Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, April 29, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22CoCsp/49/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117215048
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8117215048.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.
so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, IČO: 35 724 803, zastúpeného Remedium Legal s.r.o., Pajštúnska
5, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 53 255 739, proti žalovaným: 1/ O. V., G.. XX.XX.XXXX, K. C.
X, O., zastúpeného: Advokátska kancelária BABIN, PETKO & partners, s.r.o., so sídlom Hlavná 29,
Prešov, 2/ L. V., G.. XX.XX.XXXX, K. A. X, O., za účasti osobitného subjektu na strane žalovaného v 1.
rade občianskeho združenia VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so sídlom Šafárikovo
nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, o zaplatenie 5.000 eur s príslušenstvom o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 21.05.2020, č. k. 10Csp/71/2017-277, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch II. a III.

II. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade priznáva žalovanému v 1. rade náhradu trov
odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, o výške ktorej bude rozhodnuté samostatným
uznesením.

III. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

IV. Osobitnému subjektu Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV, so
sídlom Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962 voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný v 1.rade a žalovaná v 2.rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu
39,30 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne z tejto sumy od 27.6.2015 do zaplatenia,
všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný v 1.rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

IV. Vo vzťahu medzi žalovaným v 2.rade a žalobcom súd náhradu trov konania stranám nepriznáva.V. Osobitnému subjektu Občianskemu združeniu Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov, so sídlom
Šafárikovo nám. 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, sa náhrada trov konania nepriznáva.“

2. Citoval ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 3, § 505 a § 506 Obchodného zákonníka, §
3, § 39, § 52 ods. 1 a 2, § 54 ods. 1 a 2 a § 565 Občianskeho zákonníka.

3. V odôvodnení uviedol, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že právny predchodca
žalobcu poskytol na základe zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 12.09.2008 žalovaným úver na kúpu

bytu vo výške 92.942,97 eura (2.800.000 Sk). Konštatoval, že posudzovaný právny vzťah strán je od
svojho vzniku právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou. Právny predchodca žalobcu bol
od uzavretia zmluvy v postavení dodávateľa a žalovaní v postavení spotrebiteľov. Zistil, že právny
predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 92.942,97 eura, pričom žalovaní z poskytnutého
úveru uhradili sumu v celkovej výške 92.903,67 eura. Uvedená suma úhrad pozostávala jednak z
bezhotovostných splátok úveru zo strany žalovaných vo výške 39.903,67 eura (č. l. 101-123), jednak

zo sumy 53.000 eura, ktorá predstavovala sumu výťažku z dražby nehnuteľností (vo vzťahu ku ktorým
bola uzavretá zmluva o záložnom práve na zabezpečenie pohľadávky z predmetného úveru). Súd prvej
inštancie s prihliadnutím na vyjadrenie právneho zástupcu žalovaného v 1. rade, ktorý čo do obsahu
prejavu ako na vykonaných pojednávaniach v pôvodnom konaní, resp. vo svojich písomných podaniach
uznal nárok žalobcu čo do sumy 39,30 eura, zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na úhradu

tejto sumy spolu s príslušenstvom, ktoré predstavuje úrok z omeškania. Súd prvej inštancie podrobil
prejednávanúvecpreskúmaniunielenzpohľadupozitívnoprávneho,aleajzpohľadujusnaturalistického,
najmäcezprizmudobrýchmravov.Viazanýprávnymnázoromodvolaciehosúdukonštatoval,žekonanie
právneho predchodcu žalobcu spočívajúce v nenáležitom skúmaní bonity klienta je možné posúdiť ako
konanie v rozpore s dobrými mravmi. Z podkladov predložených samotným žalobcom vo vzťahu k bonite

