Rozsudok Judgement was issued on Thursday, August 21, 2019

Súd: Okresný súd Nové Zámky
Spisová značka: 9C/191/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413218042
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 08. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viera Betáková

ECLI: ECLI:SK:OSNZ:2019:4413218042.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nové Zámky, sudkyňou Mgr. Vierou Betákovou, v spore žalobcu: 1) P. U., nar. X.X.XXXX,

bytom B. XX, B. Z., 2) T. U., nar. XX.X.XXXX, bytom T. P. XX, B. Z., 3) N.. T. X., nar. X.X.XXXX, bytom T.
P. XX, B. Z., všetci zastúpení T.. R. L., advokát so sídlom P. 3, B., proti žalovanej: Slovenská republika,
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 1.396,65 eur titulom náhrady účelne
vynaložených trov konania a sumu 3.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a
náhrady nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 1.246,64 eur titulom náhrady účelne
vynaložených trov konania a sumu 2.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

IV. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a
náhrady nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

V. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu 1.246,64 eur titulom náhrady účelne
vynaložených trov konania a sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

VI. Vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 3. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a

náhrady nemajetkovej ujmy z a m i e t a .

VII. Súd p r i z n á v a žalobcovi v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
žalovanému.

VIII. Súd p r i z n á v a žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
žalovanému.

IX. Súd p r i z n á v a žalobcovi v 3. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % voči
žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :1.Žalobcoviasapodanoužaloboudoručenoutunajšiemusúdudňa31.7.2013prostredníctvomprávneho
zástupcu domáhali pôvodne zaplatenia titulom náhrady účelne vynaložených trov konania sumy vo
výške 19.540,62 eur, ktoré v pôvodnom petite nebolo upresnené, povinnosti zaplatiť žalobcom sumu

vo výške 150,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu
25.000,- eur žalobcovi v 1. rade, žalobcovi v 2. rade sumu 22.500,- eur a žalobcovi v 3. rade sumu
33.000,- eur. Neskôr opravným uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/191/2013-102 zo dňa
19.8.2014 bol upresnený petit žalobného návrhu, podľa ktorého sa žalobcovia domáhali, aby žalovaný
bol povinný zaplatiť titulom náhrady účelne vynaložených trov konania žalobcovi v 1. rade sumu 4.950,-

eur a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 25.000,- eur, žalobcovi v 2. rade sumu 4.800,- eur titulom
náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 22.500,- eur,
žalobcovi v 3. rade sumu 4.800,- eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a titulom náhrady
nemajetkovej ujmy sumu 33.000,- eur, všetci žalobcovia sa domáhali zaplatenia týchto súm do troch dní
od právoplatnosti rozsudku.

2. V žalobe uviedli, že dňa 20.5.2008 bolo voči nim vyšetrovateľom ÚJaKP OR PZ Nové Zámky pod
č. ČVS: ORP572/OVK-NZ-2008 ZP podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku uznesením vznesené
obvinenie za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Trestného zákona k § 155 odsek 1 Tr.
zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Voči uzneseniu žalobcovia v
zákonnej lehote dňa 23.5.2008 podali sťažnosť proti vzneseniu obvinenia voči nim, ktorá bola dňa

20.8.2008 okresným prokurátorom zamietnutá. Počas prípravného konania žalobcovia boli vyzvaní, aby
sa podrobili všetkým vyšetrovacím úkonom, ktoré boli od nich vyžadované orgánmi činnými v trestnom
konaní. Žalobcovia počas prípravného konania, ako aj na hlavnom pojednávaní opakovane poukázali
na viaceré pochybenia orgánov činných v trestnom konaní, keď od počiatku tvrdili, že so spáchaním
uvedeného zločinu nemajú a ani nemôžu mať z objektívnych skutočností nič spoločné. Prokurátorom

Okresnej prokuratúry Nové Zámky bola voči žalobcom podaná dňa 23.1.2009 obžaloba pod č. k. 1Pv
417/08-30 Okresnému súdu Nové Zámky pre pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvom
podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona, k § 20 Trestného zákona, k § 155 odsek 1 Trestného zákona.
V predmetnej trestnej veci bol Okresným súdom Nové Zámky pod č. k. 2T/16/2009 zo dňa 22.9.2012
vynesený oslobodzujúci rozsudok. Na hlavnom pojednávaní toho istého dňa bol okresným prokurátorom

pod č. 1Pv 417/08-61 podané odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku. Odvolací súd uznesením č. k.
4To/69/2012-739 zo dňa 19.7.2012 rozhodnuté tak, že podľa § 319 Tr. poriadku sa odvolanie prokurátora
zamietlo a podľa § 316 odsek 1 Tr. poriadku sa odvolanie poškodeného L. U. zamietlo ako podané
neoprávnenou osobou a v tomto uznesení Krajský súd uviedol, že žalobcovia resp. obžalovaní sa skutku
bližšie špecifikovaného vo výroku rozsudku súdu prvej inštancie nedopustili, pretože nebolo dokázané,

že skutok spáchali obžalovaní.
V trestnej veci si žalobcovia udelením plnej moci zvolili na zastupovanie v tom konaní advokáta JUDr. T.
W., ktorý ich zastupoval v trestnej veci, pričom za 4 roky trvania právnej pomoci v uvedenej trestnej veci
uhradili peňažné plnenie vo výške tak, ako im advokát vyčíslil odmenu, podľa predložených dôkazov v
zmysle príslušnej vyhlášky. Okrem týchto nákladov si žalobca v 1. rade zaobstaral na vlastné náklady

znalecký posudok z odboru dopravy, ktorý preukazoval jeho tvrdenia o nevine, za čo z vlastných
prostriedkov uhradil sumu 150,- eur.
Žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu žalobcovia odoslali v mesiaci november 2012, podľa vtedy
platného zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvu vnútra SR ako príslušnému orgánu štátnej správy.
Ministerstvo vnútra odpovedalo listom zo dňa 7.3.2013, v ktorom uviedlo, že sa nepovažuje za príslušný

orgán na rozhodnutie vo veci.

3. Žalobcovia si uplatnili svoje nároky v súlade so zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Tento zákon zakladá objektívnu
zodpovednosť štátu, ktorej sa nemožno zbaviť.

Žalobcovia si uplatnili v zmysle tohto zákona dva nároky, a to účelne vynaložené trovy konania vykonané
v trestnom konaní počas štyroch rokov, ktoré rozpočítali na troch žalobcovi s tým, že žalobca v 1. rade
požadoval ešte sumu 150,- eur za predložený znalecký posudok, ktorý doložil v trestnom konaní a
ďalej sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú odôvodnili tým, že trestným konaním došlo nielen k
výraznému zásahu do ich základných ľudských práv a slobôd, ale aj do ich rodinného života a pracovno-

právnych vzťahov.

4. Žalovaný sa písomne vyjadril k žalobe a uviedol, že žalobcami uplatnené nároky neuznáva a žalobu
navrhujevplnomrozsahuzamietnuťzdôvodu,ževykonanýmdokazovanímnebolopreukázanésplneniepodmienok pre vznik zodpovednosti štátu za žalobcami uplatnené nároky na náhradu škody tak, ako ich
stanovuje zákon č. 514/2003 Z. z. v platnom znení. V danej veci nie sú splnené základné predpoklady
priznania nároku na náhradu škody, a to spôsobenie škody nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej

moci. Uznesenie vyšetrovateľa OR PZ UJKP v B. Z. z 20.5.2008 č. k. ČVS: ORP-572/OVK-NZ-2008
ZP, ktorým vyšetrovateľ stíhal žalobcov ako obvinených z pokusu k zločinu ublíženia na zdraví podľa
§ 14 Tr. zákona k § 155 odsek 1 Tr. zákona spáchaného spolupáchateľstvom podľa § 20 Tr. zákona
nebolo nikdy zrušené a nebola ani žiadnym na to príslušným orgánom označeného za nezákonné resp.
odporujúce zákonu. Žalobcovia nezákonnosť uznesenia vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, ktorým

im mala byť spôsobená škoda vyvodzujú zo skutočnosti, že trestné konanie skončilo inak, ako ich
právoplatným odsúdením, t. j. oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky z 22.2.2012,
sp. zn. 2T/16/2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre z 19.7.2012, č. k. 4To/69/2012-739.
Žalovaný mal za to, že vzhľadom na právoplatné trestné konanie doposiaľ žiaden orgán neskonštatoval
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, z titulu nezákonnosti ktorého si žalobcovia uplatňujú
nárok na náhradu škody, vrátane nemajetkovej ujmy, preto podľa neho nie sú splnené podmienky v

zmysle § 3 odsek 1 písmeno a), § 5 a § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov pre priznanie uplatneného nároku.
Súd prvej inštancie vo veci samej rozhodol rozsudkom sp. zn. 9C/191/2013-252 dňa 3.8.2017 tak, že v I.
výroku žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 3.303,96 eur titulom náhrady
účelne vynaložených trov konania a sumu 5.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch

dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 1. rade v časti náhrady účelne
vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, v II. výroku žalovaného zaviazal k
povinnosti zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 3.153,96 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov
konania a sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,
vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a

náhrady nemajetkovej ujmy zamietol, v III. výroku zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v 3. rade sumu
3.153,96 eur titulom náhrady účelne vynaložených trov konania a sumu 9.500,- eur titulom náhrady
nemajetkovej ujmy, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku súd žalobu voči žalobcovi v 3.
rade v časti náhrady účelne vynaložených trov konania a náhrady nemajetkovej ujmy zamietol. Súd
priznal žalobcom v 1. rade, v 2. rade a v 3. rade, každému osobitne, nárok na náhradu trov konania

v rozsahu 100 %.
Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 písmeno
a/, b/, c/ a d/, ods. 2, § 4 ods. 1 písmeno f/, ods. 3, § 5 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, 2,
3 a 4, ods. 3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

5. Proti tomuto rozsudku, voči vyhovujúcich výrokov (I., III., V.) a voči výrokom o náhrade trov konania
(VII.,VIII. a IX) podal včas odvolanie žalovaný, navrhujúc odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok
v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol.

6. Poukázal na § 6 ods. 1 a ods. 4 zák. č. 514/2003 Z.z. s konštatovaním, že právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená,
bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

7. Nesúhlasil so záverom súdu, že bolo potrebné považovať oslobodenie spod obžaloby za dôvod
nezákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia. Poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 13.11.2013 sp. zn. II. ÚS 163/2016, podľa ktorého vydanie uznesenia o vznesení obvinenia
nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu, iba z dôvodu, že v čase jeho
vydaniaexistujúcapravdepodobnosťospáchaníurčitéhoskutkukonkrétnouosobousaneskôrzrôznych

dôvodov nepotvrdila. Za rôzne dôvody bolo treba v danej veci považovať iné posúdenie žalovaného
skutku a vykonaných dôkazov súdom ako vyšetrovateľom a následne prokurátorom v konaní o sťažnosti
žalobcov proti uzneseniu o vznesení obvinenia a v podanej obžalobe. Nezákonné rozhodnutie ako
podmienka zodpovednosti štátu za prípadnú škodu, musí byť jednoznačne konštatované v priebehu
trestného konania.

8. Pokiaľ išlo o nemajetkovú ujmu žalovaný v odvolaní namietal, že súd pri svojom rozhodnutí vychádzal
len z výpovedí žalobcov a ich najbližších rodinných príslušníkov, ktorých tvrdenia, ale neboli podložené
žiadnym objektívnym dôkazom, ktorý by preukazoval zásah do tejto sféry života žalobcov právenásledkom uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 20.05.2008. Toto konštatovanie sa vzťahuje najmä
na zdravotné problémy manželiek žalobcov v 1. a 3. rade, ktoré vo svojich výpovediach opisovali len
svoje subjektívne pocity, a nie objektívnym dôkazom podložené tvrdenia, o súvislosti ich problémov

práve s nezákonným uznesením o stíhaní ich manželov.

9. Pokiaľ žalobcovia a vypočuté svedkyne ako vážny zásah do práv žalobcov v predmetnej trestnej
veci popisovali hrozbu väzbou, tak vydanie príkazov na zatknutie v priebehu súdneho konania dňa
14.12.2009 nebolo v príčinnej súvislosti so škodou, ktorú si žalobcovia nárokujú z titulu nezákonného

uznesenia o vznesení obvinenia, a to z dôvodu, že vydanie týchto príkazov nie je priamym následkom
uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré súd prvej inštancie označil za nezákonné. Tieto príkazy, ako
to vyplýva z trestného spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 2T/16/2009, boli vydané práve z
dôvodov marenia trestného konania žalobcami, a preto vznik akejkoľvek ujmy spôsobenej vydaním a
realizovaním týchto príkazov na zatknutie, nie je v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia
a nezakladá dôvodnosť nárokov uplatnených žalobcami.

10. Súd vykonané dokazovanie vyhodnotil jednostranne v prospech žalobcov, keď pracovnú
„diskrimináciu“ žalobcu v 1. rade v dôsledku opakovaného vykonania organizačných zmien v štruktúrach
Policajného zboru, predtým Železničnej polície, žalobcu v 2. rade v dôsledku skončenia pracovného
pomeru dohodou a následnou nemožnosťou nájsť si zamestnanie a žalobcu v 3. rade v dôsledku

sťaženia štúdia na vysokej škole, posúdil ako dôsledok prebiehajúceho trestného stíhania. Za dôsledok
trestného stíhania v prípade žalobcu v 1. rade súd označil aj nepriznávanie odmien, hoci ide o
nenárokovateľnú zložku mzdy a uloženie najvyššieho disciplinárneho opatrenia, hoci ide o samostatný
výkon disciplinárnej právomoci príslušného orgánu, konajúceho o zavinenom porušení povinností
policajta. Súd hodnotiac osoby žalobcov v rozpore so zisteným skutkovým stavom konštatoval, že všetci

žalobcovia pred začatím trestného stíhania neboli trestne stíhaní, ktorý záver ale v prípade žalobcu v 2.
rade odporuje obsahu trestného spisu a v prípade žalobcu v 3. rade sa na tohto len hľadí ako by nebol
súdne trestaný (bod 33. rozsudku).

11. Ako nepreskúmateľné vyhodnotil žalovaný v odvolaní rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti

vzťahujúcej sa na priznanie nemajetkovej ujmy, najmä rozhodnutie o jej výške pre jednotlivých žalobcov,
je pre nedostatok riadneho odôvodnenia v tejto časti aj nepresvedčivé.

12.Vovzťahukmajetkovejškode(priznanejspoluvovýške9611,88eura)žalobcauviedol,ženazáklade
vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na § 12 ods. 3, § 13

ods. 2 (účinného do 31.5.2010 a nasl. obdobia), § 14 ods. 1, písm. d/, 2, 3 písm. d/ , 5 písm. b/ a § 20b
vyhl. č. 655/2004 Z.z. a názor, podľa ktorého bolo potrebné (ak bol daný základ zodpovednosti) priznať
náhradu za účelne vynaložené trovy konania vypočítané podľa vyhlášky. Žalobcovia nepreukázali vznik
trov konania a súd vychádzal iba z účtovných dokladov predložených žalobcami. Súd vychádzal z
rovnakej výšky odmeny pri všetkých úkonoch právnej služby, čo nebolo správne. Poukázal na to, že

základná sadzba tarifnej odmeny za zastupovanie klienta v trestnom konaní v danom prípade, v ktorom
si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o
stíhaní žalobcov ako obvinených zo zločinu, pri ktorom zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého
horná hranica je desať rokov, je jedna osmina výpočtového základu, a preto táto sadzba v roku 2008
predstavovala sumu 79 eur, v roku 2009 sumu 86,93 eura, v roku 2010 sumu 90,17 eura, v roku 2011

sumu 92,63 eura a v roku 2012 sumu 95,37 eura. Označené sadzby tarifnej odmeny sa následne v
súlade s ust. § 13 odsek 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
znižovali do 31.05.2010 o 20% a od 01.06.2010 o 50%, keďže obhajca v trestnom konaní zastupoval
všetkých troch žalobcov.

