Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 16, 2020

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 15Cpr/2/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4112211084
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Kuzmová

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2020:4112211084.29

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra sudkyňou JUDr. Luciou X. v spore žalobcu: K. R. R. W., Z.: XX XXX 975, so sídlom

Dolnohorská 56, 949 01 Nitra, právne zastúpený Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom, IČO: 40 495 931,
so sídlom Bottova 34, 949 01 Nitra, proti žalovaným: 1. Peter F., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX,
XXX 01 Nitra, právne zastúpený: Jurovatý & Partners, s.r.o., IČO: 36 862 703, so sídlom Námestie SNP
14, 811 06 Bratislava, 2. W. J., nar. X.XX.XXXX, bytom S. XXX/XX, 951 93 Topoľčianky, o zaplatenie
7 874,01 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný v 1. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 843,24 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 843,24 eur od 14.6.2011 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od

právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný v 2. rade je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1 560 eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 1 560 eur od 14.6.2011 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

III. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.

IV. Stranám sporu sa náhrada trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Nitra dňa 30.3.2012 domáhal, aby súd zaviazal
žalovaných v 1. a 2. rade povinnosťou spoločne a nerozdielne mu zaplatiť mu sumu vo výške 7 874,01
eur s príslušenstvom pozostávajúcim z úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy od
14.6.2011 do zaplatenia titulom náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená porušením pracovných
povinností žalovaných v 1. a 2. rade. Súčasne sa domáhal priznania náhrady trov konania.

2. V žalobe uviedol, že dňa 2.9.2010 uzavrel so žalovaným v 1. rade pracovnú zmluvu na pracovné
miesto vodič kamiónovej dopravy s dňom nástupu do práce 2.9.2010. So žalovaným v 2. rade uzavrel
dňa 16.4.2011 pracovnú zmluvú zmluvu na pracovné miesto vodič kamiónovej dopravy s dňom nástupu
do práce 16.4.2011. Dňa 20.4.2011 vyslal žalobca žalovaných v 1. a 2. rade ako dvojposádku na
zahraničnú pracovnú cestu do Talianska s tým, že na územnie Slovenskej republiky sa majú vrátiť
najneskôr do 23.4.2011, čo bolo žalovaným v 1. a 2. rade aj vysvetlené. Žalobca dal žalovaným v 1.
a 2. rade príkaz, aby do piatka 22.4.2011 opustili územie Talianska, pretože v sobotu 23.4.2011 platil

na celom území Talianska zákaz jazdy pre vozidlá s hmotnosťou nad 7,5 t. Informáciu o uvedenom
mali žalovaní v 1. a 2. rade k dispozícii aj písomne vo vozidle. Žalovaní príkaz žalobcu opustiť do
piatka 22.4.2011 územie Talianska nerešpektovali a bezdôvodne odstavili vozidlo v oblasti Benátok aj
napriek tomu, že mohli vozidlo viesť ešte niekoľko hodín. Žalovaný v 2. rade odjazdil dňa 21.4.20118:50 hodín, namiesto možných 9, resp. 10 hodín a dňa 22.4.2011 odjazdil iba 2:39 hodín namiesto
možných 9 resp. 10 hodín. Za tieto dva dni čerpal žalovaný v 2. rade až 14:52 hodín odpočinku, namiesto
9 hodín. Podľa názoru žalobcu žalovaní úmyselne denné časy jázd nevyužívali, pretože chceli zvýšiť

hodnotu cestovných náhrad podľa platných právnych predpisov, ktoré sa počítajú podľa dní strávených
v zahraničí. Žalovaní na sa miesto vykládky v Civitavecchia dňa 22.4.2011 dostavili o 11:49 hod., teda
v čase obedňajšej prestávky. Vykládka sa mala uskutočniť 22.4.2011 o 9:00 hod., uskutočnila sa až v
popoludňajších hodinách, a preto sa žalovaní dostali do sklzu. Oblasť Benátok žalovaní v 1. a 2. rade
opustili až dňa 23.4.2011, teda v sobotu ráno, boli zastavení talianskou políciou a vozidlo bolo následne

umiestnené do colného skladu. Žalobcovi vznikla škoda vo výške 8 587,77 eur spočívajúca v úhrade
nákladov na parkovné (2 554,20 eur), právne služby v Taliansku (1 746 eur), notárske poplatky (2,39
eur), kolky (6,50 eur), UPS - zaslanie zásielky (53,71 eur), preklad dokumentu o zadržaní pre potreby DI
Nitra (19,92 eur), doprava tovaru (200 eur), doprava z NR do Mužly (100 eur), poníženie prepravného
za oneskorené dodanie (100 eur), náklady na prevzatie vozidla (531,50 eur), neodovzdaná karta DARS
(300 eur), náklady na vlak a hotel pre žalovaných (192,64 eur). Žalobca si vyčíslil aj ušlý zisk za obdobie

52 dní (2 780,91 eur). Žalobca vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy, z ktorej žalovaný v 1. rade
uhradil v hotovosti sumu 713,76 eur v dvoch platbách. Neuhradená škoda tak predstavuje žalovanú
sumu 7 874,01 eur, ktorej úhrady voči žalovaným v 1. a 2. rade sa žalobca domáha v tomto konaní.
Žalobca sa domáha i zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne a to počnúc dňom 14.6.2011
do zaplatenia.

3. Dňa 15.10.2012 súd vydal platobný rozkaz č. k. 16RO/123/2012-78, ktorým žalobe vyhovel v celom
rozsahu, teda žalovaných v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne zaviazal uhradiť žalovanú sumu vo výške
7 874,01 eur s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania. Platobný rozkaz bol doručený do vlastných
rúk žalovaného v 1. rade dňa 9.11.2012. Žalovanému v 2. rade sa platobný rozkaz nepodarilo doručiť

do vlastných rúk ani po vykonaných šetreniach jeho pobytu.

4. Voči platobnému rozkazu podal žalovaný v 1. rade dňa 29.11.2012 odpor, v ktorom žiadal, aby
súd platobný rozkaz zrušil a nariadil vo veci pojednávanie. Uviedol, že nárok žalobcu neuznáva čo do
dôvodu ani jeho výšky, sumu 713,76 eur žalovaný v 1. rade neuradil žalobcovi dobrovoľne, ale táto

suma bola žalobcom bez súhlasu žalovaného v 1. rade započítaná ako náhrada škody. Predpoklady
pre uplatnenie zodpovednosti za škodu voči žalovanému v 1. rade nie sú splnené. Žalovaný v 1. rade
si riadne plnil svoje povinnosti, popiera, že ho žalobca pred cestou upozornil na predmetné dopravné
obmedzenia v Taliansku. Žalobca preukázal len porušenie povinností žalovaným v 2. rade, ktorý mal a
mohol využiť čas odpočinku na jazdu. Žalovaný v 1. rade namieta i výšku uplatnenej škody uvádzajúc, že

žalobca zavinenie žalovaného v 1. rade nepreukázal, preto si voči nemu mohol uplatniť náhradu škody
maximálne do výšky štvornásobku priemerného mesačného zárobku, teda do výšky 1 560 eur.

5. Uznesením súdu č. k. 16RO/123/2012-85 zo dňa 17.10.2013, právoplatným dňa 4.4.2014 súd
platobný rozkaz č. k. 16RO/123/2012-78 zo dňa 15.10.2012 zrušil v celom rozsahu, pretože predmetný

platobný rozkaz sa nepodarilo žalovanému v 2. rade doručiť do vlastných rúk.

