Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 14, 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14CoPr/6/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413223461
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1413223461.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek Mgr.

Barbory Bartekovej a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: M. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom
P. Q. č. XX, B., zastúpená: JUDr. Vojtech Földeš, advokát, advokátka kancelária so sídlom Jaskový rad č.
163, Bratislava, IČO: 42 180 228, proti žalovanému: SEM s.r.o., ul. M. Sch. Trnavského č. 22, Bratislava,
IČO: 35 863 889, zastúpený: NIKU & partners, s.r.o., Prokopa Veľkého č. 51, Bratislava, IČO: 36 866
008, o vyplatenie odmeny podľa dohody o pracovnej činnosti s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne
proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV Bratislava, č.k. 7Cpr/2/2013-326, zo dňa 19.12.2016, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava IV v Bratislave č.k. 7Cpr/2/2013-326 zo dňa

19.12.2016, v znení opravného uznesenia č.k. 7Cpr/2/2013-342, zo dňa 19.12.2016, p o t v r d z u j e .

Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal nárok
na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobou zo dňa 11.11.2013 sa žalobkyňa domáhala proti
žalovanému nárokov na vyplatenie odmeny podľa Dohody o pracovnej činnosti, zaplatenia poistného

do Sociálnej poisťovne a Zdravotnej poisťovne, zaplatenia preddavku na daň z príjmu a zaplatenia
príslušenstva pohľadávky ( úrokov z omeškania, náhrady trov konania a právneho zastúpenia). Žalobu
odôvodnila tým, že uzatvorila dňa 10.2.2009 so žalovaným Dohodu o pracovnej činnosti, ktorá bola
následne doplnená štyrmi dodatkami. V zmysle Dodatku č. 4, článok IV., žalobkyňa uviedla, že
vykonávala prácu v sídle a prevádzke žalovaného v Bratislave, v rozsahu 8 hodín týždenne, a to
upratovacie a sanitárne práce, administratívne práce a akvizícia (vyhľadávanie klientov). Súčasne
bola u žalovaného v hlavnom pracovnom pomere na ustanovený týždenný pracovný čas na základe

samostatnej pracovnej zmluvy. Pracovnoprávny vzťah strán sporu založený Dohodou o pracovnej
činnosti zo dňa 10.2.2009 trval do 15.8.2013, kedy bol skončený uplynutím výpovednej doby po doručení
výpovede žalobkyni zo strany žalovaného dňa 31.7.2013; pričom výpovedná doba bola 15 dní. V
žalovanom období tak bola žalobkyňa u žalovaného paralelne v dvoch pracovnoprávnych vzťahoch.
Každý pracovný deň bola na pracovisku žalovaného na základe hlavného pracovného pomeru, a cez
víkendy a po pracovnom čase vykonávala práce na základe dohody. K predloženému dôkazu zo strany
žalovaného - Knihy dochádzok, žalobkyňa poukázala na výpoveď svedka Miroslava V. na pojednávaní

dňa 15.1.2015 s tým, že táto kniha dochádzok vo firme žalovaného v rozhodnom čase neexistovala.
Tento svedok výslovne potvrdil, že kniha dochádzok bola dodatočne založená a to „v priebehu trištvrte
roka oddnes dozadu“ (t.j. od 15.1.2014) a „za rok 2013 kniha dochádzok nebola“. Na tento dôkaz preto
nemožno prihliadať. V intenciách Dohody o pracovnej činnosti bola žalobkyňa povinná vykonávať prácedruhovourčenévDodatkuč.4vrozsahu8hodíntýždenne.Žalobkyňaakonateľ spoločnostižalovaného
D.. F. X. potvrdili svoj blízky rodinný vzťah, t.j. že sú rodičmi spoločného maloletého syna. Po ich
osobnom rozchode jej tento konateľ doručil výpoveď z pracovnoprávneho vzťahu založeného Dohodou

o pracovnej činnosti, a súčasne došlo aj ku skončeniu hlavného pracovného pomeru. Žalobkyňa sa
domnievala, že jednou z hlavných príčin, pre ktoré jej žalovaný nevyplatil odmenu za prácu vykonávanú
na základe Dohody o pracovnej činnosti, je diskriminujúci prístup zo strany jeho konateľa D.. M. X., ktorý
ju znevýhodňoval z osobných dôvodov, keďže je s ním v spore o úpravu výkonu rodičovských práv a
povinností k maloletému dieťaťu.

