Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 24, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 8Cob/48/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819202987
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Legerská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3819202987.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny
Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej
v právnej veci žalobcu: Preuger s.r.o., so sídlom Športová 552, 972 26 Nitrianske Rudno, IČO: 36 318
116, právne zastúpeného: Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Nám. SNP 37, 960 01 Zvolen, IČO: 36
856 517, proti žalovanému: INTERMONT Pardubice s.r.o.,

so sídlom Brozanská 503, 533 52 Staré Hradiště, Česká republika, IČO: 25 921 207,
právne zastúpenému: MADEJ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Mýtna 42, 811 05
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 035 038, v spore o splnenie povinností vyplývajúcich
z nárokov z vád tovaru, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k.
5Cb/7/2019-122 zo dňa 7. apríla 2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 5Cb/7/2019-122 zo dňa 7. apríla 2020
výrokom I. vyhlásil, že vo veci nemá právomoc, výrokom II. konanie zastavil a výrokom III. žalovanému

voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s poukazom na čl. 4 ods. 1, čl.
5 ods. 1, čl. 7, čl. 63, čl. 62 ods. 2, čl. 26 ods. 1, čl. 28 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a
Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a
obchodných veciach, § 9, § 161 ods. 1, 2,
§ 262 ods. 1, 2 CSP, § 14 ods. 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol súd prvej inštancie že, žalobca sa podanou žalobou voči žalovanému

domáhal odstránenia vád tovaru dodaného žalobcovi na základe Kúpnej zmluvy č. 002/2014 zo dňa
08.12.2014, a to prostredníctvom dodania náhradného rovnakého tovaru, avšak
bez akýchkoľvek vád a nedorobkov žalobcovi, a to konkrétne: 1ks Rmutovaciu
(Rmutomladinovú) kaďu objemom na 20 hl (výr.č. 179/2016, s rozmermi podľa technického výkresu
IM387-321 a IM 387-398 z 02/2015), 1ks Scedzovaciu kaďu objemom na 20hl (výr.č. 180/2016, s
rozmermi podľa technického výkresu IM387-419 z 02/2015 po revízií

z 10.3.2015), 1ks Vírivú kaďu objemom na 20hl (výr.č. 181/2016, s rozmermi podľa
technického výkresu žalobcu IM387-429 z 02/2015), 1ks Zásobník výplachovej vody
objemom 30hl (výr. č. 176/2016, s rozmermi podľa technického výkresu žalobcu IM387-202
z 02/2015), 1ks Zásobník horúcej vody objemom na 30hl (výr.č. 177/2016, s rozmermi podľa technického
výkresu žalobcu IM387-202 z 02/2015), 1ks Zásobník ľadovej vody objemom na 30hl (výr. č. 178/2016,
s rozmermi podľa technického výkresu žalobcu IM387-202

z 02/2015), 2ks Pretlačený tank objemom na 20hl (výr.č. 139/2015 140/2015, s rozmermi podľa
technickej dokumentácie ON-0215100 rev. 2 z 30.3.2015), 9ks Cylindrokonický tank Pentas objemom na40-48 hl (CKT typu 22 ES 453, výr.č. 16067, s rozmermi podľa technickej dokumentácie 15AP3-01-00-00
z 03/2015); vrátane všetkej technickej a právnej
dokumentácie vzťahujúcej sa na predmetné nádoby/tanky/kade, najmä certifikátov o akosti

a úspešne absolvovaných technických, či tlakových skúškach (pokiaľ sa podľa prísl.
technických noriem požadujú), potrebné pre ich následnú montáž a bezvadné využitie na
účely riadnej prevádzky pivovaru v potravinárskom priemysle žalobcom. Žalobca právomoc Okresného
súdu Prievidza odôvodnil tým, že osobitná príslušnosť súdu je určená podľa oddielu 2 článku 7 ods. 1
písm. b) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady EÚ

č. 1215/2012 zo dňa 12.12.2012 (Brusel I bis), nakoľko v obvode tohto súdu došlo
k faktickému dodaniu tovaru. Faktické miesto dodania tovaru zo Zmluvy bolo v Z.
v sídle žalobcu, čoho dôkazom je podpísaný preberací protokol. Žalovaný v zmysle Zmluvy dodal
tovar do miesta určenia, ktoré si zmluvne strany dohodli dodatočne (S. 7, Z.). Žalovaný je zahraničná
obchodná spoločnosť so sídlom v Českej republike. Okresný súd Prievidza sa preto zaoberal otázkou,
či je v jeho právomoci konať a rozhodnúť

o predmete sporu. Žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 21.8.2019 namietol nedostatok právomoci
Okresného súdu Prievidza rozhodovať tento spor v zmysle článku 7 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní
a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „nariadenie“). Uviedol, že účastníci
uzavreli dňa 08.12.2014 kúpnu zmluvu, ktorej predmetom bola „Dodávka technológie Minipivovaru“. V

čl. II. 5 bolo výslovne dohodnuté, že kúpna cena nezahrňuje cenu dopravy tovaru, montáž v mieste
inštalácie, stavebné práce, prípojky energií, technickú pomoc v skúšobnej prevádzke a pod.. Výslovne
boladohodnutádodaciapodmienkaEXWS.G.,L.republikaatodokoncananiekoľkýchmiestachkúpnej
zmluvy. Výslovne v čl. V bolo ako miesto prevzatia tovaru dohodnuté vyššie uvedené miesto. Toto je
potvrdzované i dodacími listami č. 1 až č. 9, kde žalobca (ako kupujúci) prevzal tovar

v S. G. v L. republike a dopravu si zaisťoval žalobca sám. Tvrdenie žalobcu uvedené v žalobe, že bolo
plnené na S. je teda klamlivé, keď sa žalobca týmto nepravdivým tvrdením iba účelovo snažil súdiť na
S. a tým žalovanému sťažiť uplatňovanie svojich práv. K otázke dohody miesta plnenia v doložke EXW
sa už vyjadril
i Súdny dvor Európskej únie, keď uviedol, že v medzinárodnom obchode môže byť daná klauzula

dohodnutá i vo forme pripustenej zvyklosťami, ktoré obe strany poznali alebo mali poznať z dôvodu ich
širokého uznania a rešpektovania v danej obchodnej oblasti. Incoterms vypracované Medzinárodnou
obchodnou komorou reprezentujú v obchodnom svete všeobecne uznané zvyklosti a dané podmienky
nie len môžu, ale dokonca môžu byť použité súdmi pri interpretácii zmluvy, ktorá je predmetom sporu.
V tomto ohľade teda Súd vyhlásil, že klauzula „Ex Works“ zahrňuje okrem ustanovení vzťahujúcich sa

k riziku strán a zdieľania nákladov (doručenie, zaslanie, doprava), tiež ustanovenia vzťahujúce sa na
prevzatie tovaru, čo umožňuje určiť skutočné miesto dodania tovaru. Z tohto Súd vyvodil nasledujúce:
„Aby sa overilo, či je miesto dodania určené „podľa zmluvy“, musí vnútroštátny súd rozhodujúci vo veci
zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto zmluvy...vrátane ustanovení
a doložiek všeobecne uznávaných a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu, ako sú

