Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, November 22, 2019

Súd: Okresný súd Bratislava II
Spisová značka: 50C/221/2005

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205228244
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Dančová

ECLI: ECLI:SK:OSBA2:2019:1205228244.15

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIIsudkyňouJUDr.IvanouDančovouvprávnejvecižalobcu:FREEZONESIPOX,

a.s., Kopčianska 92, Bratislava, IČO: 35749245, zast. Advokátska kancelária REPÁK & PARTNERS,
Krížna 47, Bratislava proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo financií Slovenskej republiky,
Štefanovičova 5, Bratislava, IČO: 00151742, o náhradu škody, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou súdu dňa 28.09.2005 sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia náhrady
škody vo výške 9.672.477,75 SKK (321.067,44 Eur) s príslušenstvom spôsobenej nezákonným

rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu.

2. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Oznámení zo dňa 28.07.1995 pod hrozbou exekúcie zaplatil
dňa 04.07.1996 colnému úradu colný dlh vo výške 5.359.662,- SKK (ďalej len „colný dlh“). Po
zaplatení colného dlhu prebehlo voči žalobcovi viacero správnych konaní vedených Colným úradom
Bratislava, v ktorých o odvolaniach rozhodovalo Colné riaditeľstvo SR. Rozhodnutia colných orgánov
boli preskúmané v roku 2001 aj Najvyšším súdom SR a o proteste prokurátora v tejto veci v roku

2000 rozhodovalo Ministerstvo financií SR, ktoré protestu prokurátora vyhovelo, pričom rozhodnutia
colných orgánov boli v týchto konaniach zrušené. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S
72/03-35 zo dňa 26.01.2004, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, boli
zrušené rozhodnutia Colného riaditeľstva SR sp. zn. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 25.01.2003 a
rozhodnutiaColnéhoúraduBratislavazn.XXXXXXXXXX-L.zodňa24.10.2002,zn.XXXXXXXXXX-L.zo
dňa 23.10.2002, zn. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 23.10.2002 z dôvodu, že sú nezákonné pre nedostatočné
zistenie skutkového stavu ako aj pre nezákonný postup. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd

vyslovil, že colný úrad má žalobcovi vrátiť colný dlh. Po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozsudku Colný
úrad Bratislava vo veci viac nekonal a žalobcovi colný dlh dňa 30.04.2004 vrátil. Žalobcovi tak vznikla
škoda v dôsledku nezákonných rozhodnutí a postupu Colného úradu Bratislava a Colného riaditeľstva.
Náhrada škody je vo výške 9.672.477,75 SKK, čo predstavuje úrok zo zaplateného colného dlhu vo
výške 140 % diskontnej úrokovej sadzby Štátnej banky československej platnej v prvý deň kalendárneho
štvrťroka podľa § 233 ods. 3 a § 262 ods. 9 zákona č. 618/1992 Zb..

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a uviedol, že žalobca nijako nepreukázal vzniknutú škodu a súvislosť
medzi údajnou škodou a konaním Colného riaditeľstva SR a Colného úradu Bratislava. Náhradu
škody nemožno uplatniť, dokiaľ nebolo právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre
nezákonnosť, zrušené príslušným orgánom. Právo žalobcu je navyše premlčané.4. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie rozhodol rozsudkom č. k. 50C/221/2005 -
141 zo dňa 24.11.2006 tak, že žalobu zamietol.

5. V dôsledku odvolania žalobcu však bol predmetný rozsudok súdu prvej inštancie uznesením
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.02.2009, č. k. 8Co/38/2007 - 273, ako súdu odvolacieho, zrušený
a vec bola súdu vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení odvolací súd uviedol, že zodpovednosť
štátu za uvedenú škodu je nepochybne daná a uplatnený nárok, resp. výšku nároku na náhradu škody

treba posúdiť podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka s analogickým (analógia legis v § 853 ods.
1 Občianskeho zákonníka) použitím § 369 ods. 2 v spojení s § 502 Obchodného zákonníka, keďže
v danom prípade sa jedná o posúdenie ušlého zisku ako formy náhrady škody, ku ktorému obsahom
aj účelom najbližšie sú ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce následky omeškania dlžníka
so splnením peňažného záväzku, keď za dobu omeškania možno považovať dobu, po ktorú štát bez
právneho dôvodu, a teda protiprávne zadržiaval finančné prostriedky navrhovateľa v predmetnej výške.

6. Následne súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 50C/221/2005 - 359 zo dňa 18.05.2011
tak, že konanie v časti o zaplatenie 242.403,30 Eur spolu s 8,35 % úrokom z omeškania ročne až do
zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti 78.664,14 Eur spolu s ročným 8,35 % úrokom z omeškania od
01.05.2004 do zaplatenia žalobe vyhovel. Čo sa týka žalovaným vznesenej námietky premlčania, súd

má za to, že až po vrátení finančných prostriedkov žalobcovi dňa 30.04.2004 bolo možné vyčísliť škodu,
ktorá mu bola nezákonnými rozhodnutiami správneho orgánu spôsobená.

7. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 17.06.2014, č. k. 8Co/255/2011 - 377 napadnutý rozsudok
súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa príslušenstva pohľadávky - úrokov z omeškania zmenil tak, že

žalobu v tejto časti zamietol. Vo zvyšku istiny (78.664,14 Eur) rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

8. Nakoľko voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave podal mimoriadne dovolanie generálny prokurátor
SR, vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý uznesením zo dňa 31.07.2017, č. k. 5MCdo/2/2015 - 430
rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 18.05.2011, č. k. 50C/221/2005 - 359 vo výroku týkajúcej sa istiny

(78.664,14 Eur) a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.06.2014, č. k. 8Co/255/2011 - 377 v
potvrdzujúcej časti výroku týkajúcej sa veci samej (78.664,14 Eur) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. V odôvodnení dovolací súd uviedol, že ušlý zisk sa definuje ako ujma spočívajúca v
tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových hodnôt, hoci
sa to s ohľadom na pravidelný beh vecí dalo očakávať. Ušlý zisk sa neprejavuje zmenšením majetku

poškodeného (úbytkom aktív, ako je tomu u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu. Nestačí
pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené, že pri pravidelnom
behu veci (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol poškodený dôvodne
očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania škodcu (škodnej
udalosti). Len všeobecné tvrdenie o strate podnikateľskej príležitosti alebo zmarení podnikateľského

zámeru bez ďalšieho nikdy nemôže byť základom pre vznik nároku na náhradu ušlého zisku a to
ani v prípade, ak by boli dôsledkom protiprávnej udalosti. Je tomu tak preto, že zákon č. 58/1969
Zb. nezakladá vznik nároku na náhradu škody paušálne a automaticky v každom jednotlivom prípade
porušenia povinnosti zo strany orgánov štátu, ale len celkom výnimočne za predpokladu súčasného
naplnenia aj ďalších predpokladov vzniku a existencie zodpovednostného vzťahu, ktorými sú existencia