6. Súd v tomto spore vykonal dokazovanie výsluchom žalovaného v 1. rade, žalovaného v 2. rade,
svedka Ing. G. R., R.., oboznámil sa s prednesmi právneho zástupcu žalobcu a žalovaného v 1. rade
ako aj s listinami tvoriacimi obsah súdneho spisu, a to žalobou, pracovnými zmluvami, dopravnými

informáciami, jednotlivými faktúrami, príjmovými pokladničnými dokladmi, zahraničnými platobnými
príkazmi, e-mailami, prípisom, informáciami k úhrade, oznámením o debetovaní účtu, informáciou
o doručovaní, dokladom o vklade, zmluvou o preprave, listom, dokumentom v talianskom jazyku,
nákladmi na prevzatie zadržaného vozidla, mapou, cestovnými lístkami, vyčíslením ušlého zisku,
koncesnoulistinou,rozhodnutímOkresnéhoúraduNitraozmenepodmienokvykonávaniakoncesovanej

živnosti, osvedčením, rozhodnutím Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v
Nitre, povolením, odporom proti platobnému rozkazu, odvolaním voči policajnej zápisnici, policajnou
zápisnicou, predvolaním na pojednávanie, zápisnicou z výsluchu, zápisnicou, výpočtom nákladov
a úhrad, vyúčtovaním nákladov, žiadosťou, vyčíslením nákladov na prevzatie zadržaného vozidla,
potvrdením o zamestnaní, zúčtovaním jazdy nákladnej dopravy, odpoveďou inšpektorátu práce Nitra,

grafickým časovým harmonogramom, podrobným rozpisom aktivít vodiča, čestným prehlásením ako aj
jednotlivými vyjadreniami strán sporu. Pokiaľ ide o výsluch svedka Z.. G. R., R.., ktorý súd realizoval
dvakrát, a to dňa 14.9.2017 a na pojednávaní dňa 15.7.2020, súd skutočnosti uvádzané svedkom vprvom výsluchu dňa 14.9.2017 nebral pri rozhodovaní do úvahy, pretože o tomto termíne výsluchu neboli
žalovaní informovaní.

7. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní poukázal na úmyselné porušenie pracovných povinností
žalovaných v 1. a 2. rade, ich konanie napĺňa všetky znaky zavineného aj úmyselného konania. Uviedol,
že dňa 20.4.2011 žalovaný v 2. rade čerpal denný odpočinok na parkovisku Zeleneč do 1:35 hod.,
žalovaný v 2. rade v tomto čase čerpal riadny odpočinok doma v mieste svojho bydliska a na parkovisko
Zeleneč priviezol žalovaného v 1. rade zamestnávateľ. Žalovaní začali jazdiť 21.4.2011 o 1:35 hod., prvý

začaljazdiťžalovanýv1.rade,ktorýukončiljazdupo8hodinácha50minútach.Žalovanýv2.rademohol
v tento deň odjazdiť 10 hodín, ale jazdu ukončil 71 km pred miestom vykládky dňa 21.4.2011 o 19:40
hod., teda odjazdil 7 hodín a 34 minút. Pokiaľ by žalovaný v 2. rade využil celý denný čas jazdy, dostal by
sa do miesta vykládky ako to bolo naplánované v súlade s pokynom zamestnávateľa. Žalovaní následne
čerpali odpočinok v trvaní až 12 hodín a 10 minút, namiesto určených 10 hodín a odpočinok ukončili až
po výzve zamestnávateľa a na miesto vykládky prišli až o 11:49 hod., t. j. v čase obednej siesty, čím

sa vykládka neúmerne predĺžila. Dňa 22.4.2011 žalovaní opäť nevyužili možný čas jazdy, žalovaný v 2.
rade odjazdil len 5 hodín a 33 minút namiesto možných 9 hodín a žalovaný v 1. rade len 2 hodiny a 39
minút z možných 10 hodín. V tento deň prišli do oblasti Benátok, kde o 23:53 hod. auto odstavili, a to cca
140 km pred taliansko-slovinskými hranicami. Žalovaní boli na cestu vyslaní v dvojposádke práve preto,
aby stihli opustiť územie Talianska do začiatku platnosti zákazu jazdy. Pretože toto nestihli žalobcovi

vznikla škoda, ktorej zaplatenia sa voči žalovaným v 1. a 2. rade domáha podanou žalobou. Výšku škody
považuje žalobca za nespornú aj z dôvodu, že žalovaný v 1. rade časť škody uhradil. Náhrady škody voči
žalovaným sa žalobca domáha s poukazom na ust. § 47 ods. 1 písm. b), § 57, § 81 ods. 1 písm. a), c), §
179 ods. 1, § 186 ods. 1 Zákonníka práce uvádzajúc, že žalovaní bez akejkoľvek objektívnej prekážky v
práci neposlúchli príkaz žalobcu, nesplnili si povinnosť riadne vykonávať pracovné úlohy, čím spôsobili

žalobcovi škodu. Zastáva názor, že motiváciou žalovaných bolo predĺžiť trvanie pracovnej cesty, čím sa
chceli obohatiť o ďalšie cestovné náhrady a diéty, na ktoré zamestnancovi vzniká nárok pri pracovnej
ceste s poukazom na ust. § 13 ods. 1 písm. c) zákna č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách.

8. Právny zástupca žalovaného v 1. rade na pojednávaní zdôraznil, že v žiadnom právnom predpise nie

je ustanovená minimálna dĺžka povinnej jazdy. Z toho vyplýva, že žalovaný v 1. rade neporušil žiadny
právny predpis. Žalobca v konaní nepreukázal pokyn, resp. uloženie povinnosti, v akom čase sa mal
žalovaný v 1. rade z cesty vrátiť. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcu vyplynulo, že zadržané
bolo vozidlo s nákladom, z čoho vyplýva, že žalovaní neboli zaslaní iba na vykládku do Talianska, ale
museli realizovať aj nakládku cestou späť. V dokumentoch na č. l. 101 spisu zmierovací taliansky sudca

spomenul iba žalovaného v 2. rade. Ľudovíta Magušína, žalovaný v 1. rade na dokumentoch talianskej
polície spomínaný nie je. Porušenie povinností žalovaným v 1. rade nie je preukázané ani z odpovede
Inšpektorátu práce zo dňa 23.5.2016.

9. Žalovaný v 1. rade na pojednávaní uviedol, že na cestu boli vyslaní s tým, že idú vykladať a nie

nakladať. Policajti mu žiadne papiere ani vodičský preukaz nezobrali, bol v postavení ako druhý šofér. Z
Trnavy vyrazili vo štvrtok asi o druhej ráno. V Ríme boli v piatok o 13-tej. Žalovaný v 1. rade pripustil, že
v piatok mohli vyraziť o 6:45 hod., ale vyrazili o 10:30 hod. Vykládka trvala asi hodinu. Petrovič mladší im
dal príkaz, že majú ísť do Perugie a tam naložiť sejačku. Petrovič mladší volal na jeho služobný telefón.
Keď ich zastavil taliansky policajt, auto riadil žalovaný v 2. rade. Z Ríma do Perugie išli prázdni, do

Perugie to môže byť asi 200 km. Z miesta zastavenia do colného skladu v Perugii ich policajt eskortoval
dodávkou. Bolo to tak, že jedno policajné auto bolo pred nimi a jedno za nimi. Keď ich zastavili, boli
tam dvaja alebo traja policajti. Nemal vedomosť, kedy môže jazdiť a kedy nemôže jazdiť v Taliansku
počas Veľkej noci. Je mu známe, že na Slovensku sú voľné dni, kedy sa nepracuje, Veľký piatok, Biela
sobota a cez Veľkú noc. Ako vodič kamiónu pracuje 28 rokov, pozná nariadenie EÚ o tom, koľko môže

jazdiť. Nevedel povedať, prečo vo štvrtok 21.4.2011 nejazdil 2 hodiny 24 minút, tiež nevedel povedať, či
dňa 21.4.2011 riadil kamión a prečo bol kamión vo štvrtok odstavený 71 km pred vykládkou. Vo štvrtok
sa striedali, určitý čas šoféroval on a určitý čas šoféroval žalovaný v 2. rade, maximálne každý mohol
šoférovať 4 hodiny. V skutočnosti sa striedali každé 3 hodiny, čo je zaznamenané na tachografe.

