Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 10, 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Co/125/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110228959
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Angelika Sopoligová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7110228959.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Angeliky Sopoligovej a členov

senátuJUDr.ĽubošaKunayaaJUDr.PeteraTutkavsporežalobkyne:S..B.Č.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
A. I., N. XX, zastúpenej JUDr. Ondrejom Gajdošechom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova
14 proti žalovanému: ADOS EM, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Komenského 43, IČO: 36 179 159,
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Nicol Hlaváčiková s.r.o. so sídlom v Košiciach, Bočná 10, o
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 11C/241/2010-705 zo dňa 19. februára 2019

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j erozsudok vo výroku I., že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy

vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne za obdobie od 02.11.2011 do 02.11.2013, t.j. spolu vo výške
24.013,68 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku v spojení s výrokom o náhrade trov konania (II.).

II. N e p r i z n á v a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) rozsudkom označeným v záhlaví
rozhodol v tomto znení:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.000,57 Eur brutto mesačne za

obdobie od 2.11.2011 do 2.11.2013 do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. P r i z n á v a žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Predmetom konania je náhrada mzdy žalobkyne voči žalovanému, nakoľko žalobkyňa sa žalobou
doručenou súdu prvej inštancie dňa 26.11.2010 domáhala, aby súd určil, že okamžité skončenie
pracovného pomeru u zamestnávateľa zo dňa 08.10.2010 je neplatné a písomným podaním zo dňa

21.12.2010 žiadala, aby bol žalovaný zaviazaný jej zaplatiť náhradu mzdy vo výške 1.213,82 eur brutto
za obdobie od 02.11.2010 do dňa právoplatnosti rozsudku, ako aj na náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č.k. 11C/241/2010 - 485 zo dňa 15.06.2016 v
spojení s opravnými uzneseniami Okresného súdu Košice I č.k. 11C/241/2010 - 581 zo dňa 02.05.2017
a č.k. 11C/241/2010 - 286 zo dňa 06.06.2017 ako aj s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č.k.
3Co/233/2017 zo dňa 28.09.2017, ktorý potvrdil rozsudok v spojení s opravnými uzneseniami vo výroku

o určení, že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce danej
žalovaným žalobkyni listom zo dňa 08.10.2010 je neplatné, ako aj vo výroku, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.000,57 eur brutto mesačne za obdobie od 02.11.2010 do
02.11.2011 t.j. spolu vo výške 12.006,84 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, pričom zrušil rozsudokv spojení s opravnými uzneseniami v prevyšujúcom výroku o zaplatenie náhrady mzdy v spojení s
výrokom o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

4. Predmetom konania tak ostal nárok žalobkyne na náhradu mzdy vo výške 1.000,57 eur brutto za
obdobie od 02.11.2011 do 02.11.2013 v zmysle ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), toho
času za 24 mesiacov, celkovo po dobu 36 mesiacov, pričom žalovaný žiadal, aby v prípade vyslovenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru bola priznaná žalobkyni náhrada mzdy len za

dobu 12 mesiacov.

5. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie dôkazy vyhodnotil so zreteľom na
právne posúdenie veci v zmysle ustanovení § 79 ods. 1, 2 Zákonníka práce v tom čase účinného a s
poukazom na ustálenú judikatúru vyplývajúcu aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 6Cdo/157/2010 dospel k záveru o dôvodnosti náhrady mzdy aj za 24 mesiacov, t.j. za obdobie

od 02.11.2011 do 02.11.2013, čím žalobkyni vznikol nárok na náhradu mzdy za obdobie 36 mesiacov v
zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce, nakoľko sa nestotožnil s návrhom žalovaného priznať žalobkyni
len náhradu mzdy len po dobu 12 mesiacov.

6. Súd prvej inštancie svoj záver odôvodňoval tým, že žalobkyni patrí nárok na náhradu mzdy aj za

24 mesiacov t.j. za obdobie od 02.11.2011 do 02.11.2013, za výkon práce pre žalovaného z dôvodu,
že v uvedenom období žalobkyňa nepoberala absolútne žiadnu mzdu ani inak označenú odplatu, či
príjem a to tak peňažný ako aj nepeňažný, aj keď v inkriminovanom období bola štatutárnym orgánom
- konateľom žalovaného.

