Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 28, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/42/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2119201635
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2119201635.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej v spore žalobcu: V. Z., nar. X. V. XXXX,
trvale bytom O. XXX, prechodne bytom A., N. XXX/X, zastúpeného advokátom: JUDr. Peter Arendacký,
Železničiarska 13, 811 04 Bratislava-mestská časť Staré Mesto, IČO: 31762697, proti žalovanej: V.
Z., rod. A., nar. X. M. XXXX, trvale bytom O. XXX, zastúpenej advokátom: JUDr. Tibor Sanák, Nám.
SNP 2, 917 01 Trnava, IČO: 51737035, o vypratanie nehnuteľností, o odvolaní žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Trnava z 22. januára 2020 č. k. 38C/1/2019-135, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalovanej vo vzťahu k I. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o zamietnutí

návrhu žalovanej na prerušenie konania o d m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku m e n í tak, že žalovaná je povinná vypratať
nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie O., obec O., okres Trnava, a
to rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavený na parcele číslo 217/1, vrátane príslušenstva tohto
domu, ako aj nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie O., obec O., okres
Trnava, pozemok registra „C“ parcelné číslo 217/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 454 m2, do

troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Žalobca má proti žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. zamietol návrh žalovanej na prerušenie konania; II.
žalovanej uložil povinnosť vypratať nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne
územie O., obec O., okres Trnava, a to rodinný dom so súpisným číslom XXX postavený na parcele
číslo 217/1, vrátane príslušenstva tohto domu ako aj nehnuteľnosť zapísanú na liste vlastníctva č. XXX,
katastrálne územie O., obec O., okres Trnava, pozemok registra „C“ parcelné číslo 271/1 - zastavané

plochy a nádvoria o výmere 454 m2, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; III. žalobcovi priznal voči
žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% trov konania.
Zamietnutie návrhu žalovanej na prerušenie konania právne odôvodnil ust. § 162 ods. 1 písm. a/, ods.
3, § 164 a § 193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov
(ďalej len „CSP“), vecne dôvodil, že žalovaná navrhovala prerušiť konanie s poukazom na ust. § 162
ods. 1 písm. a/ CSP, pričom svoj návrh zdôvodňovala tým, že je potrebné konanie prerušiť do skončenia
dovolacieho konania vedeného pred Najvyšším súdom SR. Zároveň v podanom dovolaní navrhla aj

odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí, na základe ktorých žalobca nadobudol vlastnícke právo
k nehnuteľnostiam, vypratania ktorých sa podanou žalobou domáha. Ďalej dôvodil, že z obsahu návrhu
žalovanej na prerušenie konania možno vyvodiť, že dôvod prerušenia konania by mohol byť skôr
dôvodom podľa § 164 CSP. Ustanovenie § 162 ods. 1 písm. a/ CSP upravuje obligatórne dôvodyprerušenia konania a v prípade existencie takého dôvodu súd vždy konanie preruší, avšak len v prípade
ak sám dospeje k názoru o potrebe výkladu určitých právnych otázok, tzv. predbežná otázka. Prerušenie
konania podľa § 162 ods. 1 písm. a/ CSP je potom potrebné vykladať v intenciách § 193 CSP posledná

veta, kedy súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd, rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol
spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov a
kto ich spáchal (súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní), rozhodnutím o osobnom
stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. O žiaden z uvedených prípadov sa v tejto veci nejedná a o

takýto dôvod prerušenia konania preto nejde. Ďalej sa zaoberal dôvodom prerušenia konania podľa §
164 CSP, ktorý dôvod je dôvodom pre fakultatívne prerušenie konania, ktoré nie je pre samotné konanie
nevyhnutné, pričom rozhodujúcim hľadiskom je zásada hospodárnosti konania. Sporové strany majú
právo na rýchlu a účinnú ochranu, preto dôvodnosť návrhu na prerušenie konanie je potrebné dôsledne
skúmať.ŽalovanážiadalaprerušiťkonaniezdôvoduprebiehajúcehodovolaciehokonanianaNajvyššom
súde Slovenskej republiky. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom, ktorý nemá odkladný

účinok, vec bola právoplatne skončená už dňa 28.1.2019, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok
Okresného súdu Trnava č. k. 17C/2/2000-1200 z 5.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 10Co/43/2018 z 21.11.2018. Navyše o dovolaní žalovanej Najvyšší súd SR rozhodol dňa
31.7.2019 uznesením č. k. 2Cdo/131/2019-1463, keď dovolanie žalovanej odmietol. Vzhľadom na to, že
návrh žalovanej na prerušenie konania nebol dôvodný, súd tento návrh zamietol.

Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. čl. 5, § 3 ods. 1, § 123, § 126 ods. 1 zákona č. 40/1964
Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.z.“) a poukazom na čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky (ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov).
Vecne dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti
zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie O., obec O., okres Trnava, a to rodinného

domu so súpisným číslom XXX postaveného na parcele číslo 217/1, ako aj nehnuteľnosti zapísanej na
liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie O., obec O., okres Trnava, pozemok registra „C“ parcelné
číslo 271/1 (správne 217/1) - zastavané plochy a nádvoria o výmere 454 m2, a to na základe rozsudku
Okresného súdu Trnava č. k. 17C/2/2000-1200 z 5.10.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Trnave č. k. 10Co/43/2018-1412 z 21.11.2018, ktorým bolo vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo

strán sporu, rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.1.2019. Nie je sporné, že žalovaná užíva
predmetnýrodinnýdomapozemokv1.Tiežnebolosporné,žežalobcažalovanúvyzvallistomz2.2.2019
na vysťahovanie sa z nehnuteľnosti do 15.2.2019, výzvu žalovaná prevzala dňa 7.2.2019. Sporným
medzi stranami je, či ide zo strany žalobcu o zneužitie práva a konanie v rozpore s dobrými mravmi.
Žalobca ako osoba, ktorú vo veci zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho nároku v konaní

preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktorých vypratanie
žiada. Taktiež bola preukázaná pasívna legitimácia žalovanej, ktorá nepoprela, resp. potvrdila, že
nehnuteľnosť obýva a užíva ju v 1, avšak bez žiadneho právneho titulu. Žalobca žalovanú vyzval na
vysťahovanie sa z jeho nehnuteľnosti, žalovaná na túto výzvu nereagovala a nehnuteľnosť stále užíva.
Žalovaná nepoprela relevantné skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe. Jej obrana spočívala v

tvrdeniach, že žalobca danú nehnuteľnosť nepotrebuje, nakoľko vlastní ďalšie nehnuteľnosti a žalovaná
sa nemá kam vysťahovať, má zlý zdravotný stav, a preto je jeho konanie v rozpore s čl. 5 CSP a v
rozpore s § 3 ods. 1 O.z..
Na základe vykonaného dokazovania súd vyhodnotil obranu žalovanej ako nedôvodnú. Námietka
žalovanej, že konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi a že uplatňovanie nároku žalobcu je

zneužitím práva, a preto nepožíva právnu ochranu, neobstojí. Zo strany žalobcu ide len o výkon
jeho práva, keď sa zákonom predpísaným spôsobom (vindikačnou žalobou) domáha ochrany svojho
vlastníckeho práva. Takéto konanie žalobcu v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako nezákonné,
resp. zneužívajúce právo. Je to práve žalovaná, ktorá žalobcu obmedzuje vo výkone jeho vlastníckeho
práva a bráni mu užívať, resp. nakladať s jeho nehnuteľnosťou, ním zvoleným spôsobom. Skutočnosť,

