Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, July 30, 2020

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/152/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6412207961
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dušan Ďurian
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2020:6412207961.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana
Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcu
TINORI s.r.o. v likvidácii, IČO: 31625061, so sídlom v Banskej Štiavnici, Križovatka č. 12, zastúpeného
Mgr. Petrom Mačajom, so sídlom v Banskej Štiavnici, Dolná č. 7, proti žalovanému Mesto Banská
Štiavnica, IČO: 00320501, so sídlom v Banskej Štiavnici, Radničné námestie č. 1, zastúpenému JUDr.

Rudolfom Fajbíkom, advokátom so sídlom v Banskej Štiavnici, Pavla Dobšinského č. 14, o zaplatenie
9.932,99 € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom
č.k. 5C/63/2012-416 zo dňa 27.03.2019, ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu
2.966,49 € s príslušenstvom (prvý výrok), vo výroku o trovách konania (štvrtý výrok), vo výroku o odmene
znalca (piaty výrok) a vo výroku o trovách konania štátu (šiesty výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto

rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 prvá veta prvá rubrika Civilného sporového
poriadku; ďalej len „C.s.p.“).

1.1 Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

2.966,49 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1.359,84 € od 23.06.2011 do
zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.291,38 € od 23.06.2012 do
zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 322,29 € od 12.10.2012 do
zaplatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok); konanie o žalobe žalobcu v časti
o zaplatenie sumy 6.431,51 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 2.867,97
€ od 23.06.2011 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.687,50

€ od 23.06.2012 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 876,19
€ od 12.10.2012 do zaplatenia zastavil (druhý výrok); v prevyšujúcej časti žalobu žalobcu zamietol
(tretí výrok); žalovanému priznal proti žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 42,24 % (štvrtý výrok);
znalcovi Ing. R. H., bytom T. č. XX, XXX XX C. F., priznal znaleckú odmenu v rozsahu 100 %, voči
žalobcovi v rozsahu 71,12 % a voči žalovanému v rozsahu 28,88 % (piaty výrok) a štátu priznal náhradu
trov konania za obhliadku v rozsahu 100 %, voči žalobcovi v rozsahu 71,12 % a voči žalovanému v

rozsahu 28,88 % (šiesty výrok).

1.2 Z obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca
sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 22.06.2012 domáhal voči žalovanému zaplatenia
sumy 10.270,72 € spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne od 22.06.2012 do zaplatenia;
plnenia sa domáhal titulom vydania bezdôvodného obohatenia s poukazom na to, že žalovaný bez

právnehodôvoduužívanehnuteľnostizapísanénaLVč.XXXXprek.ú.T.R.;podanímzodňa03.12.2012
zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 337,73 € a následne dňa 23.01.2019 v časti ozaplatenie sumy 6.431,51 € s príslušenstvom; súd prvej inštancie považoval za nesporné, že žalovaný
užíva parcely B. parc. č. XXXX/X, B. parc. č. XXXX/X, B. parc. č. XXXX/XX, B. parc. č. XXXX/XX,
B. parc. č. XXXX/X, B. parc. č. XXXX/X, B. parc. č. XXXX/X a časť L. parc. č. XXXX/X; rovnako

nebolo sporné, že žalovaný reálne užíva len časť parciel B. parc. č. XXXX/X a B. parc. č. XXXX/X
(za ktoré žalobcovi prináleží celé plnenie, nakoľko uvedené parcely nemôže plnohodnotne využívať);
podľa názoru súdu prvej inštancie žalovaný nepreukázal svoje tvrdenie o tom, že uvedené pozemky
užíva titulom zákonného vecného bremena vzniknutého v zmysle zákona č. 66/2009 Z. z. o niektorých
opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu

na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 66/2009
Z. z.“); súd prvej inštancie posúdil nárok žalobcu ako plnenie z titulu zaplatenia nájomného s poukazom
na to, že medzi stranami sporu vznikol dňom účinnosti zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej aj „zákon č. 229/1991 Zb.“) nájomný
vzťah; žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie nájmu za obdobie od 22.06.2010 do 18.09.2012; námietku
premlčania vznesenú žalovaným považoval súd prvej inštancie za nedôvodnú vzhľadom na to, že

