Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, February 25, 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/18/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6115210356
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6115210356.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a
členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Anny Snopčokovej, v právnej veci žalobcu: Štátny fond
rozvoja bývania, so sídlom Lamačská cesta 8, Bratislava 37, IČO: 31 749 542, zastúpený advokátskou
kanceláriou AENEA Legal s.r.o., so sídlom Jozefská 3, Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným:
1/ V. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, 2/ M. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie

6 951,99 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.
k. 17C/212/2015-232 z 23. 05. 2017, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 17C/212/2015-232 z 23. 05. 2017 v druhom, treťom
a štvrtom výroku z r u š u j e a v tomto rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica, ako súd prvej inštancie, napadnutým rozsudkom prvou výrokovou
vetou zastavil konanie o zaplatenie sumy 1.259,24 Eur, zmluvného úroku vo výške 205,42 Eur, úroku
z omeškania vo výške 132,55 Eur a zmluvnej pokuty vo výške 749,73 Eur. Druhou výrokovou vetou
uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 611,80 Eur spolu s
5,05 % úrokom z omeškania ročne od 10. 03. 2015 do zaplatenia v splátkach po 102,- Eur mesačne
vždy do 25. dňa v mesiaci počnúc mesiacom máj 2017 pod hrozbou straty výhody splátok. Treťou

výrokovou vetou návrh žalobcu vo zvyšku zamietol. Štvrtou výrokovou vetou rozhodol o trovách konania
tak, že žalovaní 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov konania v rozsahu 80 %. Žalobca po čiastočnom
späťvzatí žaloby a pripustenej zmene žaloby teda uplatnil voči žalovaným 1/, 2/ zaplatenie istiny
5.692,75 Eur spolu so zmluvným úrokom vo výške 802,99 Eur, ďalším vyčísleným zmluvným úrokom
vo výške 892,16 Eur, plynúcim zmluvným úrokom vo výške 9 % ročne z nesplatenej istiny od 22.
09. 2016 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 517,08 Eur, úrokom z omeškania vo výške

8,05 % ročne z istiny od 22. 09. 2016, zmluvnú pokutu vo výške 46,31 Eur a náklady spojené s
uplatnením pohľadávky vo výške 294,88 Eur spolu s nárokom na náhradu trov konania v prípade
úspechu v spore. Nárok žalobca odôvodnil zmluvou uzavretou medzi ním a žalovanými dňa 24. 06.
2003 - zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru č. XXX/XXXX/XXXX uzatvorenou podľa zákona
č. 124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, na základe ktorej bola žalovaným poskytnutá
podpora vo forme úveru v celkovej výške 10.356,50 Eur (pôvodne 312.000,- Sk) s dobou splatnosti

22 rokov. Pre neplnenie povinností vyplývajúcich zo zmluvy žalobca od zmluvy odstúpil podaním zo
dňa 09. 03. 2015, čím sa stal splatným celý dlh. Po vykonanom dokazovaní súd uzavrel, že v konaní
nebolo sporné uzavretie predmetnej zmluvy o poskytnutí podpory podľa zákona č. 124/1996 Z. z. medzi
žalobcom a žalovanými 1/, 2/, na základe ktorej žalobca žalovaným poskytol úver vo výške 312.000,-
Sk (10.356,50 Eur). Poskytnutý úver sa žalovaní 1/, 2/ zaviazali splácať v mesačných splátkach po
1.554,- Sk (51,58 Eur) s dobou splatnosti 22 rokov. Základná úroková sadzba bola dohodnutá 2,6

%. Z uzavretej zmluvy vyplynulo (článok XII. bod 12.3), že práva a povinnosti účastníkov zmluvy
sa riadia zákonom č. 124/1996 Z. z. a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, najmäObčianskym zákonníkom. Okresný súd predmetnú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú z dôvodu,
že je typickou formulárovou zmluvou, ktorú žalovaným 1/, 2/ predložil žalobca a ktorej obsah nemali
možnosť žalovaní 1/, 2/ ovplyvniť. Žalobca zotrval na tvrdení, že ide o absolútny obchod, a preto