či žalobca spornú nehnuteľnosť potrebuje alebo nepotrebuje nie je pre rozhodnutie vo veci významná.
Žalobca ako výlučný vlastník nehnuteľnosti je oprávnený s ňou nakladať, čím nedochádza z jeho strany
k zneužívaniu práva. Svoj nárok si uplatnil v súlade s hmotným právom (§ 126 ods. 1 O.z.). Vznesenie
námietky výkonu vlastníckeho práva v rozpore s dobrými mravmi žalovanou by prichádzalo do úvahy
napríklad v prípade kedy by sa na zabezpečenie záväzku využilo zabezpečenie prevodom práva, ak

by hodnota nehnuteľnosti niekoľkonásobne prevyšovala hodnotu požičaných finančných prostriedkov.
K takémuto zabezpečeniu záväzku, na základe ktorého by došlo k prevodu vlastníckeho práva zo
žalovanej na žalobcu, však nedošlo. Vlastnícke právo žalobca nadobudol legitímnym spôsobom.V rámci konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného na Okresnom
súde Trnava pod sp. zn. 17C/2/2000 bola do výlučného vlastníctva žalovanej prikázaná iná
nehnuteľnosť, dom č. XX v O.. Nie sú podstatné tvrdenia žalovanej, že táto nehnuteľnosť nie je pre ňu

vhodná a že je neobývateľná. Žalovaná môže v každom prípade uvedenú nehnuteľnosť zrekonštruovať,
prípadne predať a kúpiť si inú, prípadne finančné prostriedky použiť na prenájom nejakej ďalšej
nehnuteľnosti. Avšak aj v prípade ak by žalovaná žiadnu inú nehnuteľnosť nevlastnila, neoslabuje to
nárok žalobcu na vypratanie jeho nehnuteľnosti, nakoľko žalobca nie je povinný poskytnúť žalovanej
akúkoľvek bytovú náhradu. Žalovaná obýva nehnuteľnosť bez akéhokoľvek právneho titulu a nemá

žiaden ďalší nárok na zotrvanie v danej nehnuteľnosti (medzi stranami neexistovala žiadna nájomná
zmluva).
Ďalšími argumentmi žalovanej sa súd už nezaoberal, nakoľko neboli pre rozhodnutie vo veci podstatné.
V konaní boli preukázané zo strany žalobcu všetky podstatné skutočnosti pre vyhovenie jeho žalobe,
keď preukázal svoje vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorú žiada vypratať a taktiež preukázal, že
žalovaná užíva danú nehnuteľnosť, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu - teda neoprávnene. Zo

strany žalovanej neboli tieto tvrdenia žalobcu žiadnym spôsobom vyvrátené.
Súd nevyhovel návrhu žalovanej na vykonanie dokazovania výsluchom dcéry žalobcu p. N. Z. a
predložením zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a jeho dcérou, pretože tieto nesúviseli s prejednávanou
vecou. Pre rozhodnutie vo veci tiež nebolo podstatné, či žalobca vlastní nejakú ďalšiu nehnuteľnosť
alebo dokonca ďalšie tri nehnuteľnosti, ako aj to či je žalobca majetný. Takisto nebolo podstatné z akých

dôvodov a akým spôsobom previedol žalobca nehnuteľnosť v Polomke na svoju dcéru a či mu dcéra
požičala nejaké finančné prostriedky, nakoľko to nebolo predmetom tohto konania. Žalovaná navyše
návrh na vykonanie týchto dôkazov predniesla v rozpore s koncentračnou zásadou (až na pojednávaní).
Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu rozhodnutia, pretože
nesúviseli s prejednávanou vecou.

Vzhľadom na uvedené, mal súd prvej inštancie nárok žalobcu za preukázaný, a preto žalobe žalobcu
v celom rozsahu vyhovel a žalovanej v súlade s ust. § 126 ods. 1 O.z. uložil povinnosť vypratať vyššie
uvedené nehnuteľnosti.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2
CSP, vecne plným úspechom žalobcu, keď nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré

by mohol výnimočne postupovať v zmysle § 257 CSP a náhradu trov konania úspešnému žalobcovi
nepriznať.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalovaná, s návrhom na jeho
zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla odvolacie

dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Žalovaná je názoru, že súd mal žalobu žalobcu zamietnuť,
nakoľko žalovaný nárok je v príkrom rozpore s dobrými mravmi. Vyprataním nehnuteľnosti nastáva stav,
ktorý neúnosným spôsobom zasahuje do života žalovanej, ktorá v súčasnosti nemá žiadnu alternatívu
pre bývanie. Pokiaľ skutočne dôjde k výkonu vypratania nehnuteľnosti, súd, ako aj žalobca si musia
byť vedomí ľudského rozmeru svojho konania vrátane tragických dôsledkov pre žalovanú. Žalovaná

je názoru, že súd v tomto smere dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, pretože vo výsledku sa žalovaná stane osobou bez domova, a to vo veku 68 rokov. Vypratanie
predmetnej nehnuteľnosti bez súčasného poskytnutia náhrady na bývanie je taktiež v rozpore s dobrými
mravmi. Žalovaná užíva predmetnú nehnuteľnosť ako svoju domácnosť, pričom túto nehnuteľnosť
- rodinný dom, je možné považovať prakticky za byt, a to na základe svojho účelového určenia,

ako aj vnútornej kompozície miestností. Len samotná skutočnosť, že nehnuteľnosť nemá po právnej
stránkepovahubytu,nezakladáprávožalobcoviúplneignorovaťpotrebuvyriešenianáhradnéhobývania
rovnako, ako je tomu v prípade nájmu bytu.
Rovnako žalovaná považuje za nesprávny aj postup súdu, ktorý sa v rámci prvostupňového konania
nedostatočným spôsobom (ne)snažil priviesť strany k zmierlivému vyriešeniu veci. Podľa názoru

žalovanej by bolo správne a aj pre všetky strany spravodlivé, že pokiaľ už bolo v rámci vyporiadania
bezpodielového spoluvlastníctva manželov prisúdené žalobcovi viac ako žalovanej, aby sa táto
skutočnosť primerane premietla v tomto konaní a miera spravodlivosti sa medzi účastníkmi vyrovnala.
Uvedené je možné dosiahnuť tak, že žalovanej by bolo umožnené naďalej užívať predmetnú
nehnuteľnosť, pričom za jej užívanie by platila žalobcovi pravidelné mesačné nájomné. Samozrejme,

že aj v takomto prípade je opäť potrebné vziať do úvahy finančné možnosti žalovanej, ako aj cenu
predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti žiadala súd, aby skutočne vynaložil potrebnú mieru iniciatívy
smerujúcu k zmiernemu vyriešeniu sporu, tak, ako to vyplýva z čl. 7 ods. 2 CSP.Žalovaná nesúhlasí s odôvodnením rozsudku pod bodom 27., v ktorom súd prvej inštancie uvádza, že
nie sú podstatné tvrdenia žalovanej, že táto nehnuteľnosť nie je pre ňu vhodná a že je neobývateľná.
Súd prvej inštancie bez vykonania potrebného dokazovania v tomto smere zastáva názor, že žalovaná

môže uvedenú nehnuteľnosť zrekonštruovať, alebo predať, kúpiť si inú, prípadne finančné prostriedky
použiť na prenájom nejakej ďalšej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie mal zrejme na mysli dom č. XX
v O.. Žalovaná opätovne uviedla, že dom č. XX v O. je starý dom z hliny, ktorý je znehodnotený,
prevlhnutý, plesnivý a celkovo neobývateľný, z ktorého dôvodu ho nemôže ani prenajať tretej osobe.
Takisto je vylúčená rekonštrukcia oprava domu č. XX zo strany žalovanej, pretože žalovaná na to nemá