žalobca podal žalobu na súde prvej inštancie dňa 22.06.2012, pričom plnenia sa domáhal za obdobie
od 22.06.2010 do 18.09.2012; súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná čo do
zaplatenia sumy 2.966,49 €, ku ktorej dospel tak, že určil výšku nájmu jednotlivo pri každej parcele za
príslušný rok matematickým výpočtom s poukazom na znalecký posudok O.. H., znalecký posudok O..
E. a nájomné zmluvy doložené žalovaným; nakoľko sa žalobca podanou žalobou domáhal zaplatenia

sumy 3.501,48 €, súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol; vzhľadom na omeškanie žalovaného
s plnením peňažného dlhu uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi aj úroky
z omeškania a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

1.3 Súd prvej inštancie rozhodol vo veci samej s poukazom na ustanovenia § 671 ods. 1 a § 517 ods.

2 Občianskeho zákonníka, ďalej s poukazom na § 22 ods. 2 a 6 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, § 3
ods.1nariadeniavládySlovenskejrepublikyč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanovenia
Občianskeho zákonníka (ďalej aj „nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.“) a § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z.; o trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 v spojení s § 262 ods. 2

C.s.p. a úspešnejšiemu žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
42,24 %; znalcovi priznal v zmysle § 260 C.s.p. znaleckú odmenu v rozsahu 100 %, voči žalobcovi v
rozsahu 71,12 % a voči žalovanému v rozsahu 28,88 % a štátu priznal náhradu trov konania v rozsahu
100 %, voči žalobcovi v rozsahu 71,12 % a voči žalovanému v rozsahu 28,88 %.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní (§ 393 ods.
2 prvá veta druhá rubrika C.s.p.).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas
odvolanie zo dňa 12.04.2019 (č.l. 426-428 spisu); rozsudok súdu prvej inštancie napadol v rozsahu

výroku o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.966,49 € s príslušenstvom (prvý
výrok), výroku o trovách konania (štvrtý výrok), výroku o odmene znalca (piaty výrok) a vo výroku o
trovách konania štátu (šiesty výrok); súdu prvej inštancie vyčítal, že nesprávnym procesným postupom
porušil jeho právo na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.), na základe vykonaných dôkazov
dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.); žalovaný
argumentoval, že v priebehu konania vzniesol námietku existencie vecného bremena, ktoré vzniklo
priamo zo zákona č. 66/2009 Z. z. dňom 01.07.2009; vecné bremeno nebolo v čase rozhodovania
súdu prvej inštancie zapísané na LV č. XXXX pre k.ú. T. R., avšak už na ňom bola vyznačená
plomba (Z 231/2019), ktorá predstavovala konanie o záznam vecného bremena žalovaného do katastra

nehnuteľností; tvrdenie žalovaného o existencii vecného bremena žalobca nikdy nerozporoval; túto
skutočnosť neoznačil za spornú ani súd prvej inštancie, keď v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. určil, ktoré
skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné alebo nesporné; uvedený procesný postup súdu prvej
inštancie hodnotí žalovaný ako nesprávny, znemožňujúci žalovanému uskutočniť dôkazné návrhy; na
podporu svojej argumentácie poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo

dňa 14.04.2016; ďalej uviedol, že pri zákonnom vecnom bremene platí trojročná všeobecná premlčacia
lehota pre jednorazovú náhradu a nie opakujúce sa plnenie; žalovaný nesúhlasil ani s názorom súdu
prvej inštancie, že pri žalobe znejúcej na peňažné plnenie nezáleží na správnom označení právneho
dôvodu pre plnenie; právny dôvod podania žaloby je podstatný a jeho vyčíslenie v konkrétnej peňažnejsume je druhoradé; rozhodujúce pre posúdenie dôvodnosti žaloby je to, či existuje nárok, ktorého sa
žalobca domáha; žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal iný nárok (nájomné), než
akého sa žalobca domáhal (vydanie bezdôvodného obohatenia); žalovaný nesúhlasil ani so spôsobom

určenia výšky nároku súdom prvej inštancie; namietal názor súdu prvej inštancie, podľa ktorého aj
keď žalovaný neužíva celé B. parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX/X, žalobcovi prináleží plnenie za celú
ich plochu; súd prvej inštancie pri výpočte prihliadol na nezáväzné vyjadrenie žalovaného o možnej
akceptácii sumy 1,80 € za m2 pri niektorých pozemkoch, ktoré bolo vytrhnuté z ostatných súvislostí
(uvedených v rámci rokovania sporových strán o možnom urovnaní) a na druhej strane neprihliadol na