zmluvu treba posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Súd, keďže ju posúdil ako zmluvu
spotrebiteľskú, aplikoval na ňu ustanovenia Občianskeho zákonníka s prihliadnutím na ust. § 52 ods. 2
vetatretia,podľaktoréhonavšetkyprávnevzťahy,ktorýchúčastníkomjespotrebiteľ,savždyprednostne
použijú ustanovenia občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
Tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 01. 05. 2013, a pretože právne predpisy, ktorých súčasťou sú,

nemajú prechodné ustanovenia, vzťahujú sa aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (poukaz
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/14/2004). Súd posudzoval zmluvu ako spotrebiteľskú
aj napriek tvrdeniu žalobcu, že je právnickou osobou zriadenou osobitným zákonom, ktorá je finančnou
inštitúciou slúžiacou na implementáciu nástrojov finančného inžinierstva podľa osobitného predpisu a
nie je dodávateľom v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože nevykonáva
obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. Okresný súd zaujal názor, že Štátny fond rozvoja bývania

je samostatnou právnickou osobou, ktorá má vymedzený predmet svojej činnosti, sú zrejmé zdroje
fondu, ktorými sú okrem iného aj splátky úrokov poskytnutých z fondu, sankcie za porušenie zmluvných
podmienok, ako aj z prostriedkov fondu. Uzavrel preto, že ide o právnickú osobu, ktorá má charakter
subjektu hospodáriaceho so ziskom, z čoho možno usúdiť, že ide o činnosť obchodnú, ako aj o činnosť
poskytovania služieb širokej verejnosti, a preto aj žalobcu je možné subsumovať pod ustanovenie §

52 ods. 1 OZ. Naviac pre posúdenie spotrebiteľského úveru považoval za dôležité najmä to, či ide
o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. V konaní nebolo sporné,
že žalovaným 1/, 2/ bol poskytnutý spotrebiteľský úver za odplatu, úrok vo výške 2,6 % ročne. Za
nesporné súd považoval, že žalovaní z poskytnutého úveru uhradili celkom sumu 9.057,04 Eur, ako aj
tú skutočnosť, že žalobca od zmluvy odstúpil v súlade s § 48 ods. 1, 2, a teda predmetná zmluva o úvere

od začiatku zrušila. Súd preto žalobe vyhovel čiastočne, žalovaných 1/, 2/ zaviazal na zaplatenie sumy
611,80 Eur ako rozdielu medzi poskytnutým úverom vo výške 10.356,50 Eur a zaplatenou čiastkou vo
výške 9.057,04 Eur, keď žalovaní nepreukázali, že by okrem uvedenej sumy uhradili žalobcovi ďalšie
finančné čiastky, preto na ich strane po odstúpení došlo k bezdôvodnému obohateniu vo výške 611,80
Eur, ktoré musia žalobcovi vrátiť. Pretože žalobca sa domáha aj úroku z omeškania vo výške 5,05 % od

10. 03. 2015 do zaplatenia, vyhovel súd aj tejto časti návrhu a priznal úrok z omeškania 5,05 % ročne
odo dňa nasledujúceho po vyhlásení splatnosti úveru, t. j. od 10. 03. 2015 z priznanej sumy. Vzhľadom
na nepriaznivú finančnú situáciu povolil žalovaný splácať dlžnú sumu v splátkach po 102,- Eur mesačne
pod hrozbou straty výhody splátok v určenom termíne. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. O náhrade trov
konania rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP, keď úspech

žalovaných ako úspešnejšej sporovej strany vypočítal v rozsahu 80 %.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Odvolanie
smeroval proti druhému, tretiemu a štvrtému výroku rozsudku a poukázal na odvolacie dôvody podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP, teda že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Konkrétne k zmluve o úvere, ktorú súd posúdil ako spotrebiteľskú s tým, že je typickou formulárovou

zmluvou, ktorej obsah žalovaní nemali možnosť ovplyvniť, poukázal na ust. § 12 zákona č. 124/1996
Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania, ktorý uvádza náležitosti, ktoré musí obsahovať každá zmluva
uzatváraná žalobcom za účelom poskytnutia podpory. To znamená, že ani samotný žalobca do určitej
miery nedokáže ovplyvniť podstatný obsah zmluvy vymedzený zákonom, a preto nemožno prijať záver
o tom, že ide o typovú zmluvu alebo formulárovú zmluvu.

