Uznesenie Judgement was issued on Tuesday, May 17, 2016

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 13C/426/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115226652
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Revický
ECLI: ECLI:SK:OSPO:2016:8115226652.1

Uznesenie

Okresný súd Prešov v právnej veci navrhovateľky: E.. D. A., F.. X.XX.XXXX, T. E. F. XX, XXX XX H., proti
odporcovi:SlovakTelekom,a.s.,Bajkalská28,81762Bratislava,zastúpenémuJUDr.PetromŠkerlíkom,
advokátom, so sídlom J. Ťatliaka 2051/8, 026 01 Dolný Kubín, o návrhu na obnovu konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného súdu Prešov z 24.3.2011, sp. zn.
16Ro/75/2011 z a m i e t a .

Návrh na obnovu konania z a m i e t a .

Navrhovateľka je p o v i n n á nahradiť odporcovi trovy konania na účet právneho zástupcu odporcu
vo výške 578,86 Eur do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom na obnovu konania zo dňa 16.10.2015 doručeným súdu 26.6.2015 sa navrhovateľka
domáhala,abysúdvydaluznesenie,ktorýmpovolíobnovukonaniavedenéhonaOkresnomsúdePrešov
pod sp. zn. 16Ro/75/2011, a súčasne nariadi odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného súdu
Prešov z 24.3.2011 sp. zn. 16Ro/75/2011.

/V súvislosti s označením účastníčky podávajúcej návrh na obnovu konania (ktorá sa, zrejme podľa

pôvodného konania, vo svojom návrhu na obnovu konania v rozpore s ust. § 228 ods. 3 O.s.p.
označila za odporkyňu), so zákonnou definíciou účastníkov konania (§ 90 O.s.p.) a s ich procesným
označením v tejto veci súd poukazuje na to, že konanie o obnove konania (v zmysle ust. § 470
ods. 1 a § 397 CSP účinného od 1.7.2016 konanie „o žalobe“ na obnovu konania) je konaním, ktoré
sa začína návrhom na obnovu konania. Návrh na obnovu konania má podľa § 228 ods. 3 O.s.p.
obsahovať aj to, čoho sa navrhovateľ domáha, pričom podľa § 232 ods. 2 O.s.p. pre konanie o obnove

platia primerane ustanovenia o konaní v prvom stupni. Z ust. § 90 O.s.p. vyplýva, že postavenie a
zákonné označenie účastníkov v konkrétnom konaní sa odvíja práve od ich vzťahu k návrhu, na základe
ktorého bolo toto konanie začaté. Obnova konania pritom prebieha v dvoch fázach. V prvej z nich
(iudicium rescindens) súd skúma, či je obnova konania procesne prípustná; návrhu na obnovu konania
v tejto fáze súd buď vyhovie alebo ho zamietne. Druhá fáza (iudicium rescissorium) potom (ak bola
obnova konania povolená) predstavuje nové prerokovanie a rozhodnutie vo veci. Je zrejmé, že na

označovanie účastníkov v konaní treba používať jednoznačné, určité, zrozumiteľné a najmä zákonné
pojmy zodpovedajúce ich procesnej situácii, resp. vzťahu k nej a ich postaveniu v konkrétnom konaní.
V prvej fáze obnovy konania (v konaní o návrhu na obnovu konania) je teda navrhovateľom ten, kto
podávaresp.nasúdeuplatňujetentoinštitút,aodporcomten,protikomutakýtonávrhsmeruje(konanieo
návrhunaobnovukonanianiejesúčasťoupôvodnéhokonania-tojeprávoplatneskončené).Procesným
označením z pôvodného konania (napadnutého návrhom na obnovu konania) sa účastníci označujú až

v druhej fáze po povolení obnovy (pri rozhodovaní vo veci samej). Tento záver, okrem gramatického
výkladu, doslovného znenie ust. § 228 ods. 3 O.s.p. a zjavnej pojmovej zrozumiteľnosti vo vzťahuk návrhu na obnovu konania, napokon vyplýva aj z praxe viacerých iných všeobecných súdov - viď
zverejňovanie súdnych rozhodnutí na internetovej stránke MS SR./

