Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 29, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoCsp/23/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8519200062
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Fiľakovský

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8519200062.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a sudcov

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: I. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXX,
právne zastúpený: JUDr. Peter Vachan, advokát, so sídlom Pavla Mudroňa 1191/5, Žilina, o zaplatenie
2 333,79 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Stará Ľubovňa č.k.
6Csp/5/2019-112 zo dňa 6. marca 2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol a vo výroku o trovách
konania.

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že:

„ I. Súd konanie o zaplatenie v časti istiny vo výške 39,76 eur z a s t a v u j e.

II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.

III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov konania v rozsahu 96,60 %, ktoré je povinný zaplatiť žalobca,
pričom o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti
tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného
zákonníka, § 1 odsek 2, § 2 písm. a), písm. b), písm. d), § 9 odsek 1, odsek 2, § 11 odsek 1 zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a

doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z.z.“), § 52 odsek 1, odsek 3, odsek 4 zákona
č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 3 nariadenia vlády SR č.
87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 144, § 145 odsek
2, § 146 odsek 1, § 191 odsek 1, § 215 odsek 1 zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „C.s.p.“).

3. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa
14.1.2019 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu nezaplatenú istinu vo výške 2

333,79 eur, úrok vo výške 131,51 eur, úrok z omeškania vo výške 1,38 eur, úrok vo výške 17,90 %
ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2 333,79 eur od 18.12.2018 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny vo výške 2 333,79 eur od 18.12.2018 do zaplatenia, úrok
z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov vo výške 131,51 eur od 18.12.2018 dozaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 8,58 eur a nahradiť mu trovy konania s tým,
že ide o pohľadávku majúcu základ v záväzkovom vzťahu žalobcu a žalovaného založenom Úverovou
zmluvou č. XXXXX zo dňa 21.11.2013 (ďalej len „zmluva o úvere“).

4. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola do vlastných rúk doručená dňa 6.2.2019, písomne vyjadril, pričom
poukázal na poplatok za poskytnutie úveru účtovaný žalobcom vo výške 160,- eur, ktorý podľa jeho
názoru predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Ďalej poukázal na absenciu údaju o celkovej výške
úveru v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch

a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nesprávne uvedenú RPMN
v neprospech spotrebiteľa. Celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá
bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu
nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú spotrebiteľovi reálne vyplatené. Poukázal
na to, že žalovaný reálne čerpal sumu 3040,- eur (žalovanému bol okamžite započítaný poplatok vo
výške 160,- eur), čo vyplýva aj z výpisu z účtu žalovaného, pričom tak v zmluve o úvere je nesprávne

uvedenýúdajocelkovejvýškeúveru3200,-eur,čomávkonečnomdôsledkuzanásledok,ževzmluveje
nesprávne uvedená výška RPMN a to v neprospech spotrebiteľa, keďže výška RPMN závisí od celkovej
výšky úveru. Zároveň žalobca požiadal o možnosť splácať dlžnú sumu v mesačných splátkach po 50,-
eur.

5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k podanej žalobe uviedol, že žalovanému bol na
základe úverovej zmluvy poskytnutý úver vo výške 3200 eur, z ktorého žalovaný časť finančných
prostriedkov použil na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve. Poskytnutie časti
poskytnutej sumy úveru na úhradu tohto poplatku nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej
žalovanému, ani neznižuje istinu dlhu úveru. Ďalej poukázal na to, že neexistuje žiadne zákonné

ustanovenie, ktoré zakazuje zahrnúť do celkovej výšky úveru aj poplatok za poskytnutie úveru, ktoré
uhradil žalovaný z poskytnutých prostriedkov a to aj vzhľadom na to, že tento poplatok môže byť
po splnení podmienok vrátený. Tento poplatok bol v zmluve uvedený jasne, zrozumiteľne, vyznačený
aj tabuľkou spolu s ostatnými kľúčovými podmienkami poskytnutie úveru. Ďalej vo svojom vyjadrení
poukázal na skutočnosť, že poplatok za poskytnutie úveru bol žalovanému vrátený dňa 22.5.2015, teda

v tento deň bol úver dočerpaný potom, čo boli splnené odkladacie podmienky v zmysle bodu 3.4. zmluvy
o úvere. Uviedol, že poskytnutím úveru celkom jednoznačne poskytol žalovanému plnenie, za ktoré mu
prináleží protiplnenie, a to jednak v podobe úrokov a jednak v podobe výslovne v zmluve dohodnutého
poplatku, pričom v oboch prípadoch ide hlavný predmet plnenia. Ďalej sa vyjadroval k žalovanému
namietanej neprijateľnosti poplatku za poskytnutie úveru a správnosti výpočtu RPMN ako aj ostatným

obsahovým náležitostiam zmluvy o úvere.

