Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 23, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8116216547
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8116216547.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Viery Kandrikovej v právnej veci žalobcu: R COLLECTORS, s.r.o., so
sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, IČO: 50 094 297, právne zastúpeného: Advokátskou
kanceláriou RELEVANS s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, IČO: 47 232
471, proti žalovanej: U. T., nar. XX.X.XXXX, bytom M. X, XXX XX P., o zaplatenie 6.328,21 eura s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 9Csp/46/2016-35 zo
dňa 20.10.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Súd pripúšťa zmenu účastníka tak, že na strane oprávneného vystúpi z konania spoločnosť Poštová

banka, a.s., so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, a na jej miesto do
konaniavstúpispoločnosťRCOLLECTORS,s.r.o.,sosídlomDvořákovonábrežie8/A,81102Bratislava,
IČO: 50 094 297.

II. Potvrdzuje sa rozsudok.

III. Stranám sporu sa náhrada trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanej priznal právo na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % proti žalobcovi.
V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedol, že súd prvej inštancie bol presvedčený, že v prípade,
ktorý nastal a v ktorom žalobca či už úmyselne alebo konaním hrubo odporujúcim odbornej starostlivosti
zvýšil zadlženosť žalovanej a zároveň hazardoval so svojimi finančnými prostriedkami, je konaním hrubo
odporujúcim dobrým mravom (§ 3 ods.1 Občianskeho zákonníka), aby žalobcovi patrila odmena vo
forme úrokov a poplatkov. Ďalej poukázal na to, že dňa 29.02.2012 žalobca uzavrel ako veriteľ so
žalovaným ako dlžníkom Zmluvu o úvere, ktorú žalovaný riadne a včas nesplácal. Súd dospel k záveru,

že žalovaná je povinná z prejednávaného úverového vzťahu vrátiť iba istinu, pretože žalobca neskúmal
bonitu klienta podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z., čo je zároveň aj dôvodom nemožnosti predčasného
zosplatnenia úveru. Úver je bez úrokov a bez poplatkov aj z ďalšieho dôvodu, a to absencie náležitosti
podľa§9ods.2písm.j)zákonač.129/2010Z.z.ospotrebiteľskýchúveroch(ďalejlen„ZoSÚ“),konkrétne
neuvedenia náležitostí pre výpočet RPMN. Vzhľadom na to, že k platnému predčasnému zosplatneniu
úveru nedošlo a úver je bez úrokov a bez poplatkov, má žalobca právo na zaplatenie istiny a poistného
ku dňu rozhodnutia súdu. Tým, že žalobca súdu nezaslal rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky,

spôsobil, že jeho žalobe nebolo možné vyhovieť ani čiastočne.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP.2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej
inštancie o tom, že nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ZoSÚ. Napadnutý rozsudok považuje
za nepreskúmateľný. Má za to, že nie sú splnené podmienky podľa § 11 ods. 1 písm. a) ani b) ZoSÚ.

Ďalej dôvodil, že postačuje, aj keby boli predpoklady pre výpočet RPMN uvedené v dokumente, na ktorý
zmluva odkazuje ako na svoju obsahovú súčasť. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15
zo dňa 9.11.2016. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu a zároveň
žalobcovi priznal náhradu trov konania.

3. V poradí prvým rozsudkom Krajský súd v Prešove sp.zn. 13co/22/2017-82 z 27.03.2018 rozhodol
tak, že:
„I. Súd pripúšťa zmenu účastníka tak, že na strane oprávneného vystúpi z konania spoločnosť Poštová
banka, a.s. so sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 340 890, a na jej miesto do
konania vstúpi spoločnosť R COLLECTORS, s.r.o. so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava,

IČO: 50 094 297.
II. Potvrdzuje sa rozsudok.
III. Stranám sa náhrada odvolacieho konania nepriznáva.“

4. Na dovolanie žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. Cdo186/2018 zo dňa

26.8.2019 zrušil rozsudok v jeho potvrdzujúcej časti a v nadväzujúcom výroku o trovách konania a vec
muvrozsahuzrušeniavrátilnaďalšiekonanie,pričomvdôvodochdovolacísúdvytkolodvolaciemusúdu
odklon od ustálenej rozhodovacej praxe s poukazom na rozhodnutia dovolacieho súdu z 22.02.2018
sp.zn. 3Cdo/146/2017. Zároveň vytkol nepreskúmateľnosť rozhodnutia vo vzťahu k výdavkom žalovanej
a posúdením jej bonity (pozri bod 12 uznesenia).

5. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a uvedených skutočností Krajský súd v Prešove
(ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) rozhodol v rámci odvolacieho
konania tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

6. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

7. Pokiaľ ide o skúmanie bonity klienta, súd prvej inštancie listom zo dňa 13.9.2016 (č.l. 22 spisu) vyzval
žalobcu, okrem iného, aj na zaslanie všetkých dokladov, ktorými banka preverovala bonitu klienta. Na
túto výzvu žalobca reagoval podaním zo dňa 16.9.2016, v ktorom uviedol, že informácie o preverovaní

bonity klienta sa nachádzajú priamo v zmluve (údaje o zamestnávateľovi, trvaní pracovného pomeru,
čistom príjme a iných príjmoch klienta). Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k správnemu
záveru, že žalobca nepostupoval spôsobom podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, pričom splnenie tejto povinnosti
nepreukázal ani na výzvu súdu.
Z úverovej zmluvy vyplýva len to, že žalovaná je od 15.10.2001 zamestnaná v TESCO Stores SR, a.s. s

mesačným príjmom 380,- eur, je vydatá, nemá žiadne vyživované deti a nespláca žiadne ďalšie pôžičky.
Z takéhoto rozsahu údajov aj podľa názoru odvolacieho súdu len ťažko možno posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, chýbajú napr. výdavky spotrebiteľky
na bývanie a prípadne iné výdavky. Prejednávaný prípad je typickým príkladom zlyhania dodávateľa pri
skúmaní bonity spotrebiteľa, čoho výsledkom bolo poskytnutie pôžičky vo výške 7.000,- eur s mesačnou

splátkou171,-eurprežalovanú,spríjmom380,-eurmesačne.Zosumy7.000,-eurspotrebiteľkadostala
len 566,- eur, totižto suma 6.433,84 eura bola použitá na úhradu úveru - úverov. Konštatovanie Poštovej
banky, a.s. o neexistencii ďalších úverov pred uzavretím kontraktu je zjavne nepravdivé.Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie pri posudzovaní splnenia povinnosti podľa § 7
ods. 1 ZoSÚ žalobcom zodpovedal všetky otázky, ktoré považoval pre rozhodnutie za podstatné,
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správny záver. Ani

v priebehu odvolacieho konania sa na skutkových a právnych zisteniach súdu prvej inštancie nič
nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré
odkazuje. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov dospel k záveru, že žalobca nepostupoval
dôsledne podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré
sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k

odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za
odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné
považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. Veď
predsa neunesenie dôkazného bremena má svoj význam s tým, že žalobca pre jeho neunesenie v časti
skúmania bonity spotrebiteľa musí počítať s bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
Dôsledkom nesplnenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 ZoSÚ je podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ to, že veriteľ nie

je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Ak teda veriteľ
listom zo dňa 28.04.2014 vyhlásil predčasnú splatnosť úveru, takýto úkon nemôže byť právne účinný.
Preto sa stal úver splatným dňom konečnej splatnosti dohodnutým v zmluve, t.j. 15.02.2018. Žaloba
bola na súde prvej inštancie podaná dňa 16.08.2016, teda v čase, keď úver ešte nebol splatný, splatné
boli len neuhradené splátky, ktorých splatnosť v zmysle zmluvy nastala do dňa podania žaloby.

Neplatnosť predčasného zosplatnenia úveru podporuje aj tá skutočnosť, že žalobca pred vyhlásením
mimoriadnej splatnosti úveru nepostupoval podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, resp. takýto
postup ani na výzvu súdu nepreukázal.

8. Podľa § 2 písm. g) ZoSÚ, celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom

všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ
zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych
poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o
spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí
takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok.

