Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 9, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13Cob/361/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114227547
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Štolcová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5114227547.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: SPV ĽADOVO 4, s.r.o., so sídlom Hlavná
1400, 014 01 Bytča, IČO: 45 626 871, zastúpeného zástupcom SEMANČÍN POLÁČEK s.r.o., so sídlom
Vajnorská 100/A, 831 04 Bratislava, IČO: 47 244 780, proti žalovanému: Stredoslovenská energetika -
Distribúcia, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, v konaní o zaplatenie
1.738,49 Eur s príslušenstvom, o návrhu žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, o odvolaní

žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/190/2014-68 zo dňa 9. septembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/190/2014-68 zo dňa 9. septembra 2014 p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením okresný súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia, doručený
okresnému súdu dňa 18.8.2014, zamietol. V odôvodnení uviedol, že v rozsahu pre rozhodnutie o
návrhužalobcunanariadeniepredbežnéhoopatreniasaoboznámilslistinnýmidôkaznýmiprostriedkami

predloženými žalobcom spolu s návrhom na začatie konania, a to rozhodnutím Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví zo dňa 28.11.2013 č. 0024/2014/E, ktorým Úrad pre reguláciu sieťových odvetví
vo veci rozhodnutia o návrhu ceny za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny rozhodol
podľa § 14 ods. 11 zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových odvetviach v spojení s § 26 -
28 Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová
regulácia v elektroenergetike tak, že pre regulovaný subjekt Stredoslovenská energetika - Distribúcia,

a.s., IČO: 36 442 151 schválil na obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2014 v rozhodnutí vymedzené tarify
za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny a podmienky ich uplatnenia (č.l. 28 - 62); ďalej s
rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 18.9.2013 č. 0143/2014/E-OZ, ktorým Úrad
pre reguláciu sieťových odvetví vo veci rozhodnutia o návrhu ceny elektriny pre stanovenie doplatkov
na roky 2014 až 2026 rozhodol podľa § 14 ods. 11 a 14 zákona č. 250/2012 Z.z. o regulácii v sieťových
odvetviach a v súlade s § 6 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie

a vysokoúčinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 7 ods. 17 a § 8
Vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia
v elektroenergetike tak, že pre žalobcu ako regulovaný subjekt schválil na roky 2014 až 2026 pevnú
cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 382,61 Eur za MWh vyrobenej zo slnečnej energie v
zariadenívýrobcuelektrinyvofotovoltickejelektrárniĽadovo8scelkovýminštalovanýmvýkonom998,64
kW nachádzajúcej sa v katastrálnom území A. na pozemku parcelné č. 7026,8 (č.l. 63-64). Okresný

súd sa ďalej oboznámil so súhrnnou faktúrou za distribúciu služby poradové č. faktúry 9141001704,
ktorou žalovaný vyúčtoval žalobcovi za distribučnú službu sumu 1.738,49 Eur s DPH, a to za fakturačné
obdobie 1.1.2014 - 31.1.2014 s dátumom splatnosti faktúry 22.4.2014 (č.l.65-66).

Okresný súd z podanej žaloby žalobcu mal za zistené, že žalobca sa domáha proti žalovanému uloženia
povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 1.738,49 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne z tejto

sumy od 22.4.2014 do zaplatenia, náhrady trov konania na tom základe, že žalovaný dňa 3.4.2014
vystavil faktúru č. 9141001704 na sumu 1.738,49 Eur, ktorou žalobcovi vyfakturoval platbu za prístupdo distribučnej sústavy za mesiac január 2014, ktorú faktúru žalobca uhradil, pričom žalobca považuje
konanie žalovaného, ktorý od žalobcu požaduje úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy, za
protiprávne. Podľa názoru žalobcu na uplatnenie predmetnej platby neexistuje na strane žalovaného

