Uznesenie Judgement was issued on Thursday, June 9, 2021

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 48Ek/1480/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121323837
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Martina Rusnáková
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2021:6121323837.2

Uznesenie

Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného: Mesto Žilina, IČO: 00 321 796, so
sídlom Námestie obetí komunizmu 1, 011 31 Žilina, zast. Advokátska kancelária Gallo, s.r.o., IČO: 36
715 352, so sídlom Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin proti povinnému: R. V., nar. XX. XX. XXXX,
trvale bytom Q. XXXX/XX, XXX XX A. o vymoženie XX,XX X. s prísl., o sťažnosti oprávneného proti
uzneseniu I. súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1480/2021 zo dňa 18. 05. 2021, takto

r o z h o d o l :

Súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 48Ek/1480/2021
zo dňa 18. 05. 2021 z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Oprávnenýsanávrhomnavykonanieexekúciedoručenýmsúdudňa11.05.2021domáhalodpovinného
vymoženia pohľadávky vo výške 89,12 Eur na základe vykonateľného exekučného titulu - výkazu
daňových nedoplatkov, ktorý vydalo Mesto Žilina pod sp. zn. OE/Aug/162/0479461 dňa 06. 09. 2013.

Vyšší súdny úradník uznesením sp. zn. 48Ek/1480/2021 zo dňa 18. 05. 2021 návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov exekúcie oprávneného vo výške 42 Eur podľa § 53 ods. 3
písm. a) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a
o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom od 01. 04. 2017 (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietol. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil s poukazom na ust. § 53 ods. 1, § 53 ods. 3 písm. a), §

53 ods. 4 Exekučného poriadku, na ust. § 6 ods. 1-2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z.
o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon
č. 233/2019 Z. z.“) a vecne tým, že uplatnenie nároku zo strany oprávneného na náhradu zaplatených
trov starej exekúcie vo výške 42 Eur považoval za nedôvodné, v rozpore s Exekučným poriadkom. V
uznesení vyšší súdny úradník uviedol, že v návrhu na vykonanie exekúcie si oprávnený v časti F) „Trovy
exekúcie - oprávnený“ elektronického formulára uplatnil nárok na trovy exekúcie v sume 42 Eur, ktoré

predstavujú trovy starej exekúcie vo výške 42 Eur (paušálne trovy vo výške 35 Eur a DPH vo výške 7
Eur) v exekučnom konaní vedenom exekútorským úradom súdneho exekútora JUDr. Mariána Janeca
pod sp. zn. EX 1862/2013. Preskúmaním návrhu na vykonanie exekúcie súd zistil, že oprávnený si
pri podaní opätovného návrhu uplatnil nárok na paušálnu náhradu trov starej exekúcie. K uplatnenej
náhrade paušálnych trov starej exekúcie súd uviedol, že tieto trovy prináležia súdnemu exekútorovi,
pričom zákon o ukončení niektorých exekučných konaní v ustanovení § 6 ods. 2 uvádza, že tieto trovy

znáša oprávnený, avšak zároveň neumožňuje oprávnenému domáhať sa ich náhrady od povinného.
Podobne to platí aj pre trovy exekúcie oprávneného. Zákon o ukončení niektorých exekučných konaní v
ustanovení § 9 ods. 3 výslovne uvádza, že oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s podaním
opätovného návrhu na vykonanie exekúcie po zastavení starej exekúcie, okrem nároku na náhradu
súdneho poplatku. To znamená, že oprávnený má opätovným návrhom na vykonanie exekúcie právo
uplatniť si nárok len na to, čo mu priznáva exekučný titul, na podklade ktorého sa má exekúcia vykonať

a nárok na náhradu súdneho poplatku, ktorý bol povinný zaplatiť za podanie tohto návrhu. Z uvedeného
ustanovenia teda vyplýva, že oprávnený nemá nárok domáhať sa náhrady trov právneho zastúpenia vstarej exekúcii, ale ani trov právneho zastúpenia v tomto exekučnom konaní. Uvedené platí aj pre nárok
na náhradu poplatku za vykonanie zaručenej konverzie.

Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka podal oprávnený v zákonnej lehote sťažnosť, ktorou
žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vrátiť vec vyššiemu súdnemu úradníkovi na ďalšie konanie a
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažnosť odôvodnil tým, že z pohľadu „práva hmotného“
sa paušálne trovy zaplatené oprávneným stali príslušenstvom pohľadávky ako náklady spojené s
uplatnením pohľadávky, z čoho vyvodil, že v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený

požadovať ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vyslovil názor, že
v prípade ak by oprávnený nemal možnosť v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie požadovať
náhradu paušálnych trov starej exekúcie, (ktoré znášal nie vlastným zavinením), ako príslušenstva
vymáhanej pohľadávky od povinného, bolo by ust. § 6 zákona č. 233/2019 Z. z. v rozpore s Ústavou
SR. Poukázal na ust. § 6 ods. 1, 2 zák. č. 233/2019 Z. z., na ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka
a na čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Ďalej svoj názor opieral o dôvodovú správu k § 6 predmetného zákona,

ktorá uvádza: „Celkové trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú zo súčtu sumy, ktorú si exekútor už
na trovách starej exekúcie v súlade s pravidlami pre čiastočné vymoženie nároku oprávnene ponechal
a paušálnych trov starej exekúcie exekútora vzniknuté v súvislosti so zastavením starej exekúcie (ďalej
len „paušálne trovy“), ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom
dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty. Na úhradu

iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok. Paušálne trovy znáša
oprávnený a aj keď v tomto prípade paušálne trovy zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa
stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky). Uvedené znamená
to, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať
ich náhradu ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.“ Podľa neho bola zámerom

zákonodarcu snaha o „vyváženie“ situácie, keďže zákon č. 233/2019 Z. z. zaviedol nútené obmedzenie
práva selektívne vybraných veriteľov domáhať sa vymoženia svojich pohľadávok v na to určenom
súdnom konaní bez akejkoľvek primeranej náhrady (čl. 20 ods. 4 Ústavy SR), pričom zákonom určený
veriteľ musel znášať náklady s opätovným iniciovaním exekučného konania a so zastavením pôvodne
začatého a zákonom nútene ukončeného konania. Na záver poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR

sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020, v ktorom Ústavný súd síce odmietol sťažnosť sťažovateliek
namietajúcich, že upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie ich
paušálnych trov došlo k zásahu do ich ústavných práv, ale zároveň v predmetnom uznesení v bode
32 odôvodnenia uvádza, že sťažovateľkám nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto
exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môžu uplatniť aj náhradu paušálnych

trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.

Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak
ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho
súdneho úradníka.

Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta
sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca
stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.

Podľa § 200 Exekučného poriadku na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

Podľa § 239 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov

(ďalej len „CSP“) proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia
pojednávania.

Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.Súdvsúladescitovanýmizákonnýmiustanoveniamipreskúmalnapadnutérozhodnutieapopreskúmaní
veci sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka. Súd dospel

k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za správne a námietky voči nemu zo strany
oprávneného uvedené v sťažnosti tak logicky za nedôvodné. Súd má za to, že vyšší súdny úradník
rozhodol správne, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia trov starej exekúcie
oprávneného vo výške 42 Eur podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol s poukazom
na § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., kedy oprávnený okrem náhrady súdneho poplatku za podanie

opätovného návrhu na vykonanie nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním, v čoho
dôsledku ostatné trovy exekučného konania znáša výlučne len oprávnený. V danom prípade vyšší súdny
úradník v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a zo zistených skutočností vyvodil správny
právny záver, ktorý zároveň aj dostatočným spôsobom právne odôvodnil. Takýto postup súdu má oporu
v právnych predpisoch a bol odôvodnený do tej miery, ktorá postačuje na záver o ústavnej konformite
napadnutého uznesenia. Súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia vyššieho súdneho

