Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 20, 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/88/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3110226679
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Vrtochová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3110226679.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov

JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobcov 1/ Mgr. P. I., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C.. G. XXX/X, T. a 2/ M. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom C.. G. XXX/X, T., obaja
zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Kováčikom, so sídlom Legionárska 2, Trenčín, proti žalovanému
Nemocnica s poliklinikou Ilava, n.o., so sídlom Štúrova 3, Ilava, IČO: 36 119 385, zastúpený Mgr. Erikou
Ranušovou, so sídlom Moyzesova 1200/12, Dubnica nad Váhom, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy
s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 04. mája
2020, č. k. 12C/334/2010-251, takto

r o z h o d o l :

I.OdvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejčastivovýrokochII.,IV.aVI. potvrdzuje.

II. Žalobcovia 1/ a 2/m á j ú nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobcu v časti o zaplatenie náhrady škody vo
výške 802,43 eur zamietol. Výrokom II. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 1/ náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur do 3 mesiacov po právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo
zvyšnej časti žalobu žalobkyne 1/ o zapletenie nemajetkovej ujmy vo výške 110.000 eur zamietol.

Výrokom IV. rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
40.000 eur do 3 mesiacov po právoplatnosti rozsudku. Výrokom V. vo zvyšnej časti žalobu žalobcu 2/
o zapletenie nemajetkovej ujmy vo výške 110.000 eur zamietol. Výrokom VI. rozhodol o náhrade trov
konania tak, že žiadna zo strán sporu nemá právo na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 22.10.2010
domáhali zaplatenia náhrady škody spojenej s pohrebom mal. M. I. vo výške 802,43 eur a nemajetkovej

ujmy vo výške 150.000 eur každému zo žalobcov. Uviedli, že žalobcovia 1/ a 2/ boli manželmi a rodičmi
syna mal. M. I., nar. XX.XX.XXXX a zomretého dňa XX.XX.XXXX. Dňa 12.12.2009 mal maloletý od
rána vysokú teplotu a preto ho žalobkyňa 1/ zobrala na vyšetrenie do detskej ambulancie Lekárskej
služby prvej pomoci žalovaného. O 14:04 hod. syna vyšetrila službukonajúca lekárka MUDr. N. W.
so záverom, že sa jedná o nešpecifikovaný akútny zápal mandlí a predpísala mu aj príslušný liek,
ktorý začal syn užívať. Keďže sa jeho stav nezlepšil, jeho teplota neklesala a začal chrčivo sťažene
dýchať, opätovne ho žalobkyňa 1/ zobrala na vyšetrenie. Po vyšetrení tou istou lekárkou MUDr. N.

W. o 18:30 hod. táto konštatovala ten istý záver a odporučila pridať ďalšie lieky. Na druhý deň dňa
13.12.2009 o 07:45 hod. zistila, že syn nedýcha, preto privolala rýchlu lekársku pomoc. Následne
lekár konštatoval jeho úmrtie. Z podnetu lekára, vykonávajúceho pitvu, vykonal úrad pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou šetrenie v predmetnej veci so záverom zo dňa 15.04.2010, že synovi nebolaposkytnutá zdravotná starostlivosť v súlade s ust. § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z., nakoľko neboli
správne vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej
a účinnej liečby s cieľom jeho uzdravenia. Dňa 27.12.2009 podala aj žalobkyňa 1/ sťažnosť na ÚDZ

a odpoveď bola rovnaká. Voči MUDr. N. W. bolo vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia podľa §
149 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona. V priebehu trestného stíhania bol vypracovaný znalecký
posudok MUDr. Jána Kovaľa PhD., ktorý potvrdil závery ÚDZ, nakoľko neboli správne vykonané
všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby v dôsledku podcenenia zdravotného stavu syna
s tým, že jeho včasnou hospitalizáciou, kompletným vyšetrením, stanovením diagnózy a následnou

intenzívnou liečbou boli predpoklady úspešnej liečby, čím sa mohlo zabrániť jeho úmrtiu. Žalobcovia
1/ a 2/ vyzvali dňa 07.09.2010 žalovaného k mimosúdnej dohode. Žalovaný v odpovedi uviedol, že si
majú svoj nárok uplatniť priamo u poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ktorým je MUDr. N. W. ako
držiteľka povolenia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vykonávajúcej službu prvej pomoci na
základe Zmluvy o zabezpečení odbornej zdravotnej starostlivosti zo dňa 01.01.2009 a poskytovanej
zdravotnej starostlivosti ich synovi na základe rozpisu, určeného samosprávnym krajom. Na ich dopyt

im Trenčiansky samosprávny kraj (TSK) uviedol, že prevádzkovateľom ambulancie lekárskej služby
prvej pomoci pre deti a dorast bol dňa 12.12.2009 žalovaný a MUDr. N. W. v uvedený deň plnila u
neho povinnosť vykonávať lekársku službu na základe rozpisu, určeného TSK. Z tohto im vyplynulo, že
jedine žalovaný bol oprávnený prevádzkovať lekársku službu prvej pomoci pre deti a dorast, pretože
MUDr. N. W. takéto oprávnenie nemala a pre žalovaného zabezpečovala výkon lekárskej služby k

plneniu úloh žalovaného t.j. Lekárska služba prvej pomoci. Žalobcovia 1/ a 2/ poukázali na to, že
prevádzkovanie ambulancie a prevádzkovanie LSPP sú 2 úplne rozdielne činnosti a ich vykonávatelia
nie sú totožné osoby a každá z nich nesie za svoje konanie samostatnú zodpovednosť. Žalobcovia 1/
a 2/ sa okrem náhrady škody spojenej s pohrebom maloletého domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy
spolu vo výške 300.000 eur z dôvodu zásahu do ich osobnosti. Do dňa podania žaloby sa žalobcom nikto

neospravedlnil. Závažnosť vzniknutej ujmy videli predovšetkým v neodstrániteľnom následku úmrtia im
najbližšej osoby 4-ročného syna. Celá rodina znáša stratu svojho blízkeho veľmi ťažko. Okolnosťami, za
ktorých došlo k porušeniu ich práva, boli hlavne podcenenie zdravotného stavu M., ktorého ochorenie
nebolo nevyliečiteľné a v prípade riadneho poskytnutia zdravotnej starostlivosti mohol byť vyliečený
a bez následkov ďalej žiť. Žalovaný bol názoru, že zodpovedným za škodu ako aj za náhradu za

nemajetkovúujmuzazásahdoosobnostižalobcov1/a2/jepriamoposkytovateľzdravotnejstarostlivosti
a to MUDr. N. W., ktorá vykonávala v zariadení žalovaného lekársku službu prvej pomoci na základe
Zmluvy o zabezpečovaní odbornej zdravotnej starostlivosti zo dňa 01.01.2009. Dôsledkom tejto udalosti
bolo to, že obidvaja žalobcovia boli depresívni, prestali spolu komunikovať a žalobkyňa 1/ sa so synom
Jakubom odsťahovala od žalobcu 2/.