10. Žalovaný v 2. rade na pojednávaní uviedol, že po návrate z Talianska mu Andrej R. ml. navrhol, aby
s kolegom žalovaným v 1. rade išli na otočku do Talianska z Trnavy nakladať televízory. Večer okolo 10.
- 11. hod. prišiel osobným autom Andrej R. ml., v ktorom doniesol žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 2.
rade naložil v Trnave televízory a G. R. ml. mu dal pokyn aby televízory vyložil v Ríme na jeho telefonickýpokyn s tým, že naspäť z Ríma pôjdu naprázdno, aby sa do Veľkej noci do soboty vrátili. Mali sa vrátiť
do Bielej soboty do polnoci. Vo štvrtok keď odchádzali do Talianska nevedeli, že ich čaká nakládka. R.
ml. povedal jednu vetu: „Keď vyložíte televízory, môžete ísť domov.“ Komunikáciu viedol žalovaný v 1.

rade s Petrovičom ml. cez mobil. V piatok sa pohli o 10:30 hod., lebo Petrovič ml. im dal pokyn, aby
išli vyložiť. Bolo to 71 km pred Rímom, 71 km pred Rímom odpočívali 8 hodín na parkovisku, parkovali,
lebo čakali na pokyn R. ml. Rozhodli sa, že radšej budú v noci spať a odpočívať, lebo lepšie je v noci
spať, pretože o zákazy jázd nevedeli. Vedeli, že na Slovensku Veľký piatok, Biela sobota a Veľkonočná
nedeľa sú dni, kedy sa nepracuje, ale na Slovensku je to tak, že keď dopravca prikáže, musia jazdiť aj

na Veľký piatok, Bielu sobotu a Veľkonočnú nedeľu. V ten piatok G. R. ml. telefonicky volal žalovanému
v 1. rade, že majú naložiť ešte nejakú sejačku v Perugii. Televízory boli vyložené v Ríme a pokračovali
do Perugie pre sejačku. Sejačka bola naložená v Perugii v piatok medzi 18:00 až 20:00 hod. Sejačku
naložili, avšak jazdili v čase zákazu jázd. Podľa neho v Taliansku jazdy boli zakázané na Veľký piatok od
16:00 do 24:00 a Bielu sobotu od 9:00 do 19.00. Talianska polícia ich zastavila o 11. alebo 12. hodine.
Dopravca je povinný upozorniť na zákaz jázd v konkrétnej krajine, čo žalobca neurobil. Žalovaný v 2.

rade nevie, kde je toto napísané. Z Trnavy vyrazili vo štvrtok medzi 2. a 3. hodinou ráno, v Ríme bola
vykládka na Veľký piatok asi o 15:00 hodine. Talianska polícia ich chytila na Bielu sobotu o 11:00 hod.
Zastavili ich na mieste mýtnice, bolo to asi 3 km od slovinskej hranice. Žalovaný v 2. rade potvrdil, že v
tom čase riadil kamión on. Dostal peňažnú pokutu 300 eur. Táto pokuta bola zaplatená platobnou kartou,
ktorú mal žalovaný v 1. rade. Potom žalovaný v 1. rade našiel v kabíne listinu zákazu jázd v Európe

za minulý rok 2010. Ide o listiny založené na č. l. 13 a č. l. 14 súdneho spisu, nevie, či sa jedná o rok
2010 alebo 2011. Na základe toho, že žalovaný v 1. rade policajtovi ukázal uvedenú listinu zákazu jázd v
Európe sa taliansky policajt nahneval, vypísal papiere a zablokoval im auto. Žalovanému v 2. rade zobral
všetky jeho papiere, a to vodičský preukaz i kartu, ktorá sa zakladá do tachografu. Potom prišli ďalší
policajti na dodávke, kamión obkľúčili. Dovolili im zobrať si osobné veci. Domov išli vlakom. Od miesta

zastavenia po colný sklad je to 3 alebo 4 kilometre. Colný sklad bol v Gorizia, cca 2 km od slovinských
hraníc. Potom išli z colného skladu na stanicu a odtiaľ išli vlakom do Nitry. Na úseku od miesta, kde
ich zastavil policajt až do colného skladu riadil kamión on. Lístok na vlak si kúpil z vlastných peňazí,
ktoré mal v hotovosti. Žalovaný v 2. rade potvrdil, že ako vodič diaľkovej kamiónovej dopravy pracoval
22 rokov, pôvodne pracoval ako vodič od roku 1987 a skončil v roku 2014. Potvrdil, že pozná predpisy

EÚ ohľadom jazdenia a prestávok v jazdení. Medzinárodná vyhláška hovorí, že môže jazdiť každý deň
9 hodín. Ide o vyhlášku medzinárodnej kamiónovej dopravy.

11. Svedok Ing. Andrej Petrovič, PhDr. na pojednávaní uviedol, že bol zamestnancom žalobcu a bol
oprávnený žalobcu zastupovať. K pracovnej ceste žalovaných do Talianska pred Veľkou nocou 2011

uviedol, že mal záujem, aby bola posádka dvojčlenná, aby mohli vodiči plynule jazdiť, bola to aj
požiadavka klienta, pretože išlo o háklivý tovar. Blížili sa sviatky a aj klient mal záujem, aby kamión
prišiel na miesto určenia na jeden výkon. Vodiči sa mali zo Slovenska pohnúť po polnoci. Vo dvojici to
vychádzalo, že stihnú prísť do Ríma do večerných hodín. Žalovaní mali pokyn, aby kamión zaparkovali
cca 50 km pred vykládkou pri Ríme na nejakom bezpečnom a osvetlenom parkovisku a na druhý deň

na 9:00 hod. ráno mali dôjsť do miesta vykládky. Žalovaní sa z miesta, kde stáli počas noci, pohli na
druhý deň až po jeho urgencii a do miesta vykládky dorazili tesne pred obedom, pretože bola siesta.
Pokiaľ by sa žalovaní pohli skôr a stihli by pred siestou tovar vyložiť, počas siesty, keď je premávka
menej hustá, by sa vedeli rýchlejšie dostať na ďalšie miesto, kde mali nakladať. Z dôvodu siesty však
bol kamión vyložený až okolo 15-tej hodiny a až potom sa žalovaní začali presúvať. Mali pokyn po ceste

domov naložiť ešte nejaký poľnohospodársky stroj, čo aj vykonali. Žalovaní mali byť doma najneskôr do
soboty rána. V sobotu okolo 10. hodiny mu žalovaní telefonovali, že majú problém, zastavila ich polícia
pri Benátkach. Povedali mu, že spali pri Benátkach, čo nechápal, keď do Ríma vedeli zo Slovenska
prísť na jedenkrát, prečo v Benátkach zastali a nepokračovali smerom na Slovensko. Talianski policajti
žalovaných zastavili, vozidlo zadržali a poslali ich do terminálu. Žalovaní prišli domov stopom. Po Veľkej

noci išli žalovaní po vozidlo, ale vozidlo im nevydali. Žalovaní si mysleli, že keď pokutu zaplatia, vozidlo
im bude vydané. Toto však nebola pravda, pokiaľ chceli vozidlo získať pred uplynutím 3 mesiacov, čo
je minimálna doba, po ktorú má byť vozidlo zadržané, bolo nutné podať návrh na súd. Za uvedeným
účelom musel žalobca platiť právnika a vznikli tým ďalšie náklady. Spoplatnené bolo aj samotné státie
zadržaného vozidla. Po uplynutí dva a pol mesiaca osobne spolu s ďalším vodičom išiel po zadržané

vozidlo. Žalovaní mali inštruktáž, ako majú jazdiť. Určite presne vedeli, kedy sa jazdiť nesmie a toto
nedodržali. V každom vozidle má žalobca doklady o tom, ako majú vodiči jazdiť. Ide o dokument Zákaz
jázd v Európe, ktorý vydáva každý mesiac resp. každý dva mesiace ČESMAD. Uvedený dokument sa
vo vozidle určite nachádzal, a pokiaľ by sa aj vo vozidle nenachádzal, každý vodič už titulom svojhopovolania má uvedené skutočnosti ovládať a z vlastnej praxe vie, že vodiči tieto skutočnosti, že kedy
majú jazdiť a kedy je jazda zakázaná aj veľmi dobre vedia. Aj v listine z inšpektorátu práce je potvrdené,
že žalovaní mali dostatok času jazdiť. Žalovaní mali v dvojposádke opustiť územie Talianska do polnoci

z piatka na sobotu, pokiaľ by boli okolo piatej hodiny naložení niekde pri Florencii, z Florencie je to na
hranice cca štyri a pol hodiny, čo by žalovaní určite stihli. Školenia žalovaných a iných vodičov ohľadom
času jázd vykonávali každý rok so školeniami o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci, kde boli vodičom
ozrejmené aj tieto časy. Vodiči mali k dispozícii presné grafy v každom vozidle. Tieto doklady boli uložené
v modrých platových obaloch, ktoré boli v každom vozidle a na každom obale bola nálepka s názvom