finančné prostriedky, t. j. aby vo vlastnej réžii alebo prostredníctvom stavebnej firmy rekonštruovala
celkovo znehodnotený dom. Úvahy súdu prvého stupňa považuje za nesprávne a svojvoľné. V ostatných
argumentoch sa pridržiava jej predchádzajúcich podaní.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok z dôvodu jeho vecnej
správnosti potvrdiť. Nestotožnil sa s tvrdením žalovanej, že rozsudok je v príkrom rozpore s dobrými

mravmi. Je logické, že ak dôjde k rozvodu manželstva nemožno žiadať od žiadneho z rozvedených
manželov, aby naďalej býval s doterajším partnerom v spoločnom byte resp. dome. Tejto skutočnosti si
je vedomý každý z rozvedených manželov. Pre prípad, že dôjde k rozvodu manželstva bude jeden z nich
povinný spoločne užívaný byt alebo dom vypratať. S daným postupom počíta aj hmotné právo platné
v Slovenskej republike. V danom prípade si tejto povinnosti musela byť vedomá aj žalovaná zvlášť za

situácie, že nemala žiadne vlastnícke právo k pozemku, na ktorom stojí rodinný dom, v ktorom počas
manželstva bývala. Taktiež v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov bola iba polovica rodinného
domu. Druhá polovica domu bola vo vlastníctve rodičov žalobcu a následne vo vlastníctve žalobcu.
Každý dospelý človek je v priebehu svojho života povinný sám sa starať o to, kde a za akých podmienok
bude bývať. V danom prípade neprichádzalo do úvahy, aby žalovanej bolo potrebné zabezpečiť nejaké

bývanie. K právoplatnému rozvodu manželstva účastníkov konania došlo dňa 10.6.1999. Žalovaná v
čase rozvodu mala 48 rokov. Žalovaná mala čas 19 a pol roka, od rozvodu manželstva do vydania
rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť vypratať predmetnú nehnuteľnosť, aby si zabezpečila
nové bývanie. Žalovaná navyše nevyužila pre ňu výhodnú situáciu, a za celú tú dobu sa nestarala,
aby ďalší dom, ktorý mali účastníci sporu v bezpodielovom spoluvlastníctve v obci O. pripravila na

bývanie. Práve naopak, aby si zlepšila pozíciu v jej snahe zostať bývať v dome č. XXX tak počas sporu
o vyporiadanie BSM svoj spoluvlastnícky podiel previedla na dcéru strán sporu. Počas celej doby čo
býva v dome po rozvode, robila stavebné úpravy, aby čo najviac znehodnotila dom č. XXX. Napr. z
kuchyne si urobila novú kúpeľňu a kotolňu. Nezodpovedá pravde, že by súd sa nesnažil o zmierne
vyriešenie sporu. Lenže pre žalovanú zmierne vybavenie veci znamená iba jeden spôsob vybavenia,

a to, že zostane v dome č. XXX bývať naďalej a to navyše za podmienky, že bude uhrádzať len
náklady za služby spojené s užívaním domu (elektrina, plyn, voda, smeti). Rovnako nie je opodstatnené
spochybňovanie odôvodnenia rozsudku, že žalovaná si môže dom zrekonštruovať, alebo predať a kúpiť
si inú nehnuteľnosť alebo peniaze získané z predaja použiť na prenájom bytu. Sú to legitímne úvahy
ako má každý logicky uvažujúci človek. Ak žalovaná tvrdí, že dom je neužívateľný a ona nemá finančné

prostriedkynajehorekonštrukciutakjelogické,žetakútonehnuteľnosťtrebačímskôrpredať,lebokaždé
otáľanie s predajom znižuje jeho hodnotu. Ak by žalovaná dom predala, podľa znaleckého posudku
v konaní o vyporiadaní BSM mohla získať cca 29 000 eur. V súčasnosti v obci T. je v ponuke predaj
jednoizbového rodinného domu po úplnej rekonštrukcii za 42.000 eur a v obci R. celoročne obývateľná
zrubová chata za 38.900 eur. Ak by sa žalovaná po rozvode starala riadne o dom č. XX, prípadne by

šetrila, mohla mať k dnešnému dňu dostatok finančných prostriedkov na kúpu nehnuteľnosti slúžiacej
k bývaniu. Rovnako je reálne aby si sumu 10.000 eur resp. 13.000 eur na kúpu niektorej z uvedených
nehnuteľnostipožičalaodniektoréhosvojhodieťaťastým,žesplateniepôžičkybygarantovalazáložným
právom k nehnuteľnosti.

4. Žalovaná k vyjadreniu žalobcu uviedla, že s jeho názormi a argumentáciou v celom rozsahu nesúhlasí
a považuje ju za nesprávnu. Hoci súdne konanie trvá vyše 19 rokov, žalovaná nemohla predpokladať, že
súdy budú v rámci príslušného konania hodnotiť dôkazy svojvoľne a následne rozhodnú nespravodlivo
a výrazne v neprospech žalovanej. Argumentácia žalobcu ohľadne možností prípravy žalovanej na
vypratanie nehnuteľností teda nemá reálne opodstatnenie. Žalovaná doposiaľ riadne platila všetky

náklady spojené s užívaním predmetnej nehnuteľnosti, vrátane všetkých príslušných daní. Zároveň
navrhla žalobcovi, aby ju nechal v dome dožiť, pričom mu za užívanie predmetného domu bude
platiť primerané nájomné. Nie je teda pravda, že by žalovaná nemala záujem zaplatiť za užívanie
nehnuteľnosti, ako to uvádza žalobca. Žiaľ doposiaľ k žiadnej takejto dohode neprišlo. V tejto súvislostipripojila aj rozhodnutie obce O. o dani z nehnuteľnosti na rok 2020, ako aj potvrdenie o jej zaplatení
žalovanou. Je úplne zrejmé, že trhová hodnota domu so súp. č. XX je výrazne nižšia ako tá, ktorá je
uvedená v znaleckom posudku, ktorý súd vzal do úvahy pri rozhodovaní veci. Názory žalobcu sú v

tomto smere čisto teoretické, bez akéhokoľvek kontaktu s realitou a podmienkami na trhu. Predmetný
dom so súp. č. XX je v žalobcom predpokladaných číslach nepredajný. Záverom uviedla podľa nej
podpornú argumentáciu pre jej odvolanie, ako aj pre následnú zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Žalovaná má v dome, ktorý sa má vypratať, svoje obydlie. Ochrana obydlia je garantovaná v čl. 8
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj Ústavou Slovenskej republiky, pričom

podľa čl. 21 ods. 1 Ústavy, je obydlie nedotknuteľné. Vo vzťahu k základnému právu zaručenému čl.
21 Ústavy Ústavný súd v náleze sp. zn. I. ÚS 13/2000 z 10. júla 2001, judikoval že: „Zásah do obydlia
znemožňujúcihoužívaťjespôsobilýzároveňzasiahnuťajdosúkromnéhoarodinnéhoživotajednotlivca.
Podľa okolností konkrétnej veci sa ten istý zásah teda môže dotknúť tak práva na ochranu súkromia,
ako aj práva na ochranu obydlia. Aj podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý zaručuje
právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, v spojení s

čl. 1 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky sa musia uplatniť obdobné zásady ako v prípade čl.
21 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, pretože pod neoprávneným zasahovaním treba rozumieť také
zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje legitímny cieľ, nedbá na podstatu a
zmyselobmedzovanéhozákladnéhoprávaaslobodyaleboniejenevyhnutnýmaprimeranýmopatrením
na dosiahnutie legitímneho cieľa. V prípade oboch článkov výsledok posúdenia vzťahu primeranosti

medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi bude závisieť od zistenia, či zásah
spočíval na relevantných a dostatočných dôvodoch. Ustanovenie § 3 ods. 1 O.z., podľa ktorého výkon
práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať
do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané
a uplatňované v súlade s Ústavou Slovenskej republiky (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky).