žalovaných skúmanej právnym predchodcom žalobcu, okrem popisu úveru vyplynulo, že žalovaný v 1.
rade mal mesačný príjem 30.321,-Sk (1.006,47 eur) a žalovaná v 2. rade ako spoludlžník príjem 4.560,-
Sk (151,36 eur), pričom žalovaná v 2. rade bola v tom čase v domácnosti a tento príjem jej bol vyplácaný
len do mesiaca júl 2008 (č. l. 270 spisu). Ako mesačné výdavky žalovaní uvádzali sumu 16.265,-Sk
(539,90 eur), pričom výška splátky z budúceho úveru bola stanovená na sumu 17.769,-Sk (589,82 eur),

čo predstavovalo pomer mesačných splátok k mesačnému príjmu domácnosti 58,603 %. Za týchto
okolností dospel k záveru, že nemožno v žiadnom prípade o právnom predchodcovi žalobcu hovoriť
ako o tzv. starostlivom hospodárovi, resp. o obozretnom konaní, keď úverovo zazmluvnil žalovaných
spôsobom, že ich mesačná splátka predstavovala takmer 60 % príjmu ich domácnosti a to všetko za
predpokladu úverového vzťahu v trvaní 30 rokov. Súd prvej inštancie preto takéto formulárové, ba priam

ľahkovážne, skúmanie bonity dodávateľom u spotrebiteľov vyhodnotil za v rozpore s dobrými mravmi a
preto žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

4. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a 2 a § 262 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Žalobca bol v konaní úspešný v minimálnom

rozsahu (39,30 eura zo žalovaných 5.000 eur, t. j. menej ako 1 %), preto má úspešný žalovaný v 1.
rade voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd v danom prípade nezistil
žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu
medzi žalovanou v 2. rade a žalobcom súd náhradu trov konania stranám nepriznal, nakoľko žalovaná
v 2. rade síce bola v konaní úspešná, ale žiadne preukázateľné trovy jej nevznikli a neúspešnému

žalobcovi náhradu trov konania podľa jeho výsledku rovnako nepriznal. Vo vzťahu k trovám osobitného
subjektu Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV konštatoval, že
osobitný subjekt okrem toho, že vstúpil do konania žiadne úkony smerom k ochrane spotrebiteľských
práv neurobil, tieto ani zo spisu nevyplývajú, preto mu náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti tomuto rozsudku, a to voči II. výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti podal odvolanie
žalobca v zákonnej lehote z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 b), f) a h) CSP. Nestotožnil sa s
odôvodnením prvoinštančného súdu, ktorý žalobu v časti o zaplatenie 4.960,70 € s prísl. zamietol z
dôvodu, že postupca len „ľahkovážne preskúmal bonitu žalovaných, čím postupoval v rozpore s dobrými
mravmi.“Žalobcajetohonázoru,žepostupcasivrámcisvojejčinnosti,t.j.poskytnutiaúveru(nabývanie)

žalovaným splnil všetky povinnosti, ktoré mu v čase vzniku tohto zmluvného vzťahu vyplývali. V tejto
súvislosti žalobca poukázal na zákon č. 90/2016 Z.z. zákon o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, ktorý síce v čase uzavretia zmluvy o úvere neexistoval, avšak pri posudzovaní
bonity klienta a dodržaní odbornej starostlivosti postupcu je podľa jeho názoru potrebné vychádzaťaj zo zákonných ustanovení tohto zákona. V tejto súvislosti citoval ustanovenia § 8 ods. 3 až 5 a
31 zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že postupca v
zmysle čl. 2 ods. 2.2 bod b) OP skúmal bonitu žalovaných, a to posúdením v príslušnej databáze a

preskúmaním požadovaných dokladov od žalovaných (potvrdenie o výške príjmu, daňové priznanie,
výkaz o majetku a záväzkoch a podobne). Z predložených dokumentov žalovanými mal postupca
jednoznačne za preukázané, že žalovaní sú schopní poskytnutý úver riadne splácať, t.j. že ich príjmy
neprevyšujú výdavky, počítajúc s mesačnou splátkou úveru. V tejto súvislosti uviedol, že dokumenty
preukazujúcetútoskutočnosťbolipredkladanésúduspolusvyjadrenímdňa15.05.2020,pričomkonajúci