3. Uznesením podľa vtedy platného § 95 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) súd na
pojednávaní za prítomnosti obidvoch sporových strán pripustil žalobkyňou navrhnutú zmenu petitu
žaloby tak, že: „Žalovaný je povinný do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku vyplatiť žalobkyni sumu
3.500.,-eur, z ktorej je povinný podľa všeobecne záväzných predpisov zaplatiť poistné do Sociálnej
poisťovne, poistné do zdravotnej poisťovne a preddavok dane z príjmu. Žalovaný je povinný do 3 dní

od právoplatnosti tohto rozsudku zaplatiť žalobkyni úrok z omeškania za mesiac január 2013 vo výške
5,57%z istiny 500,-eur od 16.02.2013 do zaplatenia, za mesiac február 2013 úrok vo výške 5,75% z
istiny 500,-eur od 16.03.2013 do zaplatenia, za mesiac marec 2013 úrok 5,75% z istiny 500,-eur od
16.04.2013 do zaplatenia, za mesiac apríl 2013 úrok 5,5% z istiny 500,-eur od 16.05.2013 do zaplatenia,
za mesiac máj 2013 úrok 5,5% z istiny 500,-eur od 16.06.2013 do zaplatenia, za mesiac jún 2013

úrok 5,5% z istiny 500,-eur od 16.07.2013 do zaplatenia, za mesiac júl 2013 úrok 5,5% z istiny 500,-
eur od 16.08.2013 do zaplatenia. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni trovy konania a trovy právneho
zastúpenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku, do rúk advokáta JUDr. Vojtecha Földésa, v
uplatnenej výške do 3 dní od vyhlásenia tohto rozsudku.“ Dňa 19.06.2014 žalobkyňa do zápisnice pred
súdom uviedla, že žiada vyplatenie mzdy z Dohody o pracovnej činnosti na základe toho, že túto

prácu mala vykonávať v rozhodnom období, a vo väčšine prípadov v odpoludňajších hodinách
v piatok, kedy už vo firme nikto nebol a dosť často, alebo vo väčšine prípadov ju vykonávala cez víkendy.
4. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť a zaviazať žalobkyňu k náhrade trov konania. Poukázal na
ustanovenia § 223, 224 ods. 2 písm. a), c), e); a 228a Zákonníka práce (ďalej len „ZP“), v súlade
s ktorými podmienkou na vyplatenie odmeny za prácu vykonávanú na základe Dohody o pracovnej

činnosti za príslušné dohodnuté obdobie vzniká výlučne len za predpokladu (podmienky) skutočného
osobného vykonávania dohodnutej práce zo strany zamestnanca pre zamestnávateľa, na dohodnutom
mieste a čase pre výkon práce. Trval na tom, že napriek vytvoreným primeraným pracovným
podmienkam, žalobkyňa ako zamestnanec počnúc 1. januárom 2013 a končiac 14. augustom
2013 (rozhodné obdobie, za ktoré si žalobkyňa uplatňovala vyplatenie odmeny), nevykonávala vôbec

pre žalovaného ako zamestnávateľa práce, ktoré bola povinná osobne vykonávať na základe Dohody o
pracovnej činnosti, a tiež v zmysle citovaných ustanovení Zákonníka práce. K žalobkyňou predloženej
špecifikácii ňou vykonávanej práce pre žalovaného v rozhodnom období, k režimu upratovania a čistenia
sídla a prevádzkových priestorov žalovaného na X. a k vedeniu mzdovej a personálnej agendy žalovaný
uviedol, že spoločnosť SEM s.r.o., je malá spoločnosť, ktorú tvoria v súčasnosti dvaja konatelia a

niekoľkí zamestnanci. Podlahová plocha prevádzkových priestorov je cca 83m2, čo umožňuje žalovanej
spoločnosti zabezpečovať upratovanie a čistenie týchto priestorov vo vlastnej réžii (keďže časová
náročnosť týchto činnosti rozhodne nie je žalobkyňou deklarovaných 5 až 6 hodín, ale zväčša len
cca 1 hodina bežného upratovania). Tieto práce boli vykonávané prostredníctvom samotného konateľa
spoločnosti (D.. M. X.) a zamestnancov žalovaného, bez nutnosti zamestnávať na tieto činnosti (práce)

ďalšieho zamestnanca. Na základe toho a v záujme nízkych prevádzkových nákladov sa preto
konateľ spoločnosti (D.. X.) a ostatní zamestnanci podieľajú a zabezpečujú okrem ich bežnej práce
(správydomov)ajpráceakozásobovaniespoločnostimateriálom,upratovanieačistenieprevádzkových
priestorov. Konateľ spoločnosti žalovaného D.. X. do mája 2013 osobne viedol aj mzdovú a personálnu
agendu spoločnosti (v pracovných listoch je uvedené, akú prácu zamestnanci vykonali)