6. Okrem vyššie popísaných skutočností žalobca podaním doručený tunajšiemu súdu dňa 16.12.2018
zobral žalobu v časti úhrad žalovaného po podaní žaloby vo výške 39,75 eur späť a žiadal v tejto
časti konanie o podanej žalobe zastaviť. Po čiastočnom späťvzatí žaloby si žalobca podanou žalobou

uplatňoval sumu istiny vo výške 2 294,04 eur, úroku vo výške 131,51 eur, úroku z omeškania vo výške
1,38 eur, úroku vo výške 17,90 % ročne z nezaplatenej istiny: vo výške 2 333,79 eur od 18.12.2018
do 27.2.2019, vo výške 2 318,64 eur od 28.2.2019 do 20.3.2019, vo výške 2 310,44 eur od 21.3.2019
do 18.4.2019, vo výške 2 302,24 eur od 19.4.2019 do 29.5.2019, vo výške 2 294,04 eur od 30.5.2019
do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne z nezaplatenej istiny: vo výške 2 333,79 eur od

18.12.2018 do 27.2.2019, vo výške 2 318,64 eur od 28.2.2019 do 20.3.2019, vo výške 2 310,44 eur od
21.3.2019 do 18.4.2019, vo výške 2 302,24 eur od 19.4.2019 do 29.5.2019, vo výške 2 294,04 eur od
30.5.2019 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5% ročne nezaplatených úrokov vo výške 131,51
eur od 18.12.2018 do zaplatenia, nezaplatených poplatkov za poistenie vo výške 8,58 eur a nahradiť
trovy konania.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania a po vyhodnotení dôkazov zistil skutkový
stav, podľa ktorého, dňa 21.11.2013 bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá Úverová zmluva č.
XXXXX - Pôžička, ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky Prima banka
Slovensko, a.s., na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 3 200,- eur na splatenie

záväzkovklienta,prifixnejúrokovejsadzbe17,90%ročnesmesačnouanuitnousplátkouvovýške57,73
eur. Poplatok za poskytnutie úveru bol vo výške 160,- eur. Dátum splatnosti prvej anuitnej splátky bol dňa
12.12.2013. Počet splátok bol vo výške 120. Splátky boli splatné mesačne vždy v 12. deň kalendárneho
mesiaca. Splatnosť úveru bola 13.11.2023. RPMN za úver bola vo výške 21,50 %. Priemerná RPMN kudňu podpisu zmluvy o úvere bola vo výške 19,35 %. Celková čiastka, ktorú musela žalovaná zaplatiť,
bola vo výške 7087,60 eur. Dňa 22.5.2015 bol žalovanému vrátený poplatok za poskytnutie úveru,
nakoľko žalobca riadne plnil svoje povinnosti zo zmluvy o úvere. Pre neplnenie si povinností zo strany

žalovaného bol žalovaný výzvou zo dňa 12.10.2018 upozornený na omeškanie so splácaním úveru a
vyzvaný na zaplatenie dlžnej sumy najneskôr do 17.10.2018 (doručená žalovanému dňa 23.10.2018) a
následnevýzvouzodňa17.12.2018bolvyzvanýnapredčasnésplatenieúveruvcelkovejvýške2535,26
eur s príslušenstvom bezodkladne (doručená žalovanému dňa 21.12.2018). Zo žalobcom predloženého
prehľadu splácania - do predčasného zosplatnenia vyplýva, že žalovaný do dňa predčasného splatenia

úveru zaplatil celkovo splátky vo výške 3 468,33 eur a po podaní žaloby splátky v celkovej výške 39,75
eur, v ktorej žalobca zobral žalobu späť podaním doručeným súdu dňa 16.12.2019. Spolu žalovaný
zaplatil sumu 3508,08 eur. Podanou žalobou si žalobca po jej čiastočnom späťvzatí si žalobca uplatnil
nezaplatenú istinu v sume 2 294,04 eur s príslušenstvom.

8. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 16.12.2018 zobral žalobu v časti úhrad žalovaného po podaní

žaloby na tunajší súd vo výške 39,75 eur započítaných na žalovanú istinu späť. Súd tak vzhľadom na túto
dispozíciu žalobcu so žalobou postupom podľa § 145 ods. 2 C.s.p. zastavil konanie v časti zaplatenia
istiny vo výške 2 294,04 eur. Po čiastočnom späťvzatí žaloby ostalo predmetom konania nárok žalobcu
tak ako bol vyššie popísaný.

9. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie, pri určení, či žalobcovi ako právnickej osobe, ktorej
predmetom podnikania je okrem iného poskytovanie spotrebiteľských úverov vzniklo právo na vrátenie
úveru, ktorý mal byť poskytnutý žalovanému ako fyzickej osobe nie na výkon zamestnania, povolania
alebo podnikania je potrebné vychádzať z ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch v znení
účinnomkudňuuzavretiaÚverovejzmluvyč.XXXXX,t.j.kdňu21.11.2013anakoľkoideospotrebiteľskú

zmluvu, tak aj z relevantných zákonných ustanovení o postavení a ochrane spotrebiteľa.

10. V prvom rade sa súd zaoberal Úverovou zmluvou č. XXXXX zo dňa 21.11.2013 z pohľadu
podstatných náležitostí, ktoré obsahuje vyššie citovaná právna úprava obsiahnutá v zákone o
spotrebiteľskýchúveroch.Popreskúmanízmluvyoúveresúddospelkzáveru,žetáneobsahujesprávny

údaj o celkovej výške úveru a o ročnej percentuálnej miere nákladov a celkovej čiastke, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
Predmetná zmluva o úvere tak neobsahuje zákonom stanovenú podstatnú náležitosť, podľa § 9 ods.2
písm. g/ a j/ zákona o spotrebiteľských úveroch, preto súd poskytnutý spotrebiteľský úver považoval za

bezúročný a bez poplatkov v zmysle § 11 ods.1 zákona o spotrebiteľských úveroch.

11. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že v zmluve o úvere, uzavretej medzi
stranami sporu, je uvedená nesprávne RPMN v neprospech spotrebiteľa. Pri výpočte RPMN mohol
žalobca počítať len so sumou, ktorú žalovanému skutočne poskytol, teda nie so sumou 3 200,- eur, ale

s reálne poskytnutou sumou 3 040,- eur (reálne čerpanie tejto istiny po podpise zmluvy o úvere v tejto
výške vyplýva aj z výpisu účtu žalobcu ako aj z vyjadrení strán sporu), a to bez ohľadu na to, či poplatok
160,- eur za poskytnutie úveru bol neskôr v roku 2015 žalovanému vrátený alebo by bol v zmysle
argumentáciežalovanéhopovažovanýzaneprijateľnúzmluvnúpodmienku.Výkladpojmucelkovávýška
úveru podal Súdny dvor EÚ v rozsudku C-377/14. V zmysle tohto rozsudku sa celkovou výškou úveru

myslí suma, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru
účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne
vyplatené. Ak žalovaný na základe zmluvy o úvere reálne čerpal sumu 3 040,- eur (istina v zmluve
o úvere vo výške 3 200,- eur znížená o poplatok za poskytnutie úveru vo výške 160,- eur), pričom v
zmluve je uvedený údaj 3 200,- eur, má to rovnaké následky ako keby v zmluve tento údaj nebol uvedený

vôbec. Aj Súdny dvor EÚ vo veci Ernst Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti FINWAY, a.s., kde
Súdny dvor ustálil výklad tak, že do celkovej výšky úveru v zmysle článku 3 písm. l) a článku 10 ods.
2 smernice 2008/48 nemožno zahrnúť nijakú zo súm určených ako odmenu za záväzky dohodnuté z
dôvodu predmetného úveru ako sú administratívne poplatky, úroky, provízie, akékoľvek ďalšie poplatky,
ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť. Takéto zahrnutie súm tvoriace celkové náklady spotrebiteľa spojené s

