Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, April 29, 2019

Súd: Okresný súd Liptovský Mikuláš
Spisová značka: 10C/84/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5615201490
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Uličná

ECLI: ECLI:SK:OSLM:2019:5615201490.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Liptovský Mikuláš sudkyňou JUDr. Evou Uličnou v právnej veci žalobcu W. T., nar. XX.

X. XXXX, bytom J. XXX, zastúpeného splnomocneným zástupcom AZARIOVÁ & RUŽBAŠÁN Law firm
s.r.o., so sídlom Kmeťova 26, Košice, IČO: 47 237 406, proti žalovanému Slovenská republika, v mene
ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, v spore o
náhradu škody vo výške 5499,12 eura s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 3263,79 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05
% ročne zo sumy 3263,79 eura od 2. 2. 2015 do zaplatenia, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo zvyšnej časti sa žaloba z a m i e t a .

Žalobcovi s a p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou, doručenou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 27. 2. 2015, sa žalobca domáhal
voči žalovanému náhrady škody, spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
a doplnení niektorých zákonov, vo výške 5499,12 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 %
ročne od 1. 2. 2015 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že dňa 13. 5. 2005

mu vzniesla vyšetrovateľka Okresného riaditeľstva PZ v Žiline, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ,
obvinenie, uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1057/OEK-ZI-2004, z trestného činu podvodu podľa § 250 ods.
1, 3 Tr. zákona. Voči uvedenému uzneseniu podal sťažnosť, ktorá bola uznesením Okresnej prokuratúry
Žilina zo dňa 13. 7. 2005 zamietnutá. Dňa 30. 8. 2005 podal návrh na zastavenie trestného stíhania
a žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa. Dňa 17. 2. 2006 podal opätovný návrh na zastavenie
trestného stíhania. Dňa 19. 2. 2007 podal sťažnosť na postup vyšetrovateľa. Dňa 18. 6. 2007, spolu s
návrhom na doplnenie dokazovania, podal opätovne návrh na zastavenie trestného konania. Napriek

uvedeným skutočnostiam podal prokurátor Okresnej prokuratúry Žilina dňa 17. 9. 2007 obžalobu, sp.
zn. 2Pv/54/05-75, pre prečin podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, pre skutok, že v postavení
konateľa od 28. 8. 2000 do 12. 2. 2003 spoločnosti CAPPA, s. r. o. z vlastného rozhodnutia vydal dňa
10. 12. 2002 cudziu zmenku, na základe ktorej bol zmenečník - CAPPA, s. r. o. povinný zaplatiť dňa
5. 8. 2004 v Žiline W. T. sumu 250.000 Sk; dňa 11. 12. 2002 z pozície konateľa spoločnosti CAPPA
udelil generálnu plnú moc W.. T. I. na jeho zastupovanie vo funkcii konateľa spoločnosti CAPPA a W..
T. I. je konateľkou spoločnosti CAPPA, s. r. o. podľa výpisu z obchodného registra Okresného súdu v

Žiline od 13. 2. 2003 dodnes; po nezaplatení predmetnej zmenky, o ktorej W.. T. I. nevedela, na návrh
W.. W. T. z 9. 8. 2004, vydal Krajský súd v Žiline zmenkový platobný rozkaz, č. k. 15Zm/32/04 z 8.
9. 2004, ktorým uložil spoločnosti CAPPA, s. r. o. zaplatiť W.. W. T. zmenkovú sumu 250.000 Sk so 6
% úrokom od 6. 8. 2004 do zaplatenia s príslušenstvom a prostredníctvom exekučného konania, sp.zn. EX 488/04 na exekútorskom úrade súdneho exekútora JUDr. Jána Gavuru bola dňa 23. 3. 2015
odpísaná z účtu spoločnosti CAPPA, s. r. o. suma 348.255,96 Sk, o ktorú W.. W. T. poškodil spoločnosť
CAPPA, s. r. o., pretože spoločnosť CAPPA, s. r. o. nemala žiadny dôvod zaplatiť W.. W. T. sumu 250.000

Sk, podľa ním vystavenej zmenky z 10. 12. 2002. Okresný súd Žilina ho dňa 12. 10. 2011 v konaní,
vedenom pod sp. zn. 9T/131/2007, oslobodil spod obžaloby, nakoľko skutok nie je trestným činom.
Proti oslobodzujúcemu rozsudku podal prokurátor odvolanie. Uznesením Krajského súdu v Žiline zo
dňa 22. 2. 2012, sp. zn. 2To/17/2012, bol rozsudok prvostupňového súdu zrušený a vec bola vrátená
prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal. Dňa 27. 4. 2012 ho Okresný súd

Žilina znovu spod obžaloby oslobodil. Odvolanie prokurátora proti uvedenému rozsudku bolo uznesením
Krajského súdu v Žiline zo dňa 15. 8. 2012, sp. zn. 2To/76/2012, zamietnuté. Dňa 29. 7. 2014 zaslal
GenerálnejprokuratúreSRžiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškody.Dňa21.8.2015
Generálna prokuratúra SR postúpila podanie Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré mu dňa 5. 9. 2014
oznámilo, že podanie vracia Generálnej prokuratúre SR. Dňa 22. 9. 2014 mu Generálna prokuratúra SR
oznámila, že nie je príslušná vo veci konať. Oprávnenie Generálnej prokuratúry SR v danej veci konať a

prerokovať predmetnú žiadosť vyplýva z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 514/2003 Z. z..
K vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo v priebehu trestného konania opakovane, počnúc vydaním
uznesenia o vznesení obvinenia, reakciami na sťažnosti voči vzneseniu obvinenia, ako aj na postup
vyšetrovateľa a prokurátora, reakciami na žiadosti na zastavenie trestného stíhania a následne podaním
obžaloby. Keďže bol spod obžaloby v celom rozsahu oslobodený, považuje sa, s ohľadom na § 5 ods. 1

zákona č. 514/2003 Z. z., v spojitosti s ustálenou judikatúrou, podanie obžaloby a uznesenie o vznesení
obvinenia,spolusďalšímirozhodnutiamiorgánovčinnýchvtrestnomkonaní,zanezákonnérozhodnutie.
Uvedenému nezákonnému rozhodnutiu predchádzal aj nesprávny úradný postup orgánov činných v
trestnom konaní. Vznik škody je odôvodnený nezákonným rozhodnutím, aj nezákonným úradným
postupom, ktorý sa v konečnom dôsledku premieta do nezákonného rozhodnutia - obžaloby podanej

prokurátorom. V trestnom konaní sa nechal zastupovať zvoleným obhajcom, preto mu vznikla škoda,
spočívajúca v povinnosti úhrady trov obhajoby. Nárok na náhradu trov obhajoby vyplýva zo zákonného
ustanovenia § 18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade
s v tom čase účinnou vyhláškou č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov. Generálna
prokuratúra SR mu v zákonnej lehote 6 mesiacov od doručenia žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody ním uplatnenú škodu neuhradila, ani neoznámila výsledok prešetrenia jeho
žiadosti. Úroky z omeškania si uplatnil dňom nasledujúcim po uplynutí 6 mesačnej lehoty na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody.

2. Súd vydal vo veci dňa 23. 4. 2015 platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonom

určenej lehote odpor. V súlade so zákonným ustanovením § 174 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku, účinného v čase podania odporu, podaním odporu došlo ku zrušeniu platobného rozkazu
v plnom rozsahu. Žalovaný v podanom odpore namietal, že zo žaloby nie je zrejmé, či žalobca
považuje za nezákonné rozhodnutie uznesenie o vznesení obvinenia, podanie obžaloby, príp. iné
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. Uviedol, že podanie obžaloby nie je možné považovať

za rozhodnutie. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/163/2013. Namietal svoju procesnú
spôsobilosť konať v mene štátu, nakoľko nie sú splnené základné hmotnoprávne predpoklady na postup
podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z., keďže škodu nespôsobila prokuratúra. Namietal aj
účelnosť vynaloženia trov obhajoby.