a dochádzka zamestnancov sa eviduje od 01.01.2013. Kniha dochádzky bola založená do súdneho
spisu ako listinný dôkaz. V prípade zamestnancov, ktorí pracujú na základe dohôd o
pracovnej činnosti, je vhodnejšie a prirodzenejšie viesť evidenciu na základe pracovných listov, ktoré
odovzdávajú zamestnanci poverenej osobe na vedenie evidencie dochádzky. Do mája 2013 bol touto
osobou D.. X. a v súčasnosti sa vedie v elektronickom evidenčnom systéme. Žalobkyňa

v roku 2013 v rozhodnom období nevykonávala pre žalovanú spoločnosť žiadnu prácu ( ani v piatok,
ani v dňoch pracovného voľna a pokoja ), čo potvrdili aj zamestnanci a zmluvní partneri žalovaného,
ktorí zhodne uviedli, že žalobkyňu nikdy nevideli pracovať v žalovanej spoločnosti. V
prevádzkových priestoroch žalovaného sa aj cez víkendy nezriedka pohybujú zamestnanci vykonávajúcitechnický servis, údržbu a odstraňovanie havarijných stavov v spravovaných bytových
domoch. Ani títo technickí zamestnanci žalovaného žalobkyňu počas víkendov nikdy v prevádzkových
priestoroch žalovanej spoločnosti nevideli vykonávať prácu. K údajnému žalobkyňou deklarovanému

nahrávaniu, triedeniu a sumarizovaniu údajov v informačnom systéme žalovanej spoločnosti,
a k vybavovaniu na úradoch obce a štátu podľa pokynov štatutárneho zástupcu žalovanej spoločnosti,
konateľ spoločnosti uviedol, že každý počítač spoločnosti v prevádzkových priestoroch, na ktorom sa
dá pracovať v informačnom systéme žalovaného ako správcu bytových domov, je zapojený v sieti ako
klient a musí sa pripojiť cez heslo na firemný server. Každý počítač má navyše po zapnutí počítača svoje

vlastné prístupové heslo. To isté platí aj pre e-mailový systém, prístup do neho je tiež chránený heslom.
Žalobkyňa nemohla prísť do prevádzkových priestorov žalovanej spoločnosti a pracovať v informačnom
systéme spoločnosti, pretože nepoznala heslo potrebné pre prístup do počítačov a ani do e-mailového
systému. Žalobkyňa spočiatku súdu tvrdila, že upratovala a až následne, keď ju súd zaviazal predložiť
zoznam a rozsah vykonávanej práce, účelovo začala tvrdiť a deklarovať, že robila všetky
činnosti podľa predmetnej Dohody o pracovnej činnosti, teda aj nahrávanie údajov do informačného

systému. Pritom všetky údaje v rozhodnom období nahrávala pani E. B.. Ani akvizičnú činnosť (ktorú
mala žalobkyňa podľa jej špecifikácie údajne vykonávať v rozhodnom období) žalovaná spoločnosť
v rozhodnom čase nevykonávala a zameriavala sa na udržanie si spravovaných bytových domov. V tom
rozhodnom období žalovaný neuzavrel zmluvu o výkone správy na ďalší bytový dom. Podanie žaloby
vo veci je podľa názoru konateľa len jeden z viacerých aktov osobnej pomsty žalobkyne voči nemu

za to, že s ňou ukončil v marci 2013 dlhodobý intímny vzťah. Vzhľadom na preukázanú neprítomnosť
žalobkyne ako zamestnanca v práci a nevykonávanie dohodnutej práce v mieste a čase dohodnutom
pre výkon práce (počas celého rozhodného obdobia) nevznikol žalobkyni ako zamestnancovi nárok
voči žalovanému ako zamestnávateľovi na odmenu podľa predmetnej Dohody o pracovnej
činnosti. Konateľ spoločnosti v roku 2013 žalobkyňu vyzýval, či už telefonicky alebo aj osobne na to, aby

nastúpila na výkon práce v rámci hlavného pracovného pomeru, keďže evidoval v rozhodnom období
jej dlhodobé absencie. Preto bol pripravený ukončiť s ňou pracovný pomer okamžite. Pred odoslaním
príslušných dokumentov sa však žalobkyňa dostavila do práce a navrhla žalovanému ukončiť s ňou
pracovný pomer dohodou. Konateľ spoločnosti po zvážení všetkých okolností a s ohľadom na ich blízky
vzťah pristúpil na takéto riešenie. Dňa 19.06.2014 konateľ spoločnosti D.. F. X. doplnil svoju výpoveď

a uviedol, že žalobkyňa nebola každý deň v práci, a v práci nemohla byť ani po pracovnej dobe, resp.
cez víkendy, nakoľko ju tam nemal kto vpustiť za účelom vykonávania tvrdených pracovných činností,
keďže jej neboli dané kľúče od prevádzkových priestorov. Za rozhodné obdobie január až august 2013
z Dohody o vykonaní pracovnej činnosti neexistujú ani žiadne výplatné pásky.

