Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, February 28, 2019

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17Co/41/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3816201001
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2019:3816201001.4

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobkyne T.. L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX/X, U., proti
žalovanému: 1/ U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, U., 2/ F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, U., 3/ I..
A. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, U., o zaplatenie 4.160 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. decembra 2017, č.k. 10C/16/2016-160, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa ako podielová
spoluvlastníčka uplatnila proti ďalšiemu spoluvlastníkovi (spoluvlastníkom) právo na zaplatenie odplaty
za užívanie spoločného rodinného domu s pozemkami nad rámec ich spoluvlastníckych podielov.
Voči žalovanému 1/ uplatnila žalobkyňa náhradu za užívanie veci aj za obdobie po zániku jeho
spoluvlastníctva. Vec právne posúdil podľa § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (OZ), § 139 ods.

1 a 2 OZ, § 451 ods. 1 a 2 OZ, a podľa § 3 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa
a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C.,
každý v jednej polovici od roku XXXX do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými
spoluvlastníkmi od 16.11.2015 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1 a žalovaný
2/ a 3/ každý v 1 -ine na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli žalobkyni a
žalovanému 1/ darované zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/ ako darcovia si k

predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby
s príslušenstvom. Z výpovedí strán sporu a z rozsudku OS PD 12C 18/2015 mal súd prvej inštancie
zistené, že predmetné nehnuteľnosti do roku 2004 užívali strany sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný
1/ užívali samostatne každý jednu izbu a strany sporu spoločné časti domu a pozemky. V roku 2004 sa
žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, pričom žalovaní po odsťahovaní sa žalobkyne z domu
i naďalej užívali nehnuteľnosti v tom rozsahu ako predtým (žalovaný 1/ jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve

izby a všetci spoločne ostatné časti domu a pozemky) a sami začali uhrádzať všetky náklady súvisiace
s nehnuteľnosťami, vrátane dane z nehnuteľností. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa od roku
2004 pre zlé vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/ nehnuteľnosti neužíva, pričom sa
užívania nehnuteľností sama zriekla a nehnuteľnosti ani užívať nechce.

2. Podľa súdu prvej inštancie tak žalovaní užívajú nehnuteľnosti v tom istom rozsahu ako v čase keď

nehnuteľnostiužívalaajžalobkyňa.Žalobkyňa sasamarozhodla,prezlévzťahymedziňouažalovanými
nehnuteľnosti neužívať. V poslednom období (asi 7 rokov spätne) sa zmenilo len to, že žalovaný 1/
užíva izbu žalobkyne. Z piatich izieb, nachádzajúcich sa v dome, žalovaný 1/ užíva len jednu a spoločné
časti domu spolu so žalovanými 2/ a 3/. Pri rôznych rodinných príležitostiach sa zdržiava aj v najväčšej
izbe domu, t.j. v obývačke na I. nadzemnom podlaží a teda okrem výlučného užívania jednej izby,
užíva v miere potrebnej z dôvodu účelného využitia nehnuteľností aj ďalšie časti domu v tom rozsahu, v

akom by tieto časti domu užívala aj žalobkyňa, v prípade, že by z domu neodišla. Užívanie spoločných
nehnuteľností na podnikanie žalovaným 1/ súd prvej inštancie preukázané nemal, pretože žalovaný1/ vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v areáli spoločnosti P. U., a.s. Záverom súd prvej inštancie
uviedol, že pokiaľ žalobkyňa neprejavila ani základnú snahu užívať dom, žiadať kľúče, hoci cez
garáž sa do domu môže stále dostať, nemôže tento postoj použiť na zdôvodnenie finančného nároku

uplatneného v konaní. Podľa súdu prvej inštancie by išlo o zjavné zneužitie práva. Neužívanie veci
v rozsahu spoluvlastníckeho podielu musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad
rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a žalobkyňa nepreukázala taký objektívny dôvod, ktorým by
potvrdila, že nemôže užívať časť predmetných nehnuteľností. Žalobkyňa z domu odišla z vlastnej vôle
a nepreukázala, že by jej vo výkone jej práv spoluvlastníka bránil niektorý zo žalovaných. O náhrade

trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 CSP tak, že úspešným žalovaným nárok na náhradu trov
konania nepriznal z dôvodu, že im v konaní žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté
rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť alebo rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Namietala,
že nárok za užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu patrí aj v prípade, ak spoluvlastník

vec neužíva dobrovoľne. Citovala rozhodnutia s týmto záverom a uviedla, že súd prvej inštancie sa
uvedeným pravidlom neriadil. Bez vplyvu na uplatnený nárok je skutočnosť, že žalobkyňa nepýtala kľúče
od nehnuteľnosti. Po výmene zámku to nebolo jej povinnosťou. Naopak, žalovaní mali povinnosť po
výmene zámku jej kľúč bez ďalšieho odovzdať. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie poskytol právnu
ochranu žalovaným, ktorí porušujú vlastnícke právo žalobkyne a naopak jej, ktorej práva sú porušované,

právnu ochranu odoprel. Záver o možnosti prístupu do nehnuteľnosti považovala žalobkyňa za
nesprávny. Rovnako ako záver, že žalovaní užívajú (užívali) dom len v rozsahu svojho podielu, pretože
celý dom je zariadený vecami žalovaných, ako to vyplýva aj z dokazovania v predchádzajúcej veci 12C
18/2015 a dôkazov predložených žalobkyňou. Pritom aj uskladnenie veci je užívaním nehnuteľnosti,
ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutí citovaných v odvolaní. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom, že jej

nič nebráni užívať spoločnú nehnuteľnosť, pretože sám súd prvej inštancie zistil mimoriadne konfliktné
vzťahy medzi stranami sporu, čo sú nebezpečné stresové faktory poškodzujúce zdravie, a teda
dostatočný dôvod nemožnosti riadneho užívania. Za nesprávny považovala žalobkyňa aj záver, že
žalovaný v 1. rade v dome nepodniká, keďže zo živnostenského listu a z príslušnej právnej úpravy
vyplýva opak. Veci, ktoré sú zo zákona nevyhnutné pre podnikanie (administratívu) ako aj automobil

slúžiaci mu na podnikanie má žalovaný 1/ práve v predmetnej nehnuteľnosti, v ktorej mu od 11/2015
nepatrí žiaden podiel a od žalobkyne súhlas na takúto činnosť v dome nemá. Závery napadnutého
rozhodnutia o tom, že sústruh nachádzajúci sa v dome je pre podnikanie nevyhovujúci, nezodpovedajú
vykonanému dokazovaniu.

4. Ako ďalší dôvod odvolania uplatnila žalobkyňa aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ,
pretože pre odopretie právnej ochrany pre rozpor s dobrými mravmi neboli splnené podmienky. V tomto
smere poukázala na to, že sa jedná o krajné riešenie, a že tejto situácii mala záujem predísť zrušením
a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, ktorý návrh jej však v minulosti súd zamietol. Uplatnenie
žalovaného nároku je tak jedinou možnosťou žalobkyne, ako sa domôcť ochrany svojho vlastníckeho

práva. Podľa žalobkyne bolo potrebné zohľadniť aj dôvody, pre ktoré bola nútená opustiť spoločnú
nehnuteľnosť, a to záchrana vlastného života a zdravie.
5. Žalobkyňa namietala aj porušenie procesných ustanovení, a to konkrétne vykonanie dôkazov,
ktoré neboli navrhnuté a neposkytnutie vyjadrenia súdu k nesporným, sporným a ďalej dokazovaným
skutočnostiam, ako aj k právnemu posúdeniu veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Žalobkyňa namietala

aj nedostatok korekcie nevhodného správania žalobcov na pojednávaní ako aj nepresnosti v pojmoch
použitých v písomnom vyhotovení rozsudku. Súd prvej inštancie tiež nesprávne pristupoval k
nerozporovaným tvrdeniam žalobkyne a k týmto prijímal odlišné závery vychádzajúc z výpovedí
žalovaných. Nesprávne prihliadal aj na závery konania 9C/154/2011, pretože nebolo právoplatne
skončené. Nedostatočne odôvodnil svoj radikálny odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.

6. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 378 a nasl. CSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné

v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.8. Žalobkyňa uplatňuje nárok na peňažnú náhradu za nadužívanie nehnuteľnosti v podielovom
spoluvlastníctve, ku ktorému malo dôjsť zo strany ďalšieho spoluvlastníka - žalovaného 1/ a po prevode
jeho spoluvlastníckeho podielu na žalovaných 2/ a 3/ od 16.11.2015 aj z ich strany. Súčasne za obdobie

od 16.11.2015 žiada od žalovaného 1/, ktorý prestal byť uvedeným dátumom spoluvlastníkom, náhradu
za jeho užívanie nehnuteľností, pretože na takéto užívanie nemá právny titul.

9. Podľa § 137 ods. 1 a 2 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach
a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je právnym predpisom

ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

10. Podľa § 139 ods. 1 a 2 OZ, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a
povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú
spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo
dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

11. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania okrem iného zistil, že nehnuteľnosti boli žalobkyni a
žalovanému v 1. rade darované zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného v 1. rade ako
darcovia (žalovaní 2/ a 3/) si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania
v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Predmetné nehnuteľnosti do roku 2004 užívali strany

sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu a strany sporu spoločné
časti domu a pozemky. V roku 2004 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti.

12. Ohľadom nárokov za užívanie spoločnej veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho
podielu je veľmi inštruktívnym rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 4018/2017 zo dňa 5.6.2018 ako aj tam

uvedená prejudikatúra vzťahujúca sa k prakticky rovnakému právnemu predpisu, ako je aplikovaný v
tomto konaní a citovaný vyššie. Pre toto konanie považuje odvolací súd za najvýznamnejšie závery, že
z hľadiska povinnosti nadužívajúceho spoluvlastníka vydať to, o čo sa nadužívaním obohatil, nie je bez
ďalšieho rozhodujúce, či druhý spoluvlastník neužíval spoločnú vec dobrovoľne alebo mu v tom bolo v
nejakej miere bránené (uzn. NS ČR zo dňa 20. 1. 2010, sp. zn. 28 Cdo 1596/2009, zo dňa 8. 8. 2016,

sp. zn. 28 Cdo 1950/2016, prípadne NS ČR zo dňa 8. 9. 2009, sp. zn. 28 Cdo 821/2009, zo dňa 14.
10. 2009, sp. zn. 28 Cdo 338/2009, zo dňa 1. 8. 2017, sp. zn. 28 Cdo 4287/2016, a zo dňa 13. 9. 2017,
sp. zn. 28 Cdo 4445/2016). Vzhľadom na uvedené je pre posúdenie nároku žalobkyne bez významu
dôvod, pre ktorý spoločnú vec žalobkyňa neužíva ako aj jej vôľa vec užívať, či nie. V tomto smere je
odvolanie žalobkyne dôvodné.

13. Z hľadiska žalovaného nároku je však významné, že o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451
a nasl. OZ sa na strane nadužívajúceho spoluvlastníka jedná len v prípade, ak spoločnú vec užíva
nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez toho, aby o takomto užívaní existovalo rozhodnutie
väčšiny spoluvlastníkov, dohoda spoluvlastníkov, alebo rozhodnutie súdu v zmysle § 139 ods. 1 a