úradníka a v podrobnostiach naň odkazuje. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 5
odôvodnenia tohto rozhodnutia, s poukazom na nesúhlas a argumentáciu oprávneného prezentovaný v
sťažnosti a k zvýrazneniu správnosti napádaného rozhodnutia, sa súd nad rámec zákona (§ 202 ods. 2
Exekučného poriadku) vysporiadaval s najdôležitejšími dôvodmi uvádzanými v sťažnosti.

Oprávnenýsvojusťažnosťodôvodnildôvodovousprávoukust.§6zákonač.233/2019Z.z.,vktorejbolo
uvedené, že v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať
náhradu paušálnych trov ako úhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Vyšší súdny úradník
vnapadnutomuznesenídostatočnýmspôsobomodôvodnil,prečosúdnepostupovalvzmysledôvodovej
správy k predmetnému zákonu, keď okrem iného uviedol, že dôvodová správa je dokument, ktorý

má síce ozrejmiť dôvody, myšlienky, ciele a význam navrhovanej novej právnej úpravy, avšak nie je
prameňom práva, nemá žiadnu právnu silu a nie je pre súd záväzná. Ak by zákonodarca zamýšľal
priznať oprávnenému pri opätovnom podaní návrhu aj náhradu iných trov, ktoré mu vznikli, uviedol by
tútoskutočnosťajdozneniazákona,čosavšaknestalo,naopak,explicitnevylúčilmožnosťoprávneného
nárokovať si akékoľvek iné výdavky okrem uvedeného zaplateného súdneho poplatku. Súd opätovne

uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ide len o podporný
výklad zákona. Záväzný výklad právnych noriem podáva jedine súd. Zároveň zo znenia ustanovenia
§ 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní jednoznačne vyplýva, že paušálna náhrada
trov predstavuje nárok súdneho exekútora a nie nárok oprávneného pri opätovnom podaní návrhu na
vykonanie exekúcie. Navyše, ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, znenie ustanovenia § 9 ods.

3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní striktne stanovuje, že oprávnený má nárok len na
náhradu súdneho poplatku a nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Súd zároveň pre
doplnenie k nezrovnalostiam uvedeným v dôvodovej správe uvádza, že zákon č. 233/2019 Z. z. bol
dotknutý viacerými podstatnými zmenami aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky a z
obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s

prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k
§ 5 zákona č. 233/2019 Z.z., cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné
informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona č.
233/2019 Zz. nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku alebo podľa dôvodovej správy
k § 6 zákona č. 233/2019 Z. z., cit.: „...ktoré sú vo výške 35 Eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j.

ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z
pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z. sa samozrejme zvyšuje výška
paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát
oprávneného. Súd takto len príkladmo uviedol, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným)
znením zákona č. 233/2019 Z. z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné. Súd sa preto nestotožnil s

výkladom oprávneného, ktorý má oporu len v dôvodovej správe k uvedenému právnemu predpisu a nie
v samotnom texte zákona.

Ako správne vyhodnotil vyšší súdny úradník, oprávnený nedisponuje spôsobilým exekučným titulom
proti povinnému týkajúcemu sa oprávneným uhradených trov starej exekúcie vo výške 42 Eur. Z ust. §

6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. vyplýva, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na
úhradupaušálnychtrovjeexekučnýmtitulom.Upovedomenieozastavenístarejexekúcievšaknemožno
považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať trovy
starej exekúcie od povinného, keďže upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučnýtitul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému v starej exekúcii za účelom vymoženia trov
starej exekúcie. Uvedený exekučný titul nezaväzuje k plneniu povinného, tomu sa ani nedoručuje, a
ani nie je vydaný v prospech oprávneného. Úhradou paušálnych trov zo strany oprávneného súdnemu

exekútorovi nedochádza k prechodu práva z exekučného titulu (zo súdneho exekútora na oprávneného)
a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z exekučného titulu (z oprávneného na povinného).
Uvedený zákon v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osobe než oprávnenému
platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, ani neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej
by oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu

zaplatených trov starej exekúcie v celkovej výške 42 eur ako náhradu trov nového exekučného konania,
ktorú by bolo možné vymáhať od povinného.

