Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 29, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/15/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8718204594
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8718204594.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Michala Boroňa a JUDr. Branislava Brezu v spore žalobkýň: 1/ L.. F. N., M.. XX.XX.XXXX,
Q. C. X, XXX XX Q. a 2/ L.. J. P. N., M.. XX.XX.XXXX, Q. C. X, XXX XX Q., zastúpené zákonnou
zástupkyňou: P. R., D.. L., M.. XX.XX.XXXX, Q. C. X, XXX XX Q., právne zastúpení: SEDLAČKO &
PARTNERS s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: A.
U., M.. XX.XX.XXXX, Q. M. P. XX/I., XXX XX F. A., právne zastúpený: GRMAN & PARTNERS s.r.o.,
so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 861 553, o zaplatenie sumy 41.817,74 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad zo dňa 11.10.2019, č.

k. 21C/10/2018-166 takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I. v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni v 1. rade
peňažnú sumu vo výške 6.647,95 eura s úrokom vo výške 5,5 % p.a. z dlžnej sumy od 14.05.2016 do
zaplatenia, 0,05 % denný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 14.05.2016 do zaplatenia a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zrušuje rozsudok vo výroku
I. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Potvrdzuje rozsudok vo výroku II. v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni v 2. rade
peňažnú sumu vo výške 6.647,95 eura s úrokom vo výške 5,5 % p.a. z dlžnej sumy od 14.05.2016 do
zaplatenia, 0,05 % denný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 14.05.2016 do zaplatenia a to všetko do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zrušuje rozsudok vo výroku
II. a v rozsahu zrušenia vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1./ rade peňažnú sumu vo výške 14.397,95 eur s

úrokom vo výške 5,5 % p.a. z dlžnej sumy od 14.5.2016 do zaplatenia, 0,05 % denný úrok z omeškania
z dlžnej sumy od 14.5.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 2./ rade peňažnú sumu vo výške 14.397,95 eur s
úrokom vo výške 5,5 % p.a. z dlžnej sumy od 14.5.2016 do zaplatenia, 0,05 % denný úrok z omeškania
z dlžnej sumy od 14.5.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobu v prevyšujúcej časti z a m i e t a .

IV. Žalobkyni v 1./ rade p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 38 % s tým,
že súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.V. Žalobkyni v 2./ rade p r i z n á v a voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 38 % s tým, že
súd rozhodne o trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Citoval ustanovenie § 512 ods.1, § 558, § 566 ods. 2, § 567 ods. 2 a 657 Občianskeho zákonníka,
§ 151 ods. 1 a 2, § 153 ods. 1 až 3, § 167 ods. 3, § 185 ods. 2 a § 215 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.
z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

3. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že v prvom rade vyriešil otázku aktívnej legitimácie
žalobkýň a ich oprávnenia na podanie žaloby proti žalovanému, čo je nepochybné z dedičského
konania. Žalobkyne vstúpili do práv po právnom predchodcovi - zomrelom dňa XX.XX.XXXX na základe
uznesenia Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 07.08.2017, sp. zn. 4D/75/2017, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 07.08.2017 a vykonateľnosť dňa 11.08.2017, v rozsahu každá v 1 voči predmetnej
pohľadávke. Konštatoval, že medzi procesnými sporovými stranami bolo nesporné, že dňa 05.09.2013

bola medzi právnym predchodcom žalobkýň a žalovaným uzavretá Zmluva o pôžičke, v konsenzuálnej
rovine. V zmysle tejto zmluvy sa právny predchodca žalobkýň ako veriteľ zaviazal poskytnúť žalovanému
ako dlžníkovi titulom pôžičky sumu 50.000,- eur, bezhotovostným prevodom na účet dlžníka uvedený v
záhlaví predmetnej zmluvy. V článku I. bod 2 sa dlžník zaviazal, že požičanú sumu vo výške 50.000,-
eur vráti veriteľovi do jedného roka odo dňa poskytnutia pôžičky, bezhotovostným prevodom na účet

veriteľa č. účtu: XXXXXXXXXX/XXXX.

4. Mal preukázané, že na sumu 50.000,- eur právny predchodca žalobkýň započítal sumu 4.000,-
eur, preto bol povinný v zmysle tejto zmluvy bezhotovostným prevodom žalovanému poskytnúť sumu
46.000,- eur. Dospel k záveru, že zo strany právneho predchodcu žalobkýň boli požičané finančné

prostriedky žalovanému vo výške 36.000,- eur bezhotovostným prevodom na účet a 10.000,- eur
bolo poskytnutých žalovanému v hotovosti. Považoval za dôveryhodné písomné záznamy právneho
predchodcužalobkýňosplácanípôžičiekžalovaným.Žalobkynevtomtosmereunieslidôkaznébremeno
a teda, že došlo k vzniku záväzku a to, že bola poskytnutá pôžička žalovanému (vrátane započítanej
pôžičky a poplatku), o čom svedčia ďalšie uzavreté Dodatky k Zmluve o pôžičke, kde bola posúvaná

splatnosť nesplatenej sumy 50.000,- eur, ktorá bola požičaná. Konštatoval, že nemal dôvod neveriť
predloženým listinným dôkazom (pozostalosti po nebohom), vzhľadom na skutočnosť, že výpisy z účtov
A. Q. J.. P.. sa stotožňovali s výpismi z pozostalosti - účtu právneho predchodcu žalobkýň s kreditnými
položkami od žalovaného.

5. V konaní ostalo sporné, aká suma bola zaplatená žalovaným na pôžičku 50.000,- eur poskytnutú
právnym predchodcom žalobkýň. Bol toho názoru, že žalobkyne nepreukázali, z akých nárokov
pozostáva uplatnený nárok, aby matematickým prepočtom bol preskúmateľný nárok v sume 41.817,74
eura. V nepreskúmateľnom a prevyšujúcom nároku súd prvej inštancie žalobu zamietol. Vychádzal
z toho, že žalovanému bolo poskytnutých 50.000,- eur a zohľadnil úhrady žalovaného podľa výpisu

z účtu banky. Neuhradená suma žalovaným zo sumy 50.000,- eur predstavovala sumu 28.795,90
eura. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14.397,95 eura, každej so žalobkýň ako právnych
nástupkýň po nebohom otcovi. Rozhodol tak na základe predložených listinných priamych dôkazov -
zmluva o pôžičke a Dodatky, ktoré spochybnené v konaní neboli a na nepriamych dôkazoch, ktorými boli
poznámky nebohého z pozostalosti. Pre prípad omeškania s platením sa žalovaný v čl. I. ods. 3 Zmluvy

o pôžičke zaviazal zaplatiť dohodnutý úrok z omeškania vo výške 0,05 % z dlžnej sumy za každý deň
z omeškania. Súd priznal zmluvný úrok od nasledujúceho dňa poslednej platby vykonanej žalovaným
na účet právneho predchodcu žalobkýň z dlžnej sumy.

6. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 262 ods. 1, ods. 2 v spojení

§ 255 ods. 1 CSP na základe výpočtu pomeru úspech a neúspechu. Každá zo žalobkýň bola úspešná
v 68,86 %, avšak po odpočítaní úspechu žalovaného v 31,14 %, pretože v prevyšujúcej časti istiny bola
žaloba zamietnutá, žalobkyne boli úspešné v 38 % po zaokrúhlení.