3. Súd prvej inštancie uznesením č.k. 12C/334/2010-106 zo dňa 27.09.2012 prerušil toto konanie do
právoplatného skončenia veci vednej na tunajšom súdu pod sp. zn. 4T/127/2010 vo veci trestného
stíhania MUDr. N. W.. Podľa predloženého trestného rozsudku bola MUDr. N. W. právoplatne
oslobodená spod obžaloby dňom 25.01.2016. Na pojednávaní dňa 04.05.2016 žalobcovia 1/ a 2/ trvali

na podanej žalobe. Žalobkyňa 1/ uviedla, že v Tuchyni bývala so synom B. asi dva/tri roky, potom
sa vrátili späť k žalobcovi 2/. Bývajú spolu všetci traja. Návrh na rozvod nikto z nich nepodal. Vzťahy
medzi nimi manželmi sa do určitej miery upravili, ale nie je to už také ako pred smrťou syna M.. Syn
B. má 28 rokov a v určitom období musel vyhľadať psychológa, lebo prestal zvládať situáciu. Po ich
odchode žalobkyne 2/ a syna B. zo spoločnej domácnosti ešte chvíľu žalobca 2/ pracoval, potom mal

veľmi vysoký tlak a bol PN asi 5 mesiacov. Dostal lieky na vysoký tlak, bol aj u psychológa. Mal aj
lieky od psychológa, potom sa z toho nejako dostal. Uviedli, že žalovaný ako nemocnica, ani lekárka
MUDr. W. sa žalobcom 1/ a 2/ ústne ani písomne neospravedlnili, ani počas trestného konania. Nikto
neprejavil ľútosť zo strany žalovaného, ani ošetrujúcej lekárky nad tým, čo sa stalo. Žalovaný ďalej
trval na tom, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaný. Poukázal na skutočnosť, že lekárke MUDr.

N. W., ktorá vykonávala lekársku službu prvej pomoci dňa 12.12.2009, bolo vydané dňa 31.07.2006
povolenie na prevádzkovanie zdravotného zariadenia - ambulancie v odbore pediatrie, čím sa stala
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zmysle § 4 ods. 1 zákona o zdravotnej starostlivosti a § 4
písm. a) zákona č. 578/2004 Z.z. a zároveň v rámci všeobecnej ambulantnej starostlivosti je povinná
poskytovať lekársku službu prvej pomoci. V zmysle § 7 ods. 6 zákona o zdravotnej starostlivosti sa

lekárska služba prvej pomoci prevádzkuje v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci, na ktorú síce
MUDr. E. W. nemala vydané povolenie a z tohto dôvodu mala uzatvorenú zmluvu so žalovaným,
ktorý mal povolenie prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci a tam MUDr. E. W. LSPP
vykonávala. MUDr. W. bola teda jednoznačne poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a v rámci tohoaj lekárskej služby prvej pomoci a nie je podstatné, že lekársku službu prvej pomoci prevádzkovala v
ambulancii iného subjektu.

4. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že v zmysle rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 11.05.2015 č.k. 4T/67/2014-698 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 25.01.2016 č.k. 2To/113/2015-744, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 25.01.2016, bola MUDr.
N. W. oslobodená spod obžaloby pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného
zákona z dôvodu, že aj napriek v rozhodnutí uvedeným konštatovaniam o preukázaných pochybeniach

obžalovanej ako lekárky pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, nebolo nepochybne preukázané, že
toto malo rozhodujúci vplyv na následok, teda smrť u maloletého M. I.. Žalobcovia 1/ a 2/ boli odkázaní
so svojim nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky
svojim uznesením zo dňa 12.06.2019 sp. zn. 2Tdo/57/2016 odmietol dovolanie ministerky spravodlivosti
SR voči uvedenému rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne. Z uvedených rozhodnutí vyplýva, že súdni
znalci dospeli k rozdielnym záverom pri určení príčiny smrti pacienta. Bez rozporov bolo však zistené, že

pri vykonávaní pitvy zosnulého mal. M. nebol zabezpečený výsledok virologického a bakteriologického
vyšetrenia, ktorý diagnostický nedostatok už nemožno v súčasnej dobe odstrániť a teda zopakovať,
keďže bola vykonaná iba zdravotná pitva a že absentuje základná diagnostika, teda presná príčina
choroby maloletého zosnulého, ktorá nie je presne dostatočne určená a špecifikovaná. Najvyšší súd
poukázal na najpresvedčivejšie vysvetlenie príčiny smrti a to závery znaleckej organizácie forensic.sk,

podľa ktorej najpravdepodobnejšie došlo k smrti maloletého v dôsledku akútnej asfyktickej príhody
na základe spazmu horných dýchacích ciest pri zápalovom postihnutí pľúc, náhlej poruchy dýchania.
Medzi stranami nebolo sporné, že žalobcovia 1/ a 2/ boli manželmi a rodičmi syna mal. M. I., nar.
XX.XX.XXXXazomretéhodňa13.12.2009.Vsobotudňa12.12.2009malmal.M.odránavysokúteplotu,
preto ho žalobkyňa 1/ zobrala na vyšetrenie do detskej ambulancie Lekárskej služby prvej pomoci

žalovaného. O 14:04 hod. syna vyšetrila službukonajúca lekárka MUDr. N. W. so záverom, že sa jedná o
nešpecifikovaný akútny zápal mandlí a predpísala mu aj príslušný liek, ktorý začal mal. M. užívať. Keďže
sa jeho stav nezlepšil, jeho teplota neklesala a začal chrčivo sťažene dýchať, opätovne ho žalobkyňa
1/ zobrala na vyšetrenie. Po vyšetrení tou istou lekárkou MUDr. N. W. o 18:30 hod. táto konštatovala
ten istý záver a odporučila pridať ďalšie lieky. Na druhý deň dňa 13.12.2009 o 07:45 hod. žalobkyňa

1/ zistila, že mal. M. nedýcha, preto privolala rýchlu lekársku pomoc. Následne lekár konštatoval jeho
úmrtie. Medzi stranami bolo sporné, či žalovaný je pasívne vecne legitimovaný. Túto námietku vzniesol
žalovaný.

