Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 30, 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/86/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2213215280
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2213215280.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela
Ilavského a Mgr. Michala Novotného v sporovej veci žalobcu: D. E., nar. XX. U. XXXX, G. XXXX/XXX, L.,
zastúpeného splnomocnencom: JUDr. Karol Hynek, advokát, Bratislava, proti žalovanému: Q. E.-I., nar.
XX. E. XXXX, U.. E. XXX/X, N. E., zastúpenému: JUDr. Ladislav Pongrácz, advokát, Dunajská Streda,
o 9.641,44 € s prísl., na odvolanie oboch strán proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k.

9 C 233/2013-237 z 2. novembra 2017 takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok zrušuje vo výrokoch I, III a IV a vec vracia súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Vo výroku II napadnutý rozsudok potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 9.641,44 € ako
náhradu na stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti, II. zastavil konanie v časti o zaplatenie
533 € s 1,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.533 € od 2. augusta 2011 do 31. augusta 2012,
III. zaviazal žalovaného zaplatiť súdny poplatok a IV. priznal žalobcovi nárok na náhradu 36,2 % trov
konania.

2. Vyšiel zo zistenia, že právoplatným rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 1 T
167/2012-28 bol žalovaný odsúdený za úmyselný trestný čin, ktorým spôsobil ťažké ublíženie na zdraví
žalobcovi, ktorý bol práceneschopný od 22. júna 2011 do 12. júla 2012. Žalobca bol v tom čase
zamestnaný u G. E. v R. U. O. od 1. augusta 2010, kde jeho priemerný mesačný príjem dosiahol
861,1166 €. Práceneschopný bol od 2. augusta 2011 do 12. júla 2012 a za toto obdobie mu boli vyplatené
dávky v celkovej výške 1.020 €, dosiahol by však priemerný príjem 10.174,52 €. Rozdiel medzi týmito

sumami 9.641,44 € súd považoval za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti podľa § 446
Obč. zák.

3. Včas podaným odvolaním proti výroku o trovách konania sa žalobca domáha zrušenia tohto výroku a
rozhodnutia odvolacieho súdu. Namietol, že žalobca vzal späť svoju žalobu v časti o zaplatenie 20.000
€ z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu sociálnej situácie žalovaného, nie preto, že by bol nedôvodný. K

späťvzatiu došlo pred prvým pojednávaním, potom došlo k späťvzatiu len čo do sumy 533 € ako náhrady
škody a úrokov z omeškania. Pomer úspechu vyjadrený v rozsudku tak nezodpovedá § 255 ods. 2 C.
s. p.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu doručenému mu 22. marca 2018 nevyjadril.

5. Žalovaný sa včas podaným odvolaním „voči všetkým výrokom tohto rozsudku“ domáha jeho zmeny
a zamietnutia žaloby, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Vytkol súdu prvejinštancie, že nevykonal dokazovanie ním navrhnuté na zistenie dôvodov, prečo došlo u žalobcu krátko
pred škodnou udalosťou k zvýšeniu priemerného zárobku a prečo mu nevznikol nárok na nemocenské
dávky. Obstarať tieto dôkazy pritom súd už žalobcovi uložil. V dôsledku toho neboli objasnené rozhodné

okolnosti pre posúdenie výšky náhrady škody, keď žalobca ani počas konania nevyčíslil svoj nárok v
zmysle § 446 Obč. zák., teda ako úrazový príplatok podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Navrhované dôkazy
boli rozhodujúce pre posúdenia, prečo žalobca nemal nárok na nemocenské dávky, čoho dôvodom
mohlo byť to, že žalobca bol v čase trestného činu pod vplyvom alkoholu. Dôkazné bremeno mal
znášať žalobca, nie žalovaný, ktorý ani nemohol vyžiadať od Sociálnej poisťovne potrebné doklady. To,

že bol žalobca v čase skutku pod vplyvom alkoholu, netreba vôbec preukazovať, pretože to vyplýva
z trestného rozsudku. Žalobca bol práceneschopný už v čase skutku, nestal sa práceneschopným v
dôsledku konania žalovaného, navyše bol pod vplyvom alkoholu, žalovaného vyprovokoval, takže si aj
sám spôsobil vznik škody tým, že spadol práve kvôli požitiu alkoholu. Nesprávne súd posúdil aj mieru
úspechu žalobcu, keď tento vzal žalobou pôvodne žiadal 30.222,14 € a vzal ju späť v sume 20.580,70
€, čím zavinil k tejto časti prislúchajúce trovy.

6. Žalobca žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. Svoj nárok za konania viackrát upravoval a súd o
týchto úpravách rozhodol. Nie je povinnosťou súdu vykonať všetko navrhované dôkazy, keď žalovaný
poukazujelennadomnienkybeztoho,abyriadnepreukázal,čoichodôvodňuje.Nedôvodnájenámietka,
že žalobcovi nevznikol nárok na nemocenskú dávku kvôli porušeniu liečebného režimu, čo vyplýva z §

38 zákona č. 461/2003 Z. z. V čase skutku však žalobca nebol v režime práceneschopnosti. Okolnosť,
či bol žalobca pod vplyvom alkoholu, je nepodstatná, pretože konanie žalovaného už bolo predmetom
trestného konania a význam alkoholu už v ňom bol zohľadnený.

