Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, December 3, 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 13Co/54/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119208076
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Baran

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119208076.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu

JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: E. N., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Z. H. XXXX/XX, XXX XX S. právne zastúpený JUDr. Ľuba Berezňaninová, advokátka, IČO:
42249384, so sídlom Hlavná 45, 080 01 Prešov proti žalovanému: Z. B., nar. XX.XX.XXXX, Z. H. XXXX/
XX, XXX XX S., o určenie vlastníckého práva a vypratanie nehnuteľnosti, nar. neodkladného opatrenia, o
odvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešovč.k.9C18/2019-125zodňa21.05.2020takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku I., II., IV.

II. Zrušuje rozsudok vo výroku III. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na nové
rozhodnutie.

III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom vo veci samej zamietol žalobu o určenie vlastníckeho práva,
ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia vlastníctva darovaných nehnuteľností z dôvodu správania sa
obdarovaného podľa § 630 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania
dospel k záveru, že žalobkyňa neuniesla bremeno spočívajúce v tom, že navrhnutými dôkazmi

nepreukázala skutočnosti, ktorými podoprela dôvodnosť žaloby o vrátenie daru. K tejto skutočnosti
dospel súd prvej inštancie na základe týchto dôvodov:

„Pri vedomosti, že hmotnoprávny úkon môže byť obsahom aj žaloby, musel súd brať do úvahy aj nové
skutkové tvrdenia uvedené v žalobe a teda doručenie žaloby môže byť tiež výzvou na vrátenie daru.
Obsah žaloby je uvedený vyššie a obsahuje v podstate 4 incidenty žalovanej a žalobkyne.
Incident označený písm. A) - ako vyplýva z výsledku priestupkového konania, tvrdený útok nebol

žalovanej preukázaný a súd k odlišnému záveru nedospel ani po vykonanom dokazovaní. Zároveň
by však aj v prípade preukázania uvedeného skutku bolo nutné zohľadniť, že práve žalobkyňa proti
výslovnej vôli žalovanej zdvihla telefón žalovanej, na ktorý volal jej manžel, s ktorým bola v ostrom
rozvodovom konaní. Rovnako tvrdený fyzický útok nebol zvlášť hrozivý, ak žalobkyňa nevyhľadala
lekársku pomoc hneď a rovnako tvrdené následky slabšieho počutia neboli žiadnym spôsobom
verifikovaným.
Incident označený písm. B) - uvedené podľa súdu ani incidentom nebolo, pretože žalovaná ako

vlastníčka chaty mala výhradné právo na nej vymeniť zámok. Rovnako žalovaná v užívaní chaty
žalobkyni nebránila a neskoršie usmerňovanie jej návštev s početným doprovodom trpieť povinná bez
ďalšieho nebola.
Incident agresívneho a neúctivého správa zo dňa 01.10.2018 - žiadnym spôsobom nekonkretizovaný.Incidentzodňa30.09.2018-priestupkovýmkonanímnepreukázaný,pričomsúdsaodjehozáverunemá
dôvod odkloniť.“

2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 630 Občianskeho zákonníka ako aj
článku 8, 17 CSP, rovnako § 150 ods. 1, § 215 ods. 1, § 216 ods. 1 CSP.

3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu s poukazom na skutočnosť,
že úspešnej žalovanej trovy konania nevznikli.

4. Zároveň súd prvej inštancie rozhodol aj o povinnosti žalobkyne zaplatiť svedočné svedkovi N. E. a
rovnako tomuto svedkovi priznal nárok na náhradu nákladov spojených s jeho účasťou na pojednávaní
dňa XX.XX.XXXX. Tieto rozhodnutia súd prvej inštancie odôvodnil takto:

