Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, May 4, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Sžfk/70/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5019200215
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:5019200215.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Halmovej a zo

sudcov JUDr. Jany Zemkovej PhD. a JUDr. Jozefa Milučkého, v právnej veci žalobcu: BENETEL, s.r.o.,
Riadok 1914/58, Ružomberok, právne zastúpený: JUDr. Bohumil Novák, advokát, Horná 27, Banská
Bystrica, proti žalovanému: Daňový úrad Žilina, Janka Kráľa 1628/4, Žilina, o preskúmanie zákonnosti
opatreniažalovanéhoč.101570886/2017zodňa17.júla2017,konajúcokasačnejsťažnostižalovaného
proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/39/2019-40 zo dňa 02. októbra 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 31S/39/2019- 40 zo dňa 02.
októbra 2019 zrušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z.z.
Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil opatrenie žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17.
júla 2017 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd rozhodoval vo veci opätovne, po tom
čo Najvyšší súd Slovenskej republiky, konajúci ako kasačný súd, preskúmal rozsudok Krajského súdu
v Žiline č. k. 31S/128/2017-47 zo dňa 13. júna 2018 ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach
dôvodov podanej kasačnej sťažnosti žalovaného a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná,
preto rozsudkom sp. zn. 4Sžfk 43/2018 zo dňa 02. apríla 2019 napadnutý rozsudok krajského súdu

zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd Slovenskej
republiky uviedol, že úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bude jasne definovať a ustáliť predmet
konania, vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom
bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

2. Krajský súd z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu zistil skutkový stav, z ktorého
vyplýva,žesprávcadanevydalnazákladevykonanejdaňovejkontrolynadaňzpríjmovprávnickejosoby

za zdaňovacie obdobie roku 1998 dňa 16. apríla 2002 dodatočný platobný výmer č. 661/2200/26569/02/
Jo-E/38, ktorým vyrubil žalobcovi daň z príjmov právnickej osoby vo výške 206.320,12 €. Odvolací
orgán dodatočný platobný výmer potvrdil rozhodnutím č. V/256/6022/2003/Kum zo dňa 23. júla 2003 a
dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 12.08.2003. Krajský súd v Žiline rozsudkom
sp. zn. 25S/3/2003 zo dňa 30. apríla 2004 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnostirozhodnutiač.V/256/6022/2003/Kumzodňa23.júla2003.NajvyššísúdSlovenskejrepubliky
rozsudkom sp. zn. 1Sž-o-KS 212/2004 zo dňa 13. septembra 2005, na základe odvolania žalobcu,

rozsudok krajského súdu zo dňa 30. apríla 2004 potvrdil. Ústavný súd Slovenskej republiky na základe
ústavnej sťažnosti žalobcu, nálezom zo dňa 16. decembra 2008 sp.zn. I. ÚS 238/06-39 zrušil rozsudok
Najvyššieho súdu SR a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky
rozsudkom sp. zn. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20. apríla 2010 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn.25S/3/2003 tak, že rozhodnutie žalovaného č. V/256/6022/2003/Kum zo dňa 23. júla 2003 a rozhodnutie
správcu dane zo dňa 16. apríla 2002 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bol doručený Daňovému riaditeľstvu SR dňa 20. mája 2010.

Správca dane následne zastavil daňové konanie rozhodnutím č. 661/230/23259/10/Hla zo dňa 08. júla
2010, nakoľko lehota na vyrubenie dane vo vzťahu k § 45 ods. 1 vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb.
v nadväznosti na § 246 Občianskeho súdneho poriadku uplynula a odpadol dôvod konania.

3. Žiadosťou zo dňa 21. februára 2011 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie neoprávnene

zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona č.
511/1992 Zb. V odpovedi zo dňa 18. marca 2011 správca dane žalobcovi oznámil, že zo strany správcu
dane nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom spĺňajúcim zákonnú definíciu v
§ 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie sankčného úroku za
neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35d ods. 7 vtedy platného zákona č. 511/1992
Zb..

