Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, June 24, 2019

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 2C/560/2001

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8401899835
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jenčová
ECLI: ECLI:SK:OSKK:2019:8401899835.47

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok - sudkyňou JUDr. Ivetou Jenčovou v spore žalobcu: Slovenská republika -
zastúpená Slovenským pozemkovým fondom, Bratislava, Búdková 36, zast. poverenou zástupkyňou
JUDr. Gabrielou Polaščákovou, proti žalovanému: PRASTAV, stavebno-obchodná spoločnosť, Veľká
Lomnica, Popradská 504/27, právne zast. JUDr. Jaroslavom Sidorom, advokátom, Zdravotnícka 6,
Poprad o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam takto

r o z h o d o l :

I. Súd u r č u j e,že vlastníkom nehnuteľností vedených na LV č. XXX k.ú. P. I., C. P. I., C. W., parc.
KN „C“ č. X/XX - zastavaná plocha o výmere 26 m2, parc. KN „C“ č. X/XX - zastavaná plocha o výmere
78 m2, parc. KN „C“ č. X/XX - zastavaná plocha o výmere 3922 m2 a parc. KN „C“ č. X/XX - zastavaná
plocha o výmere 560 m2 je Slovenská republika v celosti.

II. Žalobca m á voči žalovanému n á r o k na 100% náhradu trov konania, ktoré budú vyčíslené
samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca žiadal, aby súd určil, že vlastníkom nehnuteľností špecifikovaných v návrhu je Slovenská
republika v celosti, a že sú v Správe Slovenského pozemkového fondu so sídlom v Bratislave. Uviedol,
že žalovaný si notárskou zápisnicou z 21.12.1999 dal osvedčiť vyhlásením o vydržaní vlastnícke právo
k týmto nehnuteľnostiam v celosti. Odvodil ho z titulu právneho nástupníctva po právnom predchodcovi
z roku 1993 s tým, že právny predchodca nehnuteľností nadobudol najneskôr do roku 1970. Na základe
tejto zápisnice boli parcely zapísané v katastri nehnuteľností na list vlastníctva č. XXX k.ú. P. I., okres W.

v prospech žalovaného. Sporné parcely boli vytvorené geometrickým plánom č. XXX/XX z 2.12.1999 z
pôvodných pozemkovo-knižných parciel tak, ako je to v žalobe uvedené. Uvedené parcely boli pôvodne
vedené v PKV č. XXX k.ú. P. I., na základe zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme boli
poštátnené a na základe prídelovej listiny odboru poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rady ONV
v W. zo dňa 23.8.1958 boli odpísané do PKV č. XXX k.ú. P. I. v prospech Československého štátu v
správe Štátneho majetku n.p. vo P. I.. Podľa výnosu Ministerstva poľnohospodárstva lesného a vodného
hospodárstva v Prahe zo dňa 17. 12. 1962 č. 25 737/62 došlo k zmene správy pre Šľachtiteľský a

semenársky podnik n. p. Košice, odštepný závod Semenársky štátny majetok vo P. I.. V roku 1986 došlo
k zmene správy na Vedecko-výrobnú jednotku Slovosivo š.p. P.Á. I. a v roku 1990 na Tatraosivo š.p.
so sídlom vo P. I.. Žalobca ďalej poukázal na ustanovenie § 22 ods. 1 písm. f/ zák. č. 229/1991 Zb.,
ktorého dňom účinnosti stratili štátne podniky k majetku vymedzenému v § 1 ods. 1 cit. zákona právo
hospodárenia. Takýto majetok zostal vo vlastníctve štátu, ale správa k nemu prešla v zmysle § 17
cit. zák. na Slovenský pozemkový fond, zároveň medzi štátnym podnikom a Slovenským pozemkovým

fondom ( ďalej SPF ) vznikol zákonný nájomný vzťah, pokiaľ nedošlo k inej dohode. Predmetné
nehnuteľnosti, teda ex lege prešli do správy SPF, štátny podnik k nim mal len zákonný nájomný vzťah.
Uviedol tiež, že z notárskej zápisnice nevyplýva ani fakt, kto bol právnym predchodcom žalovaného,akými právnymi úkonmi nadobudol tieto nehnuteľnosti jeho právny predchodca. Neboli teda splnené
podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam zo strany žalovaného
vydržaním a ani iným spôsobom.

2.Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú. Namietol tiež
aktívnu legitimáciu žalobcu, pretože hospodárskou zmluvou č. XXX/XX/XX zo dňa 12.2.1990 došlo k
prevodu práva hospodárenia s národným majetkom medzi Slovosivom š.p., VŠÚZ VVJ a Miestnym
národným výborom P. I. k pozemkom, z ktorých boli vytvorené sporné parcely. Podľa ustanovenia §

2 zák. č.138/1991 Zb. prešli tieto nehnuteľnosti z majetku SR do vlastníctva obce P. I., pretože ku
dňu účinnosti osobitného predpisu patrilo právo hospodárenia k nim národnému výboru. Na základe
uvedenéholenObecP.I.bybolalegitimovanádomáhaťsasvojhovlastníckehopráva,akbyžalovanému
nepotvrdila užívanie sporných nehnuteľností potvrdením zo dňa 21.12.1999, ktoré bolo predložené k
spísaniu notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní.

3.Na pojednávaniach strany sporu, ich zástupcovia zotrvávali na svojich stanoviskách. Právna
zástupkyňa žalobcu uviedla, že s parcelou X/X vždy nakladal štát a bola zapísaná na LV č. XXX.
Geometrický plán, ktorý si dal vypracovať žalovaný vychádzal zo stavu PK a nebol braný do úvahy tento
list vlastníctva. V súčasnosti je napísaná na LV XXX, kde vlastníkom je SR, táto parcela bola vždy vo
vlastníctve štátu a nikdy nie obce. Pokiaľ ide o hospodársku zmluvu, na ktorú poukázal žalovaný táto

nikdy nebola zapísaná v katastri a podľa nej nebola spôsobilá na zápis. Nepodpísal ju ani p. riaditeľ Ing.
Ž.. Zopakovala, že neboli splnené podmienky nadobudnutia vlastníctva žalovaným vydržaním. Právny
zástupca žalovaného uviedol, že nie je podstatné, či podpísal hospodársku zmluvu p. riaditeľ alebo
v jeho neprítomnosti jeho zástupca. Vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle § 2 zák. č.
138/1991 prešlo do majetku obce, všetko ostatné malo deklaratórny charakter. Je vecou a chybou obce,

že si nedala svoje vlastníctvo zapísať do katastra.

4.Svedok N.. Y. Ž. uviedol, že predmetnú hospodársku zmluvu z 12. 2. 1990 nepodpísal, ale po
nahliadnutí do nej uviedol, že ju podpísal N.. X., ktorý bol v tom čase jeho námestníkom. Pokiaľ ide
o parcelu 5/2 vypovedal, že neverí, že by zo strany Slovosiva bol daný súhlas k takémuto prevodu,

pretože napr. na parc. X/X mali aj ich budovy a teda nevidí dôvod, prečo by dávali súhlas k prevodu
svojho majetku. N.. X. mal právo podpisovať za Slovosivo, pokiaľ išlo o bežnú korešpondenciu v jeho
neprítomnosti. Pochyboval o tom, že mal právo podpisu pri hospodárskej zmluve, a že vôbec oni, ako
organizácia mali takýto rozsah oprávnený pri takomto množstve pozemkov.

5.Svedok T. V. starosta Obce P. I. uviedol, že v čase keď bola podpísaná hospodárska zmluva bola
predsedníčkou MNV p. W., on bol od roku 1981 do roku 1990 tajomníkom MNV. Starostom je od júna
1990, aj v čase jeho výsluchu. Predložil súdu územný plán vypracovaný v súvislosti s dôvodom prevodu
majetku uvedenom v hospodárskej zmluve, na ktorom ukázal, že malo dôjsť a kde malo dôjsť k ďalšej
výstavbe a bolo to zakreslené žltou a fialovou farbou.

6.SvedokN..H.X.Ň.uviedol,žepredmetnúhospodárskuzmluvupodpisovalabolotovjehokompetencií
ako námestníka Slovosiva. Pamätal si, že v tom čase bol p. riaditeľ na kúpeľnej liečbe. Spomenul si
tiež, že oni ako podnik dlhovali značnú čiastku a išlo vlastne o kompenzáciu svojím spôsobom, pretože
existoval územný plán výstavby obce a takto sa to malo vyriešiť. V neskoršej výpovedi uviedol, že

po uzavretí hospodárskej zmluvy plánoval miestny národný výbor, na pozemkoch, kde bola skládka
využitie pre športové účely.. Boli tam aj včelári. Mali tam robiť cyklistický chodník. Prebiehali nejaké
rokovania, na obci alebo na úrovni štátneho podniku ohľadom tých aktivít, možno v novembri, sa snažili
vyjsť obce v ústrety lebo podnik jej nestačil platiť dane./ k tomu súd udáva, že nuž v roku 1989 a 1990
štátny podnik žiadne dane za hospodárenie so štátnymi pozemkami neplatil, obci už vôbec nie, lebo

vtedy ešte neexistovala a tiež sa neplatili ani vtedajšiemu Msnv. Dlh z takého dôvodu preto nemohol
údajnému prevodcovi vzniknúť

7.Súd vo veci rozhodol dňa 8. 12. 2004 , po vykonaní dokazovania tak výsluchmi svedkov, ako i

súvisiacimi listinnými dôkazmi, ktoré mali preukazovať tvrdenia strán rozsudkom tak, že žalobu zamietol
a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania. Vtedy dospel k záveru, že žalobca nemá aktívnu
legitimáciu a že prevody majetku hospodárskou zmluvou nebol relevantne spochybnený a hospodársku
zmluvu za vtedajšej dôkaznej situácie považoval za platnú.8.Proti rozsudku súdu podal žalobca odvolanie. V odvolaní žalobca namietal, že má dôvodné
pochybnosti o hodnovernosti a pravosti predmetnej hospodárskej zmluvy a že táto bola vyhotovená

účelovo v súvislosti až s týmto súdnym konaním. Predmetná hospodárska zmluva nikdy nebola
predložená na zápis, ani zapísaná do vtedajšej evidencie nehnuteľností. Podľa jeho názoru je takáto
hospodárska zmluva v rozpore s vyhláškou č. 119/1988 Zb. o hospodárení s národným majetkom,
ako aj samotným hospodárskym zákonníkom. V zmysle tejto vyhlášky nemôže dôjsť k prevodu práva
hospodárenia alebo prevodu vlastníctva k poľnohospodárskej pôde. V PK zápisnici č. XXX k.ú. P.

I. sú pôvodné PK parcely č. XXX a X/X, z ktorých bola vytvorená KN „C“ parc. č. X/X, a ktorej
časti zodpovedajú sporné parcely vedené ako poľnohospodárska pôda. Parcela č. X/X a stavby na
nej sa nachádzajúce slúžili evidentne poľnohospodárskej výrobe. Jedná sa teda o poľnohospodársku
pôdu, ktorá nemohla byť predmetom prevodu práva hospodárenia, resp. vlastníctva. Prevody v zmysle
citovanej vyhlášky sa realizovali na základe žiadosti, čo nebolo v konaní preukázané, že k takejto
žiadosti došlo. Táto žiadosť o prevode by musela byť prejednaná jednak vo vedení VŠÚZ VVJ P. I.,

čo však z predložených záznamov z porád a vyjadrení svedkov nevyplýva. Keďže v takomto prípade
nešlo o obvyklé hospodárenie s národným majetkom, navyše išlo o priestor, kde sa nachádzalo
riaditeľstvo VŠÚZ VVJ a zachovanie práva hospodárenia k predmetným nehnuteľnostiam malo význam
pre fungovanie celého štátneho podniku, je otázne, či takúto hospodársku zmluvu nemal podpísať
riaditeľ Slovosiva š.p., Bratislava, minimálne musel byť súhlas na takýto prevod, resp. či sa nevyžadoval

aj súhlas zakladateľa Štátneho podniku, vtedy ministerstva poľnohospodárstva a výživy, na čo poukázal
vo svojej výpovedi aj vtedajší riaditeľ N.. Y. Ž.. Prevod podľa dotknutej hospodárskej zmluvy bol
bezodplatný, pričom prevody práva hospodárenia s národným majetkom boli odplatné a v danom
prípade nejde o výnimku uvedenú v § 12 ods. 3 citovanej vyhlášky. Hospodárska zmluva odkazuje na §
14, pričom pri bezodplatnom prevode vlastníctva v zmysle § 14 ods. 4 bol potrebný súhlas ministerstva

financií, cien a miezd, ktorý v hospodárskej zmluve absentuje. Je otázne, či v danom prípade ide o
prevod vlastníctva alebo prevod práva hospodárenia a zároveň, či ide o prevod v zmysle § 14 ods. 8
písm. e/ vyhlášky, keďže v konaní bolo preukázané, že ide o pozemok určený na pripojenie k pozemku
vo vlastníctve iného právneho subjektu, pre investičnú výstavbu alebo individuálnu bytovú výstavbu na
základe územno - plánovacích podkladov alebo právoplatného územného rozhodnutia. Podľa zistených

skutočnosti nebolo vydané žiadne územné rozhodnutie o takom využití územia, na aké poukazuje
žalovaný. Územný plán obce P. I. bol schválený až v roku 1991, t.j. až vtedy možno hovoriť o platnej
a záväznej územno-plánovacej dokumentácie. Predmetné územie bolo riešené na poľnohospodársku
činnosť, s časti išlo o záplavové územie. Vychádzajúc z uvedeného nemohlo dôjsť k prevodu, či už práva
hospodárenia alebo vlastníctva bez právoplatného územného rozhodnutia alebo platnej a záväznej

územno-plánovacej dokumentácie. Navyše žiadna investičná ani iná výstavba sa na predmetnom území
nerealizovala. Neexistuje teda reálny dôvod na prevod majetku zo štátneho podniku na národný výbor.
Nebolo tiež preukázané, že národný výbor viedol tento majetok v predpísanej evidencii podľa osobitných
predpisov, práve naopak s týmto majetkom hospodáril a nakladal vždy štátny podnik, ktorý bol poverený
úlohami na plnenie ktorých tento národný majetok slúžil.

9.Krajský súd v Prešove, ktorému bol spis za účelom rozhodnutia o odvolaní predložený , svojim
uznesením sp. zn. 4 Co 243/05 z 20.3.2006 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V závere svojho rozhodnutia uložil súdu prvého stupňa
úlohu, predovšetkým v ďalšom konaní posúdiť otázku platnosti hospodárskej zmluvy zo dňa 12. 2.

1990 uzavretej medzi Slovosivom š.p. VŠÚZ VVJ P. I. a Miestnym národným výborom P. I.. Uviedol,
že prvostupňový súd môže riešiť prejudiciálne otázky a zo žiadneho ustanovenia zákona nevyplýva,
žeby to nemohol urobiť aj v konaní o určenie vlastníctva a posúdiť platnosť právneho úkonu , ak iný
príslušný orgán už o nej nerozhodol. No ak posúdil takto predmetnú hospodársku zmluvu ako platnú,
musel tento svoj záver zdôvodniť, právne vec posúdiť, čo ale neurobil a ak neuviedol hmotnoprávne

ustanovenia právnych predpisov, na posúdení ktorých svoj záver o prejudiciálnej otázke vyvodil, je
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Prvostupňovému súdu uložil riadne posúdiť
platnosť predmetnej hospodárskej zmluvy z 12.2.1990 a musí prihliadnuť aj na námietky žalobcu vo
vzťahu k tejto otázke, ktoré žalobca uviedol v podanom odvolaní. (pričom, keďže odvolateľ nebol
poučený riadne podľa § 20 ods. 4 O.s.p., dôkazmi a skutočnosťami boli aj tie, ktoré neboli uplatnené pred

súdom a ktoré odvolateľ uviedol až v odvolaní.), a následne presvedčivo a preskúmateľne rozhodnúť.

10.Po tomto vrátení veci krajským súdom súd doplnil dokazovanie v intenciách jeho rozhodnutia.
Právni zástupcovia strán sporu zotrvávali na svojich stanoviskách, či už ústnych alebo písomných asvoje tvrdenia sa snažili potvrdiť aj ďalšími dôkazmi, ktoré predložili súdu a tento ich vykonal. Právna
zástupkyňa žalobcu zopakovala, že majú pochybnosti o pravosti hospodárskej zmluvy, s ktorou sa
nikdy nenakladalo a tento dokument bol predložený až na súdnom pojednávaní v priebehu konania.

Žiadala predložiť originál tejto zmluvy do spisu. Právny zástupca žalovaného uviedol, že je nesporné,
že hospodárska zmluva uzavretá v roku 1990 je platne uzavretá a v zmysle poverenia, ktoré súdu
predložil je zrejmé, že za žalovaného mal oprávnenie podpísať N.. X.Ý.. Žiadal žalobu zamietnuť bez
ohľadu na zaoberanie sa ďalšími otázkami a to z procesných dôvodov. Poukázal na novelizované
ustanovenie § 21 O. s. p. a dôvodovú správu k nemu. Uviedol, že žalobca nie je aktívne legitimovaný

na podanie takejto žaloby. Poukázal tiež na rozhodnutie najvyššieho súdu z 23. 11. 2004 pod sp. zn.
1Cdo 2003/2004 a skutočnosť, že v tejto súvislosti by existovala aktívna legitimácia žalobcu na podanie
žaloby jedine vtedy, keby tu bola nesporná existencia vlastníckeho práva štátu, čo samozrejme nie je,
keďže sa jedná o žalobu o určenie vlastníctva k nehnuteľnostiam. Poukázal tiež na ustanovenie § 34
ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb.. Pokiaľ ide o spochybňovanie platnosti hospodárskej zmluvy uviedol, že
právna zástupkyňa žalobcu o tomto nepredložila žiaden dôkaz. Právna zástupkyňa žalobcu reagovala

na námietku absencie ich aktívnej legitimácie poukazom na ustanovenie § 34 zákona č. 330/1991
Zb.. Kto iný by bol aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby, ak nie práve žalobca. Novelizácia
ustanovenia § 21 O. s. p. bola novelizáciou ustanovenia, ktorej desaťročia nebolo zmenené a išlo len o
akési prispôsobenie sa dobe. Existujú špeciálne predpisy, ktoré majú prednosť a ktoré im takúto právnu
spôsobilosťdávajú.Hospodárskuzmluvupovažovalazaneplatnústým,žesanechcelaznovuopakovať,

nakoľko celé je to podrobne uvedené v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa. Poukázala tiež na jej
rozpor s právnymi predpismi. Zmluva bola podpísaná neoprávnenou osobou za Slovosivo a zdôraznila,
že podpísaná bola dňa 12. 2. 1990. V kontexte so zápisnicami z porád nachádzajúcimi sa aj v spise
je zrejmé a hlavne v kontexte so zápisnicou z 26. 2. 1990, že na tejto porade bol prítomný aj N.. Ž.
a v závere zápisnice je uvedené, že vzhľadom na neprítomnosť riaditeľa VVJ od 1. 3. 1990 do 21. 3.

1990 je poverený zastupovaním N.. X., ekonomický námestník. Z tohto je evidentné, že v čase podpisu
hospodárskej zmluvy N.. Ž. bol prítomný a poverený zastupovaním bol N.. X. až od 1. 3. do 21. 3. 1990.
Takisto sú pochybnosti, či zo strany miestneho národného výboru podpísala zmluvu oprávnená osoba,
nakoľko ju podpísal len tajomník p. V.. S týmto samozrejme nesúhlasil právny zástupca žalovaného.
Uviedol, že záznam z operatívnej porady z 26. 2. 1990 rozhodne nie je dôkazom takým, ktorý by

spochybňoval oprávnenosť N.. X. podpísať hospodársku zmluvu. Nedokazuje totiž, že dňa 12. 2. 1990,
kedy hospodárska zmluva bola podpísaná bol N.. Ž. prítomný na pracovisku. Aj za národný výbor
zmluvu podpísala oprávnená osoba, nakoľko p. V. bol vtedy tajomníkom a predseda pracoval len na
nejaký štvrtinový úväzok. Stále podľa neho nebolo zrejmé, na základe čoho právna zástupkyňa žalobcu
spochybňuje neplatnosť hospodárskej zmluvy. V čase jej podpisu išlo, o také porevolučné obdobie keď

N.. Ž. z akéhosi dôvodu stratil dôveru a práve preto bol písomným poverením, ktoré sa v spise nachádza
N.. X. splnomocnený na uzatváranie hospodárskych zmlúv atď... Hneď v úvode tohto poverenia je
výslovne uvedené, že toto sa deje na základe skutočností, že mu bola vyslovená dôvera vo funkcii
ekonomického námestníka. Uvedené poverenie nie je časovo obmedzené, ale ide o poverenie z 9. 1.
1990 do budúcna. V zmysle neho teda N.. X. mal vyššie uvedené právo.

11.ŽalobcasúdupredložilstanoviskoMinisterstvapôdohospodárstvaSRodboruzakladateľskýchfunkcií
a majetkových vzťahov, ktoré bolo podané na základe žiadosti žalobcu. V stanovisku ministerstvo
uviedlo, že hospodárska zmluva č. 961/10/90 je podľa ich názoru uzatvorená v rozpore s príslušnými
ustanoveniami hospodárskeho zákonníka. Ustanovenie § 347 Hospodárskeho zákonníka upravuje

obsah zmlúv o prevode správy národného majetku mimo obvyklého hospodárenia. V hospodárskej
zmluve nie sú uvedené názvy nadriadených orgánov oprávnených dať súhlas na prevod správy
národného majetku, hodnota prevádzaného majetku podľa údajov účtovnej evidencie a dôvod prevodu
správy. Chýbajú tiež podpisy a pečiatky nadriadených orgánov, bez ktorých táto zmluva nemôže byť
účinná. Podľa názoru ministerstva teda je neplatná a nie je spôsobilá k prevodu správy národného

majetku na Miestny národný výbor P.Á. I.. Slovosivo, Šľachtiteľský a semenársky podnik, š.p., Bratislava
bol založený zakladacou listinou č. XXXX/XXXX-C. z 20. 12. 1988 a jeho zakladateľom bol Ministerstvo
poľnohospodárstva a výživy SSR..V predmetnej zmluve je ako riadiaci orgán uvedený Slovosivo š.p.
Bratislava a odovzdávajúca organizácia Slovosivo, štátny podnik Výskumný a šľachtiteľský ústav
zemiakarsky P. I.. Ministerstvo žiadny doklad o existencii samostatného štátneho podniku so sídlom vo

P. I. nenašlo. Uviedlo, že ak v čase podpisu hospodárskej zmluvy č. 961/10/90 existoval samostatný
š.p. Slovosivo, výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakarsky Veľká Lomnica, tak potom bol oprávnený
k podpisu zmluvy iba riaditeľ N.. Ž.. V tejto súvislosti je poverenie na podpisové právo k uzatváraniu
hospodárskych zmlúv pre organizačnú jednotku Slovosivo, š.p., VŠÚZ VVJ P. I., odoslané do vlastnýchrúk N.. H. X. podpísané N.. Q. B. 9.1.1990, iba snahou o odôvodnenie kompetencie k podpísaniu
hospodárskej zmluvy inou osobou než štatutárnym zástupcom odovzdávajúcej organizácie. Toto
poverenie podľa názoru ministerstva preukazuje tiež to, že Slovosivo, š.p. VŠÚZ VVJ P. I. bol len

organizačnou jednotkou Slovosiva, Šľachtiteľský a semenársky podnik, š.p. Bratislava. V takom prípade
bol oprávnený k podpísaniu predmetnej hospodárskej zmluvy za odovzdávajúcu organizáciu riaditeľ N..
B. a za príslušný orgán na schválenie zmluvy zástupca Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR.

12.Takže ďalším vykonaným dokazovaním, z výsluchu účastníkov, právnych zástupcov, z hospodárskej

zmluvy č. XXX/XX/XX, z notárskej zápisnice B. XXX/XXXX z 21. 12. 1999, z LV č. XXX k.ú. P. I., z
geometrického plánu č. XXX/XX z 2. 12. 1999, z PKV č. XXX k.ú. P. I., z PKV č. XXX k.ú. P. I., z
vyjadrenie OÚ W. č. X/XXXX z 9. 1. 2001, z výpisu z LV č. XXX, z LV č. XXX, z listov ministerstva
vnútra, z listu Slovosiva Šľachtiteľského a semenárskeho podniku, š.p. Bratislava z 9. 1. 1990, zo
stanoviska Ministerstva pôdohospodárstva SR zo 4. 1. 2008, z vyjadrenia Správy katastra W. z 15. 2.
2008, z organizačného poriadku Slovosiva, š.p. Bratislava schváleného 8. 6. 1989, ako aj z ďalších

listinných dôkazov v spise a pri zohľadnení aj argumentov prezentovaných v prednesoch strán, resp.
ich právnych zástupcov i vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, súd potom dospel k záveru,
že žaloba je predsa len opodstatnená a má za to, že správa predmetných parciel v zmysle zákona
č. 229/1991 Zb. ( § 22 ) skutočne mala prejsť na SPF, a nikdy nie na obec. Preto rozsudkom zo dňa
22.12.2008 rozhodol súd tak, že podanej žalobe vyhovel a určil, že vlastníkom predmetných žalovaných

nehnuteľností je Slovenská republika a nemohlo dôjsť ani k vzniku vlastníctva k predmetným parcelám
ani z titulu osvedčenia, štát nebol nikým počas doby nutnej na osvedčenie vlastníctva žalovaným rušený
a nikto si na predmetné vlastníctvo štátu neuplatňoval počas tej doby svoj nárok / voči žalobcovi /,
tobôž nie obec. Na základe všetkých dôkazov a skutočností, ktoré boli v konaní vyprodukované, posúdil
predmetnú hospodársku zmluvu z dôvodov v rozsudku uvedených za / absolútne / neplatnú Súd mal

vykonaným dokazovaním za to, že pozemky sú vlastníctvom štátu a nikdy túto štátnu sféru neopustili.

13.Tento rozsudok ale na základe podaného odvolania žalovaného nadriadený Krajský súd v Prešove
opätovne zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. V tomto svojom rozhodnutí ( uznesení sp. zn.
8Co/216/2009) zo dňa 26.04.2010 nadriadený súd uvádza, že hoci súd uvádza správne ustanovenia, ale

vo vzťahu k nim nevyvodil žiadny právny záver, nie je zrejmé prečo hospodárska zmluva nie je platná.
Preto sa má v ďalšom zaoberať posúdením platnosti hospodárskej zmluvy z 12.2.1990, prihliadnuc na
námietku účastníkov a rozhodnutie riadne zdôvodniť, aby bolo presvedčivé a teda aj preskúmateľné.
Chýba, podľa nadriadeného súdu, v rozsudku úvaha, ako presne uvádzané hmotnoprávne predpisy
spôsobili neplatnosť hospodárskej zmluvy. Tiež mal súd uviesť, všetky skutočnosti , ktoré majú

preukazovať splnenie / či nesplnenie / podmienok vydržania a a hmotnoprávne ustanovenia zákona, na
základe ktorých dochádza k nadobudnutiu vydržaním. Preto pri ďalšom rozhodovaní súd má z daných
hľadísk posúdiť platnosť hospodárskej zmluvy a prihliadnuť na všetky námietky ( žalobcu či žalovaného).

14.Po vrátení veci súdu boli predložené dôkazy sporovými stranami, ako hospodárska zmluva z

29.06.1990 (ktorú podpisoval za MNV P. I. tajomník), ako aj iné zmluve z roku 1990, 1983, 1985, 1989,
ktoré rovnako podpisoval tajomník (strana 257-268 spisu) i vyjadrení T. U. (č.l.256), ktorý pripúšťa, že
podpisovaťmoholzainýchokolnostízmluvyajtajomníkMNV.Jeotázneodkiaľtietozmluvyžalovanýmal
kdispozícii.SúdpočastejtodobyzisťovalexistenciuOrganizačnéhoporiadkuSLOVOSIVA,š.p.VŠUZP.
I., avšak sa k nemu nedopracoval. Bol mu predložený len Organizačný poriadok (č.l. 306-308) právneho

predchodcu - semenárskeho štátneho majetku, n. p. P. I. platného od 1.1.1981, podľa ktorého vedúci
podriadených organizačných jednotiek môžu v mene podniku vykonávať len také právne úkony, pokiaľ
je to potrebné na splnenie pracovných úloh. Riaditeľ môže pre jednotlivé prípade splnomocniť inú osobu
písomne. Je možné teda, že Organizačný poriadok š.p., vychádzal tiež z týchto ustanovení. Rovnako
súd zisťoval existenciu originálu predmetnej hospodárskej zmluvy, avšak ani na obci, v archíve, ani u

účastníkov, notára či katastri sa nenachádzala. Ani na pozemkovom úrade predložená nebola (údajne jej
niet). Súdu bol žalobcom predložený delimitačný protokol v zmysle § 14 ods. 1 zákona SNR č.138/1991
zbierky, v ktorom sa predmetná parcela č. X/X ani ostatné parcely XXXX/X, X/X, XXXX/XX, XXXX/XX,
XXXX/XX nenachádzajú (napríklad, ale parcely XXXX/X, XXXX/XX tam sú !) a ani v ich Dodatkoch - č.l.
301-305. Rovnako bola súdu žalobcom predložená zápisnica z MNV z 30.10.1989, kde je zámer využitia

veľkých plôch v obci a akcia „Z“ v roku 1990 (č.l. 309-310), tu sa rovnako predmetná plocha v materiáloch
nenachádza,hociideoobdobiezámerovnacelýrok1990surčenímzaplneniezodpovednýchsúdruhov.
Stojí tu za povšimnutie, že časti výstavby (akcia Z) nie je ako zodpovedná osoba určený tajomník MNV.
Ani zo zápisnice rady MNV P. I. z 26.11.1989 niet zmienky pri správe o plnení plánu rozvoja športu,turistiky a brannej činnosti na rok 1990 o zámere a účele využitia predmetných parciel obcou a účely
deklarované v tomto súdnom konaní (č.l. 312-313). Vyjadrenie MPaV SSR z 1.3.1989 poukazuje, že
MNV žiadala o vyňatie pôdy z Poľnohospodárskeho pôdneho fondu, ako ihriská a tiež ale ide o nové

parcely na inom mieste...Žalovaný predložil tiež hospodársku zmluvu s TATRAOSIVOM š.p. z roku 1992,
ktorú podpisoval tiež tajomník MNV (č.l. 324-327) a za TATRAOSIVO v.z. riaditeľa tiež N.. X., ale to išlo
už o iný právny subjekt... Vyplýva to z výpisu prevodcu z Obchodného registra.