„Pokiaľ ide o náhradu výdavkov svedka E. spojených s účasťou na pojednávaní tieto má nahradiť

v konaní neúspešná žalobkyňa. Vzhľadom na to, že o výške týchto nákladov už bolo rozhodnuté
uznesením vyššieho súdneho úradníka bolo by v rozpore zo vzniknutou situáciou priznávať tomuto
svedkovi iba nárok na náhradu výdavkov spojených s účasťou na súde, preto súd aplikujúc článok 4.
základných zásad C.s.p. (/1/ Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré

upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. /2/ Ak takého
ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva
tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a
poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.) rozhodol priamo o

platobnej povinnosti žalobkyne vo vzťahu k tomuto svedkovi. Naopak, keďže o výdavkoch svedka E.
spojených s účasťou na pojednávaní dňa XX.XX.XXXX ešte rozhodnuté nebolo, tak v tomto prípade súd
postupovaltak,žetomutosvedkovipriznalnároknanáhradutýchtovýdavkovvočineúspešnejžalobkyni,
ktorá mu ich bude musieť zaplatiť do 3 dní odo dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške
týchto nákladov.“

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané v zákonnej lehote odvolanie zo strany žalobkyne,
ktorá namietla vady napadnutého rozsudku, a to z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm.
b/, d/, f/, g/ a h/ CSP.

6. Žalobkyňa namietla to, že vo výroku III. napadnutého rozsudku bola zaviazaná na zaplatenie
uplatneného svedočného vo výške 202,15 Eur v prospech svedka za účasť na pojednávaní dňa
05.03.2020, pričom toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu, že žalovaná ukončila zmluvný vzťah
so svojím právnym zástupcom a bola nútená si hľadať nového advokáta, ktorý ju bude v právnej veci
zastupovať. Je zrejmé, že odročenie pojednávania bolo zavinené výlučne dôvodmi na strane žalovanej,

pričom podľa § 256 ods. 2 CSP by mala takéto trovy niesť strana, ktorá procesne zavinila tieto trovy.
Poukázala na skutočnosť, že náhrada týchto trov sa prisudzuje bez ohľadu na meritórny výsledok sporu
a táto skutočnosť nebola zohľadnená.

7. Žalobkyňa s poukazom na odôvodnenie bodu 2 rozsudku súdu prvej inštancie uviedla, že po podaní

žalobysažalovanáktejtovyjadrilaažpodanímzodňa19.05.2020,kčomupriložilaajprílohy,nosamotná
žaloba jej bola doručená už 01.06.2019, pričom žalobkyňa namietala oneskorené doručenie vyjadrenia
a žiadala, aby súd aplikoval sudcovskú koncentráciu konania, pričom tomuto súd vyhovel len čiastočne.
Ako vyplýva aj z rozhodnutia súdu prvej inštancie, žalovaná marila nariadené súdne pojednávania, no
napriek tomu nebola zaviazaná znášať trovy, ktoré vznikli jej zavinením.

8. Žalobkyňa namietla skutočnosť, že súd prvej inštancie prihliadol na podanie žalovanej zo dňa
19.05.2020 s prílohami, pričom tento postup je v rozpore s ustanovením § 153 ods. 1, 2 CSP, čo
je v rozpore so zmyslom a účelom citovaných ustanovení a súd prvej inštancie týmto procesným
postupom ignoroval všeobecne platný princíp súkromného práva, podľa ktorého patrí právo bdelým.

Pri uplatnení zásady kontradiktórnosti pokiaľ je jedna zo strán sporu nečinná a v stanovených lehotách
nepredkladá dôkazy o svojich tvrdeniach, je vystavená sankcii neúspešnosti v spore. Poukázala aj
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý sa týka citovaných ustanovení Civilného
sporového poriadku. Uviedla, že napriek tejto situácií súd prvej inštancie vychádzal z oneskorenepredložených skutkových tvrdení ako aj listín, pričom práve naopak súd prvej inštancie mal vychádzať
z tvrdení žalobkyne a mať tieto jej tvrdenia za preukázané a nesporné. To, že vypočutí svedkovia sa
nevedeli priamo vyjadriť k namietaným okolnostiam pre vrátenie daru, nemá žiadny procesnoprávny

význam. Samotná žalovaná v čase doručenia žaloby bola právne zastúpená, pričom súd aplikoval
sudcovskú koncentráciu iba na písomné vyjadrenie žalovanej zo dňa 19.05.2020 a nie na jeho prílohy.
Žalovaná nepredložila žiadne tvrdenia ani dôkazy včas, ktoré by spochybňovali či vyvrátili tvrdenia
žalobkyne, no súd prvej inštancie v rozpore so zásadou sudcovskej koncentrácie považoval tvrdenia
a dôkazy predložené žalobkyňou za nepostačujúce. Súd však mal s poukazom na ustanovenie §