Incoterms vypracované Medzinárodnou obchodnou komorou...“.Pre úplnosť žalovaný uvádza, že žiadna
konkrétna doložka o právomoci a príslušnosti súdu nebola v predmetnej kúpnej zmluve dohodnutá.
Taktiež bolo zmluvne dohodnuté, že všetky zmeny tejto kúpnej zmluvy musia byť urobené písomne
vo forme dodatkov. (čl. VIII 2. Kúpnej zmluvy). Pokiaľ teda následne žalovaný pomáhal žalobcovi pri
inštalácii predmetného Minipivovaru, stalo sa tak na základe samostatne ústne uzatvorenej zmluvy, ale

v žiadnom prípade týmto nemohlo byť zmenené miesto plnenia podľa kúpnej zmluvy. Naviac si žalobca
túto inštaláciu Minipivovaru vykonával so svojimi pracovníkmi a žalovaný mu v tomto len pomáhal.
žalovaný teda ani nevykonával inštaláciu predmetu kúpnej zmluvy na Slovensku. S ohľadom na tieto
skutočnosti teda žalovaný namieta nedostatok právomoci Okresného súdu Prievidza
a navrhuje, aby súd bez ďalšieho žalobu v zmysle § 9 zákona č. 160/2015 Z.z. bezodkladne zastavil.

V zmysle čl. 26 Nariadenia Brusel I bis odmieta, aby sa slovenský súd stal príslušný tým, že žalovaný
týmto svojim vyjadrením konania vedeného u tohto súdu zúčastňuje. Súd prvej inštancie na posúdenie
právomoci súdu na konanie aplikoval všeobecné ustanovenia nariadenia (založené na zásade bydliska
resp. sídla žalovaného - zásady actor sequitur forum rei -žalobca sleduje miesto súdu žalovaného), keď
pri právnom posúdení zároveň vylúčil osobitnú a výlučnú právomoc ako aj voľbu právomoci upravené

v oddieloch 2 až 7 kapitoly II nariadenia, ktoré sa na uplatnený nárok žalobcu nevzťahujú. Žalobca
odvodzoval právomoc slovenského súdu z osobitnej právomoci upravenej v čl. 7 nariadenia, keď podľa
žalobcuv obvode Okresného súdu Prievidza došlo k faktickému dodaniu tovaru. Z citovaného ustanovenia čl.
7 nariadenia vyplýva, že predovšetkým je potrebné posúdiť zmluvu, či si v nej zmluvné strany dohodli
miesto plnenia, pričom toto miesto dodania musí byť zo zmluvy vyvoditeľné bez toho, aby bolo potrebné

odkázať na hmotné právo použiteľné na zmluvu. Ak miesto plnenia nie je možné zo zmluvy takto
určiť, pretože zmluva neobsahuje nijaké ustanovenie odrážajúce vôľu zmluvných strán k určeniu miesta
plnenia, potom je miestom zmluvného plnenia pri predaji tovaru miesto v členskom štáte, kam sa podľa
zmluvy tovar dodal alebo mal dodať. V posudzovanej veci žalobca ako kupujúci s poukazom na zmluvu
účastníkov uplatňuje nárok na odstránenie vád tovaru vzniknuté mu na kúpenom tovare. Aj keď článok

7 bod 1 a/ a b/ prvá zarážka definuje miesto plnenia záväzku pre predaj tovaru, toto pravidlo sa použije
pri všetkých nárokoch založených na tej istej kúpnej zmluve. Pre posúdenie právomoci súdov je teda v
prvom rade rozhodujúca dohoda strán v zmluve. Vzhľadom na to, že podľa dohody účastníkov konania
je v kúpnej zmluve z 08.12.2014 čl. V miesto dodania tovaru dohodnuté, že miestom prevzatia tovaru
je EXW S. G. - Z. v Českej republike, nie je možné pre určenie právomoci súdu postupovať v zmysle
čl. 7 písm. b) nariadenia (osobitná právomoc). Žalovaného ako osobu so sídlom v Českej republike nie

je možné v tomto spore žalovať v Slovenskej republike (t.j. v inom členskom štáte), keď podľa dohody
v kúpnej zmluve je miestom dodania tovaru Česká republika, ktorá nie je iným členským štátom ako to
predpokladá čl. 7 písm. b) nariadenia. Na určenie právomoci súdu je potrebné v tejto veci aplikovať §
4 ods. 1 nariadenia (všeobecné ustanovenia), keď žalovaného ako osobu so sídlom na území Českej
republiky je možné žalovať na súdoch tohto členského štátu. Preto v tejto veci nie je daná právomoc

súdov Slovenskej republiky konať. Žalovaný zároveň namietol absenciu právomoci súdov Slovenskej
republiky konať a rozhodovať o podanej žalobe. S ohľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za
to, že v danej veci nemá právomoc konať, tá patrí miestne príslušnému súdu v Českej republike, ktorý
má právomoc vo veci konať, preto vyhlásil, že vo veci nemá právomoc. Nedostatok právomoci súdu
na konanie je neodstrániteľnou prekážkou, preto súd prvej inštancie konanie podľa § 161 ods. 2 CSP

zastavil. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
Žalobca procesne zavinil zastavenie konania, keď podal žalobu na súd s nedostatkom právomoci, preto
žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti všetkým výrokom uznesenia podal odvolanie v zákonnej lehote žalobca

s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h), b), f), d) CSP. Požiadal, aby odvolací súd odvolaniu v celom
rozsahu vyhovel a uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie súdu prvej inštancie a priznal
žalobcovi náhradu odvolacieho konania vrátane trov právneho zastúpenia. Podľa názoru žalobcu sa súd
prvej inštancie mal zaoberať samotnou otázkou právomoci, a to tak vo vzťahu k žalobcovi ako aj vo
vzťahu k miestu zmluvného plnenia. Súd prvej inštancie posúdil vec len jednostranne na základe ničím

nepodložených tvrdení žalovaného a čisto formálne povrchne, čím došlo k nesprávnemu právnemu
posúdeniu veci vo vzťahu k uplatneniu
postupu podľa § 9 CSP. Mal skúmať všetky zmluvné ustanovenia a dôkazy v úzkom vzťahu
k reálnemu skutkovému stavu preukázaného dôkazmi priloženými k žalobe, ako aj tú
skutočnosť z akého dôvodu a prečo strany rozporuplne tvrdia o rozdielnom mieste dodania tovaru. Súd

prvej inštancie rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, vôbec sa v odôvodnení
nezaoberal dôkazmi priloženými k žalobe a tvrdeniami žalobcu, ktorý za daných špecifických okolností
upozorňoval na skutočné miesto dodania. Žalobca uviedol, že osobitnú právomoc súdu upravenú v
oddiele 2 čl. 7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1215/2012 z 12.12.2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných

veciach (ďalej len Brusel I bis) nemožno zamieňať s výlučnou právomocou a táto osobitná právomoc
má z právnej stránky povahu súbežnej, alternatívnej právomoci
popri všeobecnej právomoci upravenej v oddiele 1 čl. 4. Brusel I bis. Z uvedeného vyplýva, že konajúci
súd prvej inštancie nezákonným spôsobom uplatnil pravidlá na ustanovenie
právomoci, kedy súd konštatoval, že všeobecná právomoc má prednosť pred osobitnou.