úverom do celkovej výšky úveru nutne vedie k podhodnoteniu RPMN, ktorého výpočet závisí od celkovej
výšky úveru. Takáto nesprávna celková výška úveru má v konečnom dôsledku za následok, že v zmluve
je uvedená nesprávna výška RPMN a to v neprospech spotrebiteľa, keďže výpočet RPMN závisí od
celkovej výšky úveru.12. Súd prvej inštancie ďalej poukázal aj na skutočnosť, že neobstojí ani argumentácia žalobcu,
že samotná zmluva o úvere v čl. 3 bode 3.4. upravuje podmienky, za ktorých bude tento poplatok

žalovanému vrátený v celom rozsahu, pričom podmienkou je len riadne plnenie jeho povinností a po
splnení tejto odkladacej podmienky je vlastne čerpaný celý úver. Žalobca ďalej tvrdí, že sporný poplatok
za poskytnutie úveru bol žalovanému vrátený dňa 22.5.2015, teda ho treba chápať ako časť úveru, ktorú
žalovaný dočerpal, teda ide o odkladaciu podmienku. Žalobca z tohto dôvodu nevidel inú možnosť, ako
by mohol uviesť celkovú výšku úveru vzhľadom na to, že aj keby sa tento poplatok nemohol uhradiť

z poskytnutého úveru, tak žalovaný mal možnosť splniť podmienky na jeho dočerpanie. Súd na tomto
mieste ďalej poukazuje na znenie samotného čl. 3 bodu 3.4. zmluvy o úvere, kde je uvedené, že v
prípade ak inkasný účet je osobným účtom zriadeným a vedeným bankou v zmysle platných VOP, banka
pouplynutí18mesiacovodposkytnutiaúveruvrátiklientovinímzaplatenýsúdnypoplatokzaposkytnutie
úveru vo výške špecifikovanej v bode 1.2. zmluvy o úvere za predpokladu, že klient súčasne splní tieto
podmienky: a) úver je splácaný výlučne z osobného účtu vedeného bankou, b) klient nebol viac ako

5 dní v omeškaní so splácaním svojich peňažných záväzkov podľa tejto zmluvy o úvere a VOP a c)
klient nesplatil úver alebo jeho časť vo forme mimoriadnej splátky. Samotné podmienky na vrátenie
predmetného poplatku bankou sú pre jej klienta v tomto prípade obmedzujúce, a to hlavne v prípade
písm. a) a c). Žalovaný je nútený, v prípade ak chce, aby mu bol z istiny odrátaný poplatok za poskytnutie
úveru vrátený, mať účet u žalobcu, ktorý je vedený za odplatu a tento účet musí byť osobným účtom

žalobcu, teda je predpoklad, že na tento účet je žalovaného vyplácaný aj jeho príjem a sú z tohto účtu
robené ďalšie transakcie za čo sú pre žalobcu ďalšie poplatky. Rovnako treba posudzovať aj povinnosť
žalovaného nesplatiť úver predčasne ani neuhradiť mimoriadnu splátku, to znamená uhradiť plnú výšku
úrokov z úveru za toto obdobie. Navyše počas tohto obdobia je z anuitnej splátky väčšia časť splátky
určená na úroky ako na istinu. Podľa názoru súdu tu nejde o odkladaciu podmienku čerpania úveru, ale

o zaviazanie si klienta a maximalizáciu zisku, čo nemá nič spoločné s čerpaním úveru.

13. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie poskytnutý úver pokladal za bezúročný a
bez poplatkov. Súd sa už preto nezaoberal námietkami žalovaného a vyjadrením žalobcu týkajúcich
sa neprijateľnosti poplatku za poskytnutie samotného úveru ako zmluvnej podmienky ani ostatných

obsahových náležitostí samotnej zmluvy o úvere. V prípade posúdenia týchto námietok v prospech
žalobcu alebo v prospech žalovaného by sa nezmenilo nič na tom, že úver je posudzovaný ako
bezúročný a bez poplatkov vzhľadom na vyššie uvedené.

14. Žalobcovi vzhľadom na skutočnosť, že úver poskytnutý žalovanému zmluvou o úvere je bezúročný

a bez poplatkov vzniklo právo na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, teda poskytnutého úveru,
bez úrokov a akýchkoľvek poplatkov. Žalobca poskytol žalovanému istinu úveru vo výške 3 040,- eur a
žalovaný uhradil celkovo ako splátky úveru uhradil sumu 3 508,08 eur. Keďže žalovaný zaplatil žalobcovi
viac ako bola skutočne čerpaná istiny úveru, súd žalobu zamietol.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1, ods. 2, § 256 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1, ods. 2 C.s.p. tak, že žalobca mal v konaní úspech len čiastočný, a to s poukazom
na čiastočné späťvzatie žaloby vo výške 39,75 eur, preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 96,60 %.

