Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoE/25/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8209205480
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8209205480.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátu JUDr. Viery Kandrikovej a JUDr. Michala Boroňa v exekučnej veci oprávneného: Sociálna
poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Bardejov, Hurbanova 6, 085 46 Bardejov, IČO: 30 807 484
proti povinnému: TEGLAS, s.r.o., Pri Hliníku 754, 951 15 Mojmírovce, IČO: 43 938 833, ex offo výmaz.
ku dňu 17.10.2012, (predtým BBM Bardejov, s.r.o., Slovenská 5, 085 01 Bardejov, IČO. 43 938 833), o

vymoženie 2.466,20 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bardejov č. k. 2Er/512/2009 - 15 zo dňa 15.11.2016, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie.

Mení výrok o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznáva.

Nepriznáva oprávnenému náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „exekučný súd“) napadnutým uznesením
zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom D. S. M. a zaviazal oprávneného povinnosťou nahradiť
súdnemu exekútorovi D.. S. M., Exekútorský úrad H., so sídlom J. XX, XXX XX H. trovy exekúcie vo
výške 43,90 eura do 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

2. Zastavenie exekúcie odôvodnil tým, že povinný ako právnická osoba po začatí konania zanikol
výmazom z obchodného registra dňom 17.10.2012, čim stratil spôsobilosť mať práva a povinnosti, a teda
i spôsobilosť byť účastníkom konania. Povinný prestal právne existovať, pričom ide o taký nedostatok
procesnej podmienky konania, ktorý je neodstrániteľný. Zároveň konštatoval, že povinný zanikol z
dôvodu, že nemá obchodný majetok, pretože bol zrušený ex offo. Na základe týchto skutočností súd

prvej inštancie exekúciu zastavil v súlade s ustanovením § 57 odsek 1 písmeno h) Exekučného poriadku.
V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci 3MCdo 15/2011.

3. O trovách exekúcie súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 196, § 200 odsek 2 a § 203
odsek 2 Exekučného poriadku. K zastaveniu exekúcie došlo z dôvodu, že majetok povinného nestačí
ani na úhradu trov exekúcie, preto je oprávnený povinný nahradiť trovy exekúcie súdnemu exekútorovi.

4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie. Rozhodnutie súdu o zastavení
exekúcie v súlade s § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku považoval za nesprávne, nakoľko
súd pri rozhodovaní neprihliadal na fakt, že došlo k právne významnej skutočnosti, ktorou je výmaz
povinného z Obchodného registra dňa 17.10.2012. Domnieva sa, že súd prvej inštancie nepostupoval
správne, keď skúmal majetnosť, resp. nemajetnosť neexistujúceho subjektu t.j. nespôsobilého účastníka

konania. Keďže strata spôsobilosti účastníkom konania je neodstrániteľnou prekážkou konania, podľa
oprávneného k zastaveniu exekúcie malo dôjsť z iného právneho dôvodu. Namietal, že nezavinilnemajetnosťoprávneného,nemoholaniprinajlepšejvôli predpokladať,aniovplyvniťvýmazpovinnéhoz
Obchodného registra a nenesie procesnú zodpovednosť na zastavení exekúcie, preto nie je daný dôvod,
aby na úhradu exekučných trov bol zaviazaný oprávnený. Súd pri rozhodovaní o zastavení exekúcie

nesprávne posúdil rozhodnutie v časti, kde sa odvolal na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe
uvedených skutočnosti navrhol, aby súd predmetné rozhodnutie v časti zastavenia podľa§ 57 ods. 1
písm.h)Exekučného poriadkuzrušilapoužilinýdôvodzastaveniaexekúcieanáslednezrušilajnáhradu
trov.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu oprávneného súdny exekútor považoval aplikáciu ustanovenia § 57 ods. 1
písm. h a § 203 ods. 2 Exekučného poriadku za správnu. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté
uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne.

6. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie

spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v súlade s § 379 a § 380 CSP v spojení s § 243h Exekučného
poriadku, bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné
vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie.

7. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav
správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).

8. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (v znení účinnom do 31.03.2017), exekúciu súd
zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

9.Podľa§57ods.2Exekučnéhoporiadku(vzneníúčinnomdo31.03.2017),exekúciumôžesúdzastaviť

aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

10. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku; ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na
vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd; súd nemá právo na

náhradu trov exekúcie, ktoré platil.

11. Podľa § 64 CSP; ak strana zanikne počas konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd
rozhodne, že v konaní pokračuje s jej právnym nástupcom. Ak právneho nástupcu niet, súd konanie
zastaví.

12. Zo spisu vyplýva, že oprávnený sa návrhom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 23.10.2009
domáhal vymoženia sumy 2.466,20 eura s príslušenstvom na podklade exekučného titulu -
Rozhodnutia Sociálnej poisťovne č. XXX-XXXXXXXXXX- G.XX/XX zo dňa 10.08.2009, ktoré nadobudlo
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 16.09.2009. Exekučný súd poveril súdneho exekútora vykonaním

exekúcie poverením zo dňa 27.11.2009.

13. Dňa 30.01.2015 doručil súdny exekútor exekučnému súdu návrh na zastavenie exekúcie podľa §
57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z dôvodu, že povinný bol vymazaný z obchodného registra.

14. Odvolací súd podotýka, že ustanovenie § 64 CSP upravuje situácie, ak dôjde od začatia konania
až do jeho právoplatného skončenia, teda počas prebiehajúceho súdneho konania, k zániku účastníka
konania, ktorá je stranou v konaní. V zmysle tohto ustanovenia súd rozhodne buď o zastavení
konania, alebo o pokračovaní v konaní s právnymi nástupcami účastníka konania, ktorý stratil procesnú
subjektivitu. V danom prípade, nakoľko v priebehu konania došlo k zániku povinného bez právneho

nástupcu, tento stratil procesnú subjektivitu, neexistuje subjekt, ktorý by vstúpil do konania na jeho
miesto a voči komu by bolo možné ďalej konanie viesť. V prejednávanom prípade bol povinný ku dňu
17.10.2012 ex offo vymazaný z obchodného registra. Povinný - spoločnosť TEGLAS s.r.o. so sídlom
Pri Hliníku 754, 954 15 Mojmírovce, IČO: 43 938 833 (predtým BBM Bardejov, s.r.o., Slovenská 5, 08501 Bardejov, IČO. 43 938 833), zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Nitra v oddiele Sro,
vo vložke číslo 26645/N bola zrušená bez likvidácie, z čoho vyplýva, že neexistuje právny nástupca, s
ktorým by súd mohol pokračovať v konaní.

15. Povinný stratil procesnú subjektivitu v priebehu konania a ako právny subjekt zanikol bez právneho
nástupcu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil túto skutočnosť ako neodstrániteľnú podmienku
konania. Pretože účastník konania na strane povinného zanikol bez právneho nástupcu skôr ako sa
konanie právoplatne skončilo, mala byť exekúcia zastavená podľa ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku

v spojení s ust. § 64 CSP a nie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Uvedené
pochybenie však vplyv na správnosť výroku o zastavení exekúcie nemá, nakoľko tento výrok je vecne
správny.

16. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 CSP uznesenie vo
výroku o zastavení exekúcie ako vecne správne potvrdil.

17. Podľa ust. § 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí
exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom
dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa
tohto zákona o daň z pridanej hodnoty.