4. Pokiaľ súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú a samotného
žalobcu považoval za dodávateľa, poukázal na to, že zmluva o poskytnutí podpory vo forme úveru
uzatváraná žalobcom nemôže byť označená ako spotrebiteľská, pretože nie je splnená podmienka
subjektu na strane žalobcu, ktorý nenapĺňa pojmové znaky dodávateľa tak, ako ich vymedzuje § 52

ods. 3 Občianskeho zákonníka. Dodávateľom, a teda zmluvnou stranou spotrebiteľskej zmluvy môže
byť osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Pritom žalobca je finančnou inštitúciou slúžiacou na implementáciu
finančných nástrojov podľa osobitného predpisu, je zriadený Zákonom o Štátnom fonde rozvoja bývania,v ktorého rámcoch je oprávnený a povinný konať, výkon jeho činnosti nemá žiadny z pojmových znakov
podnikateľskej činnosti v zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník. Zákon o
ŠFRB priamo v § 3 definuje, čo sa považuje za príjem fondu a v § 4 upravuje použitie prostriedkov

fondu výlučne na štátnu podporu poskytovanú na účel uskutočnenia pomoci štátu pri rozširovaní a
zveľaďovaní bytového fondu a na výdavky súvisiace s činnosťou fondu. Žalobca je teda oprávnený
použiť finančné prostriedky len na určený účel a nevykonáva obchodnú, resp. inú podnikateľskú činnosť
za účelom dosiahnutia zisku, ktorý by následne prerozdeľoval. Okrem iného žalobca hospodári aj s
finančnými prostriedkami Európskej únie a dotáciou zo štátneho rozpočtu, ktoré na spomínaný účel

nemôžu byť použité. Samotné hospodárenie sa riadi schváleným rozpočtom zapojeným finančnými
vzťahmi na rozpočet Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, ktoré je správcom fondu
a vykonáva kontrolu. Tiež zo zákona č. 129/2010 Z. z. - § 1 ods. 3 písm. p/ o spotrebiteľských úveroch
vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov pre
obmedzený okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na
finančnom trhu, alebo bezúročný úver, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie

ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu, a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové sadzby
prevládajúce na finančnom trhu. Vzhľadom na znenie Zákona o ŠFRB je zrejmé, že činnosť žalobcu
nie je uskutočňovaná za účelom dosiahnutia zisku, že žalobcu nemožno subsumovať pod žiadny zo
subjektov definovaných Obchodným zákonníkom v ust. § 2 ods. 2 písm. a/ až d/ ako podnikateľa a že
žalobca nevykonáva svoju činnosť samostatne ale striktne v medziach Zákona o ŠFRB pod priamou

kontrolou a správou Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR.

5. V ďalšej časti odvolania poukazuje na aplikáciu Obchodného zákonníka majúc za to, že boli v danom
vzťahu splnené všetky podmienky ustanovené v § 497 Obchodného zákonníka, preto aj podľa ust. § 261
ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka sa tento vzťah spravuje Obchodným zákonníkom a podľa § 263

ods. 1 Obchodného zákonníka sa od ustanovení tejto časti zákona alebo ich jednotlivých ustanovení
strany môžu odchýliť s výnimkou ustanovení § 261. Vzhľadom na túto skutočnosť medzi žalobcom a
žalovaným bol uzavretý obchodnoprávny vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere upravený v ustanoveniach
§ 497 a nasl. Obchodného zákonníka, preto aj odstúpenie od zmluvy sa riadi Obchodným zákonníkom,
keď právna úprava inštitútu odstúpenia od zmluvy podľa Obchodného zákonníka sa líši od úpravy v

Občianskom zákonníku.

6. K bezdôvodnému obohateniu (bod 38 odôvodnenia rozsudku) uviedol, že sa nestotožňuje s
argumentáciou súdu o vzniku bezdôvodného obohatenia v dôsledku odstúpenia od zmluvy a poukázal
na judikáty zaoberajúce sa vydaním bezdôvodného obohatenia v obchodnoprávnych vzťahoch, v

ktorých je potrebné aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu podľa § 397 Obchodného zákonníka.

