Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 28, 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26Co/55/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203317
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2113203317.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a členov senátu JUDr.

Kataríny Slováčekovej a JUDr. Daniela Ilavského v spore žalobcu: JUDr. M. S., nar. XX. A. XXXX, bytom
I. D., K. XXXX/XX, zast. všeobecným splnomocnencom JUDr. K. I., J., O. L. XX, za účasti intervenienta
na strane žalobcu (v konaní o vzájomnej žalobe žalovaného): Wüstenrot poisťovňa, a.s., so sídlom
Karadžičova 17, Bratislava, IČO: 31 383 408, zast. splnomocnenkyňou: SEDLAČKO & PARTNERS,
s.r.o., Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: A. B., nar. XX. W. XXXX, bytom J.,
S. XX, zast. splnomocnenkyňou: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., Miletičova 23, 821
09 Bratislava, IČO: 36 662 291, o 1.718,01 eur a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Trnava z 27. decembra 2019 č. k. 8C/378/2013-241, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolaním žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV.
a V. p o t v r d z u j e a odvolanie žalovaného voči výroku II. o d m i e t a .

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

III. Intervenientovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania (vo vzťahu
k vzájomnému návrhu žalovaného) v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.NapadnutýmrozsudkomsúdprvejinštancieI.uložilžalovanémupovinnosťzaplatiťžalobcovi1.053,40
eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. z uvedenej sumy od 23. marca 2013 do zaplatenia;
II. žalobu žalobcu vo zvyšnej časti zamietol; III. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 22 %; IV. vzájomnú žalobu žalovaného zamietol a V. žalobcovi a intervenientovi
na strane žalobcu v časti o náhradu škody (vzájomný návrh) priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ustanovením § 52 ods. 1,3 a 4, § 54 ods. 2, § 724, §
725, § 726, § 727, § 728, § 729, § 730 ods. 1 a § 731 O. z. (zák. č. 40/1964 občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov) § 1 ods. 2, § 18 ods. 4 a 5, § 24 ods. 3 ZoA (zák. č. 586/2003 o advokácii a o
zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení účinnom od 1. júna 2010),
ako aj § 1 ods. 1, § 9 ods. 1, § 14 ods. 1, § 15 ods. 1 písm. a) a § 16 ods. 3 vyhlášky (vyhl. č. 655/2004
o odmenách a náhradách za poskytovanie právnych služieb v znení k 30. júnu 2013).

3. Vecne súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca na základe plnej moci zo dňa 21.
decembra 2010 prevzal právne zastúpenie žalovaného vo veci vedenej na Okresnom súde Trnava pod
sp. zn. 37C/124/2011, kde žalovanému poskytol právne služby a žalovanému bol v konaní priznanýnárok na náhradu trov konania. V tomto konaní si voči žalovanému uplatnil právo na zaplatenie sumy
1.718,01 eur a príslušenstva titulom odmeny za poskytnutie právnych služieb. V predmetnej veci bolo
sporným, či predmetný vzťah medzi žalobcom, ktorý ako advokát zastupoval žalovaného v konaní

vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 37C/124/2011 je vzťahom spotrebiteľským. Prioritne (pozn.: po
dvoch predchádzajúcich zrušujúcich rozhodnutiach odvolacieho súdu) sa súd prvej inštancie zaoberal
uvedenou otázkou, pričom aj s poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu (ktorého právnym názorom
je súd nižšej inštancie viazaný; § 391 ods. 2 zák. č. 160/2015 Civilný sporový poriadok, ,,ďalej len
C.s.p.“) mal za to, že medzi žalobcom ako advokátom a žalovaným ako klientom, fyzickou osobou

je spotrebiteľský vzťah, a preto zmluvu o poskytovaní právnych služieb, ktorú uzatvoril žalobca ako
advokát so žalovaným (fyzickou osobou) možno považovať za spotrebiteľskú. V tejto súvislosti v zhode
s odvolacím súdom poukázal na rozsudok Súdneho dvora (deviata komora) z 15. januára 2015 vo veci
C-573/13, Birute Šiba/Arunas Devenas, z ktorého vyplýva, že štandardizované zmluvy o poskytovaní
právnych služieb, ktoré uzatvára advokát s fyzickou osobou, ktorá nekoná s cieľom vzťahujúcim sa k
jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu, sa považujú za spotrebiteľské zmluvy, na ktoré sa vzťahuje

smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
S poukazom na uvedené uzavrel, že žalobcu ako advokáta možno považovať za dodávateľa, keďže
poskytoval za odmenu právne služby fyzickej osobe (žalovanému) na jej súkromné účely. Žalobca
si uplatnil voči žalovanému odmenu za poskytnutie právnych služieb, pričom bremeno tvrdenia, že
okrem iného, v zmysle § 18 ods. 4 ZoA žalovaného ako svojho klienta vopred informoval o výške

tarifnej odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to pred poskytnutím týchto úkonov, resp. ešte
pred začatím právneho zastupovania nesie žalobca, inak mu za takýto úkon odmena nepatrí. Žalobca
dôkazné bremeno v predmetnom konaní neuniesol, nakoľko vierohodným spôsobom nepreukázal, že
by riadne a v zmysle citovaných zákonných ustanovení informoval žalovaného ako svojho klienta pred,
resp. pri prevzatí právneho zastúpenia o výške tarifnej odmeny za tieto právne služby. Žalobca na

preukázanie skutočnosti, že žalovaného riadne poučil o výške odmeny za úkon právnej služby, tak ako
mu to ukladal § 18 ods. 4 ZoA, nenavrhol vykonať dokazovanie a z predložených listinných dôkazov súd
prvej inštancie túto skutočnosť nemal preukázanú, preto konštatoval, že medzi stranami sporu došlo na
základe udeleného plnomocenstva zo dňa 21. decembra 2010 vo veci sp. zn. 37C/124/2011 v písomnej
podobe k poskytnutiu právnych služieb, avšak nedošlo k informovaniu o výške odmeny advokáta. V