3. Podaním, doručeným súdu dňa 15. 5. 2015, vzniesol žalovaný námietku miestnej nepríslušnosti
konajúceho súdu, z dôvodu, že konanie, vedúce k podaniu žaloby, ako aj žalobcom napádané
rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, boli v celom rozsahu realizované v územnom obvode
Okresného súdu Žilina. Námietka miestnej nepríslušnosti, vznesená žalovaným, nebola uplatnená
včas. V súlade so zákonným ustanovením § 42 Civilného sporového poriadku preto súd na námietku

neprihliadal a spor prejednal a rozhodol. Podľa zákonného ustanovenia § 105 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku, účinného v čase vznesenia námietky miestnej nepríslušnosti, súd skúmal miestnu
príslušnosť iba podľa § 88 (výlučná miestna príslušnosť), v prípadoch, ak navrhovateľ vystupoval
v rôznych veciach opätovne ako navrhovateľ, alebo ak miestnu príslušnosť namietal odporca. Na
námietku účastníka konania však súd skúmal miestnu príslušnosť len vtedy, ak bola uplatnená najneskôr

pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patril. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Ndob 14/2008:
„V zmysle § 105 ods.1 OSP ak už súd začal vo veci konať (vydal platobný rozkaz), môže otázku miestnej
príslušnosti skúmať len na základe námietky účastníka konania uplatnenej pri prvom úkone. Žalovaný
v podanom odpore z 26. novembra 2007 proti platobnému rozkazu t.j. pri svojom prvom úkone voveci samej, nenamietal miestnu príslušnosť Okresného súdu Trnava. Preto Okresný súd Trnava založil
svoju príslušnosť vydaním platobného rozkazu.“ Keďže žalovaný nenamietal miestnu nepríslušnosť
konajúceho súdu pri prvom úkone vo veci samej, ktorým bol odpor proti vydanému platobnému rozkazu,

založil si konajúci súd miestnu príslušnosť vydaním platobného rozkazu. Na neskôr vznesenú námietku
miestnej nepríslušnosti nebolo možné prihliadať.

4. Žalobca vo vyjadrení k odporu proti vydanému platobnému rozkazu (replike) uviedol, že argumentáciu
žalovaného nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS/163/2013 považuje za zavádzajúcu a vytrhnutú z

kontextu. Uviedol, že žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody bola podaná dňa
28. 7. 2014 na Generálnu prokuratúru SR. Obžaloba je podľa jeho názoru rozhodnutím „sui generis“.
Generálna prokuratúra SR je orgánom, ktorý je v konaní oprávnený konať za Slovenskú republiku,
nakoľko podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na Generálnu prokuratúru SR. V konaní boli
preukázané všetky predpoklady úspešného uplatnenia náhrady škody, spôsobenej pri výkone verejnej
moci. Nezákonnému rozhodnutiu predchádzal aj nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom

konaní, ktorý sa v konečnom dôsledku súhrnne premietol do nezákonného rozhodnutia.

5. Žalovaný vo vyjadrení ku vyjadreniu žalobcu (duplike) uviedol, že obžaloba, podávaná prokurátorom
v trestnom konaní, nemá povahu rozhodnutia, ktorému by bolo možné prisúdiť atribút nezákonnosti v
intenciách §§ 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z. Atribút nezákonnosti rozhodnutia je možné priznať len

rozhodnutiam, ktoré je možné v predpísanom konaní zrušiť alebo zmeniť, čo nie je prípad obžaloby
podávanej prokurátorom v trestnom konaní. Obžaloba má výlučne povahu návrhu, ktorým prokurátor
dáva podnet príslušnému súdu, aby o ňom konal a rozhodol. Ak skutkový a právny stav v čase vydania
uznesenia o vznesení obvinenia umožňuje výlučné konštatovanie, že boli splnené všetky zákonné
požiadavky pre takýto postup, samotné rozhodnutie nemôže, a to ani dodatočne, nadobudnúť atribút

nezákonnosti. Totožný záver je možné a potrebné prijať aj vo vzťahu k rozhodnutiu prokurátora o ňom.
Navrhol podanú žalobu zamietnuť.

6. V podaní, doručenom súdu dňa 9. 4. 2019, žalovaný uviedol, že namieta položky trov za úkony
obhajoby v trestnom konaní, ktoré boli vynaložené až po podaní obžaloby na Okresný súd Žilina dňa 17.

9. 2017. Vychádzajúc z dôvodov súdnych rozhodnutí v trestnej veci je evidentné, že predovšetkým súd
prvého stupňa v rámci postupu podľa § 241 Trestného poriadku mohol a mal mať vedomosť o tom, že
žalobcovi je za vinu kladený skutok, ktorý nie je trestným činom. Trovy trestného konania, uplatňované
žalobcom, preto spoluzavinil subjekt odlišný od žalovaného a je ich preto potrebné krátiť o sumu 1300,09
eura, ktorá by nebola na strane žalobcu vznikla, ak by Okresný súd Žilina konal a rozhodol v intenciách

§ 241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

7. Na pojednávaní splnomocnený zástupca žalobcu na podanej žalobe trval v celom rozsahu. Poukázal
na skutočnosť, že zodpovednosť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je objektívnou zodpovednosťou, bez
skúmania zavinenia. Je teda vylúčené zbavenie sa zodpovednosti, resp. jej delenie medzi jednotlivé

subjekty.

8. Poverená prokurátorka na pojednávaní trvala na podaniach, ktoré boli v konaní doručené súdu, najmä
na podaní z roku 2019. Uviedla, že výšku trov konania nespochybňujú, spochybňujú skutočnosť, že
za trovy konania zodpovedá výlučne prokuratúra. Pokiaľ namietali v podanom odpore pasívnu vecnú

legitimáciu žalovaného, resp. označenie orgánu oprávneného konať v mene štátu, ako aj existenciu
nezákonného rozhodnutia, vzhľadom na predchádzajúce konanie, sú už uvedené skutočnosti nesporné.
V prípade priznania plnenia navrhla určiť dlhšiu lehotu na plnenie, a to 30 dní.

9. Z listinných dôkazov, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, vrátane pripojeného

spisu Okresného súdu Žilina, sp. zn. 9T/131/2007, súd zistil nasledovný skutkový stav:

12. Uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Žiline, Úrad justičnej a kriminálnej polície PZ,
zo dňa 13. 5. 2005, ČVS: ORP-1057/OEK-ZI-2004, bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre trestný čin
podvodu podľa § 250 ods. 1, 3 Tr. zákona pre skutok, že dňa 10. 12. 2002 v Žiline vystavil zmenku, za

ktorú mu mala byť dňa 5. 8. 2004 zaplatená suma 250.000 Sk zmenečníkom CAPPA, s. r. o., s miestom
zaplatenia v Žiline, ktorú zmenku v zastúpení za spoločnosť CAPPA, s. r. o. aj podpísal ešte ako konateľ
spoločnosti, učinil tak bez akéhokoľvek právneho dôvodu, s úmyslom obohatiť sa na škodu spoločnosti
CAPPA, s. r. o., pretože spoločnosť CAPPA, s. r. o. nevedie žiadny záväzok voči obvinenému, pričomod 11. 12. 2002 za spoločnosť konala W.. T. I. na základe generálnej plnej moci, ktorú jej obvinený týmto
dňom udelil, zmenka nebola dňa 5. 8. 2004 zaplatená, o čom bol vykonaný protest, na návrh obvineného
Krajský súd v Žiline vydal dňa 8. 9. 2004 zmenkový platobný rozkaz č. k. 15Zm/32/04-18, ktorým bola

uložená povinnosť spoločnosti CAPPA, s. r. o. zaplatiť obvinenému sumu 250.000 Sk s príslušenstvom,
následne z poverenia Okresného súdu v Žiline na vykonanie exekúcie č. 5511*005769 zo dňa 24. 11.
2004 sa začalo dňa 9. 11. 2004 exekučné konanie sp. zn. EX 488/04 zo dňa 2. 12. 2004 v prospech
obvineného a v neprospech CAPPA, s. r. o. na vymoženie predmetnej pohľadávky, na základe ktorého
bola dňa 23. 3. 2005 odpísaná suma 348.25,96 Sk z účtu spoločnosti CAPPA, s. r. o., čím v uvedenej

výške spôsobil škodu spoločnosti CAPPA, s. r. o., z ktorej sumy je 250.000 Sk suma zmenky. Žalobca
dňa 20. 5. 2005 udelil plnomocenstvo na zastupovanie v trestnom konaní JUDr. Klaudii Azariovej, ktorá
súčasne poverila zastupovaním žalobcu advokátskych koncipientov JUDr. Martina Kopinu a JUDr. Jána
Kasenčáka. Dňa 25. 5. 2005 bola podaná sťažnosť obvineného (žalobcu) zo dňa 23. 5. 2005 proti
uzneseniuovzneseníobvinenia.Dňa13.6.2005boložalobcovi,nazákladejehožiadostiopreskúmanie
dôvodov vyšetrovateľa na odopretie nahliadnutia do spisu, Okresnou prokuratúrou Žilina oznámené

stanovisko k žiadosti. Okresná prokuratúra Žilina uznesením zo dňa 13. 6. 2005 sťažnosť žalobcu proti
uzneseniu o vznesení obvinenia ako nedôvodnú zamietla. Dňa 15. 5. 2007 Okresná prokuratúra Žilina
oznámila žalobcovi, na základe jeho sťažnosti na postup vyšetrovateľa, ktoré jej bolo postúpené dňa
12. 3. 2007, stanovisko k žiadosti. Dňa 1. 8. 2005 doručil žalobca vyšetrovateľovi návrhy na vykonanie
dôkazov zo dňa 6. 7. 2005. Dňa 19. 9. 2005 žalobca doručil dozorujúcemu prokurátorovi návrh na