4. Žiadosťou zo dňa 24. apríla 2015 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie preplatku na dani z
príjmov právnickej osoby vo výške 50.615,00 € (v doplnení podania zo dňa 21. septembra 2015 bola
upravená výška na 48.247,55 €). Na uvedenú žiadosť správca dane reagoval zaslaním oznámenia o
použití preplatku č. 21088311/2015 zo dňa 26. októbra 2015 v zmysle § 79 ods. 1 daňového poriadku s

uvedením, že preplatok v celkovej výške 50.585,24 €, ktorý vznikol na dani z príjmov právnickej osoby
na základe rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 2/2010 zo dňa 20. apríla
2010 bol použitý na úhradu nedoplatkov žalobcu (vo výške 1.857,69 € na nedoplatok na dani z pridanej
hodnoty a 480,00 € na daňovú licenciu na daň z príjmov právnickej osoby za rok 2014) a zostávajúci
preplatok na dani z príjmov právnickej osoby bol vo výške 48.247,55 € vrátený na účet žalobcu dňa 23.

septembra 2015, t. j. v zákonnej lehote na základe doručenej žiadosti o vrátenie preplatku.

5. Dňa 26. januára 2016 žalobca vyzval žalovaného na úhradu úrokov zo sumy daňového preplatku
50.585,24 € podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku za obdobie od prvého dňa, kedy mal byť preplatok
vrátený až do dňa pripísania na účet daňového subjektu. V odpovedi zo dňa 23. marca 2016 správca

dane uviedol, že preplatok bol vrátený v zákonnej lehote, a preto s poukazom na zákonnú lehotu podľa §
79 ods. 2 daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2015 žalobcovi nevznikol nárok na úrok
z preplatku. Na základe podaného odvolania žalobcu žalovaný v oznámení č. 103454982/2016 zo dňa
07. júla 2016 uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku, vzhľadom
k tomu, že preplatok bol vrátený v zmysle § 79 ods. 2 daňového poriadku do 30 dní od podania žiadosti

a že proti odpovedi na výzvu, ktorá nie je rozhodnutím, zákon neumožňuje podať odvolanie.

6. Dňa 05. apríla 2017 doručil splnomocnený zástupca žalobcu správcovi dane žiadosť o vyplatenie
úroku podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti o
vyplatenie až do skutočného vyplatenia dňa 23. septembra 2015. Žalovaný napadnutým rozhodnutím

(opatrením) č. 101570886/2017 zo dňa 17. júla 2017 oznámil žalobcovi, že po preverení dodržania
zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k
oneskorenému vráteniu preplatku. Nakoľko žiadosť o vrátenie daňového preplatku vo výške 50.615,00
€ bola správcovi dane doručená dňa 24. augusta 2015 (doplnená dňa 21. septembra 2015 na upravenú
výšku preplatku vo výške 48.247,55 €), preplatok bol vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 2

daňového poriadku v celej požadovanej výške dňa 23. septembra 2015, nevznikol nárok na úrok za
oneskorené vrátenie preplatku. K žiadosti žalobcu zo dňa 16. februára 2011, týkajúcej sa vrátenia
neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenia sankčného úroku podľa § 35 ods. 5
zákona č. 511/1992 Zb. žalovaný uviedol, že odpoveďou zo dňa 18. marca 2011 žalobcovi oznámil, že k
neoprávnene zadržiavaným prostriedkom spĺňajúcim definíciu v § 35b zákona č. 511/1992 Zb. nedošlo

a nárok na zaplatenie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi
nevznikol.

7. Krajský súd po citácii § 63 ods. 4, 5, 6 zákona č. 511/1992 Zb. a ustanovenia § 35b ods. 5 a 6 zákona
č. 511/1992 Zb. uviedol, že nárok na nadmerný odpočet nie je podmienený existenciou rozhodnutia

správcu dane, pretože tento nárok vznikol ex lege (§ 79 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej
hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), následne bol rozhodnutím správcu dane zo dňa 16. apríla 2002 č.
661/2200/26569/Jo-E/38 zmenený tak, že nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet uvedený v daňovom
priznaní a následne zrušením tohto rozhodnutia (rozhodnutím NS SR sp.zn. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20.apríla 2010) došlo ex lege k obnoveniu stavu pred rozhodnutím, t. j. podľa podaného daňového priznania
na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1998. Nárok na nadmerný odpočet vzniká ex lege,
čo vyplýva z ustanovenia § 79 ods. 4 zákona o DPH, podľa ktorého ak daňový úrad v lehote na vrátenie

nadmerného odpočtu podľa ods. 1 alebo 2 začne kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie
nadmerného odpočtu, vráti nadmerný odpočet v lehote desiatich dní od skončenia kontroly.