2 OZ (rozsudok NS ČR zo dňa 10. 10. 2012, sp. zn. 31 Cdo 503/2011). Pokiaľ existuje dohoda
spoluvlastníkov, rozhodnutie väčšiny alebo rozhodnutie súdu v zmysle § 139 ods. 1 a 2 OZ a
spoluvlastníkoviužívajúcemuspoločnúvecnazákladetohonadrámecsvojhospoluvlastníckehopodielu
vzniká povinnosť poskytnúť inému spoluvlastníkovi náhradu za takéto oprávnené nadužívanie, nejedná
sa o bezdôvodné obohatenie, ale o nárok vyplývajúci práve z niektorého z uvedených titulov (dohoda

spoluvlastníkov,rozhodnutieväčšinyaleborozhodnutiesúduvzmysle§139ods.1a2OZ).Samozrejme
len v prípade, ak právny titul umožňujúci nadužívanie neupravuje nadužívanie ako bezodplatné.

14. Súd prvej inštancie v posudzovanom prípade úplne nevyhodnotil nesporné skutkové tvrdenia
strán sporu, že od roku 1991 do roku 2004 užívali strany sporu predmetné nehnuteľnosti tak, že

žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve izby a spoločne
strany sporu užívali spoločné časti domu, pozemky a príležitostne piatu izbu. Súčasne obaja rodičia
žalovaného 1/ ako darcovia zo zmluvy z roku 1991 (žalovaní 2/ a 3/) mali na základe tejto darovacej
zmluvy právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Tento dlhodobý
užívací konsenzus, majúci vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ oporu aj v písomnej dohode o ich užívaní

domu obsiahnutej v darovacej zmluve, nemožno vo vzťahu spoluvlastníkov (žalobkyňa - žalovaný 1/)
vyhodnotiť inak ako dohodu o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 OZ) uzavretú medzi
spoluvlastníkmi. Žalobkyňa a žalovaný ako spoluvlastníci ňou upravili spôsob užívania nehnuteľnosti
medzi sebou a súčasne spoločne vymedzili rozsah ich spoločného záväzku voči žalovaným 2/ a3/, limitovaného iba čo do minimálneho rozsahu jednou izbou. Akýkoľvek väčší rozsah užívania
spoluvlastníci žalovaným 2/ a 3/ poskytnúť mohli a aj svojou dohodou poskytli. Súčasne je zrejmé, že
uvedený spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom žalobkyne zo spoločných nehnuteľností nebol

spojený so žiadnou odplatou.

15. K zmene alebo k zániku tejto dohody mohlo dôjsť len právom predpokladaným spôsobom .
Typicky teda dohodou, alebo niektorým zákonom upraveným spôsobom zmeny, či zániku záväzku.
Nová dohoda o hospodárení so spoločnou vecou ani zákonný dôvod zmeny, či zániku existujúcej

dohody nevyplýva zo zisteného skutkového stavu a nie je ani tvrdený stranami sporu. Opustenie
spoločných nehnuteľností žalobkyňou v roku 2004, ani jej jednostranné úkony neboli spôsobilým
dôvodom zmeny, či zániku dovtedy existujúcej dohody. Nepredstavovali totiž rozhodnutie nadpolovičnej
väčšiny spoluvlastníkov potrebné pre rozhodovanie o hospodárení so spoločnou vecou. Pokiaľ by tak aj
po odchode žalobkyne zo spoločných nehnuteľností užívali žalovaní nehnuteľnosti ako dovtedy, konali
by naďalej v rámci existujúcej dohody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou v spojení s

dohodou o doživotnom užívaní pre žalovaných 2/ a 3, ktorá s takýmto ich užívaním žiadnu formu odplaty
nespájala. Na základe uvedenej dohody o hospodárení so spoločnou vecou, podľa ktorej sa vec užívala
najmenej od roku 1991 do roku 2004, neboli žalovaní oprávnení užívať len izbu, ktorá bola na základe
dohody určená ako izba žalobkyne. Zvyšok nehnuteľností boli oprávnení užívať. Iba v prípade, že by po
odchode žalobkyne začali užívať aj izbu žalobkyne, prekročili by naďalej existujúcu bezodplatnú dohodu

o hospodárení so spoločnou vecou a dohodu o doživotnom užívaní, ich konanie by nebolo uvedenou
dohodou kryté a na ich strane by vzniklo bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho
práva k izbe žalobkyne (cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome).

