Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, May 20, 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 22Co/15/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716205382
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Kandriková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8716205382.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Kandrikovej a členov

senátu JUDr. Daniely Babinovej a JUDr. Michala Boroňa v spore žalobcu: P.. F. F., H.. XX.XX.XXXX,
C. XXX XX D., D. - E. XXX, proti žalovanému: A. C., H.. XX.XX.XXXX, C. XXX XX D., D. - E. XXX, o
ochranu osobnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k.
11C/119/2016-292 zo dňa 13.03.2020, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) zamietol žalobu a

nepriznal stranám sporu náhradu trov konania.

2. Citoval ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, čl. 6 ods. 1 a 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, čl. 6, 8 a § 185 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP).

3. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd uložil žalovanému zdržať sa voči žalobcovi

nepravdivých, difamačných a osočujúcich vyjadrení a zároveň žiadal, aby súd zaviazal žalovaného, aby
sa listom ospravedlnil žalobcovi a zároveň požiadal o nemajetkovú ujmu vo výške 5.000 eur. Uvedenú
žalobu prvoinštančný súd zamietol ako nedôvodnú, nakoľko neboli zo strany žalovaného porušené
práva žalobcu tak, ako to ustanovuje § 11 Občianskeho zákonníka. Zaoberal sa výrokmi žalovaného a
vychádzal z toho, že jeho vyjadrenia boli urobené na súdnych pojednávaniach a tie mali expresívnejší
charakter, avšak nemožno ich považovať za také, ktoré by svojou povahou a charakterom privodili
žalobcovi vo sfére jeho osobnostných práv ujmu, pre ktorú by bolo možné a dôvodné priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy. Žalovaný svoje vyjadrenia neuvádzal verejne, len do jednotlivých zápisníc pred
štátnymi orgánmi a bol to jeho subjektívny názor, za ktorým si stojí a má na to argumentáciu, pričom
takétovyjadreniemugarantujeazabezpečujeÚstavaSlovenskejrepubliky.Ďalejmalsúdprvejinštancie
z listinných dôkazov potvrdené, čo aj žalobca nepopiera, že bol v evidencii štátnej bezpečnosti, to
znamená, že zo strany žalovaného nedošlo k zneužitiu mena, postavenia. Žalobca nepreukázal, že
bolo zasiahnuté do jeho práv. Žalobca síce uviedol, že on osobnostne sa cíti nepríjemne zasiahnutý
nepravdivými údajmi, difamačnými a osočujúcimi vyjadreniami, no neuviedol, ako to vníma okolie, či

niekto žalobcovi uviedol, že žalobca je považovaný v okolí, v spoločnosti za inú osobu, ako v skutočnosti
je, či boli nejaké vyjadrenia zo strany blízkych, známych, toto nebolo zo strany žalobcu preukázané.
Na základe uvedeného prvoinštančný súd dospel k záveru, že nedošlo k zásahu do osobnostných
práv žalobcu ako fyzickej osoby a nedošlo k žiadnemu obmedzeniu jeho práv, jeho slobôd následkomvyjadrenia tak, ako požaduje vo svojej žalobe zo strany žalovaného. Žaloba nie je dôvodná a žalobca
neuniesol dôkazné bremeno, keď nepreukázal žiadnymi dôkazmi, ani listinnými, ani svedeckými, že
bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv a cti. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že žalovaný

zasiahol do jeho práv a slobôd a žiadnymi dôkazmi nepresvedčil súd, že výrokmi žalovaného bola
ohrozená jeho dôstojnosť, vážnosť a že v spoločnosti sa znížilo jeho postavenie z týchto dôvodov.

4. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1 CSP.
Dôvodil to tým, že síce úspešnou stranou v konaní bol žalovaný, nakoľko súd žalobu v celom rozsahu

zamietol, avšak žalovaný si trovy konania neuplatnil, preto o trovách konania rozhodol tak, že stranám
sporu náhradu trov konania nepriznal.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej
inštancie považoval hrubé, nepravdivé a difamačné, 8 rokov trvajúce recidívne vyjadrovanie a tvrdenia
žalovaného na osobu žalobcu za „spoločensky akceptovateľné", a majúce len „expresívnejší" charakter,

bez potreby aspoň primárnej ochrany práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Týmto
došlo jednoznačne k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.
Poukázal na to, že konanie žalovaného bolo predmetom celého radu priestupkových konaní, na základe
ktorých bol právoplatne uznaný vinným zo spáchania priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. a) ako aj písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. Bez povšimnutia nemožno nechať

ani trestné konanie na Okresného súdu Poprad pre pokračujúci prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákona, sp. zn. 4T/11/2015, ktoré bolo právoplatne ukončené. V tejto súvislosti pripomenul, že aj súd
je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že boli spáchané priestupky, kto ich spáchal a
ako bolo o nich právoplatne rozhodnuté. Súdu prvej inštancie boli predložené aj právoplatné rozsudky