18. Podľa ust. § 200 odsek 1 a 2 Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada
hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú
nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. Ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,
rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

19. Podľa ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením
oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

20. Podľa ust. § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

21. Vo vzťahu k výroku o trovách exekúcie odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 51/2019-17 zo dňa 30.01.2019, ktorým ústavný súd odmietol sťažnosť
sťažovateľa (súdneho exekútora) ako zjavne neopodstatnenú. Sťažovateľ namietal, že porušovateľ

(exekučný súd) tým, že mu odoprel priznať náhradu trov exekúcie, nezákonným a protiústavným
spôsobom porušil základné právo sťažovateľa vlastniť majetok a právo na ochranu pred vyvlastnením a
súčasne právo na súdnu ochranu, keďže zákonné rozhodnutie o trovách konania je súčasťou práva na
spravodlivý súdny proces. V danej exekučnej veci súdny exekútor podal návrh na zastavenie exekúcie
z dôvodu, že povinný bol ex offo vymazaný z obchodného registra, pričom týmto návrhom si zároveň

uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím v prvom výroku
exekúciu zastavil a druhým výrokom rozhodol, že náhradu trov exekúcie sťažovateľovi nepriznáva. Z
odôvodnenia cit.: „V zásade platí, že trovy exekúcie znáša povinný. V danej veci však súd nemôže
na zaplatenie trov exekúcie zaviazať povinného, pretože tento zanikol. Na druhej strane, súd môže
oprávneného zaviazať na zaplatenie trov exekúcie len v zmysle ustanovenia § 203 ods. 1, 2, 3

Exekučného poriadku, čo predstavuje výnimku zo všeobecnej zásady o úhrade trov exekúcie povinným
a je možné len v prípadoch, keď to zákonná úprava výslovne umožňuje. Súd s poukazom na uvedené
skúmal, či je tu daný dôvod na zaviazanie náhrady trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 1
Exekučného poriadku, pričom jeho použitie prichádza do úvahy, iba ak sú splnené zákonné predpoklady,
t. j. ak exekučné konanie bolo zastavené, ak existuje zavinenie oprávneného a ak je daná príčinná

súvislosť medzi zavinením oprávneného a zastavením exekúcie. Súd teda skúmal, či oprávnený mohol
pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie a či sú splnené podmienky pre úhradu
trov exekúcie oprávneným. Vychádzajúc zo zákonnej dikcie ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa
ktorého má súd možnosť, nie povinnosť zaviazať na úhradu trov exekúcie oprávneného riadiac sa
úvahou o miere jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie, dospel súd k záveru, že oprávnený

nenesie procesné zavinenie na zastavení exekúcie, keď ani pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať
dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu
vzhľadom na časové obdobie od podania návrhu na vykonanie exekúcie ku dňu výmazu. Zavinenie
oprávneného, následkom ktorého je zastavenie exekučného konania tak ako to vyžaduje zákon, tedasúd nekonštatoval. Ďalej súd skúmal, či je daný dôvod na zaviazanie náhrady trov exekúcie oprávneným
podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, pričom musel konštatovať, že pri rozhodovaní o náhrade
trov exekúcie v danej veci súd nemôže použiť ani ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko

tento sa viaže na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, čo nie je však tento prípad, pretože
exekúcia bola zastavená z dôvodu zániku povinného. Použitie § 203 ods. 3 Exekučného poriadku
taktiež neprichádza do úvahy, keďže exekúcia nebola zastavená z dôvodu že na majetok povinného
bol vyhlásený konkurz. Skutočnosť, že povinný zanikol bez právneho nástupcu výmazom obchodného
registra - ohľadom rozhodnutia o náhrade trov exekúcie - vylučuje aplikáciu § 203 ods. 3 Exekučného

poriadku. Napadnuté uznesenie okresného súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch,
ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel aplikovaných ustanovení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov, resp. zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného
sporového poriadku v znení neskorších predpisov“.