Navrhovateľka uviedla, že návrh na obnovu konania podáva ako odporkyňa v právnej veci vedenej
na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 16Ro/75/2011 navrhovateľa Slovak Telekom, a.s. proti nej ako
odporkyni. Návrh na obnovu konania podáva podľa § 228 ods. 1 písm. a) a e) O.s.p. z dôvodu, že
súd nepostupoval v súlade s OSP a tak porušil jej práva. Poukázala na to, že súd už zamietol jej
námietky proti exekúcii s tým, že mala podať odpor proti platobnému rozkazu, k čomu uviedla, že

platobný rozkaz jej bol zaslaný na adresu, na ktorej už nebývala, a z toho dôvodu nemohla podať
ani odpor proti platobnému rozkazu. Ako nové, pre povolenie obnovy konania rozhodujúce skutočnosti
uviedla, že konajúci súd nemal platobný rozkaz nikdy vydať z dôvodu, že spotrebiteľská zmluva
obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a teda ak súd platobný rozkaz vydal, porušil § 172 ods. 9
OSP. Neprijateľné zmluvné podmienky sú prinajmenšom zmluvné pokuty, ktoré si uplatnil navrhovateľ
priamo v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Súd pri jeho vydávaní vôbec nezohľadnil európske

spotrebiteľské právo, najmä Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľskýchzmluváchaSmernicuRady87/102/EHSz22.decembra1986preapoximáciuprávnych
predpisov, nariadení a administratívnych ustanovení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského
úveru. Súd pri jeho vydávaní vôbec nezohľadnil judikatúru Európskeho súdneho dvora napr. rozsudok
Európskeho súdneho dvora vo veci spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA a

Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvas Editores SA a spol., rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C 243/08 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Györfi, rozsudok Európskeho súdneho
dvora vo veci C-473/00 - Cofidis SA and Jean-Louis Fredout. V uvedenom rozsahu je platobný rozkaz
nezákonný a preto je zjavné, že jej môže obnova privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Vzhľadom
na to, že spotrebiteľské právo príslušný okresný súd v konaní vôbec neuplatnil, je nanajvýš odôvodnené,

aby toto právo uplatnil súd rozhodujúci o návrhu na obnovu konania. Na pojednávaní dňa 17.5.2016
navrhovateľka doplnila, že chce, aby boli prešetrené okolnosti pre ktoré by mala ďalej platiť. Nepopiera,
že používala služby odporcu, vtedajšieho navrhovateľa, a je si vedomá toho, že je povinná za nich aj
zaplatiť. Niektoré služby za telefón, prípadne internet, užívala aj jej dcéra. Za tieto služby by zaplatiť
mala, avšak chce, aby sa prešetrilo koľko by mala za tieto služby zaplatiť. Malo by sa jednať o faktúry

z roku 2009 a 2010, pričom by chcela, aby sa prešetrilo čo vlastne z toho zaplatiť má. O rozhodnutiach
Európskeho súdneho dvora citovaných v návrhu sa dozvedela od svojho právnika, ktorý vypracovával
iné podanie v iných veciach. Nepamätá si presne kedy to bolo, avšak vie, že tieto rozhodnutia čítala už
skôr, bolo to pár rokov dozadu.

Odporca žiadal návrh na obnovu konania a odklad vykonateľnosti platobného rozkazu zamietnuť.
Uviedol, že vecná nesprávnosť rozhodnutia a ani nesprávnosť procesnej povahy nie sú dôvodmi na
povolenie obnovy konania. Poukázal na to, že v čase vydania platobného rozkazu smernica Rady 93/13/
EHS z 5. apríla 1993 už bola transponovaná do právneho poriadku SR a súd mal povinnosť skúmať,
či zmluvná podmienka je alebo nie je prijateľná. To, že si súd povinnosť vyplývajúcu z § 172 ods.

9 OSP splnil, ale pretože zmluvnú pokutu nepovažoval za neprimeranú, a ani neprijateľnú zmluvnú
podmienku a priznal navrhovateľovi plnenie z nej, nemá dôvod spochybňovať. A ak by aj súd nebol
skúmal predmetnú podmienku, tak tento nedostatok rozhodne nie je dôvodom na povolenie obnovy
konania. Poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo 98/2011 zo dňa 11.8.2011, podľa ktorého návrhom
na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci

alebo nesprávností procesnej povahy; na nápravu týchto nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia
a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné prostriedky. Podľa odporcu obnova konania je
mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie súdu len z taxatívne
vymedzených dôvodov v § 228 ods. 1 OSP a v presne určenej lehote, ktorej zmeškanie má za následok
procesnú preklúziu práva podať návrh na obnovu konania. Je nemysliteľné, aby v právnom štáte mohlo

byť právoplatné rozhodnutie opätovne preskúmavané v prípadoch, ktoré nie sú vopred stanovené
zákonom.