15.Súd vypočul aj svedkyňu T. W. (č.l. 290-295), ktorá bola v rokoch 1986 až 1990 predsedníčkou

MNV, predtým bola vedúcou odboru.. Tajomníka poverila záležitosťami ohľadom výstavby, nie písomne.
Predmetné pozemky mali byť určené na výstavbu kultúrno- spoločenského i športového areálu, k čomu,
ale nedošlo. Na predmetnú hospodársku zmluvu si nepamätá, nevidela ju, ale vie, že p. L. mal záujem
o vytvorenie stavebnej firmy a také niečo tam bolo, držím im palce, pomáha obci aj ľuďom v ňom.
Predmetné parcely užíval SLOVOSIVO. Tam aj mal stavebné stredisko, ktoré neskôr prestavoval p.
L. (PRASTAV). Tento v čase jej pôsobenia bol v pléne MNV neskôr poslancom. V rozhodnom čase

mali územný plán obce iba pripravený, nestihli ho schváliť, schvaľovali iba čiastkové plány, ale bola
pripravená výstavba nejakých objektov.

16.Žalobca v súvislosti s výpoveďou svedkyne W., predsedkyne MNV predložil správu katastra W., z
ktorého vyplýva, že parcela č. X/X bola zapísaná pod položkou výkazu zmien XXX/XXXX na LV č. XXX,

pričom, keď N.. X. robil pre potreby osvedčenia žalovaného geometrický plán, vychádzal z PKV XXX,
takže nemal vedomosť o prevode. Predložil aj delimitačný protokol podľa zák,. č. 138/1991 Zb., z ktorého
vyplýva, že sporná parcela č. X/X nebola predmetom delimitácie zo štátu na obec.k 1.5.1991. Predložila
aj organizačný poriadok Semenárskeho podniku z roku 1981, z ktorého vyplýva, komu je podriadený,
ako môže hospodáriť s národným majetkom, prípady zastupovania vedúceho pracovníka a pod. Tiež

predložila zápisnicu zo zasadnutia MNV zo dňa 16.11.1989, kde sa preberali investičné zámery obce,
ale taký zámer, ktorý žalovaný uvádza, odôvodňujúci prevod pozemkov na obec , sa v nich nenachádzal.
Ani .vo vyjadrení Ministerstva poľnohospodárstva výživy k odńatiu pôdy poľnohospodárskej výrobe v
k.ú. P. I. z 1.3.1989, ktoré predložil, nešlo o predmetnú parcelu, ale o parcelu, na ktorej je ihrisko a
jeho dodatočnú legalizáciu ako stavby. Predložil aj hospodársku zmluvu XXX/XX/XX s dňom prevodu

práva hospodárenia ku dňu 1.3.1990, teda k rovnakému dňu, ako sporná hospodárska zmluva./ v nej
išlo o poľnohospodárske objekty na parcelách X/X,X/X, samotné parcely X/X a X/X, tiež parcely X/X,X/
X , kúpnu zmluvu XK XXXX/XXXX že parcela XXXX/X bola vždy štátna na I. XXX fondu. Tiež správu
katastra W., že sporná hospodárska zmluva nebola predložená komisii ROEP, žiadosť obce P. I. o z
11.10.1995 na základe notárskej zápisnice a hospodárskej zmluvy XXX/XX/XX o zápis do katastra u už

spomínaných parciel a stavieb a kúpnu zmluvu 27.12.1999, ktorou obec budovu súp. č. XXX na parcele
X/X s parcelou predali zas žalovanému. Tiež predložil kópiu potvrdenia obce pre účely ich osvedčovania
žalovaným /vyhotoveného 21.12.1999, v deň vyhotovenia aj notárskej zápisnice o osvedčení, stále tou
istou osobou - p. V., že Prastav s.r.o. užíval pozemky pozemky, ktoré sú predmetom sporu nerušene
viac ako 10 rokov!! .

17.Rovnako aj žalovaný predložil vyjadrenie obecného úradu vo P. I. ( č.l.321), v ktorom sa uvádza,
že dňa 18.8.1999 bola osvedčená sporná hospodárska zmluva na pokyn obce pod poradovým číslom
XXX-XXX, predložil do spisu aj fotokópiu predmetnej hospodárskej zmluvy pod overovacím číslom
XXX, ale zas išlo len o fotokópiu., hospodárske zmluvy o bezplatnom prevode XXX/X/XX,XXX/X/XX/

XXX/X/XX, X/VaT/XX medzi obcou a Tatraosivom, š.p. P. I. / ako právnym nástupcom Slovosiva,
š.p./ č.l. 323 /, potvrdenie, že hospodárska zmluva bola osvedčená Obecným účelom P. I. na
pokyn ich Obecného úradiu pre potreby obce pod. č. XXX až XXX / č-.l. 321/- nevedno však, aká,
obchodný register Tatraosiva, š.p. / č.l.328 /, potvrdenie starostu obce, že originál sa v evidencii obce
nenachádza..Žalovaný tiež predložil kúpnu zmluvu medzi obcou a PRASTAVOM z 27.12.1999, kde bola

predmetom prevodu stavba na parcele X/X. Táto parcela bola predmetnom hospodárskej zmluvy XXX/
XX/XX. (Tej, čo predtým obec použila ako podklad pre osvedčenie vo roku 1995). Toto má preukázať,
že hospodárska zmluva č. XXX/XX/XX nebola zhotovená účelovo. Z touto argumentáciou sa súd, ale
nestotožňuje. Tiež bolo žalovaným dňa 23.04.2012 predložené čestné vyhlásenie T. V., ako starostu
obce z 21.11.2007 (č.l. 363), v ktorom uvádza, že momentálne nie je možné poskytnúť originál zmluvy,

lebo sa úrad rekonštruuje a prerozdeľuje sa agenda. K uvedenej veci je riadnym spôsobom riadne
spôsobom overená kópia hospodárskej zmluvy. Súd tu konštatuje, že toto čestné prehlásenie kopíruje
jeho obdobné prehlásenie z 12.11.2007 (č.l.194), že mohol podpisovať písomnosti v mene MNV od roku
1981 do roku 1990 ako tajomník. Podľa tohto vyhlásenia mal pri svojej svedeckej výpovedi predložiťoriginál spornej hospodárskej zmluvy osobne súdu. predložil aj urbanistický návrh obce, v súvislosti s
územným plánom obce ktorý bol schválený zastupiteľstvom s pripomienkami 26.6.1991.Neskôr v konaní
žalovaný ešte predložil vyhlásenie, že sporná hospodárska zmluva nie je v evidencii obce., že ju obec

teda nemá.

18.Súd týmito dôkazmi, keď do spisu zadovážil od notára Y.. Č. aj spisový materiál ohľadom osvedčenia
predmetných parciel (332 až 336). považoval dokazovanie v takomto rozsahu za postačujúce, preto aj
zamietol všetky ostatné návrhy na dokazovanie, súdu pre rozhodnutie postačovali už tie, ktoré boli do tej

doby do spisu zadovážené a vykonané ,či skutočnosti všeobecne známe a tiež známe z činnosti súdu
a označené, na vec sa vzťahujúce právne predpisy. Ďalšie dôkazy išli by totiž nad rámec toho, čo bolo
pre rozhodnutie vo veci potrebné dokazovať a aj by boli nad rámec hospodárnosti, ich vykonanie by
bolo zbytočné a súd ich pre posúdenie žalovanej veci už nepotreboval a vo veci rozhodol rozsudkom zo
dňa 10.5.2012 a rozhodol znova tak, že vlastníkom sporných, žalovaných nehnuteľností je Slovenská
republika. V rozsudku svoj záver riadne odôvodnil a popísal právne i skutkové úvahy i označil právne

predpisyakoidôkazy,ktorétiežodôvodňovalijehozáveryamalzato,žezaustálenéhonázorupríslušnej
judikatúry, že nie na každé námietky je treba v rozhodnutí odpovedať, len na zásadné, odpovedal
dostatočne už vtedy, aj s prihliadnutím na predchádzajúce rozhodnutie odvolacieho súdu.

19.Proti vynesenému rozsudku sa odvolal žalovaný, ktorý v rozsiahlom odvolaní uviedol najmä to, že

súd prvého stupňa síce citoval v odôvodnení napadnutého rozsudku ustanovenia právnych predpisov,
a to zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku, vyhlášky č. 119/1988 Zb., o hospodárení s národným
majetkom, ust. § 68 a ust. § 347 Hospodárskeho zákonníka, ale vo vzťahu k citovaným ustanoveniam
týchto právnych predpisov nevyvodil žiadny právny záver vo vzťahu k právnemu úkonu, ktorého
platnosť posudzoval. Žalovaný tak nemal možnosť zaujať stanovisko k neexistujúcej úvahe súdu,

podľa akých zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že hospodárska zmluva je neplatná, čím
mu bola odňatá zákonná možnosť spochybniť v odvolacom konaní správnosť vydaného rozhodnutia,
pričom rozsudok neuvádza v svojich dôvodoch, ak ide o vydržanie, všetky skutočnosti, ktoré preukazujú
splnenie podmienok vydržania vlastníckeho práva a hmotnoprávne ustanovenia zákona, podľa ktorých
došlo k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Teda, on už v odvolaní proti rozsudku súdu prvého

stupňa zo dňa 22.12.2008 č.k. 2 C 560/01 - 208 namietal, že súd v odôvodnení rozsudku sa vôbec
nevysporiadal so základnou otázkou, či neplatnosť hospodárskej zmluvy posudzoval podľa občiansko-
právnych predpisov alebo podľa Hospodárskeho zákonníka a či hospodárska zmluva ako právny úkon
je relatívne neplatný právny úkon alebo absolútne neplatný právny úkon a podľa akých ustanovení
zákona je zmluva neplatná. Źalovaný z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevie posúdiť, podľa akých

zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že hospodárska zmluva je neplatná a preto sa ani nevie
vyjadriť k tomu, ako súd vec právne posúdil. Keďže je nepochybné, že posudzovaná hospodárska
zmluva je v ponímaní vtedy platných právnych predpisov hospodársko-záväzkovým vzťahom, tak
odporca sa môže len domnievať, že povinnosť súdu bolo platnosť hospodárskej zmluvy posudzovať
podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964 Zb. v znení novely vykonanej zákonom č.

98/1988 Zb. a to podľa ustanovení o právnych úkonoch socialistických organizácii. Podľa ustanovenia
§ 20 a nasl. Hospodárskeho zákonníka, resp. v znení novely vykonanej zákonom č. 103/1990 Zb.
s použitím prechodného a záverečného ustanovenia tejto normy III. ods. 1 aj podľa ustanovenia §
22 ods. 1, 2 HZ ( relatívna neplatnosť právneho úkonu). Navrhovateľ nevzniesol námietku relatívnej
neplatnosti právneho úkonu. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 HZ neplatnosti z dôvodov uvedených

v odseku 1 sa môže dovolávať len organizácia, na ktorej ochranu je dôvod neplatnosti ustanovený.
Odporca ani obec Veľká Lomnica nemajú záujem na vyslovení neplatnosti hospodárskej zmluvy a preto
prípadný dôvod relatívnej neplatnosti je daný na ich ochranu. Navrhovateľ sa teda ani nemôže domáhať
prípadnej relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Odporca má za to, že ak ide o absolútnu neplatnosť
právneho úkonu, tak povinnosťou súdu bolo skúmať neplatnosť so všetkých hľadísk vrátane zastúpenia

účastníkov hospodárskej zmluvy. Odporca považuje uzavretú hospodársku zmluvu za platný právny
úkon, pretože táto bola uzavretá v súlade s ustanovením § 347 Hospodárskeho zákonníka č. 109/1964
Zb.vznenízákonač.98/1988Zb.(ďalejlen„HZ“).Hospodárskazmluvapodľanázoruodporcuobsahuje
všetky podstatné náležitosti podľa ustanovenia § 347 ods. 1 písm. a/, b/, c/ HZ ( určenie prevádzaného
majetku v bode 1. Hospodárskej zmluvy, určenie dňa prevodu v bode 2 Hospodárskej zmluvy, Dohodu

o bezodplatnosti prevodu v bode 3 Hospodárskej zmluvy) a v týchto podstatných náležitostiach je určitá
a zrozumiteľná a keďže v danom prípade bol prevod podľa právneho predpisu bezplatný, tak zmluva
nemusela obsahovať výšku odplaty. Obsahovala však dohodu o bezodplatnosti ( § 347 ods. 1 písm.
c/) hoci s odkazom na nesprávne ustanovenie právneho predpisu. Hospodárska zmluva bola uzavretáúčastníkmi, ktorí boli zastúpení v súlade s ustanovením § 20, § 21 ods. 2 a ustanovenia § 22 ods. 1 HZ
v znení platnom ku dňu uzavretia hospodárskej zmluvy.

20.Odvolací Krajský súd v Prešove následne zas zrušil tento rozsudok svojim uznesením sp. zn.
8Co/104/2012 zo dňa 27.6.2013 s tým, že je znova nepreskúmateľný a že len citácia s odkazom na
právnypredpisnestačíatiežtrebapresnezdôvodniť,podľaakéhoprávnehoustanoveniajehospodárska
zmluva neplatná, ktorý to spôsobuje , či relatívne alebo absolútne, a či súd posudzoval neplatnosť
zmluvy podľa občiansko-právnych predpisov alebo podľa ustanovení Hospodárskeho zákonníka, podľa

odvolacieho súdu sú právne úvahy súdu prvej inštancie nedostatočné. A pri vydržaní vlastníctva je
povinnosťou súdu v odôvodnení rozhodnutia uviesť všetky skutočnosti, ktoré preukazujú splnenie
podmienok vydržania vlastníckeho práva a hmotnoprávne ustanovenia zákona, podľa ktorých došlo k
nadobudnutiu vlastníctva vydržaním. Podľa odvolacieho súdu, príčiny rozhodnutia súdu práve zvoleným
spôsobommusiabyťnáležite,skutkovoajprávnevyargumentované..Požiadavkynariadneodôvodnenie
rozsudku súdu vo vnútroštátnych podmienkach SR ustanovuje § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého

v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ ( žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne
vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými
úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Dbá pritom aj na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného

ustanovenia O.s.p. pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore
nie len úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď
právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon je len
všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia

vyvodené. Povinnosť súdu riadne odôvodňovať rozhodnutie je odrazom práva účastníka na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami
účastníka. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strany a povinnosti súdu na druhej strane
sa účastníkovi konania okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom odníma možnosť náležite, skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia riadnych opravných prostriedkov. Úlohou súdu po zrušení jeho rozhodnutia je posúdiť opäť
otázku platnosti spornej hospodárskej zmluvy zo dňa 12.2.1990 uzatvorenej medzi Slovosivom š.p.
VŠÚZ VVJ P. I. a Miestnym národným výborom P. I.. podľa všetkých hľadísk posúdiť vec a rozhodnúť
tak, aby rozhodnutie súdu bolo presvedčivé a preskúmateľné.

21. Po vrátení veci sa zmenil právny zástupca žalobcu, ktorý na ďalšom nariadenom pojednávaní dal
na zváženie súdu znalecké dokazovanie spornej listiny znalcom grafológom. Súd následne zisťoval u
náhodne vybraného znalca zo zoznamu takých znalcov , znalca L.. N. R., ako možno posúdiť pravosť
listín / podpisov /, no ten uviedol, že musí byť k dispozícii originál dokumentu, dostatok porovnávacích
podpisov z daného obdobia v origináloch. Žalovaný sa vyjadril, že taký dôkaz nie je potrebný, lebo vek

listiny sa z kópie nedá určiť a to nezisťuje grafológ ,ale expertízny ústav OKTE PZ SR a podpisy predsa
sporné nie sú. Súd preto od vykonania tohto dôkazu pre nemožnosť relevantného priameho zistenia
potrebných skutočností o nepravosti spornej zmluvy pre neexistenciu originálu upustil.( s tým, že bude
hodnotiť dôkazy nepriame a či tie tvoria ničím nenarušenú reťaz ). Ďalej žalovaný v konaní predložil list
Správy katastra W. z 9.7.2012, ktorý zo strany katastra uvádza históriu parciel č. X H. X/X registra EN,

pričom uvádza, že z neznámych dôvodov pôvodné LV č. XXX neeviduje a nemá jeho históriu, akurát že
toto LV bolo obnovené v roku 1993 v prospech SR v správe Tatraosiva, š.p.. V roku 1995 v súvislosti so
zrušením š. p. Tatraosivo sa vytvorili na žiadosť SPF dve LV, kde parcely, ktoré žiadal SPF do spávy sa
zapísali na LV č. XXX ( položka zmien XX/XX ) a zostávajúce ostali na pôvodnom LV č. XXX.. parcely
č. X/X,X/X,X/X,X/X sa zapísali na LV nové a parcela č. X/X ostala, ale ešte v ten istý rok pod položkou

č. XXX/XX prešla správa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX tiež na SPF Bratislava.. A čo sa týka
parcelyX/X,tátobolazLBXXX/SPF/naLVč.XXX,tedanaTatrosivo,,bolasúčasťouvkladuprizaložení
akciovej spoločnosti / po zrušení š.p. /. A následne bola pod položkou č. XXX/XX na základe notárskej
zápisnice o vydržaní B. XXX/XX zapísaná na LV č. X v prospech obce P. I. a tá jej časť odpredala
spoločnosti prastav / spolu 479m2 / položka výkazu zmien XX/XXXX a je vedená na LV č. XXX. Zotrval

v podstate na svojich doterajších prednesoch a dôkazoch.

22. Poverená zástupkyňa žalobcu v priebehu ďalšieho konania pred prvoinštančným súdom sa vyjadrila
k histórii parciel X/X H. X/X, ich prevodom a členeniam , k sporu, námietkám žalovaného a predložilaďalšie dôkazy pre svoje tvrdenia, najmä o tom, že všetky pôvodné parcely boli od roku 1948 štátne a
od roku 1958 v správe Štátneho majetku, n.p. P. I. a následne jeho právnych nástupcov Ani privatizácia
Tatraosiva š. p. na akciovú spoločnosť tento stav nezmenila.. Tak predložila grafickú identifikáciu parciel,

vložku XXX, prídelovú listinu na ŠM P. I.,, vložku XXX LV č. XXX, evidenčný list č.1, rozhodnutie obce
o pridelení súp. č.,, LV XXX,, LV XXX / neskoršie / ,geometrický plán č XXXXXXXX - XXX/XXXX
Geoplánu, s.r.o. W.Ž., geometrický plán N.. W. č. XX/XX z 22.11.1998, výpis z LV č. X obce P. I., výpis
z LV č. XXX z 22.1.2004, LV č. XXX / Prastav /,, notársku zápisnicu Y.. Č. N XXX/XX z 21.12.1999, N
XXX/XX z10.10.1995, zas V. XXX/XX/XX registrovanú katastrom pri osvedčení, LV XXX, rozhodnutie

obce o pridelení súpisného č. pre stavbu XXX na parcele X/X, LV č. XXX, LV XXX, zmluvu o prevode
privatizovanéhomajetkuTatraosivo,š.p.naSPFz15.5.1995,predmetomktorejjeparcelač.X/Xastavby
na nej - súp. č. XXX,XXX, a parcela č. X/X so stavbou č. XXX / č. l. 544 /, vyjadrenie katastrálneho úradu
OÚ W., podľa ktorého novovytvorené parcely reg. KN-C 5/.,X/XX,X/XX,X/XX boli vytvorené z z parcely
KN-C X/X, GP N.. X. z 2.12.1999+,, kópie katastrálnej mapy u skoršie, už uvádzané vyjadrenie vtedajšej
Správy katastra z 9.7.2012. Všetky tieto dôkazy sa nachádzajú v spise pod č. l. 476 až 576.

23. V reakcii na toto pojednávanie, najmä prednes žalobcu, žalovaný zaslal písomné vyjadrenie / zo
dňa 25.5.2018 /, v ktorom zas argumentačne vyvracal prednes a dôvody žalobcu, ktoré prezentoval
na pojednávaní a na toto jeho vyjadrenie zas písomne reagoval žalobca / č. l. 395 až 611 / písomným
vyjadrením z 18.9.2018.

24. Súd na návrh žalovaného vypočul ešte navrhnutých svedkov a tak bola vypočutá v konaní svedkyňa
Š. Y., bývalá pracovníčka obecného úradu od roku júna 1993 uviedla , že túto spornú zmluvu pozná,
túto hosp. zmluvu aj ona predkladala v spore, ktorý viedla tiež so SPF. Originál tejto zmluvy bol na obci
aj zaevidovaný. V spore neuspela. Pozemky po roku 1990 prevzala obec, aby sa zamedzilo nelegálnym

skládkám a mali byť pre športové využitie. Obec tam postavila potom bránu. nevedela akú, najprv len
závora tam bola / pozn. až žalovaný ju navádzal priamo na pojednávaní, že bola z ocele... / Svedkyňa
potvrdila, že má pri sebe aj tú zmluvu, čo predložila priamo v súdnom konaní 5C 559/2001 a že ide
o overenú zmluvu a predložila ju súdu, ktorý konštatoval, že ide o obcou overenú zmluvu č. XXX
overovacej doložky z roku 1999.. Jej mal zmluvu zapožičať starosta, aby to dali overiť, overovalo sa

viac kópii ,overovala to matrikárka, kto konkrétne z obce si nepamätá. V tom inom súdnom konaní mala
zapožičanýioriginálzmluvy/toalenikdyvkonaníneuviedlaaanijunepredložilaaanineskonkretizovala
podmienky vydržania / Podľa nej , od roku 1993 Slovosivo na pozemkoch nič nerobilo.

25. Bol vypočutý tiež svedok N.. R. U., uviedol, že , že boli veľmi veľký podnik vo výmere až 6600

hektárov. V danom období, v tých rokoch vykonával funkciu výrobného námestníka, staral som sa o
výrobu poľnú produkciu, ale využíval aj osobne služby stavebného strediska, a vedel, že obec má na
danom území plány, mal tam vzniknúť športový areál. Tak sa previedlo právo hospodárenia na obec.
My sme v každej obci či Ž., P., P. I. H. V., takýchto pozemkov mali obrovské množstvo, a riešilo sa
to tak, aby to vyhovovalo obom stranám. Obec si už riadila pozemok samostatne, ta aj pre nich to

bolo tiež výhodné, bolo to po roku 1990. Podľa neho, hospodárske zmluvy podpisoval riaditeľ sám a
sám ekonomický námestník N.. P.. On bol viackrát zúčastnený na takých rokovaniach, ktoré vyústili do
podpísania spornej hospodárskej zmluvy, rokovania boli v rámci štátneho podniku i na obci / k tomu súd
len toľko, že on sa staral o poľnohospodársku prvovýrobu a preto je nepochopiteľné, že bol na takých
a viacerých rokovaniach o prevodoch majetku, o ktorých vtedy nevedel vôbec riaditeľ./ V tom čase na

pozemkoch boli stavby, oblúková hala a nakoniec aj stavebné stredisko, to čo teraz vlastní žalovaný.

26. Bol vypočutý tiež zas svedok H. X., ktorý uviedol, ako už bolo spomenuté skôr, že po uzavretí
hospodárskej zmluvy plánoval miestny národný výbor, na pozemkoch, kde bola skládka využitie pre
športové účely.. Boli tam aj včelári. Mali tam robiť cyklistický chodník. Prebiehali nejaké rokovania, na

obci alebo na úrovni štátneho podniku ohľadom tých aktivít, možno v novembri, sa snažili vyjsť obce v
ústrety lebo podnik jej nestačil platiť dane.

27. Vo veci tak boli od zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie vykonané viaceré pojednávania.,
avšak najmä na pojednávaní dňa 16. 4. 2018 odzneli zo strany žalobcu i žalovaného rozsiahle

prednesy, ktorými argumentovali vo svoj prospech. Tieto prednesy v podstate už len opakovali už všetky
skutočnosti, ktoré počas konania už prezentovali a vlastne ktoré zopakovali vo svojich záverečných
rečiach, preto sa súd , z hľadiska ich obsahu obmedzí len na citáciu samotných záverečných rečí,ktoré strany predniesli na záverečnom pojednávaní, po tom, čo už nemali žiadne návrhy na vykonanie
dokazovania a, súd už ani nevidel žiaden dôvod na ďalšie dokazovanie.