Ustanovenia oddielu 1 Brusel I bis o osobitnej právomoci nemajú právnu povahu lex specialis k oddielu
1 Brusel I bis, ale sú právne rovnocenné a použiteľné alternatívne popri sebe,
a preto nie je možné ich aplikáciu na daný prípad formalistickým výkladom vylúčiť len na základe ničím
nepodložených tvrdení žalovaného, ktoré si konajúci súd prevzal za vlastné. Žalobcovi nie je zrejmé
akýmiúvahamisariadilsúdprvejinštancieprizaujatístanoviskapreuplatnenieoddielu2článku7Brusel

I bis - uvedené ničím nepodložené a bez náležitého
odôvodnenia tvrdenie obsiahnuté v uznesení je vo svojom základe nesprávne, a odporujúce účelu a
zmyslu ustanovení oddielu 2 článku 7 Brusel I bis. Takýto postup sa uplatňoval pri výklade pôvodného
Bruselského dohovoru z r. 1968. V úniovom práve síce zostala otázka poradia, avšak pribudla aj otázkadôležitosti a prednosti v zmysle zásad proporcionality, ako aj efektivity výkonu súdnej moci. Súd prvej
inštancie sa vôbec nezaoberal posúdením,
či nedošlo k zmene miesta plnenia. Z ods. 16 recitálu Brusel I bis, ako aj z početnej judikatúry SD EÚ,

zmyslom a účelom predmetného ustanovenia bolo a je to, aby právomoc bola určená skôr v tom štáte,
s ktorým má zmluvné plnenie, ktoré je predmetom žaloby a bližší vzťah
a prepojenie. Okrem miesta bydliska/sídla žalovaného musia byť k dispozícii aj alternatívne kritéria
právomoci založené na úzkej väzbe medzi súdom a žalobou alebo na účely uľahčenia efektívneho
riadneho výkonu súdnictva. Už len táto nesprávna a vyslovene arbitrárna

a formálna aplikácia Brusel I bis je samostatným a viac ako dostatočným dôvodom pre
zrušenie uznesenia. Z povahy ustanovení Brusel I bis ako i z doplňujúceho výkladu
poskytnutého zo strany judikatúry SD EÚ vyplýva, že nie je vôbec vylúčené a práveže
je možné, aby bola v niektorých prípadoch právomoc rozhodovať spor daná aj na dvoch
rôznych súdoch nachádzajúcich sa v rozdielnych členských štátoch, pričom v takom prípade voľba
súdu, ktorý vec prejedná a rozhodne leží na žalobcovi. Súd prvej inštancie pochybil v tom, že pre účely

posúdenia právomoci bral do úvahy konkrétne časti Brusel I bis
a zmluvy vytrhnuté z kontextu a bez vzájomných neopomenuteľných súvislostí s ďalšími
skutočnosťami a okolnosťami prípadu obsiahnutými v žalobe a priložených dôkazoch. Súd prvej
inštancie pri odôvodňovaní nemožnosti aplikácie ustanovenia článku 7 ods. 1 písm. b) Brusel I bis z
neznámych príčin pozabudol na existenciu ostatných ustanovení Brusel I bis, a to najmä na článok 7

ods. 1 písm. c) Brusel I bis, ktorý vyslovene hovorí, že ak sa
neuplatní postup podľa písmena b) uplatní sa postup podľa písm. a) ods. 1 čl. 7 Brusel I bis. Poukázal
na čl. 5 ods. 1 písm. a) Brusel I bis. Súd prvej inštancie pri poukazovaní na článok V Zmluvy úplne
odignoroval ods. 3 článku IV Zmluvy, kde si zmluvné strany dohodli aj to, že predmet kúpy prevezme
kupujúci na základe dodacieho listu podpísaného zodpovednou osobou kupujúceho. Poukázal na to, že

na dodacích listoch č. 6 až 9 predložených zo strany žalovaného vôbec nefiguruje podpis zodpovednej
osoby kupujúceho, ani kupujúceho samotného. Ostatné dodacie listy predložené účelovo žalovaným
v snahe zavádzať súd, boli opatrené pečiatkou a príp. podpisom kupujúceho až ex post po doručení
tovaru do Z.. Navyše predmetné dodacie listy predložené žalovaným nepreukazujú dodacie tovaru v
ČR, ale len skutočnosť, že bola vykonaná doprava tovaru do Z.. Dodacie listy č. 2-4 ani len neobsahujú

tovar, ktorého vady boli uplatnené reklamáciou a následne žalobou v tomto konaní. Jediný dodací list,
resp. protokol spísaný v súlade s ods. 4 článku IV zmluvy (ktorý bezprostredne nadväzuje na ods. 3)
je písomný preberací protokol zo dňa 25.07.2016, ktorý bol podpísaný (oboma stranami) v prevádzke
W. U. W., na S. 7 v Z.. Z uvedeného vyplýva jedine to, že za daných okolností je predmetný preberací
protokol zároveň aj dodacím listom. Žalobcovi nie je zrejmé akým spôsobom dospel súd prvej inštancie

k záveru, že ČR nie je iným členským štátom ako to predpokladá článok 7 Brusel I bis. ČR ratifikovala
Brusel I bis ako členský štát EÚ. Aj keby tomu tak nebolo, tak by sa na ňu uplatnil doposiaľ platný
Bruselský dohovor z r. 1968, ktorý obsahuje obdobné ustanovenia o osobitej právomoci. Poukázal na
skutočnosť, že bez ohľadu na dohodu strán na doložku EXW (ExWorks), zmluvné plnenie bolo de
facto na území SR, nakoľko žalobca ako kupujúci vôbec nemal možnosť s tovarom/predmetom kúpy

nakladať v ČR, a to až do momentu jeho faktického dodania do Z., nakoľko súčasťou danej položky
bolo povinnosťou žalovaného/predávajúceho vyzvať žalobcu na prevzatie tovaru, pričom je nevyhnutné
poznamenať, že prepravu tovaru zabezpečoval výlučne žalovaný ako predávajúci na vlastné náklady.
Tvrdenie žalovaného, že prepravu zabezpečoval žalobca je klamstvo. Z dopytovania žalobcom vzišlo,
že v prípade dodacích listov 7 a 9 dopravu do Z. objednávala česká špedičná spoločnosť S., spol.

