Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 27, 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/69/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205228244
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ondrej Krajčo

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1205228244.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu

JUDr.JanyVlčkovejaJUDr.MonikyHolickej,vprávnejvecižalobcu:FREEZONESIPOX,a.s.,sosídlom
Kopčianska 92, Bratislava, IČO: 35 749 245, zastúpeného JUDr. Dušanom Repákom, advokátom,
so sídlom Krížna 47, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo
financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00 151 742, o náhradu škody,
na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 22. novembra 2019, č.k.
50C/221/2005-673, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti
žalovanému náhrady škody spôsobenej mu nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Bratislava
a Colného riaditeľstva SR, a to v pôvodnej žalobe v sume 9.672.477,75 SKK (321.067,44 Eur) s
príslušenstvom, vypočítanú podľa zák.č. 618/1992 Zb. ako úrok v dvojnásobnej výške 140 % diskontnej
sadzby počítanej z neoprávnene zaplatenej sumy 5.359,662 SKK, z ktorej po riadnych a mimoriadnych
opravných prostriedkoch strán bol predmetom konania už iba nárok žalobcu na zaplatenie ušlého zisku
v sume 78.644,14 Eur. Uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zamietol žalobu rozsudkom

č.k. 50C/221/2005-141 zo dňa 24.11.2006, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa
10.2.2009 č.k. 8Co/38/2007-273 zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
s odôvodnením, že zodpovednosť štátu za uvedenú škodu je nepochybne daná a uplatnený nárok,
resp. výšku nároku na náhradu škody treba posúdiť podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s
analogickým (analógia legis v § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka) použitím § 369 ods. 2 v spojení
s § 502 Občianskeho zákonníka, keďže v danom prípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako
formy náhrady škody, ku ktorému obsahom aj účelom najbližšie sú ustanovenia Obchodného zákonníka

upravujúce následky omeškania dlžníka so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania
možno považovať dobu, po ktorú štát bez právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné
prostriedky navrhovateľa v predmetnej výške. Následne súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom
č.k. 50C/221/2005-359 zo dňa 18.5.2011 tak, že konanie v časti o zaplatenie 242.403,30 Eur s úrokom
z omeškania zastavil a vo zvyšnej časti 78.664,14 Eur spolu s ročným 8,35 % úrokom z omeškania
od 1.5.2004 do zaplatenia žalobe vyhovel. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17.6.2014
č.k. 8Co/255/2011-377 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa príslušenstva

pohľadávky-úrokovzomeškaniazmeniltak,žežalobuvtejtočastizamietolavozvyškuistiny(78.664,14
Eur) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. V dôsledku mimoriadneho dovolania podaného generálnym
prokurátorom SR Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 31.7.2017 č.k. 5MCdo/2/2015-430 rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku týkajúceho sa istiny (78.664,14 Eur) a rozsudok Krajského súdu v Bratislavezo dňa 17.6.2014 č.k. 8Co/255/2011-377 v potvrdzujúcej časti týkajúcej sa veci samej zrušil a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia dovolací súd uviedol, že ušlý
zisk sa definuje ako ujma spočívajúca v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti

k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať.
Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku poškodeného, ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí
pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci mohol poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve
v dôsledku konania škodcu. Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení

podnikateľského zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého
zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č.
58/1969 nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom
prípade porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu
súčasného naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými
sú existencia škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo

opomenutím orgánov štátu. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou či fiktívnou majetkovou hodnotou a
nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez reálneho
základu. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak
len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce
okolnosti toho-ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná, až blížiaca sa k istote. Naproti tomu

úrok z omeškania má povahu sankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v
prípade nesplnenia jeho záväzku, a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda vznikla
alebo nie. Vznik nároku na úroky z omeškania nie je viazaný na preukázanie vzniku škody a v prípade
úrokov z omeškania nie je veriteľ povinný preukazovať ich výšku. Výšku ušlého zisku nemožno určiť
s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch z omeškania práve pre absenciu konkrétneho

reálne preukázateľného základu takto uplatňovaného nároku. Súdy vec nesprávne právne posúdili, keď
sa pokiaľ ide o výšku škody uspokojili s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku
z omeškania vo výške podľa ustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek
spôsobom tvrdil a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. V ďalšom konaní súd prvej
inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že na základe Oznámení colného dlhu Colnicou Bratislava

dňa 28.7.1995 a na základe vydaných exekučných príkazov na predmetné colné dlhy dňa 5.12.1995
zaplatil žalobca dňa 4.7.1996 žalovanému vymeraný colný dlh v sume 5.359.662 SKK. Následne na
základe žiadosti žalobcu o vrátenie colného dlhu bolo vydaných viacero rozhodnutí Colným úradom
Bratislava v spojení s rozhodnutím Colného riaditeľstva SR, ktorými však jeho žiadosti nebolo vyhovené,
a až po zrušení rozhodnutia Colného riaditeľstva SR zo dňa 25.1.2003 a rozhodnutia Colného úradu zo

dňa 24.10.2002 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 72/03-35 zo dňa 26.1.2004 a vrátení
vecí Colnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie z dôvodu, že orgány rozhodli na základe nedostatočne
zisteného skutkového stavu, s poukazom na to, že ak súd zruší napadnuté rozhodnutia ako nezákonné,
je daná povinnosť colného orgánu vrátiť žalobcovi colný dlh, pretože nebude existovať právny základ
na to, aby ho naďalej zadržiaval; Colný úrad Bratislava dňa 30.4.2004 zadržiavané finančné prostriedky