5. Vo veci súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní rozhodol v poradí prvým rozsudkom č.k.
7Cpr/2/2013 - 160 zo dňa 09.04.2015 tak, žalobu v celom rozsahu zamietol. K žalobkyňou predloženej
„špecifikácii prác“ uviedol, že je z nej zrejmý rozpis práce, ktorú by mala vykonávať pre zamestnávateľa
v spornom období, ale nebolo jednoznačne z jej strany preukázané, že v rozhodnom období tieto práce
skutočne aj osobne vykonala ako zamestnanec spoločnosti na základe Dohody o pracovnej činnosti

a v zmysle ustanovení § 224 ods. 1 a 228a ZP. Každý počítač žalovaného v
prevádzkových priestoroch, na ktorom sa dá pracovať v informačnom systéme, je zapojený v sieti a
žalovaná spoločnosť ako klient sa musí pripojiť cez heslo na firemný server, pričom každý počítač má
po zapnutí počítača svoje vlastné prístupové heslo (to isté platí aj pre mailový systém).
Žalobkyňa nepoznala heslo potrebné pre prístup do počítačov a ani do mailového systému ( tieto heslá

súdu nevedela uviesť), pričom v rozhodnom období žalovaný neuzavrel Zmluvu o výkone
správy na ďalší bytový dom. Svedkyňa L. X. potvrdila, že niekoľkokrát žalobkyňu odviezla cez víkend
do firmy žalovaného, ale vykonávanie sporných prác žalobkyňou nepotvrdila a v priestoroch žalovanej
spoločnosti nikdy nebola. Ako kamarátka žalobkyne mala vedomosť o dlhodobom intímnom vzťahu
žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaného D.. F. X., a o rozvrate ich vzťahu. Súd poukázal na to, že

na vstupných dverách do prevádzkových priestorov žalovaného bola dňa 18.03.2013 vymenená kľúčová
vložka, bolo vydaných 6ks nových kľúčov, ale o tejto výmene žalobkyňa nebola informovaná a nový
kľúč jej vydaný nebol. Žiadny z vypočutých svedkov nevidel žalobkyňu pri výkone práce pre spoločnosť
žalovaného, a to ani pri upratovaní a čistení priestorov sídla a prevádzky žalovaného; ani pri nahrávaní,
triedení a sumarizovaní údajov v informačnom systéme. Žalobkyňa vo výpovedi na pojednávaní dňa

19.06.2014 uviedla, že bola do 31.08.2013 po dobu 3-4 týždňov práceneschopná pre chorobu. Preto
objektívnenemohlaspornéprácevykonávaťvmesiaciaugust2013,hocisavkonanípôvodnedomáhala
voči žalovanému nároku na vyplatenie odmeny zamestnanca aj za mesiac august 2013. Žalobkyňa
napriek predloženej špecifikácii práce ňou údajne vykonaných prác v rozhodnom období, nepreukázala,že ich skutočne vykonala. Zo svedeckých výpovedí vyplynulo, že v prevádzkových priestoroch
spoločnosti sa pohybovali zamestnanci žalovaného vykonávajúci technický servis, údržbu a
odstraňovanie havarijných stavov v spravovaných bytových domoch, ale ani títo technickí zamestnanci

žalobkyňuvprevádzkovýchpriestorochžalovanéhonevidelivykonávaťupratovanieačisteniepriestorov.
Zo svedeckých výpovedí súd mal za preukázané, že žalobkyňa v rozhodnom období do priestorov
spoločnosti žalovaného chodila na návštevu za konateľom Ing. M. X., s ktorým mala intímny vzťah a
dieťa.
6. Na základe podaného odvolania žalobkyne odvolací súd uznesením č.k. 14CoPr/10/2015 - 230 z

22.03.2016 zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Skutkové
a právne závery súdu prvej inštancie vyhodnotil ako predčasné. Konštatoval, že nebolo sporné, že na
základe dohody strán sporu zo dňa 10.02.2009, v znení jej Dodatku č. 4 zo dňa 01.08.2012, bola v čl. III
dohodnutá pevná odmena žalobkyne vo výške 500,-eur mesačne za vykonávanie prác špecifikovaných
v čl. I. a v rozsahu prác špecifikovaných v čl. IV dohody podľa § 224 ods. 2 písm. e) ZP. Povinnosť
preukázať vykonanie, respektíve nevykonanie dohodnutých prác v rozhodnom období žalobkyňou bolo