7. Absenciu príjmu v danom období súd taktiež odôvodňoval tým, že žalovaný nedal súhlas na
založenie pracovnoprávneho vzťahu žalobkyni a to napriek opakovaným žiadostiam žalobkyne a preto
nemohlo zo strany žalobkyne dôjsť k riadnemu pracovnoprávnemu vzťahu u žalovaného. Pokiaľ ide o
registračné listy adresované Sociálnej poisťovni, súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko pre žalovaného
skutočneprácubezplatnevykonávala,bolojupotrebnéinštitucionalizovaťapretoajpredkladaťpríslušné

výkazy Sociálnej poisťovni, inak by žalobkyňa vystavila žalovaného nebezpečenstvu uloženia sankcie
za nelegálne zamestnávanie, čo si žalobkyňa ako konateľka s postupujúcou odbornou starostlivosťou
nemohla dovoliť a preto registračné listy podľa súdu prvej inštancie nie sú dôkazom o tom, že
žalobkyňa mala z výkonu práce pre žalovaného za obdobie po 01.01.2014 nejaký príjem ( v znení
odôvodnenia bodu 3, ako aj ďalšieho odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa odvolacieho súdu

správne do 01.01.2014), nakoľko žiaden príjem jej nikdy vyplatený za toto obdobie nebol, a to s
poukazom aj na nedanie súhlasu druhej spoločníčky a konateľky žalovaného Evy Sotákovej a rovnako
podmienkou založenia pracovného pomeru k spoločnosti bolo, aby žalobkyňa mohla zastávať funkciu
odborného zástupcu žalovanej pre výkon činnosti ADOS EM s.r.o., čo bolo podmienkou určenou
Košickým samosprávnym krajom, keďže žalobkyňa mala potrebné vzdelanie a kvalifikáciu pre výkon

činnosti, ktorá za účelom záchrany povolania pre výkon činnosti ADOS EM s.r.o. navrhla Eve Sotákovej
založenie nového pracovného pomeru žalobkyne k spoločnosti, ktorá ale dala na úrad Košického
samosprávneho kraja, návrh na zrušenie povolenia žalovanej spoločnosti v dôsledku čoho, aj úrad
Košického samosprávneho kraja povolenie žalovanej na výkon činnosti ADOS EM s.r.o. zrušil v mesiaci
jún 2014 z čoho vyplýva, že žalobkyňa z pracovnoprávneho pomeru, resp. iného pracovnoprávneho

vzťahu ani nemohla mať žiadny príjem so zreteľom na nečinnosť, ako aj konanie žalovaného v zastúpení
druhej konateľky Evy Sotákovej.

8. Aj keď na súde prvej inštancie žalovaný poukazoval na iné konania vedené na Okresnom súde Košice
II t.j., že zo spisu Okresného súdu Košice II pod sp.zn. 31Cb/41/2018 vyplýva, že žalovaný podal proti

žalobkyni žalobu o zaplatenie sumy 44.600,- eur s príslušenstvom, čo má byť dôkazom aj o vyhrotení
vzťahov medzi stranami sporu, súd ostatné námietky žalovaného vo vzťahu k náhrade mzdy považoval
za nedôvodné a nesúvisiace s predmetom konania, keďže sú predmetom konania v iných súdnych
sporoch medzi stranami sporu.

9. Na základe hore uvedených skutočností tak súd prvej inštancie z dôvodu, že žalovaný má za svoje
konanie znášať dôsledky, s odkazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce a na zásadu ochrany
zamestnanca vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia, priznal žalobkyni náhradu mzdy vo výške 1.057,-eur brutto za obdobie od 02.11.2011 do 02.11.2013 s tým, že vychádzal z ustálenej výšky náhrady mzdy
vyplývajúcej zo zhodných tvrdení strán sporu.

10.Onárokunanáhradutrovkonaniasúdprvejinštancierozhodolvzmysle§262ods.1CSPsodkazom
na § 255 ods. 1 CSP a nakoľko žalobkyňa bola neúspešná len v pomerne nepatrnej časti, súd jej priznal
proti žalovanému plnú náhradu trov konania.