žalobcovi vrátil. Colný úrad Bratislava rozhodnutím č.k. 93893/2005-5231/17993 zo dňa 15.12.2005
konanie zastavil z dôvodu nedostatku preukázania skutkového stavu. Podľa znaleckého posudku č.
355/2018 zo dňa 12.12.2018 vypracovaného Ing. Mgr. Janou Pecníkovou bola majetková ujma, ktorá
vznikla žalobcovi za obdobie od 27.1.2004 do 1.3.2009 ako ušlý zisk - celkový čistý výnos z vkladu
finančných prostriedkov na termínovaný účet v Komerčnej banke, vo výške 69.106,92 Eur. Doplnením

znaleckého posudku znalkyňa určila za obdobie od 4.7.1996 do 30.4.2002 ušlý zisk - celkový čistý
výnos z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v Komerčnej banke vo výške 40.154,55
Eur. Zistený skutkový stav posúdil podľa čl. 46 ods. 3 zák. č. 460/1992 Zb. Ústava SR, § 27 ods. 2 zák.
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 1 ods. 1, § 2, § 3, §
4 ods.1, 2, § 18 ods. 1, § 20, § 22 ods. 1, 2, 3, § 25 ods. 2 zák. č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, § 3 ods.
1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, pretože
žalobcanepreukázalvznikušléhoziskuaanisamotnúvýškutejtomajetkovejujmy.Námietkupremlčania
vznesenú žalovaným za obdobie od 4.7.1996 do 14.4.2001 a od 17.4.20014 do 18.3.2002 posúdil ako
rozpornú s dobrými mravmi. Poukázal na to, že vec bola neustále vracaná colnému orgánu s tým, že

je povinný riadne a presne zistiť skutkový stav; Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 27.11.2001 spis.
zn. 4Sž/90/01 uložil v ďalšom konaní zamerať sa na zistenie, kto porušil colný zákon, akým spôsobom,
kto mal clo zaplatiť a potom zvážiť, či sú zákonné podmienky pre vrátenie cla. Aj keď boli rozhodnutia
zrušené, vo veci sa konalo ďalej a až po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave rozsudkom zo dňa26.1.2004 č.k. 1S/72/03-35 colný orgán už so žalobcom ďalej nekonal, dňa 30.4.2004 mu finančné
prostriedky vrátil a dňa 15.12.2005 konanie zastavil. Námietku premlčania v druhej časti, týkajúcej sa
zmeny žaloby a tým neskorého uplatnenia práva na súde z dôvodu, že ide o nové právo, resp. nový

skutkový základ, posúdil ako nedôvodnú. Uviedol, že zmena právnej kvalifikácie nároku uplatneného
žalobcom nie je zmenou žaloby v zmysle § 140 C.s.p.; žalobca počas konania skutkový stav nemenil a
neuviedol nové skutočnosti. Samotná skutočnosť, že si škodu vypočítal najprv cez Colný zákon a potom
cez Obchodný zákonník je irelevantná s poukazom na závery dovolacieho súdu. K zmene odôvodnenia
vzniku škody nedošlo, keď žalobca počas celého konania tvrdil, že mu vznikla škoda nezákonnými

rozhodnutiamicolnýchorgánov.Uvedenésatýkaajnámietkypremlčaniavznesenejvpodanídoručenom
súdu dňa 4.6.2010; zmena právnej kvalifikácie žalobcom je nepodstatná a nejde o zmenu žaloby. Žalobu
posúdil ako nedôvodnú z dôvodu absencie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktorými
sú: nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup, škoda a príčinná súvislosť medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím. Pre posúdenie predmetnej veci

považoval za významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný
postup (nezákonné rozhodnutie) je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym
úradnýmpostupom(nezákonnýmrozhodnutím).Žalobcapožadovalušlýziskapokiaľideojehodefiníciu
a podmienky pre jeho priznanie, poukázal na závery Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že aj keď žalobca
napokon predložil znalecký posudok a jeho dodatok, ktorý vypočítal ušlý zisk, nemal za preukázanú

existenciu ušlého zisku. Žalobca existenciu a výšku ušlého zisku odôvodňoval tým, že „ak by tieto
prostriedky v rozhodujúcom období deponoval na účte v banke, dosiahol by minimálne zisk...“ resp.
„predmetné finančné prostriedky mohol použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk,
príkladmo mohol investovať do kúpy nehnuteľnosti“ alebo tým, že „v dôsledku rozhodnutia, ktoré bolo
neskôr zrušené ako nezákonné, bol povinný plniť, a tým nedosiahol rozmnoženie majetkových hodnôt,

ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode veci“. Ďalej tvrdil, že „posudok jednoznačne potvrdil
dostatok finančných prostriedkov v rozhodujúcom období, pričom preukázateľne využíval služby bánk
a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“. V tejto súvislosti poukázal aj na
vyjadrenia znalca, ktorý uviedol, že znaleckým posudkom bol ušlý zisk „vypočítaný ako výnos z vkladov
na termínovaný účet, na ktorý si mohol žalobca uložiť tieto prostriedky“, „...vklad by bol reinvestovaný

spolu s dosiahnutým výnosom...“, pričom „ušlý zisk v podobe čistého výnosu z termínovaného vkladu
by bol v sume 40.154,55 Eur“. Z dôvodu nepresnosti v znaleckom posudku ohľadne časového úseku,
kedy mu mal ušlý zisk vzniknúť, si žalobca sám vypočítal ušlý zisk podľa priemernej úrokovej miery
NBS s výsledkom 57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004, ako hypotetický zisk podľa § 381
ods. 1 Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že pre preukázanie vzniku ušlého zisku je potrebné

dokázanie takých konkrétnych skutkových okolností, ktoré pri logickej úvahe vedú k záveru, že ušlý
zisk by skutočne vznikol, nebyť protiprávnej udalosti, pričom musí byť naisto preukázaný „predpoklad“
jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku by nepochybne došlo
a plánovaná finančná transakcia, či prísľub, by boli naplnené. Ušlý zisk je stratou konkrétnej, reálnej
a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť

dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce okolnosti toho-ktorého konkrétneho
prípadu vysoko pravdepodobná. Žalobca síce v dôsledku nezákonných rozhodnutí nemohol určité
časové obdobie s finančnými prostriedkami nakladať, ale zároveň musí preukázať aj to, že mu ušiel zisk
(rozmnoženie majetkových hodnôt), ktorý by pri bežnom nakladaní s týmito finančnými prostriedkami za
normálneho behu okolností mohol dôvodne očakávať, a to napríklad tým, že tieto finančné prostriedky

mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich
predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe bankových úrokov, alebo iného výnosu deklarovaných
konkrétnym zmluvným záväzkom. Bez preukázania týchto skutočností sa ním uplatňovaný a tvrdený
ušlý zisk stáva len fikciou bez reálneho základu. Pre posúdenie nároku je podstatné to, či preukázal ako
mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti) a či bolo dôvodné očakávať

za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Žalobca nijakým spôsobom neosvedčil, že by
s dotknutými finančnými prostriedkami pred nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov aj skutočne
nakladal, resp. že by ich mal uložené v banke na úročenom účte či inom produkte, poprípade
že by ich využíval na podnikateľskú činnosť, alebo že by mu tieto nezákonné rozhodnutia zmarili nejakú
investíciu či ich zhodnotenie. Žalobca produkoval iba hypotetické domnienky a fikciu, čo vyplýva z

jeho vyjadrení. Poukázal na to, že znalec na pojednávaní uviedol, že „žalobca majetok má, pomerne
vysokú čiastku mal v bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou
posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo
výške 38.555.000,- SKK“, avšak na nasledujúcu otázku odpovedal, že „preukázať, že táto suma bolauložená v banke, resp. na termínovanom účte sa nedá“. Uviedol, že samotná skutočnosť, že žalobca
vykázal v účtovnej závierke k 31.12.1996 majetok v uvedenej výške bez ďalšieho neznamená, že tieto
prostriedky boli uložené vo finančných inštitúciách, resp., že z týchto prostriedkov čerpal pri úhrade

colného dlhu. Taktiež v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia, že „preukázateľne využíval služby
bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné prostriedky“. Dospel k záveru, že z
vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca pred nezákonnými rozhodnutiami vykonával také
operácie, resp. že by s finančnými prostriedkami nakladal tak, že by postupom colných orgánov stratil
konkrétnu a reálnu príležitosť zhodnotenia svojho majetku. V tejto súvislosti poukázal aj na list žalobcu

zo dňa 13.9.2002, ktorým vyzval Colný úrad na náhradu škody a v ktorom uviedol, že „zdokladuje na
základe podpísanej úverovej zmluvy s Tatra bankou, že úverový rámec, ktorý čerpal, bol použitý na
úhradu nezákonne vymoženej čiastky. Zdokladuje aj úrokové zaťaženie, ktoré z takejto čiastky platí“. Z
uvedeného je zrejmé, že žalobca v rozhodnom období nedisponoval potrebným obnosom finančných
prostriedkov, a preto si na úhradu colného dlhu pomohol úverom. Znalec pritom v posudku uviedol,
že „nie je možné zistiť z akých zdrojov žalobca získal čiastku na úhradu colného dlhu, teda či mal

finančné prostriedky uložené na bežnom bankovom účte, prípadne termínovanom účte, v hotovosti...“,
„...nie je možné reálne zistiť, či v dôsledku platby colného dlhu žalobcovi ušiel zisk tým, že prišiel o
nejakú podnikateľskú príležitosť, investíciu...“. Z uvedeného vyvodil, že žalobca zrejme znalcovi pre
účely vypracovania znaleckého posudku účelovo neposkytol uvedenú výzvu Colnému úradu Bratislava,
v ktorej uviedol, že na úhradu colného dlhu použil úver. Ďalej poukázal na to, že ak by aj žalobca

preukázal, že mu ušlý zisk vznikol, je rozporná samotná jeho výška, keď znalecký posudok vypočítal ušlý
zisk za obdobie od 27.1.2004 do 1.3.2009, t.j. za nesprávne obdobie, v sume 69.106,92 Eur, doplnením
znaleckého posudku bol ušlý zisk za obdobie od 4.7.1996 do 30.4.2002 vypočítaný v sume
40.154,55 Eur; následne si právny zástupca sám vypočítal ušlý zisk za obdobie od 1996 do 2004 v sume
57.572,67 Eur, pričom na pojednávaní 25.10.2019 uviedol, že zotrváva na žalovanej sume 78.644,14

