Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, March 25, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/18/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3113218684
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3113218684.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Ivana Kubínyiho a sudkýň JUDr.

Gabriely Janákovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne: Q. K., trvale bytom O. XXX/X, G. V.,
zast. M.. W. I., advokátkou so sídlom X. M. XXX/XX-X, E., proti žalovanému: I. A., so sídlom I. 5, E., T.:
XX XXX XXX, zast. B.. A. A., advokátkou so sídlom G.. A.. Q. XXXX/XXB, E., o zaplatenie 1.558,65 eur
s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 22. novembra
2019, č.k. 20C/41/2018-304, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a vo výroku
III. o trovách konania p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
sumu 641,93 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,75 % ročne zo sumy 641,93 eur od 4.7.2014 do
zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom III.
priznal žalovanému proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,64 %. Rozhodoval na
základe žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 916,72 eur s príslušenstvom pre chyby
ročného vyúčtovania platieb za rok 2010 a zaplatenia sumy 641,93 eur s príslušenstvom pre chyby

ročného vyúčtovania platieb za rok 2011.

2. Súd prvej inštancie o veci pôvodne rozhodol rozsudkom č.k. 27C/164/2013-129 zo dňa 14.8.2015 tak,
že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu 1.020,22 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,75 %
ročne z tejto sumy od 4.7.2014 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu zamietol a žalovaného zaviazal, aby
žalobkyni zaplatil pomernú náhradu trov konania. Na podané odvolanie žalovaného rozhodoval o veci
odvolací súd. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 17Co/1217/2015-2019 zo dňa 21.12.2016 potvrdil

napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie, keď sa v celom rozsahu stotožnil s jeho odôvodnením. Na
základe podaného dovolania žalovaného rozhodoval o veci dovolací súd. Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 4 Cdo 158/2017 zo dňa 21.11.2018 zrušil rozsudky súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Konštatoval, že oba súdy prekročili žalobkyňou
uplatnený nárok, a teda postupovali v rozpore s § 216 CSP, pretože žalobkyňa si za obdobie roku 2011
neuplatňovalasumu1.020,22eur,ktorújejsúdypriznali,alesumuvovýške641,93eur,tedanižšiusumu.

3. Po vrátení veci súd prvej inštancie opätovne vec prejednal podľa uvedených záverov dovolacieho
súdu. Žalobkyňa zotrvala na pôvodne podanej žalobe o zaplatenie sumy 916,72 eur a o zaplatenie sumy
641,93 eur. Nakoľko žalobkyňa spochybnila v priebehu konania platnosť zmluvy o výkone správy zo dňa
25.2.2011, ktorá sa týkala správy bytového domu, v ktorom vlastní byt a na ktorej základe začal žalovanýfakticky vykonávať správu bytového domu, súd musel platnosť tejto zmluvy posúdiť ako predbežnú
otázku, pretože mala význam pre vyhodnotenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobkyne. Tu sa súd
prvej inštancie stotožnil s názorom akceptovaným odvolacím súdom v predchádzajúcom potvrdzujúcom

rozsudku, podľa ktorého táto zmluva o výkone správy je neplatná, lebo nebola schválená nadpolovičnou
väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov podľa § 8a ods. 1 zákona
č. 182/1993 Z.z. V dôsledku neplatne uzatvorenej zmluvy o výkone správy, vykonával žalovaný správu
bytového domu bez právneho dôvodu a všetky platby, ktoré žalobkyňa zo svojich prostriedkov poukázala
žalovanému za jej byt predstavujú podľa súdu prvej inštancie bezdôvodné obohatenie žalovaného

na úkor žalobkyne. Preto súd prvej inštancie neskúmal žalobkyňou namietanú správnosť ročných
vyúčtovaní za byt za roky 2010 a 2011. Súd prvej inštancie však konštatoval, že nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia ohľadom platieb na byt podľa vyúčtovania za rok za obdobie od 1.1.2010
do 28.2.2011 nebol uplatnený voči žalovanému dôvodne. Platby za toto obdobie neprijal žalovaný, ale
pôvodný správca bytového domu, spoločnosť C. O. A. ktorému boli vlastníci v dome povinní zasielať
preddavkové platby za byty v zmysle predchádzajúcej zmluvy o výkone správny zo dňa 28.5.2010. V