8. Krajský súd ďalej uviedol, že v prípade, že by daňová kontrola za zdaňovacie obdobie roku 2008
skončila u žalobcu „bez nálezu“ (uplatnené odpočítanie dane by bolo správcom dane vyhodnotené ako

oprávnené), bol by správca dane v zmysle § 79 ods. 4 zákona o DPH (vo vtedajšom znení) povinný vrátiť
mu nadmerný odpočet do 10 dní od skončenia daňovej kontroly. Keďže však výsledky daňovej kontroly
viedli k neuznaniu práva na odpočítanie dane a k vyrubovaciemu konaniu, bol žalobcovi uplatnený
nadmernýodpočetdanenaďalejzadržiavanýiposkončenídaňovejkontroly.Všetkyrozhodnutiasprávcu
dane i odvolacieho daňového orgánu však boli v priebehu konania zrušené a po zániku práva vyrubiť
daň uplynutím zákonnej lehoty bol žalobcovi nadmerný odpočet v uplatnenej výške (48.247,55 €) podľa

§ 79 ods. 2 Daňového poriadku vrátený dňa 23. septembra 2015. Zrušením vydaných rozhodnutí o
vyrubení dane a následným vrátením nadmerného odpočtu bez rozhodnutia nastolili daňové orgány
stav, kedy medzi uplynutím zákonnej lehoty podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH a vrátením odpočtu v
roku 2015 prestal existovať akýkoľvek právny dôvod pre zadržiavanie finančných prostriedkov žalobcu.
Vrátenie nadmerného odpočtu je preto nutné považovať po celú uvedenú dobu za oneskorené. Za danej

situácie prichádza do úvahy len aplikácia § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a § 79 ods. 3 posledná veta
Daňového poriadku a priznanie úroku zo sumy zadržiavaného nadmerného odpočtu DPH od uplynutia
desať dňovej lehoty od skončenia daňovej kontroly, až do vrátenia nadmerného odpočtu.

9. K otázke kompenzácie daňového subjektu za zadržiavanie nadmerného odpočtu DPH i po dobu

trvania daňovej kontroly krajský súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ (veci C-107/10 Enel
Marica Iztok a C-120/15 Kovozber) a na prejudikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo
veciach žiadostí daňových subjektov o zaplatenie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas
daňových kontrol (rozsudok sp.zn. 3Sžfk 41/2017 zo dňa 27. februára 2019 a sp. zn. 3Sžfk 31/2018).
Krajský súd dospel k názoru, že pri uplatnení zásady prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym právom,

ktorú sú povinné rešpektovať nielen súdy, ale aj orgány verejnej správy všetkých členských štátov EÚ,
je teda vo svetle zmienenej judikatúry Súdneho dvora EÚ k výkladu článku 183 Smernice o DPH nutné
aplikovať vnútroštátne právo v prejednávanom prípade tak, že nakoľko bol žalobcovi nadmerný odpočet
vrátený opatrením správcu dane, patrí žalobcovi primeraný úrok zo sumy nadmerného odpočtu už od
plynutia všeobecných lehôt na jeho vrátenie až do desiateho dňa od skončenia daňovej kontroly. Keďže

daňová kontrola bola u žalobcu skončená pred 31. decembrom 2016, neexistuje vo vnútroštátnom
právnom poriadku osobitná právna úprava kompenzácie za toto ekonomické znevýhodnenie. Ani
správny súd nie je v prípade absencie legislatívy oprávnený záväzným pokynom určiť primeranú výšku
úroku, ktorú by mali daňové orgány žalobcovi priznať, pretože nemá normotvornú právomoc v oblasti
verejného a hmotného práva.

10. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 175 ods. 1 vo väzbe na § 167 ods. 1 SSP tak, že
priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania voči žalovanému.

2.

11. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný („kasačný sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú
sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že žiadnemu z účastníkov sa náhrada trov
nepriznáva.

12. Žalovaný mal za to, že celý rozsudok krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, pretože vychádza z toho, že v danom prípade ide o úrok za zadržiavaný nadmerný odpočet, ktorý
bol predmetom daňovej kontroly vykonanej u žalobcu a z uvedeného vychádza aj pri svojom právnom
posúdení uvedenom v odôvodnení, ktoré viedlo k zrušeniu napadnutého oznámenia žalovaného.

13. K bodu 11. rozsudku krajského súdu žalovaný uviedol, že žiadny právny predpis a ani prax
nepozná zmenu daňového preplatku na dani z príjmov právnickej osoby na nadmerný odpočet na dani
z pridanej hodnoty. Žalovanému tak nebolo zrejmé, na základe akej právnej úvahy krajský súd dospel
ku konštatovaniu, že v danom prípade sa jedná o nadmerný odpočet.Žalovaný podotkol, že v danom prípade ide u žalobcu o preplatok na dani z príjmov právnickej osoby
za zdaňovacie obdobie 1998, kde bola v roku 2002 vykonaná daňová kontrola na dani z príjmov za
zdaňovacie obdobie roku 1998 (nie DPH a ani nie nadmerného odpočtu). V tejto súvislosti teda aj ďalšie

závery krajského súdu sú podľa názoru žalovaného fiktívne, nezrozumiteľné a zmätočné.

14. K žiadosti o vyplatenie úroku podľa § 63 ods. 6 Daňového poriadku (žiadosť' 6/04706650/2017,
doručená dňa 05.apríla 2017) a ktorá bola vybavená zaslaním napadnutého oznámenia č.
101478025/2017 z 03. júla 2019 žalovaný uviedol, že u žalobcu až do konečného právoplatného

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 5Sžf/2/2010 z 20. apríla 2010, ktorým bol po
viacerých súdnych konaniach zmenený rozsudok Krajského súdu Žilina č. 25S 3/03 tak, že rozhodnutie
žalovaného č. V/256/6022/2003/Kum ako odvolacieho orgánu bolo zrušené a vec bola žalovanému
vrátená na ďalšie konanie a súčasne bolo zrušené i prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu
Ružomberok č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38 zo dňa 16. apríla 2002 existoval právny titul (právoplatný
dodatočný platobný výmer č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38 spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu č.

V/256/6022/2003/Kum) na zaplatenie vyrubeného rozdielu dane na dani z príjmov právnických osôb
za rok 1998 vo výške 206.320,12 €. Až rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení
dodatočného platobného výmeru a vrátením veci na ďalšie konanie, ktoré bolo zastavené rozhodnutím
správcu dane zo dňa 08. júla 2010 č. 661/230/23259/10/Hla došlo k naplneniu definície preplatku.
Žalobca podal žiadosť' o vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnických osôb vo výške

50.615,- € (doplnená dňa 21. septembra 2015 s opravou daňového preplatku na výšku 48.247,55 €).
Žalovaný vrátil žalobcovi daňový preplatok v požadovanej výške dňa 23. septembra 2015 v zákonnej
lehote na jeho vrátenie. Ak daňový preplatok bol vrátený do 30 dní od doručenia žiadosti daňového
subjektu o vrátenie daňového preplatku, správcovi dane nevznikla povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku
zo sumy daňového preplatku a ani povinnosť takýto úrok zaplatiť.

