Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, April 14, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/88/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115210169
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4115210169.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a členiek senátu

JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom
Žižkova 11, 815 10 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 704 713, zastúpeného: JÁNSKÝ & PARTNERS
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 47 249 650, proti žalovaným: 1.
O. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X, XXX XX D., 2. O. B.ová, nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/X,
XXX XX D., zastúpená: Občianske združenie Centrum správnej pomoci, so sídlom Gemerská 2, 821 08
Bratislava, IČO: 50 4XX 718, o zaplatenie sumy 1 542,43 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných
v 1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu D. zo dňa 8. apríla 2020 č.k. 19C/211/2XX5-345, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu ku vzájomnej žalobe p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konaniazrušuje a vec mu
v tejto časti vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 355 eur s príslušným úrokom z
omeškania zastavil (I. výrok). Žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi sumu vo výške 1 187,43 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2
057,43euraod24.06.2010do14.07.2010,zosumy2007,43euraod15.07.2010do21.08.2012,zosumy

1 987,43 eura od 22.08.2012 do 21.09.2012, zo sumy 1 967,43 eura od 22.09.2012 do 19.10.2012, zo
sumy 1 947,43 eura od 20.10.2012 do 26.11.2012, zo sumy 1 927,43 eura od 27.11.2012 do 14.12.2012,
zo sumy 1 907,43 eura odo dňa 15.12.2012 do 31.01.2013, zo sumy 1 887,43 eura od 01.02.2013 do
14.06.2013, zo sumy 1 837,43 eura od 15.06.2013 do 16.07.2013, zo sumy 1 787,43 eura od 17.07.2013
do 14.08.2013, zo sumy 1 737,43 eura od 15.08.2013 do 27.09.2013, zo sumy 1 717,43 eura od
28.09.2013 do 15.10.2013, zo sumy 1 652,43 eura od 16.10.2013 do 13.12.2013, zo sumy 1 632,43
eura od 14.12.2013 do 30.01.2014, zo sumy 1 627,43 eura od 31.01.2014 do 28.02.2014, zo sumy 1

622,43 eura od 01.03.2014 do 21.03.2014, zo sumy 1 617,43 eura odo dňa 22.03.2014 do 28.04.2014,
zo sumy 1 612,43 eura od 29.04.2014 do 16.05.2014, zo sumy 1 607,43 eura odo dňa 17.05.2014 do
20.06.2014, zo sumy 1 602,43 eura od 21.06.2014 do 23.07.2014, zo sumy 1 592,43 eura od 24.07.2014
do 15.08.2014, zo sumy 1 582,43 eura odo dňa 16.08.2014 do 26.09.2014, zo sumy 1 577,43 eura od
27.09.2014 do 22.10.2014, zo sumy 1 572,43 eura od 23.10.2014 do 28.11.2014, zo sumy 1 567,43
eura od 29.11.2014 do 17.12.2014, zo sumy 1 562,43 eura odo dňa 18.12.2014 do 15.01.2015, zo sumy
1 552,43 eura od 16.01.2015 do 19.02.2015, zo sumy 1 547,43 eura od 20.02.2015 do 20.03.2015, zo

sumy 1 542,43 eura odo dňa 21.03.2015 do 28.04.2015, zo sumy 1 537,43 eura odo dňa 29.04.2015
do 15.05.2015, zo sumy 1 532,43 eura od 16.05.2015 do 29.06.2015, zo sumy 1 527,43 eura odo dňa
30.06.2015 do 16.07.2015, zo sumy 1 522,43 eura od 17.07.2015 do 31.08.2015, zo sumy 1 517,43
eura od 01.09.2015 do 29.09.2015, zo sumy 1 512,43 eura od 30.09.2015 do 26.10.2015, zo sumy 1507,43 eura od 27.10.2015 do 11.11.2015, zo sumy 1 477,43 eura od 12.11.2015 do 16.12.2015, zo
sumy 1 447,43 eura od 17.12.2015 do 26.01.2016, zo sumy 1 417,43 eura od 27.01.2016 do 18.02.2016,
zo sumy 1 387,43 eura odo dňa 19.02.2016 do 18.03.2016, zo sumy 1 357,43 eura od 19.03.2016 do

14.04.2016, zo sumy 1 327,43 eura od 15.04.2016 do 18.05.2016, zo sumy 1 297,43 eura od 19.05.2016
do 23.06.2016, zo sumy 1 267,43 eura od 24.06.2016 do 20.07.2016, zo sumy 1 237,43 eura od
21.07.2016 do 30.08.2016, zo sumy 1 227,43 eura od 31.08.2016 do 27.09.2016, zo sumy 1 217,43
eura od 28.09.2016 do 24.10.2016, zo sumy 1 207,43 eura od 25.10.2016 do 28.11.2016, zo sumy 1
202,43 eura od 29.11.2016 do 13.12.2016, zo sumy 1 197,43 eura od 14.12.2016 do 31.01.2017, zo

sumy 1 192,43 eura od 01.02.2017 do 23.02.2017, zo sumy 1 187,43 eura od 24.02.2017 do zaplatenia
všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (II. výrok). Vzájomnú žalobu žalovaných v 1. a 2.
rade doručenú dňa 09.04.2019 (správne malo byť uvedené 04.09.2019) zamietol (III. výrok). Žalobcovi
priznal voči žalovaným v 1. a 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej
bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (IV. výrok). Svoje rozhodnutie právne
zdôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2, § 533, § 558, § 101 ods. 1, § 110

ods. 1 druhá veta, § 517 ods. 1 prvá veta, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2 písm. a), § 3 ods.
1, 2, § 4 ods. 1, 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 144, § 145 ods. 1, 2, § 192, §
232 ods. 3 Civilného sporového poriadku, § 10c, § 3 ods. 1 (v znení účinnom do 31.01.2013) nariadenia
vláda č. 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka.
1.2. Súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným v 1. rade ako dlžníkom

bola dňa 21.12.2007 uzatvorená zmluva o spotrebnom úvere č. UFZ/07/95493. Predmetom zmluvy
bolo poskytnutie spotrebného úveru žalobcom žalovanému v 1. rade za účelom financovania vozidla
HYUNDAI Atos. V zmluve bola dojednaná kúpna cena predmetu financovania 92 865,- Sk, ďalej časť
kúpnej ceny uhradená dlžníkom vopred 10 215,- Sk, výška spotrebného úveru bola 82 650 Sk, hodnota
pravidelných mes. splátok 3 519,50 eura, počet splátok 48, splatnosť prvej splátky 21.01.2008, ročná

percentuálna miera nákladov 36 %, konečná splatnosť spotrebného úveru 48 mesiacov od začiatku
čerpania úveru. Súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú techniku. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalovaný v 1. rade nedodržal zmluvne
dojednané podmienky splácania úveru, so splácaním úveru bol v omeškaní, preto žalobca vyhlásil ku
dňu 28.05.2010 predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného v 1. rade na úhradu dlžnej sumy vo

výške 2 057,43 eura, ktorá pozostávala zo 4 neuhradených splátok úveru po 125,71 eura splatných k
08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010 a zostatku úveru vo výške 1 554,59 eura (4 x 125,71
+ 1554,59 = 2 057,43). Žalovaný v 1. rade bol zároveň upozornený, že užívacie právo k predmetu
financovania mu končí a bol vyzvaný k odovzdaniu predmetu financovania. Dňa 08.06.2010 uzavrel
žalobca ako veriteľ so žalovaným v 1. rade ako dlžníkom a žalovanou v 2. rade ako pristupujúcim

dlžníkom dohodu o pristúpení k záväzku, uznanie dlhu a dohodu o splácaní záväzku. Žalobca vyhotovil
ku dňu 23.06.2010 finančné vyúčtovanie zmluvy č. UFZ/07/95493 s celkovým nedoplatkom dlžníka vo
výške 2 057,43 eura a zároveň vyzval žalovaného v 1. rade k úhrade nedoplatku v lehote do 13.07.2010.
Dňa 08.06.2013 podpísali žalovaní v 1. a 2. rade ako dlžníci so žalobcom ako veriteľom dohodu o uznaní
dlhu a splácaní dlhu v splátkach.