16. Na uvedenom nemení nič ani zmena v osobe spoluvlastníkov, ku ktorej došlo v dôsledku prevodu

spoluvlastníckehopodielužalovaného1/nažalovaných2/a3/.Zmenavosobespoluvlastníkatotižnemá
vplyv na existenciu dovtedajšej dohody o hospodárení so spoločnou vecou a nový spoluvlastník vstupuje
do práv a povinností svojho právneho predchodcu aj ohľadom dohody o hospodárení so spoločnou
vecou. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR zo dňa 31. 3. 2011, sp. zn. 22 Cdo 4455/2008 ako
aj z neskoršieho rozsudku tohto súdu zo dňa 10.10.2017 vo veci 22 Cdo 4201/2017, podľa ktorého:

„Za stavu, kdy původní dohoda o užívání společné věci nebyla změněna dohodou novou ani nahrazena
rozhodnutím většiny spoluvlastníků počítanou podle velikosti jejich podílů, je právní nástupce původního
spoluvlastníka povinen stávající dohodu o užívání společné věci respektovat a nemůže se s úspěchem
domáhatsoudníhorozhodnutíojinémzpůsobujejíhoužíváníjednotlivýmispoluvlastníky.Změnavosobě
jednoho ze spoluvlastníků totiž sama o sobě bez dalšího není podstatnou změnou poměrů, která by

měla vliv na vázanost smluvních projevů spoluvlastníků o užívání společné věc“.

17. Zároveň je z hľadiska právneho posúdenia veci významné, že zo strany žalobkyne naďalej, teda aj
po prevode podielu žalovaného 1/ na žalovaných 2/ a 3/, trvajú aj povinnosti z dohody o doživotnom
užívaní nehnuteľností žalovanými 2/ a 3, ktorá dohoda bola obsiahnutá v darovacej zmluve z roku 1991.

Žalobkyňa a žalovaný 1/ boli totiž k záväzku voči žalovaným 2/ a 3/ zaviazaní spoločne a nerozdielne
(§ 139 ods. 1 OZ) a keďže žalovaní 2/ a 3/ nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu od žalovaného 1/
vstúpililendojehopovinnostízuvedenejdohodyodoživotnomužívaní,zanikolzáväzoksplynutím(§584
OZ) len vo vzťahu k žalovanému 1/. Záväzok žalobkyne z dohody o doživotnom užívaní nehnuteľností
žalovanými 2/ a 3 voči nim naďalej trvá, i keď sú žalovaní 2/ a 3/ súčasne podielovými spoluvlastníkmi

nehnuteľností.

18. Čo sa týka odvolateľkou namietaného právneho posúdenia podľa § 3 ods. 1 OZ o výkone práva v
rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd považuje takéto právne posúdenie za predčasné. Na rozdiel
od konania OS PD sp. zn. 12C 18/2015 v spojení s konaní KS v TN 6Co 187/2016, ktoré bolo

vedené o obdobnom nároku žalobkyne za predchádzajúce obdobie, a v ktorom zamietavé rozhodnutie
bolo založené na aplikácii § 3 ods. 1 OZ, je v tomto konaní zohľadnená okolnosť trvajúcej dohody
spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou (viď ods. 14, 15 a 16 odôvodnenia). Vzhľadom
na tento rozdiel nemožno veci posudzovať ako totožné. Prípadné užívanie nehnuteľností žalovanými
nad rámec dohody o hospodárení so spoločnou vecou, teda užívanie izby žalobkyne, nemusí byť

spojené s tak vysokým rozsahom náhrady, ktorého dôsledkom by bolo faktické znemožnenie užívania
nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/. Bez znalosti skutočného rozsahu náhrady, ktorá by žalobkyni prípadne
patrila nemožno uzavrieť, že právo, ktorého sa domáha je vykonávané v rozpore s dobrými mravmi
spočívajúcom v tom, že žalovaným 2/ a 3/ znemožňuje dožitie v spoločných nehnuteľnostiach. Jeskutočne potrebné vnímať, že po zamietnutí návrhu žalobkyne na zrušenie a vyporiadanie podielového
spoluvlastníctva má žalobkyňa obmedzené možnosti naplnenia svojho vlastníckeho práva.