Eur a následne po skončení dokazovania doručil ďalší výpočet v sume 58.778,37 Eur. K vlastnému
výpočtu žalobcu hypotetického zisku podľa § 381 ods. 1 Občianskeho zákonníka v sume 57.572,67 Eur
za obdobie 1996 do 2004 uviedol, že zák. č. 58/1969 Zb. v § 20 výslovne odkazuje na
Občiansky zákonník a je zrejmé, že na analógiu s Obchodným zákonníkom v danej situácii neexistuje
žiadenpriestor.Žalobcaanináznakomnepreukázalstratuprostriedkov(výnosov,možností),ktorémohol

očakávať pri pravidelnom chode vecí. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovanému ich náhradu
nepriznal podľa čl. 17 C.s.p., pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote žalobca, žiadal napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 78.664,14
Eur a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnil

tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho
rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že ušlý zisk sa prejavuje
stratou očakávaného prínosu (výnosu), pri pravidelnom behu veci mohol poškodený
dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku (uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo 319/2008 zo

dňa 28. apríla 2010). Platná právna úprava ani rozhodovacia činnosť súdov nikde neuvádza, že na
výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať skutočné nakladanie s finančnými prostriedkami
v čase pred vznikom nezákonných rozhodnutí, v opačnom prípade by legitímne
očakával, že na uplatnenie svojho nároku musí zabezpečiť uvedené dôkazy, ktoré nevie v
čase rozhodovania predložiť. Poukázal na to, že o nezákonnom postupe colných orgánov sa dozvedel

až rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/72/03-35 zo dňa 26.1.2004. Názor súdu, podľa
ktorého potreba úročiť peňažné prostriedky, existuje len v prípade, ak by tieto boli na účte niekoľko
rokov predtým, ako sa žalobca o škode dozvedel, je v rozpore s § 391 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého namiesto skutočne ušlého zisku môže poškodená strana požadovať náhradu
zisku dosahovaného spravidla v poctivom obchodnom styku za podmienok obdobných podmienkam

porušenej zmluvy v okruhu podnikania, v ktorom podniká. Súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil
výpočet ušlého zisku, napriek tomu, že žalobca poukazoval, že určenie výšky ušlého zisku, najmä jeho
preukázanie, vyvoláva v praxi isté ťažkosti, a preto žalobca pre potreby súdneho sporu zabezpečil
súkromnýznaleckýposudok,ktorýškoduvoformeušléhoziskupreukazuje.Znaleckýposudokpriurčení
toho, čo ušlo, vychádza z obvyklého priebehu veci; ušlý zisk sa v týchto prípadoch počíta abstraktne.

Poukázal na predložený znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že predložil súvahy a výkazy ziskov a
strát za obdobie rokov 1996 až 2004 a znalkyňa okrem iného konštatovala, že napriek tomu a vzhľadom
na značný časový odstup od úhrady dlžnej čiastky po vypracovanie tohto znaleckého posudku (22
rokov), nie je možné reálne a relevantne zistiť z akých zdrojov uvedenú čiastku spoločnosť na úhraducolného dlhu získala, teda či mala finančné prostriedky uložené na bežnom bankovou účte, prípadne
termínovanom bankovom účte, mala ich k dispozícii v hotovosti, prípadne si na úhradu colného dlhu
finančné prostriedky požičala. Účtovná jednotka je v zmysle ustanovení Zákona o účtovníctve povinná

archivovať účtovné doklady po dobu päť rokov a účtovné závierky po dobu 10 rokov. Teda
je zrejmé, že spoločnosť účtovné doklady z roku 1996, z ktorých by bolo možné získať informácie o
zdroji finančných prostriedkov použitých na úhradu predmetného colného dlhu, nemá k dispozícii. Z
dostupných informácií z predložených podkladov je však nepochybné, že colný dlh uhradený bol, a až
do vrátenia finančných prostriedkov spoločnosti s týmito nemohla nakladať.“ Znalkyňa ďalej uviedla,

že „S odstupom času a v dôsledku absencie účtovných dokladov zo
sledovaného obdobia nie je možné reálne zistiť, či v dôsledku uvedenej platby colného dlhu spoločnosti
ušiel zisk tým, že prišla o nejakú podnikateľskú príležitosť, investíciu, prípadne že bola nútená obmedziť
už existujúcu prevádzku svojej spoločnosti, alebo v dôsledku straty pomerne vysokej čiastky finančných
prostriedkov na určité obdobie, nebola schopná dodržať platobnú disciplínu voči svojim veriteľom a
bola vystavená z ich strany sankciám.“ „ ... Je zrejmé, že vzhľadom na druh

podnikateľskej činnosti, ktorý v sledovanom období spoločnosť vykonávala (služba poskytovania colnej
zábezpeky), mala k dispozícii likvidný finančný majetok. Podľa údajov zo súvahy zostavenej
k 31.12.1996 bol finančný majetok v spoločnosti vo výške 38.555 tis. Sk.“ Znalkyňa sa teda vyjadrovala
k nemožnosti postupu v intenciách záverov Najvyššieho súdu SR a sústredila sa na (ne)možnosť
iného postupu ako tzv. hypotetický zisk. Administratívne pochybenia v znaleckom posudku, vo vzťahu