súd sa k takto predloženým dokumentom žiadnym spôsobom nevyjadril. Žalobca je na základe vyššie
uvedeného toho názoru, že postupca postupoval pri poskytovaní úveru súlade s čl. 2. ods. 2.2. bod b)
Obchodných podmienok jeho právneho predchodcu, pričom jeho vtedajší postup by bol v súlade s ust.
§ 8 a nasl. zákona č. 90/2016 Z. z. o úveroch na bývanie aj v takom hypotetickom prípade, ak by úver
poskytol za rovnakých podmienok a účinnosti zákona o úveroch na bývanie.

6. Zdôraznil, že žalovaným síce bol poskytnutý úver vo výške 92.942,97 eura, avšak hodnota
nehnuteľností, ktoré slúžili na účely zabezpečenia poskytnutého úveru nebola v čase poskytnutia
úveru určená znalcom len vo výške 59.446,59 eura - nakoľko takýto znalecký posudok s takto
určenou hodnotou nehnuteľností bol vypracovaný až v roku 2015. Nemožno súhlasiť s konštatovaním
odvolacieho súdu, že sú dôvodné pochybnosti, či bola zo strany postupcu dodržaná odborná

starostlivosť, nakoľko odvolací súd v takto závažnej otázke nevzal do úvahy skutočnosť, že rozdiel
medzi poskytnutím úveru a znaleckým určením ceny nehnuteľností do výšky 59.446,59 eura bol viac
ako 6 rokov. Poukázal na to, že postupca pred poskytnutím úveru žalovaným konal s odbornou
starostlivosťou, nakoľko ešte pred poskytnutím úveru v roku 2008 boli nehnuteľnosti, ktoré slúžili na
zabezpečenie poskytnutého úveru ohodnotené znaleckým posudkom, pričom na jeho základe bola

postupcom schválená výška poskytnutého úveru vo výške 92.942,97 eura. Hodnota nehnuteľností,
ktorými bol úver zabezpečený, bola v roku 2015 výrazne nižšia, ako v čase, kedy bol úver poskytovaný
- a to v dôsledku svetovej hospodárskej krízy - ktorú však odvolací súd nezobral pri svojho rozhodní v
úvahu. Samotný pokles cien nehnuteľností nemožno podľa názoru žalobcu v žiadnom prípade hodnotiť
ako nedostatok odbornej starostlivosti postupcu pri poskytovaní úveru.

7. Žalobca s ohľadom na vyššie uvedené bol toho názoru, že postupca konal pri poskytovaní úveru
žalovaným s odbornou starostlivosťou a pred poskytnutím úveru náležite posúdil ich bonitu. Postupca
predsa neposkytol žalovaným úver bez akéhokoľvek hlbšieho preskúmania ich finančnej situácie a
možnosti splácať úver. Závery odvolacieho súdu, že postupcovým zámerom je snáď len zadlžovanie

obyvateľstva a následná exekúcia nie je v súlade s vykonaným dokazovaním a žalobca s takýmto
tvrdením nemôže súhlasiť. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok
v napadnutom rozsahu preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 CSP ho zmenil tak, že vyhovie žalobe
v plnom rozsahu, resp. v zmysle ustanovenia § 390 CSP ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

8. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný v 1. rade. K odvolacej námietke skúmania bonity
dlžníkov veriteľom poukázal na vykonané dokazovanie, z ktorého vyplynulo, že veriteľ bonitu žalovaných
skúmal povrchne. Príjem a výdavky v čase poskytnutia úveru na dobu 30 rokov pri mesačnej splátke v
rozsahu60%príjmudomácnostižalovanýchnezodpovedalipovinnostiveriteľaakoriadnehohospodára.