Prostredníctvom tohto zákonného ustanovenia a pri prerokovaní a rozhodovaní občianskoprávnej veci,
ktorá sa dotýka základných práv a slobôd, sa umožňuje dosiahnuť s ohľadom na jej konkrétne okolnosti
rovnaký cieľ a účel, aký sleduje Ústava Slovenskej republiky, t. j. spravodlivú rovnováhu medzi ochranou
legitímneho cieľa vo verejnom záujme a zaručenými základnými právami a slobodami jednotlivca.“ Z
uvedeného nálezu vyplýva, že pokiaľ zásah do práva na ochranu obydlia rovnako zasiahne aj právo na

ochranu súkromného a rodinného života, je potrebné dodržať pri takomto zásahu kritériá uvedené podľa
čl. 21 ods. 3 Ústavy, a zároveň takýto zásah musí zodpovedať aj zásade dobrých mravov vyjadrenej
v § 3 ods. 1 O.z.. V nadväznosti na vyššie uvedený nález Ústavného súdu je žalovaná toho názoru,
že vypratanie predmetnej nehnuteľnosti (ako to požaduje žalobca svojou žalobou), nesleduje legitímny
cieľ a nedbá na podstatu a zmysel do práva žalovanej na ochranu obydlia (čl. 21 Ústavy), ako aj

do práva žalovanej na ochranu súkromného a rodinného života (čl. 19 Ústavy). Žalobca predmetnú
nehnuteľnosť nevyužíva a ani ju vyslovene nepotrebuje, zároveň disponuje s vlastníckym právom k iným
nehnuteľnostiam. Jeho právo na ochranu obydlia a/alebo právo na súkromný a rodinný život teda nie je
ohrozené. Svojou žalobou ale ohrozuje základné práva žalovanej. Vypratanie predmetnej nehnuteľnosti
nie je pre žalobcu nevyhnutné a prípadným výkonom takéhoto práva žalobcu dôjde k výraznému a

nelegitímnemu zásahu do ústavných práv žalovanej pričom takýto výkon práva bude rovnako aj v
rozpore so zásadou dobrých mravov. Žalovaná chce v dome, ktorý v súčasnosti užíva aspoň v kľude
dožiť, pričom za čas užívania je ochotná platiť žalobcovi primerané nájomné.

5. Žalobca sa k ostatnému vyjadreniu žalovanej vyjadril tak, že skutočnosť, že spor trvá viac ako 19

rokov je spôsobená aj správaním sa žalovanej. Táto v priebehu konania o vyporiadanie BSM vyvolala
spor o určenie že dom súp. č. XXX patrí do BSM v podiele 6/8 a ide o dva samostatné domy. Vec bola na
OS Trnava vedená pod sp. zn. 28C 32/2007 a žaloba bola podaná dňa 15.3.2007. Do skončenia tohto
sporu bolo konanie o vyporiadanie BSM prerušené. Je len logické, že vzhľadom na narušené vzťahy
medzi stranami nemohla žalovaná predpokladať nejaké spoločné bývanie či užívanie nehnuteľností a

to za situácie, že v BSM boli dva domy. Je logické, že pokiaľ žalovaná užívala dom sama, tak energie
spojené s užívaním musela platiť sama. Pokiaľ ide o dane tak v prípade domu súp. č. XXX platila iba
1 a pri dome súp. č. XX platila polovicu z daní. Zvyšok daní platil žalobca. Je pravdou, že žalobca
žalovanú oboznámil s tým, že ju nemieni nechať bývať v dome súp. č. XXX a že má užívať dom súp. č.
XX. Skutočnosť, že žalovaná nemieni platiť riadnu úhradu za doterajšie bezdôvodné užívanie domu súp.

č. XXX potvrdzuje aj to, že týchto platieb sa žalobca domáha v konaní vedenom na OS Trnava pod sp.
zn. 14C/485/2015. Žalovaná svoje tvrdenie o nesprávnosti znaleckého posudku súp. č. XX nedoložila
relevantným dôkazom a ide len o jej subjektívny názor. Žalovaná svoje vyjadrenia nijak nekonfrontuje
s ústavnou ochranou vlastníctva teda výlučným vlastníctvom domu súp. č. XXX žalobcom. Rovnakonezohľadňuje skutočnosť, že nikdy nemala žiadne vlastnícke právo k pozemku, na ktorom stojí dom
súp. č. XXX ani k priľahlým pozemkom. Žalobca ako vlastník rešpektuje jej ústavné a ľudské práva, o
čom svedčí to, že ochrany svojich práv sa domáha cestou súdu a v súlade s ustanoveniami hmotného

práva. Uplatňovanie jeho práv nie je ani v rozpore s dobrými mravmi. Opak je pravdou. Je to žalovaná,
ktorá sa snaží brániť mu v užívaní domu súp. č. XXX, hoci má možnosť bývania v dome súp. č. XX a
otázku svojho bývania mala čas riešiť viac ako 19 rokov. Žalovaná zabúda, že aj žalobca má právo na
ochranu svojho obydlia a svojho práva na súkromný a rodinný život, ktoré svojim správaním žalovaná
porušuje. Žalovaná v konaní pred súdom nepreukázala, že by jej vysťahovaním z bytu došlo k porušeniu

jej ústavných a ľudských práv. Z rozhodnutia Ústavného súdu, ktoré cituje žalovaná vyplýva, že čl. 21
ods. 3 prvá veta ústavy dovoľuje zákonom zásahy do nedotknuteľnosti obydlia v záujme naplnenia tých
cieľov, ktoré tento odsek taxatívne vymenováva, t. j. na ochranu života, zdravia alebo majetku osôb, na
ochranu práv a slobôd iných alebo na odvrátenie závažného ohrozenia verejného poriadku. Spomínané
rozhodnutie ústavného súdu nie je na daný prípad použiteľné vzhľadom na účastníkov konania (občan
c/a mesto) a povinnosť jedného z účastníkov starať sa o bývanie občanov.

6. Podľa § 234 ods. 1 a 2 CSP: (1) Súd rozhoduje uznesením, ak nerozhoduje vo veci samej. (2) Ak nie
je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku.
Podľa § 162 ods. 3 CSP o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím
vo veci samej.

Ani konzumácia takéhoto uznesenia do meritórneho rozhodnutia nemení nič na povahe takéhoto
rozhodnutia ako uznesenia. Aj v týchto prípadoch rozhodnutie, ktorým súd návrh na prerušenie konania
zamietol má charakter uznesenia.
Podľa § 386 písm. c) CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je odvolanie prípustné.