151 ods. 1 CSP považovať tvrdenia žalobkyne za nesporné. Tento postup súdu prvej inštancie je
v rozpore s princípom právnej istoty, a preto je rozhodnutie súdu prvej inštancie arbitrárne, nakoľko
nemá podklad toto rozhodnutie v hmotnom ani procesnom práve. Na základe tejto skutočnosti došlo
k odňatiu spravodlivosti v neprospech žalobkyne, nakoľko uvedenie rozhodujúcich skutkových tvrdení
týkajúcich sa sporu nie je právom procesných strán, ale ich povinnosťou. Súd prvej inštancie však
konal v pozícií advokáta žalovanej a ex offo bez opory v Civilnom sporovom poriadku preveroval a

ignoroval tvrdenia žalobkyne. Tento postup súdu prvej inštancie je v rozpore s článkom 16 ods. 1
CSP. Zároveň súd prvej inštancie subjektívne hodnotil svedkov vypočutých v konaní ako to vyplýva
zo strany 6 a 7 odôvodnenia rozsudku, pričom nezohľadnil skutočné výpovede svedkov, kedy svedok
E. vypovedal o tom, že vo februári XXXX sa stretol so žalovanou a rozprávali sa o tom, že čo bude
so žalobkyňou, pokiaľ táto musela prakticky ujsť zo svojho domova, teda darovaného bytu, k čomu

uviedla žalovaná, že táto otázka ju nezaujíma. Hodnotenie výpovede tohto svedka cez skutočnosť, že
tento má pocit krivdy, nakoľko žalovaná získala darom rodičovské nehnuteľnosti je absurdné. Rovnako
súd prvej inštancie nemal posudzovať život svedka D., ale mal sa zamerať na relevantné skutočnosti,
ktoré sa týkali predmetu konania. Zároveň žalobkyňa poukázala na to, že je normálne a prirodzené, že
žalobkyňa sa chce stretávať s priateľmi, žiť aktívne a tvrdenia súdu prvej inštancie o tom, že žalobkyňa

v jej veku nemá žiť čulým spoločenským životom znižujú kvalitu a presvedčivosť súdneho rozhodnutia.
Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že jej úmyslom bolo po darovaní nehnuteľnosti spokojne dožiť
starobu vo svojom v byte, v prostredí, ktoré dôverne pozná, pričom s touto situáciou súhlasil aj syn
žalobkyne N. E., ktorý dlhodobo žije v C. a neplánuje sa vrátiť späť do S., preto sú nepodložené
úvahy súdu o tom, že tento svedok je akýmsi spôsobom zaujatý vo vzťahu k žalovanej. Žalobkyňa

po prekonaní ťaživej životnej situácie, kedy nakoniec zomrel jej manžel, chce aktívnym, spoločenským
životom prekonať stratu životného partnera, pričom práve v tejto aktivite jej žalovaná bráni, pričom už
samotná predstava zdieľania spoločnej domácnosti žalobkyne so žalovanou je pre ňu stresujúca po
incidentoch vo forme verbálnych, fyzických či psychických útokov. Žalobkyňa poukázala na to, že v
konaní o zverení maloletých detí žalovanej vypovedala na súdnom konaní tak, ako bola poučená, teda

pravdivo a táto jej výpoveď v žiadnom prípade nebola účelová proti žalovanej. Žalobkyňa poukázala
na to, že z písomnej výzvy na vrátenie daru nepochybne vyplynulo to, že žalovaná sa voči žalobkyni
minimálne od roku 2017 správa spôsobom, ktorý nezodpovedá záväzku, ktorému sa zaviazala, teda
poskytnúťjejpomocvstarobeachorobeanapriektejtoskutočnostitotosúdprvejinštancieodignorovala
žalobe nevyhovel. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie vychádzal z listín, ktoré však nemali

byť predmetom ani oboznámenia na súde, ktoré boli predložené žalovanou, pričom poukázala aj na
skutočnosť, že za ustálenú rozhodovaciu prax je možno považovať rozhodnutia publikované v zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom súd prvej inštancie odkazoval na rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Českej republiky, čo je nerelevantné a čo nemá žiadnu právnu záväznosť pre
všeobecné súdy Slovenskej republiky. Zároveň poukázala na aktuálnu situáciu žalobkyne, ktorá od A.

