Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, May 26, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/16/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816201001
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3816201001.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov
JUDr. Denisa Vékonyho a JUDr. Ivety Záleskej v spore žalobkyne JUDr. L. T., nar. X.X.XXXX, bytom F.
XX/X, U., proti žalovaným : 1/ U. Y., nar. XX.XX.H., bytom Viničná 8, U., 2/ F. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom
F. 8, U., 3/ Ing. A. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom F. 8, U., o zaplatenie 16.458,96 eur s príslušenstvom, o
odvolaniach žalobkyne a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. novembra

2019, č. k. 10C/16/2016 - 318, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že :

Žalovaný 1/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 2.406,53 eur s úrokom z omeškania, a to 5,05
% ročne zo sumy 260 eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.04.2015
do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260
eur od 16.06.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.07.2015 do zaplatenia, 5,05 %

ročne zo sumy 260 eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.09.2015 do
zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 137,60
eur od 16.11.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 188,93 eur od 10.08.2017 do zaplatenia, všetko
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalovaní 1/, 2/, 3/ s ú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni sumu 14.052,43 eur
s úrokom z omeškania, a to 5,05 % ročne zo sumy 122,40 eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05

% ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2016 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2016
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od
16.4.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.6.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2016 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.8.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2016 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2016
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od

16.1.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.3.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2017 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.5.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2017 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 539,05 eur od 10.08.2017
do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur
od 16.9.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo

sumy 260 eur od 16.11.2017 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2017 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.1.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2018 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.3.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od
16.4.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.5.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.6.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2018 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.8.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2018 do zaplatenia,
5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.10.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.11.2018

do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.12.2018 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od16.1.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.2.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy
260 eur od 16.3.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.4.2019 do zaplatenia, 5 % ročne
zo sumy 260 eur od 16.5.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.6.2019 do zaplatenia,

5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.7.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.8.2019 do
zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od 16.9.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 260 eur od
16.10.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 473,86 eur od 12.02.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo
sumy 1.311,99 eur od 07.05.2019 do zaplatenia, 5 % ročne zo sumy 2.233,68 eur od 24.10.2019 do
zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/, 2/, 3/ v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (v poradí druhým) výrokom I. uložil žalovanému 1/
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.360,- eur s úrokom z omeškania, a to 5,05 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.03.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2015 do zaplatenia, 5,05
% ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2015

do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.08.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2015 do zaplatenia, 5,05 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2015 do
zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2015 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur
od 16.01.2016 do zaplatenia, 5,05 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2016 do zaplatenia, 5,00 %

ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2016
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.06.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2016 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2016 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-

eur od 16.11.2016 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2016 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2017
do zaplatenia, 5,0 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.04.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2017 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2017 do

zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.09.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2017 do zaplatenia, 5,00
% ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2017 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.12.2017
do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.02.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2018 do zaplatenia, 5,00 %

ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.05.2018 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.07.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2018 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.10.2018 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.11.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-

eur od 16.12.2018 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.01.2019 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.02.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.03.2019 do
zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.04.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,-
eur od 16.05.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.06.2019 do zaplatenia, 5,00 %
ročne zo sumy 60,- eur od 16.07.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.08.2019 do

zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur od 16.09.2019 do zaplatenia, 5,00 % ročne zo sumy 60,- eur
od 16.10.2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. v prevyšujúcej
časti žalobu voči žalovanému 1/ zamietol. Výrokom III. žalobu voči žalovanému 2/ a 3/ v celom rozsahu
zamietol. Výrokom IV. žalovaným 1/, 2/ a 3/ náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa pôvodne podanou žalobou, doručenou na súd 28.1.2016,
domáhala voči žalovanému 1/, zaplatenia sumy vo výške 2.860 eur s príslušenstvom. Svoju žalobu
odôvodnila tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/, boli podieloví spoluvlastníci domu s. č. XXX/X, postaveného
na parcele registra C, parcela č. XX - zastavané plochy a nádvoria, o výmere 337 m2 a parcele
registra C, parcela č. XX záhrady, o výmere 273 m2, zapísané v LV č. XXX k. ú. F. C., každý v

polovici, a to titulom darovacej zmluvy z roku 1991. Dňa 7.10.2015 žalovaný 1/ previedol svoj polovičnýpodiel k uvedeným nehnuteľnostiam darom, na svojich rodičov a to F. Y. a Ing. A. Y., a títo sú od
povolenia vkladu vlastníckeho práva pod č. V 5284/2015 od 16.11.2015 podielovými spoluvlastníkmi
podielu na nehnuteľnostiach v LV č. XXX k. ú. F. C., každý v 1/4-ine. Predmetné nehnuteľnosti užíva

od augusta 2004 výlučne žalovaný 1/ s jeho rodičmi, ktorí znemožňujú žalobkyni akýkoľvek výkon práv
podielového spoluvlastníctva. Na vchodových dverách už pred cca 10 rokmi vymenili zámky, kľúče
odmietajú žalobkyni vydať, obviňujú žalobkyňu z neexistujúcej trestnej činnosti a údajného fyzického
násilia, kvôli ktorým sa žalobkyňa nemôže ani len priblížiť k vlastnému majetku z dôvodu prebiehajúceho
konaniaovráteniedarusp.zn.9C154/2011vedenomnaOSPrievidza.Návrhžalobkynevovecivedenej

na tunajšom súde pod sp. zn. 17C 66/2010 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva
bol právoplatne zamietnutý, pre dôvody hodné osobitného zreteľa, spočívajúce v tom „žalovaný sa
musí starať o svojich rodičov“. Žalobkyňa sa domáhala na tunajšom súde náhrady za užívanie svojho
podielu za obdobie od 1.9.2011 do 28.2.2015, ktoré konanie sa vedie na tunajšom súde pod sp. zn. 12C
18/2015. Predmetom tohto sporu zostáva náhrada za užívanie spoluvlastníckeho podielu vo vlastníctve
žalobkyne v predmetných nehnuteľnostiach a to za obdobie v konaní 12C 18/2015 neuplatnené a to

od 1.3.2015 do budúcnosti vo výške 260 eur mesačne. V spise 12C 18/2015 sa nachádza výzva na
úhradu sumy 250 eur mesačné nájomné za dom a 10 eur mesačne za pozemky, ktoré žalovaný 1/
prevzal s požiadavkou, aby žalobkyni platil 260 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci, čo nerobí
a tým je daný nárok a úrok z omeškania každý mesiac od 16. dňa v mesiaci v zákonnej výške. Za
obdobie od 1.3.2015 do dátumu povolenia vkladu vlastníckeho práva na rodičov žalovaného 1/, teda

do 16.11.2015 si žalobkyňa uplatňuje nárok na užívanie jej podielu vo forme peňažnej náhrady podľa
§ 137 ods. 1 Obč. zákonníka a od 17.11.2015 titulom bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1,
2 a nasl. Obč. zákonníka, vo výške nájmu v mieste obvyklého. Nárok na užívanie spoluvlastníckeho
podielu má aj za obdobie po prevode podielu na oboch rodičov žalovaného 1/, nakoľko žalovaný 1/ v
predmetnej nehnuteľnosti naďalej býva, už bez právneho dôvodu a užíva celú nehnuteľnosť a záhradu,

hoci mu toto právo od 17.11.2015 nepatrí. V predmetnej nehnuteľnosti má žalovaný stále nahlásené
miesto podnikania - kovoobrábanie a to napriek svojmu tvrdeniu, že žiadnu podnikateľskú činnosť
údajne v dome č. 519/8 nevykonáva a toto nie je možné na živnostenskom úrade zrušiť. Okresný súd v
Prievidzi, uznesením sp. zn. 10C 16/2016-122, zo dňa 12.4.2017 pripustil rozšírenie okruhu účastníkov
sporu o žalovaných 2/ F. Y. a 3/ Ing. A. Y. a zmenu návrhu voči žalovanému 1/ o zaplatenie sumy

2.217,60 eur s príslušenstvom, za obdobie od 16.3.2015 a voči žalovaným 1/, 2/, 3/ o zaplatenie
spoločne a nerozdielne sumy vo výške 1.942,40 eur s príslušenstvom, za obdobie od 16.11.2015,
uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 9.8.2017. Okresný súd v Prievidzi, uznesením 10C
16/2016-149 zo dňa 4.8.2017 pripustil zmenu návrhu voči žalovanému 1/ o zaplatenie sumy 2.406,53
eur s príslušenstvom za obdobie od 16.3.2015 a voči žalovaným 1/, 2/, 3/ o zaplatenie spoločne a

nerozdielne sumy 3.319,04 eur s príslušenstvom, za obdobie od 16.11.2015. Uvedené rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť dňa 25.8.2017. Okresný súd v Prievidzi, uznesením sp. zn. 10C 16/2016 zo
dňa 22.8. 2019 spojil na spoločné konanie veci vedené na Okresnom súde Prievidza, pod sp. zn. 10C
16/2016 a 17C 2/2019 s tým, že konanie sa vedie pod sp. zn. 10C 16/2016. Súd rozhodol vo veci
ešte pred spojením konania rozsudkom sp. zn. 10C 16/2016 zo dňa 14.12.2017 tak, že žalobu v celom

rozsahu zamietol. Po zhodnotení dovtedy vykonaného dokazovania (viď body 7. - 19. tohto rozsudku)
rozhodol tak z dôvodu, že vychádzajúc z relevantných zákonných ustanovení, predpokladom nároku
spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci je užívanie tejto veci druhým spoluvlastníkom
nad rozsah jeho spoluvlastníckeho podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu musí
byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu.

Takýto nárok nevzniká v prípade, ak spoluvlastník užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho
spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež
podieľal na svojom užívacom oprávnení. Ani v tomto konaní nepreukázala žalobkyňa taký objektívny
dôvod, ktorým by potvrdila, že nemôže užívať časť nehnuteľností v spoluvlastníctve či už so žalovaným
1/, resp. so žalovanými 2/, 3/. Tento záver vyjadril prvostupňový súd vo veci 12C 18/2015, pričom od

tohto rozhodnutia k žiadnej podstatnej zmene nedošlo. Žalobkyňa z domu odišla z vlastnej vôle, tento
stav pretrvával aj v tomto konaní, žalobkyňa nepreukázala, že by jej vo výkone jej práv bránil niektorí zo
žalovaných, výkonom svojho práva žalobkyňa nesleduje účel, ktorý vyplýva z § 137 ods. 1 Občianskeho
zákonníka - ekonomický ekvivalent za vylúčenie z užívania podielu. To, že žalovaný 1/ previedol
darovacou zmluvou na žalovaných 2/, 3/ svoj spoluvlastnícky podiel ešte nemení povahu nároku

žalobkyne a povinnosť preukázať objektívny dôvod, že nemôže užívať „svoj spoluvlastnícky podiel“. Súd
poukázal na uvedené súdne rozhodnutie a poukázal na žalovanými popísaný spôsob užívania domu
za žalované obdobie. Podľa výpovede žalovaného 1/ jeho spôsob užívania nehnuteľností za žalované
obdobie aj v tomto spore nebol vo väčšom rozsahu než mu podľa jeho vlastníckeho práva patril, ajza toto obdobie trval stav, že žalobkyňa sa užívania nehnuteľnosti nedomáhala, v tomto jej nebolo
ani jedným zo žalovaných zabraňované. Dom užíva tak, že keď chce prejsť do svojej izby, alebo do
garáže, musí prejsť cez celý dom, veľká obývačka sa využíva len príležitostne. Rovnako obaja žalovaní

potvrdili, že pravidelne užívajú len časť domu, veľkú obývačku užívajú len keď príde syn žalovaného
2/. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie uznesením, sp. zn.
17Co 41/2018 zo dňa 28.2.2019. Poukázal na príslušné rozhodnutia NS ČR a uviedol, že pre posúdenie
nároku žalobkyne je bez významu dôvod, pre ktorý spoločnú vec žalobkyňa neužíva, ako aj jej vôľa
vec užívať, či nie. Z hľadiska žalovaného nároku je však významné, že nadužívajúci spoluvlastník

užíva spoločnú vec nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez toho, aby o takomto užívaní
existovalo rozhodnutie väčšiny spoluvlastníkov, teda dohoda spoluvlastníkov, alebo rozhodnutie súdu.
Pokiaľ takáto dohoda, alebo rozhodnutie súdu existuje a spoluvlastník užíva spoločnú vec nad rámec
toho, vzniká povinnosť poskytnúť inému spoluvlastníkovi náhradu za takéto oprávnené nadužívanie,
nejedná sa o bezdôvodné obohatenie, ale o nárok vyplývajúci práve z tejto dohody, alebo rozhodnutia
súdu. Vytkol súdu prvej inštancie úplné nevyhodnotenie tvrdení strán sporu, že od roku 1991 do roku

2004 užívali samostatne každý jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve izby, a spoločne strany sporu užívali
spoločné časti domu, pozemky a príležitostne piatu izbu. Súčasne obaja darcovia z darovacej zmluvy
z roku 1991 mali právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Tento
dlhodobý užívací konsenzus majúci oporu aj v písomnej dohode o užívaní domu v darovacej zmluve,
nemožno vo vzťahu spoluvlastníkov vyhodnotiť inak, ako dohodu o hospodárení so spoločnou vecou,

uzavretú medzi spoluvlastníkmi. Žalobkyňa a žalovaní, ako spoluvlastníci upravili spôsob užívania
nehnuteľnosti medzi sebou. Uvedený spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom žalobkyne zo
spoločných nehnuteľností nebol spojený so žiadnou odplatou. Opustenie spoločných nehnuteľností
žalobkyňou v roku 2004, ani jej jednostranné úkony neboli spôsobilým dôvodom zmeny, či zániku
dovtedy existujúcej dohody, nepredstavovali totiž rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny spoluvlastníkov

potrebné pre takéto rozhodovanie so spoločnou vecou. Na základe dohody, podľa ktorej sa spoločná
vec užívania od roku 1991 do roku 2004 neboli žalovaní oprávnení užívať len izbu, ktorá bola na základe
dohody určená ako izba žalobkyne, zvyšok nehnuteľností boli oprávnení užívať. Iba ak po odchode
žalobkyne prekročili užívanie, ich konanie by nebolo uvedenou dohodou kryté a na ich strane by vzniklo
bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho práva k izbe žalobkyne (cena nájmu danej

jednejizbyvspoločneužívanomdome).Nauvedenomnemeníničanizmenaspoluvlastníkovnazáklade
darovacejzmluvy,pretoženovýspoluvlastníkvstupujedoprávapovinnostísvojhoprávnehopredchodcu
aj ohľadom dohody o hospodárení so spoločnou vecou. Naďalej trvá záväzok žalobkyne z dohody o
užívanínehnuteľnostížalovanými2/a3/,pretožeichprávoužívaťvymedzenúčasťnehnuteľnostízaniklo
splynutím len vo vzťahu k žalovanému 1/. Odvolací súd teda konštatoval, že do úvahy prichádza nárok

žalobkyne za náhradu za užívanie izby, ktorá bola určená ako jej izba na základe existujúcej dohody o
hospodárení so spoločnou vecou v spojení s dohodou o doživotnom užívaní nehnuteľnosti žalovanými
2/ a 3/. Rozsah tohto nároku zodpovedá cene nájmu danej jednej izby v dome užívanom inak spoločne s
jehovlastníkmi.Tentonárokjepovinnápreukázaťžalobkyňa.Súdvšakmusínanovoskutkovoposúdiť,či
bola izba žalobkyne v rozhodnom období ostatnými spoluvlastníkmi skutočne užívaná, čo je základným

predpokladom danosti akéhokoľvek nároku žalobkyne. Žalovaná 3/ pritom na pojednávaní uviedla, že
využívajú celú nehnuteľnosť a tak sa aj dohodli a uviedla, že tam nemá žalobkyňa čo robiť, pričom aj
žalovaný 1/ užíva izbu žalobkyne.