13. Konkrétne namietal, že pri určení rozsahu uznaných úkonov právnej služby obhajoby v trestnom
konaní nesprávne uznal aj účasť na výsluchoch dňa 30.12.2008 a na hlavnom pojednávaní dňa
27.05.2010, hoci išlo o účasť obhajcu na výsluchoch, resp. pojednávaní súvisiacich s inou trestnou
vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, z ktorej si žalobcovia uplatnili nároky

podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v ktorej veci si náhradu škody podanou
žalobou neuplatnili (trestná vec žalobcu v druhom rade pôvodne vedená na Okresnom riaditeľstve
Policajného zboru B. Z. pod číslom ORP 1462/OSV-NZ-2008). Súd prvej inštancie ešte nesprávneposúdil úkon obhajoby z 24.02.2009 ako účasť na hlavnom pojednávaní, hoci išlo o účasť na verejnom
zasadnutí o predbežnom prejadnaní obžaloby a z 19.09.2011 ako účasť na verejnom zasadnutí, hoci išlo
len o výsluchy obžalovaných. V prípade uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré bolo

odročené bez prejednania veci a účastí na verejnom zasadnutí, priznal obhajcovi odmenu v plnej výške
základnej sadzby tarifnej odmeny, hoci v zmysle § 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v
znení neskorších predpisov obhajcovi patrila odmena len vo výške jednej štvrtiny odmeny, resp. jednej
polovice odmeny.

14. Súd prvej inštancie doklady predložené žalobcami uznal za riadne účtovné doklady (bod 32.
rozsudku), hoci oba doklady predložené žalobcami nespĺňajú základné náležitosti účtovného dokladu
tak, ako ich určuje ust. § 10 cit. zákona.

15. Žalobcovia sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.

16. Odvolací súd uznesením sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019 rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutej časti výrokov pod bodmi I., III., V., VII.-IX. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keď dospel k záveru, že odvolanie žalovaného
je čiastočne opodstatnené a rozsudok súdu prvej inštancie v II., IV. a VI. v zamietajúcich výrokoch

v dôsledku absencie odvolania nadobudol právoplatnosť. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vykazuje vady v zmysle § 389 odsek 1 písmeno b) C.S.P. z dôvodu, že napadnutý rozsudok je v
častitýkajúcejsaurčeniavýškypriznanejnemajetkovejujmyžalobcomvI.-III.radenepreskúmateľné.Vo
vzťahu k zistenej výške majetkovej škody, ktorú prvoinštančný súd priznal žalobcom, prvoinštančný súd
nárok (čiastočne) nesprávne právne posúdil a nesprávne (neúplne) zistil skutkový stav. Namietal súdu

prvej inštancie s poukazom na odvolaciu námietku spočívajúcu v nepreskúmateľnosti časti rozsudku
týkajúcej sa súdom priznaných súm nemajetkovej ujmy jednotlivým žalovaným, a to v rozpore s §
220 odsek 2 C.S.P., keď súd prvej inštancie neodôvodnil výšku jednotlivých súm nemajetkovej ujmy
vo vzťahu k ich samotnej výške a jednak nezdôvodnil diferencovanosť priznaných súm tomu ktorému
žalobcovi.

Odvolací súd konštatoval, že pokiaľ ide o súdom prvej inštancie zistený skutkový stav a odvolací dôvod
týkajúci sa vykonaného dokazovania, keď súd vychádzal pri rozhodnutí len z výpovedí žalobcov a ich
najbližších rodinných príslušníkov, mal za to, že samotný procesný postup realizovaný súdom prvej
inštancie nebol nesprávny. Z navrhnutých dôkazných prostriedkov zistil súd prvej inštancie skutočnosti
týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré napĺňali kvalifikované

zásahy. Z týchto dôvodov k zistenému skutkovému stavu podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
vyčítať nič súdu prvej inštancie okrem toho, že subjektívne pociťované strádanie v tom čase, ktoré
pociťovala manželka žalobcu v 1. rade resp. v 3. rade, neboli v rámci odôvodnenia celkom zrozumiteľne
„pripísané“ na ujmu žalobcu v 1. rade, ale tieto stavy boli popísané ako ujmy manželku žalobcu v 1.
rade. Poškodeným na tieto účely a žalobcom v tomto spore bol žalobca v 1. rade a nie jeho manželka.

Zároveň však uviedol, že je potrebné povedať, že z celkového kontextu odôvodnenia možno zistiť, že
zásah, ktorý vnímala manželka žalobcu v 1. rade je vlastne svedectvom zásahu jej manžela - žalobcu
v 1. rade, resp. v 3. rade v situácii nezákonného rozhodnutia stíhania.

17. Zákon č. 514/2003 Z. z. prešiel viacerými novelizáciami (v počte 5). Problematiky ustanovenia §

17 o náhrade nemajetkovej ujmy zákona č. 514/2003 Z. z. sa dotkli dve novely vykonané zákonom
č. 517/2008 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od
1. januára 2013. V období od. 1. júla 2004 do 31. decembra 2008 uvedené ustanovenie obsahovalo
dva odseky (ods. 1 znel „Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk.“ ods. 2 „V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v
peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.“). Novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z. z. stanovila
kritériá pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 ods. 3 a zaviedla minimálnu výšku
nemajetkovej ujmy pre odškodňovanie väzby (§ 17 ods. 4). Obsahovala prechodné ustanovenie § 27b
ods. 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými pred nadobudnutím

účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa
riadi predpismi účinnými do 31. decembra 2008, 7 Cdo 262/2015 16.3.2016. Z tohto dôvodu odvolací
súd ustálil, že ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1.1.2009 (čo je aj tento prípad), mal súd
prvej inštancie vec posudzovať podľa § 17 účinného do 31.12.2008. Novelou zákona č. 514/2003 Z.z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 1.1.2013), § 17, došlo k vypusteniu minimálnej výšky
náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky nemajetkovej ujmy. Novela
však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Odvolací súd mal preto v tejto súvislosti výhrady k

posúdeniu nárokov žalobcov spočívajúcich v nemajetkovej ujmy aplikovaním ustanovenia § 17 odsek 3
a 4 zákona č. 514/2003 Z. z., na ktorý súd prvej inštancie poukázal. Uviedol, že vzhľadom na pohľad
judikatúry a naplnenie podmienok právneho štátu, je potrebné konštatovať, že súd prvej inštancie
právnym posúdením a aplikovaním § 17 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z. z. aplikoval nesprávny právny
predpis, na druhej strane, odvolací súd konštatoval, že aplikovateľnosť kritérií obsahovo uvedených v §

17odsek3zákonač.514/2003Z.z.plnekorešpondujesposudzovanímzásahovdoživotapoškodených
súdmi aj v čase pred účinnosťou a zavedením ustanovenia § 17 odsek 3 citovaného zákona. Odvolací
súd považoval skutkové zistenia súdu prvej inštancie uvedené v bode 20. (resp. 28.) odôvodnenia
napadnutého rozsudku za správne.
Čo sa týka výšky nemajetkovej ujmy, odvolací súd poukázal na to, že výšku nemajetkovej náhrady
súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú.

Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť (vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu) v súlade s
požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že
zadosťučinenie podľa 1. odseku ustanovenia § 17 citovaného zákona nie je postačujúce predovšetkým
z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcom vzhľadom na ich
postavenie v rodine a spoločnosti a pod.

18. Odvolací súd poukázal vzhľadom na odvolaciu námietku žalovaného na správne ustálenie orgánu
štátu v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktorý za štát koná, súdom prvej inštancie.
Zákonom č. 412/2012 Z.Z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. sa s účinnosťou od
01.01.2013 zmenilo aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z., ktoré určovalo orgán konajúci v mene

štátu. V zákone č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z. absentujú prechodné
ustanovenia, je potom potrebné vychádzať pri rozhodovaní z ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.
z. v znení s účinnosťou od 01.01.2013. Z týchto dôvodov odvolací súd uviedol, že súd prvej inštancie
správne ustálil Generálnu prokuratúru SR ako orgán konajúci za štát v zmysle § 4 odsek 1 písmeno f)
zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.1.2013. Za správny považoval odvolací súd aj výklad súdu prvej

inštancie, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia, má zastavenie trestného stíhania (ak k takémuto rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným) rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

19. Zákon č. 514/2003 Z. z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia
obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že ide o špecifický prípad zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z
analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným
rozhodnutím.

Oslobodenie spod obžaloby (z tohto dôvodu) malo na účely naplnenia podmienok existencie
nezákonného rozhodnutia a na účely výkladu ustanovenia § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaký účinok
ako zrušenie rozhodnutia príslušným orgánom, pretože až po oslobodzujúcom rozhodnutí sa zbavili
účinku nezákonného (na účely zákona 514/2003 Z. z.) rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené odvolací
súd konštatuje správne závery súdu prvej inštancie týkajúce sa existencie nezákonného rozhodnutia.

20. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené, najmä na obsah a rozsah zistených skutočností
uviedol, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 514/2003
Z. z. je v tomto prípade daná.

21. Čo sa týka priznania majetkovej ujmy, odvolací súd poukázal na to, že súd prvej inštancie v rámci
zisteného skutkového stavu ustálil v zmysle § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. škodu spočívajúcu v účelne
vynaložených trovách konania. V zásade konštatoval, že nie je namieste úplné a podrobné skúmanie
účelnosti, toho-ktorého úkonu právnej služby vykonaného advokátom, pretože to by ani nebolo celkom
dosť možné zistiť, alebo zistiť len s nemalými ťažkosťami. V zásade je treba povedať, že zastúpenie

jediným advokátom s účelne vykonanými úkonmi právnej služby je potrebné považovať za úkony vedúce
k odstráneniu negatívneho vplyvu nezákonného rozhodnutia a stíhaniu osoby, preto je ich potrebné
považovať za účelné.Z tohto dôvodu a vzhľadom na odvolacie dôvody žalovaného, odvolací súd konštatoval v uznesení, že
súd prvej inštancie správne vychádzal zo záveru o vynaložení peňažných prostriedkov žalobcami, ktorí
uhradili sumu 400.000,- Sk (13.277,56 eur) a sumu 1.500,- eur ich právnemu zástupcovi. Tiež uviedol,

že nemožno účinne namietať, že uvedené príjmové doklady neobsahovali všetky náležitosti daňového
dokladu, pretože je z nich zrejmé kto, komu, v akej výške a z akého dôvodu plnil, preto je z uvedených
dokladov (čl. 153) potrebné vychádzať.
Odvolací súd v tejto súvislosti vzhľadom na odvolacie dôvody konštatoval, že súd prvej inštancie
nedostatočne zdôvodnil vyčíslenie a priznanie majetkovej škody spočívajúcej v tarifnej odmene obhajcu

žalobcov, ktorú mu uhradili. Jednak vo vzťahu k právnemu posúdeniu uviedol len ustanovenie § 13
odsek 2 advokátskej tarify, a to bez časovej účinnosti uvedeného ustanovenia vo vzťahu k 20 %-nému
zníženiu odmeny a taktiež nie je zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny
advokáta vo výške 222,31 eur. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považoval odôvodnenie rozsudku v
časti majetkovej škody za nepreskúmateľný.

22. V závere uznesenia odvolací súd jednoznačne uviedol, že treba považovať základ nároku
(zodpovednostištátu)zadaný,orgánkonajúcizaštátzasprávny,zistenýskutkovýstavohľadnezásahov
do života žalobcov za dostatočný. Potrebné bude v novom rozhodnutí, aby súd prvej inštancie primerane
a zákonným spôsobom odôvodnil súdom určenú výšku nemajetkovej ujmy pre toho-ktorého žalobcu
s odôvodnením primeranosti výšky priznávanej sumy, ako aj podstatu diferenciácie výšky priznávanej

sumy medzi jednotlivými žalobcami, ako aj správne právne aplikovať ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.
z. a taktiež dostatočne zistiť a odôvodniť základnú sumu odmeny (vrátane jej zníženia) obhajcu žalobcov
a vysporiadať sa s argumentmi žalovaného uvedenými v podanom odvolaní, týkajúce sa nesprávneho
zistenia skutkového stavu ohľadne úkonov právnej služby obhajcu a tiež ich namietanú kvalifikáciu. O
trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 odsek 3 C.S.P.

23. Súd vykonal dokazovanie prednesom právneho zástupcu žalobcov, výpoveďami žalobcov a
žalovaného, výsluchom svedkov, a oboznámením sa s nasledovnými listinnými dôkazmi, a to spisom
Okresného súdu Nové Zámky č. k. 2T/16/2006, vyúčtovaním trov konania advokáta JUDr. T. W.,
žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, vyúčtovaním znalečného za znalecký

úkon, čestným vyhlásením, uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4To/69/2012, žiadosťou žalobcov
adresovanou Ministerstvu spravodlivosti o odškodnenie, postúpením žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku, písomným vyjadrením žalovaného zo dňa 16.1.2014, správou zamestnávateľa žalobcu v 1.
rade, lekárskymi správami manželky žalobcu v 3. rade, kópiami príjmových pokladničných dokladov
o platbách trov právneho zastúpenia žalobcov v trestnom konaní, rozhodnutím Okresného úradu

Nové Zámky, odboru všeobecnej vnútornej správy, kópiou rozsudku Okresného súdu Bratislava I,
č. k. 10C/191/2014-185 a 25C/110/2012-210, odvolaním žalovaného zo dňa 10.10.2017, uznesením
odvolacieho súdu sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019, a zistil tento skutkový a právny stav:

24. Právny zástupca žalobcov uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiaval písomne podanej žaloby a

listinných dôkazov doložených do spisu a po vykonanom dokazovaní navrhoval opäť žalobe vyhovieť,
keď žalobcovia si podali žalobu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, lebo bolo preukázané
právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom tunajšieho súdu, že trestné stíhanie vedené voči nim počas
viacerých rokov bolo založené na nezákonnom rozhodnutí žalovaného, a taktiež dĺžka a priebeh
trestného stíhania pôsobia negatívne na žalobcov, čo sa preukázalo na spoločenskom uplatnení a

vzťahoch v práci vo výsledkoch štúdia a predovšetkým zanechalo negatívne stopy na ich rodiny ako
aj na zdraví žalobcov aj rodinných príslušníkov žalobcov. Mal za to, že oslobodenie spod obžaloby
alebo zastavenie trestného stíhania majú z hľadiska zákona č. 514/2003 Z. z. rovnaký význam ako
zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, no iba vtedy, ak k nim došlo z určitých
dôvodov, a to v podstate preto, lebo predpoklad o spáchaní trestného činu obvinených nebol potvrdený.