žiaden zmluvný, ani zákonný dôvod. Medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená žiadna zmluva,
ktorá by oprávňovala žalovaného na spoplatnenie prístupu do distribučnej sústavy. Rovnako neexistuje
žiadnezákonnéustanovenie,ktorébymohlobyťprávnymzákladompreuplatnenietakejtoplatby.Žiadne
zákonné ustanovenie nesplnomocňuje úrad na vydanie vyhlášky a cenového rozhodnutia, ktorých
obsahom je zavedenie nového poplatku pre výrobcov elektriny. Úhradou faktúry tak došlo k vzniku

bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, pretože došlo k plneniu, na ktoré nebol daný právny
dôvod. Žalobca sa tak podanou žalobou domáha vo veci samej vydania bezdôvodného obohatenia,
pretože platbu za prístup do distribučnej sústavy považuje žalobca za protiprávnu, resp. protiústavnú, a
to z dôvodov, ktoré žalobca rozobral v podanej žalobe.

Prvostupňový súd aplikoval ust. § 102 ods. 1 veta prvá, § 76 ods. 1 písm. f) O.s.p. a poukázal na

predbežné opatrenie ako na zabezpečovací inštitút v civilnom procese, ktorého účelom je poskytnúť
dočasnú a provizórnu úpravu právnych pomerov, ktorá zabráni nepriaznivým následkom, ktoré by mohli
pred začatím konania alebo už v začatom konaní nastať. Opodstatnenosť nariadenia predbežného
opatrenia je daná jednak v prípade potreby dočasne upraviť pomery medzi účastníkmi konania, ako aj v
prípade existencie obavy, že výkon súdneho rozhodnutia v budúcnosti bude ohrozený, pričom uvedené

dva druhy predbežných opatrení sa líšia v niektorých osobitných podmienkach, ktoré musí podaný návrh
spĺňať. Vzhľadom k tvrdeniam žalobcu v návrhu na nariadenie predbežného opatrenia s poukazom
na povahu uplatneného nároku vo veci samej bolo nepochybné, že žalobca sa domáha nariadenia
predbežného opatrenia za účelom zabezpečenia dočasnej úpravy pomerov účastníkov konania. Vo
vzťahu k takto vymedzenému druhu predbežného opatrenia preto okresný súd skúmal opodstatnenosť

podaného návrhu na nariadenie predbežného opatrenia.

Okresný súd poukázal na to, že základným predpokladom spoločným pre všetky druhy predbežných
opatrení je tvrdenie a osvedčenie existencie právneho (nie iba faktického) vzťahu medzi žalobcom a
subjektom, ktorý má byť predbežným opatrením obmedzený a z tohto právneho vzťahu vyplývajúceho

nároku alebo práva žalobcu, pre ktoré požaduje dočasnú ochranu. Na nariadení predbežného opatrenia
ako na vydaní každého súdneho rozhodnutia musí existovať právny záujem. Právny záujem sa prejavuje
skutočnou potrebou navrhovanej úpravy, ktorou sa dosiahne a dočasne zabezpečí účel sledovaný v
základnom konaní. Regulácia právnych vzťahov účastníkov prostredníctvom predbežného opatrenia
musí mať dočasný charakter a môže trvať iba do času definitívneho rozhodnutia o nároku žalobcu vo

veci samej. Ďalej sa vyžaduje, aby nariadením predbežného opatrenia medzi účastníkmi sa nevytvoril
nenávratný stav a účinky predbežného opatrenia nesmú neprimeraným spôsobom zasiahnuť do
právnych vzťahov účastníkov. Všetky uvedené podmienky nariadenia predbežného opatrenia z dôvodu
potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov sú usporiadané kumulatívne, preto v prípade nesplnenia
čo i len jednej z nich, nie je možné návrhu na nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť.