škody (ušlého zisku) a príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym konaním alebo opomenutím
orgánov štátu. Aj existencia ušlého zisku musí byť vždy bezpečne preukázaná a musí byť založená
na konkrétnych skutkových okolnostiach. V prípade ušlého zisku nie je možné preukázať jeho reálnu
existenciu, ale musia byť dokazované také konkrétne skutkové okolnosti (tvrdené poškodeným), ktoré
pri logickej úvahe povedú súd k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol nebyť protiprávnej udalosti,

t.j. dokazuje sa pravdepodobnosť dosiahnutia ušlého zisku u poškodeného v danom čase a podľa
miery dokázanej pravdepodobnosti, je potom možné urobiť záver o tom, či by za daných okolností bol
žalovaný ušlý zisk aj reálnym. Ušlý zisk nie je nejakou hypotetickou, či fiktívnou majetkovou výhodou
a nejde ani o potenciálny majetkový prínos, ktorý by mal byť stanovený na podklade analógie bez
reálneho základu. Za ušlý zisk v súlade s vymedzením tohto pojmu vyplývajúcim z ustanovení hmotného

práva a jeho výkladom právnou teóriou i súdnou praxou možno považovať len takú majetkovú ujmu,
ktorej vznik je podložený už existujúcimi prípadne reálne dosiahnuteľnými okolnosťami, z ktorých možno
usudzovať, že nebyť škodovej udalosti očakávaný zisk by skutočne vznikol. To znamená, že musí byť
naisto preukázaný „predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností, ktorá svedčí o tom, že kvzniku zisku by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či prísľub by boli naplnené. Ušlý
zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti zhodnotenia majetku, avšak len
za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného je s ohľadom na existujúce

okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná až blížiaca sa k istote. Aj v prípade
ušlého zisku musí ísť o ujmu už nastalú (vzniklú) a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť
v budúcnosti. Nárok na náhradu škody sa vzťahuje len ku škode, ušlý zisk nevynímajúc, ktorá musí
byť skutočná, existujúca, v prípade ušlého zisku reálne predpokladaná a nie hypotetická, či fiktívna.
Pričom platí, že zistenie výšky ušlého zisku nie je otázkou právnou ale otázkou skutkovou, ktorá musí

mať svoj základ v zistenom skutkovom stave. Preto aj záver súdov priznávajúci náhradu ušlého zisku
musí byť založený na konkrétnych skutkových okolnostiach, z ktorých bude bezpečne preukázané,
že poškodený by žalovaný ušlý zisk za pravidelného chodu veci skutočne dosiahol nebyť škodovej
udalosti. Pokiaľ poškodený nepreukáže existenciu týchto okolností a výšku ušlého zisku, ktorý mohol
pri bežnom chode vecí očakávať, nemôže byť v konaní úspešný. Naproti tomu úrok z omeškania má
povahu sankcie, t.j. subsidiárneho následku postihujúceho dlžníka automaticky v prípade nesplnenia

jeho záväzku a to bez ohľadu na to, či mu takýmto konaním dlžníka škoda vznikla alebo nie, t.j. bez toho,
aby k tomu bol potrebný akýkoľvek ďalší právny úkon, či iná právna skutočnosť. Vznik nároku na úroky
z omeškania nie je viazaný na preukázanie vzniku škody a v prípade úrokov z omeškania nie je veriteľ
povinný preukazovať ich výšku. Nie je vylúčené, aby sa vlastník neoprávnene zadržiavaných finančných
prostriedkovdomáhalvočištátuajnáhradyušléhoziskuvpodobevýnosov,ktorébyprinieslipriobvyklom

spôsobe hospodárenia, avšak len za predpokladu, ak tvrdí a preukáže, že v dôsledku nezákonného
rozhodnutia nielenže nemohol s peniazmi nakladať, ale zároveň preukáže aj to, že mu ušiel zisk, ktorý by
pri bežnom nakladaní s týmito finančnými prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne
očakávať napríklad tým, že tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte, pričom
v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v podobe

bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Len v takomto
prípade by bola jeho finančná strata aj reálnym ušlým ziskom. Poškodený musí teda v konaní preukázať
to, akým spôsobom by bolo s peňažnými prostriedkami naložené, ak by nedošlo k škodovej udalosti,
v opačnom prípade je ním uplatňovaný zisk len fikciou bez reálneho základu, ktorá nie je a nemôže
byť dostatočným základom pre priznanie takto uplatneného ušlého zisku. Pre posúdenie nároku je v

takomto prípade podstatné to, či žalobca preukáže ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do
okamihu škodovej udalosti) a či bolo dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho
zisku. Výšku ušlého zisku preto nemožno určiť s pomocou analogickej aplikácie ustanovení o úrokoch z
omeškania práve pre absenciu konkrétneho reálne preukázateľného základu takto uplatneného nároku.
Súdy vec nesprávne právne posúdili, keď sa v prejednávanej veci pokiaľ ide o výšku škody uspokojili s

aplikáciou hypotetickej domnienky v podobe zákonného úroku z omeškania vo výške podľa ustanovení
Obchodného zákonníka bez toho, aby poškodený akýmkoľvek spôsobom tvrdil a preukázal okolnosti
svedčiace o reálnej výške ušlého zisku. V zmysle zákona č. 58/1969 Zb. sa teda poškodený ako vlastník
finančných prostriedkov, ktorý s týmito prostriedkami nemohol po určitú dobu disponovať z dôvodu
nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, nemôže domáhať náhrady ušlého zisku vyčísleného za pomoci

analógie legis, ale len na poklade ním tvrdených a preukázaných konkrétnych skutkových okolností
umožňujúcich prijatie záveru, že pri pravidelnom chode vecí by skutočne ušlý zisk aj dosiahol.
9. Prvoinštančný súd, viazaný názorom dovolacieho súdu, na základe opätovne vykonaného
dokazovania oboznámením sa s listinnými dôkaznými prostriedkami nachádzajúcimi sa v spise i
výsluchom znalca dospel k nasledovným skutkovým zisteniam.

10. Dňa 28.07.1995 Colnica Bratislava oznámila žalobcovi vznik colného dlhu Oznámením č. P. vo výške
1.538.745,- SKK, č. XXXXXXXXXXXXX vo výške 1.907.439,- SKK (č. l. 25) a č. P. vo výške 1.913.478,-
SKK (č. l. 29).

11. Dňa 05.12.1995 boli vydané exekučné príkazy na predmetné colné dlhy: 1.538.745,- SKK (č. l. 33),
1.907.439,- SKK (č. l. 32) a 1.913.478,- SKK (č. l. 31).

12. Listom zo dňa 21.03.1996 Colnica Bratislava požiadala Investičnú a rozvojovú banku, a.s. o zrušenie
exekučných príkazov a odblokovanie účtu žalobcu vo výške 5.359.662,- SKK (č. l. 34).