16. Proti výroku o zamietnutí prevyšujúcej časti a proti výroku o náhrade trov konania, podal včas
odvolanie žalobca. Odvolanie odôvodnil ust. § 365 odsek 1 písm. h) C.s.p., nesprávnym právnym
posúdením veci a ust. § 365 odsek 1 písm. f) súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

17. Žalovanému bol na základe úverovej zmluvy poskytnutý úver vo výške 3200,- eur, z ktorého žalovaný
časť finančných prostriedkov vo výške 160,- eur použil na úhradu poplatku za poskytnutie úveru.
Použitie časti poskytnutej sumy žalovaným na úhradu poplatku dohodnutého priamo v úverovej zmluve
v ods. 1.2 Základné podmienky nijako nespochybňuje výšku sumy úveru poskytnutej žalovanému ani

neznižuje istinu dlhu žalovaného. Zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahuje žiadne ustanovenie,
ktoré zakazuje zahrnúť do celkovej výšky úveru aj poplatok za poskytnutie úveru, ktorý klient uhradí z
poskytnutých prostriedkov a to aj vzhľadom na to, že tento poplatok môže byť po splnení podmienok
vrátený. Žalobca predložil súdu aj Výpis pohybov na úverovom účte žalovaného zo dňa 21.11.2013,ktorý preukazuje, že žalobca poskytol žalovanému úver vo výške 3200,- eur, t.j. finančné prostriedky boli
žalovanému poskytnuté v rovnakej výške ako je celková výška úveru vyjadrená v zmluve. V prípade,
ak spotrebiteľ nemá dostatok finančných prostriedkov na uhradenie poplatku za úver, tak je logické,

že tento poplatok bude zúčtovaný z prostriedkov, z ktorých bol poskytnutý úver. Je teda zrejmé, že
po zúčtovaní poplatku v tomto prípade zostane spotrebiteľovi k dispozícii suma, z ktorej je odpočítaný
poplatok za poskytnutie úveru. Podľa výkladu, ktorý uplatnil súd, by nebolo možné, aby klient uhradil
poplatok za poskytnutie úveru z finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté spotrebiteľovi vo forme
úveru, a teda v prípade, ak by klient nemal finančné prostriedky na úhradu tohto poplatku, nemal by

žalobca inú možnosť ako zosplatniť celý úver a vymáhať si poplatok spolu s úverom, resp. vymáhať
si poplatok za poskytnutie úveru. Výklad, ktorý zaujal súd prvej inštancie je v neprospech spotrebiteľa
a zároveň diskriminuje spotrebiteľov, ktorí nemajú dostatok finančných prostriedkov. Žalovaný bol s
poplatkom za poskytnutie úveru riadne a preukázane oboznámený a uzrozumený a vyjadril s ním
podpisom na úverovej zmluve súhlas. Priamo úverová zmluva navyše v ods. 3.4 upravuje podmienky,
za ktorých tento poplatok bude klientovi vrátený v celom rozsahu, pričom podmienkou je len riadne

plnenie jeho povinností, tj. riadne a včasné splácanie dohodnutých splátok úveru. K vráteniu poplatku
žalovanému došlo dňa 22.05.2015, tak ako je zrejmé z Výpisu z osobného účtu žalovaného W. XXXX
(žalobca predložil súdu Výpis z osobného účtu žalovaného č. X/XXXX). Keďže došlo k vráteniu poplatku
žalovanému, poplatok bol daný žalovanému do vol'nej dispozicie. Poplatok za poskytnutie úveru je
teda považovaný za zvyšnú časť úveru, ktorý žalovaný dočerpal, keďže splnil odkladaciu podmienku.