rovnako nezáväzné vyjadrenie žalobcu, že by sa uspokojil s plnením za polovicu výmery B. parc. č.
XXXX/X a parc. č. XXXX/X; je rozporuplné, že súd prvej inštancie za relevantné pre posúdenie veci
uznal žalovaným predložené nájomné zmluvy s nájomným vo výške 0,25 € za m2 (bod 32 odôvodnenia
rozsudku), ale do výpočtu ich už nezahrnul; žalovaný mal za to, že znalec O.. H. sa riadnym spôsobom
nevysporiadal ani s jednou z námietok žalovaného, pričom poukázal na obsah zápisnice z pojednávania
zo dňa 23.01.2019; zo stanoviska znalca je jednoznačné, že postupoval nesprávne, keď si najprv

stanovil k akej cene sa má dopracovať a podľa toho upravoval jednotlivé použité koeficienty; súd prvej
inštancie nemal poňať výpočet čisto matematicky, ale väčší význam mal prikladať preukázanej obvyklej
cene nájomného podľa predložených nájomných zmlúv a menší význam spochybneným názorom
znaleckého posudku; žalobca už pri kúpe predmetných pozemkov vedel, že ich nebude môcť reálne
a účelne využiť; vlastníkom predmetných pozemkov má byť žalovaný, pričom tieto okolnosti boli a sú

predmetom dovolacieho konania (6C/214/2012); žalovaný predmetné pozemky, resp. ich časť užíva na
verejnoprospešné účely; s poukazom na vyššie uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil, žalobu zamietol a zaviazal žalobcu na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, na náhradu trov štátu v rozsahu 100 % a na náhradu znaleckej odmeny v
rozsahu 100 %.

2.2Žalobcavovyjadrenízodňa24.07.2019(č.l.450-451spisu)kodvolaniužalovanéhoprostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie
vecného bremena a súd prvej inštancie nemal s poukazom na kontradiktórnosť konania dôvod
vyzývať žalovaného na jeho preukázanie; odkaz na zákonnú normu nie je dôkaz o existencii vecného

bremena; na sporných parcelách sa nenachádza žiadna stavba, okrem kotolne, ktorá je využívaná na
podnikateľské účely; žalovaný nepreukázal, že vlastníctvo stavby (kotolne), prešlo do jeho vlastníctva
podľa osobitného predpisu a teda, že sa na sporné parcely vzťahuje predmet zákona č. 66/2009 Z. z.; čo
sa týka námietky premlčania, ktorú vzniesol žalovaný, ako aj iného posúdenia právneho titulu, v tomto
smere sa žalobca plne stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie ohľadne možnosti použitia iného

právneho titulu na posúdenie nároku na peňažné plnenie; peňažný nárok by nebol premlčaný ani keby
sa nárok žalobcu posudzoval ako nárok z bezdôvodného obohatenia ani ako nárok na náhradu škody;
pokiaľ mal žalovaný výhrady k výške nároku v zmysle znaleckého posudku, nič mu nebránilo dať si
urobiť „kontrolný znalecký posudok“, resp. odborné vyjadrenie od iného znalca k posudku znalca O.. R.
H.; zmluvy, ktoré žalovaný predložil považoval žalobca za irelevantné, nakoľko väčšina pozemkov, ktoré

boli predmetom týchto zmlúv sa nachádza úplne inde, ako sú sporné parcely; na základe uvedeného
navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku.

2.3 Žalovaný v replike zo dňa 31.07.2019 (č.l. 455-456 spisu) k vyjadreniu žalobcu prostredníctvom
svojho právneho zástupcu uviedol, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bola v katastri

nehnuteľností vyznačená plomba o zapisovaní listiny a súd prvej inštancie si mal podľa jeho názoru
preveriť, aký zápis je predmetom konania na katastrálnom odbore a ako súvisí s predmetom konania;
v súčasnosti je už vecné bremeno zapísané v katastri nehnuteľností a preto súd nemôže vychádzať z
predpokladu, že ide o iný právny vzťah (či už nájom alebo užívanie bez právneho dôvodu); z uvedeného
je zrejmé, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal iný nárok, než akého sa domáhal; podľa žalovaného

je znalecký posudok O.. H. len jedným z dôkazov, na ktoré mal súd prvej inštancie prihliadať; v
konaní boli predložené viaceré znalecké posudky, ako aj iné listiny relevantné pre posúdenie výšky
nájomného; žalovaným predložené nájomné zmluvy dokazujú, že výška nájomného sa v reálnom
živote stanovuje čiastočne odlišne od spôsobu, akým výšku nájomného vypočítava znalec; predmetom
skúmania nebola prioritne výška ceny pozemku, ale výška nájomného za pozemok; skutočné nájomné

je obvykle stanovené nižšie ako teoreticky vypočítal znalec a preto žalovaný považuje za nesprávne
robiť mechanicky matematický priemer; sporové strany sú v právnom vzťahu oprávneného a povinného
z vecného bremena a nie v právnom vzťahu prenajímateľa a nájomcu; podľa názoru žalovaného jepotrebné doplniť dokazovanie týkajúce sa existencie a rozsahu vecného bremena a súčasne dodal, že
peňažný nárok žalobcu podľa jeho názoru buď neexistuje alebo je premlčaný.

