Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, May 6, 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/85/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7515203878
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 05. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zdenka Kohútová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7515203878.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky Kohútovej a sudcov
JUDr. Igora Ragana a JUDr. Júliusa Tótha v spore žalobkyne: F.. U. A., Q. XX XXX XX Z., IČO: 31
303 064, zastúpená: Advokátska kancelária Bröstl & Čentík s.r.o., Rázusova č. 1, 040 01 Košice -
mestská časť Juh, IČO: 50 560 611, proti žalovanej: Obec Sokoľany, 044 56 Sokoľany 193, IČO: 00 690
741, zastúpená: JUDr. Monikou Meňhertovou, advokátkou, Floriánska 16, 054 01 Košice, o zaplatenie

49.056,00 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie
zo dňa 13. novembra 2018, č.k. 10Cb/55/2015-174, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudokOkresnéhosúduKošice-okoliezodňa13.novembra2018,č.k.10Cb/55/2015-174
a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanej priznal nárok

na plnú náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa žalobou doručenou súdu prvej
inštancie dňa 10.3.2015 navrhla, aby súd zaviazal žalovanú na zaplatenie 49.056,- eur s 8,05 % ročným
úrokom z omeškania od 28.1.2015 do zaplatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že ako advokát
uzavrela so žalovanou ako klientom zmluvu o právnej pomoci, na základe ktorej sa zaviazala poskytnúť

právnu pomoc spočívajúcu v zastupovaní žalovanej v spore vedenom na Krajskom súde Košice pod
sp. zn. 7S/81/2009 a to až do právoplatného skončenia súdneho konania. V zmysle článku 2., bod
2.1. zmluvy si strany dohodli podielovú odmenu a to vo výške 8 % z vymáhanej pohľadávky, splatnou
po právoplatnosti rozhodnutia. V spore vedenom pod sp. zn. 7S/81/2009 bol vyhlásený rozsudok dňa
5.5.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 1.8.2011. Týmto dňom bola naplnená zmluvná podmienka
pre vyplatenie dojednanej odmeny, ktorá nebola doposiaľ uhradená vo výške 49.056,- eur, preto sa

žalovaná zároveň dostala do omeškania.

3. Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť dôvodiac, že zmluva o právnej pomoci bola uzatvorená v rozpore
so zákonom a preto je neplatná. Uviedla, že v účtovníctve neeviduje žiadnu neuhradenú pohľadávku
žalobkyne. Vystavená faktúra bola žalobkyni vrátená spolu so sprievodným listom zo dňa 16.2.2015.
Zmluva o právnej pomoci nebola prerokovaná na zasadnutí obecného zastupiteľstva žalovanej, teda

starostovižalovanejneboludelenýsúhlassjejuzatvorenímatoanivoformepodielovejodmeny.Výpočet
odmeny v zmluve je zároveň nepreskúmateľný, keďže nie je zrejmé, o aké dane ide, za aké obdobie
a nejednalo sa ani o žiadne vymoženie pohľadávky, ako sa špekulatívne v zmluve uvádza. Žalovaná
zároveň poukázala na Zásady hospodárenia s majetkom obce Sokoľany zo dňa 16.10.2009, v ktorých
je uvedené oprávnenie starostu schvaľovať úkony do hodnoty 350,- eur. Ďalej žalovaná namietala, že
spor sp. zn. 7S/81/2009 bol vedený podľa piatej časti O.s.p., Správne súdnictvo, kde sa tarifná odmena

za zastupovanie v konaní určuje podľa § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. vo výške 1/6 výpočtového
základu, čo predstavovalo 55,49 eur. Žalobkyňa voči žalovanej už uplatnila zálohovou faktúrou zo dňa11.6.2010 sumu 20.848,80 eur ako 30 % odmeny. Uhradením tejto zálohovej faktúry došlo k porušeniu
záväzného uznesenia obecného zastupiteľstva a zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy, keďže v rozpočte žalovanej nebola na rok 2010 schválená suma na úhradu nielen

zálohovej faktúry vo výške 20.848,80 eur, ale ani celej odmeny uvedenej v zmluve o právnej pomoci.
Zároveň žalobkyňa v zmluve neuviedla, že je platcom DPH, pričom odmena dohodnutá v zmluve je
bez DPH. Keďže žalovaná nie je platcom DPH, skutočným nákladom žalovanej je suma 69.904,80 eur.
Zmluva o právnej pomoci bola uzavretá aj v rozpore so zákonom č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní.