Podľa rozhodnutia, ktorým boli žalobcovia oslobodení spod obžaloby, je zrejmé, že v takýchto prípadoch
treba vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a nemalo byť proti nemu obvinenie vznesené.
Poukázal na to, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na
jednej strane je povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na

druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovedností za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže
akomylný,zasahujúcidozákladnýchpráv.Vtakejtosituáciiniejerozhodné,akoorgányčinnévtrestnom
konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. V
záverečnej reči poukázal na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ČR ako aj nález Ústavnéhosúdu Českej republiky a na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne. V súvislosti s náhradou nemajetkovej
ujmy s tým, že výšku nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou, nemôže ísť na druhej strane o
nepreskúmateľnú úvahu resp. o svojvoľnú úvahu. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť v súlade s

požiadavkou spravodlivosti. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru,
že zadosťučinenie podľa § 17 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z
hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcom vzhľadom na ich
postavenie v rodine a spoločnosti.
Po rozhodnutí odvolacieho súdu uviedol, že je toho názoru, že súd prvej inštancie správne zistil

tak skutkový stav, ako aj výšku nemajetkovej ujmy priznanú tomu-ktorému žalobcovi a čo sa týka
diferencovanosti a dôvodov priznaných súm, bol toho názoru, že treba poukázať na vykonané
dokazovanie súdom prvej inštancie, najmä na výsluchy samotných žalobcov, svedkov v podobe
rodinných príslušníkov a predložené listinné dôkazy, nakoľko žalobca v 1. rade ako štátny zamestnanec
vslužobnompomerenemoholsvojuprácuvykonávaťtak,akovykonávaldovtedyapostupovaťvplatovej
triede,ataktiežspoukazomnavýsluchjehomanželkyvsúvislostisrodinnýmiproblémamivdomácnosti.

Čo sa týka žalobcu v 2. rade, uviedol, že samotným výsluchom, ako aj listinnými dôkazmi bolo
preukázané, že kvôli trestnému stíhaniu musel ukončiť pracovnú činnosť ako zamestnanec u
podnikateľa, nakoľko nezákonné stíhanie sa v jeho okolí rozšírilo, jeho prítomnosť na pracovisku nebola
prijateľná. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie u žalobcu v 2. rade výšku nemajetkovej ujmy v sume
4.000,- eur s poukazom na následky nezákonného stíhania správne určil.

Čo sa týka žalobcu v 3. rade, ktorému súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
9.500,- eur, považoval tiež za správne s tým, že správne zistil aj diferencovanosť pri jeho osobe, ktorá
bolapreukázanávýsluchomsamotnéhožalobcu,ťažkosťamiprištúdiuvysokejškolyataktiežsvedeckou
výpoveďou jeho manželky, kde boli preukázané vážne zdravotné problémy, čo sa týka tehotenstva,
pôrodu, ako aj potratu, čím mu bola spôsobená vyššia ujma ako žalobcom v 1. a 2. rade.

Na záver mal za to, že súd prvej inštancie správne určil vznik majetkovej škody, ako aj nemajetkovej
ujmy, aj keď v nesprávnej výške. Čo sa týka majetkovej škody, žalobcovia vychádzali z vyúčtovania trov
obhajoby,ktorépredložilichobhajcavtrestnomkonaní,apretoboltohonázoru,žeodvolaniežalovaného
v tomto smere a s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu je dôvodné a je potrebné upraviť ho v
zmysle platnej vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov č. 655/2004 Z. z.

Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalobcov, bol presvedčený, že výška určená súdom prvej inštancie v
napadnutom rozsudku bola určená správne, ich diferenciácia vzhľadom na preukázané skutočnosti
správne určená a podľa jeho názoru dostatočne odôvodnená. Navrhol preto určiť výšku majetkovej
škody v súlade s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu a priznať nárok žalobcov na náhradu
nemajtkovej ujmy vo výške 5.000,- eur pre žalobcu v 1. rade, vo výške 4.000,- eur pre žalobcu v 2. rade a

vo výške 9.500,- eur pre žalobcu v 3. rade. V prípade úspechu navrhol zaviazať žalovaného na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

25. Žalobca v 1. rade uviedol, že na podanej žalobe trvá, keď od začiatku vznesenia obvinenia v
roku 2008 tvrdil, že s tým nemá nič spoločné a 4 roky bol stíhaný s tým, že napokon bol vynesený

oslobodzujúci rozsudok. Toto stíhanie považoval bez dôkazov voči jeho osobe. Uplatnil si náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 25.000,- eur, tak ako to videl on, keď bol stíhaný na slobode a bol
diskriminovaný v zamestnaní aj v súkromnom živote. V tom čase bol zamestnaný ako príslušník
Železničnej polície SR a predložil súdu čestné prehlásenie od svojho nadriadeného, aké problémy mal.
Bol zaradený v nižšej platovej triede ako jeho mladší kolegovia a starší kolegovia boli vo vyššej platovej

triede, a pokiaľ im boli prideľované odmeny, tak žalobca na tieto odmeny nárok nemal. V súčasnosti je
žalobca príslušníkom Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava, odbor Železničnej polície ako
referent od 1.1.2011. V súkromnom a rodinnom živote to bolo tak, že v tom čase jeho manželka bola
tehotná a počas tehotenstva bola dvakrát vypočutá na súde. Čo sa týka ďalšej ujmy, poukázal na to, že
v súvislosti s trestným úkonom v mesiaci december 2009 bol na neho vydaný zatykač tunajším súdom

a bol eskortovaný políciou v B. Z. na tunajší súd a následne bol prepustený. Čo sa týka trov trestného
konania - obhajoby, uviedol, že tieto uhradil právnemu zástupcovi po častiach. Obdržal o tom spolu so
žalobcami príjmový pokladničný doklad, lebo to vždy platil iba jeden zo žalobcov. Žalobca v 1. rade si
uplatnil okrem účelne vynaložených trov konania aj zaplatenie sumy 150,- eur, nakoľko zaobstaral na
vlastné náklady znalecký posudok z odboru dopravy, ktorý mal potvrdiť jeho tvrdenia o nevine.

Po rozhodnutí odvolacím súdom žalobca v 1. rade uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000,- eur vychádzal z toho, že sám si určil takúto sumu bez akéhokoľvek počítania,
zisťovania z čoho by mal vychádzať s tým, že si neporovnával zárobky pred vznesením obvinenia a
po vznesení obvinenia. Sumu, ktorú si uplatnil, považoval za správnu, vzhľadom na prednes svojhoprávneho zástupcu. Poukázal ešte na to, že počas trestného stíhania nedostával odmeny v takom
rozsahu, ako jeho kolegovia a po skončení trestného stíhania už tieto odmeny neobdržal, aj keď mu
prináležali, nakoľko nedošlo k vráteniu rozdielu v tej výške, ako mal pred vznesením obvinenia.

26. Žalobca v 2. rade uviedol, že na podanej žalobe trvá, nakoľko rozsudkom Okresného súdu Nové
Zámky bol oslobodený spod obžaloby, a tento rozsudok Krajský súd v Nitre svojím rozhodnutím potvrdil,
čím došlo k nezákonnému trestnému stíhaniu a k vážnemu zásahu do jeho ľudských práv a slobôd,
preto si uplatnil nemajetkovú ujmu vo výške 22.500,- eur, nakoľko v čase začatia trestného stíhania bol

zamestnaný u súkromného podnikateľa ako prevádzkar a samotné trestné stíhanie malo dosť negatívny
vplyv na jeho pracovný výkon. V mesiaci máj 2008 obdržal jeho zamestnávateľ z polície telefonát, že
žalobca mal spáchať násilný trestný čin. Na základe týchto skutočností prišlo v júni 2008 k rozviazaniu
pracovného pomeru, nakoľko zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru, a preto prišiel o prácu. Nové
zamestnanie si už nájsť nevedel vzhľadom na uvedené okolnosti. Počas celého trestného konania,
v ktorom bol krivo obvinený, obžalovaný a súdený, uviedol, že bol pod neustálym tlakom a stresom.

Počas trvania trestného stíhania, štyroch rokov neustále pociťoval negatívny pohľad verejnosti, ktorý sa
prejavoval okrem iného tak, že keď prišiel do nejakého podniku alebo kaviarne, tak si ľudia pošuškávali,
že to je ten bitkár - násilník. Kvôli predmetnému trestnému stíhaniu a konaniu prichádzalo u neho k
častým hádkam v rodine a v partnerskom vzťahu.
Čo sa týka nároku na účelne vynaložené trovy trestného konania, trvá na zaplatení sumy 4.800,- eur,

keďže splnomocnil na zastupovanie v trestnom konaní advokáta, ktorému priebežne platili všetci traja
žalobcovia trovy právneho zastúpenia a boli to vždy vyššie sumy. Túto náhradu škody si uplatňuje z
dôvodu, že ju zaplatil právnemu zástupcovi zo svojich peňazí. Na záver uviedol, že náhradu škody ako
aj nemajetkovej ujmy si uplatnil titulom nezákonného rozhodnutia a vyšetrovania v trestnej veci.

27. Žalobca v 3. rade uviedol, že čo sa týka zaplatenia sumy 4.800,- eur účelne vynaložených trov
v trestnom konaní za zastupovanie advokátom, si uplatnil z dôvodu, že ho právny zástupca JUDr.
T. W. zastupoval na základe písomného splnomocnenia počas štyroch rokov a čiastočne očakával
od neho a ďalších žalobcov zaplatenie určitých súm podľa toho, aké úkony robila vyhotovoval o tom
príjmové pokladničné doklady. Tieto trovy si uplatňuje od začatia trestného stíhania voči jeho osobe až

do právoplatného skončenia veci.
Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 33.000,- eur, túto si uplatňuje z dôvodu, že trestné
stíhanie mu spôsobilo problémy v pracovnom, osobnom a súkromnom živote. Poukázal na to, že celé
trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté bezdôvodne, on v tom čase bol ženatý, študoval na vysokej
škole a všetci vedeli, čo sa stalo a neuľahčilo mu to štúdium, práve naopak, problémy mal v tom, že

zápočty dostával ako posledný a skúšky, ktoré už všetci mali, tak on ešte stále nemal.
Čosatýkapracovnéhoživota,uviedol,žejemajiteľomatréneromšportovéhoklubu,zaoberásabojovým
umením, je registrovaný na sociálnych sieťach a toto konanie mu skomplikovalo jeho prácu, lebo veľmi
často sa mu vysvetľovalo, najmä rodičom detí, ktoré trénoval, že v skutočnosti to nie je tak, čo sa hovorí
a čo sa mu kladie za vinu. Tiež to bolo komplikované v tej súvislosti, že sa zúčastňoval medzinárodných

súťaží v súvislosti so športom a v neposlednom rade to postihlo aj jeho osobný a rodinný život, lebo v
jeho rodine sú ďalší príslušníci a bolo ťažké im vysvetľovať, ako to bolo a otázne bolo, kto mu v rodine
veril. Najviac to pociťoval v období, keď boli významné sviatky v roku, ako Vianoce. Nevedel sa z ničoho
tešiť, aj keď si bol istý tým, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho manželka bola tehotná,
mala ťažký priebeh tehotenstva a z dôvodu trestného konania boli medzi nimi dennodenne hádky, čo

zle vplývalo na jej zdravotný stav, o čom predložil do spisu lekárske správy, ako aj o jej stave počas
tehotenstva. Za najhoršie považoval skutočnosť, keď bol vydaný na neho zatykač, čo tiež poznačilo jeho
osobný život a rodinu, neskôr manželka mala ísť rodiť, nastali problémy, dostala vyvolávacie injekcie, na
ktoré nereagovala a napokon sa musela podrobiť cisárskemu pôrodu. Počas celého trestného stíhania
si nevedel nájsť prácu, vykonával len trénera a počas celého toho obdobia žiadnu dovolenku s rodinou

neabsolvovali.

28. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť v celom rozsahu ako nedôvodnú a poukázal v tomto
smere na najnovšiu judikatúru Okresného súdu Bratislava I, a to konkrétne na rozsudok pod sp. zn.
25C/110/2012-210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudku sp. zn. 10C/191/2014-185 zo dňa 19.10.2016, keď v

obdobnýchveciachboližalobyzamietnuté,atozdôvodu,žerozhodnutieovzneseníobvinenianemožno
považovať za nezákonné iba na základe toho, že trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim
rozsudkom. Poukázal na to, že na vznesenie obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti
nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin, a že na podklade zistených skutočností je dostatočneodôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom samotné preukázanie viny
obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Poukázal na to, že toto isté nastalo aj v danom
prípade, keď žiadnym orgánom uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, nebolo označené za

nezákonné a ani samotné súdy vo svojich rozsudkoch to neskonštatovali. Obžalobu prijali a konali o
nej. V prípade, že by súd rozhodol o náhrade škody, uviedol, že nie je preukázané, že by takáto škoda
vznikla,atozdôvodu,žežalobcovianepreukázalidoklady,ktorétomunasvedčujú,tedafaktúry,príjmové
pokladničné doklady, ktoré sú riadnymi účtovnými dokladmi, a ktoré odôvodňujú uplatnenie náhrady
škody za trovy právneho zastúpenia. Tieto trovy právneho zastúpenia je možné si uplatniť a účtovať

iba riadnymi daňovými dokladmi. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal na ustanovenie § 5 odsek
1 zákona č. 215/2006 Z. z., podľa ktorého poškodenému ak bol trestným činom spáchaná smrť, tak mu
prináleží náhrada v sume 50-násobku minimálnej mzdy, čo je cca 20.000,- eur.
Po rozhodnutí odvolacím súdom a o odvolaní žalovaného, žalovaný uviedol, predmetom tohto konania
je náhrada materiálnej škody a nemateriálnej ujmy. Akceptujúc právny názor odvolacieho súdu o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci tak, ako to

vyjadril v bodoch 56. a 60. uznesenia, žalovaný mal za to, že je splnená len jedna z podmienok priznania
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy. Ostatné dve podmienky, a to preukázanie vzniku
škody, vrátane skutočností odôvodňujúcich priznanie nemajetkovej ujmy a príčinnej súvislosti medzi
nezákonným rozhodnutím a vzniknutou ujmou, podľa jeho názoru výsledky vykonaného dokazovania
nepreukazujú.

Vo vzťahu k priznaniu majetkovej ujmy spočívajúcej v priznaní náhrady účelne vynaložených trov
obhajoby v trestnom konaní, žalovaný zastával názor, že túto je možno priznať v súlade s ustálenou
judikatúrou súdov vo výške zodpovedajúcej tarifnej odmene priznávanej obhajcom v trestnom konaní
podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. v platnom znení.
Vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej ujmy, žalovaný mal za to, že žalobcovia nepreukázali vznik takej

nemajetkovej ujmy prejavujúcej sa vo všetkých oblastiach života bývalých obvinených, najmä pracovnej
a osobnej, ktorá by si vyžadovala priznanie aj nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tejto súvislosti
poukázala na skutočnosti uvádzané vo vyjadreniach a samotnom odvolaní žalovaného a súčasné
vyjadrenie právneho zástupcu žalobcov k diferencovanosti súdom prvej inštancie pôvodne priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy žalovaný považoval za nedostatočnú konkretizáciu skutočností rozhodných

pre priznanie tejto ujmy.
Čo sa týka rozhodnutia o zvyšných nárokoch, žalovaný navrhol uznať len nárok v časti náhrady
majetkovej škody, určenej ale v súlade s tarifnými odmenami obhajcov v trestnom konaní podľa Vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. v do úvahy prichádzajúcom platnom znení a vo vzťahu k priznaniu nemajetkovej
ujmy žalobu žalobcov navrhol zamietnuť z dôvodov nepreukázania splnenia všetkých podmienok pre

priznanie takejto ujmy.