7. Krajský súd v Trnave ako odvolací súd po zistení, že odvolanie je podané včas rozsudku (§ 355 ods.

1 C. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C. s.
p.) a dospel k záveru, že odvolania oboch strán sú čiastočne dôvodné.

8. Predovšetkým sa odvolací súd zaoberal rozsahom a subjektívnou prípustnosťou odvolania. Z obsahu
písomného odvolania žalovaného vyplýva, že tento napáda rozsudok súdu prvej inštancie „v celom

rozsahu“, teda v rozsahu jeho výrokov I až IV. Podľa § 359 C. s. p. môže odvolanie podať strana, v ktorej
neprospechboloodvolanievydané.Čiideorozhodnutie„vneprospechstrany“trebaposúdiťporovnaním
výroku rozhodnutia so žalobným petitom žalobcu a zistením, do akej miery sa výrok rozsudku od
tohto petitu odchyľuje. Ak súd priznal menej, než bolo žiadané, je rozhodnutie v zamietajúcej časti
vydané v neprospech žalobcu, vo vyhovujúcej časti však vždy o rozhodnutie vydané v neprospech

žalovaného. Výrok rozsudku, ktorým sa žalobe nevyhovelo, ale sa konanie zastavilo, nemôže byť
zásadne v neprospech žalovaného, pretože sa ním predmetom konania stáva nárok v menšom rozsahu
než predtým. Výnimku tvorí situácia, keď by žalovaný mal nárok na to, aby konanie zastavené nebolo
(§ 146 ods. 1 a 2 C. s. p.). Výrokom II napadnutého rozsudku súd prvej inštancie zastavil konanie čo do
sumy 533 € ako náhrady za stratu na zárobku žalobcu za obdobie po 12. júli 2012, keďže podaním z 30.

októbra 2017 (č. l. 230) si tento nárok uplatňoval len do tohto dátumu, ako aj časti úroku z omeškania. K
tomuto späťvzatiu došlo po prvom pojednávaní konanom 30. júna 2016 a súd prvej inštancie ani nezistil,
či žalovaný neuplatňuje proti zastaveniu konania vážne dôvody v zmysle § 147 ods. 1 C. s. p. Podľa
§ 380 ods. 1 C. s. p. je však odvolací súd viazaný zásadne uplatnenými viazaný odvolacími dôvodmi,
takže môže napadnutý rozsudok preskúmať len z tých hľadísk, na ktoré odvolateľ v odvolaní poukazuje.

Žalovaný napriek tomu, že výrok o čiastočnom zastavení konania bol vydaný v jeho neprospech, v
odvolaní neuvádza žiadne zmysluplné odvolacie dôvody týkajúce sa tohto výroku. V dôsledku toho
odvolací súd uzavrel, že z hľadiska (neexistujúcich) odvolacích dôvodov je výrok o zastavení konania
správny, preto napadnutý rozsudok v tejto časti podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).

9. Ustanovenie § 380 ods. 2 C. s. p. ukladá odvolaciemu súdu aj z úradnej povinnosti prihliadať na
vady týkajúce sa procesných podmienok. Pod procesnými podmienkami treba rozumieť podmienky, za
ktorých možno konať a rozhodnúť (§ 161 ods. 1 C. s. p.). Pod takýmito podmienkami treba rozumieť
okrem právomoci a príslušnosti súdu, subjektivity a spôsobilosti strán, nedostatku prekážok veci začatej
a veci rozsúdenej. Okrem toho však podmienkou konania je tiež riadny žalobný návrh a nadväzne

na to riadne ustálenie toho, o čom súd meritórne rozhoduje. To je nevyhnutné nielen na posúdenie
vecnej správnosti jeho rozhodnutia, ale tiež na posúdenie vecného rozsahu účinkov jeho prípadného
právoplatného rozsudku (§ 230 C. s. p.). Riadne ustálenie predmetu konania potom vyžaduje jednak
riadny (určitý, zrozumiteľný a vykonateľný) žalobný návrh (§ 132 ods. 1 C. s. p.), ale tiež riadne ustálenieprípadnej zmeny predmetu konania počas konania. Na tento účel slúži inštitút zmeny žaloby. Podľa §
139 C. s. p. môže totiž žalobca za konania meniť žalobu, teda rozširovať uplatnené právo alebo uplatniť
iné právo, avšak len so súhlasom súdu. To isté v podstate platilo aj podľa § 95 O. s. p. účinného do 30.

júna 2016. Súd je pred vyhlásením rozsudku povinný jasne vysloviť, či s určitou zmenou žaloby súhlasí
(pripúšťa ju) alebo nie. Až po takomto rozhodnutí (pozitívnom alebo negatívnom) je jasne ustálený
predmet konania a meritórneho rozhodovania súdu prvej inštancie. Dovtedy má zmena žaloby len
podmienené procesné účinky, závislé na rozhodnutí súdu o jej pripustení. Ak súd nerozhodne o zmene
žaloby, nemá riadne ustálený predmet konania, keďže chýba jeho rozhodnutia o tom, či predmetom

konania sa definitívne stane nová (zmenená!) žaloba alebo ním zostane pôvodná žaloba. Nedostatok
rozhodnutia o zmene žaloby tak predstavuje jeden z nedostatkov procesných podmienok v zmysle §
161 ods. 1 a § 380 ods. 2 C. s. p., na ktoré prihliada odvolací súd aj z úradnej povinnosti.