7. Proti tomuto rozsudku s výnimkou výroku III. podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov

podľa § 365 ods. 1 písm. b),d), f) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie vykonal navrhovaný
dôkaz - vyžiadanie prehľadu transakcií bez toho, aby zistil stanovisko žalovaného k návrhu žalobkýň
na vykonanie tohto dôkazu, keďže neposkytol žalovanému možnosť vyjadriť sa k tomuto návrhu pred
vykonaním navrhovaného dôkazu. Súd prvej inštancie tak znemožnil žalovanému účinne uplatniť tentoprostriedok procesnej obrany. Vo svetle okolností prejednávaného prípadu to považoval za závažné
pochybenie,ktorémalozanásledokporušeniejehoprávanaspravodlivýproces.Namietal,žežalobkyne
neuplatnili návrh na vykonanie dôkazu - vyžiadanie prehľadu transakcií včas a v súlade s § 167 ods. 3

CSP. Súd prvej inštancie preto nemal prihliadnuť na tento prostriedok procesného útoku žalobkýň. To,
že súd prvej inštancie prihliadol na tento návrh žalobkýň, predstavuje pochybenie súdu prvej inštancie
a zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Taktiež prehľad transakcií bol získaný v
rozpore so zákonom č. 483/2001 Z. z. o bankách a informácie obsiahnuté v tomto prehľade nemohli a
nesmeli byť sprístupnené v tomto konaní. Súd prvej inštancie pochybil, keď pripustil prehľad transakcií

ako dôkaz v tomto konaní a vychádzal z neho ako z jedného z rozhodujúcich dôkazov, na ktorom
založil napadnutý rozsudok. Toto pochybenie súdu prvej inštancie zaťažilo konanie vadou v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. d) CSP. Namietal, že v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané,
že právny predchodca žalobkýň L.. D. N. poskytol žalovanému pôžičku v súlade s článkom I. bod 1)
zmluvy o pôžičke zo dňa 5.9.2013. Nebolo totiž preukázané odoslanie peňažných prostriedkov z účtu
právneho predchodcu žalobkýň L.. D. N. a ich pripísanie na účet žalovaného uvedený v záhlaví zmluvy

o pôžičke zo dňa 05.09.2013. Vzhľadom na to, že zmluva o pôžičke je reálnym kontraktom, ktorého
vznik vyžaduje aj skutočné odovzdanie predmetu pôžičky dlžníkovi, nebol v konaní pred súdom prvej
inštancie preukázaný vznik právneho vzťahu z pôžičky. Žalobkyne preto nie sú oprávnené domáhať
sa voči žalovanému vrátenia pôžičky. Z tohto dôvodu mal súd prvej inštancie zamietnuť žalobu v
celom rozsahu. Akýkoľvek prípadný iný spôsob poskytnutia peňažných prostriedkov žalovanému ako

bezhotovostným prevodom nemohol založiť vznik právneho vzťahu z pôžičky na základe zmluvy o
pôžičke zo dňa 05.09.2013. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru o existencii hotovostnej pôžičky
vo výške 10.000,- eur, bez ohľadu na to, že tento záver je nesprávny a nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní, nemohlo ísť a nešlo o pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013. Údajné
rukou písané poznámky a počítačové záznamy právneho predchodcu žalobkýň L.. D. N. považoval

len za jednostranné záznamy veriteľa, ktoré nepreukazujú, že žalovaný aj skutočne obdŕžal pôžičku
od právneho predchodcu žalobkýň L.. D. N.. Žalobkyne nijako nepreukázali, že ich právny predchodca
poskytol žalovanému v hotovosti peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur. Ak by pripustil záver súdu
prvej inštancie, že žalovanému boli v hotovosti poskytnuté peňažné prostriedky vo výške 10.000,- eur
a že žalobkyne v tomto konaní uplatnili nárok na vrátenie hotovostnej pôžičky vo výške 10.000,- eur,

žalobkyne by nemali aktívnu legitimáciu na vymáhanie vrátenia hotovostnej pôžičky vo výške 10 000,-
eur a nárok na vrátenie hotovostnej pôžičky vo výške 10.000,- eur by bol premlčaný. A napokon táto
pôžička nebola pôžičkou podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013 a pri tejto pôžičke nebola dohodnutá
splatnosť a ani úrok a úrok z omeškania. Namietal, že súd prvej inštancie zjavne nesprávne posúdil
dôkazné bremeno v prejednávanom prípade. Nebolo povinnosťou žalovaného predložiť výpis zo svojho

účtu. Dôkazné bremeno bolo na žalobkyniach. Tie museli preukázať, že žalovanému boli na základe
zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013 skutočne poskytnuté peňažné prostriedky zo strany ich právneho
predchodcu. Nie je povinnosťou žalovaného preukazovať, že právny predchodca žalobkýň L.. D. N.
skutočne poskytol žalovanému peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 5.9.2013 a už
vonkoncom nie je a nemôže byť povinnosťou žalovaného preukazovať, že právny predchodca žalobkýň

L.. D. N. neposkytol žalovanému peňažné prostriedky z titulu pôžičky. Namietal, že súd prvej inštancie
dospel k nesprávnym skutkovým a právnym záverom o tom, v akom rozsahu žalovaný splnil záväzok zo
zmluvy o pôžičke zo dňa 5.9.2013. Poukazoval na vzájomné protirečivé tvrdenia súdu prvej inštancie o
výške sumy poskytnutej pôžičke. Raz hovorí, že žalovaný dostal pôžičku vo výške 46.000,- eur, inokedy
zas, že žalovaný dostal pôžičku vo výške 50.000,- eur. Už táto rozpornosť sama osebe spochybňuje

závery súdu prvej inštancie. Považoval za nesprávny postup súdu prvej inštancie o započítavaní úhrady
žalovaného na istinu vo výške 50.000,- eur. V súlade s týmito vlastnými konštatovaniami mal súd prvej
inštancie započítať úhrady žalovaného na istinu vo výške 46.000,- eur. Podľa žalovaného ak sa tieto
úhrady odpočítajú od sumy 46.000,- eur, výsledná suma predstavuje 24.795,90 eura. To by znamenalo,
že každej zo žalobkýň by bolo možné priznať istinu v sume 12.397,95 eura. Vychádzajúc z vlastných

zistení a záverov súdu prvej inštancie, súd prvej inštancie nemohol každej zo žalobkýň priznať istinu
v sume 14.397,95 eura, ale len v sume 12.397,95 eura. Taktiež úhradu vo výške 1.500,- eur zo dňa
30.12.2013 bolo preto potrebné započítať na úhradu istiny zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013.
Namietal aj nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách konania. Súd prvej inštancie rozhodol
o náhrade trov konania na základe pomeru úspechu. Úspech žalobkýň predstavoval 68,86 %, úspech

žalovaného predstavoval 31,14 %. Ak od úspechu žalobkýň odpočítame úspech žalovaného, výsledná
suma predstavuje 37,72 %. Niet žiadneho zákonného dôvodu, aby súd prvej inštancie zaokrúhlil sumu
37,72 % na sumu 38 %, tak ako to urobil v napadnutom rozsudku. Vzhľadom na uvedené navrhol, abyodvolací súd zmenil rozsudok v napadnutej časti tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému voči
žalobkyni v 1. rade a žalobkyni v 2. rade náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

8.Kodvolaniužalovanéhopodalivyjadreniežalobkyne.Knámietkežalovaného,žekporušeniuprávana
spravodlivý proces malo dôjsť tým, že nemal možnosť oboznámiť sa s návrhom na vykonanie dôkazu zo
dňa 05.08.2019 a vyjadriť sa k nemu uviedli, že žalovaný sa s návrhom na vykonanie dôkazu oboznámil
ešte pred jeho vykonaním a zaslal k nemu svoje nesúhlasné stanovisko v podaní zo dňa 06.09.2019.
Navyše dôkaz bol vykonaný až na pojednávaní dňa 12.09.2019. Na ňom mal možnosť vyjadriť sa k

tomutonávrhunavykonaniedôkazuopätovne.Žalovanýsaďalejdomnieva,žeinávadakonaniaspočíva
v tom, že žalobkyne nepodali návrh na vykonanie dôkazu včas. Žalobkyne však tento návrh podali
dňa 05.08.2019 v bezprostrednej reakcii na dupliku žalovaného. V nej žalovaný opakovane rozporoval
tvrdenia žalobkýň a nepredložil žiaden dôkazný prostriedok napriek tomu, že nimi sám disponuje.
Naopak, výslovne požadoval, aby žalobkyne preukázali pripísanie pôžičky na jeho vlastný bankový
účet. Túto požiadavku nemohli žalobkyne zabezpečiť inak, ako návrhom na doplnenie dokazovania.