Rovnako paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi nemožno považovať za
príslušenstvo oprávneným vymáhanej pohľadávky ako náklady spojené s jej uplatnením, pretože ide
o pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie, ktorú ani po jej uhradení oprávneným nie

je možné považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného, čo umocňuje
aj skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva sa nestanú príslušenstvom
pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté, ako napríklad pri trovách sporového
konania, kde súd autoritatívnym výrokom určí, ktorej zo strán sporu (voči protistrane) priznáva nárok
na náhradu trov konania a v akej výške a takéto rozhodnutie napokon slúži ako podklad pre vedenie

exekúcie aj na príslušenstvo pohľadávky spočívajúce v nákladoch na jej uplatnenie. Uvedené náklady
oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. uplatňovať ani ako náhradu trov
spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. V danom prípade zákonodarca jasne stanovil, že
pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať paušálne trovy starej exekúcie
súdneho exekútora. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky súd pripomína, že

tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity
povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania
exekúcie. Zákonodarca pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania
exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po
uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať

návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Súd má za to, že náklady, ktoré vznikli oprávnenému v súvislosti
so zastavením starej exekúcie si má znášať sám oprávnený, pretože vo výsledku bol s podaním
predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd preto pri rešpektovaní ústavných
pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným)
vedením exekúcie z oprávneného na povinného, pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.

Čo sa týka uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 160/2020 zo dňa 13. 05. 2020
súduvádza,žeideorozhodnutie,ktorýmbolaodmietnutáústavnásťažnosťakozjavneneopodstatnená.
Podstatou uvedenej ústavnej sťažnosti bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa upovedomeniami
o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona č. 233/2019 Z. z., nie

nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona č. 233/2019 Z. z. Ústavný súd
v predposlednej vete odôvodnenia tohto rozhodnutia uviedol aj oprávneným citovanú vetu. Z dôvodu
absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí ústavného súdu je následne sťažená, ak
nie priamo nemožná pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Navyše
podľa názoru exekučného súdu v danom prípade nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších

súdnych autorít, keďže otázka nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie nebola
predmetom sťažnosti oprávneného a teda ani predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej
republiky.

Záverom súd uvádza, že judikatúra súdov (vrátane Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného

súdu Slovenskej republiky) nevyžaduje, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
odpovedalo na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré
majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na
doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd preto
nepovažovalzapotrebnézaoberaťsaostatnýmitvrdeniamioprávneného,ktoréniesúprávnerelevantné

a nemajú rozhodujúci význam pre rozhodnutie súdu o sťažnosti oprávneného (pozri napr. uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. 03. 2005).Vzhľadom na vyššie uvedené závery (oprávnený nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie trov
starej exekúcie vo výške 42 Eur, pričom tieto náklady oprávneného nie je možné uplatňovať ani ako
náhradutrovspojenýchspodanímnávrhunavykonanieexekúcievzmysle§9ods.3zákonač.233/2019

Z. z.) a citované ustanovenia právnych predpisov je súd (tak ako už bolo uvedené) toho názoru, že
vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny
právny záver, keď návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti trov starej exekúcie oprávneného
v sume 42 Eur zamietol a preto z tohto dôvodu súd sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného
súduBanskáBystricasp.zn.48Ek/1480/2021zodňa18.05.2021vydanémuvyššímsúdnymúradníkom

podľa § 250 ods. 1 CSP ako nedôvodnú zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§
202 ods. 4 Exekučného poriadku).