Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, February 12, 2021

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Szak/2/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7020200927
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hatalová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2021:7020200927.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hatalovej,

PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Mališovej a Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD, v právnej veci
žalobkyne (sťažovateľky): U. G., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Sýrska arabská republika,
bez cestovných dokladov, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov U.,
X. XX, U., zastúpenej Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice so sídlom Murgašova 3, Košice,
proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok, so sídlom Námestie
Andrej Hlinku 74, Ružomberok, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného vo veci zaistenia žalobkyne č.
PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV z 2. decembra 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti

právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 10Sa/52/2020-23 z 30. decembra 2020,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 10Sa/52/2020-23 zo dňa
30. decembra 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV zo dňa
02.12.2020 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi p r i z n á v a úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom č. k. 10Sa/52/2020-23 z 30. decembra 2020 Krajský súd v Košiciach podľa ustanovenia §

229 Správneho súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV z 2. decembra 2020 ako aj bezodkladného prepustenia
zo zaistenia. Právo na náhradu trov konania krajský súd účastníkom konania nepriznal.

2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-AV z 2. decembra 2020 žalovaný podľa § 88 ods. 1
písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil žalobkyňu na účel výkonu

administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky realizovaného na základe rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-33-011/2020-AV z 2. decembra 2020 o administratívnom vyhostení
žalobkyne a uložení zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských
štátov na tri roky. V súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby
zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 12. januára 2021. Žalobkyňu umiestnil do Útvaru
policajného zaistenia pre cudzincov U..

3. Žalovaný správny orgán preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že zaistenie účastníka konania
považuje za účelné a efektívne, pretože existuje riziko, že nezaistením by sa naďalej pohyboval po
členských štátoch neoprávnene, bez finančných prostriedkov a zabezpečeného ubytovania, čo by mohlo
viesť aj k nezákonnej činnosti, nakoľko cez územie Slovenskej republiky cestoval za účelom tranzitudo ostatných členských štátov. Taktiež zaistenie účastníka konania je účelné, pretože účastník konania
je osobou, ktorá sa na území Slovenskej republiky nachádza neoprávnene, bez možnosti si legálnou
cestou zabezpečiť finančné prostriedky, ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Účastník konania

nie je držiteľom platného cestovného pasu a platného víza, resp. povolenia na pobyt, starostlivosť
o svoju osobu po existenčnej stránke nevie dôveryhodne dokázať, na území Slovenskej republiky
nemá žiadnych príbuzných, nemá žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie ubytovania a všetkých
životných potrieb. Podľa žalovaného je potrebné, aby bol účastník konania k dispozícii správnemu
orgánu, a to zaistený, aby bolo možné vykonať všetky úkony k reálnemu a fyzickému výkonu

administratívneho vyhostenia, a tým aj eliminovať riziko jeho úteku a skrývania sa, keďže nemá na
území Slovenskej republiky a členských štátov oprávnený pobyt a bolo mu vydané rozhodnutie o
administratívnom vyhostení a zákaze vstupu na dobu troch rokov.

4. Stanovenú dobu zaistenia žalovaný odôvodnil návratovou procedúrou, pričom uviedol, že dĺžku
zaistenia hodnotil aj podľa informácie ÚPZC U., ktorý je priamo zodpovedný za návratové procedúry

a bude tiež zabezpečovať vydanie náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, ktorý musí
vydať Zastupiteľský úrad Sýrie. Nakoľko na území Slovenskej republiky sa Zastupiteľský úrad Sýrie
nenachádza, môže vydanie dokladu podľa okolností trvať aj viac ako šesť mesiacov (zdĺhavá reakcia
ZÚ Sýrie, spolupráca, resp. nespolupráca účastníka konania na tomto konaní). Uvedená doba zaistenia
je podľa žalovaného nevyhnutná a postačujúca s ohľadom na to, že účastník konania nemá cestovný

doklad a zo strany príslušných útvarov Policajného zboru bude vyvíjaná činnosť, aby mohol byť naplnený
výkon administratívneho vyhostenia bez prekážok.

5. Po prejednaní žaloby krajský súd nezistil jej dôvodnosť a dospel k záveru, že preskúmavané
rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je vecne správne a zákonné.

V odôvodnení rozsudku krajský súd konštatoval, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci a
zaoberal sa všetkými skutočnosťami.