3. Súd vo veci vykonal dokazovanie a zistil skutkový a právny stav. Žalobkyňa a žalovaný 1/ boli

podľa zápisu v katastri nehnuteľností každý v podiele 1/2 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v
katastrálnom území F. C., a to pozemkov s parcelným číslom XX o výmere 337 m2 - zastavané plochy
a nádvoria a s parcelným číslom XX o výmere 273 m2 - záhrady a stavby, rodinného domu so súpisným
číslom XXX, postaveným na pozemku parcela č. XX do 16.11.2015. Podielové spoluvlastníctvo
žalobkyne a žalovaného 1/ vzniklo na základe darovacej zmluvy uzavretej dňa 4.11.1991 medzi darcami

- dovtedajšími bezpodielovými spoluvlastníkmi F. Y., otcom žalovaného 1/ a jeho vtedajšou manželkou
A. Y., matkou žalobkyne a žalovaného 1/ na strane jednej a účastníkmi konania, ako obdarovanými na
strane druhej, pričom v tejto zmluve bolo dohodnuté, že darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam
ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom, pričom
toto právo nebude vyznačené ako ťarcha na uvedených nehnuteľnostiach. Dňa 7.10.2015 žalovaný

1/ previedol svoj podiel v 1/2 na vyššie uvedených nehnuteľnostiach darom na svojich rodičov a
to na žalovaného 2/ a na žalovanú 3/ a títo sú od povolenia vkladu vlastníckeho práva po č. V
5284/2015 od 16.11.2015 podielovými spoluvlastníkmi podielu na nehnuteľnostiach v LV č. XXX v
k. ú. F. C., každý v 1/4-ine. Všeobecná hodnota nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č.XXX pre k. ú. F. C. bola stanovená na základe uznesenia tunajšieho súdu v konaní pod sp. zn.
17C 66/2010 znaleckým posudkom Ing. Adolfa Daubnera č. 9/2011 na sumu 87.500 eur, pričom
nebyť stavebných investícií vykonaných so súhlasom žalovaného 1/, no bez súhlasu žalobkyne, by

bola hodnota týchto nehnuteľností 85.100 eur. Ďalším znaleckým posudkom Ing. Adolfa Daubnera,
znalca z odboru stavebníctvo č. 39/2015, vypracovaného na základe žiadosti žalobkyne, určil znalec
všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú. F. C. za
obdobie od 17.2.2011 do 17.2.2015 na sumu 1.650 eur. Ďalším znaleckým posudkom Ing. Adolfa
Daubnera, znalca z odboru stavebníctvo, č. 44/2017, vypracovaného na základe žiadosti žalobkyne,

určil znalec všeobecnú hodnotu nájmu pozemkov zapísaných na liste vlastníctva č. XXX pre k. ú.
F. C. za obdobie od 18.2.2015 do18.2.2017 na sumu 365 eur /rok. V súčasnosti je dom obývaný
žalovanými 1/ až 3/. Žalobkyňa bývala v rodinnom dome a užívala nehnuteľnosti, ku ktorým má
spoluvlastnícke právo, až do roku 2004, keď po vzájomnom rodinnom konflikte so svojou matkou z
tohto domu odišla. Odvtedy komunikuje so svojou matkou, jej manželom a žalovaným 1/ len písomne,
pričom iný kontakt so svojou rodinou odmieta. Matka žalobkyne jej dňa 11.6.2006 zaslala spolu so

zmierlivo ladeným listom návrh dohody o vrátení nehnuteľností, čo odôvodnila tým, že vyhovuje jej
predchádzajúcemu návrhu bez toho, aby bolo v týchto listinách konštatované akékoľvek protiprávne
konania žalobkyne vo vzťahu k darcom, pričom podľa dohody mal dar vrátiť darcom aj žalovaný. Na
tento list žalobkyňa reagovala expresívnym listom zo dňa 11.7.2006, v ktorom podpísanie týchto listín
podmienila predložením listiny o vydedení. Na to matka žalobkyne reagovala expresívnym listom zo

dňa 18.7.2006, v ktorom uviedla, že nemá v úmysle žalobkyňu vydediť a vrátenie daru odôvodnila
potrebou rekonštrukcie nehnuteľností. Znova až expresívnym listom zo dňa 15.1.2009 matka žiadala od
žalobkyne predloženie podpísanej dohody o vrátení daru, pričom k listu priložila listinu označenú ako
vydedenie, z ktorej však nemožno vyvodiť žiadne skutočností dôvodnosti takto označeného právneho
úkonu. Na tento list žalobkyňa reagovala nesúhlasne listom zo dňa 20.2.2009, na čo listom zo

dňa 14.3.2009 matka žalobkyne žalobkyni oznámila, že už netrvá na vrátení daru. Vyššie uvedené
skutočnosti mal súd zistené už v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 17C 66/2010, v
ktorom konaní tunajší súd rozsudkom č. k. 17C 66/2010-152 zo dňa 2.5.2011 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 5Co 145/2011-184 zo dňa 25.10.2012 návrh žalobkyne o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam zamietol, vychádzajúc z

ust. § 142 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd
nezruší a nevyporiada spoluvlastníctvo prikázaním veci za náhradu alebo predajom veci a rozdelením
výťažku. V konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 9C 154/2011 sa matka žalobkyne, Ing. A.
Y. so svojím manželom, F. Y. domáhajú ako navrhovatelia od navrhovateľky ako odporkyni, vrátenia
daru, vydania spoluvlastníckeho podielu vo výške 1/2 na nehnuteľnostiach zapísaných v KN, na LV

č. XXX, k. ú. F. C.. Súd vo veci rozsudkom č. k. 9C/154/2011-147 zo dňa 16.5.2013, proti ktorému
v zákonnej lehote podala odporkyňa odvolanie, návrhu vyhovel. Krajský súd v Trenčíne uznesením
č. k. 17Co/396/2013-195 zo dňa 26.3.2014 rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Ďalším rozsudkom Okresného súdu Prievidza č. k. 9C/154/2011-216 zo dňa 4.9.2014,
súd návrh matky navrhovateľky a jej manžela o vydanie daru zamietol. Rozsudkom Okresného súdu

Prievidza č. k. 12C/18/2015-270 zo dňa 15.10.2015, právoplatný v spojení s Rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne 6 Co 187/2016-317 zo dňa 28.2.2017, súd návrh žalobkyne na zaplatenie sumy 11.527,73 eur
voči žalovanému 1/ zamietol, keďže v konaní nebolo preukázané, že by užíval predmetné nehnuteľnosti
vo väčšom rozsahu, než mu podľa veľkosti jeho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam patrí (§
137 a nasl. OZ), ako aj z dôvodu, že uplatňovaný nárok, je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1

OZ). Krajský súd v Trenčíne potvrdil vyššie uvedeným rozsudkom prvostupňové rozhodnutie na základe
toho, že žalobkyňa nepreukázala v konaní objektívny dôvod, že nemôže užívať svoj spoluvlastnícky
podiel, resp. že by jej druhý spoluvlastník bránil v užívaní nehnuteľnosti ako i skutočnosť, že žalovaný
1/ užíva sporné nehnuteľnosti vo väčšom rozsahu, než mu podľa jeho spoluvlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam patrí. V dôsledku podaného dovolania v uvedenej veci NS SR uznesením sp. zn. 1Cdo

115/2017 zo dňa 22.8.2018 dovolanie žalobkyne odmietol. Súd mal z výsluchu žalobkyne zistené, že trvá
na podanej žalobe a dôvodoch v nich uvedených. Dňa 25.1.2019 uplatnila žalobkyňa voči žalovaným
1/ až 3/ obdobný nárok na náhradu za užívanie jej podielu na spoločných nehnuteľnostiach za dobu
od 1.8.2017 do 31.1.2019 v sume 5.153,86 eur, a to na základe tých istých skutkových tvrdení (vec
17C 2/2019). Pri uplatnení tohto nároku vychádza zo sumy 260,- eur ako sumy zistenej znaleckým

posudkom č. 44/2017, ktorý stanovoval hodnotu nájmu pozemkov v mieste obvyklom a toto nájomné
vidí v sume 1,191 eur/deň. V požadovanej mesačnej náhrade 260,- eur je už zahrnutá náhrada vo
výške 10,- eur za užívanie pozemkov, teda spolu za 18 mesiacov ide o sumu 4.680,- eur, + náhrada
za pozemky v sume 653,86 eur po odpočítaní už uplatnených 10,- eur, spolu žaluje sumu 5.153,86eur a z tejto sumy uplatňuje aj úrok z omeškania. Žalobu podporila LV č. XXX k. ú. F. C. a výpisom zo
živnostenského registra. Žalovaní 1/ a 3/ so žalovaným nárokom nesúhlasili. Ďalej žalobkyňa pripojila
znalecký posudok č. 47/2019 znalca Ing. Adolfa Daubnera, ktorý stanovoval všeobecnú hodnotu nájmu

pozemkov parcely č. XX a XX k. ú. F. C., pričom nájom za 1m2 stanovil na rok 1,195 eur, nájom za
obdobie od 19.2.2017 do 19.2.2019 stanovil v celkovej výške 365,- eur, a to pri polovičnej výmere
oboch pozemkov. V ďalšom podaní z 26.4.2019 žalobkyňa poukázala na zistenú cenu nájmu obdobnej
nehnuteľnosti, ktorá bola zverejnená 22.3.2019, pričom cena nájmu domovej nehnuteľnosti činila 520,-
eur za mesiac a podľa tejto ceny vypočítava aj svoj nárok za jej výmeru 130 m2. Rozširuje svoj nárok

za dobu od 1.8.2017 do 30.4.2019 v sume 260 x 21 mesiacov, spolu 5.460,- eur a ďalšiu sumu 756,-
eur a náhradu za užívanie pozemkov 309,92 eur a sumu 413,79 eur. To znamená, že celkom uplatňuje
za toto obdobie nárok v sume 6.939,71 eur s príslušenstvom. Následne došlo uznesením sp. zn. 10C
16/2016 zo dňa 22.8.2019 k spojeniu uvedenej veci 17C 2/2019 na spoločné konanie s vecou 10C
16/2016. V písomnom podaní z 23.10.2019 žalobkyňa opäť rozširuje žalobný nárok, pričom konštatuje,
že vo veci 10C 16/2016 uplatňovala doteraz celkom nárok 5.861,45 eur za dobu do 31.7.2017 a vo veci

17C 2/2019 nárok od 1.8.2017 do 30.4.2019 v celkovej sume 5.460,- eur, tento následne rozširovala
na sumu 6.939,71 eur. Následne ďalej rozširuje svoj nárok o zaplatenie ďalšej sumy v celkovej výške
3.793,68eur,pretožerozširujesvojnárokajzaobdobieod1.5.2019aždo31.10.2019,ktorýčinípodľajej
výpočtu sumu 3.793,68 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaná predniesla rozšírenie žaloby na pojednávaní
dňa 23.10.2019, na ktorom boli prítomní všetci účastníci konania, súd postupom podľa § 142 ods. 1

CSP, rozšíril pripustenie žaloby o zaplatenie ďalších 3.793,68 eur tak, že predmetom konania bol nárok
žalobkyni 10.733.39 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania. Uvedené vyplýva z textu zápisnice z
23.10.2019. Avšak, súd pre procesnú úplnosť vyjadrenia žalobného nároku žalobkyne uplatňovaného v
oboch súdnych konaniach vyjadruje celkový nárok žalobkyne voči žalovaným samostatným uznesením.
Je to z dôvodu, že súd na pojednávaní rozhodoval len o rozšírení pôvodne uplatňovaného nároku v

konaní 17C 2/2019, tento nárok však rozšírila v podaní z 26.4.2019, o ktorom rozšírení ešte nebolo
samostatne rozhodnuté, i keď v celkovej sume 10.733, 39 eur, ktorú súd konštatoval ako celkový nárok
žalobkyne je zahrnutá aj táto suma. Súd však upresnil, že po spojení konania je samozrejme predmetom
rozhodovania aj nárok žalobkyne pôvodne uplatňovaný žalobou vo veci 10C 16/2016, aktuálne vo
výške 5.725,57 eur s príslušenstvom a celkom uplatnený nárok činí sumu uvedenú v uznesení zo dňa

23.10.2019 (viď pred rozsudkom).

4. V konaní mal súd po vykonaní dokazovania za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici
od roku 1991 do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015

k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1-ica a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1-ine na
základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/
darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia
si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej
izby s príslušenstvom. Z tejto darovacej zmluvy vyplýva teda vôľa darcov ponechať si v predmetnej

nehnuteľnosti právo doživotného bezplatného bývania a užívania predmetných nehnuteľností, a to
minimálne v jednej izbe s použitím príslušenstva. Toto právo bolo dohodnuté ako osobné právo
prevodcov a nebude vyznačené ako ťarcha na predmetných nehnuteľnostiach. Z výpovedí strán sporu
a z rozsudku tunajšieho súdu 12C 18/2015 mal súd zistené, že predmetné nehnuteľnosti až do roku
2004 užívali strany sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu,

dom užívali naďalej aj žalovaný 2/ a 3/ a to ostatné dve izby a všetci spoločne užívali aj ostatné
spoločné časti domu a pozemky a príležitostne aj piatu izbu. Tieto nesporné skutkové okolnosti
rešpektujúc aj ich právne posúdenie odvolacím súdom treba vyhodnotiť ako dlhodobý užívací konsenzus
podielových spoluvlastníkov a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ podporený aj zmluvným záväzkom
v darovacej zmluve z roku 1991. Tak žalobkyňa ako i žalovaný 1/ ako spoluvlastníci teda upravili

spôsob užívania nehnuteľností medzi sebou a súčasne vymedzili rozsah ich spoločného záväzku
spočívajúceho v umožnení užívania aspoň jednej izby a spoločných priestorov žalovaným 2/ a 3/.
Taktiež z dokazovania vyplynulo, že tento faktický stav a spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom
žalobkyne zo spoločných nehnuteľností nebol spojený so žiadnou odplatou, čo logicky zodpovedalo
tomu, že do roku 2004 žili sporové strany ako rodina, teda deti so svojimi rodičmi. Pokiaľ ide o existenciu

dohody o užívaní spoločnej nehnuteľnosti, túto žalobkyňa aj po rozhodnutí odvolacieho súdu opakovane
namietala, keď neuznávala ani jej vznik, trvanie a poukazovala na zmeny, ktoré v užívaní nastali. Podľa
názoru súdu vychádzajúc z času, kedy bola uzatváraná darovacia zmluva, možno jednoznačne uzavrieť,
že rodičia síce prejavili vôľu darovať nehnuteľnosti deťom, avšak jednoznačne chceli v nehnuteľnostidoživotne a bezplatne bývať, čo je logické a v bežnom živote zaužívané. Samotné faktické užívanie
nehnuteľností len potvrdzuje existenciu takejto vôle na strane všetkých účastníkov darovacej zmluvy.
Podľa názoru súdu dohoda spoluvlastníkov o užívaní spoločnej veci nevyžaduje písomnú formu, táto

môže byť uzavretá aj ústne, alebo aj konkludentne, teda mlčky. Ako vyplýva i z R 54/1973, na ktorý
žalobkyňa poukazovala, treba vždy starostlivo zvážiť, či už v samom dlhodobom užívaní veci určitým
spôsobom treba a možno vidieť takúto dohodu. Bude tomu tak len vtedy, ak je takéto užívanie veci
podľa všetkých okolností zjavne výrazom vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci a nie len
dlhodobým faktickým stavom, ktorý poprípade porušuje práva niektorého spoluvlastníka. Z vykonaného

dokazovania je možné pre súd urobiť záver, že dlhodobé trinásťročné faktické a všetkými účastníkmi
darovacej zmluvy rešpektované užívanie nehnuteľností založilo takúto dohodu o užívaní spoločnej veci
jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými spoluvlastníkmi a taktiež vo vzťahu k tretím osobám,
teda žalovaným 2/ a 3/. Do roku 2004 neboli žiadne nezhody medzi spoluvlastníkmi, teda žalobkyňou
a žalovaným 1/ ohľadom užívania. V roku 2004 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, čo
taktiež nebolo sporné, pričom dôvodom jej odsťahovania boli nezhody so žalovanými 2/ a 3/, pričom v

tom čase už mala žalobkyňa kúpený byt v Prievidzi, ktorý však neužívala, a do roku 2004 bývala spolu
so žalovanými. Žalovaní popisujú toto spolužitie ako spolužitie rodiny a niet pochýb o tom, že nezhody
medzi žalobkyňou a žalovanými nemali svoju podstatu v existencii podielového spoluvlastníctva, ale
v názorových nezhodách z iných rodinných udalostí. Tak ako konštatoval aj odvolací súd, k zmene
alebo zániku dohody o bezplatnom užívaní spoločnej veci nedošlo žiadnou inou dohodou podielových

spoluvlastníkov, ani rozhodnutím súdu. Odchod žalobkyne zo spoločnej nehnuteľnosti v roku 2004, ani
následné jej konanie voči žalovaným nemohlo založiť zmenu či zánik existujúcej dohody o užívaní. Ako
správne poukazovala žalobkyňa dohoda nemohla byť zmenená rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny
spoluvlastníkov, pretože ona žiadny súhlas na iné užívanie nedávala. Vychádzajúc z uvedeného potom
žalovaní neboli oprávnení užívať len izbu, ktorá bola určená na užívanie žalobkyňou, pričom nebolo

sporné, o ktorú izbu išlo a za užívanie jednotlivých častí domu nebola dohodnutá žiadna odplata.
Vychádzajúc zo záveru odvolacieho súdu, len v prípade ak by bola prekročená existujúca bezplatná
dohoda o hospodárení so spoločnou vecou a dohoda o doživotnom užívaní, ich konanie by nebolo
uvedenou dohodou kryté a na ich strane by vzniklo bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote
užívacieho práva k izbe žalobkyne, t. j. cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome.

Po opätovnom výsluchu žalovaných vyplynulo, že žalovaný 1/ v rokoch 2011 - 2012 sa rozhodol bez
súhlasu žalobkyne užívať jej izbu, nasťahoval sa do jej izby, pričom jeho izba zostala voľná. Ide pritom
o obdobie, ktoré už spadá pod obdobie uplatnené žalobným návrhom žalobkyne. Ak teda žalovaný 1/
ako podielový spoluvlastník v rozpore s dohodou o užívaní začal užívať reálne vyčlenenú izbu určenú
na užívanie žalobkyňou, a to svojvoľne bez zmeny dohody o užívaní a súhlasu žalobkyne, vzniká

na jeho strane bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho práva k izbe žalobkyne.
Ak následne došlo k prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1/ na oboch žalovaných 2/ a 3/
a faktický užívací stav zostal nezmenený, t. j. žalovaný 1/ naďalej užíval izbu žalobkyne ako „tretia
osoba“, nie je možné prípadný nárok žalobkyne kvalifikovať inak, ako nárok na bezdôvodné obohatenie
za užívanie jej izby, a to bez právneho dôvodu. Pokiaľ ide o užívanie nehnuteľností žalovanými 2/ a

