Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, November 26, 2020

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 3T/23/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1120010390

Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2020:1120010390.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred samosudcom Mgr. Michalom Kačánim, v trestnej veci
obžalovaného Š. U., pre prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej
uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona, na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 26.11.2020 v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

Š. U. I. S. I. G. Z. F. O. Č. narodený XX.XX.XXXX R. T., trvale bytom S. K. XXX/XX, Bratislava,

s a u z n á v a v i n n ý m , ž e

sa dňa 17.10.2018 o 22:20 hodiny v Bratislave na Námestí SNP počas kontroly hliadkou Policajného
zboru s volacím znakom Fotón 515 z dôvodu parkovania motorového vozidla na parkovacom mieste

vyhradenom pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím preukázal dokladmi, a to preukazom fyzickej
osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom číslo *XXXXXX, na ktorom je umiestnená
v pravom dolnom rohu okrúhla pečiatka so štátnym znakom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny
Bratislava a parkovacím preukazom pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím číslo XXXXXX, na
ktorej je taktiež umiestnená v pravom dolnom rohu okrúhla pečiatka so štátnym znakom Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny Bratislava, oba doklady vystavené na meno Š. U., pričom obžalovaný v tom
čase nebol fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nebol držiteľom preukazu fyzickej osoby
s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom, ani držiteľom parkovacieho preukazu fyzickej osoby

so zdravotným postihnutím,

t e d a

- falšovanú listinu použil ako pravú,

č í m s p á c h a l

- prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a
úradnej značky podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona.

Za to sa

o d s u d z u j e :Podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona s použitím § 38 odsek 2, odsek 4, § 37 písmeno m/ Trestného
zákona na trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok.

Podľa§48odsek2písmenoa/Trestnéhozákonasúdobžalovanéhoprevýkontrestuzaraďujedoústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 odsek 1 písmeno a/ Trestného zákona súd obžalovanému ukladá trest prepadnutia veci:
- preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom číslo *. na meno Š. U.,

- parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím číslo XXXXXX na meno Š.L.M. U..

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 17.04.2020 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry
Bratislava I zo dňa 16.04.2020, č. k. 4 Pv 390/18/1101-20 na obvineného Š. U., pre skutok právne
kvalifikovaný ako prečin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,
úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na

tom skutkovom základe, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo
obžalovaný Š. U. urobil vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku (že je nevinný
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe), vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného Š. U.,

prečítaním zápisnice o výsluchu svedka T.. L. O. z prípravného konania postupom podľa § 263 odsek
2 Trestného poriadku a prečítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku, a to zápisnice o
vydaní veci (č. l. 22), preukazu fyzickej osoby s ŤZP so sprievodcom (č. l. 24), parkovacieho preukazu
(č. l. 25), odpovede na dožiadanie (č. l. 30), lekárskych správ (č. l. 37 - 40) a ich preklad (č. l. 42 - 51),
rozhodnutia o priestupku a zápisnice z ústneho pojednávania (č. l. 54 - 60), výpisu z ústrednej evidencie

priestupkov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (č. l. 69 - 74), výpisu zoznamu páchateľov (č. l.
75 - 76), odpovede na lustráciu v Registri priestupkov (č. l. 103 - 105), lustrácie v ZVJS (č. l. 106) a
aktuálneho odpisu registra trestov obžalovaného.

Všetky vykonané dôkazy súd hodnotil jednotlivo i v ich súhrne podľa svojho vnútorného presvedčenia

založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu tak, ako to predpokladá § 2 odsek
12 Trestného poriadku, pričom vychádzajúc z trestnoprávne relevantných zásad dôkazného konania,
dospel k záveru, že skutok, ktorý je v predmetnej trestnej veci obžalovanému kladený za vinu, sa stal,
napĺňavšetkyzákonnéznakytrestnéhočinu-prečinufalšovaniaapozmeňovaniaverejnejlistiny,úradnej
pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona a

že tento skutok spáchal obžalovaný Š. U..

K výroku o vine

Obžalovaný Š. U. vinu za spáchaný skutok od začiatku svojho trestného stíhania popieral. V rámci svojej
obhajoby sa bránil tým, že si nebol vedomý, že preukaz nie je originál. Tento si nechal vybaviť z dôvodu,
že bol nemobilný, chcel si pomôcť a inak by to vybavoval 5 rokov. Základom jeho konania bola nehoda
na dovolenke, pričom keď sa vrátil na Slovensko, bol v úbohom stave. Stalo sa to asi v roku 2013, pričom
mal roztrhnuté šľachy, rozbitý kotník, koleno, silné odreniny, prasknutú lakťovú kosť, niečo s ramenom,

zodratú dieru na dlani, oškretú tvár a kožu na hlave. Bol na vozíku, v nadrogovanom stave bol asi
osem dní a imobilný bol ešte dosť dlhý čas. Operovali mu nohu, pričom na Slovensku operovaný nebol.
Po operácii a hospitalizácii v Thajsku mu bola odovzdaná zdravotná dokumentácia. Pána, ktorý mu
vybavoval preukaz, poznal z mesta. Stretával ho v tom čase veľmi často, nakoľko vysedával na kávach a
tam pri rozhovoroch, keď napríklad videl jazvu, mu povedal, že to vie vybaviť a vie mu rýchlejšie pomôcť.