Podľa § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.

9. Účastníci zmluvy uzatvorili aj poistenie schopnosti splácať úver. V zmysle bodu 11.3 OP sú akékoľvek
náklady spojené s poistením súčasťou splátky úveru. V zmluve je dohodnutá výška splátky úveru 171,07
euraapodľabodu11.3OPsúčasťoutejtosumyjeajpoistné.Zozmluvyvšaknevyplývavýškapoistného,
a teda ani výška splátky úveru bez poistného. Keďže medzi účastníkmi poistnej zmluvy absentuje
dohoda o výške poistného, a tiež vzhľadom na spôsob uzavretia poistnej zmluvy, z ktorého vyplývajú

pochybnosti o individuálnom dojednaní, sa vynára otázka platnosti poistnej zmluvy, a s tým súvisiaca
správnosť uvedenej RPMN, ktorej súčasťou sú aj náklady na poistenie.

10. Podľa čl. 8 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ

pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií
získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej
databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu
spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
V zmysle bodu 26. preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o

spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné
opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy
osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií
a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení
týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité,

abyveritelianeposkytovaliúverynezodpovednealebobezpredchádzajúcehoposúdeniaúverovejbonity
a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu a aby stanovili
potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté
ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ES zo 14.júna 2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií (1), veritelia by mali byť zodpovední za
individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie,
ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého

obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a
usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.

11. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12,
EU:C:2014:190) posudzoval dodržanie hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo

strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade
celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/48,
t.j. preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany
spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny
dvorrozhodol,žeakbysasankciazánikunárokunaúrokyoslabilaaleboúplneznefunkčnila,nevyhnutne
by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. marca

2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53) (bod 64., 65. Rozsudku SD vo
veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej).

12. Vzhľadom na vyššie uvedené nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na
ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity

klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je
nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené všetky povinnosti a podmienky, ktoré na tieto
zmluvné vzťahy kladie právna úprava zameraná na ochranu spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, ZoSÚ
a ďalšie. Bolo na žalobcovi, aby tento preukázal, že bonitu žalovaného náležite skúmal, že si splnil
povinnosť vyplývajúcu mu z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ.

13. Len samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe
považovať za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Bez toho, aby žalobca
skúmal aj iné aspekty, nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalovaného, potrebnej pre
posúdenie schopnosti žalovaného splácať dlh zo zmluvy.

Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej
mu ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ. Pre účely posúdenia splnenia povinnosti uloženej dodávateľovi v ust. 7 ods. 1
ZoSÚ nie je smerodajné, aká bola reálna finančná, majetková, sociálna situácia spotrebiteľa, ale akým
spôsobom dodávateľ (žalobca) pristupoval k zisťovaniu a hodnoteniu bonity klienta.

14. Odvolací sú sa v plnom rozsahu stotožňuje so závermi vyslovenými Krajským súdom v Prešove
v rozhodnutí č.k. 6Co/171/2016 v zmysle ktorých, cit.: „dôsledkom podcenenia bonity je neposkytnutie
ochrany veriteľovi, ktorý s hrubou nedbanlivosťou poruší povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť
bonitu spotrebiteľa. Odvolací súd uvádza, že v tomto smere § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. vôbec
nepôsobí odradzujúco, preto je dôvodné aplikovať ustanovenie generálneho zákona - Občianskeho

zákonníka, a to § 3 ods. 1 o odmietnutí ochrany pri tak závažnom porušení povinnosti veriteľa na
finančnom trhu. Poskytovanie úverov a pôžičiek je veľmi vážnym predmetom podnikateľskej činnosti,
pretože pri tomto nejde o odplatu platenú v hotovosti, ale o odloženú platbu bez toho, aby bolo zrejmé,
čo postretne dlžníka po uzavretí zmluvy. Ak je takáto agenda obzvlášť sledovaná z dôvodu neistých
pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať prísne nároky na vyžadovanie

povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, keďže na rozdiel od
neistých okolností po uzatvorení zmluvy je stav spotrebiteľa z pohľadu jeho osobných majetkových
pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Ak Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie
úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou
starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1

Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti veriteľa považovať za odporujúce morálke.“
Odvolací súd zároveň poukazuje na Nález Ústavného súdu Českej republiky III. ÚS 4129/18 zo dňa 26.
februára 2019, podľa ktorého oklikou se tak v rámci těchto úvah dostává znovu do popředí myšlenka
formulovaná nálezem sp. zn. I. ÚS 199/11; totiž proč by měla státní moc poskytovat ochranu právům v
podobě vykonávacího řízení subjektu, který nejenže neprověřil finanční možnosti toho, komu půjčil své

peníze, ale také toho, kdo úvěr neposkytl s odůvodněnou důvěrou v to, že bude řádně splacen, nýbrž
spíše s cílem dosažení (většího) zisku realizací mnohdy násobného zajištění původního dluhu, k němuž
žadatel úvěrů - dlužník, ať už z nevědomosti, z bezvýchodnosti aktuální životní situace nebo i z vlastní
nezodpovědnosti a lhostejnosti přistoupil.15. Za daného stavu odvolací súd konštatuje, že záver súdu prvej inštancie o bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru je správny.

16. Odvolací súd nepovažoval za potrebné predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru ohľadom
možnosti použitia ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že slovenská právna úprava
explicitne neupravuje efektívnu a odradzujúcu sankciu za porušenie vážnej povinnosti na finančnom
trhu. Povolenie splátok (§ 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z.) nepredstavuje žiadnu sankciu ale len

spôsob splatenia dlhu a je oprávnené skonštatovať, že slovenská právna úprava nenapĺňa cieľ smernice
odradiť veriteľa od porušovania povinnosti na finančnom trhu.

17. Len pre porovnanie odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že ustanovenia švajčiarskeho
KKG - spolkový zákon o spotrebných úveroch - predstavujú kogentné právo. Úverom podliehajúcim
tomuto zákonu sa rozumie pôžička dodávateľa(t.j. k poskytovaniu finančných služieb oprávnenej fyzickej

alebo právnickej osoby) spotrebiteľovi v rozmedzí cca 350 - 56.000 eur,-. Podľa článku 14 nesmie
úroková sadzba pri úvere prekročiť spravidla 15 %, pričom stanovenie úrokovej sadzby sa orientuje na
najvyššie prípustné úrokové sadzby stanovené národnou bankou. Zmluvy, ktoré túto úrokovú sadzbu
nerešpektujú, sú neplatné. Zákon ďalej ukladá poskytovateľovi povinnosť overovať bonitu spotrebiteľa
a pre prípad, že tak neurobí, nariaďuje sankcie. Keď poskytovateľ hrubo poruší túto preverovaciu

povinnosť môže napríklad stratiť celú poskytnutú sumu vrátane úrokov aj poplatkov.

18. Za stavu, pokiaľ žalobca nepreukázal okolnosti zisťovania bonity žalovanej a zároveň ani nebola
preukázaná vzhľadom na spôsob uzavretia poistenej zmluvy ani správnosť uvedenej RPMN, ktorej
súčasťou sú aj náklady na poistenie, tak záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti je akceptovateľný.

Za stavu, ak žalobca bližšie neobjasnil jednak stav dlhu od podania žaloby, možno tiež konštatovať
neunesenie dôkazného bremena z jeho strany, avšak navyše odvolací súd aplikujúc § 3 ods. 1
Občianskehozákonníkaodmietaposkytnúťochranudodávateľovi,ktorýshrubounedbanlivosťouporušil
povinnosť s odbornou starostlivosťou posúdiť bonitu spotrebiteľa.

19. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny
potvrdil.

20. V odvolacom konaní nebol žalobca úspešný. Naopak fakticky plne úspešná bola žalovaná, ktorej
vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 CSP v spojení

s ust. § 396 ods. 1 CSP). Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná bola v odvolacom konaní pasívna, k
odvolaniu sa nevyjadrila, náhradu trov odvolacieho konania si neuplatnila, a podľa obsahu spisu jej ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP
zakotvujúcim procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396
ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške

náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne
nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.

21. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).