k rozhodujúcemu obdobiu, nemajú vplyv na odbornosť použitej metódy pre vyčíslenie ušlého zisku.
Znalecký posudok má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec
si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, pri vykonávaní tohto dôkazu má
súd postupovať akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Namietal, že Obchodný
zákonník v ust. § 391 umožňuje, aby poškodený namiesto skutočne ušlého zisku požadoval abstraktne

určený ušlý zisk. Jeho výška je určená ziskom dosahovaným spravidla v poctivom obchodnom styku.
Poukázal na to, že v podanej žalobe bola výška náhrady škody určená podľa § 262 ods. 9 v spojení
s § 233 ods. 3 Colného zákona, podľa ktorého postupoval Colný úrad Bratislava a Colné riaditeľstvo
pri rozhodovaní vo veci. V čase trvania súdneho sporu už bola zákonná úprava zmenená, uvedené
ustanovenia boli zrušené, a preto bol nútený zmeniť právny dôvod uplatneného nároku a domáhať

sa spôsobom, ktorý zákon priznáva, tzv. hypotetický zisk. Prebiehajúce súdne konanie je porušením
jeho práva na súdnu a inú právnu ochranu a zásady právnej istoty. Zmena platnej právnej úpravy, za
ktorú nezodpovedá žalobca, ale žalovaný, zásah do právneho názoru vyslovený súdom vyššej inštancie
- odvolacím súdom, ktoré korešponduje rozhodovacej praxi EU v dôsledku absolútne účelového a
tendenčného mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora SR, ktorému najvyšší súd SR vyhovel.

Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva, že v prípade, ak by preukázal
presný zdroj finančných prostriedkov pred 4.7.1996 (napr. predložil dôkaz, že ich mal pred vznikom
škody na bankovom účte), tak mohol prípadne uniesť dôkazné bremeno vzniku škody, keďže žalobca
toto nepreukázal, konajúci súd má za to, že mu žiadna škoda nevznikla. Podľa jeho názoru, nemožno
uplatniť úvahy o dôkaznom bremene strany sporu v situácii, keď síce určitá skutočnosť v spore nebola

dokázaná, ale výsledky dokazovania neumožňujú prijať ani záver o opaku pravdivosti tejto skutočnosti.
Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 28. augusta 2008 sp. zn. 25Cdo 1233/2006,
z ktorého vyplýva, že ušlý zisk je hypotetická kategória a jeho výška je daná rozdielom medzi celkovým
príjmom z podnikania a nákladmi potrebnými na dosiahnutie tohto
príjmu, bez ohľadu na to, či tieto náklady poškodený skutočne vynaložil, alebo nie. Poukázal aj na ďalšie

metódy výpočtu ušlého zisku, a to metódu ušlého zisku z finančných prostriedkov v podnikaní/kapitálu
a výpočet ušlého zisku z finančných prostriedkov v banke. Uviedol, že vyčíslil ušlý zisk predloženým
znaleckým posudkom spôsobom zodpovedajúcim obvyklej metóde hospodárenia, ku ktorému sa súd
vyjadril, že nepreukázal vznik ušlého zisku. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd vychádzal zo skutkových okolností, kedy napriek neexistujúcej

zákonnej úprave výpočtu ušlého zisku v prípade nezákonného zadržiavania finančných prostriedkov
nedostatočne preskúmal možnosti takéhoto výpočtu v rámci ustálenej judikatúry Slovenskej republiky,
prípadne iného štátu Európskej únie, kde je domáhanie sa takéhoto druhu nároku v praxi častejším
javom. Namietal, že právny názor súdu je nesúladný s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie,
týkajúcou sa neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov členským štátom, pričom Súdny dvor

EÚ už viackrát rozhodol, že ušlý zisk je potrebné nahradiť. Poukázal v tejto súvislosti na rozsudok
Súdneho dvora EÚ z 19.7.2011, Vec C-591/10 U. F. U. V. L.. proti C. O. Y. T. F. V. Y., V. V. Z. S. Y.-
XX/XX V. Y.-XXX/. Z.-O. R.. proti D. V.- É. S. T. L.Á. V. W. O. R.. proti D. V.- É. S. T. L.Ó. (návrhy na
začatie prejudiciálneho konania) a ďalšie. A namietal, že súd nesprávne zamietol analógiu s Obchodnýmzákonníkom pri výpočte hypotetického ušlého zisku, pretože v tom prípade zákon č. 58/1969 Zb. sťažuje
získanie náhrady škody a obmedzuje jej uplatnenie, pretože podobný nárok na ušlý zisk (nárok na
základe Obchodného zákonníka) je priaznivejší oproti úprave podľa zákona č.