1.3. Súd prvej inštancie konštatoval, že zmluvný vzťah žalobcu ako veriteľa a žalovaného v 1. rade ako
dlžníka založený na základe zmluvy o spotrebnom úvere zo dňa 21.12.2007 spadá pod úpravu zákona
č. 258/2001 Z.z. a Občianskeho zákonníka, preto uzavretú zmluvu posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú.
Žalobca mal v zmluve postavenie dodávateľa, pretože pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti (poskytovanie úverov), žalovaný v 1. rade mal status spotrebiteľa, pretože

zmluvu uzatváral ako fyzická osoba, nepodnikateľ. Podrobil ustanovenia zmluvy súdnej kontrole z
hľadiska dodržania ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej
zmluvy, a zistil, že táto obsahuje zákonom požadované náležitosti a tieto sú uvedené správne. K
námietke žalovaných týkajúcej sa absencie obligatórnych náležitostí zmluvy o úvere uviedol, že právna
úprava zákona o spotrebiteľských úveroch platná v čase uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere

(21.12.2007) považovala úver za bezúročný a bez poplatkov len v prípade absencie ročnej percentuálnej
miery nákladov v zmluve o úvere (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z.). Pokiaľ žalovaní v
priebehu konania poukazovali na iné obsahové náležitosti zmluvy, ktoré v zmluve uvedené neboli,
absencia týchto ďalších náležitostí zmluvy nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého
úveru. Preto venoval pozornosť správnosti údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov, ktorý je v

zmluve o úvere uvedený sadzbou 36 %. Vykonal dopyt na Národnú banku Slovenska, Odbor ochrany
finančných spotrebiteľov, ktorý v odpovedi zo dňa 14.03.2019 správnosť údaja o RPMN v sadzbe 36,01
% uvedený v zmluve o úvere potvrdil (č. 237 spisu). Pokiaľ ide o výpočet prostredníctvom internetovej
kalkulačky, z internetového portálu www.ekonomika.sme.sk zistil, že priamo na internetovej stránke jeuvedené, že výpočet prostredníctvom internetovej kalkulačky je len orientačný. Navyše poukázal, že
internetová kalkulačka slúžiaca pre výpočet RPMN nezohľadňuje konkrétny vzorec výpočtu použiteľný
pre výpočet RPMN podľa právnej úpravy platnej v čase podpisu zmluvy a tiež nezohľadňuje ďalšie

osobitosti právnych vzťahov obsiahnuté v jednotlivých ďalších častiach zmluvy, prípadne všeobecných
obchodných podmienkach. Výpočet RPMN vykonaný Národnou bankou Slovenska považoval za
hodnoverný, keďže k hodnote RPMN úveru vo výške 36,01 % dospela po zohľadnení údajov uvedených
nielen v zmluve o spotrebnom úvere, ale aj v predpise splátok k zmluve o spotrebnom úvere a
všeobecných zmluvných podmienok. Z toho ustálil, že vypočítaná RPMN sa týkala konkrétneho

zmluvného vzťahu veriteľa a dlžníka. Vzhľadom k uvedenému konštatoval správnosť údaja o RPMN
uvedeného v zmluve o spotrebiteľskom úvere, a preto nepovažoval úver poskytnutý žalobcom za
bezúročný a bez poplatkov.
1.4. Námietku žalovaných, podľa ktorej zmluvu o úvere mal za žalobcu podpísať subjekt, ktorý
na to nebol oprávnený, považoval súd prvej inštancie za špekulatívnu a žalobcom vyvrátenú.
Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že zmluvu o úvere zo dňa 21.12.2007 podpísala

za žalobcu spoločnosť AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s., zastúpená O.. Žalobca súdu predložil
plnomocenstvo č. 140/01/290/2006 zo dňa 01.01.2007, z ktorého vyplýva, že žalobca splnomocnil
spoločnosť AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., na uzatváranie zmlúv o spotrebnom úvere. Žalobca
predložil zmluvu o obchodnej spolupráci č. 140/01290/ZOOS, v ktorej žalobca splnomocňuje dodávateľa
(AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s.), aby v jeho mene uzatváral so zákazníkmi zmluvy, ako aj k nim

prislúchajúce zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, a aby v mene žalobcu prebral
od zákazníka preddavok na kúpnu cenu, resp. 1 zvýšenú splátku, v súlade s ustanoveniami zmluvy.
Uviedol, že žalovaní v konaní nepopreli, že žalobca úver žalovanému v 1. rade poskytol, žalovaný v 1.
rade nepoprel, že sa na poskytnutí úveru so žalobcom dohodol za podmienok obsiahnutých v zmluve
o spotrebnom úvere, s ktorými súhlasil a na základe ktorých mu úver bol i poskytnutý. S poukazom na

uvedené obranu žalovaných, ktorí po niekoľkých rokoch od podpisu zmluvy o úvere, spochybnili, či dňa
21.12.2007 záväzok žalovaného v 1. rade vôbec vznikol, neakceptoval.
1.5. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné uzavretie zmluvy o spotrebiteľskom
úvere medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, poskytnutie úveru, ktorý sa žalovaný v 1. rade zaviazal
splácať, ani to, že žalovaný v 1. rade dojednané podmienky splácania úveru nedodržal. Ďalej mal

preukázané, že žalovaný v 1. rade dňa 08.06.2010 svoj záväzok voči žalobcovi zo zmluvy o úvere
vyčíslený sumou 2 057,43 eura uznal čo do dôvodu a výšky. Rovnako nepovažoval za sporné, že dňa
08.06.2010 k záväzku žalovaného v 1. rade pristúpila jeho matka, žalovaná v 2. rade, čím sa stala
dlžníkom popri žalovanom v 1. rade a obidvom žalovaným vznikla povinnosť spoločne a nerozdielne
zaplatiť žalobcovi dlžnú sumu. Mal preukázané, že žalovaní uvedený záväzok ani po jeho uznaní

žalovaným v 1. rade a pristúpení žalovanej v 2. rade v celom rozsahu neuhradili. Ku dňu 08.06.2013
predstavoval záväzok žalovaných sumu vo výške 1 887,43 eura. Dňa 08.06.2013 tento záväzok žalovaní
v 1. a 2. rade opäť uznali a obaja sa zaviazali uhrádzať záväzok v splátkach, ktoré nedodržali a dlžnú
sumu žalobcovi nevrátili.
1.6. Zaoberal sa námietkou žalovanej v 2. rade, podľa ktorej žalobca nedodržal povinnosť pred

zosplatnením úveru dlžníka (žalovaného v 1. rade) upozorniť na možnosť zosplatnenia úveru podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Dospel, záveru, že pokiaľ žalobca úver zosplatnil dňa 28.05.2010 bol
povinný dodržať ustanovenia v tom čase platných právnych predpisov, ktoré mu stanovovali povinnosť
upozorniť dlžníka na mimoriadnu splatnosť a ak túto povinnosť nedodržal, k platnému zosplatneniu
úveru nemohlo dôjsť. Vyslovil názor, podľa ktorého je na posúdenie uvedenej povinnosti a podmienok

zosplatnenia úveru nutné aplikovať právnu úpravu Občianskeho zákonníka platnú v čase, kedy bola
mimoriadna splatnosť vyhlásená, bez ohľadu na to, kedy zmluvný vzťah veriteľa a dlžníka vznikol. Iný
výklad nevyplýva ani z prechodného ustanovenia § 879k Občianskeho zákonníka, ktoré sa účinnosti
uvedeného zákonného ustanovenia netýka. K tvrdeniu žalobcu, že prostredníctvom inkasnej agentúry,
spoločnosti SLOVAK GROUP, s.r.o., so žalovaným v 1. rade komunikoval, k čomu predložil i záznam,