Krajského súdu Prešov sp. zn. 1S/21/2016 a 1S/41/2016, ako judikáty, pričom súd prvej inštancie
sa im v napadnutom rozsudku nevenoval. Citoval výpoveď žalovaného podľa záznamu rozhodnutia
Okresného úradu Poprad, zo dňa 10.02.2016, pod číslom OÚ-PP-X.- XXXX/XXXXXX-XX, PR.XXXX/
XXXX-MT, pričom toto rozhodnutie je zároveň aj predmetom rozsudku Krajského súdu Prešov sp.
zn. 1S/21/2016, podľa ktorého tak ako začal žalovaný s hrubým osočovaním a difamáciami v roku

2012, v rovnakých intenciách, bez akýchkoľvek dôkazov a zábran sa vyjadruje dodnes. Bol toho
názoru, že vzhľadom na ciele právnej úpravy ochrany osobnosti, ktorej prvoradou požiadavkou je
chrániť osobnosť fyzickej osoby pred zásahmi, pokiaľ k nim nebol pôvodca oprávnený, nevyžaduje
Občiansky zákonník pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti zavinenie. Kto sa zásahu
dopustil, nemôže sa zodpovednosti zbaviť ani dôkazom, že bol v omyle. Nevyžaduje sa ani vyvolanie

následkov neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, postačí, aby zásah bol spôsobilý
vyvolať ohrozenie alebo narušiť práva chránené v § 11. Je toho názoru, že ak zákonodarca považoval
za potrebné chrániť vo zvýšenej miere určité práva fyzickej osoby, je teda nenáležité dokazovať, že
opakované,neoprávnené,vedoméaúmyselnéporušovanietýchtoprávzasiahlojejčesťadôstojnosť,ak
o týchto skutkoch už právoplatne rozhodol aj na základe svedeckých výpovedí a dôkazových zisteniach

iný orgán štátnej moci. Namietal, že súd sa nezaoberal difamačnými výrokmi v celom kontexte aj
ich prívlastkov, nezlučiteľných so žiadnou formou občianskeho spolunažívania a konaniu žalovaného
páchaného v trestnoprávnej rovine, aj keď intenzity nižšej, ako deklaruje trestný zákon. Dôrazne
žiadal o revíziu absolútne nesprávneho tvrdenia súdu o tom, že ani sám žalobca nespochybnil, že
bol evidovaný ako člen Štátnej bezpečnosti (ďalej len „ŠtB“), nakoľko aj žalovaný predložil registračné

protokoly agentúrnych a operatívnych zväzkov štátnej bezpečnosti, v ktorých je uvedené, že žalobca bol
evidovanýakospolupracovníkŠtB,dôverník,kandidáttajnejspolupráce.Žalobcasanikdyanináznakom
o nejakom členstve v Štb. nevyjadroval, nikdy členom Štb. nebol, takže žalobca nemal čo spochybňovať.
Nebolo by ani na mieste poučovať súd o tom, aký pojmový význam má slovo „člen ŠtB." Zároveň ani
žalovaný nič takého nepredložil, pretože ani predložiť nemohol. Takýto dokument ako tvrdí súd totiž o

žalobcovi neexistuje. Za inú vadu konania žalobca považoval aj skutočnosť, že v predmetnom rozsudku
neboli zapracované listinné dôkazy a vyjadrenia zaznamenané na pojednávaní zo dňa 06.09.2018. Za
absolútny precedens považoval žalobca okrem iných nepravdivých vyjadrení, vyjadrenia žalovaného
podľa záznamu zo dňa 06.09.2018 a pojednávaní dňa 18.02.2020. Žalovaný žiadne dôkazy na podporu
svojich tvrdení nepredložil, a ani predložiť nemohol, keďže sa jedná o úmyselné klamstvo a snahu