13. Dňa 04.07.1996 žalobca zaplatil žalovanému vymeraný colný dlh v sume 5.359.662,- SKK (č. l. 49
- 1.538.745,- SKK, č. l. 54 - 1.907.439,- SKK a č. l. 59 - 1.913.478,- SKK + č. l. 172).14. Colný úrad Bratislava rozhodnutím zo dňa 28.04.1999, č. k. XXXX/XX-XX/XXX-X v spojení s
rozhodnutím Colného riaditeľstva SR zo dňa 20.07.1999, č. k. XXXX/XX-XXXX/XX/X žiadosti žalobcu o
vrátenie colného dlhu nevyhovel. Na základe protestu prokurátora Ministerstvo Financií SR rozhodnutím

zo dňa 03.08.2000, č. XXXX/XXXX - ŠTJ tieto rozhodnutia zrušilo s tým, že colný dlh vznikol priamo
zo zákona, avšak nebolo povedané, kto zaň zodpovedá, resp. kto ho má platiť. Taktiež vytklo colným
orgánom procesné pochybenia (č. l. 42).

15. Dňa 17.04.2001 Colný úrad Bratislava vydal nové rozhodnutia č. XXXXXXXXXX (č. l. 48), č.

XXXXXXXXXX (č. l. 53), č. XXXXXXXXXX (č. l. 58), ktorými vymeral žalobcovi colné dlhy v sume
1.538.745,-SKK,1.907.439,-SKKa1.913.478,-SKK.TietonovérozhodnutiapotvrdiloColnériaditeľstvo
rozhodnutím zo dňa 23.05.2001, č. 2133/2001-2081/01/1. Na základe žalobcom podanej žaloby o
preskúmanie a zrušenie predmetných rozhodnutí vo veci rozhodoval Najvyšší súd SR, ktorý rozsudkom
zo dňa 27.11.2001, sp. zn. X Z. tieto rozhodnutia zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, pričom okrem
iného uviedol, že v ďalšom konaní je potrebné sa zamerať na zistenie kto porušil colný zákon, akým

spôsobom, kto mal clo zaplatiť a potom zvážiť, či sú zákonné podmienky pre vrátenie cla (č. l. 63).

16. Dňa 18.03.2002 vydal Colný úrad Bratislava ďalšie rozhodnutia č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 72), č.
XXXXXXXXXX-L. (č. l. 70), č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 71) o colnom dlhu, ktoré boli rozhodnutím Colného
riaditeľstva SR zo dňa 31.07.2002 sp. zn. XXXXX/XX-XXXX/XX/XX zrušené a vec bola prvostupňovému

správnemu orgánu vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie, nakoľko colný úrad nevypočul a tým
nedal možnosť účastníkom vyjadriť sa k získaným podkladom rozhodnutia (č. l. 80).
17. Žalobca si listom zo dňa 13.09.2002 uplatnil na Colnom úrade Bratislava nárok na náhradu škody
nezákonným rozhodnutím. Čo sa týka spôsobenej škody, žalobca zdokladuje, na základe podpísanej
úverovej zmluvy s Tatra bankou, že úverový rámec, ktorý čerpal, bol použitý na úhradu nezákonne

vymoženej čiastky. Zdokladuje aj úrokové zaťaženie, ktoré z takejto čiastky platí (č. l. 218).

18. Dňa 23.10.2002, resp. 24.10.2002 Colný úrad Bratislava vydal opäť nové rozhodnutia o vzniku
colného dlhu č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 95), č. XXXXXXXXXX-L. (č. l. 83), č. 6316501657-III, ktoré Colné
riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 25.01.2003 potvrdilo (č. l. 107).

19. Dňa 26.01.2004 Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. XS XX/XX-XX rozhodol tak, že rozhodnutie
Colného riaditeľstva SR č. XXXXX/XX-XXXX/XX/X zo dňa 25.01.2003 a rozhodnutia Colného úradu č.
XXXXXXXXXX-L. zo dňa 24.10.2002, č. XXXXXXXXXX-L., č. XXXXXXXXXX-L. zo dňa 23.10.2002
zrušil a vec vrátil Colnému riaditeľstvu SR na ďalšie konanie s tým, že orgány rozhodli na základe

nedostatočne zisteného skutkového stavu, ide o nezákonný postup vo veci. Ak súd zruší napadnuté
rozhodnutia ako nezákonné, je daná povinnosť colného orgánu vrátiť žalobcovi colný dlh, pretože
nebude existovať právny základ na to, aby ho naďalej zadržiaval. Zatiaľ nebolo hodnoverne preukázané,
že by bol žalobca deklarantom v režime tranzitu (č. l. 13).

20. Colný úrad Bratislava dňa 30.04.2004 zadržiavané finančné prostriedky žalobcovi vrátil (č. l. 133).

21. Colný úrad Bratislava rozhodnutím č. XXXXX/XXXX-XXXX/XXXXX zo dňa 15.12.2005, konanie
zastavil, a to z dôvodu nedostatku preukázania skutkového stavu (č. l. 133).

22. Podľa znaleckého posudku č. 355/2018 zo dňa 12.12.2018, vypracovaného L.. O.. M. A. (č. l. 460)
bola majetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi za obdobie od 27.01.2004 do 01.03.2009 ako ušlý zisk -
celkový čistý výnos z vkladu finančných prostriedkov na termínovaný účet v komerčnej banke, vo výške
69.106,92 Eur.

23. Doplnením znaleckého posudku č. 355/2018 zo dňa 21.10.2019 (č. l. 629) určil znalec L.. O.. M. A.
za obdobie od 04.07.1996 do 30.04.2002 ušlý zisk - celkový čistý výnos z vkladu finančných prostriedkov
na termínovaný účet v komerčnej banke vo výške 40.154,55 Eur.

24. Žalobca počas konania dôvodil (č. l. 163), že vzhľadom na stupeň inflácie mala suma 5.359.662,-

SKK v roku 1996 niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako v roku 2004. V prípade ak by žalobca tieto
prostriedky v rozhodujúcom čase deponoval na účte v banke dosiahol by minimálne zisk korešpondujúci
sume úrokov, ktoré by za čas 8 rokov k istine prirástli. Predmetné finančné prostriedky mohol žalobca
použiť na financovanie projektu, ktorý mu mohol priniesť zisk, príkladmo mohol investovať do kúpynehnuteľností (č. l. 251). Je nesporné, že v dôsledku rozhodnutia štátneho orgánu utrpel majetkovú
ujmu vyjadriteľnú v peniazoch spočívajúcu v tom, že v dôsledku rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené
ako nezákonné, bol povinný plniť, a tým nedosiahol rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo

očakávať pri pravidelnom chode vecí. Čo sa týka vznesenej námietky premlčania, tak žalobca má
za to (č. l. 326), že do času kedy mu neboli vrátené peniaze, nebolo možné vyčísliť škodu. Až dňa
30.04.2004 mu boli tieto vrátené. Stav nezákonnosti bol zmenený až rozhodnutím Krajského súdu v
Bratislave č. k. XS/XX/XX - 35 zo dňa 26.01.2004. Námietka premlčania je taktiež v rozpore s dobrými
mravmi. Písomným podaním (čl. 609) žalobca ozrejmil, že v dôsledku administratívneho pochybenia