5. Súd prvej inštancie po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 7 ods. 1 až 3, § 10 ods. 1 až

3, § 68 ods. 1. písm. a), § 68 ods. 2, § 11 ods. 2 písm. a), § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z. o
poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení ku dňu smrti maloletého, § 7 ods. 6 zákona č. 576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení ku dňu smrti maloletého, § 449 ods. 2, 3, § 420 ods. 1 až 3, § 11,
§ 13 ods. 1 až 3 Občianskeho zákonníka, čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, čl. 17 ods. 1, 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Medzinárodného
paktu o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach. Prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci
v zmysle cit. ustanovení či už pre dospelých alebo pre deti a dorast je možné len na základe povolenia
pre zdravotnícke zariadenie, ktoré vydáva podľa § 11 ods. 2 samosprávny kraj. Ustanovenie § 10
zákona č. 578/2004 Z.z. však rozlišuje medzi povolením a licenciou. Lekár na výkon svojej samostatnej

zdravotníckej praxe potrebuje licenciu (§ 68 ods. 1 písm. a), ktorú vydáva slovenská lekárska komora
a zároveň táto samostatná zdravotnícka prax nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci. Na
prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci je potrebné povolenie podľa § 7 ods. 2, ktoré vydáva
samosprávny kraj podľa § 11 ods. 2 písm. a) cit. Zákona. Zároveň na prevádzkovanie špecializovanej
ambulancie, kam patrí aj pediatria a dorastové lekárstvo je potrebné povolenie samosprávneho kraja.

Podľa iného zákona, a to zákona č. 576/2004 Z. z. (§ 7 ods. 6) sa lekárska služba prvej pomoci tiež
vykonáva lekármi, ale tiež za tej istej podmienky ako podľa zákona č. 578/2004 Z. z., že to môže byť v
zdravotníckom zariadení takého poskytovateľa, ktorý má povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby
prvej pomoci. Ustanovenia zákona č. 576/2004 Z. z. a ani zákona č. 578/2004 Z. z. neumožňujú lekárom
vykonávať samostatne lekársku službu prvej pomoci svojim menom, alebo svojou s.r.o. bez špeciálneho

povolenia na výkon lekárskej služby prvej pomoci na ich meno alebo ich s.r.o.. Ak by ošetrujúca lekárka
MUDr. N. W. mala byť pasívne vecne legitimovaná v tomto spore a mala by byť nositeľom povinností
v zmysle hmotného práva mala by mať dve povolenia od samosprávneho kraja, či už samostatné
alebo v jednom rozhodnutí obsiahnuté, a to jedno povolenie na prevádzkovanie svojej ambulancie všpecializovanom odbore pediatria a dorastové lekárstvo a druhé povolenie na prevádzkovanie lekárskej
služby prvej pomoci pre deti a dorast. Z rozhodnutia Trenčianskeho samosprávneho kraja (TSK) zo
dňa 11.05.2011 č. TSK/2011/05157/zdrav. vyplýva, že lekárka MUDr. N. W. mala vydané povolenie

prevádzkovať iba ambulanciu v špecializovanom odbore pediatria a dorastové lekárstvo. V tomto
rozhodnutí a ani v žiadnom inom rozhodnutí nebolo lekárke povolené prevádzkovať aj lekársku službu
prvej pomoci. Takéto povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci bolo vydané iba
žalovanému rozhodnutím TSK zo dňa 25.11.2009 č. TSK/2009/06718/zdrav.. Z uvedeného vyplýva,
že nositeľom práv a povinností z právneho vzťahu poskytovania lekárskej služby prvej pomoci je bez

pochybností žalovaný. Vyššie citované ustanovenia zákonov sú jednoznačné a na uvedený záver
nemajú vplyv iné rozhodnutia v trestnom a správnom konaní. Z dôvodu hospodárnosti konania sa súd
týmito rozhodnutiami pri posudzovaní pasívnej legitimácie nezaoberal. Žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali
náhrady škody ako vecnej škody vo výške 802,43 eur, pričom súd prvej inštancie v tejto časti žalobu
zamietol ako nedôvodnú, nakoľko v trestnom konaní nebolo bez pochybností preukázané zavinenie
ošetrujúcej lekárky MUDr. N. W. ako osoby použitej žalovaným ako prevádzkovateľom lekárskej služby

prvejpomocipritejtočinnostianebolataksplnenájednazozákonnýchpodmienokvznikuzodpovednosti
žalovaného. Žalobcovia 1/ a 2/ sa domáhali aj zaplatenia nemajetkovej ujmy za zásah do ich osobnosti
a to do ich práva na súkromie vo výške každému po 150.000 eur. V prejednávanej veci bolo bez
pochybností zistené, že mal. M. I. bol 2 razy ošetrovaný pri vykonávaní lekárskej služby prvej pomoci
žalovaného a po týchto 2 vyšetreniach došlo k smrti maloletého a v znaleckom dokazovaní v trestnom

konaní nebolo zistené spoluzavinenie žalobcov 1/ a 2/ (rodičov) pri starostlivosti o maloletého v tejto
súvislosti. Tým došlo k zásahu zo strany žalovaného do práva na ochranu súkromia žalobcov 1/ a 2/ a
to konkrétne do ich práva na rodinný život stratou ich 4-ročného syna. V trestnom konaní ani nebolo bez
pochybností zistené, že išlo o postup lekárky lege artis. Súd nepovažoval primerané zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia sa a ani samotné trestné stíhanie ošetrujúcej lekárky za postačujúce vzhľadom

na závažnosť vzniknutej ujmy a uznal právo žalobcov 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy. Z výsluchu
žalobcov 1/ a 2/ je nepochybné, že nečakanou stratou ich syna, po krátkej chorobe došlo k podstatnej
zmene v ich rodinnom a teda i súkromnom živote. Pritom ide o nezvratný stav, pričom žalobcovia 1/
a 2/ prišli o radosť zo života, zmyslu v časti ich života, prišli o časť rodiny stratou jedného z členov
rodiny a to za stavu, že už boli poznačení predchádzajúcou stratou ďalšieho syna, v dôsledku čoho

boli ich citové väzby na mal. M. o to silnejšie. Žalobcovia 1/ a 2/ v dôsledku straty syna nepochybne
prežili šok, mnoho fyzického i psychického trápenia s následkami až doteraz, v dôsledku ktorých je
znížená kvalita ich osobného i spoločenského života. V neposlednom rade súd zohľadnil i fakt, že k
neoprávnenému zásahu, za ktorý je v zmysle vyššie uvedeného zodpovedný žalovaný ako poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti, došlo pri výkone jeho povolenej činnosti, na vykonanie ktorej sa podieľala