15. Žalovaný poukázal, že aj podľa Daňového poriadku účinnom v roku 2010, t.j. v čase, keď vznikol
dňom právoplatnosti rozsudku NS SR č. 5Sžf/2/2010 z 20. apríla 2010 (05. mája 2010) daňový preplatok,
správca dane mohol vrátiť daňový preplatok len na žiadosť daňového subjektu a to do jedného mesiaca
od doručenia žiadosti o jeho vrátenie. Žalobca si v roku vzniku daňového preplatku v roku 2010 takúto

žiadosť nepodal. Právna úprava ustanovenia § 63 ods. 6 Daňového poriadku, na ktorú sa žalobca
odvoláva, t.j. že správcovi dane vznikla povinnosť z úradnej moci vrátiť preplatok a vypočítať úrok v
prípade, ak správca dane nedodrží lehotu ustanovenú v § 63 ods. 4 (t.j. vrátenie preplatku do 15 dní
od jeho zistenia) nebola platná a účinná v roku 2010, t.j. v dobe, kedy vznikol daňový preplatok. Podľa
právnej úpravy platnej v roku 2010 a do konca roku 2011 (podľa Daňového poriadku) sa preplatok vracal

len na základe žiadosti daňového subjektu a ustanovenie § 63 ods. 6 Daňového poriadku hovorilo o
povinnosti zaplatiť úrok v prípade, ak správca dane vrátil preplatok po lehote stanovenej v § 63 ods. 4.
Žalovaný mal za to, že postupoval v súlade s platnou právnou úpravou platnou v čase podania žiadosti o
vrátenie daňového preplatku na dani z príjmov právnických osôb dňa 24. augusta 2015, oprava žiadosti
doručená dňa 21. septembra 2015 a ktorý bol vrátený v zákonnej lehote v zmysle platnej právnej úpravy.

3.
16. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej námietke žalovaného, že dôvodom kasačnej sťažnosti
je to, že krajský súd v napadnutom rozhodnutí uvádza namiesto úroku z nezákonne zadržiavaného
preplatku na dani úrok za zadržiavaný nadmerný odpočet uviedol, že ide o zrejmý omyl v písaní, ktorý

ale nemá vplyv na podstatnú časť rozhodnutia krajského súdu.

17. Žalobca konštatoval, že podstatou rozsudku krajského súdu je, že správca dane nezákonne
zadržiaval finančné prostriedky, čo priznáva aj žalovaný a že mu za tento nezákonný postup správcu
dane patrí kompenzácia podľa vtedy platných a účinných právnych predpisov. Žalovaný sám uvádza v

prehľade preplatkov s výslednou sumou preplatku na dani vo výške 50.585,25 €, pričom tento preplatok
vznikol už dňa 02. februára 2004.

18. Zastavením konania vo veci týkajúcej sa dane z príjmu právnickej osoby za zdaňovacie obdobie
roku 1998 nastala situácia, že správca dane použil prostriedky na úhradu nedoplatku na dani z príjmov

právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 1998 nezákonne. Nezákonné použitie týchto prostriedkov
je ale potrebné počítať spätne, od vzniku preplatku a nie od právoplatnosti rozhodnutia o zastavení
konania zo dňa 08. júla 2010, ako to nesprávne uvádza žalovaný. Práve takýto záver vyplýva aj z
rozsudkuSúdnehodvoraEÚvoveciKovozber,naktorýpoukázalajkrajskýsúdvnapadnutomrozsudku.19. V danej veci vznikol preplatok na dani tak, že správca dane použil prostriedky, ktoré nezákonne
zadržiaval, čo bolo potvrdené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/2/2010

zo dňa 20. apríla 2010, ktorý vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I ÚS 238/06-
39 zo 16. decembra 2008, ktorý v tejto veci konštatoval porušenie základných práv daňového subjektu.
Z uvedeného dôvodu bol správca dane povinný zadržiavané prostriedky vrátiť z úradnej povinnosti (ex
offo) v súlade s ustanovením § 63 odsek 6 Daňového poriadku. Vzhľadom na skutočnosť, že správca
dane tieto prostriedky nevrátil v zákonnej lehote a to ani po viacerých urgenciách, vznikol žalobcovi

nárok na úrok podľa § 63 odsek 6 Daňového poriadku a samostatný nárok na sankčný úrok podľa § 35b
Daňového poriadku a to z titulu nezákonného zadržiavania finančných prostriedkov, ktoré bolo ukončené
rozhodnutím správcu dane o zastavení konania zo dňa 08. júla 2010, ktorý je rovnako správca dane
povinný vyplatiť' ex offo a počítať jeho výšku odo dňa, kedy mal tieto prostriedky prvýkrát vrátiť, v súlade
s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci Kovozber.