s.r.o. a predmetnú českú spoločnosť objednal a hradil práve žalovaný. Uvedené skutočnosti sa tak dajú
jednoducho dokázať dožiadaním všetkých predmetných dopravných a hlavne špedičných spoločností
(možno aj samotného žalovaného), aby poskytli údaje o objednávke a objednávateľovi prepravy a o
skutočnostiachktodopravuuhrádzal.Žalobcanavrholvykonaťdodatočnédokazovanieaspoukazomna
§366CSPúctivopožiadalkonajúcisúd,abyvyzvalpredmetnéspoločnostivykonávajúcedopravutovaru

na predloženie príslušných objednávok a faktúr ohľadom dopravy predmetných položiek uvedených
na prísl. dodacích listoch predložených žalovaným v jeho vyjadrení. Zmluvné strany sa nedohodli na
aplikácii všetkých INCOTERMS 2010, ale len jednej doložky, pričom INCOTERMS upravujú predmetné
doložky (EXW a iné) len za účelom určenia prechodu nebezpečenstva škody na tovare, pre uľahčenie
dopravy tovaru, pre uľahčenie dopravy tovaru a zodpovednosti za prepravu tovaru, avšak v žiadnom

smere tieto doložky neurčujú miesto zmluvného plnenia, ktoré je jedným zo základných východísk pri
uplatnení článku 7 ods. 1 písm. a) Brusel I bis. Výklad údajného rozhodnutia SD EÚ (bližšie vo vyjadrení
účelovo neoznačeného žalovaným) je formálny a nesprávny a neuplatní sa na daný prípad, pretože
nejde o totožné okolnosti prípadu. SD EÚ vo viacerých rozhodnutiach pri výklade Brusel I bis stanovil, žejeho ustanovenia sa majú vykladať autonómne nezávisle od vnútroštátneho práva a hlavne s ohľadom
na ich účel a nie s ohľadom na ich doslovné znenie. Účelom žalobcu bolo zriadiť pivovar v Z., čiže
čiastočné plnenie, ako i prípadná dodávka tovaru v ČR pre žalobcu nikdy nemali význam. Poukázal

na prípad C-381/08 Car Trim GmbH v KeySafety Systems Srl, kedy SD EÚ posudzoval pri kúpnej
zmluve vo vzťahu k miestu zmluvného plnenia, ktoré miesto má prednosť na účely aplikácie čl. 7 ods.
1 písm. b) Brusel I bis, kedy SD EÚ vyslovil, že miesto kam sa mal tovar dopraviť ku konečnému
spotrebiteľovi, resp. k ďalšiemu spracovaniu, je oveľa v užšom spojení s predmetom zmluvy a žaloby,
ako miesto kde sa tovar vyrobil a mal sa odtiaľ prevziať. SD EÚ poukázal na to, že hlavným základným

princípom každej kúpnej zmluvy je nielen výroba a úhrada kúpnej ceny za tovar, ale aj jeho faktické
dodanie kupujúcemu, kedy bez faktického dodania tovaru, samotný proces kúpy a predaja nemá vôbec
žiadny význam. Preto miesto faktického dodania tovaru a nie zmluvne dohodnuté miesto (ktoré zmluvné
strany nikdy v danom prípade nerešpektovali) by malo mať prednosť. Podpisom preberacieho protokolu
z 25.07.2016 si zmluvné strany upravili zmluvu v časti miesta dodania tovaru, a predmetný protokol
z obsahového hľadiska obsahuje vyjadrenie vôle strán na zmene miesta dodania tovaru. Predmetný

protokol bol najprv podpísaný žalovaným (ako oferta) a až potom žalobcom. Všetky vyššie uvedené
skutočnostisúdprvejinštancievôbecnezohľadnilaaniriadneneodôvodnilprečovecposudzovalstriktne
formálne a povrchne. Judikatúra SD EÚ ako i viaceré súdy členských štátov pri uplatňovaní Brusel I bis
uvádzajú,žepripoužitíčlánku7BruselIbis,resp.ekvivalentnéhoustanoveniaBruselskéhodohovoruzr.
1968, ako i pôvodného Nariadenia Brusel I, súd je vždy povinný skúmať kde je miesto zmluvného plnenia

zo všetkých hľadísk a vo vzájomných súvislostiach, a to nielen vo vzťahu k Zmluve, ale i k skutočnému
stavu. Tvrdenie žalovaného, že zmluvu bolo možné zmeniť len písomnou formou neobstojí, nakoľko v
obchodnom práve bolo a je možné zmluvu zmeniť aj ústnou formou, a to aj napriek tomu, že vyslovene
obsahuje dohodu o prípustnosti jej zmien len v písomnej forme (ÚS ČR 1264/11). Súd prvej inštancie bez
náležitého posúdenia veci a zaoberania sa skutkovým a právnym stavom veci nedostatočne, vyslovene

jednostranne a formálne a teda protizákonne posúdil existenciu právomoci vec prejednať a rozhodnúť,
pričom svoje rozhodnutie náležitým, určitým a zrozumiteľným spôsobom neodôvodnil.

3. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Požiadal odvolací súd, aby
rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil a uplatnil si náhradu trov konania vo výške 100 %. Žalobca

považuje skutkový a právny stav zistený súdom prvej inštancie za dostatočne
preukázaný, rozhodnutie za zákonné. S napadnutým uznesením súdu prvej inštancie sa
žalovaný v plnom rozsahu stotožňuje, považuje ho za správne, vecne a právne odôvodnené.
Argumentáciu žalobcu a jeho právne závery uvedené v odvolaní považuje za nesprávne
a rozporné s právnym poriadkom Európskej únie a judikatúrou SD EÚ. Otázku právomoci

v predmetnom prípade upravuje Nariadenie Európskeho Parlamentu a Rady (EÚ)
č. 1215/2012. Z hľadiska prejednávanej veci je podstatné zamerať sa na dva typy právomoci. Ide o
všeobecnú právomoc založenú na domicile žalovaného definovanú v čl. 4 ods. 1 nariadenia a o osobitnú
právomoc podľa čl. 7 nariadenia. Pokiaľ ide o právomoc založenú výlučne na sídle žalovaného, ktoré je
v Českej republike, je nepochybné, že slovenské súdy nemajú právomoc konať na základe takto určenej

právomoci. Aktuálnym predmetom sporu tak zostáva, či osobitná právomoc v čl. 7 nariadenia umožňuje
viesť konanie aj na tunajšom súde. Má za to, že tomu tak nie je. Ako vyplýva zo samotného textu čl.
7 (1) nariadenia,
z hľadiska určenia osobitnej právomoci je najdôležitejšie správne určiť miesto zmluvného plnenia. Z
citovaného ustanovenia zároveň vyplýva, že zmluvné strany sa môžu dohodnúť na mieste zmluvného

plnenia. Uvedené potvrdzuje aj konštantná rozhodovacia činnosť SD EÚ (uvedená nižšie), z ktorej
vyplýva, že miesto zmluvného plnenia musí byť v prvom rade vyvodené z ustanovení samotnej zmluvy.
Iba v prípade, ak miesto zmluvného plnenia nie je možné určiť zo zmluvy, je potrebné vziať do úvahy
miesto faktického plnenia. Súd prvej inštancie preto úplne správne v bode 14 napadnutého uznesenia
uviedol, že predovšetkým je potrebné posúdiť zmluvu, či si v nej zmluvné strany dohodli miesto plnenia.