bolo nesprávne uvedenie rozhodujúceho obdobia v objednávke znaleckého posudku. Toto nesprávne
uvedenie času ale nekorešponduje s písomnosťami a dokladmi, ktoré boli znalcovi predložené - ide
o účtovné doklady z rokov 1996 až 2004. Z dôvodu tejto nepresnosti si sám žalobca vypočítal ušlý
zisk podľa priemernej úrokovej miery NBS s výsledkom 57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004,
ako hypotetický zisk podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka. Posudok však jednoznačne potvrdil
dostatok finančných prostriedkov žalobcu v rozhodujúcom období. Žalobca preukázateľne využíval

službybánkapeňažnýchústavov,vktorýchdeponovalsvojefinančnéprostriedky.Čosatýkadomnelých
zmien žaloby, tak žalobca v žalobe určil škodu v súlade s colným zákonom, ktorý bol v rozhodnom čase
platný a účinný. V čase súdneho sporu už tieto ustanovenia neboli účinné a vzhľadom na právny názor
odvolacieho súdu, zmenil žalobu a žiadal 5.969.798,58 SKK s príslušným úrokom. Z dôvodu právnych
záverov dovolacieho súdu (nemožno si uplatňovať uslý zisk za pomoci analógie legis) si dal vypracovať

znalecký posudok. Znalec použil výpočet ušlého zisku z finančných prostriedkov v banke.

25. Žalovaný v priebehu konania vo svojich písomných podaniach mal za to, že nárok žalobcu je
premlčaný. Pôvodnou žalobou žalobca oprel svoj nárok o náhradu, ktorá predstavuje sankčný postih
colných orgánov pri neoprávnenom vymáhaní colného dlhu. Podaním zo dňa 01.02.2009 žalobca zas

zmenil uplatnený nárok a ako škodu si uplatňuje ako úroky podľa Obchodného zákonníka. Žalobca tak
preukazuje vznik škody na inom skutkovom základe (č. l. 304). Ďalším podaním žalovaný argumentoval,
že pôvodné oznámenia zo dňa 28.07.1995 neboli zrušené. Ministerstvo financií SR v rozhodnutí z
03.08.2000 vyslovilo názor, že colný úrad pochybil, keď vydal oznámenie a nie rozhodnutie. Oznámenia
neobsahovali poučenie. V deň doručenia týchto oznámení sa mohol žalobca dozvedieť o prípadnom

nesprávnom úradnom postupe. Žalobu o náhradu škody za obdobie od 04.07.1996 do 14.04.2001 mal
podať do 03.08.2003. Následné rozhodnutia zo dňa 17.04.2001 boli zrušené Najvyšším súdom SR.
Keďže sa premlčacia lehota predlžuje o pol roka, žalobca mal podať nárok od 17.04.2001 do 18.03.2002
najneskôr do 27.05.2005. Nárok je tak v tejto časti premlčaný. K premlčaniu škody došlo, nakoľko
posledné zrušujúce rozhodnutie - rozsudok Krajského súdu v Bratislave bolo zo dňa 26.01.2004 a

teda žalobca mohol meniť podanú žalobu najneskôr do 26.07.2007 (č. l. 321). V podaní doručenom
súdu dňa 12.01.2011 (č. l. 337) žalovaný premlčanie odôvodnil tým, že s definitívnou platnosťou zrušil
rozhodnutia Colného úradu Bratislava o vzniku colného dlhu až Krajský súd v Bratislave rozsudkom
zo dňa 26.01.2004, právoplatným dňa 15.03.2004. Voči akýmkoľvek zmenám žaloby smerujúcim k
jeho rozšíreniu po 15.09.2007 vzniesol žalovaný námietku premlčania. V podaní doručenom súdu

dňa 25.10.2019 (záverečná reč - č. l. 658) žalovaný zas dôvodil, že ušlý zisk v podobe úrokov z
terminovaného vkladu si žalobca uplatnil až podaním doručeným dňa 11.03.2019 a preto je jeho
nárok premlčaný. Okrem uvedených námietok premlčania žalovaný tiež písomnými podaniami počas
konania uviedol, že nie sú splnené podmienky vzniku zodpovednosti štátu. Žalobca nepreukázal vznik
škody. Zvyšná časť žalobného nároku vo výške 78.664,14 Eur predstavuje úrok z omeškania v zmysle

Obchodného zákonníka od 04.07.1996 do 30.04.2004. Inštitút náhrady škody nemožno zamiešavať
s inštitútom úrokov z omeškania. Čo sa týka znaleckého posudku, tak znalec vypočítava ušlý zisk z
čiastky 88.295,82 Eur za obdobie od 27.01.2004 do 01.03.2009 a z čiastky 81.983,83 Eur za obdobie
od 08.04.2004 do 01.03.2009. V tomto období ale žalobca disponoval už sumou zaplateného dlhu a
neboli mu tieto prostriedky zadržiavané. Taktiež nie je zrejmé z akého dôvodu boli pre výpočet ušlého

zisku použité sumy 88.295,82 Eur a 81.983,83 Eur. Žalobca nepredložil žiaden dôkaz, že by mal v
minulosti skutočne uložené finančné prostriedky na úročenom bankovom účte, pričom by bol v dôsledku
rozhodnutí colných orgánov nútený ich predčasne vybrať a tým by prišiel o zisk v podobe úrokov z
takéhoto vkladu.

26.ZnalecL..O..M.A.napojednávanídňa25.10.2019(č.l.655)uviedol,žeušlýziskbolvtomtoprípade
vypočítaný ako majetková ujma, ktorá vznikla žalobcovi od 04.07.1996 do 30.04.2002 a bol vypočítaný
ako výnos z vkladov na termínovaný účet, na ktorý si mohol žalobca uložiť tieto prostriedky. Pri výpočte
vychádzal z toho, že doba viazanosti vkladu bola nad 5 rokov, pričom vklad bol realizovaný v júli 1996,kedy dosahovala priemerná úroková sadzba bánk 5,51 %. Pri výpočte bolo použité zložité úročenie, čo
znamená, že vklad by bol reinvestovaný spolu s dosiahnutým výnosom na ročnej báze ponížený o daň
z príjmu, ktorá sa pohybovala v rozmedzí 40 % v roku 1996 až 25 % v roku 2002. Ušlý zisk v podobe

čistého výnosu z termínovaného vkladu by bol v sume 40.154,55 Eur. Ušlý zisk z doložených dokladov
od žalobcu nebolo možné stanoviť inak ako je stanovené v posudku. Jedná sa o časové obdobie, ktoré
bolo pred 20 rokmi a listiny účtovných dokladov boli skartované. Účtovné závierky neboli skartované
a znalec vychádzal z dôkazov, z ktorých bolo zrejmé, že žalobca majetok má. Termínovaný vklad
predstavuje bežný spôsob nakladania s finančnými prostriedkami, t.j. uloženie v banke. Je najmenej

rizikový.Vprípadeinvestovaniadofondovbymoholbyťziskvyšší,alezároveňjerizikovejší.Žalobcamal
pomerne vysokú čiastku v bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou
posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške
38.555.000,- SKK. Preukázať, že táto suma bola uložená v banke, resp. na termínovanom účte sa nedá.
Čo sa týka obdobia do 2002, bolo to tak znalcovi zadané. Vyčíslenie ušlého zisku za dodatočné obdobie,
teda od 30.04.2002 do 30.04.2004 je možné len doplnením znaleckého posudku.