28. Poverená zástupkyňa žalobcu tak uviedla k výpovediam svedkov a v svojej záverečnej reči
nasledovne :“ Poukazujeme nato, že výpovede svedkov na dnešnom pojednávaní, považujeme
za účelové, prispôsobené ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli zistené k dnešnému dňu, času.
Poukazujeme, že pán X. už bol vypovedať ako svedok, pani svedkyňa Š. Y. mala konanie so štátom
zastúpeným s SPF. To je to konanie 5C 559/01, čiže jej výpoveď je ovplyvnená aj týmto konaním. Všetci

títo svedkovia záhadne mali rovnakú výpoveď čo sa týka, nepovolenej skládky, zriadenia brány, včelárov,
takže máme zato, že ich výpovede boli prispôsobené vopred. Navrhujeme, aby súd na tieto skutočnosti
pri vyhodnocovaní týchto dôkazov prihliadal. Pokiaľ ide o likvidáciu poukazovaných skládok odpadu,
nejakých povodňových aktivít, ktoré mala zabezpečovať obec, poukazujeme nato, že toto patrí práve
do kompetencie obce riešiť nepovolené skládky a zabezpečovať povodňové opatrenia v rámci obce na
pozemkoch aj súkromných aj P vlastníkov. Je to povinnosť obce. Čo sa týka výpovede svedkyne pani

Y., že sporná hospodárska zmluva bola evidovaná na obci, poukazujeme na vyjadrenie obce P. I. zo dňa
9.1.2012, ktorá je súčasťou spisu, kde sa výslovne uvádza, že táto hospodárska zmluva sa v evidencii
obce nenachádza. Z ďalších listinných dôkazov, ktoré sú obsahom spisu vyplýva, že ani originál zmluvy
ani spisový materiál k tomu ani žiadne iné skutočnosti, ktoré by osvedčovali existenciu takejto zmluvy, sa
ani na obci ani v príslušných archívoch nenachádza. K tomu sme sa už podrobne vyjadrovali vo svojich

vyjadreniach. Poukazujeme nato, že z výpovede svedka pána U. vyplýva, že na sporných pozemkoch,
ktoré sú vo vlastníctve žalovaného sa nachádzalo stavebné stredisko, bola postavená tam oblúková
hala, čo výstavbu realizoval štátny podnik a že aj v 90. rokoch toto stavebné stredisko bolo využívané
štátnym podnikom. Na margo tejto skutočnosti uvádzame, že stavebné stredisko pozostávalo aj zo
skladových priestoroch, ktoré vybudoval a využíval štátny podnik. Teda boli tieto sporné nehnuteľnosti

využívané štátnym podnikom. Svedkovia sa vyjadrovali, viac menej k parcele číslo X/X ako celku, pričom
predmetom tohto konania je len časť tejto pôvodnej parcely X/X, kde bolo práve to stavebné stredisko,
vybudované ešte štátnym podnikom a aj ním využívané. Čo sa týka rokovaní, že mali prebiehať ohľadom
prevodu parciel X/X, poukazujeme na záznamy z porád štátneho podniku z obdobia február až marec
roku 1990, ktoré sú súčasťou spisu a z ktorých absolútne takáto aktivita nevyplýva. Poukazujeme

aj na hospodársku zmluvu z roku 1991, na základe ktorej obec P. I. nadobúdala časť parcely X/X
práve na zriadenie ČOV aj to hospodárskou. zmluvou č. XXX/X/XX zo dňa 1.6.1992, kde samotná
obec v podstate kupovala časť pozemku, o ktorom tvrdí žalovaný, že má byť vlastníctvom obce od
TATRA Osiva P. I.. My zotrvávame na svojich terajších ústnych a písomných prednesov. Máme zato,
že predložená sporná hosp. zmluva číslo XXX/XX/XX zo dňa 1.3.1990 je neplatná, k čomu sme sa už

písomne vyjadrili. Napádame pravosť a pravdivosť tejto hosp. zmluvy k čomu sme sa tiež niekoľkokrát
vyjadrovali. Máme zato, že národnému výboru nesvedčilo právo hospodárenia sporných parcelách a
teda nemohli tieto pozemky v zmysle zákona 138/1991 prejsť do vlastníctva obce P. I.. Z hľadiska právnej
istoty uplatňujeme aj vydržanie v prospech štátu a poukazujeme na ustanovenie § 134 s spojením §
129 a § 130 OZ. Máme zato, že v danom prípade sa jedná o spôsobilý predmet vydržania, keďže

ide o pozemky, došlo aj k uplynutiu vydržacej doby, pretože minimálne od 1.1.1992 so započítaním aj
doby predchádzajúcej štát bol v dobrej viere, že mu tento pozemok, teda sporné pozemky vlastnícky
patria. Hospodárska. zmluva bola predložená žalovaným až v rámci vyjadrenia sa k podanej žalobe,
ktoré bolo realizované podaním žalovaného zo dňa 26.11.2002. Okolnosti daného prípadu objektívne
preukazujú dobromyseľnosť štátu pri nakladaní nie zo spornými parcelami ale s celou parcelou X/X ako

takou, svedčia o tom listine dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu, najmä prevody čo sa týka realizovania
hosp. zmlúv a kúpnych zmlúv realizované zo strany štátu, a to či už zo strany ŠP alebo SPF ako
zákonného správcu. Nasvedčuje tomu aj konanie samotnej obce, ktorá nikdy nenamietala vlastníctvo
štátu, k týmto pozemkov ani celej parcele X/X neurobila, tak ani v rámci konania ROEB P. I., kde sa
potvrdilo opätovne, že ide o majetok štátu. Samotná obec v roku 1992 kupovala časť pozemku X/X do

svojho vlastníctva a ďalšie skutočnosti, ktoré sú obsahom spisu. Máme zato, že aj čo sa týka splnenia
podmienok vydržania zo strany štátu sú vo vzťahu k sporným parcelám splnené. Pokiaľ ide o vlastníctvo
žalovaného tento nadobudol sporné parcely na základe notárskej zápisnice B. zo dňa 21.12.1999. V
tejto notárskej zápisnici sa uvádza, že svoje vlastnícke právo k parcelám KNC č. X/XX, X/XX, X/XX
H. X/XX odvodzuje z titulu z právneho nástupníctva po právnom predchodcovi z roku 1993, s tým, že

právny predchodca mal nehnuteľnosti nadobudnúť najneskôr do roku 1970, ide o vyhlásenie žalovaného
priamo do notárskej zápisnice, ktoré v tomto konaní nebolo ničím potvrdené. Spoločnosť Pravstav
bola založená v roku 1993, žiadne právne nástupníctvo po svojom právny predchodcovi si nemôže
uplatňovať, nakoľko ani štát ani prípadné MNV ani obec nie sú predchodcovia žalovaného. Žalovaný jeobchodnou spoločnosťou s ručením a obmedzením. Nespĺňa ani zákonnú podmienku vydržania čo sa
týka vydržacej lehoty, pretože od roku 1993 do 1999 neuplynulo ani 10 rokov. V ostanom poukazujeme
na svoje ústne a písomné prednesy, že žalovaný nesplnia ani jednu s podmienok vydržania sporných

parciel. Navrhujeme žalobe vyhovieť v celom rozsahu a uplatňujeme si náhradu trov konania.“

29. V záverečnej reči právny zástupca žalovaného sa vyjadril opakovane s konštatovaním už skôr ním
uvedených skutočností aj k prednesu zástupkyne žalobcu, a uviedol, „že pokiaľ ide o stanovisko k
dôkazom vykonaných na dnešnom pojednávaní, tak hodnotenie dôkazov žalobcov považujeme, len za

účelové. Dôkazy len preto, že svedkovia zhodne potvrdia určité rozhodujúce skutočnosti nemôžu byť
hodnotené ako nedôveryhodné. Pokiaľ svedkovia zhodne potvrdzovali existenciu brány, ktorú zhotovila
obec a existenciu včelstiev na spodnom pozemku, tak svedkovia vychádzali len zo skutočností, ktoré
existujú aj dnes a navrhujeme, aby súd vykonal obhliadku na mieste samom, ktorou sa ma potvrdiť, že
svedkami tvrdené skutočnosti sú pravdivé. Tiež treba poznamenať, že svedkovia vypovedali nie len v
súlade s doterajšími vyjadreniami žalovaného, ale aj v súlade s výpoveďami svedkov pána V. a pani

W.. Nie je pravdou, žeby sa svedkovia vyjadrovali k pôvodnej parcele X/X lebo otázky formulované
PZ žalovaného zneli tak, aby sa vyjadrovali k tomu čo je predmetom sporu, výslovne k tomu čo je
v súčasnosti vo vlastníctve žalovaného. Pokiaľ ide o evidenciu hosp. zmluvy tak PZ tvrdí, že zmluva
sa v evidencii nenachádza, no my máme k dispozícii zápisnicu zo dňa 20.12.2011 ktorú sme tuším
predložili súdu v tomto konaní, kde sa vyslovene uvádza, že v archíve hosp. zmlúv obce P. I. sa sporná

zmluva nenachádza. Ďalej pokiaľ ide o argumentáciu zástupkyne, že v záznamoch z porád z februára
a marca roku 1990 sa nenachádza žiaden zápis o tom, žeby bol prejedaný predmet prevodu, ktorý bol
predmetom spornej hospodárskej zmluvy, tak k tejto argumentácii uvádzame, že žalobca súdu predložil
len také záznamy, ktoré mu vyhovujú a logicky nebude predkladať dôkaz, ktorý je proti nemu. Ak chcel
žalobca preukázať, že takýto záznam neexistuje, tak potom mal aj predložiť evidenciu o zázname z

porád. Ďalej pokiaľ žalobca argumentuje tým, že časť pozemku parcelnej číslo X/X bola predmetom
ďalšej hospodárskej zmluvy číslo XXX/X/XX zo dňa 1.6.1992, tak k tomuto treba uviesť, že predmetom
tejto zmluvy nebola parcela X/X, parcela bola označená úplne iným parcelným číslom, zmluvu zrejme
pripravoval investičný pracovník obce a starosta túto zmluvu len podpísal bez toho, aby si overoval či
parcela pod novým parcelným číslom je aspoň z časti totožná s parcelou s číslom X/X. Pokiaľ žalobca

namieta,žeobecnenamietalavkonaníROEBvlastníctveštátukspornémupozemku,taktutrebauviesť,
že ani štát nenamietal poníženie výmery parcely č. X/X na základe geometrického plánu XXX/XX. V
bode 13 vyjadrenia zo dňa 2.10.2018 žalovaný vysvetlil prečo v konaní ROEB sa obec už nedožadovala
zápisu vlastníctva k parcele X/X týmto dôvodom bola skutočnosť, že v tom čase už existovala verejná
listina - notárska zápisnica na základe, ktorej si žalovaný osvedčil vlastníctvo. A teda nebol dôvod

riešiť vlastníctvo obce, keďže vlastníctvo svedčilo v prospech žalovaného. Argumentáciu že žalobca
vydržal vlastníctvo považujeme za absolútne neprijateľnú. V prvom rade, ak by štát v mene SPF chcel
vstúpiť do držby potom čo bola uzavretá v roku 1990 Hosp. zmluva, tak musel by preukázať, že má
nový titul vstupu do dobromyseľnej a oprávnenej držby. Tento základný predpoklad žalobca nespĺňa.
Žalobca nespĺňa ani ďalšiu podmienku vydržania a to faktickú držbu. Jeho tvrdenie že sporný pozemok

užíval od 1.1.1992 nepreukázal žalobca žiadnym revelantým dôkazom, naopak vypočutý svedkovia
potvrdili, že od uzavretia spornej hosp. zmluvy sa držby pozemku chopila obec ktorá na predmetnom
pozemku vykonávala aktivity tak ako ich opísali vypočutý svedkovia. Pokiaľ ide o skutočnosti uvedené
v notárskej zápisnici ktorou žalovaný osvedčil vlastníctvo tak máme zato, že skutočnosti uvedené v
notárskej zápisnici sú pre rozhodovania v tejto veci právne bezvýznamné a ak by mali byť tak potom

vlastníkom sporného pozemku by mohla byť len obec a iba obec by mala aktívnu legimitáciu domáhať sa
vlastníckeho práva k spornému pozemku. Poukazujeme na všetky naše doterajšie vyjadrenia a máme
zato, že žaloba žalobcu je nedôvodná a navrhujeme aby súd žalobu zamietol a priznal žalovanému
nárok na náhradu trov tohto konania a to z týchto podstatných dôvodov. Sporná hospodárska. zmluva
obsahuje všetky obligatórne náležitosti v týchto podstatných náležitostiach je predmetná hospodárska

zmluva určitá a zrozumiteľná a preto je perfektným právnym úkonom a nie je postihnutá žiadnou vadou
absolútnej neplatnosti. Z hospodárskej. zmluvy je nepochybné, že bola uzavretá zmluva o prevode práva
hospodárenia. s národným majetkom, čo je vyslovene uvedené v bodoch 1, 2 a 3 hospodárskej zmluvy.
Preto neobstojí tvrdenie žalobcu že ide o zmluvu o prevode vlastníctva. Hosp. zmluva okrem toho
obsahovala dohodu o bezodkladnosti a aj dôvod prevodu hoci s odkazom na nesprávne ustanovenie

právnej úpravy. Aj tak ide o nepodstatné náležitosti zmluvy z ktorých zákon nespája ... neplatnosti pre
nedostatok náležitosti na právne úkony. Pokiaľ žalobca argumentoval § 68 Hosp. Zákonníka tak tu treba
podotknúť, že toto ustanovenie je len zmocňovacím ustanovením. A keď žalobca osobitne poukázal
na text v 3 vete toho ustanovenia. Tak tu treba povedať že toto ustanovenie upravuje prevody ktorésa vykonávajú u riadiacich orgánov a nie na základe hosp. zmluvy čo vyplýva z prvej vety ustanovení
§ 68. To znamená, že pre posúdenie podľa akého predpisu bola zmluva uzavretá je namieste použiť
len právnu úpravu podľa § 12 vyhlášky č. 119/1998 Z. ďalej treba podotknúť, že podľa ust. § 12 ods.

1 vyhlášky číslo 119/1998 Zb. prevody práva hosp. sa uskutočňujú odplatne pokiaľ sa výnimočné
nedohodne bezodplatný prevod. Dohoda o bezodkladnosti je zrejmá z bodu 3 hospodárskej zmluvy.
Ďalej treba poukázať aj na ust. § 12 ods. 3 psím. a v. 119/1988 Zb. ktorý upravuje dôvody bezodkladnosti
prevodu, pričom zdôrazňujeme že bezodplatne sa prevádza právo hosp. s národným majetkom vždy
zdôrazňujem vždy keď predmetom prevodu práva hospodárenia je pozemok akéhokoľvek druhu. Pokiaľ

ide o dôvod prevodu tak tento je nepodstatnou náležitosťou hosp. zmluvy, no aj tento bol v zmluve
uvedený a to tak, že ide spoločenský záujem obce na ďalšiu výstavbu v zmysle územno-plánovacej
dokumentácie obce čo zodpovedá právu hospodárenia národných výborov s majetkom ktorý neslúži na
plnenie ich úloh, pri ktorom však spoločenský účel vyžaduje aby zostal v celospoločenskom vlastníctve
pre budúce úlohy. Tu treba zdôrazniť, že vlastnícke právo štát uzavretou hospodárskou zmluvou nestratil
len sa zmenil správca majetku štátu. Tiež treba podotknúť že v danom čase už obec resp. vtedajší MNV

mal konkrétne predstavy s využitia konkrétnych pozemkov na účely športovo rekreačné, čo je dôkazom
neskôr schválený nový územný plán obce. Poukazujeme na ust. § 4 ods. 2 v. 119/1988 z. ďalej žalobca
argumentoval právne aj tým, že štátny podnik mohol uzavrieť zmluvu len za podmienok uvedených v
ust. § 12 ods. 4 až 7 vyhlášky spojený s ust. § 68 Hospodárskeho Zákonníka a že nebolo vydané
územné rozhodnutie. Ani táto námietka žalobcu nemá oporu v právnych predpisoch pretože ust. § 12

ods. 4 až 7 neupravuje podmienky prevodu práva hosp. ale výslovne upravuje len prípady povinnosti
uzavrieť hospodársku zmluvu v takých prípadoch ak sú pozemky už určené územným rozhodnutím
alebo územným plánom na investičnú výstavbu alebo pre bytovú výstavbu a výstavbu rodinných domov.
Odsek 7 upravuje, že na účely uvedené v ods. 4 až 6 sa nesmie preniesť právo hospodárenia k.
poľnohospodárskej pôde. V tomto konaní je preukázané, že predmetom spornej hospodárskej zmluvy

neboli pozemky, ktoré mali druh poľnohospodárska pôda, ale pozemky, ktoré mali druhy zastavaná
plocha nádvorie. Tu treba podotknúť historický že na týchto pozemkov sa v 50 rokov minulého storočia
nachádzala ošipáreň ktorá bola neskôr zbúraná v rámci činnosti štátneho podniku bolo vybudované
nové stredisko živočíšnej výroby na úplne inom mieste v obci P. I.. Teda ak územné rozhodnutie nebolo
vydané, resp. územný plán ešte nebol schválený, tak z tejto skutočnosti nemožno vyvodiť, že štátny

podnik nemal povinnosť uzavrieť hosp. zmluvu. Podstatné pre posúdenie tejto veci je, že hospodárska
zmluva bola uzavretá aj napriek tomu, že nikto nemal povinnosť ju uzavrieť a žiadne ustanovenie
zákona nebránilo uzavrieť hospodársku zmluvu vtedy ak povinnosť uzavrieť ju niektorý z účastníkov
nemal. Ďalej pokiaľ ide o námietku žalobcu že zmluva je neplatná, tak poukazujeme na doterajšiu
judikatúru súdom podľa ktorej základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá

neplatnosť zmluvy. Pred takým výkladom ktorý neplatnosť zmluvy zakladá ak sú oba výklady. Máme
zato, že argumentácii žalovaného k obsahu zmluvy a k jej výkladu má oporu vo vtedy platných právnych
predpisov. Pokiaľ žalobca spochybňuje uzavretie hosp. zmluvy, tak v priebehu tohto konania sme
opakovane túto argumentáciu vyvrátili vo vyjadreniach zo dňa 25.5.2018, ale aj v skorších vyjadreniach.
Z výpovede N.. Ž. je zrejmé, že on hospodársku zmluvu tak či tak podpísať nemohol lebo podľa jeho

tvrdení všetky zmluvy podpisoval generálny riaditeľ. To znamená že všetky zmluvy podpisoval gen.
riaditeľ N.. B., čo je aj v súlade so stanoviskom MP SR zo dňa 4.1.2008 ktoré je založené v súdnom spise.
Podľa bodu 18 Org. poriadku oprávnenie zastupovať štátny podnik vzniká udelením písomnej moci
riaditeľovi . Listinným dôkazom zo dňa 9.1.1990 je preukázané že N.. B. ako gen. riaditeľ splnomocnil
N.. X. k uzatváraniu hosp. zmlúv bez akéhokoľvek obmedzenia. Námietka žalobcu, že N.. X. mohol robiť

len úkony súvisiace s ekonomickou agendou je obsahom poverenia vyvrátená. Ďalej žalobca namietal,
že tajomník MNV nemohol podpisovať zmluvu, aj toto tvrdenie žalobcu bolo vyvrátené v tomto konaní,
jednak výpoveďou svedka V. ale aj bývalej predsedníčky MNV pani W. a tiež stanovisko predsedu
združenia miest a obci N.. U.. Čo sme tiež doložili jeho vyjadrenie. Tvrdenie vypočutých svedkov je aj v
súlade vtedy s platnou právnou úpravou o MNV a to § 45 ods. 1 a § 49 ods. 1 podľa ktorých ustanovení

predsedu MNV zastupuje iný člen rady národného výboru, ktorý bol podľa uvedených ustanovení okrem
iných aj tajomník MNV. Navyše v tomto konaní bolo viacerými hosp. zmluvami preukázané že v danom
čase hospodársku zmluvu za MNV uzatváral len tajomník MNV a to z dôvodu, že predseda bol len
úväzkovým predsedom. Teda bolo aj obvyklé v hosp. styku že zmluvy za MNV uzatváral tajomník MNV
čo má aj oporu v ustanoveniach Hosp. zákonníka v zastupovaní osoby v prípade, keď je to v hosp. styku

obvyklé. Ďalej žalobca poukázal na organizačný poriadok, no odcitoval len také ust. Organ. poriadku
a to 6.2.4. písm. /e podľa kt. štátny podnik schvaľuje prevod štátneho majetku na iný štátny podnik.
Uvedené ustanovenie je ale zaradené pod bodom 62.4. ktoré upravuje hosp. s národným majetkom a
v bode 62.4.1. na úrovni riaditeľstva štátneho podniku. Treba ale poukázať na ust. Organ. poriadku,ktoré upravujú hospodárenie s národným majetkom na úrovni VOJ čo je upravené v bode 62.4.2.
čo je tento prípad a pritom v tomto ustanovení organ. Poriadku nie je upravené, že prevod podlieha
schváleniu štátnym podnikom aj za situácie žeby sa takéto schválenie vyžadovalo, treba brať do úvahy

plnomocenstvo podpísané generálnym riaditeľom štátneho podniku, na základe bol poverený uzatvárať
hosp.zmluvyzaVOJN..X..Vorganizačnomporiadkunieježiadneustanovenieotom,žebybolpotrebný
súhlas štátneho podniku obzvlášť vtedy, ako to tvrdí žalobca ak ide o prevod práva hosp. pozemkov
na ktorých sa nachádza riaditeľstvo VOJ P. I.. Na sporných pozemkoch sa nikdy žiadne stavby VOJ
nenachádzali, bola spomenutá len nejaká oblúková hala ktorá bola dočasnou stavbou v roku 1978 a

po 10 rokoch stratila opodstatnenie lebo nebola postavená na pevných základoch. Aj argumentácia po
akejsifunkčnosti stavenéhostrediskaporoku1990jeúplnezvrátená,pretožeporoku1990nemalštátny
podniknavýplatyzamestnancomavtomčaseprepustilasi55svojichzamestnancovastavenéstredisko
prestalo byť úplne funkčné. A aby bol z neho aspoň taký osoh tak po privatizácii štátneho podniku bolo
prenajaté žalobcovi následne nato boli stavby stavebného strediska aj s pozemkami prevedené na obec
a obec tieto odpredala žalobcovi. Žalobca je teda vlastníkom bezprostredne susediacich pozemkov a

stavieb so sporným pozemkom. Treba povedať aj to, že dnes v danej lokalite štát už nevlastní žiadne
nehnuteľnosti, pretože už aj Kaštieľ je v súkromných rukách. Pričom aj všetky prístupové komunikácie
k spornému pozemku sú vo vlastníctve obce. Nechápeme teda o aký záujem v tomto spore má štát.
Ďalej pokiaľ ide o pravosť hospodárskej zmluvy tak jej pravosť a existencia originálu bola v tomto konaní
preukázaná opakovane viacerými dôkazmi aj na dnešnom pojednávaní svedkyňa Y., že zmluva bola

evidovaná na MNV resp. na obci aj ona ju mala k dispozícii od starostu, v spore ktorý sa viedol ešte
pred začatím tohto konania a tu len k plynutiu doby vydržania poznamenávame že žalobca sa o tejto
hosp. zmluve sa dozvedel podstatne skôr ako v našom vyjadrení a teda už v spore s pani Y., že jeho
„oprávnená držba“ je sporná, lebo vlastníctvo svedčilo už v prospech obce P. I.. Je len na škodu, že pani
Y. odstrašili vysoké súdne poplatky z odvolania a preto sa vyhovujúci rozsudok stal právoplatným. Sme

presvedčení o tom ak by pokračovala v súdnom konaní tak by uspela na základe rovnakej argumentácie
ako prednášame v tomto konaní, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaný domáhať sa vlastníckeho
práva, lebo v dôsledku uzavretia hosp. zmluvy v roku 1990 prešlo vlas. Právo týchto pozemkom ex lege
podľa zákona o hospodárení s obecným majetkom na obec P. I.. Pokiaľ ide o originál hosp. zmluvy, tak
poukazujeme na to, že bolo vyhotovených 6 overených kópií pod poradovým číslom 608-613. Svedkyňa

Y. v inom súdnom konaní predložila overenú kópiu pod číslom 609, to je tú istú fotokópiu pod poradovým
číslom 609, ktorú predložil aj žalovaný ale žalovaný aj skôr predložil overenú fotokópiu. pod. číslom
608 a potom aj neskôr overenú kópiu od číslom 611. Keďže ide o úradne overené listiny orgánom nato
oprávneným, tak z tohto možno vyvodiť len to, že matrikárka mala k dispozícii originál zmluvy a opak
zo strany žalobcu preukázaný nebol. Svedkyňa Y. dokonca povedala, že aj vo svojom súdnom konaní

mala originál a predkladala ho súdu čo sa stalo aj v tomto konaní, keď vypočutý svedok V. mal originálne
zmluvy na pojednávaní dňa 15.3.2004 a žalovaný mal túto k dispozícii na predchádzajúcom pojednávaní
dňa 20.1.2004 čo je poznamenané aj v zápisnici Na ťarchu žalovaného nemôže byť skutočnosť že
originálom zmluvy nedisponuje a ani to, že sa ani originál nepodarilo nájsť po odchode N.. V. z úradu
starostu na obecnom úrade vo P. I.. Pokiaľ ide o vykonanie dôkazu fotokópiou .listiny poukazujeme na

judikát a to uznesenie NS SR zo dňa 25.11.2011 sp. zn. 3Oobo 61/2009 podľa ktorého nie je rozhodujúce
či ide o originál listiny alebo fotokópiu. V prípade vykonania dôkazov fotokópiou možno len zvážiť jej
dôkaznú silu. Žalovaný však v tomto konaní predložil úradne overené kópiu originálu hosp. zmluvy,
pričom aj aktéry spornej hosp. zmluvy ktorý zmluvu podpisovali, v tomto konaní potvrdili, že podpisovali
hosp. zmluvu ktorá je založená v súdnom spise a preto nemožno byť žiadnych pochybností k pravosti

hosp. zmluvy. V tomto konaní žalobca vôbec nepreukázal, žeby od uzavretia spornej hosp. zmluvy
vykonával, právo hospodárenia k sporným pozemkom. Bolo preukázané že toto právo vykonávala len
obec a preto žalovaný naďalej s poukazom na vykonané dôkazy namieta aktívnu vecnú legitimáciu
domáhať sa vlastníctva sporných pozemkov, pretože len právny predchodca žalovaného to je obec P.
I., ktorá nadobudla vlastníctvo zo zákona, by bola legitimovaná domáhať sa svojho vlastníctva. Obec P.

I. ale účastníkom tohto konania nie je, pričom naviac obec P. I. odobrila svojim súhlasným stanoviskom
aby žalovaný k sporným pozemkom nadobudol vlastnícke právo.

30. Štatutárny zástupca žalovaného N.. L. na záver len uviedol, že na predmetnom pozemku neboli
žiadne stavby a pozemok pod halou X/XX nebol nikdy vedený ako stavený pozemok dal som ho zapísať

až on. Môže čestne prehlásiť že o tie pozemky sa dodnes stará len on nikto z SPF. Dňa 10.1.2007
požiadal o odkúpenie SPF a nedostal žiadnu odpoveď. A bol tam niekoľko krát na jednaní.31.Následne súd vyniesol rozsudok v takom znení, že sporný majetok je vo vlastníctve žalobcu. Po tak
dlhom a zložitom dokazovaní, aj na základe osobných vnemov pri svedectvách, vlastného poznania a
skúseností, poznatkov z registrov a pri uplatnení zásad až primitívnej logiky je presvedčený o správnosti

svojho rozhodnutia, čo nasledovne odôvodňuje takto:

32. V prvom rade nielen pri začatí konania, ale počas celej doby konania potom, čo uznal svoju vecnú a
miestnu príslušnosť, aj pred vynesením tohto, vo veci posledného rozsudku súd skúmal, či sú splnené
podmienky konania a najmä, keďže ide o určovaciu žalobu, či je naliehavý právny záujem na tejto

žalobe. V predmetnej veci bol naliehavý právny záujem daný spôsobilosťou rozhodnutia vydaného v
tomto konaní byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností tak, aby
zodpovedal skutočnému stavu, čo v zmysle ustálenej judikatúry je vždy naliehavým. Tento záujem bol a
je o to naliehavejší, že predmetom žaloby je bývalý majetok štátu, určený na poľnohospodársku výrobu,
ktorý spornými právnymi úkonmi bol štátu odňatý (a ide o nie jeho malú hodnotu) a mal ostať vo sfére
štátuatedapodľazákonaajvsprávežalobcu,ktorínímmôžeplniťúlohy,naktorébolzriadený,napríklad

uspokojovať reštitučné nároky oprávnených osôb.
33. Podľa § 123 Obč. zák., vlastník je v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať,
užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním.
34.Podľa§126ods.1Obč.zák.,vlastníkmáprávonaochranuprotitomu,ktodojehovlastníckehopráva
neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.

35. Podľa § 137 CSP žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či je tu právo alebo
nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
36. Taká žaloba má preventívny charakter, ktorý sa pri určovacej žalobe vyžaduje a úspešnosť
žalobcovho určovacieho žalobného návrhu odstraňuje právnu neistotu v jeho postavení, pretože
znamená vyriešenie obsahu spornosti právneho vzťahu alebo práva medzi sporovými stranami, predtým

účastníkmi ako celku. K otázke existencie naliehavého právneho záujmu na určení práv sa Najvyšší
súd Slovenskej republiky vyjadril vo všeobecnosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, kedy uviedol,
že naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (napr. R 17/1972). Za
nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k

zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny
vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba. Súdna prax
sa ustálila aj na názore, že určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná pri spornosti práv (právnych
vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností, ak rozsudok vyhovujúci žalobe môže
privodiť zosúladenie evidovaného a právneho stavu.

37. Cieľom určovacej žaloby je teda vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje žalobcovu neistotu
určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacej žaloby
teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten - ktorý právny vzťah alebo právo je
alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné odstrániť navrhovaným výrokom

rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej
neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý
nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na tom ako táto neistota vznikla. Posúdenie
naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov
(vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou, a teda nebezpečenstvom budúceho porušenia právnych

povinností iným subjektom. Naliehavý právny záujem sa viaže k žalobe, resp. k otázke, či určovacia
žaloba môže byť spôsobilým procesným inštrumentom ochrany práva, zatiaľ čo identifikácia rozhodného
hmotnoprávneho vzťahu, o ktorého (preventívne) určenie z hľadiska potrieb žalobcu ide, vystihuje v
spore otázku aktívnej a pasívnej legitimácie.

38. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle,
že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a
ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa určením, či tu právny
vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a predíde sa
žalobe na plnenie). Nejde tu o samotnú určovaciu žalobu, ale o to, čoho (akého určenia) sa žalobca

domáha a z akých právnych pomerov vychádza. (4 Cdo 105/2013 ).
39. Žalobca má naliehavý právny záujem na určení, že je vlastníkom (spoluvlastníkom) nehnuteľnosti
vždy vtedy, ak žalovaný je zapísaný v katastri nehnuteľnosti ako vlastník (lebo rozhodnutie súdu môžebyť podkladom pre vykonanie zmeny v katastri nehnuteľnosti)-nepublikovaný rozsudok uverejnený v
ZSP 4/2003.
40. Podľa rozhodnutia NS ČR sp. zn. 22 Cdo 1859/99: vlastník nehnuteľnosti má naliehavý právny

záujem na určení, že je vlastníkom aj vtedy, ak nehnuteľnosť doposiaľ nebola evidovaná v KN.
41. V tomto prípade poukazuje súd aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR, zo dňa 28. 9. 2010, sp.
zn. 6 Cdo 179/2010), podľa ktorého : „Žaloba o určenie vlastníckeho práva a o vydanie veci, resp. o
vypratanie nehnuteľnosti (aj bytu), je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho
práva. Základnými predpokladmi úspešnosti takejto žaloby sú preukázanie vlastníckeho práva žalobcu

a skutočnosť, že žalovaný vec neprávom zadržuje, a pri určovacej žalobe aj preukázanie naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení. V predmetnej veci bol naliehavý právny záujem žalobcu na
určovacej žalobe daný jej spôsobilosťou byť podkladom pre zmenu zápisu vlastníckeho práva v katastri
nehnuteľností tak, aby zodpovedal skutočnému stavu.“ O naliehavom právnom záujme žalobcu súd v
tomto prejednávanom prípade vôbec teda nepochyboval“.
42. Následne súd pristúpil k merite veci, teda k tomu, či žalovaný je resp. nie je vlastníkom sporných

nehnuteľností, či ho možno za vlastníka považovať a teda aj či nadobudol vlastníctvo v súlade so
zákonom, platne a ak nie, tak či je teda vlastníkom skutočne žalobca.

