Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 28, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoCsp/37/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3819205557
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Stanislava Kollárová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3819205557.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Stanislavy Kollárovej a členov
senátu JUDr. Ivety Anderlovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom v
Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, IČO: 35 831 154, zastúpeného JUDr. Jánom Šoltésom,
advokátom so sídlom v Bratislave - mestská časť Staré Mesto, Mýtna 48, P.O. Box 205, proti žalovanému
D. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., H. XXX/XX, zastúpenému advokátskou kanceláriou JAKUBIS

& PARTNERS s.r.o. so sídlom v Bratislave, Zámocká 36, IČO: 50 990 365, o zaplatenie 18 704,67 eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 6Csp/109/2019
- 99 zo dňa 20. augusta 2020 takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu

18 704,67 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 18 704,67 eur od 30.05.2017
do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom II. napadnutého rozsudku súd
prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav. Právny predchodca
žalobcu - spoločnosť Consumer Finance Holding a.s. uzavrel so žalovaným dňa 01.02.2016 zmluvu o
spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bola žalovanému poskytnutá pôžička na bývanie vo výške 20

000,- eur. Žalovaný sa zaviazal dlžnú sumu splácať v 120 mesačných splátkach po 322,27 eur s tým,
že prvá splátka bola splatná dňa 20.02.2016 a ďalšie splátky vždy k 20. dňu v mesiaci. V zmluve sú
uvedené nasledovné údaje: ročná úroková sadzba ako fixná vo výške 14,90 %, RPMN vo výške 16,04
%, priemerná hodnota RPMN vo výške 10,08 %, celková čiastka v sume 37 220,40 eur, celkové náklady
spotrebiteľa v sume 17 220,40 eur, termín konečnej splatnosti 20.01.2026, najvyššia výška odplaty 21,94
%. Z prehľadu o vykonaných platbách vyplýva, že žalovaný právnemu predchodcovi žalobcu uhradil
sumu5144,63eur.Právnypredchodcažalobculistomzodňa26.03.2017vyzvalžalovaného,abyuhradil

nedoplatok na splátkach v sume 966,81 eur a zároveň ho upozornil, že ak do 05.05.2017 nedôjde
k úhrade splátky splatnej v mesiaci január 2017, bude žalobca oprávnený úver zosplatniť. Žalovaný
dlžnú sumu v uvedenej lehote neuhradil, preto žalobca vyhlásil dňa 19.05.2017 mimoriadnu splatnosť
celého úveru, čo vyplýva aj z prehľadu splátok a úhrad. Zo žaloby žalobcu vyplýva, že žalovanému
bolo zaslané oznámenie o zosplatnení úveru zo dňa 24.05.2017. Podľa tvrdenia žalobcu žalovaný dlžnú
sumu neuhradil. V konaní si žalobca voči žalovanému uplatnil nárok na zaplatenie dlžnej sumy 18

704,67 eur, ktorá predstavuje sumu predpísaných neuhradených splátok. V priebehu konania pôvodný
žalobca (VÚB a. s.) oznámil, že pohľadávka voči žalovanému bola na základe zmluvy o postúpení
pohľadávok uzavretej medzi ním ako postupcom a spoločnosťou Intrum Slovakia s.r.o. ako postupníkompostúpená spoločnosti Intrum Slovakia s.r.o. Navrhol, aby súd pripustil, že do konania na strane žalobcu
vstúpi spoločnosť Intrum Slovakia s.r.o. Uvedená spoločnosť zároveň súhlasila so svojím vstupom do
konania namiesto pôvodného žalobcu Všeobecná úverová banka a.s. Uznesením zo dňa 06.07.2020

č. k. 6Csp/109/2019 - 83 súd pripustil, aby na miesto doterajšieho žalobcu vstúpila nová strana sporu,
a to Intrum Slovakia s.r.o., IČO: 35 831 154, so sídlom v Bratislave, Mýtna 48. Oznámenie o postúpení
pohľadávky zo dňa 19.06.2020 bolo žalovanému doručované dňa 22.06.2020, čo mal súd preukázané
z podacieho hárku EPH202538853. Na základe uvedeného mal súd preukázanú aktívnu legitimáciu
žalobcu v konaní. Právne vec súd posúdil podľa § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 9 ods.,

ods. 2 písm. a) až z) a § 24 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“), § 2 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 101,
§ 103 a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.
z. Súd prvej inštancie uviedol, že žaloba žalobcu bola podaná dôvodne. Bolo nepochybne preukázané,
že medzi žalobcom a žalovaným existoval zmluvný vzťah na základe zmluvy o úvere uzatvorenej podľa