difamovať žalobcu pred súdom. V tejto súvislosti konštatoval, že o porušenie práva na ochranu súkromia
ide nielen v prípade neoprávneného získavania vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale
tiež v prípade neoprávneného rozširovania týchto poznatkov a vedomostí. Zdôraznil, že konanie a
vyjadrovanie žalovaného sa neuskutočnilo výlučne na pojednávaniach, ale vyplývalo aj zo spáchanýchprotiprávnych konaní v blízkosti miesta bydliska, priestoroch a chodbe budovy súdu, ako aj z obsahu
neoprávnených trestných oznámení, ktoré žalovaný podával na žalobcu a rovnako, aj z písomných
podaní samotným žalovaným. Rovnako je potrebné uviesť, že pokiaľ sa žalovaný dopustil skutkov aj

počas súdnych pojednávaní, tieto boli verejné pojednávania a aj podľa listinných dôkazov sa konali
za prítomnosti verejnosti. Ďalej namietal, že právne závery súdu, ktoré sú vyjadrené v odôvodnení
napadnutého rozsudku, nie sú v plnom rozsahu podložené správnym výkladom ustanovení § 11 až
13 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dostatočne právne neposúdil tie otázky, ktoré boli v
danom prípade rozhodujúce (napríklad ktoré z chránených čiastkových osobnostných práv žalobcu boli

dotknuté neoprávneným zásahom žalovaným, v ktorých smeroch alebo sférach a oblastiach sa prejavila
ujma spôsobená žalobcovi, aký bol stupeň závažnosti spôsobenej ujmy a pod.). Pre úplnosť poukázal
žalobca na bod 28. namietaného rozsudku, vo vzťahu k citátu rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa
14.11.2007 sp. zn. 30Cdo/332/2007, pričom súd sa s týmto tvrdením nijako nevysporiadal, nakoľko nie
je zrejmé, ktorú časť, alebo čo považoval za pravdivé a akým spôsobom to žalovaný preukázal. Celý
prednes a vyjadrovanie žalovaného v priebehu súdneho procesu, vrátane jeho „záverečnej reči", bolo

len zopakovaním hrubých urážok, krivého obviňovania, fabulácii a výmyslov, ktoré len priamo umocňujú
opodstatnenosť predmetu podanej žaloby o ochrane osobnosti. Už len na základe týchto skutočností
malo byť žalobe vyhovené. Je teda na mieste otázka, akú inú formu právnej ochrany môže žalobca ešte
uplatňovať, keď aj v priebehu súdneho pojednávania o ochrane osobnosti je jeho osoba tak masívne
spoločensky dehonestovaná, morálne a psychicky decimovaná. Na základe uvedených skutočností

žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v zmenenom
petite ako bol 18.02.2020 pripustený vyhovel, alebo ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

6. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný, ktorý poukázal na doterajšie vyjadrenia a spisy,

v ktorých boli nepochybne preukázané zločiny usvedčeného zločinca ako nielen člena gestapácko-
eštebáckeho-totalitného režimu spred roka 1989, ale aj súčasného zločinca-vraha, ktorý sa na jeho
pozemku dopustil trestného činu pokusu o vraždu, t.č. pokusu o zabitie a vyhrážanie jeho manželke, že
ju znesenie zo sveta. V odvolaní sa žalobca vôbec nevyjadril, že je usvedčený zločinec čiernych stavieb
a že je vedený ako zločinec ŠtB, agent tajnej spolupráce. Žalobca si dovolil kritizovať sudkyňu súdu

prvej inštancie, ktorá posúdila všetky dôkazy a jednoznačne rozhodla v mene Ústavy a zákonov SR.
Navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v plnom rozsahu, nakoľko súd prvej
inštancie vo svojom rozhodnutí a vyčerpaných dôkazov a faktov dospel k správnemu rozsudku.

7. Vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného žalobca zdôraznil, že žalovaný vo svojom vyjadrení preukázal

v prvom rade vysoký stupeň agresivity a podnecovania nenávisti voči jeho osobe. Súčasne týmto
dokumentom, predovšetkým jeho obsahom a formou, priamo umocňuje opodstatnenosť predmetu
podanej žaloby o ochrane osobnosti. Za obzvlášť závažné považoval vyjadrovanie hraničiace s
tvrdením, ktorým podsúva žalovaný už v tejto fáze odvolacieho konania, korupčné správanie v súvislosti
s konaním na Krajskom súde v Prešove. Takéto konanie nielenže kategoricky odmieta, ale toto je

práve spôsob a ukážka úmyslu žalovaného ako jednoducho jeho osobu hrubým spôsobom difamovať,
dehonestovať a zároveň voči jeho osobe vyvolať dešpekt a nedôveryhodnosť. Z predmetného textu
vyjadreniažalovaného,poukazujúcnajehovýznamacharakterprocesnýchnásledkov,priamoimplikuje,
že ako morálne zadosťučinenie len formálnym ospravedlnením, ktorým by sa mali odstrániť následky
neoprávnených zásahov do práv na ochranu osobnosti, samo o sebe nepostačuje. Zdôraznil len, že