súd prvej inštancie uviedol, že splnenie vyššie zmienenej zákonnej povinnosti žalobcu (§ 53 ods.
8 Občianskeho zákonníka) z predloženého záznamu nevyplýva, preto ju nepreukazuje. Na základe
uvedeného dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že žalovaného v 1. rade pred vyhlásením
predčasnej splatnosti úveru na toto oprávnenie upozornil, pre zosplatnenie úveru tak neboli splnené
zákonné podmienky, a preto ustálil, že k zosplatneniu úveru ku dňu 28.05.2010 nedošlo. Dlh žalovaného

v 1. rade k danému dňu predstavoval sumu vo výške 2 057,43 eura, splatná časť dlhu však bola len vo
výške dovtedy neuhradených zročných splátok (splátky splatné k 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010,
08.05.2010) vo výške 502,84 eura. Pokiaľ žalovaný v 1. rade následne dňa 08.06.2010 dlh zo zmluvy o
úvere voči žalobcovi uznal čo do dôvodu i výšky, vznikla mu tým povinnosť vrátiť žalobcovi celú uznanúsumu dlhu. Uznanie dlhu žalovaným v 1. rade založilo vyvrátiteľnú právnu domnienku o existencii dlhu
žalovaného v 1. rade v čase jeho uznania. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, či dlh žalovaného
v 1. rade bol v čase jeho uznania dňa 08.06.2010 splatný alebo nie, pretože hoci tento dlh nebol v

čase uznania splatný v celom rozsahu, záväzok žalovaného v 1. rade nepochybne existoval. Rovnako
vyvrátiteľnú domnienku o existencii dlhu žalovaných v 1. rade ako aj žalovanej v 2. rade založilo
uznanie dlhu zo dňa 08.06.2013, v ktorom bol dlh uznaný tak žalovaným v 1. rade ako aj žalovanou
v 2. rade. Pokiaľ žalovaní v 1. a 2. rade po tom, čo svoj záväzok voči žalobcovi uznali, svoj záväzok
následne spochybnili, bolo ich povinnosťou preukázať, že obsah domnienky spočívajúcej v uznaní dlhu

bolvyvrátenýdôkazomopaku.Nažalovanýchsatakpresunulodôkaznébremenotrvaniazáväzkuvčase
jeho uznania a ak chceli byť žalovaní v spore úspešní, museli preukázať, že uznaný záväzok neexistuje,
resp. v čase uznania neexistoval, čo nepreukázali. V konaní nebolo tiež preukázané, že tieto úkony
(uznanie dlhu dňa 08.06.2010 a dňa 08.06.2013) neboli urobené slobodne a vážne, teda, že žalobca mal
žalovaných zastrašovať alebo prinútiť s uznaním dlhu súhlasiť a toto podpísať. Zaoberal tiež žalovanými
vznesenounámietkoupremlčania.Zvykonanéhodokazovaniamalpreukázanéuznaniedlhužalovanými

dňa 08.06.2013, ktoré v súlade s ustanovením § 110 ods. 1 druhej vety Občianskeho zákonníka založilo
novú desaťročnú premlčaciu dobu, ktorá začala plynúť odo dňa, kedy k uznaniu došlo. Žaloba v tomto
spore bola súdu doručená dňa 13.04.2015, bola teda podaná včas.
1.7. Ďalej súd prvej inštancie skúmal, či po uznaní dlhu záväzok žalovaných naďalej trvá a v akej výške,
keďže suma vykonaných úhrad zostala v konaní sporná. Z potvrdení banky o zrealizovaných vkladoch

(č.l. 268 a nasledujúcich) zistil, že žalovaní uhradili na predmetný úver v období od 16.01.2008 do
28.01.2010 sumu vo výške 2 569,98 eura, následne úver niekoľko mesiacov neplatili, počnúc dňom
14.04.2010 do podania žaloby (13.04.2015) uhradili sumu vo výške 515 eur a po podaní žaloby uhradili
žalovaní sumu spolu vo výške 355 eur. Pokiaľ žalovaní v priebehu konania tvrdili, že žalobcovi uhradili
vyššiu sumu, toto tvrdenie nepreukázali. Naviac za rozhodujúce pre posúdenie aktuálnej výšky záväzku

žalovaných považoval predovšetkým úhrady vykonané po uznaní záväzku zo dňa 13.06.2013, keď z
uznania záväzku vykonaného dňa 13.06.2013 mal preukázané, že ku dňu 13.06.2013 bol záväzok
žalovaných vo výške 1 887,43 eura, čo nebolo v konaní sporné, keďže sa žalobca i žalovaní na nich
zhodli.
1.8. Z vykonaného dokazovania mal ďalej preukázané, že ku dňu podania žaloby bol dlh žalovaných

vo výške 1 542,43 eura, a žalovaní po podaní žaloby vykonali úhrady v celkovej sume 355 eur. Na túto
skutočnosť reagoval žalobca a vzal žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 355 eur s príslušným
úrokom z omeškania späť a v tejto časti žiadal konanie zastaviť. Žalovaní s čiastočným späťvzatím
žaloby nevyjadrili nesúhlas. Preto podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v tejto časti zastavil. Po čiastočnom
zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 1.187,43 eura žalobe vyhovel. Rovnako vyhovel aj nároku

žalobcu nazaplatenieúrokovzomeškaniavsadzbevovýške9%ročnepodľa§517ods.2Občianskeho
zákonníka. S poukazom na ustanovenie § 232 ods. 3 CSP skúmal, či je dôvodné priznať žalovaným
dlhšiu lehotu na splnenie ich záväzku, keďže žalovaná v 2. rade navrhovala, aby v prípade vyhovenia
žalobe, jej povolil dlžnú sumu splácať v mesačných splátkach po 20 eur. Právny zástupca žalobcu s
takto navrhnutými splátkami nesúhlasil, keď vzhľadom na výšku dlžnej sumy vypočítal, že žalovaní by

len istinu dlhu splácali takmer 60 mesiacov. Vzhľadom k tomu a s poukazom na výšku navrhovaných
splátok splácanie dlhu v splátkach po 20 eur mesačne považoval za neprimerané a žalovaným splácanie
dlžnej sumy v takto navrhnutých splátkach nepovolila zaviazal žalovaných v 1. a 2. rade splniť uloženú
povinnosť spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
1.9. Súd prvej inštancie sa zaoberal návrhom žalovaných doručeným súdu dňa 04.09.2019, ktorým