žije v ubytovni, kde jej možnosti riadneho bývania sú značne obmedzené. Z týchto dôvodov žiadala, aby
odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a žalobe v celom rozsahu vyhovel.

9. K odvolaniu žalobkyne žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že toto odvolanie považuje za
neopodstatnené a účelové s tým, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne a žalobkyňa neuniesla

dôkazné bremeno. Poukázala na skutočnosť, že ona žalobkyňu z bytu nevyháňala a vypočutý svedok,
jej bývalý manžel, vypovedal v konaní účelovo v prospech žalobkyne. Poukázala na skutočnosť, že na
súdne konanie sa nedostavila z dôvodu zdravotného stavu, pričom dôvodnosť takéhoto konania môže
posúdiť len lekár a nie protistrana v konaní. Namietla to, že by bola žalobkyni nejakým spôsobom fyzicky
či inak ublížila a vypočutí svedkovia sú v nepriateľskom pomere k jej osobe, nakoľko sa jedná o jej

bývalého manžela, s ktorým je v ďalšom súdnom konaní, o priateľa jej matky, s ktorého vzťahom ona
nesúhlasí a s jej bratom, ktorý má za to, že bola pri darovacej zmluve zvýhodnená. Uviedla, že žalobkyňa
má kľúče od bytu aj od chaty, teda nehnuteľností, ktoré sú predmetom konania a ona jej nebráni v užívaní
týchto nehnuteľností.10. V duplike k vyjadreniu žalovanej žalobkyňa uviedla, že svedkovia vypočutí v konaní, boli poučení
podľa § 196 ods. 2 CSP, a preto nie sú podložené tvrdenia žalovanej o tom, že výpovede svedkov sú

nepravdivé. Žalovaná sa účelovo nedostavila na pojednávanie, nakoľko nedokázala pred žalobkyňou,
teda vlastnou matkou, uviesť skutočnosti, na ktoré poukazuje vo svojich písomných podaniach a ktoré
určite nemyslí vážne a úprimne. Žalovaná si kladie podmienky pri starostlivosti o svoju matku, pričom
vyjadruje tak len svoju panovačnosť a to, že táto musí bezvýhradne rešpektovať všetky jej predstavy a
želania. Samotné tvrdenia žalovanej vystihuje vyjadrenie, že matku nepovažuje za súčasť svojho života,

čím dala najavo svoj postoj ku žalobkyni.

11. K uvedenému žalovaná uviedla, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a vydaný rozsudok
súdu prvej inštancie je vecne správny, nakoľko žalobkyňa nepreukázala svoje tvrdenia a ich vykonanie
je účelové a klamlivé.

12. Ďalšie vyjadrenia strán sporu neboli v odvolacom konaní podané.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a
2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského
súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie nie
je dôvodné (okrem výroku III.).

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal
správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych

zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom
prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP), s výnimkou odôvodnenia výroku
III.

17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku

ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že
premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú,
ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú
v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie,
pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (okrem odôvodnenia výroku III.).

18.Knamietanémuporušeniuprávanaspravodlivýprocesodvolacísúduvádza,žetátonámietkanebola
zo spisu zistená.