Pokiaľ žalovaný tvrdil, že navrhnutý dôkaz - výpis transakcií na účtoch právneho predchodcu žalobkýň
- bol získaný v rozpore so zákonom o bankách, poukázali na to, že sám žalovaný cituje § 91 ods. 2
zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, z ktorého je zrejmé, že klientom sa pre účely tejto časti zákona
(teda aj § 91 ods. 4 tohto zákona) rozumejú aj žalobkyne, ako právne nástupkyne pôvodného klienta.
Žalovaný aktívne žiaden dôkazný prostriedok nenavrhol a aj súdom vykonané dôkazné prostriedky

hodnotí len za účelom ich rozporovania bez toho, aby navrhol dôkaz potvrdzujúci alebo vyvracajúci
skutkový stav (napríklad znalecký posudok, výpis z účtu, potvrdenie o zaplatení a pod.). Takýmto
spôsobom nedochádza k účinnému popretiu, ako to vyžaduje § 151 ods. 2 CSP. K odvolacej námietke
žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam žalobkyne uviedli, že žalovaný odmieta predložiť akýkoľvek dôkazný prostriedok, navrhnúť

dôkaz alebo poskytnúť tvrdenie a ani sa osobne nezúčastňuje pojednávania. Jeho procesná obrana a
námietky k dokazovaniu sú zjavne účelové. Žalovaný rozporoval poskytnutie sumy 10.000,- eur, ktorú
údajne žalobkyniam nebolo možné priznať. Tvrdenie je založené na tom, že nebol predložený dôkaz o
úhrade sumy na účet. K tomuto tvrdeniu žalovaný nepredložil žiadne špecifické tvrdenie a nevysvetlil
ani fakt, prečo podpísal dodatok, v ktorom sa výslovne konštatovalo poskytnutie pôžičky v celej sume.

Žalovanýnamietal,žebymedzinímaD.N.vznikolprávnyvzťahzpôžičky.Ktomunemalodôjsťpreto,že
sa údajne nepreukázalo poskytnutie pôžičky na účet žalovaného v súlade so zmluvou. Podľa žalobkýň
však počas sporu bolo preukázané a súdom zistené, že D. N. reálne poskytol žalovanému na jeho účet
sumu 36.000,- eur, sumu 4.000,- eur započítal ako poplatok za poskytnutie pôžičky, a sumu 10.000,- eur
ako vrátenie predtým poskytnutej pôžičky. Pritom v konkrétnom prípade bola medzi D. N. a žalovaným

uzavretázmluvaopôžičkeajejdvadodatky,ktorýmisamenilasplatnosťpôžičky.Námietkenesprávneho
posúdenia dôvodnosti žalovanej sumy v rozsahu 10.000,- eur oponovali, že z vykonaného dokazovania
jezrejmé,žesuma10.000,-eurbolasúčasťouzmluvyopôžičkeastranysipôvodnýzáväzokmodifikovali
ďalším úkonom (započítaním pohľadávky). V nadväznosti na tieto zistenia je irelevantná aj „vznesená“
námietka premlčania. Závery žalovaného o nesprávnom posúdení dôkazného bremena nemajú podľa

žalobkýň oporu v ustanoveniach CSP. Podľa § 149 CSP je povinnosťou žalovaného na preukázanie
vlastných tvrdení navrhnúť a súdu predložiť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tým, že žalovaný túto
procesnú povinnosť stále ignoruje, sa neprenáša dôkazné bremeno na žalobkyne - osobitne v situácii,
v ktorej sa nachádzajú. Nesplnenie procesných povinností zo strany žalovaného malo za následok,
že súd vyhodnotil dôkazy v jeho neprospech. Žalovaný podal niekoľko verzií, v akom rozsahu splnil

záväzok zo zmluvy o pôžičke. Uvedená výhrada nemá žiaden vzťah k právnemu posúdeniu veci súdom,
keďže ide výlučne o námietky týkajúce sa skutkových zistení. Pokiaľ žalovaný namietal nesprávnosť
výrokov, ktorými súd žalobkyniam priznal nárok na čiastočnú náhradu trov konania v rozsahu 38 %,
tato námietka žalovaného nemá oporu v CSP, ktorý nestanovuje povinnosť súdu vykonať konkrétne
zaokrúhlenie priznanej náhrady trov konania. Z uvedeného dôvodu navrhli , aby odvolací súd podľa

§ 387 ods. 1 CSP rozhodnutie prvoinštančného súdu v napadnutej časti ako vecne správne potvrdil a
žalobkyniam priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

9. K vyjadreniu žalobkýň podal vyjadrenie žalovaný. Zotrval na tvrdení, že návrh žalobkýň na vykonanie
dôkazu - vyžiadanie prehľadu transakcií bol žalovanému doručený až po tom, ako súd prvej inštancie

vyžiadal prehľad transakcií, po tom, ako súd prvej inštancie doručil žalovanému prehľad transakcií
a len dva dni pred pojednávaním nariadeným na deň 12.9.2019. Uvedené skutočnosti odhaľujú ako
závažne súd prvej inštancie porušil právo žalovaného na spravodlivý proces. Žalobkyne neuplatnili
návrh na vykonanie dôkazu - vyžiadanie prehľadu transakcií včas a v súlade s § 167 ods. 3 CSP.Súd prvej inštancie preto nemal prihliadnuť na tento prostriedok procesného útoku žalobkýň. To, že
súd prvej inštancie prihliadol na tento návrh žalobkýň, predstavuje pochybenie súdu prvej inštancie a
zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. V prejednávanom prípade neboli splnené

podmienky § 91 ods. 4 písm. a) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, pretože žalobkyne nie sú
klientom banky. Prehľad transakcií bol získaný v rozpore s týmto zákonom a informácie obsiahnuté
v tomto prehľade nemohli a nesmeli byť sprístupnené v tomto konaní. Súd prvej inštancie pochybil,
keď pripustil prehľad transakcií ako dôkaz v tomto konaní a vychádzal z neho ako z jedného z
rozhodujúcich dôkazov, na ktorom založil napadnutý rozsudok. Toto pochybenie súdu prvej inštancie

zaťažilo konanie vadou v zmysle § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Považoval za neopodstatnené tvrdenie
žalobkýň, že tým, že žalovaný nenavrhol žiadny dôkazný prostriedok a rozporuje súdom vykonané
dôkazy, nedochádza k účinnému popretiu skutkových tvrdení, ako to vyžaduje § 151 ods. 2 CSP.
Skutočnosť, že žalovaný nenavrhol žiadny dôkazný prostriedok vyplýva z povahy uplatneného nároku.
Dôkazné bremeno preukázania skutočného odovzdania predmetu pôžičky bolo na žalobkyniach, nie na
žalovanom. Žalobkyne boli povinné preukázať, že ich právny predchodca L.. D. N. skutočne poskytol