7. K splácaniu úveru žalobca poukázal na predloženú históriu pohybov na účte, z ktorej vyplýva dátum
konkrétnej úhrady žalovaného, suma a mena, v akej realizoval úhradu, označenie platby ako „kredit“,
popis transakcie - suma mesačnej splátky vynásobená počtom splátok, ktoré mali byť uhradené za

daný rok. Ku dňu odstúpenia od zmluvy predstavovala výška omeškaných splátok sumu 1.429,04
Eur. Do odstúpenia od zmluvy žalovaní uhradili sumu 7.258,24 Eur, po odstúpení od zmluvy uhradili
sumu 2.486,46 Eur, celkove teda uhradili sumu 9.744,70 Eur. V tomto smere poukázal na odôvodnenie
rozsudku v bode 13 a 46, kde súd uviedol, že žalovaní uhradili celkom 9.057,04 Eur, v bode 48 rozsudku
súd konštatoval, že čiastočne žalobe vyhovel a žalovaných zaviazal na zaplatenie 611,80 Eur ako

rozdiel medzi poskytnutým úverom 10.356,50 Eur a zaplatenou čiastkou 9.057,04 Eur. Žalobca pritom
poukázal na skutočnosť, že rozdiel súm 10.356,50 Eur a 9.057,04 Eur je 1.299,46 Eur čo označil za
existenciu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Pokiaľ ide o započítavanie platieb,
žalobca postupoval podľa § 330 Obchodného zákonníka až do času, kým žalovaný 1/ neurčil, že sa
jednotlivé čiastočné úhrady započítavajú na istinu. Preto žalobca v podaní zo dňa 27. 09. 2015 - článok

VIII. upravil započítanie jednotlivých čiastočných úhrad po dni 21. 08. 2015.

8. K zmluvnej pokute žalobca uviedol, že táto bola v zmluve dojednaná dostatočne a zrozumiteľne
v intenciách príslušných zákonných ustanovení, má preto za to, že mu vznikol nárok na zaplatenie
zmluvnej pokuty v celom rozsahu, pretože boli splnené všetky podmienky stanovené zmluvou o úvere.

Súd sa s nárokom na zaplatenie zmluvnej pokuty v odôvodnení rozsudku nevysporiadal, resp. neuviedol
dôvod, pre ktorý žalobcovi tento nárok nepriznal, čo je existencia odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. b/ CSP.9. V ďalšom bode odvolania (ad 8) sa vyjadroval odvolateľ k nákladom spojeným s uplatnením
pohľadávky a úroku z omeškania tým, že si uplatnil nárok na náklady spojené s uplatnením pohľadávky
v celkovej sume 294,88 Eur podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka majúc za to, že ide o dôvodne

uplatnený náklad, pretože žalovaní neuhrádzaním poskytnutého úveru riadne a včas zavinili situáciu a
nie je preto spravodlivé, aby všetky náklady spojené s týmto postupom znášal žalobca. Racionálnou a
zákonnou požiadavkou je preniesť povinnosť na náhradu týchto nákladov na osoby žalovaných. Žalobca
dostatočne listinnými dôkazmi preukázal vznik tohto nákladu (doručenka a obálka k odstúpeniam od
zmluvy), na zdôvodnenie opodstatnenosti uplatneného nároku poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu

SR z 9. júna 2010 sp. zn. 3MObdo/2/2010 publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu, v zmysle
ktorého príslušenstvom pohľadávky sú aj vynaložené náklady na odmenu z právnu službu poskytnutú
mimo súdneho konania v súvislosti s uplatnením pohľadávky (§ 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
Zároveň poukázal aj na smernicu Európskeho parlamentu a rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o
boj proti oneskoreným platbám, keď bod 20 Preambuly smernice znie: „Okrem nároku na zaplatenie
paušálnej sumy na pokrytie interných nákladov na vymáhanie by veritelia takisto mali mať nárok na

náhradu ostatných nákladov na vymáhanie, ktoré im vzniknú v dôsledku oneskorenej platby dlžníka.
Takéto náklady by mali zahŕňať najmä náklady, ktoré vznikli veriteľom v dôsledku využitia služieb
právnika alebo spoločnosti na vymáhanie pohľadávok“.