ošetrujúcalekárka.Súdpriurčenívýškynáhradyzohľadnilskutočnosť,žesamotnýžalovanýprirealizácii
ošetrenia lekárskej služby prvej pomoci nemal dosah na kvalitu tohto výkonu. Súd tiež prihliadol na
postoj žalovaného a ošetrujúcej lekárky MUDr. N. W., prezentovaný v súdnom konaní, ktorým absolútne
a bezvýnimočne odmietli pripustiť akýkoľvek podiel zodpovednosti na ujme na osobnostných právach
žalobcov 1/ a 2/. Do vyhlásenia tohto rozsudku sa výslovne neospravedlnili za nespornú skutočnosť, že

pri poskytovaní lekárskej služby prvej pomoci žalobcovia 1/ a 2/ utrpeli ujmu na osobnostných právach.
Výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určil s prihliadnutím na judikatúru ESĽP pre SR, rodinné a osobné
pomery žalobcov 1/ a 2/, príbuzenský vzťah medzi žalobcami 1/ a 2/ a maloletým, že žalobcovia 1/ a 2/
nezanedbali osobnú starostlivosť o syna počas jeho liečby. Súd priznal žalobcom náhradu nemajetkovej
ujmy každému vo výške 40.000 eur, pretože uvedený zásah do ich práva na súkromie, ktorého súčasťou

je aj rodinný život, stále trvá a bude trvať od smrti ich syna nepretržite do konca ich života. Súd priznanú
náhradu vzhľadom na intenzitu zásahu nepovažoval za neprimeranú. Vo zvyšnej časti súd žalobu o
náhradu nemajetkovej ujmy zamietol ako nedôvodnú. Podľa § 255 ods. 2 CSP súd nepriznal stranám
sporu náhradu trov konania pre čiastočný úspech vo veci.

6. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom II. a IV., podal včas odvolanie žalovaný. Uviedol, že
súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný je pasívne legitimovaný v tomto spore, nakoľko len jemu
bolo vydané povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci a je tak nositeľom práv
a povinností z právneho vzťahu poskytovania lekárskej služby prvej pomoci. S uvedeným záverom
nesúhlasí z dôvodu, že ku dňu smrti syna žalobcov nie je pasívne legitimovaný v tomto spore. Zdravotnú

starostlivosť poskytovala dňa 12.12.2009 synovi žalobcov lekárka v ambulancii lekárskej služby prvej
pomoci MUDr. N. W., ktorá túto poskytovala vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, čoho
dôkazom je aj zdravotný záznam z vyšetrenia, na ktorom je uvedená pečiatka a podpis menovanej
lekárky. Za správne poskytovanie zdravotnej starostlivosti zodpovedá poskytovateľ, ktorým bola MUDr.N. W.. Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe je povinný vykonávať lekársku službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného
samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v

špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo v špecializačnom odbore pediatria a poskytovateľa,
ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku ambulantnú starostlivosť. Lekársku službu prvej pomoci
vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a špecializovanú zubno-
lekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na
základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci. Žalovaný preto

nemôže byť považovaný za subjekt zásahu, lebo sa nedopustil toho, čo podľa žalobcami tvrdených
skutkových okolností viedlo k vzniku nemajetkovej ujmy. Pokiaľ ide o oprávnenosť nároku žalobcov
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, k vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú
ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby podľa § 13 OZ musia byť
splnené hmotnoprávne podmienky, pričom v danej veci neexistuje neoprávnenosť zo strany žalovaného,
spočívajúca v zavinenom porušení povinností, ktoré by boli v priamej príčinnej súvislosti so smrťou

dieťaťa žalobcov. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania v trestnom konaní sp. zn.
4T/67/2014 proti MUDr. N. W., v ktorom bola oslobodená spod obžaloby pre trestný čin usmrtenia,
súd konštatoval, že za nepredvídateľný následok v podobe smrti nemôže niesť lekár zodpovednosť,
ak inak poskytol nebohému pacientovi lekársku starostlivosť zodpovedajúcu ním zistenému ochoreniu,
pretože medzi konaním lekára a smrťou pacienta v tomto prípade nie je príčinná súvislosť. Súd tiež

v uvedenom trestnom konaní v odôvodnení uviedol, že za situácie, keď ani „ex post“ sa viacerí
odborníci nevedeli jednoznačne zhodnúť na tom, či smrti maloletého predchádzala postupná etiológia
invazívneho bakteriálneho ochorenia, alebo či išlo o ochorenie v dôsledku baktériovej superinfekcie
chrípky - náhle a neočakávané udusenie, resp. či k uduseniu došlo v dôsledku vdýchnutia obsahu
žalúdka do dýchacích ciest pri zvracaní, pričom ani vykonaná zdravotná pitva nepotvrdila ani nevylúčila

ani jednu z týchto možností, nie je možné žiadať, aby v tomto konkrétnom prípade možnú až k smrti
vedúcu chorobu zistila lekárka už pri výkone lekárskej služby prvej pomoci. V zmysle platnej právnej
úpravy o neoprávnený zásah do súkromia pozostalých nepôjde, ak smrť poškodeného nastala bez toho,
aby v príčinnej súvislosti k nej existovalo protiprávne konanie tretej osoby. Má za to, že v konaní nebolo
preukázané, že nedostatky zo strany lekárky MUDr. N. W. boli objektívne spôsobilé privodiť smrť M.

I., teda za zásah do osobnostných práv žalobcov nemôže byť zodpovedný žalovaný. Priznaná výška
nemajetkovej ujmy vo výške 40.000 eur každému zo žalobcov je neprimerane vysoká. S poukazom na
ust. § 13 OZ výšku náhrady nemajetkovej ujmy súd určuje voľnou úvahou s prihliadnutím na zákonné
kritériá závažnosti vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti došlo.
Závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje najmä s ohľadom na jej intenzitu, rozsah a

trvanie. V súvislosti s okolnosťami, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby
došlo je potrebné posúdiť okolnosti jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu,
ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného
zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho
prostriedku na neprípustné obohacovanie. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhoval, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne.