2.4 Repliku žalovaného doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalobcu dňa 16.08.2019
prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 433 spisu) s výzvou na podanie dupliky v stanovenej lehote;
žalobca dupliku nepodal.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie (§ 393 ods. 2 prvá veta tretia rubrika C.s.p.).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd žiadne dôkazy a bol viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.); pri rozhodovaní však odvolací súd prihliadol na zápis
zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. na LV č. XXXX pre k.ú. T. R. vo vzťahu
k časti sporných pozemkov v prospech žalovaného, ktorý zápis sa ako skutočnosť známa súdu z jeho
činnosti (§ 186 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 1 ods. 1 zákona č. 177/2018 Z. z. o niektorých opatreniach

na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných systémov verejnej správy a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) bez dokazovania stal súčasťou zisteného
skutkového stavu veci.

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax

(§ 393 ods. 2 prvá veta štvrtá rubrika C.s.p.).

4.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa
§ 379 C.s.p. a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej

inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. v napadnutom výroku o čiastočnom vyhovení žalobe (prvý
výrok) spolu so závislými výrokmi (štvrtý, piaty a šiesty výrok) zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. mu vec
v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.2 Podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

4.3 Podľa § 391 ods. 1 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť

konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

4.4 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky ako aj predchádzajúce konanie
spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že sú splnené zákonné
podmienky na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Z dôvodu, že odvolací súd je

rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379 C.s.p.; § 380 C.s.p.), pri posudzovaní veci sa zaoberal
len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal
vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok (§
380 ods. 2 C.s.p.).

4.5 Odvolanie žalovaného je dôvodné. Odvolací súd dospel k záveru, že sa súd prvej inštancie dopustil
nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k charakteru uplatneného nároku žalobcu (nájomné)
a súčasne pri rozhodovaní vychádzal z nesprávnych skutkových zistení pri určovaní výšky dôvodne
uplatneného nároku žalobcu; súd prvej inštancie dospel k záveru, že ohľadne sporných pozemkov
vznikol medzi žalobcom a žalovaným nájomný vzťah zo zákona s poukazom na ustanovenia § 22 ods.

2 a 6 zákona č. 229/1991 Zb.; v prípade sporných pozemkov však nejde o žiadny z druhov pozemkov
uvedený v ustanovení § 1 ods. 1 písm. a) až d) zákona č. 229/1991 Zb., preto aplikácia tohto zákona
je na prejednávaný spor vylúčená (sporné pozemky sú mimo rozsahu pôsobnosti uvedeného zákona),
z tohto dôvodu záver súdu prvej inštancie o vzniku nájomného vzťahu zo zákona medzi žalobcom a
žalovaným predstavuje nesprávne právne posúdenie veci; nesprávnosti sa súd prvej inštancie dopustil

aj pri určovaní výšky nároku, pretože neprípustne vychádzal z matematického priemeru zisteného
nájomného dvomi znaleckými posudkami a niektorými zmluvami o nájme; pri určovaní výšky nároku sa
súd musí po náležitom posúdení relevantných skutočností prikloniť k jednému zo znaleckých posudkov,
resp. vychádzať len z nájomných zmlúv pokiaľ skutočne ide o porovnateľné pozemky v danom miestea čase; navyše ako vyplynulo najavo v odvolacom konaní (§ 366 písm. d/ C.s.p.) niektoré zo sporných
pozemkov sú zaťažené zákonným vecným bremenom podľa zákona č. 66/2009 Z. z. (pri rozhodovaní
odvolací súd prihliadol na zápis zákonného vecného bremena podľa zákona č. 66/2009 Z. z. na LV