na strane zamestnávateľa, t.j. žalovanej spoločnosti. V situácii, kedy bola dohodnutá pevne stanovená
výška mesačnej odmeny a podľa čl. III, bod 2 dohody odmenu bolo možné skrátiť o primeranú alikvotnú
časť v prípade nevykonania prác v dohodnutom rozsahu alebo v požadovanej kvalite, bol zamestnávateľ
povinný mesačne vyhodnocovať, či zmluvné podmienky pre vyplatenie odmeny žalobkyňa splnila a ak
nie, v akom rozsahu. Navyše súd prvej inštancie nevykonal dostatočné dokazovanie na preverenie

obrany žalovaného, či skutočne žalobkyňa v rozhodnom období nedisponovala kľúčmi od
pracoviska a prístupovými heslami pre prácu s počítačmi.
7. Po vrátení veci a doplnenom dokazovaní súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 223 ods.
1,5; 224 ods. 1, 2; 226 ods. 1, 2, 4; 228a ods.1, 2, 3, 4 Zákonníka práce. Konštatoval, že v konaní
bolo preukázané, že strany sporu dňa 10.02.2009 uzatvorili podľa § 223 a nasl. a 228a ZP Dohodu o

pracovnej činnosti v znení jej Dodatkov č. 1 až č. 4. Jej predmetom bol druh a rozsah práce žalobkyne
pre zamestnávateľa; miesto výkonu práce - Bratislava, sídlo a prevádzka zamestnávateľa; rozsah
pracovného času žalobkyne - 8 hodín týždenne; odmena žalobkyne za jej riadne vykonanú prácu
v dohodnutom rozsahu vo výške 500,- eur mesačne, ktorá jej bude vyplácaná mesačne bankový účet vo
výplatnomtermíne,vždypouplynutíplatenéhoobdobia.Osobitnebolodojednané,žedohodnutéplatové

podmienky skončia žalobkyni dňom ukončenia jeho práce, a tiež, že odmenu možno krátiť o primeranú
alikvotnú časť v prípade nevykonania práce v dohodnutom rozsahu alebo v prípade nevykonania práce
v požadovanej kvalite (článok III. Dohody o pracovnej činnosti). Konateľ žalovanej spoločnosti Ing. X. do
mája 2013 osobne viedol aj mzdovú a personálnu agendu spoločnosti v evidenčnom programe SOLID
firmy HOUR. Svedok F. , ktorý poskytuje služby žalovanej spoločnosti ako zmluvný ekonóm, začal túto

agendu spracovávať od mája 2013 a Ing. F. X. mu bola odovzdaná kompletná mzdová a personálna
agenda za január až máj 2013, vrátane evidencie dochádzky. Svedok ju podľa dohody spracoval
od začiatku roka 2013 v ekonomickom evidenčnom programe POHODA, ktorý používa spoločnosť
žalovaného na účtovanie a ekonomiku. Túto mzdovú a personálnu agendu svedok spracoval spätne aj
za obdobie január až máj 2013 (vrátane evidencie dochádzky) do tohto nového evidenčného systému

podľa podkladov z pôvodne používaného evidenčného systému SOLID. Dochádzka zamestnancov
spoločnosti žalovaného pracujúcich na základe dohôd bola odsúhlasovaná vždy konateľom Ing. F.
X. na základe pracovných listov, ktoré títo zamestnanci odovzdávali za uplynulý nimi odpracovaný
mesiac. Pracovnoprávny vzťah strán sporu založený predmetnou Dohodou o pracovnej činnosti v
znení jej dodatkov skončil dňa 15.08.2013. Podľa Zákonníka práce vzniká nárok zamestnanca voči

zamestnávateľovi na vyplatenie odmeny za prácu vykonávanú na základe takejto dohody výlučne len za
predpokladu skutočného osobného vykonávania dohodnutej práce zo strany zamestnanca v príslušnom
dohodnutom období, mieste a čase. Odmena za vykonanie práce je splatná po dokončení a odovzdaní
práce. Strany sporu sa dohodli, že dohodnuté platové podmienky skončia žalobkyni ako zamestnancovi
dňom ukončenia jej práce a tiež, že odmenu žalobkyni ako zamestnanca možno krátiť o primeranú

alikvotnú časť v prípade nevykonania práce v uvedenom rozsahu alebo v prípade nevykonania
práce v požadovanej kvalite (článok III. Dohody o pracovnej činnosti).
8. Svedkyňa L. potvrdila, že v priestoroch spoločnosti žalovaného nikdy nebola a žalobkyňu nikdy pri
práci v týchto priestoroch nevidela. Súd opätovne prihliadol na preukázanú skutočnosť, že po výmene
zámkov vstupných dverí prevádzkových priestorov žalovaného (potvrdenie kľúčovej služby KEYmax o