7. Žalobcovia 1/ a 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedli, že žalovaný namietal nedostatok
príčinnej súvislosti medzi konaním lekárky MUDr. N. W., ktorá pre žalovaného poskytovala zdravotnú
starostlivosť lekárskej služby prvej pomoci a tiež poukázal na oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu

Trenčín sp. zn. 4T/67/2014, ktorým bola menovaná lekárka spod obžaloby oslobodená. Majú za to, že
k oslobodeniu súd pristúpil na základe zásady in dubio pro reo, ktorá je platná iba v trestnom konaní.
Žalovaná sa týmto oslobodzujúcim rozsudkom zodpovednosti nezbavila, keďže neposkytla zdravotnú
starostlivosťsynoviM.I.legeartis,ktorýskutkovýaprávnyzáverboljednoznačnevykonanýmidôkazmiv
trestnom konaní preukázaný. Žalovaný priznanú výšku nemajetkovej ujmy nenamieta, iba citoval právnu

úpravu, ktorú súd pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy na vec aplikuje. Napriek podstatne vyššej
požadovanej náhrade nemajetkovej ujmy odvolanie v zamietavej časti žaloby nepodali. Uspokojili sa
aspoň s čiastočnou satisfakciou, ktorú súd prvej inštancie poskytol za ujmu, ktorá je prirodzene trvalá
a nenahraditeľná. Pochopiteľne každé prejednávanie prípadu smrti syna je pre nich ďalšou traumou.
Navrhovali, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správne

potvrdil.

8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na
skutočnostiach uvedených v písomnom odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie. Trvá na tom,že žalovaný nie je v tomto spore pasívne vecne legitimovaný. Zároveň nie je pravdivé ani vyjadrenie
žalobcov v doručenom vyjadrení k odvolaniu týkajúce sa toho, že údajne nenamieta priznanú výšku
nemajetkovej ujmy iba cituje právnu úpravu. V podanom odvolaní uvádza, že nemôže súhlasiť s

priznanou výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 40.000 eur pre každého zo žalobcov
a túto považuje za neprimerane vysokú. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhoval, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému
náhradu trov konania v rozsahu 100 %, alebo zruší rozsudok súdu prvej inštancie a vráti vec tomuto
súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

9. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v spojení s § 470
CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu
prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výrokoch II., IV. a VI. ako vecne správny potvrdiť podľa
§ 387 ods. 1 CSP, pričom v súlade s § 387 ods. 2 CSP odvolací súd poukazuje v celom rozsahu na
vecne správne a vyčerpávajúce odôvodnenie, s ktorým sa stotožňuje.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III. a V., odvolaním napadnutý nebol, a preto
zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v týchto výrokoch právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu
nedotknuté.

11. Súd prvej inštancie vzal do úvahy všetky skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov

účastníkov vyplynuli, neopomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo, výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť zistené
spôsobom vyplývajúcim z § 191 až 194 CSP. Pri rozhodovaní súd prvej inštancie použil správny právny
predpis, správne ho vyložil a na daný skutkový stav ho aj správne aplikoval. Odvolací súd sa preto
stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a z tohto dôvodu si odvolací súd aj

osvojil dôvody napadnutého rozhodnutia, v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle § 387 ods. 2 CSP.
12. Predmetom odvolacieho konania zostal nárok žalobcov 1/ a 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy vo
výške 80.000 eur (každému zo žalobcov po 40.000 eur). Žalobcovia svoj nárok odôvodnili tým, že
boli rodičmi maloletého M. I., nar. XX.XX.XXXX a zomr. dňa XX.XX.XXXX, pričom dňa 12.12.2009
v detskej ambulancii Lekárskej služby prvej pomoci u žalovaného (Nemocnica s poliklinikou Ilava,

n.o.) bol maloletý dvakrát v priebehu toho istého dňa ošetrený, z dôvodu ochorenia službukonajúcou
lekárkou MUDr. N. W.. Dňa 13.12.2009 maloletý podľahol ochoreniu a bola konštatovaná smrť. Úrad
pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou vykonal šetrenie v predmetnej veci a ustálil, že v prípade
vyšetrení maloletého neboli správne vykonané všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so
zabezpečením včasnej a účinnej liečby. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie ako i v podanom

odvolaní namietal pasívnu vecnú legitimáciu.
13. Podľa 7 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v znení ku
dňu smrti maloletého ( ods. 1 ), zdravotnícke zariadenie je prevádzkový útvar zriadený na poskytovanie
zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
(ods. 2) Zdravotnícke zariadenia možno prevádzkovať len na základe povolenia; povolenia sa vydávajú

na zdravotnícke zariadenia:
a) ambulantnej zdravotnej starostlivosti,
b) ústavnej zdravotnej starostlivosti,
c) lekárenskej starostlivosti.
(ods. 3) Zariadenia ambulantnej zdravotnej starostlivosti sú:

písm. a) ambulancia:
1. všeobecná,
2. špecializovaná,
3. lekárskej služby prvej pomoci
3a. lekárskej služby prvej pomoci pre dospelých,

3b. lekárskej služby prvej pomoci pre deti a dorast,
3c. špecializovaná zubno-lekárska služba prvej pomoci,
4. záchrannej zdravotnej služby
4a. ambulancia rýchlej lekárskej pomoci,
4b. ambulancia rýchlej zdravotnej pomoci,

4c. ambulancia rýchlej lekárskej pomoci s vybavením mobilnej intenzívnej jednotky,
4d. ambulancia vrtuľníkovej záchrannej zdravotnej služby.
14. Podľa vyššie cit. § 7 prevádzkovanie lekárskej služby prvej pomoci ( LSPP) či už pre dospelých alebo
pre deti a dorast je možné len na základe povolenia pre zdravotnícke zariadenie, ktoré vydáva podľa §11 ods. 2 samosprávny kraj. Ustanovenie § 10 cit. zák. č. 578/2004 Z.z. však rozlišuje medzi povolením
a licenciou. Podľa § 10 ods. 1 lekár na výkon svojej samostatnej zdravotníckej praxe potrebuje licenciu
( § 68 ods. 1 písm. a), ktorú vydáva slovenská lekárska komora a zároveň podľa ods. 3 § 10 cit. zák.