10. V prerokúvanej veci žalobca postupne viacerými podaniami a prednesmi na pojednávaniach
vymedzoval uplatňovaný nárok, tieto podania však neboli vždy dostatočne zrozumiteľné ako to žiadal §

42 O. s. p., ako aj § 127 C. s. p. Napriek tomu však súd prvej inštancie nevenoval vadám jednotlivých
podaní dostatočnú pozornosť a neskúmal takisto vzájomný vzťah medzi nimi, v dôsledku čoho procesne
správnym postupom neustálil, čo je predmetom žaloby a teda predmetom jeho rozhodovania. V podanej
žalobe žalobca žalobným návrhom (č. l. 8) žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť mu „sumu 30222 €
spolu s úrokom z omeškania vo výške 1.50% odo dňa 2.8.2011 do 31.8.2011 do zaplatenia“, hoci z

obsahu žaloby bolo zrejmé, že táto suma mala obsahovať sumu 10.222,14 € ako náhradu za stratu na
zárobku za obdobie 1. augusta 2011 až 31. augusta 2012 a nemajetkovú ujmu 20.000 €, teda spolu
30.222,14 €. Už takto formulovaná žaloba je teda vnútorne rozporná, pretože suma opisovaná v jej texte
(30.222,14 €) nezodpovedá sume uplatnenej v žalobnom návrhu (30.222 €), hoci len o niekoľko centov.
Celkom nezrozumiteľne je však formulovaný nárok na úrok z omeškania, ktorý sa žiada priznať od 2.

augusta 2011 do 31. augusta 2012 (teda za ohraničené obdobie), ale zároveň aj „do zaplatenia“ (teda
ako opakujúca sa dávka do budúcnosti). Súd prvej inštancie napriek týmto zjavným rozporom v žalobe
nepostupoval podľa § 43 O. s. p. a nevyzval žalobcu na odstránenie týchto vád, hoci najmä nejasné
vyjadrenie úrokov znemožňovalo pokračovať v konaní o žalobe v tejto časti.

11. Súd prvej inštancie sa obmedzil len na dva prípisy z 5. augusta 2013, ktorým žiadal žalobcu o
predloženie dôkazov, a z 12. novembra 2013, ktorým ho žiadal vysvetliť uplatnený nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy. K tejto výzve sa vyjadril žalobca podaním z 26. novembra 2013 (č. l. 48), v ktorého
závere už žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie „10.222,14 EUR z titulu straty na zárobku, sumy
4.999,- EUR z titulu bolestného, spolu s úrokmi z omeškania odo dňa 1.12.2011 vo výške 9,25 %, sumy

vyčíslenej znalcom z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia“. Napriek tomu, že súd prvej inštancie ho
žiadal o zaujatie stanoviska k uplatnenej nemajetkovej ujme, sa žalobca tejto položke vôbec nevenoval,
aleoprotižalobnémunávrhuuplatňovalnaviacnároknabolestné4.999€aúrokyzomeškaniauplatňoval
úplne inou sadzbou a od úplne iného dátumu než v žalobnom návrhu. Hoci ani toto podanie nebolo
celkom zrozumiteľné (napr. nie je jasné, z akej sumy sa majú počítať úroky z omeškania), je zrejmé, že

žalobcanimivporovnanísožaloboučiastočnerozšíril(bolestné,úrokyzomeškania),čiastočneznížil(už
nežiadal 20.000 € ako nemajetkovú ujmu) svoje uplatnené nároky. Otázka právneho posúdenia účinkov
procesných úkonov, ktoré treba vždy posudzovať podľa ich obsahu (§ 124 ods. 1 C. s. p., § 41 ods. 2
O. s. p.), je vždy vecou súdu. Ak teda z obsahu procesného úkonu vyplýva, že ide o zmenu žaloby, je
povinnosťou súdu takto tento úkon posúdiť a naložiť s ním zákonom zodpovedajúcim spôsobom (§ 95 O.

s.p.,§142a143C.s.p.),poeventuálnomobjasneníjehoobsahu.Podaniežalobcuz26.novembra2013
bolo teda zmenou žaloby v zmysle § 95 O. s. p., pretože ním žalobca minimálne čiastočne rozširoval
uplatnené právo. Súdu prvej inštancie tak podľa cit. ust. vznikla povinnosť o zmene žaloby rozhodnúť,
čo sa podľa obsahu spisu nestalo.