predloženej plnej moci podpísanej žalovaným sa síce uvádza, že žalovaný si je vedomý tej skutočnosti,
že za poskytovanie právnej pomoci žalobcovi ako advokátovi patrí odmena spolu s náhradou hotových
výdavkov a za premeškaný čas, ale absentuje poučenie, resp. informovanie žalovaného o jej výške
(či už zmluvnej alebo aj tarifnej). Ak si žalobca, ako advokát uvedenú povinnosť nesplnil (t. j. vopred
neinformoval žalovaného o cene úkonu právnej služby) zaniklo mu zo zákona právo na odmenu za

takýto úkon právnej služby. Na druhej strane prvoinštančný súd poukázal na to, že to neplatí v prípade,
ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne (druhá vetu § 18 ods. 4 ZoA). Na základe
vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca úkon právnej služby,
a to podanie žaloby vo veci vedenej pod sp. zn. 37C/124/2011 musel vykonať bezodkladne, keďže
nepodaním žaloby bezodkladne by došlo k premlčaniu časti pohľadávky, resp. už celej pohľadávky, ktorá

bola následne žalobou uplatnená. Žalobca prevzal zastúpenie žalovaného na základe plnej moci dňa
21. decembra 2010, pričom žalobu podal dňa 22. decembra 2010. Podaním žaloby neskôr ako dňa 23.
decembra 2010 by došlo k premlčaniu pohľadávky. Vzhľadom na krátkosť času, t.j. prevzatie zastúpenia
dňa 21. decembra 2010 a nutnosť podania žaloby najneskôr dňa 23. decembra 2010 možno uzavrieť,
že žalobca musel konať v danej veci bezodkladne. Súd mal ďalej aj s poukazom na vyššie uvedené za

preukázané, že medzi stranami nedošlo k dohode o výške odmeny advokáta. Následne potom platí, že
ak nedôjde k dohode, na určenie odmeny advokáta sa použijú ustanovenia vyhlášky o tarifnej odmene.
Výška mimozmluvnej odmeny sa stanoví podľa sadzby mimozmluvnej odmeny za jeden úkon služby
a podľa počtu úkonu právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ako to vyplýva z § 9 vyhlášky.
Podľa týchto ustanovení bolo rozhodnuté aj o výške náhrady trov právneho zastúpenia v konaní sp. zn.

37C/124/2011. S poukazom na spotrebiteľský charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nepriznal
žalobcovi nárok za všetky úkony právnej služby, pretože ďalšie úkony, okrem úkonov podľa § 14 ods.
1 písm. a) a c) vyhlášky, nebolo potrebné vykonať bezodkladne (t.j. príprava a prevzatie zastúpenia
§ 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo veci vedenej pod sp. zn. 37C/124/2011 a podanie žaloby vo veci
samej § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky), teda vzťahuje sa na nich informačná a poučovacia povinnosť

žalobcu ako advokáta o výške odmeny, preto vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú, čo
sa týkalo aj prislúchajúceho úroku z omeškania nad rozsah priznanej istiny. Vo vzťahu k vzájomnému
návrhu žalovaného, t.j. uloženia povinnosti žalobcovi zaplatiť žalovanému 2.359,99 eur a príslušenstvo
a jeho obrany vo forme započítania voči peňažnému nároku žalobcu, ktorý si uplatnil voči žalovanémužalobou vo výške 1.931,01 eur (1.718,01 eur istina + 213 eur úrok z omeškania) spolu vo výške 4.291
eur, ktorého sa žalovaný domáha titulom náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s konaním
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/84/2011, a to v časti nepriznanej náhrady trov

konaniavovýške4.291eur(namiesto100%náhradytrovkonaniavovýške5.671,48eurpriznanéiba14
% náhrady trov konania vo výške 794 eur), t.j. výška škody 4.291 eur vyčíslená ako rozdiel nepriznanej
náhrady trov konania (3.485 eur zaplatený súdny poplatok + 1.600 eur preddavok zaplatený na trovy
právneho zastúpenia) a priznanej sumy 794 eur prvoinštančný súd konštatoval, že žalovaný v konaní
nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu ako advokáta v súvislosti s konaním vedenom na Okresnom

súde Trnava pod sp. zn. 19C/84/2011. Prvoinštančný súd uviedol, že vzťah príčinnej súvislosti medzi
výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a
škodou klienta vzťah príčiny a následku. Žalovaný ako klient bol v konaní čiastočne neúspešný, a to
v časti sumy 24.895,43 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,50 % ročne od 11. decembra 2007 do
zaplatenia, keď súd prvej inštancie v uvedenom konaní posúdil žalobu v tejto časti ako nedôvodnú,
nakoľko GORAL PLUS, s.r.o. vzniesol námietku premlčania, s ktorou sa prvoinštančný súd stotožnil.

Suma 24.895,43 eur (niekdajších 750.000 Sk) predstavuje splátku pôžičky splatnú
dňa 10. decembra 2007, pričom premlčacia doba uplynula dňa 13. decembra 2010 a posledný deň na
podanie žaloby na súd bol deň 13. decembra 2010. Žaloba bola podaná dňa 20. decembra 2010. S
ohľadom na uvedené sa súd prvej inštancie v tomto konaní zaoberal otázkou, či by bol žalovaný ako
klient v základnom konaní úspešný nebyť žalovaným tvrdenej nekvalifikovanej právnej pomoci advokáta

a dospel k záveru, že by tomu tak nebolo, pretože premlčacia doba v časti žalovanej sumy 24.895,43 eur
(niekdajších 750.000 Sk), v ktorej bol žalovaný neúspešný uplynula skôr ako žalovaný udelil advokátovi
plnomocenstvo. Inak povedané, pri skúmaní zodpovednosti advokáta, záver o príčinnej súvislosti medzi
pochybením advokáta a tým, že klient vo veci nebol úspešný je možné urobiť iba v prípade, že právo
klienta skutočne existovalo. Súd prvej inštancie v uvedenej súvislosti konštatoval, že v konaní o náhradu