Ďalej odporca uviedol, že rozhodnutia vydané v úplne inej veci a ohľadne iných účastníkov nie sú
prípustnýmdôvodomobnovykonania.Dôvodomobnovyniejeaniiný-neskoršíprávnynázor.Judikatúra

Súdneho dvora v iných veciach a ohľadne iných účastníkov nie je prípustným dôvodom obnovy konania.
Nevyžaduje to ani samotný súdny dvor. Rozhodnutia na ktoré poukazuje navrhovateľka sú nepoužiteľné
aj z dôvodu uplynutia času. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci Lucchini (C-119/05), ktorý
podľa neho neumožňuje napadnúť rozhodnutie pre rozpor s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora, čiiného orgánu ES, ale iba pre rozpor s takým rozhodnutím, ktoré sa vecne a personálne týka konania pred
vnútroštátnym súdom. Podľa odporcu z neho tiež vyplýva, že zásadu res iudicata je možné prelomiť len
celkom výnimočne a tiež, že je jediná povinnosť prelomiť zásadu res iudicata - v prípade ak vnútroštátny

súd rozhodne vec, ktorá nepatrí do jeho právomoci, ale patrí do právomoci orgánu Európskej únie.
Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Kapferer, C-234/04 zo dňa 16.3.2006 vo všeobecnosti nie je
vnútroštátny súd povinný znovu preskúmať a zrušiť právoplatné súdne rozhodnutie, aj keby sa ukázalo,
že je v rozpore s právom spoločenstva. Je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré
sa stali konečnými. Odporca uviedol, že zásada právoplatne rozhodnutej veci vyžaduje, aby súdne

rozhodnutia, ktoré sa stali právoplatnými po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po
márnom uplynutí lehôt na ich podanie, nemohli byť v budúcnosti spochybnené.

Napokon odporca poukázal aj na to, že podľa čl. 297 ods. 1 (tretia veta Zmluvy o fungovaní EÚ) /pôvodne
čl. 254 ZES/ sa rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zverejňujú v Úradnom vestníku EÚ a nadobúdajú
účinnosť aj voči fyzickým osobám dňom, ktorý je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie je stanovený,

dvadsiatym dňom po ich uverejnení. Všetky rozhodnutia na ktoré sa v návrhu na obnovu dovoláva
navrhovateľka boli zverejnené o niekoľko rokov skôr ako bol vydaný ňou napadnutý platobný rozkaz.
Uviedol, že začiatok plynutia žiadnej lehoty nie je možné posudzovať len na základe tvrdenia účastníka
konania. Osobitne v prípade § 230 OSP, ak by mal začiatok plynutia subjektívnej lehoty vychádzať len z
tvrdenia navrhovateľky, bolo by to až nihilizáciou zásady res iudicata. Ak by sme totiž takýto výklad prijali,

potom žiadny súdny spor by nebolo možné nikdy považovať za definitívne skončený a právo miesto
systému by ovládol chaos. Navrhovateľka nepodala návrh na povolenie obnovy konania v trojmesačnej
subjektívnej lehote. Subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania začala plynúť 21. dňom
od zverejnenia rozhodnutia (s ktorým má byť v rozpore napádané rozhodnutie) v Úradnom vestníku
EÚ, pretože týmto dňom začína byť záväzné pre každú fyzickú aj právnickú osobu. Okrem toho už z

námietok proti exekúcii vykonávanej na základe platobného rozkazu je zrejmé, že na konzultácii so
spotrebiteľským združením Brániť sa oplatí, bola už v roku 2011 a že už tam sa oboznámila s názormi
a niektorými rozhodnutiami napríklad Krajského súdu v Prešove a Banskej Bystrici, ktoré pojednávajú
o neprijateľných zmluvných podmienkach.

Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie. Z platobného rozkazu Okresného súdu Prešov č.k.
16Ro/75/2011-95 zo dňa 24.3.2011 súd zistil, že v právnej veci navrhovateľa Slovak Telekom, a.s.
proti odporcovi Jana Ljubimová o zaplatenie 2.966,77 Eur s príslušenstvom vedenej na tunajšom súde
pod sp. zn. 16Ro/75/2001 (ktorej obnovy konania sa navrhovateľka domáha) vydal súd dňa 24.3.2011
platobný rozkaz, ktorým uložil navrhovateľke (v pôvodnom konaní žalovanej), aby do 15 dní odo dňa

doručenia platobného rozkazu zaplatila odporcovi (v pôvodnom konaní žalobcovi) sumu 2.966,77 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.966,77 Eur od 28.06.2010 do zaplatenia
a nahradila trovy konania vo výške 177,50 Eur, alebo aby v tej istej lehote podala odôvodnený odpor
na tomto súde. Platobný rozkaz jej bol podľa poštovej doručenky doručený dňa 1.4.2011, podpis na
doručenke na pojednávaní navrhovateľka uznala za svoj vlastný, a súd tak nemal žiadne pochybnosti

o tom, že platobný rozkaz jej bol riadne doručený. Odpor proti platobnému rozkazu navrhovateľka
nepodala, platobný rozkaz nadobudol právoplatnosť 19.4.2011. Na pojednávaní ďalej navrhovateľka
uviedla, že o rozhodnutiach Európskeho súdneho dvora citovaných v návrhu sa dozvedela od svojho
právnika, ktorý vypracovával iné podanie v iných veciach. Nepamätá si presne kedy to bolo, avšak vie,
že tieto rozhodnutia čítala už skôr, bolo to pár rokov dozadu.

Poprejednanívecisúddospelkzáveru,žepredloženémunávrhunapovolenieobnovykonanianemožno
vyhovieť z dôvodov jej neprípustnosti uvedených v hore citovanej argumentácii odporcu, s ktorou sa súd
v celom rozsahu stotožňuje a na ktorú odkazuje, a na doplnenie tohto odôvodnenia dodáva nasledovné:

Dôvody prípustnosti obnovy konania sú taxatívne uvedené v ust. § 228 ods. 1 O.s.p., pričom
navrhovateľka uviedla, že návrh na obnovu konania podáva podľa § 228 ods. 1 písm. a) a e) O.s.p.

Podľa § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak sú tu skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohol použiť v

pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci.Podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. právoplatný rozsudok môže účastník napadnúť návrhom na obnovu
konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu
Európskych spoločenstiev.

Podľa§228ods.2O.s.p.návrhomnaobnovukonaniamôžeúčastníknapadnúťiprávoplatnéuznesenie,
ktorým bol schválený zmier, ak možno dôvody obnovy podľa odseku 1 vzťahovať i na predpoklady, za
ktorých sa zmier schvaľoval; to platí obdobne aj pre právoplatný platobný rozkaz, rozkaz na plnenie,
zmenkový platobný rozkaz a šekový platobný rozkaz.

Podľa § 230 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania treba podať v lehote troch mesiacov od toho času,
keď ten, kto obnovu navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť.

Podľa § 230 ods. 2 O.s.p. po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku možno návrh podať len z dôvodu
uvedeného v

a) § 228 ods. 1 písm. a) v prípade, že ide o trestný rozsudok, na podklade ktorého sa v občianskom
súdnom konaní priznalo právo a ktorý bol neskôr podľa trestnoprávnych predpisov zrušený,
b) § 228 ods. 1 písm. a) alebo b), ak nové dôkazy súvisia s novými vedeckými metódami, ktoré v
pôvodnom konaní nebolo možné použiť,
c) § 228 ods. 1 písm. c),

d) § 228 ods. 1 písm. d),
e) § 228 ods. 1 písm. e).

Podľa § 230 ods. 3 O.s.p. navrátenie lehoty na obnovu konania nie je prípustné.

Podľa § 234 ods. 1 O.s.p. návrh na obnovu konania súd uznesením buď zamietne alebo obnovu konania
povolí.