č. XXXX pre k.ú. T. R. vo vzťahu k časti sporných pozemkov v prospech žalovaného, ktorý zápis sa
ako skutočnosť známa súdu z jeho činnosti podľa § 186 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 1 ods. 1 zákona č.
177/2018 Z. z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných
systémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
bez dokazovania stal súčasťou zisteného skutkového stavu veci); uvedené nedostatky v skutkových

zisteniach a v právnom posúdení veci zo strany súdu prvej inštancie nie je (vzhľadom na zásadne
opravný charakter odvolacieho konania) účelné napraviť v odvolacom konaní; v dôsledku nesprávnych
skutkových zistení a nesprávneho právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie nemožno
napadnutý rozsudok vo výroku o čiastočnom vyhovení žalobe považovať za vecne správny, preto dospel
odvolacísúdkzáveru,ženapadnutýrozsudoksúduprvejinštanciejenevyhnutnévnapadnutomrozsahu
zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p.) a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie (§ 391 ods. 1 C.s.p.).

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení
rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení s
§ 387 ods. 3 prvá veta C.s.p.).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej
inštancie nevysporiadal. Na druhej strane sa však odvolací súd nestotožnil s niektorými závermi súdu
prvej inštancie, ktorými odpovedal na podstatné vyjadrenia strán, vzhľadom na zrušenie napadnutého

rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie však nebolo potrebné a účelné tento
nedostatok v odvolacom konaní osobitne napraviť (§ 387 ods. 3 C.s.p.).

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní (§ 393 ods. 2 prvá veta piata rubrika C.s.p. v spojení
s § 387 ods. 3 druhá veta C.s.p.).

6.1 Žalovaný podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil nesprávnymi skutkovými zisteniami na základe
vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.) a nesprávnym právnym posúdením veci zo strany
súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti
týchto odvolacích dôvodov (bod 4.5 odôvodnenia). Nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie

spôsobujúci porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) odvolací
súd nezistil (bod 7.2 odôvodnenia).

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd

zrušil aj závislé výroky napadnutého rozsudku o trovách konania, o odmene znalca a o trovách štátu
(§ 379 písm. a/ C.s.p.). Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 C.s.p.).

7.1 Podľa § 391 ods. 3 C.s.p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a vráti mu vec na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť aj to, ako má súd prvej
inštancie vo veci ďalej postupovať.

7.2 V ďalšom konaní súd prvej inštancie zohľadní, že:
(1) predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu vo

verejnom záujme podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorého výška sa určí obdobne ako
pri bezdôvodnom obohatení spočívajúcom v majetkovom prospechu získanom plnením bez právneho
dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka); v tomto smere neobstojí odvolacia argumentácia
žalovaného v tom zmysle, že pokiaľ sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia a súd mu
priznal nájomné, porušil princíp viazanosti žalobou podľa § 216 ods. 1 C.s.p., pretože rozhodujúce je

skutkové vymedzenie žaloby (v tomto smere je postačujúce tvrdenie žalobcu, že je vlastníkom sporných
pozemkov, ktoré podľa žalobcu bez právneho dôvodu užíva žalovaný) a následná právna kvalifikácia
skutkového vymedzenia žaloby (resp. skutkových zistení z vykonaného dokazovania) je vždy vecou
súdu v zmysle zásady „súd pozná právo“ (iura novit curia; porovnaj napríklad uznesenia Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/25/2018 zo dňa 29.11.2018 alebo sp. zn. 2Cdo/174/2018 zo
dňa 30.04.2019); aj keď sa odvolací súd s právnou kvalifikáciou uplatneného nároku zo strany súdu
prvej inštancie nestotožnil, v postupe súdu prvej inštancie nemožno vidieť porušenie ustanovenia § 216

ods. 1 C.s.p.;
(2) na LV č. XXXX pre k.ú. T. R. je zápis o ťarche z titulu zákonného vecného bremena podľa § 4 zákona
č. 66/2009 Z. z. vo vzťahu k časti sporných pozemkov v prospech žalovaného; skutočnosť, že k zápisu
vecného bremena došlo až v priebehu konania (v roku 2019) a žalobca sa náhrady za obmedzenie
svojho vlastníckeho práva domáha za obdobie od 22.06.2010 do 18.09.2012 nie je právne významná,

pretože predmetné vecné bremeno vzniklo zo zákona dňa 01.07.2009 (§ 4 ods. 1 zákona č. 66/2009
Z. z.);
(3.1) v prípade nároku na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu vo verejnom záujme
možno poukázať na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky posudzujúce otázku náhrady
za vznik zákonného vecného bremena, z ktorých uznesenie sp. zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015
sa vzťahovalo konkrétne k zákonu č. 66/2009 Z. z.; v tomto rozhodnutí najvyšší súd vyslovil názor,