29. Svedkyňa Mgr. W. U., manželka žalobcu v 1. rade, potvrdila súdu, že v súvislosti s trestným konaním
tie roky pociťovala a prežívala ako zlé, najmä čo sa týka psychického stavu, hlavne jej manžela, ale
pociťovali to aj v manželskom živote, často sa hádali, žalobca bol nervózny zo služby, pretože tam bol

diskriminovaný kolegami aj nadriadenými, lebo ho chceli odstaviť z výkonu služby. Žalobca v 1. rade
bol v tom čase v štátnej službe ako policajt, aj v súčasnosti je. Stali sa aj prípady, že kvôli trestnému
stíhaniu rodina nechcela komunikovať s manželmi, hlavne zo strany svedkyne. V tom čase prežívala
svedkyňa prvé tehotenstvo, ktoré mala rizikové, bola sledovaná a hospitalizovaná v nemocnici. Porodila
v júni 2012 a súd prvej inštancie rozhodol v trestnej veci vo februári 2012. Pôrod mala predčasný, zo

zdravotných dôvodov, ale najmä s poukazom na stresy, ktoré prežívala spolu s manželom v súvislosti s
trestnou vecou. Zároveň uviedla, že nepovažuje iba trestné stíhanie manžela za jediný dôvod, pre ktorý
mala zdravotné problémy v súvislosti s pôrodom, ale určite ten psychický stav na to vplýval. Za najhoršie
obdobie považovala Vianoce v roku 2009, keď jej manžela vzali do väzby. Bol na neho vydaný zatykač,
ale našťastie bol prepustený. Toto ťažko prežívala svedkyňa.

30. Svedkyňa Mgr. Q. X., potvrdila súdu, že je manželkou žalobcu v 3. rade a uviedla, že obdobie
trestného stíhania jej manžela si pamätá veľmi dobre, nakoľko v roku 2009 bola tehotná a v tomto
období sa rozhodovalo aj do vzatí do väzby žalobcu v 3. rade. Táto skutočnosť ju poznačila na celý
život z dôvodu, že bola tehotná a došlo k potratu práve v dôsledku stresu, ktorý prežívala. Následne

vykrvácala, o tom predložila súdu aj dôkazy do spisu. Počas trestného stíhania otehotnela druhýkrát
v roku 2010. Opäť tehotenstvo znášala veľmi ťažko, mala byť hospitalizovaná v nemocnici, ona však
túto hospitalizáciu odmietla a bola v kľudovom režime doma, nebola zamestnaná. Tehotenstvo znášala
veľmi zle, chodievala do nemocnice na rôzne zákroky. Napokon porodila cisárskym rezom, keďže kspontánnemu pôrodu nedošlo. Okrem toho uviedla, že majú v rodine príslušníka PZ kriminálnej polície,
ktorý sa od svojich kolegov dozvedel o celom tomto prípade. Rodičia svedkyne to znášali veľmi zle, v
rodine stále vládla napätá atmosféra a celá rodina sa pozerala na jej manžela ako aj na ňu inými očami, v

rodine vznikli časté hádky a nervozita. Rodina jej dostatočným spôsobom dala najavo, že jej manžel pre
ňu nie je vhodným partnerom. Dávali jej to pociťovať pri každej návšteve a stretnutí. Zlé vzťahy v rodine
a osobnom živote trvali od roku 2010 do roku 2016, tieto sa zlepšili až potom, keď jej manžel obdržal
oslobodzujúci rozsudok. Potvrdila súdu, že jej manžel mal počas trestného stíhania rovnako problémy
aj v súvislosti so štúdiom na vysokej škole. Pociťoval to najmä od pedagógov, ktorí mu sťažovali postup

na skúškach.

31. Predloženými listinnými dôkazmi, jednak zo strany žalobcov ako aj správami, ktoré si súd zabezpečil,
bolo nesporne preukázané, že žalobca v 1. rade podal dňa 8.11.2012 žiadosť o náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci Ministerstvu spravodlivosti SR v Bratislave podľa ustanovenia § 15
v spojení s § 17, § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. a požiadal o predbežné prerokovanie nároku o náhradu

majetkovej ako i nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená trestným konaním voči jeho osobe v
období rokov 2008 - 2012. Obdobnú žiadosť podal aj žalobca v 2. rade dňa 30.11.2012 a žalobca v 3.
rade dňa 27.11.2012.
Odpoveďou Ministerstva spravodlivosti SR bolo postúpenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku
Ministerstvu vnútra SR, a to dvoma podaniami z 12.11.2012 a zo 4.12.2012 s poukazom na ustanovenie

§ 4 odsek 3 v spojení s § 4 odsek 1 písmeno b) zákona č. 514/2003 Z. z., že Ministerstvo spravodlivosti
SR nie je príslušné na rozhodovanie o tejto žiadosti, lebo táto nespadá do pôsobnosti Ministerstva
spravodlivosti SR, ale podľa vyššie citovaných ustanovení je príslušné konať o týchto žiadostiach
Ministerstvo vnútra SR v Bratislave.
Ministerstvo vnútra SR, sekcia legislatívy a vonkajších vzťahov odpoveďou zo dňa 7.3.2013, žalobcovi

v 1. rade uviedlo, že s poukazom na ustanovenie zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v zmene neskorších predpisov, najmä na § 4 tohto zákona, Ministerstvo
vnútra SR pre úplnosť dodáva, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia a
nadobúda účinnosť od 1.1.2013. S poukazom na zákon č. 412/2012 Z. z. a § 4 odsek 1 písmeno b)

zákona č. 514/2003 Z. z. Ministerstvo vnútra SR malo za to, že nie je orgánom verejnej moci, ktorý by
mal v tomto prípade konať v mene štátu.

32. Vyúčtovaním trov konania, ktoré predložil právny zástupca žalobcov v tomto konaní, preukázal,
že advokát ustanovený v trestnej veci 2T/16/2009 žalobcov si vyúčtoval trovy trestného konania na

základe úkonov, ktoré vykonal v trestnom konaní počas obdobia štyroch rokov, teda od vznesenia
obvinenia až po vyhlásenie oslobodzujúceho rozsudku v súlade s Vyhláškou o odmenách a náhradách
advokátov pri poskytovaní právnych služieb č. 653/2004 Z. z., kde podrobne rozpísal rok 2008, 2009,
2010 a zároveň zdôvodnil, z akých ustanovení tejto vyhlášky vychádzal pri stanovení hodnoty úkonov
za jednotlivé úkony. Ďalej predložil vo fotokópii na čísle listu 153 riadne príjmové pokladničné doklady

zo dňa 14.3.2013, ktorým preukazuje, že prijal od žalobcov 1.500,- eur za trovy konania vedenom na
OS Nové Zámky č. k. 2T/16/2009 s podpisom príjemcu W., príjmovým pokladničným dokladom zo dňa
8.12.2008, keď prijal od žalobcov 400.000,- Sk za právne služby v trestnej veci ČVS: ORP-572/OEK-
NZ s pečiatkou a podpisom JUDr. T. W..

33. Vyúčtovaním znalečného za znalecký úkon č. 57/2011 žalobca v 1. rade preukázal, že znalec Ing. Y.
L., bytom W., znalec z odboru cestnej dopravy, vyúčtoval za Znalecký posudok č. 57/2011 sumu 150,-
eur.

34. Čestným vyhlásením X. W., priameho nadriadeného žalobcu v 1. rade v čase trestného stíhania,

potvrdil, že v roku 2008 potvrdil vo funkcii vedúceho oddelenie Železničnej polície X.-L.. Žalobca v 1.
rade ako jeho podriadený mu oznámil, že voči nemu bolo ÚJaKP OR PZ v B. Z. vznesené obvinenie
vo veci ťažkej ujmy na zdraví v štádiu pokusu, čo mu doložil aj uznesením o vznesení obvinenia, čím
si splnil zákonom stanovenú povinnosť oznámiť priamemu nadriadenému závažnú zmenu v štátnej
službe. Túto žiadosť postúpil nadriadený žalobcu v 1. rade vtedajšiemu riaditeľovi Železničnej polície,

odboru X., ktorý ho požiadal o diskreditáciu žalobcu v 1. rade z dôvodu, že podľa jeho slov sa jednalo
o osobu, ktorá nemá v štátnej službe čo hľadať, pretože pácha násilnú trestnú činnosť a je hanbou
Železničnej polície. Nadriadený žalobcu v 1. rade v tomto čestnom vyhlásení uviedol, že nevyhovel
úplne svojmu nadriadenému, ale určite neprideľoval odmeny žalobcovi v 1. rade, keď ostatným kolegomprideľoval.Svojuprácusivykonávalriadne,dosahovalnadpriemernévýsledkyaodmenymujehopriamy
nadriadený navrhoval, ale riaditeľ mu ich neschválil. Okrem iného bolo žalobcovi v 1. rade v súvislosti s
výkonom jeho práce navrhnuté riaditeľom uložiť najvyšší možný disciplinárny trest, a to zrážku z platu

15 % po dobu troch mesiacov za nezapečatenie trezoru so zbraňami.

35. Správou Ministerstva vnútra SR, centrum podpory X., oddelenie personálne, prípisom zo dňa
10.6.2015 uviedlo, že žalobca v 1. rade od roku 2008 bol menovaný, ustanovený vo funkcii
odborný inšpektor Oddelenia Železničnej polície X.-L., Odboru Železničnej polície X., Oblastnej správy

Železničnej polície O.. Na základe zmien bol menovaný 1.3.2009 ustanovený do funkcie inšpektor
Oddelenia Železničnej polície X., Odboru Železničnej polície Bratislava, Oblastnej správy Železničnej
polície Trnava. Nadobudnutím účinnosti zákona č. 547/2010 Z. z. došlo k začleneniu Železničnej polície
do policajného zboru dňom 1.1.2011, kedy bol žalobca v 1. rade ustanovený do funkcie referent
Oddelenia Železničnej polície Policajného zboru X., Odboru Železničnej polície Krajského riaditeľstva
Policajného zboru v X., služobného úradu Ministerstva vnútra SR, ktorú vykonával do 31.1.2013. Od

1.2.2013 bol ustanovený do inej funkcie. Žalobca v 1. rade bol preložený na uvedené funkcie na základe
organizačnýchzmien.Vzhľadomnatútoskutočnosťbolmenovanývroku2009avroku2011ustanovený
na nižšiu funkciu ako na predchádzajúcom služobnom zaradení.

36. Lekárskymi správami svedkyne Mgr. Q. X., predtým L., za slobodna O., bolo preukázané, že

gynekológ - pôrodník MUDr. Y. W. správou zo dňa 7.6.2013 potvrdila, že menovaná počas gravidity v
roku 2010 bola pacientka opakovane vyšetrená na gynekologickej ambulancii s tvrdnutiami, bolesťami
brucha. Mala doporučený kľudový režim, terapiu magnéziom a stav mala uzatvorený ako hroziaci potrat,
neskôr hroziaci predčasný pôrod.
Lekárskou správou Nemocnica Poprad a.s. zo dňa 3.5.2010 primár gynekologického oddelenia potvrdil,

že menovaná mala sýte zakrvácanie tmavej krvi so záverom ovulačného zlyhania s tým, že známky
gravidity sa nedali pozorovať, ktorou správou bolo potvrdené, že došlo u svedkyni k potratu, čo uviedla
vo svojej výpovedi.

37. Rozhodnutím Okresného úradu B. Z., odboru všeobecnej vnútornej správy B. Z. zo dňa 18.1.2016,

tento úrad povolil žalobcovi v 3. rade a jeho manželke zmenu priezviska z „L. - L.“ na nové priezvisko „X.
- X.“. Týmto rozhodnutím Okresný úrad B. Z. vyhovel žiadosti oboch manželov, ktorí požiadali o zmenu
priezviska dňa 8.1.2016.

38. Zo spisu Okresného súdu Nové Zámky č. k. 2T/16/2009 bolo zistené, že OR PZ UJKP B. Z.

uznesením zo dňa 20.5.2008 podľa § 206 odsek 1 Tr. poriadku vznieslo obvinenie voči žalobcom v 1.
až 3. rade ako voči obvineným z pokusu k zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Trestného zákona k §
155 odsek 1 Trestného zákona, spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona,
keď žalobcovia dňa 14.5.2008 v čase medzi 20.30 hod. a 21.00 hod. v B. Z. na Ulici Ľ. P. pred činžovým
domom č. XX fyzicky napadli poškodeného L. U., nar. XX.X.XXXX v X., a to takým spôsobom, že k nemu

pristúpil žalobca v 3. rade, T. L., s vysúvacou teleskopickou tyčou, T. U. v ruke s baseballovou palicou a P.
U. v ruke s drevenou rukoväťou od sekery a začali poškodeného všetci traja obvinení naraz opakovane
udierať s uvedenými zbraňami v rukách po celom tele, čím mu spôsobili rôzne poranenia v oblasti
hlavy, ale aj ďalších častí tela. Dňa 28.5.2008 podal žalobca v 3. rade sťažnosť proti uzneseniu o začatí
trestného stíhania, žalobca v 1. rade podal odvolanie dňa 23.5.2008 a žalobca v 2. rade sťažnosť proti

uzneseniu o začatí trestného stíhania dňa 28.5.2008. Prokurátor Okresnej prokuratúry B. Z. uznesením
zo dňa 4.7.2008 zamietol sťažnosť obvinených žalobcov v 1. až 3. rade podľa § 193 odsek 1 písmeno
c) Tr. poriadku.
Plnomocenstvom žalobcovia preukázali, že splnomocnili na zastupovanie v trestnom konaní advokáta
JUDr. T. W. so sídlom v B.. Splnomocnenie bolo podpísané všetkými troma žalobcami a advokátom,

ktorý potvrdil, že plnomocenstvo prijíma.
Ďalším splnomocnením advokát JUDr. Martin Kanás, splnomocnil svojho advokátskeho koncipienta
JUDr. T. K., aby ho zastupoval a vykonával v jeho mene všetky úkony týkajúce sa obvinených - žalobcov.
Okresná prokuratúra B. Z. dňa 23.1.2009 podala podľa § 234 odsek 1 obžalobu pod č. k. 1Pv 417/08-27
voči obvineným žalobcom v 1. až 3. rade, podľa ktorej sa všetci traja obvinení spoločným konaním

dopustili nebezpečného konania pre spoločnosť, ktoré bezprostredne smerovalo k dokonaniu trestného
činu, a ktorého sa dopustili v úmysle inému spôsobiť ťažkú ujmu na zdraví, avšak k dokonaniu
trestného činu nedošlo a spoločným konaním sa dopustili fyzicky na mieste verejnosti prístupnom hrubej
neslušnosti tým, že napadli iného, čím spáchali pokus zločinu ublíženia na zdraví spolupáchateľstvompodľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 20 Trestného zákona, k § 155 odsek 1 Trestného zákona a
obvinený T. U. prečin výtržníctva podľa § 364 odsek 1 písmeno a) Trestného zákona.
Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky č. k. 2T/16/2009-687 zo dňa 22.2.2012 súd podľa § 282

písmeno c) Tr. poriadku v tom čase platnom oslobodil všetkých troch obžalovaných spod obžaloby
Okresnej prokuratúry B. Z.. k. 1Pv 417/08, pretože nebolo preukázané, že skutok spáchali obžalovaní.
Súd ďalej odkázal s nárokom na náhradu škody poškodených na občianske súdne konanie. Voči tomuto
rozsudku podala odvolanie Okresná prokuratúra B. Z. dňa 2.5.2012, odvolanie podal aj poškodený L.
U. prostredníctvom právneho zástupcu dňa 5.3.2012 v časti o vine a o výroku o treste ako i o výroku o

náhrade škody a Krajský súd v Nitre o tomto odvolaní rozhodol uznesením č. k. 4To/69/2012-739 dňa
19.7.2012 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol ako aj odvolanie poškodeného, ako podané
neoprávnenou osobou. Rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 2T/16/2009-687 nadobudol právoplatnosť
dňa 19.7.2012 a súčasťou tohto rozsudku bolo aj opravné uznesenie č. k. 2T/16/2009-697 zo dňa
13.4.2012, podľa ktorého bol opravený dátum vyhlásenia rozsudku, a ktoré uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 15.5.2012.