Je potrebné uviesť, že nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť,
je jednou zo záruk právnej istoty. Náprava rozhodnutia sa spravidla môže docieliť v riadnom

dvojinštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku (uznesenie Najvyššieho
súduSRz23.1.2010,sp.zn.3Obo138/2009).Naprotitomuobnovakonaniajemimoriadnymopravným
prostriedkom, ktorý má povahu výnimky zo zásadnej nezmeniteľnosti právoplatného rozhodnutia.
Vzhľadom na to je jeho prípustnosť vo viacerých smeroch obmedzená (uznesenie Najvyššieho súdu SR,
zo dňa 3. 6. 2009, sp. zn. 3 Obo 113/2008). V rámci mimoriadnych opravných prostriedkov právoplatné

rozhodnutie preto možno napadnúť návrhom na obnovu konania len z taxatívne stanovených dôvodov a
v stanovenej lehote. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení
pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy (ktoré nepochybne zahŕňa aj
prípadnú nesprávnu, resp. neúplnú aplikáciu právnym noriem, vrátane práva EÚ); na nápravu týchto
nesprávností slúžia podľa povahy rozhodnutia a charakteru namietanej nesprávnosti iné opravné

prostriedky. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nie je dôvodom
zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (viď rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000, rovnako
uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. 8. 2011, sp. zn. 3 Cdo 98/2011). Právny názor na výklad
zákona vyslovený iným orgánom (Ústavným súdom, ministerstvom a pod.) než procesným súdom, ktorý

prejednal vec v rámci svojej právomoci, nie je spôsobilým dôvodom obnovy konania (R 105/1998).
Okrem toho objektívnou podmienkou prípustnosti návrhu na obnovu konania je zachovanie zákonných
lehôt. Návrh na obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu
navrhuje, sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť, a zároveň, okrem
výnimiek návrhov podaných z dôvodov uvedených v ust. § 230 ods. 2 O.s.p., najneskôr do troch rokov

od právoplatnosti napádaného rozhodnutia. Po preskúmaní vyššie uvedených predpokladov pritom súd
dospel k jednoznačnému záveru, že návrh na obnovu konania nie je dôvodný.

Navrhovateľka svoj návrh na obnovu konania podala predovšetkým oneskorene, a to po uplynutí
trojročnejobjektívnejlehotynapodanienávrhunaobnovukonaniaplynúcejodprávoplatnostiplatobného

rozkazu 19.4.2011 (objektívna lehota uplynula 19.4.2014 a navrhovateľka návrh podala až 16.10.2015).
Navyše z jej vyjadrenia na pojednávaní dňa 17.5.2016 vyplýva, že so skutočnosťami, ktorými odôvodnila
svoj návrh na obnovu konania, sa oboznámila už pred niekoľkými rokmi, z čoho je zrejmé, že návrh
na obnovu konania, okrem nedodržania trojročnej lehoty od právoplatnosti napádaného rozhodnutia,podala aj po uplynutí subjektívnej 3-mesačnej lehoty od kedy sa o týchto dôvodoch obnovy dozvedela.
Navrátenie lehoty na obnovu konania pritom nie je prípustné (§ 230 ods. 3 O.s.p.).

V súvislosti s včasnosťou podania návrh na obnovu konania súd tiež pripomína, že subjektívna 3-
mesačná lehota sa odvíja od času, kedy sa ten, kto obnovu navrhuje, preukázateľne dozvedel o takomto
dôvode, alebo v prípade, ak takýto okamih nemožno určiť, od času kedy ho mohol uplatniť.

Podľa čl. 297 /pôvodne čl. 254/ Zmluvy o fungovaní Európskej únie nariadenia a smernice určené

všetkým členským štátom a rozhodnutia, ktoré neuvádzajú, komu sú určené, sa uverejňujú v Úradnom
vestníku Európskej únie. Nadobúdajú účinnosť dňom, ktorý je v nich stanovený alebo, ak takýto deň nie
je stanovený, dvadsiatym dňom po ich uverejnení.

Podľa § 1 zák. č. 416/2004 Z.z. o Úradnom vestníku Európskej únie Právne záväzné akty Európskych
spoločenstiev a právne záväzné akty Európskej únie uverejnené v Úradnom vestníku Európskej

únie alebo v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev (ďalej len „úradný vestník“) sú v súlade
s medzinárodnými zmluvami účinné na území Slovenskej republiky. Podľa § 2 ods. 1 cit. zákona o
všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému,
koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho spoločenstva
a Európskej únie je nevyvrátiteľná.