žalovaný sa podľa výpisu z ústrednej evidencie priestupkov MV SR, ktorý je obsahom uznesenia ČVS:
ORP-XXX/PP/-PP-XXXX ORPZ S., zo dňa 16.03.2020, dopustil voči jeho osobe 17-tich priestupkov a
podľa odpisu registra trestov GP v jednom prípade aj pokračujúceho prečinu nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona, s poukazom na § 138 písm. a) Trestného
zákona. Zo strany žalovaného sa rozhodne jedná o sústavne, vytrvalo, tvrdošijne a systematicky

vykonávané skutky a difamačné vyjadrenia, vybočujúce z bežných noriem správania, ktoré môžu za
určitých okolností aj nebezpečne gradovať. Okolnosti neoprávneného konania žalovaného a dôsledky v
jeho príčinnej súvislosti, s poukazom na recidívny charakter, hľadiska intenzity a trvania nepriaznivých
následkov, ako aj poukázanie neúčinnosti doposiaľ uložených nápravných opatrení orgánmi verejnej
moci, považuje na základe listinných dôkazov, ako aj z písomného vyjadrenia samotného žalovaného

za dostatočne preukázané. Osobne vníma toto protiprávne konanie ako závažný spôsob zásahu do
jeho dôstojnosti, vážnosti v spoločnosti spôsobenej dlhodobým znevažovaním, rôznymi difamáciami,
krivým obviňovaním, ale rovnako aj ako cielený útok na osobnú česť, rodinný život, psychickú a morálnu
integritu jeho osoby.8. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v
zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu,

proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§
385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej
stránke odvolacieho súdu a dospel k záveru, že odolanie žalobcu nie je dôvodné.

9. Predmetom odvolacieho prieskumu bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým zamietol žalobu žalobcu o zdržanie sa zásahov do osobnostných práv žalobcu, o primerané
zadosťučinenie v podobe ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej umy v peniazoch vo výške 5.000
eur z dôvodu neunesenia dôkazného bremena, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu
expresívnymi výrokmi žalovaného. Považoval predmetné výroky žalovaného za prejavy slobody
vyjadrovania žalovaného na súdnych pojednávaniach, resp. do zápisníc pred štátnymi organmi. Výrok

žalovaného tykajúci sa zločinného členstva žalobcu v ŠtB nepovažoval za nepravdivý a taký, ktorý je
možné vykladať jednoznačne v neprospech žalovaného, a to vzhľadom na písomné záznamy Ústavu
pamäti národa.

10. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej

osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena
a prejavov osobnej povahy.

11. Podľa § 13 ods. 1, 2 OZ, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov

a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v
spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

12.Každáfyzickáosobamásubjektívneosobnostnépráva,ktoréjejumožňujúpodľasvojejvôlenakladať

so svojou osobnosťou, resp. jednotlivými stránkami svojej osobnosti voči ostatným subjektom s rovným
právnym postavením vo svojom osobnom a majetkovom záujme, pre svoje všestranné uplatnenie a
slobodný rozvoj. Z tohto dôvodu Občiansky zákonník ochraňuje fyzické osoby pred neoprávnenými
zásahmi do ich práva na ochranu osobnosti, pričom chráni najmä ich život a zdravie, občiansku česť a
ľudskú dôstojnosť, ako aj súkromie, meno a prejavy osobnej povahy fyzických osôb (§ 11 Občianskeho

zákonníka). Za týmto účelom priznáva fyzickým osobám právo najmä domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu ich osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov,
a aby im bolo dané primerané zadosťučinenie (§ 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ by sa
primerané zadosťučinenie nezdalo dostačujúce, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti.

13. Právna úprava ochrany osobnosti v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka má ústavnoprávny základ
vychádzajúci z článku 19 Ústavy, ktorý je zaradený medzi základné ľudské práva a slobody.

14. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti spôsobenej zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia
byť splnené zákonné predpoklady. Týmito predpokladmi sú: existencia zásahu, ktorý je objektívne
spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu a ktorý spočíva v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej
osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, musí ísť o zásah neoprávnený a musí byť daná príčinná súvislosť
medzi oboma uvedenými predpokladmi ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej morálnej integrite.

