Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 17, 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114010035
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 04. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:3114010035.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.
Jany Serbovej a JUDr. Pavla Farkaša, na neverejnom zasadnutí konanom 17. apríla 2019 v Bratislave,
v trestnej veci obvineného Ing. X. Q., prejednal dovolanie podané generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo 6. decembra 2017, sp. zn. 3To/49/2017 a takto

r o z h o d o l :

Podľa 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky o d

m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 6T/3/2014 z 27. januára 2017 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3To/49/2017 zo 6. decembra 2017, bol obvinený Ing. X. Q.
oslobodený spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Trenčín, sp. zn. 1Pv 744/13/3309, podanej
9. januára 2014 na obv. Ing. X. Q. pre spáchanie prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods.

2 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť tak, že

- hoci ako otec dieťaťa v zmysle ustanovenia § 62 a nasl. Zákona o rodine, ako aj z predbežnej
otázky stanovenej vyšetrovateľom PZ dňa 07.10.2013 povinný prispievať na výživu maloletého O. X. Q.,
narodenéhoXX.XX.XXXX sumou 50,- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky Mgr.
G. I., trvale bytom K. P., V. O. XX/X, ktorej bolo dieťa ponechané v starostlivosti predbežným opatrením

nariadené uznesením Okresného súdu Trenčín pod č. k. 30PPOm/2/2009-17 zo dňa 14.10.2009,
právoplatným 27.11.2009, si takto stanovenú vyživovaciu povinnosť v období od mesiaca júl 2011
rátane do apríla 2013 vrátane vôbec neplnil napriek tomu, že v rozhodnom období bol zamestnaný v
spoločnostiach V.. I., a.s. W.., s.r.o., W.., s.r.o., čím mu vznikol dlh na výživnom na maloletého O. X.
vo výške 1 100,- €,

pretože skutok nie je trestným činom.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 3To/49/2017 zo 6. decembra 2017, podal generálny
prokurátor Slovenskej republiky dovolanie z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku, pretože označeným uznesením krajského súdu mal byť porušený zákon v ust. § 319 Trestného
poriadku, § 285 písm. b) Trestného poriadku a § 207 ods. 2 Trestného zákona v prospech obvineného

Ing. X. Q..
Prokurátorvdovolaníuviedol:„Obž.Ing.X.Q.vovýpovedi-vprocesnompostaveníobvinenéhouvádzal,
že so synom sa nestretával z dôvodu, že stretnutia so synom mali synovi spôsobovať psychosomatické
problémy, ktoré mu spôsobovať nechcel. Preto sa radšej stretávať prestali. Opakovane však uviedol
že vyživovaciu povinnosť plnil iným spôsobom. V ďalšej časti výpovede už obv. Ing. X. Q. uviedol, že
v období od mesiaca júl 2011 až do septembra 2012 sa so synom nestýkal, pretože mu v tom bránila

matka jeho syna a on rezignoval. Z týchto tvrdení obvineného nie je možné jednoznačne vyvodiť záver,
ako uvádza okresný súd a krajský súd, o svojvôli matky dieťaťa starať sa o dieťa sama a o bránení matkydieťaťa v styku otca so synom. Z výpovede obž. Ing. X. Q. ďalej vyplýva, že v období od septembra
2012 do apríla 2013 sa o syna staral podľa rozhodnutia súdu, teda 10 dní do mesiaca. V tom čase
mal podľa Ing. X. Q. jeho syn plnú skriňu oblečenia a kúpiť mu mal aj starší počítač. Podľa Ing. X. Q.

jedným zo spôsobov plnenia vyživovacej povinnosti, ktoré samosudca okresného súdu akceptoval bolo
aj to, že syna viedol k vyššiemu športovému povedomiu. Ďalšou náhradnou formou plnenia vyživovacej
povinnosti, ktorú obidva súdy akceptovali je to, že údajne pre syna „drží byt" v Trenčíne, a to práve kvôli
tomu, aby sa o syna mohol starať, čo obžalovaného malo stáť nemalé finančné náklady. V období od
októbra 2012 do apríla 2013 bol syn u obžalovaného spolu 10 dní, počas ktorých sa o syna staral, teda