Bolo to asi v období tesne po jeho návrate. V tom čase chodil von na kávu aj napriek svojmu stavu,
keďže nemohol pracovať. Tomu pánovi odovzdal zdravotnú dokumentáciu, všetko čo dostal, pričom
toho bolo dosť, napríklad aj röntgeny. O invalidný dôchodok nepožiadal, nakoľko sa necítil invalidom.
Obžalovaný ďalej uviedol, že si nepamätá, či sa informoval o spôsobe vybavenia preukazu ZŤP, pýtal sa
ľudí okolo seba, ktorých považoval za adekvátnych. Pokiaľ ide o odmenu za vybavenie daného preukazu

obžalovaný uviedol, že nevie, čo sa rozumie odmenou, či financie alebo fľaška, ale asi áno. Obžalovanýtiež uviedol, že mu nebolo zvláštne, že mu bez vyjadrenia posudkového lekára v takom krátkom čase
niektovybavípreukaz,nakoľko„smenaSlovensku“.Osoba,ktorámuvybavovaladoklady,savolalKarol,
pričom priezvisko nepozná, nikdy sa o to nezaujímal. Obžalovaný tiež uviedol, že na túto osobu nemal

telefonický kontakt, avšak následne dodal, že možno ho mal, ale už si nepamätá. Keby ho mal, tak ho
dá polícii. Bežne mení telefón a už si nepamätá, či s ním komunikoval telefonicky. Túto osobu spoznal
asi v rámci týždňov pred vybavením dokladu, ale vídaval ho aj predtým. Obžalovaný sa vyjadril aj v tom
smere, že si je vedomý, že pri vybavovaní dokladov, či už na Slovensku alebo v cudzine, sa podpisujú
nejaké dokumenty, v tomto prípade však nič nepodpisoval a ani mu ten pán nič na podpis nepriniesol.

Následne si obžalovaný ale spomenul, že predsa len niečo podpisoval, nebolo to pre neho a vyplňoval
nejaké iniciály. U lekára alebo na úrade za účelom informovania sa, čo obnáša vybavenie preukazu ZŤP,
nebol, iba si o tom niečo čítal.

V súvislosti so zaistením preukazu obžalovaný uviedol, že išiel k autu, ktoré mu blokovali policajti, pričom
na svoju obranu uviedol, že mohol kľudne odísť a nič by sa nestalo. Jeden policajt stál pri čelnom okne,

pozeral sa na ZŤP preukaz a potom mu povedal, aby predložil vodičský, občiansky a ZŤP preukaz,
čo obžalovaný poslúchol, išiel do kastlíku a tieto preukazy mu podal. Policajti išli do auta a z okienka
mu jeden povedal, aby k nim pristúpil, začal telefonovať a skúmať, či ZŤP je originál, pričom tento si
prezeral zo všetkých strán. Opýtal sa ho, či je to originál, na čo mu on odpovedal, že áno. Následne mu
povedali, aby išiel s nimi, doklady mal stále v ruke, dali mu putá a išli na policajnú stanicu. Po asi 2 -

3 hodinách mu cez mreže dal papier o zadržaní, ktorý podpísal. Zápisnicu o vydaní veci teda podpísal
až v CPZ. Pri zásahu príslušníkov Policajného zboru podľa § 89 odsek 1 Trestného poriadku poučený
nebol, k tomu došlo až v CPZ. Obžalovaný taktiež v rámci obhajoby poukázal na to, že policajti v čase
zákroku nemali pri sebe žiadnu tlačiareň a skutočnosť, že by zápisnica bola spísaná o 22:22 hodine, sa
nezakladá na pravde. Táto mu bola daná na podpis asi až o dve hodiny v CPZ. Preukazy príslušníkom

Policajného zboru odovzdal pri aute, kde mu zobrali aj občiansky preukaz. Asi 15 - 20 minút stáli pri
aute, policajti celý čas s niekým telefonovali, pričom doklady mali u seba. S policajtmi spolupracoval a
odpovedal na ich otázky, pričom oni mu nepovedali, že nie je povinný tieto dva preukazy vydať. Z ich
konania a otázok mu bolo jasné, že ho zadržiavajú z podozrenia na falšovaný preukaz ZŤP. Obžalovaný
taktiež zdôraznil, že osoba, ktorá mu vybavila tieto doklady, ho neupozornila na to, že nie sú pravé, iba

mu povedala, že to má hotové.