dokumentu. Svedok ďalej spresnil, že žalovaní sa z Trnavy sa mali pohnúť v noci zo stredy na štvrtok tak,
aby v piatok o 9:00 hod. boli na mieste vykládky s tým, že vykladať majú až po vzájomnom telefonickom
rozhovore. Pokiaľ by na vykládku prišli o 9. hodine, aj v prípade, že vykládka by trvala do 12-tej hodiny,
mohli by o 12-tej hodine vyraziť a počas siesty sa pohnúť ďalej. Z Ríma mali smerovať na ďalšie miesto,
kdemalinaložiťspomínanýstroj.Ajzasituácie,žežalovaníbysavpiatokránodostalinamiestovykládky
neskôr a vykládku by vybavili až o 15-tej hodine, aj za tejto situácie využijúc maximálne čas jazdy

vzhľadom k tomu, že boli dvaja a vzhľadom k tomu, že nemali veľa odjazdené, mohli sa stihnúť vrátiť.
Žalovaní mali pokyn naložiť stroj a ísť domov. Na Slovensko sa mali žalovaní vrátiť v sobotu dopoludnia.

12. Z vykonaného dokazovania súd zistil nasledovný skutkový stav:

13. Žalovaný v 1. rade bol na základe pracovnej zmluvy zo dňa 2.9.2010 v pracovnom pomere
so žalobcom. Podľa pracovnej zmluvy bol žalovaný v 1. rade zamestnaný ako vodič - manipulačný
pracovník v doprave vykonávajúci aj základnú údržbu vozidla, s miestom výkonu práce štáty Európy s
výjazdom z NR, pracovný pomer bol dojednaný na dobu určitú 6 mesiacov s dňom nástupu do práce
2.9.2010, mzdou vo výške 370 eur mesačne.

14. Žalovaný v 2. rade uzavrel so žalobcom pracovnú zmluvu dňa 16.4.2011, v ktorej bol uvedený
deň nástupu do práce 16.4.2011, druh práce vodič - manipulačný pracovník v doprave vykonávajúci
aj základnú údržbu vozidla, miesto výkonu práce štáty Európy s výjazdom z NR, pracovný pomer bol
dojednaný na dobu určitú 6 mesiacov, mzda 390 eur mesačne.

15. Podľa dokumentu označenom ako Dopravné informácie - Zákazy jázd v Európe (č. l. 13 spisu) platil
nacelomúzemíTalianskaprenákladnévozidláscelkovouhmotnosťounad7,5tpočasštátnychsviatkov
od 22. apríla (16:00 hod. - 22:00 hod.), 23. apríla (8:00 hod. - 16:00 hod.), 25. apríla (8:00 hod. - 22:00
hod.) zákaz jazdy. Z kópie dokumentu založeného v súdnom spise nie je zrejmé, ktorého kalendárneho

roka sa uvedené informácie týkajú.

16. V konaní nebolo sporným, že žalovaní ako dvojposádka vodičov dňa 21.4.2011 vyrazili z územia
Slovenskej republiky do Talianska. Smerovali do oblasti okolo Ríma, kde mali podľa pokynu žalobcu
doraziť ešte v tento deň do večerný hodín, aby na druhý deň 22.4.2011 realizovali vykládku. Po

realizovaní vykládky sa žalovaní mali vrátiť naspäť na Slovensko. Žalobca v konaní tvrdil, že žalovaných
vyslal na cestu v dvojposádke práve preto, aby sa stihli vrátiť na Slovensko do 23.4.2011. Žalovaní v
konaní uvádzali, že jediný pokyn, ktorý od žalobcu pôvodne dostali bol, že mali vyložiť tovar s tým, že
cestou naspäť už nič nenakladajú a mali sa vtátiť naspäť. Z výpovedí žalovaných ako aj svedka Ing.
Andreja R. PhDr. mal súd preukázané, že Ing. Andrej R. PhDr. dal žalovaným pokyn, aby cestou domov

urobili ešte jednu nakládku v oblasti Perugie, čo žalovaní aj zrealizovali a následne vyrazili smerom
domov. Z odpovede Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 23.5.2016 (č. l. 206 spisu), ktorý vyhodnotil údaje
z digitálnych kariet vodičov súd zistil, že žalovaní nevyužili maximálne čas jazdy, ktorý ako dvojposádka
mali k dispozícii, aby stihli územie Talianska pred začatím platnosti zákazu jazdy opustiť. Z uvedeného
vyplýva,žedňa21.4.2011moholžalovanýv1.radeodjazdiť10hodínažalovanýv2.rademoholodjazdiť

11 hodín, dňa 21.4.2011 tak mohli žalovaní spolu odjazdiť 19 hodín, ale odjazdili spolu 16 hodín a 26
minút. Inšpektorát práce ďalej uviedol, že žalovaní mohli dňa 22.4.2011 spolu odjazdiť 19 hodín, pričom
odjazdililen8hodína12minút.Súdmalďalejpreukázanúajtúskutočnosť,žežalovanísadňa22.4.2011
pohli až o 10:30 hod. a na miesto vykládky dorazili až o 11:49 hod., teda práve pred obedňajšou siestou.
V konaní zostalo sporným, prečo žalovaní dňa 22.4.2011 nevyrazili do miesta vykládky skôr ako o 10:30

hod., keď žalovaní tvrdili, že čakali na telefonický pokyn Andreja R. ml., ten v konaní tvrdil, že žalovaní
mali pokyn dôjsť do miesta vykládky o 9. hodine. Neskorý príchod do miesta vykládky znamenal, že
náklad bol vyložený až po skončení poludňajšej siesty, čo spôsobilo zdržanie a žalovaní sa z miesta
vykládky pohli až o 14:37 hod. Následne mali prestávku do 16:10 hod., kedy sa pohli ďalej. S poukazomna výpovede žalovaných a svedka R. súd ustálil, že žalovaní smerovali do oblasti Perugie, kde mali
realizovať ďalšiu nakládku. Do miesta nakládky žalovaní dorazili o 18:48 hod. Odtiaľto sa žalovaní pohli
o 19:09 hod., pričom žalovaný v 1. rade v tento deň śoféroval do 20:32 hod. a následne žalovaný v 2.

rade šoféroval od 21:20 do 23:53 hod. Žalovaní v ceste pokračovali až na druhý deň 23.4.2011, kedy
vozidlo viedol v čase od 9:00 hod. do 11:19 hod. žalovaný v 2. rade. Dňa 23.4.2011 v predpoludňajších
hodinách boli žalovaní na území Talianska zastavení policajnou hliadkou, pretože jazdili v čase zákazu
jázd. Vozidlo žalobcu, ktoré žalovaní šoférovali, bolo následne zaistené a bolo umiestnené do colného
skladu vo Fernetti.

17. V súvislosti s uvedenou udalosťou vznikla žalobcovi škoda, ktorú si žalobca vyčíslil sumou vo výške
5 806,86 eur a domáha sa i náhrady ušlého zistku vo výške 2 780,91 eur (spolu suma 8 587,77 eur).
Vzhľadom k tomu, že žalovaný v 1. rade žalobcovi sumu vo výške 713,76 eur uhradil, žalobca žiada,
aby súd žalovaných zaviazal zaplatiť mu sumu vo výške 7 874,01 eur.