zastavenie trestného stíhania a žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa zo dňa 30. 8. 2005. Dňa
12. 10. 2005 doručil žalobca nadriadenému prokurátorovi žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora
zo dňa 7. 10. 2005. Okresná prokuratúra Žilina dňa 19. 4. 2006 oznámila žalobcovi stanovisko k žiadosti
o zastavenie trestného stíhania, doručenej dňa 9. 3. 2006. Dňa 7. 6. 2005 žalobca pri výsluchu uviedol,
že žiada o odklad výsluchu, keďže sa naň nemohol pripraviť. Advokátka žalobcu žiadala ospravedlniť

neúčasť na výsluchu, z dôvodu kolízie pojednávaní. Podľa záznamu z porady s klientom zo dňa 7. 6.
2005 bola vykonaná porada s klientom, ktorú v mene advokátky žalobcu vykonal advokátsky koncipient
JUDr. Martin Kopina. Miestom porady bola Žilina a jej predmetom poučenie klienta o procesných
právach a povinnostiach, možnosti odoprieť výpoveď, návrh na vykonanie dôkazov, výsluch svedkov,
otázka právnej kvalifikácie konania klienta, možnosti obrany v konaní, riešenie znaleckého dokazovania,

účtovných aspektov, navrhnutie ďalšieho postupu v konaní. Do zápisnice o výsluchu zo dňa 19. 10.
2005 žalobca uviedol, že je nevinný a vo veci vypovedať nebude do preskúmania postupu vyšetrovateľa.
Obhajca žalobcu sa výsluchu nezúčastnil. Podľa záznamu z porady s klientom zo dňa 19. 10. 2005,
bola vykonaná porada s klientom, ktorú v mene advokátky žalobcu vykonal advokátsky koncipient JUDr.
Martin Kopina. Miestom porady bola Žilina a jej predmetom príprava na výsluch v konaní, zhodnotenie

doterajšieho postupu OČTK, konzultácie ohľadom procesnej obrany a taktiky v konaní a komunikácia
ohľadomnezrovnalostívosvedeckýchvýpovediach. Dňa28.6.2006bolvykonanývýsluchužalobcuako
obvineného v čase od 9,15 hod. do 18,45 hod., s prerušením výsluchu od 13,45 hod. do 14,25 hod. Pri
výsluchu bol prítomný advokátsky koncipient JUDr. Martin Kopina. Dňa 6. 2. 2006 bol vykonaný výsluch
svedkyne W.. T. I. v čase od 9,00 hod. do 13,20 hod. Pri výsluchu bol prítomný advokátsky koncipient

JUDr. Martin Kopina. Dňa 15. 12. 2005 bol vykonaný výsluch svedkyne C. Q., v čase od 14,00 hod.
do 17,15 hod. Pri výsluchu bol prítomný advokátsky koncipient JUDr. Martin Kopina. Dňa 15. 12. 2005
bol vykonaný výsluch svedka Massima Cappaniho, v čase od 8,55 hod. do 13,35 hod. Pri výsluchu bol
prítomný advokátsky koncipient JUDr. Martin Kopina. Dňa 18. 1. 2007 bol vykonaný opätovný výsluch
svedka C. Q., v čase od 9,15 hod. do 12,10 hod. Pri výsluchu bol prítomný advokátsky koncipient JUDr.

Martin Kopina. Dňa 18. 6. 2007 žalobca doručil vyšetrovateľovi návrh na doplnenie dokazovania a na
zastavenie trestného stíhania. Dňa 18. 6. 2007 bolo vykonané preštudovanie vyšetrovacieho spisu, v
čase od 8,40 hod. do 9,50 hod. Pri preštudovaní spisu bol prítomný advokátsky koncipient JUDr. Ján
Kasenčák, ktorý sa vyjadril ku skutku, pre ktorý bolo vedené trestné stíhanie. Dňa 16. 7. 2007 bola
vykonaná konfrontácia medzi žalobcom a svedkom C. Q., v čase od 9,00 hod. do 12,50 hod. Pri

konfrontácii bol prítomný advokátsky koncipient JUDr. Ján Kasenčák. Dňa 17. 9. 2007 bola Okresnému
súdu Žilina doručená obžaloba Okresnej prokuratúry Žilina zo dňa 17. 9. 2007, č. k. 2Pv/54/05-75,
na žalobcu pre skutok, pre ktorý mu bolo vznesené obvinenie, ktorým mal spáchať prečin podvodu
podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona. Dňa 5. 2. 2008 žalobca doručil Okresnému súdu Žilina v konaní
vedenom pod sp. zn. 9T/131/2007 návrh na vykonanie dôkazov zo dňa 31. 1. 2008. Dňa 20. 2. 2008

žalobca doručil súdu vyjadrenie k obžalobe zo dňa 18. 2. 2008. Dňa 2. 12. 2009 bolo vykonané
hlavné pojednávanie, v čase od 9,00 hod. do 15,10 hod., s prerušením od 11,36 hod. do 12,30 hod. Na
hlavnom pojednávaní bol prítomný JUDr. Ján Kasenčák, advokát, na základe substitučnej plnej moci.
Dňa 10. 2. 2010 bolo vykonané hlavné pojednávanie, v čase od 9,00 hod. do 12,10 hod. Na hlavnompojednávaní bol prítomný JUDr. Ján Kasenčák, advokát, na základe substitučnej plnej moci. Na hlavnom
pojednávaní dňa 12. 10. 2011 bol vyhlásený rozsudok, ktorým bol žalobca podľa § 285 písm. b) Tr.
poriadku oslobodený spod obžaloby Okresného prokurátora Žilina, sp. zn. 2Pv/54/05-75, zo dňa 17. 9.

2007, podľa ktorej sa mal dopustiť prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, pretože skutok
nie je trestným činom. Proti rozsudku podal odvolanie prokurátor. Uznesením zo dňa 22. 2. 2012, č. k.
2To/17/2012-571, odvolací súd zrušil rozsudok prvostupňového súdu a vec mu vrátil, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne bol na hlavnom pojednávaní dňa 27. 4. 2012 vyhlásený
rozsudok, ktorým súd žalobcu podľa § 285 písm. b) Tr. poriadku oslobodil spod obžaloby Okresného

prokurátoraŽilina,sp.zn.2Pv/54/05-75,zodňa17.9.2007,podľaktorejsamaldopustilprečinupodvodu
podľa § 221 ods. 1, 2 Tr. zákona, pretože skutok nie je trestným činom. Proti uvedenému rozsudku
podal prokurátor odvolanie. Uznesením zo dňa 16. 8. 2012, č. k. 2To/76/2012-625, Krajský súd v Žiline
odvolanie prokurátora proti rozsudku prvostupňového súdu zamietol. Rozsudok Okresného súdu Žilina
zo dňa 27. 4. 2012, č. k. 9T/131/2007-594, v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline zo dňa 16. 8.
2012, č. k. 2To/76/2012-625, nadobudol právoplatnosť dňa 15. 8. 2012.

13. Dňa 28. 7. 2014 žalobca požiadal Generálnu prokuratúru SR o predbežné prerokovanie nároku
na náhradu škody, spočívajúcej vo vzniknutých trovách obhajoby vo výške 5499,12 eura, spôsobenej
vydaním nezákonného rozhodnutia - uznesenia ČVS: ORP-1057/OEK-ZI-2004 zo dňa 13. 5. 2005,
ktorým mu vyšetrovateľ OR PZ Žilina vzniesol obvinenie pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1,

3 Trestného zákona, proti ktorému podal sťažnosť, ktorá bola Okresnou prokuratúrou Žilina dňa 13.
7. 2005 zamietnutá a následne bola dňa 17. 9. 2007 podaná obžaloba, spod ktorej bol rozsudkom
Okresného súdu Žilina zo dňa 27. 4. 2012, sp. zn. 9T/131/2007, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Žiline zo dňa 15. 8. 2012, sp. zn. 2To/76/2012, oslobodený. Žiadosť bola doručená Generálnej
prokuratúre SR dňa 31. 7. 2014. Generálna prokuratúra SR dňa 21. 8. 2014 postúpila vec na vybavenie

Ministerstvu spravodlivosti SR v zmysle § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Dňa
22. 9. 2014 Generálna prokuratúra SR oznámila splnomocnenému zástupcovi žalobcu, že dňa 10. 9.
2014 jej Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
vrátilo. Trvala na názore, že nie je orgánom verejnej moci príslušným na prerokovanie podanej žiadosti.

14. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, vo veci náhrady škody, ktorá
bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom

konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

15. Podľa § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, zodpovednosť za škodu
spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, a za škodu

spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje
predpismi účinnými do 31. decembra 2008.

16. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31. 12. 2008 (ďalej len „zákon č. 514/2003

Z. z.“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená
orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo

d) nesprávnym úradným postupom.

17. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

18. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto
konaní.19.Podľa§6ods.1zákonač.514/2003Z.z.,aktentozákonneustanovujeinak,právonanáhraduškody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým
bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý

rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

20. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z., právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy,
ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných
predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

21.Podľa§9ods.1zákonač.514/2003Z.z.,štátzodpovedázaškoduspôsobenúnesprávnymúradným
postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

22. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

23. Podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, ak príslušný orgán
neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia

žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu
škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri
uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne
prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná
poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom

oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné
prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

24. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré
poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o

treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody
alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

25. Podľa § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia

vo výške ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

26. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

27.Podľa§3 nariadeniavládyč.87/1995Z.z.,ktorýmsavykonávajúniektoréustanoveniaObčianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov

vyššiaakozákladnáúrokovásadzbaR.Q.J.platnákprvémudňuomeškaniasplnenímpeňažnéhodlhu.

28. V súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd podanej žalobe žalobcu čiastočne vyhovel,
nakoľko mal preukázanú jej čiastočnú dôvodnosť. Žalobca sa žalovaného nároku domáhal právnym
dôvodom náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone

verejnej moci, a to nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom, spočívajúcej vo
vynaložených trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalovaný spočiatku spochybňoval
správnosť jeho označenia ako orgánu konajúceho v mene štátu, existenciu nezákonného rozhodnutia,
ktoré by zakladalo nárok na náhradu škody ako aj účelnosť vynaloženia trov právneho zastúpenia. Vnadväznosti na právoplatné skončenie konania, vedeného Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod
sp. zn. 10C/111/2015, predmetom ktorého bol nárok žalobcu (v procesnom postavení žalobcu 1/)
voči žalovanému na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzovanej žalobcom z totožného nezákonného

rozhodnutia ako v prejednávanej veci, sa medzi stranami sporu označenie orgánu, oprávneného konať v
spore v mene žalovaného, ako aj existencia nezákonného rozhodnutia, zakladajúceho nárok na náhradu
škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., stali nespornými. V súlade s prechodným ustanovením §
27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, súd na zistený skutkový stav aplikoval

zákon č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2008, vzhľadom na skutočnosť, že ku vydaniu
žalobcom tvrdeného nezákonného rozhodnutia a nesprávnemu úradnému postupu orgánov činných v
trestnom konaní malo dôjsť do 31. 12. 2008. Súd mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v
spore, ktorá vyplývala zo zákonného ustanovenia § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a pasívnu vecnú
legitimáciu žalovaného, ktorá vyplýva zo zákonného ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.,
podľa ktorého štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej

moci nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej
slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo nesprávnym
úradným postupom. Aktívna a pasívna vecná legitimácia strán sporu ani nebola medzi stranami sporná.
Žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
Generálnu prokuratúru SR, ktorú aj označil ako orgán oprávnený konať v spore v mene Slovenskej

republiky (štátu). Oprávnenie konať za štát v predmetnom spore vyplýva Generálnej prokuratúre SR zo
zákonného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov.
Napriek tomu, že, v nadväznosti na konanie vedené pod sp. zn. 10C/111/2015, sa označenie orgánu
oprávneného konať v mene štátu stalo nesporným, súd poukazuje na právny názor, uvedený v rozsudku
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Cdo/289/2014, podľa ktorého ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo

právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ
alebopoverenéhopríslušníkaPZapodalvtrestnejveciobžalobupríslušnémusúdu,orgánomkonajúcim
v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z. zo zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012
Z. z. je od 1. 1. 2013 Generálna prokuratúra SR. Podľa uvedeného rozhodnutia aj: „Nové ustanovenie

teda určuje Ministerstvo vnútra SR za orgán konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne (pozri
spojku „a“) splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ PZ alebo poverený
príslušník PZ, a prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného
príslušníka PZ a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. A contrario, ak prokurátor zamietol
sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa PZ alebo povereného príslušníka PZ a podal v trestnej veci

obžalobu príslušnému súdu (aká bola procesná situácia v preskúmavanej veci), vo veci náhrady škody,
keďže škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v trestnom konaní, koná v mene štátu
Generálna prokuratúra SR (§ 4 ods. 1 písm. f) zákona č. 514/2003 Z. z.).“ Medzi stranami sporu nebolo
sporné, že žalovaný v lehote 6 mesiacov od prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nárok
žalobcu neuspokojil.

29. Žalobca sa domáhal žalovaného nároku dôvodom nezákonného rozhodnutia, aj nesprávneho
úradného postupu. Za nezákonné rozhodnutie označil uznesenie o vznesení obvinenia, proti ktorému
podal sťažnosť, ktorú prokurátor zamietol, v spojení s podanou obžalobou. Za nesprávny úradný
postup orgánov činných v trestnom konaní považoval ich postup v prípravnom konaní, ktorý sa v

konečnom dôsledku premietol do nezákonného rozhodnutia (obžaloby). Žalovaný, v nadväznosti na
konanie vedené pod sp. zn. 10C/111/2015, v priebehu konania existenciu nezákonného rozhodnutia,
z ktorého žalobca odvodzoval uplatnený nárok, nerozporoval. Predpokladmi vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, ktoré musia byť splnené
kumulatívne, sú: nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci, resp. jeho nesprávny úradný postup,

vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za škodu pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č.
514/2003 Z. z. je zodpovednosťou objektívnou, teda zodpovednosťou bez ohľadu na zavinenie.
Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Cdo/194/2010: „Zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje sa

teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu z hľadiska, či pri rozhodovaní porušil právnu povinnosť a škodu
zavinil. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného orgánom verejnej moci je výsledok tohto
konania.“ Súd mal v spore preukázané splnenie všetkých atribútov vzniku zodpovednostného právneho
vzťahu štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č.514/2003 Z. z. Súd mal preukázanú existenciu nezákonného rozhodnutia orgánov verejnej moci, ktorým
bolo uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi, proti ktorému podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom
zamietnutá, v spojení s podanou obžalobou. Podľa ustálenej judikatúry, napr. rozsudku Najvyššieho

súdu SR, sp. zn. 3Cdo/194/2010: „I keď jedným zo základných predpokladov zodpovednosti štátu za
škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je
zrušeniealebozmenaprávoplatnéhorozhodnutia,ktorýmbolaspôsobenáškoda,trebamaťnazreteli,že
zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená (viď bližšie rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 uznesením občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 6. decembra 2010 navrhnuté na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky). Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na
náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra dospela k záveru, že
ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania,
pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za

škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia
o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania alebo
oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné
stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na
(ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný

výsledok trestného stíhania.“ Rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd SR aj v uznesení sp. zn.
4Cdo/183/2009, podľa ktorého: „Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., účinného od 1.7.2004, a rovnako aj podľa predtým platného zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“), účinného do 30.6.2004. Súdna judikatúra
dovodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková
ujma, spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola
odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a

dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté.
Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobnej nezákonným rozhodnutím (porovnaj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
23.2.1990 sp. zn. 1 Cz 6/90, publikovaný pod číslom 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník
1991, a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.6.1993 sp. zn. 1 Cdo 53/93, publikovaný

pod číslom 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky, ročník 1994). Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonností) začatia (vedenia) trestného stíhania, je neskorší výsledok
trestného konania.“ Prihliadajúc k uvedeným právnym názorom najvyššej súdnej autority v zmysle
článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, mal súd preukázanú existenciu zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorej treba vychádzať z analogického

výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím.
Za nezákonné rozhodnutie sa v tomto prípade považuje uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi,
proti ktorému podal sťažnosť, ktorá bola prokurátorom zamietnutá, v spojení s podanou obžalobou.
Žalobca bol spod obžaloby oslobodený, čo má, v zmysle vyššie citovanej judikatúry, rovnaký význam
ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť.