15. Zásah musí nastať objektívne, to znamená, že musí byť vylúčená negatívna individualistická
psychická reakcia dotknutej fyzickej osoby. Konaním vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia
vážnosti postavenia postihnutej fyzickej osoby u ostatných spoluobčanov, a tým i nebezpečenstvo
nepriaznivého ovplyvnenia jeho uplatnenia v spoločnosti. Zásahom do osobnostného práva nemusí

nastať skutočné zníženie vážnosti. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje
vyvolanie následkov, ale stačí, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené
ustanovením § 11 OZ.16. Ďalším predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávnosť a neoprávnenosť
zásahu. K neoprávneným zásahom do cti dochádza predovšetkým skutkovými tvrdeniami, ktoré sú
nepravdivé. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby sú v takýchto prípadoch situácie, ak

fyzická osoba alebo právnická osoba rozširuje o inej fyzickej osobe nepravdivé tvrdenia alebo aj pravdu
skresľujúce skutočnosti. K neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby však
môže dôjsť aj prostredníctvom skutkových tvrdení, ktoré síce sú pravdivé, no boli uvedené v takej forme,
v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem, že skresľujú pravdu,
čím pôsobia difamačne. Pre difamujúcu povahu určitého tvrdenia sa nevyžaduje, aby bolo všeobecne

chápané ako difamujúce. Stačí, ak tvrdenie môže mať taký účinok len u určitej skupiny ľudí.

17. K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť slovom, písmom, obrazom i akýmkoľvek
iným konaním difamujúcej (zneucťujúcej, znevažujúcej, dehonestujúcej, diskreditačnej) povahy. Ak k
takémuto porušeniu malo dôjsť slovom, treba pri skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade
odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo hodnotiaci úsudok (kritiku), pretože podmienky kladené na

prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, objektívne existujúcu
realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná. V zásade platí,
že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie
je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je nakoľko intímny, že by odporoval právu na ochranu
súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich

úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde, teda
stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie práva na ochranu osobnosti
môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu
na cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných fyzických osôb, a teda
pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a

formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a okolnostiam, za ktorých
k tvrdeniu došlo.

18.Treťoudôležitoupodmienkouvznikuobčianskoprávnejzodpovednostijepríčinnásúvislosť(kauzálny
nexus) medzi neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať

nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, či len v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom
tejto nemajetkovej ujmy.

19. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na
preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer

strán. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia by
preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena.

20. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol do
jeho osobnosti a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu na chránených osobnostných

právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma
mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na
konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho rodinnom, pracovnom, činnom prostredí. Len ak

sú tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu. Otázku splnenia povinnosti tvrdenia a povinnosti označiť na preukázanie tvrdení
dôkazy musí súd vždy riešiť so zreteľom na individuálne okolnosti prejednávanej veci

21. V danom prípade mal žalobca tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu uvedené v

predchádzajúcom odseku. Žalobca tvrdil že žalovaný o ňom rozširoval nepravdivé a difamačné výroky.
Tvrdil, že pri akomkoľvek stretnutí, aj mimo jeho osobu, či na ulici alebo pojednávaní, ho žalovaný
označuje za vraha a zločinca, ktorý fyzicky ublížil jeho manželke a pokúsil sa o jej vraždu. Zároveň
žalovaný uvádza a rozširuje na orgánoch štátnej správy a v úradných listoch nepravdivé informácie, že
žalobca bol XX rokov významným členom a zločincom ŠtB. Pociťuje to ako traumu, zhoršenie kvality

života, vníma to veľmi deštruktívne a dotýka sa to jeho psychiky. Uvedenými tvrdeniami mal znížiť
dôstojnosť jeho osoby a vážnosť v spoločnosti a vo vzťahu k spoluobčanom, čím mal neprimerane
zasiahnuť jeho osobnostných práv a preto požadoval v zmysle pripustenej zmeny žalobného petitu
od žalovaného, aby sa zdržal nepravdivých, difamačných a osočujúcich vyjadrení cit.: „zločinec - XX-ročný člen zločineckej organizácie ŠTB, zločinec, bezcharakterný špinavý vrah, skurvený eštebák a
zločinec, gestapák, špina, špinavý vrah a zločinec s takým nebudem sedieť v jednej miestnosti, ja som
sa dopustil urážky zločinca na cti - tento zločinec má vôbec česť alebo svedomie, vrah, ktorý sa na

mojom pozemku dopustil trestného činu pokusu o vraždu, bezcharakterný parazit, psychopat, sociopat,
buzerant a pedofil“, písomné ospravedlnenie za tieto vyjadrenia na jeho osobu, že nimi neoprávnene
zasiahol do jeho občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a osobnostných práv a náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 5.000 eur.