žiadali určiť neprijateľnosť zmluvných podmienok v zmluve o spotrebnom úvere UFZ/07/95493 zo
dňa 21.12.2007, ktorý posúdil ako vzájomnú žalobu v zmysle § 137 písm. d) CSP. Po preskúmaní
predmetnej zmluvy neprijateľnosť zmluvných podmienok nevzhliadol. Pokiaľ ide o zmluvnú podmienku
obsiahnutú v zmluve v čl. III. Základné podmienky spotrebiteľského úveru v znení: „Zmluvné strany
sa dohodli, že znenie ustanovenia článku XII bod 1 Všeobecných zmluvných podmienok pre dopravnú

techniku k zmluve o spotrebiteľskom úvere sa nahrádza týmto znením V prípade omeškania dlžníka
s úhradou finančných záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy vzniká veriteľovi právo požadovať od
dlžníka zmluvnú pokutu v hodnote 0,2 % dlžnej čiastky za každý deň omeškania. Dlžník sa zaväzuje
takúto zmluvnú pokutu neodkladne zaplatiť,“, dospel k záveru, že dojednaná zmluvná pokuta je v
súlade s ustanovením § 544 Občianskeho zákonníka. Rovnako za súladnú s uvedeným ustanovením

považoval zmluvnú pokutu dohodnutá ako peňažnú čiastku, ktorú je dlžník povinný veriteľovi zaplatiť
v prípade, že si nesplní svoju zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal, a to bez ohľadu na to, či
porušením povinnosti, vznikla veriteľovi škoda. Vyslovil názor, že napadnutým ustanovením bola
dojednaná zmluvná pokuta, ktorej výšku považoval za primeranú, táto hrubú nerovnováhu v právach apovinnostiach zmluvných strán nespôsobuje, vykonaným dokazovaním naviac ani nebolo preukázané,
že žalobca si nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty voči žalovanému v 1. rade uplatnil. K zmluvnej
podmienke v čl.. IV bode 3 záverečných ustanovení zmluvy v znení: „Zmluvné strany sa v súlade s

ust. § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka dohodli, že ich právny vzťah podľa tejto zmluvy sa riadi
Obchodným zákonníkom.“ uviedol, že podriadenie zmluvy režimu Obchodného zákonníka nie je možné
považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, pretože uvedené ustanovenie samo o sebe nezakladá
hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. S poukazom na ustanovenie § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva, ktorú uzatvára dodávateľ

so spotrebiteľom a spotrebiteľa nemožno zbaviť ochrany, ktorá mu vyplýva z jednotlivých ustanovení
platných právnych predpisov (predovšetkým Občiansky zákonník, zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane
spotrebiteľa, zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok a ďalšie). Neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čl. IV. bodu 6. Záverečných ustanovení zmluvy
o spotrebnom úvere č. UFZ/07/95493 zo dňa 21.12.2007, podľa ktorého: „Súčasťou tejto zmluvy sú:
a) predpis splátok, ktorý sa zasiela dlžníkovi poštou, b) všeobecné zmluvné podmienky pre dopravnú

techniku k zmluve o spotrebnom úvere, ktoré v súlade s ust. § 273 Obchodného zákonníka priamo
určujú obsah tejto zmluvy, c) sadzobník poplatkov,“ súd prvej inštancie rovnako nezistil. Vyslovil názor,
že je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka ako aj ďalších platných právnych predpisov,
pokiaľ je obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi stranami definovaný na základe zmluvy, ktorá
ďalej odkazuje na všeobecné zmluvné podmienky, či iné dokumenty, ktoré takto tvoria súčasť zmluvy.

Uvedené je bežnou praxou pri uzatváraní zmlúv, kedy zmluvy predovšetkým upravujú osobitnosti
právneho vzťahu, ktoré sú medzi zmluvnými stranami dojednané a obchodné podmienky, všeobecné
obchodné podmienky obsahujú výklad pojmov, všeobecné ustanovenia týkajúce sa ukončovania zmlúv,
plynutia lehôt, definujú, ako postupovať v prípade porušenia zmluvy, akým spôsobom je možné zmluvu
ukončiť, prípadne upravujú situácie, ktoré môžu vzniknúť v budúcnosti za účelom jednoznačnosti a

v neposlednom rade i právnej istoty a pod. Odkaz na všeobecné zmluvné podmienky či cenník
tak podľa názoru súdu nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku, zo vzájomnej
žaloby ani nevyplýva, čím by uvedené ustanovenie malo medzi stranami založiť hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného v 1. rade ako spotrebiteľa. Pretože
neprijateľnosť zmluvných podmienok v zmluve o spotrebnom úvere zo dňa 21.12.2007 uzavretej medzi

žalobcom a žalovaným v 1. rade nezistil, vzájomnú žalobu doručenú súdu dňa 04.09.2019 tak považoval
za nedôvodnú v celom rozsahu, a preto ju zamietol.
1.10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. V časti
zastaveného konania skúmal zavinenie strán na zastavení konania. Mal preukázané, že žalovaní sumu
vo výške 355 eur uhradili žalobcovi až po podaní žaloby, preto konštatoval, že žaloba bola podaná

dôvodne, konanie bolo v tejto časti zastavené pre správanie žalovaných, a priznal náhradu trov konania
žalobcovi. V zostávajúcej časti týkajúcej sa žaloby a vzájomnej žaloby bol žalobca v konaní úspešný
v celom rozsahu a zatiaľ čo žalovaní nedosiahli žiadny materiálne merateľný úspech, preto priznal
žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu (100 %). Uviedol, že o výške náhrady trov konania
rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.

2 CSP).

2.1. Žalovaní v 1. a 2. rade podali v zákonnej lehote odvolanie voči II., III. a IV. výroku a žiadali, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
prejednanie a nové rozhodnutie vo veci a zaviazal žalobcu na úhradu trov konania. Dôvodili odvolacími

dôvodmi uvedenými v § 365 CSP.
2.2.Namietali,žerozsudoksúdprvejinštanciejenezákonný,zjavneneodôvodnený,neprimeraneprísny,
nevyvážený a nezohľadňujúci argumenty ani okolnosti predmetnej veci. Tvrdili, že rozsudkom bolo
porušené právo na spravodlivý proces, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, vo veci nebol
úplne zistený skutkový stav, súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal s ich námietkami, jeho

interpretácia je v rozpore s právnou praxou a kogentnými normami. Namietali, že súd prvej inštancie
nesprávne posúdil výšku RPMN v zmluve a tvrdili, že RPMN 36 % nemohla byť správna. Ďalej tvrdili, že v
určení predčasnej splatnosti úveru z 28.05.2010 boli uvedené splátky 125,71 eura, hoci podľa úverovej
zmluvy výška splátky bolo 116,83 eura. Súd prvej inštancie tieto splátky prevzal a uvedený odklon
nezdôvodnil. Rovnako nezdôvodnil ani údaj o výške pohľadávky 1.554,59 eura splatnej 28.05.2010.

Namietali, že pokiaľ bolo určenie predčasnej splatnosti zo dňa 28.05.2010 neplatný právny úkon,
nemohlaznehovzniknúťplatnádohodaouznanídlhu.Návrhdohodypripravilžalobca,nemohliovplyvniť
jej obsah, hoci ich znevýhodňoval, preto nešlo o dohodu, ale o jednostranný úkon. Tvrdili, že žalovaný
v 1. rade nekupoval auto od žalobcu, ale od predajcu spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s.,a žalobca nie je predajcom, preto nemohol splnomocniť predávajúceho na preberanie preddavku na
kúpnu cenu. Navyše tvrdili, že plnomocenstvo, ktorým mala byť O. splnomocnená na uzavretie zmluvy
o spotrebnom úvere je neplatné, lebo nebolo preukázané, že bola zamestnankyňou predajcu, že mala

oprávnenie uzatvárať zmluvy a že ide o jej podpis. Tvrdili, že z rozsudku nie je zrejmé, či súd prvej
inštancie ustálil vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ako vzťah dodávateľa a kupujúceho, alebo
vzťah poskytovateľa úveru a spotrebiteľa. K tomu tvrdili, že žalobca nepreukázal poskytnutie úveru, ani
žalovaný v 1. rade od žalobcu neprevzal žiadne peniaze. Tvrdili, že zo zmluvy nie je zrozumiteľné, či
žalobca mal poskytnúť žalovanému v 1. rade úver alebo motorové vozidlo. Poukázali na obsah zmluvy