táto samostatná zdravotnícka prax nie je poskytovanie LSPP. Na prevádzkovanie LSPP je potrebné
povolenie podľa § 7 ods. 2., ktoré vydáva samosprávny kraj podľa § 11 ods. 2 písm. a) cit. zák. Zároveň
na prevádzkovanie špecializovanej ambulancie, kam patrí aj pediatria a dorastové lekárstvo je potrebné
povolenie samosprávneho kraja.
15. Podľa § 10 ods. 1, 2 a 3 zák. č. 578/2004 Z.z. v znení ku dňu smrti maloletého, samostatnú

zdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná
asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg a masér. Na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68
ods. 1 písm. a)]. Samostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti
v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie
je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Samostatná zdravotnícka prax

podľa odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci.
16. Podľa § 68 ods. 1. písm. a) a ods. 2 zák. č. 578/2004 Z.z. v znení ku dňu smrti maloletého, licencie
sa vydávajú: písm. a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom
v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd,
psychológ, špeciálny pedagóg a masér. Slovenská lekárska komora vydáva licencie zdravotníckemu

pracovníkovi v povolaní lekár.
17. Podľa § 11 ods. 2 písm. a) zák. č. 578/2004 Z.z. v znení ku dňu smrti maloletého, samosprávny kraj
v rámci preneseného výkonu štátnej správy vydáva povolenie na prevádzkovanie: písm. a) ambulancie
okrem ambulancie podľa odseku 1 písm. a) = ambulancie záchrannej zdravotnej služby.
18. Ustanovenie § 79 ods. 1 písm. v) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti

v znení ku dňu smrti maloletého, výslovne uvádza poskytovateľov, ktorí majú povinnosť slúžiť lekársku
službu prvej pomoci. Poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon
samostatnej zdravotníckej praxe je povinný (ak v odseku 3 nie je ustanovené inak) vykonávať lekársku
službu prvej pomoci podľa rozpisu určeného samosprávnym krajom, ak ide o poskytovateľa, ktorý
poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo alebo

v špecializačnom odbore pediatria a poskytovateľa, ktorý poskytuje špecializovanú zubno-lekársku
ambulantnú starostlivosť. V spojitosti na uvedené, ustanovenie § 4 zákona č. 578/2004 Z. z. taxatívne
vymedzuje, že poskytovateľom je predovšetkým fyzická osoba (podnikateľ) alebo právnická osoba
poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia alebo povolenia na poskytovanie lekárskej
starostlivosti podľa osobitného predpisu, fyzická osoba (podnikateľ) poskytujúca zdravotnú starostlivosť

na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.

19. Podľa § 7 ods. 6 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení ku dňu smrti maloletého, lekársku službu prvej
pomoci vykonávajú poskytovatelia poskytujúci všeobecnú ambulantnú starostlivosť a špecializovanú

zubnolekársku ambulantnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení poskytovateľa, ktorý je oprávnený na
základe vydaného povolenia prevádzkovať ambulanciu lekárskej služby prvej pomoci. Lekárska služba
prvejpomocisavykonávapodľarozpisuurčenéhosamosprávnymkrajom,ktorýobsahujemiestovýkonu
lekárskej služby prvej pomoci, čas vykonávania lekárskej služby prvej pomoci a zoznam poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti s uvedením dátumov vykonávania lekárskej služby prvej pomoci v období, na

ktorý sa tento rozpis vyhotovuje.
20. Podľa zákona č. 576/2004 Z.z., a to § 7 ods. 6 sa LSPP tiež vykonáva lekármi, ale tiež za tej
istej podmienky ako podľa zák.č. 578/2004 Z.z., že to môže byť v zdravotníckom zariadení takého
poskytovateľa, ktorý má povolenie na prevádzkovanie LSPP. Ustanovenia tohto zák. č. 576/2004 Z.z.
a ani zák. č. 578/2004 Z.z. neumožňujú lekárom vykonávať samostatne LSPP svojim menom, alebo

svojou s.r.o. bez špeciálneho povolenia na výkon LSPP na ich meno alebo ich s.r.o.
21. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie vyplýva, že Rozhodnutím Trenčianskeho
samosprávneho kraja zo dňa 31.07.2006 č. TSK/2006/03209/zdrav.-2 lekárka MUDr. N. W. získala
povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia ambulancie v odbore pediatria a dorastové
lekárstvo, miesto prevádzkovania W. XXX/X, G. V., v zmysle ktorého sa podľa ustanovenia § 4 písm.

a) zákona č. 578/2004 Z. z. stala poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Lekárka MUDr. N. W. bola
z dôvodu udelenia uvedeného povolenia na prevádzkovanie ambulancie a z dôvodu poskytovania
zdravotnej starostlivosti povinná v rámci všeobecnej ambulantnej starostlivosti poskytovať aj lekársku
službu prvej pomoci ( v prílohe rozhodnutia v bode 2 je jednoznačne uvedené, že držiteľ povolenia jepovinný zúčastňovať sa služieb LSPP podľa pokynov organizátora LSPP). Lekárka MUDr. N. W. nemala
povolenie prevádzkovať lekársku službu prvej pomoci u žalovaného v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2, 3
v spojení s § 11 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., uvedené povolenie na prevádzkovanie lekárskej služby

prvej pomoci bolo vydané Nemocnici s poliklinikou Ilava, n.o., ako žalovanému, na základe rozhodnutia
Trenčianskeho samosprávneho kraja č. TSK/2009/06718/zdrav.-2 zo dňa 25.11.2009 ( v prílohe 2
k rozhodnutiu v bode 2 je jednoznačne uvedené, že držiteľ povolenia je povinný poskytovať LSPP
podľa rozpisu schváleného Trenčianskym samosprávnym krajom ), pričom za účelom poskytovania
lekárskejslužbyprvejpomocimalalekárkaMUDr.N.W.uzatvorenúsožalovanýmzmluvuozabezpečení

odbornej starostlivosti zo dňa 01.01.2009, v zmysle ktorej vykonávala lekársku službu prvej pomoci
u žalovaného. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že prevádzkovateľom lekárskej služby prvej
pomoci je Nemocnica s poliklinikou Ilava, n.o. ako žalovaný, u ktorého sa podľa rozpisu určeného
samosprávnym krajom, vykonávala lekárska služba prvej pomoci na základe povolenia udeleného
rozhodnutím Trenčianskeho samosprávneho kraja zo dňa 25.11.2009 v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2,
3 zákona č. 578/2004 Z. z.. Súd prvej inštancie taktiež správne ustálil, že v predmetnej veci bol žalovaný

nositeľom zodpovednosti za výkon lekárskej služby prvej pomoci v prípade úmrtia maloletého Michala
I.. Lekárka MUDr. N. W. vykonávala lekársku službu prvej pomoci u prevádzkovateľa žalovaného, teda
u iného subjektu, avšak bola len poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v zmysle udeleného povolenia
v zariadení ambulancie v odbore pediatria a dorastové lekárstvo. V zmysle uvedeného lekárka MUDr.
N. W. nemohla byť nositeľom práv a povinností z právneho vzťahu poskytovania lekárskej služby

prvej pomoci, nakoľko nedisponovala ďalším potrebným povolením na poskytovanie lekárskej služby
prvej pomoci v zmysle ustanovenia § 7 ods. 2, 3, § 11 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z., pričom za
takéto povolenie nemožno považovať uzatvorenú zmluvu o zabezpečení odbornej starostlivosti zo dňa
01.01.2009sNemocnicouspoliklinikouIlava,n.o.akožalovaným.Vžiadnomzrozhodnutípredloženého
súdu prvej inštancie teda nebolo preukázané, že by tejto lekárke bolo povolené prevádzkovať aj LSPP.