22. S ohľadom na znenie zmeneného petitu boli zo strany žalobcu predložené viaceré listinné dôkazy,
medzi inými aj rozhodnutie Okresného úradu S. odbor všeobecnej vnútornej správy zo dňa 29.03.2019
s právoplatnosťou 28.05.2019, v ktorom podľa rozhodnutia bol žalovaný uznaný vinným v siedmych
priestupkových konaniach, v ktorých boli prejednávané priestupky žalovaného proti občianskemu
spolunažívaniu, ktorých sa dopustil tým, že v priebehu súdnych pojednávaní v civilnom sporovom
konaní sp. zn. 21C/29/2013 a trestnom konaní 4T/11/2015 v období od 13.06.2018 do 27.11.2018, pred

pojednávacou miestnosťou dňa 09.11.2018, ako aj dňa 09.08.2018 pred jeho rodinným domom vyjadril
sanaadresužalobcuajtaktocit.:„jevrahjehomanželky“,„bezcharakternýparazit“,„jezločinec“,„takmer
spôsobil smrť jeho manželke“, „tento špinavý zločinec a jeho preukazné zločiny neboli vôbec riešené“,
„občan F. je vedený vo zväzkoch ŠTB, je to eštebácka špina“, „je psychopat a sociopat a nech sa
okamžiteliečiinýmanechsiokamžitezmenípsychiatra,Ondehonestuje,ničíadegradujeľudskéživoty“,

„pozemok kúpil pod jeho oknami s jediným cieľom vydierať a vyhrážať sa“, „tento človek sa dopustil
trestného činu pokusu o vraždu mojej manželky, zarezal jej do nohy a to je príčina všetkých súvislostí a
špiny, je to Metoda Štb, kde bol XX rokov“, „usvedčený zločinec, usvedčený udavač a provokatér.“

23. Ďalej predložil rozsudok Okresného súdu Poprad č.k. 4T/11/2015-351 zo dňa 19.09.2018 o uznaní

žalovaného za vinného z trestného činu prečinu nebezpečného vyhrážania, kedy podľa súdu žalovaný
v priebehu celého trestného konania popieral spáchanie trestnej činnosti a jeho obrana spočívala v tom,
že práve žalobca ako poškodený je iniciátorom ich nedorozumení, pretože mu zasahuje do vlastníctva
nehnuteľnosti. Ďalej podľa súdu správanie žalovaného v konaní ako reakcia na susedské konflikty
spočívala v osočovaní, používaní rôznych vulgarizmov a ponižujúcich výrazov, ktorých súčasťou boli aj

vyhrážky, ako aj rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v S., odboru kriminálnej polície
o odovzdaní veci na prejednanie priestupku zo dňa 25.10.2019, keď dňa 04.06.2019 a 05.06.2019 sa
mal žalovaný pri udržiavacích prácach na svojom plote dopustiť na adresu žalobcu slovných urážok cit.:
„aby toho arogantného provokatéra eštebáckeho, nerešpektujúceho žiadne zákony okamžite odviedli,
že tento má súdom zakázané vstúpiť na jeho pozemky, áno vrah jeden, špina eštebácka jedna“.

24. Žalobca predložil aj svoj návrh na prejednanie priestupku zo dňa 24.04.2019 na Okresnom
úrade S., odbor všeobecnej vnútornej správy ohľadne udalosti zo dňa 17.04.2019, kedy sa mal
počas prejednavánia priestupku v pojednávacej miestnosti žalovaný vyjadriť tak, že so žalobcom
ako špinavým eštebákom v jednej miestnosti nebude vypovedať a že žalobca je špinavý vrah,

eštebák, buzerant, eštebácky provokatér a ničiteľ jeho rodiny a v neposlednom rade predložil trestné
oznámenie žalovaného na žalobcu zo dňa 09.08.2018, v ktorom žalovaný uviedol na adresu žalobcu
cit.: „bezcharakterný usvedčený zločinec, vrah - ktorý sa dopustil T.Č pokus o vraždu - zarezal moje
manželke do nohy, buzerant a pedofil - X - XX Q. L. omakával a obchytkával vo svojom dome a na
záhradnom traktore“.

