povinný preukázať svoj

nárok, t. j. všetko to, čo by inak bolo povinnosťou poisteného:
-škodu ( § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. ), -vznik poistnej udalosti ( § 797 ods. 2 O. z. ), -príčinnú
súvislosť medzi poistnou udalosťou a vznikom škody ( § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 381/2001 Z. z. ),
-ako aj skutočnosť, že k škode došlo v čase trvania poistenia ( § 4 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. ).“Postihové právo tu smeruje voči žalovanému, t. j. voči tomu, za koho žalobkyňa poskytla náhradu škody
poškodenému, t. j. voči subjektu, ktorý za škodu zodpovedá, ktorým je v danom prípade prevádzateľ
a vodič v jednej osobe.

10. Odvolací súd dospel preto k záveru, že žalovaný nie je v zmysle § 12 ods. 2 písm. f/ zákona č.
381/2001 Z. z. nositeľom tvrdenej povinnosti a teda pasívne vecne legitimovaný v spore, preto odvolací
súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C. s. p. z dôvodu vecnej správnosti
potvrdil, keď súd prvej inštancie správne rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania.

11. Žalovaný bol v odvolacom konaní v plnom rozsahu úspešný ( § 255 ods. 1 C. s. p. ), vznikol mu tak
nárok na náhradu trov konania, o ktorom rozhodol odvolací súd podľa ustanovení § 369 ods. 1 a § 262
ods. 1 C. s. p. s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( § 262 ods. 2 C.
s. p. ).

12. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 ( čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C. s. p. ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.