§ 497 Obchodného zákonníka, pričom tento záväzkový vzťah má zároveň charakter spotrebiteľskej
zmluvy a vzťahujú sa naň aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch a tiež ustanovenia § 52
a nasl. Občianskeho zákonníka. Keďže zmluva o úvere spadá aj pod niektoré ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch, súd skúmal, či táto zmluva má všetky náležitosti, ktoré citovaný zákon ukladá
v § 9 ods. 1, 2 písm. a) až z). Bolo zistené, že zmluva o úvere spĺňa všetky zákonom vyžadované

náležitosti. Vychádzajúc zo skutkových zistení v predmetnej veci a citovaných ustanovení zákona súd
zistil, že zmluvou mal žalovaný úver splatiť v 120 mesačných splátkach po 322,27 eur a takto mal
zaplatiť žalobcovi celkom sumu 37 220,40 eur. Žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru v zmysle
§ 565 Občianskeho zákonníka listom dňa 19.05.2017, kedy bol žalovaný preukázateľne v omeškaní so
splátkou za január 2017, čo vyplýva z prehľadu splátok a úhrad. Možnosť vyhlásenia okamžitej splatnosti

úveru mali strany sporu dohodnuté v zmluve v bode 10.2 v súlade s ust. § 53 ods. 9 Občianskeho
zákonníka. Vzhľadom k tomu, že v danej veci ide o spor vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy a zo stany
právneho zástupcu žalovaného bola vznesená námietka premlčania, primárne skúmal, či nárok žalobcu
nie je premlčaný. Jednotlivé mesačné splátky úveru tak, ako bolo dohodnuté, sa premlčujú v súlade s
§ 101 a § 103 Občianskeho zákonníka v trojročnej premlčacej dobe od splatnosti jednotlivých splátok.

To znamená, že splátky splatné tri roky pred podaním žaloby, t. j. splatné ku dňu 19.5.2017. Vzhľadom
na dátum podanej žaloby 23.12.2019 mal súd za to, že nárok žalobcu premlčaný nie je. V konaní
bolo preukázané, že účastníci uzavreli zmluvu, z ktorej vyplynuli pre účastníkov ako zmluvné strany
práva a povinnosti. Súd posúdil obsahové náležitosti zmluvy a zistil, že zmluva spĺňa všetky náležitosti
zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 citovaného zákona. Ku dňu mimoriadnej splatnosti úveru,

t. j. ku dňu 19.05.2017 predstavoval dlh žalovaného z predmetného úveru sumu vo výške 18 704,67
eur a pozostáva z neuhradenej úverovej istiny. Keďže žalovaný svoj dlh žalobcovi neuhradil, súd ho
zaviazal na zaplatenie žalovanej pohľadávky, t. j. sumy 18 704,67 eur. O povinnosti žalovaného zaplatiť
úrok z omeškania súd rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalovaný je v omeškaní
od 30.05.2017, t. j. od šiesteho dňa nasledujúceho po oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti.

Priznaná výška úroku z omeškania vo výške 5 % ročne je v súlade s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.
z. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods. 1 CSP. V konaní bol
úspešný žalobca v celom rozsahu, preto mu vznikol aj nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Namietal, že rozsudok súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku
aktívnej legitimácie žalobcu. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len
zákon o bankách) jasne vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia potrebné splniť určité podmienky,
ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupník v súdnom konaní, v ktorom

takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie.
Teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka
postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky
banka písomne vyzvala klienta na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so
splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Súčasne musí preukázať, že bol postúpený zosplatnený úver.

Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej vecnej legitimácie postupníka.
Žalovaný je toho názoru, že nedošlo k platnému postúpeniu pohľadávky právneho predchodcu žalobcu
na žalobcu vzhľadom na to, že právny predchodca žalobcu nepostupoval v súlade s ust. § 92 ods.
8 zákona o bankách, čo má za následok, že v tomto konaní žalobca nie je aktívne legitimovaný napodanie žaloby. Súd musí vždy vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a v prípade,
ak strana, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno, nepreukáže svoje tvrdenia, je akýkoľvek iný záver ako
zamietnutie žaloby nesprávny. Na podporu správnosti svojich tvrdení ohľadom povinnosti dodržania ust.

§ 92 zákona o bankách zo strany banky žalovaný poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo/147/2017 zo dňa 24.04.2018 a citoval z jeho odôvodnenia. Podporne poukázal aj
naRozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo/26/2017zodňa28.03.2018,zktorého
taktiež citoval. Podľa žalovaného súd prvého stupňa rozhodol v rozpore s vyššie uvedenou, ustálenou
judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nakoľko sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s

podmienkami, za akých môže dôjsť k platnému postúpeniu bankovej pohľadávky na tretiu osobu. Z
uvedenéhovyplýva,žerozsudokjenezákonnýanepreskúmateľný.Žalobcaniejevtomtokonaníaktívne
legitimovaný, a preto je žaloba v celom rozsahu nedôvodná. Z uvedených dôvodov žalovaný navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, prípadne aby žalobu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Odvolací súd pri predbežnom preskúmaní napadnutého rozsudku zistil, že súd prvej inštancie sa v
napadnutom rozsudku dôsledne nevysporiadal s platnosťou postúpenia pohľadávky a tým aj vecnou
aktívnou legitimáciou žalobcu podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke

zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je
bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta; týmto nie sú dotknuté pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o spotrebiteľskom úvere podľa osobitného predpisu ani pravidlá pre postupovanie
pohľadávok zo zmlúv o úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu. Toto právo banka alebo pobočka

zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

4. Zákonné ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách pri doterajšom rozhodovaní nebolo súdom

prvej inštancie použité a je pre rozhodnutie veci podľa názoru odvolacieho súdu rozhodujúce, a preto
odvolací súd vyzval strany sporu podľa § 382 CSP, aby sa vyjadrili k možnému použitiu tohto zákonného
ustanovenia v danej veci.

5. Žalovaný na výzvu odvolacieho súdu reagoval vyjadrením, v ktorom uviedol, že súd prvej inštancie

nesprávne právne posúdil otázku aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko v rámci právneho posúdenia
veci nepoužil ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Nakoľko sa jedná o postupovanú bankovú
pohľadávku, je nevyhnutné pri právnom posúdení použiť aj citované ustanovenie. Na tento právny
vzťah sa teda vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom
rozhodovaní veci nebolo použité. Žalovaný ďalej zopakoval časť svojej argumentácie z odvolania.

6. K výzve odvolacieho súdu a zároveň k odvolaniu žalovaného žalobca uviedol, že navrhuje, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a zaviazal žalovaného na náhradu trov
odvolacieho konania. Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal s právnou a aj skutkovou stránkou
veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a s jeho rozhodnutím sa

žalobcavplnejmierestotožňuje.Svojuaktívnulegitimáciuvtomtosporežalobcapreukazujeoznámením
o postúpení pohľadávky, ktoré bolo žalovanému zaslané na adresu uvedenú žalovaným v zmluve o
úvere. Žalobca zároveň súdu predložil aj rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávok spolu so žiadosťou
o postúpenie a prevod zo dňa 08.06.2020 s identifikáciou postúpenej pohľadávky, ktorými preukazuje
postúpeniežalovanejpohľadávkypočasprebiehajúcehosporu.Nakoľkopredmetomžalobyjezaplatenie

bankovej pohľadávky, za účelom preukázania svojej aktívnej legitimácie žalobca súdu predložil aj výzvu
svojho právneho predchodcu zo dňa 26.03.2017, ktorou preukazuje splnenie zákonných podmienok pre
platné postúpenie v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právny predchodca žalobcu
výzvu zo dňa 26.03.2017, ktorou vyzval žalovaného na zaplatenie omeškaných splatných úverovýchsplátok, zasielal formou doporučenej poštovej zásielky, čo žalobca preukazuje predloženou doručenkou.
Podľa ustanovenia § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách „Ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so

splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku
postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj
bez súhlasu klienta.“. Zákon o bankách neuvádza, akú formou má mať výzva banky pred postúpením,
uvádza len obsahové náležitosti výzvy. Každý právny úkon sa vykladá podľa svojho obsahu. Zo znenia

vyššie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že banka alebo pobočka zahraničnej banky má
právo postúpiť postupníkovi svoju pohľadávku za podmienky, že: a) klient bol písomne vyzvaný na
zaplatenie čo i len časti peňažného záväzku, s ktorého zaplatením je v omeškaní a b) jeho omeškanie
trvá nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní. Žalobca v tomto spore preukázal, že jeho právny
predchodca dňa 26.03.2017 vyzval žalovaného na zaplatenie peňažného záväzku titulom omeškaných
nezaplatených úverových splátok, pre ktorých neplnenie právny predchodca žalobcu vyhlásil predčasnú

splatnosť úveru. Žalovaný napriek písomnej výzve právneho predchodcu žalobcu svoj dlh nezaplatil a
do omeškania s jeho zaplatením sa dostal viac ako 90 kalendárnych dní. Nakoľko žalovaný napriek
výzve právneho predchodcu žalobcu, ktorá mu bola riadne doručená, bol viac ako 90 dní v omeškaní so
zaplatením svojho dlhu, boli splnené zákonné predpoklady pre platné postúpenie bankovej pohľadávky
podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. K postúpeniu pohľadávky, ktorej zaplatenie je

predmetom tohto sporu, došlo riadne a platne, čím je daná aktívna legitimácia žalobcu v tomto spore aj
v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách. Naviac žalovaný bol vyzvaný na zaplatenie dlžnej
sumy aj v oznámení o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru listom zo dňa 24.05.2017. Žalobca zdôraznil,
že žalovaná pohľadávka je primárne pohľadávkou nebankového subjektu, spoločnosti Consumer
Finance Holding, a.s, ktorej vlastníkom sa banka stala až následne v dôsledku zlúčenia subjektov.

Nad rámec vyššie uvedeného, splnenie zákonných podmienok pre postúpenie bankovej pohľadávky
v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca preukazuje aj tým, že žalovanému bola
žalobaoplnenie,ktorájeobsahovovýzvounazaplateniebankovejpohľadávky,preukázateľnedoručená
najneskôr dňa 11.02.2020, kedy sa písomne vyjadril k podanej žalobe. Žalovaná pohľadávka bola
žalobcovi postúpená ku dňu 17.06.2020, kedy nastali účinky postúpenia, t. j. viac ako 90 dní po písomnej

výzve žalobcovho predchodcu k zaplateniu dlžnej sumy adresovanej žalovanému. Aj týmto úkonom boli
splnené zákonné podmienky pre postúpenie bankovej pohľadávky v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8
zákona o bankách.

7. V replike k vyjadreniu žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca vo svojom vyjadrení tvrdí, že

aktívnu legitimáciu preukazuje oznámením o postúpení pohľadávky a rámcovou zmluvou o postúpení
pohľadávok zo dňa 08.06.2020. Nakoľko sa však v danom prípade jedná o postupovanie bankovej
pohľadávky, musia byť okrem všeobecných ustanovení § 525 a nasl. Občianskeho zákonníka splnené
aj ustanovenia lex specialis, ktorým je zákon o bankách v platnom znení, konkrétne ustanovenie §
92 ods. 8. Predpokladom platného postúpenia v danom prípade je zaslanie písomnej výzvy klientovi,

že je v omeškaní a následné omeškanie klienta o viac ako 90 dní so splnením svojho záväzku. Tieto
podmienky musia byť splnené kumulatívne a nie je možné sa od nich odchýliť, ani ich vylúčiť. Žalobca
poukazuje na výzvy zo dňa 26.03.2017 a 24.05.2017, ktoré predložil do spisu. V danom prípade výzva
zo dňa 26.03.2017 nebola žalovanému doručená. Zosplatnenie (údajne výzvu zo dňa 24.05.2017)
nemožno považovať za výzvu, nakoľko ide o uplatnenie práva veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť

úveru. Stotožňovať takúto listinu s výzvou je teda pojmovo vylúčené, nakoľko sa jedná o dva odlišné
právne úkony. Žalovaný je toho názoru, že žalobca v tomto konaní nie je aktívne legitimovaný, a preto
je žaloba nedôvodná v celom rozsahu. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,
prípadne aby žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %.

8. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1
CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po
skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonom predpísané náležitosti (§ 127 a § 363 CSP),

a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitýverejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

9. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe žalobcu na tom právnom závere, že právny predchodca žalobcu
poskytol na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere žalovanému úver, ktorý žalovaný riadne nesplácal
a veriteľ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru z dôvodu, že žalovaný bol preukázateľne v omeškaní so
splátkou za január 2017. Ku dňu mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. ku dňu 19.05.2017 predstavoval
dlh žalovaného z predmetného úveru sumu vo výške 18 704,67 eur a pozostáva z neuhradenej

úverovej istiny. Keďže žalovaný svoj dlh žalobcovi neuhradil, súd ho zaviazal na zaplatenie žalovanej
pohľadávky spolu s úrokom z omeškania, a to žalobcovi, ktorému postúpil pohľadávku pôvodný žalobca
VÚB a. s.. Súd prvej inštancie mal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobcu v konaní z oznámenia
pôvodného žalobcu o postúpení pohľadávky zo dňa 19.06.2020, ktoré bolo žalovanému doručované
dňa 22.06.2020, čo mal súd preukázané z podacieho hárku EPH202538853.

10. Podstata odvolacích argumentov žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenia o nesprávnom
právnom posúdení veci a o inej vade konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Žalovaný v odvolaní namietal neexistenciu žalobcovej vecnej aktívnej legitimácie z dôvodu, že
tomuto bola postúpená pohľadávka banky, avšak neboli splnené zákonné podmienky na postúpenie
pohľadávky banky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách, podľa ktorého je potrebné

preukázať, že banka pred postúpením pohľadávky písomne vyzvala klienta na splnenie jeho záväzku a
klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku dlhšie ako 90 dní. Podľa žalovaného
je potrebné preukázať aj to, že bol postúpený zosplatnený úver.

11. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP dopadá na všetky pochybenia v procesnom

postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod iné odvolacie dôvody, avšak vždy len za predpokladu,
že tieto pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zvyčajne pôjde o prípady
nesprávne realizovanej mandukčnej povinnosti súdu, pochybenia vo vykonanom dokazovaní (napr.
vykonanie nezákonne získaného dôkazu, vypočutie svedka bez jeho poučenia o práve odoprieť výpoveď
apodobne)aleboposúdeniepredbežnejotázkyvrozporesexistujúcimrozhodnutímpríslušnéhoorgánu.

12. Právnym posúdením v zmysle odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu
právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo

správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

13. Odvolací súd preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli, skutkové závery súdu prvej inštancie majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, súd prvej inštancie neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli

vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo a výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 CSP. Pri rozhodovaní súd
prvej inštancie síce nepoužil ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách, avšak napriek tomu správne
vyhodnotil aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore, ostatné právne predpisy použil správne, správne
ich vyložil a na daný skutkový stav aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto stotožňuje so skutkovými

i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj osvojil dôvody napadnutého
rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP a k odvolacím námietkam
žalobcu dodáva nasledovné.