18. Pokiaľ ide o jednotlivé položky žalobcom uplatnenej náhrady škody, súd mal v konaní preukázané,
že v súvislosti so zadržaním a odstavením vozidla musel žalobca uhradiť parkovné v sume 2 554,20 eur
(č. l. 15 spisu), za právne služby uhradil advokátke JUDr. H. T. sumu vo výške 1 746 eur, a to v dvoch
splátkach po 706 eur a 1 040 eur (č. l. 16-24 spisu), uhradil i notárske poplatky v sume 2,39 eur bez
DPH (č. l. 25 spisu), kolky v sume 6,50 eur (č. l. 29 spisu), prepravné pre spoločnosť UPS v sume 53,71

eur (č. l. 30 spisu), preklad dokumentu o zadržaní vozidla pre potreby Dopravného inšpektorátu v sume
19,92 eur (č. l. 31 spisu), za prepravu tovaru zadržaného vo vozidle zaplatil spoločnosti TEM-EXPO
s.r.o. sumu vo výške 200 eur bez DPH (faktúra na č. l. 32 spisu), za dopravu tovaru z Mužle do Nitry
žalobca zaplatil sumu 100 eur (č. l. 34 spisu), z dôvodu oneskoreného doručenia tovaru si voči žalobcovi
uplatnil jeho zmluvný partner Tirex s.r.o. zníženie o sumu vo výške 100 eur (č. l. 37 eur). Žalobca si ďalej

vyčíslil náklady na prevzatie vozidla sumou vo výške 531,50 eur (vyčíslenie na č. l. 40 spisu) a náklady
na vlak a hotel pre žalovaných sumou vo výške 192,64 eur. Zároveň si žalobca uplatnil voči žalovaným
náradu ušlého zistku vo výške 2 780,91 eur (č. l. 59 spisu).

19. Žalovaný v 1. rade výšku škody namietal, avšak len všeobecne. Okrem konštatovania, že nárok

žalobcu neuznáva čo do dôvodu a výšky, žalovaný v 1. rade ďalej neuviedol, v čom má nesprávnosť
nárokov žalobcu spočívať, ktorú z konkrétnych žalobcom uplatnených položiek považuje za nesprávnu
a nedôvodnú a prečo, v tomto smere ani nenavrhol súd vykonať ďalšie dokazovanie. Žalovaný v 1.
rade tvrdil, že sumu vo výške 713,76 eur žalobcovi neuhradil dobrovoľne, ale uvedenú sumu si žalobca
voči nemu započítal, preto nemožno usudzovať, že žalovaný v 1. rade dlžnú sumu uznáva. Žalovaný

v 1. rade sa v konaní bránil len poukazovaním na nevedomosť o zákaze jázd, tiež na skutočnosť, že
v danom prípade nemohlo ísť o úmyselné porušenie pracovných povinností, preto je nutné náhradu
škody obmedziť do výšky štvornásobku priemerného mesačného zárobku, jednotlivé položky žalobcom
vyčíslenej škody však nespochybnil. Žalovaný v 2. rade jednotlivé konkrétne položky náhrady škody
nespochybnil vôbec.

20. Podľa čl. 8 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) strany sporu sú povinné
označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v
súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

21. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

22. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú

za nesporné.

23. Podľa § 151 ods. 2 CSP ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo
vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

24. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.25. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť
najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

26. Podľa § 47 ods. 1 písm. b) Zákona č. 311/2001 Z. z. v znení účinnom od 1.4.2011 do 5.6.2011
(ďalej len Zákonník práce) odo dňa, keď vznikol pracovný pomer, zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu.

27. Podľa § 57 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo
obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len
s jeho súhlasom. To neplatí, ak vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu
prácealebomiestavýkonuprácealeboakmožnosťvyslanianapracovnúcestujedohodnutávpracovnej
zmluve. Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý

ho na pracovnú cestu vyslal.
28. Podľa § 81 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce zamestnanec je povinný najmä pracovať zodpovedne a
riadne,plniťpokynynadriadenýchvydanévsúladesprávnymipredpismi;nadriadenýmjeajpredstavený
podľa osobitného predpisu,

29. Podľa § 179 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec zodpovedá zamestnávateľovi za škodu,
ktorú mu spôsobil zavineným porušením povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej
súvislosti s ním. Zamestnávateľ je povinný preukázať zamestnancovo zavinenie okrem prípadov
uvedených v § 182 a 185
.

30. Podľa § 186 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý zodpovedá za škodu, je povinný
nahradiť zamestnávateľovi skutočnú škodu, a to v peniazoch, ak škodu neodstráni uvedením do
predchádzajúceho stavu a ak túto škodu zamestnávateľ od zamestnanca požaduje.

31.Podľa§186 ods.2Zákonníkaprácenáhradaškodyspôsobenáznedbanlivosti,ktorúzamestnávateľ
požaduje od zamestnanca, nesmie u jednotlivého zamestnanca presiahnuť sumu rovnajúcu sa
štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu.
Toto obmedzenie neplatí, ak ide o osobitnú zodpovednosť zamestnanca podľa § 182 až 185 alebo ak bola škoda spôsobená pod

vplyvom alkoholu alebo po požití omamných látok alebo psychotropných látok.

32. Podľa § 186 ods. 3 Zákonníka práce ak bola škoda spôsobená úmyselne, môže zamestnávateľ
okrem skutočnej škody požadovať aj náhradu ušlého zisku, ak by jej neuhradenie odporovalo dobrým
mravom.

33. Podľa § 187 ods. 2 Zákonníka práce ak zodpovedá zamestnávateľovi za škodu niekoľko
zamestnancov, každý z nich uhradí pomernú časť škody podľa miery svojho zavinenia.

34. Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej

len „priemerný zárobok“) zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v
rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Doba
práce nadčas, za ktorú bola dosiahnutá mzda za prácu nadčas zúčtovaná podľa § 121 ods. 4
poslednej vety, sa započítava do
obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období, v ktorom bola dosiahnutá mzda za

prácu nadčas zúčtovaná. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu
časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3 ) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej
časti pracovnej pohotovosti na pracovisku.

35. Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.36. Podľa § 134 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval
aspoň 21 dní alebo 168 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok.

Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho
obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol.

37. Ustanovenie § 179 Zákonníka práce definuje jednotlivé predpoklady pre vznik všeobecnej
zodpovednosti zamestnanca za škodu, ktoré musia byť splnené, aby sa zamestnávateľ mohol voči

zamestnancovi náhrady škody úspešne domáhať. Prvým z uvedených predpokladov je vznik škody
pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením s tým, že škoda je definovaná
ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t. j.
peniazmi (R 55/1971, R 27/1977, R 3/1984). Škoda sa teda prejavuje v majetkovej sfére poškodeného.
Druhým z predpokladov pre vznik zodpovednosti zamestnanca za škodu je protiprávny úkon. Za
protiprávne konanie sa vo všeobecnosti pokladá konanie, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Vo

vzťahu k zodpovednosti zamestnanca za škodu za protiprávne konanie zamestnanca možno označiť
zavinené konanie zamestnanca, ktoré je v rozpore s objektívnym právom, dôsledkom ktorého je ujma
zamestnávateľa vo forme škody. Predpokladom protiprávneho konania zamestnanca je teda spôsobilosť
zamestnanca na protiprávne úkony. Konanie zamestnanca, ktoré bude mať relevantné právne dôsledky,
pritom môže spočívať v konaní alebo opomenutí konať, a to v prípade, ak zamestnanec mal povinnosť

konať určitým spôsobom. Musí ísť pritom o zavinené protiprávne konanie pri plnení pracovných úloh
alebo v priamej súvislosti s ním. Tretím predpokladom je porušenie povinnosti zamestnanca pri plnení
pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s týmto plnením, ktoré môže vyplývať z porušenia ustanovení
Zákonníka práce, ale aj ďalších právnych predpisov, ktoré majú pracovnoprávny charakter. Ide najmä
o povinnosti vyplývajúce z kolektívnej zmluvy, pracovného poriadku, určených pracovných postupov,

ale aj z obsahu pracovnej zmluvy. Zákonník práce za plnenie pracovných úloh vo všeobecnosti
považuje výkon pracovných povinností vyplývajúcich z pracovného pomeru, inú činnosť vykonávanú
na príkaz zamestnávateľa a aj činnosť, ktorá je predmetom pracovnej cesty. Ďalším (v poradí štvrtým)
predpokladom zodpovednosti zamestnanca za škodu je existencia príčinnej súvislosti medzi konaním
zamestnanca (škodcu) a jeho následkom - škodou vo sfére zamestnávateľa (poškodeného). Posledným,

teda piatym predpokladom pracovnoprávnej zodpovednosti zamestnanca je zavinenie. Právna teória
definuje zavinenie ako vnútorný psychický vzťah fyzickej osoby ku konaniu a výsledkom tohto konania,
ktoré je protiprávne.