Po právnej stránke súd posúdil vec nasledovne:

27. Podľa čl. 46 ods. 3 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

28. Podľa § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci,zodpovednosťzaškoduspôsobenúrozhodnutiami,ktorébolivydanéprednadobudnutímúčinnosti
tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto

zákona, sa spravuje doterajšími predpismi.

29. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným
rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom

konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o
rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny
orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej
organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

30. Podľa § 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným
v tomto konaní.

31. Podľa § 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom Ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť
podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť.

32. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ
právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán.
Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

33. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ako výnimku z ustanovenia odseku 1 možno uplatniť
nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vykonateľným bez ohľadu na jeho
právoplatnosť, ak toto rozhodnutie bolo na základe opravného prostriedku (§ 3) zrušené alebo zmenené.

34. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia
úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym úradným
postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.35. Podľa § 20 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu
alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy

upravené v tomto zákone Občianskym zákonníkom.

36. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Právo na náhradu škody podľa tohto zákona
sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie

práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia)
zrušujúceho rozhodnutia.

37. Podľa § 22 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo
dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená

škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

38. Podľa § 22 ods. 3 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom Ak je potrebné nárok predbežne prerokovať na
ústrednom orgáne (§ 9 ods. 1), premlčacia doba odo dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania,

najdlhšie však po dobu šiestich mesiacov, neplynie.

39. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom V právnych vzťahoch upravených v tomto zákone
vystupuje v mene štátu ústredný orgán uvedený v § 9 ods. 1.

40. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho práva, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych
vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť
v rozpore s dobrými mravmi.

41. Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému
ušlo (ušlý zisk).

42. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že
žaloba nie je dôvodná.

43. Žalobca sa žalobou pôvodne domáhal zaplatenia 9.672.477,75 SKK (321.067,44 Eur) ako náhrady
škody spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami Colného úradu Bratislava a Colného riaditeľstva SR.
Požadovanú sumu si žalobca vypočítal podľa zákona č. 618/1992 Zb. ako úrok v dvojnásobnej výške
140 % diskontnej sadzby počítanej z neoprávnene zaplatenej sumy - 5.359.662,- SKK. Po riadnych a

mimoriadnych opravných prostriedkoch strán je predmetom konania už iba nárok žalobcu na zaplatenie
ušlého zisku vo výške 78.644,14 Eur. Sporným v konaní bola právna kvalifikácia žalobou uplatneného
nároku ako i samotná existencia a výška ušlého zisku. Žalovaný zároveň vzniesol námietku premlčania.

44. Ako prvú spornú skutočnosť súd preskúmal námietku premlčania vznesenú žalovaným. Námietku

premlčania vznesenú podaním doručeným súdu dňa 19.11.2010 (č. l. 321) za obdobie od 04.07.1996 do
14.04.2001 a od 17.04.2001 do 18.03.2002 považuje súd za rozpornú s dobrými mravmi. Pokiaľ si colné
orgány počas rozhodného obdobia navzájom neurčito rušili a potvrdzovali svoje rozhodnutia, pričom
ani v jednom z nich nebolo jasne skonštatované, že žalobca nie je colným dlžníkom (v každom novom
rozhodnutí bol žalobca opätovne označený ako colný dlžník), nemožno akceptovať vznesenú námietku

premlčania za dané obdobie. Ani v jednom zrušujúcom rozhodnutí nebolo explicitne vymedzené, že
žalobca je neprávom vedený ako colný dlžník. Ministerstvo financií SR potom vo svojom rozhodnutí
uviedlo, že colný dlh zo zákona vznikol, avšak nebolo povedané kto zaň zodpovedá, resp. kto ho má
platiť, orgány nedostatočne zistili stav a navyše zistilo mnohé pochybenia a nedostatky formálneho a
procesného charakteru. Vec bola neustále vracaná colnému orgánu s tým, že je povinný riadne a presne

zistiť skutkový stav. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 27.11.2001, sp. zn. XSž/XX/XX mal za to, že
v ďalšom konaní je potrebné sa zamerať na zistenie kto porušil colný zákon, akým spôsobom, kto mal
clo zaplatiť a potom zvážiť, či sú zákonné podmienky pre vrátenie cla. Aj keď boli rozhodnutia zrušené,
vo veci sa konalo ďalej, pričom nebolo vydané žiadne konečné rozhodnutie. Až Krajský súd v Bratislaverozsudkom zo dňa 26.01.2004 č. k. XS/XX/XX - 35 rozhodol, že ide o nezákonný postup vo veci a
ak súd zruší napadnuté rozhodnutia ako nezákonné, je daná povinnosť colného orgánu vrátiť colný
dlh, pretože nebude existovať právny základ na to, aby ho ďalej zadržiaval. Po tomto rozhodnutí colný

orgán už so žalobcom ďalej nekonal, dňa 30.04.2004 mu finančné prostriedky vrátil a dňa 15.12.2005
konanie zastavil. Za danej situácie a vágneho postupu colných orgánov má súd za to, že vznesená
námietka premlčania za dané obdobie je v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ v danom období nekonali
štátne orgány tak ako im ukladal zákon, pričom až po 8 rokoch boli zadržiavané finančné prostriedky
žalobcovi vrátené a konanie bolo následne zastavené s tým, že nie je možné zistiť, či je žalobca colný

dlžník, je dôvodný záver o rozporuplnosti vznesenej námietke premlčania. Colnými orgánmi predvedený
výkon štátnej moci v danom období nemožno považovať za príkladné plnenie si svojich zákonných
povinností; aj štátne orgány majú svoje povinnosti, nielen práva. Pokiaľ si tieto povinnosti riadne neplnia
(viď opätovne nezákonné a neodôvodnené rozhodnutia či oznámenia o colnom dlhu bez poučenia), je
podľanázorusúduvrozporesdobrýmimravmivprejednávanejvecibrániťsaargumentáciou,žežalobca
mal svoj nárok uplatniť skôr, resp., že ho v časti uplatnil neskoro, pretože sa o škode mal dozvedieť

vtedy a vtedy, pričom úplne prvé Oznámenia o colnom dlhu ani neboli zrušené.