zabezpečoval o neho starostlivosť. S uvedeným rozhodnutím krajského súdu sa nemožno stotožniť,
nakoľko postupom prvostupňového i odvolacieho súdu boli porušené viaceré zákonné ustanovenia.
Plnenie vyživovacej povinnosti o maloleté dieťa v sebe zahŕňa povinnosť dať dieťaťu a umožniť mu
užívať rovnaký životný štandard, ako užíva jeho rodič. Maloletý O. X. Q. od malička vyrastal s matkou,
ktorásaonehoobjektívne apreukázateľneodjehoútlehovekustaralaaživilaho.Poopustení
domácnosti otcom maloletého O. X. Q. v roku 2009, Ing. X. Q. najskôr plnil vyživovaciu povinnosť, teda

bol si plne vedomý svojej povinnosti prispievať aspoň finančne na výživu svojho syna k rukám matky
dieťaťa. Následne svojvoľne prestal aj túto svoju minimálnu povinnosť ustanovenú zákonom plniť. Obž.
Ing. X. Q. na svoju obhajobu uviedol, že plniť vyživovaciu povinnosť finančnou formou prestal z dôvodu,
že maloletému pripravil v jeho byte 1 izbu, ktorú mohol užívať, že mu kúpil starý počítač a monitor,
prípadne iné materiálne veci a súčasne, že maloletého viedol k športovému spôsobu života. Všetky

spomínané veci a okolnosti sú považované za „dary" otca svojmu synovi a nie je možné sa na tieto veci
pozerať ako na náhradné plnenie vyživovacej povinnosti. Vyživovacia povinnosť zahŕňa nielen kúpenie
vecí, ktoré slúžia zábave dieťaťa. Vyživovacia povinnosť predstavuje vyššiu úroveň prejavu záujmu a
starostlivosti o dieťa, ako je kúpenie darčekov, ktoré na druhej strane ani k svojmu životu nepotrebuje.
Vyživovacia povinnosť podľa právnej úpravy SR sa plní oprávnenej osobe, ktorou je v prípade maloletej

osoby zákonný zástupca, ktorému bol maloletý zverený do starostlivosti, pričom je trestno-právne
irelevantné, či ide o zverenie dieťaťa do starostlivosti alebo o ponechanie dieťaťa v starostlivosti.
Podstatou vyživovacej povinnosti je zabezpečiť riadny život maloletého dieťaťa a je pochopiteľné, že
plnenie prebieha formou mesačných úhrad k rukám osoby, v ktorej osobnej starostlivosti dieťa je,
nakoľko táto osoba zabezpečuje nevyhnutné záležitosti maloletého dieťaťa, ktoré sa o seba samo starať

nedokáže. Je potrebné uviesť, že rozvod manželov prípadne rozchod partnerov, ktorí majú spoločné
dieťa, nie je prípustné z právneho hľadiska charakterizovať ako svojvoľné rozhodnutie jedného z rodičov
samostatne vychovávať spoločné dieťa. V takom prípade je povinnosťou rodičov dieťaťa sa dohodnúť
o starostlivosti o dieťa, a to minimálne do právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým sa dieťa zveruje
do starostlivosti jedného z rodičov. Z výpovede svedkyne a poškodenej v konaní na okresnom súde

vyplýva, že s Ing. X. Q. neboli nikdy manželia. Po 5 rokoch spolužitia sa im narodil ich spoločný syn O. X.
Q.. Z dôvodu partnerských nezhôd sa obžalovaný z bytu svedkyne a poškodenej odsťahoval a aktuálne
žije v Bratislave. Ing. X. Q. svedkyni a poškodenej prvé dva roky dobrovoľne posielal 50,- € mesačne na
syna, potom však prestal. Svedkyňa a poškodená uviedla, že nakoľko sa od narodenia o syna starala,
súdom bol zverený do jej starostlivosti a Ing. X. Q. spočiatku chodil za synom podľa súdnych rozhodnutí,