Prostredníctvom svojho obhajcu sa obžalovaný bránil tým, že zo žiadnych okolností a ani z vizuálnej
stránky zadržaných preukazov nebolo možné laikovi poznať, že ide o falzifikát, a teda objektívnosť
falošnosti týchto preukazov nemohla byť obžalovanému známa. Rovnako nebol v konaní objektívne

posúdený rozsah zdravotného poškodenia obžalovaného, ktoré mohlo alebo nemohlo viesť k jeho
kvalifikácii ako osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Podľa názoru obhajoby príslušníci Policajného
zboru ani nevykonávali služobný zákrok, nakoľko osoba obvineného nebola v tom čase v pátraní
a ani nevykazovala znaky trestnej činnosti (nakoľko to nemohlo byť objektívne preukázané v tom
čase nejakým odborným potvrdením o nepravosti parkovacieho preukazu), a teda nebolo zákonné

obvineného obmedzovať na osobnej slobode a pokračovať v nejakom ďalšom služobnom zákroku.
Policajt nemôže „skúšať“, či osoba, voči ktorej sa zakročuje, nemá nejakú vec súvisiacu s trestnou
činnosťou, ale najskôr si musí služobný zákrok odôvodniť konkrétnym podozrením a túto osobu musí
poučiť aj o jej práve nespolupracovať a neposkytnúť súčinnosť. Až po tomto poučení ju môže vyzvať na
odovzdanie veci súvisiacej s nejakým trestným činom a priamo pri tomto odovzdaní spísať aj zápisnicu

o vydaní veci. Dodatočné spísanie zápisnice, dodatočné poučenie a dodatočné informovanie dotknutej
osoby o jej právach nekonvalidujú nezákonný stav. Na základe uvedeného obhajoba navrhovala
obžalovaného spod obžaloby oslobodiť.

Suvedenouobhajobouobžalovanéhosasúdnemoholstotožniť,nakoľkovýsledkyvyplývajúcezprocesu

dokazovania v spojení s príslušnou zákonnou úpravou ju jednoznačným spôsobom vyvracajú a bez
najmenších rozumných pochybností vylučujú akýkoľvek iný záver, než je ten, ktorý svedčí o vine
obžalovaného za spáchaný skutok.

Pokiaľ ide o namietaný nezákonný postup zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru súd uvádza,

že žiaden takýto nezákonný postup príslušníkov Policajného zboru zistený nebol a z obsahu spisu
nevyplýva. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že policajti boli v zmysle § 69 odsek 1 písmeno g/
zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o cestnej premávke“) plne oprávnení kontrolovať obvineného ohľadnedodržiavania povinností účastníka cestnej premávky alebo prípadne ako inej osoby podľa zákona o
cestnej premávke a takejto kontrole nepochybne podlieha aj povinnosť preukázať oprávnenie stáť na
mieste vyhradenom pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím, čo nepochybne vyplýva z § 44 odsek

2, odsek 3, odsek 7 veta prvá zákona o cestnej premávke /parkovací preukaz sa môže používať na
vozidle prepravujúcom fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorá spĺňa podmienky podľa
osobitného predpisu; vodič vozidla podľa odseku 1 písmeno b) alebo podľa odseku 2 je povinný osobitné
označenie alebo parkovací preukaz odstrániť z vozidla, ak sa nepoužíva na účel, na ktorý je určený;
vodičvozidlasparkovacímpreukazommôžestáťnamiestevyhradenomprevozidláprepravujúceosoby

s ťažkým zdravotným postihnutím, pričom ako vyplýva z § 23 odsek 3 zákona o cestnej premávke
parkovacím preukazom sa rozumie parkovací preukaz pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím/.
Policajt je pritom podľa § 69 odsek 1 písmeno c/ zákona o cestnej premávke oprávnený požadovať od
vodičapredloženiedokladovustanovenýchnavedenieapremávkuvozidlaanadopravuosôbanákladu;
ak nebudú predložené, požadovať od vodiča oznámenie údajov o vozidle a jeho držiteľovi podľa § 111
ods. 2 písm. a), b), e) a f). V tejto súvislosti nemožno opomenúť ustanovenie § 137 odsek 2 písmeno q/

zákona o cestnej premávke, podľa ktorého porušením pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom
je zastavenie a státie na vyhradenom parkovacom mieste pre osobu so zdravotným postihnutím, ak
nejde o vozidlo, pre ktoré je parkovacie miesto vyhradené.

Z uvedených ustanovení jednoznačne vyplýva, že policajti mali oprávnenie kontrolovať obvineného v

súvislosti s jeho oprávnením stáť na mieste vyhradenom pre vozidlá prepravujúce osoby s ťažkým
zdravotným postihnutím a za tým účelom si vyžiadať príslušné doklady.