45. Čo sa týka druhej časti námietky premlčania (zmeny žaloby a tým neskoré uplatnenie práva na
súd, nakoľko sa jedná o nové právo, resp. nový skutkový základ), súd uvádza, že zmena právnej
kvalifikácie nároku uplatneného žalobcom nie je zmenou žaloby v zmysle § 140 CSP. Žalobca počas

konaniaskutkovýstavnemenil.Taktiežneuviedolaninovéskutočnosti.Žalobcažaloboudoručenousúdu
dňa 28.09.2005 požadoval škodu (ušlý zisk) spôsobenú nezákonnými rozhodnutiami štátnych orgánov.
Počas konania žalobca niekoľkokrát uviedol, že požaduje náhradu škody spôsobenej orgánmi štátu.
Samotná skutočnosť, že si túto škodu vypočítal najprv cez colný zákon a potom cez Obchodný zákonník
je právne irelevantná a to z dôvodu zásady iura novit curia (súd pozná právo) s poukazom na závery

dovolacieho súdu. Právnym posúdením veci je aplikácia práva na zistený skutkový stav. Je to činnosť
súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k
záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Súd pri tejto činnosti rieši právne otázky.
Ich riešeniu predchádza riešenie skutkových otázok, teda zistenie skutkového stavu. Vzhľadom na
zistený skutkový stav súd posúdil nárok žalobcu cez prizmu zákona č. 58/1969 Zb. s poukazom na § 442

ods. 1 Občianskeho zákonníka. Je tak zrejmé že žalobcom aplikované „zmeny“ nie sú zmenami žaloby
a ani zmenami skutkového stavu/základu či skutkových okolností tak, ako to tvrdil žalovaný. K zmene
odôvodnenia vzniku škody nedošlo, nakoľko žalobca počas celého konania tvrdil, že škoda mu vznikla
nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov. Žalobca počas konania menil právnu argumentáciu a
s tým spojenú i zmenu výšky ušlého zisku. Týmito podaniami navyše požadoval menej, čo znamená

späťvzatie žaloby v časti a čiastočné zastavenie konania (už zastavené rozsudkom č. l. 359). To isté platí
aj o námietke premlčania vznesenej v podaní doručenom súdu dňa 04.06.2010 (č. l. 304) a 12.01.2011
(č. l. 337) a záverečnej reči (č. l. 658). Nejedná sa o zmenu žaloby. Právna kvalifikácia je doménou súdu
a nie sporových strán; zmena právnej kvalifikácie žalobcom je preto v tejto otázke nepodstatná. Pokiaľ
žalobca už v žalobe riadne vymedzil svoj nárok na skutkovom základe, že mu vznikla škoda spôsobená

štátnymi orgánmi v určitej výške, nie je možné sa stotožniť s argumentáciou žalovaného, že ide o novú
žalobu a nový nárok, keďže došlo k zmene odôvodnenia vzniku škody, resp. k preukázaniu vzniku škody
na inom skutkovom základe. Vzhľadom na uvedené, súd na námietku premlčania vznesenú žalovaným
ani v tejto časti neprihliada ako na dôvodnú, so záverom, že nárok žalobcu, riadne uplatnený žalobou
dňa 28.09.2005, v tejto časti premlčaný nie je.

46. Bez ohľadu na uvedené závery ohľadom premlčania, súd považuje žalobu nedôvodnú, a to z dôvodu
absencie zákonných predpokladov na vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím
orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Tými sú: a) nezákonné rozhodnutie alebo
nesprávny úradný postup, b) škoda a c) príčinná súvislosť medzi a) a b). Pokiaľ nie sú kumulatívne

splnené všetky 3 podmienky, nemožno hovoriť o zodpovednosti štátu za vzniknutú škodu. Zákon
č. 58/1969 Zb. bližšie nedefinuje pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Preto treba v
tomto smere aplikovať podľa § 20 citovaného zákona príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy (§ 442
Občianskeho zákonníka) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére
poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a c) je napraviteľná poskytnutím majetkového

plnenia, predovšetkým peňažného.

47. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup (nezákonné rozhodnutie), je daná len vtedy, ak vzniklav príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom (nezákonným rozhodnutím). Pokiaľ žalobca od
žalovaného požadoval ušlý zisk, bol povinný ho v konaní preukázať. To však neučinil. Ak žalobca v
konaní o náhradu ušlého zisku tento ušlý zisk nepreukáže, nemôže byť v konaní úspešný. Je síce

pravdou, že žalobcovi vznikla majetková ujma vo výške 5.359.662,- SKK avšak tá mu bola (časť bola
použitá na započítanie iného colného dlhu) dňa 30.04.2004 vrátená. Žalobca ale požadoval ušlý zisk. Čo
satýkasamotnejdefinícieušléhoziskuapodmienokprejehopriznaniesúdvplnomrozsahuodkazujena
závery Najvyššieho súdu SR (bod 8. rozsudku, resp. č. l. 430 a nasl.). Aj keď žalobca v konaní napokon
predložil znalecký posudok a jeho dodatok, ktorý vypočítal ušlý zisk, súd nemá za preukázanú existenciu

ušlého zisku. Táto existencia a samozrejme i výška musí byť založená na konkrétnych skutkových
okolnostiach, nakoľko sa nejedná o otázku právnu ale skutkovú.

48. Žalobca existenciu a výšku ušlého zisku odvodzoval od spomenutého znaleckého posudku ako aj
argumentácie, že „ak by tieto prostriedky v rozhodujúcom čase deponoval na účte v banke dosiahol
by minimálne zisk ... „, resp. „predmetné finančné prostriedky mohol použiť na financovanie projektu,

ktorý mu mohol priniesť zisk, príkladmo mohol investovať do kúpy nehnuteľností“ alebo tým, že „v
dôsledku rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené ako nezákonné, bol povinný plniť, a tým nedosiahol
rozmnoženie majetkových hodnôt, ktoré sa dalo očakávať pri pravidelnom chode vecí“. Ďalej žalobca
tvrdil, že „posudok jednoznačne potvrdil dostatok finančných prostriedkov v rozhodujúcom období,
pričom preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné

prostriedky“. Týmto smerom je tiež potrebné poukázať aj na vyjadrenia samotného znalca, ktorý na
pojednávaní dňa 25.10.2019 uviedol, že znaleckým posudkom bol ušlý zisk „vypočítaný ako výnos
z vkladov na termínovaný účet, na ktorý si mohol žalobca uložiť tieto prostriedky“, „ ... vklad by
bol reinvestovaný spolu s dosiahnutým výnosom ...“ , pričom „ušlý zisk v podobe čistého výnosu z
termínovaného vkladu by bol v sume 40.154,55 Eur“. Znalec taktiež uviedol, že „vychádzal z dôkazov,

z ktorých bolo zrejmé, že žalobca majetok má, pomerne vysokú čiastku mal v bankách, čo vyplýva
z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou posudku. Z účtovnej závierky vyplynulo, že k
31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške 38.555.000,- SKK. Preukázať, že táto suma
bolauloženávbanke,resp.natermínovanomúčtesanedá“.Zdôvodunepresnostivznaleckomposudku
ohľadne časového úseku, kedy mu mal ušlý zisk vzniknúť, si žalobca sám vypočítal ušlý zisk podľa

priemernejúrokovejmieryNBSsvýsledkom57.572,67Eurzaobdobieod1996do2004,akohypotetický
zisk podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka.