30. Žalobca si v spore uplatnil voči žalovanému nárok na náhradu škody, spočívajúcej vo vynaložených
trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní. Žalovaný v podanom odpore proti platobnému
rozkazu namietal účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia. Následne namietal svoju výlučnú
zodpovednosť za vzniknutú škodu, poukazujúc na skutočnosť, že škoda na strane žalobcu vznikla aj

vynaložením trov právneho zastúpenia za zastupovanie v konaní pred súdom, za ktorú by zodpovedať
nemal. Navrhol preto znížiť náhradu škody o sumu, zodpovedajúcu trovám právneho zastúpenia v
konaní pred súdom. Podľa zákonného ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., náhrada
škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané
nezákonnérozhodnutie.Vzmyslezákonnéhoustanovenia§18ods.3zákonač.514/2003Z.z.súpritom

súčasťou trov konania aj trovy právneho zastúpenia vo výške ustanovenej osobitným predpisom, ktorým
je vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Podľa ustálenej judikatúry, poškodenému
prislúcha len náhrada trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva, teda účelnevynaložené trovy právneho zastúpenia. Uvedená skutočnosť bola aj explicitne vyjadrená zákonodarcom
v zákonnom ustanovení § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., v znení účinnom od 1. 1. 2013, podľa
ktorého súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené

hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Podľa uznesenia
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/402/2015: „Dovolací súd dospieva preto k záveru, že z hľadiska, a to
treba zdôrazniť, rozsahu náhrady škody, treba primerane použiť aj všeobecné zásady charakteristické
pre právnu úpravu týkajúcu sa trov konania (napriek tomu, že trovy konania upravujú procesné predpisy
povahy verejnoprávnej a právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu

má základ v hmotnoprávnej úprave súkromnej povahy). Ide predovšetkým o zásadu, podľa ktorej každý
účastník platí trovy konania, ktoré vznikajú jemu osobne a trovy svojho zástupcu. Táto zásada sa v
trestnom konaní prejavuje v tom, že obvinený znáša vlastné trovy a výdavky spojené so zvolením
obhajcu, včítane odmeny dohodnutej medzi ním a advokátom (§ 553 ods. 1 Trestného poriadku). V
súvislosti s náhradou trov konania ide o zásadu, že sa priznáva len náhrada trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva. Z uvedeného pravidla vyplýva, že sa uhradzujú len účelne, či

dôvodne vynaložené náklady v konaní, a teda nie všetky náklady, ktoré účastník v konaní vynaložil;
pritom záleží na účastníkovi samotnom, aké finančné prostriedky na svoju obranu v súdnom konaní
vynaloží. V súvislosti s odmenou za zastupovanie advokátom platí, že aj v prípade, ak sa klient s
advokátom dohodne na zmluvnej odmene, pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva
proti inej fyzickej či právnickej osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o

tarifnej odmene (§ 22 ods. 1 vyhlášky č. 240/1990 Zb. a vyhlášky č. 163/2002 Z.z., obdobne § 18 ods.
1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ). Podľa dovolacieho súdu v súlade s uvedenými zásadami niet dôvodu,
aby štát uhrádzal poškodenému v tomto špecifickom prípade náhrady škody všetky náklady, ktoré
vynaložil v trestnom konaní na svoju obhajobu. Obsah základného práva obvineného na právnu pomoc
pri obhajobe v trestnom konaní spočívajúci v možnosti zvoliť si obhajcu, nemôže byť z hľadiska rozsahu

nároku na náhradu škody proti štátu neobmedzený. Bolo by popretím základných predpokladov pre
náhradu škody, aby štát hradil aj náklady spojené so zastúpením, ktoré boli poškodeným vynaložené
bezúčelne. Treba preto uplatniť obmedzenie v tom zmysle, že pre účely náhrady škody sa musí
jednať o náklady na obhajobu vynaložené účelne. Prijatý záver však žiadnym spôsobom neobmedzuje
právo obvineného zvoliť si pre svoju obhajobu v trestnom konaní obhajcu, ale sa iba limituje právo

poškodeného na náhradu účelne vynaložených nákladov v konaní. Túto požiadavku treba považovať
za legitímnu, lebo niet dôvodu pre to, aby ktokoľvek hradil náklady na odstránenie vadného stavu (v
tomto prípade zrušenie nezákonného rozhodnutia), ktoré neboli vynaložené dôvodne. ... Východiskom,
čo treba považovať za účelne vynaložené náklady na trovy obhajoby, môže byť už zmienené pravidlo,
podľa ktorého pri určení nákladov konania, ktorých náhrada sa priznáva proti inej fyzickej či právnickej

osobe, sa výška odmeny advokáta určí podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene. Podľa dovolacieho
súdu niet dôvodu, aby sa toto pravidlo neuplatnilo aj pri určení rozsahu náhrady škody spočívajúcej v
trovách obhajoby, ktorá náhrada sa priznáva proti štátu, keďže jeho použitím sa objektívne vyjadruje
odmena za zastupovanie, ak zástupcom je advokát.“ Pokiaľ ide o zásadu priznania náhrady škody len
v sume účelne vynaložených trov konania vo vzťahu ku skutočnosti, že jej explicitné vyjadrenie bolo

do zákona č. 514/2003 Z. z. zavedené až s účinnosťou od 1. 1. 2013, súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/44/2017, podľa ktorého: „Dovolací súd k právnej otázke, ktorá
bola v súvislosti s týmto nárokom súdmi riešená poznamenáva, že občianskoprávne kolégium prijalo
na ostatnom zasadnutí na uverejnenie do Zbierky stanovísk a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. apríla 2016 sp. zn. 6Cdo/402/2015, ktoré bolo

v zbierke uverejnené pod č. 17/2018 a ktorého právna veta znie: „Aj v prípade, ak nárok na náhradu
nákladov vynaložených poškodeným (obvineným) na jeho obhajobu v trestnom konaní, v ktorom bol
spod obžaloby oslobodený alebo trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené, bol uplatnený podľa zákona
č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom, súd môže priznať len náhradu účelne vynaložených trov, výška ktorých zodpovedá

tarifnej odmene advokáta určenej osobitným právnym predpisom účinným v čase robenia úkonov.“
Uvedený judikát sa síce netýka zákona č. 514/2003 Z. z., ale ak závery v ňom uvedené platia v prípade
uplatnenia nároku podľa zákona č. 58/1969 Zb., o to viac by mali platiť v prípade jeho uplatnenia podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. 12. 2012.“

31. V súlade s vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami a právnymi názormi najvyššej súdnej
autority v zmysle článku 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku, súd priznal žalobcovi voči žalovanému
nárok na náhradu škody, spočívajúcej v účelne vynaložených trovách právneho zastúpenia, v súlade
s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov zaposkytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) v znení účinnom v čase vykonania jednotlivých
úkonov právnej služby (vzhľadom na skutočnosť, že, podľa prechodných ustanovení k jednotlivým
zmenám citovaného právneho predpisu, za úkony právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia

účinnosti zmeny právneho predpisu patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov). Súd priznal
žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 3263,79 eura. Základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby v zmysle § 12 ods. 3 písm. a) vyhlášky bola jedna dvanástina výpočtového základu,
nakoľko trestné stíhanie voči žalobcovi bolo vedené pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovoval trest
odňatia slobody, ktorého horná hranica neprevyšovala päť rokov. Žalobcovi priznaná náhrada škody

pozostáva z nasledovných úkonov právnej služby:
- 20. 5. 2005 prevzatie a príprava obhajoby, vrátane prvej porady s klientom, tarifná odmena 1251,-Sk
podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky, režijný paušál 150,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a DPH 19 % z
tarifnej odmeny vo výške 237,70 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 1638,70
Sk, t. j. 54,39 eura,
- 23. 5. 2005 písomné podanie týkajúce sa veci samej - sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia,

tarifná odmena 1251,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, režijný paušál 150,-Sk podľa § 16 ods.
3 vyhlášky a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 237,70 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do
31. 5. 2009, spolu 1638,70 Sk, t. j. 54,39 eura,
- 23. 5. 2005 písomné podanie netýkajúce sa veci samej - žiadosť o preskúmanie dôvodov odopretia
nazretia do vyšetrovacieho spisu, tarifná odmena vo výške 1-ice základnej sadzby 625,50 Sk podľa §

14 ods. 2 písm. c) v spojení s § 14 ods. 4 vyhlášky, režijný paušál 150,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 118,80 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009,
spolu 894,30 Sk, t. j. 29,69 eura,
- 6. 7. 2005 písomné podanie týkajúce sa veci samej - návrh na vykonanie dôkazov, tarifná odmena
1251,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, režijný paušál 150,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a DPH

19 % z tarifnej odmeny vo výške 237,70 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu
1638,70 Sk, t. j. 54,39 eura,
- 30. 8. 2005 písomné podanie týkajúce sa veci samej - návrh na zastavenie trestného stíhania, tarifná
odmena 1251,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, režijný paušál 150,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky
a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 237,70 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009,

spolu 1638,70 Sk, t. j. 54,39 eura,
- 7. 10. 2005 písomné podanie týkajúce sa veci samej - žiadosť o preskúmanie postupu prokurátora,
tarifná odmena 1251,- Sk podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, režijný paušál 150,-Sk podľa § 16 ods.
3 vyhlášky a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 237,70 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do
31. 5. 2009, spolu 1638,70 Sk, t. j. 54,39 eura,