25. Ako už vyššie odvolací súd uviedol predpokladom pre poskytnutie ochrany pred zásahmi do práva na
ochranu osobnosti v zmysle § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka je okrem iného skutočnosť, že zásah
bol neoprávnený. Nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu tam, kde takýto zásah zákon dovoľuje
alebo tam kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva, hoci inak sa zásah týka osobnosti

fyzickej osoby (§11 Obč. zákonníka). Subjektívnym právom v uvedenom zmysle je i právo fyzickej osoby
žalovanej v civilnom sporovom konaní vyjadriť sa k žalobe, uviesť vo vyjadrení rozhodujúce skutočnosti
na svoju obranu, pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva, a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení
(§ 167 ods. 2 CSP), právo fyzickej osoby obvinenej zo spáchania trestného činu v trestnom konaní
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu, a k dôkazom o nich, má však právo

odoprieť vypovedať, môže uvádzať okolnosti, navrhovať, predkladať a obstarávať dôkazy slúžiace na
jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky (§ 34 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.
z. Trestného poriadku) a napokon obvinenej z priestupku, v konaní o priestupku, vyjadriť sa ku všetkýmskutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju
obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky (§ 73 ods. 2 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch).

26. Na základe ustálenej právnej praxe sa za dôvod vylučujúci neoprávnenosť zásahu považuje
hájenie chránených záujmov, či už vlastných alebo iných verejných záujmov a to využívaním zákonom
stanovených subjektívnych práv alebo pri plnení povinností. V súvislosti s touto výnimkou by sa za
difamujúce nemali považovať tvrdenia, ktoré boli urobené v rámci súdneho konania a správneho
konania.

27. V danej veci k neoprávnenému zásahu do osobnosti žalobcu malo dôjsť okrem iného aj výrokmi
žalovaného v civilnom sporovom konaní sp. zn. 21C/29/2013 o žalobe o zdržanie sa zásahu do
vlastníckeho práva, ktorého aktérom v pozícii žalovaného bol i žalobca, v trestnom konaní sp. zn.
4T/11/2015 o prečine nebezpečného vyhrážania, ktorého aktérom v pozícii poškodeného bol žalobca a
v rámci prejednávania priestupku v priestupkovom konaní, ktorého účastníkom bol žalobca.

28. Expresívne vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného v civilnom sporovom konaní na možné
príčiny správania sa žalobcu, ktorý podľa jeho názoru svojvoľne vstupoval na jeho nehnuteľnosti a tým
zasahoval do jeho vlastníckeho práva, vyslovenom v rámci uplatňovania procesných práv v civilnom
sporovomkonanípriústnompojednávaní,ďalejexpresívnevyjadreniesubjektívnehonázoružalovaného

v trestnom konaní taktiež súvisiace s dlhodobými negatívnymi vzťahmi v dôsledku susedských sporov
o užívanie nehnuteľnosti a incidentom medzi manželkou žalobcu a žalovaným zo dňa 28.05.2014,
kedy podľa žalovaného žalobca napadol jeho manželku pri kosení strunovou kosačkou a spôsobil
jej zranenia, a napokon vyjadrenie žalovaného v rámci prejednávania priestupkového konania dňa
17.04.2019, ktoré nadväzovalo na jeho vyjadrenia v rámci predmetného civilného a trestného konania,

sa tak sčasti odrážali v realite a žalovaný ich bral ako obranu voči žalobcovi, a preto ich nemožno označiť
za neoprávnené zásahy do osobnosti i keď inak by sa tieto zásahy týkali osobnosti žalobcu (porovnaj
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. decembra 1994, sp. zn. V Cdo 3/94).

29. Tiež za neoprávnený zásah by nemali byť považované vyjadrenia obsiahnuté v trestných

oznámeniach a iných oznámeniach a sťažnostiach podaných oprávneným orgánom v rámci výkonu
zákonom stanoveného práva. Subjektívnym právom fyzickej osoby je aj právo podávať trestné
oznámenia, ak dospela k podozreniu, že bol spáchaný trestný čin. Je povinnosťou orgánov činných
v trestnom konaní preveriť dôvodnosť každého prijatého trestného oznámenia, a to postupom podľa
Trestného poriadku, za zachovania zásady prezumpcie neviny.

30. Samozrejme je nepochybné, že táto kritika žalovaného na adresu žalobcu počas pojednávaní v
civilnom, trestnom a priestupkovom konaní bola vykonaná spôsobom odporujúcim pravidlám slušného
správania, pretože prebehla za použitia expresívnych výrazov a vulgarizmov, čo je zavrhnutiahodné,
no vzhľadom na miestne a časové okolnosti, za ktorých bola prednesená, nebola objektívne spôsobilá

vyvolať následky týkajúce sa osobnosti žalobcu.

31. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalovaného tykajúcich sa členstva žalobcu v ŠtB, odvolací súd prisvedčuje
žalobcovi, že vychádzajúc z písomných listín v spise bolo preukázané, že žalobca bol evidovaný
v rámci ŠtB iba v kategóriách „dôverník“ (XXXX -XXXX) a „Kandidát tajnej spolupráce“ (XXXX-

XXXX), ktorí neboli vedomými spolupracovníkmi Štb. Nebolo preukázané, že by bol evidovaný ako
spolupracovník ŠtB, teda zaradený do kategórie vedomého spolupracovníka. Tvrdenie žalovaného, že
žalobca bol dlhodobým členom zločineckej organizácie ŠtB tak bolo sčasti nepravdivé. Žalobca bol
vedený v zväzkoch ŠtB, keďže u neho išlo o osobu, u ktorej mal príslušný organ ŠtB zámer zistiť,
či vzhľadom k vtedajšiemu pracovnému zaradeniu (pracovník podniku zahraničnej služby) mal alebo

nemal možnosti získať pre ŠtB poznatky, ako vyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo
83/2008. Zverejnenie takejto informácie o žalobcovi, by bolo spôsobilé narušiť alebo ohroziť práva
žalobcu chránené ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, nakoľko v širokej verejnosti nie vždy
dochádza k dostatočnému rozlíšeniu medzi osobami, ktoré vedome a nevedome spolupracovali so ŠtB.
V prejednávanej veci však žalobca nepredložil také dôkazy, ktoré by svedčili o tom, že by žalovaný

verejne rozširoval túto informáciu, bolo preukázané, že žalovaný svoje vyjadrenia o príslušnosti žalobcu
k ŠtB prezentoval len na súdnom pojednávaní alebo pred správnym orgánom.32. Pokiaľ ide o verbálne napadnutie žalobcu žalovaným dňa 09.08.2018 pred rodinným domom
žalovaného alebo pred pojednávacou miestnosťou dňa 09.11.2018, čím sa dopustil priestupku proti
občianskemu spolunažívaniu, ani tu žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že tieto jeho výroky boli

spôsobilé vyvolať u verejnosti zníženie jeho vážnosti, že by žalovaný svoje expresívne výroky
produkoval pri svojom rodinnom dome pred inými osobami ako bol žalobca a v prípade chodby
pred pojednávacou miestnosťou ako boli sudca a zamestnanci súdu, ktorí sú viazaní mlčanlivosťou o
informáciách, ktoré sa dozvedia na pôde súdu. Obdobný záver platí aj ohľadne vyjadrení žalovaného
uvedenými v jeho trestnom oznámení zo dňa 9.8.2018 zaslanom Okresnej prokuratúre v S., ktorej

zamestnanci sú rovnako viazaní mlčanlivosťou.

33. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepredložil dostatočné
dôkazy o konkrétnych následných reakciách vyvolaných zásahom vo sfére jeho osobného, rodinného
a spoločenského života. Žalobca nepreukázal, ako konkrétne sa po výrokoch žalovaného zmenilo
správanie jeho okolia k nemu, či už v rodinnom alebo akomkoľvek inom spoločenskom prostredí,

nepreukázal konkrétne následky expresívnych vyjadrení žalovaného, ktorými mala utrpieť jeho
dôstojnosť, vážnosť a česť žalobcu v spoločnosti.

34. Právne prostriedky stanovené v § 13 Občianskeho zákonníka na ochranu osobnosti fyzickej osoby
majú svoje miesto len v prípadoch vážnejšieho zásahu do osobnosti človeka, teda takého, ktorý je

aj spôsobilý vyvolať reálne negatívne následky - zníženie vážnosti v spoločnosti, poníženie človeka v
očiach jeho rodiny či spolupracovníkov, vyvolanie negatívnych reakcií verejnosti voči dotknutej osobe a
podobne.Nemajúsvojemiestovprípadesícenežiaducichkonaní,konanívrozporespravidlamimorálky
a slušnosti, avšak z ktorých negatívne následky pre dotknutú osobu nemôžu nasledovať.

35. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto
súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec
zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9.
decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.
303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd
SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

askutkovorelevantnéotázkysúvisiacespredmetomsúdnejochrany,t.j.suplatnenímnárokovaobranou
proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03).

36. Za toho stavu odvolací súd napadnutý rozsudok, vrátane súvisiaceho výroku o trovách konania ako
vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 a 2 CSP).

37. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1
CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaný bol úspešný, no v priebehu
odvolacieho konania mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej
strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádza z čl. 17 Základných

princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP
v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom
prvej inštancie o výške náhrady trov konania za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy konania
nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho
konania.

38. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).