11.Protirozsudkuvzákonnejlehote(včas)podalodvolaniežalovaný.Uplatnilodvolaciedôvodyvzmysle

ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP t.j., že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

12. Ako prvé poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keďže namietal absenciu
riadneho odôvodnenia, ako aj dostatočných a relevantných dôvodov, na ktorých súd svoje rozhodnutie
založil s poukazom na citované rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Uviedol, že súd
prvej inštancie relevantnú časť venoval ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce v znení neskorších predpisov v

kontexte zmien, ktoré nastali po roku 1989 a neodôvodnil nemorálnosť správania a konania žalobkyne,
čo je potrebné vnímať v kontexte celej situácie v ich spoločnosti, kde nebola iba zamestnancom,
ale v prvom rade spoločníčkou, ktorá sa nezákonne menovala do funkcie konateľky ich spoločnosti,
čo bolo aj potvrdené právoplatne súdmi dvoch inštancií, t.j. rozsudkom Okresného súdu Košice I
č.k. 30Cb/99/2011 -467 zo dňa 20.04.2016, ako aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp.zn.

3Cob/172/2016zodňa31.07.2017,sozreteľomnato,žesiprisvojilaajdisponovaniesúčtomspoločnosti
žalovaného, prihlásila sa do poisťovne ako ich zamestnanec a preto neprichodí jej priznať náhradu
mzdy za obdobie 36 mesiacov, keďže žalobkyňa si z ich účtu vzala sumu vo výške 44.600,- eur, ktorá
sa vymáha na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 31Cb/41/2018, čím sa bezdôvodne obohatila a
čo aj poukazuje na jej nemorálne konanie. Uviedol, že výpoveď žalobkyni bola daná len pre formálne

nedostatky výpovede, pričom vykonané dokazovanie jasne preukazuje jej nepoctivé správanie a
konanie, čo súd v rámci procesnej obrany ponechal bez povšimnutia. Navrhoval zmenu rozsudku tak,
že súd v prevyšujúcom rozsahu žalobu žalobkyne zamietne.

13. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

14. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
01.07.2016, ďalej len „CSP“), prejednal odvolanie žalovaného ako včas podané a oprávnenou osobou
proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385
ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP, v znení uplatnených

odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného nie je dôvodné.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 10.06.2020 o 10.30 hodine,
č.dv. 212/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia bolo zverejnené dňa

01.06.2020 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v zmysle § 219 ods. 1, 3
CSP a § 378 ods. 1 CSP.

16. Žalovaný ako odvolateľ uplatnil odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP t.j.,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla
mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci.

17. Odvolací súd konštatuje, že uplatnené odvolacie dôvody vo veci nie sú naplnené.

18. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP spočíva v tom, že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo kporušeniu práva na spravodlivý proces, a to aj naplnením odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.
d) CSP t.j., že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci s tým,
že inou procesnou vadou je aj nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čo konštatoval aj Najvyšší

súd SR v Stanovisku občianskoprávneho kolégia zo dňa 03.12.2015 uverejnenom v zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu SR a súdov Slovenskej republiky 1/2016.

19. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom, spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového
zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v
zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého súd
zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam.

20. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v

súlade s § 191 ods. 1 CSP (dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo) a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce
skutočnosti,ktorébolivykonanýmidôkazmipreukázanéalebovyšlipočaskonanianajavo.Nesprávnesú

itakéskutkovézistenia,ktorézaložilnachybnomhodnotenídôkazov.Ideosituáciu,keďjelogickýrozpor
v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo
byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185 - § 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj

inéokolnostiakosúvzájomnánadväznosť,súladaleborozpormedziskutočnosťami,ktorézvykonaného
dôkazu vyplývajú a pod. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne
správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods. 1 CSP, lebo hodnotil
každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy,
ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom,

je zrejmý nesúlad.

21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený
skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

22. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

23. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní argumentuje predovšetkým skutočnosťami,
ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie náležite a

správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, čím sú odvolacie námietky žalovaného nespôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neumožňujú prijať iné závery.

24. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov vo veci nebolo potrebné, pričom súd správne vo veci

zohľadnil vykonanie vo veci len relevantných dôkazov, potrebných pre náležité zistenie skutkového
stavu, a keďže tak súd prvej inštancie konal, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP
s tým, že dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, pričom zo
zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver s tým, že nebolo zistené žiadne porušenie
procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, keďže správne, podrobné, ako aj presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého
rozsudku (§ 220 ods. 2 CSP), s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje
v zmysle § 387 ods. 2 CSP.25. Ako prvé poukazoval žalovaný na nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čím došlo k odňatiu
možnosti žalovaného konať v spore a bolo dotknuté právo na spravodlivý proces.