Ako vyplýva z výpovede svedka T.. L. O., jedného zo zasahujúcich príslušníkov Policajného zboru,
k motorovému vozidlu, ktorého vodičom v rozhodnom čase bol obvinený, pristúpili práve za týmto

účelom, t. j. kontroly oprávnenia státia motorového vozidla na parkovacom boxe, ktoré bolo zvislým
aj vodorovným dopravným značením označené ako miesto vyhradené pre osoby so zdravotným
postihnutím. Obvinenému po tom, čo k nim pristúpil s otázkou, či je nejaký problém, menovaný svedok
uviedol účel kontroly a vyžiadal si od neho občiansky preukaz a následne aj doklady oprávňujúce ho
stáť na danom mieste. Obvinený menovanému svedkovi predložil parkovací preukaz vydaný na jeho

meno a taktiež aj preukaz fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, ktorý bol taktiež vydaný na
jeho meno. Svedok T.. L. O. následne zistil, že na týchto preukazoch sa nachádza nálepka - holografický
prvok odlišný od tej, ktorý sa dáva na originálne dokumenty, pričom oba tieto doklady mali rovnaké číslo
dokladu, čo nie je možné, keďže každý z týchto dokladov musí mať svoje jedinečné číslo.

Z uvedených skutočností nepochybne vyplýva dostatočne odôvodnené podozrenie zo spáchania
trestného činu - prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery,
úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona, ktoré policajtov oprávňovalo
na postup podľa § 89 odsek 1 Trestného poriadku a k následnému obmedzeniu osobnej slobody
obvineného (v tom čase podozrivého). Z tohto hľadiska je potrebné odmietnuť argument obhajoby,

že príslušníci Policajného zboru nevykonávali služobný zákrok, nakoľko osoba obvineného nebola v
tom čase v pátraní a ani nevykazovala znaky trestnej činnosti (nakoľko to nemohlo byť objektívne
preukázané v tom čase nejakým odborným potvrdením o nepravosti parkovacieho preukazu). Dôvodné
podozrenie zo spáchania trestného činu pre účely obmedzenia osobnej slobody alebo zadržania totiž
nemusí byť objektívne preukázané, čo nepochybne vyplýva z povahy a logiky veci, postačí existencia

takých skutočností, ktoré takéto podozrenie odôvodňujú. Svedkom T.. L. O. popísané skutočnosti možno
považovať za také, ktoré opodstatnene zakladali dôvod domnievať sa, že predložené doklady sú falošné
a pre takýto záver v danom čase nepotrebovali mať k dispozícii žiadne odborné potvrdenie, dokonca ani
vyjadrenie orgánu, ktorý mal údajne takéto doklady vydať. Je úplne prirodzené, že nielen dosiahnuté
vzdelanie v určitom odbore, ale aj praktická služobná činnosť policajta môže viesť k získaniu takých

informácií a vedomostí, na základe ktorých bude vyhodnocovať zistené skutočnosti vrátane skutočností,
ktoré môžu odôvodňovať podozrenie z trestnej činnosti. Rovnako napríklad pri vydaní veci - kryštalickej
látky, bieleho prášku zabaleného v papierovej skladačke, sušenej zelenej rastliny a pod. zo strany
podozrivej osoby nepotrebuje zasahujúci príslušník Policajného zboru pre účely služobného zákroku a
obmedzenia osobnej slobody podozrivého predbežné vyjadrenie alebo potvrdenie Kriminalistického a

expertízneho ústavu PZ o tom, aká je to látka. Povaha veci a konkrétna situácia predchádzajúca vydaniu
veci môže zakladať záver o dôvodnosti podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 171, prípadne
172 Trestného zákona rovnako, ako v tomto prípade vzniklo dôvodné podozrenie zo spáchania prečinu
podľa 352 odsek 1 Trestného zákona.Čo sa týka samotného vydania veci podľa § 89 odsek 1 Trestného poriadku a s tým spojeného poučenia
podozrivej osoby, resp. osoby, ktorá má vec dôležitú pre trestné konanie, ani tu súd nezistil žiaden

taký chybný postup policajta, ktorý by mohol viesť k záveru o nezákonnom získaní dôkazu. V danom
prípade nešlo zo strany príslušníkov Policajného zboru o žiadne „skúšanie“, či osoba, voči ktorej sa
zakročovalo, nemala nejakú vec súvisiacu s trestnou činnosťou, ako sa to snaží prezentovať obhajoba.
Ako už bolo uvedené, policajti boli plne oprávnení kontrolovať, či je obvinený oprávnený stáť na mieste
vyhradenom pre fyzickú osobou so zdravotným postihnutím a za tým účelom si vyžiadať príslušné

doklady. Ak následne po predložení dokladov policajti nadobudli dôvodné podozrenie z trestného činu
v súvislosti s existenciou takýchto dokladov, nepostupovali v rozpore so zákonom, ak takejto osobe
tieto doklady nevrátili, ale hneď pristúpili k poučeniu o tom, že je podozrivá zo spáchania trestného činu
a v zmysle § 89 Trestného poriadku ju vyzvali a riadne poučili o tom, že má právo vypovedať alebo
odoprieť vypovedať, že ju nikto nesmie nútiť k priznaniu alebo inej aktivite, ktorá by viedla k jej obvineniu
z trestného činu, avšak ak má veci, ktoré súvisia s trestnou činnosťou, môže ich dobrovoľne vydať.