12. Ani ďalšími procesnými úkonmi žalobca, ani súd prvej inštancie nevniesli úplne jasno do predmetu
konania. Na pojednávaní 8. decembra 2015 totiž žalobca zopakoval, že nežiada priznať sumu 20.000
€ ako náhradu nemajetkovej ujmy, čo zopakoval na pojednávaní 30. júna 2016. Súd prvej inštancie
preto uznesením č. k. 9 C 233/2013-191 z tohto dňa zastavil konanie čo do sumy 20.000 € z titulu
nemateriálnej ujmy (v písomnom vyhotovení „materiálnej ujmy“, čo je v rozpore so vyhláseným znením

uznesenia zapísaným do zápisnice o pojednávaní). Podaním z 8. júla 2016 (č. l. 188) žalobca predstavil
nový výpočet nároku na náhradu straty na zárobku za rovnaké obdobie (1. august 2011 až 31. august
2012), podľa ktorého žiadal priznať za toto obdobie 10.174,52 €. Z obsahu podania pritom nie je zrejmé,
či žiada priznať túto sumu aj s úrokami z omeškania, a ak áno, odkedy a za aké obdobie. Konečneposledným „návrhom na zmenu žalobného návrhu“ z 30. októbra 2017 (č. l. 230) už žalobca žiadal
priznaťtútonáhradulenzaobdobie2.augusta2011až12.júla2012vcelkovejsume9.641,44€a„včasti
533,- € berieme žalobu späť“. Na pojednávaní 2. novembra 2017 potom žalobca doplnil svoj písomný

návrh v tom zmysle, že vzal žalobu späť ešte aj ohľadom 1,5 % ročného úroku z omeškania zo sumy
20.533 € od 2. augusta 2011 do 31. augusta 2012. Aj pokiaľ by sa odhliadlo od riadneho nevyhodnotenia
podania z 26. novembra 2013 a nerozhodnutia o zmene (rozšírení) žaloby v časti bolestného a úroku z
omeškania, ako aj od neujasneného žalobného návrhu v časti obdobia, za ktoré sa úrok z omeškania
žiada (do 31. augusta 2012 alebo do zaplatenia), je zrejmé, že súd v konečnom rozsudku rozhodol o

sume 9.641,44 € (vyhovel žalobe) a sume 533 € a 1,5 % ročnom úroku z omeškania zo sumy 20.533 € od
1. augusta 2011 do 31. augusta 2012. Po pripočítaní sumy 20.000 €, o ktorej bolo rozhodnuté uznesením
č. k. 9 C 233/2013-191, tak súd prvej inštancie rozhodol celkovo o sume (20.000 + 9.641,44 + 533 =)
30.174,44 € s 1,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 20.533 €. Samotným žalobným návrhom
však bolo uplatnených celkovo 30.222 € s 1,5 % ročným úrokom z omeškania. Už z tohto porovnania
je teda zrejmé, že súdom prvej inštancie zostalo nevybavených (vyhovením, zamietnutím či zastavením

konania) celkovo 47,56 € istiny, ako aj 1,5 % ročného úroku zo sumy 9.689 €. Hoci toto pochybenie by
v zásade bolo možné napraviť vydaním dopĺňacieho rozhodnutia (§ 225 C. s. p.). v prerokúvanej veci
takémuto postupu bráni chýbajúca procesná reakcia súdu na podanie z 26. novembra 2013, v dôsledku
čoho nemožno nateraz ustáliť, čo vlastne predmetom konania bolo a o ktorej jeho časti teda vlastne
nebolo rozhodnuté.

13. Tým, že súd neodstránil vady už pôvodného žalobného návrhu, nerozhodol o (ne)súhlase so
zmenou žaloby a neustálil ani vplyv ďalších (čiastočne rozporných) podaní žalobcu, nemal v čase
svojho rozhodnutia procesne správnym spôsobom ustálený predmet konania ako jednu z procesných
podmienok na to, aby mohol vo veci konať a meritórne rozhodnúť. Tento nedostatok jednej z procesných

podmienok je obligatórnym dôvodom zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 389 ods. 1 písm. a) C. s.
p., a to aj nad rámec odvolacích dôvodov (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

14. Odvolací súd ďalej skúmal náležitosti napadnutého rozsudku. Podľa § 220 ods. 2 C. s. p. má
súd v odôvodnení rozsudku uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké prostriedky

procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za dokázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd dbá aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Náležitosti odôvodnenia podľa citovaného ustanovenia sú zárukou toho, aby bolo rešpektované právo

strán na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasti práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (porov. ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR).

15. Po preskúmaní napadnutého rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že jeho odôvodnenie týmto
požiadavkám nevyhovuje. Žalovaný v tejto súvislosti celkom dôvodne poukazuje už na zásadný

nesúlad medzi právnymi normami citovanými súdom prvej inštancie a závermi, ktoré z nich súd na
základe vykonaného dokazovania robí. Hlavným predmetom žaloby žalobcu bolo uplatnenie nároku
na náhradu straty na zárobku za obdobie definované miestami od 1., miestami od 2. augusta 2011
až do 12. júla 2012 (konanie o nároku za neskoršie obdobie bolo výrokom II napadnutého rozsudku
celkom jasne zastavené) v zmysle § 446 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia (v znení

v čase vyhlásenia napadnutého rozsudku) platilo, že náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej
neschopnosti poškodeného sa posúdi a suma tejto náhrady sa určí rovnako ako úrazový príplatok
podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Tento postup výpočtu tejto náhrady určoval priamo
zákon, v dôsledku čoho je irelevantná výhrada žalobcu, že sa predpisy o úrazovom príplatku na jej
výpočet nepoužijú. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku však nemožno vôbec zistiť, z akých noriem

predpisov o sociálnom poistení súd prvej inštancie vychádzal pri výpočte ním priznanej sumy, čo tieto
normy ustanovujú, aké sú podľa nich rozhodné veličiny pre výpočet úrazového príplatku, ako súd tieto
veličiny ustálil v prerokúvanej veci a ako ich teda právne posúdil. Z posledných dvoch viet ods. 13
napadnutého rozsudku naopak vyplýva, že súd náhradu určil podľa priemerného zárobku v zmysle
pracovnoprávnych predpisov, teda celkom zjavne podľa úplne iných kritérií než určoval § 446 Obč. zák.