19. Právo na spravodlivý proces je veľmi široko koncipovaný pojem, pričom medzi jeho zložky možno
zaradiť práva ako prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu,
právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach, právo
navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, ako aj ďalšie iné. Porušenie akéhokoľvek čiastkového právastrany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie zo strany súdu. O porušenie práva na spravodlivý
proces zo strany súdu však ide len vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci realizáciu
práv strany sporu dosiahne takú intenzitu, ktorá jednoznačne odôvodní záver, že celé konanie sa javí

ako nespravodlivé. Konkrétne konanie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že všeobecne namietané konanie súdu
porušujúce práva odvolateľky na spravodlivý proces nebolo zistené.

20. Žalobkyňa namietla neprípustnosť postupu súdu prvej inštancie v rozpore s ustanovením § 153

ods. 1 a 2 CSP s poukazom na to, že prostriedky procesnej obrany žalovanej neboli uplatnené včas,
teda v sudcovskej lehote, čo je v rozpore so zásadami ovládajúcimi civilné sporové konanie. Odvolací
súd dospel k záveru, že predmetné odvolacie námietky nie sú dôvodné. Ako vyplýva aj z gramatického
výkladu ustanovenia § 153 ods. 2 CSP, na tieto prostriedky súd nemusí prihliadnuť najmä ak by to
vyžadovala nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. V danom prípade
je zrejmé, že zákon nevyžaduje striktne od súdu, aby sa nezaoberal prostriedkami procesnej obrany

prednesenými po uplynutí sudcovskej lehoty, najmä v takomto prípade ako bol tento, že nebolo nutné
nariadenie ďalšieho pojednávania či vykonávania ďalších úkonov súdu. Tento postup súdu je zjavne
súladný s princípmi, ktorými je ovládaný Civilný sporový poriadok, nakoľko základnou zásadou Civilného
sporového poriadku je to, aby v zmysle článku 2 ods. 1, 2 bola spravodlivá a účinná ochrana ohrozených
alebo narušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

21. Prijatie výkladu, na ktorý poukazuje žalobkyňa by podľa názoru odvolacieho súdu znamenal prílišný
formalizmus či formálnu aplikáciu práva, ktorá by vychádzala len zo znenia právnych noriem bez
zohľadnenia cieľa právnej úpravy i okolnosti daného prípadu. Takýto postup by bol v rozpore so
základnou zásadou, že pri aplikácií právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý

nie je vyjadrený len v slovách a vetách právneho predpisu, ale aj v základných princípoch právneho
štátu (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 155/2017). Zároveň odvolací súd
poukazuje na skutočnosť, že súd prvej inštancie nekonal v rozpore so znením citovaného ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ktoré striktne neukladá, aby pri zmeškaní lehoty prostriedkov procesnej
obrany na tieto nebolo absolútne prihliadnuté. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne

postupoval, keď nevychádzal z prílišného formalizmu a vo svojom odôvodnení ako aj z jeho konštatácií
na pojednávaní je zrejmé, že vychádzal zo stavu veci ako by sa nebola žalovaná vyjadrila. Zároveň
odvolací súd poukazuje aj na obsah zápisnice z pojednávania dňa 21.05.2020, kedy bola daná možnosť
žalobkyni žiadať o odročenie pojednávania (č.l. 120 spisu), preto nemožno dospieť k záveru, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré bolo namietané zo strany žalobkyne.

22. Rovnako námietka arbitrárnosti nebola dôvodná. Z judikatúry vyplýva, že arbitrárnosť a zjavná
neodôvodnenosť rozhodnutí všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych
argumentov a skutkových okolností prerokovávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo
absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov, a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV.
ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita
musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.

23. Podľa slovníka cudzích slov „arbitrárny“ (franc.) znamená “ľubovoľný, javiaci sa ako ľubovoľný, bez

rozumnej opory, závislý len na individuálnom rozhodnutí, ako sa človeku chce, nie na všeobecne plat-
ných dôvodoch“.