Okresný súd poukázal na to, že napriek skutočnosti, že žalobca nepredložil okresnému súdu žiaden
doklad preukazujúci obsah zmluvného záväzkového vzťahu medzi účastníkmi konania pre potreby
rozhodnutia o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, okresný súd považoval právny vzťah
medzi žalobcom a žalovaným za dostatočne preukázaný faktúrou č. 9141001704, ktorou žalovaný ako

dodávateľ vyúčtoval žalobcovi ako odberateľovi poplatok za distribučnú službu poskytnutú v mesiaci
január 2014. Z tohto právneho vzťahu žalobca odvodzoval svoje právo, ktoré je porušované pravidelnou
mesačnou fakturáciou nezákonných poplatkov za prístup do distribučnej sústavy a pre ktoré požaduje
ochranu v podobe uloženia povinnosti žalovanému zdržať sa vystavovania týchto faktúr.

Zo žaloby vo veci bolo zrejmé, že žalobca sa cestou vydania bezdôvodného obohatenia snaží
zabrániť žalovanému v ďalšom spoplatňovaní jeho prístupu do distribučnej sústavy, ktoré považuje
za nezákonné. Pretože rozhodnutiu súdu o povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie
musí predchádzať prejudiciálne vyhodnotenie nezákonnosti právneho titulu plnenia, bolo možné
konštatovať, že žalobca v prípade úspechu v konaní dosiahne sledovaný cieľ. Žiadnym spôsobom k

tomu však neprispeje nariadenie predbežného opatrenia ukladajúceho žalovanému povinnosť zdržať
sa vystavovania faktúr. Žalobca tým možno získa komfortnejšie postavenie v ďalšom priebehu konania,
pretože nebude vystavený pravidelnej mesačnej fakturácii poplatkov zo strany žalovaného, avšak
jeho právne postavenie sa nezmení. Sledovaný cieľ nebude zmarený ani v prípade nenariadeniapredbežného opatrenia v navrhovanom znení, kedy žalobca podľa názoru okresného súdu neutrpí
žiadnu reálnu ujmu. Žalobca poukazoval síce na sankčné mechanizmy, ktorých uplatnenie zo strany
žalovaného v prípade neuhradenia vystavených faktúr by mohlo zásadným spôsobom ovplyvniť výkon

jeho podnikateľskej činnosti, ale konkrétny rozsah hroziacich sankcií neuvádza. Žalobca nešpecifikoval,
akým spôsobom by bol ovplyvnený výkon jeho podnikateľskej činnosti a okresný súd nemohol túto
skutočnosť podstatnú pre nariadenie predbežného opatrenia vyvodiť ani z predložených listinných
dôkazov, pretože z nich nevyplýva obsah práv a povinností dojednaných v rámci záväzkového vzťahu
účastníkov konania. Odlišná situácia by nastala, ak by žalobca osvedčil, že distribúcia elektriny je

bezprostredne závislá, resp. podmienená od úhrady žalovaným vystavovaných faktúr. Ani v takom
prípade by však okresný súd nepovažoval za účinné nariaďovať žalovanému povinnosť zdržať sa
fakturácie poplatkov, ale skôr zdržať sa odpojenia žalobcu od potrebných dodávok energie, alebo
umožniť žalobcovi prístup k odberu energie. Nevhodne zvolená hmotnoprávna formulácia predmetu
predbežného opatrenia v prejednávanej veci v spojení s nedostatočným osvedčením hroziacej ujmy
spôsobila, že v nadväznosti na podaný opis skutkového stavu a žalobcom vymedzený nárok vo veci

samej, okresný súd nevidel dostatočný právny záujem na nariadení predbežného opatrenia, ktorým
bude žalovanému uložená povinnosť zdržať sa vystavovania faktúr na úhradu platby za prístup do
distribučnej sústavy. Okresný súd uviedol, že nezistil ani v rovine pravdepodobnosti, že by v dôsledku
konania žalovaného, ktoré špecifikoval žalobca v žalobe, vznikla potreba upraviť právne pomery medzi
účastníkmi konania, ani že by bez vydania navrhovaného predbežného opatrenia hrozila žalobcovi

bezprostredná reálna ujma. Okresný súd skonštatoval, že žalobca neosvedčil jeden zo základných
predpokladov nevyhnutne spojených s úspešným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia, v
dôsledku čoho bol návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietnutý.