26. Odvolací súd konštatuje nenaplnenie tohto odvolacieho dôvodu, a to s poukazom na to, že súd prvej
inštancie napadnutýrozsudokodôvodnilvzmysle§220ods.2CSP,nakoľkovodôvodnenínapadnutého
rozsudku uviedol, čoho sa žalobkyňa domáhala, aké skutočnosti tvrdila, aké dôkazy označila, aké
prostriedky procesného útoku použila, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil s tým, že jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal , z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec správne
vecne ako aj právne posúdil s tým, že správne aj odkázal na ustálenú rozhodovaciu prax, čím je
odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé.

27. So zreteľom na hore uvedené skutočnosti tak rozsudok spĺňa atribúty v zmysle § 220 ods. 2 CSP,

keďže z jeho odôvodnenia je zrejmé, že v danom prípade so zreteľom na právoplatný rozsudok došlo
k neplatnému skončeniu pracovného pomeru, ako aj k právoplatnému priznaniu náhrady mzdy za 12
mesiacov v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce v tom čase účinného a preto predmetom napadnutého
konania ostala len časť uplatnenej náhrady mzdy za obdobie 24 mesiacov, t.j. za obdobie od 2.11.2011
do 2.11.2013 vo výške 1.057,00 eur brutto mesačne, čo nebolo medzi stranami ani sporné, t.j. spolu

vo výške 24.013,68 eur s tým, že žalovaný žiadal priznať žalobkyni len náhradu mzdy za obdobie 12
mesiacov a to so zreteľom na správanie sa žalobkyne, ktoré podľa žalovaného bolo nemorálne.

28. Žalovaný nemorálnosť správania žalobkyne odôvodňoval tým, že sa neplatne stala v
inkriminovanom období štatutárnym orgánom - konateľom žalovaného a v tom čase z firmy žalovaného

získala finančný obnos, ktorého sa aj domáhajú v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II
pod sp.zn. 31Cb/41/2018 o zaplatenie sumy 44.600,00 eur s príslušenstvom, čo súd prvej inštancie
ale vyhodnotil ako nesúvisiace s predmetom konania, keďže len vychádzal zo skutočnosti, že v
danom období bola žalobkyňa bez finančného príjmu, keďže napriek jej žiadosti ju druhá konateľka a
spoločníčka žalovanej spoločnosti - Eva Sotáková odmietla zamestnať a to aj napriek tomu, že spĺňala

podmienky určené Košickým samosprávnym krajom, aby mohla zastávať funkciu odborného zástupcu
žalovaného pre výkon jeho činnosti, so zreteľom na jej vzdelanie a kvalifikáciu pre výkon danej činnosti
a keďže konateľka Eva Sotáková so založením pracovného pomeru nesúhlasila, napokon bol daný aj na
úrad Košického samosprávneho kraja návrh na zrušenie povolenia žalovanej spoločnosti, v dôsledku
čoho aj úrad Košického samosprávneho kraja povolenie žalovaného na výkon činnosti ADOS EM s.r.o.

zrušil.

29. Odvolací súd námietku žalovaného v tomto smere považuje za nedôvodnú a dopĺňa, že skutočnosť
viažuca sa k podnikaniu žalobkyne a kroky vedúce z jej strany nemožno vyhodnotiť ako konanie v
rozpore s dobrými mravmi, keďže išlo len o snahu žalobkyne získať príjem, o ktorý práve protiprávnym

konaním žalovaného prišla, nakoľko právoplatne súd prvej inštancie rozhodol o tom, že okamžité
skončenie pracovného pomeru dané žalovaným žalobkyni listom zo dňa 08.10.2010 je neplatné nie
z formálnych nedostatkov ale preto, že dôvodom okamžitého skončenia pracovného pomeru bola
skutočnosť, že žalobkyňa sa dostavila do zamestnania nie v čase povolenej vychádzky zo strany
ošetrujúceho lekára s tým, že v konaní bol preukázaný opak , pričom u žalobkyne postrádalo závažné

porušenie pracovnej disciplíny ako zákonný dôvod pre okamžité skončenie jej pracovného pomeru u
žalovaného. Preto je odvolacia námietka žalovaného v tomto smere nedôvodná.

30. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka
práce treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za časť presahujúcu

12 mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch , ak by výkon
práva požadovať náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru zaručeného ust. § 79 ods.
1 ZP, bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 ZP (viď rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6Cdo/157/2010 a 6Cdo/100/2016).

31. Obsah dobrých mravov spočíva vo všeobecne platných normách morálky, pri ktorých je
daný všeobecný záujem ich rešpektovania (Rc 88/98) a za dobré mravy treba považovať súhrn
spoločenských, kultúrnych a právnych noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť,
sú rešpektované rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu v základných zásadách. Ide o súhrnetických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktoré odpovedajú všeobecne uznávaným
pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti.

32. Za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom, treba považovať úkon, ktorý je všeobecne
neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných
vzťahov medzi ľuďmi s tým, že konať v súlade s dobrými mravmi, je treba chápať objektívne, t.j.
nevyžaduje sa, aby konajúci si bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi. K rozporu s
dobrými mravmi môže dôjsť aj nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť

koná (viď rozhodnutie 3Cdo/137/2003).

33. Odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, aby konanie žalobkyne
súd prvej inštancie vyhodnotil ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, keďže správne konštatoval,
že ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce prešlo legislatívnymi zmenami v kontexte podaného odôvodnenia
v citovaných bodoch 11 až 13 odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko aj Ústava SR prijatá s

účinnosťou od 1.10.1992 v čl. 2 ods. 2 ustanovila, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané,
a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákonom neukladá. Stanovila sa tak zásada rešpektujúca
hodnotu slobody konania ako jednu zo základných hodnôt právneho štátu, ktorá spočíva v tom, že
právnu povinnosť možno uložiť iba zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. Z uvedeného
potom vyplýva, že zamestnanec, s ktorým bol neplatne skončený pracovný pomer, nemá povinnosť

zapojiť sa do práce u iného zamestnávateľa, a preto z nejestvujúcej povinnosti nemožno vyvodzovať
pre zamestnanca nepriaznivé dôsledky v podobe zníženia, prípadne nepriznania náhrady mzdy.

34. Preto aj súd prvej inštancie správne konštatoval s odkazom na ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce,
že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas primerane znížiť, prípadne vôbec

nepriznať len výnimočne a to v prípadoch ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia
pracovného pomeru zaručeného v ustanovení Zákonníka práce by bolo v rozpore s dobrými mravmi v
zmysle čl. 2 Zákonníka práce a uviedol, že takýto výklad je ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni
hodnotu slobody, ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a
to hodnotu spravodlivosti, ktorá poskytuje ochranu proti bezpráviu a napĺňa všeobecné právne zásady,

podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať
prospech z vlastnej nepoctivosti, pričom súd prvej inštancie rovnako správne odkazoval aj na uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo/157/2010.

35. Odvolací súd ale apeluje na to, že aj keď nie je povinnosťou zamestnanca sa zamestnať, a to

aj v prípade ak došlo s ním k neplatnému rozviazaniu pracovného pomeru, čo ale v danom prípade
nebolo naplnené, nakoľko z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa sa
snažila u žalovaného zamestnať, navrhla Eve Sotákovej založenie pracovného pomeru, keďže mala
potrebné vzdelanie a kvalifikáciu a to aj za účelom záchrany povolenia pre fungovanie žalovaného s
tým, že za výkon práce pre žalovaného v uvedenom období žalobkyňa nepoberala žiadnu mzdu ani

inak označenú odplatu, či príjem a to tak peňažný, ako aj nepeňažný, aj keď v inkriminovanom období
bola štatutárnym orgánom - konateľom žalovaného, pričom skutočnosti z toho pomeru sú predmetom
konania na Okresnom súde Košice I pod sp.zn. 31Cb/41/2018.

36. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie neskúmal, či je tu dôvod na nepriznanie náhrady

mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru prevyšujúcom 12 mesiacov, z dôvodov porušenia čl. 2
Zákonníka práce ,niektorou zo strán sporu, aj keď počas celého konania na tieto skutočnosti poukazoval
v rámci procesnej obrany.

37. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri posudzovaní žiadosti zamestnávateľa o

zníženie, resp. nepriznanie náhrady mzdy podľa ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce, súd prihliada
k okolnostiam, ktoré nastali po uplynutí 12 mesiacov z celkovej doby, za ktoré mala byť náhrada
mzdy zamestnancovi poskytnutá. Okolnosti, za ktorých došlo k skončeniu pracovného pomeru, pre
ktoré bolo skončenie pracovného pomeru neplatné, alebo ktoré súviseli s konaním sporu o platnosť
skončenia pracovného pomeru tak nemajú význam s tým, že v tomto smere poukazuje odvolací súd aj

na závery rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 21Cdo/3286/2013, prípadne rozhodnutia pod sp.zn.
21Cdo/1746/2001, ktoré sú aplikovateľné aj pre právnu úpravu nároku na náhradu mzdy v súvislosti
s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v podmienkach právnej úpravy
relevantných ustanovení Zákonníka práce SR a to aj s apelom na to, že náhrada mzdy pri neplatnomskončením pracovného pomeru má sankčnú a satisfakčnú povahu a sleduje, aby zamestnancovi bola
reparovaná ujma, ktorú utrpel následkom neplatného skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom.
Preto, ak v konaní jednoznačne bolo preukázané, že po období 12 mesiacov žalobkyňa nepoberala

žiaden príjem, keďže žalovaný sa ju odmietol zamestnať, pričom tento stav sa snažila aj odstrániť tým
konaním, že v inkriminovanom období sa stala konateľkou žalovaného, je daná dôvodnosť uplatneného
nároku, nakoľko ust. § 79 ods. 2 Zákonníka práce poskytuje ochranu zamestnancovi s tým, že možno
náhradu mzdy za obdobie presahujúce 12 mesiacov znížiť len výnimočne.

38. Čo sa týka skutočnosti, že žalobkyňa v inkriminovanom období sa stala štatutárnym orgánom
- konateľom žalovaného, odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn.
6Cdo/100/2016 zo dňa 31.5.2017 v tom znení, že „nejde akceptovať názor, podľa ktorého podnikateľský
status niekoho je (sám o sebe) vždy prestížnejším ako status zamestnanecký (hocako s prvým
s ním je spojená vyššia miera nezávislosti), nakoľko bez významu tu nemôžu byť aj konkrétne
okolnosti podnikania, resp. zamestnania sa (zamestnanec vo vyššej pracovnej pozícii u renomovaného

zamestnávateľa, etablovaného v určitom alebo viacerých segmentoch trhu má nepochybne vyššiu
mieru prestíže než začínajúci podnikateľ, ešte len budujúci povedomie o svojom podniku“ a nezriedka -
podobne, ako aj v prejednávanej veci - na začiatku nezamestnaný subjekt, v danom prípade žalobkyňa,
s ktorou bol neplatne rozviazaný pracovný pomer, ktorá práve z dôvodu svojich odborných znalostí
a potrebnej kvalifikácie pre výkon činnosti u žalovaného, v dôsledku neudelenia súhlasu, aby bola

naďalej zamestnaná u žalovaného, sa stala v inkriminovanom období štatutárnym orgánom - konateľom
žalovaného a to aj v prípade, ak by súd takéto konanie žalobkyne posúdil ako neplatné, keďže so
zreteľom na svoju kvalifikáciu a vzdelanie a neumožnenie sa zamestnať u žalovaného ostala bez príjmu
a svojimi krokmi sa snažila svoje vzdelanie a schopnosti, ktoré vykonávala u žalovaného zúročiť tým,
že sa stala konateľkou žalovaného. Súd prvej inštancie bližšie tieto skutočnosti správne neposudzoval,

keďže sú predmetom iných konaní s tým, že pre toto konanie je len podstatné to, že v inkriminovanom
období žiaden príjem nepoberala a to z pracovného pomeru, resp. iného pracovnoprávneho vzťahu,
keďže opak zo strany žalovaného, ako bývalého zamestnávateľa preukázaný nebol.

39. Vzhľadom k hore uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako

vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP s odkazom na ust. § 387 ods. 2 CSP ako vecne správny
a to aj v spojení s výrokom o nároku na náhradu trov konania, ktorý je rovnako vecne správny.

40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP, §
262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní, aj keď žalobkyňa bola plne úspešná a vznikol

jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže vyjadrenie k odvolaniu žalovaného nepodala,
nevznikli jej trovy odvolacieho konania a preto odvolací súd rozhodol tak, že stranám sporu nárok
na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, čím odpadá procesný postup súdu prvej inštancie v
zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebof) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).