Opačný postup, t. j. že by v uvedenom prípade po nadobudnutí podozrenia z trestného činu policajti
vrátili doklady (v súvislosti s ktorými také podozrenie vzniklo) podozrivej osobe, následne ho poučili v
zmysle § 89 Trestného poriadku, ako aj o jeho právach a podľa okolností by buď hneď pristúpili k odňatiu
veci (na základe príkazu policajta so súhlasom prokurátora), prípadne aj k osobnej prehliadke, by bol
zjavne neadekvátny, vymykajúci sa zmyslu ustanovení Trestného poriadku o zaistení veci (vydaní/odňatí

veci), prípadne aj ustanovení a osobnej prehliadke. Ak obžalovaný Š.Q. U.I.S. následne po predmetnom
poučení hneď uviedol, že tieto doklady vydáva a odovzdáva pre potreby trestného konania, nemožno
mať voči príslušníkom Policajného zboru žiadne výhrady. V danom prípade nie je dôležité, že už fakticky
policajti mali predmetné doklady v rukách (po tom, čo im ich obžalovaný predložil), ale že v rámci svojho
konania v každom jeho štádiu postupovali v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Identicky v

situácii, keby na výzvu policajtov pri kontrole dodržiavania povinnosti účastníka cestnej premávky -
vodiča, tento policajtom predložil vodičský preukaz, ktorý by vykazoval známky falšovania, nebolo by
povinnosťou policajtov takýto vodičský preukaz vodičovi vrátiť a až následne postupovať podľa § 89
Trestného poriadku.

Pokiaľ obžalovaný namietal, že mu príslušné poučenie zo strany príslušníkov Policajného zboru v čase
vykonávania služobného zákroku poskytnuté nebolo, ale bolo mu predložené v písomnej forme až v
CPZ, súd uvádza, že toto tvrdenie považuje za vyvrátené výpoveďou menovaného svedka, ktorú súd
nemal absolútne žiaden dôvod spochybňovať. Je zrejmé, že obžalovaný sa snaží toto svoje tvrdenie
oprieť o samotnú zápisnicu o vydaní veci, ktorá mu bola predložená na podpis pravdepodobne až v

CPZ. Tu je však potrebné zdôrazniť, že príslušníci Policajného zboru pri vykonávaní služobného zákroku
poučujú osoby podľa služobných pomôcok a súd nezistil ani najmenší náznak pochybností o tom, že
tomu tak nebolo aj v tomto prípade s tým, že až následne podľa podmienok pri výkone služobného
zákroku sa spíše zápisnica až po tomto úkone. Takýto postup nie je v rozpore s Trestným poriadkom,
nakoľko v zmysle návetia § 58 odsek 1 Trestného poriadku sa o každom úkone trestného konania spíše,

a to spravidla pri úkone alebo bezprostredne po ňom, zápisnica. Z citovaného ustanovenia vyplýva,
že zápisnicu je možné vyhotoviť aj bezprostredne po úkone a takýto postup nie je možné označiť za
protiprávnyanezákonný.SvedokT..L.O.pritomvprípravnomkonaní(zhľadiskaobsahujehovýpovede)
presvedčivo popísal okolnosti služobného zákroku vrátane postupu podľa § 89 Trestného poriadku a
spísania zápisnice, pričom hodnovernosť jeho výpovede nebola ničím spochybnená. Svedok aj výslovne

uviedol, že zápisnica bola vyhotovená bezodkladne po vykonaní úkonu, čo nie je možné interpretovať
tak, že bola vyhotovená počas úkonu, resp. na mieste služobného zákroku, hoci aj následne uviedol, že
spravidla zápisnicu vypisuje v služobnom vozidle, ktoré je vybavené prenosným počítačom a prenosnou
tlačiarňou(vdanomprípadetomutakbyťnemuselo,čovyplývaužlenztoho,žesvedoksámpoužilslovo
„spravidla“). Kontext tohto vyjadrenia aj so zreteľom na množstvo vykonávaných služobných zákrokov

zo strany príslušníkov Policajného zboru v nijakom smere nevyvoláva pochybnosti o vierohodnosti tohto
svedka z hľadiska ním uvádzaných skutočností.

V neposlednom rade je potrebné uviesť, že obžalovaný zápisnicu o vydaní veci s príslušným poučením,
spísanú po úkone v súlade s § 58 odsek 1 Trestného poriadku, sám podpísal a žiadne námietky voči

jej obsahu neuviedol, čo len potvrdzuje pravdivosť vyjadrení svedka T.. L. O.. Čas uvedený v zápisnici
pritom zodpovedá času vykonania úkonu.Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že v procesnom postupe policajta neboli zistené žiadne
také nedostatky, ktoré by boli spôsobilé odôvodniť konštatovanie o nezákonne získanom dôkaze.