Podľa§355ods.2CSPprotiuzneseniusúduprvejinštanciejeprípustnéodvolanie,aktozákonpripúšťa.
Podľa § 357 písm. a/ až o/ CSP: Odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a)
zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania,
d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení
neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na

opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí
návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu
na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť
zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku
na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie

cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu
cudzieho rozhodnutia.
Na rozdiel od právnej úpravy v zákone č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, v znení neskorších
predpisov, bola v CSP zmenená koncepcia prípustnosti odvolania proti uzneseniu. Proti tejto forme
súdnehorozhodnutiatotižvosvojejpodstateodvolanieprípustnénieje.Pripúšťasalenvtýchprípadoch,

ktoré sú v zákone taxatívne vypočítané. Takéto obmedzenie je podľa dôvodovej správy CSP umožnené
zavedením nového inštitútu - sťažnosti (§ 239 a nasl. CSP), ktorá sa považuje za systémové opatrenie
na odbremenenie odvolacích súdov. Sťažnosť sa totiž pripúšťa proti uzneseniu súdu prvej inštancie,
ak bolo vydané súdnym úradníkom (vyšším súdnym úradníkom alebo súdnym tajomníkom). Tzn. že pri
taxatívnom výpočte uznesení, proti ktorým je prípustné odvolanie, musí byť splnená podmienka, že ide

o uznesenie vydané sudcom.
Okrem objektívnej prípustnosti odvolania (t. j. existencia uznesenia, proti ktorému zákon pripúšťa
odvolanie), musí existovať aj subjektívna prípustnosť odvolania. Tzn. že odvolanie musí podať tá strana,
v neprospech ktorej bolo vydané rozhodnutie (§ 359 CSP), resp. ten subjekt, ktorý má právo podať
odvolanie (§ 360 a § 361 CSP). Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné, predpokladá prijatie

záveru o oboch stránkach jeho prípustnosti (tak objektívnej ako aj subjektívnej).
Z vyššie uvedeného vyplýva, že prípustnosť odvolania proti uzneseniu, ktorým súd prvej inštancie
rozhodol o zamietnutí návrhu žalovanej na prerušenie konania z § 357 CSP vyvodiť nemožno.
Neprípustnosť odvolania znamená, že zákon výslovne vylučuje možnosť rozhodnutie súdu prvej
inštancie napadnúť riadnym opravným prostriedkom. Výpočet prípadov, v ktorých je prípustné podať

odvolanie proti uzneseniu treba považovať za taxatívny a možno ho rozšíriť len zákonom.
Civilný sporový poriadok upravuje odvolanie ako procesný úkon, ktorým (po splnení zákonom
stanovených podmienok) môže strana dosiahnuť jednak preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie,
jednak jeho zrušenie a tiež opätovné prejednanie veci súdom prvej inštancie, avšak len pokiaľ to zákonpripúšťa. V zmysle ust. § 355 ods. 2 CSP v spojení § 357 CSP však odvolanie v danom prípade nie
je prípustné (prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
nepripúšťa ani iný zákon).

Keďže v danom prípade odvolanie smeruje proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie v časti výroku, proti
ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie žalovanej vo vzťahu k I. výroku rozsudku
súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu žalovanej na prerušenie konania v súlade s ust. § 386 písm.
c/ CSP odmietol.
Uplatnený opravný prostriedok nebolo možné považovať ani za sťažnosť v zmysle § 239 a nasl. CSP,

nakoľko napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo vydané súdnym úradníkom ale sudkyňou.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku
súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v účinne odvolaním napadnutej časti (II. a III. výrok)
pripúšťa (§ 355 ods. 1 a 2 a § 357 písm. m/ CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné

náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365
ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal rozsudok v účinne odvolaním napadnutej časti (II. a III. výrok
rozsudku) v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré ale
nezistil, súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom

bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku boli oznámené na úradnej tabuli súdu a na úradnej tabuli súdu na webovej stránke
odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
rozsudoksúduprvejinštancievjehoII.výrokujepotrebnépodľa§388CSPprávnezmeniť(prizachovaní
spôsobu rozhodnutia a teda faktickom potvrdení rozsudku aj v takejto časti), nakoľko tu muselo dôjsť

k náprave nesprávneho uvedenia čísla parcely pozemku, ktorého vypratania sa popri rodinnom dome
žalobca domáhal.

8. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že
rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle

220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán v prejednávanom spore,
výsledky vykonaného dokazovania a uviedol právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie
vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade

s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových
strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej

argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie
dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne, odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti
vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad
rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa nasledovné:

9. Podľa § 126 ods. 1 a 2 O. z.: (1) Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho
práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom
zadržuje. (2) Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
Žaloby vymedzené v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. ako vlastnícke žaloby predstavujú osobitné

prostriedky ochrany vlastníckeho práva. Rozlišujú sa dva základné druhy vlastníckych žalôb, a to rei
vindicatio (žaloba o vydanie veci) a actio negatoria (zapieracia žaloba, resp. žaloba o zdržanie sa
zásahov).
Vindikačnou žalobou sa vlastník domáha vydania veci od osoby, ktorá má túto vec u seba. Na to, aby
sa vlastník úspešne dovolal ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou musia byť splnené nasledovné

predpoklady: a/ preukázanie vlastníckeho práva k predmetu sporu, t. j. k veci, ktorá je predmetom
rei vindicatio (aktívna legitimácia); b/ preukázanie, že vec sa nachádza u tretej osoby, pričom táto
osoba bude v konaní označená ako pasívne legitimovaná (pasívna legitimácia); c/ preukázanie, že
táto osoba, označená v žalobe (návrhu na začatie konania) ako pasívne legitimovaná zadržiava vecu seba neoprávnene. Totožná ochrana, aká sa poskytuje vlastníkovi v rozsahu ust. § 126 ods. 1
O.z., sa poskytuje aj dobromyseľnému držiteľovi, t. j. tomu kto je oprávnený mať vec u seba a výkon
jeho práv je teda lege artis. V prípade nehnuteľnosti (nehnuteľnej veci) sa vlastnícke právo v zásade

preukazuje výpisom z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností. Nehnuteľnosti, ktorých vypratania sa
žalobca domáha je potrebné identifikovať náležitosťami v súlade s katastrálnym zákonom v spojení s
vykonávacou vyhláškou ku katastrálnemu zákonu.
V prípade, ak súd príde k záveru, že vlastnícke právo svedčí žalobcovi, t. j. tomu kto sa označil
za vlastníka a domáha sa ochrany vlastníckou žalobou podľa § 126 O. z., bude skúmať ďalšie

predpoklady pre poskytnutie ochrany v rozsahu predmetného ustanovenia. Samotná skutočnosť,
že žalobca označí v žalobe nejakú osobu ako pasívne legitimovanú ešte neznamená, že táto
osoba pasívne legitimovaná skutočne bude. Pasívna legitimácia tohto subjektu bude závisieť od
naplnenia hmotnoprávnych predpokladov, ktoré sú vymedzene v ustanovení § 126 ods. 1 O. z. Týmito
hmotnoprávnymi predpokladmi sú, že osoba, proti ktorej návrh na začatie konania (žaloba) smeruje má
skutočne vec vo svojej faktickej moci, a zároveň túto vec zadržiava neoprávnene (vlastník má právo

na ochranu len proti neoprávneným zásahom do jeho vlastníckeho práva). Vo vzťahu ku všetkým trom
predpokladom úspechu v merite veci bremeno dokazovania zaťažuje žalobcu.
Súd prvej inštancie sa v predmetnom spore zaoberal otázkou splnenia predpokladov pre úspešné
dovolanie sa ochrany poskytovanej vindikačnou žalobou, najprv otázkou existencie vecnej legitimácie,
a to aktívnej (na strane žalobcu) ako aj pasívnej (na strane žalovanej).