49. Pre preukázanie vzniku ušlého zisku je potrebné dokázanie takých konkrétnych skutkových
okolností, ktoré pri logickej úvahe vedú k záveru, že ušlý zisk by skutočne vznikol, nebyť protiprávnej

udalosti, pričom musí byť naisto preukázaný „predpoklad“ jeho vzniku, teda taká skladba okolností,
ktorá svedčí o tom, že k vzniku zisku by nepochybne došlo a plánovaná finančná transakcia, či
prísľub by boli naplnené. Ušlý zisk je teda stratou konkrétnej, reálnej a preukázateľnej príležitosti
zhodnotenia majetku, avšak len za predpokladu, že pravdepodobnosť dosiahnutia zisku u poškodeného
je s ohľadom na existujúce okolnosti toho ktorého konkrétneho prípadu vysoko pravdepodobná. Musí

ísť o ujmu už vzniknutú a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalobca síce v
dôsledku nezákonných rozhodnutí nemohol určité časové obdobie s finančnými prostriedkami nakladať,
ale zároveň musí preukázať aj to, že mu ušiel zisk (rozmnoženie majetkových hodnôt), ktorý by pri
bežnom nakladaní s týmito finančnými prostriedkami za normálneho behu okolností mohol dôvodne
očakávať a to napríklad tým, že tieto finančné prostriedky mal uložené na úročenom bankovom účte,

pričom v dôsledku nezákonného rozhodnutia bol nútený ich predčasne vybrať a tým prišiel o zisk v
podobe bankových úrokov alebo iného výnosu deklarovaných konkrétnym zmluvným záväzkom. Ak tieto
skutočnosti nepreukáže, stáva sa ním uplatňovaný a tvrdený ušlý zisk len fikciou bez reálneho základu,
ktorá nie je a ani nemôže byť dostatočným základom pre priznanie takto uplatneného ušlého zisku.
Samotná skutočnosť, že s finančnými prostriedkami nemohol po určitú dobu nakladať, i keď z dôvodu

nezákonného rozhodnutia, nie je rozhodujúca. Pre posúdenie nároku je v takomto prípade podstatné
to, či preukázal ako mienil s nimi naložiť (ako s nimi nakladal do okamihu škodovej udalosti) a či bolo
dôvodné očakávať za daných podmienok dosiahnutie konkrétneho zisku. Vzhľadom na uvedené je bez
pochýb zrejmé, že žalobca nijakým spôsobom neosvedčil, že by s dotknutými finančnými prostriedkami
pred nezákonnými rozhodnutiami colných orgánov aj skutočne nakladal, resp. že by ich mal uložené

v banke na úročenom účte či inom produkte, poprípade, že by ich využíval na podnikateľskú činnosť
alebo, že by mu tieto nezákonné rozhodnutia zmarili nejakú investíciu či ich zhodnotenie. Nepreukázal
stratu očakávaného prínosu. Žalobca týmto smerom iba produkoval hypotetické domnienky a fikciu, čo
možno v plnom rozsahu odvodiť od jeho vyššie uvedených vyjadrení (bod 48. rozsudku). To isté aleplatí aj o znalcovi. Argumentácia znalca, že „žalobca si mohol tieto prostriedky uložiť ...“, „vklad by bol
reinvestovaný“, „ak by prostriedky deponoval ... dosiahol by ...“ či „mohol investovať ..“ a podobne, je tak
v príkrom rozpore s uvedeným právnym výkladom pojmu ušlý zisk. Taktiež tvrdenie žalobcu, že „posudok

jednoznačne potvrdil dostatok finančných prostriedkov v rozhodujúcom období, pričom preukázateľne
využívalslužbybánkapeňažnýchústavov,vktorýchdeponovalsvojefinančnéprostriedky“považujesúd
za právne nezvládnutú argumentáciu. Tieto skutočnosti neboli nijakým spôsobom preukázané; žalobca
týmto smerom ani žiadne dôkazy počas celého konania nepredložil.

50. Znalec síce na pojednávaní uviedol, že „žalobca majetok má, pomerne vysokú čiastku mal v
bankách, čo vyplýva z predložených účtovných závierok, ktoré sú súčasťou posudku. Z účtovnej
závierky vyplynulo, že k 31.12.1996 bol celkový finančný majetok žalobcu vo výške 38.555.000,- SKK“,
avšak na nasledujúcu otázku odpovedal, že „preukázať, že táto suma bola uložená v banke, resp.
na termínovanom účte sa nedá“. Sám znalec tak svoje tvrdenia vyvrátil. Samotná skutočnosť, že
žalobca vykázal v účtovnej závierke k 31.12.1996 majetok vo výške 38.555.000,- SKK bez ďalšieho

neznamená, že tieto prostriedky boli uložené vo finančných inštitúciách, resp. že z týchto prostriedkov
čerpal pri úhrade colného dlhu. Opäť, žalobca týmto smerom neuviedol žiadne relevantné skutočnosti.
Súd zároveň nevie z akých dôkazov a skutočností žalobca vyvodil záver, že posudok potvrdil,
že „preukázateľne využíval služby bánk a peňažných ústavov, v ktorých deponoval svoje finančné
prostriedky“. V konaní tieto tvrdenia preukázané neboli.

51. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by žalobca pred nezákonnými rozhodnutiami vykonával
také operácie, resp. že by s finančnými prostriedkami nakladal tak, že by postupom colných orgánov
stratil konkrétnu a reálnu príležitosť zhodnotenia svojho majetku. Z vykonanej mozaiky dôkazov sa nedá
ani chcením vydedukovať a ani logicky očakávať, že by žalobcovi v rozhodnom období ušlý zisk vznikol/

mohol vzniknúť nebyť protiprávnej udalosti - nezákonných rozhodnutí. Na záver súd poukazuje aj na
list žalobcu zo dňa 13.09.2002, doručený Colnému úradu Bratislava dňa 16.09.2002 (č. l. 218), ktorým
vyzval úrad na náhradu škody, pričom v bode 5. výzvy uviedol, že „zdokladuje, na základe podpísanej
úverovej zmluvy s Tatra bankou, že úverový rámec, ktorý čerpal, bol použitý na úhradu nezákonne
vymoženej čiastky. Zdokladuje aj úrokové zaťaženie, ktoré z takejto čiastky platí“. Pokiaľ žalobca na

úhraducolnéhodlhupoužilúver,ktorýčerpal,nemôžebyťojehoušlomziskuzozmarenýchobchodných/
investičných príležitostí ani zmienky. Je tak zrejmé, že žalobca v rozhodnom období nedisponoval
potrebným obnosom finančných prostriedkov a preto si na úhradu colného dlhu pomohol úverom, tak
ako to v predmetnej žiadosti Colnému úradu Bratislava uvádza. Ako bolo spomenuté vyššie, majetok
vedený v účtovnej závierke je v tomto smere právne irelevantný. Sám žalobca uviedol, že na úhradu

colného dlhu použil úver. Jeho tvrdenia ohľadne nedosiahnutia rozmnoženia majetkových hodnôt, ktoré
sa dali očakávať pri pravidelnom chode vecí tak v tomto smere predstavuje účelové a ničím nepodložené
zavádzanie.

52. Žalobca ako dominus litis bol (a aj je) v konaní zaťažený dôkazným bremenom, ktoré v tomto

smere neuniesol: nepreukázal vznik ušlého zisku a ani jeho výšku. Aj samotný posudok (takisto ako
žalobca) pracuje iba s domnienkami: ak by žalobca uložil finančné prostriedky (ktoré ale v rozhodnom
období nemal) mohol dosiahnuť výnos z vkladu. Hypotézy ohľadne možností investícií bez ich reálneho
uskutočnenia a preukázania, ba čo i len pravdepodobnosti straty podnikateľskej príležitosti, nemožno
považovať za právne zvládnutie dôkazného bremena.