39. Podľa ustanovenia § 3 odsek 1 písmeno a), b), c), d), odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len
zákon č. 514/2003 Z. z.), účinného od 1.1.2013, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto
zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri

výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

odsek 2, zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

40. Podľa ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno f), odsek 3 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1.1.2013,
vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 odsek 1 koná v mene
štátu f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného

predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
odsek 3, ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne, ktorý nie je príslušný vo veci konať
podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a
upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú zachované.

41. Podľa ustanovenia § 5 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1.1.2013, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku
rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

42. Podľa ustanovenia § 15 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1.1.2013, nárok na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným
pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe,
ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, je potrebné vopred
predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku
(ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

43. Podľa ustanovenia § 16 odsek 4 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1.1.2013, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri

uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom
oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

44. Podľa ustanovenia § 17 odsek 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného do 31.12.2008, uhrádza sa
skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.odsek 2, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom,
uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

45. Podľa ustanovenia § 18 odsek 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z., účinného od 1.1.2013, náhrada
škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v
ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní,

v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec
postúpená inému orgánu.
odsek 2, náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému
vznikli v konaní, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, ak tieto trovy konania priamo súviseli
s nesprávnym úradným postupom.
odsek 3, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené

hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov
konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

46. Na základe vykonaného dokazovania a podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení v tomto
konaní bolo jednoznačne preukázané, že uznesením vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ B. Z. zo dňa

20.5.2008 bolo podľa § 206 odsek 1 Trestného poriadku žalobcom v 1. až 3. rade vznesené obvinenie
za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Tr. zákona k § 155 odsek 1 Tr. zákona, spáchaného
formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona. Voči tomuto uzneseniu žalobcovia v zákonnej lehote
dňa 23.5.2008 podali sťažnosť, ktorá bola dňa 20.8.2008 okresným prokurátorom zamietnutá, a to
uznesením pod sp. zn. 1Pv 577/08-6 podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Tr. poriadku. V trestnom konaní

bolo preukázané, že žalobcov zastupoval na základe plnomocenstva počas celých štyroch rokov trvania
toho konania advokát JUDr. T. W. so sídlom v B., až do právoplatného oslobodzujúceho rozsudku
Okresného súdu Nové Zámky pod sp. zn. 2T/16/2009-687 zo dňa 22.2.2012 v spojitosti s uznesením
Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 4To/69/2012-729 zo dňa 19.7.2012, ktorým boli odvolania okresného
prokurátora a poškodeného zamietnuté podľa § 319 Tr. poriadku, keď súd zistil, že odvolanie okresného

prokurátora nebolo dôvodné a odvolanie poškodeného zamietol podľa ustanovenia § 316 odsek 1 Tr.
poriadku, lebo bolo podané neoprávnenou osobou.

47. Čo sa týka označenia správneho štátneho orgánu v žalobe, ktorý koná za štát v rozsahu svojej
pôsobnosti, nie je otázkou pasívnej legitimácie štátu v konaní, resp. s pasívnou legitimáciou štátu

nesúvisí a s poukazom na vyššie oboznámené listinné dôkazy, čo sa týka žalovaného, resp. jeho
označenia, prvú žiadosť o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa § 15 v spojení
s § 17 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. podal dňa 8.11.2012 žalobca v 1. rade a neskôr ju podali aj
žalobcovia v 2. a 3. rade, všetci ju adresovali Ministerstvu spravodlivosti SR v Bratislave. Ministerstvo
spravodlivosti SR, Kancelária vedúcej služobného úradu postúpila žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku podaním zo dňa 12.11.2012 Ministerstvu vnútra SR v Bratislave s odôvodnením, že v prípadoch
náhrady škody spôsobenej trestným konaním, ktoré skončilo zastavením trestného stíhania resp.
oslobodením spod obžaloby sa v zmysle ustálenej judikatúry za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5
a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z. považuje uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré je neskôr zrušené
rozhodnutím príslušného orgánu o zastavení trestného stíhania resp. o oslobodení spod obžaloby. Z

dostupných informácií preto Ministerstvo spravodlivosti SR malo za to, že je potrebné tieto žiadosti
postúpiťMinisterstvuvnútraSR,pretožepatriadojehopôsobnostispoukazomnaustanovenie§4odsek
3 v spojení s § 4 odsek 1 písmeno b) zákona č. 514/2003 Z. z. Takýmto istým prípisom Ministerstvo
spravodlivosti postúpilo Ministerstvu vnútra SR Bratislava aj ďalšie dve žiadosti žalobcov v 2. a 3. rade
podaním zo dňa 4.12.2012. Ministerstvo vnútra SR, Sekcia legislatívy a vonkajších vzťahov odpoveďou

zo dňa 7.3.2013 uviedla, že s poukazom na zákon č. 412/2012 Z. z. nie je Ministerstvo vnútra SR
orgánom verejnej moci, ktorý by mal v tomto prípade konať v mene štátu. S poukazom na zákon č.
412/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z. z., najmä na ustanovenie § 4 tohto zákona
s tým, že zákon č. 412/2012 Z. z. neobsahuje prechodné ustanovenia a nadobúda účinnosť od 1.1.2013.
Napokon táto otázka bola riešená aj uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 9C/191/2013-156 zo

dňa 24.11.2015, ktoré bolo uznesením Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 25Co/231/2016-179 zo dňa
21.12.2016 zrušené s poukazom na to, že súd je povinný bez zreteľa na označenie obsiahnuté v žalobe
zabezpečiť, aby za štát pred súdom konal štátny orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými
predpismi alebo právnická osoba, ktorá je oprávnená podľa osobitného predpisu konať len s takýmtooprávneným. Pasívne legitimovaným subjektom, voči ktorému je uplatňovaný nárok na náhradu škody
spôsobenú orgánmi verejnej moci, pri výkone verejnej moci, môže byť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.
len štát. V súlade s ustanovením § 73 a § 135 C.S.P., aj ustanovenie § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje,

ktorýorgánkonávmeneštátu.Zustanovenia§4odsek1písmenof)jednoznačnevyplýva,žeGenerálna
prokuratúra Slovenskej republiky je orgán, ktorý má byť správne označený a ktorý koná za štát v danom
prípade, s ktorým právnym posúdením sa jednoznačne stotožnil odvolací súd vo svojom uznesení, a
to v bode 40., 41. a 42. odôvodnenia, keď uviedol, že súd prvej inštancie správne ustálil Generálnu
prokuratúru SR ako orgán konajúci za štát v zmysle § 4 odsek 1 písmeno f) zákona č. 514/2003 Z. z.

účinného od 1.1.2013, ktorý za štát koná.

48. Pri posudzovaní nároku žalobcov súd vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, účinného od 1.1.2013, okrem ustanovenia § 17, ktorý posudzoval podľa zákona účinného do
31.12.2008 v súlade s odôvodnením uznesenia odvolacieho súdu v bode 53., 54. a 55., nakoľko tým,

že bolo vznesené obvinenie vyšetrovateľom na žalobcov za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa
príslušných ustanovení Trestného zákona a žalobcovia využili svoju zákonnú možnosť a podali voči
tomuto uzneseniu sťažnosť, ktorá bola okresným prokurátorom zamietnutá, boli splnené podmienky
objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorej sa nemožno
zbaviť v súlade s ustanovením § 3 odsek 2 citovaného zákona. Vzhľadom na výsledok trestného konania

vedeného proti žalobcom vo veci pod sp. zn. 2T/16/2009 Okresného súdu Nové Zámky, v ktorom boli
žalobcovia oslobodení spod obžaloby, pretože nebolo preukázané, že skutok, ktorý sa im kládol za
vinu spáchali, je potrebné považovať uznesenie vyšetrovateľa ÚJaKP OR PZ B. Z. z 20.5.2008 pod
ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP vo vzťahu k žalobcom za nezákonné rozhodnutie. Z tohto hľadiska
je tak isto potrebné označiť za nezákonnú špecifickú formu rozhodnutia okresného prokurátora v B.

Z. o podaní obžaloby na súd, v ktorom sa navrhuje vyvodenie trestnej zodpovednosti voči žalobcom.
Právoplatnosťou rozsudku súdu o oslobodení žalobcov spod obžaloby z dôvodu, že sa nepreukázalo,
že skutok spáchali obžalovaní, vznikol žalobcom nárok na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená
orgánmiverejnejmocinezákonnýmrozhodnutím.Spôsobarozsahnáhradyškodyvyplývazustanovenia
§ 17 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008 a § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od

1.1.2013. Zákon č. 514/2003 Z. z. prešiel viacerými novelizáciami (v počte 5). Problematiky ustanovenia
§ 17 o náhrady nemajetkovej ujmy zákona č. 514/2003 Z. z. sa dotkli dve novely vykonané zákonom
č. 517/2008 Z. z . s účinnosťou od 1.1.2009 a zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2013.
V období od 1.7.2004 do 31.12.2008 uvedené ustanovenie obsahovalo dva odseky (odsek 1 znel
„Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk“, odsek 2 „V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia

práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak“). Z tohto dôvodu, ak bolo (nezákonné) rozhodnutie vydané pred 1.1.2009 (čo je aj
tento prípad), je potrebné posudzovať daný prípad podľa § 17 účinného do 31.12.2018. Novelou zákona
č. 514/2003 Z. z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 1.1.2003) v § 17 došlo k vypusteniu

minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia. Právo poškodeného na
náhradu škody (nemajetkovej ujmy) vzniká momentom vydania nezákonného rozhodnutia, vzatia do
väzby, či zbytočnými prieťahmi konania bez ohľadu na to, že žalovateľným nárokom sa stáva až po
splnení ďalších podmienok.

Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobcovia v konaní preukázali všetky
predpoklady objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, t. j. súčasné kumulatívne splnenie troch
podmienok: 1. existenciu nezákonného rozhodnutia - predmetné uznesenie o vznesení obvinenia za
pokus zločinu ublíženia na zdraví zo dňa 20.5.2008, 2. vznik škody - vynaložené trovy obhajoby, 3.
príčinnúsúvislosťmedzinezákonnýmrozhodnutímavznikomškody,tedanutnosťnáhradytrovobhajoby

a hotových výdavkov v súvislosti s trestným stíhaním žalobcov, podľa ustanovenia § 18 odsek 1, 3
zákona č. 514/2003 Z. z.

49. Súd sa nestotožnil s právnymi názormi a závermi žalovaného v záverečnej reči, keď poukázal na
rozhodnutia Okresného súdu Bratislava I pod sp. zn. 25C/110/2012-210 zo dňa 20.10.2016 a rozsudku

pod sp. zn. 10C/191/2014-185 zo dňa 19.10.2016, keď v obdobných veciach súdy žaloby zamietli z
dôvodu,žerozhodnutieovzneseníobvinenianemožnopovažovaťzanezákonnéibanazákladetoho,že
trestné konanie bolo skončené oslobodzujúcim rozsudkom. Žalovaný poukázal na to, že na vznesenie
obvinenia podľa zákona postačuje, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin aže na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že tento čin bol spáchaný určitou
osobou, pričom samotné preukázanie viny obžalovaného je až vecou dokazovania pred súdom. Dôvodil
tým, že táto istá skutočnosť nastala aj v danom prípade. Súd prvej inštancie sa s týmto jeho právnym

záverom nestotožnil, pretože jedná sa o dve rozhodnutia iného súdu, ktoré nie sú právne záväzné,
pretoženebolijudikovanévZbierkerozhodnutíNajvyššiehosúduSRasúdprvejinštancieichvyhodnotil,
že súd tak rozhodol v danej veci tak, ako uzná za vhodné podľa vykonaného dokazovania a nie je
povinnosťouinéhosúduvobdobnejvecisastakýmtonázoromstotožniť,keďpodľajehonázoruvýsledky
dokazovania nasvedčujú opaku toho, čo navrhol žalovaný. Presne o to ide aj v tejto veci, keď podľa

názoru súdu prvej inštancie v predmetnej veci skutkový základ a vykonané dokazovanie nasvedčuje
takým skutočnostiam, že sa súd nestotožnil s takým právnym záverom, že je potrebné žalobu zamietnuť
v celku, pretože žalobcovia boli nezákonne trestne stíhaní štyri roky, čo malo negatívny vplyv na ich
pracovný, osobný, súkromný, rodinný život, na čo súd ďalej poukáže vo svojom odôvodnení a štát nesie
objektívnu zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Okrem toho odvolací súd vo svojom uznesení pod
sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019 konštatoval správne závery súdu prvej inštancie týkajúce

sa existencie nezákonného rozhodnutia, že vzhľadom na obsah a rozsah zistených skutočností súdom
prvej inštancie je daná zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle §
514/2003 Z. z., zistený skutkový stav ohľadne zásahov do života žalobcov za dostatočný. Okrem toho
sa stotožnil aj so závermi súdu prvej inštancie ohľadom vynaložení peňažných prostriedkov žalobcami,
ktorí uhradili sumu 400.000,- Sk (13.277,56 eura) a sumu 1.500,- eur ich právnemu zástupcovi a že súd

správne konštatoval a ustálil, keď vychádzal z ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od
1.1.2013 týkajúcu sa majetkovej škody spočívajúcej v účelne vynaložených trov konania.