Dôvodil,žemedzistranaminebolosporné,ževýlučnýmvlastníkomvecí(konkrétnenehnuteľností),ktoré
sú predmetom rei vindicatio, je žalobca. S týmto jeho záverom sa odvolací súd stotožňuje, s tým, že
žalobca nadobudol rodinný dom s. č. XXX na základe právnych titulov nadobudnutia - Darovacej zmluvy
V385/05 právopl. dňa 30.3.2005 a rozsudku Okresného súdu Trnava z 5.10.2017 č. k. 17C/2/2000-1200
v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 21.11.2018 č. k. 10Co/43/2018-1412, ktoré nadobudli

právoplatnosť 28.1.2019, a parcelu registra „C“ č. 217/1 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 454
m2 na základe právnych titulov: na podiel 3/4: RI 1250/70 a na podiel 1: Darovacia zmluva V385/05
právopl. dňa 30.3.2005, čo bolo v spore preukázané uvedenými rozsudkami (v spise na č. l. 6-63 aj s
doložkami právoplatnosti) a tiež výpismi z listov vlastníctva č. XXX a XXXX pre kat. úz. O. (v spise na č.
l. 130-131), ktorými bolo vykonané dokazovanie na pojednávaní dňa 22.1.2020.

Ďalej dôvodil, že medzi stranami nebolo sporné, že žalovaná užíva predmetný rodinný dom a pozemok
(ktorých vypratania sa žalobca domáha) v 1/4-ine. Uzavrel, že žalobca, ktorého vo veci zaťažovalo
dôkazné bremeno na preukázanie jeho nároku, v konaní preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda
že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, ktorých vypratanie žiada, taktiež bola preukázaná pasívna
legitimácia žalovanej, ktorá nepoprela, resp. potvrdila, že nehnuteľnosť obýva a užíva ju v 1 bez

právneho titulu, že žalobca žalovanú vyzval na vypratanie týchto nehnuteľnosti, žalovaná na túto
výzvu nereagovala a nehnuteľnosti stále užíva, z ktorých dôvodov mal za to, že žaloba bola podaná
dôvodne. S týmito závermi súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, v spore bolo aj podľa názoru
odvolacieho súdu preukázané splnenie predpokladov pre poskytnutie ochrany (vlastníckeho práva)
žalobcovi, keďže bolo preukázané vlastnícke právo žalobcu k nehnuteľnostiam, ktorá sú predmetom rei

vindicatio (aktívna legitimácia žalobcu), bolo preukázané, že tieto nehnuteľnosti užíva žalovaná (pasívna
legitimácia žalovanej) a tiež bolo preukázané, že žalovaná užíva tieto nehnuteľnosti neoprávnene, bez
právneho dôvodu.

10. Žalovaná v odvolaní namietala, že žalovaný nárok je v príkrom rozpore s dobrými mravmi,

vyprataním nehnuteľnosti nastáva stav, ktorý neúnosným spôsobom zasahuje do života žalovanej, ktorá
v súčasnosti nemá žiadnu alternatívu pre bývanie, súd v tomto smere dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože vo výsledku sa žalovaná stane osobou bez
domova, a to vo veku 68 rokov. Taktiež namietala, že vypratanie predmetnej nehnuteľnosti bez
súčasného poskytnutia náhrady na bývanie je taktiež v rozpore s dobrými mravmi, žalovaná užíva

predmetnú nehnuteľnosť ako svoju domácnosť, pričom túto nehnuteľnosť - rodinný dom, je možné
považovať prakticky za byt, a to na základe svojho účelového určenia, ako aj vnútornej kompozície
miestností. Len samotná skutočnosť, že nehnuteľnosť nemá po právnej stránke povahu bytu, nezakladá
právo žalobcovi úplne ignorovať potrebu vyriešenia náhradného bývania rovnako, ako je tomu v prípade
nájmu bytu.

Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku dôvodil, že námietka žalovanej, že konanie žalobcu je
v rozpore s dobrými mravmi, že uplatňovanie nároku žalobcu je zneužitím práva a preto nepožíva
právnu ochranu, neobstojí, nakoľko zo strany žalobcu ide len o výkon jeho práva, keď sa zákonom
predpísaným spôsobom (vindikačnou žalobou) domáha ochrany svojho vlastníckeho práva, takéto jehokonanie v žiadnom prípade nemožno vyhodnotiť ako nezákonné, resp. zneužívajúce právo, a je to
práve žalovaná, ktorá žalobcu obmedzuje vo výkone jeho vlastníckeho práva a bráni mu užívať, resp.
nakladať s jeho nehnuteľnosťou, ním zvoleným spôsobom. Skutočnosť, či žalobca spornú nehnuteľnosť

potrebuje alebo nepotrebuje nepovažoval pre rozhodnutie vo veci za významnú. Žalobca ako výlučný
vlastník nehnuteľnosti je oprávnený s ňou nakladať, čím nedochádza z jeho strany k zneužívaniu
práva. Svoj nárok si uplatnil v súlade s hmotným právom (§ 126 ods. 1 O.z.). Vlastnícke právo žalobca
nadobudol legitímnym spôsobom. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že v rámci konania
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vedeného na Okresnom súde Trnava pod

sp. zn. 17C/2/2000 bola do výlučného vlastníctva žalovanej prikázaná iná nehnuteľnosť, dom č. XX
v O.. Nepovažoval za podstatné tvrdenia žalovanej, že táto nehnuteľnosť nie je pre ňu vhodná a že
je neobývateľná, nakoľko žalovaná môže v každom prípade uvedenú nehnuteľnosť zrekonštruovať,
prípadne predať a kúpiť si inú, prípadne finančné prostriedky použiť na prenájom nejakej ďalšej
nehnuteľnosti. Avšak aj v prípade ak by žalovaná žiadnu inú nehnuteľnosť nevlastnila, neoslabuje to
nárok žalobcu na vypratanie jeho nehnuteľnosti, nakoľko žalobca nie je povinný poskytnúť žalovanej

akúkoľvek bytovú náhradu. Žalovaná obýva nehnuteľnosť bez akéhokoľvek právneho titulu a nemá
žiaden ďalší nárok na zotrvanie v danej nehnuteľnosti (medzi stranami neexistovala žiadna nájomná
zmluva).
Odvolací súd sa stotožňuje s ostatne uvedenými závermi súdu prvej inštancie a na zdôraznenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie dopĺňa nasledovné:

Vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva (podľa § 150 O. z.) má jednak kvalitatívnu stránku,
t. j. usporiadanie vlastníctva k jednotlivým veciam, jednak kvantitatívnu stránku, pri ktorej ide o
hodnotové podiely účastníkov, pre vyporiadanie je preto podstatná cena jednotlivých vecí patriacich do
bezpodielového spoluvlastníctva.
Zo spoluvlastníctva vylúčený účastník stráca právny dôvod užívania domu a žiadne ustanovenie zákona

výlučnému vlastníkovi domu neukladá, aby mu trpel jeho užívanie alebo aby mu zabezpečil bytovú
náhradu, či znášal iné obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré môže byť ustanovené jedine zákonom.
Právo na bytovú náhradu nemožno zo spoluvlastníctva vylučovanému spoluvlastníkovi založiť ani za
použitia ustanovenia § 3 ods. 1 O. z.
Ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. by mohlo odôvodňovať zamietnutie žaloby na vypratanie nehnuteľnosti zo

spoluvlastníctva vylúčeným účastníkom, pokiaľ by mu dovtedy nebola vyplatená suma určená súdom
na vyporiadanie podielu, pretože predovšetkým tá by mala žalovanému umožniť získať bytovú náhradu
(napr. nájom bytu). (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 2.11.2000 sp. zn. 22Cdo/1217/1999)
Z odôvodnenia ostatne uvedeného rozsudku vyplýva, že „zo spoluvlastníctva vylúčený účastník stráca
právny dôvod užívania domu a žiadne ustanovenie zákona výlučnému vlastníkovi domu neukladá, aby