- 15. 12. 2005 účasť pri vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka C. Q. v čase od 14,00 hod. do 17,15
hod., t. j. 2 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 2 x 1251,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný
paušál 150,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 475,40 Sk podľa §
18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 3127,40 Sk, t. j. 103,81 eura,
- 15. 12. 2005 účasť pri vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka C. Q. v čase od 8,55 hod. do 13,35

hod., t. j. 3 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 3 x 1251,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný
paušál 150,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov podľa § 15 písm. a) a § 16
ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov vo výške 3811,80 Sk (základná náhrada uplatnená žalobcom, keďže súd nemohol rozhodnúť
nad rámec uplatneného nároku, 5,50 Sk x 514 km - vzdialenosť Košice-Žilina a späť, t. j. 2827,-Sk a

náhrada za spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100 km /spotreba, ktorú žalovaný nerozporoval/ x
38,32 Sk/l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t. j. 984,80 Sk) a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo
výške 713,10 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 8427,90 Sk, t. j. 279,76 eura,
- 6. 2. 2006 účasť pri vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka T. I. v čase od 9,00 hod. do 13,15 hod., t.
j. 3 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 3 x 1365,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný paušál

164,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov podľa § 15 písm. a) a § 16 ods. 4
vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov
vo výške 3830,60 Sk (základná náhrada uplatnená žalobcom, keďže súd nemohol rozhodnúť nad rámec
uplatneného nároku, 5,50 Sk x 514 km - vzdialenosť Košice-Žilina a späť, t. j. 2827,-Sk a náhrada za
spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100 km /spotreba, ktorú žalovaný nerozporoval/ x 39,05 Sk/

l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t. j. 1003,60 Sk) a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške
778,10 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 8867,70 Sk, t. j. 294,35 eura,
- 17. 2. 2006 písomné podanie týkajúce sa veci samej - návrh na zastavenie trestného stíhania, tarifná
odmena 1365,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, režijný paušál 164,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhláškya DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 259,40 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009,
spolu 1788,40 Sk, t. j. 59,36 eura,
- 28. 6. 2006 účasť pri vyšetrovacích úkonoch - výsluch žalobcu ako obvineného v čase od 9,15 hod.

do 18,45 hod., s prerušením od 13,45 hod. do 14,25 hod., t. j. 5 začatých dvojhodín, tarifná odmena
5 x 1365,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný paušál 164,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky,
náhrada cestovných výdavkov podľa § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov vo výške 3894,60 Sk (základná
náhrada uplatnená žalobcom, keďže súd nemohol rozhodnúť nad rámec uplatneného nároku, 5,50 Sk

x 514 km - vzdialenosť Košice-Žilina a späť, t. j. 2827,-Sk a náhrada za spotrebované pohonné látky
514 km x 5/100 km /spotreba, ktorú žalovaný nerozporoval/ x 41,54 Sk/l /cena paliva, ktorú žalovaný
nerozporoval/, t. j. 1067,60 Sk) a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 1296,80 Sk podľa § 18 ods. 3
vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 12180,40 Sk, t. j. 404,32 eura,
- 18. 1. 2007 účasť pri vyšetrovacích úkonoch - výsluch svedka C. Q. v čase od 9,15 hod. do 12,10
hod., t. j. 2 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 2 x 1485,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný

paušál 178,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov podľa § 15 písm. a) a § 16
ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov vo výške 3722,60 Sk (základná náhrada uplatnená žalobcom, keďže súd nemohol rozhodnúť
nad rámec uplatneného nároku, 5,50 Sk x 514 km - vzdialenosť Košice-Žilina a späť, t. j. 2827,-Sk a
náhrada za spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100 km /spotreba, ktorú žalovaný nerozporoval/ x

34,85 Sk/l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t. j. 895,60 Sk) a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo
výške 564,30 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 7434,90 Sk, t. j. 246,80 eura,
- 19. 2. 2007 písomné podanie netýkajúce sa veci samej - žiadosť o preskúmanie postupu vyšetrovateľa,
tarifná odmena vo výške 1-ice základnej sadzby 742,50 Sk podľa § 14 ods. 2 písm. c) v spojení s § 14
ods. 5 vyhlášky, režijný paušál 178,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo

výške 141,10 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009, spolu 1061,60 Sk, t. j. 35,24 eura,
- 18. 6. 2007 účasť pri oboznámení sa s výsledkami vyšetrovania - preštudovanie vyšetrovacieho spisu
v čase od 8,40 hod. do 9,50 hod., t. j. 1 začatá dvojhodina, tarifná odmena 1485,-Sk podľa § 14 ods.
1 písm. d) vyhlášky, režijný paušál 178,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov
podľa § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných

náhradách v znení neskorších predpisov vo výške 3818,20 Sk (základná náhrada uplatnená žalobcom,
keďže súd nemohol rozhodnúť nad rámec uplatneného nároku, 5,50 Sk x 514 km - vzdialenosť Košice-
Žilina a späť, t. j. 2827,-Sk a náhrada za spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100 km /spotreba,
ktorú žalovaný nerozporoval/ x 38,57 Sk/l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t. j. 991,20 Sk)
a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 282,20 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009,

spolu 5763,40 Sk, t. j. 191,31 eura,
- 16. 7. 2007 účasť pri vyšetrovacích úkonoch - účasť na konfrontácii medzi obvineným a svedkom v
čase od 9,00 hod. do 12,50 hod., t. j. 2 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 2 x 1485,-Sk podľa § 14 ods.
1 písm. d) vyhlášky, režijný paušál 178,-Sk podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov
podľa § 15 písm. a) a § 16 ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných

náhradách v znení neskorších predpisov vo výške 3826,50 Sk (základná náhrada uplatnená žalobcom,
keďže súd nemohol rozhodnúť nad rámec uplatneného nároku, 5,50 Sk x 514 km - vzdialenosť Košice-
Žilina a späť, t. j. 2827,-Sk a náhrada za spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100 km /spotreba,
ktorú žalovaný nerozporoval/ x 38,89 Sk/l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t. j. 999,50 Sk)
a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 564,30 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do 31. 5. 2009,

spolu 7538,80 Sk, t. j. 250,25 eura,
- 31. 1. 2008 písomné podanie týkajúce sa veci samej - návrh na vykonanie dôkazov podaný na súd,
tarifná odmena 1587,-Sk podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky, režijný paušál 190,-Sk podľa § 16 ods.
3 vyhlášky a DPH 19 % z tarifnej odmeny vo výške 301,50 Sk podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej do
31. 5. 2009, spolu 2078,50 Sk, t. j. 69 eur,

- 2. 12. 2009 konanie pred súdom - účasť na hlavnom pojednávaní v čase od 9,00 hod. do 15,10 hod., s
prerušením od 11,36 hod. do 12,30 hod., t. j. 3 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 3 x 57,95 eura podľa
§ 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný paušál 6,95 eura podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných
výdavkovpodľa§15písm.a)a§16ods.4vyhláškyvspojenís§7zákonač.283/2002Z.z.ocestovných
náhradách v znení neskorších predpisov vo výške 124,44 eura (základná náhrada 0,183 eura x 514 km

- vzdialenosť Košice-Žilina a späť, t. j. 94,06 a náhrada za spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100
km /spotreba, ktorú žalovaný nerozporoval/ x 1,182 eura/l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t.
j. 30,38 eura), náhrada za stratu času za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky v rozsahu 13 začatýchpolhodín, t. j. 13 x 11,59 eura a DPH 19 % z tarifnej odmeny a náhrad vo výške 86,62 eura podľa § 18
ods. 3 vyhlášky účinnej od 1. 6. 2009, spolu 542,53 eura,
- 10. 2. 2010 konanie pred súdom - účasť na hlavnom pojednávaní v čase od 9,00 hod. do 12,10 hod.,

t. j. 2 začaté dvojhodiny, tarifná odmena 2 x 60,11 eura podľa § 14 ods. 1 písm. d) vyhlášky, režijný
paušál 7,21 eura podľa § 16 ods. 3 vyhlášky, náhrada cestovných výdavkov podľa § 15 písm. a) a § 16
ods. 4 vyhlášky v spojení s § 7 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších
predpisov vo výške 124,23 eura (základná náhrada 0,183 eura x 514 km - vzdialenosť Košice-Žilina a
späť, t. j. 94,06 a náhrada za spotrebované pohonné látky 514 km x 5/100 km /spotreba, ktorú žalovaný

nerozporoval/ x 1,174 eura/l /cena paliva, ktorú žalovaný nerozporoval/, t. j. 30,17 eura), náhrada za
stratu času za stratu času podľa § 17 ods. 1 vyhlášky v rozsahu 13 začatých polhodín, t. j. 13 x 12,02
eura a DPH 19 % z tarifnej odmeny a náhrad vo výške 77,50 eura podľa § 18 ods. 3 vyhlášky účinnej
od 1. 6. 2009, spolu 485,42 eura.