Ak žalobca predmetný postup súdu prvej inštancie hodnotí ako nepodložený a nesprávny, zjavne koná
v rozpore s čl. 7 nariadenia. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok SD EÚ vo veci C-381/08 Car Trim
GmbH proti KeySafety Systems Srl. Žalovaný považuje za preukázané, že miesto zmluvného plnenia je
možnédohodnúťvzmluvesúčinkamivovzťahukurčeniuosobitnejprávomoci.Zpredmetnéhorozsudku
vo veci C-381/08 uvádza selektívne argumenty aj žalobca. Robí to však spôsobom, ktorý je s ohľadom

na závery rozsudku nemiestny. Žalobca tvrdí, že SD EÚ v predmetnom prípade posudzoval, ktoré miesto
má prednosť na účely aplikácie čl. 7 ods. 1 písm. b) nariadenia a vyslovil, že „miesto kam sa mal tovar
dopraviť ku konečnému spotrebiteľovi, resp. k ďalšiemu spracovaniu je v oveľa užšom spojenís predmetom zmluvy a žaloby, ako miesto kde sa tovar vyrobil a mal sa odtiaľ prevziať." Uvedené
kritérium súdu bolo vyslovené výlučne v prípade neexistencie zmluvného ustanovenia t.j. v prípade
neexistencie dohody zmluvných strán na mieste zmluvného plnenia. Ak existuje dohoda o mieste

zmluvného plnenia, toto zmluvné miesto plnenia má prednosť pred miestom fyzického odovzdania
tovaru (čo potvrdila aj judikatúra). V okolnostiach prípadu je preto ďalej potrebné posúdiť ako a či bolo
dohodnuté „miesto zmluvného plnenia" v Kúpnej zmluve č. 002/2014. Miesto dodania tovaru je v kúpnej
zmluve uvedené jednak
v osobitnom článku V. s označením „Miesto dodania tovaru“, kde sa uvádza „ 1 . Miestom převzetí tovaru

je: EXW S. G. - Z.. Ďalej poukázal na čl . II. bod 3 Kúpnej zmluvy, kde sa uvádza „3. Dodací podmínky:
EXW S. G., L. republika.
V neposlednom rade poukázal na čl . IV bod 3 Kúpnej zmluvy „3. Predmet kúpy prevezme kupujúci v
EXWS.G..Jezrejmé,žemiestododaniatovarubolovtomtoprípadeurčenézapoužitiamedzinárodných
obchodných podmienok Incoterms, konkrétne doložky odobratia „EXW" (zo závodu, Ex Works). Žalobca
v odvolaní tvrdí, že Incoterms upravujú predmetné doložky len za účelom prechodu nebezpečenstva

škody na tovare, pre uľahčenie dopravy tovaru a zodpovednosti za prepravu, avšak podľa jeho názoru
v žiadnom smere tieto doložky neurčujú „miesto zmluvného plnenia". S touto argumentáciou žalovaný
zásadne nesúhlasí. V tejto súvislosti je preto potrebné posúdiť, či je možné medzinárodné obchodné
doložky ako sú doložky Incoterms použiť pri určení miesta zmluvného plnenia. Aj v tejto čiastkovej
veci nachádzame odpoveď v rozhodovacej činnosti SD EÚ, konkrétne v rozhodnutí vo veci C-87/10

Electrosteel Europe SA proti Edil Centro SpA, ktoré nadväzuje na skôr
spomínaný rozsudok vo veci C-381/08 Car Trim. V návrhoch generálnej advokátky vo veci C-87/10 sa
uvádza, že podľa rozsudku Car Trim sa môžu zmluvné strany dohodnúť o mieste dodania, pričom však
toto miesto dodania musí vyplývať zo zmluvy „bez odvolania sa na hmotné právo uplatniteľné na zmluvu.
Ak sa tieto kritériá premietnu na doložku EXW

Incoterms 2000, možno najprv konštatovať, že táto doložka sa neodvoláva na hmotné právo uplatniteľné
na zmluvu. Pri doslovom pridržiavaní sa znenia rozsudku Car Trim, by bola táto doložka v tejto
súvislostiprípustná.DoložkaEXWbybolavhodnánaurčeniemiestadodaniaajbezakýchkoľvekďalších
podmienok, pretože neopisuje len prechod nebezpečenstva škody (body A5 a B5), ale aj miesto dodania
(body A4 a B4) v zmysle výlučnej doložky odobratia. V súlade s tým akceptuje stanovisko zastávané v

literatúre a judikatúre, že prostredníctvom doložky Incoterms EXW platne zahrnutej do zmluvy možno
určiť miesto dodania a plnenia
v zmysle čl. 5 bodu 1 písm. b) Nariadenia č. 44/2001. Ako predbežný záver je preto
potrebné konštatovať, že Incoterms a porovnateľné obchodné podmienky v zásade môžu byť zmluvnými
ustanoveniami na základe ktorých môže byť určené miesto dodania v zmysle čl. 5 bodu 1 písm. b)

Nariadenia č. 44/2001. Samotný rozsudok SD EÚ vo veci C-87/10 ďalej
uvádza, že podľa článku 23 nariadenia môže byť dohoda o voľbe
právomoci uzavretá nielen písomne alebo ústne s písomným potvrdením, ale aj vo forme,
ktorá je v súlade s praxou, ktorú medzi sebou zaviedli účastníci zmluvy, alebo
v medzinárodnom obchode vo forme, ktorá je v súlade so zvyklosťami, ktoré sú alebo majú byť

účastníkom zmluvy známe, a ktorá je v takomto obchode dobre známa a pravidelne
dodržiavaná účastníkmi, ktorí uzatvorili zmluvu typickú pre daný obchodný vzťah. V rámci skúmania
zmluvy s cieľom určiť miesto dodania v zmysle čl. 5 bodu 1 písm. b) prvej
zarážky nariadenia teda musí vnútroštátny súd zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto
zmluvy, prípadne vrátane ustanovení a doložiek všeobecne uznávaných

a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu, ako sú Incoterms, v rozsahu, v akom môžu toto
miesto jasne identifikovať. Pokiaľ ide o doložku Incoterm „Ex Works", ktorá sa uvádza v rámci konania
vo veci samej, ako poznamenala generálna advokátka v bode 40
svojich návrhov, že táto doložka nezahŕňa iba ustanovenia bodov A5aB5, nazvané „Transfer of risks",
ktoré sa týkajú prechodu nebezpečenstva škody, ako aj ustanovenia bodov A6aB6, nazvané „Division

of costs, ktoré upravujú rozdelenie nákladov, ale jasne aj ustanovenia
bodov A4a84, nazvané „Delivery" a 1,Taking delivery", ktoré odkazujú na to isté miesto
a umožňujú tak určiť miesto dodania tovaru. Vzhľadom na uvedené rozhodol SD EÚ vo veci
C-87/10 nasledovne: Čl. 5 bod 1 písm. b) prvá zarážka Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001
z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade zásielkového predaja sa má miesto,
kam sa podľa zmluvy tovar dodal alebo mal dodať, určiť na základe ustanovení tejto zmluvy. S cieľom
overiť, či je miesto dodania určené „podľa zmluvy", musí vnútroštátny súdrozhodujúci vo veci zohľadniť všetky relevantné ustanovenia a doložky tejto zmluvy, ktoré môžu toto
miesto jasne určovať, vrátane ustanovení a doložiek všeobecne uznávaných
a zakotvených zvyklosťami medzinárodného obchodu, ako sú Incoterms („international commercial