24. Synonymom slova „arbitrárny“ je slovo „svojvoľný“. Podľa judikatúry Ústavného súdu SR, arbitrár-
ne rozhodnutie všeobecného súdu znamená, najmä

- extrémny nesúlad právnych záverov s vykonaným dokazovaním skutkovými a právnymi zisteniami,
- interpretácia, ktorá je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judika-
túry), bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabili-
zovanú výkladovú prax,
- nerešpektovanie kogentnej normy, interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s prioritami spravod-

livosti (predpojatý formalizmus),
- hodnotenie dôkazov vykonané bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich
pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové základ.25. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
súd prvej inštancie zrozumiteľným spôsobom uviedol relevantné dôvody svojho rozhodnutia. Jeho
rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,

pretože sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a
nepoprel ich účel a význam.

26. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že odvolateľ sa s právnym názorom
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia

súdu (porovnaj napr. I. ÚS 188/06).

27. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred
súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie
predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací
súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní

jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda
spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre

rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť
v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje
aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný
postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať

návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné
na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom
reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v
ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného
procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.

28. Odvolací súd pokiaľ sa týka námietky nesprávneho vyhodnotenia vykonaného dokazovania dospel k
záveru, že toto nebolo zo spisu preukázané. Súd prvej inštancie výstižne v bode 6.3 svojho odôvodnenia
sa vyjadril ku každej skutkovej okolnosti, ktorá by mala byť podkladom pre vrátenie daru, pričom s
týmito závermi sa odvolací súd stotožňuje. Je nepochybné, že incidenty, ktoré mali byť dôvodom pre

vrátenie daru, boli predmetom priestupkových konaní, kedy príslušný orgán svojím rozhodnutím zo
dňa 29.09.2017 zastavil konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu z dôvodu, že
skutok nespáchala obvinená, teda žalovaná, a to vo forme výmeny zámkov na chate, rovnako tak
nebol vykonaným dokazovaním preukázaný ani incident zo dňa 17.07.2017, teda skutky, ktoré boli
jednoznačne a nezameniteľne popísané žalobou ako okolnosti, ktoré zakladali dôvod na vrátenie daru,

neboli vykonaným dokazovaním bezpochyby preukázané. Správne preto súd prvej inštancie aplikujúc
princíp neunesenia dôkazné bremena rozhodol v merite veci.

29. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto
odvolacia námietka nebola naplnená.

30. Dokazovanie je základný inštitút civilného procesu, ktorého záverom je rozhodnutie súdu. V rámci
Civilného sporového poriadku je zavedený princíp formálnej pravdy, teda formálnou pravdou sa rozumie,
že pri svojom rozhodovaní súd vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa
tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz

iba v rozsahu v akom mu vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Je kladený
dôraz na procesnú diligenciu strán sporu dôsledkom čoho je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej
presun takmer bezvýhradne na strany sporu. V danom prípade nejde o spotrebiteľský spor ani o spor v
konaní o abstraktnej kontrole spotrebiteľských vecí ani antidiskriminačný či individuálny pracovný sporkedy môže výnimočne súd vykonať aj iné dôkazy ako tie ktoré navrhli strany sporu. Súd prvej inštancie
dôsledne aplikoval princípy na ktorých je založený Civilný sporový poriadok a rozhodol na základe
dôkazov predložených stranami sporu, ktoré nenavrhovali doplniť dokazovanie.

31. Predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru podľa ustanovenia § 630
Občianskeho zákonníka nie je akékoľvek nevhodné správanie obdarovaného alebo len jeho samotná
nevďačnosť, ale také správanie, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno
kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Ide buď o porušenie značnej intenzity alebo porušenie

sústavné, alebo aj neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo iným osobám, ktorá povinnosť vyplýva
buď z právnych noriem alebo zo zmluvného vzťahu, pričom tieto osoby patria k členom rodiny darcu.
Negatívne správanie obdarovaného k darcovi alebo jeho rodine, ktoré treba posudzovať ako správanie v
rozpore s dobrými mravmi sa musí prejavovať objektívne. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva
darovacou zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu požívajúcu právnu ochranu s tým,
že záväznosť z toho vyplývajúcu zmluvné strany na seba zobrali samy a dobrovoľne. K narušeniu

tohto stavu už nemôže dôjsť so svojvôle darcu. Z výsluchov svedkov ako aj ostatných vykonaných
dôkazov nebolo, ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd, preukázané také konanie žalovanej,
ktoré by zakladalo právo žalobkyne na vrátenie daru podľa ustanovenia § 630 Občianskeho zákonníka.
Subjektívna nespokojnosť žalobkyne so spôsobom ako boli jednotlivé dôkazy vyhodnotené nie je
dôvodom pre zmenu či zrušenie rozsudku.