v danom znení, a to bez toho, aby akokoľvek racionálne vysvetlil, ako k tomuto záveru dospel. Odvolací
súd preto k záveru, že odôvodnenie napadnutého rozsudku vykazuje takú mieru vnútornej protirečivosti
a nedostatku racionality, že nevyhovuje požiadavkám vyjadreným v § 220 ods. 2 C. s. p. a čl. 46 ods.
1 Ústavy SR. Vydaním napadnutého rozsudku tak došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivýproces v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) C. s. p, čo takisto opodstatňuje zrušenie napadnutého rozsudku
vo výroku o vyhovení žalobe a nadväzujúcich výrokoch o súdnom poplatku a trovách konania (§ 379
C. s. p.).

16. Medzičasom však došlo k zmene právneho stavu tým, že 30. januára 2019 bol v Zbierke zákonov
SR pod č. 25/2019 vyhlásený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 10/2016,
ktorým bolo vyslovené, že § 446 Občianskeho zákonníka nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky.
Podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky týmto dňom stratilo toto ustanovenie účinnosť. Zároveň

však podľa § 41a ods. 3 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR účinného
do 28. februára 2019 platí, že sratou účinnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu
sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o
doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou. Znenie § 446 Obč. zák., ktoré
bolo predmetom posudzovania Ústavného súdu SR v konaní sp. zn. PL. ÚS 10/2016, je dôsledkom
novelizácie vykonanej zákonom č. 404/2004 Z. z. účinnej od 1. augusta 2004, ktorým bolo znenie § 446

Obč.zák.zmenenéprávedotejtopodoby.Nazákladecit.§41aods.3zákonač.38/1993Z.z.takstratou
účinnosti § 446 Obč. zák. v znení účinnom od 1. augusta 2004 platí toto ustanovenie naďalej v znení pred
touto zmenou, teda v znení účinnom do 31. júla 2004. Podľa § 446 Obč. zák. v tomto znení náhradou
za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného je rozdiel medzi jeho priemerným
zárobkom pred poškodením a nemocenským. Citované ustanovenie treba vykladať v súvislosti s § 445

Obč. zák., podľa ktorého sa má vychádzať z priemerného zárobku poškodeného, ktorý pred poškodením
dosahoval.

17. Ustanovenia § 445 a 446 Obč. zák. boli v tomto znení obsiahnuté v zákone od jeho účinnosti,
teda od 1. apríla 1964. Podľa dôvodovej správy k vládnemu návrhu Občianskeho zákonníka (Národné

zhromaždenie, III. volebné obdobie, tlač 156) je pritom úprava nárokov na náhradu za stratu na
zárobku podobná ako pri pracovných úrazoch. V dôsledku toho treba pri aplikácii citovaných ustanovení
vychádzať z rovnakých princípov, na akých bol založený výpočet priemerného zárobku na účely náhrady
straty na zárobku pri pracovných úrazoch podľa § 200 Zákonníka práce. Spôsob výpočtu priemerného
zárobku upravuje § 134 Zákonníka práce v znení účinnom k 31. júlu 2011, podľa ods. 1 ktorého tento

zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období, ktorým je
podľa ods. 2 predchádzajúci kalendárny štvrťrok, a z obdobia odpracovaného zamestnancom v tomto
rozhodujúcomobdobí.Tentopriemernýzároboksapodľaods.4zisťujeakopriemernýhodinovýzárobok;
ak je potrebné použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného

pracovného času zamestnanca. Odsek 7 potom upravuje spôsob rozúčtovania časti mzdy vyplácanej
za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok. V prerokúvanej veci sa však súd prvej inštancie týmito
ustanoveniami vôbec neriadil.

18. Žalobca sa stal práceneschopným v dôsledku trestného činu žalovaného od 1. augusta 2011, takže

pre výpočet náhrady za stratu na zárobku treba vychádzať z priemerného zárobku pred týmto obdobím.
To podľa cit. § 134 ods. 2 Zákonníka práce znamená, že rozhodujúcich obdobím pre jeho zistenie bol
kalendárnyštvrťrokpredchádzajúci1.augustu2011,tedamesiaceapríl,májajún2011.Podľa§134ods.
1 Zák. pr. tak bolo potrebné zistiť sumu mzdy zúčtovanej žalobcovi jeho zamestnávateľom za obdobie 1.
aprílaaž30.júna2011acelkovýžalobcomodpracovanýčaszatotoobdobie.Zobsahupracovnejzmluvy