Z tohto dôvodu žalobca nevidí inú možnosť, ako by mohol uviesť celkovú výšku úveru, vzhľadom na
to, že aj keby sa tento poplatok nemohol uhradiť z poskytnutého úveru, tak klient má stále možnosť za
splnenia podmienok túto sumu dočerpať. Spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatok
len vtedy, ak zmluva o úvere neobsahuje určitú náležitosť stanovenú zákonom. V tomto prípade však
zmluva obsahuje všetky náležitosti. Súd prvej inštancie uviedol, že zmluva obsahuje nesprávnu výšku

úveru, hoci však žalovaný dočerpal celú výšku úveru. Na základe uvedeného tak zmluva obsahuje
správnu výšku úveru a aj správnu výšku RPMN, a teda úver nie je možné považovať za bezúročný a
bez poplatkov.

18. Zo znenia § 499 ObZ vyplýva, že poplatok za poskytnutie úveru možno dojednať ako jeden z dvoch

nárokov na protiplnenie za poskytnutie hlavného predmetu plnenia - úveru. Žiadať tento poplatok je
však možné len v prípade, ak veriteľ poskytuje úvery v rámci predmetu svojho podnikania (žalobca/
banka). Poplatok pritom nemožno zamieňať ani stotožňovať s úrokom. Ustanovenia zmluvy o úvere a
ustanovenia osobitných predpisov nárok na účtovanie tohto poplatku priznávajú popri úrokoch, pričom
ho možno uplatňovať ako samostatnú zložku celkovej ceny plnenia, ktorá sa uhrádza jednorazovo.

Osobitné predpisy na účely porovnania cien služieb poskytovateľov, ktorí tento poplatok uplatňujú,
prikazujú zahrnúť ho do výpočtu ceny služby a RPMN, v dôsledku čoho si spotrebiteľ môže porovnať
výhodnosť služieb jednotlivých dodávateľov. Tento poplatok skryto nezvyšuje sumu úrokov ako ceny
úveru, keďže úroky a poplatok sú odlišné zákonné nároky za poskytnutie úveru.
19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej

inštancievnapadnutomrozsahuakovecnesprávneapriznalžalovanémunároknanáhradutrovkonania
v rozsahu 100 %.

20. Žalobca si skompenzoval 160-eurový poplatok už na úvod zmluvného vzťahu a takto ukrátil
spotrebiteľa o skutočnú výšku dojednaného spotrebiteľského úveru. Ide o neprípustný postup v rozpore

so záverom Súdneho dvora EU vo veci C-377/2014. Uvedený následok má konzekvencie tak čo do
údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, tak aj o úrokovej sadzbe a v konečnom dôsledku čo do
výšky splátok. Všetky tri uvedené údaje totiž vychádzali z nesprávnej výšky spotrebiteľského úveru.
Žalobca pri výpočte vyššie uvedených údajov vychádzal z istiny aká je uvedená v Zmluve, t. j. 3200,- eur
a nie 3040,- eur, teda reálnej sumy, ktorá bola žalovanému zo strany žalobcu poskytnutá (C-377/2014).

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti nemôže byť správny ani údaj o RPMN, ktorý má osobitný význam.
Jeho nesprávne uvedenie je spájané s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru, na čo súd prihliada
ex offo (uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10). Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v
Prešove zo dňa 16.01.2019 sp. zn. 18Co/151/2018.

21. Podľa názoru žalovaného zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov aj preto, že neobsahuje
obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a
to: „podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu,
na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj časové obdobia, v ktorýchdochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru, podmienky a spôsob vykonania
tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby spotrebiteľského úveru,
uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách spotrebiteľského úveru,“

a tiež obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a to: „všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.“

22. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. S vyjadrením žalovaného sa nestotožnil a v celom
rozsahu odkázal na podané odvolanie. Žalovaný vo svojom vyjadrení vôbec nezohľadnil skutočnosť, že

žalobca poskytol žalovanému priamo na úverový účet sumu 3200,- eur a to, že poplatok za poskytnutie
úveru bol žalovanému vrátený dňa 22.05.2015.

23. K náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. i) zákona č. 129/2010 Z.z. uviedol, že úroková sadzba bola
upravená priamo v bode 1.2. úverovej zmluvy, konkrétne typ, výška úrokovej sadzby: fixná do splatnosti
17,9 %.

24. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), vzhľadom na včas podané odvolanie,
preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario)

a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

25. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych
zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.