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, že žalovaný v 1. rade sa podľa nej nestal vlastníkom
vozidla, čiže mal platiť splátky nie za kúpu vozidla ale za nájom vozidla, pričom jeho vôľa bola kúpiť
auto, časť kúpnej ceny zaplatiť a na zostávajúcu časť si vziať úver. Tvrdili, že žalovaný v 1. rade netušil,
čo podpísal, podpísaným formulárom nerozumel a bol uvedený do omylu, čo je nekalá praktika, ktorá
je zakázaná. Nič si nekúpil, pretože neexistuje kúpna zmluva v jeho prospech, a nezobral žiaden úver,
neexistuje ani nájomná zmluva. Namietali, že v konaní nebolo zistené, či mal žalobca oprávnenie na

poskytovanie úverov v roku 2007, preto je sporná jeho aktívna vecná legitimácia. Žalovaný v 1. rade
zaplatil zo svojho majetku 3 372,74 eura a nie je známe za čo platil, či nájom, alebo úver. Opakovanie
namietali premlčanie uplatneného nároku. Poukázali na obsah dohody o uznaní dlhu z 12.06.2013 a
tvrdili, že je neplatná, lebo v nej uvedený záväzok je čo do výšky sporný lebo bol vypočítaný nesprávne.
Tvrdili, že nesprávne vypočítané bolo aj finančné vyúčtovanie zmluvy. Namietali, že pokiaľ podľa záveru

súdu prvej inštancie nedošlo k platnému oznámeniu zosplatnenia, nemohla platne vzniknúť ani dohoda
o uznaní dlhu dňa 12.06.2003. Zopakovali svoje tvrdenie z konania pred súdom prvej inštancie, podľa
ktoréhozmluvaospotrebnomúverebolaodpočiatkuneplatnápodľa§37a§39Občianskehozákonníka
a žalobca vymáha svoj nárok z neprijateľných podmienok spôsobujúcich nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, ktoré navrhli vyhlásiť vo výroku rozhodnutia. Tvrdili, že pokiaľ súd

prvej inštancie ich návrh zamietol, konal tak v rozpore s Ústavnou SR a úniovým právom a poukázali
na uznesenie Súdneho dvora C-76/10 a rozhodnutie Ústavného súdu SR III. ÚS 79/02, čl. 3 ods. 1
CSP, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 19 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie. Poukázali na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR. Tvrdili, že súd prvej inštancie
sa nevysporiadal s tým, ako veriteľ započítal zaplatenú sumu na úver. Žiadali vykonať dôkaz výpis z

úverového účtu. Rozsudok považovali za zmätočný a nepreskúmateľný.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že považuje napadnutý rozsudok za vecne správny vo
všetkých jeho výrokoch. Napriek určitým výhradám sa s odôvodnením rozsudku stotožňuje a považuje
ho za dostatočné, logické a presvedčivé. Mal za to, že súd prvej inštancie sa podrobne a vyčerpávajúco

zaoberal a napokon aj vysporiadal so všetkými tvrdeniami procesných strán, ako aj s predloženými
dôkazmi. Tvrdenia žalovaných považoval za všeobecné, neadresné, nesprávne a nedôvodné. Zotrval
na svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach. Odmietol všetky tvrdenia žalovaných spochybňujúce
oprávnenosťjehonárokov,najmä tvrdeniaotom,ževovzťahukžalovanýmsamaldopustiťpodvodného
konania, prípadne sa mal na škodu cudzieho majetku obohatiť. Nesúhlasil so závermi žalovaných o

neplatnosti zmluvy o spotrebnom úvere pre absenciu zákonom predpísaných náležitosti, ani s tvrdením,
že na základe tejto úverovej zmluvy nebol poskytnutý úver v prospech žalovaného v 1. rade. Navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

4.KrajskýsúdvNitreakosúdodvolací(§34CSP),pozistení,žeodvolaniebolopodanéstranamisporuv

zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti
§ 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 219 ods. 3, § 385 CSP). Dospel k záveru, že odvolanie
žalovaných je čiastočne dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu ku vzájomnej žalobe

ako vecne správny potvrdil a v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania zrušil a vec mu v tejto
časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.Civilnýsporovýporiadok,ktorýbolprijatýzákonomč.160/2015Z.z. anadobudolúčinnosť01.07.2016,
vychádza z princípu aplikácie procesných noriem v ňom obsiahnutých na všetky konania, teda aj na tie,

ktoré boli začaté pred dňom jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí
tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd
prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie
je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

8. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

9.Žalovanívodvolanínamietalivadukonaniaspočívajúcuvzjavnomneodôvodnenírozsudkusúduprvej
inštancie a porušenie svojho práva na spravodlivý proces. Odvolací súd preto, predtým ako preskúmal
napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie konanie zaťažil namietanou vadou konania. Vada

konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate porušením základného
práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje v podmienkach právneho
poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR a článok 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí ČSFR č.
209/1992 Zb.). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods.

2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca
domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo
veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal

ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu
prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Výkladom citovaného ustanovenia Civilného
sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore
úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi
závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej

možnej interpretácii nevyplývajú, a len všeobecné súhrnné zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov,
z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. V danej veci súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
stručne uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov. Uviedol, ako sa žalovaní k žalobe vyjadrili.
Stručne poukázal na obsah písomných a ústnych vyjadrení strán sporu v priebehu konania. Vysvetlil,
ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri

hodnotení dôkazov riadil. V rámci právneho posúdenia citoval ustanovenia právnych predpisov, podľa
ktorých vec právne posúdil. Posudzujúc obsah odôvodnenia rozhodnutia v napadnutej vyhovujúcej a
zamietajúcej časti nie je možné konštatovať taký nedostatok dôvodov, ktoré by odôvodňovali záver, že
došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd nezistil namietanú vadu konania,
pre ktorú by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, preto pristúpil k meritórnemu prejednaniu veci.

10.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia sumy 1 542,43 eura
na základe pohľadávky zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi ním a žalovaným v 1. rade. V žalobe
tvrdil, že z dôvodu nesplácania splátok úveru riade a včas určil predčasnú splatnosť úveru a vyzval
žalovaného v 1. rade na jej úhradu. Žalovaná v 2. rade pristúpila k dlhu žalovaného v 1. rade dohodou zo

dňa 08.06.2010. Obaja žalovaní dňa 12.06.2013 dlh uznali čo dôvodu a výšky a zaviazali sa ho splácať.
Svoj záväzok splnili len čiastočne a dostali sa do omeškania. V priebehu konania vzal žalobu v časti o
zaplatenie sumy 355 eur s príslušenstvom späť.
10.2.Žalovanáv2.radevovyjadreníkžalobeexistenciudlhunepoprelaažiadala,abyjejboloumožnené
naďalej ho splácať. V druhom vyjadrení uviedla, že nárok neuznáva, tvrdila, že úverová zmluva nemá

náležitosti, a to konečnú splatnosť, výšku, počet a termíny splátok, nesprávne je uvedená RPMN, cena
úverujevrozporesdobrýmimravmi,zmluvaformulárováanemohlaovplyvniťjejobsah,ažiadala,abyju
súd podrobil súdnej kontrole. Podala námietku premlčania. Žalovaný v 1. rade podal vyjadrenie totožné
s druhým vyjadrením žalovanej v 2. rade. V priebehu konania žalovaní žiadali, aby súd urči, že zmluvné
podmienky, a to podmienky v čl. III. a čl. IV. ods. 3 a 6 zmluvy o spotrebnom úvere, sú neprijateľné.

10.3. Súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 355 eur s príslušným úrokom z omeškania
zastavil. Druhým výrokom v ostatnej časti žalobe vyhovel. Tretím výrokom vzájomnú žalobu žalovaných
v 1. a 2. rade zamietol. Na odvolanie žalovaných v 1. a 2. rade je vyhovujúca časť rozsudku,
zamietajúca časť a výrok o trovách konania predmetom skúmania odvolacím súdom.11. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný v 1. rade uzavreli dňa 21.12.2007 zmluvu o
spotrebnom úvere podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Podľa zmluvy sa žalobca zaviazal

poskytnúť žalovanému v 1. rade úver vo výške 82 650,- Sk na kúpu ojazdeného motorového vozidla a
žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver vrátiť v splátkach po 3.519,50 Sk s celkovým počtom splátok 48.
RPMN v zmluve bola uvedená 36 %. Úver bol poskytnutý zaplatením časti kúpnej ceny za motorové
vozidlo. Žalovaný v 1. rade v období od 16.01.2008 do 28.01.2010 zaplatil na úver sumu 2 569,98
eura. Žalovaný v 1. rade nezaplatil splátky splatné 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010.