Poukázal na to, že žalobca má povinnosť skúmať ex offo bonitu spotrebiteľa v zmysle rozhodnutia
Súdneho dvora C-377/14. Vo vzťahu k hodnote nehnuteľností poukázal v celom rozsahu na závery
odvolacieho súdu v rozhodnutí č. k. 22Co/129/2018-246 zo dňa 27.02.2020 uvádzané v bode 23.
Navrholpotvrdiťrozsudoksúduprvejinštancieakovecnesprávnyapriznaťmunáhradutrovodvolacieho
konania.

9. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 1. rade žalobca uviedol, že trvá na svojom odvolaní a navrhuje
mu vyhovieť v plnom rozsahu.

10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom

stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal rozhodnutie v napadnutej časti, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania(§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a
webovej stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v plnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

12. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal
vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci
aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a
odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových

zisteniachsúduprvejinštanciesaničnezmeniloanivštádiuodvolaciehokonania.Vovzťahukodvolacím
námietkam uvádza nasledovné.

13.Zvykonanéhodokazovanianepochybnevyplýva,že12.09.2008pôvodnýveriteľA.A.Q..A..uzatvoril
so žalovanými v 1. a 2. rade Zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej pôvodný

veriteľ poskytol žalovaným úver na účel kúpy bytu vo výške 92.942,97 eura (2.800.000 Sk). Žalovaní sa
zaviazali splácať poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi formou pravidelných mesačných splátok
vo výške 571,50 eura (17.217,-Sk) vždy k 20. dňu v mesiaci počnúc dňom 20.11.2008 s konečnou
splatnosťou dňa 20.08.2038. Právny predchodca žalobcu vyhlásil ku dňu 26.06.2015 mimoriadnu
splatnosť pohľadávky z predmetnej Zmluvy o splátkovom úvere.

14. V posudzovanej veci bola nesporne uvedená úverová zmluva uzatvorená medzi žalobcom ako
dodávateľom, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a žalovanými,
fyzickými osobami, ako spotrebiteľmi, ktorí pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v

rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho
zákonnika).

15. Zároveň so Zmluvou o splátkovom úvere dňa 12.09.2008 uzatvoril právny predchodca žalobcu ako
záložný veriteľ s T.. R. Y. (predávajúci bytu vo vzťahu ku kupujúcim žalovaným v 1. a 2. rade) ako

záložcom zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam a mandátnu zmluvu. Predmetom tejto
zmluvy bolo zriadenie záložného práva v prospech A. A. Q..A.. na zabezpečenie pohľadávky veriteľa zo
zmluvy. Právny predchodca žalobcu pristúpil k výkonu záložného práva k uvedeným nehnuteľnostiam
dobrovoľnou dražbou dňa 01.03.2016. Suma dosiahnutá vydražením predstavovala 53.000 eur, pričom
banke bol poukázaný výťažok vo výške 47.985,14 eura.

16. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaní uhradili doposiaľ sumu 92.903,67 eura, ktorá
pozostávala zo sumy uhradených bezhotovostných splátok úveru žalovanými vo výške 39.903,67 eura a
sumy výťažku z dražby nehnuteľnosti vo výške 53.000 eur. Úhrady vo výške 92.903,67 eura započítal na
poskytnutú istinu úveru 92.942,97 eura, na výslednú zvyšnú dlžnú sumu 39,30 eura zaviazal žalovaných

v 1. a 2. rade a vo zvyšku žalobu zamietol pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka.

17. Podľa § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť

v rozpore s dobrými mravmi.

18. Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka patrí k právnym normám s relatívne neurčitou
hypotézou, t.j. k právnym normám ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym predpisom a
ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jedinom prípade sám vymedzil

hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu vymedzeného okruhu okolností. Pri posudzovaní, či
konanie účastníka občianskoprávneho vzťahu je v súlade či v rozpore s dobrými mravmi, zákon výslovne
neurčuje, z akých hľadísk má súd vychádzať. Rozhodnutie o tom, či sú splnené podmienky pre použitieustanovenia § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, je vždy potrebné urobiť po starostlivej úvahe, v rámci
ktorej musia byť zvážené všetky rozhodujúce skutočnosti.