žalovanému peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013. Považoval právo
vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom za základné právo žalovaného ako strany konania. Výkon tohto
práva predsa nemôže byť žalovanému na ujmu v tom zmysle, že by z jeho strany nedošlo k účinnému
popretiu skutkových tvrdení žalobkýň v zmysle § 151 ods. 2 CSP. Uviedol, že z podaného odvolania
jednoznačne vyplýva, že vykonané dôkazy umožňujú dospieť k úplne iným záverom o rozsahu splnenia

záväzku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013 ako je záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie.
Žalovaný v tejto súvislosti predložil niekoľko alternatívnych posúdení rozsahu splnenia záväzku zo
zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013, ktoré umožňuje urobiť skutkový a právny stav prejednávaného
prípadu. K tvrdeniu žalobkýň, že v konaní bolo preukázané, že právny predchodca žalobkýň L. D. N.
započítal sumu 10.000,- eur ako svoju pohľadávku voči žalovanému na vrátenie predtým poskytnutej

pôžičky so svojím záväzkom poskytnúť žalovanému pôžičku na základe zmluvy o pôžičke zo dňa
05.09.2013 uviedol, že z neho vyplýva významná a podstatná skutočnosť pre prejednávaný prípad a
síce, že v rozsahu sumy 10.000,- eur nemohol vzniknúť a ani nevznikol medzi právnym predchodcom
žalobkýň L.. D. N. a žalovaným právny vzťah z pôžičky. Žalovanému totiž nikdy nebola reálne poskytnutá
suma 10.000,- eur, keďže v tomto rozsahu zanikol záväzok L.. D. N. ako veriteľa poskytnúť pôžičku

žalovanému ako dlžníkovi započítaním. V tejto časti je nárok žalobkýň bezpochyby neopodstatnený.
Pokiaľ súd prvej inštancie dospel k opačnému záveru, je jeho rozsudok nesprávny. Je toho názoru, že
v konaní pred súdom prvej inštancie nebol predložený jediný relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval,
že právny predchodca žalobkýň L.. D. N. poskytol žalovanému v hotovosti pôžičku vo výške 10.000,-
eur. Vzhľadom na reálny charakter pôžičky, nebolo preto možné uvažovať ani len o vzniku právneho

vzťahu z pôžičky, nieto ešte o premlčaní nároku z takéhoto neexistujúceho právneho vzťahu. Až súd
prvej inštancie v napadnutom rozsudku dospel k záveru o existencii hotovostnej pôžičky vo výške
10.000,- eur. Nebolo povinnosťou žalovaného preukazovať, že právny predchodca žalobkýň L.. D. N.
skutočne poskytol žalovanému peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013
a už vonkoncom nie je a nemôže byť povinnosťou žalovaného preukazovať, že právny predchodca

žalobkýň L.. D. N. neposkytol žalovanému peňažné prostriedky z titulu pôžičky. Prieči sa základným
zásadám dokazovania, aby žalovaný preukazoval negatívnu skutočnosť, t. j. že mu nebola poskytnutá
pôžička. Žalobkyne nijako nespochybnili argumentáciu v odvolaní žalovaného týkajúcu sa rozsahu, v
akom žalovaný splnil záväzok zo zmluvy o pôžičke. Vo vzťahu k výroku o trovách konania uviedol, že
CSP nestanovuje povinnosť súdu vykonať zaokrúhlenie priznanej náhrady trov konania a ani neupravuje

spôsob zaokrúhlenia. Súd môže (musí) konať iba na základe zákona a v jeho medziach. Keďže CSP
neumožňuje zaokrúhlenie priznanej náhrady trov konania, súd zaokrúhlenie nemôže vykonať. Súd prvej
inštancie pochybil, keď zaokrúhlil sumu náhrady trov konania na celé číslo. Žalovaný zotrval na svojom
odvolacom petite.

10. K vyjadreniu žalovaného podali vyjadrenie žalobkyne. K námietke žalovaného, že nemal možnosť
vyjadriť sa k dôkazu pred jeho vykonaním, čo spôsobilo porušenie práva na spravodlivý proces,
žalobkyne uviedli, že súd návrhu na uloženie edičnej povinnosti vyhovie alebo nie, je len na jeho
úvahe a je irelevantné, či s tým žalovaný súhlasí alebo nie. Žalovaný si zjavne mýli zabezpečenie
dôkazného prostriedku s vykonaním dôkazu. To, že bol dôkaz súdu doručený neznamená, že bol

vykonaný. Žalovanému bolo zachované právo oboznámiť sa so získaným dôkazným prostriedkom
pred jeho vykonaním. Žalovaný mal v súlade s jeho právom na spravodlivý proces zároveň právo
na vykonanie dôkazu reagovať ešte pred pojednávaním písomne (čo aj v podaní 06.09.2019 využil)
aj na pojednávaní ústne. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyne nesplnili vlastnú dôkaznú povinnosť anepreukázali poskytnutie pôžičiek pred predložením výpisu z účtu spoločnosti A. Q., J.. P.. uviedli, že
toto tvrdenie je nepravdivé. Žalobkyne preukázali reálne poskytnutie pôžičky predložením dodatkov
k zmluve o pôžičke, v ktorých žalovaný vlastným podpisom potvrdil, že pôžička bola poskytnutá.

Podľa žalobkýň si žalovaný mýli preukázanie poskytnutia pôžičky a preukázanie reálneho odovzdania
peňažných prostriedkov. Na preukázanie poskytnutia pôžičky postačuje listina, v ktorej si strany potvrdia,
že došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov. Výpis z účtu, ktorý opakovane od žalobkýň žiadal
žalovaný,nepreukazovalposkytnutiepôžičky,aleodovzdaniepeňažnýchprostriedkov,ktoréprezentoval
ako sporné účelovo len žalovaný vo svojich podaniach. K tvrdeniu žalovaného, že žalobkyne potvrdili, že

pôžička v časti sumy 10.000,- eur nebola reálne poskytnutá uviedli, že žalovaný z iracionálnych dôvodov
trvá na tom, že pôžička musí byť poskytnutá výlučne reálne, odovzdaním finančných prostriedkov v
hotovosti alebo ich zaslaním na účet. Preto sa neustále vracia (k správnemu) zisteniu súdu, že pôžička
v sume 10.000,- eur bola poskytnutá vo forme započítania s predchádzajúcim dlhom žalovaného.
Započítanie pohľadávky je jeden zo spôsobov splnenia záväzku. Ide o dispozičný úkon strán, ktorý
bol realizovaný dohodou na základe ich vzájomného súhlasu. Žalovaný mal voči D. N. pohľadávku na

poskytnutie pôžičky a D. N. mal voči žalovanému pohľadávku na vrátenie pôžičky. Strany sa dohodli na
ich započítaní podľa § 580 OZ. Započítaním pohľadávky sa záväzok poskytnúť pôžičku v sume 10.000,-
eur považoval za splnený a preto už nebolo potrebné reálne poskytnutie peňažných prostriedkov.
Žalovaný oponoval, že vlastnú dôkaznú povinnosť nesplnil len preto, že by z toho žalobkyne nemohli
vyvodiť pre seba žiaden záver. Takéto tvrdenie je však nepravdivé. Súd pri hodnotení dôkazov podľa §

191 ods. 1 CSP v spojení s čl. 15 CSP nehodnotí dôkaz podľa toho, ktorá strana ho predložila. Naopak,
podľa § 215 ods. 1 CSP rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že mu
pôžička nebola poskytnutá na účet uvedený v dohode v konkrétnom termíne a že ju nesplácal, mal svoje
tvrdenie preukázať výpisom z účtu. Namiesto toho sa len špekulatívne dovolával dôkaznej povinnosti
žalobkýň.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie
mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania

(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov odvolania
žalovaného v kontexte s namietaným porušením práva na spravodlivý proces, existenciou inej vady,

ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnym skutkovým zisteniam a
nesprávnym právnym posúdením a to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. V prvom rade odvolacie námietky žalovaného smerovali k tvrdenému procesnému pochybeniu súdu
prvej inštancie, ktorý vykonal navrhovaný dôkaz - vyžiadanie prehľadu bankových transakcií bez toho,
aby zistil jeho stanovisko k návrhu žalobkýň na vykonanie tohto dôkazu. Podľa jeho názoru mu tak súd
prvej inštancie znemožnil účinne uplatniť prostriedok procesnej obrany.