terms") vypracované Medzinárodnou obchodnou komorou v znení uverejnenom v roku 2000. Ak na
tomto základe nie je možné určiť miesto dodania bez odvolania sa na hmotné právo uplatniteľné na
zmluvu, je týmto miestom miesto fyzického odovzdania tovaru, ktorým kupujúci získal alebo mal získať
právo s týmto tovarom skutočne nakladať
v konečnom mieste určenia predaja. Žalovaný považuje za preukázané, že zmluvné strany si

prostredníctvom doložky Incoterms EXW dojednali miesto zmluvného plnenia ako S. Z., L. republika.
Takýto spôsob určenia miesta zmluvného plnenia je zo strany SD EÚ plne akceptovaný, čo dokazujú aj
spomínané rozhodnutia. Podľa citovanej
judikatúry má miesto zmluvného plnenia dokonca prednosť pred miestom fyzického
odovzdania tovaru. Je teda zrejmé, že nielen všeobecná právomoc založená na domicile
žalovaného podľa čl. 4 ods. 1 nariadenia, ale ani osobitná právomoc s ohľadom na miesto zmluvného

plnenia podľa čl. 7 nariadenia neumožňuje viesť konanie v predmetnej právnej veci na súdoch
Slovenskej republiky. Právomoc na rozhodovanie sporov vyplývajúcich
zKúpnejzmluvyč.002/2014takmajúvýlučnesúdyvČeskejrepublike.Žalobcatvrdí,žezmluvnéplnenie
bolo de facto na území Slovenskej republiky a že podpisom preberacieho protokolu zo dňa 25.07.2016
si zmluvné strany upravili miesto dodania tovaru. Uvedené

konštrukcie žalobcu sú nesprávne a odporujú dôkazom predloženým v konaní. Trvá na tom, že doložka
EXW a miesto zmluvného plnenia v Českej republike predstavovali reálne miesto dodania a prevzatia
tovaru zo strany žalobcu. Tieto skutočnosti boli zo strany žalovaného bezpochyby preukázané. K
dodaniu tovaru došlo v súlade s podmienkami dojednanými v kúpnej zmluve, a to v S. G., L. republika.
Na objasnenie uviedol, že

žalobca pred nakládkami jednotlivých častí tovaru na kamión tento tovar priebežne
kontrolovalvzávodežalovaného.PrevzatievS.G.vL.republikepísomnepotvrdil.Uvedenébezpochyby
preukazujú dodacie listy č. 1/2015, 2/2015, 3/2015, 4/2015, 5/2015, 6/2016, 7/2016, všetky potvrdené
zo strany žalobcu súčasne s vyznačeným miestom prevzatia tovaru ve S. G.. Žalobca je na jednotlivých
dodacích listoch označený svojim predchádzajúcim obchodným menom P. s.r.o., nakoľko k jeho zmene

došlo až následne. Na základe uvedených dodacích listov je bezpochyby preukázané, že došlo k
naplneniu miesta zmluvného plnenia (v S. G.) a teda je preukázané, že v tomto dohodnutom mieste
plnenia žalobca tovar prevzal. Žalovaný sa zásadne ohradzuje voči tomu, že by žalobca nemal možnosť
nakladať s tovarom/predmetom kúpy v Českej republike.
Všetok tovar si spoločníci žalobcu pán W. U. a aj pán O. K. priebežne

kontrolovali v závode žalovaného v Českej republike. Zo strany žalobcu došlo k potvrdeniu prevzatia
predmetu kúpy v S. G.. Je úplne samozrejmé, že po tom, ako došlo
k nakládke predmetu kúpy na kamión v Českej republike a k potvrdeniu jeho prevzatia zo strany žalobcu,
bol tovar prevezený dopravcom na územie Slovenskej republiky.
V okolnostiach prípadu je podstatné, že strany si zmluvne dohodli, že miesto závodu žalovaného „v S.

G." bude práve tým rozhodujúcim miestom pre účely dodania tovaru. Žalovaný splnil svoj záväzok voči
žalobcovi tým, že žalobca predmet kúpy prevzal na zmluvne dojednanom mieste „v S. G.“. Tvrdenie
žalobcu, že došlo k zmene miesta zmluvného plnenia sú preto len jeho prianiami a nezakladajú
sa na pravde. Pokiaľ ide preberací protokol zo dňa 25.07.2016, žalobca pravdepodobne nerozumie
alebo nechce rozumieť dôvodom, pre ktorý bol spísaný. Žalobca disponoval tovarom oveľa skôr ako

bol podpísaný preberací protokol zo dňa 25.07.2016. Uvedené preukazujú jednotlivé dodacie listy. V
preberacom protokole zo dňa 25.07.2016 sa uvádza „výsledek zkoušky je přijatelný pro dané provozní
podmínky". Je teda zrejmé, že na základe preberacieho protokolu sa potvrdzovali výsledky skúšok, ktoré
museli byť logicky vykonané až po uskutočnení prvej várky piva. Je preto fakticky nemožné, aby sa
dodanie tovaru uskutočnilo dňa 25.07.2016, keďže v tomto čase sa už varilo samotné pivo. Účelom tohto

preberacieho protokolu bolo potvrdenie nároku žalovaného na poslednú časť kúpnej ceny presne tak,
ako to vyplýva z ustanovení kúpnej zmluvy. Nedošlo teda k žiadnej zmene miesta zmluvného plnenia.
Dodanie tovaru sa uskutočnilo v S. G. v Českej republike v súlade so zmluvou, pričom nárok na poslednú
časť kúpnej ceny potvrdzovala až úspešná skúška prvej várky piva, čo preukazuje protokol zo dňa
25.7.2016. Nikto nespochybňuje, že varenie piva sa muselo uskutočniť v Z.. To však žiadnym spôsobom

nemení zmluvné miesto prevzatia tovaru, ktoré bolo zo strany žalobcu potvrdené na dodacích listoch.
Žalovaný za preukázané, že
strany sporu sa zmluvne dohodli, že miestom dodania tovaru (miestom zmluvného plnenia) bude S. G.
v Českej republike, dôkazy predložené žalovaným (dodacie listy)preukazujú, že žalobca potvrdil prevzatie tovaru v S. G., preberacím protokolom zo dňa 25.07.2016 sa
nemenilo zmluvne dojednané miesto dodania tovaru, len sa potvrdzoval
nárok žalovaného na poslednú časť kúpnej ceny v dôsledku vykonania prvej várky piva

v skúšobnej prevádzke. Domicil žalovaného (S. G. - Z., Česká republika), ako aj zmluvné miesto
prevzatia tovaru (S. G. - Z., Česká republika) preukazujú, že slovenské súdy nemajú právomoc na
prejednanie tohto sporu.