50.Žalobcoviasivtomtokonanípôvodneuplatnilititulomnáhradynemajetkovejujmykaždýsamostatne,
žalobca v 1. rade sumu 25.000,- eur, žalobca v 2. rade sumu 22.500,- eur a žalobca v 3. rade sumu

33.000,- eur. Súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku pod sp. zn. 9C/191/2013-252 zo dňa 3.8.2017
priznal žalobcovi v 1. rade sumu 5.000,- eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol, žalobcovi v 2. rade sumu
4.000,- eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi v 3. rade sumu 9.500,- eur a vo zvyšku súd
žalobu zamietol. V dôsledku podaného odvolania žalovaným odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti výrokov pod bodmi I., III., a V. a odvolanie nebolo podané voči

výrokom pod bodom II., IV. a VI., teda zamietajúcich výrokoch, preto v tejto časti zostal rozsudok súdu
prvej inštancie právoplatný, a to dňa 18.10.2017.
Z toho vyplýva, že žalobcovia si naďalej uplatnili po rozhodnutí odvolacím súdom náhradu nemajetkovej
ujmy vyčíslenú v peniazoch, a to tak, že žalobca v 1. rade sumu 5.000,- eur, žalobca v 2. rade
sumu 4.000,- eur a žalobca v 3. rade sumu 9.500,- eur. Čo sa týka náhrady nemajetkovej ujmy, súd

prvej inštancie na rozdiel od predchádzajúceho rozsudku vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu
vyslovený v uznesení pod sp. zn. 5Co/364/2017-295 zo dňa 17.4.2019, ktorým názorom je súd prvej
inštancie viazaný v súlade s ustanovením § 391 odsek 2 C.S.P. právne ho posúdil podľa ustanovenia §
17 odsek 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008. Zároveň pri skúmaní kritérií a náležitostí
k tomuto ustanoveniu použil posudzovanie zásahov do života poškodených - žalobcov, najmä kritériá,

ktoré judikatúra časovo spred obdobia ich zavedenia akceptovala a aj zisťovaním napĺňala. Odvolací
súd jednoznačne vyslovil svoj názor, čo sa týka zistenia skutkového stavu súdom prvej inštancie, že
z navrhnutých dôkazných prostriedkov súd zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči
žalobcom v rôznych oblastiach života, ktoré napĺňali kvalifikované zásahy a že v tomto smere odvolací
súd súdu prvej inštancie nemôže nič vyčítať. Je potrebné zdôrazniť, že pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu

uplatnenú žalobcami v 1. až 3. rade, súd prvej inštancie mohol vychádzať len z takých dôkazných
prostriedkov, ktoré strana sporu navrhla a ktoré aj boli vykonané v rámci dokazovania a pre spor priniesli
relevantné a postačujúce zistenia.
Ustanovenie § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného do 31.12.2008 obsahovalo dva odseky tak, ako
sú uvedené v bode 44. odôvodnenia tohto rozsudku, pričom novela vykonaná zákonom č. 517/2008

Z. z. stanovila kritériá pre určovanie výšky nemajetkovej ujmy doplnením § 17 odsek 3 a zaviedla
minimálnu výšku nemajetkovej ujmy pre odškodnenie väzby (§ 17 odsek 4). Obsahovala prechodné
ustanovenie § 27b odsek 1, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami vydanými
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za nesprávny úradný postup pred nadobudnutím účinnosti
tohto zákona, sa riadi predpismi účinnými do 31.12.2008 podľa rozhodnutia 7Cdo/262/2015 zo dňa

16.3.2016. Novelou zákona č. 514/2003 Z. z. vykonanou zákonom č. 412/2012 Z. z. (od 1.1.2013) v § 17
došlo k vypusteniu minimálnej výšky náhrady nemajetkovej ujmy v prípade väzby a k zavedeniu limitu
výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Novela však neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia.Súd opätovne po rozhodnutí odvolacím súdom vypočul vo veci iba žalobcu v 1. rade, ktorý sa dostavil na
pojednávanie a ktorý sám uviedol, že pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy 5.000,- eur vychádzal
z toho, že sám si určil takúto sumu bez akéhokoľvek počítania a zisťovania, akým spôsobom dospel

k takejto sume, neporovnával si zárobky, aké mal pred vznesením obvinenia a po vznesení obvinenia.
Sumu, ktorú navrhol, považoval za odôvodnenú, vzhľadom na to, čo uviedol bližšie vo svojej výpovedi
pred súdom prvej inštancie a vzhľadom na to, čo uviedol jeho právny zástupca a čím to odôvodnil.
Ostatní žalobcovia sa k veci žiadnym spôsobom nevyjadrili, vyjadril sa za nich ich právny zástupca, ktorý
v podstate zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil v priebehu dokazovania pred súdom prvej

inštancie pred rozhodnutím súdu vo veci samej dňa 3.8.2017. Žiadne nové dôkazy v konaní zo strany
žalobcov neboli preukázané ani navrhované ani zdôvodnené.

51. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcom vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy,
a to v dôsledku nezákonného rozhodnutia v trestnom konaní a súd ju posudzoval podľa ustanovenia
§ 17 odsek 1, 2 zákona účinného do 31.12.2008. Z ich výpovedí súd mal za to, že žalobcovia utrpeli

nepriaznivézásahydointegrityvovšetkýchoblastiachsvojhoživota.Bolivystavenírôznymnepríjemným
a nepriaznivým situáciám, ako v oblasti pracovnej, tak aj najmä v oblasti súkromnej a rodiny, okolia a
známych, ktoré jednotliví žalobcovia preukázali jednak svojimi výpoveďami a výpoveďami svedkýň a
listinnými dôkazmi, keď pred začatím trestného stíhania ani jeden zo žalobcov nepreukázal, že by bol
trestne stíhaný alebo účastníkom priestupkového konania, mali povesť bezúhonných ľudí.

52. Čo sa týka žalobcu v 1. rade, u neho sa jednalo o zásah v pracovnej oblasti, pretože od roku 2008
podľa potvrdenia jeho zamestnávateľa, Ministerstva vnútra SR Bratislava, bol menovaný od roku 2008 a
ustanovený vo funkcii odborný inšpektor Oddelenia Železničnej polície X.-L., Odboru Železničnej polície
Bratislava, Oblastnej správy Železničnej polície O.. V tomto čase bol stíhaný na slobode a zároveň

diskriminovaný v zamestnaní, lebo neskôr od 1.3.2009 bol zaradený - ustanovený do funkcie inšpektor
Oddelenia Železničnej polície X.-L., Odboru Železničnej polície X., Oblastnej správy Železničnej polície
O., čím sa dostal do nižšej platovej triedy ako jeho mladší kolegovia, a pokiaľ im boli prideľované
finančné odmeny, tak tieto žalobca v 1. rade nedostával. To potvrdil aj jeho priamy nadriadený čestným
prehlásením z č. l. 20, ktorý potvrdil aj iné zásahy, ktoré utrpel v pracovnej oblasti žalobca v 1. rade,

a to koncom roku 2008 vykonal riaditeľ Odboru ŽP X. Mjr. G. P. kontrolu počas služby voči žalobcovi
v 1. rade, pričom zistil závadu pri ukladaní zbraní, a to: nezapečatenie trezoru so zbraňami a napriek
tomu, že táto závada nebola závažná, viacerí príslušníci Oddelenia ŽP X.-L. nemali pečatidlá vôbec
pridelené, bolo priamemu nadriadenému žalobcovi v 1. rade prikázané navrhnúť žalobcovi v 1. rade
najvyšší možný disciplinárny trest, a to zrážku z platu 15 % po dobu 3 mesiacov. Uvedený trest bol

aj žalobcovi v 1. rade uložený. V súčasnosti žalobca v 1. rade vykonáva príslušníka Krajskej polície v
Bratislave od 1.1.2011. Zamestnávateľ žalobcu v 1. rade okrem toho potvrdil, že v spornom období, teda
v čase trestného stíhania, bol žalobca v 1. rade preložený na funkcie podľa oznámenia z č. l. 128 na
základe organizačných zmien, a preto bol v roku 2009 a aj v roku 2011 ustanovený na nižšiu funkciu
ako na predchádzajúcom služobnom zaradení. Čo sa týka osobného a najmä rodinného života, utrpel

ujmu, ktorú preukázala svedecká výpoveď jeho manželky, Mgr. W. U., ktorá uviedla, že tieto roky si
pamätáakozléroky,čosatýkapsychickéhostavunajmäjejmanžela.Pocítilitovšakobajavmanželstve,
pretože jej manžel bol nervózny, často sa hádali, nervózny bol z toho, že bol v práci diskriminovaný aj
kolegami aj nadriadenými, pretože ho chceli odstaviť z výkonu služby. V tom čase on bol v štátnej službe
ako policajt, aj v súčasnosti je. V tom období svedkyňa - manželka mala prvé tehotenstvo, ktoré mala

rizikové, bola sledovaná a hospitalizovaná v nemocnici a porodila v júni 2012, pôrod mala predčasný
práve zo zdravotných dôvodov, pretože v tomto čase, teda v období tehotenstva, bolo v ich manželstve
viac nervozity a úzkosti ako pred trestným stíhaním. Uviedla, že netvrdí, že predčasný pôrod bol práve
dôsledkom trestného stíhania jej manžela, ale určite to prežívala nechtiac s ním a odrazilo sa to práve
na jej zdravotnom stave a prežívalo to aj ich dieťa. Za najhoršie obdobie trestného stíhania považovala

Vianoce roku 2009, keď na jej manžela bol vydaný zatykač, ale nebol vzatý do väzby, následne bol
prepustený. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 1. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3.000,-
eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú
a preukázanú, s poukazom na to, že v žiadnom smere žalobca v 1. rade nedoplnil dokazovanie a
nevedel súdu zdôvodniť, prečo si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur. Z

týchto dôvodov súd túto znížil o sumu 2.000,- eur, keďže takto ju považoval za dôvodnú, vzhľadom aj
na právny názor odvolacieho súdu v súlade s § 220 odsek 2 C.S.P. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči
žalobcovi v 1. rade zamietol.53. Čo sa týka žalobcu v 2. rade, u neho sa jednalo taktiež o zásah v oblasti pracovnej, pretože v čase
trestného stíhania bol zamestnaný u súkromného podnikateľa ako prevádzkar a trestné stíhanie malo
na neho negatívny vplyv v tom smere, že v mesiaci máj 2008 zamestnávateľ obdržal z polície telefonát,

že žalobca v 2. rade mal spáchať násilný trestný čin a na základe týchto skutočností prišlo v júni 2008 k
rozviazaniu jeho pracovného pomeru, nakoľko zamestnávateľ stratil voči nemu dôveru a prišiel o prácu.
Nové zamestnanie si už nájsť nevedel vzhľadom na trestné stíhanie. V tomto období bol, tak ako to sám
cítil, pod neustálym tlakom a stresom z možného odsúdenia z niečoho, čo nespáchal. Počas štyroch
rokov pociťoval zároveň negatívny pohľad a postoj verejnosti, ktorý charakterizoval tým, že keď prišiel

do určitého podniku alebo kaviarne, tak si o ňom ľudia pošuškávali, že je to bitkár, násilník a tieto reakcie
ľudí sa mu spätne dostali do uší. V minulosti bol žalobca v 2. rade trestne stíhaný a bol aj vo väzbe
ohľadom predmetnej veci a vo výkone trestu odňatia slobody na základe trestnej veci Okresného súdu
NovéZámkyč.k.3T/130/2015.Vsúčasnostižalobcav2.radejeužnaslobode,napojednávaniekonané
dňa21.8.2019sanedostavilstým,žehoospravedlnilprávnyzástupcakvôlipracovnejzaneprázdnenosti
a tomu, že sa žalobca zdržiava mimo územia republiky, avšak nekonkretizoval, či sa žalobca v 2. rade

zamestnal alebo či podniká, resp. či je nezamestnaný. Žalobca v 2. rade nepredložil v predmetnej veci
týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy žiadne nové dôkazy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil, prečo si
uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 4.000,- eur. Vyjadril sa iba jeho právny zástupca, ktorý
zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil žalobca pred súdom prvej inštancie doteraz. Z týchto
dôvodov súd žalobcovi v 2. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 2.000,- eur s poukazom na

všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a preukázanú, a znížil ju
o sumu 2.000,- eur práve z dôvodu, že žiadne nové skutočnosti v konaní žalobca v 2. rade nepreukázal,
nezdôvodnil, nešpecifikoval, z čoho vychádzal pri uplatňovaní si výšky náhrady a vzhľadom na to, že
súd prvej inštancie určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, pričom nemôže ísť o úvahu
nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Mal za to, že takto určená výška je dôvodná a dostačujúca,

vzhľadom na zásahy, ktoré utrpel žalobca v 2. rade počas obdobia, keď bol nezákonne trestne stíhaný
s poukazom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré žalobcovi vznikli najmä v
pracovnom živote. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi v 2. rade zamietol.

54. Čo sa týka žalobcu v 3. rade, u neho sa jednalo o zásah v oblasti pracovnej a najmä rodinnej.

Túto ujmu pociťoval v oblasti pracovnej z dôvodu, že celé trestné konanie voči jeho osobe bolo začaté
bezdôvodne. V tom období bol ženatý, študoval na vysokej škole, na nitrianskej univerzite a všetci, ktorí
s ním prichádzali do styku vedeli, že je trestne stíhaný, čo mu neuľahčilo štúdium, lebo všetky zápočty a
skúšky mal ako posledný a v tom čase aj pracoval ako tréner športového klubu a je aj majiteľom takéhoto
klubu, zaoberá sa bojovým umením, bol a je registrovaný na sociálnych sieťach, čo mu skomplikovalo

jeho prácu, lebo veľmi ťažko sa mu vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v tom čase trénoval, že v
skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu, najmä v súvislosti s tým, keď sa musel zúčastňovať
medzinárodných líg a súťaží a ďalej túto ujmu pociťuje a pociťoval najmä v osobnom a rodinnom
živote, lebo v rodine má aj ďalších policajtov a bolo ťažké im vysvetľovať, ako sa to v skutočnosti
stalo, nikto mu v rodine neveril, najmä jeho svokor, ktorý s tým nie je vysporiadaný ani v súčasnosti,

keď už dávno existuje právoplatný oslobodzujúci rozsudok. Obdobie štyroch rokov trestného stíhania
mu v oblasti rodinného života poznačilo najmä obdobia sviatkov ako boli Vianoce, narodeniny a pod.,
pretože nevedel sa z ničoho tešiť, aj keď si bol istý, že nič nevykonal. Počas trestného konania jeho
manželka bola tehotná, nebola vypočutá v trestnom konaní, mala však veľmi ťažký priebeh tehotenstva,
čo preukázala samotnou svedeckou výpoveďou jeho manželka a listinnými dôkazmi, a to lekárskymi

správami zo dňa 7.6.2013 a 30.12.2009, ktoré potvrdzujú, že po prvom otehotnení došlo k jej potratu,
nakoľko vykrvácala, čo sa dozvedela v popradskej nemocnici po hospitalizácii. Neskôr sa jej podarilo
otehotnieť druhýkrát a tiež to bolo v období, keď jej manžel bol trestne stíhaný v roku 2010. Opäť ťažko
znášala toto tehotenstvo a bola hospitalizovaná. Hospitalizáciu odmietla a bola v kľudovom režime,
nemohla byť však v tom čase zamestnaná, a teda ich príjem bol nízky, pretože zarábal iba manžel.