4. Žalobkyňa v replike zotrvala na podanej žalobe a v nej uvádzaných skutkových tvrdeniach. Zvýraznila,
že z ustanovenia § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, v znení účinnom v čase
uzatvorenia zmluvy o právnej pomoci a ani zo Zásad o hospodárení s majetkom žalovanej nevyplýva,
že by sa vzťahovali na prípady uzatvorenia zmluvy o poskytovaní právnych služieb, teda že by takúto
zmluvu muselo schvaľovať obecné zastupiteľstvo žalovanej. Uvedené obdobne platí aj na námietku
nerešpektovania pravidiel o verejnom obstarávaní. Z rozpočtu žalovanej zároveň vyplýva, že na právne

služby bola v roku 2011 vytvorená položka 32.400,- eur a následne 2.860,- eur pre rok 2012 a 2.890,-
eur pre rok 2013. Za nesprávnu považovala aj úvahu žalovanej o použití ustanovenia § 11 ods. 3
vyhlášky 655/2004 Z.z. pri zastupovaní v konaniach podľa Piatej časti O.s.p. z dôvodu, že podľa § 1
ods. 2 citovanej vyhlášky sa „odmena advokáta určuje na základe dohody medzi advokátom a jeho
klientom (ďalej len "zmluvná odmena"); ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú

ustanovenia tejto vyhlášky o tarifnej odmene (§ 9 až 14)“. Z uzavretej zmluvy jednoznačne vyplýva
zrozumiteľný mechanizmus výpočtu podielovej odmeny, o čom svedčí aj to, že strany bez akýchkoľvek
problémov vedeli stanoviť aj výšku 30 % zálohy, ktorá bola žalovanou uhradená. Záver žalovanej o
nepreskúmateľnosti tejto časti zmluvy je preto minimálne predčasný. Napokon žalobkyňa poukázala
na zásadu preferencie platnosti právnych úkonov pred neplatnosťou právnych úkonov a na čiastočnú

úhradu pohľadávky (§ 323 ods. 2 Obchodného zákonníka), ktorá má účinky uznania záväzku.

5. Súd prvej inštancie vec právne posudzoval podľa ustanovení § 8 ods. 1 a 3, § 11 ods. 4 písm. a),
§ 13 ods. 4 písm. c) a d), ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ďalej podľa § 9 ods.
1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov, podľa § 39 Občianskeho

zákonníka a § 2, § 7 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.

6. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne, listinnými dôkazmi predloženými
stranami sporu, vrátane obžaloby na bývalého starostu žalovanej E.. N. V., podanej na Okresný
súd Košice - okolie, trestné konanie vedené pod sp. zn. 3T/44/2018, ktorá v rámci jej odôvodnenia

obsahovala výpoveď obžalovaného a svedkov, aktuálneho starostu, jednotlivých poslancov obecného
zastupiteľstva, kontrolórky a účtovníčky žalovanej.

7. Ďalej súd prvej inštancie poukázal, že zmluva o právnej pomoci zo dňa 12.2.2010, od ktorej žalobkyňa
odvodzuje svoj nárok, sa týkala jej záväzku zastupovať žalovanú v konaní, vedenom na Krajskom súde

v Košiciach pod sp. zn. 7S/81/2009, ktoré konanie sa právoplatne skončilo dňa 1.8.2011 a predmetom
bolo konanie podľa Piatej časti O.s.p., Správne súdnictvo, v ktorom mala žalovaná procesné postavenie
vedľajšieho účastníka.

8. Konštatujúc, že v zmluve bol výpočtový základ pre podiel na odmene 8 % určený tak, že ním bola

„vymožená pohľadávka obce, čo predstavuje 730.000,- eur na daniach, ktoré sú príjmom obce, čo činí
58.400,- eur je takto určený výpočtový základ neurčitý. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné
aplikovať ustanovenie § 10 ods. 2 vyhlášky, t.j. z výšky peňažného plnenia alebo ceny veci alebo práva,
pretože predmetom sporu bolo preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a nie určenie vlastníctva
obce k pozemkom, ktorých sa konanie pred správnym orgánom týkalo. Navyše zo zmluvy nie je jasné,

ako bola určená suma 730.000,- eur na daniach, ktoré sú príjmom obce, teda nie je jasné, o aké dane
ide a za aké obdobie, nehovoriac o tom, že sa malo jednať o 8 % z „vymoženej pohľadávky“.

9. Súdu prvej inštancie bolo zároveň nesporne žalovanou preukázané, že súhlas s uzatvorením zmluvy
so žalobkyňou a rovnako tak výšku odmeny a spôsob jej určenia nikdy neprejednalo a súhlas nevyslovilo

obecné zastupiteľstvo žalovanej. Zo Zásad hospodárenia žalovanej, účinných od 1.1.2010 jednoznačne
vyplýva, že bez súhlasu obecného zastupiteľstva mohol starosta nakladať s finančnými prostriedkami, či
už na účte alebo hotovostnými iba do sumy 350,- eur a preto v prípade, ak by mala obec zaťažiť vyššia
suma z akéhokoľvek titulu voči tretím osobám, musela byť schválená obecným zastupiteľstvom.10. U právnickej osoby, akou je aj obec, je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od
rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri v rámci

organizačnej štruktúry obce o tom, či resp. aký právny úkon obec urobí, právne konanie je prejavom
už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah.
Funkcia štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta obce znamená výhradné
oprávnenie konať menom obce navonok, teda prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám.
Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom

prejavovaná navonok práve v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského
oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, teda o tom, či resp. aký právny úkon obec
urobí (prejaví) je zo zákona rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo.
Podľa ustanovenia § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb., schváleniu obecným zastupiteľstvom
podliehajú vždy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote. Súd prvej inštancie uviedol, že
rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkovom právnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce,

ktorým sa individuálny právny vzťah účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce.
Tento prejav sa tvorí a prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len
vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti.

11. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo

pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť
právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik majetkovo-právneho vzťahu. Majetkovoprávne vzťahy, o
ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta obce bez predchádzajúceho
platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva nezaväzujú obec, pretože chýba prejav vôle obce.

12. Súd prvej inštancie na podporu svojich záverov poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa
1.4.2009 sp. zn. III. ÚS 389/2008 v obdobnej veci, ktoré závery citoval, resp. na rozhodnutia Krajského
súdu Košice, sp. zn. 4Co/343/2013, sp. zn. 3Cob/35/2014 a sp. zn. 3Cob/73/2014.

13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa nevyvrátila tvrdenia žalovanej o neexistencii súhlasu

obecného zastupiteľstva nielen so samotným uzavretím zmluvy ale aj s výškou odmeny a spôsobom
jej určenia predložením relevantných dôkazov, čo nemohlo zvrátiť ani prípadný výsluch poslancov
obecného zastupiteľstva a bývalého starostu tak, ako to žalobkyňa navrhla v podaní zo dňa 9.11.2018,
a ani žalobkyňou navrhnutý výsluch terajšieho starostu, pretože ani kladné výpovede by nemohli zhojiť
neexistenciu rozhodnutia obecného zastupiteľstva, datovaného ku dňu uzavretia zmluvy, čo súd prvej

inštancie viedlo k zamietnutiu návrhu žalobkyne na vykonanie tohto dôkazu.

14. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že zmluva o právnej pomoci bola dňa 12.2.2010 uzavretá
žalobkyňou a vtedajším starostom obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného
zastupiteľstva, chýba prejav vôle obce a preto je absolútne neplatná (resp. vôbec nevznikla), preto

žalobu ako nedôvodnú zamietol.

15. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa §§ 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému
priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

16. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá navrhla, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolanie
odôvodnila tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1
písm. b) C.s.p./; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /

§ 365 ods. 1 písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli
uplatnené /§ 365 ods. 1 písm. g) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

17. Žalobkyňa namietala, že v spore neboli vykonané ňou navrhované dôkazy a to výsluch žalovanej,
výsluch svedka E.. N.Š. V. ako aj ďalších svedkov navrhnutých v podaní zo dňa 9.11.2018. Na
pojednávaní dňa 7.11.2016 súd prvej inštancie pristúpil k výsluchu starostu žalovanej D. M., ktorý bolprerušený, no následne sa už nepristúpilo k jeho ukončeniu, v dôsledku čoho dôkazný prostriedok nebol
riadne vykonaný a dôkaz je neúplný, pričom súd prvej inštancie svoj postup v napádanom rozsudku
ani nevysvetlil. Výsluchom svedka E.. N. V., vtedajšieho starostu žalovanej, ktorý uzatvoril zmluvu

o právnej pomoci mohli byť zistené všetky podstatné okolnosti, ako je samotné uzavieranie zmluvy,
vedomosť poslancov o tejto zmluve, jej schválenie, spôsob určenia zmluvnej odmeny, predzmluvné
rokovania, následné správanie strán a podobne. Nevykonaním tohto dôkazu bola žalobkyňa zbavená
možnosti relevantne preukázať svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia, resp. vyvrátiť skutkové tvrdenia
žalovanej. Vyššie uvedené platí aj v prípade navrhnutých ďalších svedkov, ktorí síce vypovedali v

prípravnom konaní v trestnej veci vedenej pred Okresným súdom Košice - okolie pod sp. zn. 3T/44/2018,
no oboznámením ich výpovedí v trestnom konaní a to obsahom podanej obžaloby došlo k porušeniu
princípu ústnosti a priamosti civilného sporu.

18. Ďalej žalobkyňa poukazovala, že medzi stranami nebolo sporné, že Zmluva o právnej pomoci je
svojou povahou vzhľadom na § 261 odsek 2 Obchodného zákonníka obchodnoprávnym záväzkom.

Súd prvej inštancie mal preto pri vyhodnocovaní právnych otázok aplikovať § 266 Obchodného
zákonníka, upravujúci výklad právnych úkonov pre obchodné záväzkové vzťahy a § 267 Obchodného
zákonníka, upravujúci neplatnosť právnych úkonov pre oblasť obchodných záväzkov. Posúdenie
Zmluvy o právnej pomoci ako absolútne neplatnej podľa § 39 Občianskeho zákonníka, je výsledkom
aplikácie nesprávnych právnych noriem. Neplatnosť právnych úkonov, ktoré podliehajú schváleniu

obecného zastupiteľstva je ustanovená na ochranu obce, čím je naplnený základný predpoklad aplikácie
ustanovenia § 267 Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie mal minimálne skúmať, či bola
riadne uplatnená námietka relatívnej neplatnosti a posúdiť, či vôbec bola prípustná a to vzhľadom na
subsidiárnu aplikáciu § 40a druhá veta Občianskeho zákonníka, podľa ktorého neplatnosti sa nemôže
dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. Súd v priebehu sporu nesplnil povinnosť podľa § 181 odsek 2