10. V ďalšom bode (ad 9) sa žalobca vyjadroval jednotlivým nárokom tak, ako tieto v napadnutom

rozsudku v odôvodnení uviedol súd prvej inštancie v bode 8, v bode 13, keď súd v rozsudku priznal
žalobcovi nárok na zaplatenie istiny a úroku z omeškania, žalobu vo zvyšku zamietol, a to aj v časti
zmluvného úroku, úroku z omeškania, zmluvnej pokuty a nákladov spojených s uplatnením pohľadávky,
napriek tomu, že boli súčasťou žalobného návrhu. V odôvodnení rozsudku sa však s týmto uvedeným
nevysporiadal, neuviedol, z akého dôvodu žalobu v uvedených častiach zamietol, čo je existencia

odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

11. Podľa žalobcu sa rozhodnutie súdu prvej inštancie javí v dotknutých častiach ako nedostatočne
odôvodnené, resp. zmätočné, konkrétne v časti priznanej výšky istiny, nároku na zaplatenie zmluvnej
pokuty, nároku na zaplatenie zmluvných úrokov, nároku na zaplatenie vyčísleného úroku z omeškania,

nároku na náklady spojené s uplatnením pohľadávky a nároku na náhradu trov konania, s ktorým sa
súd dostatočne nevysporiadal. V tomto smere považoval odôvodnenie rozsudku za nepresvedčivé, v
dôsledku čoho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

12. Žalobca v odvolacom návrhu navrhol zmeniť rozsudok tak, že žalovaným 1/ a 2/ bude uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu vo výške 5.692,75 Eur spolu so zmluvným
úrokom vo výške 802,99 Eur, zmluvným úrokom vo výške 892,16 Eur, zmluvným úrokom vo výške 9
% ročne z nesplatenej istiny 5.692,75 Eur od 22. 09. 2016 do zaplatenia, úrokom z omeškania v sume
571,08 Eur, úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 5.692,75 Eur od 22. 09. 2016 do
zaplatenia, zmluvnou pokutou vo výške 46,31 Eur a nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo

výške 294,88 Eur a podľa toho rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov konania a žalobcovi priznať nárok
v plnom rozsahu. Alternatívne navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň uplatnil trovy odvolacieho konania v sume 315,34 Eur s
DPH.

13. Žalovaní 1/, 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu s tvrdeniami uvedenými v odvolaní vyjadrili nesúhlas,
odvolacieho dôvody označili za účelové a bezpredmetné s cieľom dosiahnuť procesnú prevahu nad
spotrebiteľom. Pretože okresný súd vo veci úplne zistil skutkový stav a dospel k správnym skutkovým
zisteniam, vec správne právne posúdil, navrhli rozsudok potvrdiť a priznať žalovaným trovy odvolacieho
konania v primeranom rozsahu. V ďalšom doplňujúcom vyjadrení uviedli, že žalobca nepredložil žiadne

nové dôkazy o tom, že nemožno prijať záver o tom, že zmluva o úvere je typovou alebo formulárovou
zmluvou. Pri podpise tejto konkrétnej zmluvy bolo žalovaným odopreté právo vyjadrovať sa k výške
úrokov,poplatkovapokút.Žalobcanemážiadenlistinnýdôkazanisvedka,ktorýbyimniečotaképotvrdil.
Každý klient ŠFRB potvrdí, že nemal možnosť zasiahnuť do tejto konkrétnej typovej alebo formulárovej
zmluvy inak, ako svojím podpisom. Preto sa domnievajú, že súd v tomto smere rozhodol správne.