43. Súd zistil, že vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam nadobudol žalovaný formálne iba
vyhlásením o vydržaní podľa zákona č. 323/92 Zb. u notára. Tu uviedol (absolútne nekonkrétne), že

svoje právo odvodzuje z titulu právneho nástupníctva po právnom predchodcovi z roku 1993 s tým,
že tento jeho právny predchodca predmetné nehnuteľnosti nadobudol do roku 1970 / čo všetko je ale
nemožné a odporuje objektívnym, i súdom v dokazovaní zisteným skutočnostiam./ Predmetné parcely
totiž nepretržite od roku 1948 stále boli vo vlastníctve štátu (toto je zrejmé z evidencie nehnuteľnosti -
PKV). Akurát boli od roku 1958 v správe (nájme) postupne viacerých národných podnikov resp. štátnych

podnikov, resp. jedného, ktorý menil postupne svoju organizáciu a a štatút.... Naposledy to bol štátny
podnik TATRAOSIVO, š.p. a tento tieto pozemky užíval, boli v jeho areáli a mal na nich dokonca aj svoje
budovy. Mal ich evidentne nerušene užívať do roku 1996, kedy malo dôjsť k zastaveniu činnosti tohto
podniku, a užíval ich teda aj po dobe, kedy došlo k ich prevodu spornou hospodárskou zmluvou na obec,
resp. vtedajšie MNV a boli stále aj v evidencii nehnuteľností vyznačené na štát a v jeho hospodárení...

Teda nijaký právny predchodca žalovaného, ktorého vo vyhlásení pred notárom a ani v konaní nikdy
nekonkretizoval, nemohol sa v roku 1970 ujať držby, užívania tohto pozemku. Inak, vtedy to nebolo
možné, neboli žiadne súkromné obchodné spoločnosti, ktorých žalobca by bol právnym nástupcom a ani
iné štátne - socialistické, ktorých žalobca by bol právnym nástupcom. Toto vyplýva nielen zo všetkých
písomných dokladov, ale aj z výpovede N.. Ž., riaditeľa posledného podniku, ktorý nehnuteľnosti užíval.

Nakoniec táto skutočnosť v konaní nakoniec ani nebola sporná, nikto , dokonca zrazu ani žalovaný / v
rozpore s tým, čo deklaroval u notára- ju nenamietal a ani nekonkretizoval počas konania. Ak by aj teda
pozemok štátu v užívaní SLOVOSIVA bol prevedený na MNV P.W. I. dňa 31.3.1990, bol stále štátny, ale
s hospodárením MNV P. I., ktoré ,ak by bolo tomu tak, by sa potom stalo vlastníkom tohto majetku na
základe zákona o majetku obcí č. 138/1991 Zb. od 15 apríla 1991 / účinnosti zákona č. 138/1991 Zb.

a boli by sa sporné parcely na základe zákona , v spojení s delimitačným protokolom stali aj formálne
vlastníctvom obce. Štát pre štát ale nemohol vydržať voči zas štátu vlastníctvo, pretože tak , ak by do
roku 1991 bolo stále štátne, bol ich vlastníkom bez rušenia od roku 1948. Vyhlásenie žalovaného je
teda lživé od samého základu, a to aj vtedy, ak by sporná hospodárska zmluva mala byť pravá / tým
sa myslí uzavretá v daný čas a danými osobami /.Právny predchodca žalovaného bol by tak najprv

samotný štát do 15.4. 1991 ako vlastník a potom by tým vlastníkom bola obec. Týchto / štát, štátny
podnik Slovosivo, MNV, obec / ale nemožno považovať za právneho predchodcu žalovaného, ktorý mal
vydržať pôdu voči nim, resp. štátu!!! A je tu aj jeden zásadný problém, totiž samotný žalovaný vznikol až
v roku 1993 ako samostatná obchodná spoločnosť na základe Obchodného zákonníka zakladateľskou
zmluvou a nemal nikdy teda žiadneho právneho predchodcu! Táto skutočnosť vyplýva z výpisu z

obchodného registra a pred rokom 1990 žiadne domáce súkromné obchodné spoločnosti predsa na
našom území neexistovali., aj keď nie je vylúčené, že niektoré také neskôr vzniknuvšie po roku 1990
sa nakoniec stali právnymi nástupcami nejakého štátneho podniku pôsobiaceho pred rokom 1989. Ak
by pozemky vydržala fyzická osoba, bolo by možné nad takou variantou uvažovať, ale inak ešte 21.12.
1989 / kedy mala začať bežať premlčacia doba a minimálne k 15.4.1991 / za predpísaných okolností

vtedy prechádzal istý majetok štátu do vlastníctva obcí / bol majetok bez pochýb štátny, žiadny právny
predchodca žalovaného ho vtedy ani neužíval / ani on sám /, to plynie nakoniec aj z dokazovania, a ako
súd uvádza, ani reálne užívať nemohol. Inak žalovaný počas celej doby konania nepreukazoval vôbec
skutočnosti, ktoré uviedol u notára a ktoré by preukázali jeho vlastníctvo, tak doposiaľ ani neuviedol, ktomal byť tým jeho právnym predchodcom, ktorý užíval v dobrej vôli, že sú predmetné pozemky jeho a
ktorého vydržaciu dobu si započítal on do svojej držby.

44. Treba v tejto súvislosti uviesť, že ani obec nie je právnym nástupcom MNV., ani štátu, národné výbory
boli likvidované a prechod niektorých kompetencií z týchto orgánov a prechod niektorých vecí z majetku
štátu neznamenal univerzálne nástupníctvo obcí po československom štáte, resp. MNV ( napr. rozsudok
NS SR sp. zn. 5Cdo 103/03).

45. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať z toho, že jej predpokladom je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne., ak si určitú vec prisvojuje., že nielen vo vnútri, ale aj
konaním navonok sa prejavuje ako vlastník, nie držiteľ či nájomca ( napr. rozhodnutie NS SR sp.zn.
2Cdo/271/2007.

46. Tu treba uviesť, že vydržanie vlastníctva právny poriadok SR umožňoval do 30.03.1964, za

istých okolností, prípadne v podobnom rozsahu ako dnes, pred rokom 1951. Možnosť nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním bola opätovne zavedená do nášho právneho poriadku až novelou
vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. účinnou od 1.4.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však
obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetom
vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom a nie štátnych.. Novelou

Občianskehozákonníkavykonanouzákonomč.509/1991Zb.účinnouod1.1.1992bolitietoobmedzenia
odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila
započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1.1.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v
porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku (t.j. ten kto s pozemkom
nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1.1.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov

a zároveň bol držiteľom oprávneným (t.j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že
mu pozemok patrí), nadobudol by k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním / formálne po
predpísanom postupe/.

47. Ustanovenie § 134 ods. 1,2. Občianskeho zákonníka upravujú vydržanie ako osobitný originálny

spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej
skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku
kvalifikovanej držbe veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť
nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom,
pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)je podľa platnej úpravy daná so zreteľom na všetky okolnosti.

Opakomovládaniavecidržiteľomjenečinnosťvlastníka.Vydržanietakhojínajmävadyalebonedostatok
nadobúdacieho titulu. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri
zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so
zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu titul jej stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným
držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý

faktický stav so stavom právnym. Okrem spôsobilého predmetu vydržania s spôsobilého subjektu
vydržaniazákladnýmipredpokladmivydržaniasúoprávnenádržbaanepretržitosťtejtooprávnenejdržby
počas celej zákonom ustanovenej doby.

48. V zmysle citovaných ustanovení § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 130 ods. 1 Občianskeho

zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky
okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda aj znamená, že držiteľ je ohľadom
existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný treba hodnotiť vždy
objektívne a nie iba so subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka a teda vždy brať do
úvahy, či držiteľ pri bežnej normálnej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného

prípadu od každého požadovať, nemal, respektíve nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodne
pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v
omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľní. Ospravedlniteľní je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom
na okolnosti konkrétne prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.

Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a
z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na
všeobecne uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť práva neospravedlňuje) vyplývajúcu
so samej podstaty práva, právny omyl držiteľa vyplývajúci z neznalosti jednoznačne formulovanéhoustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby nie je ospravedlniteľní.
Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a
pripúšťa rôzny výklad.

49. Držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci, užíva ju a požíva plody a úžitky z
nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý alebo opätovný výkon. Tvrdenie
držiteľa,žemuvecpatríažesňounakladáakosvlastnoumusíbyťpodloženékonkrétnymiokolnosťami,
s ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celú vydržaciu dobu dôvodne (R 8/1991).

Oprávnený je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo
právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na všetky okolnosti nie je (nemôže byť)
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť držby zaniká v momente, keď
sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé vyvolať povinnosti o tom, že
mu vec patrí. O dobromyseľnú držbu nemôže ísť keď držiteľ veci od počiatku vedel o skutočnostiach
spôsobilých objektívne (u každého iného nachádzajúceho sa v obdobnej situácii)vyvolať pochybnosti

o tom, že mu vec patrí. Oprávnená držba sa teda zakladá na omyle držiteľa, ktorý sa domnieva, že je
vlastníkom držanej veci. Omyl držiteľa musí byť ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľnom
na okolnosti toho ktorého prípadu od každého vyžadovať. Pokiaľ omyl presahuje rámec bežného
posudzovania veci je neospravedlniteľný. Držiteľ, ktorý drží vec na základe takého omylu, nemôže byť

držiteľom oprávneným. Ospravedlniteľným omylom môže byť omyl skutkový aj
právny. Právny omyl spočíva v neznalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z nedostatku
vedomostí o dôsledkoch právnych skutočností, ktoré sú všeobecne záväzným právnymi predpismi
považované za právne relevantné. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl
držiteľavychádzajúcizneznalostialebonedokonalýchznalostícelkomjednoznačnéhoazrozumiteľného

ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný ( k obdobnému záveru dospel súd aj v ďalších
rozhodnutiach aj napríklad v rozhodnutiach sp. zn. 3Cdo97/2009, 4Cdo283/2009, 5Cdo30/2010, 6M
Cdo5/2010). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu, ktorý zastáva vo veci 3 M Cdo7/2010 nie je
neznalosť inak jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona pri robení právneho úkonu
ospravedlniteľná - pri zachovaní obvyklých opatrností sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so

zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť. Podľa právneho názoru najvyššieho súdu
už z tohto dôvodu nebol žalovaný so zreteľnom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom
nehnuteľností. Navyše podľa ustanovenia § 134 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do
31.12.1991 platilo, že ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy nadobúda sa vlastníctvo
účinnosťou zmluvy. Na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom a v nej ide o prevod

do socialistického vlastníctva. Uvedené ustanovenie, ktoré tvorilo súčasť Právneho poriadku v roku
1970 bolo celkom jasné, zrozumiteľné, nesporné a jednoznačné. So zreteľom nato nemohlo ísť o
ospravedlniteľný právny omyl (uznesenie Najvyššieho súdu z 27.10.2010 sp. zn. 4Cdo283/2009).

50. Žalovaný v čase spísania potvrdenia, či záznamu a následného zisťovania informácií podaných

štátnym notárom o všetkých zákonných predpokladov nevyhnutných pre zavŕšenie prevodu
nehnuteľnostivedel,ženiejevlastníkom,nemožnopretomaťzurčujúcehoobjektívnehohľadiskažiadne
pochybnosti o tom, že jeho držba nebola oprávnená. Pre uplatnenie predpokladov uvedenom v § 130
ods.1veta2Občianskehozákonníkaniesúsplnenépredpoklady.Štatutárnyzástupcažalovanéhobýval
v obci. Bol angažovaný na MNV, následne v obecnom zastupiteľstve takže všetky rozhodné skutočnosti

dobre poznal. V žiadnom prípade tak nemohol byť ani dobromyseľným, ako predpokladá zákon. Nesplnil
tak viacero podmienok, aby mu vzniklo vlastnícke právo vydržaním.

51. Žalovaný vznikol totiž až v roku 1993 / bez právneho predchodcu / a vlastnícke právo si osvedčil v
roku 1999, dňa 21.12, teda keďže neexistoval žiadny jeho právny predchodca, žalovaný pred notárom

evidentne o skutočnostiach svedčiacich o nadobudnutí vlastníckeho práva k predmetným parcelám
vydržaním nehovoril pravdu a zavádzal a tak nemohla jeho držba / a vôbec nie oprávnená / dosiahnuť
vôbec trvanie 10 rokov ,ako predpokladá zákon. Pritom tieto parcely neužíval, ani žiaden právny
predchodca, lebo taký nikto nebol a ani byť nemohol / doteraz žalovaný ani na súde neuviedol,
kto mal vlastne ako jeho právny predchodca parcely vydržať!!!/. Nemohol byť za žiadnych okolností

dobromyseľný a také vyhlásenie podľa súdu možno posudzovať aj v intenciách trestného práva. Naviac
tu dala nepravdivé vyjadrenie aj obec (a to dokonca sám p. V.), ktorý uviedol 21.12.1999, teda v ten
istý deň, kedy boli nehnuteľnosti aj osvedčené (!) pre potreby notára, osvedčenia vlastníctva, že parcely
firma PRASTAV s. r. o užívala viac ako 10 rokov / č.l. 357 /. Ako to, že nevedel vtedy, že parcela jeobecná, resp. ako mohol dať súhlas na odcudzenie obecných parciel ako starosta ? Pritom dobre vedel,
že žalovaný ich nemohol toľko rokov užívať, resp. do roku 1996 určite, lebo ich užívalo reálne Slovosivo.
Tak sa v mene obce predsa nehospodári so zvereným majetkom, mal predsa ,ak parcely naozaj by

patrili obci, o čom mal vedieť, tento majetok obce predať a nie obec oň bezplatne pripraviť... A to mal
údajne ešte ako zmluvná strana po veľkom úsilí a snahe podpísať ohľadom parciel predtým osobne
spornú hospodársku zmluvu, prevod týchto parciel do správy MNV, kde bol tajomník... Súd neverí ,žeby
to mal zabudnúť,ak by to naozaj prebehlo, teda že parcely by mali patriť obci, súd má skôr za to,
že tieto parcely vtedy obci nepatriť nemohli, a ani nepatrili. Ak takto svedok V. ako starosta klamal v

prospech kamaráta, čím určite štatutár zástupcu bol a je, súd mu nemôže veriť v ničom, čo uviedol,
je ako svedok maximálne nevierohodný. S konateľom žalovaného sa dobre poznali a spolupracovali aj
v obci a obecnom zastupiteľstve, kde pracoval aj svedok X., ktorý tiež ako druhá zmluvná strana mal
podpisovať spornú hospodársku zmluvu. Ak X. podpísal spornú hospodársku zmluvu vtedy, kedy sa
to uvádza, prečo ani on neapeloval pri ďalšej činnosti podniku či potom v obecnom zastupiteľstve, že
majetok je už obce a trpeli, aby naďalej s ním nakladal podnik ako so svojim, aj viedol ho v majetku a

zrejme aj platil za neho lokalizačný poplatok či neskoršie dane. Nešlo pritom o žiadnu bežnú vec, ľahko
zabudnuteľnú, aj pri porovnaní s pozemkami uvedenými v delimitačnom protokole išlo o nie nevýznamný
majetok v obci, vo veľkej výmere 43 908 m2, a aby na tento prevod a nadobudnutý majetok obe zmluvné
strany zabudli / aj pri osvedčení žalovaného / a spomenuli si na to až počas súdneho sporu je podľa
súdu vysoko nepravdepodobné, najmä ak títo aktéri , ktorí osobne podpísali

spornú zmluvu, s predmetným majetkom ako štátnym potom ďalej dlhú dobu cca 10 rokov prichádzali
do činenia , právny stav rešpektovali a nikdy to nerozporovali.

52. Treba poukázať aj na to, že žalovaný neoprávnene nadobudol sporné parcely bez súhlasu štátu,
ktorému v čase vydania notárskej zápisnice č. B. XXX/XX zo dňa 21.12.1999 svedčil zápis v katastri

nehnuteľností k parcele č. X/X, k. ú. P. I. (LV č. XXX, k. ú. P. I.). Tento údaj katastra bol pre žalovaného
záväzný a k osvedčeniu bez takého vyjadrenia v zmysle § 63 zákona o notároch a notárskej činnosti
nemalo vôbec dôjsť, podľa súdu dokonca ani samé predmetné vyhlásenie notárskou zápisnicou
neobsahuje predpísané náležitosti.

53.Ajpredmetnýgeometrickýplánakopodkladvyhláseniažalovanéhojevzbudzujúcipochybnostivôbec
o morálnom prístupe k takému úkonu. Predmetná parcela č. X/X bola evidovaná najprv na PKV XXX,
na LV XXX, následne LV XXX s vlastníctvom SR -SPF. Tento stav odrážali, rešpektovali , vychádzali z
neho a preukazovali viaceré GP, ktoré vyhotovili geodeti napr. ako N.. U. vo svojom GP z z 15.7.1991,
kde už uvádza evidovanie tejto parcely nielen na PKV, ale už aj na LV XXX / č. l.53-55/, P. z 15.6.1992

č. l. 56 /, Geoplánu W. z 27.7.1995, či nakoniec, N.. L. X., č. XX/XX dňa 22.11.1998, kde parcelu X/X
jasne identifikoval na LV XXX ako zastavanú s vlastníctvom SR - SPF, od ktorej odčleňoval 112 a 140
m2 pre istých kupujúcich, ktorým predával SPF pôdu pod obydliami. / č.l.63/.

54. Avšak tento istý geodet, pre potreby žalovaného, súkromného podnikateľa o rok neskôr však poprel

fakticky svoje závery uvedené v tomto pláne, akoby zabudol na svoje zistenia a vyhotovil 3.12.1999
geometrický plán pre potreby žalovaného na osvedčenie vlastníctva / č.l. 7-8 /, v ktorom uviedol
pri parcele X/X, akoby bola vedená len na pozemno knižnej vložke XXX, nikde inde, akoby zrazu
zabudol svoje zistenia uvedené v svojom geometrickom spred roka., keď tento istý geodet zhotovil
napr. geometrický plán č. XX/XX dňa 22.11.1998, kde parcelu X/X jasne identifikoval na LV XXX ako

zastavanú vo výmere 2ha 8896 m2 s vlastníctvom SR - SPF, od ktorej odčleňoval 112 a 140 m2 pre
kupujúcich,ktorýmpredávalSPFpôdupodobydliami.Podľasúdujednýmzdôvodovtaktovyhotoveného
plánu bolo obísť pre potreby osvedčenia u notára potrebný súhlas osoby, ktorej svedčalo vlastníctvo k
predmetnej parcele, resp. parcelám.

55.ZoSprávykatastraW.(č.l.466a468)vyplýva,žeparcelyč.X/X,X/XH.X/Xbolivroku1967zapísané
na LV č. XXX v prospech vlastníka Československý štát v správe Štátny majetok P. I., pričom parcela č.
X/XzaberalaokrempozemnoknižnejparcelyX/Xajčasťpozemnoknižnejparcelyč.X,X/Xainé.Prvotné
LV č. XXX však z neznámych dôvodov kataster neeviduje, čo je aj súdu podozrivé a až v roku 1993 bolo
LV č. XXX obnovené a vlastníctvo evidované u parciel X/X, X/X, X/X, X/X H. X/X na SR - Tatraosivo

š. p. P. I.. V roku 1995 boli parcely X/X,X/X,X/X H. X/X zapísané na LV č. XXX, pričom parcela č. X/X
ostala evidovaná na LV č. XXX. Následne v súvislosti so zrušením podniku Tatraosivo š. p. P.Á. I. prešla
správa nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX na SPF Bratislava. V roku 2000 pri zápise vlastníctvana žalovaného geodet zrejme zistil, že parcela č. X/X podľa pozemnoknižného stavu pozostávala aj z
parciel X a X/X, resp. iných, preto musel brať do úvahy aj stav predchádzajúci LV č. XXX.

56. Po tomto závere, že žalovaný nemôže byť vlastníkom z titulu vydržania, súd musel skúmať, pretože
žalobca sa nedomáhal žalobou určiť že vlastníkom parciel nie je Prastav, ale to, že vlastníkom je žalobca
sám, aj to, či vlastníkom žalovaných parciel nemôže byť teda niekto iný, / ktorý sa v dobe do podania
žaloby na základe nejakej právnej skutočnosti vlastníkom mohol platne stať / ktorý si síce vlastníctvo
neuplatnil, ale taká skutočnosť by potom bránila vysloviť, že vlastníkom pozemkov je práve žalobca.

Preto vzhľadom aj na podania žalovaného a dôkazy v spise, i na názory nadriadeného súdu potom
skúmal, či by vlastníkom predmetných parciel mohla byť samotná obec a ak by tomu bolo tak, bol by
to zrejme dôvod žalobu zamietnuť. Žalovaný ako spôsob obhajoby totiž miesto toho, aby preukazoval
dôvodnosť vydržania a svoje vlastníctvo, paradoxne miesto toho začal tvrdiť a dokazovať, že nie je
vlastník a vlastníkom je niekto iný - obec. To by tak bránilo vo vyslovení , že vlastníkom je žalobca.

57. Pre tento záver mala svedčiť skutočnosť, že v konaní bola žalovaným predložená hospodárska
zmluva , z ktorej malo vyplynúť, že ešte k 1.3.1990 zrejme mala prejsť správa tohto majetku / pôvodných
parciel, z ktorých boli žalované parcely geometrickými plánmi vytvorené / zo SLOVOSIVO š.p.VVJ
P. I. na MNV P. I. a to hospodárskou zmluvou XXX/XX/XX z 12.2.1990 a zrejme tak tento majetok /
parcely / mal následne zákonom č. 138/1991 Zb. prejsť do vlastníctva obce. Predmetný zákon, ale mal

viacero výnimiek ohľadom prechodu majetku do vlastníctva obci (§3, § 15/c), kde napríklad zastavané
pozemky neprešli do vlastníctva a neprešli ani stavby. A tieto pozemky boli zastavané a stavby boli
cudzie. Bol aj presný postup - § 14 citovaného zákona - povinnosť spísať písomné protokoly, zápis
prechodu iba na tom základe sa vyznačí, pričom zoznamy musí potvrdiť orgán miestnej štátnej správy a
obecné zastupiteľstvo a toto všetko do 12 mesiacov od účinnosti zákona. Každopádne, ak by aj prešlo

právo hospodárenia na MNV tieto pozemky boli zastavané, tak sú aj evidované, cudzími stavbami š.p.
SLOVOSIVO, ktorých majetok, aj spravovaný, neprechádzal na obec, takže minimálne v zmysle § 15c
ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. by tak ostali vo vlastníctve SR. V zmysle zákona neboli ani vykonané /
doposiaľ / opravné protokoly schopné zápisu do katastra, podmienky zákona sa nesplnili...Týmto sa súd
okrajovo tiež zaoberal, avšak prednostne musel posúdiť, či došlo vôbec k prevodu práva hospodárenia

na MNV k udanému dátumu 1.3.1990 uvedenou hospodárskou zmluvou z 12.2.1990 a ak vtedy dňa
12.2.1990 k uzavretiu zmluvy aj došlo, či uzavretý právny úkon bol spôsobilým vyvolať právne účinky a
či spĺňal požiadavky zákona na jeho platnosť z hľadiska formálnych i materiálnych predpokladov.

58.Súdsatakpotomvkonanízaoberalnajmäpravosťouaplatnosťouspomínanejhospodárskejzmluvy,

ktorá bola predložená žalovaným vo forme iba fotokópie overenej samotnou obcou P. I. dňa 18.8.1999.
Prvostupňový súd totiž môže riešiť takú skutočnosť ako prejudiciálnu otázku a zo žiadneho ustanovenia
zákona nevyplýva, žeby to nemohol urobiť aj v konaní o určenie vlastníctva a posúdiť platnosť právneho
úkonu , ak iný príslušný orgán už o nej nerozhodol a táto potreba na základe tvrdení žalovaného tu
vznikla.

59. Táto hospodárska zmluva č. XXX/XX/XX sa mala uzatvoriť medzi MNV P. I. ako a SLOVOSIVO,
š.p. VŠÚZ VVJ P. I. dňa 12.2.1990. Podpisovali ju na jednej strane tajomník MNV p. V. a na strane
druhej mala byť zo strany štátneho podniku podpísaná s uvedením riaditeľa N.. Y.B. Ž., riaditeľ, skutočne
podpísaná bola ale ekonomickým námestníkom N.. X. v zastúpení riaditeľa N.. Ž. Jej predmetom bol

prevod hospodárenia k národnému majetku uvedenom pod bodom 1 ku dňu 1.3.1990. Malo ísť o
pozemky v k.ú. P. I. č. EN XXXX/XX na LV XXX o výmere 832 m2 / bod. 1 /, č. XXXX/XX na LV XXX
o výmere 3 099 m2 / bod 2 /, č.XXXX/XX na LVXXX o výmere 2013 m2 / bod. 3 /,č.X/X na LV č. XXX
o výmere 30 404 m2 / bod 4 /, č.X/X na LVč.XXX o výmere 1050 m2 / bod. 5 /, a č. XXXX/X na LV č.
XXX o výmere6510 m2, všetko v celkovej účtovnej cene 131 724 ČSK. okrem iného aj k parcele EN č.

X/X o výmere 30404 m2, zapísanej na LV č. XXX, k. ú. P. I., z ktorej na základe GP č. XXX/XXXX zo
dňa 2.12.1999 boli odčlenené sporné parcely registra KN „C“ č. 5/., X/XX, X/XX H. X/XX, zapísané v
súčasnosti na LV č. XXX, k. ú. P. I. v prospech žalovaného.

60. Prevod práva hospodárenia sa prevádzal bezodplatne s poukazom na § 14 ods. 2 vyhlášky

č. 119/1988 Zb. a dôvodom prevodu mal byť spoločenský záujem obce na ďalšiu výstavbu v
zmysle územnoplánovacej dokumentácie obce / § 14 ods.8 písm. e) vyhlášky č. 119/1988 Zb. Ako
riadiace orgány zmluvných strán - zakladatelia zmluva uvádza Slovosivo, š.p. Bratislava na strane
odovzdávajúcej organizácie a ONV Poprad na strane preberajúcej organizácie. V zmluve bolo ďalejuvedené, že nepodlieha schváleniu / nadriadených orgánov či iných - ministerstva a pod. / Pečiatky sú
tak od MNV P. I. ,ako i SLOVOSIVO štátny podnik, Výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakársky VVJ
059 52 P. I.. Pečiatky zmluvných strán na zodpovedajú uvedeným údajom .

61. Súd podrobil zmluvu prieskumu a pri jej posudzovaní sa zaoberal najmä okolnosťami uzavretia
zmluvy, dôvodmi jej uzatvorenia a jej účastníkmi. Vypočul v tejto súvislosti viacerých svedkov, výpovede,
ktorých už uviedol aj skôr, zadovážil množstvo listinných dôkazov a aplikoval aj v tejto súvislosti vtedy
platné právo a zásady logiky.

62. K tomu súd uvádza , že samozrejme pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je
rozhodujúce, či ide o originál listiny (prvopis, pôvodné znenie), alebo o odpis či fotokópiu (fotograficky
zhotovenú kópiu alebo iným spôsobom zhotovenú kópiu). Aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná
ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. CSP a ani predtým Občiansky súdny poriadok v
žiadnom svojom ustanovení neukladá súdu povinnosť vykonávať dôkaz iba originálom listiny. Od

spôsobilosti listiny byť dôkazným prostriedkom však treba odlišovať spôsob vykonania dôkazu listinou
súdom a posudzovanie pravosti a pravdivosti listiny. Pravosťou a pravdivosťou listiny sa súd zaoberá
v rámci hodnotenia dôkazov, t. j. v rámci činnosti, pri ktorej súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na to,
čo vyšlo za konania najavo, vrátane toho, čo uviedli sporové strany. Dôkaz vykonaný fotokópiou listiny

hodnotí súd ako každý iný dôkaz podľa zásad uvedených v ust. § 191 CSP, predtým 132 O. s. p. V
prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť už len jeho dôkaznú silu. Pritom podľa §
191 ods. 2 vierohodnosť každého dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

63. Súd dôkazmi tak zistil, že bývalá predsedkyňa MNV P. I. pani L. uviedla, že v rokoch 1986-1990

na predmetných parcelách chceli vytvoriť kultúrno - spoločenský a športový areál. Tajomníka p. V.
splnomocnila konať vo veciach výstavby. V areáli SLOVOSIVA nič vo vlastníctve nemali. Bolo tam
stavebné stredisko SLOVOSIVA, ktoré si neskôr p. L. prebudoval. Hlavne uviedla, že územný plán obce
nebol vtedy (keď mala byť uzavretá hospodárska zmluva) schválený, len ho pripravovali, nestihli ho
schváliť. Schvaľovali len čiastkové plány pri stavbách. Každopádne drží palce p. L.. Pomáha obci aj

ľudom, bol do roku 1990 v pléne MNV, potom bol poslanec. Aj tajomník V. má veľké zásluhy. Osobne
ale spornú hospodársku zmluvu nikdy nevidela a ani si nepamätá takú zmluvu, ale keby aj vedela o
nej , tak je s ňou stotožnená, lebo pomohla obci. Táto výpoveď teda ukázala, že dôvody prevodu ,aké
uvádza zmluva neexistovali v tom čase a že pre rozvoj obce je treba robiť aj nemožné...z jej výpovede
aj vyplynulo, že poverenie konať vtedajší tajomník mal, no v žiadnej forme sa nezachovalo...Zmluva

mala podľa nej pomôcť evidentne obci, no súd nevie ako, lebo obec si neuplatnila z nej práva a zmluva
pomohla zrejme len osobám, ktoré si ukrajovali z údajného obecného, ale vlastne stále štátneho majetku
osvedčeniami.