Všetky navrhovateľkou uvádzané rozsudky Európskeho súdneho dvora boli uverejnené v Úradnom
vestníku Európskej únie viac ako 3 mesiace pred podaním jej návrhu na obnovu konania, pričom
navrhovateľkou uvádzaný rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených prípadoch C - 240/98 až C
- 244/98 Oceano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero a ďalší zo dňa 27.06.2000 uvádza

aj takmer každé ďalšie rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, ktoré sa pri výklade Smernice 93/13 odvoláva
na predchádzajúce rozhodnutia, ktoré cituje a ďalej spresňuje, pretože rozhodovacia činnosť Súdneho
dvora EÚ sa v otázke ochrany spotrebiteľa postupne vyvíjala. Z uvedeného je potom zrejmé, keďže po
ich publikácii v Úradnom vestníku Európskej únie platí nevyvrátiteľná domnienka že sa stali (vrátane dňa
ich publikácie) známe každému, že žalovaná ich aj z tohto pohľadu mohla uplatniť už dávno (viac ako

3 mesiace) pred podaním návrhu na obnovu konania, a to dokonca v rámci svojej obrany v pôvodnom
konaní. Jej návrh na obnovu konania podaný po uplynutí tejto lehoty je preto podľa § 230 ods. 1 O.s.p.
neprípustný.

Okrem toho, že návrh na obnovu konania bol podaný oneskorene, je však ďalej zrejmé aj to, že žiadny

z možných dôvodov na obnovu konania taxatívne uvedených v ust. § 228 ods. 1 O.s.p. v ňom nie
je ani daný. Navrhovateľka neuviedla žiadne skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy, ktoré bez svojej
viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, ktoré by mohli privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo
veci (§ 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.). Pri rozhodnutiach sa má pritom v tejto súvislosti nepochybne na
mysli to, že má ísť o rozhodnutia týkajúce sa účastníkov konania, ktoré by boli pre súd v zmysle ust.

§ 135 O.s.p. záväzné, resp. sa týkajú predbežných otázok, ktoré patrili do právomoci iného orgánu.
Rozhodnutia iného všeobecného súdu v inej veci pritom takýto rozhodnutiami nie sú. Ak právna otázka
(v rámci predmetu konania) patrila do právomoci súdu, rozhodnutie iného všeobecného súdu v inej
veci je z tohto pohľadu rovnocenné a bez právneho významu, keďže podľa článku 144 Ústavy SR
sudcoviasúprivýkonesvojejfunkcienezávislíaprirozhodovanísúviazaníústavou,ústavnýmzákonom,

medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. Takýto výklad vyplýva aj zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČSR (R 2/1983), podľa ktorého „dôvodom pre povolenie
obnovy konania v zmysle ustanovenia § 228 odst. 1 písm. a) O.s.p. môže byť neskoršie rozhodnutie
príslušného orgánu riešiace odchylne predbežnú otázku, ak išlo o prípad, v ktorom bol súd pri pôvodnom
rozhodovaní viazaný rozhodnutím iného orgánu (§ 135 ods. 1 O.s.p.), alebo o prípad, v ktorom súd

vychádzal pri svojom rozhodovaní z rozhodnutia vydaného skôr príslušným orgánom (§ 135 ods. 2
O.s.p.)“. Potvrdzuje to napokon aj nová právna úprava účinná od 1.7.2016 (§ 397 písm. a) CSP), ktorá
preberá doterajšiu úpravu a „precizuje sa explicitným ustanovením tak, že skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy sa majú týkať strán a predmetu pôvodného konania (Vokálová, D., Mitterpachová, J., a
kol. Občianske súdne konanie po novom. Porovnanie doterajšej a novej právnej úpravy občianskeho

súdneho konania s výkladom. Bratislava: Wolters Kluver s.r.o., 2016, s. 172).

Rovnako tak navrhovateľka nepreukázala, že napádané rozhodnutie je v rozpore s rozhodnutím
Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev (§ 228 ods.1 písm. e) O.s.p.) uvedených v jej návrhu. Tieto rozhodnutia sa totiž týkajú povinnosti členských
štátov Európskej únie dosiahnuť, aby povinnosti uložené Smernicou rady č. 93/13/EHS o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách boli plnené. Podáva sa v nich aká právna úprava zodpovedá

tejto smernici, a ako sa má právny poriadok členského štátu po jej implementácii vo všeobecnosti
prevádzať a vykladať. Nevyplýva z nich však, že by právna úprava vydania a nadobudnutia
právoplatnosti platobného rozkazu, vydaného v pôvodnom konaní, bola s nimi v rozpore, a ani že
by konkrétny napádaný právoplatný platobný rozkaz, vydaný podľa tejto právnej úpravy, bol s nimi v
rozpore. Ich predmetom nebolo posudzovanie napádaného rozhodnutia, a ani vlastné posudzovanie