26.Odvolacísúdmázato,žesúdprvejinštanciedospelksprávnemuzáveruvtomsmere,žeuzatvorená
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako
dlžníka z úverovej zmluvy a že je namieste aplikovať príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka ako

aj Zákon o spotrebiteľských úveroch. Zmluvným dojednaním nie je možné vylúčiť pôsobnosť Zákona
o spotrebiteľských úveroch, ktorý je predpisom obsahujúcim kogentné ustanovenia a vzťahuje sa na
všetky zmluvy spĺňajúce definíciu zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle tohto zákona. Výnimku
netvoria ani zmluvy uzavreté podľa Obchodného zákonníka. Zákon o spotrebiteľských úveroch má vo
vzťahu k Obchodnému zákonníku povahu lex specialis, a preto má prednosť pred aplikáciou ustanovení

Obchodného zákonníka.

27. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia je potrebné poukázať na ust. § 9 ods. 2
písm. j) zákona 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, podľa ktorého zmluva o
spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať

ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.

28. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v zmluve o úvere sú nesprávne uvedené náležitosti

uvedené v ustanovení § 9 odsek 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z.z.. V zmysle ustanovenia § 2
písm. i/ Zákona o spotrebiteľských úveroch sú ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady
spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky
spotrebiteľského úveru podľa § 19. V zmysle ustanovenia § 19 odsek 2 Zákona o spotrebiteľských
úveroch na účely výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov sa použijú celkové náklady spotrebiteľa

spojenésospotrebiteľskýmúveromsvýnimkoupoplatkov,ktorémusíspotrebiteľzaplatiťzanedodržanie
akýchkoľvek záväzkov ustanovených v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a iných poplatkov okrem kúpnej
ceny, ktorú je spotrebiteľ povinný zaplatiť za kúpu tovaru alebo uskutočnenie služieb bez ohľadu na to,
či sa operácia vykoná v hotovosti alebo na úver. Náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú
platobné transakcie a čerpania, náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie

a čerpania a ostatné náklady na platobné transakcie sa zahrnú do celkových nákladov spotrebiteľa
spojených s úverom, ak otvorenie účtu nie je dobrovoľné a náklady na účet neboli zrozumiteľne a
samostatne uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo v akejkoľvek inej zmluve uzavretej sospotrebiteľom. Výpočet RPMN teda okrem iného ovplyvňuje aj výška poskytnutého úveru, či poplatky/
náklady za služby spojené s úverom, ktoré neboli spotrebiteľom dobrovoľne vymienené.

29. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na
výpočet RPMN, je nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický
výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť
správnosť takéhoto výpočtu RPMN ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť

do úverového vzťahu s veriteľom. Je nemysliteľné od spotrebiteľa očakávať, aby len na základe údaja o
ročnejpercentuálnejmierenákladovuvedenejvzmluvemoholposúdiťsprávnosťtejtonáležitostizmluvy.

30. V zmluve je taktiež nesprávne uvedená celková čiastka, ktorú musí žalovaný zaplatiť. Do čiastky
7087,60 eur žalobca bez akýchkoľvek pochybností nezahrnul doplnkové služby, a to poistenie výdavkov
vo výške 2,86 eur mesačne. Výška mesačného poplatku za tieto doplnkové služby predstavovala 2,86

eur, čo pri počte 120 mesačných splátok celkovo predstavuje sumu 343,20 eur.

31. Z uzatvorenej zmluvy o úvere zo dňa 21.11.2013 (č.l. 5 spisu) nevyplýva možnosť spotrebiteľa
odmietnuť ponúkané doplnkové služby. Podľa predloženého formulára zmluvy o úvere, jeho súčasťou
boli i doplnkové služby bez akejkoľvek zmienky o možnosti odmietnutia poplatku za poistenie schopnosti

splácať úver. Takto vopred naformulované doplnkové služby nemožno hodnotiť inak ako jednu z
podmienok uzatvorenia zmluvy o úvere.

32. V zmysle ust. § 2 písm. g) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy,
celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov,

provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou
o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových
nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to
najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby
získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok. Celková čiastka, ktorú musí

spotrebiteľ zaplatiť bola definovaná v ust. § 2 písm. h) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy a rozumel sa ňou súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov
spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

33. V súvislosti s vyššie uvedeným je potrebné poukázať na ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,

podľa ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší. Vychádzajúc z tohto základného výkladového pravidla, ak zo zmluvy o úvere jednoznačne
nevyplýva, že dojednané doplnkové služby nemali charakter služieb, ktoré musel spotrebiteľ uzavrieť,
je potrebné vychádzať z toho, že išlo o náklady na doplnkové služby, ktoré bolo potrebné zohľadniť pri
celkových nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.