32. Súd mal preukázanú aj príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobcu, spočívajúcej v
trováchprávnehozastúpeniaavedenímtrestnéhostíhaniavočinemu.PodľarozsudkuNajvyššiehosúdu
SR, sp. zn. 3Cdo/32/2007: „Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným
postupom a škodou zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje
priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav

(následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah
príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva.
Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach.“ Súd mal z vykonaného dokazovania preukázané, že ku škode v majetkovej
sfére žalobcu, ku ktorej došlo vynaložením nákladov na trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní,

by nedošlo, nebyť vedenia trestného stíhania voči nemu.

33. Nakoľko žalovaný sa dostal s plnením svojho peňažného záväzku voči žalobcovi do omeškania,
vznikol žalobcovi aj nárok na úroky z omeškania. Súd priznal žalobcovi úroky z omeškania vo výške
5,05 % ročne, ktorých výška zodpovedala úrokom z omeškania podľa občianskoprávnych predpisov,

z priznanej sumy 3263,79 eura, od 2. 2. 2015 do zaplatenia. Medzi stranami sporu nebolo sporné,
že žalobca doručil žalovanému žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 31.
7. 2014. V zmysle zákonného ustanovenia § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí
nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku.

Keďže žalovaný žalobcovi neoznámil, že jeho nárok na náhradu škody neuspokojí (podaním zo dňa
22. 9. 2014 oznámil len skutočnosť, že nie je príslušným orgánom na prerokovanie nároku), dostal sa
žalovaný do omeškania uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku. Nakoľko
žiadosťopredbežnéprerokovanienárokunanáhraduškodybolažalovanémudoručenádňa31.7.2014,
v zmysle zákonného ustanovenia § 122 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť šesťmesačná

lehotadňa1.8.2014auplynuladňa1.2.2015.Žalovanýsapreto doomeškania dostaldňom2.2.2015.
V zostávajúcej časti uplatnených úrokov z omeškania súd podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol.

34. Pokiaľ ide o právnu argumentáciu žalovaného týkajúcu sa zníženia uplatneného nároku na náhradu
škody z dôvodu „spoluzavinenia“ iného subjektu, súd jej dôvodnosť preukázanú nemal. Prvotne je

potrebné prisvedčiť právnej argumentácii advokáta žalobcu, vyplývajúcej z rozsudku Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 3Cdo/194/2010, podľa ktorej zákon č. 514/2003 Z. z. zakladá objektívnu zodpovednosť
štátu, bez ohľadu na zavinenie. Žalovaným použité slovné spojenie „spoluzavinenie“ môže byť preto
chápané ako forma plurality zodpovednostných subjektov. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že
zodpovednostným subjektom zo zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone

verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je štát, bez ohľadu na orgán, ktorý koná v jeho mene.
Neexistujú teda viaceré zodpovednostné subjekty zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej
moci pri výkone verejnej moci, medzi ktoré by bolo možné nárok na náhradu škody „rozdeliť, nakoľko
jediným zodpovednostným subjektom je štát. Navyše, zákonné ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) zákona č.
514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov jednoznačne vymedzuje, že vo veci náhrady škody, ktorá

bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom
konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Zákonná úprava teda neupravuje rozdielne orgányoprávnené konať v mene štátu vo veciach náhrady škody v závislosti od toho, v ktorom štádiu trestného
konania (prípravné konanie, konanie pred súdom) boli jednotlivé úkony právnej služby vykonané.

35. V zostávajúcej časti, t. j. v časti uplatneného nároku vo výške 2235,33 eura, súd podanú žalobu
zamietol, nakoľko nemal preukázanú jej dôvodnosť. Súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody
za vynaložené trovy právneho zastúpenia za poradu pred výsluchom dňa 7. 6. 2005 a za poradu pred
výsluchom dňa 19. 10. 2005, nakoľko mal preukázané, že sa nejednalo o účelne vynaložené trovy
konania. Žalobca síce predložil záznamy z porady s klientom zo dňa 7. 6. 2005 a zo dňa 19. 10.

2005, nepreukázal však, že uvedené úkony právnej služby predstavovali účelné úkony na uplatňovanie
obhajobnýchprávvtrestnomkonaní.Privýsluchudňa7.6.2005žalobcaakoobvinenýpožiadaloodklad
výsluchu, z dôvodu, že sa naň nemohol pripraviť a poukázal na skutočnosť, že mu bolo odopreté právo
nazrieť do vyšetrovacieho spisu. Žalobca, prostredníctvom svojho obhajcu, však z uvedených dôvodov
už v podaní zo dňa 23. 5. 2005 žiadal o odklad výsluchu. Z uvedeného dôvodu preto považoval súd
poradu dňa 7. 6. 2005 za neúčelnú. Navyše, advokátka žalobcu sa výsluchu nezúčastnila a podaním zo

dňa6.6.2005ospravedlnilaneúčasťnavýsluchuztotožnýchdôvodov,akoboliuvedenévpodanízodňa
23. 5. 2005. Pri výsluchu dňa 19. 10. 2005 žalobca len vyhlásil, že je nevinný a do preskúmania postupu
vyšetrovateľa odmietol vo veci vypovedať. Žalobca, prostredníctvom svojho obhajcu, uviedol uvedené
dôvody na nevypovedanie vo veci už v písomnom podaní zo dňa 7. 10. 2005. Nie je preto zrejmé,
aké iné skutočnosti mali byť predmetom porady. Navyše, obhajca žalobcu sa výsluchu nezúčastnil. Súd

taktiež považoval za neúčelne vynaložené trovy právneho zastúpenia za písomné podanie zo dňa 18.
6. 2007, obsahujúce návrh na doplnenie dokazovania a návrh na zastavenie konania. Uvedené podanie
bolo vyšetrovateľovi doručené pri preštudovaní vyšetrovacieho spisu (za ktoré ako úkon právnej služby
žalobcovi bola priznaná náhrada škody), pričom obsahovalo návrhy, ktoré mohli byť vykonané priamo
pri preštudovaní spisu. Vykonanie uvedených návrhov samostatným úkonom preto súd považoval

za nadbytočné a neúčelné. Rovnako súd považoval za neúčelné podanie žalobcu na súd zo dňa
18. 2. 2008, označené ako vyjadrenie ku obžalobe. Po doručení obžaloby žalobca, prostredníctvom
svojho obhajcu, na základe výzvy súdu, doručil súdu návrh na vykonanie dôkazov (za ktorý ako úkon
právnej služby žalobcovi bola priznaná náhrada škody). Na predloženie vyjadrenia ku obžalobe žalobca
vyzvaný nebol, jednalo sa o podanie, ktoré vykonal z vlastnej iniciatívy. Súd uvedený úkon právnej

služby považoval za nadbytočný, neúčelný, a to aj prihliadajúc ku skutočnosti, že v zmysle zákonného
ustanovenia § 256 ods. 1 Trestného poriadku má obhajca na hlavnom pojednávaní po prednesení
obžaloby právo zaujať k obžalobe stanovisko.

36. Súd nepriznal žalobcovi za úkon právnej služby zo dňa 15. 12. 2015 - účasť na výsluchu svedkyne

C. Q., tarifnú odmenu za 3 začaté dvojhodiny, nakoľko výsluch trval od 14, 00 hod. do 17,15 hod., t. j. 2
začaté dvojhodiny (žalobca si uplatnil tarifnú odmenu za celkovo 5 dvojhodín).

37. Súd taktiež nepriznal žalobcovi nárok na náhradu škody vo výške 1-ice tarifnej odmeny za
úkony právnej služby vykonané dňa 23. 5. 2005 písomné podanie - žiadosť o preskúmanie dôvodov

odopretia nahliadnutia do spisu a dňa 19. 2. 2007 písomné podanie - žiadosť o preskúmanie postupu
vyšetrovateľa, nakoľko mal preukázané, že sa netýkali veci samej, ale predstavovali žiadosti o
preskúmanie procesného postupu. Za uvedené úkony právnej služby preto súd priznal žalobcovi nárok
na náhradu škody v časti tarifnej odmeny len v rozsahu 1-ice základnej sadzby.