Okresný súd v ďalšom skonštatoval, že podaný návrh na nariadenie predbežného opatrenia nespĺňa

ani požiadavku proporcionality. Okresný súd musí prihliadať aj na zachovanie rovnováhy medzi
prípadnou ujmou hroziacou žalobcovi a obmedzením práv subjektu, proti ktorému návrh na nariadenie
predbežného opatrenia smeruje. Z viacerých žalôb doručených súdu v obdobných vzťahoch medzi
rôznymi účastníkmi bolo známe, že hodnota mesačných poplatkov fakturovaných žalovaným sa
pohybuje v rozmedzí od 767,50 Eur do 1.738,49 Eur. Túto sumu nemožno považovať za likvidačnú

pre aktívny podnikateľský subjekt podnikajúci v oblasti výroby elektriny aj s poukazom na doplatok na
výrobu elektriny garantovaný na obdobie 15 rokov, na ktorý žalobca sám odkazuje. Na druhej strane
by sa nariadením predbežného opatrenia obmedzilo oprávnenie žalovaného vyplývajúce zo všeobecne
záväzného právneho predpisu, ktorý síce žalobca považuje za protiústavný, avšak okresnému súdu
nebolo známe, že by boli uplatnené príslušné mechanizmy predpokladané právnym poriadkom s cieľom

jeho uvedenia do súladu s Ústavou Slovenskej republiky. Okresný súd uviedol, že v porovnaní s
ujmou hroziacou žalobcovi nepovažoval navrhovanú úpravu právnych pomerov za adekvátnu, pretože
žalovanému by bolo odňaté oprávnenie garantované toho času záväznou právnou normou. Súčasne
okresný súd uviedol, že o trovách predbežného opatrenia rozhodne v konečnom rozhodnutí vo veci
samej podľa § 145 O.s.p..

Proti uzneseniu okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý namietal, že podľa
dôkazov vykonaných okresným súdom tento dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj, že jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca osvedčil, že žalovaný fakturuje
žalobcovi nezákonnú platbu za prístup do distribučnej sústavy na mesačnej báze a žalobcovi v tejto

súvislosti vznikajú nemalé výdavky. Konaním žalovaného je žalobca nútený zmenšovať svoj majetok
a uhrádzať faktúry, ktorých právny základ je nezákonný. Žalobca uviedol, že nie je prípustné, aby
stav, ktorého protiprávnosť žalobca svojou argumentáciou preukazuje, pretrvával po celý čas súdneho
konania až do právoplatného ukončenia konania vo veci samej, ktorej súčasťou bude aj posudzovanie
predbežnej otázky o zákonnosti a ústavnosti spornej platby. Žalobca ďalej upozornil na skutočnosť, že

jeho náklady na úhradu protiprávneho poplatku len za prvý polrok predstavujú sumu prekračujúcu 10
400 Eur. Žalobca poukázal na článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a rozhodnutia ústavného
súdu sp. zn. II. ÚS 37/00, I. ÚS 46/00, II. ÚS 222/04, v zmysle ktorých základné právo na súdnu
ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy
ani jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho

neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie. Pri nariaďovaní predbežného opatrenia
prevláda požiadavka rýchlosti nad požiadavkou úplnosti skutkových zistení. V dôsledku toho sa tu
nezisťujú všetky tie skutočnosti, ktoré má mať súd zistené pred vydaním konečného rozhodnutia.
Skutočnosti, z ktorých vyvodzuje dôvodnosť návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, nemusiabyť preukázané dôkazmi (rozhodnutie NS SR sp. zn. Cdo 149/2010). Súd pomocou ponúknutých
dôkazných prostriedkov zisťuje najvýznamnejšie skutočnosti a pri dokazovaní postačuje, že osvedčená
skutočnosť sa mu vzhľadom na všetky okolnosti javí ako nanajvýš pravdepodobná. Žalobca mal za to,