z 31. júla 2010 (č. l. 23) pritom vyplýva, že žalobca bol zamestnaný u zamestnávateľa G. E. na výkon
stavebných prác s ustanoveným týždenným pracovným časom 40 hodín, pričom výška mzdy v rozpore s
§ 43 ods. 1 písm. d) Zák. práce nebola v tejto pracovnej zmluve vôbec upravená. Výšku sumy zúčtovanej
mzdy a odpracovaného času žalobca uviedol len vo svojom podaní z 8. júla 2016 bez toho, aby ho
podoprel dôkazmi. Suma zúčtovanej mzdy a odpracovaného času sú podľa § 150 C. s. p. skutkové

tvrdenia, ktoré možno považovať za nesporné len vtedy, ak ich protistrana nepoprela. Ak protistrana
tieto tvrdenia poprela, v zmysle § 151 C. s. p. ich nemožno považovať za nesporné a podľa § 186 C. s.
p. nastupuje povinnosť strany dokázať ňou tvrdené skutočnosti. Žalobca pritom počas celého konania
nenavrhol dokazovanie na preukázanie týchto ním tvrdených skutočností, teda nedokázal, aká mzda mu
bola reálne zúčtovaná a vyplatená za celé rozhodné obdobie a na akom právnom základe, ani skutočne

odpracovaný čas za toto obdobie. Žalovaný pritom za konania tvrdenú výšku priemerného zárobku
popieral a dôvodne poukazoval aj na to, že práve tri mesiace pred práceneschopnosťou zamestnanca
došlo k nápadnému zvýšeniu žalobcovej mzdy, a žiadal preukázať dôvod takéhoto nárastu. Bolo teda
vecou žalobcu navrhnúť dôkazy na preukázanie ním tvrdených veličín a úlohou súdu prvej inštancie Ažna základe dokázania týchto veličín by potom podľa citovaného § 134 ods. 1 a 4 Zák. práce bolo možné
zistiť priemerný hodinový zárobok a z neho zasa priemerný mesačný zárobok. Súd prvej inštancie však
napriek návrhom žalovaného dokazovanie na preukázanie týchto sporných skutočností nevykonal.

19. Ďalej z § 446 Obč. zák. v cit. znení vyplýva, že pre určenie výšky náhrady stratu na zárobku je
rozhodný rozdiel priemerného zárobku a nemocenského. Súd prvej inštancie vyšiel zo zistenia, že
žalobcovi bolo za obdobie od 2. augusta 2011 do 12. júla 2012 vyplatené nemocenské v celkovej výške
1.020 €. Z potvrdenia Sociálnej poisťovne založeného na č. l. 127 však takúto sumu zistiť nemožno.

Súčet nemocenských dávok vyplatených za august 2011 až máj 2012 podľa tohto potvrdenia je v
skutočnosti 820,50 €, naopak, za jún ani júl 2012 podľa tohto potvrdenia však žiadne nemocenské dávky
vyplatené neboli. Podľa § 34 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do
31. decembra 2011 (v čase vzniku pracovnej neschopnosti) pritom nárok na nemocenské vznikal od 11.
dňa pracovnej neschopnosti a zanikal uplynutím 52. týždňa od vzniku pracovnej neschopnosti, pričom
dotohtoobdobiasazapočítavaliajpredošléobdobiazapodmienok§34ods.4cit.zák.Aktedapracovná

neschopnosť žalobcu podľa potvrdenia Sociálnej poisťovne zo 7. decembra 2015 (č. l. 128) trvalo od
2. júla 2011, teda už pred skutkom žalovaného, ktorý mal za následok ďalšiu pracovnú neschopnosť
žalobcu, malo trvať približne do júla 2012, ak neboli splnené podmienky cit. § 34 ods. 4 zákona č.
461/2003 Z. z. Súd prvej inštancie napriek tomu nezisťoval, prečo (z akého dôvodu) nebolo žalobcovi
za jún a júl 2012 vyplatené nemocenské a či sa tak nestalo napr. v dôsledku porušenia liečebného

režimu (§ 38 zákona č. 461/2003 Z. z), hoci žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie aj v tomto smere.
Podľa § 194 ods. 1 C. s. p. je pritom súd oprávnený posúdiť si predbežne všetky otázky, o ktorých má
právomoc rozhodovať iný orgán ako podľa § 193 C. s. p., teda aj otázku, či a z akého dôvodu žalobcovi
nepatril nárok na dávky nemocenského poistenia. Ak však bolo o tejto otázke už rozhodnuté príslušným
orgánom [pobočkou Sociálnej poisťovne, porov. § 178 ods. 1 písm. a) druhý bod zákona č. 461/2003 Z.

z.], súd z neho vychádza. V dôsledku toho vzhľadom na námietky žalovaného povinnosťou súdu prvej
inštancie zaoberať sa touto otázkou a posúdiť si ju buď sám, alebo navrhovaným dopytom na Sociálnu
poisťovňu zistiť, či už o tejto otázke bolo rozhodnuté, a z takto zisteného rozhodnutia potom vychádzať.