38. Súd nepovažoval za účelne vynaložené ani náklady na daň z pridanej hodnoty z náhrad hotových
výdavkov obhajcu vo vzťahu k úkonom právnej služby vykonaným do 31. 5. 2009. Zákonné ustanovenie
§ 18 ods. 3 vyhlášky v znení účinnom do 31. 5. 2009 umožňovalo priznať daň z pridanej hodnoty len
z tarifnej odmeny, teda nie aj z náhrad hotových výdavkov, resp. náhrady za stratu času. Prechodné
ustanovenie § 20a vyhlášky k zmenám účinným od 1. 6. 2009 pritom výslovne určovalo, že za úkony

právnych služieb vykonané pred dňom nadobudnutia účinnosti novely vyhlášky patrí advokátovi odmena
podľa doterajších predpisov. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na stanovisko trestnoprávneho kolégia
Najvyššieho údu SR číslo 15 zo dňa 20. 5. 2008, podľa ktorého: „V tejto súvislosti ale treba vychádzať
zo znenia § 18 ods. 4 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb, ktoré ustanovuje, že ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa

tarifná odmena určená podľa § 9 až 14 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o daň z pridanej hodnoty. Toto
ustanovenie jednoznačne vymedzuje položky, na ktoré sa vzťahuje DPH. Režijný paušál, cestovné a
náhrada za stratu času sú upravené v ustanoveniach § 15 až 17 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., z čoho
vyplýva, že nie je možné si z nich uplatniť daň z pridanej hodnoty. Z uvedených ustanovení je zrejmé,že vyhláška č. 655/2004 Z.z. špecifickým spôsobom určuje výšku odmeny, náhrady hotových výdavkov
a náhrady za stratu času advokáta za právne služby. Špecifickosť týchto služieb zohľadňuje aj tým, že
výslovne uvádza, že "v odmene sú zahrnuté aj odmeny za administratívne práce a iné práce vykonané

v súvislosti s poskytovaním právnych služieb" (§ 1 ods. 4 citovanej vyhlášky). Len na položky uvedené
v § 9 až 14f citovanej vyhlášky - ktoré sú zároveň súčasťou odmeny za právne služby - sa expressis
verbis vzťahuje zvýšenie tarifnej odmeny o daň z pridanej hodnoty vzhľadom na to, že aj advokáti sú
platiteľmi DPH.“ Súd poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3Obo/133/2007, podľa
ktorého: „...podľa ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., ak je advokát platiteľom dane

z pridanej hodnoty, zvyšuje sa tarifná odmena určená podľa § 9 až 14f o daň z pridanej hodnoty. Z
citovaného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že o daň z priadnej hodnoty sa zvyšuje iba tarifná odmena
bez režijného paušálu a cestovnej náhrady.“ a na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 7 So/86/2008,
podľa ktorého: „Z uvedených ustanovení Advokátskej tarify vyplýva, že o DPH je možné zvýšiť len tarifnú
odmenu priznanú podľa §§ 9 - 14f, nie aj náhradu hotových výdavkov uvedených v § 16 ods. 3, ktoré
predstavujú tzv. režijný paušál. Advokátska tarifa obsahuje podrobnosti o výške odmeny advokátov a

spôsobe jej určenia, o podmienkach na poskytnutie právnych služieb v mimosúdnom konaní za zníženú
odmenu alebo bezplatne, o podmienkach na určenie náhrady hotových výdavkov a náhrady za stratu
času. Vo vzťahu k zákonu o DPH je zákon o advokácii a právne predpisy, vydané na jeho vykonanie
právnym predpisom lex specialis. Jeho použitie na určenie povinnosti súdu zvýšiť režijný paušál, na
ktorý má advokát nárok o sumu DPH má pred použitím zákona o DPH ako právneho predpisu lex

generalis prednosť a nie je so zákonom o DPH v rozpore. Podľa názoru odvolacieho súdu preto krajský
súd nepochybil, keď právnemu zástupcovi navrhovateľovi priznal náhradu trov konania bez navýšenia o
DPH za režijný paušál.“ Prihliadajúc preto aj k právnym názorom najvyššej súdnej autority súd žalobcovi
nepriznal v rámci priznaného nároku na náhradu škody daň z pridanej hodnoty z režijného paušálu a
cestovných výdavkov pri úkonoch právnej služby vykonaných do 31. 5. 2009.

39. Súd žalobcovi nepriznal v rámci nároku na náhradu škody ani náhradu za stratu času v zmysle
zákonného ustanovenia § 17 vyhlášky pri úkonoch právnej služby, ktoré neboli vykonané advokátom,
ale advokátskym koncipientom (teda všetky úkony právnej služby vykonané mimo sídla advokáta, s
výnimkou účasti na hlavnom pojednávaní dňa 2. 12. 2009 a dňa 10. 2. 2010). Advokátovi prislúcha

náhrada za stratu času z dôvodu, že počas cesty na úkon právnej služby, ktorý je vykonávaný mimo
miesta jeho sídla, nemôže vykonávať iné povinnosti. Počas cesty advokátskeho koncipienta na úkon
právnej služby však advokátovi ako jeho zamestnávateľovi strata času nevzniká. Advokátsky koncipient
počas cesty na jednotlivé úkony právnej služby plní svoje pracovné povinnosti v rámci pracovnej cesty,
na ktorú bol ako zamestnanec vyslaný. V tejto súvislosti súd poukazuje napr. na právny názor Krajského

súd v Žiline, uvedený v rozsudku sp. zn. 10Co/111/2016, podľa ktorého: „Účelom náhrady za stratu času
je finančne kompenzovať advokátovi to, že počas cesty z jeho sídla do miesta úkonu právnej služby
nemôže bezprostredne vykonávať odbornú činnosť advokáta, ktorú by vykonával, ak by necestoval.
Normotvorca akceptoval prezumovanú vysokú kvalifikovanosť právnych služieb (až) do tej miery, že
považoval za adekvátne osobitne „honorovať“ aj cestovanie advokáta na úkon právnej služby. ...

Predmetná vysoká (právnym predpisom predpokladaná) odbornosť činnosti advokáta má však aj svoj
formálny rozmer a tým je (okrem iného) zloženie/uznanie príslušnej skúšky, či zapísanie do zoznamu
advokátov. Uvedené formálne náležitosti advokátsky koncipient zo samotnej podstaty svojho postavenia
nie je spôsobilý splniť. Nadväzne je nutné uzavrieť, že advokátskemu koncipientovi neprislúcha náhrada
za stratu času v zmysle § 17 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. Navyše, advokátsky koncipient je v

pracovnom pomere s advokátom a v prípade cestovania v súvislosti s poskytovaním právnej služby ide
na jeho strane o služobnú/pracovnú cestu (ako náležite konštatoval už okresný súd). Jedná sa totiž
o plnenie pracovných povinností v rámci pracovného času, za ktorý patrí advokátskemu koncipientovi
mzda. Advokát, ktorý advokátskeho koncipienta zamestnáva, môže pritom počas tohto času vykonávať
odbornú prácu ako advokát. Ak by súd priznal strane náhradu za stratu času aj za čas strávený cestou

zo sídla advokáta do sídla súdu a späť vykonanou advokátskym koncipientom, potom by za tento čas
získal advokát príjem z výkonu vlastnej odbornej práce (ktorú vykonával, lebo on sám necestoval), ako
aj z náhrady za stratu času, ktorá však má byť práve kompenzáciou nutnosti cestovania.“ Totožný právny
názor bol vyjadrený aj v uznesení Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 10Co/2/2015.

40. Už len okrajom súd poukazuje na to, že pokiaľ žalobca v podanej žalobe tvrdil, že škoda mu bola
spôsobená aj nesprávnym úradným postupom, uvedené tvrdenie nepreukázal. Prvotne je potrebné
uviesť, že žalobca nekonkretizoval, v čom mal nesprávny úradný postup spočívať. Navyše, žalobca v
podanej žalobe tvrdil, že nesprávny úradný postup predchádzal vydaniu nezákonného rozhodnutia, zktorého odvodzoval žalovaný nárok a v konečnom dôsledku sa premietol do nezákonného rozhodnutia.
Podľa ustálenej judikatúry, škoda spôsobená nesprávnym úradným postupom musí byť vyvolaná
inou ako rozhodovacou činnosťou orgánu verejnej moci. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.

zn. 3Cdo/220/2010: „...nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia,
a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia.
Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí

podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu
individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj
odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím.“

41. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,

súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

42. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

43. V súlade so zákonným ustanovením § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku súd priznal v spore
úspešnejšiemu žalobcovi pomernú časť náhrady trov konania. Úspech žalobcu v spore predstavoval
3263,79 eura, čo v percentuálnom vyjadrení činí 59 %, jeho neúspech 2235,33 eura, čo v percentuálnom
vyjadrení činí 41 %. Pomer úspechu a neúspechu žalobcu potom predstavoval 18 % (59 % - 41 %).

Súd preto priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 18 %. V súlade
so zákonným ustanovením § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku, o výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde
Liptovský Mikuláš, v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 359 Civilného sporového poriadku, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
(ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka
konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku, odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno
odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo
veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku, odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 Civilného sporového poriadku, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy,
ak:
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v
znení neskorších predpisov.