že rozhodnutie o dočasnom zdržaní sa vystavovania ďalších faktúr zo strany žalovaného do budúcnosti
zabráni vzniku ujmy na strane žalobcu. Pravidelné a opakované vystavovanie faktúr, ktorými sa žalovaný
domáha úhrady platby za prístup do distribučnej sústavy, prehlbuje protiprávny stav a neprimerane
finančne zaťažuje žalobcu, ktorý sa domáha nariadenia predbežného opatrenia, keďže má za to, že
je potrebné, aby bol pomer medzi ním a žalovaným dočasne upravený. Zavedením platby za prístup

do distribučnej sústavy dochádza k zníženiu ceny elektriny, a teda aj podpory vo forme doplatku, ktorá
je výrobcom elektriny garantovaná podľa zákona č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov
energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zníženie ceny
elektriny prostredníctvom zavedenia dodatočnej platby za prístup do distribučnej sústavy je potrebné
považovaťzaneoprávnenýzásahdovlastníckehoprávažalobcu.Žalovanýodmietasúčasnýprotiprávny
stav riešiť a odmieta zastavenie vystavovania faktúr za nezákonnú platbu. Žalobca mal za to, že v

prípade neuhradenia faktúr by ďalšie kroky žalovaného mohli vážne ovplyvniť podnikanie žalobcu,
ktorý je bytostne závislý od plnenia zmluvných povinností žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej
sústavy. Žalobca považoval za neprípustné, aby v situácii, kedy právny základ vystavovaných faktúr
je dôvodne spochybnený, súd prvého stupňa toleroval existenciu vystavovania pochybných faktúr
a odoprel právo žalobcu efektívne a včasne sa brániť voči takémuto konaniu žalovaného. Žalobca

vystavené faktúry uhrádzal len z dôvodu obáv z použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného.
Žalobca ako výrobca elektriny je totiž existenčne závislý od plnenia zmluvných povinností žalovaného.
Sankcie by vzhľadom na charakter jeho podnikateľskej činnosti mohli mať pre žalobcu likvidačné
dôsledky. V prípade, ak je preukázaná dôvodná pochybnosť o ústavnosti či zákonnosti ustanovení
podzákonného právneho predpisu a z týchto ustanovení sú odvodzované nároky, ktoré poškodzujú

práva žalobcu, je použitie inštitútu predbežného opatrenia na mieste. Na zavedenie platby za prístup do
distribučnej sústavy podľa názoru žalobcu absentuje akékoľvek zákonné zmocnenie. Zákon o regulácii
v sieťových odvetviach neumožňuje úradu prostredníctvom vyhlášky a cenového rozhodnutia zaviesť
takúto platbu a nové povinnosti nemožno ukladať na základe svojvoľne vydanej vyhlášky orgánu
štátnej správy, ktorým je úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Okresný súd sa vôbec argumentáciou

žalobcu o protiústavnosti platby nezaoberal a bez relevantných právnych dôvodov uprednostnil ochranu
pochybných práv žalovaného nad odôvodnenou potrebou ochrany preukázaných práv a oprávnených
záujmov žalobcu. Dňa 12.3.2014 bol na ústavný súd podaný návrh skupiny 45 poslancov NR SR podľa
článku 125 ods. 1 písm. b) ústavy na začatie konania o súlade právneho predpisu spolu s návrhom
podľa článku 125 ods. 2 ústavy na pozastavenie účinnosti niektorých ustanovení právneho predpisu.