34. Vychádzajúc z výšky mesačnej splátky 60,59 eur vrátane doplnkových služieb a počte splátok
120, poplatok za poskytnutie úveru vo výške 160 eur, celková čiastka, ktorú musel žalovaný zaplatiť,
predstavovala sumu 7430,80 eur. Ide teda o sumu vyššiu v porovnaní so sumou 7087,60 eur, uvádzanou
v zmluve o úvere. Ak žalovaný pri výpočte RPMN nezohľadnil všetky náklady spotrebiteľa spojené so

spotrebiteľským úverom, bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je
závislý od správne uvedených celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom.
Navyše, ako už bolo skôr konštatované, v zmluve o úvere nie je správne uvedená ani celková čiastka,
ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať celkovú
čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je nepochybné, že v zmluve musí byť táto čiastka uvedená

správne. S nesprávne uvedenou ročnou percentuálnou mierou nákladov v neprospech spotrebiteľa s
nesprávne uvedenou celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je spojená sankcia v podobe
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru v súlade s ust. § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy.

35. Podľa názoru odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie aj k správnemu záveru o nesprávne
uvedenej výške poskytnutého úveru. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovanému v skutočnosti nebola
poskytnutá suma 3200,- eur, ale suma 3040,- eur, nakoľko žalobca si čiastku 160,- eur započítal ako
poplatok za poskytnutie úveru ešte pred reálnym čerpaním úveru. V rámci predpokladov potrebnýchpre výpočet RPMN totiž žalobca vychádzal z nesprávnej výšky poskytnutého úveru. V tejto súvislosti
poukazuje odvolací súd na bod 102 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-377/14 Ernst
Georg Radlinger, Helena Radlingerová proti Finway a.s., cit: „3. Článok 3 písm. l) a článok 10 ods. 2

smernice 2008/48/ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková
výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi,
čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným
úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.“

36. Odvolacia námietka, že poplatok za riadne splácanie bol žalovanému vrátený dňa 22.05.2015 a teda
išlo len o odkladaciu podmienku je bez právneho významu. Súdny dvor vo vyššie citovanom rozsudku
vo veci C-377/14 jasne konštatoval, že celková výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú
sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi, čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na
úhradunákladovsúvisiacichspredmetnýmúveromaktoréniesútomutospotrebiteľovireálnevyplatené.
Skutočnosť, že poplatok na základe splnenia podmienok určených žalobcom bol spotrebiteľovi vrátený

po roku a pol, je v rozpore s požiadavkou smernice 2008/48/ES ako aj bodom I prílohy I tejto smernice
o správnom uvedení celkovej výške úveru. Odvolací súd v celom rozsahu odkazuje na odôvodnenie
rozhodnutia súdu prvej inštancie v bode 28.

37. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol

právne dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne nevyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za
svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a
význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces. (Pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR
zo dňa 23.11.2010, sp. zn. 5 Cdo 218/2010, uznesenie Ústavného súdu SR z 08.06.2006, I. ÚS 188/06)

38. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav veci, správne vyhodnotil
jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje odvolanie

žalobcu za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozsudok v zmysle
ustanovenia § 387 C.s.p. v jeho napadnutom rozsahu potvrdzuje ako vecne správny.

39. Vzhľadom na skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
úverunazákladenesprávnehouvedenianáležitostíuvedenýchvustanovení§9odsek2písm.k)zákona

č. 129/2010 Z.z., odvolací súd nepovažuje za potrebné sa vyjadriť k odvolacím námietkam týkajúcich
sa absencie ďalších obligatórnych náležitostí. Judikatúra súdov, vrátane Európskeho súdu pre ľudské
práva, ani nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
(Pozri rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov
a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č.

20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z
23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04)

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 odsek 1 C.s.p. v spojení s § 255 odsek
1 C.s.p. tak, že žalovaný vzhľadom na celkový úspech v konaní má nárok vo vzťahu k žalobcovi na

náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

41. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).Dovolateľmusíbyťsvýnimkouprípadovpodľa§429odsek2vdovolacomkonanízastúpenýadvokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).