14. Úspešne sa domáhať určitého plnenia môže za splnenia ďalších podmienok (existencia právneho

základu, preukázanosť výšky a pod.) iba taký subjekt, ktorému z hmotného práva svedčí, že mu toto
právo patrí. Ide o tzv. vecnú aktívnu legitimáciu. V prípade nároku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere na
úhradu poskytnutého úveru a jeho príslušenstva to bude veriteľ z takejto zmluvy. Iný subjekt, než veriteľ
zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorý poskytol úver dlžníkovi, sa môže úspešne domáhať plnenia z
takejto zmluvy iba v prípade, že preukáže, že pohľadávka veriteľa zo zmluvy na neho prešla alebo mu

bola prevedená, a to v súlade s právnym poriadkom. Jedným zo spôsobov zmeny v osobe veriteľa je aj
postúpenie pohľadávky zmluvou, t. j. dvojstranným právnym úkonom. V prípade, že veriteľom je banka,
tak na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky je potrebné okrem všeobecných náležitosti právneho
úkonu potrebné splniť aj ďalšie podmienky stanovené zákonom o bankách, a to v ustanovení § 92 ods.8. Podmienkami platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok bánk na tretie osoby, ktoré nie sú bankami, sa
všeobecné súdy zaoberali už mnohokrát, a to aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v rozsudku 1Cdo/147/2017. Tak v prejednávanej veci, ako aj vo veci, ktorá bola predmetom

konanianajvyššiehosúdupoduvedenouspisovouznačkou,sajednáospotrebiteľskýspor.Pripostúpení
pohľadávky banky na tretiu osobu musia byť splnené zákonné špeciálne podmienky stanovené v §
92 ods. 8 zákona o bankách. Týmito podmienkami sú preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Takto sú podmienky platného
postúpenia pohľadávky banky tretej osoby vyložené aj v uvedenom rozsudku, a to konkrétne v odseku

21 a z tohto výkladu najvyššieho súdu nie je možné dospieť k inej jeho interpretácii než k tej, že zmluve o
postúpení pohľadávky banky voči dlžníkovi, aby ju bolo možné považovať za platnú, musí predchádzať
výzva na zaplatenie pohľadávky a následne po výzve musí uplynúť viac ako 90 dní, počas ktorých je
dlžník nepretržite v omeškaní. Žalovaný namietal, že v prejednávanej veci nebolo preukázané splnenie
tohto postupu, resp. tento postup nebol dodržaný, a preto by zmluva o postúpení pohľadávky mala byť
neplatná a žalobca tak nie je vo veci aktívne legitimovaný. Odvolací súd však po preskúmaní veci dospel

k jednoznačnému záveru, že podmienky pre platné postúpenie pohľadávky banky voči žalovanému
žalobcovi podľa ustanovenia § 92 ods. 8 o bankách splnené boli, ich splnenie bolo preukázané, zmluva
o postúpení pohľadávok je platná a žalobca je vo veci aktívne legitimovaným.

15. Spoločnosť Consumer Finance Holding, a.s., uzatvorila ako veriteľ so žalovaným ako dlžníkom

zmluvuospotrebiteľskomúvereanajejzákladeposkytlažalovanémuspotrebiteľskýúver,ktorýžalovaný
nesplácal a veriteľ ho listom zo dňa 26.03.2017 vyzval na zaplatenie nedoplatku na splátkach a zároveň
ho upozornil na možnosť zosplatnenia úveru v prípade, že nedôjde k úhrade splátky splatnej v januári
2017. Toto skutkové tvrdenie bolo už súčasťou žaloby a žalovaný ho pred súdom prvej inštancie až
do vyhlásenia dokazovania za skončené výslovne nepoprel, a preto ho je nutné považovať v zmysle

§ 151 ods. 1 za nesporné, pričom v zmysle § 291 ods. 3 CSP nemožno použiť ustanovenie § 296 o
nepoužití sudcovskej koncentrácii konania a zákonnej koncentrácii konania, keďže žalovaný je v konaní
zastúpený advokátom. Žalovaný uvedenú skutočnosť poprel až v odvolacom konaní, a to až v reakcii
na vyjadrenie žalobcu, ktorú žalobca učinil po výzve odvolacieho súdu v zmysle § 382 CSP. Takéto
popretie skutkového tvrdenia je neúčinné. Okrem toho, že uvedené skutkové tvrdenie žalobcu je nutné

považovať za nesporné, je aj preukázané, keď o jeho pravdivosti svedčí aj doručenka, podľa ktorej
bola výzva žalovanému doručená dňa 31.03.2017. Pokiaľ teda súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaného dokazovania k záveru, že žalovaný bol uvedenou výzvou vyzvaný na zaplatenie nedoplatku
na dlžných splátkach, dospel k správnemu skutkovému záveru. Žalovaný dlžné splátky neuhradil a
veriteľ dňa 19.05.2017 úver zosplatnil, o čom bol žalovaný informovaný listom zo dňa 24.05.2017.