že záver súdov nižšej inštancie o neexistencii práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené
obmedzenie vlastníckeho práva podľa zákona č. 66/2009 Z. z. nie je v súlade s ustanoveniami
Občianskeho zákonníka a Listinou základných práv a slobôd ani s Ústavou Slovenskej republiky;
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015 bolo síce
zrušené nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 349/2015 zo dňa 19.01.2016, ale

iba z dôvodu neprípustnosti mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora, ak sám účastník konania
prostredníctvom dovolania mohol dosiahnuť nápravu, resp. zvrátenie stavu založeného rozhodnutiami
súdov nižšej inštancie, ale sami účastníci toto právo nevyužili;
(3.2) náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné priznať aj opakovane za určitý časový
úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom predpokladaným v ustanoveniach § 2 a §

3 zákona č. 66/2009 Z. z. a tento nárok sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101
Občianskeho zákonníka;
(3.3) pokiaľ bolo v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov
Slovenskej republiky pod č. 8/2016 uverejnený rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016, v ktorom bol vyslovený názor, že náhrada za obmedzenie

vlastníckeho práva v dôsledku zákonného vecného bremena môže byť len jednorazová, uvedené
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016 nedopadá
na prejednávaný spor, pretože sa vzťahuje výlučne na náhradu za vznik vecného bremena podľa
zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov; odvolaciemu súdu nie je známe
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (okrem uznesenia sp. zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa

23.04.2015), ktoré by meritórne riešilo náhradu za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z.
z. (v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Cdo/181/2014 zo dňa 23.09.2015 sa rieši
otázka právomoci všeobecného súdu rozhodovať vo veci uplatnenej náhrady za vecné bremeno podľa
zákona č. 66/2009 Z. z.) ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom by najvyššie
súdne autority vyslovili názor k forme náhrady za vecné bremeno vzniknuté podľa zákona č. 66/2009

Z. z.; rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 227/2012 aj ďalšie rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 474/13, sp. zn. I. ÚS 1/2012 a sp. zn. II. ÚS 506/2011
citované v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/49/2014 zo dňa 14.04.2016
sa vzťahujú k zákonu č. 182/1993 Z. z.;
(3.4) zákon č. 66/2009 Z. z. bol prijatý za účelom majetkovoprávneho usporiadania pozemkov pod

stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky; tento zákon podľa § 1 ods.
1 a 2 upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce
alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa
osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný
celoksostavbou(ďalejaj„pozemokpodstavbou“);tentozákonsaprimeranevzťahujeajnausporiadanie

vlastníckych vzťahov k pozemkom, na ktorých je umiestnený cintorín, okrem pozemkov vo vlastníctve
cirkví, športový areál alebo verejná zeleň, ak tento cintorín, športový areál alebo verejná zeleň prešli do
vlastníctva obce podľa osobitného predpisu;
(3.5)spôsobusporiadaniapozemkovjeupravenýv§2zákonač.66/2009Z.z.(poskytnutímnáhradného
pozemku v primeranej výmere, bonite a rovnakého druhu ako bol pôvodne pozemok pred zastavaním)

a pre prípad, že obec alebo vyšší územný celok, ktorý sa stal vlastníkom stavby podľa osobitných
predpisov neuplatní postup podľa § 2 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. (poskytnutím náhradného pozemku)
nastupujeusporiadanievlastníckychvzťahovkpozemkupodstavbouvkonaníonariadenípozemkových
úprav podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 330/1991 Zb.; zákon č. 66/2009 Z. z. teda upravujenielen spôsob, ale aj poradie spôsobu usporiadania vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami
vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho
územného celku podľa osobitných predpisov; obec alebo vyšší územný celok nie sú pri usporiadaní

vlastníckych vzťahov spôsobom uvedeným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z. viazaní žiadnou lehotou;
(3.6) podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo
vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento
účel a za náhradu; podľa § 151o ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, vecné bremená vznikajú
písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou

dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona; podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z. z.,
ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné
právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti
tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je
držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o
stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší

územný celok; podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností
je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému
bremenu; vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému
bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území;
(3.7) vecné bremeno, obsah ktorého je vymedzený v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. vzniká zo

zákona a to už nadobudnutím jeho účinnosti (01.07.2009) pokiaľ nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti
zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo; vznik vecného bremena zo zákona
(aj keď vo verejnom záujme) neznamená, že toto vecné bremeno vzniká bez náhrady za obmedzenie
vlastníckeho práva k pozemku, keď podľa článku 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie
alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme

a to na základe zákona a za primeranú náhradu; ustanovenie § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z. v časti o
vzniku vecného bremena zo zákona odkazuje na ustanovenia § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka
o vecných bremenách a sám ako lex specialis k Občianskemu zákonníku žiadne iné otázky okrem
spôsobu vzniku vecného bremena a času jeho vzniku neupravuje; v zmysle rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/89/2008 zo dňa 21.12.2009 vecné bremená zriadené na základe

zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené; aj
keď majú nesporný verejnoprávny prvok daný spôsobom ich vzniku a účelom, ktorému slúži, nemožno
prehliadať, že majú aj významný prvok súkromnoprávny; občianske právo definuje vecné bremeno ako
právo niekoho iného než vlastníka veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho
sa zdržať alebo niečo konať; tzv. zákonné vecné bremená tento charakter majú tiež; ich režim ale nie

je celkom totožný s režimom zmluvných vecných bremien, lebo sa riadi špeciálnou úpravou právnych
predpisov, ktoré upravujú činnosti, na ktorých prevádzkovanie vznikli; nejde ale o úpravu komplexnú,
ktorá by vylučovala použitie všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka o vecných bremenách; preto
pokiaľtietošpeciálnepredpisynemajúzvláštnuúpravu,riadisaichrežimvšeobecnouobčianskoprávnou
úpravou; to potom znamená, že ak špeciálne predpisy zákonných vecných bremien neupravujú náhrady

súvisiace s ich výkonom, treba použiť úpravu všeobecnú;
(3.8) zásadný rozdiel medzi právnou úpravou vecného bremena, výkon práva ktorého je vlastník
povinný strpieť podľa zákona č. 66/2009 Z. z. a zákona č. 182/1993 Z. z. je podľa odvolacieho súdu
v tom, že vlastník pozemku pod stavbou podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. je povinný strpieť
výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu len do vykonania pozemkových úprav v príslušnom

katastrálnomúzemí,pričompozemkovéúpravypodľazákonač.330/1991Zb.opozemkovýchúpravách,
usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových
spoločenstvách v znení neskorších predpisov majú byť konečným spôsobom majetkovoprávneho
usporiadania pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky
podľa osobitných predpisov; odvolací súd je toho názoru, že práve z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č.

66/2009 Z. z. vyplýva dočasnosť zákonom vzniknutého vecného bremena podľa § 4 ods. 1 tohto zákona;
sám tvorca zákona v dôvodovej správe k § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. uviedol: „vecné bremeno nezakladá
vlastnícke právo k pozemkom a nie je definitívnym riešením“; na rozdiel od tejto právnej úpravy zákon č.
182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v ustanovení § 23 ods. 4 ukladá vlastníkovi
domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, na ktorom je dom postavený, usporiadať vlastníctvo k pozemku

predprvýmprevodomvlastníctvabytualebonebytovéhopriestoruvdome;podľaods.5tohtozákonného
ustanovenia, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce
vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností; v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov nie je trvanie vecného bremena žiadnym spôsobom obmedzené (tak akov § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z., t.j. do vykonania pozemkových úprav), preto je vecné bremeno
vzniknuté zo zákona č. 182/1993 Z. z. trvalým a konečným riešením usporiadania majetkovoprávnych
vzťahov vlastníkov bytov a nebytových priestorov k pozemku pod touto stavbou a vecné bremeno

vzniknuté podľa zákona č. 66/2009 Z. z. iba dočasným riešením do vykonania pozemkových úprav v
príslušnom katastrálnom území;
(3.9) zákon č. 66/2009 Z. z. nerieši formu náhrady za zákonom zriadené vecné bremeno; v súlade s
článkom 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky upravuje právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho
práva § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo

vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak a to len na základe zákona, len na tento
účel a za náhradu;
(3.10) ak zákon č. 66/2009 Z. z. vlastníkovi stavby neurčuje žiadnu lehotu na usporiadanie majetkových
vzťahov k pozemku a nenúti vlastníka stavby podať v konkrétnej lehote návrh na začatie konania o
pozemkových úpravách a povinnosť vlastníka strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu
vlastníkom stavby trvá podľa § 4 ods. 2 zákona č. 66/2009 Z. z. až do vykonania pozemkových úprav,