časti o zaplatenie sumy 916,72 eur žalovaný preto nebol pasívne vecne legitimovaný, čo bolo dôvodom
na zamietnutie žaloby v tejto časti. V časti o zaplatenie sumy 641,93 eur súd žalobe vyhovel, nakoľko
túto sumu žalobkyňa poukázala na účet žalovaného na byt za rok 2011, pričom na toto plnenie nebol
právnydôvod.Žalovanéhotedazaviazalzaplatiťžalobkynitútosumu.Súdvyhodnotilnáslednenámietku
premlčania vznesenú žalovaným ako nedôvodnú. Platba, ktorá zahŕňala nedoplatok za byt za rok 2011

v sume 658,88 eur, žalobkyňa zaplatila dňa 3.9.2012, od nasledujúceho dňa, t.j. od dňa 4.9.2012,
začala plynúť subjektívna i objektívna premlčacia doba, pričom žalobkyňa podala žalobu na súd dňa
3.7.2014, a teda právo premlčané nie je. Ďalej súd dodal, že pre vydanie bezdôvodného obohatenia bolo
právne irelevantné, že vlastníkmi účtu, na ktorý platby žalobkyňa poukázala, bol vlastníctvom vlastníkov
bytového domu. Pomer bezdôvodného obohatenia vznikol iba medzi žalobkyňou a žalovaným. Tiež súd

nepovažoval za významné, ako žalovaný s peňažnými prostriedkami od žalobkyne v rozhodnom období
naložil. Súd priznal žalobkyni i uplatnený úrok z omeškania. O trovách konania rozhodol podľa § 255
ods. 1 a 2 CSP.

4. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne,atoprotičastivýrokuI.aprotivýrokuIII.Úvodomnamietal,žesúdnesprávneprávneposúdil
vec. Nejedná sa podľa žalovaného o bezdôvodné obohatenie. Na to, aby sa jednalo o bezdôvodné
obohatenie, by musela nastať jedna z dvoch nasledujúcich podmienok, a to že jeho majetok sa zväčšil
o vyššie špecifikovanú sumu alebo sa jeho majetok nezmenšil o túto sumu, hoci k takémuto zmenšeniu
by malo dôjsť, ak by plnil svoju povinnosť. Poukázal na judikát R 25/1986. Ani jedna z týchto dvoch

podmienok nebola v tomto prípade naplnená, nakoľko si túto sumu neponechal pre svoj prospech.
Dokonca ani neprijal od žalobkyne túto sumu. Bola za rozhodné obdobie roku 2011 zo strany žalobkyne
poukázaná bezhotovostne na bankový účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý bol zriadený
za účelom správy bytového domu, t.j. nebola priamo poukázaná jemu. Je pravdou, že bol disponent
na tomto bankovom účte a následne zabezpečil len postúpenie finančných prostriedkov, ktoré poskytla

na tento účet, dodávateľom služieb. Teda priamo peňažné prostriedky neprijal a tieto si neponechal
pre svoju osobnú spotrebu, ale len zabezpečil prevod týchto finančných prostriedkov pre dodávateľov
služieb bytového domu za služby. Pre úplnosť skonštatoval, že z celkovej sumy 641,93 eur, ktoré
poskytla žalobkyňa na bankový účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov za rok 2011, si ponechal
len sumu 110 eur, pričom táto suma zodpovedá celkovej sume za výkon správy v bytovom dome

za obdobie od 1.1.2011 do 31.12.2011 v sume 11 eur mesačne tak, ako to vyplýva z predloženého
listinného dôkazu na súde. Z tohto dôvodu prvý výrok súdu napadol nie v celej výške istiny 641,93
eur, ale len v sume 531,93 eur, t.j. v sume 110 eur nenapadol tento výrok, nakoľko uvedenú sumu
ako jedinú zo sumy 641,93 eur si ponechal pre seba za výkon správy. Ďalej konštatoval, že žalobkyňa
na základe neplatnej zmluvy o výkone správy nie je schopná vrátiť to, čo na základe tejto zmluvy