Celé tehotenstvo znášala zle a chodila na rôzne zákroky do nemocnice. Pôrod mala prostredníctvom
cisárskeho rezu, keďže k spontánnemu pôrodu nedošlo. V rodine uviedla, že vládla napätá atmosféra,
pretože celá rodina sa pozerala na jej manžela ako aj na ňu inými očami, často boli hádky v rodine,
napätie, nervozita, veľakrát panoval čo sa osoby svedkyne týkalo určitý smútok, pretože každý sviatok
bol pre nich ako manželov zlým, lebo manžel svedkyne bol v strese, v nervozite, nedokázali si nič užiť,

ona častokrát plakala po večeroch. Rodina ju za toto odsudzovala, dávali jej to pocítiť rodičia pri každej
návšteve a stretnutí. Od tej doby, ako obdržal jej manžel oslobodzujúci rozsudok sa situácia zmenila
a zlepšila. Potvrdila aj skutočnosti, ktoré uviedol vo svojej výpovedi jej manžel v oblasti pracovnej a
štúdiu na vysokej škole, čo sa týka skúšok a zápočtov. Svedkyňa tiež potvrdila, že zo začiatku žila sožalobcom v 3. rade ako pár v spoločnej domácnosti a až v roku 2010 sa stali manželmi. Žalobca v 3. rade
sa nedostavil na pojednávanie konané dňa 21.8.2019, jeho neúčasť ospravedlnil právny zástupca kvôli
pracovnej zaneprázdnenosti s tým, že ju podrobne nekonkretizoval, žalobca nepredložil v predmetnej

veci týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy žiadne nové dôkazy, žiadnym spôsobom nezdôvodnil,
prečo si uplatnil výšku náhrady nemajetkovej ujmy v sume 9.500,- eur. Vyjadril sa iba jeho právny
zástupca, ktorý zotrvával na tých istých dôvodoch, ktoré si uplatnil žalobca pred súdom prvej inštancie
doteraz. Z týchto dôvodov súd žalobcovi v 3. rade priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 4.000,-
eur s poukazom na všetko vyššie uvedené, keď v takejto sume považoval túto náhradu za dôvodnú a

preukázanú, a znížil ju o sumu 5.500,- eur práve z dôvodu, že žiadne nové skutočnosti v konaní žalobca
v 3. rade nepreukázal, nezdôvodnil, nešpecifikoval, z čoho vychádzal pri uplatňovaní si výšky náhrady
a vzhľadom na to, že súd prvej inštancie určí výšku náhrady nemajetkovej ujmy voľnou úvahou, pričom
nemôže ísť o úvahu nepreskúmateľnú, resp. o úvahu svojvoľnú. Mal za to, že takto určená výška je
dôvodná a dostačujúca, vzhľadom na zásahy, ktoré utrpel žalobca v 3. rade počas obdobia, keď bol
nezákonne trestne stíhaný s poukazom na intenzitu, trvanie a rozsah nepriaznivých následkov, ktoré

žalobcovi vznikli najmä v rodinnom a pracovnom živote. Vo zvyšku nároku súd žalobu voči žalobcovi
v 3. rade zamietol.

55. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s otázkou priznania súm nemajetkovej ujmy jednotlivým
žalobcom s poukazom na diferencovanosť jednotlivých súm, teda z akého dôvodu priznal každému

žalobcovi inú výšku náhrady nemajetkovej ujmy. V tomto smere súd postupoval podľa kritérií jednotlivých
zásahov, ktoré neboli u každého žalobcu rovnaké, čo vyplýva zo samotného dokazovania, pričom
najhoršie zásahy a nepriaznivé následky utrpel podľa názoru súdu žalobca v 3. rade, preto jemu priznal
súd najvyššiu sumu 4.000,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy. Čo sa týka žalobcu v 2. rade,
podľa názoru súdu ten utrpel menší rozsah nepriaznivých dôsledkov a zásahov do jeho pracovného a

osobného života a čo sa týka žalobcu v 1. rade, ten utrpel nepriaznivé následky a zásahy v pracovnom a
rodinnom živote, a preto u neho považoval sumu 3.000,- eur za dôvodnú. S poukazom na dôkazy, ktoré
žalobcovia v konaní preukázali a ako sa k nim vyjadrili a z dôvodu, že aj po rozhodnutí odvolacím súdom
žiadnym iným spôsobom a dôkazmi nezdôvodnili dôvodnosť uplatnených súm náhrady nemajetkovej
ujmy a s poukazom na ustanovenie § 17 odsek 1, 2 platného zákona účinného do 31.12.2008, súd má za

to, že dostatočným spôsobom zistil skutočnosti týkajúce sa konkrétnych zásahov voči žalobcom v oblasti
pracovnej,rodinnej,súkromnej,tedavrôznychoblastiachživotaavovšetkýchzistilkvalifikovanézásahy,
ktoré vznikli počas obdobia, keď boli všetci žalobcovia nezákonne trestne stíhaní. U žalobcu v 1. rade to
bolo preradenie do nižšej platovej tarifnej triedy bez poskytnutia finančných odmien od zamestnávateľa
práve z dôvodu, že bol trestne stíhaný, ale aj zásahy v oblasti rodinného života. U žalobcu v 2. rade kvôli

zásahom v pracovnej oblasti, keď zamestnávateľ s ním rozviazal pracovný pomer, lebo stratil voči nemu
dôveru, čím žalobca v 2. rade prišiel o prácu a nové zamestnanie si už nevedel nájsť. Okrem toho počas
štyroch rokov nezákonného trestného stíhania pociťoval negatívny postoj a pohľad verejnosti. Čo sa
týka žalobcu v 3. rade, u neho je potrebné skutočne poukázať na tvrdé zásahy najmä v oblasti rodinnej,
keď v priebehu týchto rokov jeho manželka otehotnela, následne došlo k potratu, bola hospitalizovaná

a aj keď nejde o samotného žalobcu, ale jeho manželku, aj tak útrapy, ktoré vznikli z bezdôvodného
trestného stíhania, vplývali nepriaznivo na manželku, čo malo zároveň vplyv aj na rodinný život, ale aj
pracovný, keď žalobca sa zaoberal bojovým umením, bol aj registrovaný na sociálnych sieťach, čo mu
práve v tom čase skomplikovalo jeho prácu, keď sa mu ťažko vysvetľovalo pred rodičmi detí, ktoré v
tom čase trénoval, že v skutočnosti sa nestalo to, čo sa mu kladie za vinu. Okrem toho mal problémy

v rodinnom živote so samotným svokrom, ktorý mu neveril a odsudzoval ho. Je potrebné v súvislosti s
diferencovanosťou priznaných súm chápať to, že subjektívne pociťované strádanie v tom čase, ktoré
pociťovala manželka žalobcu v 1. rade a aj v 3. rade, nie je možné pripísať na ujmu žalobcu v 1. a 3.
rade, ale tieto stavy celkove zle vplývali na rodinný život oboch žalobcov a premietali sa v ich živote a
mali ujmu týmto pádom aj na samotných žalobcov. Teda zásah, ktorý vnímali manželky žalobcu v 1. a

3. rade sú vlastne zásahmi aj samotných žalobcov.

56. Vzhľadom na všetko vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením, a preto priznal žalobcom nárok na úhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch podľa § 17 odsek 2 zákona účinného k 31.12.2008. Táto náhrada by mala predstavovať

„spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňa najmä peňažnú náhradu. Morálnu ujmu utrpeli všetci traja
žalobcovia, a táto im bola spôsobená poškodením občianskej cti, poškodením dobrej povesti ako
následok trestného konania. Pri úvahe o výške náhrady nemajetkovej ujmy súd okrem už vyššie
uvedených okolností, ktoré opísal jednotlivo u každého žalobcu, prihliadol k povahe trestného činu, zospáchania ktorého boli žalobcovia obvinení, a taktiež prihliadol k dĺžke trestného konania. Obvinenie
bolo žalobcom vznesené 20.5.2008 za pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 Tr. zákona k §
155 odsek 1 Tr. zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zákona, a toto obvinenie

z uvedeného trestného činu je spôsobilé privodiť pre žalobcov povesť násilníkov hrubo zasahujúcich
do súkromia inej osoby. Celé trestné stíhanie trvalo spolu s trestným konaním do 19.7.2012, a teda
išlo o neakceptovateľnú dĺžku trvania trestného konania, ktorého následky sa prejavovali počas trvania
celej tejto doby u každého žalobcu, s výnimkou žalobcu v 2. rade, u ktorého iba vo sfére pracovnej a
u všetkých ostatných najmä vo sfére rodinnej, zdravotnej a záujmovej. Súd pri rozhodovaní o výške

nemajetkovej ujmy v peniazoch je oprávnený a povinný prihliadať aj na okolnosti, za ktorých došlo
k samotnému trestnému stíhaniu pri plnom rešpektovaní zákonnej požiadavky, že súd rozhodujúci o
nemajetkovej ujme bral zreteľ aj na rozsudok súdu v trestnom konaní. S poukazom na všetko vyššie
uvedené a na priebeh celého trestného konania, mal súd za to, že je dôvodné priznať žalobcom takú
výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorej výška je len na voľnej úvahe súdu a nie je žiadnou vyhláškou
ani zákonom taxatívne vymedzená, pričom nemôže ísť o úvahu súdu svojvoľnú, resp. nepreskúmateľnú,

nakoľko určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade
s požiadavku spravodlivosti. Súd prvej inštancie má za to, že u každého žalobcu mal dostatočným
spôsobom preukázanú výšku nemajetkovej ujmy v súlade s požiadavkou spravodlivosti, vzhľadom na
vykonané dokazovanie, a preto každému žalobcovi znížil túto výšku náhrady o tie sumy, ako to vyššie
zdôvodnil vzhľadom k tomu, ako sa žalobcovia k ich výške vyjadrili a čo v konaní preukázali, a preto vo

zvyšku súd žalobu zamietol, pretože ju nepovažoval za dôvodnú. Každú sumu, o ktorej súd rozhodol
jednotlivo vo svojich výrokoch, zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť ich žalobcom v 1. až 3. rade
do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

57. Žalobcovia si v tomto konaní uplatnili titulom náhrady škody, účelne vynaložené trovy konania

obhajoby v celkovej výške 14.550,- eur, ktoré rozdelili tak, že žalobca v 1. rade si uplatnil sumu 4.950,-
eur, ktorá zahŕňala okrem sumy 4.800,- eur sumu 150,- eur za znalecký posudok, ktorý žalobca v 1. rade
zaobstaral na vlastné náklady z odboru dopravy, za čo zaplatil znalcovi podľa vyúčtovania predmetnú
sumu. Ostatní žalobcovia v 2. a 3. rade si túto náhradu uplatnili každý po 4.800,- eur. Dôvodili tým,
že JUDr. T. W., advokát so sídlom v B. ich zastupoval v trestnej veci pod č. k. 2T/16/2009 na základe

písomného splnomocnenia až do vyhlásenia oslobodzujúceho rozsudku Okresným súdom Nové Zámky,
teda do 19.7.2012, kedy Krajský súd v Nitre uznesením odmietol odvolania prokurátora a poškodeného.

Súd prvej inštancie v pôvodnom rozsudku pod sp. zn. 9C/191/2013-252 zo dňa 3.8.2017 priznal
žalobcoviv1.radesumu3.303,96eur,vozvyškusúdžalobuzamietol,žalobcoviv2.radesumu3.153,96

eur, vo zvyšku súd žalobu zamietol a žalobcovi v 3. rade sumu 3.153,96 eur a vo zvyšku súd žalobu
zamietol. V dôsledku podaného odvolania žalovaným odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vyhovujúcej časti výrokov pod bodmi I., III. a V. a odvolanie nebolo podané voči výrokom pod
bodmi II., IV. a VI., teda zamietajúcich výrokoch, preto v tejto časti zostal rozsudok súdu prvej inštancie
právoplatný, a to 18.10.2017.

Z toho vyplýva, že žalobcovia si po rozhodnutí odvolacím súdom uplatnili naďalej titulom náhrady škody
účelne vynaložené trovy konania obhajoby s tým, že uznali, že v súlade s uznesením odvolacieho súdu
tento nárok nebol vyčíslený v správnej výške, avšak žalobcovia pri dokazovaní vychádzali z vyúčtovania
trov obhajoby, ktoré predložili obhajcom v trestnom konaní a mali za to, že odvolanie žalovaného v tomto
smere a s poukazom aj na uznesenie odvolacieho súdu je dôvodné a je potrebné ho uplatniť v zmysle

platných vyhlášok MS SR o odmenách a náhradách advokátov č. 655/2004 Z. z.

58. Čo sa týka účelne vynaložených trov konania, tento nárok treba posúdiť a súd ho aj posúdil podľa
ustanovenia § 18 odsek 1 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1.1.2013, nakoľko náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo

vydanénezákonnérozhodnutie.Právoplatnosťourozsudkusúduooslobodenížalobcovspodobžalobyz
dôvodu, že nebolo dokázané, že skutok, ktorý sa im kládol za vinu spáchali obžalovaní, vznikol žalobcom
nárok na náhradu škody, ktorá im bola spôsobená orgánmi verejnej moci nezákonným rozhodnutím.
Spôsob a rozsah náhrady škody vyplýva z ustanovenia § 18 citovaného zákona. Súd prvej inštancie v
tejto časti žalobcom vyhovel iba čiastočne a vo zvyšku žalobu zamietol, pretože žalobcovia nepreukázali

uplatnenú výšku účelne vynaložených trov trestného konania v správnej výške. Preukázali ju iba vo
výške celkovo 3.739,93 eur oproti pôvodne priznanej výške súdom prvej inštancie v sume 9.461,88 eur,
kde súd prvej inštancie sa dopustil chýb pri výpočtoch, keď nesprávne posudzoval jednotlivé právne
úkony v súlade s platnou Vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z. z., na ktoré poukázal žalovaný vo svojomodvolaní dôvodne. Okrem toho súd žalobcovi v 1. rade naďalej priznal aj sumu 150,- eur, ktoré mu
vznikli v súvislosti s vypracovaním znaleckého posudku znalcom z odboru dopravy, ktorý si takúto sumu
vyúčtoval za vypracovanie znaleckého posudku. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že žalobcom

vzniká nárok na náhradu účelne vynaložených trov trestného konania a súčasťou týchto trov sú aj trovy
právneho zastúpenia resp. obhajoby, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za
obhajobu, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Dôvodnosť tohto nároku žalobcovia preukázali
príjmovými pokladničnými dokladmi z č. l. 153, pokladničným dokladom zo dňa 8.12.2008, keď advokát
JUDr. T. W. prijal od žalobcov v tento deň sumu 400.000,- Sk (13.277,57 eur) a dňa 14.3.2013 sumu

1.500,- eur za právne služby a úkony v trestnom konaní vedenom na OS Nové Zámky č. k. 2T/16/2009
a v trestnej veci ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP. Tieto doklady sú riadnymi daňovými dokladmi, ktoré
súd považoval za platné v súlade s vedením účtovníctva a s účtovaním, preto sa nestotožnil s názorom
žalovaného v tomto smere, že žalobcovia nepreukázali dôvodné a platné listinné dôkazy, na základe
ktorých by bolo možné im priznať nárok na účelne vynaložené trovy trestného konania. S týmto názorom
sa stotožnil aj odvolací súd vo svojom uznesení, a to odkazom v bode 62. odôvodnenia uznesenia a

zdôraznil, že z týchto dôkazov a dokladov je potrebné aj vychádzať. Poukázal na to, že súd nesprávne
právne posúdil zdôvodnenie advokátskej tarify, a to bez časovej účinnosti uvedeného ustanovenia, teda
§ 13 odsek 2 advokátskej tarify vo vzťahu k 20 % zníženiu odmeny a tiež poukázal na to, že nie je
zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil výšku základnej odmeny advokáta vo výške 222,31 eur. Okrem
toho z trestného spisu je možné si priamo overiť presne, kedy a v koľkých právnych úkonoch zastupoval

advokát a jeho advokátsky koncipient žalobcov. Presne z tohto reálneho zastúpenia súd vychádzal pri
tom, keď priznal žalobcom nárok v časti účelne vynaložených trov konania.
Vtrestnomkonaníč.k.2T/16/2009bolopreukázané,žežalobcovzastupovalakoobvinenýchnazáklade
plnomocenstva zo dňa 4.6.2008 JUDr. T. W., advokát so sídlom v B., podľa ktorého plnomocenstva
žalobcoviasplnomocnilitohtoadvokátanavšetkyprávneúkonyvsúvislostispredmetnoutrestnouvecou

s tým, že ďalším splnomocnením zo dňa 4.6.2008 advokát JUDr. T. W. splnomocnil svojho advokátskeho
koncipienta, v tom čase JUDr. G. K., aby ho zastupoval a vykonával v jeho mene všetky úkony v zmysle
zákona o advokácii v prípravnom konaní vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP: 572/OVK-NZ-2008 ZP.
Preskúmaním obsahu spisu Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 2T/16/2009 súd dospel k záveru, že
takto účtované úkony právnej služby bolo potrebné vykonať v záujme riadnej obhajoby žalobcov, preto

ich považoval súd za dôvodné a priznal ich nasledovne.