64. Aj sám N.. X. ako svedok, ktorý mal podpísať zmluvu vypovedal, že on v obci býva, má záujem

na rozvoji obce a zmluva bola v záujem rozvoja obce. Zmluvu podpisoval ako ekonomický námestník
riaditeľa SLOVOSIVA š.p, VVJ P. I., keď riaditeľ VVJ / organizačnej jednotky š.p. / N.. Ž. bol údajne na
kúpeľnej liečbe. Nešlo o bežnú vec, ale bola vraj v jeho kompetencii, mohol to urobiť, podľa neho na
danom území sa malo stavať. Po jeho odchode zo štátneho podniku sa stal hlavným kontrolórom obce
P. I. Býva v obci a má záujem na jej rozvoji a predmetná hospodárska zmluva bola v záujmom obce P.

I.. Aj keď stáli na pozemkoch budovy ich podniku , tak na tom nebolo nič divné, že pozemky pod nimi
previedli na iného... / ?! /(č.l.81).
Mali voči MNV dlhy na daniach, preto robili taký prevod. Po jeho odchode zo štátneho podniku sa stal
hlavným kontrolórom obce P.Á. I. a aj predtým bol účastný na činnosti MNV...

65. Vtedajší tajomník MNV, neskorší starosta obce p. V., ktorý tiež mal podpísať predmetnú zmluvu o.i. v
tejto súvislosti vypovedal, že obec navrhovala riešenie výstavby na danom území (športovo - rekreačná
oblasť) no územný plán v danom čase tam nebol nikdy schválený. Išlo len o nejaký návrh a zámer.

66.Všetkytietotriosoby/p.V.,X.,L./satedadobrépoznajúaspolupracujú ajvzáujmeobcevorgánoch

obce. Preto ich výpovede ohľadom podpisu hospodárskej zmluvy a jej reálnosti, i vzhľadom na výpoveď
svedka Ž.N., riaditeľa podniku SLOVOSIVO i ostatné dôkazy súd nepovažuje za hodnoverné, aj za
účelové. Samotný riaditeľ podniku, resp. VVJ N.. Ž. (č.l. 71-73) totiž vôbec nevedel o predaji pozemkov ,
ba ani o príprave ich predaja či rokovaniach v tejto súvislosti, hoci išlo o majetok v nie zanedbateľnejvýmere a cene , na ktorých boli dokonca ich stavby, ktoré riadne užívali a aj ďalej spolu s pozemkami
do ukončenia činnosti podniku, teda niekoľko rokov, po podpise údajnej zmluvy. Všetky takého zmluvy
ale podpisoval len generálny riaditeľ podniku, Pozemky pritom neboli ani vhodné na neskôr žalovaným

a obcou deklarované stavebné účely.

67. Súd N.. X. neuveril aj preto, že vypovedal v rozpore dokazovaním, jeho výpoveď vyhodnotil za
účelovú . K tomu súd udáva, že nuž v roku 1989 a 1990 štátny podnik žiadne dane za hospodárenie
so štátnymi pozemkami neplatil, obci už vôbec nie, lebo vtedy ešte neexistovala a tiež sa neplatili ani

vtedajšiemu MNV. Dlh z takého dôvodu preto nemohol údajnému prevodcovi vzniknúť. Tomuto svedkovi
súd neuveril aj preto, lebo z dôkazov / záznam z porady/ je zrejmé, že riaditeľ VVJ bol preč dlhodobo tri
týždne, zrejme práve z dôvodu kúpeľnej liečby, ktorá musela byť plánovaná, nie v čase podpisu zmluvy,
ale neskôr, od 1.3.1990. Každopádne, je to zrejmé aj napr. zo zápisnice / č.l. 113 /.

68. Žalovaný zas k tomu tvrdil, že táto zápisnica nedokazuje , že / iba / dňa 12. 2. 1990, kedy

hospodárska zmluva mala byť podpísaná ,bol N.. Ž. prítomný na pracovisku. To by ale nemohol za
takej situácie zmluvu podpísať a tobôž nie preto, lebo ju mal podpísať vtedy generálny riaditeľ. K tomu
zas žalovaný predložil plnú moc generálneho riaditeľa z 9.1.1990 na neobmedzené právne úkony na
neurčenú dobu. Táto sa preukázala ale ako falzifikát, čo súd odôvodní v ďalšom texte.

69. Súd si nevie predstaviť situáciu, že v čase, ak by aj jeden deň nebol riaditeľ na pracovisku, jeho
námestník v ten deň bez akejkoľvek vedomosti riaditeľa podniku, či nadriadenej zložky , bez pracovnej
porady, kde sa vec rozoberie a odsúhlasení úkonu pripraví hospodársku zmluvu a podpíše ju za účasti
už druhej strany, hoci ide o majetok, ktorý ani nemožno previesť, je veľkej hodnoty, rozsahu a taký, na
ktorom má podnik svoje budovy a na druhý deň a ani nikdy neskôr sa neunúva o tom ani informovať

riaditeľa.

70. K výpovedi svedka U. súd uvádza len toľko, že on sa staral o poľnohospodársku prvovýrobu plodín
a preto je nepochopiteľné, že bol na takých a viacerých rokovaniach o tomto, vraj zamýšľanom prevode
majetku, keďže o ktorých vtedy a ani teraz nevedel vôbec riaditeľ a vôbec mu to z titulu jeho pracovného

zaradenia neprislúchalo a riaditeľ ho k tomu ani nepoveril.../. Nevysvetlil, prečo o rokovaniach nevedel
nič riaditeľ, ani prečo ich viedol on, keď mu to neprislúcha. Súd jeho výpoveď preto tiež vyhodnotil ako
účelovú.

71. Čo sa týka jeho, svedkových rokovaní, že mali prebiehať ohľadom prevodu parciel X/X, súd tu

poukazuje na záznamy z porád štátneho podniku z obdobia február až marec roku 1990, ktoré sú
súčasťou spisu a z ktorých absolútne takáto aktivita nevyplýva.. Rovnako nevyplýva ani to, čo tvrdí
ohľadom neprítomnosti riaditeľa VVJ svedok N.. X..

72. Samotná hospodárska zmluva nebola v praxi pritom vôbec realizovaná. Tak štátny podnik, ako aj

MNV, ani neskôr obec P. I. nekonali v zmysle tejto zmluvy.

73. Ani žiadna výstavba obcou na parcele č. X/X nebola realizovaná a to ani doteraz, MNV nemalo
schválený územný plán obce, to sa schválilo až obcou v roku 1999.. Nachádzali sa tam budovy
riaditeľstva VVJ vo P. I., stavebné stredisko, betonárka a oblúková hala (práve na sporných parcelách)

a takýto stav je aj k dnešnému dňu. Ani MNV vo P. I., ani neskôr Obec P. I. sa nedomáhali predmetnej
parcely z titulu uvedenej hospodárskej zmluvy, práve naopak.

74. Z dokazovania plynie, , že obec , či pred ňou MNV predmetný sporný majetok nikdy neužívala,
minimálne do roku 1996 a ani nebol reálne vykonaný čo len jeden reálny úkon, ktorý by tomu

nasvedčoval. Majetok bol stále vedený ako štátny na predmetnom LV, užívaný Slovosivom, šp., neskôr
Tatraosivom, š.p., resp. žalobcom .Až keď podnik zanikol, ľudia sa rozišli a mali zabudnúť, a keď vznikla
akási potreba podržať v súdnom spore žalovaného, až vtedy sa predmetná hospodárska zmluva objavila
prvý krát- v roku 2002. A tým, že niekedy mohla obec popratať časť žalovaných pozemkov od smetí, či
mohla hoci aj mať fiktívne plány na výstavbu nejakého areálu na športovanie neznamená, že pozemok

obec užívala a na základe predmetnej zmluvy. Nakoniec, na pozemku stáli aj budovy podniku , napr.
súp. č. XXX, XXX, nemal by zmysel toho sa zbavovať a išlo o pozemky slúžiace poľnohospodárskej
prvovýrobe, preto nebol dôvod a ani zákonná možnosť / o tom neskôr / ich len tak bez všetkého previesť
na iného, resp. MNV. Je evidentné, že parcely SLOVOSIVO š.p. a potom TATRAOSIVO š.p. viedli nasvojich evidenčných , resp. vlastníckych listoch, neodovzdali ich ani právne ani reálne MNV či obci, a
uvádzali vedeniu podniku, nadriadeným orgánom, že je to v ich užívaní/ aj pri privatizácii/.

75. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že parcela č. X/X mala byť zapísaná na obec po skončení ROEP, pričom sa
odvoláva na výpoveď bývalého starostu obce T. V., tak pravdivosť uvedeného tvrdenia nebola v konaní
preukázaná. Tvrdenie T. V. je nelogické, nemá oporu ani v zákone, ani v postupe zápisov ROEP,
ani v konaní obce a vtedajšieho starostu, rovnako p. V.. Práve v konaní ROEP si obec mohla riešiť vzťah
z predloženej hospodárskej zmluvy k parcele č. X/X, čo sa však nestalo. Schválený ROEP je verejnou

listinou, ktorá sa zapisuje do katastra. Parcela č. X/X, k. ú. P.W. I. bola stále zapísaná na LV ako majetok
štátu, v správe Slovenského pozemkového fondu. Zmeny údajov ROEP je možné vykonať len zákonom
predpísanýmspôsobom.Anipred,anipočas,anipoROEPsa obeckpredmetnejparcelenehlásilaakok
svojmu majetku a ani nežiadala kataster o zmenu zápisu vlastníctva k dotknutej parcele. Zmluva nebola
predložená pri ROEP v roku 1997, kde bol príhodný čas a dôvod ju predložiť. Zmluvou tak nedisponuje
ani kataster, ani notár, ani pozemkový úrad či obvodný úrad a ani účastníci zmluvy.

76. Podľa súdu N.. X. ani nebol oprávnený podpísať spornú zmluvu a vôbec už nie bez súhlasu riaditeľa
štátneho podniku. Že prevod nemohol prebehnúť v uvedenom čase nasvedčuje Hospodárska zmluva
č. XXX/X/XX zo 6.1.1992, kedy obec kupovala časť predmetného pozemku od š.p. na výstavbu ČOV,
pritom už dva roky mala byť predmetná parcela ich vlastníctvom. A ak riešili výstavbu, smetisko na

pozemku a oblúkovú halu naozaj zástupcovia obce v ich zastupiteľstve, tak aj vtedy už mali byť pozemky
obecné. Nebol dôvod potom to riešiť so š.p. Tu treba uviesť, že práve tá istá osoba - p. V., ktorý mal
12.2.1990 podpísať za MNV hospodársku zmluvu (ktorý mal aj disponovať originálom hospodárskej
zmluvy) sám už ako starosta obce P. I. uzavrel dňa 29.5.1992 (2 roky od spornej hospodárskej zmluvy)
so štátnym podnikom, v tom čase už TATRAOSIVO P. I. hospodársku zmluvu č. XXX/X/XX, ktorej

predmetom bol prevod vlastníctva parcely č. X/X, odčlenenej práve od parcely č. X/X na základe GP
č. XXX-R.-XXX-XX, pre účel - prečerpávacia stanica na prepojenie kanalizácie obce na ČOV (listiny
predložené v spise). Pokiaľ mal p. starosta za to, že parcela č. X/X má byť majetkom obce na základe
spornej hospodárskej zmluvy, tak prečo by uzatváral zmluvu o prevode vlastníctva so štátnym podnikom
dva roky po údajnom prevode predmetnej parcely na MNV, resp. obec, teda čo už mal byť dva roky

jej vlastníkom?! Obec P. I. v zastúpení uvedeným starostom sa vyjadrovala aj k prevodom parciel
odčlenených od parcely č. X/X zo strany štátu, v zastúpení žalobcu - Slovenského pozemkového fondu
ako vlastníka pre konkrétnych žiadateľov (obec doporučovala prevody pozemkov na osoby, ktoré mali
na ňom stavby), pričom nikdy obec, ani samotný p. V. nenamietal, že v prípade parcely č. X/X ide o
majetok obce a nie štátu.

77. Súd neuveril ani tvrdeniu právneho zástupcu žalovaného, že keďže predmetom tejto zmluvy nebola
vyslovene uvedená parcela X/X ale parcela bola označená úplne iným parcelným číslom z nej vytvorená,
a zmluvu zrejme pripravoval investičný pracovník obce a starosta túto zmluvu len podpísal bez toho, aby
si overoval či parcela pod novým parcelným číslom je aspoň z časti totožná s parcelou s číslom X/X.

78. Ako už vyššie súd uvádza, starosta V. dal vyjadrenie - stanovisko dňa 14.7.2000 / č.l.61 / k predaju
časti parciel z parcely č .X/X, ktorú predával žalobca a ktorá podľa jeho tvrdenia by mala byť na základe
spornej hospodárskej zmluvy obecná , a pri ktorej SPF predával časť parcely žiadateľovi / p. I. /. Ako je
možné, že pri vyjadrení neuviedol, že nesúhlasí s predajom parcely, ktorá mala byť teda obce? Podobné

vyjadrenie podal i 30.11.2000/ č.l. 62 / , keď SPF zas predával časť parcely inému žiadateľovi/ L. /. Prečo
neuviedol, že parcela patrí obci a že nemôže žalobca predávať ich majetok? Obdobne aj vo vyjadrení
z 13.11.2001 / č. l. 64 /, kedy dokonca preukázateľne vec predaja preberalo na zasadnutí aj obecné
zastupiteľstvo. To nik v zastupiteľstve či obci nevedel, že parcely už patria roky obci a teda SPF by ich
nemalo mať právo predávať?

79. Podľa súdu to neuvádzali preto, lebo tieto nehnuteľnosti uvedené v spornej zmluve nikdy sa nemohli
stať vlastníctvom obce , lebo celá sporná hospodárska zmluva nevznikla verejne v deklarovanom čase,
aleoveľaneskôrvutajenomrežimevúzkomkruhuosôbapreichpotreby.,zrejmetedadodatočne,podľa
súdu až teda najskôr okolo 18.8.1999 ,kedy sa mala overovať sporná hospodárska zmluva na matrike

obci.Pritomajtooverovaniejecelépodozrivé,lebokjudaloverovaťpaniY.prejejpotrebyvtedystarosta
p. V. sám / ako uviedla táto vo svojej svedeckej výpovedi /, ako to , že starosta už nikdy potom originálom
nedisponoval, nebol vedený v registri a ani sa v účtovných dokladoch nenašla a ani v neskoršom období
sa starosta nedomáhal tohto vlastníctva pre obec, keď mal mať jej overené kópie, zabudnúť to podľasúdu nemohol. Túto zmluvu využíval len v prospech iných osôb, nie obce, pri súdnych sporoch ohľadom
prevodov na spriaznené osoby ako žalovaný či p. Y. /. Dokonca sa nedomáha vlastníctva ani dodnes.

80. Súd sa ešte na základe výpovede svedkyne Y. oboznámil s rozhodnutím tunajšieho súdu a celým
spisom v jej veci, v ktorej jej osvedčené vlastníctvo napadol rovnaký žalobca, konanie sa viedlo pod
sp. zn..5C 559/01 na Okresnom súde Kežmarok, v ktorom predložila fotokópiu spornej hospodárskej
zmluvy, ktorá ale nebola overená. Nikdy tam nepredložila originál. Pritom na pojednávaní dňa 13.6.2019
tvrdila, že v tom konaní do spisu predložila overenú zmluvu na základe originálu, ktorú jej dal starosta a

takú overenú zmluvu s číslom doložky XXX, akú vraj predložila v uvedenom konaní ,predložila aj súdu
v prebiehajúcom konaní. V spomínanom konaní 5C táto zvolila rovnakú obranu ako žalovaný v tomto
konaní a v tom konaní súd určil, že vlastníkom pozemkov, ktoré osvedčila je SR - SPF . Spis si súd
zadovážil napriek tomu, že už dokazovania bolo zrejmé / č. l. XXX-XXX / že táto v rovnaký deň ako
žalovaný, u rovnakého notára Y.. Č. na základe zhodných udávaných okolností osvedčila pozemok,
s uvedením klamlivých údajov, pričom nepredložila v spore s totožným žalovaným ani originál a ani

osvedčenú kópiu, ktorú teraz overenú vydávala pred súdom ako tú, čo predložila vo svojom konaní súdu.
Ak sa nehovorí pravda, treba mať dobrú pamäť, ona predložila vtedy súdu len neoverenú kópiu, ktorá
sa nezhoduje s tou, ktorú predložila súdu v tomto konaní a má mať číslo XXX. Inak súd poznamenáva,
že touto kópiou disponoval právny zástupca na jednom zo skorších pojednávaní. Súd tu uvádza aj to, že
svedkyňaY.,ktorádávalaoverovaťvroku1999napokynstarostup.V.údajneorigináltejtohospodárskej

zmluvyzaspracovalanaobecnomúrade,namatrike,apooverenídostalasúhlasstarostunaspomínané
osvedčenie pozemkov pre svoju potrebu. Svedkyňa teda nehovorila pravdu, súd tejto svedkyni neuveril,
pretože evidentne nehovorila pravdu ani pred súdom , ani pred notárom, čo svedčí aj o jej morálke.

81. Tu treba podotknúť, že išlo o overenie stojace na rovnakých podkladoch ako u žalovaného. Najmä

z geometrického plánu N.. L. X., ktorý napriek tomu, že rok predtým robil geometrický plán na tú istú
parcelu, v ktorom vychádzal z vlastníctva SR - SPF vedenom na LV č.XXX, zrazu vychádzal v ďalšom
pláne, ktorý bol predložený na osvedčenie notárovi, už len z PKV č.XXX. Tým sa zrejme obišlo to, aby
sa SPF k osvedčeniu ako správca, resp. zapísaný vlastník nevyjadroval.

82. Súd zdôrazňuje, že uvádzané parcely nie sú ani v delimitačnom protokole v zmysle zákona č.
138/1991 Zb.. Súd neverí, že ak MsNV ku dňu účinnosti tohto zákona malo v správe tak obrovský
majetok, ktorý nadobudlo spornou hospodárskou zmluvou, že by ho nenapísalo v rámci delimitácie na
obec či hneď vtedy, alebo neskôr. To svedčí len o tom, že vtedy zmluva zrejme neexistovala. Pritom obci
to nezabránilo neskôr, v roku 1995 osvedčiť iný majetok žalobcu. Tu súd poukazuje na žiadosť obce P. I. /

starostu / z 11.10.1995 , ktorý žiadal kataster na základe notárskej zápisnice / v ktorej sa domáhal zápisu
vlastníctva na základe takmer totožnej hospodárskej zmluvy XXX/XX/XX do katastra u už spomínaných
parciel a stavieb, s dňom prevodu práva hospodárenia ku dňu 1.3.1990, teda k rovnakému dňu, ako
sporná hospodárska zmluva./ v nej išlo o poľnohospodárske objekty na parcelách X/X,X/X, samotné
parcely X/X H. X/X, tiež parcely X/X,X/X .

.
83. Treba konštatovať, že podľa jej textu, aj táto bola zrejme zhotovená v rovnaký čas a účelovo
pre potreby osvedčenia štátnej pôdy, po zániku š.p. Táto bola potom obcou predložená ako dôkaz
notárovi na osvedčenie vlastníctva v prospech obce v roku 1995 a zas išlo o parcely v správe bývalého
SLOVOSIVA. Táto hospodárska zmluva však nie je vôbec datovaná / !!!!/ a rovnako sa objavila pre účely

osvedčenia až po 5 rokoch, predtým predmetné parcely zrejme obec neužívala.. Ale malo by ísť podľa
textu o hospodársku zmluvu z totožného obdobia, aj dátum prevodu hospodárenia je totožný so spornou
zmluvou. Vizuálne je rovnaký aj písací stroj, akurát , hoci zmluvy mali vzniknúť asi v totožný deň, sú
písané na tom stroji s inou , rozdielnou páskou.

84. Prevodom sú zas parcely, objekty vo veľkej hodnote. Súd má za to, že žalobca by sa mal zaoberať
aj touto ,rovnako podozrivou zmluvou., .jej platnosťou , zákonnosťou, ktorou došlo zrejme tiež k preliatiu
majetku štátu na obec. A táto zmluva podľa žalovaného má preukazovať, že hospodárska zmluva č.
XXX/XX/XX nebola zhotovená účelovo. S touto argumentáciou sa súd, ale nestotožňuje a vyvodzuje z
toho presný opak.

.
85. Po zápise potom časť takto získaných parciel a stavbu kúpnou zmluvou z 27.12.1999 obec
previedla /budovu súp. č. XXX na parcele X/X s parcelou / zas žalovanému. Ak tak obec urobila s takmer
totožnou zmluvou, nevidí súd dôvod, prečo to neurobila tak isto aj so spornou hospodárskou zmluvou.86. Netreba zabudnúť ani na rôzne zavádzajúce vyjadrenia starostu obce p. V., napr. že predložil kópiu
potvrdenia obce /vyhotoveného ním/, že Prastav s.r.o. užíval pozemky , ktoré sú predmetom sporu

nerušene viac ako 10 rokov!! Pritom spoločnosť vznikla v roku 1993. Predložil tak aj kópiu potvrdenia
obce pre účely ich osvedčovania žalovaným /vyhotoveného 21.12.1999, v deň vyhotovenia aj notárskej
zápisnice o osvedčení, v ktorom uviedol zrejmé nepravdy.

87. Žalovaným dňa 23.04.2012 bolo predložené aj čestné vyhlásenie T. V., ako starostu obce z

21.11.2007 (č.l. 363), v ktorom uvádza, že momentálne nie je možné poskytnúť originál zmluvy, lebo sa
úrad rekonštruuje a prerozdeľuje sa agenda. K uvedenej veci je riadnym spôsobom riadne spôsobom
overenákópiahospodárskejzmluvy.Súdtukonštatuje,žetotočestnéprehláseniekopírujejehoobdobné
prehlásenie z 12.11.2007 (č.l.194), že mohol podpisovať písomnosti v mene MNV od roku 1981 do roku
1990 ako tajomník. Originál hospodárskej zmluvy predložil pri svojej výpovedi súdu.

88. Súd toto jeho prehlásenie považuje zrejme za dodatočne vyrobené, pretože osvedčuje skutočnosti,
ktorých spornosť nastala až pri posledných súdnych pojednávaniach, každopádne po roku 2007 a
konštatuje, čo sa nestalo, lebo ako vyplýva zo spisu, nikdy originál súdu, pri žiadnej výpovedi nepredložil!

89. Hoci žalovaný predložil vyjadrenie obecného úradu vo P. I. ( č.l.321), v ktorom sa uvádza, že dňa

18.8.1999 bola osvedčená hospodárska zmluva na pokyn obce pod poradovým číslom XXX-XXX, tak
toto potvrdenie ale neuvádza, o akú zmluvu išlo a či išlo práve o hospodársku zmluvu č. XXX/XX/XX
ako to podsúva právny zástupca žalovaného vo svojom vyjadrení (č.l. 319). Ten predložil do spisu aj
fotokópiu predmetnej hospodárskej zmluvy pod overovacím číslom XXX, ale zas išlo len o fotokópiu, jej
originál nepredložil (č.l. 322). Toto teda dosvedčuje, že žalovaný by mal mať u seba overené fotokópie

hospodárskej zmluvy č. XXX, č. XXX a č. XXX , hoci vôbec nebol účastníkom zmluvy, a nikto iný ich
nemá, čo súdu tiež pripadá podivuhodné.

90. Súd u predmetnej hospodárskej zmluvy pochybuje o jej osvedčení na matrike obceí, keďže účastníci
hospodárskej zmluvy a ďalšieho prevodu sú poslanci resp. starosta, poslanec, hlavný kontrolór na tom

úrade, ktorý aj overil listinu v roku 1999.a to svoju listinu., v jeho prospech či v prospech žalovaného.
Keby bola listina overená inde a nie osobou, tiež pracovníčkou obce, ktorá akoby za odmenu neskôr
dostala nepravdivý súhlas obce, spolu so žalovaným, aby mohla osvedčiť majetok žalobcu , súd
by tieto pochybnosti nemal. A všetkými týmito overenými listinami disponuje žalovaný, ktorý nebol
vôbec účastníkom tej ktorej hospodárskej zmluvy... Súd síce verí, že mohli byť vtedy overené nejaké

hospodárske zmluvy, ako je uvedené na úrade, a aj na nich, ale vzhľadom na už spomínané skutočnosti
má dôvodné pochybnosti, či išlo práve o tú jednu a tú istú konkrétnu hospodársku zmluvu č. XXX/XX/
XX a či bola naozaj autentická. Čiže podľa súdu by mohlo ísť o simulovaný právny úkon, ktorý sa javí,
že obchádza zákon je priamo protiprávny a hoci na takéto konštatovanie súd nemá priamy dôkaz len
taký záver sa javí byť pravdepodobný. Preto toto nie je dôvod, prečo by hospodárska zmluva mala byť

neplatná, len takto súd hodnotí časť dôkazov aj vzhľadom na istú porevolučnú dobu po roku 1989. Nezdá
sa ani pravdepodobné, že obec na toľký majetok (uvádzaný v oboch hospodárskych zmluvách) zabudla
a keď v roku 1995 zapisovala jednu / č. XXX/XX/XX / hospodársku zmluvu osvedčením na seba ,prečo
tak neurobila aj s druhou, spornou hospodárskou zmluvou. Naviac tvrdí, že vtedy bola táto hospodárska
zmluva v archíve obce, no odtiaľ zmizla. Zrejme neexistovala.

91. Súd mal pochybnosti o autentickosti zmluvy spornej hospodárskej zmluvy aj preto, že nikdy nebol
predložený súdu originál tejto zmluvy, ktorú by mohol preskúmať znalec, ako súd zvažoval urobiť. Po
výzvach na predloženie originálu nikdy predložený nebol. Zmluvy v origináli tak niet, hoci podľa svedkov
mala byť evidovaná v obci, no obec ju nemá, podľa dvoch vyhlásení starostu / p. V. / , avšak na

pojednávaní dňa 20.1.2004 vyhlásil právny zástupca ,že zmluvu má v origináli pri sebe / a vie ju predložiť
súdu / , pričom vtedy nebol prítomný ani žiaden žalovaný ani žiaden svedok, teda ňou mal právny
zástupca plne disponovať. No napriek tomu ju nikdy súdu nepredložil a vyhlasuje, že originálu už niet
a že musí súdu stačiť fotokópia overená totožným úradom/ keď zistil, že zmluvu chce súd dať znalecky
skúmať./ Nebola predložená ani svedkovi Ź.V. pri jeho výpovedi, ako zavádza právny zástupca , ten

nahliadal len do listiny, ktorá sa nachádza v súdnom spise a to originál nie je.

92. Obec P. I. a ani jej starosta si sporný a ani ostatné pozemky z predmetnej hospodárskej zmluvy
nezapísala v evidencii nehnuteľností na seba, ani do roku 1999, ani doteraz. Ak má byť vlastníkom,potom súd nechápe, prečo háji žalovaného tým, že pre potreby sporu ho zásobuje / podľa súdu
protiprávne - predkladá zmluvy bez súhlasu inej zmluvnej strany / množstvom hospodárskych zmlúv,
pretože žalovaný sa k ním nemá ako zákonné dostať a tieto len ten potom predkladá súdu. Sú buď

medzi SLOVOSIVOM , Tatraosivom a inými subjektami alebo MNV, obcou a inými subjektami. Obec sa
nestala ale ani vedľajším účastníkom , interventom a ani sama nepodala žalobu o určenie, že práve ona
je vlastníkom.. A súdu je tiež pochybnosti vzbudujúce to, že hoci v zmysle tvrdení obce mali byť tieto
sporné pozemky jej ,nevadí jej, že žalovaný ju o túto výmeru cca 4600 m2 (v dnešnej cene cca 100 000
EUR) vlastne obral a nežiadala ho nikdy pozemky vrátiť, alebo vyplatiť ich hodnotu, čo by nepochybne

rozpočtu obce a jej občanom pomohlo, vlastne mu v tom pomáhala.. Celý postup a prístup svedka
V., ako aj obce v konaní, ako i v celej predmetnej záležitosti, ktorá je predmetom sporu nevzbudzuje
vierohodnosť a dôveru, a rôzne dôkazy v spise poukazujú pri zmluvách na zásadné nedostatky a to, že
neboli vyhotovoané v čase, v ktorom sa uvádzajú, resp. už v spomínanom prípade s ďalším presunom
majetku do správy MNV P. I. č.950/10/90 zo Slovosiva s rovnakým dátumom prechodu správy. Táto
slúžila na účely osvedčenia majetku v októbri roku 1995 u rovnakého notára, sa rovnako konštatujú

nepravdy, že majetok MNV užívalo od roku 1955 / čo je vylúčené / a že obec je právnym nástupcom
MNV, čo tiež nie je pravda, lebo obec ním nie je a nebola. Tiež išlo v nej zväčša o poľnohospodársku
pôdu a objekty - stavby určené pre poľnohospodársku výrobu, teda nemala sa prevádzať obci a len tak,
pričom obec si osvedčila na jej základe vlastníctvo / nešlo tiež o delimitáciu / a neskôr ju predala zas
žalovanému. Dátum je rovnako zaujímavý došlo k osvedčeniu a vytiahnutiu predmetnej zmluvy na svetlo

tesne po zániku Tatraosiva, š.p., teda po 11.5.1995.

93. K hospodárskej .zmluve , nachádzajúcej sa v spise, ktorou Slovosivo štátny podnik, Výskumný a
šľachtiteľský ústav zemiakarsky, 059 52 VVJ P. I. / na č.l. XXX/ prevádza 15.2.1989 správu majetku na
MNV P. I. zas súd tiež uvádza, že sa napr. datuje skôr, ako bol odovzdávajúci / prevodca / zapísaný ako

odštepný závod do podnikového registra a podľa platného znenia ju mal schváliť aj nadriadený orgán.
Čiže zas ide o podozrivý, neplatný, resp. ničotný akt.