patrí vlastníkovi pozemku náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva vo forme opakujúceho sa plnenia
za konkrétny časový úsek od obmedzenia vlastníckeho práva až do usporiadania vlastníckych vzťahov
spôsobom predpokladaným v § 2 a § 3 zákona č. 66/2009 Z. z.; bolo by nespravodlivé od vlastníka
pozemku požadovať, aby po vopred neurčenú dobu trpel obmedzenie svojho vlastníckeho práva a to
bez náhrady alebo za neadekvátnu náhradu; zákon č. 66/2009 Z. z. neurčuje obci žiadnu lehotu na

usporiadanie majetkovoprávnych vzťahov pod stavbami k cudzím pozemkom;
(3.11) primeraná náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva zákonným vecným bremenom môže
zodpovedať aj výške bezdôvodného obohatenia rovnajúcej sa obvyklému nájomnému za prenájom
porovnateľných pozemkov; tento záver podľa odvolacieho súdu vyplýva z obsahu vecného bremena
vymedzeného v § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z. z., podľa ktorého obsahom vecného bremena je

držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o
stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší
územný celok; vlastník pozemku je takýmto obsahom vecného bremena absolútne vylúčený z užívania
svojho vlastníctva spôsobom podľa vlastných predstáv a potrieb, zostalo mu len tzv. holé vlastníctvo
pozemku bez práva predmet vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním

(§ 123 Občianskeho zákonníka); náhradu rovnajúcu sa obvyklému nájomnému za prenájom pozemku,
na ktorom viazne vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z. z. považuje odvolací súd za primeranú
obmedzeniu vlastníckeho práva vlastníka pozemku;
(3.12) zo záveru, že žalobcovi môže vzniknúť nárok na náhradu za vecné bremeno vo forme
opakujúceho sa plnenia za určitý časový úsek vyplýva aj záver o nedôvodne vznesenej námietke

premlčania žalovaným; ak si žalobca uplatňuje nárok len za obdobie od 22.06.2010 do 18.09.2012 a
žalobu podal na súd dňa 22.06.2012, urobil tak zjavne pred uplynutím všeobecnej trojročnej premlčacej
doby, ktorá tak vo vzťahu k uplatnenému nároku nezačala plynúť od 01.07.2009 (skôr ako nárok vznikol);
pri názore odvolacieho súdu, že vlastníkovi pozemku pod stavbou podľa zákona č. 66/2009 Z. z. patrí
opakovaná náhrada za vecné bremeno za obdobie jeho trvania a nie jednorazová náhrada uplatniteľná

v trojročnej premlčacej dobe odo dňa účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z., je nepodstatné, či žalobca bol
ku dňu účinnosti zákona č. 66/2009 Z. z. vlastníkom sporných pozemkov a podstatné je len, či bol ich
vlastníkom v období, za ktoré sa požaduje náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva;
(3.13) náhrada za vecné bremeno je majetkovým právom, ktoré podlieha premlčaniu vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka;

(3.14) nárok na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva žalobcu prináleží žalobcovo proti
žalovanému podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého vo verejnom záujme možno
vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe
zákona, len na tento účel a za náhradu; pre rozhodnutie o náhrade za obmedzenie vlastníckeho práva je
návodomrozhodnutieNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.4Cdo/52/2009zodňa31.01.2011,v

ktoromdovolacísúdvysvetlilpojemverejnéhopriestranstvaaprijalzáver,žeakniejevobčianskoprávnej
rovine napríklad zmluvou upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva zahrňujúce aj len sčasti
pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane
obce plnením bez právneho dôvodu (§ 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka), pretože aj keď existuje
právny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie,

aby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne;
pripustením opačnej možnosti by došlo k porušeniu základného princípu občianskoprávnych vzťahov
spočívajúceho v rovnosti ich účastníkov (§ 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka); podľa zákona č. 66/2009
Z. z. sa navyše usporadúvajú vlastnícke vzťahy k pozemkom nielen pod stavbami, ktoré prešli dovlastníctva obce podľa zákona o majetku obcí, ale aj k pozemkom, na ktorých je zriadená verejná zeleň,
ak táto verejná zeleň prešla do vlastníctva obce podľa osobitného predpisu;
(4) žalovaný je od 23.07.2020 v likvidácii, čo má vplyv na jeho označenie;

(5) svoje rozhodnutie súd prvej inštancie primeraným spôsobom odôvodní, pričom sa neopomenie
vysporiadať aj s námietkami žalovaného proti konkrétnej výške prisúdeného nároku uvedenými v
odvolaní (č.l. 441 spisu).

8. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o

náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

9. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 C.s.p.).