38. Prvý z predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, teda existenciu škody na

stranezamestnávateľa(žalobcu)malsúdvkonanípreukázanú.Celkovúškodu,ktorážalobcovikonaním
žalovaných vznikla, žalobca vyčíslil sumou vo výške 5 806,86 eur, s poukazom na ustanovenie § 186
ods. 3 Zákonníka sa žalobca od žalovaných domáha i zaplatenia ušlého zisku v sume 2 780,91 eur, čo
spolu predstavuje sumu vo výške 8 587,77 eur. Pretože suma vo výške 713,76 eur bola podľa tvrdení
žalobcu žalovaným v 1. rade pred podaním žaloby uhradená, uplatnil si žalobca podanou žalobou nárok

na zaplatenie sumy vo výške 7 874,01 eur (8 587,77 eur - 713,76 eur = 7 874,01 eur). Ako už súd
uviedol vyššie, jednotlivé žalobcom vyčíslené a uplatnené nároky v konaní žalovanými účinne popreté
neboli. Žalovaný v 1. rade namietal len priznanie náhrady ušlého zisku a poukazoval na obmedzenie
náhrady škody do sumy vo výške 1 560 eur vzhľadom k tomu, že išlo o škodu spôsobneú z nedbanlivosti.
Ani jeden zo žalovaných sa však k jednotlivým nárokom bližšie nevyjadril a tieto nespochybnil. Pretože

žalobca sumu náhrady škody vo výške 5 780,91 eur odôvodnil a aj preukázal listinnými dôkazmi a tieto
žalovanými spochybnené neboli, považoval súd existenciu skutočnej škody na strane žalobcu vo výške
5 780,91 eur za preukázanú.

39. Súd mal ďalej preukázané aj protiprávne konanie žalovaných (druhý zákonný predpoklad vzniku

zodpovednosti za škodu), ktorí v rozpore s ich povinnosťami nevyužili čas, ktorý ako dvojposádka mali
k dispozícii na šoférovanie, a preto nestihli opustiť územie Talianska pred začatím platnosti príslušných
dopravných obmedzení, jazdili v čase zákazu jázd, čím porušili právne predpisy platné na území
Talianska. Uvedené jednoznačne vyplýva z odpovede Inšpektorátu práce Nitra zo dňa 23.5.2016 (č. l.
206 spisu), ktorý vyhodnotil údaje z digitálnych kariet vodičov a poukázal na skutočnosť, že žalovaní

mohli odjazdiť podstatne viac hodín ako v skutočnosti odjazdili. Aj za situácie, že žalovaní sa z miesta
vykládky dňa 22.4.2011 pohli v popoludňajších hodinách, teda neskôr ako žalobca plánoval, dokonca
za situácie, že žalovaní mali po telefonáte Andreja Petroviča ml. po ceste domov dňa 22.4.2011
urobiť ešte jednu nakládku, s ktorou predtým nepočítali, by v prípade maximálneho využitia času jázdúzemie Talianska pred zákazom jázd opustiť stihli. Inšpektorát práce tu uviedol, že žalovaní mohli dňa
22.4.2011 spolu odjazdiť 19 hodín, pričom odjazdili len 8 hodín a 12 minút. Pokiaľ ide o jednotivé
pracovné povinnosti zamestnancov, tieto sú demonštratívne vymedzené v ustanovení § 81 Zákonníka

práce. Povinnosti zamestnancov pre určitú oblasť výkonu práce zamestnanca sú ďalej upravené aj
v osobitných právnych predpisoch. Medzi základné povinnosti zamestnanca patrí povinnosť riadne
vykonávať prácu a pri jej výkone postupovať zodpovedne s ohľadom na možné riziká alebo možnosť
vzniku škody na strane zamestnávateľa. Pracovať riadne znamená pracovať v súlade s právnymi
predpismi vzťahujúcimi sa na daný druh práce, resp. dané zamestnanie s ohľadom na objektívne

očakávania vo vzťahu k danej pracovnej pozícii. Pracovať zodpovedne znamená postupovať pri práci
tak, aby sa dosiahol očakávaný výsledok a predchádzalo sa vzniku nedostatkov vo výsledku, ktoré
ekonomicky zaťažujú zamestnávateľa. Zamestnanec je buď priamo podriadený zamestnávateľovi, alebo
vedúcim zamestnancom, ktorí sú v rámci hierarchickej štruktúry zamestnávateľa oprávnení udeľovať
podriadenému zamestnancovi pokyny súvisiace s výkonom práce a zamestnanec je povinný tieto
pokyny plniť, ak nie sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Vo všeobecnosti

je zamestnanec povinný poznať a dodržiavať právne predpisy, t. j. všeobecne záväzné právne
predpisy vzťahujúce sa na ním vykonávanú prácu bez toho, aby bol s nimi zo strany zamestnávateľa
osobitne oboznámený. Povinnosť zamestnanca dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na prácu
ním vykonávanú je obsahovou náplňou povinnosti zamestnanca vykonávať prácu riadne a zodpovedne
(Zákonník práce, komentár, Wolters Kluwer s.r.o., 2014 k § 81). Podľa názoru súdu žalovaní k plneniu

svojich pracovných povinností nepristupovali svedomito a zodpovedne, čím svoje pracovné povinnosti
porušili.Kuvedenémuzáverusúddospelinapriektomu,žeanivpracovnejzmluveaanivustanoveniach
Zákonníka práce či iného právneho predpisu nie je výslovne uvedené, že žalovaní ako vodiči mali
dodržiavať zákazy jázd platné v jednotlivých krajinách. Skutočnosť, že žalovaní boli povinní správať
sa zodpovedne a takéto zákazy dodržiavať podľa názoru súdu vyplýva už zo samotnej podstaty ich

zamestnania. Tak ako boli žalovaní povinní doržiavať maximálnu povolenú rýchlosť, či ďalšie zákazy a
príkazy, rovnako boli povinní dodržať dopravné obmedzenie spočívajúce v zákaze jazdy a pokiaľ toto
nedodržali, porušili tým právnu povinnosť a konali protiprávne.

40. Ku škode došlo počas zahraničnej pracovnej cesty žalovaných, ktorí boli v čase vzniku škody v

pracovnoprávnom vzťahu so žalobcom na základe pracovných zmlúv (žalovaný v 1. rade na základe
pracovnej zmluvy zo dňa 2.9.2010 a žalovaný v 2. rade na základe pracovnej zmluvy zo dňa 16.4.2011),
pričom žalovaní pre žalobcu pracovali práve ako vodiči a na základe jeho pokynu boli aj vyslaní
na predmetnú pracovnú cestu. K porušeniu povinností tak došlo v súvislosti s plnením pracovných
povinností žalovaných (tretí zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu).

41. Bolo nepochybne preukázané, že žalobcovi škoda vznikla v príčinnej súvislosti s protiprávnym
konanímžalovaných,ktoríjazdiacivčaseplatnostizákazujázdnaúzemíTalianskaporušiliplatnéprávne
predpisy (štvrtý zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu).

42. Pokiaľ ide o posledný (v poradí piaty) z predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaných za
škodu, a to zavinenie, súd mal preukázaný aj uvedený predpoklad. Súd však dospel k záveru, že
v danom prípade nešlo o úmyselné porušenie pracovných povinností žalovanými, ale išlo o konanie
nedbanlivostné. Zavinenie je vnútorný psychický vzťah človeka jednak k vlastnému protiprávnemu
konaniu, porušeniu (ohrozeniu) právnej normy, jednak k výsledku tohto protiprávneho konania, ktorý

má za následok trestnú, civilnú, či v tomto prípade pracovnoprávnu zodpovednosť. Zavinenie môže
byť jednak úmyselné, a to vo forme priameho alebo nepriameho úmyslu a nedbanlivostné, vo forme
vedomej alebo nevedomej nedbanlivosti. Úmyselné zavinenie sa skladá z dvoch zložiek, a to zložky
intelektuálnej a zložky vôľovej. Obidve tieto zložky musia zahŕňať jednak ohrozenie alebo porušenie
záujmov chránených zákonom. Právna teória rozlišuje medzi úmyslom priamym (dolus directus) -