94. Tiež je pochybná zmluva z 26.10.1990, kde sa prevádza správa k pozemkom od SLOVOSIVA,
Semenárskeho štátneho majetku, koncernový podnik P.Ľ. I. zas na MNV P. I. či obdobná z 10.10.1990.

Podľa súdu tento podnik s takým názvom bol súčasťou SLOVOSIVA, š.p. Bratislava, predtým Trnava
ale taký subjekt s názvom, aký je uvedený v zmluve existoval iba do 20.12.1988!

95. Aj zmluvy medzi Tatraosivom, š.p. a obcou z roku 1992 / z 28.2.1992, 27.7.1992,/ sú rovnako vadné,
prevod vlastníctva je podľa Hospodárskeho zákonníka, hoci v tej dobe už tento neplatil, ani vyhláška

119/1988 Zb. všetky sú podpísané v.z., teda opäť v zastúpení riaditeľa a zas zrejme N. . X.., hoci podnik
riaditeľa mal. Súd však ich náležitosťami sa nemieni zaoberať, len okrajovo poukazuje na ne s tým, že
podnik prevádzal množstvo majetku obci zmluvami vzbudzujúcimi minimálne pochybnosť o ich platnosti
a účele. Celý postup a prístup najmä svedka V., a X. v konaní, ako i v celej predmetnej záležitosti, ktorá je
predmetom sporu nevzbudzuje vierohodnosť a dôveru a zrejme mali byť aj preverené orgánmi činnými

v trestnom konaní.

96. Tieto skutočnosti sú naozaj zarážajúce a naozaj nasvedčujú tomu, že po rozpade podniku ( po roku
1996) mohlo dôjsťo k možným dohodám medzi zúčastnenými osobami a účelovo sa zhotovili dodatočne
zmluvy ( zrejme aj hospodárska zmluva XXX/XX/XX - o nej neskôr ) zrejme za použitia starých tlačív a

pečiatok a presúval sa podľa potreby majetok štátu do obce, s ktorým tieto osoby potom nakladali. Tento
„ know how „ bol podľa názoru súdu dodatočne formálne použitý potom v tomto v spore.

97. O zmluve niet zmienky ani v archívnych listinách štátneho podniku alebo MNV vo P. I., ani v
archívoch., nemá ich notár, kataster, pozemkový úrad. Súd vyžiadal od notára Y.. Č. aj spisový materiál

ohľadom osvedčenia predmetných parciel (332 až 336), tam sporná zmluva rovnako nebola.

98. Všetky uvedené skutočnosti nasvedčujú potom tak jednotlivo ako i v súhrne k tomu, že sporná
hospodárska zmluva nebola medzi štátnym podnikom a MNV vo P. I. v deklarovanom čase uzatvorená
(neexistovala). Fotokópia hospodárskej zmluvy bola predložená až v súvislosti s vyjadrením žalovaného

k podanej žalobe (rok 2002). Predložená hospodárska zmluva mohla tak vzniknúť najskôr v roku 1999,
keďužanijednazozmluvnýchstránneexistovala,jezrejmevyhotovenázapoužitiazaužívanejpredtlače
hospodárskej zmluvy a takého predtlače (nevyplnené) sa bežne nachádzali na obciach a iných úradoch,u právnych nástupcov zrušených podnikov aj s hmotným majetkom / napr. písacím strojom / aj po
skončení účinnosti Hospodárskeho zákonníka. Ide tak o ničotný právny akt, teda paakt.

99. Tieto skutočnosti sú naozaj zarážajúce a naozaj nasvedčujú tomu, že po rozpade podniku ( po roku
1996) došlo k akýmsi dohodám medzi zúčastnenými osobami a účelovo sa zhotovili dodatočne zmluvy
( zrejme aj hospodárska zmluva XXX/XX/XX - o nej neskôr ) zrejme za použitia starých tlačív a pečiatok.
Pre súd boli pochybné aj všetky ostatné listiny a teraz uvádza aj najzásadnejší argument pre svoje
závery.

100. Pečiatka na spornej hospodárskej zmluve je Slovosivo, štátny podnik, Výskumný a šľachtiteľský
ústavzemiakarsky,05952VVJP.I..Tokorešpondujesvtedajšímprávnymstavom,akovyplývazospisui
registrov.,od27.2.1989/vizzápissúduč.l.87/ maltakýnázovabolsúčasťou,akovnútornáorganizačná
jednotka Slovosiva Bratislava ,š.p. / predtým Trnava /so sídlom v Bratislave. ,ktorý mal IČO 155 861
a bol založený 20.12.1988. Tento stav pretrval až do 1.4.1991, kedy tento podnik zanikol rozdelením

a jeho nástupníckou organizáciou sa stal novovzniknutý podnik : Slovosivo šlachtiteľský a semenársky
podnik, štátny podnik Bratislava, ktorý vznikol ako jeden zo šiestich podnikov, na ktorý sa pôvodný
podnik rozdelil, pričom sa rozdelil aj na Tatraosivo, š.p. P. I.. Z Obchodného registra a zápisových listín
vyplýva, že povereným riaditeľom bol od vzniku až do 22.8.1994 bol N.. Y. Ž., po ňom do 11.5.1995
bol N.. R. U. , pričom jeho zástupca od 23.8.1994 bol N.. H. X.. Dňa 12.5.1995 bol podnik zrušený bez

likvidácie,privatizáciouvznikolTatraosivo,a.s.P.I.,ktorýspolusoSPFprebralmajetok,záväzkyapráva.
Aj novovzniknutý podnik Slovosivo,š.p. vzniknuvší 1.4.1991, s vtedy prideleným IČO 894 991 si ku dňu
25.11.1991 zapísal do Obchodného registra názvy 16 odštepných závodov a vnútorných organizačných
jednotiek, pričom jednou bol aj SLOVOSIVO, š.p., Výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakársky P. I., so
sídlom vo P. I. a vedúcim tohto odštepného závodu bol N.. T. B., Z. XX, X..

101. Ministerstvo pôdohospodárstva SR rozhodnutím č. XXXX/XXXX - XXX zo dňa 20.6.1994 v súlade
so zákonom č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku potom zrušilo dňom 30.6.1994 š.p. SLOVOSIVO -
šľachtiteľský a semenársky podnik š.p. Bratislava. K jeho zániku došlo rozdelením na 17 štátnych
podnikov aprechádzalnanečasťmajetku,ktorýimslúžilajednýmznichbolajVýskumnýašľachtiteľský

ústav zemiakársky š.p. so sídlom P. I., L. XXX Tento štátny podnik bol založený zakladacou listinou
č. XXXX/X/XXX - XXX zo dňa 20.6.1994 , ktorý prevzal majetok š.p. SLOVOSIVO - Šľachtiteľský
a semenársky podnik Bratislava v rozsahu, ktorý dovtedy slúžil odštepnému závodu Výskumný a
šľachtiteľský ústav zemiakársky P. I.. Tento bol zrušený z dôvodu privatizácie bez likvidácie ku dňu
30.4.1997.

102. Zrejme pre dosiahnutie úspechu v spore žalovaný predložil plnomocenstvo generálneho riaditeľa
pre N.. X.., v ktorom malo ísť o to, že vraj vzhľadom na porevolučné obdobie, keď N.. Ž. z akéhosi
dôvodustratildôveru/takprečobolnepretržiteceléďalšierokyriaditeľom?/aprávepretobolpísomným
poverením, ktoré sa v spise nachádza N.. X. splnomocnený na uzatváranie hospodárskych zmlúv atď...

Uvedené poverenie nie je časovo obmedzené, ale ide o poverenie z 9. 1. 1990 do budúcna. V zmysle
neho teda N.. X. mal mať vyššie uvedené právo.

103. Je ale potom celkom evidentné, ako súd vyššie uvádza, že k februáru 1990 existoval iba štátny
podnik Slovosivo Bratislava, s IČOm: 155 861 a to tak bolo až do 1.4.1991. Preto dňa 9.1.1990

nemohol riaditeľ Šľachtiteľského a semenárskeho podniku, š.p. Bratislava , IČO: 894 991 vydať žiadne
poverenie , lebo taký podnik s takým názvom vtedy ešte neexistoval, vznikol až 1.4.1991 a až vtedy
mu bolo pridelené aj predmetné IČO. Čiže ide podľa súdu bez akýchkoľvek pochýb o poverenie ,
ktoré je falzifikát. Podporuje to aj , že v danej dobe neboli farebné počítačové tlačiarne a ani také
počítačové programy, ktoré umožnili vyhotoviť taký farebný hlavičkový papier, to sa dalo iba v reálnom

tlačiarenskom podniku. a keďže je uvedený na poverení aj účet banky VÚB, ktorá vznikla až ku dňu
1.1.1990, je nepravdepodobné až nemožné, že už za štyri pracovné dni po novom roku bolo možné
zriadiť aj účet v banke, ktorá zrejme ešte ani nefungovala, dať si vytlačiť v tlačiarni hlavičkový papier /
a na organizáciu s názvom a ičom, ktorá ešte neexistuje a ktorá vznikne až o vyše rok! /. Súd na
základe objektívnych zistení a vlastných poznatkov považuje za falzifikát. Okrem toho, podľa súdu

je písaný na rovnakom písacom stroji, ako predmetná hospodárska zmluva či iné zmluvy, vykazuje
rovnaké chyby písma viditeľné vizuálne / odskakuje O, číslo 9 je nižšie v riadku a pod. / Súd ale
na nepochybnú skutočnosť, že také poverenie nebolo možné vydať v danom čase, lebo taký podnik
ešte nevznikol, nepotreboval to dokazovať ani znaleckým skúmaním. Pritom splnomocnenie práve nahospodárske zmluvy v danom období nepôsobí náhodne.. Súdu sa nejaví ani pravdepodobné, aby na
dvoch rôznych miestach mali zhodné písacie stroje...V tejto súvislosti toto predložené plnomocenstvo
z 9.1.1990 (č.l. 112) pre svedka N.. X. vzbudzovalo u súdu už skôr rovnako pochybnosti najmä preto,

že ho mal u seba aj keď už nebol zamestnancom š.p. a po toľkých rokoch (15) a hoci platilo len
krátko a ochotne ho odovzdal žalovanému, čo tiež svedčí o nadštandartných vzťahoch týchto osôb. Súd
jednoducho vzhľadom aj na vlastné empirické skúsenosti pochyboval o týchto skutočnostiach., čo sa
v konaní potvrdilo skutočnosťami vyplývajúcimi z podnikového, resp. obchodného registra. V súvislosti
s predmetnou hospodárskou zmluvou možno uviesť, že pochybnosť o pravosti hospodárskej zmluvy

súd nadobudol aj pri porovnaní s plnomocenstvom nachádzajúcim sa na č.l. 112 spisu, nakoľko laickým
pozorovaním súdu to vyzerá tak, ako by tieto dva dokumenty boli napísané na totožnom písacom stroji,
aj keď mali vzniknúť úplne inde a v inom čase. Táto okolnosť však nemala zásadný vplyv na rozhodnutie
súdu a týmto smerom súd dokazovanie ani nevykonával, ale len pre vytvorenie obrazu poukazuje na
už vyššie uvedené dôvody svojho rozhodnutia. Nevykonával to preto, lebo v plnomocenstve musí ísť o
falzifikát, čo potvrdili ďalšie verifikované skutočnosti

104. A ak žalovaný v súčinnosti s obecnými funkcionármi vyhotovil taký falzifikát, potom súd nemal
žiadne pochybnosti, že pre dosiahnutie úspechu v spore, vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti,
rovnako zhotovil aj falzifikát zmluvy, aspoň tak to hodnotil.

105. Súd tu uvádza, že v procese takého hodnotenia dôkazov zohrávala a zohráva veľkú úlohu vnútorné
presvedčenie súdu, ktoré nepredstavuje svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak sa vytvára na
základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak,
aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásadu takého voľného hodnotenia dôkazov limituje jej
kontrola uskutočňujúca sa najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku podľa ktorého má

súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca
(žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. (...) Súd je povinný dôkazy
navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné,

prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými
dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať., čo súd v tejto veci aj urobil.

106. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 332/09 objasnil zásadu voľného hodnotenia dôkazov
nasledovne: „Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky

vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom
rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd
je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický
a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia
dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese

dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.“

107. Súd hodnotil dôkazy aj v súlade s postojom, aký zaujal napr. aj Nejvyšší soud ČR v rozsudku
zo dńa 18.5 2010, sp.zn. 33 Cdo 1480/2008), podľa ktorého hodnotením dôkazov sa rozumie
myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota závažnosti (dôležitosti)

pre rozhodnutie, hodnota zákonnosti, hodnota pravdivosti, poprípade vierohodnosti. Pri hodnotení
dôkazov z hľadiska ich závažnosti (dôležitosti) súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho
rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia (či sú použiteľné pre zistenie skutkového
stavu a v akom rozsahu, poprípade v akom smere. Pri hodnotení dôkazov po stránke ich zákonnosti
skúma súd, či dôkazy boli získané (zadovážené) a vykonané spôsobom odpovedajúcemu zákonu

alebo či v tomto smere vykazujú vady, k dôkazom, ktoré boli získané alebo vykonané v rozpore
s všeobecne záväznými právnymi predpismi, súd neprihliadne. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich
pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti, o ktorých dôkazy (pre rozhodnutie významné
a zákonné) podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Vyhodnotením
dôkazov z hľadiska pravdivosti predpokladá tiež posúdenie vierohodnosti dôkazom poskytovanej správy

podľa druhu dôkazného prostriedku a spôsobu, akým sa podľa zákona vykonáva.

108. Súd zdôrazňuje, že pri dôkaze výpoveďou svedka musí vyhodnotiť vierohodnosť jeho výpovede
s prihliadnutím k tomu, aký má svedok vzťah k účastníkom konania a k prejednávanej veci a aká jejeho rozumová a duševná úroveň, k okolnostiam, ktoré sprevádzali jeho vnímanie skutočností, o ktorých
vypovedá,vzhľadomkspôsobureprodukcietýchtoskutočnostíakchovaniuprivýsluchu(presvedčivosť,
istota, plynulosť výpovede, ochota odpovedať na otázky a pod.) a k poznatkom, získaným na základe

hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka v súlade s inými dôkazmi, či im
odporuje, poprípade či sa vzájomne doplňujú); celkové posúdenie uvedených hľadísk potom poskytuje
záver o pravdivosti či nepravdivosti tvrdených (preukazovaných) skutočností ( rozsudok Nejvyššího
soudu ČR z 27.10.2010, sp.zn. 30 Cdo 3577/2008 ). Obdobne tieto závery sú vyslovené aj v napr.
rozsudku Nejvyššího soudu ČR zo dńa 18.mája 2010, sp .zn. 33 Cdo 1480/2008.

109. Pri hodnotení dôkazov a najmä vierohodnosti výpovedi svedkov a ich zainteresovaní a záujme na
výsledku súd tak aj postupoval a dôkazy vyhodnotil jednotlivo aj v ich súhrne takým postupom a tak,
ako uvádza v dôvodoch tohto rozsudku.

110. V súvislosti s dokazovaním súd považoval za potrebné uviesť, že sporové strany, najmä žalovaný

resp. ich. právny zástupca mali tendenciu vydávať a považovať svoje prednesy a vyjadrenia za dôkazy.
OSP a neskôr CSP ale jasne uvádza, čo je dôkazom a aj ustálená súdna prax a judikatúra jasne odlišuje
medzi dôkazom (výsluch účastníka v zmysle § 131 O.s.p.) a prednesom účastníka vo veci. Tieto údaje
v prednesoch sú zväčša len názormi alebo i sprostredkovanými údajmi účastníkov resp. ich právnych
zástupcov, nie dôkazmi, ktoré sú podkladom rozhodnutia súdu pri rozhodovaní vo veci.

111. Spôsob obrany, ktorý súd vyššie popísal a ktorý podľa názoru súdu praktizoval žalovaný
produkovaním zrejmých lží a falzifikátov považuje súd prvotne za rozporný s § 150 CSP, podľa ktorého
strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa
sporu. Ide zároveň aj o postup v rozpore s Čl.5 Základných princípov CSP, je to zjavné zneužitie práva,

úkony celkom zjavne slúžiace na zneužitie práva a svojvoľné bránenie a uplatňovanie práva a podľa
ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva súdnu ochranu. Súd môže odmietnuť a sankcionovať procesné
úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní. Postup žalovaného, ktorý popiera
objektívne fakty a snaží zavádzať, fabulovať, vyrábať dôkazy , ktoré spor umelo naťahuje, či bráni

svojvoľne v uchopení vlastníckych práv ozajstnému vlastníkovi a ťaží z jeho užívania nie je v súlade ani
s dobrými mravmi. Výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov totiž nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

112. Súd v tejto súvislosti preto poukazuje najmä aj na ustanovenia § 3 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého
výkon práv vyplývajúci z občianskych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi a čl. 5 CSP,
podľa ktorého zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom
v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie
práva . Žiadam preto žalobcu za takýto šikanózny postup voči mne , bezdôvodné žalovanie a v rozpore s

právom, súdom sankcionovať. Ochrana práv a záujmov musí byť pritom aj spravodlivá - Čl. 2 ods. 1 CSP.

113. Uvedené ustanovenie umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon daného subjektívneho
práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu
uplatňovaného práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje aj zásah do výkonu už existujúceho práva

vyplývajúceho z občianskoprávnych vzťahov.

114. Dobré mravy netvoria spoločenský normatívny systém, ale sú skôr merítkom etického hodnotenia
konkrétnych situácií zodpovedajúcim všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti, poctivého správania
a pod. Dobré mravy sú vykladané ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré

v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané
rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných.

115. Občiansky zákonník, ani iný predpis / až na zákon o ochrane spotrebiteľa - § 4 ods. 8 / nedefinuje
pojem dobré mravy. Termín „dobré mravy“ ale pritom nachádzame napríklad v ustanoveniach § 3, §

39, § 148, § 424, § 469a, § 482 Obč. zák. a iných. Teória a súdna prax však zhodne považujú dobré
mravy za všeobecne uznávané pravidlá morálky, ktoré predstavujú fundamentálny hodnotový poriadok
spoločnosti a zákonodarca ich považuje za tak významné, že ich pomocou odkazu v právnej norme
včleňuje do občianskeho práva. Z toho vyplýva, že tieto morálne pravidlá majú objektívnu povahu, apretoakékoľveksúhlasné,atedasubjektívnemotivovanévyhláseniezmluvnýchstrán,niejesmerodajné
v tom, či nimi uzavretá zmluva je v súlade s dobrými mravmi, alebo nie. (rozsudok Krajského súdu v
Banskej Bystrici zo dňa 28. augusta 2008, sp. zn. 16Co/152/2008).

116. Zmyslom tohto ustanovenia je zamedziť výkonu práva, ktorý síce zodpovedá zákonu, avšak
odporuje dobrým mravom, ktoré možno definovať ako súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných
noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie,
sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných ( rozsudok Najvyššieho

súdu ČR zo dňa 26. 6. 1997, sp. zn. 3 Cdon 69/96).

117. Za uvádzaných skutočností ide v konaní žalobcu o nemorálne konanie, aj v rozpore s poctivým
podnikaním, teda o zjavné zneužitie práva žalovaným, ktoré inak nepožíva právnu ochranu. Z takého
postupu je pre žalovaného zrejmá prevažujúca motivácia žpoškodiť či znevýhodniť za každú cenu inú
osobu (tzv. šikanózny výkon práva). Takýto výkon práv odporuje dobrým mravom a vedie k neprijateľným

dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi sporovými stranami, tak na postavení niektorej z nich
navonok.

118. Ustanovený princíp v čl. 5 je procesným ekvivalentom zákazu zneužitia subjektívnych práv, ktorý
je latentne prítomný v európskych právnych poriadkoch, napr. aj § 3 ods. 1 slovenského Občianskeho

zákonníka a pod. Súdu sa umožňuje odmietnuť konkrétne procesné úkony, ktoré sú zjavným zneužitím
práva, či neprihliadnuť na ne alebo ich dokonca procesne sankcionovať (napr. možnosť udeliť
pokutu za nedôvodnú námietku zaujatosti sudcu, princíp separácie trov konania, neprihliadnutie na
procesne prekludované úkony a pod.). Prvá veta komentovaného ustanovenia predstavuje generálnu
klauzulu, prostredníctvom ktorej sa naše civilné procesné právo programovo prihlásilo k demokratickým

pravidlám slušnosti pri výkone subjektívnych práva procesnej povahy. Zákon v čl. 5 tak právno-politicky
demonštruje generálnu klauzulu zákona zneužitia procesnoprávnych práv. Zneužité totiž môže byť za
určitých okolností akékoľvek subjektívne právo, či už súkromnej alebo verejnoprávnej povahy.

119. Súd tak konštatuje, vzhľadom na chovanie žalovaného v spore práve aplikovať čl. 5 Základných

princípov CSP, lebo ide o zjavné zneužitie práva , ide o procesné úkony, ktoré zjavne slúžia na zneužitie
práva alebo svojvoľné bránenie právaa nepriznať im ich ochranu súdom a nepriznal relevantnosť takejto
obrany žalovanému voči žalobe týmto spôsobom v konaní.

120. Súdna prax zaujala názor, že, postup súdu podľa § 3 ods. 1 Obč. zák. má miesto len vo

výnimočných situáciách, kedy k výkonu práva založeného zákonom dochádza z iných dôvodov, než je
dosiahnutie hospodárskych cieľov či uspokojenie iných potrieb, kedy hlavná alebo aspoň prevažujúca
motivácia je úmysel poškodiť či znevýhodniť povinnú osobu (tzv. šikanózny výkon práva), prípadne
kedy je zrejmé, že výkon práva vedie k neprijateľným dôsledkom prejavujúcim sa ako vo vzťahu medzi
účastníkmi, tak na postavení niektorého z nich navonok. Korektív dobrých mravov však nesmie byť na

ujmu princípu právnej istoty a nesmie neprimerane oslabovať subjektívne práva účastníkov vyplývajúce
z právnych noriem..

121. Je pravidlom, že súlad obsahu právneho úkonu s dobrými mravmi musí byť posudzovaný vždy,
bez ohľadu na to, či bol výsledkom slobodného dojednania medzi účastníkmi zmluvy. (nález Ústavného

súdu ČR zo 7. mája 2009, sp. zn. I. ÚS 523/07).
122. Dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a
tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku.(uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č.
k. IV. ÚS 55/2011-19).
123. K problematike zneužívania práva sa v minulosti vyjadril aj Ústavní soud ČR, vo svojom

náleze sp. zn. Pl. 25/12 uviedol, že "Podle článku 90 Ústavy České republiky "soudy jsou povolány
předevšímktomu,abyzákonemstanovenýmzpůsobemposkytovalyochranuprávům".Vedenísoudních
sporů tohoto typu, pojaté primárně nikoliv jako dovolávání se ochrany práv, nýbrž jako obchodní a
podnikatelská činnost produkující zisk, se ocitá na samé hraně institutu zneužití práva. Zákaz zneužití
práva je uznáván jako jeden ze základních principů fungování práva a plyne z ústavně zakotveného

pojmu právní stát (srov. Preambule Ústavy). Rovnako vo veci sp. zn. I. ÚS 199/11 konštatoval, že
"netoleruje orgánům veřejné moci a především obecným soudům přehnaně formalistický postup za
použití v podstatě sofistikovaného odůvodňování zřejmé nespravedlnosti"124. Čo sa týka posúdenia platnosti predmetnej hospodárskej zmluvy, v čase , kedy podľa súdu bola
hospodárska zmluva skutočne uzavretá, Hospodársky zákonník a ani vyhláška č. 119/1988 Zb. už
neplatili a tento právny úkon bol podľa všetkých hľadísk vtedy platných právnych predpisov -Obč. zák,

Obch. zák. i Tr. zák. absolútne neplatným a bol aj simulovaným. Posudzoval však platnosť zmluvy aj
v čase, kedy sa mala formálne uzatvoriť, teda k 12.2.1990, pričom ani v prípade, žeby bola uzatvorená
vtedy, na jej základe nemohlo dôjsť k platnému prevodu práva hospodárenia na MNV Veľká Lomnica..

125. Pre takýto právny záver, v zmysle zásady „iura novit curia „/ súd pozná právo / súd musel vykonať

výklad právnych predpisov platných v údajnom čase uzatvorenia predmetnej spornej hospodárskej
zmluvy a teda tieto predpisy aj správne aplikovať na túto posudzovanú zmluvu.

126. Výkladom (interpretáciou) práva sa rozumie zisťovanie a objasňovanie zmyslu a obsahu právnych
noriem za účelom ich pochopenia a správneho a jednotného praktického používania. Pochopenie
určitého právneho textu predpokladá pochopenie jeho jednotlivých častí, teda pochopenie jednotlivých

slov, či viet. Na druhej strane však význam týchto častí závisí od kontextu, v ktorom sa nachádzajú.
Možno ich teda správne pochopiť len pochopením celého textu.

127. Najvyšší súd má na zreteli, že pri rozhodovacej činnosti treba interpretovať právne predpisy z
hľadiska ich účelu a zmyslu 5 Obdo 5/2012 a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie súd opomínať,

že prijaté riešenie musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti.

128. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení
každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu
nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá

ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu
vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy) (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS
249/2011, IV. ÚS 295/2012).

129. Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho

konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom výklad a používanie
príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať uvedené základné právo
účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS
295/2012).

130. Výklad a aplikácia práva, zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto
v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s
jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

131. V súvislosti s výkladom právnych noriem ústavný súd v svojej ustálenej judikatúre trvale uvádza ,
že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to
ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu
zákona(nálezÚstavnéhosúduSRz23.mája2013,č.k.IV.ÚS71/2013-36)..Jazykovývýkladmôžetotiž

v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej
normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; Je východiskom na objasnenie a ujasnenie si
jej obsahu, zmyslu a účelu (nález sp. zn. I. ÚS 243/07.

132. Výkladom na vec sa vzťahujúcich právnych noriem súdom nedošlo ani k svojvoľnému porušeniu

niektorej z týchto noriem, či k extrémnemu rozporu s princípmi spravodlivosti, za použitia v podstate
sofistikovaného odôvodňovania zjavnej nespravodlivosti Pri výklade a aplikácii právnych predpisov tak
ani neignoroval ich účel a zmysel, ktorý nehľadal len v slovách a vetách toho ktorého predpisu, v každom
z nich sa snažil nájsť aj právne princípy uznávané demokratickými právnymi štátmi ( napr. Nález sp. zn.
I. ÚS 50/03 z 13. 6. 2006 (N 120/41 SbNU 499), za zohľadnenia ale aj ducha vtedajších noriem práva, v

režime, ktoré tieto práva uznávalo a deklarovalo zčasti len formálne, aj keď prijal do právneho poriadku
všetky vtedajšie medzinárodné ľudskoprávne dokumenty.133. Pojem svojvôle napr. Ústavný súd ĆR interpretoval v zmysle extrémneho nesúladu právnych
záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, ďalej v zmysle nerešpektovanie kogentné
normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (príkladom čoho je práve

i prehnaný formalizmus), ako aj interpretácia a aplikácia zákonných pojmov v inom ako zákonom
stanovenomaprávnommysleníkonsenzomakceptovanomvýzname,akonečnevzmyslerozhodovania
bezbližšíchkritériíčiaspoňzásadodvodenýchzprávnejnormy(nálezÚSČRsp.zn.III.ÚS351/04z24.
11. 2004 (N 178/35 SbNU 375, IV. ÚS 515/2012, IV. ÚS 294/2012, IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 69/2012, IV. ÚS
92/2012, I. ÚS 26/2010, III. ÚS 163/2011, podobne aj Ústavný súd Českej republiky napr. III. ÚS 150/99).

134. Na predmetnú zmluvu sa v danom, resp. v čase, kedy sa mala uzavrieť, vzťahovali ustanovenia
zákona č. 109/1964 Zb. -Hospodárskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia hospodárskej
zmluvy, t.j. k 12.2.1990 (ďalej len „Hospodársky zákonník“), vyhlášky č. 119/1988 Zb. o hospodárení s
národným majetkom v znení účinnom ku dňu uzatvorenia hospodárskej zmluvy (ďalej len „vyhláška“),
zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku v znení účinnom ku dňu uzatvorenia hospodárskej zmluvy

(ďalej len „zákon č. 88/1988 Zb.“), zákona č. 69/1967 Zb. o národných výboroch v znení účinnom ku dňu
uzatvoreniahospodárskejzmluvy(ďalejlen„zákonč.69/1967Zb.“).atietoprávnepredpisy,ichjednotlivé
ustanovenia súd podľa vyššie uvedených zásad aplikoval z dôvodu posúdenia platnosti, zákonnosti
hospodárskej zmluvy na posudzovaný prípad.. Išlo najmä o ustanovenia nasledovných zákonných
ustanovení:

135. Podľa § 24 Hospodárskeho zákonníka právne úkony socialistických organizácií sú neplatné, ak sú
v rozpore s právnymi predpismi alebo ich účel obchádzajú alebo sú v rozpore so zásadami hospodárskej
politiky Československej socialistickej republiky alebo ak ich predmetom je nemožné plnenie.

136. Podľa § 14 Hospodárskeho zákonníka socialistickými organizáciami sú štátne podniky, štátne
hospodárske organizácie, rozpočtové a iné štátne organizácie, družstevné organizácie, spoločenské
organizácie, ako aj iné organizácie, ktorých činnosť prispieva k rozvoju socialistických vzťahov.
Socialistické organizácie sú právnickými osobami.