20. Podobne súd prvej inštancie nevenoval pozornosť námietkam povinného proti výške nemocenského

vyplateného žalobcovi. Podľa § 37 zákona č. 461/2003 Z. z. je výška nemocenského 55 % denného
vymeriavacieho základu v zmysle § 55. Podľa § 55 ods. 1 cit. zák. je denný vymeriavací základ
podiel súčtu vymeriavacích základov, z ktorých poistenec zaplatil poistné na nemocenské poistenie v
rozhodujúcom období, a počtu dní rozhodujúceho obdobia. Rozhodujúce obdobie upravuje § 56 cit. zák.,
pričom v prerokúvanej veci je rozhodný ods. 2 písm. a) tohto paragrafu, keďže nemocenské poistenie

žalobcu vzniklo vznikom pracovného pomeru podľa pracovnej zmluvy s G. E., teda od 1. augusta 2010
[§ 20 ods. 1 v spojení s § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.] a práceneschopnosť, teda dôvod na
poskytnutie nemocenskej dávky, vznikla v roku 2011, pričom medzi týmito dátumami je obdobie aspoň
90 dní. Ak teda nemocenského poistenie vzniklo v kalendárnom roku predchádzajúcom kalendárnemu
roku, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, a toto nemocenské poistenie trvalo

najmenej 90 dní pred dňom, v ktorom vznikol dôvod na poskytnutie nemocenskej dávky, podľa § 86
ods. 2 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. je rozhodujúcim obdobím obdobie od vzniku nemocenského
poistenia do konca kalendárneho roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, v ktorom vznikol dôvod
na poskytnutie nemocenskej dávky. Podľa tohto ustanovenia malo byť teda rozhodujúcim obdobím
pre určenie vymeriavacieho základu obdobie od 1. augusta do 31. decembra 2010. Podľa potvrdenia

Sociálnej poisťovne z č. l. bol pritom žalobca od 1. augusta 2010 do 31. decembra 2010 zamestnancom
v pracovnom pomere, ale aj osobou vykonávajúcou prácu na základe dohody o vykonaní prác mimo
pracovného pomeru, čo však nezakladalo účasť na nemocenskom poistení [§ 14 v spojení s § 4 zákona
č. 461/2003 Z. z. účinného do 31. decembra 2010]. Podľa § 138 ods. 1 cit. zák. pritom vymeriavacím
základom zamestnanca mal byť príjem za vykonanú prácu, ako aj určité ďalšie plnenia. Podľa § 119

ods. 1 Zákonníka práce však mzdy v zásade nesmela byť nižšia ako minimálna mzda. Podľa pracovnej
zmluvyžalobcuboljehotýždennýpracovnýčas40hodín,takžepodľa§2ods.4zákonač.663/2007Z.z.
o minimálnej mzde mu mala patriť najmenej minimálna mzda upravená nariadením vlády č. 441/2009 Z.
z.účinnýmod1.augustado31.decembra2010,tedasuma307,70€mesačne.Tátosumatedamalabyť
zároveň vymeriavacím základom žalobcu na určenie poistného na nemocenské poistenie. V dôsledku

toho by potom vymeriací základ rozhodný pre výpočet nemocenského mal predstavovať minimálne (5
x 307,70 : 153 dní rozhodného obdobia =) 10,0556 €, z čoho nemocenské by predstavovalo 55 %, teda
5,53€denne,čižepribližne150€mesačne.NapriektomuvšakzpotvrdeniaSociálnejpoisťovnevyplýva,
že za obdobie augusta až decembra 2010 vymeriavací základ žalobcu dosahoval len približne 154 €mesačne, teda len polovicu minimálnej mesačnej mzdy. Zodpovedajúco tomu potom bolo nemocenské
žalobcovi vypočítané len z tejto sumy.

21. Podľa § 441 Obč. zák. platí, že ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša
škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Toto zákonné
ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená poškodenému je nielen výsledkom
protiprávnehokonaniaškodcu,alesanajejvznikučiastočne,resp.celkompodieľalokonaniesamotného
poškodeného. Zodpovednosť škodcu je potom obmedzená v rozsahu, v akom rozsahu vznikla škoda

tiež následkom protiprávneho úkonu poškodeného (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 2 MCdo 1/2007).
Citované ustanovenie pritom vyslovene žiada spoluzavinenie, nie spoluspôsobenie škody poškodeným.
Poškodenému teda musí byť možné vytknúť aspoň nevedomú nedbanlivosť, teda že aj keď nevedel,
že svojím konaním môže prispieť k vzniku škody, vzhľadom na okolnosti a svoje osobné pomery
o tom vedieť mal a mohol [§ 16 písm. b) Tr. zákona analogicky]. Použitie tohto ustanovenie nie je
vylúčené ani tým, že konanie žalovaného - škodcu bolo predmetom trestného konania a že toto konanie

je trestným činom. Podľa § 193 C. s. p. je totiž civilný súd viazaný rozsudkom trestného súdu len
v otázke, či bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Otázka spoluzavinenia poškodeného nie je
predmetom rozhodovania trestného súdu, pretože samotná otázka spoluviny má trestnoprávny význam
v zásade len vtedy, ak ide o krajnú núdzu alebo nutnú obranu (§ 24 a 25 Trestného zákona), kedy
je vylúčená protiprávnosť činu žalovaného. Aj keď ale nie sú splnené podmienky krajnej núdze alebo

nutnej obrany, nie je tým ustálené, že za vznik škody poškodenému je zodpovedný výlučne škodca,
ale len to, že miera konania poškodeného nebola takej intenzity, aby vylučovala protiprávnosť konania
škodcu. Ten istý záver možno vyvodiť aj z judikátu R 22/1979, ktorý v časti 5 ukladá trestným súdom
v adhéznom konaní (teda pri rozhodovaní o výške náhrady škody v trestnom konaní) prihliadať na
spoluzavinenie poškodeného. Z toho vyplýva, že ani samotný odsudzujúci rozsudok voči škodcovi

využitie tohto ustanovenia nevylučuje, a práve preto naň musí prihliadať aj trestný súd v trestnom konaní.