mu trpel jeho užívanie alebo aby mu zabezpečil bytovú náhradu, či znášal iné obmedzenie vlastníckeho
práva, ktoré môže byť ustanovené jedine zákonom. Podľa názoru dovolacieho súdu takéto obmedzenie
nemôže vyplývať ani z analogického použitia zákona (porovnaj Nález Ústavného súdu ČR sp. zn. IV.
ÚS 114/99 zo 4.8.1999, publikovaný pod por. č. 110 vo zväzku 15 Sbírky nálezů a usnesení), rozsudok
bývalého Najvyššieho súdu ČR z 28.5.1992 sp. zn. 2Cz 14/1992, publikovaný pod č. 35/1994 v Zbierke

súdnych rozhodnutí a stanovísk, podľa ktorého pri strate práva užívať byt v obytnom dome z dôvodu
zánikuvlastníckeho(spoluvlastníckeho)vzťahu,pokiaľideodom,sapoužijútakustanoveniaupravujúce
vzťahy obsahom a účelom im najbližšie ako aj tie ustanovenia, ktoré upravujú náhrady za vyprataný byt
(§ 712 O. z.) pri zániku práva užívať byt, považuje dovolací súd v súvislosti s uvedeným rozhodnutím
Ústavného súdu za prekonaný, rovnako aj rozsudok iného senátu Najvyššieho súdu ČR zo 17.12.1998

sp. zn. 3Cdon 35/99, ktorý na naposledy uvedený judikát nadväzoval. Pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva sa vychádza zo stavu veci v čase zániku tohto spoluvlastníctva a možno prihliadať na
skutočnosti, ktoré nastali do času rozhodnutia súdu. Nemožno však prihliadať na skutočnosti či práva,
ktoré ešte nevznikli, a dokonca rátať s cenou práva (cenou užívacieho práva, či cenou bytovej náhrady),
o ktorej nie je vôbec isté, či bude založené, prípadne aké bude mať trvanie, a to najmä za situácie, keď sa

z bezpodielového spoluvlastníctva vylučovaný účastník nebráni proti tomu, že výlučným vlastníkom sa
má stať druhý účastník, domáha sa vyplatenia polovice nezníženej ceny domu a je uzrozumený s tým, že
sa z domu následne (spravidla po vyplatení sumy na vyrovnanie hodnôt podielov účastníkov) vysťahuje,
keď okamihom právoplatnosti rozhodnutia o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva stratí právny
dôvod na jeho užívanie. Pre úplnosť treba dodať, že nie je vylúčená dohoda účastníkov o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva, podľa ktorej by sa vychádzalo z ceny domu zníženej pre obsadenie s
tým, že výlučný vlastník zabezpečí druhému účastníkovi bytovú náhradu určitých vlastností. V súvislosti
s uvažovaním o prípadnej možnosti získania práva na bytovú náhradu možno pre úplnosť uviesť, že toto
právo nemožno zo spoluvlastníctva vylučovanému spoluvlastníkovi založiť ani za použitia ustanovenia§ 3 ods. 1 O. z., podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúci z občianskoprávnych vzťahov
nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Podľa citovaného ustanovenia možno odoprieť výkon práva,
nemožno však aktom jeho aplikácie konštituovať doposiaľ neexistujúce povinnosti vlastníka (porov.

Nález Ústavného súdu ČR publikovaný pod por. č. 87 vo zväzku 4 Sbírky nálezů a usnesení). Treba
však dodať, že by bolo značným zvýhodnením zo spoluvlastníctva vylučovaného účastníka, keby mu
popri nezníženej finančnej náhrade mal druhý účastník zabezpečiť ešte naturálnu náhradu - náhradný
byt, či náhradné bývanie. Ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. by naopak mohlo odôvodňovať zamietnutie
žaloby na vypratanie nehnuteľnosti zo spoluvlastníctva vylúčeným účastníkom, pokiaľ by mu nebola

dovtedy vyplatená suma určená súdom na vyporiadanie podielu, pretože predovšetkým tá by mala
žalovanému umožniť získať bytovú náhradu (napr. nájom bytu). Požiadavke spravodlivosti, či rovnosti
obidvoch účastníkov z už uvedených dôvodov zodpovedá, aby súd vychádzal z obvyklej nezníženej
ceny, keďže len tak žalobca v rámci jeho podielu dostane ekvivalentnú náhradu toho, čo žalovaná
prikázaním nehnuteľnosti do jej vlastníctva získava. V neprospech druhého riešenia svedčia tiež jeho
možné dôsledky. Pokiaľ by sa z vlastníctva domu vylúčený účastník z vážneho dôvodu zo spoločne

užívaného domu odsťahoval, napr. z dôvodu nasledovania novej manželky, starostlivosti o rodičov, či v
súvislosti so svojim zamestnaním bez toho, aby mu dovtedy bola zabezpečená (už zohľadnená) bytová
náhrada, druhý účastník by bol obohatený o jej hodnotu. Dobrým ľudským vzťahom zaiste neprospieva,
keď bývalí manželia naďalej spolu bývajú v jednom dome, pričom ten, kto už nie je vlastníkom a nechce
byť ukrátený na svojich právach, je závislý od aktivity druhého účastníka od zabezpečenia bytovej

náhrady a môže trpieť určitými schválnosťami z jeho strany (alebo zo strany jeho právneho nástupcu),
prípadne sám zotrváva v dome naschvál len preto, aby neprišiel o nemalú majetkovú hodnotu, ktorá
mu patrí.“
Odvolací súd uvádza, že rozsudkom Okresného súdu Trnava z 5.10.2017 č. k. 17C/2/2000-1200 v
spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave z 21.11.2018 č. k. 10Co/43/2018-1412, ktoré nadobudli

právoplatnosť 28.1.2019, prišlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu súdnym
rozhodnutím, ktorým bol okrem iného do výlučného vlastníctva žalobcu prikázaný spoluvlastnícky
podiel 1 v tom čase patriaci do bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán na nehnuteľnosti
zapísanej na liste vlastníctva č. XXXX pre kat. úz. O., obec O., okres Trnava - rodinný dom súp.
číslo XXX postavený na parc. č. 217/1 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 454 m2 v kat. úz. O.,

vrátane príslušenstva (bez pozemkov), v zostatkovej hodnote 29.051,73 eur, a do výlučného vlastníctva
žalovanej boli prikázané nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva č. XXXX, pre kat. úz. O., obec O.,
okres Trnava, a to budova súp. číslo XX, vrátane príslušenstva postavená na parc. č. 21/3, ako aj
pozemok parcela registra „C“ parc. č. 21/3 - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 183 m2 v kat. úz.
O., v zostatkovej hodnote 28.879,42 eur, žalobcovi bola uložená povinnosť zaplatiť žalovanej titulom

hodnotového vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov sumu 3.170,46 eur do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozsudku. Zo spoluvlastníctva nehnuteľnosti - rodinného domu s. č. XXX bola
teda vylúčená žalovaná, ktorá právoplatnosťou uvedeného rozhodnutia stratila právny dôvod užívania
domu s. č. XXX (ale sa stala výlučnou vlastníčkou budovy s. č. XX) a žiadne ustanovenie zákona
výlučnému vlastníkovi domu s. č. XXX (žalobcovi) neukladá, aby žalovanej trpel jeho užívanie alebo aby

jej zabezpečil bytovú náhradu, či znášal iné obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré môže byť ustanovené
jedine zákonom. Právo na bytovú náhradu nemožno žalovanej (ako súdnym rozhodnutím o vyporiadaní
BSM zo spoluvlastníctva vylučovanému spoluvlastníkovi) založiť ani za použitia ustanovenia § 3 ods.
1 O. z.. V okolnostiach prejednávanej veci ustanovenie § 3 ods. 1 O. z. neodôvodňovalo zamietnutie
žaloby na vypratanie nehnuteľnosti ani v prípade, že doposiaľ nebola žalovanej žalobcom vyplatená

suma určená súdom (v konaní o vyporiadanie BSM) titulom hodnotového vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, nakoľko žalovanej bola uvedeným rozhodnutím o vyporiadaní BSM o.i.
prikázaná do výlučného vlastníctva aj nehnuteľnosť - budova s. č. XX s pozemkom v zostatkovej
hodnote 28.879,42 eur, ktorá je umožňovala riešenie otázky jej bývania rôznymi spôsobmi, tak ako
to uviedol už súd prvej inštancie, napr. nehnuteľnosť zrekonštruovať, prípadne predať a kúpiť si inú,

prípadne finančné prostriedky použiť na prenájom nejakej ďalšej nehnuteľnosti.