3/, ich užívanie v dobe do roku 2015 vyplývalo z dohody spoluvlastníkov o užívaní rodinného domu a
záväzku spoluvlastníkov voči nim spočívajúcom v bezplatnom doživotnom užívaní minimálne (teda aj
viac) jednej izby s príslušenstvom. Išlo o záväzkový vzťah zaväzujúcich len zmluvné strany, ktorý trval
v tomto rozsahu až do roku 2015. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ prekračovali
takto vymedzený titul užívania spoločných nehnuteľností. Po tom, čo v roku 2015 žalovaní 2/ a 3/ získali

spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach každý v 1-ine, ich právo z dohody o bezplatnom užívaní
zaniklo a splynulo s povinnosťou strpieť takéto užívanie, ale len vo vzťahu k žalovanému 1/, pretože
záväzok žalobkyni strpieť a umožniť užívanie nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/ naďalej trvá a tento sa
nezmenil ani uvedenou právnou zmenou vykonanou darovacou zmluvou v roku 2015. Ani po roku 2015
nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalovaní 2/ a 3/ užívali spoločnú nehnuteľnosť nad rámec im

prislúchajúcich podielov (viď užívanie len spálne, ďalšej izby na poschodí a spoločné priestory). Pokiaľ
ide o odvolacím súdom konštatovaný rozpor v tvrdení žalovanej 3/ v tom, že využívajú celú nehnuteľnosť
a tak sa aj dohodli (viď zápisnica z pojednávania z 15.11.2017), žalovaná 3/ súdu podrobne uviedla
spôsob užívania jednotlivých podlaží, izieb a spoločných priestorov. Súd mal za preukázané, že na
druhom podlaží jednu spálňu užívajú žalovaní 2/ a 3/, jednu izbu užíva žalovaný 1/, jednu izbu užívajú

všetci ako obývačku. Spoločné priestory užívajú spoločne. V takto vymedzenom rozsahu užívania
nemožno vidieť prekročenie užívacieho oprávnenia založeného konkludentnou dohodou ešte z roku
1991. I keď žalovaná 3/ uvádza vo svojej výpovedi „my sme nikdy neboli dohodnutí, ako budeme izby
užívať...“, súd konštatoval, že dohoda o užívaní vzhľadom na všetky okolnosti danej veci bola založenánie výslovným písomným, alebo ústnym prejavom, ale faktickým dlhodobým a rešpektovaným užívaním.
Vychádzajúc z uvedeného podľa názoru súdu nárok žalobkyne voči žalovaným 2/ a 3/ nemôže byť daný,
pretože do roku 2015 mali obaja títo žalovaní právny titul na užívanie dohodu o užívaní podielových

spoluvlastníkov a dohodu medzi nimi a podielovými spoluvlastníkmi o bezplatnom doživotnom užívaní
nehnuteľností, pričom nebolo preukázané, že by rozsah užívania podľa tejto dohody prekročili. Po
tom, čo sa stali podielovými spoluvlastníkmi na základe darovacej zmluvy v roku 2015 ich užívacie
právo čiastočne plynulo z ich spoluvlastníckeho podielu a v rámci neho práva užívať spoločnú vec
a čiastočne z dohody o bezplatnom užívaní, ktorá dohoda medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/

naďalej platí a aj žalobkyňa ju je povinná rešpektovať. Pritom užívací stav žalovanými zostal aj po
roku 2015 nezmenený, ak podľa predchádzajúcej dohody o užívaní mala žalobkyňa oprávnenie užívať
svoju izbu, túto dohodu o užívaní prebrali aj žalovaní 2/ a 3/, a to aj v časti bezodplatnosti. Je tak
zrejmé, že spoluvlastníci si za užívanie spoločnej nehnuteľnosti podľa vymedzeného rozsahu užívania
nemali podľa dohody nič platiť. V tejto súvislosti súd konštatoval, že všetky argumenty žalobkyne,
týkajúce sa jej práva na peňažnú náhradu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu nie sú právne

významné, pretože akýkoľvek nárok podielového spoluvlastníka na peňažnú náhradu prichádza do
úvahy len v situácii, keď neexistuje dohoda spoluvlastníkov o užívaní, pričom táto dohoda v predmetnej
veci tak ako konštatoval odvolací a aj prvostupňový súd existovala a podielovým spoluvlastníkom
nepriznávala žiadnu odplatu. Opakované a rozsiahle vyjadrenia žalobkyne k okolnostiam nemožnosti
dostať sa do nehnuteľnosti sú taktiež bez právneho významu. Ako už súdy konštatovali vo viacerých

konaniach, žalobkyňa mala naďalej zachovaný prístup do domu cez dvere pivnice, kde zámok ani
dvere menené neboli, žalobkyňa v priebehu celého konania ani raz nevyskúšala, či má skutočne
zamedzený prístup do domu ako opakovane a vytrvalo tvrdí, preto súd nemôže považovať toto tvrdenie
za preukázané. Žalovaní aj na poslednom pojednávaní tvrdili, že cez pivničné dvere je možné dostať sa
do domu, ich vysvetlenie, že z dôvodu opotrebenia vymenili vchodové dvere a tým logicky aj zámok, tiež

nesmeruje k žalobkyňou tvrdenej „okupácii domu“. Jednoduchým poukázaním na ponuku žalovaného
2/, ktorý prostredníctvom SMS správy vyzýva žalobkyňu na možné obhospodarovanie polovice záhrady,
žalobkyňa pritom odpovedá celkom určite ironicky „ja som už zasadila, ja už žnem“, možno uzavrieť,
že žalobkyňa nemala za žalované obdobie záujem nehnuteľnosti užívať. Súd mal aj z rozsudku
tunajšieho súdu 12C 18/2015 preukázané, že od roku 2004, pre zlé vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou

a žalovanými 2/ a 3/, nehnuteľnosti neužíva, pričom sa užívania nehnuteľností sama zriekla a ako sama
žalobkyňa uviedla, tieto nehnuteľnosti ani užívať nechce. Jediným spôsobom, akým by žalobkyňa bola
mala záujem nehnuteľnosti užívať, by bolo vytvorenie samostatnej bytovej jednotky v rodinnom dome,
s tým, že prerobený byt by prenajímala tretej osobe. Z vyššie uvedeného tvrdenia žalobkyne je zrejmé,
že žalobkyňa sama nemala a ani v súčasnosti nemá záujem predmetné nehnuteľnosti osobne užívať.

Keďže bolo preukázané, že od roku 2011 žalovaný 1/ izbu žalobkyne, ktorú podľa dohody mohla užívať
len ona, skutočne užíva, vzniká na jeho strane bezdôvodné obohatenie, a to do roku 2015 z dôvodu, že
porušuje dohodu o užívaní, na užívanie izby žalobkyne nemá právny titul, teda užíva reálne vyčlenenú
časť spoločnej veci bez právneho dôvodu, preto je povinný vydať bezdôvodné obohatenie za užívanie
tejto izby. Taktiež po roku 2015 v právnom stave, keď už nie je podielovým spoluvlastníkom zostáva

túto izbu plne užívať, preto vzniká i naďalej u neho bezdôvodné obohatenie, pretože užíva izbu bez
akéhokoľvek právneho dôvodu.

5. Pokiaľ ide o ďalšie argumenty uvádzané žalobkyňou, súd len pre úplnosť konštatoval nasledovné:
Žalobkyňa predloženým výpisom zo živnostenského registra na žalovaného preukazovala, že žalovaný

1/vmiestesvojhobydliska,konkrétnevgarážirodinnéhodomupodniká(atedaužívatentopriestordomu
v prevažnej miere sám a teda nad rámec veľkosti svojho spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam),
pretože v živnostenskom registri má ako miesto svojho podnikania uvedenú adresu totožnú s miestom
svojho bydliska. Žalobkyni listom zo dňa 5.1.2016 Okresný úrad Prievidza, odbor živnostenského
podnikania odpovedal ohľadom jej žiadosti o zrušenie zápisu miesta podnikania zo dňa 8.12.2015, že

žalovaný 1/ splnil podmienku ohlásenia adresy miesta podnikania v čase ohlásenia živnosti v zmysle
živnostenského zákona. Výpoveďou žalovaného 1/ súd mal zistené, že kovoobrábací stroj v garáži je
nevyhovujúci a poukázal na konanie tunajšieho súdu 12C 18/2015, v ktorom preukazoval nepodnikanie
v predmetných nehnuteľnostiach. Súd mal z uvedeného konania zistené, že žalovaný 1/ vykonáva svoju
podnikateľskú činnosť v areáli spoločnosti STROJÁRNE PKH, a.s., Strojárska 4, Prievidza a takisto so

žalovaným1/predloženýchfaktúrzaodberelektrickejenergiezdvochrôznychročnýchčasovýchobdobí
(v ktorých obdobiach nebol zistený vysoký odber elektrickej energie v mieste bydliska žalovaného 1/,
skutočnosť ktorá vylučuje každodenné používanie starého sústruhu na podnikateľské účely žalovaným
1/), mal súd zistené, že tieto tvrdenia žalobkyne nie sú pravdivé. Žalobkyňa ďalej tvrdila, že v užívanípredmetných nehnuteľnosti jej bráni zlý zdravotný stav, ktorý preukázala odborným posudok o invalidite /
ochorenie chrbtice/, uviedla že, pri stavbe domu prišla nielen o detstvo, ale aj o zdravie, z dôvodu
choroby nesmie byť v zime. Dom sa nevykuruje, na čo poukazuje 7 rokov a taktiež bez kľúčov sa

do nehnuteľnosti nedá vojsť. Tieto skutočnosti uvádzané žalobkyňou považoval súd za nepravdivé. V
rodinnom dome nepretržite všetci traja žalovaní bývajú, dom sa vykuruje a taktiež nie je pravdou, že by
sa žalobkyňa v minulosti aj za žalované obdobie domáhala vstupu do domu, neboli jej vydané kľúče a
z tohto dôvodu nemôže dom užívať. Ide o subjektívne a účelové tvrdenie žalobkyne, ktoré v súdnych
konaniach uvádza opätovne. Pokiaľ žalobkyňa neprejavila ani základnú snahu užívať dom, žiadať kľúče,

hoci cez garáž sa do domu môže stále dostať, nemôže podľa názoru súdu tento postoj použiť na
zdôvodnenie finančného nároku uplatneného v konaní, išlo by o zjavné zneužitie práva. Žalovaný 1/
potvrdil, že do domu sa vždy dá dostať cez garážové dvere, na ktorých nebol zámok menený 30 rokov.
Rovnako k vykurovaniu vysvetlil, že dom sa vykuruje pevným palivom. Opätovne poukázal, že fakticky
v dome nevykonáva podnikateľskú činnosť, čo preukazoval už v minulom súdnom konaní a s ktorou
skutočnosťou sa súd už vysporiadal. Len samotné evidovanie sídla jeho podnikania neznamená, že

podnikateľskú činnosť aj v skutočnosti na tejto adrese vykonáva, ide len o evidenčný význam.

6. Po vykonanom dokazovaní a rešpektujúc právny názor odvolacieho súdu preto súd žalobu voči
žalovaným 2/ a 3/ zamietol ako neopodstatnenú. Žalobkyni patrí len nárok voči žalovanému 1/, a to z
titulu bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní jej izby týmto žalovaným, a to bez právneho

dôvodu, teda mimo rámca dohody o užívaní podielových spoluvlastníkov a po prevode svojho podielu
na ostatných žalovaných bez právneho dôvodu ako takého (§ 451 ods. 1 OZ). Toto bezdôvodné
obohatenie spočíva v cene nájmu jednej izby pri užívaní vecí viacerými spoluvlastníkmi. Pokiaľ
žalobkyňa poukazovala na rozsudok KS Bratislava sp. zn. 3Co 308/2016 a v ňom použitú judikatúru NS
SR, súd konštatoval že uvedené rozhodnutie nemôže mať skutkovú a právnu súvislosť s danou vecou,

pretože v tam prejednávanej veci sa vychádzalo z neexistencie dohody spoluvlastníkov o bezplatnom
užívaní spoločnej veci. Taktiež tam popísané správanie žalovanej, ktorá svojím hostilným vystupovaním
mala znemožniť druhej spoluvlastníčke užívať spoločnú vec je bez súvislosti s touto vecou, pretože v
prejednávanej veci je zrejmé, že to bola žalobkyňa, ktorá odišla zo spoločnej nehnuteľnosti. Poukaz
žalobkyne na rozhodnutie NS SR 8Cdo 439/2014 zo dňa 27.1.2016, vzhľadom na tam konštatovaný

skutkový stav nie je súdu celkom zrejmý, súd však vzhľadom na priznanie nároku žalobkyni voči
žalovanému 1/ sa okolnosťami dobrých mravov nezaoberá. Pri vzniku bezdôvodného obohatenia
vznikajúceho u žalovaného 1/ nemožno vychádzať z inej hodnoty, ako je hodnota užívacieho práva
k izbe žalobkyne, teda cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome. Napriek právnemu
názoru vyslovenému odvolacím súdom a právnemu názoru vyslovenému prvostupňovým súdom, že

nárok bude považovať len ako bezdôvodné obohatenie v zmysle záverov odvolacieho súdu, napriek
výzve žalobkyni, že je povinná preukázať prípadne náhradu zodpovedajúcu rozsahu neoprávneného
užívania nehnuteľnosti žalovaným 1/, žalobkyňa zotrvala na svojej argumentácii a uplatnenom nároku,
návrhy na dokazovanie na zistenie ceny nájmu jednej izby neuniesla. Za tejto dôkaznej situácie súd
mohol vychádzať len z konštrukcie hodnoty náhrady, ktorú žalobkyňa uplatňovala, a to v prepočte na

1 m2 v sume 2,20 eur, pričom vychádzala z hodnoty na jej podiel pripadajúcu výmeru úžitkovej plochy
rodinného domu 114,905 m2. Žalobkyňa v konaní tvrdila a vo veci 12C 18/2015 preukazovala, že jej
izba má rozmery 3,20 x 3,80 metrov, spolu 12,60 m2 (viď spis 12C 18/2015 a znalecký posudok Ing.
Adolfa Daubnera č. 9/2011 vo veci 17C 66/2010). V priebehu konania však zvýšila uplatnenú obvyklú
cenu nájmu na sumu 4,73 eur za 1m2, keď vychádzala z ceny prenájmu 4-izbového bytu v Prievidzi /

inzerát z 22.3.2019/ a túto hodnotu prepočítala aj na nájom za skôr uplatnené obdobie. Vzhľadom k
tomu, že žalobkyňa nepripúšťala zisťovanie hodnoty bezdôvodného obohatenia v rozsahu za užívanie
len jej izby, súdu nezostávalo nič iné len prepočítať výmeru jej izby spolu 12,60 m2 a túto vynásobiť
cenou nájmu v sume 4,73 eur za 1 m2, ktorú cenu žalobkyňa uplatňuje, pretože inak by súd išiel nad
rámec tvrdení žalobkyni a plnil by dôkaznú povinnosť za ňu. Takto predstavuje cena nájmu mesačne

po zaokrúhlení 60,- eur mesačne. Sú všeobecne dostupné ceny prenájmu jednej izby v nájomných
bytoch, rovnako sú dostupné ceny prenájmov izieb v rodinných domoch a je aj súdu zrejmé, že tieto
ceny za prenájom jednej izby sú vyššie. Súd však nemôže suplovať dôkaznú povinnosť žalobkyne, preto
stanovil v sporovom konaní cenu obvyklého nájmu podľa cenových kritérií uplatnených žalobkyňou. Súd
zaviazal preto žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia za užívanie izby žalobkyne mesačne

v sume 60,- eur počnúc mesiacom marec 2015. Za mesiace od marca 2015 do konca októbra 2019, t.
j. celkom 10 mesiacov roku 2015, 12 mesiacov roku 2016, 12 mesiacov roku 2017, 12 mesiacov roku
2018 a 10 mesiacov roku 2019, spolu 56 mesiacov patrí žalobkyni suma 3.360,- eur. Žalobkyňa vyzývala
žalovaného výzvou, ktorá je súčasťou spisu 12C 18/2015, pričom vyzývala žalovaného 1/ na plateniemesačnej náhrady 260,- eur vždy do 15.dňa v mesiaci od 1.3.2015 do budúcna, pričom žalovaný v 1/
rade túto výzvu prevzal. Žalovaný je preto povinný v zmysle § 517 ods. 2 OZ v spojitosti s § 3 Nariadenia
vlády č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni aj úroky z omeškania vždy od 16. dňa v mesiaci tak, ako vyplýva

z výrokovej časti rozsudku. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojitosti
s § 255 ods. 1 CSP. V konaní boli prevažne úspešní všetci žalovaní, ani jeden zo žalovaných náhradu
trov konania neuplatnil, preto súd vyslovil, že im náhradu trov konania nepriznáva.

7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolania žalovaný 1/ a žalobkyňa.

8. Žalovaný 1/ podal odvolanie proti výroku I.. Uviedol, že s rozhodnutím súdu prvej inštancie sa
nestotožňuje. Obdobne, ako aj v priebehu konania na súde prvej inštancie jednoznačne tvrdí, že
žalobkyni nikto nebránil a ani nebráni užívať nehnuteľnosť, ktorej užívanie je predmetom sporu. Sama
žalobkyňa uviedla, že sa dobrovoľne odsťahovala z tejto nehnuteľnosti a v priebehu konania bolo
výsluchom strán sporu preukázané, že žalovaní 2/ a 3/ ponúkali žalobkyni, že má možnosť nehnuteľnosť

užívať. Žalobkyňa to však odmietla. Na jednej strane žalobkyňa tvrdí, že sú porušované jej práva
vlastníka užívať nehnuteľnosť v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu a na strane druhej nehnuteľnosť
užívať nechce a tvrdí, že chce náhradu za neoprávnené užívanie jej podielu ostatnými spoluvlastníkmi,
vrátane neho (bývalého spoluvlastníka). V konaní riadne ozrejmil skutočnosti na základe ktorých
žalovaným 2/ a 3/ vrátil ich spoluvlastnícky podiel. Nešlo o žiadny špekulatívny úkon, alebo úkon, ktorým

by sa chcel zbaviť nejakej zodpovednosti (tak ako to tvrdí žalobkyňa). Čo sa týka užívania nehnuteľnosti
po tomto prevode spoluvlastníckeho podielu robí tak na základe súhlasu spoluvlastníkov (žalovaných
2/ a 3/), ktorý sú jeho rodičmi. Pokiaľ by prijal argumentáciu žalobkyne, tak by žiadne dospelé dieťa
nemalo bez nejakej zmluvy (bez právneho dôvodu) užívať nehnuteľnosť svojich rodičov, pretože by
sa bezdôvodne obohacovalo. Takéto tvrdenia považuje za nedôvodné a dokonca v rozpore s dobrými

mravmi. Tak ako uviedol aj v rámci konania, on neužíva nehnuteľnosť nad rámec dohody, ktorá bola
medzi spoluvlastníkmi uzatvorená a ku ktorej sa vyjadril aj odvolací súd v rámci odôvodnenia uznesenia
vydaného v tejto veci (bod 15, 16 uznesenia KS Trenčín, 17Co/41/2018). Izba žalobkyne je neobývaná
a je jej plne k dispozícii. Poukázal na poslednú vetu bodu 15 odôvodnenia uznesenia 17Co/41/2018.
Takýto prípad však nenastal a preto má za to, že sám odvolací súd uviedol okolnosti, za ktorých

by bol tento nárok oprávnený. Práve v tomto vidí pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý pri svojom
rozhodnutí ako keby nerešpektoval skutočnosť, že izbu žalobkyne nikto so žalovaných neužíval (teda sa
bezdôvodne neobohacoval) a nerešpektoval ani stanovisko odvolacieho súdu. Opakovane poukazoval
na to, že konanie žalobkyne považuje za konanie, ktoré je v príkrom rozpore s dobrými mravmi a takéto
konanie nemôže užívať právnu ochranu. Žalobkyňa svojimi vyjadreniami tak k stranám sporu, ako aj