Žalobca dňa 28.05.2010 určil predčasnú splatnosť úveru a vyzval žalovaného v 1. rade na zaplatenie
sumy 2.057,43 eura pozostávajúcej zo sumy nezaplatených splátok splatných 08.02.2010, 08.03.2010,
08.04.2010 a 08.05.2010 vo výške 502,84 eura (125,71 x 4) a nezaplatenej istiny úveru vo výške 1
554,59 eura. Žalovaná v 2. rade dňa 08.06.2010 podľa § 533 Občianskeho zákonníka pristúpila k
záväzku žalovaného v 1. rade vo výške 2 057,43 eura vzniknutého predčasným ukončením zmluvy o
spotrebnom úvere. Žalovaní v 1. a 2. rade dňa 12.06.2013 uznali dlh ako neuhradený zostatok záväzku

z úverovej zmluvy vo výške 1.887,43 eura. Do podania žaloby na uvedený záväzok žalovaní zaplatili
sumu 515 eur, po podaní žaloby zaplatili sumu 355 eur.

12. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
spotrebiteľskýmizmluvamisúkúpnazmluva,zmluvaodieloaleboinéodplatnézmluvyupravenévôsmej

časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na
druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného
návrhu na uzavretie zmluvy.

13. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 01.01.2008), spotrebiteľskou

zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

14. Podľa § 879j Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy
vzniknuté pred 1. januárom 2008; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.
januárom 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov.

15. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky
iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to
na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých
obsahomaleboúčelomjeobchádzanietohtoustanovenia,súneplatné.Navšetkyprávnevzťahy,ktorých

účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva.

16. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“).

17. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka(v znení účinnom od 01.03.2010), spotrebiteľské zmluvy
nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o

zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné
podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne
dojednané.

18. Podľa § 879l Občianskeho zákonníka, ustanoveniami tohto zákona sa spravujú právne vzťahy

vzniknuté do 28. februára 2010; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich uplatnené pred 1.
marcom 2010 sa posudzujú podľa doterajších predpisov.

19. Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

20. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy 21.12.2007),
zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona vneprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon
priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

21. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí
výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

22. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), na účely tohto zákona sa rozumie

a) spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o
spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky alebo v inej právnej forme.

23. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, veriteľom je fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania; v závislosti od
formy poskytovaného spotrebiteľského úveru môže byť veriteľom aj predávajúci.

24. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľom je fyzická
osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo
podnikania.

25. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.

26. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy), zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä

a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet
týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto
možnosť využiť,
b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje,
c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby,

d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia
tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom,
e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť,
f) meno a adresu spotrebiteľa,
g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný

a bez poplatkov,
h) podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná
percentuálna miera nákladov,
i) výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c), ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej
miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie

sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.

27. Podľa § 533 Občianskeho zákonníka, kto bez súhlasu dlžníka dohodne písomne s veriteľom, že
splní za dlžníka jeho peňažný záväzok, stáva sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi a obaja dlžníci sú
zaviazaní spoločne a nerozdielne. Ustanovenie § 531 ods. 4 tu platí obdobne.

28. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do
dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie
tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

29. Podľa § 100 Občianskeho zákonníka, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone
ustanovenej (§ 101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník
premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

30. Podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu

i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená
lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty.31. Odvolací preskúmal rozsudok vo vzťahu ku vzájomnej žalobe z hľadiska súdom prvej inštancie
zisteného skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov, a dospel k
záveru, že súd prvej inštancie vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie

rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil aj správny právny záver. Súd prvej
inštancie sa v tejto časti dôsledne zaoberal zmluvnými podmienkami obsiahnutými v čl. III a v čl.
IV. bod 3 a bod 6. Ustálil, že dohoda o zmluvnej pokute v čl. III zmluvy je súlade s ustanovením §
544 Občianskeho zákonníka, jej výšku považoval za primeranú a nespôsobujúcu hrubú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, navyše konštatoval, že nebolo preukázané uplatnenie nároku

na zaplatenie zmluvnej pokuty. Vyporiadal sa aj so zmluvnou podmienkou v čl. IV bod 3 zmluvy tak, že
podriadenie zmluvy režimu Obchodného zákonníka nie je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú
podmienku, pretože uvedené ustanovenie samo o sebe nezakladá hrubú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán, pričom poukázal na ustanovenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Rovnako nezistil ani neprijateľnosť zmluvnej podmienky v čl. IV. bod 6. zmluvy, keďže považoval za
súladné s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, pokiaľ je obsah záväzkovo-právneho vzťahu medzi

stranami definovaný na základe zmluvy, ktorá ďalej odkazuje na všeobecné zmluvné podmienky, či iné
dokumenty, ktoré tvoria súčasť zmluvy, čo považoval za bežnú prax pri uzatváraní zmlúv. Na základe
uvedených zistení dospel súd prvej inštancie k záveru, že nejde o neprijateľné zmluvné podmienky podľa
ustanovení § 53 ods. 4 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy
21.12.2007). Odvolací súd sa s uvedeným záverom v plnom rozsahu stotožnil. Zároveň odvolací súd

konštatuje, že súd prvej inštancie svoj rozsudok v tejto časti dostatočnej miere po právnej aj skutkovej
stránke odôvodnil, keď uviedol svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil a danú vec správne právne
posúdil. Odvolací súd sa týmto odôvodnením v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť dôvodov
rozsudku vo vzťahu ku vzájomnej žalobe ďalej iba poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

32. Súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom
posudzoval zmluvný vzťah žalobcu a žalovaného v 1. rade založený zmluvou o spotrebnom úvere
podľa zákona č. 258/2001 Z.z. a konštatoval, že ide o vzťah spotrebiteľský. Ďalej podrobil ustanovenia
zmluvy súdnej kontrole a zistil, že obsahuje zákonom predpísané náležitosti a tieto sú uvedené správne.
Osobitne posudzoval náležitosť zmluvy podľa § 4 ods. 2 písm. g) uvedeného zákona v znení účinnom v

čase uzavretia zmluvy a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že ročná percentuálna
miera je v zmluve uvedená správne. Odvolací súd považuje uvedené závery súdu prvej inštancie
za správne. Rovnako správny bol aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalobca nepreukázal
splnenie zákonných podmienok pre určenie predčasnej splatnosti úveru podľa § 53 ods. 8 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom ku dňu 28.05.2010, keďže žalovaného v 1. rade ako dlžníka neupozornil

na uplatnenie tohto práva v lehote kratšej ako 15 dní, preto k zosplatneniu úveru ku dňu 28.05.2010
nedošlo a záväzok žalovaného v 1. rade k uvedenému dňu nebol splatný. Napriek uvedenému, aj podľa
názoru odvolacieho súdu, správnemu záveru, sa dostatočne nezaoberal pasívnou vecnou legitimáciou
žalovanej v 2. rade, ktorá pristúpila k záväzku žalovaného v 1. rade dohodou uzavretou so žalobcom
dňa 08.06.2010 (žalovaný v 1. rade nebol účastníkom tejto dohody, hoci je uvedený v záhlaví ako

dlžník, dohodu nepodpísal), pričom žalovaná v 2. rade mala pristúpiť k záväzku dlžníka vzniknutého
predčasným ukončením zmluvy o spotrebnom úvere (čl. II). Dohoda o pristúpení k záväzku podľa §
533 Občianskeho zákonníka totiž predpokladá, že ide o pristúpenie k individuálne určenej povinnosti
dlžníka, nie o pristúpenie k záväzkovému vzťahu, ako takému, ktorý bol v danej veci špecifikovaný
v čl. I. dohody. Podľa právneho názoru odvolacieho súd pokiaľ ku dňu 28.05.2010 neboli splnené

zákonné podmienky pre určenie predčasnej splatnosti úveru, neexistoval záväzok žalovaného v 1.
rade vzniknutý predčasným ukončením zmluvy vo výške vyčíslenej na sumu 2 057,43 eura (podľa čl.
II. dohody na č.l. 12) a žalovaná v 2. rade k neexistujúcemu záväzku nemohla platne pristúpiť podľa
§ 533 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd v tomto smere nespochybňuje, že pristúpiť je možné
aj k záväzku, ktorý zatiaľ nie je splatný. V dohode o pristúpení k záväzku však musí byť presne