14. Odvolací súd konštatuje, že porušením práva na spravodlivý súdny proces sa rozumie taký závadný
postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv strany sporu, ktoré
jej poskytujú predpisy upravujúce civilný proces. O procesnú vadu, ktorá má za následok nesprávny
procesný postup v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v
rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva.

15. Podľa § 188 ods. 1 a 2 CSP, súd vykonáva dôkazy na pojednávaní. Súd vykonáva dôkaz mimo
pojednávania, ak je to možné a účelné. Strany majú právo byť prítomné na takto vykonávanom
dokazovaní. Vykonanie dôkazu mimo pojednávania súd stranám oznamuje spravidla päť dní vopred. Ak

bolo nariadené pojednávanie, oboznámi súd strany s výsledkami dokazovania na tomto pojednávaní.

16. Podľa § 189 CSP, súd môže uložiť tomu, kto má vec potrebnú na zistenie skutkového stavu, aby
ju predložil.17. Podľa § 190 CSP, každý je povinný na požiadanie súdu bezodkladne písomne oznámiť skutočnosti,
ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu. Ustanovenie o zachovávaní mlčanlivosti pri

výpovedi svedka podľa § 203 sa použije primerane.

18. Ustanovenie § 189 CSP upravuje edičnú povinnosť, t. j. povinnosť predložiť súdu vec potrebnú
na zistenie skutkového stavu. Súd môže túto povinnosť uložiť nielen strane sporu, ale aj tretej, na
spore nezúčastnenej osobe alebo aj štátnemu orgánu. V praxi spravidla ide o listiny. Predkladateľ v

dôvodovej správe uviedol, že inštitúty edičnej a informačnej povinnosti môžu za istých okolností slúžiť
aj na kompenzáciu informačného deficitu (dôkaznej núdze) procesnej strany v prípadoch, keď je takýto
postup odôvodnený.

19. Ustanovenie § 190 CSP upravuje povinnosť všetkých fyzických aj právnických osôb na požiadanie
súdu písomne oznámiť skutočnosti, ktoré majú význam pre konanie a rozhodnutie súdu. Musia tak urobiť

bez zbytočného odkladu, t.j. ihneď po doručení výzvy súdu.

20. Z obsahu spisu je zrejmé, že žalobkyne požiadali súd prvej inštancie o zabezpečenie dôkazu a
informácií potrebných na zistenie skutkového stavu a to svojím podaním zo dňa 05.08.2019, ktorému
súd vyhovel. Súd prvej inštancie požiadal v zmysle § 190 CSP tretiu osobu, A. Q. J..P.., aby v lehote

3 dní do doručenia výzvy zaslala potvrdenia o majiteľoch bankových účtov č. XXXXXXXXXX/XXXX,
č. XXXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXXX/XXXX a dispozičných oprávneniach právneho predchodcu
žalobkýň a žalovaného k jednotlivým účtom. Zároveň v zmysle § 189 CSP súd prvej inštancie
požiadal uvedenú banku o predloženie výpisu z bankového účtu právneho predchodcu žalobkýň č.
XXXXXXXXXX/XXXX za obdobie od 01.09.2013 do 31.05.2016 v rozsahu transakcií vykonaných medzi

týmto účtom a účtami č. XXXXXXXXXX/XXXX a č. XXXXXXXXXX/XXXX. Písomným podaním zo dňa
22.08.2019 A. Q. J..P.. oznámila požadované informácie a predložila prehľad bankových transakcií za
požadované obdobie v zmysle žiadosti súdu prvej inštancie.

21. Či súd návrhu na uloženie edičnej povinnosti vyhovie alebo nie, je len na jeho úvahe a je irelevantné,

či s tým žalovaný súhlasí alebo nie. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom žalobkýň, že žalovaný
si mýli zabezpečenie dôkazného prostriedku s vykonaním dôkazu. To, že bol dôkaz súdu doručený
neznamená, že bol vykonaný. Dôkazy sa v zmysle § 188 ods. 1 CSP vykonávajú na pojednávaní. A tak
sa aj stalo na pojednávaní konanom dňa 12.09.2019. Žalovanému bolo zachované právo oboznámiť sa
so získaným dôkazným prostriedkom pred jeho vykonaním, keď mu súd prvej inštancie zaslal prehľad

bankových transakcií, ktorý mu bol doručený dňa 03.09.2019. Žalovaný mal v súlade s jeho právom na
spravodlivý proces zároveň právo na vykonanie dôkazu reagovať ešte pred pojednávaním písomne (čo
aj v písomnom podaní zo dňa 06.09.2019 využil), ako aj na pojednávaní ústne, kde bol prítomný jeho
právny zástupca. Nie je preto možné konštatovať, že by procesným postupom súdu prvej inštancie došlo
k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý súdny proces.

22. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu,
že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

23. Podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci.

24. Podľa § 167 ods. 3 CSP, ak žalovaný uplatnený nárok v celom rozsahu neuzná alebo súd neurobí iné
vhodné opatrenia, súd doručí vyjadrenie žalovaného žalobcovi do vlastných rúk a umožní mu vyjadriť

sa v lehote určenej súdom. Žalobca uvedie ďalšie skutočnosti a označí dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení; na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd nemusí prihliadnuť. Súd poučí
žalobcu o následkoch sudcovskej koncentrácie konania.

25. Podľa § 153 ods. 1 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.26. Podľa § 153 ods. 2 CSP, súd nemusí prihliadnuť na prostriedky procesného útoku alebo procesnej
obrany, ktoré neboli stranou predložené včas. Podobne tak v zmysle § 181 ods. 4 CSP po márnom
uplynutí koncentrovanej lehoty nemusí súd na skutkové tvrdenia a skutkové návrhy procesnej strany

prihliadať.

27. Účelom sudcovskej koncentrácie konania je zabrániť tomu, aby strany zdržiavali spor neskoro
vykonanými procesnými úkonmi. Napr. nie je želateľné, aby strana sporu predkladala skutkové tvrdenia
alebo dôkazné návrhy až na pojednávaní, čo by mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného

pojednávania a požiadavku na vytýčenie ďalšieho pojednávania. Nemožno však vylúčiť, že predloženie
skutkového tvrdenia alebo dôkazného návrhu až na pojednávaní je v konkrétnom prípade dôvodné,
napr. ak je bezprostrednou reakciou na nové skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania.
Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí
v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie
procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na

procesnýúkonneprihliadne,atýmmunepriznáprocesnéúčinky.Procesnýúkonniejevykonanývčas,ak
hostranasporumohlavykonaťskôr(objektívnehľadisko),akbykonalastarostlivo(subjektívnehľadisko)
(TOMAŠOVIČ, Marek. § 153 [Sudcovská koncentrácia konania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ,
Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. Civilný
sporový poriadok. 1. vydanie. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2017, s. 576.).