11. Žalovaná nesúhlasila s názorom súdu, že nie sú podstatné jej tvrdenia, že nehnuteľnosť - dom
č. XX nie je pre ňu vhodná a že je neobývateľná. Namietala, že súd prvej inštancie bez vykonania
potrebného dokazovania v tomto smere zastáva názor, že žalovaná môže uvedenú nehnuteľnosť

zrekonštruovať alebo predať, kúpiť si inú, prípadne finančné prostriedky použiť na prenájom nejakej
ďalšej nehnuteľnosti. Žalovaná zotrvala na jej tvrdení, že dom č. XX v O. je starý dom z hliny, ktorý
je znehodnotený, prevlhnutý, plesnivý a celkovo neobývateľný, z ktorého dôvodu ho nemôže ani
prenajať tretej osobe, takisto je vylúčená rekonštrukcia-oprava domu č. XX zo strany žalovanej, pretožežalovaná na to nemá finančné prostriedky, t. j. aby vo vlastnej réžii alebo prostredníctvom stavebnej
firmy rekonštruovala celkovo znehodnotený dom. Úvahy súdu prvého stupňa považuje za nesprávne
a svojvoľné.

Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že nie sú relevantné tvrdenia žalovanej,
že nehnuteľnosť - stavba s. č. XX nie je pre ňu vhodná a že je neobývateľná, nakoľko žalovaná môže
uvedenú nehnuteľnosť zrekonštruovať, prípadne predať a kúpiť si inú, prípadne finančné prostriedky
použiť na prenájom nejakej ďalšej nehnuteľnosti. Rozsudkom Okresného súdu Trnava z 5.10.2017 č. k.
17C/2/2000-1200vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrnavez21.11.2018č.k.10Co/43/2018-1412

(ktoré nadobudli právoplatnosť 28.1.2019 a ktorými bolo vykonané dokazovanie v predmetnom spore)
bola ustálená hodnota budovy s. č. XX a pozemku parcela registra „C“ parc. č. 21/3 - zastavaná
plocha a nádvorie o výmere 183 m2 v kat. úz. O., sumou 28.879,42 eur, a pokiaľ vek, zdravotný
stav a finančná situácia žalovanej skutočne nedovoľovali zrekonštruovanie nehnuteľnosti na bývanie,
stále tu pre žalovanú bola možnosť predaja nehnuteľností za účelom zabezpečenia si bývania a
pokiaľ sa žalovaná rozhodla s danými nehnuteľnosťami nakladať iným spôsobom bola to jej slobodná

voľba. Nedôvodnou tak bola námietka žalovanej, že súd zastáva vyššie uvedený názor bez vykonania
potrebného dokazovania a že jeho úvahy sú nesprávne a svojvoľné.

12. Žalovaná vytkla súdu prvej inštancie, že sa nedostatočným spôsobom (ne)snažil priviesť strany k
zmierlivému vyriešeniu veci. Podľa názoru žalovanej by bolo správne a aj pre všetky strany spravodlivé,

že pokiaľ už bolo v rámci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov prisúdené žalobcovi
viac ako žalovanej, aby sa táto skutočnosť primerane premietla v tomto konaní a miera spravodlivosti sa
medzi účastníkmi vyrovnala. Uvedené je možné dosiahnuť tak, že žalovanej by bolo umožnené naďalej
užívať predmetnú nehnuteľnosť, pričom za jej užívanie by platila žalobcovi pravidelné mesačné nájomné
so zohľadnením finančných možností žalovanej a ceny predmetnej nehnuteľnosti. V tejto súvislosti

žiadala súd, aby skutočne vynaložil potrebnú mieru iniciatívy smerujúcu k zmiernemu vyriešeniu sporu,
tak, ako to vyplýva z čl. 7 ods. 2 CSP.
Odvolací súd sa nestotožňuje s názorom žalovanej, že v rámci vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov bolo prisúdené žalobcovi viac ako žalovanej, keďže žalobca bol síce stranou,
ktorá do výlučného majetku prevzala majetok vo vyššej hodnote ako žalovaná, avšak zároveň mu bola

uloženápovinnosťzaplatiťžalovanejtitulomhodnotovéhovyporiadaniabezpodielovéhospoluvlastníctva
manželov sumu 3.170,46 eur.
Rovnako nedôvodnou bola aj námietka žalovanej, že sa súd prvej inštancie nesnažil resp. nedostatočne
snažil priviesť strany k zmierlivému vyriešeniu veci, keďže z obsahu zápisnice o pojednávaní z
22.1.2020 vyplýva, že sa súd prvej inštancie pred otvorením pojednávania márne pokúsil o zmierenie

strán, aj počas pojednávania bol stranám daný priestor na zmierlivé vyriešenie veci, žalovaná počas
pojednávania navrhla žalobcovi zámenu nehnuteľností, ktorý návrh žalobca neakceptoval. Žalovaná
(prostredníctvom právneho zástupcu) sama na pojednávaní poukazovala na zložitú situáciu medzi
stranami. Vzhľadom na dĺžku konania o vyporiadanie BSM strán (1999-2019), zjavnú vzájomnú
nevraživosť strán, trvajúcu viac ako 20 rokov, diametrálne odlišné názory strán sporu na možnosti

riešenia ich sporu a splnenie mediačnej povinnosti súdom prvej inštancie na pojednávaní, bol odvolací
súd názoru, že súd prvej inštancie splnil svoju mediačnú povinnosť v zmysle čl. 7 ods. 2 CSP.

13. Vo vzťahu k ďalším námietkam uvádzaným žalovanou po uplynutí odvolacej lehoty v jej vyjadreniach,
odvolací súd uvádza, že odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP), po jej uplynutí už uvádzanie nových dôvodov
zákon nepripúšťa, preto sa nimi odvolací súd nezaoberal.

14. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces."

15. Skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a
právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto
odvolanie žalovanej z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.16. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto podľa
§ 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v jeho II. výroku právne zmenil (pri zachovaní spôsobu
rozhodnutia a teda faktickom potvrdení rozsudku v takejto časti), nakoľko tu muselo dôjsť k náprave

nesprávneho uvedenia čísla parcely pozemku, ktorého vypratania sa popri rodinnom dome žalobca
domáhal.

17. Podľa § 396 ods. 1 a 2 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov

konania na súde prvej inštancie.
Podľa § 251 CSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré
vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Nakoľko odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné znovu rozhodnúť aj o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a tiež o nároku na náhradu trov odvolacieho konania.
V novom rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania je premietnutý úspech strán v celom konaní.

Odvolací súd rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov tohto konania (ako
celku, teda prvoinštančného i odvolacieho konania) v plnom rozsahu z dôvodu jeho plného úspechu v
spore (súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, formálnou zmenou rozsudku žalobca neutrpel, keďže išlo o
faktické potvrdenie). Odvolací súd nevidel (ani strany netvrdili) žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).

18. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)