osoba chcela porušiť alebo ohroziť zákonom chránený záujem a úmysel nepriamy (dolus indirectus)
- osoba vedela, že svojím konaním môže také porušenie alebo ohrozenie spôsobiť, a pre prípad, že
ho spôsobí, bola s týmto uzrozumená. V prípade úmyslu zavinenie vždy zahŕňa vždy zložku vôľovú
aj rozumovú, kým v prípade nedbanlivostného zavinenia je rozumová zložka odlišná. Pri úmyselnom
zavinení zamestnanec vedel, že svojím konaním spôsobí škodu a tento výsledok chcel dosiahnuť,

alebo vedel, že ju môže spôsobiť, a pre prípad, že vznikne, bol s týmto výsledkom uzrozumený. O
nedbanlivostné zavinenie ide vtedy, ak konajúci zamestnanec vedel, že škodu môže spôsobiť, ale bez
primeraných dôvodov sa spoliehal, že ju nespôsobí, alebo síce nevedel, že škodu môže spôsobiť,
ale vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery o tom vedieť mal a mohol. V danom prípadesúd nemal preukázané, že žalovaní chceli porušiť právne predpisy o zákaze jázd (úmysel priamy) a
nezistil ani to, že žalovaní hoci možno nechceli právne predpisy porušiť, dosiali takú úroveň vedomosti
o zákaze jázd, že vedeli, že v zákaze jazdia a boli uzrozumení s tým, že jazdia v čase zákazu jázd a

môžu ich policajti zastaviť. Úmyselné protiprávne konanie žalovaných tak z vykonaného dokazovania
nevyplynulo. Súd skúmal, či na strane žalovaných existovalo zavinenie aspoň vo forme nedbanlivosti.
Nedbanlivostné zavinenie sa skladá len z intelektuálnej zložky, chýba tu vôľa naplniť znaky skutkovej
podstaty protiprávneho činu, chýba tu vôľa vedome porušiť právny predpis. O nedbanlivosť vedomú
(culpa luxuria) ide vtedy, ak osoba vedela, že môže porušiť alebo ohroziť zákonom chránený záujem, ale

bez primeraných dôvodov sa spoliehala, že také porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. O nedbanlivosť
nevedomú (culpa negligentia) pôjde vtedy, ak osoba nevedela, že svojím konaním môže také porušenie
alebo ohrozenie spôsobiť, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje osobné pomery vedieť mala a
mohla. Podľa názoru súdu bolo v konaní preukázané, že žalovaní nemali vedomosť o tom, že na území
Talianska počas Veľkej noci platil zákaz jazdy vozidlami s hmotnosťou nad 7,5 t, avšak titulom svojho
povolania, tiež s poukazom na existenciu inštruktáže vo forme dokumentu o zákaze jázd, ktorý sa vo

vozidle nachádzal, žalovaní túto vedomosť mať mali. Preto pokiaľ žalovaní napriek uvedenému počas
zákazu jazdili, je možné im pričítať zavinenie na porušení právnych povinností vo forme nevedomej
nedbanlivosti. Aj svedok Ing. Andrej Petrovič PhDr. na pojednávaní potvrdil, že žalovaní o zákaze jázd
boli poučení, vo vozidle mali aj inštruktáž, kedy nesmú jazdiť a o uvedených skutočnostiach mali mať
vedomosť aj titulom svojho povolania. Svedok tiež poukázal na fakt, že posádka bola pre danú pracovnú

cestu dvojčlenná aj z dôvodu, aby mohli vodiči plynule jazdiť a stihli územie Talianska do začiatku
platnostizákazujázdopustiť.Zvykonanéhodokazovaniamalsúdpreukázané,žedokumentzákazujázd
sa vo vozidle nachádzal, čo potvrdil nielen svedok Ing. Andrej Petrovič PhDr., ale aj samotný žalovaný
v 2. rade, keď uviedol, že žalovaný v 1. rade po tom, ako ich policajti zastavili, našiel v kabíne listinu
zákazu jázd v Európe, potvrdil, že sa jedná listinu zákazov jázd na č. l. 13 a č. l. 14 súdneho spisu, nevie,

či sa jedná o rok 2010 alebo 2011 a túto listinu ukázal aj policajtovi. Aj za situácie, že by išlo o listinu
neaktuálnu, už zo samotného poukazovania na uvedenú listinu aj pred policajtom mal súd preukázané,
žežalovanívkaždomprípademuselimaťvedomosťotom,ženiečotakéako„zákazjázdpočassviatkov“
v Európe, v danom prípade počas Veľkej noci na území Talianska, existuje. Aj za situácie, že vo vozidle
by sa nachádzala listina neaktuálna, žalovaní predsa museli mať vedomosť o tom, že je Veľká noc,

dokonca Biela sobota a mohlo ich minimálne napadnúť si možnosť jazdenia preveriť. Žalovaný v 1. rade
na pojednávaní uviedol ako vodič kamiónu pracuje 28 rokov, žalovaný v 2. rade na pojednávaní potvrdil,
že ako vodič diaľkovej kamiónovej dopravy pracoval 22 rokov. Podľa názoru súdu žalovaní o zákaze
vzhľadom na inštruktáž svedka Petroviča, vzhľadom na listinu o zákaze jázd a v neposlednom rade i z
titulu svojej funkcie vedomosť o zákaze mali mať vedomosť, a pokiaľ o ňom nevedeli, je to na ich škodu.

43. S poukazom na vyššie uvedené mal súd preukázané všetky atribúty zodpovednosti za škodu a
dospel k záveru, že žalovaní za škodu vzniknutú žalobcovi zodpovedajú, ich zodpovednosť je však v
zmysle ust. § 186 ods. 2 Zákonníka práce obmedzená.

44. K obrane žalovaného v 1. rade, ktorý sa v konaní bránil aj tým, že v čase, kedy boli žalovaní
zastavení policajnou hliadkou nešoféroval on, ale žalovaný v 2. rade, že v dokumentoch od talianskej
polície žalovaný v 1. rade nie je vôbec spomenutý, že policajti mu nezobrali ani vodičský preukaz
ani iné listiny, súd uvádza, že obidvoch žalovaných považoval zodpovedných za škodu v rovnakej
miere. Ani jeden zo žalovaných v konaní neuviedol, že mienil územie Talianska opustiť pred začatím

platnosti zákazu jázd, ani jeden zo žalovaných si časy jazdy nevyčerpal, naopak súd mal preukázané, že
žalovaní sa v šoférovaní striedali. Vzhľadom na uvedené súd nezistil nijaký dôvod, na základe ktorého
by predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu u niektorého zo žalovaných splnené neboli a nezistil
ani dôvod, na základe ktorého by súd určil inú mieru zavinenia u niektorého zo žalovaných. Žalovaní
preto za škodu zodpovedajú v rovnakej miere s tým, že u každého z nich je nutné ich zodpovednosť

obmedziť s poukazom na ust. § 186 ods. 2 Zákonníka práce, a to do výšky štvornásobku ich priemerného
mesačného zárobku pred porušením povinností, ktorým spôsobili žalobcovi škodu.

45. Pri určení štvornásobku priemerného mesačného zárobku žalovaných s poukazom na ust. §
134 Zákonníka práce súd vychádzal z potvrdenia o príjme žalovaného v 1. rade a potvrdenia o

predpokladanom príjme žalovaného v 2. rade predložených žalobcom. Priemerný mesačný zárobok
žalovaného v 1. rade prestavoval sumu vo výške 390 eur, teda štvornásobok priemerného mesačného
zárobku žalovaného v 1. rade bol vo výške 1 560 eur. Z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaný v 1. rade potvrdil,
mal súd preukázané, že žalovaný v 1. rade škodu vo výške 713,76 eur uhradil (žalobca si ju započítal).Súd preto žalovaného v 1. rade zaviazal k zaplateniu náhrady škody vo výške 846,24 eur (1 560 eur
- 713,76 eur = 846,24 eur).

46. Žalovaný v 2. rade u žalobcu v rozhodujúcom období (kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku,
v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok) neodpracoval aspoň 22 dní, preto súd pri určení jeho
priemerného mesačného zárobku s poukazom na ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce vychádzal zo sumy
pravdepodobného zárobku. Pravdepodobný mesačný zárobok žalovaného v 2. rade s poukazom na
stranami uzavretú pracovnú zmluvu ako aj s poukazom na potvrdenie o predpokladanom príjme (č. l.