Ani toto tvrdenie žalovaný nenamietal a nepoprel ani doručenie uvedeného oznámenia. V odvolacom
konaní však namietal, že toto zosplatnenie nemožno považovať za výzvu, nakoľko ide o uplatnenie
práva veriteľa vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru a stotožňovať takúto listinu s výzvou je teda pojmovo
vylúčené, nakoľko sa jedná o dva odlišné právne úkony. Odvolací súd sa s touto argumentáciou
žalovanéhonestotožňuje,keďžesúčasťouuvedenéhooznámeniajeajvýzvanaúhradudlhužalovaného

po doručení tohto oznámenia. Právne úkony sa posudzujú v zmysle ich obsahu bez ohľadu na ich
označenie a nie je vylúčené, aby obsahom jednej listiny bolo aj niekoľko právnych úkonov. Žalovaný
tak bol preukázateľne veriteľom vyzvaný na úhradu svojho dlhu, a to už v marci 2017 a následne v
máji 2017. S účinnosťou od 01.01.2018 došlo k rozdeleniu a k zlúčeniu spoločnosti Consumer Finance
Holding, a.s., pričom jej právnym nástupcom sa v tejto veci stala banka VÚB, a.s., ktorá nadobudla práva

a povinnosti veriteľa, čo znamená o. i. aj to, že účinky právnych úkonov pôvodného veriteľa zostávajú
zachované a toto zlúčenie nemá vplyv na platnosť a účinnosť úkonov právneho predchodcu banky,
keď nie je napr. ani potrebné dovtedajšie právne úkony veriteľa opakovať, aprobovať, prípadne inak
potvrdzovať. Uvedené výzvy pôvodného veriteľa je tak potrebné považovať za výzvy banky rovnako,
ako bol žalovaný po uvedenom zlúčení povinný plniť banke a v prípade, že by zmluvu neporušil, bol by

povinný plniť banke v splátkach v zmysle pôvodnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere bez ďalšieho. Keďže
žalovaný napriek vyhláseniu celého úveru za splatný tento dobrovoľne neuhradil, správne ho na plnenie
zaviazal súd prvej inštancie žalobcovi, ktorému pôvodný žalobca VÚB, a.s. (banka), v priebehu konania
postúpil žalovanú pohľadávku. Pohľadávku žalobcovi postúpila banka v júni 2020. Banka mohla svoju
pohľadávku v zmysle citovaného ustanovenia zákona o bankách voči žalovanému platne postúpiť inému

subjektu iba v prípade, že žalovaný bol s úhradou pohľadávky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní po tom, čo ho banka písomne vyzvala na úhradu pohľadávky. Uvedené predpoklady
sú zákonnými predpokladmi pre platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase
postúpenia pohľadávky. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že tieto predpoklady splnenéboli. Žalovaný bol jednoznačne vyzvaný na úhradu časti pohľadávky už v marci 2017 a na úhradu
celej splatnej pohľadávky zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v máji 2017 a následne bol v omeškaní
dlhšie ako 90 dní, keď banka postúpila pohľadávku voči žalovanému žalobcovi po viac ako troch rokoch

od uvedených výziev. Jednoznačne tak boli splnené všetky zákonné náležitosti pre platné postúpenie
pohľadávky banky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách a žalobcovi tak svedčí aktívna vecná
legitimácia v spore. Súd prvej inštancie, hoc sa dôsledne nezaoberal postúpením v zmysle § 92 ods. 8
zákonaobankách,rozhodolvecnespráveanievrozporesustálenoujudikatúrouakonamietalžalovaný.

16. Na základe uvedených úvah odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

17. V odvolacom konaní mal žalobca plný úspech, preto odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania
tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

O samotnej výške náhrady trov konania v prvoinštančom, ako aj odvolacom konaní, rozhodne súd prvej
inštancie postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné
dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).