58/1969 Zb. v spojení s Občianskym zákonníkom. Takýto výklad je v rozpore s judikatúrou EÚ, pretože
kritéria pre získanie rozsahu náhrady sú menej priaznivé, ako kritéria platné pre podobné nároky. Keďže
právo EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vyžaduje, aby zdaniteľná osoba, ktorá zaplatila vyššiu
sumu DPH, vybranú dotknutým členským štátom v rozpore s právnou úpravou EÚ v oblasti DPH, mala
nárok na jej vrátenie, ako aj na zaplatenie úrokov z tejto sumy, tak je úlohou vnútroštátneho súdu,

aby pri rešpektovaní zásad efektivity a ekvivalencie určil, či sa má istina úročiť na základe metódy
jednoduchého alebo zloženého úročenia, alebo na základe iného režimu úročenia. Analogicky možno
pristúpiť k prejednávanej veci, keďže colný úrad viac ako osem rokov neoprávnene zadržiaval žalobcovi
značné finančné prostriedky a celkovo uplynulo od 4.7.1996 viac ako 23 rokov. Konanie tak má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Poukázal aj na právny záver uvedený
odvolacím súdom, v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co/38/2007-273 zo dňa 10.2.2009 a

namietal, že napadnuté rozhodnutie je zmätočné, konajúci súd sa nevysporiadal s uvedeným právnym
názorom odvolacieho súdu a z toho dôvodu nie je rozhodnutie dostatočne odôvodnené. Uviedol, že
uplatňuje svoj právny nárok vyčíslený v zmysle § 369 ods. 2 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka
v súlade s odôvodnením uvedeného uznesenia Krajského súdu v Bratislave a domáha sa nároku na
náhradu škody, vyčísleného v sume 2.369.835,96 Sk, t. j. 78.664,14 Eur. Ďalej uviedol, že až v súlade

s názorom Najvyššieho súdu SR dal vypracovať znalecký posudok, napriek tomu podľa jeho názoru
je nárok daný tak ako si ho vyčíslil v podaní zo dňa 27.12.2010. S názorom Najvyššieho súdu SR sa
nemožno stotožniť i vzhľadom na rozhodovaciu prax súdov EÚ. Poukázal na to, že právny názor súdov
v priebehu konania sa neustále mení, konajúci súd sa nedostatočne vysporiadal s danou situáciou,
keďže argumentačne neprelomil právny názor odvolacieho súdu, poukazovať bez ďalšieho len na

rozhodnutieNajvyššiehosúduSR,ktorézrušilorozsudokKrajskéhosúduvBratislave,jenedostatočným
odôvodnením rozsudku, a preto je rozsudok zmätočný.
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie
ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že Zákon o zodpovednosti za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej
moci, predstavuje špeciálnu právnu úpravu (lex specialis) vo vzťahu k Občianskemu zákonníku

a vzhľadom na to nie je možné pre prípady náhrady škody voči štátu použiť ustanovenia Obchodného
zákonníka. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca v spore existenciu ušlého zisku
nepreukázal. Ďalej poukázal na to, že Colný zákon, na základe ktorého si žalobca svoj nárok uplatnil
v žalobe, v čase neoprávneného zadržiavania finančných prostriedkov síce umožňoval priamy sankčný
postih, no jedine vo vzťahu k colným orgánom v dôsledku porušenia právnej povinnosti a v zmysle v tom

čase platného Colného zákona boli v uvedenej veci povinné colné orgány, a nie štát v rámci náhrady
škody. Pokiaľ žalobca poukázal na odbornú prax v Českej republike a na rôzne
metódy stanovenia výšky ušlého zisku, uviedol, že sám žalobca tieto metódy nepoužil. Judikatúra EÚ
sa nevzťahuje na tento prípad a zároveň poukázal na to, že prejudiciálne rozsudky Súdneho dvora EÚ
sú spolu s výkladom a posúdením platnosti práva únie, ktoré sa v nich nachádzajú, záväzné len pre

vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku a pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o
opravných prostriedkoch. Ďalej poukázal na to, že znalecký posudok, ktorý si dal žalobca vypracovať
najskôr ohodnotil nesprávne obdobie, po jeho doplnení bol zas vyčíslený ušlý zisk za kratšie obdobie,
ako bolo uvedené v žalobe a na záver žalobca vypočítal ušlý zisk na sumu 57.572,67 Eur, avšak z
odvolania vyplýva, že žalobca jednoznačne uplatňuje svoj právny nárok vyčíslený v zmysle §

369 ods. 2 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka v sume 78.664,14 Eur. Považuje preto za účelové
a mätúce preukazovanie ušlého zisku prostredníctvom znaleckého posudku, keď tým uvedená suma
nebola preukázaná a v konečnom dôsledku sám žalobca uviedol, že znalecký posudok dal vypracovať
až v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR, napriek tomu je podľa jeho názoru nárok daný tak, ako si
ho vyčíslil v podaní zo dňa 27.12.2010. Vzhľadom na to nemožno považovať za preukázaný ušlý zisk,

ktorý si žalobca uplatňuje v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka.
4. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich námietkach uvedených v
odvolaní, opätovne poukázal na judikatúru EÚ a k námietkam žalovaného, že sa nevzťahuje na tento
prípad, uviedol, že je pravdou, že predmetná judikatúra sa nezakladá na identickom skutkovom
základe, ale snahou žalobcu nebolo tvrdiť opak. Poukázal na analogicky podobné prípady,

z ktorých vyplýva názor súdneho dvora, že vnútroštátne právne prostriedky si majú stanoviť podmienky,
za ktorých majú byť úroky zaplatené a zároveň kritéria umožňujúce určiť rozsah náhrady, pričom tieto
kritéria nemôžu byť upravené takým spôsobom, ktorý by prakticky znemožňoval alebo príliš sťažoval
získanie náhrady škody.5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu poukázal na to, že súd v tomto konaní je
viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, vyjadreným v uznesení Najvyššieho súdu SR č. k.
5MCdo/2/2015-430 z 31.7.2017 a uviedol, že podľa jeho názoru na jeho základe súd prvej inštancie

vec správne rozhodol.
6. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu a v medziach
odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.) a viazaný
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie

žalobcu nie je dôvodné.
7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, potrebnom
na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcu, ktorou sa domáhal
proti žalovanému zaplatenia ušlého zisku v sume 78.644,14 Eur. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade
so zásadou voľného hodnotenia dôkazov. Vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený
skutkový stav aplikoval príslušné ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ktoré aj
správne vyložil v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu uvedeným v uznesení Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5MCdo 2/2015-430 zo dňa 31.7.2017 a dospel k správnemu záveru, že
žalobca v konaní nepreukázal vznik ušlého zisku, a ani jeho výšku. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil
v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p., keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil

svoje rozhodnutie po skutkovej, ako aj po právnej stránke a vysporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán, súvisiacimi s predmetom konania.
8. Žalobca vo svojom odvolaní v jeho podstatnej časti zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval a
podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty uplatnené v konaní pred súdom

prvej inštancie, ktorý sa s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu
poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal
pri právnom posúdení veci; jeho skutkové a právne závery odvolací súd považoval za správne a v celom
rozsahu sa stotožnil s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie v zmysle § 387
ods. 2 C.s.p. a v podrobnostiach na ne odkazuje.

9. Odvolací súd v tomto štádiu konania považuje za potrebné poukázať na ust. § 455
C.s.p., podľa ktorého, ak bolo rozhodnutie zrušené, a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.
10. V prejednávanej veci Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, vyjadril svoj názor v uznesení zo dňa
31.7.2017 spis. zn. 5Mcdo 2/2015, ktorým zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava I z 18.5.2011

č. k. 50C/221/2005-359 vo výroku, ktorým zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 78.664,14 Eur
spolu s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.6.2014 sp. zn. 8Co/255/2011 v časti, v
ktorej uvedený výrok rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil. V odôvodnení uvedeného rozhodnutia
dovolací súd výslovne uviedol, že výšku ušlého zisku nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie
ustanovení o úrokoch z omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu

takto uplatneného nároku. Konštatoval, že súdy (prvoinštančný a odvolací) vec nesprávne právne
posúdili, keď sa, pokiaľ ide o výšku škody, uspokojili s aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe
zákonného úroku z omeškania vo výške podľa ustanovení Obchodného zákonníka bez toho, aby
poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil a preukázal okolnosti svedčiace o reálnej výške ušlého
zisku. Ďalej uviedol, že poškodený, ktorý so svojimi finančnými prostriedkami nemohol po určitú dobu

disponovať z dôvodu nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, sa nemôže v zmysle zákona č. 58/1969
domáhať náhrady ušlého zisku vyčísleného za pomoci analógie legis, ale len na podklade ním tvrdených
a preukázaných konkrétnych skutkových okolností umožňujúcich prijatie záveru, že pri pravidelnom
chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol. Pokiaľ ide o ušlý zisk, ako ujmu spočívajúcu v tom,
že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodovej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci sa

to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať; dovolací súd výslovne uviedol, že nestačí iba
pravdepodobnosť rozmnoženia majetku a len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti
alebozmarenípodnikateľskéhozámerubezďalšiehonemôžebyťzákladomprevzniknárokunanáhradu
ušlého zisku, a to ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Ušlý zisk nie je nejakou
hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou a nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal

byť stanovený na podklade analógie bez reálneho základu.
11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie v súlade s ust. § 455 C.s.p. vychádzal z vyššie uvedeného
právneho názoru dovolacieho súdu, keď na základe žalobcom predloženého znaleckého posudku
vyčísleným celkovým čistým výnosom z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet vKomerčnej banke nemal za preukázanú existenciu ušlého zisku žalobcu; vzhľadom na to, že žalobca
nepreukázal, že by s predmetnými finančnými prostriedkami pred nezákonnými rozhodnutiami colných
orgánov aj skutočne nakladal, resp. že by ich mal uložené v banke na úročenom účte či inom produkte,

alebo by ich využíval na podnikateľskú činnosť, vykonával určité operácie, resp. že by s finančnými
prostriedkami nakladal tak, že by postupom colných orgánov stratil konkrétnu a reálnu príležitosť
zhodnotenia svojho majetku.
12. Nedôvodne žalobca v odvolaní namieta, že platná právna úprava, ani rozhodovacia činnosť súdov
nikde neuvádza, že na výpočet ušlého zisku je nevyhnutné reálne preukazovať skutočné nakladanie

s finančnými prostriedkami v čase pred vznikom nezákonných rozhodnutí, že v rozhodujúcom čase
úhrady v prospech správneho orgánu 4.7.1996 nevedel, že si mal uchovať tieto dôkazy, že tieto
dôkazy nemá k dispozícii vzhľadom na značný časový odstup a že aj zo znaleckého posudku vyplýva
nemožnosť postupu v intenciách záverov Najvyššieho súdu SR. Nevyhnutnosť reálneho preukazovania
skutočného nakladania s finančnými prostriedkami v čase pred nezákonnými rozhodnutiami vyplýva z
osobitnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zák. č. 58/1969, ktorá vyžaduje pre vznik tejto

zodpovednosti okrem iného aj existenciu škody, pričom na výklad tohto pojmu sa v zmysle §
20 cit. zákona vzťahuje ust. § 442 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa uhrádza skutočná
škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Ďalšou podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu
v zmysle tejto osobitnej úpravy je príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Z
uvedeného je zrejmé, že poškodený má nárok na náhradu len takej škody a teda aj ušlého zisku, ktorý