Čo sa týka námietky žalovaného uvádzanej v odvolaní, že zdravotnú starostlivosť poskytovala dňa
12.12.2009 synovi žalobcov lekárka v ambulancii lekárskej služby prvej pomoci MUDr. N. W., ktorá
túto poskytovala vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť, odvolací súd túto nepovažoval za
opodstatnenú, nakoľko v zmysle § 10 ods. 3 zák. č. 578/2004 Z.z., samostatná zdravotnícka prax podľa
odseku 1 nie je poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci a keďže žalovaná nemala povolenie aj na

prevádzkovanie LSPP, ktoré mal žalovaný, nemohla vykonávať poskytovanie zdravotnej starostlivosti
LSPP vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd
nepovažoval námietky žalovaného týkajúce sa pasívnej vecnej legitimácie za opodstatnené, nakoľko
v predmetnej veci bol výlučne žalovaný nositeľom práv a povinností z právneho vzťahu poskytovania
lekárskej služby prvej pomoci, bol teda zodpovedný za poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci

v prípade vyšetrenia a poskytnutia zdravotnej starostlivosti maloletému M. I. dňa XX.XX.XXXX, a
to i s poukazom na udelené povolenie prevádzkovať a poskytovať lekársku službu prvej pomoci. V
predmetnom konaní o náhradu nemajetkovej ujmy bola teda aj podľa odvolacieho súdu daná pasívna
vecná legitimácia u žalovaného (Nemocnica s poliklinikou Ilava, n.o.), nakoľko zodpovedným subjektom
za poskytovanie lekárskej služby prvej pomoci u maloletého bol žalovaný.

22. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.
23. Podľa § 13 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby
sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky

týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej
osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch. Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Zodpovednosť podľa § 13 Občianskeho zákonníka je objektívnou zodpovednosťou, čo znamená, že
jej vznik si nevyžaduje zavinenie a preto nemôže byť vylúčená ani dôkazom ospravedlniteľného omylu
a pod. Vzniknutá nemajetková ujma na osobnosti fyzickej osoby je pre ňu rovnako závažná bez ohľadu
na to, či pôvodca zásahu jednal zavinene alebo nie. Subjektívna stránka zavinenia má význam len pri
určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka pri posudzovaní

okolností, za ktorých došlo k porušeniu práva. Podľa judikatúry súdov vrátane ESĽP a dohovorov o
ochrane ľudských práv a základných slobôd súčasťou súkromného života je aj rodinný život, zahrňujúci
vzťahy medzi blízkymi príbuznými a rešpektovanie súkromného života, teda aj rodinného života. Zahŕňaaj právo na vytvorenie a rozvíjanie vzťahov s ďalšími ľudskými bytosťami, aby bolo možné tiež rozvíjať
a napĺňať vlastnú osobnosť.
25. Vychádzajúc z cit. ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka určenie výšky náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch súdom neustanovuje zákon žiadne medze. Pre určenie tejto výšky
náhrady nemajetkovej ujmy však § 13 Občianskeho zákonníka zakotvuje taxatívne dve kritéria:
závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy (čím závažnejšia je čo do svojej intenzity i svojho trvania, tým
vyššia by mala byť aj čiastka peňažného zadosťučinenia) a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, pričom vždy musia byť zisťované okolnosti nielen na strane

pôvodcu zásahu, ale aj na strane postihnutej osoby. Druhé kritérium (okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo), je stanovené zámerne veľmi všeobecne tým, že by malo byť uplatnené vo vzťahu ako
k postihnutej fyzickej osobe, tak k osobe, ktorá neoprávnený zásah spôsobila (napr. či išlo na strane
pôvodcu neoprávneného zásahu len o určitú ľahkú nedbanlivosť alebo naopak o úmysel). Tým je
sledovaný cieľ, aby pri určení konkrétnej výšky peňažného zadosťučinenia bolo možné v rámci voľnej
úvahy súdu, ktorá práve na tomto mieste dostáva veľký priestor, a v súlade s princípom spravodlivosti

pružne prihliadnuť na najrôznejšie momenty, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osoby došlo. Súd musí pritom však vychádzať vždy z čo najúplnejšieho skutkového stavu a opierať sa
o preskúmateľné konkrétne hľadiská.
26. V prejednávanej veci bolo dokazovaním vykonaným pred súdom prvej inštancie aj podľa odvolacieho
súdu bez pochybností zistené, že mal. M. I. bol 2 razy ošetrovaný pri vykonávaní LSSP žalovaného

a po týchto 2 vyšetreniach došlo k náhlemu úmrtiu maloletého, syna žalobcov 1/, 2/, pričom
spoluzavinenie žalobcov 1/, 2/ pri starostlivosti o maloletého v tejto súvislosti zistené nebolo. Došlo tak k
neoprávnenému zásahu do súkromia žalobcov 1/ a 2/ chráneného § 11 Občianskeho zákonníka, ktorého
súčasťou je i rodinný život, kedy z objektívneho pohľadu je strata jedného z členov rodiny neodčiniteľnou
ujmou, ktorá dopadá na zostávajúcich členov rodiny. Ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného, pri

ktorej sa nevyžaduje zavinenie, teda postup v rozpore s lege artis. Primeraným zadosťučinením v
danom prípade je aj podľa odvolacieho súdu i náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak dôjde k smrti jedného z členov rodinného vzťahu, pozostalá osoba
môže utrpieť citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty blízkej osoby. Ani odvolací súd nepovažoval
primeranézadosťučinenievoformeospravedlneniasaaanisamotnétrestnéstíhanieošetrujúcejlekárky

za postačujúce vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy - smrti najmladšieho a najmilšieho člena rodiny
a preto súd prvej inštancie správne uznal právo žalobcov 1/, 2/ na náhradu nemajetkovej ujmy. Z
výsluchu žalobcov 1/, 2/ pred súdom prvej inštancie je aj podľa odvolacieho súdu nepochybné, že stratou
ich 4-ročného syna náhle, nečakane, po krátkej chorobe došlo k podstatnej zmene v ich rodinnom
a teda i súkromnom živote. Pritom ide o nezvratný stav, pri ktorom žalobcovia 1/, 2/ prišli o radosť