20. Argumentácia žalovaného v kasačnej sťažnosti je podľa názoru žalobcu nesprávna a účelová,
navyše sa v nej nezaoberá judikatúrou Súdneho dvora, ktoré vykladajú právo Únie a sú prameňom
práva Únie, preto majú aplikačnú prednosť pred vnútroštátnym právom. Pritom sám krajský súd použil
takéto rozhodnutia (najmä rozhodnutie vo veci Kovozber) ako základ napadnutého rozhodnutia. Na
základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podanú kasačnú sťažnosť

ako nedôvodnú zamietol.

4.
21. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“ alebo „najvyšší súd“) konajúci ako kasačný
súd v zmysle § 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v

medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia
pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na
úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods.
2 a 3 SSP).

22.Podľa§6ods.1SSPsprávnesúdyvsprávnomsúdnictvepreskúmavajúnazákladežalôbzákonnosť
rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej
správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach
ustanovených týmto zákonom.

23. Podľa § 438 ods. 1 SSP kasačnou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského súdu.

24. Podľa § 454 SSP na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

25. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil skutkový stav z
ktorého vyplýva, že správca dane vydal na základe vykonanej daňovej kontroly na daň z príjmov
právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 1998 dňa 16. apríla 2002 dodatočný platobný výmer
č. 661/2200/26569/02/Jo-E/38, ktorým vyrubil žalobcovi daň z príjmov právnickej osoby vo výške
206.320,12 €. Odvolací orgán dodatočný platobný výmer potvrdil rozhodnutím č. V/256/6022/2003/

Kum zo dňa 23. júla 2003, dodatočný platobný výmer nadobudol právoplatnosť dňa 12. augusta 2003.
Krajský súd v Žiline rozsudkom sp.zn. 25S/3/2003 zo dňa 30. apríla 2004 zamietol žalobu žalobcu,
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. V/256/6022/2003/Kum zo dňa 23. júla 2003.
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 1Sž-o-KS 212/2004 zo dňa 13. septembra 2005,
na základe odvolania žalobcu, rozsudok krajského súdu zo dňa 30. apríla 2004 potvrdil. Ústavný súd

Slovenskej republiky, na základe ústavnej sťažnosti žalobcu, nálezom zo dňa 16. decembra 2008 sp.
zn. I. ÚS 238/06-39 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžf/2/2010 zo dňa 20. apríla
2010 zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25S/3/2003 tak, že rozhodnutie žalovaného č.
V/256/6022/2003/Kum zo dňa 23. júla 2003 a rozhodnutie správcu dane zo dňa 16. apríla 2002 zrušil a

vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Správca dane následne zastavil daňové konanie rozhodnutím
č. 661/230/23259/10/Hla zo dňa 08. júla 2010, nakoľko lehota na vyrubenie dane vo vzťahu k § 45 ods. 1
vtedy platného zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 246 Občianskeho súdneho poriadku uplynula
a odpadol dôvod konania.26. Žiadosťou zo dňa 21. februára 2011 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie neoprávnene
zadržiavaných peňažných prostriedkov a zaplatenie sankčného úroku podľa § 35b ods. 5 zákona č.

511/1992 Zb. V odpovedi pod č. 661/230/8390/11/Hla zo dňa 18. marca 2011 správca dane žalobcovi
oznámil, že zo strany správcu dane nedošlo k neoprávnene zadržiavaným peňažným prostriedkom
spĺňajúcim zákonnú definíciu v § 35b ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. a tiež k nároku žalobcu na zaplatenie
sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky podľa § 35d ods. 7 vtedy platného
zákona č. 511/1992 Zb.