mu vznikol v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z uvedeného
je zrejmé, že ušlý zisk je teda stratou konkrétnej a preukázanej príležitosti zhodnotenia majetku, ktorá
bola zmarená práve v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Z tejto
právnej úpravy vyplýva aj záver dovolacieho súdu, že vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných
prostriedkov sa môže voči štátu domáhať náhrady ušlého zisku v podobe výnosov, ktoré by priniesli

pri obvyklom spôsobe hospodárenia len ak preukáže, napr. že tieto finančné prostriedky mal uložené
na úročenom bankovom účte, pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne
vybrať a tým prišiel o zisk v podobe bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym
zmluvnýmzáväzkom.Poškodenýmusítedavkonanípreukázaťto,akýmspôsobombybolospeňažnými
prostriedkami naložené, ak by nedošlo k škodovej udalosti, v opačnom prípade je ním uplatňovaný

zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto
uplatneného ušlého zisku.
13. Žalobca v odvolaní nenamieta záver súdu prvej inštancie, že predloženým znaleckým posudkom
nepreukázal skutočný ušlý zisk, namietal len, že tento nie je možné preukázať vzhľadom na odstup
času, a že ust. § 381 Obchodného zákonníka umožňuje abstraktné určenie ušlého zisku. Správne však

súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcu v tomto smere zaťažuje dôkazné bremeno a nemožno
preto prihliadať na jeho námietky, že potrebné doklady vzhľadom na odstup času nemá k dispozícii. I
keď žalobca predmetný colný dlh zaplatil dňa 4.7.1996, nesúhlasil s tým, že zaň zodpovedá a žiadal o
jeho vrátenie, pričom jeho vrátenia sa domáhal aj využitím opravných prostriedkov proti rozhodnutiam
colných orgánov a pokiaľ mu teda v rozhodnom období vznikal ušlý zisk, mohol mať vedomosť o tom, že

v prípade úspechu jeho žiadosti o vrátenie colného dlhu v konečnom dôsledku pre uplatnenie náhrady
tohto ušlého zisku bude potrebné predložiť listinné dôkazy o jeho vzniku. Žalobca v konaní však nielenže
nepreukázal existenciu skutočného ušlého zisku, ale ani neuviedol rozhodujúce skutočnosti, z ktorých
by existencia skutočného ušlého zisku vyplývala. Jeho tvrdenia boli len v rovine úvah o tom, aký by
mohol dosiahnuť zisk, ak by finančné prostriedky v rozhodujúcom čase deponoval na účte v banke,

alebo že ich mohol použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk, príp. mohol investovať
do nehnuteľnosti a pod., pričom z listu adresovaného Colnému úradu Bratislava zo dňa 13.9.2002, na
ktorý poukázal súd prvej inštancie vyplýva, že na úhradu colného dlhu mal použiť úver.
14. Nedôvodne žalobca namieta, že ust. § 381 Obchodného zákonníka umožňuje abstraktné určenie
ušlého zisku. Uvedené ustanovenie v danom prípade nemožno aplikovať, pretože upravuje určenie

výšky ušlého zisku, a to abstraktným výpočtom, avšak v danom prípade žalobca nepreukázal ani
samotný vznik ušlého zisku. Okrem toho uvedené ustanovenie je začlenené do právnej úpravy
náhrady škody (§ 373 - § 386 Obchodného zákonníka) vzťahujúcej sa na porušenie povinnosti zo
záväzkových vzťahov upravených Obchodným zákonníkom, a teda upravujúcej porušenie zmluvných
povinností a jeho následky. V danom prípade nejde o porušenie zmluvnej povinnosti medzi stranami,

ale o zodpovednosť štátu za škodu vzniknutú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným
postupom, na ktorú sa vzťahuje osobitná právna úprava v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
15.PokiaľžalobcavodvolanípoukazovalnajudikatúruSúdnehodvoraEÚ,tátosatýkainýchskutkových
okolností a v tomto konaní nemožno na ňu prihliadať, rovnako ako na odbornú prax vČeskej republike, na ktorú žalobca poukázal, a to aj z dôvodu, že z ust. § 455 C.s.p. vyplýva
viazanosť súdu prvej inštancie, a aj odvolacieho súdu, právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným
v tejto veci. Z tohto dôvodu nemožno vychádzať ani z právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného

v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č. k. 8Co 38/2007-273 zo dňa 10.2.2009, ktorý
podľanázoružalobcukorešpondujerozhodovacejpraxiEÚ,anedôvodnežalobcanamietanedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z dôvodu, že sa nevysporiadal s právnym
názorom odvolacieho súdu uvedeným v tomto rozhodnutí, keď predmetné rozhodnutie Krajského súdu
v Bratislave č. k. 8Co 38/2007-273 zo dňa 10.2.2009 bolo zrušené uznesením Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5MCdo 2/2015 zo dňa 31.7.2017, v odôvodnení ktorého Najvyšší súd SR konštatoval, že uvedené
rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nemožno preto
vychádzať z neho v ďalšom konaní.
16. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa §
387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.
17. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý mal úspech v odvolacom konaní, náhradu trov odvolacieho konania
nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní trovy nevznikli.
18. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už

prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods.
2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom

fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou
na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo

odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).