Rovnako k postaveniu žalobcu s odkazom na jednotlivé ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 52
ods. 1, 2, 3, 4) so záverom, že žalobca podľa § 52 ods. 3 OZ konal pri uzatváraní predmetnej typovej
spotrebiteľskej zmluvy ako právnická osoba v rámci predmetu svojej obchodnej, resp. podnikateľskej
činnosti, v odvolaní nedôvodne a bezpredmetne opakuje svoje tvrdenia nedoplnené žiadnymi novýmidôkazmi, ktoré by mali viesť k zmene statusu quo. K aplikácii Obchodného zákonníka majú za to,
že žalobca nesprávne interpeluje aplikáciu Obchodného zákonníka a jeho tvrdenia v tomto smere
považuje za irelevantné a bezpredmetné. K problematike odstúpenia od zmluvy žalovaní tvrdia, že

žalobca opakovane nesprávne interpeluje aplikáciu Obchodného zákonníka a jeho tvrdenia uvedené
v bode 4 označuje rovnako za irelevantné a bezpredmetné. K bezdôvodnému obohateniu (ad 5), k
splácaniu úveru (ad 6), k zmluvnej pokute (ad 7), k jednotlivým nárokom (ad 8) rovnako tvrdil nesprávnu
interpeláciu aplikácie Obchodného zákonníka s tým, že všetky tvrdenia žalobcu uvedené v označených
bodoch odvolania považuje za irelevantné a bezpredmetné, s tým, že okresný súd rozhodol spravodlivo

a správne.

14. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považujú za spravodlivé, správne a žiadajú o jeho potvrdenie.
Na trovách odvolacieho konania uplatnili sumu 315,34 Eur.

15. Žalobca k vyjadreniu žalovaných zotrval na svojom podanom odvolaní a jeho dôvodoch, poukázal

naviac na niektoré ustanovenia dôvodovej správy k novele zákona o Štátnom fonde rozvoja za účelom
odstránenia právnych pochybností, ktoré svedčia o správnosti jeho odvolacích dôvodov. Ďalej poukázal
aj na vybranú judikatúru a uzavrel, že zákonodarca prijatou zmenou Zákona o ŠFRB explicitne vyložil
ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako aj zákona o spotrebiteľských úveroch v tom zmysle, že úver
poskytovanýžalobcomniejespotrebiteľskýmúverompodľazákonaospotrebiteľskýchúverochazmluva

o poskytnutí podpory uzatváraná medzi žalobcom a žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou. Ďalším
podaním žalobca zaslalvyjadrenie k aktuálnejjudikatúre krajských súdov so záverom, že najaktuálnejšia
judikatúra prijatá pri posudzovaní postavenia žalobcu v rámci civilného sporového poriadku smeruje
k záveru, že žalobca, ako právnická osoba zriadená Zákonom o Štátnom fonde rozvoja bývania, je
účelovýmfondom,ktorývzmyslelegálnejdefiníciepojmuspotrebiteľskejzmluvyvustanovení§52ods.1

Občianskeho zákonníka nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, teda zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou
zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka.

16. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej CSP),
preskúmal vec v medziach daných ust. § 379 a § 380 CSP bez nariadenia pojednávania v súlade s §

385 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

17. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru v tom, že medzi sporovými stranami nebola sporná

skutočnosť o tom, že uzavreli zmluvu č. XXX/XXXX/XXXX o poskytnutí podpory podľa zákona č.
124/1996 Z. z. o Štátnom fonde rozvoja bývania formou úveru, nesporná bola výška poskytnutého úveru,
úroková sadzba, ako aj doba splatnosti spolu s výškou mesačných splátok.

18. Odvolací súd však nepovažuje za správny záver súdu prvej inštancie, ktorý prijal v otázke postavenia

žalobcu v tomto právnom vzťahu a v otázke posúdenia zmluvného vzťahu ako vzťahu spotrebiteľskom.

19. Podľa definície dodávateľa obsiahnutej v ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka je dodávateľom
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej a
podnikateľskej činnosti. Podľa Obchodného zákonníka podnikaním je len taká činnosť, ktorú vykonáva

podnikateľ, a zároveň kumulatívne napĺňa všetky znaky požadované zákonom, teda samostatnosť,
sústavnosť, uskutočňovanie podnikania vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a za účelom
dosiahnutia zisku. Pojem obchodná činnosť nie je definovaná právnym predpisom, v zásade subsumuje
činnosť predstavujúcu výkon povolania, profesie, iný charakter obchodnej činnosti, ktorý má základ v
osobitnom právnom režime a kladie dôraz na kvalifikovanosť danej činnosti a profesionalitu výkonu

tejto činnosti. Tiež býva tento pojem charakterizovaný ako výkon činnosti smerujúcej k tvorbe zisku s
predmetom zameraným na poskytovanie služieb alebo predaj tovaru na základe osobitnej kategórie
povolenia, licencie, resp. osobitného zákonného inštitútu.