dostala, mala zabezpečené alebo sprostredkované, teda vrátiť zabezpečené služby spojené s bývaním
v bytovom dome, užívaním spoločných zariadení, využívaním a spotrebovaniu konkrétnych služieb
v podobe dodávky energie v spoločných častiach bytového domu, vodné a stočné, dodávky plynu
a ostatné služby spojené s bývaním, ktoré spotrebovala a užívala za rozhodné obdobie roku 2011.
Poukázal pritom na § 457 Občianskeho zákonníka, pričom ak ide o neplatnosť zmluvy, na základe

ktorej plnili obe strany, nastupuje povinnosť vrátenia si poskytnutého plnenia, to je obojstranná reštitúcia,
tieto nároky sú vzájomne podmienené, tzv. synalagmatické. V tomto prípade bolo pred súdom na
pojednávaní dňa 22.11.2019 v tejto súvislosti výpoveďou žalobkyne preukázané, že táto nikdy priamo
sama neplatila dodávateľom služieb a energie, ale tieto služby platila preddavkovo na účet vlastníkovbytov a nebytových priestorov, ktorým disponovala, zabezpečil tieto platby za žalobkyňu žalovaný. Na
súdebolorovnakopreukázané,žežalobkyňanikdynemalazadodávkuenergiíainýchslužiebspojených
s bývaním nedoplatky za rok 2011, ktoré by musela priamo ona dodávateľom hradiť sama, nakoľko

boli v plnej výške uhradené vždy z účtu vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Ak súd ustálil, že
žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 531,93 eur, plnením v tejto časti napadnutého
rozsudku by došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalobkyne, ktoré by bolo v príkrom rozpore s
logikou, právom a bolo by nespravodlivé. Výkonom tejto časti napadnutého rozsudku by došlo k situácii,
že žalobkyňa užívala za obdobie roku 2011 spoločné priestory, spoločné zariadenia bytového domu a

služby spojené s tým zadarmo. Dokonca by platba mala byť vrátená od subjektu žalovaného, ktorý ju ani
neprijal, len sprostredkoval bezhotovostne jej postúpenie konkrétnym dodávateľom služieb. Poukázal
na § 454 Občianskeho zákonníka. Pred súdom bolo preukázané, že žalobkyňa používala spoločné
priestory a zariadenia bytového domu a služby s tým spojené za rok 2011, za ktoré bola teda povinná
platiť. Ak súd ustálil, že zmluva o výkone správy bytového domu je neplatná, platby za tieto uvedené
služby nemal za žalobkyňu vykonať žalovaný, ale priamo žalobkyňa. Žalobkyňa však nikdy za rozhodné

obdobie priamo sama platby dodávateľom služieb nevykonávala. Žalovaný mal zato, že súd na tieto
aspekty prípadu vôbec neprihliadol, resp. nebral na ne ohľad. Nezohľadnil, že žalovaná neuhradila sumu
istiny 641,93 eur priamo žalovanému, ale na spoločný účet vlastníkov bytového domu, nezohľadnil, že si
nikdy odvolaním napadnutú časť istiny 531,93 eur neponechal, ale túto postúpil dodávateľom energií a
služieb pre bytový dom z bankového účtu vlastníkov bytového domu len ako disponenta účtu. Záverom

dodal, že súd sa mal zaoberať ex offo aj aplikáciou § 454 Občianskeho zákonníka, čo však neurobil.
Vzhľadom na mesprávnosť rozhodnutia vo veci napadol aj výrok o trovách konania. Z týchto dôvodov
žiadal odvolací súd, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že v napadnutej časti vyhovujúci výrok zmení
a žalobu zamietne. V odvolaní nenapadnutej časti o zaplatenie 110 eur s prísl. žalovaný svoju povinnosť
akceptoval z vyššie uvedených dôvodov, a preto žiadal priznať náhradu trov konania v rozsahu 85,88%

a plnú náhradu trov odvolacieho konania.

5. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne.
Uviedla, že žalovaného žalovala preto, lebo je neposkytoval služby riadne a účtoval si neoprávnene
vysoké sumy, preto nikdy nerešpektoval právne predpisy týkajúce sa rozpočítavania služieb spojených

s užívaním bytov a nebytových priestorov. Tento fakt bola pripravená dokázať v konaní, avšak z
dokazovania vyplynulo, že žalovaný nemal ani platne uzatvorenú zmluvu na výkon správy. Z tohto
dôvodu k dokazovaniu ani nedošlo. Preto je zbytočné, ak teraz žalovaný poukazuje na niečo, čo nikdy
nebolo predmetom dokazovania. Žalovaný nebol schopný a ochotný preukázať žiadne svoje tvrdenie.
Ani k odvolaniu nepripojil na podporu svojich tvrdení žiadne dôkazy. Tvrdila, že sa žiadnym spôsobom

na úkor žalovaného neobohatila, ale naopak, obohatil sa žalovaný, preto ho žalovala v tomto konaní.
Odvolanie žalovaného tak považovala za účelové a navrhovala, aby odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok v plnom rozsahu a priznal jej náhradu trov odvolacieho konania.

6. K podanému vyjadreniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalovaný, pričom vyjadrenia uvedené

žalobkyňou nepovažoval za pravdivé a v ostatnom sa pridržal podaného odvolania.

7. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku I. a vo výroku III. potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP

ako vecne správny.

8. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. o zaplatenie 110 eur s prísl. a vo výroku II, ktorým súd
vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolaním napadnutý nebol, preto je rozsudok súdu prvej inštancie v
tomto rozsahu právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.

9. V podanom odvolaní žalovaný namietal, že sa jeho majetok nezväčšil o sumu požadovanú
žalobkyňou a ani nezmenšil, hoci by sa mal. Namietal preto samotný vznik bezdôvodného obohatenia,
nakoľko dôvodil, že peňažné prostriedky poskytnuté žalobkyňou si neponechal, ale poskytol ich ďalej
dodávateľom služieb. Zo strany žalobkyne bola žalovaná suma poukázaná bezhotovostne na bankový

účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ktorý bol zriadený za účelom správy bytového domu, t.j.
nebola priamo poukázaná žalovanému.10. Na vznik osobitného záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje
kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým z nich je objektívna fakticita vzniku majetkovej
výhody či prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým

znakom tohto faktického stavu však musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto
obohatenia. Faktický stav majetkovej nerovnováhy subjektov právnych vzťahov teda pojmovo vyžaduje
bezdôvodnosť tohto stavu. Dôkaz o existencii bezdôvodného obohatenia na strane obohateného musí
ponúknuť postihnutý, ktorý žalobou na súde žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia.

11. Podstatou bezdôvodného obohatenia je zákonom stanovená povinnosť toho, kto sa na úkor
iného bezdôvodne obohatí, toto obohatenie vydať tomu, na koho úkor bol predmet bezdôvodného
obohatenia získaný. Právny vzťah bezdôvodného obohatenia je samostatným vzťahom, ktorý vznikne v
dôsledku porušenia iného právneho vzťahu alebo na základe určitej právnej skutočnosti (podľa zákonom
definovaného pojmu bezdôvodného obohatenia). Záväzkový právny vzťah z bezdôvodného obohatenia
vznikne však len za splnenia určitých (zákonných) predpokladov, ktorými sú získanie bezdôvodného

obohatenia na strane určitej osoby (obohateného), protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia,
majetková ujma, ktorá postihuje inú určitú osobu (postihnutého), a príčinná súvislosť medzi protiprávnym
získaním bezdôvodného obohatenia určitou osobou a majetkovou ujmou inej určitej osoby. Splnenie
týchto predpokladov musí preukázať ten, kto tvrdí, že na jeho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané
(rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Cdo 92/2010 zo dňa 19.1.2012).

12. Treba konštatovať, že žalovaný podaným odvolaním nenapadol závery súdu prvej inštancie o
neplatnosti zmluvy o výkone správy zo dňa 25.2.2011, na základe ktorej žalovaný vykonával správu
bytového domu. V dôsledku neplatnosti zmluvy o výkone správy potom žalovaný nemohol vykonávať
správu bytového domu, a teda ani oprávnenia vo vzťahu k účtu domu v banke vrátane jeho založenia.

Jedným z dôsledkov neplatnosti zmluvy o výkone správy je, že domnelým správcom založený a
vedený účet v banke nemá právny režim upravený ust. § 8 ods. 3 zák. č. 182/1993 Z.z. Majiteľom
takéhoto účtu nie sú preto vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Nedôvodne tak žalovaný v
odvolaní namieta, že platby žalobkyne poukázané na účet v banke sa stali majetkom vlastníkov bytov a
nebytových priestorov v dome, a že on nie je preto pasívne vecne legitimovaný.