C.s.p., žalobkyňa preto uplatnila aj námietku premlčania relatívnej neplatnosti, keďže v štvorročnej
lehote od uzatvorenia Zmluvy o právnej pomoci nebola voči žalobkyni uplatnená námietka relatívnej
neplatnosti tejto zmluvy. Súd prvej inštancie nepostupoval správne ani pri interpretácii príslušných
ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení príslušnom v čase uzavretia Zmluvy o právnej
pomoci, keď bližšie nevysvetlil, z ktorého ustanovenia tohto právneho predpisu v roku 2010 vyplývala

povinnosť obecného zastupiteľstva schváliť zmluvu týkajúcu sa poskytovania právnych služieb (alebo
obdobnú zmluvu) pred jej uzavretím obcou. V odôvodnení napádaného rozsudku chýba vysvetlenie
toho, ako má z § 9 odsek 2 Zákona o majetku obcí vyplývať, že uzavretie Zmluvy o právnej pomoci
podliehalo súhlasu obecného zastupiteľstva, keďže výpočet úkonov, ktoré sú v tomto ustanovení
obsiahnuté, je taxatívny. Z § 9 odsek 2 písmeno b) Zákona o majetku obcí, podľa ktorého súhlasu

obecného zastupiteľstva podliehajú „zmluvné prevody vlastníctva hnuteľného majetku nad hodnotu
určenú obecným zastupiteľstvom“ nemôže byť odvodená požiadavka súhlasu obecného zastupiteľstva s
uzavretím zmluvy o poskytovaní právnych služieb, pretože z jazykového výkladu je zrejmé, že uzavretie
zmluvy o poskytovaní právnych služieb, ale ani vyplatenie či určenie výšky odplaty za právne služby nie
sú zmluvným prevodom hnuteľného majetku. Z § 9 odsek 2 písmeno c) Zákona o majetku obcí, podľa

ktorého súhlasu obecného zastupiteľstva podlieha vždy „nakladanie s majetkovými právami v určenej
hodnote“ nemôže byť odvodená požiadavka súhlasu obecného zastupiteľstva s uzavretím zmluvy o
poskytovaní právnych služieb, pretože z definície pojmu majetkové práva obsiahnutej v § 4 odsek 3
Zákona o majetku obcí vyplýva, že majetkovými právami sa na účely tohto právneho predpisu rozumejú
pohľadávky a iné majetkové práva. Je evidentné, že majetkovými právami sa rozumejú predovšetkým

pohľadávky, resp. nakladaním s nimi sa myslia dispozičné úkony s takýmito pohľadávkami. Pod
takto vymedzený pojem nemožno subsumovať uzavieranie zmlúv o poskytovaní právnych služieb, či
akúkoľvek dohodu o výške odmeny za poskytovanie právnych služieb. Novelou z roku 2010 bol §
9 odsek 2 Zákona o majetku obcí s účinnosťou od 1.1.2011 doplnený o písmeno g), podľa ktorého
obecné zastupiteľstvo schvaľuje: „koncesné zmluvy na uskutočnenie stavebných prác alebo koncesné

zmluvy na poskytnutie služby uzatvorené podľa osobitného predpisu (ďalej len „koncesná zmluva“), a
to trojpätinovou väčšinou všetkých poslancov.“. Z hľadiska pravidiel interpretácie právnych predpisov
je potom opodstatnený záver, že ak by schvaľovanie akýchkoľvek zmlúv bolo súčasťou bodov a) -
f) § 9 odsek 2 uvedeného predpisu v znení pred touto novelou, nebolo by potom potrebné osobitne
tento bod v zákone formulovať. Zmluvy na poskytovanie (akýchkoľvek) služieb preto nie sú súčasťou

enumerácie právnych úkonov obligatórne podliehajúcich súhlasu obsiahnutej v § 9 odsek 2 Zákona o
majetku obcí. Žiadne iné ustanovenia Zákona o majetku obcí pritom súd prvej inštancie v odôvodnení
napádaného rozsudku neuviedol. Súd prvej inštancie presvedčivo nevysvetlil, ktoré ustanovenia Zákona
o majetku obcí nemali byť vo väzbe na tento konkrétny prípad dodržané. Žalobkyňa považovala § 11odsek 4 Zákona o obecnom zriadení za všeobecné vyjadrenie pôsobnosti obecného zastupiteľstva -
ani v tomto prípade však súd prvej inštancie nevysvetlil jeho vzťah k neplatnosti Zmluvy o právnej
pomoci. Zákon o majetku obcí je vo vzťahu k Zákonu o obecnom zriadení v majetkových veciach

lex specialis, preto má byť v týchto otázkach prednostne aplikovaný. Ďalej žalobkyňa namietala, že
odkaz na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/2008 nie je vecne správne, keďže išlo
o rozdielnu skutkovú situáciu, pričom Zmluva o poskytovaní právnych služieb bola uzavretá v období
iného znenia Zákona o majetku obcí. Naviac, v rozhodnutiach všeobecných súdov, ktoré preskúmaval
Ústavný súd SR, zjavne neboli posudzované právne otázky, najmä relatívna neplatnosť. Súd prvej