20. V danom prípade status žalobcu podľa Zákona o Štátnom fonde rozvoja bývania v ods. 2 ustanovuje,

že správcom žalobcu je Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky
(v čase uzavretia zmluvy Ministerstvo výstavby a verejných prác Slovenskej republiky, ďalej len
„ministerstvo“), podľa ods. 3 minister zriaďuje Radu Štátneho fondu rozvoja bývania ako svoj poradný
orgán na tvorbu a použitie prostriedkov fondu a podľa ods. 4 podrobnosti o organizácii a činnostifondu, ako aj podrobnosti o počte členov a zložení rady fondu, vymenúvania a odvolávania jej členov
a jej organizácia činnosti upraví štatút fondu, ktorý schvaľuje vláda Slovenskej republiky. Je teda
zrejmé, že žalobca nekoná úplne samostatne, je spravovaný Ministerstvom, na čom nič nemení ani

tá skutočnosť, že je právnickou osobou s právnou subjektivitou, teda oprávnenou konať vo vlastnom
mene. Tiež z ustanovenia § 6 zákona o hospodárení s prostriedkami fondu, je zjavné, že fond hospodári
podľa schváleného rozpočtu a rozpočet je zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva.
Fond je právnickou osobou, zriadený bol na financovanie štátnej podpory, ktorého prostredníctvom sa
uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu (§ 1 zákona).

21. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu je v tomto vzťahu rozhodujúce, že žalobca ako účelový
fond bol zriadený na plnenie osobitných úloh štátu, teda financovanie priorít štátnej bytovej politiky,
plní teda úlohy a vykonáva činnosť za podmienok presne vymedzených Zákonom o ŠFRB, resp.
ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, prostredníctvom ktorých dochádza k realizácii
štátnej bytovej politiky, poskytovaniu štátnej pomoci a napĺňaniu verejného záujmu, čo nemožno

považovať za podnikateľskú činnosť ani obchodnú činnosť s cieľom tvorby zisku tak, ako dôvodne
v odvolaní (aj v svojich predchádzajúcich vyjadreniach v rámci konania pred súdom prvej inštancie)
argumentoval žalobca. Žalobca teda nevykonáva svoju činnosť nezávisle a samostatne v miere, ktorá je
typická pre subjekty vykonávajúce štandardné obchodné a podnikateľské činnosti. Zo zákona podlieha
správe Ministerstva dopravy, hospodári podľa schváleného rozpočtu zapojeného finančnými vzťahmi na

rozpočet ministerstva, o zmenách v jeho rozpočte rozhoduje minister a podlieha kontrole svojej činnosti
ministerstvu. Tiež základný vnútorný predpis, ktorý upravuje jeho organizáciu, podlieha schváleniu
ministerstva.

22. Rovnako odvolací súd považuje za správnu odvolaciu námietku žalobcu, že jeho činnosť

nie je obchodnou ani podnikateľskou, pretože podľa § 4 zákona možno jeho prostriedky použiť
len zákonom stanoveným spôsobom. Za pojmový znak podnikania za účelom dosiahnutia zisku
možno považovať to, že hlavným účelom podnikania je dosiahnutie zisku, teda vyvíjanie činnosti
podnikateľa s úmyslom dosiahnuť zisk. Činnosť, ktorú vykonáva žalobca nemožno kvalifikovať takýmto
spôsobom, pretože nespĺňa všetky jej taxatívne vymedzené pojmové znaky. Poskytovanie úverov

formou podpory neprebieha na štandardnom princípe trhového hospodárstva (napríklad neprispôsobuje
účel poskytovaných podpôr, ich výšku, úrokové sadzby, dopytu na trhu), poskytovaná podpora formou
úveru vychádza z presne vymedzeného okruhu žiadateľov bez ohľadu na reálny dopyt na trhu, výška
úrokových sadzieb je presne stanovená, pritom výška v zmysle vyhlášky je podstatne nižšia ako pri
klasickýchkomerčnýchfinančnýchinštitúciách.Všetkytietoaspektyčinnostífonduzdôrazňujúnaplnenie