137. Podľa § 64 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka k jednotlivým veciam, pohľadávkam a iným
majetkovým právam štátu majú štátne organizácie právo hospodárenia.

138. Podľa § 65 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka právo hospodárenia s národným majetkom vykonáva
zásadne organizácia, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých majetok celkom alebo prevažne

slúži.

139. Podľa § 68 Hospodárskeho zákonníka prevody práva hospodárenia s národným majetkom mimo
obvyklého hospodárenia sa vykonávajú hospodárskymi zmluvami (§ 347). Vykonávací predpis môže
ustanoviť pre štátne organizácie podmienky, za ktorých sa môže prevod vykonať, a prípady, keď

možno prevod vykonať opatrením riadiacich orgánov. Pokiaľ ide o štátne podniky, môže tak urobiť iba
v prípadoch, keď ide o prevody práva hospodárenia k nehnuteľnostiam určeným územnoplánovacou
dokumentáciou, prípadne územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu iných organizácií a k
pozemkom určeným pre individuálnu bytovú výstavbu.

139.Podľa§347ods.1Hospodárskehozákonníka,hospodárskazmluvaoprevodeprávahospodárenia
s národným majetkom mimo obvyklého hospodárenia (§ 68) musí obsahovať: a) určenie prevádzaného
majetku, b) určenie dňa prevodu, c) výšku odplaty alebo dohodu o bezplatnosti prevodu; to však
neplatí, pokiaľ je prevod podľa právneho predpisu bezplatný. (2) Hospodárska zmluva o prevode práva
hospodárenia s národným majetkom vzniká dohodou organizácií o náležitostiach uvedených v odseku 1.

(3) V hospodárskej zmluve sa ďalej uvedú: a) názvy orgánov oprávnených dať súhlas na prevod, pokiaľ
je taký súhlas potrebný podľa právneho predpisu, b) hodnota prevádzaného majetku podľa účtovníckych
údajov, c) dôvod prevodu, d) práva a záväzky súvisiace s prevádzaným majetkom, pokiaľ sa súčasne
prevádzajú. (4) Odovzdávajúca organizácia zodpovedá za vady odovzdávaného majetku iba v týchto
prípadoch a v tom rozsahu, ako sa to dohodlo. (5) Právo hospodárenia prechádza dňom učeným v

zmluve. (6) Právny predpis môže ustanoviť, v ktorých prípadoch sa na účinnosť zmluvy vyžaduje súhlas
príslušných orgánov; môže tiež ustanoviť, kedy sú organizácie povinné zmluvu uzavrieť.140. Podľa § 349 Hospodárskeho zákonníka pre hospodársku zmluvu o prevode vlastníctva národného
majetku mimo obvyklého hospodárenia (§ 69 ods. 3) obdobne platí ustanovenie § 347.

141. Podľa § 4 ods. 2 vyhlášky č 119/1988 Zb. národné výbory, prípadne organizácie nimi riadené alebo
spravované majú právo hospodárenia s nehnuteľným národným majetkom, ktorý neslúži na plnenie ich
úloh, pri ktorom však spoločenský záujem vyžaduje, aby zostal v celospoločenskom vlastníctve pre
budúce úlohy (čiže poľnohospodársku by nemali vôbec mať, lebo neslúži na plnenie úloh MNV) Ak
právny úkon odporuje zákonu tak je neplatný

142. Podľa § 8 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb. právo hospodárenia s prebytočným nehnuteľným
národným majetkom, pri ktorom je záujem, aby zostal v celospoločenskom vlastníctve, o ktorý neprejavili
záujem organizácie a štátne podniky, prevedie organizácia na miestny národný výbor, v územnom
obvode ktorého sa taký národný majetok nachádza. Právo hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou
sa prevedie vždy na okresný (mestský) 21) národný výbor. Ak národný výbor má proti prevodu

práva hospodárenia námietky, postupuje sa podľa § 5 .

143. Podľa § 12 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. prevody práva hospodárenia s národným majetkom sa
uskutočňujú medzi organizáciami navzájom a medzi organizáciami a štátnymi podnikmi hospodárskymi

zmluvami odplatne, pokiaľ právny predpis neustanovuje inak alebo pokiaľ sa organizácie výnimočne
nedohodnú na bezodplatnom prevode.

144. Podľa § 12 ods. 3 vyhlášky č. 119/1988 Zb. písm. c, d, bezplatne sa prevádza právo
hospodárenia s národným majetkom vždy, keď predmetom prevodu je právo hospodárenia k

nehnuteľnostiam prevádzaným národnému výboru pre ich odovzdanie do trvalého užívania podľa § 10
a k nehnuteľnostiam, pri ktorých je záujem, aby zostali v celom spoločenskom vlastníctve a prevádzajú
sa podľa § 8 ods. 2.

145. V zmysle odsekov 4-6 citovaného zákonného ustanovenia je zrejmé, že organizácie sú povinné

takýto prevod uskutočniť, avšak len k nehnuteľnostiam, ktoré sú určené na zastavanie platnou územnou
dokumentáciou a na tieto účely nesmie byť prevedené právo hospodárenia k poľnohospodárskej pôde.
Avšak platná územná dokumentácia neexistovala v čase údajného uzavretia hospodárskej zmluvy takže
nemohlo k takémuto prevodu dôjsť.

146. Podľa § 12 ods. 4 vyhlášky č. 119/1988 Zb. organizácie sú povinné na žiadosť organizácie alebo
štátneho podniku uzavrieť hospodársku zmluvu o prevode práva hospodárenia k nehnuteľnostiam
určeným právoplatným územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu, a to do 30 dní odo dňa, keď
organizácia o prevod práva hospodárenia k uvedenému národnému majetku požiadala.

147. Podľa § 12 ods. 5 vyhlášky č. 119/1988 Zb. organizácie sú povinné na žiadosť národného výboru,
prípadne organizácie určenej zabezpečiť investorskú činnosť, uzavrieť v lehote ustanovenej v odseku
4 hospodársku zmluvu o prevode práva hospodárenia k nehnuteľnostiam určeným územnoplánovacou
dokumentácioualeboúzemnoplánovacímipodkladmipresústredenúbytovúvýstavbualeboschváleným
zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov.

148. Podľa § 12 ods. 6 vyhlášky č. 119/1988 Zb., na žiadosť okresného (mestského) národného
výboru, v územnom obvode ktorého sa nachádza pozemok určený právoplatným územným
rozhodnutím pre investičnú výstavbu, inej socialistickej organizácie než štátnej sú organizácie
povinné uzavrieť v lehote ustanovenej v odseku 4 hospodársku zmluvu o prevode práva hospodárenia 32)
k tomuto pozemku s príslušným národným výborom. . Na účely uvedené v odsekoch 4
až 6 sa nesmie
previesť právo hospodárenia k poľnohospodárskej pôde.( ods. 7 ).

149. Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. prevody vlastníctva národného majetku na iné
socialistické organizácie než štátne sa uskutočňujú hospodárskymi zmluvami.150. Podľa § 14 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb. prevody vlastníctva národného majetku sú odplatné
za cenu podľa cenových predpisov. Bezodplatne možno previesť vlastníctvo národného majetku, ak tak
ustanovuje právny predpis alebo ak bezodplatnosť tohto prevodu je v spoločenskom záujme.

151. Podľa § 14 ods. 8 písm. e) vyhlášky č. 119/1988 Zb. pozemky s výnimkou poľnohospodárskej pôdy
a lesných pozemkov môžu byť predmetom prevodu vlastníctva iba, ak je pozemok územnoplánovacími
podkladmi alebo podľa právoplatného územného rozhodnutia určený na pripojenie k pozemku vo
vlastníctve iného právneho subjektu pre investičnú výstavbu alebo individuálnu bytovú výstavbu, ...

152. Podľa § 31 ods. 2 vyhlášky č. 119/1988 Zb. štátne podniky sú povinné za podmienok ustanovených
v § 12 ods. 4 až 7 uzavrieť zmluvu o prevode práva hospodárenia k nehnuteľnostiam.

153. Podľa § 32 vyhlášky č. 119/1988 Zb. rozpočtovým a príspevkovým organizáciám môžu riadiace
alebo spravujúce orgány určiť, v ktorých prípadoch je na účinnosť zmlúv o nadobúdaní vecí do

celospoločenského vlastníctva, o prevodoch práva hospodárenia s národným majetkom a o prevodoch
vlastníctva národného majetku potrebné ich schválenie,

154. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku, podnik hospodári s majetkom v
socialistickom celospoločenskom vlastníctve, ktorých tvoria veci a majetkové práva.

155. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 88/1988 Zb. podnik má právo a povinnosť tento majetok v socialistickom
celospoločenskom vlastníctve držať, užívať ho, nakladať s ním, chrániť ho a rozmnožovať v záujme
dosahovania čo najlepších hospodárskych výsledkov a plného uspokojovania potrieb socialistickej
spoločnosti. Majetok môže byť podniku odňatý iba v prípadoch ustanovených zákonom, a v zásade za

odplatu.

156. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 88/1988 Zb. vnútorná organizácia podniku a organizácia vnútorného
riadenia je vo výhradnej pôsobnosti podniku.

157. Podľa § 5 ods. 2 zákona č. 88/1988 Zb., vnútornú organizáciu podniku upravuje organizačný
poriadok, prípadne iný vnútropodnikový organizačný predpis.

158. Podľa § 5 ods. 3 zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku, ak sa člení podnik na výrobno-
organizačné jednotky, môže organizačný poriadok sformulovať rozsah, v ktorom vystupuje výrobno-

organizačná jednotka v právnych vzťahoch menom podniku. Právne úkony tak činí jej vedúci, prípadne
ďalší pracovníci určení Organizačným poriadkom, prípadne iným vnútropodnikovým Organizačným
poriadkom.

159. Podľa § 25 zákona č. 88/1988 Zb. o štátnom podniku koná riaditeľ ako štatutárny orgán. Môže síce

určiť po prejednaní v rade (§26) z radu pracovníkov svojho zástupcu, ale ktorý ho zastupuje len v čase
jeho neprítomnosti v plnom rozsahu a tento sa zapisuje do podnikového registra (v tejto súvislosti treba
poukázať na ustanovenie § 108 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka).

160. Podľa § 45 ods. 1, tretia a štvrtá veta zákona č. 69/1967 Zb. predseda národného výboru zastupuje

národný výbor navonok. Predsedu zastupuje podpredseda národného výboru alebo iný člen rady
poverený národným výborom.

161. Vzhľadom na znenie zmluvy , zámer ňou sledovaný je nutné uzavrieť ,že v zmluve ide o prevod
správy národného majetku a to mimo obvyklého hospodárenia. Je zrejmé, že MNV nenakupuje ,

nenadobúda a nehospodári s poľnohospodárskou pôdou , určenou na pestovanie poľnohospodárskych
plodím a poľnohospodárskej prvovýrobe ,vrátane s ňou súvisiacich služieb ako so svojim hlavným
predmetom činnosti, ako jeho obvyklou činnosťou. Nie je to v zmysle zákona o národných výboroch a
v zmysle dvojkoľajnosti štátnej správy jeho účelom.

162. Takúto pôdu mohol nadobudnúť MNV iba mimo obvyklého hospodárenia. Avšak podmienkou
v takom prípade bolo, že táto pôda je nadbytočná a s ňou hospodáriaci subjekt ju pre svoje účely
nepotrebuje a rozhodol o tom / o nadbytočnosti a neupotrebiteľnosti / v predpísanom konaní. Je ale
evidentné, že v danom prípade o takú pôdu nešlo, prevádzateľ bol na hospodárenie s takou pôdouurčený , pôdu potreboval a využíval a predpísaným postupom nerozhodol o tom, že ju nepotrebuje.
Opak bol práve pravdou..Právny úkon bol naviac v zmysle § 24 ods. 3 Hospodárskeho zákonníka aj
hospodársky neodôvodnený .

163. Podľa § 7 ods. 1 vyhlášky prebytočným je národný majetok, ktorý organizácia trvale nepotrebuje
na plnenie svojich úloh. Za prebytočnú sa považuje časť majetku, ktorá presahuje rozsah primeraný
potrebám organizácie. (2) Neupotrebiteľným je národný majetok, ktorý pre svoje úplné opotrebovanie
alebo poškodenie, zastaranosť alebo nehospodárnosť v prevádzke nemôže už slúžiť svojmu účelu. Za

neupotrebiteľné základné prostriedky sa považujú aj budovy a stavby, ktoré nemožno premiestniť a ktoré
treba odstrániť v dôsledku plánovanej výstavby, prestavby alebo rozšírenia objektu. (3) O prebytočnosti
alebo neupotrebiteľnosti národného majetku aj o spôsobe naloženia s ním písomne rozhoduje vedúci
organizácie alebo ním písomne poverený iný vedúci pracovník organizácie, prípadne na návrh ním
zriadenej komisie ako poradného orgánu. K rozhodnutiu o prebytočnosti alebo neupotrebiteľnosti
národného majetku sa musí dodatočne pripojiť doklad o tom, ako sa s majetkom naložilo.

164. Je ale zrejmé, že riaditeľ podniku a ani samostatnej organizačnej jednotky Ing. Žíhal o
neupotrebiteľnosti predmetného majetku nerozhodol, nikoho na to písomne nepoveril a ani nezriadil
komisiu a nevydal následne žiadne také rozhodnutie a dodatočne sa mu ani nedokladovalo, ako bolo
s majetkom naložené...

165. A ďalej, podľa § 8 citovanej vyhlášky sa musel dodržať aj ďalší postup, a to musel sa preukázateľne
ponúknuť organizáciám a štátnym podnikom a až keď tieto neprejavili záujem, avšak bol záujem, aby
zostal v celospoločenskom vlastníctve, tak až vtedy mohlo byť právo hospodárenia s takým prebytočným
nehnuteľným národným majetkom prevedené organizáciou na miestny národný výbor, v územnom

obvode ktorého sa taký národný majetok nachádza. Právo hospodárenia s poľnohospodárskou pôdou
sa prevedie vždy na okresný (mestský) 21) národný výbor. !!!

166. Avšak, keďže išlo, ako súd zdôrazňuje, o poľnohospodársku pôdu, MNV P. I. v takomto prípade
nemohla vôbec podľa tohto ustanovenia vyhlášky takú pôdu nadobúdať, prevod správy k takému

majetku bol v zmysle zákona možný len na ONV Poprad, ako príslušný Okresný národný výbor /
ONV /. Teda zmluva bola uzavretá so zakázaným subjektom, teda contra lege . Je teda už z
tohto dôvodu prioritne neplatná. Nešlo jednoznačne v zmluve ani o postup predpokladaný § 10
vyhlášky, hoci ak by tomu tak bolo, v tom prípade mohlo ísť o bezplatné prevod pre špecifické účely
predpokladané v § 10 citovanej vyhlášky do trvalého užívania - nešlo o prevod hospodárenia, o

ten by išlo ,ak by o to Slovosivo požiadal ONV v územnom obvode ktorého sa nachádza pozemok
určený právoplatným územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu, inej socialistickej organizácie
než štátnej , vtedy by sú organizácia bola povinná uzavrieť v lehote ustanovenej v odseku 4 hospodársku zmluvu o
prevode práva hospodárenia ) k tomuto pozemku s príslušným národným výborom. , avšak podľa ods.

7 § 10 vyhlášky by opäť nemohlo ísť o poľnohospodársku pôdu, lebo ne také účely sa nesmie previesť
právo hospodárenia k poľnohospodárskej pôde.
167. S poukazom na § 12 citovanej vyhlášky tak zreteľné vyplýva záver, že národné výbory podľa
vyhlášky i Hospodárskeho zákonníka nemohli nadobúdať vlastníctvo . Ani z ustanovení §§ 30,31 a 35
citovanej vyhlášky iné závery neprichádzajú do úvahy ani osobitne u štátneho podniku.

168. Podľa § 24 Hospodárskeho zákonníka je neplatný právny úkon, ak je v rozpore s právnymi
predpismi, alebo ich účel obchádzajú alebo sú v rozpore so zásadami hospodárskej politiky ČSSR
alebo ich plnenie je nemožné.. Neplatný právny úkon mohol byť aj z iných dôvodov, napr. že orgán
prekročil rozsah svojho oprávnenia ( § 21 ods. 3), zástupca prekročil rozsah svojho splnomocnenia ( §

22 ods. 2), právny úkon nebol vykonaný v predpísanej forme ( § 23 ), právny úkon nebol presný a
zrozumiteľný ( § 152 ods. 1 a pod. pritom podľa § 25 Hospodárskeho zákonníka bolo nutné vždy vykladať
právny úkon v súlade so záujmami celej spoločnosti na rozvoji národného hospodárstva a v súlade
s požiadavkami súdružskej spolupráce. Na to nadväzuje aj ustanovenie článku X. Hospodárskeho
zákonníka, podľa ktorého pri riadení a hospodárskej činnosti socialistických organizácií, najmä tiež

pri ich vzájomnej spolupráci , nesmú byť uplatňované na úkor celospoločenských záujmov záujmy
rezortné , podnikové alebo miestne. Všetky ustanovenia zákonníka musia byť uskutočňované tak, aby
bol zaisťovaný predovšetkým záujem celej spoločnosti.169. Z vyššie uvedeného vyplýva, že neplatný právny úkon je sporná hospodárska zmluva aj preto,
lebo jej zmysel nie je jasný, prejav vôle možno vykladať ako úplne nepresný a nezrozumiteľný a
keďže sledoval nepochybne výlučne iba miestne záujmy, jednoznačne bol aj v rozpore so zásadami

hospodárskej politiky štátu a pri uprednostnení miestnych záujmov na záujmami celej spoločnosti.
Nepresný a nezrozumiteľný bol preto, lebo ako dôvod uzavretia takej hospodárskej zmluvy zmluva
uvádza spoločenský záujem obce na ďalšiu výstavbu v zmysle § 14 ods. 8 písm. e) vyhl. č. 119/ 1988
Zb. a to, že právo hospodárenia s národným majetkom prevádza podľa § 14 ods. 2 uvedenej vyhlášky
bezodplatne. Tieto skutočnosti podľa zákona zmluva musela obsahovať, no uvádzané dôvody sú také

dôvody, ktoré sú spojené výlučne s prevodom vlastníctva národného majetku hospodárskou zmluvou,
čo je zásadne niečo iné. To potom pri forme zmluvy na predtlačenom formulári, ktorý obsahuje obe
možnosti prevodu majetku - prevod správy i vlastníctva vyvoláva zmätenie a pochybnosti, o čo by
malo ísť. Ale ak by išlo o prevod vlastníctva, musela by tomu predchádzať žiadosť MNV - ale ako
súd v ďalšom vyvodzuje MNV nemohlo takým spôsobom nadobúdať a v takom prípade vlastníctvo-
to zistené nebolo a najmä, obec by musela mať v každom prípade nevyhnutne schválenú, minimálne

v čase prevodu územnoplánovaciu dokumentáciu, a táto zákonná podmienka naplnená nebola. Obec
takú dokumentáciu schválila až v roku 1999a ani nie na danom území. Išlo teda vedome o nepravdivý
dôvod na prevod majetku hospodárskou zmluvou, v rozpore so zákonom a zákon obchádzajúci. To je
zas ďalší dôvod neplatnosti.

170. Hospodársky zákonník nepoznal v danom čase žiadnu relatívnu neplatnosť, bol preto oprávnený
neplatnosti hospodársko právnych úkonov dovolať sa ktokoľvek.( napr. komentár k Hospodárskemu
zákonníku , k § 24 , Panorama Praha 1986 ). Tým sa zásadne líšil od Občianskeho zákonníka.

171. Okrem toho, výkladom zákona / § 20, 21, 22, 23 Hospodárskeho zákonníka, zákona o štátnom

podniku súd má za to, že nielen na strane jednej ako nadobúdateľa musel byť ONV Poprad, ale na strane
druhej , prevádzateľa mal byť štatutár štátneho podniku, čiže generálny riaditeľ, nie riaditeľ organizačnej
jednotky.. Aj to je dôvod neplatnosti. V zmluve nie je ani uvedené, keď N.. X. mal konať ako zástupca
síce lokálneho riaditeľa, že koná výslovne ako zástupca v zmysle § 23 Hospodárskeho zákonníka,
nemalo sa v zmluve uvádzať ako meno konajúceho meno riaditeľa, ktorý zmluvu nepodpisoval. Zákon

v predmetnom ustanovení ale s touto nezákonnosťou nespája následok jej neplatnosti..

172. Podľa § 44 Hospodárskeho zákonníka totiž na čele štátnej hospodárskej organizácie je
jediný vedúci (riaditeľ), ktorý riadi činnosť organizácie a koná v jej mene vo všetkých veciach. (2)
Riaditeľ rozhoduje vo veciach štátnej hospodárskej organizácie samostatne, pokiaľ rozhodnutie nie je

vyhradené nadriadenému orgánu. (3) Riaditeľa štátnej hospodárskej organizácie riadenej ministerstvom
vymenúva a z funkcie odvoláva príslušný minister po vyjadrení odborového zväzu; pri hospodárskych
organizáciách, ktoré nie sú priamo podriadené ministerstvu, patrí toto právo riaditeľovi nadriadenej
organizácie, pokiaľ si ho nevyhradil minister. Riaditeľa štátnej hospodárskej organizácie riadenej
národným výborom vymenúva a z funkcie odvoláva národný výbor po vyjadrení príslušného odborového

orgánu.

173. Podľa § 45 Hospodárskeho zákonníka, ak sa štátna hospodárska organizácia člení na závody,
môže jej riaditeľ so súhlasom nadriadeného orgánu určiť, ktoré závody sa zapíšu do podnikového
registra ako odštepné závody; vedúci odštepného závodu je oprávnený robiť v mene organizácie všetky

právne úkony týkajúce sa závodu.

174. Podľa § 46 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka vnútornú organizáciu jednotlivých štátnych
hospodárskych organizácií, prípadne ich organizačných jednotiek upravujú ich organizačné poriadky,
ktoré vydáva podľa zásad určených v štatútoch, prípadne vo vykonávacích alebo osobitných predpisoch

vedúci organizácie.

175. Vzhľadom na toto ustanovenie a ustanovenie § 212 Hospodárskeho zákonníka tak súd dôvodí,
že štatút nemohol v rozpore s týmto ustanovením zákona určiť inú osobu ako riaditeľa na vykonávanie
všetkých právnych úkonov v mene organizácie. Taká osoba mohla konať len na základe písomnej plnej

moci podľa § 22 Hospodárskeho zákonníka. A osoba konajúca za odovzdávateľa takú písomnú plnú
moc nemala / a ako sa uvádza v skutkových dôvodoch, plnú moc, ktorá bola predložená, bol zrejmý
falzifikát.176. Podľa čl. III. Hospodárskeho zákonníka, bod. 2 , koncernové podniky a koncernové účelové
organizácie k majetku, s ktorým hospodária, vykonávajú vo svojom mene a v rozsahu svojej spôsobilosti

nadobúdať práva a zaväzovať sa právo hospodárenia; vo svojom mene robia aj právne úkony týkajúce
sa tohto majetku.

177. Ustanovenie §1 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. v znení účinnom do 30.4.1990 uvádza :
Táto vyhláška upravuje podmienky nadobúdania vecí zmluvou do socialistického celospoločenského

vlastníctva (ďalej len "celospoločenské vlastníctvo"), právo hospodárenia s národným majetkom a
nakladanie s pohľadávkami a inými majetkovými právami 1) štátnych hospodárskych organizácií,
rozpočtových organizácií a iných štátnych organizácií 2) (ďalej len "organizácia").(2) Vyhláška
ďalej upravuje podmienky nadobúdania vecí do celospoločenského vlastníctva štátnymi podnikmi,
podmienky pri prevodoch vlastníctva k veciam v národnom majetku štátnymi podnikmi, podmienky
pri prevodoch práva hospodárenia k nehnuteľnostiam určeným územnoplánovacou dokumentáciou,

prípadne územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu iných organizácií a k pozemkom určeným pre
individuálnu bytovú výstavbu a nakladanie s pohľadávkami štátnych podnikov. (3) Táto vyhláška sa
nevzťahuje na nadobúdanie vecí do celospoločenského vlastníctva, na prevody práva hospodárenia a
prevody vlastníctva národného majetku, ku ktorým dochádza v rámci obvyklého hospodárenia. 3) .

178. Z uvedeného znenia § 1 je zrejmé, že vyhláška sa vzťahovala na predmetný prevod práva
hospodárenia a to tak z deklarovaného dôvodu prevodu správy, ako aj preto, že nešlo o prevod
hospodárenia v rámci obvyklého hospodárenia, ktorý § 67 vtedy platného Hospodárskeho zákonníka
definoval ako prevody práva hospodárenia s národným majetkom medzi štátnymi organizáciami, ku
ktorým dochádza pri plnení záväzku dodať výrobky, vykonať práce alebo poskytnúť iné plnenie v rámci

vymedzeného predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním (obvyklé hospodárenie), a pre ktoré platia
ustanovenia tohto zákona a vykonávacích predpisov o príslušných druhoch hospodárskych záväzkov.

179. Ustanovenie § 4 ods.1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. v znení účinnom do 30.4.1990 uvádza, že právo
hospodárenia s vecami, ktoré sú súčasťou národného majetku (ďalej len "národný majetok"), patrí tej

organizácii, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých národný majetok slúži, pokiaľ nie je touto
vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak. (2) Národné výbory, prípadne organizácie nimi
riadené alebo spravované, majú právo hospodárenia s nehnuteľným národným majetkom, ktorý neslúži
na plnenie ich úloh, pri ktorom však spoločenský záujem vyžaduje, aby zostal v celospoločenskom
vlastníctve pre budúce úlohy.

180. Z uvedeného znenia tak vyplýva, že iba Slovosivo, š.p. Bratislava malo právo hospodáriť s
národným majetkom, ktorý slúžil na plnenie jeho úloh, v tomto prípade poľnohospodárskou výrobou /
nakoniec išlo o pozemky určené pre poľnohospodárstvo a rovnaký účel mali aj jeho stavby na nich .
S tým korešponduje znenie § 18 Hospodárskeho zákonníka, podľa ktorého socialistické organizácie

môžu nadobúdať práva a zaväzovať sa, len pokiaľ to nie je v rozpore s plnením ich spoločenských úloh.
Nuž, predmetný úkon / hospodárska zmluva bola v rozpore s plnením ich spoločenských úloh, na čo bol
zriadený a aj v rozpore s § 6 predmetnej vyhlášky, povinnosťami právnym predpisom naň kladeným.

181. Vyhláška v § 6 stanovuje základné povinnosti organizácií pri hospodárení s národným majetkom

tak, že organizácie sú povinné hospodáriť s národným majetkom so starostlivosťou riadneho hospodára
sú povinné najmä: a) národný majetok zistiť, spísať, oceniť, pokiaľ nie je ustanovené inak, 18) a
viesť v predpísanej evidencii podľa osobitných predpisov, b) starať sa o údržbu národného majetku
a vykonávať jeho opravy, c) starať sa o využívanie národného majetku na plnenie úloh a nakladať s
ním v súlade s týmito úlohami, d) chrániť národný majetok pred rozkrádaním, poškodením, zničením,

stratou alebo zneužívaním, e) využívať právne prostriedky na ochranu národného majetku, chrániť
právo hospodárenia s národným majetkom proti neoprávneným zásahom, včas uplatňovať právo na
náhradu škody proti tým, ktorí za škodu zodpovedajú, a uplatňovať právo na vydanie neoprávneného
majetkového prospechu proti tomu, kto ho na úkor organizácie získal.

182. Z uvedeného zas vyplýva, že ani údajný prevodca a ani nadobúdateľ si také povinnosti vôbec
neplnili. Pritom aj podľa Čl. V. Hospodárskeho zákonníka všetky socialistické organizácie boli povinné
starať sa o to, aby majetok v socialistickom spoločenskom vlastníctve plne, účelne a hospodárnevyužíval, stále rozmnožoval a všemožne chránil., čomu postup vyjadrený spornou hospodárskou
zmluvou odporoval..

183. Rovnako z tohto ustanovenia § 4 vyhlášky je daný záver, že národné výbory nie pre účely
vyhlášky socialistickými organizáciami, keďže sú špeciálne uvedené vo vyhláške a majú iný štatus,
čo nakoniec vyplýva aj zo znenia § § 14 Hospodárskeho zákonníka. podľa ktorého socialistickými
organizáciami sú štátne podniky, štátne hospodárske organizácie, rozpočtové a iné štátne organizácie,
družstevné organizácie, spoločenské organizácie, ako aj iné organizácie, ktorých činnosť prispieva k

rozvoju socialistických vzťahov. .Socialistické organizácie sú právnickými osobami.

184. Národné výbory majú síce právo za určených podmienok na hospodárenie s nehnuteľnosťami v
národnom majetku, ktorý neslúži na plnenie ich úloh, ale len vtedy , ak spoločenský záujem vyžaduje,
aby ostal v celospoločenskom vlastníctve pre budúce úlohy.