Dané konanie je vedené pod označením PL. ÚS 17/2014 a jeho predmetom je poplatok za prístup do
distribučnej sústavy. Táto skutočnosť preukazuje, že pochybnosti žalobcu o ústavnosti a zákonnosti
tohto poplatku nie sú subjektívne, alebo nedôvodné, ale predstavujú vážnu právnu otázku, s ktorou sa
ústavný súd bude musieť vysporiadať. Žalobca mal za to, že do rozhodnutia ústavného súdu, ktoré
bude vyhlásené v zbierke a bude mať účinky všeobecne záväzného predpisu, je potrebné pre tento

konkrétny spor dočasne upraviť pomery medzi žalobcom a žalovaným. Vydanie predbežného opatrenia
a s tým súvisiace dočasné pozastavenie úhrady platieb za prístup do distribučnej sústavy nebude mať
žiaden dopad na štátny rozpočet. Vydanie predbežného opatrenia rovnako nebude mať vplyv na výšku
distribučných poplatkov a cenu elektriny. Žalobca žiadal, aby napadnuté uznesenie okresného súdu bolo
zmenené tak, že do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci samej súd ukladá žalovanému zdržať

sa vystavovania faktúr na úhradu platby za prístup do distribučnej sústavy žalobcu.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec v medziach ust. § 212 ods. 1
O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu ako
vecne správne rozhodnutie potvrdil podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním

v pomere hlasov 3:0.

V súvislosti s odvolaním žalobcu mal krajský súd v spojení s ust. § 75 ods. 8 O.s.p. preukázané, že
návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia bol zamietnutý, preto nebolo uznesenie okresného
súdu doručované žalovanému a ani odvolanie žalobcu.

Krajský súd pri posudzovaní odvolania žalobcu primárne zistil, že súčasne s podanou žalobou o
zaplatenie 1.738,49 Eur s príslušenstvom bol podaný aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia,
ktorým sa žalovanému uloží povinnosť zdržať sa vystavovania faktúr na úhradu platby za prístupdo distribučnej sústavy žalobcovi, a to až do vydania právoplatného rozhodnutia vo veci samej.
Žalobca mal za to, že osvedčil nárok vo veci samej, a to neoprávnené účtovanie platby žalovaným
za prístup do distribučnej sústavy, ako aj naliehavosť dočasnej úpravy pomerov pre nariadenie

predbežného opatrenia, keď neustále vystavovanie faktúr a uplatňovanie neoprávnenej platby za prístup
do distribučnej sústavy zo strany žalovaného neprimerane finančne zaťažuje žalobcu, ktorý vystavené
faktúry uhrádza, keďže sa obáva použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného, ktoré by
mohli zásadným spôsobom ovplyvniť výkon podnikateľskej činnosti žalobcu. Ďalej žalobca v návrhu
na nariadenie predbežného opatrenia poukázal na to, že takéto správanie a postup žalovaného, ktoré

je pretrvávajúce a opakujúce, zasahuje do práv a právom chránených záujmov žalobcu, z ktorého
dôvodu žalobca má za to, že je nevyhnutné nariadením predbežného opatrenia dočasne upraviť pomery
účastníkov súdneho konania až do právoplatného skončenia veci samej.

Okresný súd v súvislosti s podaným návrhom žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia v začatom
súdnom konaní správne postupoval, pokiaľ sa zaoberal, či sú osvedčené podmienky k nariadeniu

predbežného opatrenia, ktoré vyplývajú z ust. § 75 ods. 2 O.s.p. v spojení s ust. § 102 ods. 1
O.s.p.. Už v zmysle ustálenej súdnej praxe je zrejmé, že pre nariadenie predbežného opatrenia sa
vyžaduje kumulatívne splnenie obidvoch zákonných podmienok, a to osvedčenie dôvodnosti nároku a
odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy s tým, že ak niektorá z nich nie je splnená,
resp. osvedčená, tak nemôže dôjsť k nariadeniu predbežného opatrenia. Je postačujúce, pokiaľ jedna z

týchto podmienok nie je splnená a súd sa potom s osvedčením alebo neosvedčením druhej podmienky
nie je povinný zaoberať. V súlade s uvedenou zákonnou úpravou postupoval aj okresný súd, ktorý
pri neosvedčení naliehavosti pre nariadenie predbežného opatrenia, resp. potreby dočasnej úpravy
pomerov účastníkov v prebiehajúcom súdnom konaní nenariadil predbežné opatrenie.