škody proti advokátovi na základe žaloby jeho klienta bolo nutné sa zaoberať ako predbežnou otázkou
nielen úspešnosťou návrhu klienta v spore, o ktorom tvrdí, že mu v ňom postupom advokáta vznikla
škoda, ale aj tým, či škoda klientovi vznikla práve len nekvalitným plnením povinnosti advokáta ako
jeho zástupcu pri vedení sporu, alebo aj z iných dôvodov, poprípade aj spoluzavinením klienta. Súdna
prax a rovnako aj právna teória pod premlčaním rozumie márne uplynutie doby ustanovenej zákonom

na vykonanie práva. Znamená to výrazné oslabenie subjektívneho práva účastníka, keďže premlčaním
síce jeho nárok nezaniká, nemôže byť však súdom priznaný, ak povinný pred súdom čelí uplatnenému
právu námietkou premlčania. V inštitúte premlčania sa premieta pravidlo vigilantibus iura scripta sunt
(zákony sú písané pre bdelých, teda pre tých, ktorí o svoje práva dbajú; alebo inak povedané, že
právo patrí bdelým). Námietka premlčania predstavuje spravidla efektívny postup - obranu dlžníka proti

hrozbe, že až po neúmerne dlhej dobe si veriteľ uplatní svoje právo; na druhej strane možnosť tejto
námietky donucuje (vedie) veriteľa k včasnému vykonaniu svojho práva. S ohľadom na uvedené súd
prvej inštancie konštatoval, že ani v prípade, ak by v základnom konaní bol advokát uplatnil ako obranu
rozpor vznesenej námietky premlčania s dobrými mravmi, na výsledku konania by to nemalo žiaden
vplyv, keď včasné vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené sa týka

aj výhrady žalovaného, že žalobca ako právny zástupca nežaloval aj ručiteľa Zdenka Čapuchu, keď ani
to by v konečnom dôsledku nezmenilo výsledok konania, keď z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
Y. L., ktorého A. B. (žalovaný) žaloval v konaní sp. zn. 37C/124/2011 podal vo veci odpor doručený súdu
prvej inštancie dňa 18. novembra 2011 (vec sa týkala pôžičky zo dňa 16. júna 2007), ktorým vzniesol
námietku premlčania voči žalovanej sume. Žalobca ako právny zástupca neporušil svoje povinnosti ako

advokát ani tým, keď nenavrhol cestou súdu vyžiadanie účtovníctva spoločnosti GORAL PLUS, s.r.o.,
za účelom preukázania, že predmetná zmluva o pôžičke nie je vedená v účtovníctve, keď žalovaný sa
osobne zúčastnil pojednávaní dňa 5. septembra 2011 a dňa 18. januára 2012 a nič mu nebránilo v tom,
aby návrh na vykonanie dokazovania predniesol sám, pričom žalovaný nepreukázal, že takého konanie,
resp. nekonanie advokáta je v príčinnej súvislosti s požadovanou náhradou škody. Keďže žalovaný v

konaní nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu ako advokáta v súvislosti s konaním vedenom na
Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/84/2011 súd prvej inštancie neprisvedčil žalovanému, ktorý si
voči žalovanej sume započítal svoju pohľadávku titulom vzniku náhrady škody a zároveň z toho isteného
dôvodu zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného, ktorú považoval za nedôvodnú.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v celom rozsahu (čo do výrokov I. až V.) prostredníctvom
splnomocnenkyne odvolanie žalovaný z dôvodov, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým tvrdeniam - § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.; rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci - § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p.; súd prvejinštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností - § 365 ods. 1
písm. e) C.s.p.; súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces - § 365 ods. 1 písm.

b) C.s.p.; konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci - § 365
ods. 1 písm. d) C.s.p. Rozsudok alebo procesný postup súdu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, vykazuje
závažné vady, ktoré spĺňajú predpoklady na použitie vyššie uvedených odvolacích dôvodov:
Nedostatok aktívnej legitimácie - pôvodný žalobca bol JUDr. Stanislavský ako advokát (sídlo AK,
číslo advokátskej licencie v označení v návrhu na vydanie platobného rozkazu), v rozsudku došlo k

zmene označenia žalobcu ako fyzickej osoby, pričom procesne nedošlo k zmene žalobcu, resp. súd sa
nevysporiadal so skutočnosťou, kedy a na základe čoho došlo k zmene aktívnej legitimácie žalobcu.
Porušenie princípu rovnosti zbraní - súd sa zaoberal neplatnosťou započítania a neexistenciou škody,
hoci to žalobca nikdy v rámci procesnej obrany nenamietal a ani neprodukoval dôkazy v konaní,
zároveň súd nad rámec dopĺňal túto pasivitu žalobcu svojimi úvahami a nad rámec vykonaného
dokazovania. Naplnenie nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie ,,súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces“ podľa odvolateľa došlo k porušeniu „princípu rovnosti
zbraní“ súdom prvej inštancie a to tým, že súd prvej inštancie neprípustným spôsobom nahrádzal
dôkaznú povinnosť tvrdenia žalobcu a absolútnu pasivitu žalobcu v súdnom konaní. Žalovaný poukazuje
na tú skutočnosť, že súd porušil tzv. princíp rovnosti zbraní, pretože vlastnými úvahami a nad rámec

navrhnutých a vykonaných dôkazov kompenzoval neunesenie dôkazného bremena žalobcu. Jednou
zo súčastí koncepcie spravodlivého súdneho konania je tiež princíp rovnosti zbraní, ktorý okrem iného
vyžaduje, aby každý účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie
sú podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý účastník (viď
rozsudky ESĽP Ankerl v. Švajčiarsko, 1996 - V, s. 1567, Helle v. Fínsko. 1997 - VIII, s. 2928 a pod.),

(uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. júla 2010, sp. zn. 5 Cdo 122/2010 ).
Pasivita žalobcu a neprodukovanie dôkazov a skutkových tvrdení - žalobca nepodnikol nič voči
započítaniu žalovaného, aby sa domohol relatívnej neplatnosti, nepodal ani žalobu a ani nič (písomný
nesúhlas).Ajtotosúdpreklenularozhodolvrozsudkuvroku2019oneplatnostizápočtupreneexistenciu
škody (z roku 2012- 2013), súd v spotrebiteľskom spore nad rámec dokazovania nahrádzal procesnú

obranu žalobcu svojou vlastnou činnosťou v prospech advokáta. Pasivita žalovaného v konaní nemôže
mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 C.s.p.) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek
uplatnený nárok. Za tejto procesnej situácie je preto správny záver krajského súdu o tom, že pasivita
protistrany (v tomto prípade žalovanej) nemôže mať za následok (aplikáciou § 151 ods. 1 a 2 C.s.p.)
povinnosť všeobecného súdu „priznať akýkoľvek uplatnený nárok“ (citované z napadnutého rozsudku

krajského súdu).
Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany
poprieťtvrdeniažalobcu,akžalobcasamotnýzanedbalsvojupovinnosťtvrdenia.Povinnosťstranysporu
tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (čl. 8
C.s.p. - procesné povinnosti a procesné bremená), (uznesenie Ústavného súdu SR z 11.

júna 2019, sp. zn. l. ÚS 246/2019).
Sporové konanie je konaním kontradiktórnym, čo znamená, že tá strana sporu, ktorá z určitej skutočnosti
vyvodzuje právne následky, musí tvrdiť skutočnosti a k tvrdeným skutočnostiam predložiť alebo označiť
dôkazné prostriedky, inak úspešnou byť nemôže. Vo všeobecnosti sa posúdenie otázok, ktorá strana
sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, odvíja od hmotného práva. Platí pritom,

že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré sú na základe hmotného práva spôsobilé privodiť
jej úspech v spore. Bremeno tvrdenia je pritom v korelácii s bremenom popretia tvrdení protistrany
(ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 569.). Právny
úkon, ktorý má vadu majúcu za následok jeho tzv. relatívnu neplatnosť v zmysle ustanovenia § 40a O.z.
sa považuje za platný (so všetkými právnymi dôsledkami z neho vyplývajúcimi), pokiaľ ten, na ochranu

ktorého je dôvod neplatnosti právneho úkonu určený (oprávnená osoba), sa neplatnosti nedovolá. Ak
sa oprávnená osoba relatívnej neplatnosti právneho úkonu dovolá, je právny úkon neplatný od svojho
začiatku (ex tunc). Relatívnej neplatnosti sa treba dovolať. Pri dovolaní sa neplatnosti ide o jednostranný
právny úkon, ktorý sa musí adresovať druhému účastníkovi právneho úkonu, resp. všetkým účastníkom
právneho úkonu, ak ten, kto sa dovoláva relatívnej neplatnosti právneho úkonu, nie je účastníkom tohto

právneho úkonu. Dôjdením dovolania sa neplatnosti ostatným účastníkom právneho úkonu sa končí
relatívna neplatnosť právneho úkonu a nastáva neplatnosť, ktorú svojimi účinkami možno prirovnať
k absolútnej neplatnosti. Zákon preto, aby nastali účinky tzv. relatívnej neplatnosti právneho úkonu
neustanovuje žiadnu formu dovolania sa tejto neplatnosti. Možno tak urobiť i žalobou (vzájomnoužalobou) podanou na súde alebo námietkou v rámci obrany proti uplatnenému právu (nároku) v konaní
pred súdom. Otázku relatívnej neplatnosti je možné v občianskom súdnom konaní vždy riešiť ako otázku
predbežnú. Bez dovolania sa relatívnej neplatnosti je právny úkon platný a súd či iný orgán právnej

ochrany bez tohto jednostranného právneho úkonu nemôže z úradnej povinnosti prihliadnuť na relatívnu
neplatnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. augusta 2010, sp. zn. 5 Cdo 211/2009). Skutočnosť o
nedostatočnejaktivitežalobcuuvádzavčlánku5rozsudkuakonštatujeajKrajskýsúdvTrnave:,,Krajský
súd v Trnave uznesením č. k. 26Co/10/2018-207 zo dňa 7. júla 2018 rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky a súd prvej

inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalovanému), aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ďalej uviedol,
že povinnosťou súdu prvej inštancie bude znova posúdiť žalobou uplatnený nárok, posúdiť jeho danosť
vychádzajúczvýsledkovvykonanéhodokazovania,ktoréjepovinnývprípadepotrebydoplniťvzávislosti
na aktivite sporových strán, so sústredením sa na sporné otázky, predovšetkým posúdiť či zmluva o
poskytovaní právnych služieb, ktorú uzatvoril advokát s fyzickou osobou - žalovaným sa považuje za

spotrebiteľskú, keď v tomto smere odvolací súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora (deviata komora)
z 15. januára 2015 vo veci C-537/13, Biruté Šiba/Arúnas Devénas!“ Od roku 2018 však v žiadnom smere
nedošlo k produkovaniu dôkazov sporovými stranami a prvoinštančný súd si prípadné sporné nároky
neozrejmil postupom v zmysle písm. d) odvolania.
Súd prvej inštancie neprihliadol na zánik žalovanej pohľadávky započítaním, jednostranným právnym

úkonom žalovaného a teda neexistenciou predmetu sporu už počas súdneho konania. Už vo vyjadrení
k žalobe zo dňa 4. apríla 2013 žalovaný upozornil prvoinštančný súd na zánik pohľadávky uplatnenej
žalobcom v tomto súdnom konaní a doložil relevantné listinné dôkazy preukazujúce doručenie výzvy na
náhradu škody a započítanie pohľadávky žalobcovi. Dokazovanie v sporovom konaní slúži na zistenie
toho, čo strany tvrdili a všeobecný súd má možnosť „materiálnej korekcie a teda môže strany vyzvať na

doplnenie skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 C.s.p.). Tento materiálny korektív však nemôže nahrádzať
procesnú aktivitu strán a ich povinnosť tvrdiť. Žalobca zostal pasívny, vôbec nepoprel, že v rozhodnom
období nedošlo k započítaniu jeho riadnemu doručeniu, tak isto aj k uplatneniu vyčísleniu a doručeniu
výzvy na náhradu škody, preto záver súdu prvej inštancie o nepreukázaní výšky škody zo strany
žalovaného v rozhodnom období nebol správny.