neskôr sa prestal o syna zaujímať úplne. Z uvedeného nevyplýva dôvodnosť záveru okresného súdu
potvrdeného odvolacím súdom, že zo strany matky dieťaťa išlo o svojvoľné rozhodnutie sama sa starať
o dieťa. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že obž. Ing. X. Q. bol v rozhodnom období opakovane
zamestnaný vo viacerých spoločnostiach, pričom pri nástupe do zamestnania ani v jednom prípade
nenahlásilexistenciuvyživovacejpovinnosti.Listinnédôkazyktýmtotvrdeniamsanachádzajúvsúdnom

spise (č. l. 63-68), a preto nie je možné súhlasiť so záverom obidvoch súdov, že prokurátor neuniesol
dôkazné bremeno v súvislosti s vyššie uvedenými skutočnosťami. Hrubý príjem obž. Ing. X. Q. tak, ako
vyplýva z predložených správ jeho zamestnávateľov (V., a.s., W.., s.r.o. a W.., s.r.o.) v inkriminovanom
období mu umožňoval plniť riadnym spôsobom vyživovaciu povinnosť, pričom obžalovaný zvolil cestu
jemu pohodlnejšiu, ako napríklad kúpu nehnuteľnosti v Trenčíne, o ktorej tvrdil že ju kúpil, aby sa mohol

so synom stretávať. Tomuto tvrdeniu taktiež chýba vyššie uvádzaný základ, že vyživovacia povinnosť
plní úlohu starostlivosti o riadny život a vývoj dieťaťa, jeho povinnosti v rámci vzdelávania a podobne.
Ďalším dôvodom, pre ktorý nie je možné stotožniť s napadnutými rozhodnutiami, je skutočnosť, že podľa
názoru súdov matka dieťaťa mala zanedbať zodpovedný a včasný prístup k riešeniu otázky výživného
za predmetné obdobie a trestné oznámenie podala s odstupom času. Trestný zákon, ani iný právny

predpis neohraničuje z časového hľadiska, oprávnenie podať trestné oznámenie za uvedený trestný čin
iným spôsobom, ako samotným premlčaním trestného stíhania. Naopak, z konania matky maloletého je
zjavné, že nebyť nedostatku finančných prostriedkov na živobytie seba, ako aj svojho syna spôsobeného
neplnením si základnej povinnosti otca dieťaťa, nemala záujem riešiť ich vzájomné spory cestou orgánovčinných v trestnom konaní. Vychádzajúc zo skutkového stavu, ktorý bol riadne zistený a preukázaný a
ktorý nie je ničím namietaný zastávam názor, že predmetný skutok je potrebné právne kvalifikovať ako
prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 Trestného zákona. Navrhujem, aby Najvyšší súd

Slovenskej republiky:
1/podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku vyslovil, že právoplatným uznesením krajského súdu sp.
zn. 3 To 49/2017-286 zo dňa 6.12.2017 a konaním, ktoré mu predchádzalo bol porušený zákon v
ustanoveniach § 319 Trestného poriadku, § 285 písm. b) Trestného poriadku a § 207 ods. 2 Trestného
zákona v prospech obž. Ing. X. Q.,

2/ podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3To 49/2017-286 zo
dňa 6.12.2017 a rozsudok okresného súdu sp. zn. 6T/3/2014 zo dňa 27.1.2017 a
3) podľa § 388 ods. 1 Trestného poriadku prikázal okresnému súdu, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol".

K dovolaniu prokurátora sa vyjadril obvinený Ing. X. Q. v podstate nasledovne: „Opäť som nútený

zopakovať to, čo som opakovane oznamoval vyšetrovateľovi, prokurátorovi a sudcovi vo veci 6T/3/2014
- ak je v tejto veci niekto poškodeným, tak to určite nie je matka môjho maloletého syna, pretože
ponechanie, alebo zverenie dieťaťa do starostlivosti rodiča nezakladá tým automatický povinnosť úhrady
výživného na dieťa druhým rodičom k rukám rodiča, ktorý má dieťa v osobnej starostlivosti. Dovolateľ
uvedeným dovolaním porušil zákonné povinnosti, ktoré mu ukladá § 3, § 4 ods. 2, § 5 zákona č.