13. Čo sa týka poukazu žalovaného na nevyhnutnosť aplikácie ust. § 457 OZ o vzájomnej povinnosti
vrátiť si poskytnuté plnenia z neplatnej zmluvy, žalovaný správne uvádza, že toto ustanovenie dopadá
na situáciu, keď bolo z neplatnej zmluvy vzájomne plnené a ani jedna zmluvná strana plnenie nevrátila.
Všeobecnú povinnosť vrátiť si vzájomne všetko, čo si plnili účastníci neplatnej zmluvy, ev. zmluvy, ktorá

bola zrušená, stanovuje § 457 Občianskeho zákonníka. Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 2617/11
zo dňa 30.7.2013 uviedol, že ide o „vzájomnú povinnosť. Z uvedeného tak vyplýva záver,
že § 457 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje iba na tie situácie, keď obe strany fakticky plnili. Pokiaľ
došlo k plneniu iba jednou stranou neplatnej zmluvy, nemožno už § 457 Občianskeho zákonníka použiť“.
V uvedenej situácii musí žaloba uvedený stav reflektovať a jej formulácia musí vzájomnú povinnosť

obsahovať. Uvedené platí v situácii, keď žalobca sám svoj nárok dovodzuje z neplatnosti zmluvy a z
tvrdenia, že podľa zmluvy bolo vzájomne plnené a strany plnenie nevrátili.

14. V posudzovanom prípade sa však jednalo o odlišnú situáciu, keďže žalobkyňa nežiadala vrátiť
všetky ňou vykonané platby, ale iba tie, ktoré boli podľa nej nesprávne vyúčtované nad rámec dôvodne

vykonaných platieb zodpovedajúcich jej spotrebe a výške spoluvlastníckeho podielu na spoločných
častiach a zariadeniach domu. Žalobkyňa žiadala vrátiť platby, ktoré boli podľa nej realizované v rozpore
so zmluvou (teda bez právneho dôvodu) a nie platby, ktoré boli realizované podľa neplatnej zmluvy. Ak
súd prijal ex offo záver o absolútnej neplatnosti zmluvy o výkone správy bolo jednoznačné, že akékoľvek
platby vykonané podľa nej žalovanému nepatrili, čo bez ďalšieho umožňovalo žalobe vyhovieť. Ak sa v

tejto situácii žalovaný domáhal zohľadnenia plnenia z jeho strany a aplikácie ust. § 457 OZ, bolo jeho
dôkaznou povinnosťou preukázať, že žalobkyni boli na základe zmluvy o výkone správy poskytnuté
plnenia spojené s vlastníctvom a užívaním bytu aj za tie peniaze, o ktorých žalobkyňa tvrdí, že boli
vyplatené naviac na základe nesprávneho vyúčtovania. V konaní však nebolo zo strany žalovaného
tvrdené, akú hodnotu v peňažnom vyjadrení poskytol žalobkyni z (neplatnej) zmluvy o výkone správy, a

preto nebolo ani predmetom dokazovania, v akej hodnote žalovaný fakticky plnil z tejto neplatnej zmluvy.
V tomto smere nepostačovalo, preukázať, že žalobkyňa nemala nedoplatky, pretože tie by nemala aj v
situácii keď by platby za byt hradila vo väčšom rozsahu než bola povinná, ako to v konaní tvrdila.15. Zostáva dodať, že tu uvedené závery vychádzajú, a v reakcii na odvolanie konkretizujú,
predchádzajúce rozhodnutie krajského súdu zrušené dovolacím súdom. Dovolací súd totiž iné než
procesné pochybenie nezistil a jeho rozhodnutie nepredstavovalo dôvod meniť právne posúdenie veci

samej prijaté v predchádzajúcich zrušených rozhodnutiach.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v napadnutej časti výroku
I. a v celom závislom výroku III. o trovách konania (§ 387 ods. 1 CSP).

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % voči žalovanému, nakoľko bola v odvolacom konaní plne úspešná. O výške náhrady trov
bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).