Čo sa týka obhajobnej argumentácie obžalovaného, že nemal vedomosť o tom, že preukaz nie je originál
súd konštatuje, že toto tvrdenie vyvracia obsah výpovede samotného obžalovaného. Ak by totiž aj bola
pravda všetko to, čo uviedol obžalovaný, bolo by jeho konanie pokryté minimálne nepriamym úmyslom
v zmysle § 15 písmeno b/ Trestného zákona, nakoľko na základe ním uvedených skutočností by aj
podpriemerne rozumne uvažujúca osoba musela vedieť, že použitím takto získaného preukazu fyzickej

osoby s ťažkým zdravotným postihnutím môže porušiť záujem chránený § 352 odsek 1 Trestného
zákona a bola by s tým uzrozumená.

Súd však na základe vyhodnotenia všetkých vo veci vykonaných dôkazov vrátane výpovede
obžalovaného ustálil zavinenie obžalovaného vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písmeno a/
Trestného zákona. Tvrdenia obžalovaného ohľadne jeho konania pri zabezpečovaní predmetných

preukazov totiž obsahujú také skutočnosti, ktoré vo svojom súhrne akúkoľvek pochybnosť o jeho
priamom úmysle používať falošný doklad - preukaz osoby so zdravotným postihnutím vylučujú.

Predovšetkým je potrebné uviesť, že obžalovaného vzhľadom na jeho vzdelanie a zamestnanie, ako aj
vzhľadom na jeho osobu vnímanú zo strany súdu na hlavnom pojednávaní, nie je možné považovať za

osobu, ktorú by nebolo možné považovať za osobu aspoň priemerne rozumne uvažujúcu.

V prípade obžalovaného tak možno vylúčiť, že by poskytol svoju zdravotnú dokumentáciu
(pravdepodobne v cudzom jazyku) v podstate cudzej osobe, ktorej priezvisko nepoznal, ktorú stretával
na káve a na ktorú nemal telefonický kontakt, iba na základe jeho ponuky, že mu vie preukaz zdravotne

postihnutej osoby vybaviť. Asi ťažko si vôbec možno rozumne predstaviť, že by si obžalovaný za takejto
situácie relevantným spôsobom neoveroval, aké sú podmienky pre vydanie takéhoto preukazu a či
ho takáto „ponuka“ nedostane alebo nemôže dostať do situácie, ktorá bude v rozpore so zákonom a
ktorá by mohla zakladať jeho trestnoprávnu zodpovednosť, prípadne akúkoľvek zodpovednosť v oblasti
verejného práva. To platí obzvlášť za situácie, že obžalovaný sa už v minulosti niekoľkokrát dostal do

rozporu so zákonom, pre ktorý bola voči nemu opakovane vyvodzovaná trestná zodpovednosť a došlo aj
k jeho odsúdeniu, i keď sa na neho v prípadoch jeho tuzemských odsúdení hľadí, akoby odsúdený nebol.
Pritomužsamotnévyjadrenieobžalovaného,žemunebolozvláštne,žemubezvyjadreniaposudkového
lekára v takom krátkom čase niekto vybaví preukaz, nakoľko „sme na Slovensku“, odôvodňuje záver o
cielenom a úmyselnom konaní obžalovaného zaobstarať si falošný preukaz osoby s ťažkým zdravotným

postihnutí a tento aj následne používať. Súd nemá žiadnu pochybnosť o tom, že obžalovaný si musel
byť vedomý skutočnosti, že vydanie preukazu osoby s ťažkým zdravotným postihnutím sa musí opierať
o vyjadrenie posudkového lekára, pričom v tomto smere súd poukazuje na tú časť jeho výpovede, v
rámci ktorej uviedol, že u lekára alebo na úrade za účelom informovania sa, čo obnáša vybavenie
preukazu ZŤP, nebol, iba si o tom niečo čítal. Obžalovaný teda zjavne chcel získať nejaké informácie o

podmienkach, ktorých splnenie sa vyžaduje pre rozhodnutie príslušného orgánu o vydaní preukazu ZŤP
a v spojení s jeho vyššie zmieneným vyjadrením a ostatnými ním uvádzanými skutočnosťami niet žiaden
rozumný dôvod pochybovať o tom, že vedel o falošnom preukaze ZŤP (z dôvodu, že na jeho vydanie
nemohli byť splnené podmienky) a takto sfalšovaný preukaz reálne chcel používať a aj ho používal.
V konečnom dôsledku pre takýto záver svedčí aj to jeho vyjadrenie, v zmysle ktorého si bol vedomý,

že pri vybavovaní predmetných dokladov, či už na Slovensku alebo v cudzine, sa podpisujú nejaké
dokumenty, v tomto prípade však nič nepodpisoval a ani mu ten pán nič na podpis nepriniesol (následne
síce obžalovaný uviedol, že si spomenul, že predsa len niečo podpisoval, avšak nebolo to pre neho a
vyplňoval len nejaké iniciály).