konkrétnych právnych otázok a skutočností, ktoré boli predmetom napadaného rozhodnutia (v
konkrétnom prípade). Z uvedeného dôvodu tu nie je ani predpoklad pre povolenie obnovy konania z
hľadiska ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.. Obnova konania podľa citovaného ustanovenia by bola
prípustná iba v prípade, ak bolo predmetné rozhodnutie SDEÚ alebo iného orgánu ES vydané vo
veci, v ktorej sa obnova navrhuje (porovnaj aj uznesenie KS v Trenčíne sp. zn. 17Co/785/2015).
Potvrdzuje to napokon, podobne ako v prípade predpokladu návrhu na obnovu konania uvedeného v

predchádzajúcom odseku, aj nová právna úprava obnovy konania účinná od 1.7.2016 (§ 397 písm. e)
CSP), ktorá aj tu preberá doterajšiu úpravu a precizuje ju tak, že má ísť o rozhodnutie, ktoré je pre
strany záväzné (obdobne aj: Vokálová, D., Mitterpachová, J., a kol. Občianske súdne konanie po novom.
Porovnanie doterajšej a novej právnej úpravy občianskeho súdneho konania s výkladom. Bratislava:
Wolters Kluver s.r.o., 2016, s. 172)A vzhľadom na to, že v posudzovanom prípade nebolo rozhodnutie

SDEÚ, pre ktoré navrhovateľka podala návrh na obnovu konania, pre účastníkov záväzné, keďže nebolo
vydané v ich veci, ani tento dôvod navrhovanej obnovy konania nie je daný a jej povolenie prípustné.

V súvislosti s ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. súd napokon poukazuje aj na rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-234/04 zo dňa 16. 03. 2006 vo veci Rozmarie Capférer/Schlang& Schick GmbH, v ktorom

SDEÚ uviedol, že úniové právo neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby preskúmaval a rušil právoplatné
rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ak sa aj ukáže, že je v rozpore s právom Spoločenstva. Súdny dvor
EÚ tiež uviedol, že na to, aby sa zabezpečila stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon
spravodlivosti je dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré sa stali konečnými. Týmto
rozhodnutím Súdny dvor ES zdôraznil dôležitosť zásady res iudicata. Jedinou výnimkou, kedy Súdny

dvor EÚ zakotvil povinnosť prelomiť zásadu res iudicata je situácia, keď vnútroštátny súd rozhodne
vec, ktorá nepatrí do jeho kompetencie, ale do kompetencie orgánu Európskej únie. Obnova konania
nemá byť nariadená pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím Súdneho dvora EÚ.
Rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zakladá dôvod prípustnosti obnovy konania len vtedy, keď sa týka
rovnakej veci ako obnovou napadnuté rozhodnutie alebo ak odlišne, hoci vo veci inej, rieši otázku,

majúcu na spôsob právneho posúdenia veci v pôvodnom konaní dosah. Túto argumentačnú líniu Súdny
dvor založil v rozhodnutí Lucchini (ktorým bolo odôvodnené aj ust. § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. pri jeho
zavedení do právneho poriadku SR - v dôvodovej správe k zákonu č. 384/2008 Z.z.). Ak by vnútroštátny
súd rozhodol vec, ktorá nebola v jeho právomoci, a potom by sa spoliehal na zásadu res iudicata,
výlučná právomoc komisie by bola úplne zmarená. Úniové právo preto v takom prípade obnovu konania

vyžaduje. Súdny dvor však vzápätí dodáva, že rozsudok vo veci Lucchini je veľmi špecifickou výnimkou,
ktorej cieľom nie je spochybniť záver, že úniové právo v zásade nevyžaduje prelomenie zásady res
iudicata. Vec Lucchini v žiadnom prípade nesmeruje k erózii alebo oslabeniu zásady res iudicata. Z
uvedenéhovyplýva,žeúniovéprávovyžadujeodslovenskéhopráva,abyumožniloobnovukonanialenv
jednom jedinom prípade - ak vnútroštátny súd oberie o kompetenciu orgán Európskej únie. Nevyžaduje,

aby bola nariadená obnova konania pre rozpor pôvodného rozhodnutia s akýmkoľvek rozhodnutím
Súdneho dvora. Zo systematických súvislostí celého § 228 ods. 1 O. s. p. potom jednoznačne
vyplýva, že dôvodom na obnovu konania sú len také dôkazy, skutočnosti, rozhodnutia, trestné činy či
rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré majú priamy vecný i personálny súvis s napadnutým
rozhodnutím. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadnej nesprávnosti