v rámci pojednávania na adresu odvolacieho súdu, kde uviedla, že argumentácia odvolacieho súdu
je „úplne scestná“ (bod 17 odôvodnenia rozsudku, str. 11), vyjadruje svoju neúctu a nadradenosť, čo
by ako aktívna sudkyňa nemala robiť. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia 17Co/41/2018-226 (bod
18) jednoznačne neuviedol, žeby právne posúdenie o výkone práva žalobkyne bolo (resp. nebolo) v
rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd takéto posúdenie

označil len ako predčasné. Nemôže inak, ako len laicky vysvetliť situáciu, v rámci ktorej si žalobkyňa
uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaní 2/ a 3/ sú rodičia, ktorí majú dve deti (aj keď
biologickou matkou žalobkyne je len žalovaná 3/). V konkrétnom čase títo istí rodičia darujú svojim
deťom rodinný dom, ktorý si postavili počas života a v ktorom chcú aj dožiť a s deťmi sa dohodnú v
darovacej zmluve na práve doživotného bývania a užívania. Jedno z detí (žalobkyňa) sa dobrovoľne

odsťahuje a v čase, keď vzniknú medzi ňou a rodičmi zásadné názorové rozdiely rozhodne sa zneužiť
túto situácii a navrhne zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tak, že ona nechce byť
výlučnouvlastníčkounehnuteľnostíaokreminéhonavrhujenariadeniepredajanehnuteľnosti.Absolútne
neakceptuje akékoľvek právo rodičov na dôstojnú starobu a spokojné dožitie svojho života a to aj
napriek tomu, že jej darovali 1 spoluvlastníckeho podielu k týmto nehnuteľnostiam, teda právo získala

bezodplatne. Súd návrh žalobkyne zamietol a preto zvolila inú alternatívu a to formu uplatnenia nároku
na akúsi náhradu za neoprávnené užívanie jej spoluvlastníckeho podielu. Nárok si uplatnila tak voči
rodičom, ako aj voči nemu, ako svojmu bratovi. Jeho rodičia sú už vo vyššom veku a majú vážne
zdravotné problémy. Potrebujú pomoc inej osoby, ktorú im on, ako syn poskytuje. Aj vzhľadom na túto
skutočnosť naďalej býva s nimi v spoločnej domácnosti. A práve za toto, že on ako brat žalobkyne si

dovoľuje zostať pri rodičoch a pomáhať im by mal ešte platiť akúsi náhradu za to, čo ani neužíva (za
1 izbu žalobkyne). Práve takéto správanie sa žalobkyne považuje za správanie sa v rozpore s dobrými
mravmi a aj uplatňovanie práva v rozpore s dobrými mravmi, ktoré nemôže užívať právnu ochranu. V
tomto vidí nesprávne právne posúdenie žalobkyňou uplatneného nároku. Teda záverom je potrebnéuviesť, že v podstate ide v spore o nasledovné: dcéra, ktorá sa nestará o rodičov a neprejavuje o nich
ani náležitý záujem (ktorý by ako dcéra mala prejavovať), žaluje týchto rodičov a svojho brata (ktorý
sa o rodičov stará) o zaplatenie náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti, ktorý

jej rodičia bezodplatne darovali a ktorý podiel jej nikto nebráni užívať len preto, lebo ona tento podiel
užívať nechce. Namiesto toho, aby sa podieľala na prípadnej starostlivosti o rodičov, žiada ešte aj od
brata, ktorý rodičom starostlivosť poskytuje a pomáha im, aby jej platil. Každý triezvo uvažujúci človek,
ktorý si ctí svojich rodičov a má morálne zásady musí vidieť absurdnosť uplatneného nároku. Preto prosí
odvolací súd, aby vnímal veci v širšom kontexte a nie tak, ako ich vníma žalobkyňa, ktorá vytrháva z

kontextu a poukazuje len na svoje práva, pričom nerešpektuje práva iných a dokonca si neplní ani svoje
povinnosti. V ostatnom sa pridržiava svojich vyjadrení a stanovísk prezentovaných v rámci konania. Má
za to, že podaná žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Je toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej
inštancie vo výroku I. nie je zákonné a spravodlivé. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhoval,
aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, resp. aby sám vo veci rozhodol tak, že návrh žalobkyne v celom

rozsahu zamietne a žalovanému 1/ priznal náhradu trov konania.

9. Žalobkyňa podala odvolanie proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II., III. a IV., z dôvodu jeho
nezákonnosti, arbitrárnosti a rozporu s platným právom, pretože závery v ňom uvedené sú v rozpore s
článkom 2 ods. 2 CSP (porušený princíp právnej istoty - v skutkovo a právne judikovanej totožnej veci

sa rozhodlo inak) s článkom 3 ods. 1 CSP (absentuje odôvodnenie odklonu od ustálenej rozhodovacej
praxe najvyšších súdnych autorít -judikáty R 54/1973, 2Cz 54/79 a judikatúry ESĽP vo vlastníckych
veciach). Podľa článku 12 ods. 4 Ústavy SR nikomu nesmie byť spôsobená ujma pre to, že uplatňuje
svojezákladnéprávaaslobody.Vprejednávanejvecinepochybnetakýmitoprávnyminormamisúčlánok
20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 37, § 39, § 123, § 126 a § 137 ods. 1 , § 139 ods. l, §

451 ods. 1, 2 § 456, § 458 ods. 1, 2, § 583, § 584 Občianskeho zákonníka, § 41 ods. 1 katastrálneho
zákona ako aj článok 2 ods. 2, 3, článok 3 ods. 3, článok 6, článok 11 ods. 4, článok 15 a 16 ods. l CSP.
Povinnosťou súdu I. inštancie bolo zaoberať sa žalobným nárokom o zaplatenie náhrady za užívanie
podielu1vovlastníctvežalobkyne,okupovanéhožalovanými1/až3/napozemkochadome,zapísaných
na LV č. XXX v k.ú. F. C. v žalobou vyčíslenej výške 5.725,57 eur s prísl. (vo veci 10C/16/2016) a

10.733,39 eur s prísl. (17C/2/2019) za obdobie od 1.3.2015 do 16.10.2019 a pokiaľ súd rozhodoval iba
o čiastke 10.733,39 eur s prísl. uvedenej v hlavičke odvolaním napadnutého rozsudku, nerozhodol o
celom rozsahu nároku. Závery súdu o tom, že jej patrí iba náhrada za jednu izbičku, za skutkového
stavu, keď je zapísaná za vlastníka 1 nehnuteľností v LV č. XXX v k.ú. F. C. a to domu a pozemkov, ktoré
užívajú faktickou okupáciou žalovaní l/ až 3/ nemajú oporu v platnej právnej úprave. Z obsahu judikátov,

na ktoré sa odvolala, vrátane rozsudku KS Bratislava sp.zn. 3Co/308/2016 v úplne totožnej veci je jasné,
že Občiansky zákonník nepozná delené spoluvlastníctvo, čiže má právny nárok na vydanie náhrady
za užívanie svojho ideálneho podielu 1 -bezdôvodné obohatenie, pokiaľ nedošlo právne relevantným
a zákonom predpísaným spôsobom k zrušeniu a vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva reálnou
deľbou. Vydať bezdôvodné obohatenie je zákonná povinnosť § 451 ods. 1, 2 a to v plnej výške s

poukazom na § 458 ods. 1, 2 OZ. V konaní bolo nepochybne preukázané, že na dome súp.č. 519/8 boli
vymenené zámky na dverách na I. nadzemnom podlaží (výpoveď žalovaného 1/ v bode 26 rozsudku
ako aj žalovaných 2/ a 3/ vo veci 9C/154/2011) a to bez vzájomnej dohody so žalobkyňou, vlastniacou
rovnaký podiel ako v čase ich výmeny vlastnil žalovaný 1/. Výmena zámkov a bránenie v užívaní
nehnuteľností (ak sa niekto zvnútra zamkne - narážka na spornú garáž, ktorou sa vraj môže dostať do

domu! - odporúča kolegom skúsiť odomykať spredu ak je zozadu zastrčený kľúč) je trestná činnosť v §
218 ods. 1, 2 Trestného zákona a porušenie užívacej dohody (o výmene zámkov je judikát 2Cz 54/79 a
predložené rozhodnutie KS Bratislava ). Tieto nové kľúče od domu jej všetci žalovaní 1/ až 3/ odmietajú
vydať a žalobkyňa ich nemá dodnes, čo je nesporný fakt. Žalovaný 2/ ukazoval žalobkyni kľúče priamo
na pojednávaní (je to zachytené na zvukovom zázname z 1. pojednávania vo veci 10C/16/2016) a ani

na súde ich žalobkyni nevydal; žalovaná 3/ jasne uviedla (ešte v konaní 12C/18/2015), že žalobkyňu
do domu nevpustí, lebo „tam nemá žiadne svoje veci“. Žalobkyňa je teda z užívania domu ako aj z
pozemkov úplne vylúčená v dôsledku výmeny zámkov, zapratania celého domu vecami žalovaných
1/ až 3/ (judikované NS SR sp.zn. 8Cdo/439/2014) a neposkytnutia súčinnosti svoj majetok užívať vo
výške svojho podielu (vydať kľúče, vypratať dom v rozsahu podielu a neužívať záhradu judikované

v R 54/1973). Z nezmyselnými tvrdeniami súdu I. inštancie o tom, že nemá právo na náhradu za
užívanie domu a pozemkov (v bode 38 rozsudku) lebo nemá snahu sama nehnuteľnosti užívať a pod.
sa už vysporiadal odvolací súd v uznesení sp.zn. 17Co/41/2018 (bod 12 uznesenia) a skonštatoval, že
nárok na zaplatenie náhrady za užívanie je jasne daný bez ohľadu na to, či žalobkyňa vec užíva (chceužívať) alebo nie. Prečo jej súd nepriznal vo vzťahu k žalovanému 1/ ani bezdôvodné obohatenie za
užívanie pozemkov v rozsudku zdôvodnené riadne nie je a v tejto veci je rozsudok súdu I. inštancie
v rozpore so závermi KS Trenčín (bod 12 uznesenia 17Co/41/2018) tam je jasne uvedené, že nárok

na to má, bez ohľadu na to, či jej niekto bránil v užívaní alebo ponúkol užívanie a pod.. Súd založil
zamietavý rozsudok na tvrdení o existencie dohody o bezplatnom užívaní, ktorá bola uzavretá v roku
1991 a údajne pokračovala aj po 8/2004. Bohužiaľ, k takémuto záveru vôbec nie je možné dospieť. Pri
uzatváraní dohôd je nutné brať do úvahy všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch a skúmať, či sa v
spornom (žalovanom období) vôbec spoluvlastník/žalobkyňa mohla ujať svojho spoluvlastníckeho práva

v rozsahu jej patriaceho podielu a či došlo k uzatvoreniu dohody o užívaní preukázaním vôle vzájomnou
dohodou upraviť užívanie veci (judikát R 54/1973). Dohody sú viacstranné právne úkony, kde musí dôjsť
ku konsenzu vôle strán. Dohody môžu uzatvárať len podieloví spoluvlastníci. Súd I. inštancie nemôže
tvrdiť za preukázaného skutkového stavu, že došlo k pokračovaniu pôvodnej dohody o užívaní, keď sa
ňou od 8/2004 nikto neriadi a samotný žalovaný 1/ (bod 26 odvolaním napadnutého rozsudku) uviedol,
že ani spornú 1 izbičku pôvodne žalobkyňa neužívala sama a po odchode žalobkyne zo spoločnej

domácnosti sa do nej bez súhlasu žalobkyne sám nasťahoval (nepovažoval za potrebné sa jej pýtať).
Taktiež žalovaný 1/ nepovažoval za potrebné sa žalobkyne spýtať ako spoluvlastníka v rovnakom
podiele, či si môže zapísať miesto podnikania do spoločnej nehnuteľnosti ani či tam môže podnikať.
Žalovaná 3/ vo svojej výpovedi tvrdila, že sa vraj na užívaní nehnuteľností „dohodla“ avšak neuviedla
kedy, s kým ani ako a v bode 36 odvolaním napadnutého rozsudku je uvedený jej citát z pojednávania : ,,

my sme nikdy neboli dohodnutí ako budeme izby užívať“. Žalovaný 2/ sa v tomto smere nevyjadril
nijako a ona existenciu akejkoľvek dohody roky popiera a tvrdí, že žalovaní 2/ až 3/ si robili čo chceli
a ona sa iba prispôsobovala, lebo inak bola vystavená domácemu násiliu, čo rozhodne nie je prejav
slobodnej vôle. Ako sa súd vysporiadal s tvrdením o domácom násilí a preukázanom pokuse o vraždu
žalobkyne žalovaným 2/ nevedno. Podľa § 151 ods. l CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana

výslovne nepoprela sa považujú za nesporné. Netušila, kto jej narezal pneumatiku na aute, avšak keď
na pojednávaní z toho priamo obvinila žalovaného 2/, tento nepoprel, že ju nenarezal a žalovaná 3/
sa takýmto obvinením ani necítila dotknutá a nebola ani prekvapená, takže sa to dialo očividne s jej
súhlasom. Pokus o vraždu možno mať teda za prakticky dokázaný. Za danej situácie existencia dohody
o bezplatnom užívaní po 8/2004 preukázaná nebola. Ak by dohoda pokračovala, muselo by sa po 8/2004

užívať rovnako ako pred 8/2004 a to sa nestalo, pretože po výmene zámkov bola žalobkyňa z užívania
úplne vylúčená a prinútená sa odsťahovať pre domáce násilie ( výmena zámkov je judikované porušenie
pôvodnej dohody 2Cz/54/79), tak nedošlo k žiadnej novej dohode o užívaní. Žalobkyňa ako podielový
spoluvlastník v podiele 1 jasne dáva svojimi podaniami na súd svoju vôľu najavo (žaloba o zrušenie
a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, zaplatenie náhrady za užívanie) vo vzťahu k žalovaným

1/ až 3/ a to od roku 2010, že nestrpí pri úplnom vylúčení z užívania a rozhodovacej činnosti užívanie
svojho podielu bez finančnej náhrady. Takže tvrdenie súdu I. inštancie o existencii dohody o bezplatnom
užívaní po 8/2004 (výmene zámkov a vylúčenia žalobkyne z užívania) pokiaľ spoluvlastník v rovnakom
podiele 1 požaduje za užívanie svojho majetku peniaze a druhý s tým nesúhlasí, nie je možné označiť za
konsenzus o bezplatnom užívaní, ale za judikovanú nezhodu v hospodárení so spoločnou vecou. Právo

domáhať sa uzatvorenia novej dohody (zrušiť a vyporiadať podielové spoluvlastníctvo) za skutkového
stavu, ak si podielový spoluvlastník s ďalšími osobami robia, čo chcú (dom sa riadne nevykuruje, stavajú
sa čierne stavby -skleník, pivnica, pácha sa domáce násilie) a zasahujú bez právneho dôvodu do
práv iného spoluvlastníka, ktorého nerešpektujú, okrádajú o peniaze a urážajú, je prejav faktickej moci
vlastníka nad vecou. Vlastník má právo ústnu dohodu nielen uzatvoriť ale ju aj zrušiť. Existenciu dohody

o bezplatnom užívaní za žalované obdobie preukazujú žalovaní 1/ až 3/ a tí toto dôkazné bremeno
neuniesli a žalovaní 1/ až 3/ paradoxne ani nikdy netvrdili, že takáto dohoda existuje. Závery súdu, že
prejavy vôle žalobkyne - vlastníka, že dohodu o bezplatnom užívaní neuzavrela netreba rešpektovať
sú priamym útokom na základy vlastníckeho práva o svojom majetku rozhodovať a disponovať s ním.
Po 8/2004 výmenou zámkou došlo k ukončeniu dohody (vyplýva jasne z judikátu 2Cz 54/79 výmena

zámkov = porušenie dohody), nová dohoda o užívaní uzavretá nebola, čo potvrdili okrem žalobkyne
všetci žalovaní. Samotné faktické užívanie po 8/2004 takúto dohodu nezaložilo, lebo s ňou nevyslovila
súhlas žalobkyňa ako podielový spoluvlastník v podiele 1 (§ 37 Občianskeho zákonníka) a ani nemala
vôľu takúto dohodu uzavrieť, iba čakala, kým sa žalovaný 1/ finančne zmôže a následne podala žalobu
vo veci 17C/66/2010 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva. Tvrdenia, že žalobkyňa je

povinná poskytnúť žalovaným 2/ a 3/ potom, ako sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností na
LVč.XXX vroku2015vpodielekaždý1zosvojhopodielueštenadjehorámecbezplatnéužívanieďalšej
časti z jej patriaceho podielu je v rozpore s § 584 Občianskeho zákonníka. Podpisom darovacej zmluvy
v roku 2015, ktorou žalovaný 1/ previedol svoj podiel na žalovaných 2/ a 3/ zaniklo zo zákona ich právopodľa čl. V darovacej zmluvy z roku 1991 a vzniklo im právo užívať len svoj spoluvlastnícky podiel podľa
§ 137 ods. l Občianskeho zákonníka. Žalovanému 1/ zaniklo so spoluvlastníctvom dňom 16.11.2015
právo bezplatne užívať okrem izby aj zvyšok domu a pozemkov; na užívanie nehnuteľností nemá žiaden

právny titul a prečo súd priznal nárok proti žalovanému 1/ aj za obdobie po 16.11.2015 iba za jednu izbu,
hoci užíva oveľa viac, nedáva zmysel. Bez dohody o bezplatnom užívaní uzatvorenej so žalobkyňou
v roku 2015 okupujú všetci aj podiel žalobkyne, sú povinní zo zákona vydať bezdôvodné obohatenie
za podiel 1 a to všetci a v plnej výške, čo nepochybne vyplýva z Obč. zákonníka a z nižšie uvedených
judikátov : R 54/1973, R 61/1996, JUD57798Sk (2Cz 54/79). Vzhľadom na vyššie uvedené, je rozsudok

súdu I. inštancie nezákonný a porušujúci základné vlastnícke práva žalobkyne. Preto žiadala, aby súd
odvolaniu vyhovel a priznal jej nárok v odvolaním uplatnenej a doposiaľ nepriznanej výške a 100%
náhrady trov konania. Očakáva samozrejme odôvodnenie rozporu záverov s ustálenou rozhodovacou
praxou najvyšších súdnych autorít a ESĽP v uvedenej veci.

10. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ uviedla, že s jeho obsahom nesúhlasí,

pretože sú tieto tvrdenia nepravdivé. K bodu 1/ a 4/ odvolania uviedla, že žalobkyni bránia v užívaní
jej nehnuteľností (a údajne zrazu voľnej izby) zapísaných v LV č. XXX v k.ú. F. C. (domu, pozemkov)
osobne alebo prenájmom vecí nasledovné skutočnosti, a to vymenené zámky na vchodových dverách
do domu súp.č. XXX/X v k.ú, F. C. (minimálne od roku 2004), chýbajúce kľúče od domu, žalovaní
l/ až 3/ zamykajú garáž zvnútra, celý dom je okupovaný vecami patriacimi žalovaným 1/ až 3/, celá

záhrada je obrábaná žalovaným 2/ až 3/ a žalovaný 1/ konzumuje všetko, čo sa na nej urodí, domáce
násilie páchané na žalobkyne celé roky žalovanými 2/ až 3/. Ona popísala dôvody svojho odchodu zo
spoločnej domácnosti jasne a zreteľne už v konaní 9C/154/2011 a týmito dôvodmi boli a dodnes sú -
páchanie domáceho násilia žalovanými 2/ a 3/ s jeho podobným a detailným popisom. Za pôvodcov
súčasnej vzťahovej mizérie jednoznačne označila bezcharakterné, bezohľadné a bezcitné správanie

žalovaných 2/ a 3/ k jej osobe a skutočnosť. že súdy I. a II. inštancie si pletú príčinu s následkom a
označujú obeť domáceho násilia za agresora nie je problémom žalobkyne. Pokiaľ žalovaný 1/ tvrdí,
že sa stará o svojich rodičov, očividne klame, pretože na pojednávaní v tejto veci dňa 23.10.2019
žalovaní 2/ a 3/ vzniesli požiadavku, aby sa o nich starala žalobkyňa, čo žalobkyňa vzhľadom na pokus
o jej vraždu prerezaním ľavej prednej pneumatiky na jej motorovom vozidle z pochopiteľných dôvodov

odmietla (do domu a na pozemky nevkročí bez policajnej asistencie). Disponuje pudom sebazáchovy
a nikdy nezostane s takýmito osobami sama v uzavretom priestore (vie, čoho sú schopní) pretože sa v
prípade útoku na jej osobu samozrejme nijakej právnej ochrany v tomto štáte nedovolá. Z doterajšieho
konania súdov na území SR je absolútne jasné, že aj keby žalobkyňa mala 6 bodných rán v chrbte,
súdy skonštatujú, že zo strany žalovaných 1/ až 3/ išlo a jasnú sebaobranu a život im zachránila jedine

ich odvaha a šikovnosť. Žalovaný 1/ sa o žalovaných 2/ a 3/ starať nemôže, lebo stavia dom (povedal
to na pojednávaní) a je to skutočne tak. Žalovaný vlastní v podiele 1/1 C-KN parcely č. XXX, XXX a
XXX/X zapísané na LV č. XXX na D. ulici v k.ú. F. C. a dňa 9.7.2019 požiadal o vydanie stavebného
povolenia na stavbu „Rodinný dom“ na parc.č. XXX, XXX v kú. F. C. a 21.8.2019 bolo zverejnené na
internete Mestom Prievidza pod sp.zn. 2.4.2.- 09-9879-2019 oznámenie o začatí stavebného konania v

tejto veci. Je prinajmenšom zvláštne, že žalovaný 1/ žalobkyňu nemohol vyplatiť z jej podielu majetku
na LV č. XXX a nemá na zaplatenie 260 eur mesačne za užívanie jej majetku, ale cca 100.000 eur
na hrubú stavbu domu má a tiež nemá problém kúpiť si garáž a pozemky parc.č. XXX, XXX a XXX/
X v roku 2016 a 2018. Pokiaľ je na tom finančne tak dobre, nechápe, prečo nenajme svojím rodičom
opatrovateľku za tie roky, čo ich využíval a býval v hoteli „MAMA“ a žalovaní 2/ a 3/ riešili za neho

jeho problémy, prali mu, varili a žehli (za poplatok 100 eur mes.), je to jeho povinnosť. Žalobkyňa sa
starala sama o seba od 18-tich a o pomoc musela vždy žiadať cudzích ľudí, ktorým platila. K hodu
5/ odvolania, že žalovaný neužíva nič nad rámec „dohody“, uviedla, že je vlastníčkou podielu 1 na
nehnuteľnostiach v LV č. XXX v k.ú. F. C., ktorému zodpovedá faktická moc nad vecou a právo nakladať
so svojím podielom v rozsahu stanovenom § 123 Obč. zákonníka (majetok držať, užívať, požívať jeho

plody a úžitky a nakladať s ním). Podľa § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka podiel vyjadruje mieru akou
sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej
veci, pričom z právnych úkonov sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.
Tvrdí, že žiadna dohoda medzi ňou a žalovaným 1/ smerujúca k tomu, že môže užívať jej podiel 1
na sporných nehnuteľnostiach bezplatne ani medzi žalovanými 2/ a 3/ od 16.11.2015 nikdy uzavretá

nebola. Jediný písomný doklad, z ktorého možno vychádzať pri pokuse o osvetlenie užívacích vzťahov
k nehnuteľnostiam na LV č. XXX v k.ú, F. C. je darovacia zmluva, uzavretá medzi žalovanými 2/ a
3/ (darcovia) a žalobkyňou a žalovaným 1/ ako obdarovanými zo dňa 4.11.1991, registrovaná pod RI
1686/91. Úpravu užívacích vzťahov obsahuje výlučne bod 5. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný 1/a žalobkyňa sa zaviazali podpisom tohto dokumentu umožniť užívať bezplatne žalovaným 2/ a 3/ v
nehnuteľnosti 1 izbu a príslušenstvo (bez bližšej špecifikácie) a žalovaným 2/ a 3/ bezplatne pozemky.
Zo žiadneho ustanovenia tejto zmluvy nemožno vyvodiť právo žalovaného 1/ užívať bezplatne podiel

žalobkyne. Takže pokiaľ chce odvolací súd tvrdiť, že právo bezplatne užívať nehnuteľnosti žalovaným
1/ s výnimkou 1 izby v období od 1.3.2015 do budúcnosti a žalovaných 2/ a 3/ po zmene vlastníckych
vzťahov od 16.11.2015 (v ich prospech vložené vlastnícke právo v podiele 1 pre každého zo žalovaných
2/ a 3/) je založené na tejto zmluve, musí sa vysporiadať s otázkou jej platnosti s poukazom na § 37 Obč.
zákonníka. Tvrdí, že darovacia zmluva je vo vzťahu k nej absolútne neplatná, pretože žalovaní 2/ a 3/

neboli bezpodielovými spoluvlastníkmi domu súp.č, 519/8, ale iba podielovými spoluvlastníkmi; podiel 1
patril žalobkyni z titulu účasti na stavbe domu. Zo strany žalovaných 2/ a 3/ nešlo o dar, lebo žalobkyňa
sa musela podieľať na stavbe domu ako maloletá, čiže chýba bezodplatnosť, pre dar typická a zmluva
je samozrejme neplatná v časti bodu 5 z dôvodu jej neurčitosti. V bode 5 nie je vôbec jasne stanovené,
v akej konkrétnej minimálne jednej izbe sú žalobkyňa so žalovaným 1/ povinní zabezpečiť bezplatné
bývanie a užívanie a ani čo sa považuje za príslušenstvo. Žalobkyňa nemala vôbec slobodnú vôľu

zmluvu s takýmto obsahom uzavrieť, táto jej bola podstrčená žalovanými 2/ a 3/, ktorí ju dali vypracovať,
ako sami uviedli kvôli nízkym daňovým poplatkom vo veci 9C/154/2011 (aby nededil L. Y.) a takáto vôľa
chýbala aj na strane žalovaného 1/ (bol maloletý a zmluvu podpísal za neho opatrovník) a vôbec netuší,
či zmluva vôbec prešla súdnym konaním -schválenie právneho úkonu za maloletého). Ak by žalobkyňa
neurobila, čo žalovaní 2/ a 3/ vymysleli, títo by ju prinútili uvedený dokument podpísať pod nátlakom

a domácim násilím. Bola v tom čase študentka, bez vlastného príjmu a jej sirotský dôchodok poberala
žalovaná 3/, ktorá by ju neváhala v prípade odporu vyhodiť na ulicu; žalovaná 3/ ju vyhadzovala z domu
za menšie veci. Takže uvedená zmluva v časti užívania je absolútne neplatná z dôvodu jej neurčitosti -
nebolo stanovené, kto čo bude užívať a o rozdelení izieb nerozhodovali slobodne všetci, ale iba žalovaní
2/ a 3/. Žalovaná 3/ sama na pojednávaní v tejto veci poprela existenciu dohody o rozdelení izieb. Jediné,

na čom sa strany dohodli, bolo bezplatné užívanie pozemkov darcami - žalovanými 2/ a 3/, samozrejme
kým nedošlo k zmene pomerov zo zákona; z darcov sa dňom 16.11.2015 stali podieloví spoluvlastníci s
iným mechanizmom rozsahu práv, vyplývajúci zo zákona, teda právom užívať len svoj podiel, každý v 1-
ine.Žalovaný1/malpodľadarovacejzmluvyzroku1991právobezplatneužívaťnehnuteľnostivrozsahu
svojho podielu 1, čo sa zmenilo dňom 16.11.2015, kedy prestal byť podielovým spoluvlastníkom, nepatrí

mu tam nič a s novými podielovými spoluvlastníkmi - žalovanými 2/ a 3/ a žalobkyňou nijakú dohodu o
užívaní a podnikaní neuzatvoril. Každý spoluvlastník môže užívať vec len v rozsahu svojho podielového
spoluvlastníctva, to znamená v prípade žalovaného 1/ tento mal právo užívať nehnuteľnosti v podiele1
na LV č. XXX v k.ú. F. C. do 16.11.2015, kedy nehnuteľnosti previedol špekulatívne na žalovaných 2/ a
3/, ktorí majú právo od 16.11.2015 užívať výlučne svoj podiel 1 (§ 137 ods. 1 OZ) a nič iné. Žalovaný

1/ od 16.11.2015 nedisponuje žiadnym právnym titulom na užívanie podielu 1 žalobkyne a takýmto
titulom nedisponoval ani pred 16.11.2015. Žalovaní 2/ a 3/ nemajú žiaden titul na užívanie podielu 1 vo
vlastníctve žalobkyne po 16.11.2015, ale majú iba právo užívať svoj podiel -každý 1. Žalovaní 2/ a 3/ do
žiadnejdohodyobezplatnomužívanísožalobkyňouažalovaným1/vžalovanomobdobínevstúpili,lebo
nijaká neexistuje. Ak tvrdia (spolu s Krajským súdom v Trenčíne), že áno, musia jednoznačne preukázať,

kto dohodu uzatvoril, kde, kedy s kým, čo presne bolo jej obsahom a či tieto osoby mali dispozičné
právo s podielom nakladať (ujasniť si najprv vlastnícke vzťahy v tom -konkrétnom období) ako aj dobu
jej trvania. Poukázala na obsah odôvodnenia odvolacieho rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.k.
5Co/145/2011-184 zo dňa 25.10.2012, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.
zn. 17C/66/2010 o zamietnutí návrhu žalobkyne o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva

k týmto nehnuteľnostiam, kde sa odvolací súd podrobne a detailne zaoberal darovacou zmluvou z
roku 1991 ako celkom, vyvodzoval z jej obsahu dokonca právne závery a kde priamo konštatoval, že
„ dôvodom podania návrhu na vyporiadanie podielového spoluvlastníctva bolo, že navrhovateľka aj v
odvolaní jednoznačne prezentovala dôvod podania návrhu, podľa ktorého týmto spôsobom chce vyriešiť
sporné užívacie vzťahy...“ Dňa 27.8.2014 je proti žalovanému 1/ podaná žaloba vo veci 12C/18/2015,

kde sa domáha žalobkyňa zaplatenia náhrady za užívanie tých istých nehnuteľností, čo vlastne vylučuje
súhlas žalobkyne s bezplatným užívaním jej podielu. V rozsudku KS TN sp.zn. 6Co/187/2016 (potvrdený
zamietavý rozsudok OS Prievidza sp. zn. 12C/18/2015) v bode 57 odvolací súd konštatuje, že žalobkyňa
nepreukázala, že vo výkone jej práv zo spoluvlastníctva jej žalovaný bráni:, resp. že by s ňou uzavrel
dohodu o užívaní inak, než podľa miery spoluvlastníctva atď. V roku 2012 a 2016 už odvolací Krajský

súd v Trenčíne súd skúma totožnú darovaciu zmluvu z roku 1991. Dňa 25.10.2012 (v rozsudku sp.zn.
5Co/145/2011) konštatuje sporné užívacie vzťahy k tým istým nehnuteľnostiam a snahu žalobkyne
získať peniaze (z princípu právnej logiky vyplýva, že kde je spor o užívanie, neexistuje dohoda); dňa
28.2.2017 (v rozsudku sp.zn. 6Co/187/2016) konštatuje dohodu o užívaní podľa veľkosti podielov adňa 28.2.2019 ten istý súd (uznesenie sp.zn. 17Co/41/2018 v tejto veci) točí o 180 stupňov a tvrdí,
že v roku 2015 z totožnej darovacej zmluvy z roku 1991 zrazu vyplýva nejaká dohoda o bezplatnom
užívaní, ktorá by mala byť v platnosti nielen od 8/2004, ale aj v roku 2012. Takže medzi 28.2.2017

(vydaním rozsudku 6Co/187/2016) a 28.2.2019 (vydaním uznesenia 17Co/41/2018) muselo dôjsť k
nejakej záhadnej dohode, o ktorej žalobkyňa ako podielový spoluvlastník v 1-ici nič nevie. Tak ako sa
odvolací Krajský súd v Trenčíne dôsledne pridŕža svojich záverov z rozsudkov sp.zn. 5Co 145/2011 a
6Co 187/2016, na základe ktorých žalobkyňu označuje za porušovateľku dobrých mravov, rovnako musí
byť viazaný aj svojimi závermi v uvedených rozhodnutiach o výklade spornej darovacej zmluvy. Ak vo

veci 17Co/41/2018 tvrdí ohľadne výkladu zmluvy niečo iné; musí vysvetliť svoj rozpor so závermi, ktoré
sú publikované v už právoplatných rozsudkoch (oba spisy 9C/154/2011 a 12C/l 8/2015 sú ako dôkazy
pripojené), inak žalobkyňa bohužiaľ musí opätovne konštatovať nezákonnosť a porušenie princípu
právnej istoty. Za stavu, keď už oba rozsudky sú právoplatné a nikde nebolo konštatované, že sa
uzavrela iná dohoda, než užívanie podľa miery spoluvlastníctva, čo znamená žalobkyňa má ideálny
podiel 1 v každej jednej izbe a na pozemkoch a tomu patrí zodpovedajúca výmera a výmena zámkov

na dome je konštatovaná už vo veci 12C/18/2015. Na dome sú vymenené zámky, celé nehnuteľností
od 8/2004 okupované a užívané výlučne žalovanými 1/ až 3/, hoci na LV č. XXX nie sú zapísaní za
vlastníkov v podiele 1/1 a žalobkyni nie je zrejmé, od kedy žalovaný 1/ uvoľnil jednu izbičku (počas
konania pred súdom to netvrdil, ide o novú informáciu) a kde sa aktuálne nachádza jeho nábytok na
mieru a kam sa odsťahoval on sám. Kľúče od domu žalobkyni samozrejme nevydal. Na pojednávaní

ešte tvrdil, že túto izbu užíva. Pokiaľ sa odsťahoval, to znamená, že celý dom je aktuálne zaprataný
výlučne uskladnením vecí vo vlastníctve žalovaných 2/ a 3/, ktorým patrí každému iba po 1-ine, čo je
jasné bezdôvodné obohatenie (uskladnenie nábytku a výmena zámkov v cudzom majetku judikát NS SR
8Cdo 439/2014 + 3Cdo/52/2005) so zákonnou povinnosťou obohatenie vydať v plnej výške, to znamená
za celý podiel žalobkyne 1, bez ohľadu na to, či tvrdia, že užívajú jeho časť. Žalobkyňa vôbec nerozumie

tomu, prečo súd priznal vo vzťahu k žalovanému l/ po jeho prevode podielu na žalovaných 2/ a 3/ (vklad
vl. práva povolený 16.11.2015) od 16.11.2015 nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za l izbu,
keď žalovaný 1/ zjavne užíva aj ďalšie časti domu (špecifikované v bode 16 na strane 8-9 rozsudku KS
TN sp.zn. 6Co/187/2016), hoci dohodu o ich bezplatnom užívaní neuzavrel, nehnuteľnosť nie je reálne
rozdelená a na dome sú vymenené zámky. Judikatúra v podobných veciach už bola podrobne citovaná

a nebude ju opakovať. Takéto majetkové nároky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia či už podľa §
137 ods. l OZ alebo podľa § 451 ods. l OZ nie je možné v žiadnom prípade zamietať pre dobré mravy,
v opačnom prípade ide o nezákonný zásah do majetkových práv, garantovaných zákonom. Pokiaľ súd
I. inštancie dospel k záveru, že strany sa reálne dohodli na majetkovom vyporiadaní reálnou deľbou a
preto priznal náhradu za 1 izbu, takáto dohoda je bohužiaľ zo zákona absolútne neplatná pre nedostatok

písomnej formy. Dohody o majetkovom vyporiadaní reálnou deľbou týkajúce sa nehnuteľností musia mať
písomnú formu podľa § 141 ods.1 OZ. Pokiaľ ide o poukazovanie žalovaného l/ na morálku žalobkyne
„sudkyne“, odporúča mu, aby sa skôr, než na niekoho ukáže prstom pozrel spolu so žalovanými 2/ a 3/ do
zrkadla a prečítal si zápisnice zo všetkých doterajších pojednávaní o sporné nehnuteľnosti. Poukázala
a citovala vyjadrenia žalovaných 2/ a 3/ na jej adresu v konaniach 9C/154/2011, 17C/66/2010. Vo veci

9C/154/2011 žalovaní 2/ a 3/ podali na ňu šikanóznu žalobu, kde sa ju snažili okradnúť o jej majetkový
podiel 1 a vyrobili trovy vo výške cca 7.500 eur, ktoré bolo treba uhradiť a súd preniesol zodpovednosť za
šikanóznu žalobu na jej osobu, takže ju pripravili o nemalé finančné prostriedky. Žalovaní 2/ a 3/ poslali
žalobkyni zoznam požiadaviek, čo chcú na dome opraviť (predložený vo veci 12C/18/2015) a čo má
žalobkyňa zaplatiť, ale žiadne poškodené alebo opotrebované vchodové dvere sa na tomto zozname

nenachádzajú. Na dome vymenili dvere a zámky + páchajú domáce násilie, čo je v Tr. zákone trestná
činnosť; staroba nie je dôvodom na zbavenie sa trestnoprávnej ani občianskoprávnej zodpovednosti
za svoje správanie, tým je iba nedostatok spôsobilosti na právne úkony a nepríčetnosť. Myslí si, že za
daného skutkového stavu sa požiadavka žalovaných 2/ a 3/ o osobnú starostlivosť a akési ohľady od
osoby,ktorúmajúzacudziu,sktorounemajúvzťah,označujújuzaarogantnúzlodejku,ktorejaninevedia

prísť na meno, sudkyňu, ktorá sa nevie správať a ešte aj porušovateľky dobrých mravov, o ktorú 10 rokov
nejavili žiaden záujem, javí neuveriteľne zvláštne. Pokiaľ ide o manipulačný pokus žalovaného 1/ získať
si zaliečaním priazeň odvolacieho súdu, uvádza len toľko, že sa k rozhodovacej činnosti odvolacieho
súdu vyjadruje výlučne na základe výsledkov jeho práce a vznáša oprávnenú kritiku podľa miery jeho
zásluhovosti na finančných stratách žalobkyne rozhodovaním mimo akéhokoľvek zákonného rámca. Za

skutkového stavu, keď odvolací súd supluje rolu advokáta žalovaných 1/ až 3/ namiesto toho, aby sa
správalakonezávislýarbiter,rozhodujevrozporesplatnýmprávomapripravujestranu-sudcu(ktorývie,
ako má postup súdu a rozsudok v danej veci vyzerať) o peniaze, musí počítať s agresívnymi reakciami a
nemá najmenší dôvod byť precitlivelý. Žiadala rozsudok súdu I. inštancie zmeniť tak, že bude jej návrhuv zamietavej časti vyhovené. Ide o jednoduchý súdny spor, kde sa dokazuje iba výška spoluvlastníckeho
podielu predložením LV a to, že nemá zabezpečené nerušené užívanie majetku vo výške svojho podielu
+ výška peň. ekvivalentu stanovená súdnym znalcom. Všetko bolo predložené a preukázané, podložené

citáciou judikatúry a zákonmi tohto štátu.

11. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolanie žalobkyne nie je
dôvodné a má aj formálne nedostatky, ktoré by odvolanie, ktoré podáva osoba s právnym vzdelaním a
dokonca sudkyňa, nemalo mať. Odvolanie žalobkyne, je v rozpore s civilným sporovým poriadkom, ako

aj v rozpore s poučením neobsahuje označenie odvolacích dôvodov tak, ako je to uvedené v § 363 CSP
a následne v § 365 ods. 1, ods. 2 CSP. Podľa § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd odvolacími dôvodmi
viazaný. V celom rozsahu sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v podanom odvolaní.
Žalobkyňa absolútne nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie po
vrátení veci viazaný. Odvolanie žalobkyne je dôkazom toho, že si právo vykladá jednostranne. Pokiaľ
jej to vyhovuje, tak je právo na jej strane a pokiaľ jej právo (právny poriadok) dáva povinnosti alebo

obmedzenia,takjetozlývýkladpráva.Nerešpektovanieprávnehonázoruodvolaciehosúduasvojnázor
na odvolací súd žalobkyňa prezentovala aj v rámci konania, kde uviedla, že argumentáciu odvolacieho
súdu považuje ,,za úplne scestnú“ (viď str. 11 odôvodnenia rozsudku bod 17). Opakovane uvádza,
že je toho názoru, že práve zo strany žalobkyne dochádza k zneužívaniu práva a takéto zneužívanie
práva nemôže požívať právnu ochranu. Na toto viackrát poukázal aj v rámci súdneho konania a svoje

tvrdenia oprel aj o prípadné posúdenie žaloby podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré odvolací
súd absolútne neodmietol, ale len vyslovil svoj názor, že takéto konštatovanie bolo v predchádzajúcom
rozsudku predčasné. Má za to, že žalobkyňa svojim správaním a svojimi vyjadreniami jasne preukázala,
že jej jediným záujmom je trestať ho za to, že bývajú spolu s rodičmi ako rodina a že ona, napriek tomu,
že sa dobrovoľne odsťahovala z predmetných nehnuteľností má ,,akési právo na náhradu“, pričom si

však svoje povinnosti tak spoluvlastníka nehnuteľnosti, ale ani svoje povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo
zákona o rodine a aj z dobrých mravov neplní (záujem a starostlivosť o rodičov). Nemôže sa stotožniť
ani s tým, že súd priznal vo výroku I. právo na náhradu za jednu izbu, ktorá mala patriť žalobkyni.
Rodičia niekoľkokrát prejavili dobrú vôľu a ponúkli žalobkyni možnosť užívať tak dom, ako aj prípadne
pozemky (napr. na sadenie), ale ona to odmietla. Keď tým argumentoval, tak to postavila do pozície,

že bola z ich strany týraná a že sa z tohto dôvodu nemôže vrátiť do tohto prostredia. Opakovane
uvádza, že žalobkyňa sa odsťahovala dobrovoľne a v danom čase nebol z jej strany žiadny náznak
toho, že by bola týraná. Mala záujem bývať sama. Skutočnosť, že teraz on býva spolu s rodičmi,
žalovanými 2/ a 3/ je objektívne odôvodnená. Obaja rodičia majú už vyšší vek a vážne zdravotné
problémy. Práve skutočnosť, že žalobkyňa túto situáciu zneužíva považuje za správanie v hrubom

rozpore s dobrými mravmi. Má za to, že povinnosťou žalobkyne je správať sa voči rodičom a darcom v
súladesdobrýmimravmi.Žalobkyňa,akokebyzabudla,žezískalasvojspoluvlastníckypodielzadarmo-
bezodplatne. Do nehnuteľnosti nič neinvestovala, jej tvrdenia o investíciách z jej majetku nie sú pravdivé.
O nehnuteľnosti sa začala zaujímať až potom, ako došlo medzi nimi k vážnemu narušeniu vzťahov.
Na rozdiel od žalobkyne sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, ktoré vychádza z názoru

odvolacieho súdu, že stále medzi nimi a žalobkyňou platí časť dohody uvedená v darovacej zmluve o
spôsobe užívania veci. Skutočnosť, že sa rodičia následne stali vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu
k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré na rodičov previedol vzťah ku žalobkyni nemá žiadny právny
význam. K splynutiu práv a povinnosti došlo len v časti prevedeného spoluvlastníckeho podielu. Túto
argumentáciu žalobkyne považuje za nedôvodnú. Vzhľadom na tieto skutočnosti, ako aj vzhľadom

na tvrdenia, ktoré prezentoval v rámci konania má za to, že výrok III. súdu prvej inštancie, ktorý sa
týka žalovaných 2/ a 3/ je zákonný a správny a preto odvolanie žalobkyne navrhoval v celom rozsahu
zamietnuť ako nedôvodné a výrok III. rozsudku a aj výrok o trovách konania navrhoval potvrdiť.

12. Žalovaní 2/ a 3/ v písomnom vyjadrení k odvolaniam žalobkyne a žalovaného 1/ uviedli, že

rozsudok vo výroku III., ktorý sa týka ich oboch je zákonný a spravodlivý a vychádza aj z právneho
názoru odvolacieho súdu, ktorý už v tejto veci odvolací súd vyslovil (uznesenie KS Trenčín, sp. zn.
17Co/41/2018-226 zo dňa 28.02.2019). Majú za to, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a má
aj formálne nedostatky, ktoré by odvolanie, ktoré podáva osoba s právnym vzdelaním a dokonca
sudkyňa nemalo mať. Majú za to, že odvolanie žalobkyne, v rozpore s civilným sporovým poriadkom,

ako aj v rozpore s poučením neobsahuje označenie odvolacích dôvodov tak, ako je to uvedené v
§ 363 CSP a následne v § 365 ods. 1, ods. 2 CSP. Podľa § 380 ods. 1 CSP je odvolací súd
odvolacími dôvodmi viazaný. V celom rozsahu sa nestotožňujú s tvrdeniami žalobkyne uvedenými v
podanom odvolaní. Žalobkyňa absolútne nerešpektuje právny názor odvolacieho súdu, ktorým je súdprvej inštancie po vrátení veci viazaný. Odvolanie žalobkyne je dôkazom toho, že si právo vykladá
jednostranne. Pokiaľ jej to vyhovuje, tak je právo na jej strane a pokiaľ jej právo (právny poriadok)
dáva povinnosti alebo obmedzenia, tak je to zlý výklad práva. Nerešpektovanie právneho názoru

odvolacieho súdu a svoj názor na odvolací súd žalobkyňa prezentovala aj v rámci konania, kde uviedla,
že argumentáciu odvolacieho súdu považuje „za úplne scestnú“ (viď str. 11 odôvodnenia rozsudku bod
17). Opakovane uvádzajú, že sú toho názoru, že práve zo strany žalobkyne dochádza k zneužívaniu
práva a takéto zneužívanie práva nemôže požívať právnu ochranu. Na toto viackrát poukázali aj v rámci
súdneho konania a svoje tvrdenia opreli aj o prípadné posúdenie žaloby podľa § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktoré odvolací súd absolútne neodmietol, ale len vyslovil svoj názor, že takéto konštatovanie
bolo v predchádzajúcom rozsudku predčasné. Majú za to, že žalobkyňa svojim správaním a svojimi
vyjadreniami jasne preukázala, že jej jediným záujmom je ich a žalovaného 1/ trestať za to, že bývajú
spolu ako rodina a že ona napriek tomu, že sa dobrovoľne odsťahovala z predmetných nehnuteľností má
„akési právo na náhradu“, pričom si však svoje povinnosti tak spoluvlastníka nehnuteľností, ale ani svoje
povinnosti, ktoré jej vyplývajú zo zákona o rodine a aj z dobrých mravov neplní (záujem a starostlivosť

o rodičov). Nemôžu sa stotožniť ani s tým, že súd priznal vo výroku I. právo na náhradu za jednu izbu,
ktorá mala patriť žalobkyni. Oni niekoľkokrát prejavili dobrú vôľu a ponúkli žalobkyni možnosť užívať
tak dom, ako aj prípadne pozemky ( napr. na sadenie ), ale ona to odmietla. Keď tým argumentovali,
tak to postavila do pozície, že bola z ich strany týraná a že sa z tohto dôvodu nemôže vrátiť do tohto
prostredia. Opakovane uvádzajú, že žalobkyňa sa odsťahovala dobrovoľne a v danom čase nebol z jej

strany žiadny náznak toho, že by bola týraná. Mala záujem bývať sama. Skutočnosť, že teraz s nimi býva
ich syn, žalovaný 1/ je objektívne odôvodnená. Obaja už majú vyšší vek a vážne zdravotné problémy,
bez jeho pomoci by tu už neboli. Práve skutočnosť, že žalobkyňa túto situáciu zneužíva považujú za
správanie v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Majú za to, že aj povinnosťou žalobkyne je správať sa
voči nim, ako rodičom a darcom v súlade s dobrými mravmi. Žalobkyňa, ako keby zabudla, že získala

svoj spoluvlastnícky podiel zadarmo - bezodplatne. Do nehnuteľnosti nič neinvestovala, jej tvrdenia o
investíciách z jej majetku nie sú pravdivé. O nehnuteľnosti sa začala zaujímať až potom, ako došlo
medzi nimi k vážnemu narušeniu vzťahov. Na rozdiel od žalobkyne sa stotožňujú s konštatovaním súdu
prvej inštancie, ktoré vychádza z názoru odvolacieho súdu, že stále medzi nimi a žalobkyňou platí
časť dohody uvedená v darovacej zmluve o spôsobe užívania veci. Skutočnosť, že sa následne stali

vlastníkmi spoluvlastníckeho podielu k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý na nich previedol (im vrátil)
žalovaný 1/ vo vzťahu k žalobkyni nemá žiadny právny význam. K splynutiu práv a povinností došlo len
v častí prevedeného spoluvlastníckeho podielu. Túto argumentáciu žalobkyne považujú za nedôvodnú.
Vzhľadom na tieto skutočností, ako aj vzhľadom na tvrdenia, ktoré prezentovali v rámci konania, majú za
to, že výrok III. súdu prvej inštancie, ktorý sa ich týka je zákonný a správny a preto odvolanie žalobkyne

navrhovali v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodné a výrok III. rozsudku a aj výrok o trovách konania
navrhovali potvrdiť. K odvolaniu žalovaného 1/ uviedli, že sa v celom rozsahu s ním stotožňujú. Sú toho
názoru, že pokiaľ by výrok I. napadnutého rozsudku nadobudol právoplatnosť, resp. odvolací súd by dal
za pravdu žalobkyni, tak by sa žalovaný 1/ od nich odsťahoval a nikto by im nepomohol. Ich zdravotný
stav sa neustále zhoršuje a žalobkyňu to nezaujíma. Ich syn U. nemôže byť trestaný za to, že sa správa

voči nim ako syn. Obaja sú ľudia vyššieho veku, ctia si morálne zásady a aj právo na iný názor. Je však
pre nich nepochopiteľné a neprípustné, aby základné zásady, na ktorých stojí spoločnosť a to najmä
starostlivosť o rodičov zo strany detí vo vyššom veku, keď si oni sami nevedia a nemôžu pomôcť bolo
na ujmu dieťaťa (myslia tým syna U. ). Boli by postavené „na ruby“ všetky morálne zásady, keď by v
tomto spore uspelo dieťa, ktoré hľadí len na seba, neplní si svoje zákonné a ani morálne povinnosti,

rodičom nevie prísť na meno a má záujem len o peniaze. Opakovane tvrdili, že aj voči žalovanému 1/ je
namieste žalobu posúdiť aj s poukazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

13. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne k jeho odvolaniu uviedol, že napriek
vyjadreniu žalovanej (správne žalobkyne) v celom rozsahu zotrváva na skutkových a právnych

tvrdeniach uvedených v jeho odvolaní. K vyjadreniu žalobkyne uviedol, že jej tvrdenia považuje
za účelové a v podstatnej časti za zavádzajúce. Z vyjadrenia žalobkyne jednoznačne vyplýva, že
zmluvu, ktorou nadobudla vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam sama označuje za absolútne
neplatnú zmluvu, ktorá nemôže vyvolať právne účinky. Svojimi tvrdeniami označuje za neplatnú jednak
časť zmluvy v časti užívania domu (z dôvodu neurčitosti), ale aj samotnú zmluvu ako celok (z dôvodu

absencie slobodnej vôle strán zmluvu uzatvoriť). Napriek tomu, že všetky súdne spory vyplývajú práve
z toho, že žalobkyňa sa na základe predmetnej darovacej zmluvy stala podielovou spoluvlastníčkou
predmetných nehnuteľností, túto zmluvu označuje žalobkyňa za neplatnú. Žalobkyňa si neuvedomuje
závažnosť svojho tvrdenia, pretože pokiaľ súd označí predmetnú zmluvu za absolútne neplatnú - nulitnú,tak sa nikdy nestala podielovou spoluvlastníčkou predmetných nehnuteľností a súd musí nárok, ktorý si
uplatňuje v tomto konaní (ako právo podielového spoluvlastníka) zamietnuť ako nedôvodný. Teda súd
musí zamietnuť žalobu v celom rozsahu aj voči nemu, ako žalovanému 1/. Nárok, ktorý si žalobkyňa

v tomto konaní uplatňuje - vydanie akéhosi bezdôvodného obohatenia z titulu užívania nehnuteľností
nad rámec spoluvlastníckeho podielu môže byť len nárokom podielového spoluvlastníka. Pri posúdení
predmetnej zmluvy, ako absolútne neplatného právneho úkonu by potom žalovaná stratila aktívnu
legitimáciu. Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne,
určiteazrozumiteľne,inakjeneplatný.Zabsolútneneplatnéhoprávnehoúkonunemôžuvzniknúťprávne

účinky. Neplatnosť právneho úkonu v takomto prípade posudzuje súd a to aj bez toho, aby sa takejto
neplatnosti niektorý z účastníkov dovolával. V zmysle platnej judikatúry súd prihliada na absolútnu
neplatnosť právneho úkonu s ohľadom na verejný záujem i bez návrhu, t. j. z úradnej povinnosti a
to za predpokladu, že v rámci konania vyjdú najavo skutočnosti, ktoré sú s absolútnou neplatnosťou
právneho úkonu spojené. Za takú skutočnosť považuje tvrdenie žalobkyne o tom, že nemala slobodnú
vôľu darovaciu zmluvu uzatvoriť. Platná právna úprava neustanovuje časové obmedzenie, do kedy

je potrebné namietnuť neplatnosť právneho úkonu a to z dôvodu, že z takéhoto právneho úkonu
nevznikne žiadne právo a teda ani právo, ktoré by sa mohlo v danom prípade premlčať. Podľa platného
civilnéhosporovéhoporiadku(§151CSP)skutkovétvrdeniastrany,ktoréprotistranavýslovnenepoprela
sa považujú za nesporné. Výslovne nepopiera tvrdenia žalobkyne o absolútnej neplatnosti darovacej
zmluvy a ponecháva na úvahe odvolacieho súdu, aby platnosť (resp. neplatnosť) darovacej zmluvy

posúdil sám z úradnej povinnosti a v prípade, ak tento právny úkon posúdi ako absolútne neplatný, aby
vyhovel jeho odvolaniu a sám vo veci rozhodol tak, že žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietne.
K ostatným skutkovým tvrdeniam žalobkyne poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenia a obsah
podaného odvolania.

14. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ a k vyjadreniu žalovaných 2/ a 3/ k
jej odvolaniu uviedla, že pozná CSP, náležitosti odvolania sú uvedené v § 363 CSP a tieto odvolanie
obsahuje. Aplikácia § 3 OZ pri nároku z bezdôvodného obohatenia -užívania cudzieho majetku bez
súhlasu vlastníka a bez zmluvy je neprípustná. V tejto súvislosti poukázala na slovenskú judikatúru
najvyšších súdnych autorít, napr. NS SR sp.zn. 1Cdo 57/2005, III. ÚS 151/08, I. ÚS 528/99, III.ÚS

2700/15. V prejednávanej veci opakovane poukazuje na správanie žalovaných 2/, 3/ k jej osobe, ktorí
sa roky (spôsobom už 10 rokov detailne popisovaným v konaní pred OS Prievidza 17C/66/2010 ako aj
9C/154/2011) dopúšťali voči nej domáceho násilia; nútili ju stavať dom, vláčiť tehly a kamene, starať sa
ako 5-ročnú o žalovaného 1/, spať u susedov na holom betóne v pivnici, týrali ju roky zimou, spôsobili
jej zdravotné problémy a spustili ochorenie chrbtice, podali voči nej šikanóznu žalobu (pripojený spis

9C/l54/2011 z OS Prievidza), kde sa ju pokúšali pripraviť o majetok v hodnote 43.750 eur, zavinili trovy
konania 7.500 eur ( ktoré má znášať žalobkyňa), okrádali ju o peniaze, osočovali, urážali a znevažovali a
potom,akoimodmietlarobiťslúžku,naďalejfinancovaťpohodlnýživotaodovzdávaťzarobenépeniazea
žalovanému l/ vydať zo svojho sumu 250.000,-Sk na úhradu škody za rozbité auto (patriaceho mafiánov
z klanu L.) pri nehode, ktorú žalovaný 1/ spôsobil pod vplyvom alkoholu v období, keď mal zadržaný

vodičský preukaz (uvádzané vo veci 17C/66/20l0 pred OS PD), snažili sa ju prinútiť prepísať na nich svoj
majetok v LV č. XXX bez akejkoľvek finančnej náhrady a naposledy sa ju pokúsili zabiť - žalovaný 2/ jej
narezal na aute ľavú prednú pneumatiku, aby praskla za jazdy; žiadala, aby sa pri posudzovaní dobrých
mravov brali do úvahy tieto nesporné fakty. K otázke údajného darovania podielu sa už vyjadrovala
niekoľkokrát, takže zopakuje znova; o žiadnom dare jej nie je nič známe, dom stavala, vložila vlastné

investície a až do 8/2004 sa podieľala výraznou mierou na jeho udržiavaní a tvrdenia žalovaného l/,
že sa o dom nestarala sú lži. Vo veci vedenej na OS Prievidza 12C/18/2015 (zaplatenie náhrady za
užívanie ) je spôsob jej starostlivosti detailne popisovaný, žalovaný l/ bol účastníkom tohto konania a
stačí,aksijejvyjadreniaprečíta.Vtomtosporesúddetailneskúmal,dopytomnaMestskýúradPrievidza,
kto platil dane a bolo preukázané (bod 14 predmetného rozsudku 12C/18/2015), že žalobkyňa podala

daňové priznanie za tieto nehnuteľnosti v LV č. XXX dňa 8.3.1993 a platila dane do roku 2004 za všetky
nehnuteľnosti,vrátanemajetkužalovaného1/aplatilabytoajdoposiaľ;kebyžalovaná3/nesfalšovalajej
podpis a neprehlásila svojvoľne dane na žalovaného 1/. Doklad s falzifikátom tohto podpisu bol v konaní
12C/18/2015 ňou predložený, v rozsudku však o tom nenájdete ani zmienku, takisto ani o tom, že platí
za dom poistky v nemalej výške a doklady (poistné zmluvy) boli tiež predložené už vo veci 12C/18/2015.

Takže pokiaľ sa platenie daní považuje za prejav starostlivosti o nehnuteľnosť u žalovaného 1/ musí sa
to isté vzťahovať aj na ňu. A treba samozrejme zohľadniť aj to, akú dlhú dobu platil dane žalovaný 1/
(od roku 2005 do špekulatívneho prevodu podielu na svojich rodičov do 2015, teda iba 10 rokov) a v
roku 2015 sa žalovaný 1/ elegantne svojej povinnosti platiť dane a financovať údržbu domu zbavil tým,že svoj podiel previedol na žalovaných 2/ a 3/, takže od roku 2016 v 1/4-ine platia dane jeho rodičia -
dôchodcovia a za podiel 1 zasa platí žalobkyňa a žalovaný l/ neplatí ani cent na údržbu domu, hoci v ňom
roky býva. Zo spisu 17C/66/2010 OS Prievidza a výpovedí žalovaných 2/ a 3/ je jasné, že všetky úpravy,

ktoré sa v dome vykonali do roku 2004 financovala žalobkyňa a ak žalovaní 2/ a 3/ tak z jej peňazí a
po roku 2005 iba žalovaní 2/ a 3/ z dôchodku. Žiadala, aby súd pri posudzovaní otázky dobrých mravov
zamyslel nad správaním žalovaného 1/. Za to, že sa vedie tento spor sú plne zodpovední žalovaní 1/
až 3/, ktorí namiesto finančného vyporiadania a uzavretia nefunkčných vzťahov (hoci majú peňazí dosť)
robili prevody majetku a vzniesli nezmyselné nároky na vydanie podielu vo vlastníctve žalobkyne (na

OS Prievidza sp.zn. 9C/154/2011), aby ju okradli a bránia jej užívať jej majetok v rozsahu jej podielu
pre vymenené zámky, čo je trestná činnosť, ktorá nepožíva právnu ochranu rovnako ako domáce násilie
(týranie blízkej a zverenej osoby). Takže v prípade, ak ide o zásah do vlastníckeho práva bez právneho
dôvodu, čo užívanie majetku žalobkyne výmenou zámkou a okupáciou jej podielu nesporne je, má to
za následok úplné vylúčenie žalobkyne z užívania. Pokiaľ ju súd zablokoval zamietnutím majetkového
vyporiadania (vec l7C/66/2010) a prinútil zotrvať v podielovom spoluvlastníctve absolútne v rozpore so

zákonom, nemôže ju následne ešte pripraviť o náhradu za užívanie, danú ustálenou judikatúrou aj ESĽP,
pretože ide o právo brať z vlastnej veci úžitky a bezdôvodné obohatenie so zákonnou povinnosťou
ho vydať v plnej výške. Pokiaľ ide o poukaz na jej morálku, ktorá sa má starať o svojich rodičov,
k tomu sa už vyjadrila. So žalovaným 2/ nie je v žiadnom príbuzenskom vzťahu. Žalovanej 3/ nič
nedlhuje a nemá vo vzťahu k nej vzhľadom na páchanie domáceho násilia, krádeže finančnej hotovosti

a celoživotný psychický teror + verejné vyjadrenie, že „nemá dcéru“, nijaké neuhradené finančné ani
morálne záväzky. Ona osobám, ktoré nezachovávajú ani základné pravidlá slušnosti nebude poskytovať
žiadnu starostlivosť, čo povedala jasne a zreteľne na pojednávaní v tejto veci a do domu č. 519/8
nevstúpi bez policajnej ochrany. Má vlastné zdravotné problémy, už roky má poškodenú krčnú chrbticu
a cervikálnu migrénu (od roku 2002) a toto ochorenie absolútne vylučuje akékoľvek práce na záhrade,

čo samozrejme žalovaní 2/ a 3/ vedia, preto jej práce na záhrade tak vehementne ponúkajú. Má okrem
iného aj 8 prasknutých medzistavcových platničiek v rôznych častiach chrbtice, v roku 2019 bola 7
mesiacov PN a pravidelne chodí na liečenie a toto ochorenie spolu s chronickou sínusitídou absolútne
vylučuje pobyt v studenom a nevykúrenom dome a vzhľadom na diagnostikovaný vyšší krvný tlak a
srdcovú tachykardiu sa musí vyhýbať stresovým faktorom a toxickým osobám, ktorými žalovaní 1/ až

3/ sú. Dôvodom jej odchodu zo spoločnej domácnosti okrem domáceho násilia boli aj žalovanou 3/
páchané krádeže finančnej hotovosti, ktoré jej nepatrili a absolútne neprimerané finančné nároky na
ňu. Väčších hrabivcov, sebcov a lakomcov ako sú žalovaní 1/ až 3/ vo svojom živote ešte nestretla.
Ak niekomu niečo vyčítajú, nech sa pozrú na seba, ako sa správajú oni. Ona nerobí nič, čo nevidela
robiť samotných žalovaných 2/ a 3/. Skutočnosť, že dom stavala bola preukázaná, zhodnou výpoveďou

so žalovanými 2/ a 3/ a jej vlastnícke právo vzniklo z titulu účasti na stavbe domu a od dobrej viery,
že jej toto právo patrí a vlastnícke práva v tomto rozsahu vykonáva ku dnešnému dňu (od kolaudácie
a užívania v roku 1981) do 2/2020 po dobu 39 rokov a nehnuteľnosti fyzicky užívala ako svoje od
roku 1981 do 8/2004, teda 23 rokov. Teda už dávno splnila podmienky vydržania (dobrá viera + 10
ročné užívanie) aj keby súd skonštatoval neplatnosť darovacej zmluvy z roku 1991 a vydržanie je

nadobúdací titul pre vlastnícke právo (§ 134 ods. l OZ). Takže bohužiaľ, bude a zostane podielovým
spoluvlastníkom zapísaným na LV č. XXX a vo vzťahu k žalovanému 1/ je pôvodná darovacia zmluva
z roku 1991 platná, lebo on podiel dostal zadarmo, bezodplatnosť vo vzťahu k nemu je zachovaná,
a tiež ho vydržal, lebo od daru v roku 1991 do jeho špekulatívneho prevodu majetku na jeho rodičov
v roku 2015 uplynula vydržacia doba (24 rokov). Na námietku vydržania musí súd prihliadať ex offo.

Za šikanózny a poškodzujúci možno jednoznačne určiť výkon práva užívať majetok vo vlastníctve
žalobkyne zo strany žalovaných l/ až 3/, ktorí ju odmietli napriek dostatku finančných prostriedkov z
neho vyplatiť, robia si čo chcú, stavajú na jej pozemku čierne stavby, robia stavebné úpravy bez jej
vedomia a súhlasu ako podielového spoluvlastníka, nerešpektujú ju a nedovolia jej za nijakých okolností
uplatňovať jej majetkové práva v rozsahu jej patriaceho spoluvlastníckeho podielu podľa jej slobodnej

vôle. Jej majetkové práva sú obmedzené výlučne na právo byť zapísaný za vlastníka v katastri a k
povinnosti financovať údržbu a platiť dane a kto tvrdí niečo iné, klame. Toto rozhodne odporuje ústavou
garantovanej rovnosti vlastníckych práv a ich rovnakému mu obsahu; pretože nikto nemôže užívať
nič, čo mu nepatrí ani siahať na vlastnícke práva iného mimo jeho zápisu na liste vlastníctva. Takéto
správanie v žiadnom prípade nemôže požívať právnu ochranu, pretože ide o neoprávnený zásah do

vlastníckeho práva. Právo brať z vlastnej veci úžitky vyplýva zo zákona, rovnako ako povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie v plnej výške na úkor toho, koho sa získalo. Akýkoľvek iný postup predstavuje
nezákonnosť. Žiadala jej odvolaniu vyhovieť a dôsledne rešpektovať výpočet výšky bezdôvodného
obohatenia, vyčísleného v žalobe a jej rozšírení. Súd prvej inštancie nepriznal nárok na úhradu ani zajednu izbu v žalobe uplatnenej výške, lebo nárok za 2,20 eur/m2 bol v priebehu konania zvýšený od
22.03.2019 na 4,73 eur/m2, pričom súd zmenu pripustil, ale sa to neodrazilo v rozsudku, pritom žalovaní
správnosť výpočtu nenamietali.

15. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v spojení
s § 470 CSP v rozsahu a z dôvodov odvolaní žalobkyne a žalovaného 1/ a po nariadení odvolacieho
pojednávania podľa § 385 CSP, na ktorom v potrebnom rozsahu v zmysle § 384 ods. 1 CSP zopakoval
dokazovanie, dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť.

16. V prvom rade, čo sa týka námietky žalobkyne uvádzanej v odvolaní, že povinnosťou súdu prvej
inštancie bolo zaoberať sa žalobným nárokom o zaplatenie náhrady za užívanie podielu 1 vo vlastníctve
žalobkyne, okupovaného žalovanými 1/ až 3/ na pozemkoch a dome, zapísaných na L V č. XXX v k.ú.
F. C. v žalobou vyčíslenej výške 5.725,57 eur s prísl. (vo veci 10C/16/2016) a 10.733,39 eur s prísl.
(17C/2/2019) za obdobie od 1.3.2015 do 16.10.2019 a pokiaľ súd rozhodoval iba o čiastke 10.733,39

eur s prísl. uvedenej v hlavičke odvolaním napadnutého rozsudku, nerozhodol o celom rozsahu nároku,
odvolací súd uvádza, že síce súd prvej inštancie v záhlaví rozsudku uviedol, že „ ... o zaplatenie
10.733,39 eur...“, avšak z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že sa zaoberal a
rozhodol o celom nároku uplatneného žalobkyňou. Túto zrejmú pisársku chybu môže súd prvej inštancie
opraviť vydaným opravného uznesenia aj po rozhodnutí odvolacieho súdu.

17. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie posúdil nároky žalobkyne
nesprávne, preto nariadil termín pojednávanie na deň 05.05.2021, na ktorom v potrebnom rozsahu v
zmysle § 384 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie, z ktorého vyvodil vlastné skutkové závery, ktoré
následne po právnej stránke posúdil.

18. V predmetnom spore si žalobkyňa podanou žalobou (po jej viacerých rozšíreniach a spojení s vecou
sp. zn. 17C/2/2019) ako podielová spoluvlastníčka uplatňuje nárok na peňažnú náhradu za nadužívanie
nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve, ku ktorému malo dôjsť zo strany ďalšieho spoluvlastníka -
žalovaného 1/ a po prevode jeho spoluvlastníckeho podielu na žalovaných 2/ a 3/ od 16.11.2015 aj z ich

strany.Súčasnezaobdobieod16.11.2015žiadaodžalovaného1/,ktorýprestalbyťuvedenýmdátumom
spoluvlastníkom, náhradu za užívanie jej podiel bez právneho dôvodu, pretože na takéto užívanie nemá
právny titul.

19. Odvolací súd po zopakovaní vykonaného dokazovania, po zhodnotení jeho výsledkov, dospel na

rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobkyne je dôvodná.

20. Podľa § 137 ods. 1 a 2 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach
a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je právnym predpisom
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

21. Podľa § 139 ods. 1 a 2 OZ, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a
povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

22. Podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

23. Podľa § 456 OZ, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

24. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že obsahom vlastníckeho (spoluvlastníckeho)

práva, je okrem iného, aj oprávnenie vlastníka vec v medziach zákona užívať. Spoluvlastnícky podiel
vyjadruje mieru účasti spoluvlastníka na vzťahu k spoločnej veci. Vyjadruje teda aj mieru účasti, pokiaľ
ide o užívanie spoločnej veci. Každý zo spoluvlastníkov je v zmysle § 137 ods. 1 OZ oprávnený
spoločnú vec užívať v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu. V situácii, keď spoluvlastníkovinie je zabezpečené užívanie spoločnej veci v rozsahu jeho spoluvlastníckeho podielu, má právo
na poskytnutie tomu zodpovedajúcej náhrady vo forme peňažného plnenia. Tomuto právu potom
korešponduje povinnosť spoluvlastníka, ktorý vec užíva, takéto plnenie spoluvlastníkovi vylúčenému

z užívania spoločnej veci poskytnúť. Tak podľa judikatúry SR a čiastočne aj v ČR je takýto nárok
nárokom vyplývajúcim z podstaty podielového spoluvlastníctva, teda nárok vyplývajúci z § 137 ods.
1 OZ (napríklad 4Cdo 298/2008 zo dňa 24.11.2009, NS SR 2Cdo 141/2009 z 30.5.2000). Tak podľa
judikatúry SR a čiastočne aj v priestore ČR pritom platí, že je bez významu dôvod, pre ktorý
spoločnú vec jeden zo spoluvlastníkov neužíva. Uvedené však platí bez výhrad len v situácii, pokiaľ

ohľadom užívania spoločnej veci nie je medzi podielovými spoluvlastníkmi uzavretá dohoda o užívaní
spoločnej veci a významné je i to, či za užívanie veci je dohodnutá odplata alebo nie. Za všetky súdne
rozhodnutia NS SR súd v tejto časti cituje rozhodnutie NS SR 6Cdo 184/2010, podľa ktorého nárok
spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu svojho spoluvlastníckeho podielu
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Obč. zákonníka. Jeho nevyhnutným predpokladom je užívanie
tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho

podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade
sa spoluvlastník užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní si
úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu. Nie je pritom rozhodujúce, či tento
stav vyplýva z dohody spoluvlastníkov (okrem ak by jej súčasťou bola aj dohoda o bezplatnom užívaní

celej veci alebo jej časti), alebo z rozhodnutia väčšinového spoluvlastníka, alebo či ide o faktický stav.
Je zrejmé, že ak by spoločná vec vôbec nebola spoluvlastníkmi užívaná, žiaden nárok na náhradu za
jej neužívanie by medzi nimi nevznikol. Rovnako takýto nárok nevzniká ani v prípade, ak spoluvlastník
užíva len časť veci v rozsahu neprevyšujúcom jeho spoluvlastnícky podiel, pretože v takomto prípade
nič nebráni druhému spoluvlastníkovi, aby sa tiež podieľal na svojom užívacom oprávnení v rozsahu

svojho podielu a to užívaním zostávajúcej časti veci. Dôvod pre ktorý tento spoluvlastník prípadne
spoločnúvecneužíva,niejeprávnevýznamnýarovnakotakniejevýznamnéaniprípadnéužívaniečasti
veci treťou osobou. Pri posudzovaní rozsahu užívania spoločnej veci však nemusí byť rozhodujúca len
veľkosť užívanej časti veci (výmera časti pozemku), ale rozhodujúca môže byť úžitková (hospodárska)
hodnota užívanej časti veci, ak je táto hodnota, vzhľadom na konkrétne okolnosti, u jednotlivých častí

veci, rozdielna.