Súd prijal závery, ktoré nemajú opodstatnenie a ktoré neboli vôbec vykonané, resp. uskutočnené v
súdnom konaní. V časti 17 rozsudku, posledná veta, súd uvádza, že žalobca: „Popieral skutočnosť, že
by došlo k započítaniu pohľadávok, keďže pohľadávka žalovaného voči žalobcovi vôbec nevznikla, preto
nemohlo dôjsť ani k ich vzájomnému započítaniu.“ Avšak nič také z celého súdneho spisu nevyplýva.
K tomuto skutkovému tvrdeniu nevieme, akým spôsobom prvostupňový súd dospel. Počas celého

konania po prvýkrát sa vôbec k započítaniu vyjadril žalobca až dňa 9. októbra 2014 v rámci záverečnej
reči, kde uviedol: „Pokiaľ ide o započítanie mám za to, že v tomto prípade sa nejedná o pohľadávku
rovnakého druhu a v prípade jednostranného započítania nie je možné započítať pohľadávky, ktoré nie
je možné postihnúť výkonom rozhodnutia.“ Toto je celá procesná obrana k započítaniu až do posledných
dvoch pojednávaní v roku 2019, dňa 10. júla 2019 a dňa 27. novembra 2019, kde uviedol nasledujúce

skutočnosti v rámci procesnej obrany: Na pojednávaní dňa 10. júla 2019 uviedol zástupca žalobcu k
vzájomnému návrhu nasledujúcu procesnú obranu: „Vzájomný návrh žalovaného na náhradu škody
mal byť posudzovaný samostatne a nie v tomto konaní, nakoľko išlo o inú vec, nie totožnú, nakoľko
náhradu škody si žalovaný uplatnil z iného konania, ktoré prebiehalo. Základné predpoklady náhrady
škody neboli naplnené, k čomu dospel aj súd prvej inštancie vo svojom prvom rozhodnutí“ (pozn. ktoré

bolo zrušené odvolacím súdom). Na pojednávaní dňa 10. júla 2019 uviedol právny zástupca žalobcu k
vzájomnémunávrhunasledujúcuprocesnúobranu:„Mámezato,ževzájomnýnávrhžalovaného,ktorým
započítava pohľadávku voči pohľadávke žalobcu, ktorú si uplatňuje v tomto konaní, nie je dôvodný.
Pohľadávka žalobcu vôbec nevznikla. Máme za to, že pohľadávka neexistuje a ani nikdy neexistovala. V
tomto smere poukazujem na tri rôzne listy zo strany žalovaného, ktorými si započítaval pohľadávku voči

žalobcovi, pričom v každom liste je uvedená iná suma pohľadávky a následne aj po tomto vzájomnom
návrhu. Existenciu vzájomnej pohľadávky preto popierame, nakoľko nemožno započítať pohľadávku,
ktorá neexistuje. Takisto žalovanému nevznikol žiadny nárok na náhradu škody.“ Dňa 9. októbra 2014 v
rámci záverečnej reči žalobca predostrel aj procesnú obranu proti vzájomnému návrhu, pričom uviedol
nasledujúce skutočnosti: „Pokiaľ ide o protinávrh mám za to, že žalovaný sa domáha tohto návrhu titulom

náhrady škody. V takomto prípade musí preukázať moje zavinenie. Mám za to, že súd nie je oprávnený
riešiť moje zavinenie v súvislosti so zákonom o advokácií na porušenie ktorého mnou sa žalovaný
odvoláva.“ V časti 45 rozsudku, súd prvej inštancie konštatuje: „V predmetnom konaní si žalobca uplatnil
voči žalovanému odmenu za poskytnutie právnej služby, pričom bremeno tvrdenia, že okrem iného, vzmysle § 18 ods. 4 zákona o advokácii žalovaného ako svojho klienta vopred informoval o výške tarifnej
odmeny za jednotlivé úkony právnej služby, a to pred poskytnutím týchto úkonov, resp. ešte pred začatím
právneho zastupovania nesie žalobca, inak mu za takýto úkon odmena nepatrí. Žalobca dôkazné

bremeno v predmetnom konaní neuniesol, nakoľko vierohodným spôsobom nepreukázal, že by riadne
a v zmysle citovaných zákonných ustanovení informoval žalovaného ako svojho klienta pred, resp. pri
prevzatí právneho zastúpenia o výške tarifnej odmeny za túto službu. Žalovaný túto skutočnosť počas
konania namietal.“ Žalobca ani nikdy nespochybňoval, že by pre krátkosť času nemohol poučiť klienta
spotrebiteľa riadne a včas a že sa jedná o bezodkladný úkon. Teda sám prvostupňový súd vykonštruoval

procesnú obranu žalobcu a vykonával procesný útok voči žalovanému v mene žalobcu. Napriek
nedostatku uvedeného tvrdenia žalobcom sám súd prvej inštancie v časti 47 rozsudku skonštatoval,
že: „Na tomto mieste ale súd poukazuje aj na druhú vetu § 18 ods. 4 zákona o advokácii, podľa ktorej
vyššie uvedené neplatí v prípade, ak je potrebné úkon právnej služby vykonať bezodkladne. Na základe
vykonaného dokazovania (žiadne vykonané dokazovanie k otázke bezodkladnosti sa neuskutočnilo)
potom súd dospel k záveru, že žalobca úkon právnej služby, a to podanie žaloby vo veci vedenej pod

sp. zn. 37C 124/2011 musel vykonať bezodkladne, keďže nepodaním žaloby bezodkladne by došlo
k premlčaniu časti pohľadávky, resp. už celej pohľadávky, ktorá bola následne žalobou uplatnená. Z
vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že žalobca prevzal zastúpenie žalovaného na základe plnej
moci dňa 21. decembra 2010, pričom žalobu podal dňa 22.decembra 2010. Podaním žaloby neskôr
ako dňa 23. decembra 2010 by došlo k premlčaniu pohľadávky. Vzhľadom na krátkosť času, t. j.