19. Zákaz konať v rozpore s dobrými mravmi vyplýva tiež z ustanovenia § 4 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.
z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase uzatvorenia úverovej zmluvy. Podľa tohto ustanovenia
predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Konaním v rozpore s dobrými mravmi sa na účely
tohto zákona rozumie najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné
znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri predaji výrobku a poskytovaní

služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a
praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej
slobody. Ani toto ustanovenie vyčerpávajúcim spôsobom neuvádza všetky možné prípady konania
odporujúceho dobrým mravom, čo je zrejmé zo slovného spojenia najmä.

20. Pri poskytovaní úverov ako finančných produktov je potrebné vždy postupovať s odbornou

starostlivosťou, čo priamo vyplýva z ustanovenia § 2 písm. u/ zákona č. 250/2007 Z.z. v. Podľa tohto
ustanovenia sa odbornou starostlivosťou rozumela úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú
možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca
čestnej obchodnej praxi, alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti.

21. Odvolací súd opätovne poukazuje na skutočnosť, že ak je agenda poskytovania úverov obzvlášť
sledovaná z dôvodu neistých pomerov, ktoré môžu nastať po poskytnutí úveru, potom musia existovať
prísne nároky na vyžadovanie povinnosti konať s odbornou starostlivosťou a vyhodnotiť bonitu
spotrebiteľa, keďže na rozdiel od neistých okolností po uzatvorení zmluvy, je stav spotrebiteľa z pohľadu
jeho osobných majetkových pomerov v čase kontraktácie spoznateľný. Banka (v prejednávanej veci

právny predchodca žalobcu) k poskytovaniu úveru nemôže pristupovať nezodpovedne a vždy musí
zvažovať, komu úver poskytne a komu nie. Je nelogické až hazardné, poskytovať úver osobe za
podmienok, ktoré neprivodia nič iné, len následný súdny spor, exekúciu, navyšovanie zadĺženia. Ak
Súdny dvor uznal ako odradzujúcu sankciu nepriznanie úrokov pri nezodpovednom prístupe dodávateľa
na finančnom trhu pre porušenie konať s odbornou starostlivosťou, potom je podľa názoru odvolacieho

súdu úplne eurokonformné aplikovať § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a porušenie závažnej povinnosti
veriteľa považovať za odporujúce morálke.

22. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami
spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne

taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa
splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Cieľom
zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky
riadne splácať. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver treba chápať ako situáciu, keď v
závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok

finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v
predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci
rozpočet a to stranu príjmov a výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver.
Povinnosť preverovať bonitu potencionálneho klienta sa nemá zo strany veriteľa iba realizovať
(formálne), ale musí sa realizovať s odbornou starostlivosťou, tak aby výsledok - poskytnutie úveru,

nebol rizikový pre veriteľa, dlžníka a ani spoločnosť.

23. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nenáležitom skúmaní bonity právnym
predchodcom žalobcu, ktorý zazmluvnil žalovaných na 30 rokov s mesačnou splátkou poskytnutého
úveru 17.769,-Sk (589,82 eura) predstavujúcou až 58,603 % z výšky ich spoločného mesačného

príjmu 34,881,-Sk (1.157,73 eura). Sčítajúc so sumou spoločných mesačných výdavkov 16.265,-Sk
(539,90 eura), ako to vyplýva z listín právneho predchodcu žalobcu, ktoré predložil žalobca pred
súdom prvej inštancie (úverový návrh, CMC - prehľad negatívnych elementov, daňové priznanie,
výdavky klienta, vyhlásenie o výške záväzkov žalovanej v 2. rade, potvrdenie o poberaní rodičovského
príspevku na č. l. 260 až 271 spisu), mesačné výdavky žalovaných po uzavretí predmetnej úverovej