4. K vyjadreniu žalovaného podal vyjadrenie žalobca. Súd prvej inštancie sa vôbec

nezaoberal pojmom, miesto zmluvného plnenia, ktorý ani zďaleka nie je totožný so zmluvne dohodnutým
miestom dodania a úplne odignoroval predmetné ustanovenie Brusel I bis.
Formalistický prístup a čisto formálny výklad Brusel I bis zo strany žalobcu je možno
aplikovateľný za použitia pôvodného Bruselského dohovoru z r. 1968, avšak v úniovom práve aplikáciu
dotknutých ustanovení korigujú základné zásady (najmä hospodárnosti,
primeranosti a proporcionality) úniového práva a navyše aj konkrétny účel zmeny týchto ustanovení

oproti ich zneniu v akom sú obsiahnuté v predmetnom Bruselskom dohovore. Z uvedeného vyplýva,
že účelom a zmyslom ustanovení oddielu 2 článku 7 Brusel I bis je nie len striktne uplatňovať formálny
prístup, ale posúdiť aj otázky dôležitosti, prednosti a prepojenia (väzby) v zmysle zásad proporcionality,
primeranosti, hospodárnosti, ako aj efektivity výkonu súdnej moci. V prípade opačného výkladu by
formálna aplikácia

predmetných ustanovení vyslovene odporovala ods. 16 recitálu Brusel I bis, ktorý hovorí o tom, že
právomoc by mala byť určená skôr v tom štáte, s ktorým ma zmluvné plnenie, ktoré je predmetom žaloby
a bližší vzťah a prepojenie. Opakovane poukázal na tvrdenia, ktoré
uviedol v odvolaní. Uviedol, aké spoločnosti vykonávali prepravu tovaru do Z.
a to spoločnosť C., IČO: XX XXX XXX, so sídlom P., M. IČO: XX XXX XV., so sídlom K.

XXX XX I., B. V. S. IČO: XX XXX XXX, so sídlom XXX XX V. XX. Žalobca opätovne navrhol v
súlade s § 366 vykonať dokazovanie a to aby súd dožiadal všetky predmetné dopravné a špedičné
spoločnosti, ako aj samotného žalovaného, aby poskytli a predložili všetky im dostupné doklady a
informácie o objednávkach a objednávateľoch prepravy tovaru a kto uhrádzal náklady na prepravu,
údaje o vodičoch vykonávajúcich prepravu (meno a priezvisko, adresu trvalého pobytu), aby ich bolo

možné písomne dopytovať príp. vypočuť, za účelom preukázania, že žiadny zo žalovaných v konaní
predložených dodacích listov žalobca ani iná žalobcom poverená osoba nepodpisovali v ČR a že tieto
osoby prichádzali na území ČR len do styku s osobami konajúcimi za stranu žalovaného.

5.Kvyjadreniužalobcupodalvyjadreniežalovaný.Uviedol,žežalobcašpekulatívnymspôsobomuplatnil

nárok na súde v SR, pričom si musel byť vedomý právnych, ale aj
skutkových okolností, ktoré neumožňujú viesť konanie na inom súde ako na súde v ČR. Už pri základnej
identifikácii domicilu žalovaného mal žalobca spozornieť. Ak žalobca ignoroval predmetné základné
kritérium a rozhodol sa opierať o osobitnú právomoc podľa čl.
7 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012, mal o to väčšiu pozornosť venovať

tomu, či táto osobitná právomoc skutočne svedčí súdom v SR. Strany si zmluvne dohodli, že miesto
závodu žalovaného v S. G. bude práve tým rozhodujúcim
miestom pre účely dodania tovaru. Žalovaný splnil svoj záväzok voči žalobcovi tým,
že žalobca predmet kúpy prevzal na zmluvne dojednanom mieste v S. G.. Žalobca pred samotnou
nakládkou tovar v ČR priebežne kontroloval. Podpísal dodacie listy. Žalobcom potvrdené dodacie listy

tieto skutočnosti potvrdzujú. Zásadne sa žalovaný ohradzuje voči
tomu, že by žalobca nemal možnosť nakladať s tovarom v ČR. Je preukázaný domicil
žalovaného v ČR, ďalej je preukázaná dohoda na miesto zmluvného plnenia priamo v kúpnej zmluve
(S. G.) a sú preukázané žalobcom potvrdené dodacie listy preukazujúce
prevzatie tovaru v S. G.. Za tejto dôkaznej situácie považuje žalovaný snahu o založenie právomoci

slovenských súdov za špekulatívnu. Judikatúra SD EÚ určila,
že miesto zmluvného plnenia má dokonca prednosť pred miestom fyzického odovzdania
tovaru (C-87/10 Electrosteel Europe SA proti Edil Centro SpA). Žalobca účelovo tvrdí,
že miesto zmluvného plnenia bolo údajne nahradené novým miestom plnenia (S. 7, Z.). Predmetné
tvrdenie žalobcu nie je pravdivé, nevyplýva zo žiadneho dôkazu.

Žalobca na str. 3 svojho vyjadrenia potvrdil, že dodacie listy č. 1 až 5 skutočne podpísal sám žalobca, čím
zároveň potvrdil ich správnosť, ako aj skutočnosť, že k prevzatiu tovaru došlo na zmluvne dohodnutom
mieste v S. G.. Žalobca sa opiera výlučne o preberacíprotokol zo dňa 25.07.2016. Na základe tohto preberacieho protokolu sa potvrdzovali výsledky skúšok
(varenie piva) za účelom vzniku nároku žalovaného na poslednú časť kúpnej ceny presne tak, ako to
vyplýva z ustanovení kúpnej zmluvy. Nedošlo k žiadnej zmene miesta zmluvného plnenia, ktoré bolo zo

strany žalobcu potvrdené na dodacích listoch. Žalobcom požadovaný návrh na rozsiahle dokazovanie
u prepravných spoločností považuje žalovaný za absolútne irelevantný. To, že žalobca si nesprávne
vykladá ustanovenia o osobitnej právomoci svedčí aj skutočnosť, že žalobca poukázal na rozhodnutie
SD EÚ vo veci C-381/08 car Trim, ktoré nepotvrdzovalo argumentáciu žalobcu, ale naopak, bolo na
prospech žalovaného.

Námietka žalobcu o ignorovaní čl. 7 ods. 1 písm. c) nariadenia je preto irelevantná hneď z dvoch
dôvodov. Po prvé, nie je dôvod postupovať podľa písm. a), ak je základom vzťahu sporových strán kúpna
zmluva upravená v osobitnom písm. b). Po druhé, aj v prípade iných zmluvných plnení podľa čl. 7 ods.
1 pís. a) nariadenia je možné dohodnúť osobitné miesto zmluvného plnenia.

6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379,

§ 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže
sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie
pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, a preto uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa
§ 387 ods. 1 CSP ako vo výroku vecne správne.