procesnej povahy. Aj keby sa súd pri vydaní platobného rozkazu prijateľnosťou dohodnutej zmluvnej
podmienky vôbec nezaoberal, alebo keby sa s ňou zaoberal, ale s nesprávnym záverom, nemôže ísť
o rozpor s európskou judikatúrou. Takýto nedostatok nemožno odstraňovať prostredníctvom obnovy
konania, pretože návrhom na obnovu konania sa nemožno sa domáhať nápravy prípadných pochybení
pri právnom posúdení veci alebo nesprávnosti procesnej povahy. Toto rozhodnutie vydal Súdny dvor EÚ

potom, čo dňa 05. 04. 1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách.Záverom už len pre úplnosť súd poukazuje aj na to, že podľa judikatúry Súdneho dvora EU k otázke
horizontálneho priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami, v tomto konkrétnom prípade v
spore medzi veriteľom a spotrebiteľom, platí, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi

práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe
výhradne jednotlivci (viď rozsudok Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, zo dňa 05.10.2004). Priamy účinok
smernice je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, a to jednak pre nedodržanie lehoty na podanie návrhu, ako aj

nedostatok, resp. neexistenciu prípustných dôvodov súd návrh na obnovu konania zamietol, a keďže
návrh na obnovu konania nie je dôvodný, súd zamietol aj s tým súvisiaci návrh na fakultatívny odklad
vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi, ktorý bol v tomto konaní
úspešný, priznal náhradu trov konania. Dôvody, pre ktoré by bolo možné úspešnému odporcovi jemu

vzniknuté trovy tohto konania o návrhu na obnovu konania s prihliadnutím na postoj účastníkov v tomto
konaní celkom výnimočne nepriznať a žiadať, aby ich znášal sám, súd nezistil. Účastník, ktorý realizuje
kroky k začatiu občianskeho súdneho konania, akým je aj konanie o návrhu na obnovu konania, musí
vždy zvážiť jeho začatie, a podľa všetkých okolností, priebehu konania a vyjadrení protistrany prípadne
aj jeho predlžovanie resp. trvanie na podanom návrhu, a preto musí znášať aj dôsledky s tým spojené

plynúce z jeho procesného neúspechu v konaní. Odporcovi preto súd priznal náhradu trov konania
pozostávajúcich z trov jeho právneho zastúpenia na odmene za zastupovanie vo výške 220,42 Eur
za 3 úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd - vyjadrenie zo
dňa 10.12.2015 a účasť na pojednávaní 17.5.2016) podľa § 11 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. po
64,53 Eur za dva úkony v roku 2015 a 66,- Eur za úkon v roku 2016, vrátane príslušného režijného

paušálu 2 x 8,39 Eur a 1 x 8,58 Eur k týmto úkonom v roku 2015 a 2016, za stratu času počas
cesty na pojednávanie z Dolného Kubína do Prešova a späť 171,60 Eur za vyúčtovaných 12 polhodín
(primeraných tejto ceste podľa možného času jej zjazdnosti v tom čase) po 14,30 Eur v roku 2016 podľa
§ 17 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z., a na hotových výdavkoch jeho právneho zástupcu za cestovné
na pojednávanie z Dolného Kubína do Prešova a späť vyúčtovaných vo výške 90,36,- Eur použitím

motorového vozidla právneho zástupcu ev.č. DK288AX (2 x 180 km x 0,183 Eur základná náhrada podľa
opatrenia MPSVRSR č. 632/2008 Z.z. + 24,59 Eur za spotrebované PHM pri priemernej kombinovanej
spotrebe podľa technického preukazu 6,9 l/100 km a cene nafty 0,99 Eur, t.j. 2 x 180 km x 0,069 l/km
x0,99Eur), po prirátaní 20% DPH podľa § 18 ods. 3 cit. vyhlášky (keďže právny zástupca preukázal, že
je platcom DPH) spolu 578,86 Eur.

Keďže účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania zastupoval advokát, podľa § 149 ods.
1 O.s.p. je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom

tunajšieho súdu na Krajský súd v Prešove. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podľa
§ 42 ods. 3 O.s.p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť
podpísané a datované) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom
sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.