343 spisu) bol vo výške 390 eur. Škoda, ktorej náhrady sa žalobca voči žalovanému v 2. rade domáha
je limitovaná sumou štvornásobku uvedenej sumy, teda sumou vo výške 1 560 eur. Pretože žalovaný
v 2. rade žalobcovi titulom náhrady škody doposiaľ neuhradil žiadnu sumu, zaviazal ho súd zaplatením
náhrady škody vo výške 1 560 eur.

47. Pretože súd s poukazom na vyššie uvedené odôvodnenie dospel k záveru, že žalovaní škodu

spôsobili z nedbanlivosti, nie úmyselne a ich zodpovednosť za škodu je obmedzená do výšky
štvornásobku ich priemerného mesačného zárobku, nárok žalobcu na zaplatenie ďalšej sumy preto súd
zamietol. Z rovnakých dôvodov a poukazom na ust. § 186 ods. 3 Zákonníka práca súd zamietol i nárok
žalobcu na úhradu ušlého zisku.

48. Podľa § 517 ods. 1 prvej vety Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní,
je v omeškaní.

49. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má
veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný

platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

50. Podľa § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré
ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.“) ak záväzkový vzťah

vznikol pred 1. februárom 2013, výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31.
januáru 2013 aj za dobu omeškania po 31. januári 2013.

51. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013 výška úrokov z
omeškaniajeo8percentuálnychbodovvyššiaakozákladnáúrokovásadzbaEurópskejcentrálnejbanky

platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

52. Z priznanej sumy náhrady škody súd žalobcovi priznal i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania,
ktoré si žalobca uplatnil v zákonnej sadzbe vo výške 9 % ročne z požadovanej sumy náhrady škody. Z
tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaní v konaní nepopreli, mal súd preukázané, že žalobca žalovaných vyzval

na úhradu dlžnej sumy, čo žalovaní neučinili, čím sa dostali do omeškania. Súd žalobcovi nárok na
zaplatenie úrokov z omeškania priznal v zákonnej sadzbe 9 % ročne z priznanej sumy náhrady škody
počnúc dňom 14.6.2011, t. j. v súlade s petitom žalobného návrhu. Nárok žalobcu na ďalšie úroky z
omeškania súd ako nedôvodné zamietol.

53. Súd záverom uvádza, že v konaní nevykonal konforntáciu svedka Ing. Andreja R. PhDr. so
žalovaným v 2. rade. Je potrebné uviesť, že na pojednávaní dňa 23.7.2019 právny zástupca žalobcu
navrhol ako dôkaz vykonať konfrontáciu svedka Ing. Andreja R. PhDr. so žalovaným v 1. rade. Za
účelom vykonania konforntácie bolo pojednávanie odročené. Na termín pojednávania dňa 25.5.2020
sa svedok Ing. Andrej R. PhDr. dostavil, žalovaný v 1. rade ani žalovaný v 2. rade sa napojednávanie

nedostavili, svoju neprítomnosť neospravedlnili. Pojednávanie bolo odročené na deň 15.7.2020, kedy
sa na pojednávanie opäť dostavil svedok Ing. Andrej Petrovič PhDr., žalovaný v 1. rade ani žalovaný
v 2. rade sa nedostavili. Neprítomnosť žalovaného v 1. rade na pojednávaní ospravedlnila jeho právna
zástupkyňa tým, že sa mal nachádzať v zahraničí, súhlasila, aby súd pojednával v jeho neprítomnosti.
Žalovaný v 2. rade svoju neprítomnosť neospravedlnil. Na pojednávaní dňa 15.7.2020 sú vykonal

výsluch svedka Ing. Andreja R. PhDr., právny zástupca žalobcu ani právna zástupkyňa žalovaného v
1. rade ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania nemali. Pojednávanie bolo odročené na X.X.XXXX,
kedy sa na pojednávanie dostavil aj žalovaný v 2. rade a súdu navrhol, aby ako dôkaz vykonal
konfrontáciu jeho osoby s osobou svedka Z.. G.a R. R.. Y. Ing. Andrej R. R.. na pojednávaní dňa9.9.2020, ktoré bolo odročené len za účelom prednesu záverečných rečí, nebol prítomný, s poukazom
na zásadu koncentrácie konania ako aj na zásadu hospodárnosti, súd uvedený návrh na vykonanie
dokazovania zamietol. Súd tak učinil z dôvodu, že vykonanie uvedeného dôkazu by si vyžadovalo

opätovné predvolanie svedka Ing. G. R. PhDr., ktorý už vypočutý bol, hoc v neprítomnosti žalovaného v
2.rade.Žalovanýv2.rademalmožnosťsapojednávania,naktoromsúdvýsluchsvedkaIng.G.R.PhDr.
vykonal, zúčastniť, toto právo však bez akejkoľvek prekážky nevyužil a pripravil sa tak o možnosť klásť
svedkovi otázky. Argument, že pošta v mieste jeho bydliska je otvorená len do 17:00 hod. a žalovaný
v 2. rade, keďže pracuje dlhšie, nemal možnosť si zásielku obsahujúcu predvolanie na pojednávanie

prevziať, súd považoval za výhovorku a vyjadruje presvedčenie, že v prípade skutočného záujmu o
zistenie obsahu doručovanej písomnosti by si žalovaný v 2. rade dokázal nájsť možnosť ako si zásielku
vyzdvihnúť (mohol na jej prevzatie splnomocniť inú osobu, tiež mohol zisťovať stav konania na súde a
pod.). Opakované predvolávanie uvedeného svedka súd považoval za nehospodárne, a preto návrh na
vykonanie konfrontácie svedka Ing. G. R. PhDr. so žalovaným v 2. rade zamietol.

54. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

56. Pokiaľ ide o výrok o trovách konania strán sporu, je potrebné vo všeobecnosti uviesť, že
pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán platí zásada zodpovednosti za výsledok a zásada
zodpovednosti za zavinenie a náhodu, a teda ust. § 255 a nasl. CSP. Keďže povinnosť nahradiť trovy
konania sa môže v tom-ktorom konkrétnom prípade javiť ako neprimeraná tvrdosť, ust. § 257 CSP
umožňuje súdu, aby vo výnimočných prípadoch z dôvodov hodných zvláštneho zreteľa strane, ktorá by

inak mala právo na náhradu trov konania, túto náhradu celkom alebo sčasti nepriznal. Dôvody hodné
osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu
prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na
vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky,
zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem.

57. Súd preskúmal a zvážil okolnosti prejednávanej veci a dospel k záveru o potrebe aplikácie ust.
§ 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania strán sporu. Ako dôvod hodný osobitného zreteľa
zohľadnil charakter prejednávanej právnej veci, v ktorej sa žalobca ako zamestnávateľ od žalovaných
ako zamestnancov domáhal vydania rozhodnutia, ktorým mu súd prizná peňažný nárok zodpovedajúci

škode, ktorá mu konaním žalovaných vznikla. S poukazom na právnu úpravu Zákonníka práce (ust. §
186 ods. 2) súd, hoci výšku škody považoval za preukázanú, musel pristúpiť k tomu, že nárok žalobcu
voči žalovaným obmedzil a žalobcovi nárok na jej náhradu nepriznal v plnej výške a žalobu vo zvyšnej
častizamietol.Vychádzajúczust.§255ods.1CSPbynároknanáhradutrovkonaniavznikolžalovaným,
ktorí boli v konaní úspešnejší ako žalobca. Uvedené však súd považuje za neprimerane tvrdé ako aj

nespravodlivé voči žalobcovi, ktorý sa tak konaní nielenže nedočkal rozhodnutia o priznaní náhrady
škody v celom rozsahu, ale musel by i znášať trovy tohto konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti
súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval výnimočné ust. § 257 CSP a nárok na náhradu
trov konania nepriznal žiadnej strane sporu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
Okresného súdu Nitra na Krajský súd v Nitre. (§362 ods. 1 CSP)

V odvolaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka tohto konania. (§ 127 ods. 1 a ods. 2 CSP) V odvolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). ( § 363 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania. (§ 364 CSP)Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,

že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo

ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. (§ 365 ods. 1 CSP)

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.(§ 365 ods. 2 CSP)

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. (§ 365 ods. 3 CSP)

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na

vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.