25. Odvolací súd po zopakovaní vykonaného dokazovania mal zhodne so súdom prvej inštancie za
preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na
LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici od roku 1991 do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú

podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele
1-ica a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1-ine na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti
boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/ darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým,
že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo
doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Z tejto darovacej zmluvy vyplýva

teda vôľa darcov ponechať si v predmetnej nehnuteľnosti právo doživotného bezplatného bývania
a užívania predmetných nehnuteľností, a to minimálne v jednej izbe s použitím príslušenstva. Toto
právo bolo dohodnuté ako osobné právo prevodcov a nebude vyznačené ako ťarcha na predmetných
nehnuteľnostiach. Čo sa týka absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, odvolací súd konštatuje, že nezistil
jej dôvody, pričom táto zmluva bola podrobená prieskumu aj v predchádzajúcich konaniach, v ktorých

rovnako nebola konštatovaná jej absolútna neplatnosť. Z výpovedí strán sporu a z rozsudku súdu
12C/18/2015 bolo rovnako preukázané, že predmetné nehnuteľnosti až do roku 2004 užívali strany
sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu, dom užívali naďalej aj
žalovaný 2/ a 3/ a to ostatné dve izby a všetci spoločne užívali aj ostatné spoločné časti domu a pozemky
a príležitostne aj piatu izbu. Tieto skutkové okolnosti súd prvej inštancie vyhodnotil ako dlhodobý užívací

konsenzus podielových spoluvlastníkov a vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ podporený aj zmluvným
záväzkom v darovacej zmluve z roku 1991. Tak žalobkyňa ako i žalovaný 1/ ako spoluvlastníci si teda
podľa súdu prvej inštancie upravili spôsob užívania nehnuteľností medzi sebou a súčasne vymedzili
rozsah ich spoločného záväzku spočívajúceho v umožnení užívania aspoň jednej izby a spoločných
priestorov žalovaným 2/ a 3/. Pokiaľ ide o existenciu dohody o užívaní spoločnej nehnuteľnosti, túto

žalobkyňaajporozhodnutíodvolaciehosúduopakovanenamietala,keďneuznávalaanijejvznik,trvanie
a poukazovala na zmeny, ktoré v užívaní nastali. Podľa názoru odvolacieho súdu na rozdiel od súdu
prvejinštancieviazanýmprávnymnázoromodvolaciehosúduvzrušujúcomrozhodnutí(členoviasenátu,
ktorí rušili rozhodnutie súdu prvej inštancie boli po podaní terajších odvolaní vylúčení z prejednávaniaa rozhodovania tohto sporu) však samotné faktické užívanie nehnuteľností nepotvrdzuje existenciu
dohody spoluvlastníkov o užívaní spoločnej nehnuteľnosti. I keď dohoda spoluvlastníkov o užívaní
spoločnej veci nevyžaduje písomnú formu, táto môže byť uzavretá aj ústne, alebo aj konkludentne,

teda mlčky, avšak ako vyplýva i z R 54/1973, na ktorý poukazovala žalobkyňa i súd prvej inštancie,
treba vždy starostlivo zvážiť, či už v samom dlhodobom užívaní veci určitým spôsobom treba a možno
vidieť takúto dohodu. Bude tomu tak len vtedy, ak je takéto užívanie veci podľa všetkých okolností
zjavne výrazom vôle vzájomnou dohodou upraviť užívanie veci a nie len dlhodobým faktickým stavom,
ktorý poprípade porušuje práva niektorého spoluvlastníka. V prejednávanej veci pritom žalovaná 3/ vo

svojej výpovedi uviedla, že ,, my sme nikdy neboli dohodnutí ako budeme izby užívať“, žalovaný 2/ sa
v tomto smere nevyjadril nijako a žalobkyňa existenciu akejkoľvek dohody popiera a tvrdí, že žalovaní
2/ až 3/ si robili čo chceli a ona sa iba prispôsobovala, lebo inak bola vystavená domácemu násiliu,
čo rozhodne nie je prejav slobodnej vôle. Vzhľadom na vyššie uvedené teda podľa odvolacieho súdu
nie je možné urobiť záver, že len dlhodobé trinásťročné faktické užívanie nehnuteľností založilo takúto
dohodu o užívaní spoločnej veci jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými spoluvlastníkmi a

taktiež vo vzťahu k tretím osobám, teda žalovaným 2/ a 3/. Ďalej bolo dokazovaním vykonaným pred
súdom prvej inštancie a zopakovanom pred odvolacím súdom preukázané, že v roku 2004 sa žalobkyňa
odsťahovala zo spoločnej domácnosti, čo taktiež nebolo sporné, pričom dôvodom jej odsťahovania boli
nezhody so žalovanými 2/ a 3/, pričom v tom čase už mala žalobkyňa kúpený byt v Prievidzi, ktorý
však neužívala, a do roku 2004 bývala spolu so žalovanými. Ak by aj odvolací súd pripustil, že tento

faktický stav založil dohodu o užívaní spoločnej veci jednak vo vnútornom vzťahu medzi podielovými
spoluvlastníkmi a taktiež vo vzťahu k tretím osobám, teda žalovaným 2/ a 3/, na rozdiel od súdu
prvej inštancie však dospel k záveru, že v roku 2004 - 2005, kedy žalovaní na dome súp.č. XXX/X
vymenili zámky na vchodových dverách (celé dvere, výpoveď žalovaného 1/ v bode 26 rozsudku ako
aj žalovaných 2/ a 3/ vo veci 9C/154/2011), a to bez vzájomnej dohody so žalobkyňou, vlastniacou

rovnaký podiel ako v čase ich výmeny vlastnil žalovaný 1/, došlo by k jej zrušeniu (nevydanie kľúčov,
je porušenie užívacej dohody 2Cz 54/79). Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie nepovažoval
za opodstatnené tvrdenie žalovaných, že žalobkyňa sa má možnosť dostať do nehnuteľnosti cez garáž,
nakoľko nebolo preukázané, že žalobkyňa kľúče od garáže má (ona to popiera), a rovnako podľa
odvolacieho súdu spoluvlastník má právo dostať sa do nehnuteľnosti, ktorej je spoluvlastníkom cez

vchodové dvere, tak ako ostatní spoluvlastníci a nie aby sa dostával do nehnuteľnosti cez pivnice
či garáž. Čo sa týka námietky žalovaných, že žalobkyni nebránia užívať jej podiel, túto odvolací súd
rovnako nepovažoval za opodstatnenú, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, je bez významu dôvod,
pre ktorý spoločnú vec jeden zo spoluvlastníkov neužíva, avšak aj tak z vykonaného dokazovania
vyplýva, že žalobkyňa nemôže užívať spoluvlastnícky podiel pre veľmi zlé, vážne narušené vzájomné

vzťahy medzi stranami sporu (nekomunikujú medzi sebou, neustále sa osočujú, nevedia si prísť ani
len na meno...), nakoľko je evidentné, že by medzi nimi dochádzalo k neustálym konfliktom. Teda ak
odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie a predchádzajúceho senátu odvolacieho súdu dospel k
záveru, že v prejednávanej veci z vykonaného dokazovania nebolo preukázané uzatvorenie dohody o
užívaní spoločnej veci, príp., že v roku 2004 - 2005, kedy boli vymenené zámky bez súhlasu žalobkyne

a kľúče jej neboli vydané, došlo k zrušeniu dohody o užívaní veci, bolo potrebné sa vysporiadať s
otázkou, na základe čoho žalovaní užívajú nehnuteľnosti a či užívajú nehnuteľnosti nad rozsah svojich
spoluvlastníckych podielov. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie a zopakovanom
pred odvolacím súdom ako bolo už vyššie uvedené, bolo preukázané, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli
podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici

od roku 1991 do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015
k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1-ica a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1-ine na
základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli pôvodne žalobkyni a žalovanému 1/
darované žalovanými 2/ a 3/ zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/, ako darcovia si
k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby

s príslušenstvom. Žalobkyňa je teda zapísaná za vlastníka v 1 nehnuteľností v LV č. XXX v k.ú. F. C. a
to domu a pozemkov. Občiansky zákonník nepozná delené spoluvlastníctvo, teda žalobkyňa má právny
nárok na vydanie náhrady za užívanie svojho ideálneho podielu 1, čo znamená, že žalobkyňa má ideálny
podiel1vkaždejjednejizbeanapozemkochatomupatrízodpovedajúcavýmera,pokiaľnedošloprávne
relevantnýmazákonompredpísanýmspôsobomkzrušeniuavyporiadaniupodielovéhospoluvlastníctva

reálnou deľbou. V prejednávanej veci bolo pritom preukázané, že k reálnemu rozdeleniu nehnuteľností
nedošlo.Ďalejbolovýsluchomžalovanej3/predsúdomprvejinštanciedňa23.10.2019(malasavyjadriť,
k nejasnostiam vzniknutých v záveroch v uznesení KS TN, že na pojednávaní 15.11.2017 uviedla, že
využívajú celú nehnuteľnosť tak ako sa dohodli, a okrem toho i to, že tam žalobkyňa nemá čo robiť avšetko zariadenie je ich), preukázané, že dom má dve nadzemné podlažia, pričom v suteréne domu
sa nachádza kotolňa, ktorá vykuruje celý dom, garáž, práčovňa, schodisko, pod schodiskom je špajza,
ktoré využívajú všetci. Ďalšie podlažie - vstup do neho z vonku aj z pivnice, využíva sa kuchyňa,

špajza, predsieň, WC a veľká obývačka, ktorú využívajú všetci len vtedy, keď príde syn žalovaného
2/ s priateľkou. Na druhom podlaží sú 4 spálne, kúpeľňa spojená s WC, jednu miestnosť využívajú
všetci ako obývačku, jednu spálňu majú žalovaní 2/ a 3/, boli dve detské izby, jednu užíva žalovaný
1/ a do roku 2004 užívala druhú žalobkyňa. Keď žalovaný 1/ začal študovať, žalobkynina izba nebola
využitá, bola tam prípojka na internet a kábel na TV, tak žalovaný 1/ sa nasťahoval do izby a využíva

ju doteraz. Rovnako z výpovede žalovanej vyplynulo, že žalobkynina izba bola väčšia o 2m2, bola
prázdna a slnečná, v jej izbe sa nachádzal starý nábytok, ktorý vyhodili a žalovaný 1/ si tam kúpil
nový. Teda odvolací súd mal výpoveďou žalovanej 3/ (strany sporu túto nenamietali, teda jej tvrdenia
považoval odvolací súd za nesporné), ako aj z výpovedí strán sporu vo veci 12C/18/2015 (zo zápisnice
z pojednávaní ako aj z rozsudku Okresného súdu Prievidza č.k. 12C/18/2015- 270 zo dňa 15.10.2015,
ktoré boli v prejednávanej veci vykonané ako listinný dôkaz), za preukázané, že žalovaní užívajú celú

nehnuteľnosť a pozemky (tieto obrábajú a berú z nich úžitky), teda užívajú aj spoluvlastnícky podiel
žalobkyne, nakoľko v celej nehnuteľnosti a na pozemkoch sa nachádzajú len ich veci, celú užívajú
len žalovaní 1/ až 3/, pričom žalobkyňa tam nemá žiadne veci ako sama potvrdila aj žalovaná 3/.
Rovnako bolo preukázané, že žalovaný 1/ po prevode svojho spoluvlastníckeho podielu na žalovaných
2/ a 3/ užíva spoluvlastnícky podiel žalobkyne bez právneho dôvodu, nakoľko na základe darovacej

zmluvy zo dňa 7.10.2015 uzatvorenej medzi ním a žalovanými 2/ a 3/ mu z bodu II. ods. 2 vyplýva
len osobné právo užívať spoluvlastnícky podiel žalovaných 2/ a 3/. Vzhľadom na vyššie uvedené
odvolací súd (keďže dospel na základe vykonaného a zopakovaného dokazovania k záveru, že dohoda
o užívaní spoločnej nehnuteľnosti neexistovala, že žalovaný užíval nehnuteľnosti nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu, a že od 16.11.2015 užíva podiel žalobkyne bez právneho dôvodu) čo sa týka

žalovaného 1/ dospel k záveru, že na strane žalovaného 1/ vzniká bezdôvodné obohatenie, a to do
16.11.2015 z dôvodu, že užíval nehnuteľnosti nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu, keď užíval
aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne, preto je povinný zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu za užívanie
tohto spoluvlastníckeho podielu. Taktiež po 16.11.2015 v právnom stave, keď už nie je podielovým
spoluvlastníkom, naďalej užíva jej spoluvlastnícky podiel, preto vzniká i naďalej u neho bezdôvodné

obohatenie, pretože užíva spoluvlastnícky podiel žalobkyne bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Čo sa
týka žalovaných 2/ a 3/ dospel odvolací súd k záveru, že títo po 16.11.2015 nemajú žiaden titul na
užívanie podielu 1 vo vlastníctve žalobkyne, ale majú iba právo užívať svoj podiel -každý 1. Ako už bolo
vyššie uvedené, žalovaní 2/ a 3/ do žiadnej dohody o bezplatnom užívaní so žalobkyňou a žalovaným
1/ v žalovanom období nemohli vstúpiť, lebo nijaká neexistovala. Tvrdenie, že žalobkyňa je povinná

poskytnúť žalovaným 2/ a 3/ potom, ako sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností na LV č. XXX
v roku 2015 v podiele každý 1 zo svojho podielu ešte nad jeho rámec bezplatné užívanie ďalšej časti z
jej patriaceho podielu (podľa bodu 5 darovacej zmluvy zo dňa 04.11.1991) je podľa názoru odvolacieho
súdu nesprávne. Pokiaľ sa právo osobného užívania z titulu osobného záväzku zmení na právo užívať
z titulu podielového spoluvlastníctva, môže podľa názoru odvolacieho súdu spoluvlastník užívať iba to

čo mu patrí podľa veľkosti jeho podielu a nič nad jeho rámec, nakoľko by bolo v rozpore s podstatou
podielového spoluvlastníctva, aby mal podielový spoluvlastník právo okrem svojho podielu užívať ešte
nadjehorámecspoluvlastníckypodieldruhéhospoluvlastníkabezodplatne.Tedaodvolacísúdjenázoru,
že spoluvlastnícke právo je nadradené osobnému právu. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na
rozhodnutie NS ČR 26Cdo/1464/2005, pričom odvolací súd je názoru, že toto rozhodnutie možno

analogicky použiť i na tento prípad. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd, čo sa týka žalovaných
2/ a 3/ dospel k záveru, že na strane žalovaných 2/ a 3/ vzniká bezdôvodné obohatenie, a to od
16.11.2015zdôvodu,žeužívajúnehnuteľnostinadrozsahsvojhospoluvlastníckehopodielu,keďužívajú
aj spoluvlastnícky podiel žalobkyne, preto sú povinní zaplatiť žalobkyni peňažnú náhradu za užívanie
tohto spoluvlastníckeho podielu. Keďže žalovaní 1/ až 3/ od 16.11.2015 do 31.10.2019 (obdobie, ktoré

žalovala žalobkyňa) užívali spoluvlastnícky podiel žalobkyne, a to žalovaní 1/ a 2/ nad rozsah svojho
spoluvlastníckeho podielu a žalovaný 1/ bez právneho dôvodu, sú povinní od 16.11.2015 do 31.10.2019
zaplatiť nárok žalobkyne spoločne a nerozdielne. Výšku bezdôvodného obohatenia, peňažnej náhrady
za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu žalobkyňa preukazovala znaleckými posudkami č. 39/2015, č.
44/2017, č. 47/2019, čo sa týka výšky nájmu pozemkov v mieste obvyklú za podiel 1 a výšku podielu 1

na nehnuteľnosti prepočtom na základe internetovej ponuky, pričom žalovaní túto výšku ani jej výpočet
nenamietali, preto ju odvolací súd považoval za nespornú a priznal žalobkyni bezdôvodné obohatenie,
peňažnú náhradu za užívanie jej spoluvlastníckeho podielu vo výške a za obdobie tak ako žiadala.
Žalobkyňa vyzývala žalovaného 1/ výzvou, ktorá je súčasťou spisu 12C/18/2015, na platenie mesačnejnáhrady 260,- eur vždy do 15.dňa v mesiaci od 1.3.2015 do budúcna, pričom žalovaný 1/ túto výzvu
prevzal a žalovaní 2/ a 3/ boli s ňou oboznámení, preto žalovaný 1/ a (po 16. 11. 2015) aj žalovaní
2/ a 3/ sú povinní v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády

č. 87/1995 Z. z. platiť žalobkyni aj úroky z omeškania vždy od 16. dňa v mesiaci tak, ako vyplýva z
výrokovej časti tohto rozsudku. Čo sa týka nárokov žalobkyne na zaplatenie sumy 188,93 eur je žalovaný
1/ povinní v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. platiť žalobkyni úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby, t.j. odo
dňa 10.08.2017, a žalovaní 1/, 2/, 3/ sú povinní platiť žalobkyni úroky z omeškania zo sumy 539,05 eur

odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa
10.08.2017, zo sumy 473,86 eur odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo
žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa 12.02.2019, zo sumy 1.311,99 eur odo dňa nasledujúceho po doručení
rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa 07.05.2019 a zo sumy 2.233,68
odo dňa nasledujúceho po doručení rozšírenej žaloby poslednému zo žalovaných 1/ až 3/, t.j. odo dňa
24.10.2019 tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto rozsudku.

26. Čo sa týka námietky žalovaných, že žalobkyni nie je možné priznať uplatnené nároky, nakoľko
konanie žalobkyne je v rozpore s dobrými mravmi, túto odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú,
nakoľko ako už bolo vyššie uvedené, žalobkyňa je zapísaná za vlastníka v 1 nehnuteľností v LV č. XXX
v k.ú. F. Lehôtka a to domu a pozemkov, pričom svoj spoluvlastnícky podiel neužíva pre veľmi zlé, vážne

narušené vzájomné vzťahy medzi stranami sporu (nekomunikujú medzi sebou, neustále sa osočujú,
nevedia si prísť ani len na meno...), pričom doposiaľ k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva
nedošlo, teda nemá iné právo ako domáhať sa peňažnej náhrady za užívanie jej spoluvlastníckeho
podielu, resp. bezdôvodného obohatenia.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

28. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa §
396 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V prejednávanej veci bola žalobkyňa v konaní

plne úspešná, preto odvolací súd priznal žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovaným 1/,
2/, 3/ v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).