28. Koncentrácia konania predstavuje efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia
sporového konania. Predkladateľ uviedol, že koncentrácia tvorí funkčnú a teleologickú jednotu s jedným
z nosných princípov novej právnej úpravy sporového konania a to s princípom arbitrárneho poriadku
(čl. 10 CSP). Vychádza sa z názoru, že sudca so znalosťou konkrétnej veci vie najlepšie posúdiť

adekvátnosť a včasnosť uplatnenia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany,
preto novum spočívajúce v zavedení inštitútu sudcovskej koncentrácie je podľa predkladateľa plne
odôvodnené a žiadúce. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, teda najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom a
hmotnoprávne námietky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala

starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti,
o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana
povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 4Co/111/2019 zo dňa 28.05.2020).

29. V zmysle vyššie uvedeného aj v prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil v okolnostiach
konkrétnej veci návrh žalobkýň na zabezpečenie dôkazného prostriedku zo dňa 05.08.2019, ako včas
uplatnený prostriedok procesného útoku. Súd prvej inštancie zohľadnil, že už v ich replike na vyjadrenie
žalovaného zo dňa 23.04.2019, v rámci ktorej sa bránil tým, že žalobkyne sú povinné preukázať, že

ich právny predchodca ako veriteľ peňažné prostriedky vo výške 50.000,- eur žalovanému ako dlžníkovi
skutočne poskytol a bezhotovostným prevodom previedol na účet žalovaného, žalobkyne poukazovali
na to, že majú obmedzenú možnosť dostať sa k bankovým výpisom svojho právneho predchodcu. O
to viac zohľadnil tú skutočnosť, že žalobkyne v reakcii na vyjadrenia žalovaného aj realizovali kroky
smerom k banke svojho právneho predchodcu v snahe získať výpisy z jeho bankového účtu, no

bezúspešne, vzhľadomna skutočnosť, že predmetný bankový účet patrí len ich právnemu predchodcovi.
Zároveň žalobkyne realizovali svoj prostriedok procesného útoku ešte pred prvým pojednávaním, tak
aby bola zachovaná hospodárnosť konania s cieľom rozhodnúť na jedinom pojednávaní. Na základe
uvedeného sa preto odvolací súd nestotožnil s odvolacou námietkou, že súd prvej inštancie nemal
prihliadať na návrh žalobkýň na zabezpečenie dôkazného prostriedku zo dňa 05.08.2019. Súd nie je

povinný automaticky prijať procesnú sankciu spočívajúcu v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a
tým mu neprizná procesné účinky, pokiaľ tento nebol realizovaný v bezprostrednej reakcii na prostriedok
procesnej obrany alebo útoku protistrany. Zákonodarca dal možnosť súdom zohľadniť špecifickosť
každého súdneho sporu, samozrejme so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, čo podľa názoru
odvolacieho súdu bolo zo strany súdu prvej inštancie dodržané.

30. Podľa § 91 ods. 4 písm. a) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, správu o záležitostiach týkajúcich
sa klienta, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, podá banka a pobočka zahraničnej banky bez
súhlasu klienta len na písomné vyžiadanie súdu vrátane notára ako súdneho komisára na účely civilnéhoprocesu a správneho súdneho procesu, ktorého je klient banky alebo pobočky zahraničnej banky
účastníkom alebo ktorého predmetom konania je majetok klienta banky alebo pobočky zahraničnej
banky.

31. Podľa § 92 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, na účely tejto časti zákona sa za klienta
banky alebo pobočky zahraničnej banky považuje aj právny nástupca pôvodného klienta v rozsahu
týkajúcom sa práv a povinností, ktoré nadobudol tento právny nástupca, osoba, s ktorou banka alebo
pobočka zahraničnej banky rokovala o uzatvorení obchodu, aj keď sa tento obchod neuskutočnil, osoba,

ktorá prestala byť klientom banky alebo pobočky zahraničnej banky, a tiež osoba, o ktorej banka alebo
pobočka zahraničnej banky dostala podľa tohto zákona údaje od inej banky alebo pobočky zahraničnej
banky, údaje z registra bankových úverov a záruk podľa § 38, údaje z registra klientov podľa § 92 ods.
7 alebo údaje zo spoločného registra bankových informácií podľa § 92a.

32. Podľa uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.08.2017, sp. zn. 4D/75/2017 Dnot 35/2017,

v konaní o novoobjavenom majetku žalobkyne nadobudli dedičstvo - pohľadávku poručiteľa ako veriteľa
voči dlžníkovi (žalovanému v tomto spore) z titulu Zmluvy o pôžičke uzavretej podľa § 657 a § 658
Občianskeho zákonníka dňa 05.09.2013 v znení Dodatku zo dňa 02.09.2014 a Dodatku č. 2 zo dňa
04.09.2015, vo výške 50.000 eur s dohodnutým úrokom z pôžičky vo výške 5,5 %, ktorá bola splatná
dňa 05.01.2016. Pôvodné dedičské konanie po poručiteľovi sa viedlo na Okresnom súde Bratislava I a

bolo ukončené vydaním uznesenia dňa 05.04.2017 pod sp. zn. 3D/215/2016, Dnot 38/2016.

33. V konaní o novoobjavenom majetku je možné pokračovať iba v tom prípade, ak existuje nejaký
majetok (pohľadávka) poručiteľa, ktorý nebol prejednaný v pôvodnom dedičskom konaní, pričom
účastníkmi konania sú účastníci pôvodného dedičského konania

34. Podľa ust. § 175 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilného mimosporového poriadku súd v predbežnom
vyšetrení okrem iného vykoná všetky potrebné úkony na zistenie poručiteľovho majetku a jeho dlhov.

35. Do majetku patria predovšetkým veci - a) hmotné (napr. peniaze, veci domácej a osobnej

potreby, dopravné prostriedky, umelecké predmety, šperky); b) nehmotné statky (predmety duševného
vlastníctva); c) nehnuteľné veci (napr. stavby všetkého druhu a pozemky), ktoré boli pred poručiteľovou
smrťou v jeho vlastníctve; d) pohľadávky a iné peniazmi oceniteľné hodnoty (obchodné podiely, cenné
papiere, vkladné knižky, a pod.), ktoré majú majetkovú hodnotu a s ktorými je možné disponovať.

36. Vychádzajúci z uvedeného je zrejmé, že predmetom tohto súdneho konania je majetok právneho
predchodcu žalobkýň v podobe pohľadávky voči žalovanému z titulu Zmluvy o pôžičke dňa 05.09.2013.
Vstup žalobkýň na základe výsledkov vyššie uvedeného dedičského konania do majetkových
pomerov poručiteľa bol univerzálny; dedičky vstúpili nielen do vlastníckych práv doterajšieho vlastníka
(poručiteľa), ale súčasne prešli na ne všetky záväzky a práva ich právneho predchodcu. Na žalobkyne

takprešliiprávaapovinnostizbankovéhoúčtuprávnehopredchodcužalobkýňč.XXXXXXXXXX/XXXX,
a preto ich možno považovať za klienta banky podľa § 92 ods. 2 zákona č. 483/2001 Z. z. V zmysle
uvedeného bolo tak dodržané zákonné ustanovenie § 91 ods. 4 písm. a) zákona č. 483/2001 Z. z., a
preto súd prvej inštancie nepochybil, ak si vyžiadal od A. Q. J..P.. výpisy z bankového účtu právneho
predchodcu žalobkýň a vykonal ich ako dôkaz.

37. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi
veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci
rovnakého druhu.

38. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje
písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom.
Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým
určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého
druhu (peňazí).

39. V prejednávanej veci sa žalobkyne podanou žalobou domáhali zaplatenia sumy 41.817,74 eura
titulom vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa
05.09.2013 v znení Dodatkov č. 1 zo dňa 02.09.2014 a č. 2 zo dňa 04.09.2015, ktorá bola uzavretámedzi ich právnym predchodcom L.. D. N. ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom. V zmysle uznesenia
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 07.08.2017, sp. zn. 4D/75/2017 Dnot 35/2017 žalobkyne nadobudli
dedičstvo - pohľadávku poručiteľa ako veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi vo výške 50.000 eur s

úrokom vo výške 5,5 % ročne z titulu predmetnej Zmluvy o pôžičke.