22. Ako už bolo uvedené vyššie, v prerokúvanej veci zostáva nateraz okrem rapídneho zvýšenia zárobku
žalobcu v období tesne pred vznikom práceneschopnosti neobjasnené, prečo mal žalobca nárok na
nemocenské vo výške, ktorá nezodpovedá výške, na ktorú by mal nárok, ak by bol odmeňovaný

minimálnou mzdou. Súd prvej inštancie sa potom v konaní ani nezaoberal obranou žalovaného v tom
zmysle, aký vplyv majú dôvody takto zníženého nároku na zodpovednosť žalovaného za stratu na
zárobku. Súd prvej inštancie mal skúmať, čo je dôvodom takto nízkej sumy nemocenského (osobitne
ak na to žalovaný poukazoval), a to najmä z toho hľadiska, či nie je dôsledkom takého konania
žalobcu, pri ktorom s prihliadnutím na všetky okolnosti mal a mohol vedieť, že bude mať za následok

nižšie nemocenské v prípade pracovnej neschopnosti. Ak teda žalovaný napr. dobrovoľne súhlasil s
takou úpravou jeho pracovného pomeru, z ktorej vyplýval znížený vymeriavací základ nemocenského
poistenia, a to bez toho, aby na to existoval rozumný dôvod (napr. preto, aby zamestnávateľ „ušetril“
na poistnom), prípadne si nechal časť pracovnej odmeny vyplácať „načierno“ bez započítania do
vymeriavacieho základu, nemožno vylúčiť, že si časť straty na zárobku spoluzavinil v zmysle § 441

Obč. zák. To isté platí aj o dôvodoch, pre ktoré nemal nárok na výplatu nemocenského v júni a júli
2012. Konečne, spoluzavinenie žalobcu - poškodeného môže spočívať aj v tom, že v čase vzniku
škodnej udalosti bol pod vplyvom alkoholu, ak tým boli znížené jeho ovládacie schopnosti do tej miery,
že nedokázal na útok žalovaného zareagovať adekvátnymi ochrannými mechanizmami, takže následky
tohto útoku boli ťažšie (intenzívnejšie alebo dlhšie trvajúce) než by boli, ak by žalobca pod vplyvom

alkoholu nebol. Ani tieto okolnosti súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil, a to napriek tomu, že stredný
stupeň opitosti žalobcu ako poškodeného sa konštatuje aj v trestnom rozsudku č. k. 1 T 167/2012-218 s
odkazomnaznaleckýposudokMUDr.H.U.,ktorýajsámžalobcasúduprvejinštanciepredložil.Podobne
sa k otázke opitosti žalobcu vyjadruje aj odvolací súd v uznesení č. k. 3 To 117/2014-236 (s. 3 posledný
odsek).

23. Zo všetkých uvedených dôvodov tak treba dospieť k záveru, že súd prvej inštancie riadne neustálil
splnenie procesných podmienok a v dôsledku svojho nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal
ani dokazovanie navrhnuté žalovaným, čo zakladá dôvod na zrušenie jeho rozsudku podľa § 389 ods. 1
písm. a) a c) C. s. p. a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C. s. p., výrok I). V

ďalšom konaní súd prvej inštancie predovšetkým riadnym procesným postupom ustáli predmet konania,
keď postupom podľa § 129 C. s. p. vyzve žalobcu na odstránenie všetkých rozporov vo vymedzení
uplatňovaného nároku v jeho doterajších podaniach, najmä v podaní z 26. novembra 2013, a následne
rozhodne o pripustení či nepripustení zmien žaloby alebo o zodpovedajúcom čiastočnom zastaveníkonania. Ďalej súd prvej inštancie vykoná žalovaným navrhované dokazovanie na preverenie výšky
priemerného zárobku poškodeného žalobcu a rozsahu a dôvodov výplaty nemocenského v ním tvrdenej
výške, ako aj ďalšie dokazovanie, ktoré strany eventuálne v tomto smere navrhnú. Následne posúdi

nároky žalobcu podľa § 446 Obč. zák. v znení účinnom pred 1. augustom 2004, ako aj v súlade s ďalšími
vyššie citovanými ustanoveniami, najmä z hľadiska prípadného spoluzavinenia žalobcu na vzniknutej
škode, pričom právnymi názormi vyjadrenými v tomto zrušujúcom uznesení bude pri tomto rozhodovaní
viazaný (§ 391 ods. 2 C. s. p.). Svoje závery potom v novom rozhodnutí odôvodní spôsobom súladným
s § 220 ods. 2 C. s. p. Zároveň rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396

ods. 3 C. s. p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie (§ 420 a 421 C. s. p. a contrario).