výmene zámku, kópia daňového dokladu z 18.03.2013), nebola žalobkyňa o tejto výmene žalobkyňa
informovaná a nový kľúč jej vydaný nebol. Nemohla sa tak sama do týchto priestorov dostať. Zo
svedeckých výpovedí mal súd ďalej za preukázané, že žalobkyňou nedošlo a ani nemohlo
dôjsť z objektívnych dôvodov k ňou tvrdenému nahrávaniu, triedeniu a sumarizovaniu údajov vinformačnom systéme spoločnosti žalovaného, k vybavovaniu na úradoch obce a štátu podľa pokynov
štatutárneho zástupcu žalovanej spoločnosti, nakoľko každý počítač v spoločnosti a mailový systém,
na ktorom sa dalo pracovať v informačnom systéme vyžadoval vlastné prístupové heslo. Žalobkyňa

tieto heslá nepoznala. Žalobkyňa v doplňujúcich otázkach do zápisnice pred súdom nevedela uviesť
nielen heslo, vzhľadom na odstup času, ale ani spôsob práce v počítačovom programe, či počet hesiel.
Zotrvala na tvrdení , že v tom čase v počítači zamestnávateľ nemal žiaden špeciálny program a údaje
nahadzovala do excelovskej tabuľky (žalobkyňa opomenula, že v tomto rozhodnom období žalovaný
neuzavrel Zmluvu o výkone správy na ďalší bytový dom). Ani vypočutí svedkovia nepotvrdili vykonávanie

práce žalobkyňou podľa dohody. Navyše v mesiaci august 2013 žalobkyňa objektívne pre chorobu
nemohla tvrdené práce vykonávať. Keďže žalobkyňa nevykonávala dohodnuté práce v rozhodnom
období, zo strany žalovaného jej nebola vyplácaná dohodnutá odmena. Súd preto žalobu opätovne
zamietol v celom rozsahu. Žalovanému ako plne úspešnej strane sporu súd priznal nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%, o výške ktorých rozhodne podľa § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) samostatným uznesením.

9. Rozsudok napadla opätovne odvolaním žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu, podaním
doručeným súdu dňa 04.01.2017. Poukázala na § 320 CSP, podľa ktorého zamestnanec môže predložiť
alebo označiť všetky skutočnosti a dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do vyhlásenia
rozhodnutia vo veci samej. Keďže napadnutý rozsudok je datovaný dátumom 12.12.2016, súd ho
vyhotovil v písomnej forme ešte pred jeho vyhlásením dňa 19.12.2016, t. j. týždeň pred vyhlásením

rozsudku. Znemožnil tak žalobkyni realizovať jej právo podľa citovaného ustanovenia. Bolo jej súčasne
doručené opravné uznesenie a preto podáva odvolanie voči rozsudku aj v znení tohto opravného
uznesenia. Podľa názoru žalobkyne sa súd prvej inštancie neriadil závermi zrušujúceho uznesenia
odvolacieho súdu č.k. 14CoPr/10/2015-230 zo dňa 22.03.2016. Žalovaný neuviedol žiadne nové
skutočnosti na podporu svojich tvrdení, ale zopakoval tie isté tvrdenia ako v predchádzajúcom konaní.

Týka sa to napr. hodnotenia svedeckej výpovede L., na ktoré opätovne súd prvej inštancie prihliadol
rovnako ako v predchádzajúcom zrušenom rozsudku. Žalobkyňa považuje za nepreukázané tvrdenie
súdu k listinnému dôkazu - potvrdenie kľúčovej služby o výmene zámku z 18.03.2013, že žalobkyňa
týmito kľúčmi nedisponovala, a teda nemala prístup do priestorov spoločnosti. Žalovaný až dodatočne,
po vyše dvoch rokoch, predložil súdu dôkaz o tom, že v jeho firme údajne došlo k výmene kľúčov,

a ako dôkaz predložil účtovný doklad z 18.03.2013 a písomné potvrdenie z 09.03.2015 o montáži
bezpečnostnej vložky a dodaní 6 kľúčov do vstupných dverí. Následne žalovaný predložil zoznam, komu
všetkému boli nové kľúče vydané, pričom sa to týkalo 5 kľúčov. V rozhodnom období od
januára až do júla 2013 boli vydané len 3 kľúče. Vzhľadom na to, že žalobkyňa má s Ing. X. maloletého
syna a od roku 2009 vykonávala prácu na základe dohody o pracovnej činnosti a súbežne s tým bola

aj v hlavnom pracovnom pomere, považuje za nemorálne tvrdenia konateľa žalovaného, že za daného
stavu by nemala mať od firmy kľúče. Najmä, keď tam pracovala aj v pracovnom pomere na ustanovený
týždenný pracovný čas. To, že si nepamätala prístupové heslá po uplynutí troch rokov je iba prirodzené,
pretože málokto by si takéto heslá po tak dlhej dobe mohol zapamätať. Žalovaný do dnešného dňa
napokon nespochybnil prehľad prác, ktoré žalobkyňa v roku 2013 vykonala, pričom sa súd nevysporiadal

s jej účasťou na konferencii správy budov, ktorá sa konala v Novo Lubovnianskych kúpeľoch dňa 18.
až 19. apríla 2013. Z týchto dôvodov žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
rozhodol v zmysle žalovaného petitu. Súčasne si uplatnila aj nárok na náhradu trov konania.