inštancie vôbec nezohľadnil osobitnú povahu podielovej odmeny, keď k zaplateniu odmeny má dôjsť až
po dosiahnutí úspechu v konaní, ktoré obci prinesie majetkových prospech. Kvalitatívne ide o odlišnú
situáciu, ako v prípadoch kedy je dohodnutá odplata za poskytnutie služieb bez ohľadu na ich majetkový
prínos. Vzhľadom na tieto dôvody považovala žalobkyňa závery súdu prvej inštancie o obligatórnom
súhlase obecného zastupiteľstva so Zmluvou o právnej pomoci, resp. o jej neplatnosti za nesprávne a
nevyhovujúce požiadavke na presvedčivé odôvodnenie rozsudku. Žalobkyňa videla vecne nesprávne

závery súdu prvej inštancie o nemožnosti dojednať pre zastupovanie v konaniach tzv. správneho
súdnictva podielovú odmenu. Vyhláška MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb je koncipovaná tak, že na prvom mieste preferuje zmluvnú odmenu, t.j.
dohodu zmluvných strán zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Uvedená vyhláška neobsahuje žiadny
výslovný ani implicitný zákaz dojednania podielovej odmeny aj pre konanie v tzv. správnom súdnictve

a je vždy len vecou dohody zmluvných strán, ako si odmenu definujú. Prípadnú neurčitosť odmeny
bolo možné odstrániť výkladovými pravidlami podľa § 266 Obchodného zákonníka. Za týmto účelom bol
navrhovaný výsluch svedka E.. V.. Záver o neurčitosti dojednanej odmeny je pochybný a to vzhľadom na
čiastočné uznanie záväzku žalovanou, ale aj vzhľadom na znenie Zmluvy o právnej pomoci, z ktorej je
možné jasne vypočítať výšku odmeny. Poskytnutie právnej služby podľa Zmluvy o právnej pomoci viedlo

k tomu, že žalovanej boli vyplatené finančné prostriedky vo výške 700.000,- eur/rok za obdobie rokov
2009 až 2011, titulom dane z nehnuteľností. Odmena, ktorú si žalobkyňa uplatňuje je vo vzťahu k tejto
čiastkenepatrná.Pretoniejemožnekonštatovať,žetakátodohodasapriečidobrýmmravom.Žalobkyňa
zároveň poukázala aj na zásadu záväznosti zmlúv. Uzavretím zmluvy o poskytovaní právnej pomoci
medzi klientom a advokátom sa zakladá právny vzťah, v ktorom sa v medziach určených vyhláškou č.

655/2004 Zb. uplatňuje princíp zmluvnej voľnosti.

19. Žalobkyňa ďalej uviedla, že si je vedomá toho, že nemusí dostať odpoveď na každý svoj argument,
no súd prvej inštancie nereagoval na viaceré podstatné skutkové tvrdenia resp. právne argumenty
žalobkyne. Žalobkyňa preukázala, že žalovaná uskutočnila čiastkovú úhradu jej nároku na zaplatenie

podielovej odmeny. Táto skutočnosť znamená, že žalovaná uznala svojho záväzok podľa § 323
Obchodného zákonníka, s čím sú spojené právne následky, no súd prvej inštancie sa však nimi
žiadnym spôsobom nevysporiadal a túto skutočnosť v spore nezohľadnil, resp. v odôvodnení svojho
rozsudku nevysvetlil, prečo na uznanie záväzku neprihliadal. Okrem iného z uznania záväzku vyplýva,
že medzi stranami sporu musela byť zrejmá výška podielovej odmeny (keďže z nej dokázali určiť 30 %

zálohu), čo priamo odporuje záveru súdu prvej inštancie o tom, že výška odmeny nebola v Zmluve o
právnej pomoci dohodnutá dostatočne určito. Súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal
so skutkovým tvrdením žalobkyne, ktoré bolo aj náležite preukázané predloženým rozpočtom obce, že
žalovaná s podielovou odmenou počítala vo svojom rozpočte na budúce roky - ide o významný dôkaz
o súhlase obecného zastupiteľstva s touto odmenou (rozpočet obce každoročne podlieha schváleniu

obecného zastupiteľstva). Tento dôkaz nebol v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie žiadnym
spôsobom vyhodnotený. Obdobne bolo prehliadnuté tvrdenie žalobkyne o tom, že obecné zastupiteľstvo
žalovanej osobitným uznesením schválilo dopočítanie dane z pridanej hodnoty k žalobkyňou uplatnenej
odmene - existencia tejto skutočnosti by vyplynula z navrhnutých dôkazov. Súd prvej inštancie sa ďalej
nevysporiadal ani s právnou námietkou žalobkyne o doktríne preferencie platnosti právnych úkonov,

ktorá by mala byť aplikovaná aj v posudzovanom spore. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie
pôsobí nepresvedčivo, zmätočne a rozsudok je preto ako celok nepreskúmateľný a nezákonný. Právo na
určitú kvalitu súdneho konania v sebe zahŕňa aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ako jeden zo základných aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia
rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu

prvej inštancie navyše musí byť aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom
konaní, čo v posudzovanom spore nie je zabezpečené. To zapríčiňuje jeho nepreskúmateľnosť. Právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho
procesu. Žalobkyňa ďalej namietala, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej návrhom naprerušenie konania z dôvodu prebiehajúceho trestného konania, v ktorom mohli byť riešené otázky,
ktoré boli dôležité pre spor. Žalobkyňa namieta aj rozhodnutie o trovách sporu - v situácii, kedy má byť
dôvodom nepriznania jej nároku neplatnosť právneho úkonu, ktorú žiadnym spôsobom nezavinila, resp.