špecifikovaný právny dôvod záväzku, ktorý sa tretia osoba zaväzuje splniť. Ak tým právnym dôvodom
bol záväzok vzniknutý predčasným ukončením zmluvy o spotrebnom úvere, napriek tomu, že predčasné
ukončenie zmluvy nebolo preukázané, nemohla žalovaná v 1. rade k takto špecifikovanému záväzku
dňa 08.06.2010 platne pristúpiť a nemohla ho ani v rovnakom čase, prípadne aj neskôr dňa 08.06.2013,
uznať ako svoj dlh. Odvolací súd sa nestotožnil ani so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého

bola preukázaná existencia a výška záväzku žalovaných ku dňu uznania zo dňa 08.06.2013. Ako
správne uviedol súd prvej inštancie k uvedenému dňu boli splatné len štyri splátky, a to dňa 08.02.2010,
08.03.2010, 08.04.2010, 08.05.2010. Výšku týchto splátok však žalovaní v priebehu konania opakovane
spochybňovali. Pritom poukazovali na obsah zmluvy a predpisu splátok, keď podľa zmluvy mala každásplátka výšku 3 519,50 Sk, podľa splátkového kalendára mala každá splátka výšku 3 519,60 Sk, čo
po prepočítaní na eurá bolo 116,83 eura. Ale podľa určenia predčasnej splatnosti úveru mala každá zo
splátok splatných dňa 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010, 08.05.2010 výšku 125,71 eura. S uvedenou

námietkou sa súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia nevysporiadal a nemohol sa s ňou
vysporiadať ani odvolací súd, keďže žalobca sa k tejto opakovanej námietke žalovaných, ani v konaní
pred súdom prvej inštancie, ani v odvolacom konaní nevyjadril. Keďže súd prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti dospel k vyššie uvedeným nesprávnym záverom, vec v tejto časti nesprávne právne
posúdil a následne už nevykonal náležité dokazovanie, resp. vykonané dokazovanie nevyhodnotil, aby

zistil, či je uplatnený nárok dôvodný voči obom žalovaným a v akom rozsahu. A to napriek tomu, že vo
veci ide o spotrebiteľský spor, v ktorom súd môže vykonať aj dôkazy, ktoré spotrebiteľ nenavrhol, ak je
to nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci (§ 295 CSP).

33.1.Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalovaných v odvolaní. Pokiaľ žalovaní v odvolaní namietali vadu konania spočívajúcu v

zjavnom neodôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a porušenie svojho práva na spravodlivý proces,
s touto námietkou sa odvolací súd vysporiadal v bode 9. Námietky žalovaných v odvolaní vo vzťahu
k výške RPMN uvedenej v zmluve odvolací súd nepovažoval za dôvodné. V tomto smere súd prvej
inštancie správne vyhodnotil vykonané dokazovanie, keď výpočet RPMN považoval za správny na
základe listu Národnej banky Slovenska, Odbor ochrany finančných spotrebiteľov, zo dňa 14.03.2019

(č.l. 237), a naopak výpočet prostredníctvom internetovej kalkulačky predložený žalovanými (č.l. 239)
len za orientačný, keďže internetová kalkulačka nezohľadňuje konkrétny vzorec výpočtu použiteľný pre
výpočet RPMN podľa právnej úpravy platnej v čase podpisu zmluvy a osobitosti právnych vzťahov
obsiahnuté v jednotlivých ďalších častiach zmluvy, prípadne všeobecných obchodných podmienkach. Aj
podľa názoru odvolacieho pre výpočet RPMN v súdnom konaní sú internetové kalkulačky nepoužiteľné,

keďže ich presnosť nie je ničím zaručená a ich používanie nepredpokladá ani zákon. Do výpočtu
RPMN totiž vstupujú viaceré faktory, ktoré internetové kalkulačky nezohľadňujú. Preto pokiaľ má súd
prvej inštancie pochybnosti o správnosti RPMN, môže v prvom rade vyzvať žalobcu na predloženie
výpočtu RPMN, aby mohol posúdiť, či žalobca pri výpočte použil všetky zákonom požadované hodnoty.
V prípade pretrvávajúcich pochybností o správnosti RPMN v zmluve, sa môže súd prvej inštancie

obrátiť aj na Národnú banku Slovenska so žiadosťou o výpočet RPMN tak, ako tomu bolo v danej veci.
Keďže odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považoval údaj o RPMN uvedený v zmluve
o spotrebiteľskom úvere za správny, bol správny aj záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo
možné považovať úver poskytnutý žalobcovi v 1. rade za bezúročný a bez poplatkov.
33.2. S tvrdením žalovaných, podľa ktorého v určení predčasnej splatnosti úveru z 28.05.2010 boli

uvedené splátky 125,71 eura, hoci podľa úverovej zmluvy výška splátky bolo 116,83 eura, sa odvolací
súd stotožnil. Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v čase uznania dlhu dňa
08.06.2013 boli minimálne vo vzťahu k žalovanému v 1. rade splatné všetky splátky úveru, keďže
splatnosť poslednej splátky úveru bola dňa 08.01.2012. Námietku žalovaných, podľa ktorej bolo určenie
predčasnej splatnosti zo dňa 28.05.2010 neplatný právny úkon, nemohla z neho vzniknúť platná dohoda

o uznaní dlhu, považoval odvolací súd za čiastočne dôvodnú, ale len vo vzťahu k žalovanej v 2. rade.
Poukazuje na to, že žalovaný v 1. rade uznal svoj dlh voči žalobcovi dňa 12.06.2013, pričom v čase
uznania bol úver už celý splatný, keďže posledná splátka bola splatná 08.01.2012. Žalovaný v 1. rade
však dňa 12.06.2013 uznal len nezaplatenú istinu úveru za obdobie od 08.06.2010 do 08.01.2012,
ktorá bola podľa splátkového kalendára predloženého žalobcom (č.l. 6) vo výške 1 554,59 eura a

splátky splatné dňa 08.02.2010, 08.03.2010, 08.04.2010 a 08.05.2010, po odpočítaní zaplatenej sumy
od 28.05.2010. Výška uznaných splátok bola žalovanými spochybnená, a keďže zo zmluvy a z predpisu
splátok predložených žalobcom vyplýva dohodnutá výška splátky 116,83 eura, aj preukázaná. Podľa
názoru odvolacieho súdu uznanie dlhu, ako spôsob zabezpečenia záväzku, prichádza do úvahy vždy,
keď vznikla dlžníkovi povinnosť splatiť peňažný záväzok a veriteľovi právo plnenie od dlžníka požadovať.