10. Súd prvej inštancie doručil odvolanie žalobkyne právnej zástupkyni žalovaného, ktorá sa k odvolaniu

vyjadrila písomne podaním doručeným súdu dňa 27.01.2017. K procesnému postupu súdu prvej
inštancie uviedla, že rozhodne neodňal žalobkyni nesprávnym úradným postupom jej práva, ako to tvrdí
v podanom odvolaní. Súd riadne a dostatočne vykonal rozsiahle a komplexné dokazovanie v súlade
správnym názorom odvolacieho súdu a v zmysle jeho intencií úplne zistil skutkový stav. Zdôraznil,
že podľa § 228a Zákonníka práce, dohodnutá odmena sa poskytuje len za vykonávanú prácu na

základe dohody o pracovnej činnosti za príslušné dohodnuté obdobie. Vzniká teda výlučne len za
predpokladu skutočného osobného vykonania dohodnutej práce zo strany príslušného zamestnanca pre
zamestnávateľa. Žalovaný trvá na tom, že napriek ním, ako zamestnávateľom vytvoreným pracovným
podmienkam, žalobkyňa ako zamestnanec v rozhodnom období, za ktoré si aktuálne uplatňuje
vyplatenie odmeny, nevykonala vôbec práce, ktoré bola povinná osobne vykonávať na základe dohody

o pracovnej činnosti, a tiež v zmysle § 224 ods. 1 a § 228a Zákonníka práce. Táto skutočnosť bola bez
pochybností preukázaná na základe rozsiahleho dokazovania. Žalovaný sa pridržiava v celom rozsahu
svojich vyjadrení v obsiahlom písomnom podaní zo dňa 16.08.2016, a taktiež v záverečnom prednese
na pojednávaní dňa 21.11.2016. K tvrdeniu žalobkyne, že jej boli postupom súdu odňaté procesnépráva, právna zástupkyňa žalovaného poukázala na to, že dňa 21.11.2016 bolo odročené pojednávanie
výlučne len za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 19.12.2016. Na pojednávaní dňa 21.11.2016 na
otázku súdu, či sú nejaké ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania, uviedol právny zástupca žalobkyne,

že nemá návrhy na ďalšie dôkazy. Takéto nové dôkazy právny zástupca žalobkyne nepredniesol ani
v záverečnom prednese. Následne súd prvej inštancie odročil pojednávanie na deň 19.12.2016 len za
účelom vyhlásenia rozsudku. Na tomto pojednávaní rozsudok vyhlásil za osobnej prítomnosti žalobkyne
a jej právneho zástupcu, kde jej súčasne doručil aj písomné vyhotovenie rozsudku. Zrejmá nesprávnosť
v uvedení dátumu vyhlásenia rozsudku na deň 12.12.2016, bola odstránená vydaním opravného

uznesenia. Ani za tohto procesného stavu nič nebránilo žalobkyni a jej právnemu zástupcovi, aby v
období od 21.11.2016 až do vyhlásenia rozsudku dňa 19.12.2016 využili osobitné procesné právo
účastníka súdneho konania ako zamestnanca predložiť alebo označiť ďalšie skutočnosti a dôkazy na
preukázaniesvojichtvrdení.Napriektomužalobkyňazjavneúčelovotvrdívpodanomodvolaní,žejejsúd
odňal možnosť uskutočňovať jej procesné práva v zmysle § 320 CSP. Žalobkyňa vychádza z nesprávnej
úvahy, že deň vyhlásenia rozsudku a deň faktického vyhotovenia rozsudku v písomnej forme musia

byť identické, a že dátum uvedený v písomnom vyhotovení rozsudku je dátumom jeho vyhotovenia v
písomnej forme a nie dátumom vyhlásenia rozsudku. Jej úvaha je tak v rozpore s § 219 ods. 2 CSP. Z
týchto dôvodov žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu ako
vecne správny a priznal žalovanému aj plnú náhradu trov odvolacieho konania.

11. Súd prvej inštancie doručil vyjadrenie žalovaného právnemu zástupcovi žalobkyne dňa 06.02.2017,
ktorý voči nemu nepodal ďalšiu repliku.