zo života, zmyslu v časti ich života, prišli o časť rodiny stratou jedného zo 4-člennej rodiny a to za
stavu, že už boli poznačení predchádzajúcou stratou ďalšieho syna, v dôsledku čoho boli ich citové
väzby na mal. Michala o to silnejšie. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie považoval stratu
syna žalobcov 1/, 2/ za hlboko traumatizujúci zásah do ich rodinného, a tým aj súkromného života
bez možnosti obnovenia tejto straty. Súd pri rozhodovaní zohľadnil to, že v tomto prípade bolo náhle

a neočakávane zasiahnuté právo na súkromie a rodinný život žalobcov 1/, 2/ stratou veľmi mladého,
zdravého syna (v tom čase 4-ročného). Žalobcovia 1/, 2/ v dôsledku straty syna nepochybne prežili
šok, mnoho fyzického i psychického trápenia s následkami až doteraz, v dôsledku ktorých je znížená
kvalita ich osobného i spoločenského života. Súd prvej inštancie správne neprihliadal len na subjektívne
pocity žalobcov 1/, 2/, ale aj na objektívne hľadisko a dospel k správnemu záveru, že predmetnú ujmu

by obdobne vnímala aj každá iná fyzická osoba a považovala by ju za ujmu závažnú. V neposlednom
rade súd prvej inštancie rovnako správne zohľadnil i fakt, že k neoprávnenému zásahu, za ktorý je v
zmysle vyššie uvedeného zodpovedný žalovaný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, došlo pri
výkone jeho povolenej činnosti, na vykonanie ktorej sa podieľala ošetrujúca lekárka. Rovnako správne
súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady zohľadnil skutočnosť, že samotný žalovaný pri realizácii

ošetrenia LSPP nemal dosah na kvalitu tohto výkonu a všimol si skutočnosť uvedenú v rozhodnutí
NS SR o dovolaní, že v danom prípade bola vykonaná iba tzv. zdravotná pitva a nebola vykonaná
pitva za účelom odberov na zabezpečenie výsledku virologického a bakteriologického vyšetrenia pre
zistenie príčiny smrti. Taktiež správne prihliadol na postoj žalovaného a ošetrujúcej lekárky MUDr. N.
W., prezentovaný v súdnom konaní, ktorým absolútne a bezvýnimočne odmietli pripustiť akýkoľvek

podiel zodpovednosti na ujme na osobnostných právach žalobcov 1/, 2/. Do vyhlásenia rozsudku sa
výslovne neospravedlnili za nespornú skutočnosť, že pri poskytovaní LSPP žalobcovia 1/, 2/ utrpeli
ujmu na osobnostných právach (a to bez ohľadu na to, že podľa ich procesnej obrany v trestnom
i civilnom konaní za tento zásah nezodpovedajú a nezvinili ich). Vzhľadom na vyššie uvedené tedasúd prvej inštancie správne zohľadnil všetky skutočnosti relevantné z hľadiska závažnosti a vzniku
nemajetkovej ujmy, intenzity zásahu a jeho dopadov na chránené osobnostné práva, ako aj okolnosti,
za ktorých došlo k zásahu. Tu je potrebné prihliadnuť aj na to, že nárok v danom prípade vzhľadom na

značnú psychickú bolesť, ktorá nastala u žalobcov, ktorí tvorili členov veľmi súdržnej rodiny s nebohým
maloletým spoločne, je potrebné posúdiť extenzívnejšie ako bežnú náhradu nemajetkovej ujmy pri
zásahu do ochrany osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka. V dôsledku náhlej smrti maloletého
došlo k nenávratnej deštrukcii možnosti rozvoja medziľudských väzieb medzi žalobcami a nebohým
maloletým, a tým k intenzívnemu zásahu do osobnostných práv žalobcov. Výška, ktorú stanovil súd prvej

inštancie, predstavuje odčinenie útrap žalobcov peňažnou náhradou. Súd prvej inštancie správne ustálil
výšku priznanej nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobcom 1/ a 2/, pričom prihliadol aj na okolnosti, za
akých došlo k úmrtiu maloletého. Aj napriek skutočnosti, že lekárka MUDr. N. W. bola oslobodená spod
obžaloby pre trestný čin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, 2 písm. a), b) Trestného zákona, a to rozsudkom
Okresného súdu Trenčín č.k. 4T/67/2014-698 zo dňa 11.05.2015 v spojení s uznesením Krajského súdu
v Trenčíne č.k. 2To/113/2015-744 zo dňa 25.01.2016, z výsledkov šetrenia Úradom pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou ako aj z vykonaného znaleckého dokazovania vyplynulo, že lekárka dňa
12.12.2009 pri vyšetrení maloletého, v rámci poskytovania lekárskej služby prvej pomoci u žalovaného,
nepostupovala správne, nezhodnotila správne zdravotný stav maloletého, neodoslala maloletého na
hospitalizáciu, kde bola možnosť komplexného vyšetrenia a liečby, čím by sa pravdepodobne zmiernil
priebeh infekcie v dýchacích orgánoch. Lekárka tak nezohľadnila súčasné poznatky lekárskej vedy, pri

diagnostike nevyužila viaceré rutinné vyšetrenia, neodoslala dieťa na detské oddelenie, preto zdravotná
starostlivosť službukonajúcej lekárky nebola poskytnutá v súlade so zákonom o zdravotnej starostlivosti.
Preto je potrebné prihliadnuť aj na skutočnosti uvedené v trestnom konaní, kedy boli konštatované
pochybenia na strane lekárky MUDr. N. W. pri poskytovaní lekárskej služby prvej pomoci, i keď táto bola
spod obžaloby oslobodená, avšak na základe zásady in dubio pro reo, ktorá je platná iba v trestnom

konaní. Žalovaný sa týmto oslobodzujúcim rozsudkom zodpovednosti nezbavil. Súd prvej inštancie teda
pri rozhodovaní o výške priznanej náhrady nemajetkovej ujmy správne vychádzal z kritérií uvedených
v ustanovení § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, správne prihliadal predovšetkým na nenapraviteľný
následok vzniknutý v dôsledku náhleho úmrtia maloletého M. I., syna žalobcov 1/ a 2/, správna prihliadol
na okolnosti, za ktorých došlo k smrti maloletého a taktiež zohľadnil výsledok trestného konania a

tvrdenia v ňom konštatované. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v
danom prípade je primeranou výška nemajetkovej ujmy 40.000 eur vo vzťahu k žalobkyni 1/ a výška
nemajetkovej ujmy 40.000 eur vo vzťahu k žalobcovi 2/.
27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo
výrokoch II., IV. a VI. podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

28. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262
ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ a 2/ odvolací súd priznal nárok
na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n édovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).