27. Žiadosťou zo dňa 24. augusta 2015 požiadal žalobca správcu dane o vrátenie preplatku na dani
z príjmov právnickej osoby vo výške 50.615,- € (v doplnení podania zo dňa 21. septembra 2015 bola
upravená výška na 48.247,55 €). Na uvedenú žiadosť správca dane reagoval zaslaním Oznámenia o
použití preplatku č. 21088311/2015 zo dňa 26. októbra 2015 v zmysle § 79 ods. 1 Daňového poriadku s
uvedením, že preplatok 50.585,24 bol použitý na úhradu nedoplatkov žalobcu (vo výške 1.857,69 € na

nedoplatok na dani z pridanej hodnoty a 480,- € na daňovú licenciu na daň z príjmov právnickej osoby za
rok 2014) a zostávajúci preplatok na dani z príjmov právnickej osoby bol vo výške 48.247,55 € vrátený
na účet žalobcu dňa 23. septembra 2015, t.j. v zákonnej lehote.

28. Dňa 26. januára 2016 žalobca vyzval žalovaného na úhradu úrokov zo sumy daňového preplatku

50.585,24 € podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku za obdobie od prvého dňa kedy mal byť preplatok
vrátený až do dňa pripísania na účet daňového subjektu. V odpovedi č. 102822430/2016 zo dňa 23.
marca 2016 správca dane uviedol, že preplatok bol vrátený v zákonnej lehote a preto s poukazom
na zákonnú lehotu podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom do 31. decembra 2015
žalobcovi nevznikol nárok na úrok z preplatku. Na základe odvolania žalobcu žalovaný v oznámení č.

103454982/2016 zo dňa 07. júla 2016 uviedol, že žalobcovi nevznikol nárok na úrok za oneskorené
vrátenie preplatku vzhľadom k tomu, že preplatok bol vrátený v zmysle §79 ods. 2 Daňového poriadku
do 30 dní od podania žiadosti a proti odpovedi na výzvu, ktorá nie je rozhodnutím, zákon neumožňuje
podať odvolanie.

29. Dňa 05. apríla 2017 doručil žalobca správcovi dane žiadosť o vyplatenie úroku podľa § 63 ods. 6
zákona č. 511/1992 Zb. - úroku z omeškania za obdobie od prvej žiadosti o vyplatenie až do skutočného
vyplatenia dňa 23. septembra 2015. Žalovaný napadnutým oznámením č. 101570886/2017 zo dňa 17.
júla 2017 oznámil žalobcovi, že po preverení dodržania zákonných lehôt na vrátenie daňového preplatku
na dani z príjmov právnickej osoby nedošlo k oneskorenému vráteniu preplatku. Nakoľko preplatok bol

vrátený v zákonnej lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v celej požadovanej výške dňa 23.
septembra 2015, nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie preplatku.

30. Na základe správnej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia
žalovaného č. 101570886/2017 zo dňa 17. júla 2017 Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.

31S/128/2017-47 zo dňa 13. júna 2018 podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP zrušil opatrenie
žalovaného ako nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nedostatočne zistený
skutkový stav a ako predčasné a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V konaní o kasačnej sťažnosti
žalovaného proti rozsudku krajského súdu Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn.
4Sžfk/43/2018 zo dňa 02. apríla 2019 rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/128/2017-47 zo dňa

13. júna 2018 zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bolo úlohou krajského
súdu jasne definovať a ustáliť predmet konania, vec opätovne prejednať, opätovne rozhodnúť a svoje
rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť.

31. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti žalovaného je rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k.

31S/39/2019-40 zo dňa 02. októbra 2019, ktorým krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušil
napadnuté opatrenie (oznámenie) žalovaného zo dňa 17. júla 2017 z dôvodu nesprávneho právneho
posúdenia veci a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, preto primárne v medziach kasačnej
sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako
aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky žalovaného sú spôsobilé spochybniť vecnú
správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.5.
32. Najvyšší súd považuje za potrebné úvodom zdôrazniť, že je viazaný dôvodmi uvedenými v kasačnej
sťažnosti (§ 439 ods. 3 písm. a) a contrario § 453 ods. 2 veta druhá SSP) a náležite vymedziť dôvod

kasačnejsťažnosti(§440vspojenís445ods.1písm.c)SSP).Predmetomkonaniaokasačnejsťažnosti
bol napadnutý rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil opatrenie žalovaného - Oznámenie Daňového
úradu Žilina č. 101570886/2017 zo dňa 17. júla 2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný v
kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods.1 písm. g) SSP).