nezapríčinila nie je voči nej spravodlivé, aby bola zaviazaná k úhrade 100 % trov sporu. Táto skutočnosť
spolu s ďalšími skutkovými okolnosťami predstavujú dôvody hodné osobitného zreteľa odôvodňujúce
postup súdu podľa § 257 C.s.p.

20. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne

správny. Poukázala, že žalobkyňou navrhnuté dokazovanie je nadbytočné, keďže označení svedkovia
boli vypočutí už v trestnom konaní, ktorých obsah výpovede vyplýva z obžaloby. Ďalej žalovaná zotrvala
na svojom stanovisku, že Zmluva o právnej pomoci zo dňa je 12.2.2010 je neplatná z dôvodu, že
nebola prejednaná obecným zastupiteľstvom žalovanej, ktoré ju neschválilo a ani nezobralo na vedomie.
Zároveň z článku 3 Zásad hospodárenia s majetkom žalovanej vyplýva, že starosta schvaľuje prevody
hnuteľného majetku maximálne do 350,- eur a nad túto sumu musia byť prevody schválené obecným

zastupiteľstvom. Ďalej zotrvala na námietke, že odmena mala byť vyplatená až po právoplatnom
skončení sporu, ktorý nebol doposiaľ právoplatne skončený a zároveň žalovanou nebolo na predmet
zákazky realizované verejné obstarávanie. Uzatvorenie zmluvy na základe ktorej mala byť žalobkyni
uhradená suma 70.000,- eur si preto vyžaduje schválenie obecného zastupiteľstva.

21. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na skutkových tvrdeniach a právnej argumentácii uvádzanej
v priebehu konania.

22. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na skutkových tvrdeniach a právnej argumentácii uvádzanej
v priebehu konania.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobkyne, ktoré bolo podané v
zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p.. Odvolanie prejednal podľa § 379 -

§ 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.

24. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, čo odôvodnil tým, že Zmluva o právnej
pomoci zo dňa 12.2.2010 je absolútne neplatný právny úkon z dôvodu, že tento právny úkon nebol
vopred schválený obecným zastupiteľstvom žalovanej, teda chýba prejav vôle obce. Súd prvej inštancie

v odôvodnení napádaného rozhodnutia síce uviedol, že spor právne posudzoval podľa ustanovení §
8 ods. 1 a 3, § 11 ods. 4 písm. a), § 13 ods. 4 písm. c) a d), ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení, ďalej podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších
predpisov a podľa § 39 Občianskeho zákonníka no z jeho odôvodnenia vôbec nevyplýva ako vôbec
právne kvalifikoval samotný nárok uplatnený žalobkyňou, teda pod ktorú právnu normu (uvedením jej

znenia) podriadil relevantné skutkové zistenia v spore.

25. Činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú podstatu príslušnej právnej
normy, na základe čoho dospieva k záveru, či sa právo prizná alebo neprizná, je právnym posúdením
veci. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciu práva na zistený skutkový stav; dochádza k

nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne
závery. Súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil tým, že sa vôbec vysporiadal s posúdením
samotného uplatneného nároku, ktorý súd prvej inštancie vôbec právne nekvalifikoval. Odvolací súd
udáva, že nie je možné dospieť z záveru o nedôvodnosti nároku, pokiaľ nie je zrejmé o aký nárok sa v

sporej jedná, teda bez jeho právnej kvalifikácie, vychádzajúcej zo zisteného skutkového stavu. Odvolací
súd pritom poukazuje, že povinnosťou strany, ktorá uplatňuje nárok je iba uviesť podstatné skutkové
tvrdenia, právna kvalifikácia nároku je vecou právneho posúdenia súdu, ktorý nie je právnou kvalifikáciou
uvádzanou stranami viazaný.

26. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé z čoho súd prvej inštancie právne vyvodil
nedôvodnosť návrhu s poukazom na Zásady hospodárenia žalovanej, podľa ktorých má vyplývať, že bez
súhlasu obecného zastupiteľstva žalovanej mohol starosta nakladať s finančnými prostriedkami do sumy
350,- eur, pričom súd prvej inštancie neuviedol o ktoré konkrétne ustanovenie (článok) predmetnýchZásad hospodárenia žalovanej svoje závery oprel, keď povinnosťou súdu je v odôvodnení rozhodnutia
dostatočným spôsobom vysvetliť svoje právne úvahy, s uvedením použitého právneho predpisu, z
ktorého právne posúdenie odvodzuje ako aj na základe ktorých dôkazov dospel ku konkrétnemu

skutkovému zisteniu.

27. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že žalobkyňa v priebehu konania namietala, že súhlas obecného
zastupiteľstva žalovanej so Zmluvou o právnej pomoci bol realizovaný odsúhlasením rozpočtu žalovanej
na roky 2011 - 2013, ktorým došlo k schváleniu vyčlenenie finančných prostriedkov na Zmluvu o právnej

pomoci na rok 2011 vo výške 32.400,- eur a následne 2.860,- eur na rok 2012 a 2.890,- eur na rok 2013,
z ktorého dôvodu nemožno Zmluvu o právnej pomoci považovať za neplatnú. Súd prvej inštancie na
takýto dôkaz vôbec neprihliadol a s týmito tvrdeniami žalobkyne sa žiadnym spôsobom nevysporiadal,
čo napokon namietala aj žalobkyňa v podanom odvolaní.

28. Vzhľadom na vyššie uvedené sa súd prvej inštancie dostatočne nevysporiadal so všetkými

skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie veci. Odvolací súd poukazuje na to, že základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným
spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie
vo veci podstatné a právne významné. Nevysporiadanie sa s takýmito pre rozhodnutie podstatnými
skutočnosťami je porušením práva na spravodlivý súdny proces, v rámci ktorého majú strany právo na

riadne, zrozumiteľné, vyčerpávajúce odôvodnenie rozhodnutia.

29. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,

bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument.

30. Odvolací súd konštatuje, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nezodpovedá § 220 ods. 2 C.s.p.,
keď sa súd prvej inštancie dôkladne nezaoberal tvrdeniami a námietkami strán a v časti, v ktorej mal

stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých
dôkazovvychádzalaakýmiúvahamisaprihodnotenídôkazovriadilaakovecprávneposúdil,napadnutý
rozsudok riadne neodôvodnil.

31. Z vyššie uvedených dôvodov musel odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť, keďže
neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ale ani na jeho zmenu, podľa § 389 ods. 1 písm.
b) C.s.p. /súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom/ a § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. /súd prvej inštancie v

dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť
dokazovanie odvolacím súdom/, vrátane závislého výroku o trovách konania a vec vrátiť podľa § 391
C.s.p. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v spore, pretože by nebolo účelné doplniť toto dokazovanie
odvolacím súdom.

32. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že nemôže byť bez žiadnej pochybnosti to, že
nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu
neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je len prieskum správnosti rozhodnutí súdu
prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania.

33. Úlohou súdu prvej inštancie bude v ďalšom konaní opätovne komplexne posúdiť vznik povinnosti
žalovanej zaplatiť odmenu za právne služby na základe Zmluvy o právnej pomoci, ktorý nárok uplatnila
žalobkyňa podanou žalobou a to aj s poukazom na vznesenú námietku neplatnosti samotnej Zmluvy o

právnej pomoci zo strany žalovanej.34. Odvolací súd zároveň udáva, že v prípade ak sa plnilo na základe neplatnej zmluvy, vzniká právo
na vrátenie poskytnutého plnenia, čomu súd prvej inštancie nevenoval žiadnu pozornosť a požadované
plnenie žalobkyne z tohto dôvodu vôbec nehodnotil.

35. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobkyne na úhradu
odmeny za právnu pomoc vo výške 49.056,- eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že výška odmeny,
tak ako bola dohodnutá v Zmluve o právnej pomoci je neurčitá. S týmto záverom sa odvolací súd

nestotožňuje. Pokiaľ bola odmena advokáta v akejkoľvek forme právneho úkonu dohodnutá, hovoríme o
zmluvnej odmene. Bez platnej dohody o zmluvnej odmene má advokát nárok iba na odmenu, rovnajúcu
sa základnej sadzbe tarifnej odmeny za každý úkon poskytnutej právnej služby podľa § 9 až 14 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z.z., prípadne na iný druh tarifnej odmeny (§ 10 ods. 7 vyhlášky). Dohodu o zmluvnej
odmene možno uzavrieť samostatne, ale môže byť aj súčasťou samotnej dohody o poskytnutí právnych
služieb. Zmluvnú odmenu je možné platne dojednať pred poskytnutím, počas jej poskytovania alebo až

po poskytnutí právnej služby, za ktorú prináleží. Dohoda o nej môže byť platne uzavretá písomne, ústne
alebo aj konkludentne. Vyhláška v § 2 ods. 1 umožňuje advokátovi ľubovoľne si s klientom dohodnúť
spôsob aj výšku zmluvnej odmeny, pričom iba výšku zmluvnej odmeny limituje tak, že sa nemôže
dohodnúť v rozpore s dobrými mravmi. Z obsahu Zmluvy o právnej pomoci uzatvorenej medzi stranami
sporu pritom jednoznačne vyplýva, že si strany dohodli zmluvnú odmenu v konkrétnej výške 58.400,-

eur.Zuvedenéhodôvodujeprávneirelevantnéposudzovanieprípadnejneurčitostivýpočtovéhozákladu
pre jej určenie, keďže dohodnutá odmena v zmluve je určená jednoznačne uvedením jej konkrétnej
výšky, ktorá bola vyčíslená a nepripúšťa tak záver o jej neurčitosti. Ak bola odmena advokáta zmluvne
dohodnutá, je právne irelevantné, čo bolo predmetom sporu, ktorého sa týka takáto odmena.