Žalobca neosvedčil naliehavosť potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov pre nariadenie
navrhovaného predbežného opatrenia a neosvedčil ani odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne
hroziacejujmy,resp.naliehavosťbezprostredneapriamohroziacejujmyztitulusprávaniasažalovaného
vo vystavovaní faktúr žalobcovi, ktorými účtuje platbu za prístup do distribučnej sústavy. K priamej,
reálnej a bezprostredne hroziacej ujme, resp. k osvedčeniu nebezpečenstva takejto ujmy, poprípade

naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania, nie je postačujúce len hypotetické,
predpokladané tvrdenie žalobcu o neprimeranom finančnom zaťažovaní žalobcu účtovaním platby za
prístup do distribučnej sústavy a jej uhrádzaním a tvrdená obava použitia sankčných mechanizmov zo
strany žalovaného v prípade neuhrádzania faktúr žalobcom, ktoré sankcie podľa názoru žalobcu by
mohli zásadným spôsobom ovplyvniť výkon jeho podnikateľskej činnosti. Naliehavosť pre nariadenie

predbežného opatrenia je daná, resp. osvedčená len takým správaním a konaním žalovaného, ktoré je
zamerané na realizáciu úkonov bezprostredne a priamo spôsobujúcich negatívny zásah do majetkovej
sféry žalobcu, t.j. osvedčenie, že žalovaný uskutočňuje také úkony, správanie, ktoré majetkové pomery
žalobcu výrazným spôsobom negatívne ovplyvňujú.

Krajský súd uvádza, že v danej veci bolo rozhodné a podstatné, že nebola osvedčená podmienka
bezprostredne hroziacej ujmy, resp. podmienka naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov
súdneho konania. Bolo povinnosťou žalobcu, aby v prípade tejto podmienky, ktorá je vyžadovaná
zákonom, bola aj v primeranej miere, intenzite osvedčená, aby bolo možné návrhu žalobcu na
nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť, k čomu zo strany žalobcu nedošlo ani v rámci odvolacieho

konania. Krajský súd k tejto podmienke uvádza, že nemôže byť len predpokladaná, ale musí byť
osvedčené, že reálne a aj priamo hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na strane
žalobcu, resp. že je daná naliehavosť pre nariadenie predbežného opatrenia. Naliehavosť dočasnej
úpravy pomerov účastníkov, resp. odôvodnenie nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy musí
byť ako podmienka pre nariadenie predbežného opatrenia daná, reálna a priama. Žalobca len vyslovil

obavu z použitia sankčných mechanizmov zo strany žalovaného, ktoré by potenciálne mohli ovplyvniť
výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, ako aj, že nepretržité vystavovanie faktúr žalovaným, ktorými
sa účtuje platba za prístup do distribučnej sústavy, neprimerane finančne zaťažuje žalobcu. V tejto
rovine len uvedených predpokladov a obáv, tak podľa názoru krajského súdu, v zhode so záverom
okresného súdu, nebola daná reálna, bezprostredná a priama podmienka pre nariadenie predbežného

opatrenia spočívajúca v naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania. Krajský
súd uvádza, že podmienka naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov súdneho konania, resp.
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy nemôže byť len predpokladaná, ale musí byť osvedčené,
že reálne a aj priamo hrozí nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobcu, resp. žeje osvedčená reálna a priama hrozba ovplyvnenia výkonu podnikateľskej činnosti žalobcu, k čomu však
zo strany žalobcu nedošlo.