6. Krajský súd nesúhlasil s námietkou žalobkyne, že jej zaistenie je neúčelné a neefektívne z dôvodu
nemožnosti jej vyhostenia do Sýrie pre pretrvávajúci vojenský konflikt. Poukázal na to, že žalovaný

správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa
vyhostená, preto predpoklad o tom, že má byť vyhostená práve do Sýrie, je vo fáze počiatočného
zaistenia žalobkyne predčasný.

7. K námietke týkajúcej sa neurčenia krajiny vyhostenia v rozhodnutí o vyhostení žalobkyne krajský súd

poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sza/6/2016 z 18. marca 2016,
v ktorom najvyšší súd uviedol, že pokiaľ žalovaný zaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho
vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v
ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa stotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca),
že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia krajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto

možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.

8. Pokiaľ žalobkyňa argumentovala, že ju nie je možné vyhostiť ani do inej (tranzitnej) krajiny, krajský
súd k tomu uviedol, že podľa ustálenej praxe zariadenia (u ktorého treba akceptovať dlhodobé praktické
skúsenosti pri výkone vyhostenia aj štátnych príslušníkov Sýrie) uvedeného v rozhodnutí je zrejmé, že

ak štátny príslušník tretej krajiny nedisponuje platným cestovným dokladom, po preštudovaní spisového
materiálu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti štátneho príslušníka tretej krajiny,
odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na Konzulárny odbor Ministerstva
zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Následne sa pristupuje k určeniu
krajiny, do ktorej bude cudzinec vyhostený. Z uvedeného je podľa krajského súdu zrejmé, že v tejto

fáze zaistenia nie je možné bez ďalších okolností vyriecť, že nie je možno žalobkyňu vyhostiť ani do
inej (tranzitnej) krajiny.

9. Tvrdenie o nevyhostiteľnosti občana Sýrie je podľa krajského súdu aj v rozpore so štatistickými údajmi
z verejne prístupných štatistík Úradu hraničnej a cudzineckej polície za minulé roky, ktoré každoročne

publikuje Ministerstvo vnútra SR, z ktorých vyplýva, že zo Slovenskej republiky bolo zrealizovaných
niekoľko návratov, a to dobrovoľných aj nútených, a to aj napriek aktuálnej situácii a dlhšej lehote pre
vydanie náhradného cestovného dokladu. Podľa údajov Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Bratislava za rok 2018 boli v roku 2018 z územia Slovenskej republiky realizované tri administratívnevyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie. Podľa Ročenky Úradu hraničnej a cudzineckej polície Bratislava
za rok 2019 boli v roku 2019 z územia Slovenskej republiky realizované dve administratívne vyhostenia
štátnych príslušníkov Sýrie. Za rok 2020 spracovaná štatistika zatiaľ nie je. Podľa krajského súdu tieto

skutočnosti potvrdzujú, že výkon administratívneho vyhostenia je potencionálne možný a reálny.

10. Pokiaľ ide o naplnenie účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho
vyhostenia, krajský súd uviedol, že z doteraz vykonaných úkonov žalovaného (výsluch žalobkyne,
rozhodnutie o administratívnom vyhostení) a ďalších plánovaných úkonov (overenie totožnosti

žalobkyne a vystavenie náhradného cestovného dokladu) v čase od zaistenia žalobkyne, t. j. od 2.
decembra 2020 do rozhodovania správneho súdu, t. j. do 30. decembra 2020, možno povedať, že
tieto sú efektívne pre ďalší postup už aj vzhľadom na to, že lehota zaistenia je určená do 12. januára
2020, čo je pre správny orgán v tejto situácii náročné. Potvrdenie totožnosti, vystavenie náhradného
cestovného dokladu a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavejší
proces, preto sa v praktickej rovine činnosti týchto správnych orgánov odporúča zaistiť takéto osoby bez

platnéhocestovnéhodokladunadobudlhšiuakobolastanovenávnapádanomrozhodnutí.Zpraktických
skúseností vyplýva, že vystavenie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako je stanovená
doba zaistenia.