53. Žalobca a znalec, ktorý bol viazaný objednávkou žalobcu na vypracovanie znaleckého posudku a
ním predloženými dokumentmi, však (okrem iného) nereflektovali skutočnosť, že žalobca nepreukázal,
že by využíval investičné produkty, ktoré mu v danom období generovali zisk, pričom úhradou colného
dlhu o tieto výnosy (zisk) aj prišiel. Sám znalec v posudku uviedol, že „nie je možné zistiť z akých zdrojov

žalobca získal čiastku na úhradu colného dlhu, teda či mal finančné prostriedky uložené na bežnom
bankovom účte, prípadne termínovanom účte, v hotovosti ...“, „ ... nie je možné reálne zistiť, či v dôsledku
platby colného dlhu žalobcovi ušiel zisk tým, že prišiel o nejakú podnikateľskú príležitosť, investíciu ...“.
Súd týmto dáva do ostrého kontrastu už spomenutú výzvu žalobcu Colnému úradu Bratislava zo dňa
13.09.2002 (č. l. 218), kde uviedol, že na úhradu colného dlhu použil úver, ktorý čerpal. Žalobca tento

doklad znalcovi pre účely vypracovania znaleckého posudku zjavne účelovo neposkytol.

54. Skutočnosť, že žalobca nepreukázal vznik ušlého zisku je sama o sebe dôvodom na zamietnutie
žaloby.55. Súd nad rámec uvádza, že žalobca postavil na právne labilnom základe aj samotnú výšku ušlého
zisku. Po niekoľkých čiastočných späťvzatiach žaloby požadoval ušlý zisk vo výške 78.644,14 Eur.

Znalecký posudok však vypočítal ušlý zisk za obdobie od 27.01.2004 do 01.03.2009 na 69.106,92 Eur.
Doplnením znaleckého posudku bol ušlý zisk za obdobie od 04.07.1996 do 30.04.2002 vypočítaný na
40.154,55 Eur. Následne právny zástupca si sám vypočítal ušlý zisk za obdobie od 1996 do 2004 na
57.572,67 Eur, pričom na pojednávaní 25.10.2019 uviedol, že zotrváva na žalovanej sume 78.644,14
Eur. Dňa 04.11.2019 (č. l. 659) doručil súdu ďalší výpočet vo výške 58.778,37 Eur za obdobie od

04.07.1996 do 30.04.2004. Súd však toto podanie a výpočet (č. l. 659) neberie do úvahy, nakoľko bolo
doručené po danom pojednávaní, na ktorom bolo uznesením vyhlásené dokazovanie za skončené.
Bez ohľadu na uvedené, aj keby žalobca preukázal, že by mu ušlý zisk vznikol (bod 49. rozsudku), je
rozporná samotná výška tejto ujmy. Znalecký posudok najprv ohodnotil nesprávne obdobie (27.01.2004
- 01.03.2009), potom doplnením bol zas vyčíslený ušlý zisk do 30.04.2002, pričom žalobca žalobou
žiadal ušlý zisk až do 30.04.2004. Samotný právny zástupca potom vypočítal uslý zisk na 57.572,67 Eur

s odkazom na hypotetický ušlý zisk podľa Obchodného zákonníka s poukazom na priemernú úrokovú
mieru NBS. Ak žalobca požadoval ušlý zisk vo výške 78.644,14 Eur, pričom v konaní dokladal znalecký
posudok a jeho doplnenie, rôzne svoje výpočty či dodatočnú opravu posudku po skončení dokazovania,
tak aj tak nie je vykrytá celá požadovaná suma 78.644,14 Eur, nakoľko, ako je uvedené vyššie, tieto
výpočty sú na úrovni 40.154,55 Eur, 57.572,67 Eur, 58.778,37 Eur a 69.106,92 Eur.

56. Ako už bolo spomenuté, žalobca, navyše zastúpený právnym zástupcom (čl. 11 ods. 3 CSP) je
ťažený dôkazným bremenom. Pokiaľ v konaní neunesie túto ťarchu nemôže byť v konaní úspešný.
Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane, ktorá z existencie týchto skutočností
vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež

tvrdí. Nie je u´lohou su´du, aby ex offo nahra´dzal procesnu´ aktivitu zˇalobcu ohlˇadom jeho do^kazne
´ho bremena. Strana musí preukázať to, čo tvrdí. Ak teda žalobca niečo tvrdí, musí to preukázať,
musí preukázať skutočnosti, na základe ktorých mu jeho právo patrí. To však žalobca počas celého
konania nesplnil. Samotná argumentácia žalobcu, že nesprávne uvedenie času v objednávke posudku
predstavuje administratívnu chybu, pričom tú do konca dokazovania ani neodstránil, nemožno žiadnym

spôsobom aprobovať a teda aj prehliadnuť. Uvedené pochybenia nemožno dávať na vrub nikomu
inému ako samotnému žalobcovi s následkom straty sporu (v prvom rade nepreukázal vznik ušlého
zisku a potom ani jeho výšku). K tvrdeniu zástupcu žalobcu ohľadne vlastného výpočtu hypotetického
zisku podľa § 381 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa priemernej úrokovej miery NBS s výsledkom
57.572,67 Eur za obdobie od 1996 do 2004, súd ešte uvádza, že zákon č. 58/1969 Zb. v § 20 výslovne

odkazuje na Občiansky zákonník (bod 46. rozsudku). Je tak zrejmé, že na analógiu s Obchodným
zákonníkom v danej situácií žiaden právny manévrovací priestor neexistuje. Taktiež platia závery
obsiahnuté v bode 49. rozsudku, a síce, musí ísť o ujmu už vzniknutú a nie o ujmu, ktorá by hypoteticky
mohla vzniknúť v budúcnosti. Žalobca ani len náznakom nepreukázal stratu prostriedkov (výnosov,
možností), ktoré mohol očakávať pri pravidelnom chode vecí. Preukázal opak, a síce, že žiadne zmarené

príležitosti, vzhľadom na bežný priebeh nemohol očakávať, nakoľko na úhradu colného dlhu použil úver.

57. Súd po dôkladnom zvážení skutkového stavu, vyhodnotení dôkazných prostriedkov jednotlivo a
vo vzájomnej súvislosti, z dôvodov vyššie uvedených, žalobu ako nedôvodnú a špekulatívnu v plnom
rozsahu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal a) vznik ušlého zisku ako ani b) samotnú výšku tejto

majetkovej ujmy.

58. Žalovaný mal vo veci plný úspech, avšak keďže žiadne trovy nežiadal priznať, pričom mu v konaní
ani žiadne nevznikli, súd mu podľa čl. 17 CSP nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresný súd Bratislava II v lehote 15 dní odo dňa
jeho doručenia.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)a
čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má uvedenú vadu, ak táto vada mala vplyv na

rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b)

sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní
došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez
svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže oprávnený podať návrh na vykonanie

exekúcie podľa Exekučného poriadku.