K úplnosti je potrebné dodať, že zo zákonom formulovanej podmienky vyplýva, že táto hrozba, resp.
obava musí byť reálna a priama, nemôže byť len predpokladaná, uvažovaná. Pokiaľ žalobca uviedol, že
vystavovanie faktúr žalovaným, ktorými sa neoprávnene podľa jeho názoru účtuje platba za prístup do
distribučnej sústavy, neprimerane finančne zaťažuje žalobcu, ako aj, že sa obáva použitia sankčných
mechanizmov zo strany žalovaného v prípade neuhrádzania faktúr, ktoré by mohli zásadným spôsobom

ovplyvniť výkon podnikateľskej činnosti žalobcu, tak bolo nevyhnutné krajským súdom uviesť, že
zo strany žalovaného vystavovaním takýchto faktúr nebol žalobcom osvedčený intenzívny zásah do
jeho majetkových (finančných) pomerov, pre ktorý by tu bola osvedčená reálna, priama obava z
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobcu v prípade nenariadenia predbežného
opatrenia. Žalobca len poukázal na určité predpoklady, podľa ktorých sa bude správať žalovaný, avšak
v takomto ponímaní nemohla byť osvedčená kumulatívna podmienka pre nariadenie predbežného

opatrenia, a to naliehavosť dočasnej úpravy pomerov účastníkov z titulu len tvrdenej, avšak nie
osvedčenej bezprostredne hroziacej ujmy na strane žalobcu.

Nenariadením predbežného opatrenia nedošlo k zásahu do práv a oprávnených záujmov žalobcu,
za konštatovania nesplnenia kumulatívnej podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, a to

neosvedčenia hroziacej ujmy, resp. naliehavosti na dočasnú úpravu pomerov účastníkov súdneho
konania. Práve z ust. § 75 ods. 2 O.s.p. vyplýva zákonná požiadavka kumulatívneho splnenia dvoch
podmienok pre nariadenie predbežného opatrenia, a to osvedčenie nároku, ktorému sa nariadením
predbežného opatrenia má poskytnúť ochrana, druhou podmienkou je osvedčenie odôvodnenia
nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy, resp. naliehavosti dočasnej úpravy pomerov účastníkov

súdneho konania. Pokiaľ niektorá z týchto dvoch podmienok nie je splnená, nemožno návrhu na
nariadenie predbežného opatrenia vyhovieť. Je nepochybné, že zákon, a to Občiansky súdny poriadok
ukladá v súvislosti s podaným návrhom na nariadenie predbežného opatrenia skúmať kumulatívne
splnenie obidvoch podmienok tak, ako sú uvedené vyššie. Aj zo samotného čl. 46 ods. 4 Ústavy SR
vyplýva, že ...„podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon“. V danom

prípade podmienky pre vyhovenie návrhu na nariadenie predbežného opatrenia upravuje ust. § 74 a
nasl. ustanovenia O.s.p., a preto v súlade aj s uvedeným čl. 46 ods. 4 Ústavy SR bolo potrebné nielen v
konanípredokresnýmsúdom,aleajvovyvolanomodvolacomkonanípredkrajskýmsúdomposudzovať,
či sú splnené podmienky zákonom stanovené pre nariadenie predbežného opatrenia. Ak tomu tak
nebolo, to znamená, že neboli splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, pričom bolo

postačujúce, ak nebola splnená aspoň jedna z nich, tak návrhu žalobcu nemohlo byť vyhovené.

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na unesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/2004 z 3. marca
2004, podľa ktorého právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno
povedať, že neúspech v súdnom konaní nie je možné považovať za porušenie základného práva. Je
v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je
náležite zdôvodnený, Ústavný súd Slovenskej republiky nemá dôvod doň zasahovať. Ďalej sa poukazuje
na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 218/2002 zo dňa 13. novembra 2002, v zmysle ktorého

obsahomprávapodľač.46ods.1ÚstavySlovenskejrepubliky,čl.6ods.1Dohovoruoochraneľudských
práv a základných slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka konania. Rovnako aj v zmysle
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 3/1997 zo dňa 19. marca 1997 vyplýva,
že právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí
podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie
porušenia ústavného práva.

Vzhľadom k vyššie uvedenému, pokiaľ okresný súd návrh žalobcu na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol, tak jeho rozhodnutie bolo vecne správne a krajským súdom potvrdené podľa ust. § 219 ods.
1 O.s.p..Podľa ust. § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 145 O.s.p. okresný súd v závislosti od rozhodnutia vo
veci samej rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.