22. Aj v prejednavanej veci vychádzajúc zo zákonnej dikcie ust. § 203 Exekučného poriadku, dospel
odvolací súd k záveru, že oprávnený nenesie procesné zavinenie na zastavení exekúcie, keď ani
pri náležitej opatrnosti nemohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie - zánik povinného výmazom
z obchodného registra bez právneho nástupcu vzhľadom na časové obdobie od podania návrhu na

vykonanie exekúcie (október 2009) ku dňu výmazu (október 2012). Zavinenie oprávneného, následkom
ktorého je zastavenie exekučného konania tak ako to vyžaduje zákon, teda odvolací súd nekonštatoval.
Pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie v danej veci nemožno použiť ani ust. § 203 ods. 2 Exekučného
poriadku, nakoľko tento sa viaže na zastavenie exekúcie pre nemajetnosť povinného, čo nie je však
tento prípad, pretože exekúcia bola zastavená z dôvodu zániku povinného.

23. Odvolací súd poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. III. ÚS
351//07-11, IV. ÚS 236//08-12, I. ÚS 148/2010-11), kde Ústavný súd zaujal stanovisko, že samotná
skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky
exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor

nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením
pri výkone exekúcie. Riziko spojené s výkonom profesie je vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom
tejto profesie. Ústavný súd ďalej konštatoval, že § 203 Exekučného poriadku vo svojom texte nesporne
obsahuje aj zákonnú možnosť nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Vyplýva to z toho, že
citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia súdu pri priznaní náhrady trov exekúcie opierajúc

sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, miery jeho zavinenia a napokon aj to, že aj keby tu bolo
zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Zákon neukladá povinnosť súdu uložiť oprávnenému nahradiť trovy
exekúcie súdnemu exekútorovi v každom prípade, ale iba vtedy, ak oprávnený mohol pri náležitej
opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Túto podmienku je potrebné aplikovať vždy s ohľadom
na konkrétne okolnosti prípadu. Preto § 203 ods. 1 Exekučného poriadku hovorí o opatrnosti náležitej.

Súdny exekútor nemá nárok na zaplatenie odmeny v každom prípade s poukazom na to, že zákon
ustanovuje výnimku z pravidla zaplatenia odmeny exekútorovi za výkon exekučnej činnosti. Takouto
výnimkou je totiž práve prípad predpokladaný v § 203 Exekučného poriadku. Legitímna nádej súdneho
exekútora nadobudnúť náhradu trov exekúcie takto vzniká až momentom nadobudnutia právoplatnosti
rozhodnutia exekučného súdu o priznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor

nevie a nemôže vopred predpokladať vznik situácie, že bez zavinenia oprávneného dôjde k zániku
povinného. Napriek tomu nie je možné výkladom rozširovať prípady, kedy súd môže uložiť oprávnenému
náhradu trov exekúcie, respektíve kedy trovy exekúcie znáša oprávnený. Preto v prípade, ak povinný
zanikol bez právneho nástupcu a zároveň tu nie je niektorý z dôvodov pre uloženie povinnosti nahradiť
exekučné trovy oprávnenému, neexistuje iné zákonné rozhodnutie, ako nepriznať súdnemu exekútorovi

náhradu trov exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70), v ktorom
bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citovanom prípade advokáta), kam spadá i riziko
neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom
tejto profesie. Európsky súd pre ľudské práva ďalej akceptoval argument, že súdny exekútor mohol od

oprávneného v exekučnom konaní žiadať preddavok na trovy exekúcie a zastaviť exekučné konanie v
prípade jeho nezaplatenia (porovnaj uznesenie Okresného súdu Dunajská streda sp. zn. 6Er/125/2018
zo dňa 18.10.2017).24. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenia, taktiež s
poukazom na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské
práva, zmenil výrok o trovách exekúcie podľa § 388 CSP tak, že exekútorovi náhradu trov exekúcie z

vyššie uvedených dôvodov nepriznal.

25. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom
konaní úspešnému oprávnenému žiadne trovy v jeho priebehu nevznikli. Odvolací súd vychádzal z čl. 17

základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa §
262 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne
súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy
konania nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného
súdneho konania.

26. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).