153/2001 Z. z. o prokuratúre. Keď zhrniem obsah dovolania, tak dovolanie je svojvoľnou manipuláciou
s overiteľnými faktami a skutočnosťami takým spôsobom, že dovolateľ v dovolaní zatajuje overiteľné
skutočnosti, ktoré sú v môj prospech, pričom dovolateľ presadzuje diskrimináciu na základe pohlavia,
ako základný pilier činnosti dovolateľ v tejto veci, kde dovolateľ dovolaním žiada NS SR aby rovnako,
ako dovolateľ, aj NS SR vo veci 6173/2014 presadzoval diskrimináciu účastníkov konania na základe

pohlavia ako základný spôsob rozhodovania vo veci 6T/3/2014. Dovolateľ v dovolaní tvrdí, že v ním
uvedenom období som si vôbec neplnil vyživovaciu povinnosť voči môjmu maloletému synovi. Toto
tvrdenie dovolateľ vo veci 6T/3/2014 doteraz nepreukázal. Dovolateľ píše v dovolaní lož o tom, že som
kúpil byt, ktorý mám údajne v osobnom vlastníctve. To nie je pravda. Ako je z dovolania zrejmé, tak
dovolateľ sa veľmi snaží vykresliť ma ako netvora bohatého otca, ktorý sa nechce o svoje bohatstvo

podeliť so svojim synom a s chuderkou matkou, ktorá trpí nedostatkom peňazí. Pravda je taká, že som
nekúpil žiadnu nehnuteľnosť, že som mal prenajaté dva byty, jeden v Bratislave kvôli mojej práci v
Bratislave a jeden v Trenčíne kvôli starostlivosti o maloletého O. X. Q.. S držaním dvoch takýchto bytov
som mal nemalé náklady, ktoré významným spôsobom odčerpávali môj príjem. To všetko preto, aby
som synovi poskytoval vhodné podmienky počas styku 4 dni do mesiaca (2x do mesiaca cez párne

víkendy od soboty do nedele). Matka môjho maloletého syna, ktorú sa dovolateľ snaží vykresliť ako ženu
bez peňazí, ktorej treba pomôcť, vlastní niekoľko nehnuteľností. Dôkazy sa nachádzajú na katastri a v
súdnom spise č. 32P/171/2009. Na základe tu uvedených skutočností žiadam Najvyšší súd Slovenskej
republiky, aby zamietol dovolanie generálneho prokurátora v celom rozsahu".

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo
podané proti prípustnému rozhodnutiu (§ 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku), osobou oprávnenou
(§ 369 ods. 2 písm. a) Trestného poriadku), v zákonnej lehote (§ 370 ods. 1 Trestného poriadku), na
súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni (§ 370 ods. 3 Trestného poriadku), že dovolanie spĺňa obligatórne

obsahové náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) a že prokurátor pred podaním
dovolania využil svoje právo podať riadny opravný prostriedok, o ktorom bolo rozhodnuté (§ 372 ods.
1 Trestného poriadku).

Najvyšší súd zistil, že dovolanie generálneho prokurátora nie je opodstatnené, pretože je zrejmé, že nie

sú splnené podmienky dovolania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poznamenáva, že v zmysle § 385 Trestného poriadku je dovolací
súd viazaný dovolacími dôvodmi, ktoré sú v ňom uvedené, z čoho vyplýva, že táto viazanosť sa týka
vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného

poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného
poriadku z hľadiska ich hodnotenia (R 120/2012-I).Z uvedeného je preto potrebné vyvodiť a to aj s ohľadom na povahu dovolacieho konania, ktoré je ako
návrhové konanie vždy podmienené návrhom oprávnenej osoby znalej práva - minister spravodlivosti,
generálny prokurátor, obhajca v mene obvineného, že Najvyšší súd Slovenskej republiky je viazaný

podaným návrhom do takej miery, že v rámci prieskumu dodržiavania zákonnosti, nemôže ísť nad
rámec návrhu a tam špecifikovaných dôvodov dovolania (§ 385 Trestného poriadku), preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky podrobil prieskumu vecné argumenty dovolateľa zodpovedajúce dovolacím
dôvodom podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku bez hlbšieho prieskumu tých argumentov, ktoré im
nezodpovedajú.