59. Podľa ustanovenia § 12 odsek 1 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb, účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009, od 1.6.2009 do
31.5.2010 a od 1.6.2010 do 30.6.2013, pri obhajobe v trestnom konaní vo veciach, v ktorých súd prvého

stupňa rozhoduje na neverejnom zasadnutí, je základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby jedna dvadsaťštvrtina výpočtového základu.

60. Podľa ustanovenia § 12 odsek 3 písmeno a), b), c) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vyššie citovaných, pri obhajobe v trestnom

konaní, okrem vecí podľa odseku jedna, je základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby, ak ide o trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica a)
neprevyšuje päť rokov, jedna dvanástina výpočtového základu, b) prevyšuje päť rokov a neprevyšuje
desať rokov, jedna osmina výpočtového základu, c) prevyšuje desať rokov alebo za ktorý možno uložiť
výnimočný trest, jedna šestina výpočtového základu.

61. Podľa ustanovenia § 14 odsek 2 písmeno e) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009, odmena vo
výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
e) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania.

62. Podľa ustanovenia § 14 odsek 3 písmeno d) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013, odmena vo
výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby:
d) účasť na verejnom zasadaní, ak nejde o odvolanie alebo obnovu konania.

63. Podľa ustanovenia § 14 odsek 4 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009, za zastúpenie alebo
obhajobu na pojednávaní, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia, patrí polovica odmeny. Zazastúpenie a obhajobu na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci, patrí len štvrtina
odmeny.

64. Podľa ustanovenia § 14 odsek 5 písmeno b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013, odmena
vo výške jednej štvrtiny základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej
služby: b) zastupovanie alebo obhajoba na pojednávaní, pri ktorom sa iba vyhlásilo rozhodnutie alebo
zastupovanie a obhajoba na pojednávaní, ktoré bolo odročené bez prejednania veci.

65. Podľa ustanovenia § 13 odsek 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009, základná sadzba tarifnej
odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

66. Podľa ustanovenia § 13 odsek 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2009 do 31.5.2010, základná sadzba tarifnej
odmeny sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

67. Podľa ustanovenia § 13 odsek 2 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013, základná sadzba tarifnej

odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

68. Podľa ustanovenia § 14 odsek 1 písmeno a), b), c), d) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009, odmena
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava

zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom
za každú aj začatú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán alebo protistrane týkajúce sa veci
samej, d) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania
alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o
zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov

vykonaných počas dvoch hodín.

69. Podľa ustanovenia § 14 odsek 1 písmeno a), b), c), d) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2009 do 31.5.2010, odmena
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava

zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) ďalšia porada alebo rokovanie s klientom
za každú skončenú hodinu, c) písomné podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej, d) účasť pri
vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania, vyhľadávania alebo za konanie
pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste, pri konaní o zmieri, a to za každé
začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich úkonov vykonaných počas dvoch

hodín.

70. Podľa ustanovenia § 14 odsek 1 písmeno a), b), c),Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013, odmena
vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za tieto úkony právnej služby: a) prevzatie a príprava

zastúpenia alebo obhajoby vrátane prvej porady s klientom, b) písomné podanie na súd alebo iný
orgán vo veci samej, c) účasť pri vyšetrovacích úkonoch, pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania,
vyhľadávania alebo za konanie pred súdom alebo iným orgánom, pri konaní o dohode o vine a treste,
pri konaní o zmieri, a to za každé začaté dve hodiny bez ohľadu na počet týchto za sebou nadväzujúcich
úkonov vykonaných počas dvoch hodín, ak úkon alebo na seba nadväzujúce úkony trvajú viac ako štyri

hodiny, patrí odmena za každé dve skončené hodiny.

71. Podľa ustanovenia § 20b Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013, za úkony právnych služieb, ktoré
boli vykonané pred 1. júnom 2010, patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov.

72. Advokát JUDr. T. W. si uplatnil v trestnom konaní celkom 58 úkonov právnych služieb, ktoré vykonal
v období od 4.6.2008 do 19.7.2012, kedy o veci rozhodol uznesením Krajský súd v Nitre. Tiež si uplatnil
aj náhradu režijného paušálu za tieto úkony spolu s DPH, keďže platcom DPH sa stal od 1.3.2009 a20 % DPH si uplatňoval za 36 úkonov právnej pomoci. Z uplatnených úkonov (v počte 58) súd priznal
žalobcom 45 právnych úkonov v sume 3.048,45 eur, ktoré boli preukázané, že reálne boli vykonané
po vyriešení námietky žalovaného v odvolaní, keď pri stanovení hodnoty jedného úkonu súd vychádzal

zo základnej sadzby tarifnej odmeny za zastupovanie klienta v trestnom konaní, v ktorom si žalobcovia
uplatnili nárok za náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím vyšetrovateľa o stíhaní žalobcov
ako obvinených zo zločinu, pri ktorom zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého horná hranica
je desať rokov § 12 odsek 3 písmeno b) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.1.2009 do
31.5.2009 je jedna osmina výpočtového základu, a preto táto sadzba v roku 2008 predstavovala sumu

79,- eur za jeden úkon, v roku 2009 sumu 86,93 eur za jeden úkon, v roku 2010 sumu 90,17 eur za
jeden úkon, v roku 2011 sumu 92,63 eur za jeden úkon a v roku 2012 sumu 95,37 eur za úkon.
Podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.1.2009 do 31.5.2009 § 13 odsek 3 a Vyhlášky
účinnej od 1.6.2009 do 31.5.2010 § 13 odsek 2 „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 20 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“, preto za rok 2008 bol jeden úkon právnej
pomoci v sume 63,20 eur, za rok 2009 v sume 69,55 eur a za rok 2010 v sume 72,14 eur a Vyhlášky

účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013 § 13 odsek 2 „základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 % ak
ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb“ preto za rok 2011 bol jeden úkon
právnej pomoci v sume 46,32 eur a v roku 2012 v sume 47,68 eur (sadzba v roku 2008 predstavovala
sumu 79,- eur, z toho mínus 20 % = 63,20 eur, sadzba v roku 2009 predstavovala sumu 86,93 eur, z
toho mínus 20 % = 69,55 eur, sadzba v roku 2010 predstavovala sumu 90,17 eur, z toho mínus 20 % =

72,14 eur, sadzba v roku 2011 predstavovala sumu 92,63 eur, z toho mínus 50 % = 46,32 eur a sadzba
v roku 2012 predstavovala sumu 95,37 eur, z toho mínus 50 % = 47,68 eur).
Potom je potrebné konštatovať, že v roku 2008 bolo spolu vykonaných 12 úkonov právnej služby, za
jeden úkon súd priznal sumu 63,20 eur, takáto suma bola priznaná za 9 úkonov právnej pomoci, právny
úkon dňa 27.6.2008 bol vykonaný trikrát so všetkými žalobcami, preto tento úkon predstavuje sumu

189,60 eur, takisto aj výsluch žalobcov dňa 24.10.2008 a úkon vykonaný dňa 14.11.2008 predstavuje
sumu 126,40 eur, keď boli vypočutí dvaja žalobcovia, teda spolu úkony za rok 2008 predstavujú sumu
1.074,40 eur. Súd nepriznal úkon dňa 30.12.2008 tak, ako to namietal žalovaný v odvolaní, ktorú
námietku súd prvej inštancie vyhodnotil za správnu, nakoľko išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp.
pojednávaniach súvisiacich s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou

vecou, z ktorej si žalobcovia uplatnili nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a v
ktorej veci si náhradu škody podanou žalobou neuplatnili (trestná vec žalobcu v 2. rade pôvodne vedená
na OR PZ B. Z. pod č. ORP 1462/OSV-NZ-2008).
Za rok 2009 bolo spolu vykonaných 5 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2009 predstavujú

sumu 260,81 eur, z toho 3 úkony po 69,55 eur, dňa 24.2.2009 bol právny zástupca obžalovaných na
verejnom zasadnutí, preto sa súd stotožnil s námietkou žalovaného uvedenou v odvolaní, že za tento
úkon nie je možné počítať úkon ako za účasť na hlavnom pojednávaní, a preto v súlade s ustanovením §
14odsek2písmenoe)VyhláškyMSSRč.655/2004Z.z.účinnejod1.1.2009do31.5.2009jejedenúkon
za 34,77 eur a dňa 24.3.2009 bol právny zástupca obžalovaných prítomný na hlavnom pojednávaní,

avšak bez prejednania veci, preto mu prináleží 1/4 úkonu, a to v sume 17,39 eur podľa Vyhlášky MS SR
č. 655/2004 Z. z. účinného od 1.1.2009 do 31.5.2009 § 14 odsek 4.
Za rok 2010 bolo spolu vykonaných 8 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2010 predstavujú
sumu 649,26 eur, z toho 7 úkonov po 72,14 eur, dňa 12.2.2010 účasť na hlavnom pojednávaní, kde boli
prítomní dvaja žalobcovia, preto prináleží suma za úkon 144,28 eur a súd nepriznal úkon z 27.5.2010

účasť na hlavnom pojednávaní, keďže sa jedná o ten istý prípad, ako bol za úkon, ktorý súd nepriznal
dňa 30.12.2008, lebo išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaní súvisiacou s inou trestnou
vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou (trestná vec žalobcu v 2. rade pôvodne
vedená na Okresnom riaditeľstvo Policajného zboru B. Z. pod č. ORP-1462/OSV-NZ-2008).
Za rok 2011 bolo spolu vykonaných 14 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2011 predstavujú

sumu 706,38 eur, z toho 11 úkonov po 46,32 eur, úkon dňa 5.4.2011 účasť na hlavnom pojednávaní bez
prejednania veci, kde prináleží obhajcovi iba 1/4 úkonu v sume 11,58 eur a dňa 14.11.2011 a 16.11.2011
účasť na hlavných pojednávaniach za dvoch žalobcov po 92,64 eur.
Za rok 2012 bolo spolu vykonaných 6 úkonov právnej pomoci, teda spolu úkony za rok 2012 predstavujú
sumu 357,60 eur, z toho boli 3 úkony po 47,68 eur, 2 úkony po 95,36 eur, lebo boli prítomní dvaja

žalobcovia, 19.1.2012 účasť na hlavnom pojednávaní a 22.2.2012 účasť na hlavnom pojednávaní a dňa
19.7.2012 bola účasť obhajcu na verejnom zasadnutí, preto mu prináleží len 1/2 úkonu, teda 23,84 eur
podľa Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. účinnej od 1.6.2010 do 30.6.2013 § 14 odsek 3 písmeno d).Náhrada režijného paušálu za rok 2008 (75,60 eur), za rok 2009 (34,75 eur), za rok 2010 (57,68 eur),
za rok 2011 (103,74 eur) a za rok 2012 (45,78 eur) spolu 317,55 eur.
DPH vo výške 20 % priznal súd iba za úkony od 1.3.2009, teda v danom prípade od 23.3.2009, nakoľko

obhajca obžalovaných bol platcom DPH iba od 1.3.2009, čo predstavuje spolu sumu 373,93 eur (rok
2009 vo výške 31,30 eur, rok 2010 vo výške 129,87 eur, rok 2011 vo výške 141,23 eur, rok 2012 vo
výške 71,53 eur).
Súd prvej inštancie pri výpočte úkonov právnej pomoci zohľadnil všetky námietky žalovaného, ktoré
uplatnil v odvolaní, a to že neuznal účasť obhajcu v trestnom konaní na výsluchoch dňa 30.12.2008

a na hlavom pojednávaní dňa 27.5.2010, lebo išlo o účasť obhajcu na výsluchoch resp. pojednávaní
súvisiacich s inou trestnou vecou, ktorá bola spojená na spoločné konanie s trestnou vecou, z ktorej
si žalobcovia uplatnili nároky podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a v ktorej veci si náhradu škody podanou
žalobou neuplatnili, lebo išlo o trestnú vec žalobcu v 2. rade pôvodne vedenú na OR PZ B. Z. pod č.
ORP-1462/OSV-NZ-2008. Čo sa týka úkonu obhajoby zo dňa 24.2.2009, ho posúdil, že išlo o úkon
verejného zasadnutia o predbežnom prejednaní obžaloby a nie o účasť na hlavnom pojednávaní a úkon

zo dňa 19.9.2011 posúdil ako výsluchy obžalovaných a nie účasť na verejnom zasadnutí. V prípadoch
uznaných úkonov účastí na hlavnom pojednávaní, ktoré boli odročené bez prejednania veci, súd priznal
obhajcovi iba 1/4 odmeny v súlade s § 14 vyššie citovanej Vyhlášky.
Čo sa týka vady, na ktorú poukázal odvolací súd, že nie je zrejmé, z akého ustanovenia súd vyvodil
výšku základnej odmeny advokáta, súd vyššie veľmi podrobne zdôvodnil, čiže v každom roku ide o iný

úkon vychádzajúc z iného ustanovenia tej ktorej platnej vyhlášky.
S poukazom na vyššie uvedené, čo sa týka účelne vynaložených trov trestného konania, súd rozhodol
tak, že žalobcovi v 1. rade priznal sumu 1.396,65 eur (1.246,64 eur + 150,- eur náhrada za znaleckú
odmenu za vypracovanie znaleckého posudku, ktoré zaplatil žalobca v 1. rade v trestnom konaní
znalcovi z odboru dopravy), žalobcovi v 2. rade priznal sumu 1.246,65 eur ako aj žalobcovi v 3. rade, keď

spolu účelne vynaložené trovy trestného konania predstavovali sumu 3.739,93 eur a vo zvyšku nároku
súd žalobu každému žalobcovi v tejto časti zamietol, vzhľadom k tomu, že neboli správne a účelne
vynaložené trovy obhajoby tak, ako si ich uplatnili žalobcovia a neboli správne ani zdôvodnené a v tomto
smere súd vyhovel všetkým námietkam žalovaného uplatneným v odvolaní.

73. Z týchto dôvodov súd mal za to, že rozsudok je správne právne zdôvodnený, bolo vyhovené
námietkam žalovaného, avšak súd sa nestotožnil s názorom žalovaného, že je potrebné vyhovieť iba v
časti náhrady majetkovej škody, lebo tieto skutočnosti nekorešpondujú s právnym názorom a záverom
odvolacieho súdu, ktorý jednoznačne sa vyjadril vo svojom uznesení v závere v bode 66. odôvodnenia,
že je potrebné považovať základ nároku (zodpovednosti štátu) za daný, orgán konajúci za štát za

správny,zistenýskutkovýstavohľadnezásahovdoživotažalobcovsúdomprvejinštanciezadostatočný.
So všetkými ostatnými námietkami ako odvolacieho súdu, tak aj žalovaného sa súd vysporiadal a
korektne ich zohľadnil vo svojom novom rozhodnutí.

74. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 C.S.P. a priznal ich žalobcom v 1., 2. a 3. rade,

každému osobitne v rozsahu 100 % z tej sumy, ktorú priznal žalobcom v jednotlivých výrokoch, pretože
ich považoval za dôvodné, a podľa § 262 odsek 1 C.S.P. o výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatným uznesením podľa ustanovenia § 262 odsek 2 C.S.P.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého

rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, žea) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku (§38 odsek 2 ExP).