40. Nebolo sporné samotné uzavretie Zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013 v znení Dodatkov č. 1
zo dňa 02.09.2013 a č. 2 zo dňa 04.09.2013 medzi právnym predchodcom žalobkýň ako veriteľom a
žalovaným ako dlžníkom, podľa ktorej sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi sumu 50.000,- eur a to

bezhotovostným prevodom na účet dlžníka č. XXXXXXXXXX/XXXX a dlžník sa zaviazal vrátiť požičanú
sumu 50.000,- eur s dohodnutým úrokom najneskôr do 25.01.2016 a to bezhotovostným prevodom na
účet veriteľa č. XXXXXXXXXX/XXXX. Ako konštatoval súd prvej inštancie, v konečnom dôsledku bola
výsledná suma poskytnutej pôžičky 46.000,- eur, nakoľko zmluvné strany Zmluvy o pôžičke sa dohodli
na započítaní poplatku za poskytnutie pôžičky v sume 500,- eur a pohľadávky na vrátenie predošlej
pôžičky v sume 3.500,- eur oproti sume 50.000,- eur.

41. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer
účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností,
ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje

povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané,
strana sporu uniesla tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. (rozsudok Najvyššieho súdu SR z
22.9.2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010)

42. Každú zo strán sporu zaťažuje povinnosť tvrdenia, dôkazná povinnosť a tiež dôkazné bremeno na

jehovlastnétvrdenia(najmänaverziesleduudalostí,ktorémajúvýznampreposúdenieveci)akoužbolo
konštatované vyššie a logickým dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je neúspech strany trpiacej
takýmto nedostatkom v spore. K nástupu dôkaznej povinnosti strany, voči ktorej požiadavka uplatnená
žalobným návrhom smeruje, a i k presunu dôkazného bremena na túto sporovú stranu dochádza až v
dôsledku splnenia si dôkaznej povinnosti (a unesenia dôkazného bremena) protistrany v spore (teda

strany podávajúcej žalobný návrh).

43. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, teda vyžaduje sa nielen vznik zmluvného konsenzu (dohody
strán o tom, že medzi nimi bude vzťah z pôžičky), ale aj odovzdanie (prenechanie) vecí veriteľom
dlžníkovi. K prenechaniu môže dôjsť buď priamo (z ruky do ruky) alebo nepriamo (napr. bezhotovostným

prevodom, prípadne formou poukážky a pod., porov. uznesenie NS SR 1Cdo/78/2010, rozsudok NS SR
5Cdo/238/2010, podrobne aj T., I. Občiansky zákonník 2. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex 2011,
s. 1968 a nasl.). Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to
aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané.

44. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam pre prax v nachádzacom súdnom konaní, kde sa od
veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu
veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí
veriteľom dlžníkovi. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/472/2007 v spore o vrátenie
požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu

o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil. Ak sú tieto
skutočnosti preukázané, veriteľ uniesol dôkazné bremeno (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.
zn. 25 Cdo 98/2000, ZSR ČR C 946/13). Dôkazné bremeno ohľadne existencie právnej skutočnosti,
ktorá mala za následok zánik dlhu, zaťažuje dlžníka. (PAGÁČ, Ľubomír. § 657 [Podstatné náležitosti]. In:
BAJÁNKOVÁ a iní, Občiansky zákonník II. 2. vydání. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2019, s. 2427.)

45. V spore o vrátenie požičaných peňazí má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že zo žalovaným
dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze
riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa (žalobcu) vyplýva dôkazné bremeno,
pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva o pôžičke bola uzatvorená a že na základe tejto zmluvy

odovzdal žalovanému finančné prostriedky. Ak žalobca neunesie bremeno tvrdenia alebo dôkazné
bremeno v tomto smere, musí rozhodnutie súdu vyznieť v jeho neprospech bez toho, aby sa súd musel
ďalej zaoberať pravdivosťou tvrdení, ktoré sú súčasťou procesnej obrany žalovaného dlžníka, a za týmto
účelom uskutočňovať dokazovanie.46. Vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že právny predchodca žalobkýň bol
majiteľom bankového účtu č. IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX a žalovaný bol majiteľom

bankového účtu č. IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX a je majiteľom bankového účtu IBAN P. XXXX
XXXX XXXX XXXX XXXX, o čom svedčí odpoveď A. Q., J..P.. na dopyt súdu prvej inštancie (č.l. 95
spisu). Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že listinný dôkaz, a to výpis z účtu
právneho predchodcu žalobkýň IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX (na č.l. 100 až 109 spisu)
dostatočne preukazuje, že z jeho strany došlo dňa 06.09.2013, t.j. deň po uzavretí predmetnej Zmluvy

o pôžičke k odovzdaniu sumy 36.000 eur žalovanému bezhotovostným prevodom na jeho bankový
účet č. IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX. Reálna podstata zmluvy o pôžičke je naplnená aj vtedy, ak
poukáže veriteľ zo zmluvy o pôžičke podľa zmluvnej dohody s dlžníkom (dohody o platobnom mieste)
určitú peňažnú čiastku na účet dlžníkovho veriteľa, pričom dlžník sa zaviaže mu takto poskytnutú čiastku
v dohodnutej lehote vrátiť; uskutočnením prevodu je potom splnená podmienka odovzdania predmetu
pôžičky dlžníkovi. V tomto smere žalobkyne uniesli dôkazné bremeno ich tvrdenia o reálnom odovzdaní

finančných prostriedkov vo výške 36.000,- eur bezhotovostným prevodom.

47. Na druhej strane sa odvolací súd nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o preukázaní
skutočného odovzdania peňažných prostriedkov vo výške 10.000,- eur zo strany právneho predchodcu
žalobkýň žalovanému. Ako už uviedol odvolací súd vyššie, bolo na strane žalobkýň ako právnych

nástupkýň veriteľa uniesť dôkazné bremeno, že došlo na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013
v znení neskorších dodatkov k dohodnutému (bezhotovostnému) odovzdaniu sumy 10.000,- eur
žalovanému ako dlžníkovi.

48. Žalobkyne v konaní predložili ako dôkaz listinné dôkazy - písomné poznámky, poznámky v

počítačovej forme a kópiu výpisu z účtu ich právneho predchodcu a súd prvej inštancie ich vzal ako
nepriame dôkazy, ktoré v časovej a logickej súvislosti mali preukázať, že došlo k odovzdaniu sumy
10.000,- eur v hotovosti žalovanému.

49. Pokiaľ ide o tzv. nepriame dôkazy, tieto dokazujú skutočnosť inú, ale takú, z ktorej je možné

usudzovať, či sa stala alebo nestala skutočnosť, ktorá je predmetom dokazovania; objasňujú teda
dokazovanú skutočnosť pomocou inej skutočnosti, ktorá má k dokazovanej skutočnosti len nepriamy
vzťah.

50. Výsledky hodnotenia dôkazov umožňujú súdu prijať záver o pravdivosti skutočnosti, ktorá je

predmetom dokazovania, ak na ich základe možno nadobudnúť istotu (presvedčenie) o tom, že sa táto
skutočnosť naozaj stala, bez toho, aby o tom mohli byť rozumné pochybnosti. Ak vytvárajú výsledky
hodnotenia dôkazov podmienky iba pre úsudok, že je možné (viac či menej pravdepodobné), že sa
dokazovaná skutočnosť stala, a pripúšťajú aj možnosť (väčšej či menšej pravdepodobnosti) toho, že
sa dokazovaná skutočnosť naopak nestala, nemožno urobiť záver o pravdivosti tejto skutočnosti, na čo

musel brať zreteľ i súd prvej inštancie.