Hoci záväzok dlžníka vzniká už uzatvorením záväzkového vzťahu, v danej veci predmetnej zmluvy, dlh
vzniká až uplynutím zmluvne dohodnutého okamihu, ktorým mal dlžník podľa zmluvy záväzok splniť.
Preto dňa 12.06.2013 bol žalovaný v 1. rade oprávnený svoj dlh, spočívajúci v nevrátenom zostatku
úveru, uznať. Na platnom uznaní dlhu žalovaným v 1. rade nič nemení skutočnosť, že návrh dohody
pripravil žalobca, keďže uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je jednostranný právny úkon,

ktorý môže byť zahrnutý aj v dohode o splácaní dlhu v splátkach tak, ako tomu bolo v danej veci.
33.3. S tvrdením žalovaných, podľa ktorého žalovaný v 1. rade nekupoval auto od žalobcu, ale od
predajcu spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO, a.s., a žalobca nie je predajcom, preto nemohol
splnomocniť predávajúceho na preberanie preddavku na kúpnu cenu, sa odvolací súd nestotožnil.Z obsahu zmluvy o spotrebnom úvere (č.l. 5) jednoznačne vyplýva, že žalovanému v 1. rade bol
poskytnutý úver na kúpu tovaru - osobného motorového vozidla HYUNDAI Atos. Vzťah medzi žalobcom
a predajcom, ako aj oprávnenie predajcu, uzatvárať za žalobcu zmluvy o úvere, bol v spore preukázaný

listinami predloženými žalobcom, plnomocenstvom č. 140/01/290/2006 udeleným dňa 01.01.2007
žalobcom spoločnosti AUTOCENTRUM AAA AUTO a.s., zmluvou o obchodnej spolupráci č. 140/01290/
ZOOS, ktoré súd prvej inštancie vyhodnotil v bode 37. napadnutého rozsudku. Tvrdenie žalovaných,
podľa ktorého plnomocenstvo, ktorým mala byť O. splnomocnená na uzavretie zmluvy o spotrebnom
úvere je neplatné, lebo nebolo preukázané, že bola zamestnankyňou predajcu, že mala oprávnenie

uzatvárať zmluvy a že ide o jej podpis, bolo podľa názoru odvolacieho súdu nedôvodné. K podmienkam
zastupovania totiž nepatrí existencia zamestnaneckého pomeru medzi zástupcom a zastúpeným.
Rovnako sa odvolací súd nestotožnil s tvrdením žalovaných, že z rozsudku nie je zrejmé, či súd prvej
inštancie ustálil vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade ako vzťah dodávateľa a kupujúceho,
alebo vzťah poskytovateľa úveru a spotrebiteľa. Vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade súd
prvej inštancie vyhodnotil v bode 36. napadnutého rozsudku, ako vzťah založený zmluvou o spotrebnom

úvere zo dňa 21.12.2007. A poskytnutie úveru bolo v súlade so zmluvou zaplatením časti kúpnej ceny
vo výške 82 650,- Sk.
33.4. Pokiaľ žalovaní v odvolaní poukázali na obsah zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho
práva a tvrdili, že žalovaný v 1. rade sa podľa nej nestal vlastníkom vozidla, čiže mal platiť splátky
nie za kúpu vozidla ale za nájom vozidla, pričom jeho vôľa bola kúpiť auto, časť kúpnej ceny zaplatiť

a na zostávajúcu časť si vziať úver, k tejto odvolacej námietke považuje odvolací súd za potrebné
uviesť, že zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva nebola predmetom skúmania súdom
prvej inštancie. Dodáva, že zabezpečovací prevod práva patrí medzi spôsoby zabezpečenia záväzku,
pričom ide o dočasný prevod vlastníckeho práva dlžníka na veriteľa, ktorý právna úprava platná v čase
uzavretia zmluvy o spotrebnom úvere osobitne neupravovala, preto sa riadil ustanoveniami § 553 a nasl.

Občianskeho zákonníka. Tvrdenia, že žalovaný v 1. rade netušil, čo podpísal, podpísaným formulárom
nerozumel a bol uvedený do omylu, čo je nekalá praktika, ktorá je zakázaná, nič si nekúpil, pretože
neexistuje kúpna zmluva v jeho prospech, a nezobral žiaden úver, neexistuje ani nájomná zmluva,
odvolací súd nepovažoval za dôvodné. Z obsahu zmluvy zrozumiteľne vyplýva, že žalovaný v 1. rade
mal záujem kúpiť auto, časť kúpnej ceny zaplatiť a na druhú časť si vziať úver. Pokiaľ žalovaní v

odvolaní namietali aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu a tvrdili, že konaní nebolo zistené, či mal žalobca
oprávnenie na poskytovanie úverov v roku 2007, uvedenou námietkou sa odvolací súd nezaoberal,
keďže nemala charakter novoty v odvolacom konaní podľa § 366 CSP. Rovnako sa odvolací súd
nezaoberal s opakovanou námietkou premlčania, keďže s touto sa dostatočne vysporiadal súd prvej
inštancie v bode 58. napadnutého rozsudku. Aj podľa názoru odvolacieho súdu nárok žalobcu premlčaný

nie je, keďže bol uznaný dňa 12.06.2013, pričom vo vzťahu k žalovanému v 1. rade uvedené uznanie
dlhu nie je možné považovať za neplatné. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade je rozhodujúca jej pasívna
vecná legitimácia v danej veci, teda posúdenie, či platne pristúpila k záväzku žalovaného v 1. rade a
stala sa dlžníkom popri pôvodnom dlžníkovi, lebo len v tom prípade mohla dňa 12.06.2013 dlh uznať. K
tvrdeniu žalovaných, podľa ktorého bolo nesprávne vypočítané finančné vyúčtovanie zmluvy, odvolací

súd poukazuje na záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého pre určenie predčasnej splatnosti úveru
neboli splnené zákonné podmienky. Z uvedeného je zrejmé, že minimálne žalovaný v 1. rade bol povinný
zaplatiť žalobcovi v zmluve dohodnuté splátky a nie iba sumu podľa finančného vyúčtovania zmluvy.
Nakoniec však svoj dlh z úverovej zmluvy uznal 12.06.2013 len vo výške 1 887,43 eura, a nie vo výške,
ktorá by bola sumárom všetkých splatných ale nezaplatených splátok do dňa konečnej splatnosti dňa

08.01.2012.
33.5. Vo vzťahu k zamietnutej vzájomnej žalobe žalovaní tvrdili, že súd prvej inštancie konal v rozpore
s Ústavnou SR a úniovým právom a poukázali na uznesenie Súdneho dvora C-76/10 a rozhodnutie
Ústavného súdu SR III. ÚS 79/02, čl. 3 ods. 1 CSP, čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, čl. 19 ods. 1 Zmluvy o
Európskej únii, čl. 47 Charty základných práv Európskej únie a na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu

SR. Odvolací súd nespochybňuje žalovanými citované rozhodnutia vyšších súdnych autorít, považuje
však za potrebné dodať, že žalovaní v odvolaní neuviedli žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by mal byť
III. výrok napadnutého rozsudku nesprávny. Odvolací súd považuje výrok súdu prvej inštancie, ktorým
zamietol vzájomnú žalobu žalovaných za vecne správny, pričom poukazuje na bod 31. tohto rozsudku,
a vzhľadom na absenciu konkrétnych dôvodov odvolania v tomto smere už nemá čo dodať.

34. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súd prvej inštancie vo vzťahu k vzájomnej žalobe ako
vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. V napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania,
ako výroku závislého, podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vecmu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie sa bude opätovne
zaoberať dôvodnosťou uplatneného žalobného návrhu v časti o zaplatenie sumy 1 187,43 eura s úrokom
z omeškania, pričom je viazaný právnymi názormi odvolacieho súdu uvedenými v bodoch 32. Vykoná a

vyhodnotí dokazovanie nevyhnutné pre rozhodnutie a vo veci opätovne rozhodne. V novom rozhodnutí
rozhodne aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).