Vyššie uvedené skutočnosti tak podľa názoru súdu vylučujú obhajobnú argumentáciu obžalovaného,
ktorú súd z vyššie uvedených dôvodov považoval za vymyslenú a tým aj za zjavne účelovú. Na tom
nemení nič ani tá skutočnosť, že obžalovaný utrpel úraz s rôznymi poraneniami, nakoľko táto okolnosť
nemá žiaden vplyv na vyššie popísané konanie obžalovaného. Inak povedané, ak by akákoľvek osoba
trpela takým zdravotným postihnutím, ktoré by odôvodňovalo rozhodnutie o vydaní preukazu ZŤP, avšak

tento by bol vydaný v rozpore so zákonom a bol by sfalšovaný a takáto osoba by takto sfalšovaný
preukaz vedome používala, bol by dôvod na vyvodzovanie jej trestnej zodpovednosti.V otázke viny súd ďalej poukazuje na samotné zaistené preukazy a vyjadrenie Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny Bratislava zo dňa 29.01.2019, v ktorom sa uvádza, že Š. U.I.S., F.. XX.XX.XXXX, T. S. XX,
Bratislava nie je fyzickou osobou s ťažkým zdravotným postihnutím, nebol nikdy posudzovaný na účely

vyhotovenia preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím ani parkovacieho preukazu pre
fyzickú osobu so zdravotným postihnutím a nie je držiteľom žiadneho z uvedených preukazov.

S ohľadom na vyššie uvedené mal súd za preukázané naplnenie všetkých formálnych znakov skutkovej
podstaty trestného činu - prečinu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej

uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 odsek 1 Trestného zákona. Tu už len súd
dodáva, že uvedené preukazy spadajú pod definičné znaky verejnej listiny podľa § 131 odsek 5
Trestného zákona.

Súd skúmal aj materiálnu stránku stíhaného trestného činu spočívajúcu v jeho závažnosti z hľadiska
Trestným zákonom vyžadovaného stupňa (závažnosť vyššia než nepatrná), vychádzajúc pritom z kritérií

upravených v § 10 odsek 2 Trestného zákona. S poukazom na spôsob vykonania činu a okolnosti,
za ktorých bol čin spáchaný, následok, ako aj zavinenie vo forme priameho úmyslu, má súd za to, že
závažnosť spáchaného činu je nepochybne vyššia než nepatrná a konanie obžalovaného predstavuje
typizované konanie napĺňajúce zákonné znaky stíhaného trestného činu (konkrétny stupeň závažnosti
je zhodný s typovou závažnosťou vyjadrenou samotnou skutkovou podstatou daného trestného činu),

ktoré je potrebné postihovať aj prostriedkami trestného práva.

K výroku o treste

Pri ukladaní trestu súd dôsledne vychádzal z účelu trestu vyjadreného v 34 odsek 1 Trestného zákona,
ktorý okrem iného vychádza z jednoty represie a prevencie, ako aj zo všetkých relevantných kritérií
upravených v § 34 odsek 2, odsek 4 Trestného zákona, z ktorých je súd povinný vychádzať pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery.

Podľa § 34 odsek 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,
že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 odsek 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere,
ako je to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby
trestu odňatia slobody.

Podľa § 34 odsek 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä

na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

V súvislosti s výrokom o treste bol súd okrem ostatných kritérií upravených v § 34 odsek 4 Trestného
zákona povinný posúdiť aj existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a vzájomný pomer medzi

nimi. U obžalovaného Š. U. súd nezistil žiadnu poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 Trestného
zákona, naopak v zmysle § 37 písmeno m/ Trestného zákona bola u neho zistená priťažujúca
okolnosť spočívajúca v jeho predchádzajúcom odsúdení za trestný čin, a to na základe cudzozemského
odsudzujúceho rozhodnutia - rozhodnutie Landesgericht Eisenstadt zo dňa 08.03.2016, sp. zn. 025
HV 5/2016h, ktorými bol odsúdený za trestný čin nakladania s odcudzeným tovarom a za trestný čin

krádeže s priťažujúcimi okolnosťami (v zmysle § 7b odsek 2 Trestného zákona účinnom od 01.01.2013
právoplatné odsúdenie súdom iného členského štátu Európskej únie v trestnom konaní sa na účely
trestného konania zohľadní rovnako, ako keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, ak bolo vydané
pre čin trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky). Vzhľadom na prevažujúci pomer
priťažujúcich okolností sa pri aplikácii § 38 odsek 4 Trestného zákona a podľa spôsobu výpočtu

upraveného v § 38 odsek 8 Trestného zákona zvyšuje u obžalovaného dolná hranica trestnej sadzby
upravenej v § 352 odsek 1 Trestného zákona (0 rok až 3 roky) o jednu tretinu, t. j. o 1 rok a teda upravená
trestná sadzba predstavuje rozpätie 1 rok až 3 roky.Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že obžalovanému nie je
možné uložiť žiaden z alternatívnych druhov trestov upravených v Trestnom zákone (nespojených s
trestom odňatia slobody), nakoľko uloženie takéhoto alternatívneho druhu trestu by nezodpovedalo

požiadavkám Trestného zákona a účelu trestu, pričom povaha a závažnosť spáchaného činu, ako aj
osoba obžalovaného uloženie takéhoto alternatívneho druhu trestu neodôvodňovali.