11. Krajský súd poukázal aj na právnu úpravu, ktorá bola prijatá v súvislosti s krízovou situáciou

spôsobenou ochorením COVID-19. Zákon o pobyte cudzincov bol novelizovaný v tom smere, že
zákonodarca v § 131i ods. 9 zákona o pobyte cudzincov odložil výkon rozhodnutia o administratívnom
vyhostení počas trvania krízovej situácie, ktorou sa v zmysle ods. 1 rozumie mimoriadna situácia,
núdzový stav alebo výnimočný stav vyhlásený v súvislosti s ochorením COVID-19. Tento odklad nie je
dôvodomnaprepusteniezozaisteniapodľa§90ods.2písm.b)prvéhoboduzákonaopobytecudzincov,

ktorým je práve zánik účelu zaistenia. Účelom zaistenia v danom prípade je administratívne vyhostenia
žalobkyne z územia Slovenskej republiky, ktoré musí byť potenciálne možné a reálne, inak by sa
nenaplnil účel zaistenia. Krajský súd konštatoval, že v čase rozhodovania súdu bol na území Slovenskej
republiky vyhlásený núdzový stav v súvislosti s ochorením COVID-19 (uznesením vlády č. 427/2020
Z. z. z 29. decembra 2020), teda účel zaistenia žalobkyne nemôže byť naplnený z dôvodu odloženia

výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, a teda nie je možné reálne vyhostiť žalobkyňu z
územia Slovenskej republiky. Táto právna skutočnosť však nespôsobuje nezákonnosť preskúmavaného
rozhodnutia o zaistení a zároveň nie je daný dôvod na prepustenie žalobkyne zo zaistenia z uvedeného
dôvodu.

12. Rozsudok krajského súdu napadla žalobkyňa kasačnou sťažnosťou z dôvodov podľa ustanovenia
§ 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho súdneho poriadku, pretože podľa jej názoru krajský súd rozhodol
na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe
kasačného súdu. Žiadala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší
rozhodnutie žalovaného a nariadi prepustenie sťažovateľky zo zaistenia.

13. Sťažovateľka namietala, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci, nedostatočne zisteného skutkového stavu, rozhodnutie je nedostatočne odôvodnené z pohľadu
účelnosti a efektivity zaistenia sťažovateľky, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Poukázala pritom
na prebiehajúci vojenský konflikt v domovskej krajine sťažovateľky (Sýria), pričom za tejto situácie by

vyhostenie do tejto krajiny znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a ustanovení zákona o pobyte cudzincov
zakazujúcich vyhostenie cudzinca, u ktorého sú dané prekážky vyhostenia. Do úvahy neprichádza ani
vrátenie na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko sťažovateľka po celú dobu úteku zo
Sýrie prechádzala viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt a bez platného cestovného dokladu.

14. Sťažovateľka poukázala na to, že novým rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-19-032/2021-
AV z 10. januára 2021 bolo predĺžené zaistenie sťažovateľky do 12. apríla 2021. Z odôvodnenia tohto
rozhodnutia vyplýva, že krajiny tranzitu boli oslovené s možnosťou prijatia občanov Sýrskej arabskej
republiky na ich územie, pričom z oslovených krajín doposiaľ odpovedalo len veľvyslanectvo Tureckej
republiky v Bratislave zamietavým stanoviskom.

15. Sťažovateľka vyslovila názor, že už v čase vydania rozhodnutia o zaistení sa policajný správny
orgán musí zaoberať otázkou potenciality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o
vyhostení, a za tým účelom si stanoviť krajinu vyhostenia a vo vzťahu k nej sa zaoberať existencioumožných prekážok zrealizovania vyhostenia. V opačnom prípade ide o nezákonný zásah do práva
jednotlivca na osobnú slobodu. Podľa sťažovateľky má žalovaný povinnosť uviesť krajinu vyhostenia
cudzinca a vo vzťahu k nej skúmať prekážky vyhostenia. Zákon o pobyte cudzincov pripúšťa situáciu,

kedy uvedenie krajiny nie je nevyhnutné, no uvedené nenastalo vo veci sťažovateľky. Pokiaľ nie
je v rozhodnutí o vyhostení určená krajina vyhostenia, nie je možné skúmať existenciu prekážok
administratívneho vyhostenia a správnosť postupu žalovaného.

16. Sťažovateľka vyjadrila presvedčenie, že jej zaistenie je od začiatku neúčelné a v rozpore s čl. 5 ods.

1 písm. f) Dohovoru, pretože v krajine pôvodu (Sýria) je dlhodobo zlá bezpečnostná situácia a prebieha
v nej ozbrojený vojenský konflikt, čo má za následok neúčelnosť držania v zaistení a ani vyhostenie do
inej krajiny nie je možné. Pokiaľ krajský súd rozpor s uvedeným ustanovením Dohovoru nezistil, potom
vec nesprávne právne posúdil.

17. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka v konaní pred krajským súdom poukazovala na

rozhodovaciu prax kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej reálnosť
vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri
zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia
cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho
zaistenie ani efektívne, ani účelné. Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí

o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky
nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a
v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť,
včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre
samotnézabezpečeniavyhostenia,čonáslednevyvolávadôvodnépochybnostioúčelezaistenia.Pokiaľ

teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto,
vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZa/7/2016).

18. Sťažovateľka poukázala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.

zn. 10Szak/11/2016, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že „zo spisového materiálu, ktorého obsahom je
aj administratívny spis žalovaného vyplýva, že vo vzťahu k vyhostiteľnosti sťažovateľky žalovaný v
rozhodnutí o vyhostení len skonštatoval, že v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. preskúmal prekážky
administratívneho vyhostenia s tým, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť do krajiny pôvodu, preto podľa
§ 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa

vyhostená. V ďalšom sa však nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobkyňa nachádzať v
prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto
krajín do krajiny pôvodu.“

19. Aj z ďalších rozhodnutí kasačného súdu (napr. sp. zn. 9Sža/23/2010, 10Sža/35/2014, 1Sza/8/2015),

ako aj nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 147/2013-50 a II. ÚS 264/09-81
vyplýva, že správny orgán má povinnosť zaoberať sa v konaní o zaistení nielen otázkou legálnosti
vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca a formálnou existenciou
vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení ako jediného predpokladu zaistenia, ale
aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po

rozhodnutí o zaistení, pretože limitom zaistenia je práve naplnenie jeho účelu, teda reálnosť vyhostenia
a vyhostiteľnosť cudzinca.

20. K otázke zaistenia sýrskych štátnych príslušníkov sa najvyšší súd vyjadril aj v rozsudkoch sp. zn.
1Szak/2/2020 z 22. mája 2020 a 10Szak/3/2020 z 25. mája 2020, kedy rozhodol o nariadení prepustenia

sýrskeho občana zo zaistenia z dôvodu jeho neefektívnosti.

21. Krajský súd sa podľa sťažovateľa od rozhodovacej praxe kasačného súdu neodôvodnene odklonil.
Pochybil podľa neho aj tým, že napadnuté rozhodnutie žalovaného posúdil ako vecne správne a
zákonné.VyhosteniesťažovateľkydoSýriezasúčasnejbezpečnostnejsituáciebyznamenaloporušenie

čl. 3 Dohovoru a medzinárodného princípu non-refoulement.

22. Pokiaľ krajský súd v napadnutom rozsudku poukazoval na údaje z ročeniek Úradu hraničnej a
cudzineckej polície za rok 2018 a 2019, z ktorých má vyplývať, že z územia Slovenskej republiky bolirealizované vyhostenia štátnych príslušníkov Sýrie, sťažovateľka k tomu uviedla, že v týchto prípadoch
sa mohlo jednať aj o readmisiu na územie Ukrajiny, čo sa ale z predmetných štatistických údajov vyčítať
nedá.

23. Sťažovateľka namietala, že rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené v časti
stanovenej dĺžky doby zaistenia. Nakoľko žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol
krajinu, do ktorej má byť sťažovateľka vyhostená, nie je možné skúmať základnú podmienku zaistenia,
ktorou je vyhostiteľnosť sťažovateľky, ale ani otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť,

včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov vedúcich k vyhosteniu. Záver krajského súdu, že lehota
zaistenia je nevyhnutná a je dostatočne odôvodnená, je podľa sťažovateľky nesprávnym právnym
posúdením veci.

24. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľka poukázala na to, že spolu s ňou bolo v rovnakom čase
na tom istom mieste zadržaných a následne zaistených aj ďalších 12 štátnych príslušníkov Sýrie,

ktorých žaloby krajský súd rovnako zamietol. Desiati z nich boli 12. januára 2021 zo zaistenia prepustení
bez toho, aby došlo k predĺženiu doby ich zaistenia. Sťažovateľke nie je zrejmé, prečo v skutkovo
totožnej veci správny orgán nezvolil rovnaký postup a rovnaké právne posúdenie. Na rozdiel od desiatich
cudzincov disponuje sťažovateľka platným cestovným dokladom, nesťažovala postup slovenských
orgánov s jej identifikáciou, no napriek tomu je jej vyhostenie nezrealizovateľné, a preto jej držanie v

zaistení je v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.

25. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojom stanovisku obsiahnutom vo
vyjadrení k žalobe sťažovateľky.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, po zistení, že kasačnú sťažnosť podala
sťažovateľka včas (§ 443 ods. 2 písm. b) Správneho súdneho poriadku), s prihliadnutím na neformálnosť
posudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 Správneho súdneho poriadku)
preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a
jednomyseľnedospelkzáveru,žekasačnásťažnosťjedôvodná.Rozhodolbeznariadeniapojednávania

(§ 455 Správneho súdneho poriadku) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej
tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne
vyhlásený dňa 12. februára 2021 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 Správneho súdneho poriadku).

27. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 1. decembra 2020 pri ceste I/65 pri Pamätníku

martýrov SNP spozorovala hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Turčianske Teplice skupinu
osôb, vrátane sťažovateľky, podozrivých z neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky.
Po kontaktovaní Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Ružomberok boli tieto osoby v
súčinnostisOddelenímcudzineckejpolícieŽilinaaRiaditeľstvomhraničnejacudzineckejpolícieBanská
BystricapredvedenénaOddeleniecudzineckejpolíciePolicajnéhozboruŽilina.Následnepoustanovení

tlmočníka z arabského jazyka do jazyka slovenského bolo voči sťažovateľke začaté konanie vo veci
zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov. Sťažovateľka bola poučená o svojich
právach a povinnostiach, ako aj o možnosti požiadať o dobrovoľný návrat domov, a bola s ňou spísaná
zápisnica o jej vyjadrení.

28. Nakoľko sa sťažovateľka na území Slovenskej republiky zdržiavala neoprávnene, rozhodnutím
žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-33-011/2020-AV z 2. decembra 2020 bola administratívne vyhostená z
územia Slovenskej republiky a bol jej uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie
všetkých členských štátov na tri roky. Žalovaný neurčil krajinu, do ktorej má byť sťažovateľka vyhostená,
a neurčil ani lehotu na vycestovanie. Na účel výkonu administratívneho vyhostenia bola sťažovateľka

rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BB9-33-015/2020-ZAV z 2. decembra 2020 (ktoré je predmetom
súdnehoprieskumuvprejednávanejveci)zaistenánačasnevyhnutnepotrebný,najdlhšiedo12.januára
2021. Sťažovateľka bola umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov U..

29. Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov na účely tohto zákona sa rozumie

neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom,
osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.30. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného
útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a
je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do

krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny
dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené
právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení
sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o
administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a

na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží
zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí
o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.

31. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar administratívne vyhostí
štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

32. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

33. Podľa § 88 ods. 4 vety prvej zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť

zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

34. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas
zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

35. Podľa § 90 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov zariadenie je povinné vykonať bezodkladne
potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia alebo na zistenie totožnosti štátneho príslušníka tretej
krajiny.

36. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu

a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak
stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:
a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom;
b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu
vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom;

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny
orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať
sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní;
d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu
alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán;

e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb,
alkoholikov, narkomanov alebo tulákov;
f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na
územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

37. Podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o
spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) pokiaľ sa v osobitnom
prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty
môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom

pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď:
a) existuje riziko úteku, alebo
b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu.
Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun,
a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

38. Sťažovateľka namietala, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) Správneho
súdneho poriadku). Po oboznámení sa s napadnutým rozsudkom, ako aj konaním, ktoré mupredchádzalo tak na krajskom súde, ako aj u žalovaného správneho orgánu (vrátane vydania
preskúmavaného rozhodnutia) dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru o dôvodnosti
kasačných námietok sťažovateľky.

39. Vo vzťahu k námietke neuvedenia krajiny vyhostenia v rozhodnutí o administratívnom vyhostení a
s tým spojenej absencii úvah o možných prekážkach vyhostenia v rozhodnutí o zaistení kasačný súd
uvádza, že žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením
osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení a či rozhodnutím o zaistení

nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka, chránených inými právnymi predpismi. Rovnako
tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody,
spočívajúceho v jeho umiestnení do útvaru policajného zaistenia.

40. Povinnosť žalovaného odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia
nepochybne vyplýva z ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého

je policajný útvar povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel
zaistenia. Nielen počas trvania pozbavenia osobnej slobody, ale už od samotného počiatku, teda pri
vydávaní takéhoto rozhodnutia musí, na základe doposiaľ zistených informácií a vykonaných úkonov
načrtnúť, na základe čoho sa domnieva, že bude možné účel zaistenia dosiahnuť.