185. A podľa § 347 ods. 1 Hospodárskeho zákonníka , hospodárska zmluva o prevode práva
hospodárenia s národným majetkom mimo obvyklého hospodárenia (§ 68) musí obsahovať: a) určenie
prevádzaného majetku, b) určenie dňa prevodu, c) výšku odplaty alebo dohodu o bezplatnosti prevodu;
to však neplatí, pokiaľ je prevod podľa právneho predpisu bezplatný. (2) Hospodárska zmluva o prevode
práva hospodárenia s národným majetkom vzniká dohodou organizácií o náležitostiach uvedených v

odseku 1. (3) V hospodárskej zmluve sa ďalej uvedú: a) názvy orgánov oprávnených dať súhlas na
prevod, pokiaľ je taký súhlas potrebný podľa právneho predpisu, b) hodnota prevádzaného majetku
podľa účtovníckych údajov, c) dôvod prevodu, d) práva a záväzky súvisiace s prevádzaným majetkom,
pokiaľ sa súčasne prevádzajú..(5) Právo hospodárenia prechádza dňom učeným v zmluve. (6) Právny
predpis môže ustanoviť, v ktorých prípadoch sa na účinnosť zmluvy vyžaduje súhlas príslušných

orgánov; môže tiež ustanoviť, kedy sú organizácie povinné zmluvu uzavrieť.

186. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že došlo len k chybe v písaní a správne malo byť uvedené v hospodárskej
zmluve ustanovenie § 4 ods. 2 vyhlášky, nie § 14 ods. 2 vyhlášky, tak s týmto argumentom nemožno
súhlasiť, ako súd už vyššie uviedol V zmluve je výslovne citované ustanovenie § 14 ods. 2 vyhlášky,

ktoré upravuje odplatnosť/bezodplatnosť prevodu vlastníctva národného majetku a je uvedené v bode
3 zmluvy, ktorý pojednáva o odplatnosti/bezodplatnosti prevodu. V bode 4 zmluvy, kde sa mal uviesť
dôvod prevodu, je zasa citácia § 14 ods. 8 písm. e) vyhlášky, ktorý upravuje dôvod prevodu vlastníctva
- určenie pozemku na investičnú výstavbu alebo individuálnu bytovú výstavbu.

187.Navyše§4vyhláškyupravujevšeobecnepríslušnosťnaprávohospodáreniasnárodnýmmajetkom
a nesúvisí s prevodmi či už práva hospodárenia alebo vlastníctva
k národnému majetku. Prevody práva hospodárenia a vlastníctva národného majetku upravujú
ustanovenia § 12 až § 14 vyhlášky.

188. Žalovaný v bode 6 vyjadrenia zo dňa 18.6.2018 poukazoval na ustanovenie § 22 ods.
2 Hospodárskeho zákonníka s použitím prechodného a záverečného čl. III. ods. 1 Hospodárskeho
zákonníka účinného od 1.5.1990 a uvádza, že z dôvodu neurčitosti a nezrozumiteľnosti právneho úkonu
je právny úkon neplatný iba relatívne, pričom vznáša námietku premlčania.

189. Ako už skôr bolo uvedené, podľa čl. III ods. 1 Hospodárskeho zákonníka počas trvania doterajších
výrobných hospodárskych jednotiek sa za orgán hospodárskeho riadenia považuje aj generálne
riaditeľstvo trustu voči podriadeným národným podnikom a účelovým organizáciám, odborový podnik
voči pridruženým národným podnikom, prípadne účelovým organizáciám a koncern voči koncernovým
podnikom, prípadne koncernovým účelovým organizáciám (zavedený zákonom č. 98/1988 Zb., s

účinnosťou k 1.7.1988).

190. Uvedené ustanovenie čl. III. ods. 1 Hospodárskeho zákonníka sa tak zjavne netýka relatívnej
neplatnosti právneho úkonu.

191. Podľa čl. IV ods. 1 Hospodárskeho zákonníka, ktorý bol zavedený zákonom č. 103/1990 Zb.
s účinnosťou k 1.5.1990, ustanoveniami tohto zákona (zákona č. 103/1990 Zb.) sa spravujú i právne
vzťahy vzniknuté pred 1. májom 1990; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva z nich vzniknuté pred
1. májom 1990 sa však spravujú doterajšími predpismi.192. Poukazujúc na uvedené ustanovenie, na platnosť právneho úkonu nemožno aplikovať „nové“
ustanovenia právneho predpisu , pri takom posudzovaní nejde o nepriamu retroaktivitu, ktorú

zákonodarcaurčilslovami,žesatýmustanovenímspravujúajprávnevzťahyvzniknuvšiepred1.5.1990,
avšak priama retroaktivita, ktorá je v právnych štátoch vylúčená v ustanovení ostala a to v znení,
že vznik právnych vzťahov a práva z nich sa posudzujú podľa dovtedajšej úpravy pred novelizáciou.
(zákaz retroaktivity). V danom prípade platnosť hospodárskej zmluvy je preto nutné výlučne posudzovať
podľa predpisov platných ku údajnému dňu vzniku právneho vzťahu, t.j. k 12.2.1990 a nie podľa novely

Hospodárskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 103/1990 Zb. s účinnosťou od 1.5.1990 (nemožno
tak aplikovať „nové“ ustanovenie § 22 ods. 2 Hospodárskeho zákonníka po novele vykonanej zákonom
č. 103/1990 Zb.).

193. Pokiaľ na základe predloženej hospodárskej zmluvy malo dôjsť medzi uvedenými organizáciami k
prevodu práva hospodárenia, tak štátny podnik mohol uzavrieť zmluvu o prevode práva hospodárenia

k dotknutým parcelám len za podmienok uvedených v § 12 ods. 3 písm. a), c), d), a ak by nešlo o
poľnohospodársku pôdu, tak aj podľa § 4 až 7 vyhlášky (ď § 31 ods. 2 vyhlášky).

194. Ustanovenia § 12 ods. 4 až 7 vyhlášky, v spojení s § 68 Hospodárskeho zákonníka k prevodu
práva hospodárenia zo strany štátneho podniku k nehnuteľnostiam vyžadovali, aby išlo o nehnuteľnosti

určené právoplatným územným rozhodnutím pre investičnú výstavbu alebo o nehnuteľnosti určené
územnoplánovacou dokumentáciou alebo územnoplánovacími podkladmi pre sústredenú bytovú
výstavbu alebo schváleným zoznamom pozemkov na výstavbu rodinných domčekov.

195. V konaní bolo preukázané, že nebolo vydané právoplatné územné rozhodnutie pre investičnú

výstavbu na parcele č. X/X, k. ú. P. I., alebo aby bola schválená územnoplánovacia dokumentácia, ktorá
by určovala uvedenú parcelu pre sústredenú bytovú výstavbu, resp. aby predmetná parcela bola určená
na výstavbu rodinných domčekov (najmä čo sa týka sporných parciel).

196 Záväznou je schválená územnoplánovacia dokumentácia a nie ešte len jej návrhy, koncepty a

pod., ktoré môžu byť pripomienkované, zmenené, vylúčené a pod. Až na základe schválenej
územnoplánovacej dokumentácie sú nehnuteľnosti určené na konkrétny účel.

197. V roku 1990 P. I. nemala schválenú žiadnu územnoplánovaciu dokumentáciu, čo uviedli viacerí
svedkovia , vyplýva to z dokazovania Územný plán obce P. I. bol schválený až 26.6.1999 (č.l.

296,366-370), pričom je evidentné, že nič také, čo malo byť dôvodom spornej hospodárskej zmluvy
v obci nestavali ani v ďalších 10 - tich rokoch. O tom svedčí aj potvrdenie Krajského stavebného
úradu Prešov zo dňa 5.5.2005, ako aj výpis z uznesenia obecného zastupiteľstva vo P. I. zo dňa
26.6.1999. A ani podľa uvedeného schváleného územného plánu obce parcela č. X/X nebola ani
určená na sústredenú bytovú výstavbu, resp. na výstavbu rodinných domčekov. Svedčí o tom aj reálny

stav v teréne, pretože ani k dnešnému dňu nie je na predmetnej parcele realizovaná bytová výstavba,
resp. výstavba rodinných domčekov (najmä čo sa týka sporných parciel). Na uvedenej parcele sa ešte
nachádzali budovy riaditeľstva štátneho podniku, betonárka a oblúková hala (stavebné stredisko).

198. Podľa § 12 ods. 4 a 5 vyhlášky sa prevody práva hospodárenia vykonávali na žiadosť organizácie,

resp.národnéhovýboru.Anitakátožiadosťvkonanípreukázanánebola.Anizdokumentácievtedajšieho
MNV vo P. I. (listiny zo štátneho archívu) takýto úmysel absolútne nevyplýva.

199.Nakladaťtaksmajetkom,akobolorealizovanézmluvoubolomožnétedalenakbyišlooprebytočný
majetok, ale to mohol byť účastníkom zmluvy len ONV, nie MNV, tak ako súd už konštatoval. V danom

prípade nemohlo ísť o nakladanie s takým, prebytočným majetkom, lebo neboli splnené zákonné
podmienky nakladania s prebytočným majetkom.

200. Pokiaľ ide o podpisy na spornej hospodárskej zmluve, s poukazom na vyššie citované ustanovenia
právnych predpisov a Organizačný poriadok štátneho podniku zo dňa 8.6.1989 (bod 18. a 62. poriadku)

za štátny podnik bol oprávnený podpísať hospodársku zmluvu vedúci vnútornej organizačnej jednotky,
v danom prípade riaditeľ VVJ P. I. N.. Ž. (takto to je uvedené aj v hospodárskej zmluve pri pečiatke
š.p.), ktorý nebol v tom čase dlhodobo mimo pracoviska, čo preukazovali zápisnice z porád z tohto
obdobia a potvrdil to aj N.. Ž. osobne vo svojej svedeckej výpovedi (N.. Ž. odchádzal na kúpeľnú liečbuaž 1.3.1990). Z týchto zápisníc, ako aj ďalších listín, ktoré sú obsahom súdneho spisu a svedeckej
výpovede N.. Ž. zároveň vyplýva, že žiaden prevod parcely č. X/X, na ktorej sa nachádzalo riaditeľstvo
VVJ P. I. nebol zo strany štátneho podniku zamýšľaný, nie je žiadna zmienka o nejakom prevode, príp.

o zmene využitia pozemku, pritom na poradách sa prerokovávali všetky veci, týkajúce sa tejto vnútornej
organizačnej jednotky a v danom prípade nešlo o bežnú vec. N.. Ž. vo svojej výpovedi uviedol, že takúto
zmluvu nepodpísal a nemá ani vedomosť, aby takáto hospodárska zmluva bola uzatvorená.

201. Podľa bodu 18. Organizačného poriadku zo dňa 8.6.1989 pracovníci štátneho podniku sú

oprávnení vykonávať menom štátneho podniku právne úkony potrebné pre splnenie im zverených
pracovných úloh v rozsahu stanovenom v pracovnej náplni. Keďže N.. X. boli zverené pracovné úlohy vo
funkcii ekonomického námestníka, tak iba v tomto rozsahu bol oprávnený vykonávať aj právne úkony.,
nemohol robiť právne úkony v mene organizácie svojvoľne, obchádzajúc štatutára a mimo svojej náplne
práce.

202. Poverenie generálneho riaditeľa, aj keby nebolo súdom zhľadané za falzifikát, nie je príkazným
listom riaditeľa štátneho podniku na vykonávanie právnych úkonov v mene štátneho podniku - na
podpisovanie akýchkoľvek hospodárskych zmlúv pre uvedenú organizačnú jednotku (tak ako to
tvrdí žalovaný). Takýto rozsah oprávnenia z tohto poverenia nevyplýva. Oprávnenie na uzatváranie
hospodárskych zmlúv je v tomto poverení výslovne viazané na funkciu ekonomického námestníka

uvedenej organizačnej jednotky.

203. Vo funkcii riaditeľa VVJ P. I. bol trvale bez prerušenia potvrdený N.. Ž. a ako riaditeľ (vedúci)
vnútornej organizačnej jednotky riadil a zodpovedal za celú činnosť tejto jednotky. Ako riaditeľ VVJ
vykonával aj právne úkony menom štátneho podniku, týkajúce sa uvedenej organizačnej jednotky, a on

teda oprávnený uzatvoriť spornú hospodársku zmluvu bol N.. Ž. (ak už opomenieme, že by to mal byť
sám generálny riaditeľ štátneho podniku, vzhľadom na povahu právneho úkonu.). Zo žiadnych listín ani
nevyplývalo, aby bola N.. Ž. ako riaditeľovi VVJ vyslovená v tom čase nedôvera.

204. V tejto súvislosti, čo sa týka oprávnenia tajomníka MNV na podpisovanie právnych úkonov v

mene MNV, z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona č. 69/1967 Zb. vyplýva, že oprávnenie na podpisovanie
zmlúv v mene národného výboru patrilo predsedovi národného výboru, ktorý zastupoval národný
výbor navonok. Predsedu mohol zastúpiť podpredseda národného výboru alebo iný člen rady poverený
národným výborom.

205. Citovaný zákon neuvádza, že podpredseda národného výboru alebo iný člen rady sú oprávnení
robiť právne úkony v mene národného výboru „keď je to v hospodárskom styku obvyklé“. Zákon
č. 69/1967 Zb. výslovne uvádza, že bolo potrebné poverenie národného výboru. Keďže podľa
Hospodárskeho zákonníka sa pre platnosť zmlúv socialistických organizácií vyžadovala písomná forma,
tak pre poverenie bola potrebná písomná forma.

206. Na základe uvedeného, tajomník MNV vo P. I. T. V. ako člen rady mohol zastúpiť predsedu
MNV len pokiaľ bol poverený národným výborom. Žiadne písomné poverenie národného výboru pre
tajomníka MNV vo P. I. T. V. na podpisovanie zmlúv za MNV, resp. žiaden organizačný poriadok MNV, z
ktorého by vyplývalo pre tajomníka MNV oprávnenie podpisovať hospodárske zmluvy o prevode práva

hospodárenia síce v konaní predložené nebolo, ale to neznamená, že také poverenie nemal, nakoniec
predsedkyňa MNV vo svojej výpovedi uviedla, že na takú činnosť mu MNV poverenie skutočne udelilo.
A že tak podpisoval aj iné hospodárske zmluvy, že to bolo bežné, obvyklé nakoniec potvrdili aj ďalšie
zmluvy organizácií s MNV, ktoré predložil v konaní žalovaný, ktorými to preukazoval, že tajomník MNV
vo P. I. T. V. podpisoval také hospodárske zmluvy v mene národného výboru .k obsahu a forme týchto

zmlúv súd už vyjadril svoj názor, v tomto konaní nie je ale jeho úlohou sa zaoberať s ich náležitosťami
či platnosťou.

207. Súd tak otázku podpisovania zmlúv tajomníkom MNV uzavrel v tom zmysle, že ich podpisovať za
daných predpokladov mohol.

208. Na predloženej kópii hospodárskej zmluvy sa ďalej uvádza, že táto zmluva nepodlieha schváleniu
príslušných orgánov.209. Podľa bodu 62.4 písm. e) Organizačného poriadku štátneho podniku zo dňa 8.6.1989 (v spojení s §
5 zákona č. 88/1988 Zb.), riaditeľstvo štátneho podniku schvaľuje prevod národného majetku na iných.

210. Poukazujúc na uvedené, prevod podľa spornej hospodárskej zmluvy podliehal súhlasu riaditeľstva
SLOVOSIVO š.p. Bratislava. Obzvlášť ak išlo o parcely, na ktorých sa nachádzalo riaditeľstvo vnútornej
organizačnej jednotky - VVJ P. I. a stavebné stredisko štátneho podniku. Takýto súhlas v konaní
preukázaný nebol. A na zmluve sa nenachádzal a ani odkazom naň nebolo poukázané.

211. Na základe spornej hospodárskej zmluvy tak nikdy nemohlo dôjsť k platnému a účinnému prevodu
národného majetku, konkrétne aj parcely č. X/X, o výmere 30 404 m2 ktorej zodpovedajú sporné parcely,
na MNV vo P. I., teda k tomuto majetku MNV nemalo v čase účinnosti zákona o majetku obcí č. 138/1991
Zb. právo hospodárenia a nemohli predmetné parcely tak sa na základe zákona stať vlastníctvom obce.

212. Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, do vlastníctva obcí

prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľnosti patriacich orgánom miestnej
štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (zákon č. 369/1990 Zb.) právo
hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú.

213. Teda ani v dôsledku aj neplatnej a neúčinnej hospodárskej zmluvy nemohlo dôjsť a ani nedošlo k

prevodu práva hospodárenia ani vlastníctva) k parcele č. X/X, k. ú. P. I. zo štátneho podniku na vtedajšie
MNV vo P. I.. Obec P. I. nenadobudla na základe zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí vlastnícke právo
kuvedenejparcele,nakoľkovdanomprípadenebolisplnenézákonnépodmienkynaprechodvlastníctva
k nehnuteľnostiam zo strany štátu na obec. nakoniec majetok nebol ani v delimitačnom protokole a ani
v iných dokumentoch, ktorých realizáciu predmetný zákon v predpísanom postupe vyžadoval a súd už

skôr to už v tomto rozhodnutí popísal.

214.Právohospodáreniakpredmetnejparcelevykonávalštátnypodnik.Zodpovedaltomu vdokazovaní
predložený zápis či už v pozemkovej knihe (PK zápisnica č. 747, k. ú. P. I.), ako aj na LV č. XXX, k. ú.
P. I.. Nachádzalo sa tam riaditeľstvo vnútornej organizačnej jednotky a ďalšie stavby štátneho podniku,

stavebné stredisko - pozemok slúžil na plnenie úloh štátneho podniku.

215. Podľa ustanovení §§ 1, 17 a 22 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov prešla ex lége správa tohto štátneho
majetku na Slovenský pozemkový fond.

216. Štát vždy nakladal s týmto majetkom ako so svojim majetkom.. Obec a predtým MNV vo P. I.
nevykonávali žiadne právo hospodárenia k tomuto majetku, neviedli tento majetok v evidencii majetku
MNV, nikdy si neuplatňovali vlastníctvo k predmetnej parcele a aj k dňu rozhodnutia súdu je parcela č.
X/X stále zapísaná vo vlastníctve štátu (viď LV č. XXX, predtým LV č. XXX, k. ú. P. I.).

217. K veci súd podporne uvádza aj stanovisko Ministerstva pôdohospodárstva SR odboru
zakladateľských funkcií a majetkových vzťahov, ktoré bolo podané na základe žiadosti žalobcu. Úvodom
súd pripomína, že výklady či stanoviská ústredných štátnych orgánov štátnej správy sú takým istým
dôkazom, ako každý iný spise. Podľa zákona č. 575/2001 Zb. totiž nemá ministerstvo kompetenciu

podávať záväzné výklady právnych predpisov, aj s poukazom na čl. 2 ods. 2 ústavy Slovenskej republiky.

218. V stanovisku ministerstvo tiež uviedlo, že hospodárska zmluva č. 961/10/90 je podľa ich názoru
uzatvorená v rozpore s príslušnými ustanoveniami hospodárskeho zákonníka. Ustanovenie § 347
Hospodárskeho zákonníka upravuje obsah zmlúv o prevode správy národného majetku mimo obvyklého

hospodárenia. V hospodárskej zmluve nie sú uvedené názvy nadriadených orgánov oprávnených dať
súhlas na prevod správy národného majetku, hodnota prevádzaného majetku podľa údajov účtovnej
evidencie a dôvod prevodu správy. Chýbajú tiež podpisy a pečiatky nadriadených orgánov, bez ktorých
táto zmluva nemôže byť účinná. Podľa názoru ministerstva teda je neplatná a nie je spôsobilá
k prevodu správy národného majetku na Miestny národný výbor P. I.. Slovosivo, Šľachtiteľský a

semenársky podnik, š.p., Bratislava bol založený zakladacou listinou č. XXXX/XXXX-C. z 20. 12. 1988
a jeho zakladateľom bol Ministerstvo poľnohospodárstva a výživy SSR..V predmetnej zmluve je ako
riadiaci orgán uvedený Slovosivo š.p. Bratislava a odovzdávajúca organizácia Slovosivo, štátny podnik
Výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakarsky P. I.. Ministerstvo žiadny doklad o existencii samostatnéhoštátneho podniku so sídlom vo P. I. nenašlo. Uviedlo, že ak v čase podpisu hospodárskej zmluvy č. XXX/
XX/XX existoval samostatný š.p. Slovosivo, výskumný a šľachtiteľský ústav zemiakarsky P. I., tak potom
bol oprávnený k podpisu zmluvy iba riaditeľ N.. Ž.. V tejto súvislosti je poverenie na podpisové právo k

uzatváraniu hospodárskych zmlúv pre organizačnú jednotku Slovosivo, š.p., VŠÚZ VVJ P. I., odoslané
do vlastných rúk N.. H. X. podpísané N.. Q. B. 9.1.1990, iba snahou o odôvodnenie kompetencie k
podpísaniu hospodárskej zmluvy inou osobou než štatutárnym zástupcom odovzdávajúcej organizácie.
Toto poverenie podľa názoru ministerstva preukazuje tiež to, že Slovosivo, š.p. VŠÚZ VVJ P. I. bol len
organizačnou jednotkou Slovosiva, Šľachtiteľský a semenársky podnik, š.p. Bratislava. V takom prípade

bol oprávnený k podpísaniu predmetnej hospodárskej zmluvy za odovzdávajúcu organizáciu riaditeľ N..
B. a za príslušný orgán na schválenie zmluvy zástupca Ministerstva poľnohospodárstva a výživy SR.

. 219. Súd tak dospel po vykonanom dokazovaní a starostlivom vyhodnotení jednotlivých dôkazov tak
jednotlivo ako i v ich súhrne k záveru, že nikdy, a vôbec nie ani zákonne a vôbec už nie v rozhodnom
čase nedošlo k prevodu práva hospodárenia na národný výbor a v spore ide o majetok štátu, ktorý v

zmysle príslušných právnych predpisov bol a je v správe SPF a nikdy štátnu sféru neopustil, a jeho
vlastníkom sa za žiadnych okolností nemohol stať žalovaný.

220. Napriek tomu záverom možno súhlasiť s názorom a vyjadrením zástupkyne žalobcu, že v danom
prípade / ak by sa potvrdili skutočnosti tvrdené žalovaným - čo sa ale nestalo / štát nadobudol alebo

mohol nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam aj vydržaním. S týmto majetkom totiž
stále nerušene nakladal v dobrej viere, ako s majetkom štátu, nebol nikým rušený a môže si započítať
aj dobu oprávnenej držby štátneho podniku pred 1.1.1992. Tieto skutočnosti boli v rámci vykonania a
dokazovania preukázané a sú spomenuté v úvode zdôvodnenia rozhodnutia súdu. Čo sa týka vydržania
pozemkov štátom, ak by aj nebol od roku 1948 ich trvalým vlastníkom, tak vlastnícke právo by vydržal

aj po roku 1991. Ako už súd uviedol, žalovaný vyhlásil, že vlastníctvo si odvodzuje po svojom právnom
predchodcovi z roku 1993 s tým, že tento ich nadobudol najneskôr do roku 1970. Neuvádza sa v
tomto vyhlásení ani kto to bol, o koho sa malo jednať, či tento údajný právny predchodca užíval vôbec
predmetné parcely a ak áno, či ich užíval v dobrej viere. V tomto čase, teda tak v roku 1970 ako aj v
roku 1993 bol však formálnym vlastníkom podľa zápisov evidencie nehnuteľnosti (PKV XXX, LV XXX,

XXX) stále štát (resp. ako správca štátny semenársky podnik a jeho právni predchodcovia a po účinnosti
zákona č. 229/91 Zb. to bol zase SPF). Tento stav trval až do 21.12. 1999 resp. do januára 2000, kedy
na základe geometrického plánu č. XXX/XXXX N.. L. X. a spomínanej osvedčovacej listiny došlo v časti
pozemkov k zmene tohto stavu, kde si vlastníctvo k tam uvedeným nehnuteľnostiam uplatnil žalovaný a
až počas sporu sa žalobca dozvedel o údajnom prevode správy hospodárskou zmluvou predmetného

majetku na vtedajšie MNV a to 26.11.2002 na pojednávaní súdu z vyjadrenia žalovaného a jeho príloh.
Dovtedy nikto tento stav nespochybňoval a ani si neuplatňoval k predmetným parcelám vlastnícke a ani
iné právo a na nich ani nehospodáril a neužíval na účel, na ktorý boli určené. Štát, či už prostredníctvom
štátneho podniku alebo SPF nebol nikým pri nakladaní s parcelami rušený, ani obmedzovaný. Obec
P. I. si nikdy nenárokovala vlastnícke právo k predmetným parcelám, skôr naopak. Do roku 2002 /

26.11.2002 / teda žalobca nevedel o hospodárskej zmluve ani o tom, žeby si niekto nárokoval na tieto
štátne parcely, a prípadne, aj od údajného prevodu z 12.2.1990 uplynulo viac ako 10 rokov, pričom do
tej doby si štát, resp. žalobca mohol započítať aj čas, ktorú takto držalo predtým pozemky SLOVOSIVO.
Okolnosti daného prípadu objektívne preukazujú dobromyseľnosť štátu pri nakladaní nielen so spornými
parcelami ale s celou parcelou X/X ako takou, a ostatnými parcelami uvedenými v hospodárskej zmluve,

svedčia o tom aj listinné dôkazy, ktoré sú súčasťou spisu, najmä prevody, čo sa týka realizovania
hospodárskych zmlúv a kúpnych zmlúv, realizované zo strany štátu v rozhodnom období, a to či už zo
strany ŠP alebo SPF ako zákonného správcu. Nasvedčuje tomu aj konanie samotnej obce, ktorá nikdy
nenamietalavlastníctvoštátu, ktýmtopozemkovanicelejparceleX/Xneurobila,takanivrámcikonania.
Žalobca nemusel preukázať, že po roku 1990 má nový titul vstupu do dobromyseľnej a oprávnenej

držby, pretože sa o prevode nedozvedel, nebol nikým rušený a mal za to, že je vlastníkom stále a
nepretržite od roku 1948. Spĺňal aj predpoklad faktickej držby. Nie je pravdivé tvrdenie žalovaného,
že od uzavretia spornej hospodárskej zmluvy sa držby pozemku chopila obec ,ktorá na predmetnom
pozemku vykonávala aktivity tak ako ich mali opísať niektorí vypočutí svedkovia, to vôbec z dokazovania
nevyplýva. Možnože likvidovali počas tej doby nelegálnu skládku, ale parciel podľa spornej zmluvy sa

neuchopili a neužívali ich. To aj to svedčí o tom, že buď sa zmluva držala v tajnosti, alebo dovtedy vôbec
neexistovala, čo je podľa súdu reálnejšie a v takom duchu aj rozhodol... Obec rešpektovala stále právny
stav predmetných parciel uvedený v evidencii, veď napokon časť parcely ešte počas tejto doby odkúpilaod š.p., hoci tesne predtým ju mala údajne nadobudnúť a súhlasila s predajmi časti parciel, ktoré by tiež
mali byť obci, keď ich predával SPF ako vlastník.

221. Obec pritom nebola univerzálnym nástupcom MNV a jeho majetku, resp. toho, čo užíval a na
tomto mieste tiež súd pripomína, že hospodárske právo nepoznalo, na rozdiel občianskeho práva ani
v roku 1990, resp. do skončenia platnosti Hospodárskeho zákonníka vydržanie ( § 10 Hospodárskeho
zákonníka ). Nebolo možné ani občanovi vydržať vec z majetku v socialistickom vlastníctve a takú, ku
ktorej mala socialistická organizácia právo užívania podľa zvláštnych predpisov ( napr. zák. č. 123/1975

Zb.).

222. Daným odôvodnením poskytol rozsudok odpovede na všetky okolnosti, ktoré majú pre vec
podstatný význam a na ktoré poukazoval aj žalovaný. Jasne vyložil aj svoj myšlienkový postup, pričom
svoje závery skutkové aj právne primerane zdôvodnil v požadovanom rozsahu.

223. .Pod č. R 36/2015 ,publikovaného Uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Obdo V 1/2010
sa uvádza , že: " v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov, stručne a výstižne
vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané, a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a
akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy, a posúdi zistený
skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd však nemusí dať odpoveď na všetky

otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípade
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých
detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Iba takéto rozhodnutie je

preskúmateľné a účastníkom umožňuje poznať postup súdu."

224. V odôvodnení tohto rozsudku súd poskytol odpovede na všetky zásadné námietky žalovaného, a
to v rozsiahlom rozsudku, rozsah ktorého práve ale determinovala celková dĺžka konania a množstvo
dôkazov, ktoré sa za ten čas v spise nahromadili, ako i celková zložitosť sporu. Pritom vykonal všetky

navrhované dôkazy, a ak niektoré nevykonal, tak len preto, že ten, kto ich navrhoval, od ich vykonania
nakoniec upustil. K požiadavkám na vykonanie niektorých dôkazov, ktoré po účinnosti CSP žiadal najmä
žalovaný treba uviesť, že na základe prejednávacej zásady si strany majú dôkazy, ktorým chcú poprieť
tvrdenia či dôkazy protistrany zadovážiť sami a reagovať tak na presun dôkazného bremena. Inak na
záver dokazovania už sporové strany ani nemali žiadne návrhy na jeho doplnenie.

225. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd
rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

226. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Úspešnému žalobcovi súd priznal nárok

na náhradu trov konania v celom rozsahu. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p..

Poučenie:

O Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

O Podľa § 363 C.s.p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

O Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

O Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že :
a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnésúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobrany
alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

O Podľa § 365 ods. 2 C.s.p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

O Podľa § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možnoi meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

O Podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak:

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej ujmy nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

O Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a prílohami tak,
aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania
na trovy toho, kto podanie urobil.

O Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).