19. Vzhľadom na uvedené tak voči spoluvlastníkom nehnuteľností prichádza do úvahy nárok žalobkyne
na náhradu za užívanie izby, ktorá bola určená ako jej izba na základe vyššie uvedenej existujúcej
dohody o hospodárení so spoločnou vecou v spojení s dohodou o doživotnom užívaní nehnuteľností
žalovanými 2/ a 3. Ako bolo uvedené rozsah tohto nároku zodpovedá cene nájmu danej jednej izby
v dome užívanom inak spoločne s jeho vlastníkmi. Preukázanie takéhoto rozsahu bude v ďalšom

konaní povinnosťou žalobkyne. Predtým však bude v ďalšom konaní potrebné nanovo skutkovo
posúdiť, či bola izba žalobkyne v rozhodnom období ostatnými spoluvlastníkmi skutočne užívaná, čo je
základným predpokladom danosti akýchkoľvek nárokov žalobkyne voči spoluvlastníkom. V napadnutom
rozhodnutíprijalsúdprvejinštanciezáver,žeajpoodchodežalobkynezospoločnejnehnuteľnostiužívali
ostatní spoluvlastníci nehnuteľnosť ako dovtedy. Logicky teda neužívali izbu žalobkyne. Z napadnutého
rozhodnutia však nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal pri prijatí tohto záveru s protichodnou

výpoveďou žalovanej 3/ na pojednávaní dňa 15.11.2017, v ktorej uviedla, že využívajú celú nehnuteľnosť
a tak sa aj dohodli, a uviedla i to, že tam (žalobkyňa ) nemá čo robiť a všetko zariadenie je ich. Záver, že
nehnuteľnosťjeajpoodchodežalobkyneužívanáakodovtedyjetiežvovzájomnomrozporesozáverom,
že cca 7 rokov spätne užíva žalovaný 1/ izbu žalobkyne. Tieto nedostatky pri skutkových zisteniach bude
potrebné v novom konaní a rozhodnutí odstrániť.

20. Osobitne, mimo uvedené závery a postupy, je potrebné posudzovať nárok uplatnený voči
žalovanému 1/ za obdobie, kedy už nebol spoluvlastníkom nehnuteľností. Tento nárok nemožno
posudzovať podľa právnej úpravy podielového spoluvlastníctva. Odkedy žalovaný 1/ nie je
spoluvlastníkom nehnuteľností, je potrebné jeho užívanie nehnuteľností posudzovať výlučne ako

užívanie treťou osobou. Pokiaľ by k takémuto užívaniu nemal právny titul, bezdôvodné obohatenie na
jeho strane prichádza do úvahy. Bude povinnosťou žalovaného 1/ takýto právny titul po zániku jeho
spoluvlastníctva tvrdiť a navrhnúť dôkazy na jeho preukázanie. V prípade, že si uvedenú povinnosť
žalovaný 1/ nesplní a oprávnenie užívať nehnuteľnosť nebude tvrdiť a prípadne nepreukáže, bude
následne povinnosťou žalobkyne preukázať výšku náhrady zodpovedajúcej rozsahu prípadného

neoprávneného užívania nehnuteľností žalovaným 1/ za obdobie, odkedy prestal byť spoluvlastníkom
nehnuteľností.

21. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd
osobitne nezaoberal danosťou procesných pochybení vytýkaných v odvolaní.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).