Dovolacísúdkonštatuje,žedovolaniejejedenzmimoriadnychopravnýchprostriedkovvrámcitrestného
konania, ktorý je spôsobilý privodiť prelomenie zásady nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí, a
preto ho možno aplikovať iba v prípadoch, ak to je odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého
rozhodnutia súdu. Požadovaný jeden opravný prostriedok predstavuje v súdnom procese v Slovenskej
republike inštitút odvolania. Pokiaľ by zákonodarca zamýšľal urobiť z najvyššieho súdu tretí stupeň s

plnou jurisdikciou, nestanovil by katalóg dovolacích dôvodov.

V dovolaní musí byť uvedené, z akých dôvodov je rozhodnutie napádané a aké chyby sú rozhodnutiu
vytýkané. V predmetnom dovolaní sa pritom konštatuje, že sa jedná o dovolací dôvod uvedený v § 371
ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

K uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku dovolací súd
uvádza, že tento je naplnený len vtedy, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení

zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Nesprávnym právnym posúdením zisteného skutku sa rozumie, že skutok bol v napadnutom rozhodnutí
kvalifikovaný ako trestný čin, napriek tomu, že nešlo o žiadny trestný čin alebo že ustálený skutok
vykazuje znaky iného trestného činu alebo že obvinený bol uznaný za vinného z prísnejšieho trestného

činu, než ktorého sa ustáleným skutkom dopustil. Podstatou správneho posúdenia skutku je aplikácia
hmotného práva, teda že skutok zistený v napadnutom rozhodnutí súdu bol subsumovaný - podradený
pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone, pričom len opačný prípad
(nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie tohto dôvodu.

Nesprávnym použitím iného hmotnoprávneho ustanovenia sa rozumie nedostatočné posúdenie
okolností vylučujúcich protiprávnosť (§ 24 - krajná núdza, § 25 - nutná obrana, § 26 - oprávnené použitie
zbrane, § 27 - dovolené riziko, § 28 - výkon práva a povinnosti, § 29 - súhlas poškodeného, § 30 - plnenie
úlohy agenta), prípadne zániku trestnosti činu (najmä § 87 Trestného zákona - premlčanie trestného
stíhania), resp. chybné rozhodnutia súdu pri uložení úhrnného trestu a spoločného trestu § 41 Trestného

zákona), súhrnného trestu (§ 42 Trestného zákona) a pod.
Dovolací súd teda nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je
oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní
sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totižto v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery
môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je

odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. S ohľadom na to
nemôže, ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 trestného poriadku, skúmať
právnezáveryadôkaznéúvahysúdovnižšíchstupňov,nazákladektorýchdospelikzáveruonenaplnení
všetkých znakov žalovaného trestného činu.

Z dovolania generálneho prokurátora celkom zreteľne vyplýva, že rozoberal výpovede ako obvineného,
tak aj svedkyne a listinné dôkazy - „Obž. Ing. Q. vo výpovedi v procesnom postavení obvineného
uvádzal ...", „ ...v ďalšej časti výpovede už uviedol ...", „ ...na svoju obhajobu uviedol ...", „ ...svedkyňa
uviedla ..." a tieto dôkazy následne i hodnotil (pochopiteľne inak ako súdy nižších stupňov), keď
vysvetľoval, že „Z výpovede obžalovaného vyplýva ...", „Z týchto tvrdení obvineného nie je možné

jednoznačne vyvodiť záver ...", Z výpovede svedkyne vyplýva ...", „Z vykonaného dokazovania
vyplýva ...", „ ... z konania matky maloletého je zjavné ...", vychádzajúc zo skutkového stavu ...".Najvyšší súd pripomína, že v rámci dovolacieho konania môže dovolací súd skúmať správnosť a úplnosť
zisteného skutku a tak hodnotiť dôkazy a prezentovať svoje hodnotiace závery len vtedy, ak dovolanie
podá minister spravodlivosti postupom podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku, čo sa v predmetnej veci

nestalo.

Preto (rešpektujúc zákaz skúmania a menenia zisteného skutku vyplývajúci z § 371 ods. 1 písm. i) veta
za bodkočiarkou Trestného poriadku) najvyšší súd uzatvára, že nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok generálneho prokurátora nie je splnený dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku uplatnený generálnym prokurátorom, a preto
Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie generálneho
prokurátora na neverejnom zasadnutí odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.