12. Krajský súd prejednal odvolanie žalobkyne ako súd odvolací podľa § 34 CSP, v napadnutom rozsahu
podľa § 380 ods. 1 CSP. Po preskúmaní výsledkov doplneného dokazovania na súde prvej inštancie,

skutkových a právnych záverov súdu v napadnutom rozsudku a odvolacích námietok žalobkyne dospel
k záveru, že podané odvolanie nie je dôvodné. Súd prvej inštancie po vrátení veci na ďalšie konanie
dostatočne zistil skutkový stav, na jeho základe vyvodil vo veci správne skutkové a právne závery, riadne
sa vyporiadal so všetkými tvrdeniami žalobkyne, ktorými preukazovala uplatnený nárok a napadnutý
rozsudok aj riadne odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi napadnutého rozsudku sa odvolací

súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP).

13. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie považuje odvolací súd potrebné zdôrazniť
len nasledovné: základom obrany žalovaného v spore bolo tvrdenie, že síce so žalobkyňou uzavrel
dňa 10.09.2009 Dohodu o pracovnej činnosti, v znení jej štyroch dodatkov, ale v rozhodnom období od

januára do augusta 2013, za ktoré žalobkyňa požaduje vyplatenie dohodnutej odmeny s príslušenstvom,
v skutočnosti žiadne práce nevykonala. Toto tvrdenie preukázal svedeckými výpoveďami zamestnancov
spoločnosti a skutočnosťou, že vzhľadom na výmenu zámkov na vstupných dverách do prevádzky
spoločnosti v marci 2013, ktoré žalobkyňa nemala k dispozícii, objektívne tieto práce ani nemohla
vykonávať. Do priestorov spoločnosti žalovaného sa mohla dostať len tak, že by ju vpustili iní

zamestnanci, ktorí to však popreli. Odvolacia námietka žalobkyne, že v rozhodnom období boli zo
6 nových kľúčov rozdelené len 3 kľúče, nemá žiadnu výpovednú hodnotu, pretože tento fakt sám o
sebe nepreukazuje, že nový kľúč bol žalobkyni odovzdaný. Ani odvolací súd nemal žiaden relevantný
dôvod spochybňovať hodnovernosť predložených listinných dôkazov o výmene zámky na vstupných
dveráchpriestorovspoločnostižalovaného.Súdprvejinštanciesadostatočnevyporiadalajsnámietkami

žalobkyne ohľadne evidencie dochádzky a vedení personálnej agendy spoločnosti v rozhodnom období,
najmä vo vzťahu k zamestnancom na základe dohody o pracovnej činnosti, a odvolací súd nepovažuje
za potrebné k tomu nič viac doplniť. V priebehu dokazovania žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno
svojich tvrdení a nepreukázala, že vykonala pre žalovaného dohodnuté práce, za ktoré by jej prináležala
odmena v žalovanej výške. Podľa obsahu uzavretej dohody so žalovaným, mala jej byť odmena za

výkon dohodnutých prác vyplácaná v mesačných výplatných termínoch. Žalobkyňa sa preto už v
priebehu žalovaného obdobia, t.j. pri nevyplatení odmeny za prvý mesiac v roku 2013, mala domáhať
jej vyplatenia, resp. vyzvať zamestnávateľa na uvedenie dôvodov krátenia, resp. úplného nevyplatenia
dohodnutej odmeny. Žalobkyňa sa však vyplatenia odmeny začala preukázateľne domáhať až v mesiaci
júl 2013, t.j. za 7 mesiacov, a následne žiadala odmenu za vykonanie dohodnutých prác aj za mesiac

august 2013, hoci v tomto mesiaci bola práceneschopná. V tomto období už boli jej vzťahy s konateľom
žalovanej spoločnosti vážne narušené a následne došlo k ukončeniu oboch pracovných pomerov
žalobkynevspoločnostižalovaného,t.j. hlavnéhoajvedľajšiehonazákladedohodyopracovnejčinnosti.Aj uvedené skutočnosti potvrdzujú správnosť záverov súdu prvej inštancie, že tvrdené práce žalobkyňa
pre žalovaného nevykonala a nemá nárok na zaplatenie žalovanej čiastky.

14. Neobstojí ani odvolacia námietka žalobkyne o porušení jej procesných práv podľa § 320 CSP vo
vzťahu k dátumu vyhlásenia napadnutého rozsudku. Tak ako správne uviedol žalovaný vo vyjadrení k
odvolaniu, pri písomnom vypracovaní rozsudku došlo k pochybeniu v uvedení dátumu jeho vyhlásenia,
ktoré bolo následne hneď odstránené opravným uznesením. Navyše žalobkyňa a jej právny zástupca
boli osobne prítomní na vyhlásení rozsudku dňa 19.12.2016, a objektívne do tohto času mali možnosť

realizovať všetky svoje procesné práva.

15. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v celom
rozsahu ako vecne správny. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, v nadväznosti
na § 255 ods. 1 CSP, a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu. O výške trov rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v

dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh
(§ 428 CSP).