7. Obligatórne (§ 380 ods. 2 CSP) sa odvolací súd zaoberal procesnými vadami uvedenými v ust. §
389 ods. 1 písm. a) CSP. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej
inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej
patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia

nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní
pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate
porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušenie týchto ustanovení

odvolací súd v konaní nezistil.

8. Žalobca založil svoje odvolanie na tvrdeniach, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne
posúdil, došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.

Odvolací súd považoval odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné.

9. Odvolací súd po dôslednom preskúmaní obsahu spisového materiálu, predložených listín a vyjadrení
strán sporu, dospel k zhodnému záveru so súdom prvej inštancie že nemá právomoc vo veci a správne
preto konanie zastavil.

10. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, odvolací súd v prvom rade považuje za
potrebné zdôrazniť, že žalobca žalobou uplatnený nárok opiera výlučne o medzi stranami sporu
uzatvorenú kúpnu zmluvu a nároky z nej vyplývajúce. Vôľa strán o mieste prevzatia/dodania tovaru
z uzatvorenej kúpnej zmluvy bola jednoznačne opakovane a na viacerých miestach zmluvy dohodnutá

ako EXW S. G., Česká republika. Pokiaľ žalobca ako podnikateľský subjekt takto dobrovoľne podpísal
kúpnu zmluvu, musel si byť vedomý dôsledkov takejto dohody, pretože bolo zrejmé, že ide kúpnu zmluvu
uzatvorenú medzi dvoma členskými štátmi Európskej únie, podliehajúcej Viedenskému dohovoru OSN
o medzinárodnej kúpe tovaru z 11.04.1980.

11. Posudzujúc ďalej obsah zmluvy ako aj cenovú ponuku, ktorá bola podľa čl. I bod 1 prílohou
zmluvy, odvolací súd uzavrel, že v kúpnej zmluve bolo jednoznačne dohodnuté prevzatie/dodávka
síce špecifického (technológia minipivovaru), avšak tovaru, EXW v sídle predávajúceho v ČR. Nikde
v zmluve, ani v cenovej ponuke nie je spomenuté miesto, do ktorého má byť tovar - jednotlivé diely
minipivovaru dodané, preto nemožno žiadnym spôsobom vyvodiť viazanosť a väzbu s miestom, do

ktorého bol nakoniec tovar doručený
a v ktorom bol skompletizovaný, teda s Z.. Súčasťou kúpnej ceny v zmysle čl. II. bod 4 bol síce aj
technický dozor pri montáži, zaškolení obsluhy a prevedenie prvej dávky piva, avšak nebolo ani len
spomenuté miesto, v ktorom sa táto činnosť má realizovať. Teoreticky tak žalobca mohol prevziať tovara odviesť do ktoréhokoľvek miesta, v ktoromkoľvek štáte. Práve z tohto dôvodu nemožno tvrdiť, že práve
skutočnosť, doručenia tovaru do Z. zakladá také prepojenie a bližší vzťah s touto lokalitou, ktorá by
založila právomoc a príslušnosť Okresného súdu Prievidza.

12. Odvolací súd považuje v ďalšom za potrebné na podporu záveru súdu prvej inštancie zdôrazniť, že
žalobca sa dobrovoľne zmluvne zaviazal prevziať tovar v EXW v mieste sídla žalovaného v ČR, pričom
šlo výlučne o kúpnu zmluvu, nie o zmluvu o dielo, v ktorej by sa napr. žalovaný zaviazal k montáži tovaru
v mieste sídla žalobcu (Z.). Vzhľadom ku skutočnosti, že predmetom kúpnej zmluvy nebola ani preprava

tovaru, čo vyplýva z čl. II. bod 5., odvolací súd nepovažuje za relevantné, kto a kam prepravu objednal,
prípadne zaplatil, pretože sa jednalo o samostatný zmluvný vzťah, mimo kúpnej zmluvy z ktorej nároky
si žalobca uplatňuje v tomto konaní. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd nepovažoval za potrebné
vykonať v odvolaní žalobcom navrhnutý dôkaz týkajúci sa okolností prepravy.

13. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že na základe samostatnej zmluvy žalovaný vykonával

u žalobcu činnosť pri montáži kúpeného tovaru. Žalobca však neopieral uplatnený nárok z tohto
zmluvného vzťahu, a preto sa súd prvej inštancie správne týmto záväzkovým vzťahom, pri svojom
rozhodnutí nezaoberal.

14. Pokiaľ žalobca namieta, že dodacie listy boli podpísané v Z., odvolací súd dáva do pozornosti,

že toto tvrdenie nebolo v konaní preukázané. V zmysle ust. čl V bod 3., bolo stranami dohodnuté, že
predmet kúpy prevezme kupujúci EXW S. G., na základe dodacieho listu podpísaného zodpovednou
osobou.AjvtomtoustanoveníboldanýakcentnamiestoprevzatiavČR,pričomajprípadnénedodržanie
dohodnutého spôsobu prevzatia nezakladá užší vzťah s miestom, kde bol tovar v nakoniec dodaný a
namontovaný, teda k Z..

15. Na záver odvolací súd uvádza, že zmena uzatvorenej zmluvy o mieste prevzatia/dodania tovaru
nebola v spore preukázaná. Žalovaný tvrdenie žalobcu poprel a ani z obsahu predložených listín,
nemožno takúto zmenu zmluvy vyvodiť. Odvolací súd preto konštatuje, že žalobca v tejto časti svojho
tvrdenia neuniesol dôkazné bremeno.

16. K námietke žalobcu, že uznesenie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný uvádza odvolací súd
nasledovné.

17. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek
diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a
rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav
a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov
(IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby
sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami
(I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov
(II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

18. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (tak uznesenia ako aj rozsudku) je rámcovo

upravená v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich
uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá
základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne
a štylistické hľadiská. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane, a právnymi závermi na strane druhej. Súd

by mal vo svojej argumentácií dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť. Zároveň platí, že právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia bezpochyby neznamená povinnosť súdu zaoberať sa vo svojom
odôvodnení všetkými skutočnosťami tvrdenými stranami sporu, ale len zásadnými pre rozhodnutie vo
veci. Odvolací súd konštatuje, že všetky uvedené zákonné náležitosti napadnuté uznesenie spĺňa.Súd prvej inštancie jasne, výstižne a stručne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, zdôvodnil, ktoré skutočnosti považoval za relevantné a preukázané, ktoré
nie, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a ako vec právne posúdil. Odvolací súd

konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, je dostatočne argumentačne presvedčivé
a vychádzajúce z riadne zisteného skutkového stavu.

19. Za skutkovo a právne správne považuje odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie aj vo výroku o
náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 262 ods. 1 CSP.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil, ako vo výroku vecne
správne v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP.

21. O trovách konania rozhodol odvolací súd na základe ustanovenia § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s §
255 ods.1 CSP tak, že žalovanému, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi
v rozsahu 100 % s poukazom na následný postup súdu prvej inštancie zakotvený v ust. § 262 ods. 2

CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu patrí náhrada trov konania v plnej výške.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP):
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2
CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).