verejného celospoločenského záujmu a vládnej politiky zveľaďovania a rozširovania bytového fondu v
Slovenskej republiky. Komerčný záujem na dosiahnutie zisku je potlačený, resp. aj úplne absentujúci,
preto zmysel ochrany spotrebiteľa založený pri spotrebiteľských právnych vzťahoch v tomto prípade je
neprijateľný, nelogický, už samotné zriadenie tohto fondu, podmienky jeho fungovania a jeho účelové
určenie je zamerané na ochranu a pomoc komerčne znevýhodneným žiadateľom o financovanie

výstavby a bývania.

23. Odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobca ako právnická osoba zriadená Zákonom o
Štátnom fonde rozvoja bývania nespĺňa pojmové znaky dodávateľa v zmysle legálnej definície pojmu
spotrebiteľskej zmluvy v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Len podporne poukazuje odvolací

súd aj na dôvodovú správu k novele zákona č. 150/2013 schválenú dňa 07. 09. 2017, podľa ktorej
zmluva o poskytnutí podpory nie je typovou, formulárovou zmluvou, a tiež ŠFRB nespĺňa definíciu
dodávateľa podľa § 52 ods. 3 OZ a podpora poskytnutá vo forme úveru nie spotrebiteľskou zmluvou
ani spotrebiteľským úverom.

24. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie nesprávne v danej veci aplikoval normy Občianskeho
zákonníka,apretoodvolacienámietkyžalobcuvtomtosmeretrebapovažovaťzasprávne.Vzhľadomna
túto skutočnosť, keď súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil považujúc vzťah medzi žalobcom
a žalovanými za vzťah spotrebiteľský a v tomto smere posudzoval celý uplatnený nárok, dospel odvolací
súd k záveru, že je potrebné a dôvodné zrušiť napadnutý rozsudok podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b/ a

písm. c/ CSP, pretože súd prvej inštancie celý uplatnený nárok posudzoval cez normy spotrebiteľského
práva, to znamená podľa Občianskeho zákonníka posudzoval otázku odstúpenia o zmluvy zo strany
žalobcu a s tým spojené právne dôsledky.25. Naviac odvolací súd musí prisvedčiť správnosti odvolacej námietky aj v otázke nedostatočného
odôvodnenia rozsudku v časti zamietnutia jednotlivých čiastkových uplatnených nárokov, čo tiež vyplýva
z nesprávneho právneho posúdenia daného vzťahu, keď súd nesprávne uzavrel, že odstúpením

od zmluvy podľa § 48 Občianskeho zákonníka sa musia strany vysporiadať spôsobom vydania
bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 1, 2 OZ.

26. Vzhľadom na uvedené odvolací súd z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci zrušil
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vrátil vec na ďalšie konanie. V

ďalšom konaní a novom rozhodnutí musí súd prvej inštancie postupovať podľa názoru súdu odvolacieho
v tom, že daný právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, z ktorého vychádzal v pôvodnom
rozhodnutí súd prvej inštancie, preto vec treba posúdiť podľa príslušných ustanovení Obchodného
zákonníka, konkrétne posúdiť nanovo dôsledky odstúpenia žalobcu od zmluvy a opätovne posúdiť
nároky žalobcu s tým spojené.

27. Pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo v napadnutej časti zrušené, podľa § 396 ods. 3 CSP,
zároveň odvolací súd zrušil rozhodnutie o trovách konania, pretože je závislým rozhodnutím s vecou
samou, o náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

28. Len na margo odvolací súd upozorňuje (k predkladacej správe odvolaciemu súdu), že žalovaní

1/, 2/ odvolanie proti rozsudku nepodali, podali len vyjadrenie k podanému odvolaniu, preto odvolací
súd nemal dôvod rozhodovať o odvolaní žalovaných tak, ako by to vyplývalo z predkladacej správy
odvolaciemu súdu.

29. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).