prevzatie zastúpenia dňa 21. decembra 2010 a nutnosť podania žaloby najneskôr dňa 23. decembra
2010 možno uzavrieť, že žalobca musel konať v danej veci bezodkladne.“ Sám advokát nemusel brať
podanie platobného rozkazu, ktorý mal indikovaný už od 17. decembra 2010, kedy mu bola odovzdaná
plná moc v podobnej veci, ako za bezodkladnú. Aj vzhľadom na skutočnosť, ktorá bola súdu známa
z výsluchu svedka O. K., ktorý upozornil žalobcu na premlčanie a na prevzatie sporu ešte v priebehu

mesiaca november 2010. Teda súd poukazuje a argumentuje za žalobcu, pričom vystupuje v úlohe
ďalšieho advokáta, nie v úlohe nestranného súdu, ktorý má vyhodnocovať procesný útok a procesnú
obranu, argumentáciu sporových strán a predložených dôkazov sporovými stranami. Súd sa teda sám
rozhodol aplikovať § 18 ods. 4 zákona o advokácii, druhú vetu, bez toho, aby ho o to niektorá sporová
strana žiadala. Súd prvej inštancie v časti 81 rozsudku konštatuje, že: „Nakoľko má súd za to, že

žalovaný v konaní nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu ako advokáta v súvislosti s konaním
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/84/2011 súd neprisvedčil žalovanému, ktorý si voči
žalovanej sume započítal svoju pohľadávku titulom vzniku náhrady škody a zároveň z toho isteného
dôvodu zamietol aj vzájomnú žalobu žalovaného, ktorú považoval za nedôvodnú.“ Konštatovanie súdu
je však v príkrom rozpore s článkami 63, 65, 74, 75, 76 a 78 rozsudku, pričom cit. súd: „Zodpovednosť

advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť
(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je definovaná vecne, časovo
i osobne. Z hľadiska vecného ide o zodpovednosť za konanie, či opomenutie advokáta v súvislosti
s výkonom advokácie. Z hľadiska časového ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú konaním, či
opomenutím advokát v časovom úseku, v ktorom je podľa zákona o advokácii povinný klientovi právne

služby poskytovať. Z hľadiska osobného ide o škodu spôsobenú klientovi. Advokát môže byť subjektom
záväzkovej zodpovednosti iba v prípade, ak existuje platný záväzkový vzťah medzi ním a klientom
založený zmluvou o poskytovaní právnych služieb. Zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú v
súvislostisvýkonomadvokáciejezaloženánasúčasnom(kumulatívnom)splnenítrochpredpokladov:a)
činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta

súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Ich splnenie preukazuje v konaní žalobca.“ Pokiaľ
by sa chcel advokát zbaviť zodpovednosti za škodu, podľa § 26 ods. 4 zákona o advokácii, musel
by preukázať, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno od neho
žiadať. Teda dôkazné bremeno nesie v tomto prípade žalobca - advokát, ktorý však v tomto smere v
súdnom konaní nič nedokazoval. Žalobca nijako nevysvetlil, prečo nespochybnil námietku premlčania

ako neúčinná pre rozpor s dobrými mravmi, prípadne prečo nedokazoval úmyselné konanie v konaní
vedenom na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 19C/8412011, kde by bola premlčacia doba 10 ročná,
tak ako ho o to žiadal žalovaný. Žalovaný opakovane žiadal o vydanie účtovníctva, ak by sa preukázalo,
že peniaze z pôžičky neboli nikdy riadne zaúčtované do účtovníctva; ak by advokát konal v súlade s
pokynmi svojho klienta, mohlo dosiahnuť nepremlčanie časti pohľadávky. Uvedený právny záver súdu

prvej inštancie považuje odvolateľ za nesprávny, nakoľko súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci - § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. v spojení s vykonaným dokazovaním, na základe
ktorého súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam v zmysle § 365 ods. 1 písm. f)
C.s.p. V zmysle čl. 15 ods. 1 C.s.p. Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy vsúlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Odvolateľ poukázal aj na ust. § 191 ods. 1 C.s.p.
ako aj čl. 6 ods. 1 a 8 C.s.p.

5. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že prvoinštančný súd po splnení záväzného právneho
názoru apelačného súdu vo veci správne rozhodol, preto navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý
rozsudok v celom rozsahu potvrdil.

6. Intervenient na strane žalobcu k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalobca svojím konaním nenaplnil

ani základný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu a to porušenie právnej povinnosti. Keďže
nevznikol zodpovednostný vzťah, žalobca sa ani nemôže svojej zodpovednosti za škodu zbaviť.
Žalovaný mal primárne uniesť dôkazné bremeno ohľadom preukazovania vzniku zodpovednosti žalobcu
za škodu spôsobenú výkonom advokácie. Ak by žalovaný preukázal vznik zodpovednostného vzťahu,
potom by dôkazné bremeno znášal žalobca, aby naopak preukázal existenciu liberačných dôvodov
podľa § 26 ods. 4 ZoA. Keďže v tomto prípade žalovaný nepreukázal vznik zodpovednosti žalobcu za

škodu spôsobenú výkonom advokácie, tak potom na žalobcu nemohlo prejsť ani dôkazné bremeno za
účelom preukazovania skutočností v zmysle § 26 ods. 4 ZoA. Navrhol, aby súd prvej inštancie napadnutý
rozsudok v zmysle 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 C.s.p.) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a h/ C.s.p.),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§

380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré
ale nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie
bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámenénaúradnejtabulianawebovejstránkesúduminimálne5dnípredjehovyhlásením(§219ods.

3 C.s.p.), po preskúmaní zákonnosti a vecnej správnosti rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania
dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže je dôvodné rozsudok v napadnutej
zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdiť (§ 387 C.s.p.).

8. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu

žalovaného bolo posúdiť, či súd dospel k správnemu právnemu záveru vo výroku I. (uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.053,40 eur a úrok z omeškania vo výške 8,75 % p.a. z uvedenej sumy
od 23. marca 2013) a IV. (vzájomnú žalobu žalovaného zamietol), vrátane závislých výrokov (III. a
V.) o trovách konania. Zamietajúca časť rozsudku vo výroku II. bola napadnutá odvolaním, avšak tu
treba uviesť, že platné procesné právo výslovne zakotvuje možnosť podať odvolanie proti rozsudku

súdu prvej inštancie (§ 355 ods.1 C.s.p.), avšak skutočné oprávnenie strán sporu napadnúť konkrétne
rozhodnutie odvolaním v každom konkrétnom prípade závisí od dotknutia potencionálneho odvolateľa,
inak napadnuteľným rozhodnutím na jeho právach. Zásadne tak platí, že oprávnenie účinne brojiť
proti rozsudku súdu odvolaním má len tá zo strán sporu, ktorá v dôsledku súdom zvoleného spôsobu
rozhodnutia utrpela na svojich právach, resp. ktorej boli napadnuteľným rozsudkom založené určité

povinnosti (či prípadne, ktorá bola napadnuteľným rozhodnutím dotknutá na svojich právach iným
spôsobom). Pri zamietnutí žaloby má právo brojiť proti rozsudku, resp. časti rozsudku v zamietajúcej
časti len žalobca. Z obsahu výroku napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že vyhovené
bolo žalobe v časti uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 1.053,40 eur a úrok z omeškania
vo výške 8,75 % p.a. z uvedenej sumy od 23. marca 2013 do zaplatenia (výrok I.) a vo zvyšnej

časti, t.j. nad rámec toho čo žalobca v žalobnom návrhu požadoval bola žaloba zamietnutá (výrok
II.). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nebol oprávnenou osobou na podanie odvolania voči výroku
II. rozsudku súdu prvej inštancie, preto súd odvolanie žalovaného voči výroku II. rozsudku súdu prvej
inštancie odmietol v zmysle § 386 písm. b) C.s.p.

9. Právne posudzovanie veci je činnosť súdu, pri ktorej zistený skutkový stav podriaďuje pod skutkovú
podstatu príslušnej právnej normy, na základe čoho dospieva k záveru, či právo prizná alebo neprizná.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak sa súd pri tejto činnosti dopustil omylu (buď v tom, že na správnezistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis
nesprávne interpretoval).

10. Prvá odvolacia námietka žalovaného sa týkala toho, že pôvodný žalobca JUDr. Stanislavský
vystupoval ako advokát (sídlo AK, číslo advokátskej licencie v označení v návrhu na vydanie platobného
rozkazu), v rozsudku došlo k zmene označenia žalobcu ako fyzickej osoby, pričom procesne nedošlo k
zmene žalobcu, resp. súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, kedy a na základe čoho došlo k zmene
aktívnej legitimácie žalobcu. Tu treba uviesť, že žalobcom bola a stále je fyzická osoba, ktorá sa v

zmysle § 133 ods. 1 C.s.p. označuje menom, priezviskom, adresou trvalého pobytu alebo pobytu,
dátumom narodenia alebo iným identifikačným údajom. V čase podania žaloby bol účinný O.s.p., ktorý
upravoval označenie fyzickej osoby v žalobe obdobne ako v terajšej úprave C.s.p. s tým, že fyzická
osoba, ktorá bola podnikateľom, podľa § 79 ods. 1 vety piatej O.s.p. uvádzala aj obchodné meno, sídlo
a identifikačné číslo ak bolo pridelené. Uvedené údaje však mali charakter náležitostí doplnkových,
na ktorých uvedení podľa okolností konkrétneho prípadu buď treba alebo ani nie je nutné trvať popri

náležitostiach vyžadovateľných v prípade všetkých fyzických osôb (v tomto prípade preto, aby bolo
každému celkom zrejmé, že u takejto osoby ide stále o jednu a tú istú osobu, ktorá sa od nepodnikajúcej
fyzickej osoby líši len existenciou jej oprávnenia na výkon podnikateľskej alebo v obdobnom právnom
režime vykonávanej činnosti). Pre úplnosť v tejto časti možno dodať, že zdanlivo kategorický príkaz na
uvedenie náležitostí podľa § 79 ods. 1 piatej vety O.s.p. by nebol splniteľným vtedy, ak sa obchodné

meno podnikajúcej fyzickej osoby celkom zhoduje s jej občianskym menom a priezviskom, obdobná
zhoda nastane v prípade bydliska a sídla takejto osoby a zároveň pôjde o zákonom predpokladaný
prípad nepridelenia takejto osobe identifikačného čísla. Na záver tak treba konštatovať, že žalobcom
je fyzická osoba označená menom a priezviskom a takúto fyzickú osobu nie je potrebné ,,žiadnym
procesným spôsobom upravovať“ a to či už vystupuje ako fyzická osoba podnikateľ alebo nepodnikateľ,

pretože nositeľom oprávnenia je stále fyzická osoba ako taká.

11. Ďalej žalovaný namietal, že súd prvej inštancie sa sám rozhodol aplikovať § 18 ods. 4 veta druhá
zákona o advokácii bez toho, aby ho o to niektorá sporová strana žiadala. Tu je treba uviesť, že sporové
strany ,,nemajú súd žiadať“, aby „zistený skutkový stav podriadil pod skutkovú podstatu príslušnej

právnejnormy“,pretožejetojehopovinnosťou.Odvolacísúdsaplnestotožnilspreukázanýmskutkovým
dejom, ktorý prvoinštančný súd z vlastnej právomoci subsumoval pod príslušné ustanovenia právneho
predpisu (§ 18 ods. 4 veta druhá ZoA), keď nepochybne z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
prvotné úkony advokáta vo vzťahu ku klientovi, ktorými boli prevzatie a príprava zastúpenia a podanie
žaloby vo veci samej sa museli vykonať bezodkladne. V tomto smere odvolací súd odkazuje v celom

rozsahu na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

12. Odvolaciu námietku smerujúcu k tomu, že sa súd prvej inštancie zaoberal neplatnosťou započítania
a neexistenciou škody, hoci to žalobca nikdy v rámci procesnej obrany nenamietal a ani neprodukoval
dôkazy v konaní a zároveň nad rámec dopĺňal túto pasivitu žalobcu svojimi úvahami a nad

rámec vykonaného dokazovania odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantnú, pretože z konania
jednoznačne vyplýva, že žalobca popieral existenciu pohľadávky majúcej mať základ v tom, že
žalovanému bola jeho protiprávnym konaním spôsobená škoda.