51. Predložené poznámky a výpis z bankového účtu v nadväznosti na údaje zistené z výpisu z účtu
právneho predchodcu žalobkýň č. IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX vzhľadom na ich zhodnosť,
môžu preukazovať určité finančné operácie medzi právnym predchodcom žalobkýň a žalovaným a dalo

by sa z nich aj nepriamo vyvodiť, že by patrili veriteľovi, no odvolaciemu súdu sa javí, že presvedčivo
nepreukazujú, že došlo zo strany veriteľa k reálnemu odovzdaniu sumy 10.000,- eur žalovanému.
Obzvlášť za situácie, ak odovzdanie sumy 10.000,- eur je založené na rukou písanej poznámke - „10.000
EUR (cash)“ bez ďalšieho zdôvodnenia či komentára. Písomná dohoda o odovzdaní sumy celej pôžičky
bola vo forme bezhotovostného prevodu a zdá sa, že právny predchodca žalobkýň poskytol aj ostatné

pôžičky (15.000,- a 7.800,- eur) žalovanému vo forme bezhotovostného prevodu, ako vyplýva z výpisu
z účtu č. IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX.

52. Z týchto dôvodov podľa názoru odvolacieho súdu tvrdenia žalobkýň neboli natoľko presvedčivé
a nespochybniteľné, aby umožnili súdu prvej inštancie prijať záver o pravdivosti týchto tvrdení, ale

ani záver o tom, že by boli rozhodne nepravdivé. Javí sa, že žalobkyne nesplnili bezo zbytkov svoju
dôkaznúpovinnosťtomtosmere,keďjednoznačnýmanespochybniteľnýmspôsobomsúdunepreukázali
nimi tvrdenú skutočnosť a síce, že na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013 došlo k reálnemu
odovzdaniu aj sumy 10.000,- eur žalovanému.53. Popretie skutkových tvrdení žalobkýň žalovaným bolo založené na jeho skutkových tvrdeniach,
že žalobkyne nepreukázali, že ich právny predchodca mu skutočne poskytol bezhotovostným

spôsobom peňažné prostriedky vrátane sumy 10.000,- eur, pričom rukou písané poznámky podľa
žalovaného nepredstavovali presvedčivý dôkaz o skutočnom odovzdaní sumy 10.000,- eur jemu ako
dlžníkovi. Bolo na žalobkyniach, aby uniesli dôkazné bremeno, že ich právny predchodca skutočne
odovzdal sumu 10.000,- eur žalovanému. V konaní nebolo povinnosťou žalovaného preukázať opak
nepreukázaného tvrdenia žalobkýň, keďže v takomto prípade neplatí zásada prenesenia dôkazného

bremena na žalovaného. Neodovzdanie peňazí, teda negatívna skutočnosť, ktorá nemôže byť
predmetom poznávania v konaní rovnako ako nemôže byť predmetom logického dokazovania, sa
nedokazuje.

54.Pokiaľideotvrdeniažalobkýňvovyjadreniachkodvolaniužalovanéhoozánikuzáväzkuzapočítaním
sumy 10.000,- eur podľa § 580 Občianskeho zákonníka, a preto už nebolo potrebné reálne odovzdanie

finančných prostriedkov, ide o ich úplne nové tvrdenie, ktoré neuviedli v konaní pred súdom prvej
inštancie, ale až v odvolacom konaní.

55. V bode 40. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie započítaval úhrady žalovaného na istinu vo
výške 50.000,- eur. Tento postup súdu prvej inštancie sa zdá byť nesprávny. Sám súd prvej inštancie

na viacerých miestach napadnutého rozsudku uviedol, že žalovanému bola požičaná suma 46.000,-
eur (napr. body 29 a 30 odôvodnenia), keď mal za nepochybné, že v zmysle Zmluvy o pôžičke na
sumu 50.000,- eur právny predchodca žalobkýň započítal sumu 4.000,- eur pozostávajúcu z poplatku
za poskytnutie úveru vo výške 500,- eur a pohľadávky na vrátenie predošlej pôžičky vo výške 3.500,-
eur, preto bol povinný v zmysle tejto zmluvy bezhotovostným prevodom žalovanému poskytnúť sumu

46.000,- eur. V súlade s týmito vlastnými konštatovaniami mal súd prvej inštancie započítať úhrady
žalovaného na istinu vo výške 46.000,- eur, nie 50.000,- eur.

56. Súd prvej inštancie započítal na úhradu poskytnutej pôžičky celkovú sumu úhrad vo výške 21.204,10
eura, ako vyplýva z bodu 40 odôvodnenia napadnutého rozsudku (50.000,- eur - 28.795,90 eura). Nie

je však zrejmé, prečo nezhrnul medzi tieto úhrady aj sumu 1.500,- eur zo dňa 30.12.2013. Z výpisu z
účtu č. IBAN P. XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX nachádzajúceho sa v spise nevyplýva, že by išlo o
úhradu iných pôžičiek poskytnutých žalovanému.

57. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva, že započítaním súdom prvej inštancie preukázaných

úhrad vo výške 21.204,10 eura a prijatej platby vo výške 1.500,- eur zo dňa 30.12.2013, t.j. v celkovej
výške 22.704,10 eura na preukázanú poskytnutú sumu 36.000,- eura, zostala by minimálne nesplatená
suma vo výške 13.295,90 eura. V zmysle dedičských podielov žalobkýň vo výške 1 ako právnych
nástupkýň po veriteľovi patrí tak každej z nich minimálne suma 6.647.95 eura.

58. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej inštancie
vo výroku I. v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni v 1. rade peňažnú sumu vo výške
6.647,95 eura s úrokom vo výške 5,5 % p.a. z dlžnej sumy od 14.05.2016 do zaplatenia, 0,05 % denný
úrok z omeškania z dlžnej sumy od 14.5.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP v prevyšujúcej vyhovujúcej časti zrušil rozsudok

vo výroku I. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené obdobne odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II. v časti o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni v 2. rade peňažnú
sumu vo výške 6.647,95 eura s úrokom vo výške 5,5 % p.a. z dlžnej sumy od 14.05.2016 do zaplatenia,

0,05 % denný úrok z omeškania z dlžnej sumy od 14.5.2016 do zaplatenia a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku a v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) CSP v prevyšujúcej vyhovujúcej časti
zrušil rozsudok vo výroku II. a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

60. Úlohou súdu prvej inštancie v priebehu ďalšieho konania bude opätovne prejednať vec v rozsahu,
v akom bol rozsudok súdu prvej inštancie zrušený. Vysporiada sa s dôvodmi, pre ktoré bolo jeho
rozhodnutie zrušené, najmä doplní dokazovanie vo vzťahu k reálnemu odovzdaniu sumy 10.000,- eur
žalovanému zo strany právneho predchodcu žalobkýň ako veriteľa vo vyššie naznačených intenciách.Vykonané dôkazy opätovne vyhodnotí v súlade s ust. § 191 CSP. Následne sa opätovne vyrovná s
namietanou výškou sumy pôžičky v zmysle znenia Zmluvy o pôžičke zo dňa 05.09.2013 a úhradami
žalovaného v prospech tejto poskytnutej pôžičky, vrátane namietanej platby žalovaného vo výške

1.500,- eur zo dňa 30.12.2013 v prospech právneho predchodcu žalobkýň. Následne vo veci opätovne
rozhodne, pričom svoje rozhodnutie zdôvodní tak, aby spĺňalo podmienky uvedené v ust. § 220 CSP,
aby v prípade podaného odvolania mohlo byť odvolacím súdom preskúmateľné.

61. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).