32. V zhode so záverom súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že z obsahu spisu nevyplýva
preukázanie takých konaní, ktoré by boli v hrubom rozpore s dobrými mravmi a ktorých sa mala
dopustiť žalovaná podľa tvrdenia žalobkyne, ktoré by odôvodňovali vyhovenie žalobe o vrátenie daru aj
s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, pričom nepochybne dôvodom pre zamietnutie žaloby neboli

skutočnosti uvádzané v odvolaní žalobkyne, teda to, že by súd prvej inštancie prihliadal na tvrdenia
žalovanej, ktoré boli doručené súdu po uplynutí sudcovskej lehoty na vyjadrenie, naopak z rozhodnutia
súdu prvej inštancie nepochybne vyplýva podložený záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
preukázania tvrdených skutočností, čím bola neúspešnou stranou v konaní.

33. Pokiaľ sa týka odvolacej námietky, že za ustálenú rozhodovaciu prax nemožno považovať
rozhodnutia súdov Českej republiky, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti tvrdené žalobkyňou sú
dôvodné, no nemajú vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

34. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.

decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou

proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval
za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite
veci bez významu.

35. Odvolací súd vo vzťahu k vydanému neodkladnému opatreniu zo dňa 21.08.2019, ktoré bolo

nariadené po začatí konania vo veci samej uvádza, že nakoľko v zmysle § 330 ods. 1 CSP bolo určené,
že neodkladné opatrenie trvá len po určený čas, teda do právoplatného skončenia konania o určenie
vlastníckehoprávaknehnuteľnostiamaichvypratanie,nerozhodovalojehozrušenívzmysle§335CSP,
nakoľko k takémuto rozhodnutiu by bolo nutné pristúpiť len v prípade, že by nebolo obmedzené trvania
neodkladného opatrenia z hľadiska času. V danom prípade je zrejmé, že toto predbežné opatrenie je

časovo ohraničené okamihom právoplatného skončenia vo veci samej.

36. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok vo vzťahu k výroku III. odvolací súd zrušil napadnutý výrok
postupom podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP z dôvodu, že vo vzťahu k odôvodneniu tohto výroku došlok vydaniu nepreskúmateľného rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo možno hodnotiť ako porušenie
práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že vo vzťahu k
povinnosti žalobkyne zaplatiť svedkovi E. 202,15 Eur, súd prvej inštancie aplikoval článok 4 základných

zásad CSP, pričom z odôvodnenia tohto bodu nie je možné zistiť, akým spôsobom sa súd prvej inštancie
vyporiadal s aplikáciou ustanovenia § 256 ods. 2 CSP, ktoré je osobitným ustanovením vo vzťahu k
procesnej zodpovednosti za trovy, ktoré by inak neboli vznikli. Bez posúdenia možnej aplikácie tohto
ustanovenia nemožno považovať takéto odôvodnenie súdu prvej inštancie za dostatočné. Práve toto
ustanovenie rieši otázku separátnych trov a po zohľadnení princípov CSP je nutné sa s touto otázkou

vyporiadať. Z uvedeného dôvodu bola v tejto časti vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
podľa §391 CSP. Úlohou súdu prvej inštancie bude pri posúdení tohto nároku svedka svoje rozhodnutie
primerane a dostatočne odôvodniť aj s použitím možného použitia ustanovenia § 256 ods. 2 CSP.

37. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení
s ustanovením § 396 ods.1 CSP tak, že stranám sporu nebol priznaný nárok náhrady trov odvolacieho

konania. V odvolacom konaní bola úspešná žalovaná, ktorej však zo spisu žiadne preukázateľné trovy
odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnila. V odvolacom konaní neúspešnej žalobkyni
nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia
NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015.

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).