41. Sťažovateľka bola zaistená v zmysle ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov,
teda na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Povinnosťou žalovaného bolo teda skúmať možnosť
naplnenia účelu zaistenia, teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické
prekážky zjavné už v momente rozhodovania o zaistení.

42. Z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný si bol vedomý svojej povinnosti skúmať
existenciu účelu zaistenia a v nadväznosti na to skutočnej potenciality vyhostenia ako podmienky pre
naplnenie zákonnosti zaistenia. Na túto skutočnosť sám žalovaný v rozhodnutí poukázal, citujúc pritom
závery z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 9Sža/23/2010 z 27. apríla 2011 o potrebe zvážiť, či je
výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný. Žalovaný dospel k záveru a splnení uvedenej

podmienky, odôvodniac to skutočnosťou, že „totožnosť účastníka konania, ako aj jeho štátna príslušnosť
bola na správnom orgáne zistená zo spísanej zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania, kde
čestne vyhlásil jeho údaje o totožnosti a štátnej príslušnosti. Na základe týchto podkladov nemal
správny orgán pochybnosť o totožnosti a štátnej príslušnosti účastníka konania, a preto je reálny výkon
administratívneho vyhostenia.“ Najvyšší súd musí konštatovať, že uvedené odôvodnenie naplnenia

účelu zaistenia a potenciálnej vyhostiteľnosti cudzinca nemá žiadnu výpovednú hodnotu a nedáva
relevantnú a zmysluplnú odpoveď na otázku, či vyhostenie cudzinca, o ktorého zaistení správny orgán
rozhoduje, vôbec prichádza do úvahy.

43. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedená krajina, kam má byť sťažovateľka

vyhostená.Najvyššísúduvádza,ženeuvedeniekrajiny,doktorejmábyťcudzinecvyhostený,sícezákon
o pobyte cudzincov v ustanovení § 77 ods. 1 pripúšťa, avšak už v samotnom rozhodnutí o zaistení
na účel výkonu administratívneho vyhostenia nesmie absentovať relevantná úvaha o reálnej možnosti
cudzinca vyhostiť (a teda naplniť účel zaistenia), ktorej obsahom musí byť aspoň základný náčrt úkonov,
ktoré budú realizované v procese vyhostenia, okrem iného aj vo vzťahu k potenciálne možným krajinám

vyhostenia. Žalovaný sám ustálil, že o štátnej príslušnosti sťažovateľky nemá pochybnosti, avšak v
preskúmavanom rozhodnutí nie je zmienka o tom, či do úvahy prichádza jej vyhostenie do domovskej
krajiny, resp. aké iné varianty do úvahy prichádzajú.

44. Z uvedených dôvodov nemožno považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné, jeho odôvodnenie

nenapĺňa základné požiadavky na nevyhnutné náležitosti rozhodnutia o zaistení na účel výkonu
administratívneho vyhostenia a z jeho obsahu nie je možné zistiť naplnenie základnej podmienky
zaistenia sťažovateľky, ktorou je jej vyhostiteľnosť. Pokiaľ teda krajský súd dospel k záveru o zákonnosti
rozhodnutia žalovaného, tento jeho záver musí najvyšší súd považovať za nesprávne právne posúdenie
veci.

45. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie žalovaného trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným,
a krajský súd žalobu zamietol, kasačný súd podľa § 462 ods. 2 Správneho súdneho poriadku zmenilnapadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.

46. Kasačný súd nerozhodol o prepustení sťažovateľky zo zaistenia, nakoľko v čase rozhodovania
kasačného súdu sa sťažovateľka nenachádza v zaistení na základe rozhodnutia zrušeného kasačným
súdom v tejto veci (kde bola lehota zaistenia určená najdlhšie do 12. januára 2021), ale na základe
ďalšieho rozhodnutia žalovaného, ktoré je autonómnym rozhodnutím podliehajúcim samostatnému
súdnemu preskúmaniu, a preto nie je možné skúmať jeho zákonnosť v tomto konaní. Ako vyplýva z

kasačnej sťažnosti, sťažovateľka podala voči novému rozhodnutiu žalovaného (na základe ktorého sa
nachádza v súčasnosti v zaistení) správnu žalobu.

47. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 1
a § 175 ods. 1 Správneho súdneho poriadku tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania
o kasačnej sťažnosti, priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému. V zmysle § 175 ods. 2

Správneho súdneho poriadku o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením
krajského súdu.

48. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok n i e j e prípustný.