33. Žalovaný v kasačnej sťažnosti namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom pretože
napadnutý rozsudok vychádza z názoru, že v danom prípade sa jedná o úrok za zadržiavaný nadmerný
odpočet na dani z pridanej hodnoty, ktorý bol predmetom daňovej kontroly DPH, vykonanej u žalobcu
a z uvedeného krajský súd vychádza aj pri právnom posúdení uvedenom v odôvodnení, ktoré viedlo k
zrušeniu napadnutého oznámenia žalovaného.

34. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP kasačný súd uvádza, že pri právnom
posúdení veci ide o činnosť správneho súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a spätne na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny

(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

35. Kasačný súd po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho a k nemu pripojeného administratívneho
spisu vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku

Krajského súdu v Žiline a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

36. V prejednávanej veci je nesporné, že správca dane vykonal u žalobcu za zdaňovacie obdobie roku
1998 daňovú kontrolu na daň z príjmov právnickej osoby, nie daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty,
ani daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti,

preto odôvodnenie rozsudku krajského súdu založeného na posúdení vrátenia nároku žalobcu na úrok
za neoprávnene zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly v zmysle ustanovení zákona o
DPH, podporené judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a judikatúrou Súdneho dvora EÚ
(vo veciach C-107/10 Enel Marica Iztok a C-120/15 Kovozber), považuje kasačný súd za nesprávnu
aplikáciu práva na zistený skutkový stav

37. Už v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 4Sžfk/43/2018 zo dňa 02. apríla 2019 Najvyšší súd Slovenskej
republiky zdôraznil, že v prejednávanej veci krajský súd vychádzal zo zrejmého omylu, keď nesprávne
ustálil predmet konania a z tohto dôvodu sa v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia venoval právnemu
posúdeniu vzniku nadmerného odpočtu DPH, čo malo v konečnom dôsledku za následok, že sa náležite

nevysporiadalsnámietkamižalobcuobsiahnutýmivsprávnejžalobeavovyjadrenížalovanéhokžalobe,
týkajúcimi sa vzniku daňového preplatku a vyplatenia úroku podľa ustanovenia § 63 ods. 6 zákona č.
511/1992 Zb., t.j. úroku za vrátenie daňového preplatku po lehote stanovenej zákonom č. 511/1992 Zb.

38. Za stavu, keď krajský súd pri svojom opätovnom rozhodovaní o žalobe žalobcu nerešpektoval

dôsledne vyslovený právny názor kasačného súdu, svoje právne názory o povinnosti správnych orgánov
oprel o nerelevantnú judikatúru vzťahujúcu sa na kompenzáciu za neoprávnene zadržiavaný nadmerný
odpočet DPH, pričom vecnú správnosť svojho postupu a výsledkov rozhodovania logicky, ústavne
konformne a dostatočne zrozumiteľne nezdôvodnil, kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s
argumentáciou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci.

39. Podľa § 462 ods. 1 SSP, ak kasačný súd po preskúmaní zistí dôvodnosť kasačnej sťažnosti,
rozhodne o zrušení napadnutého rozhodnutia a podľa povahy vráti vec krajskému súdu na ďalšie
konanie alebo konanie zastaví, prípadne vec postúpi orgánu, do ktorého pôsobnosti patrí.

40. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne
sa vysporiadať so všetkými námietkami účastníkov, vrátane námietok uplatnených v kasačnej sťažnosti,
znova rozhodnúť o žalobe a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodniť v zmysle § 139 ods. 2
SSP.6.

41. Podľa § 467 ods. 3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie
konanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

42. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na
ďalšie konanie, v súlade s § 467 ods. 3 SSP o nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne

krajský súd.

43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 147 ods. 2 v
spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.