13. Všeobecne treba uviesť, že zodpovednosť advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti

s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno
zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a)
činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b) vznik škody, c) príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta
súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti
musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený. Advokát

je povinný svedomito chrániť práva a oprávnené záujmy klienta, dôsledne využívať všetky zákonné
prostriedky, uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá za prospešné a dbať
o to, aby jeho právna pomoc bola účelná. Súčasťou týchto povinností je bezpochyby tiež povinnosť
advokáta riadne a včas (priebežne) informovať klienta o postupe pri vybavovaní veci a o všetkých
nových okolnostiach relevantných z hľadiska veci, v ktorej ho zastupuje. Uvedené povinnosti má

advokát počas celej existencie právneho vzťahu založeného zmluvou o poskytnutí právnej pomoci.
Treba dodať, že svedomitým nie je taký výkon advokácie, ktorý nesie znaky ľahostajnosti, nedôslednosti,
nedostatočného záujmu o klienta a jeho vec, resp. ktorý nezohľadňuje reálny stav vecí alebo tento stav
nedoceňuje. Škodou sa aj v prípade zodpovednosti advokáta rozumie ujma, ktorá nastala v majetkovejsfére poškodeného (klienta), je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Uhradzuje sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu, zmenšenie, zníženie či iné

znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a
ktorápredstavujemajetkovéhodnoty,ktorétrebavynaložiťpreuvedenievecidopredošléhostavu(pokiaľ
niejevylúčené).Ušlýziskpredstavujezmarenýmajetkovýprospech(prekazenézväčšeniealebobudúce
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti
prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide

pri priamej väzbe javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý
jav (následok). Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je
daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou klienta vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti môže byť
vždy riešená len v konkrétnych súvislostiach. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať
od všeobecných súvislostí a skúmať, konkrétne ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce

časovéhľadisko,alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovaní
vecnej súvislosti (porovnaj R 21/1992). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná
(sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu.
Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti
je „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza

následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený
- nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať,
či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahu ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť,
s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 29. marca 2007 sp. zn. 3 Cdo 32/2007). Treba zdôrazniť, že (v rámci postupnosti javov) nie

každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik
jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie
advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je
daná v každom prípade, keď ním zastupovaný klient nebol v konaní úspešný. Zodpovednosť advokáta
nastupuje až vtedy, keď neúspech klienta je dôsledkom porušenia povinností advokáta v súvislosti s

výkonom advokácie.

14. Odvolací súd má za to, že bolo na žalovanom, aby preukázal, akú povinnosť porušil advokát v
súvislosti s porušením ktorej vznikla žalovanému škoda vo výške, ktorú uplatnil vzájomným návrhom,
pretože nenavrhnutie vykonania dôkazu (predloženie účtovníctva), ako aj nespochybnenie námietky

premlčania, ako neúčinnej pre rozpor s dobrými mravmi nemožno hodnotiť ako porušenie povinnosti
advokáta. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti nález ústavného súdu sp. zn. II.
ÚS 176/2011 „samotná dôvodnosť vznesenej námietky premlčania však rozpor s dobrými mravmi
nezakladá. Aplikácia tohto inštitútu by mala byť len výnimočná a nemala by zhojovať neznalosť
zákona - t. j. neznalosť plynutia premlčacích dôb. V tomto smere je potrebné poukázať aj na jednu

zo základných zásad súkromného práva - vigilantibus iura scripta sunt - právo patrí bdelým. Preto
je potrebné pri skúmaní otázky, či je vznesenie námietky premlčania v rozpore s dobrými mravmi
skúmať, či strana konania, ktorá sa dovoláva rozporu s dobrými mravmi v súlade s § 3 ods. 1 O. z.
postupovala s dostatočnou mierou starostlivosti a opatrnosti práve v súlade so zásadou vigilantibus
iura, ktorá predpokladá, že každý zodpovedá za náležitú mieru predvídavosti a opatrnosti nielen pri

vzniku právneho vzťahu, ale aj pri uplatňovaní svojich práv a výkone svojich práv a povinností z neho
vyplývajúcich.“

15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že žalovaný nemal voči žalobcovi pohľadávku (právo na
peňažné plnenie) z titulu náhrady škody, ktorá podľa žalovaného vznikla porušením povinnosti žalobcu

pri výkone advokátskej činnosti, preto žalovaný nemohol jednostranným právnym úkonom (započítaním)
dosiahnuť zánik navzájom sa kryjúcich pohľadávok, pretože tu na strane žalovaného neexistovala voči
žalobcovi pohľadávka spôsobilá na započítanie.

16. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej

za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak
národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmikonania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku
účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné
argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS

200/09 a pod.). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalobkyne nespôsobilú ovplyvniť nepriznanie jej
uplatneného nároku, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

17. V dôsledku uvedeného bolo potom nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
vo výrokoch I. a IV., včítane závislých výrokov o náhrade trov konania, s použitím ust. § 387 ods. 1

C.s.p. potvrdiť.

18. V zmysle § 396 ods. 1 C.s.p. ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie. Podľa ods. 2 ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na
náhradu trov konania na súde prvej inštancie.

19. V zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci, podľa ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

20. V zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

21. V tomto odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca a intervenient vystupujúci v konaní na jeho

strane vo vzťahu k vzájomnému návrhu žalovaného, preto podľa citovaného ustanovenia im vzniklo
právo na plnú náhradu trov odvolacieho konania voči v odvolaní neúspešnému žalovanému. Prípadná
existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa v zmysle § 257 C.s.p. odôvodňujúca výnimočné
nepriznanie náhrady trov úspešnej strane (či už úplné alebo čiastočné), pritom v konaní nebola tvrdená,
ani ju odvolací súd nezistil. Odvolací súd preto žalobcovi a intervenientovi priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady trov rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.

22. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3 : 0 (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta

zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení neskorších zmien
a doplnení; § 393 ods. 2 druhá veta C. s. p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie.

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.