Vtejtosúvislostisúdpoznamenáva,žeprivydanítrestnéhorozkazusúdopomenulzohľadniťskutočnosť,
že obžalovaný sa mal stíhaného trestného činu dopustiť počas plynutia skúšobnej doby podmienečného

odsúdeniarozhodnutímLandesgerichtEisenstadtzodňa08.03.2016,sp.zn.025HV5/2016h.Vprípade
tohto rozhodnutia plynula obžalovanému skúšobná doba v trvaní 3 roky od 08.03.2016 do 08.03.2019,
pričom ako už bolo uvedené, v zmysle § 7b odsek 2 Trestného zákona bol súd povinný toto odsúdenie
zohľadniť rovnako, ak keby bolo vydané súdom Slovenskej republiky, teda aj z hľadiska aplikácie § 49
odsek 2 Trestného zákona, podľa ktorého ustanovenie odseku 1 (o možnosti podmienečne odložiť výkon
trestu odňatia slobody) sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa za úmyselný trestný čin spáchaný

v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe podmienečného prepustenia z
výkonutrestuodňatiaslobody.Vprípadeuvedenéhocudzozemskéhorozhodnutiabolpritomobžalovaný
odsúdený za čin, ktorý je trestný aj podľa právneho poriadku Slovenskej republiky - krádež.

Vzhľadom na uvedenú skutočnosť bol teda súd povinný ukladať nepodmienečný trest odňatia slobody,

ktorý možno v kontexte uvedeného považovať za opodstatnený aj samotnou osobou obžalovaného a
jeho postoju k stíhanej trestnej činnosti. Obžalovaný spáchanie stíhaného trestného činu popieral a táto
okolnosť v spojení s jeho predchádzajúcim životom významne vypovedá o možnostiach jeho nápravy. V
tomto smere súd dodáva, že obžalovaný bol v minulosti okrem uvedeného cudzozemského rozhodnutia
5 krát odsúdený za trestné činy aj súdmi Slovenskej republiky, pričom v týchto prípadoch platí u neho

fikcia neodsúdenia. To ale neznamená, že súd môže skutočnosť spočívajúcu v spáchaní trestného činu
v minulosti v takýchto prípadoch ignorovať, nakoľko vypovedajú o samotnej osobe obžalovaného. Fikcia
neodsúdenia znamená, že súd nemôže na predchádzajúce odsúdenie prihliadať ako na priťažujúcu
okolnosť, alebo na okolnosť odôvodňujúcu použitie prísnejšej trestnej sadzby, prípadne ako na okolnosť
významnú pre rozhodnutie o zaradení obžalovaného do ústavu na výkon trest konkrétneho stupňa

stráženia. Fikciu neodsúdenia však nemožno zamieňať s fikciou nespáchania trestného činu, nakoľko
ide o dve odlišné právne skutočnosti.

S poukazom na uvedené považoval súd uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody za zákonné
a odôvodnené samou osobou obžalovaného, pričom z hľadiska určenia konkrétnej výmery trestu

považoval súd za adekvátne uložiť obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, t. j. na samej
dolnej hranici upravenej trestnej sadzby. Takýto druh a výmera trestu podľa názoru súdu zohľadňuje
povahu a závažnosť stíhaného trestného činu, ako aj osobu obžalovaného, u ktorého doposiaľ ukladané
výchovné tresty neviedli k želanému výsledku, ani k dosiahnutiu účelu trest, nakoľko sa obžalovaný
trestnej činnosti dopúšťa opakovane.

V danej trestnej veci tak bolo potrebné uplatniť dôsledne aj represívnu funkciu trestu, a to popri jeho
funkcii ochrannej, výchovnej a preventívnej (z hľadiska tak generálnej, ako aj individuálnej prevencie).

Vzhľadom na to, že obžalovaný nebol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním trestného činu vo

výkonetrestuodňatiaslobody,ktorýmuboluloženýzaúmyselnýtrestnýčin,súdhovsúlades§48odsek
2 písmeno a/ Trestného zákona zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností, spravujúc sa úvahami uvedenými v tomto
odôvodnení, súd rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia.
V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvo-lanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v
priamom rade, jeho súro-denci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom

predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.