zmluvy predstavovali sumu 34,034,-Sk (1.129,72 eura). Je teda zrejmé, že v dôsledku poskytnutia
úveru na základe predmetnej úverovej zmluvy žalovaným v 1. a 2. rade, predstavovali ich celkové
mesačné výdavky takmer sumu ich spoločných príjmov v čase uzavretia zmluvy. Za tejto situácie určite
nebolo možné reálne očakávať bezproblémové splácanie poskytnutého splátkového úveru zo stranyžalovaných. V prípade vzniku neočakávaných výdavkov by bolo problematické splácať splátky úveru v
dohodnutej výške, k čomu napokon aj došlo, keď sa žalovaní dostali do omeškania so splácaním splátok
(viď. výzva právneho predchodcu žalobcu na zaplatenie omeškaných splátok zo dňa 02.07.2014 na č.l.

47 spisu). Právny predchodca žalobcu vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 26.06.2015 a došlo
k výkonu záložného práva dobrovoľnou dražbou.

24. Odvolací súd je toho názoru, že právny predchodca žalobcu síce zhromaždil o žalovaných
isté množstvo informácií o ich príjmoch a výdavkoch, no tieto však dostatočne nevyhodnotil, pokiaľ

žalovaným poskytol úver s mesačnou splátkou predstavujúcou takmer 60 % ich príjmu. Vzhľadom
na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť
úverovú bonitu dlžníka, je poskytnutie úveru spotrebiteľovi bez kvalifikovaného preverovania jeho
schopnosti splácať úver ľahkomyseľnosťou dodávateľa, ktorá musí ísť jednoznačne na jeho ťarchu.
Odvolací súd sa stotožnil zo záverom súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobcu ako banka
pri uzatváraní úverovej zmluvy nepostupoval s náležitou odbornou starostlivosťou pri skúmaní bonity

žalovaných a napriek tomu poskytol úver v pomerne vysokej výške. Nenáležité skúmanie bonity klienta,
resp. podcenenie jeho bonity zo strany dodávateľa správne súd prvej inštancie posúdil ako konanie v
rozpore s dobrými mravmi.

25.Pokiaľžalobcapoukazovalnato,žehodnotanehnuteľností,ktoroubolpredmetnýúverzabezpečený,

bola v roku 2015 výrazne nižšia, ako v čase, kedy bol úver poskytovaný, odvolací súd konštatuje, že
na uvedenom závere nebolo rozhodnutie súdu prvej inštancie o nenáležitom skúmaní bonity právnym
predchodcom žalobcu založené. Odvolací súd síce okrem iného poukázal aj na rozdiel medzi výškou
poskytnutého úveru 92.942,97 eura a hodnotou predmetnej nehnuteľnosti 59.446,59 eura určenej
znalcom, no súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku posudzoval skúmanie bonity žalovaných s

ohľadom na pomer výšky splátky poskytnutého úveru k výške výdavkov žalovaných v 1. a 2. rade ako
dlžníkov.

26. Vzhľadom na uvedené odvolací súd podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie
ako vecne správne potvrdil, a to tak v zamietavom výroku II. vo veci samej, ako aj v závislom výroku

III. o náhrade trov konania.

27. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade rozhodol odvolací súd podľa
§ 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní plne
úspešnému žalovanému v 1. rade voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania

v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

28. O trovách odvolacieho konania medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade a osobitným subjektom

Občianske združenie VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV bolo rozhodnuté podľa § 396
ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť,
žesícežalovanáv2.radeaosobitnýsubjektbolivodvolacomkonaníúspešní,novpriebehuodvolacieho
konania im žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 základných princípov CSP

zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s ust.
§ 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o
výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania nevznikli, by bolo
zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorýrozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).