36. Medzi stranami nie je sporné, že tieto uzatvorili dňa 12.2.2010 Zmluvu o právnej pomoci, na základe
ktorej žalobkyňa poskytla žalovanej právne služby spočívajúce v zastupovaní žalovanej v súdnom
konanívedenompodsp.zn.7S/81/2009.Žalovanáčasťzmluvnedohodnutejodmenyžalobkyniuhradila.
Zvyšokodmietlauhradiťzdôvodu,žebezsúhlasuobecnéhozastupiteľstvastarostaobcenemoholurobiť

platný právny úkon za obec.

37. Podmienky nadobúdania a režim nakladania s majetkom obce upravuje aj zákon č. 138/1991
Zb. o majetku obcí. V zmysle ustanovenia § 7 tohto zákona je obec povinná prostredníctvom svojich

orgánov a organizácií hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce, jej obyvateľov a ochrany
tvorby životného prostredia, pričom orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať,
chrániť a zhodnocovať. Hospodárenie s majetkom obce, vrátane finančných prostriedkov, je originálnou
kompetenciou obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej jej obyvateľov. Pri nakladaní so svojím
majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje

obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové
hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákonov o obecnom
zriadení a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie, a teda
aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného práva.
Zákonyupravujúcenakladaniesmajetkomobcemajúcharakterzákazovaobmedzeníobcevjejvoľnosti

pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia zákona č.
369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

38. Potrebné je odlišovať vykonávanie právnych úkonov obce od rozhodovania o týchto úkonoch. Zatiaľ

čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, resp.
aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok
voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Oprávnenie rozhodovať o právnych
úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí, je zo zákona rozdelené medzi obecnú radu,
štatutárny orgán (starostu) a obecné zastupiteľstvo. Oprávnenie konať v mene právnickej osoby je

teda obmedzené iným orgánom. Akcentuje sa tu na prioritu verejného záujmu, kedy sa okrem ochrany
tretíchosôbmusízohľadniťajverejnýzáujem,rozdeleniekompetenciíverejnýchvolenýchorgánov,resp.
požiadavka ochrany verejných zdrojov, pričom tieto záujmy môžu prevážiť nad ochranou právnej istoty
tretích osôb a ich dôvery v platnosť právnych úkonov.39. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne posúdiť či Zmluva o právnej pomoci je platný, resp.

neplatný právny úkon a či si jej uzatvorenie vyžadovalo súhlas obecného zastupiteľstva podľa Zásad
hospodárenia s majetkom obce, ktoré mala schválené žalovaná; resp. podľa ustanovení Zákona o
obecnom zriadení a Zákona o majetku obcí, v znení platnom v času uzatvorenia zmluvy. Odvolací
súd pritom dáva do pozornosti, že v zásadách hospodárenia si obec môže upraviť hodnotu majetku,
ktorý podlieha schváleniu obecného zastupiteľstva. Ak obec nemá schválené zásady hospodárenia

alebo tieto neobsahujú takýto regulačný mechanizmus, podľa § 11 ods. 4 písm. a) Zákona o obecnom
zriadení, schváleniu obecného zastupiteľstva podliehajú iba najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku
obce. Ak sa vyžadovalo schváliť Zmluvu o právnej pomoci obecným zastupiteľstvom žalovanej, posúdi
súd prvej inštancie, či došlo k schváleniu tohto právneho úkonu obecným zastupiteľstvom žalovanej
a zároveň vyhodnotí požiadavku „predchádzajúceho súhlasu“ obecného zastupiteľstva vo vzťahu k
účinkom právneho úkonu, teda či účinky právneho úkonu, ktorým sa nakladá s majetkom obce a ktorý

vyžaduje súhlas obecného zastupiteľstva nemôžu, bez takéhoto predchádzajúceho súhlasu nastať.
Podľa znenia § 9 ods. 2 Zákona o majetku obcí v čase uskutočnenia právneho úkonu, schváleniu
obecným zastupiteľstvom podliehali zmluvné prevody vlastníctva, resp. nakladanie s majetkovými
právami. Zákon teda v rozhodnom čase nevyžadoval predchádzajúci súhlas obecného zastupiteľstva
na prevod vlastníctva alebo nakladanie s majetkovými právami ale schválenie takéhoto prevodu

alebo nakladania s majetkovými právami ako zákonnú podmienku, ktorej predchádzajúce splnenie je
nevyhnuté pre nadobudnutie účinkov tohto prevodu alebo nakladania s majetkovými právami.

40. Podľa § 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu

vysloveným v tomto zrušujúcom uznesení.

41. V rámci ďalšieho konania a nového rozhodnutia rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách pôvodného
konania, vrátane odvolacieho konania. Zároveň vyhodnotí aj existenciu dôvodov hodných osobitného

zreteľa podľa § 257 C.s.p.

42.Totorozhodnutie prijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak

bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených
v§429ods.2C.s.p.,akmásám,alebojehozamestnanecalebočlenvysokoškolsképrávnickévzdelanie

druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).