Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 30, 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 15Cob/126/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4613212408
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martina Balegová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4613212408.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Balegovej a členov senátu

JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Vlasty Ondrejkovej, v právnej veci žalobcu: DEVELOP GROUP a. s.,
Nobelova 34, 831 02 Bratislava, IČO: 44 174 764, zastúpený: Advokáti Heinrich s. r. o., Skautská 12, 949
01 Nitra, IČO: 36 865 966, proti žalovanému v 1. rade: Obec Radošina, Školská 416, 956 05 Radošina,
IČO: 00 311 014 a žalovanej v 2. rade: E.. H. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. XXX/XX, XXX XX K., obaja
žalovaní zastúpení: BIZOŇ & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, 811 02 Bratislava, IČO:
36 833 533, o zaplatenie 215 084 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Topoľčany č. k. 4Cb/23/2014 - 851 zo dňa 30. 04. 2019, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cb/23/2014 - 851 zo dňa 30. 04. 2019 p
o t v r d z u j e.

II. Žalovaní v 1. a 2. rade m a j ú proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu
100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (I. výrok) a žalovaným v 1. a 2. rade
priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorej rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (II. výrok).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 289, § 373, § 379, § 381, § 536 ods. 1, § 537
ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, § 9 ods. 1, ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v
znení účinnom do 31. 12. 2010, § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v
znení účinnom do 31. 03. 2010, § 13 ods. 1, ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a v
časti trov konania podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“). Uviedol, že predmetom sporu bola žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal od žalovaných zaplatenia

sumy 215 084 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne od 21. 01. 2014 do zaplatenia
a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením nároku vo výške 40 eur s tým, že plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia záväzok druhého z nich. Súd prvej inštancie mal
za preukázané, že dňa 30. 10. 2009 sa konalo 19. zasadnutie obecného zastupiteľstva v Radošine,
programom ktorého bol pod číslom 7 bod týkajúci sa výstavby bytov, v rámci ktorého zápisnica uvádza,
že rokovania sa zúčastnili hostia z firmy DEVELOP GROUP a. s., ktorí predniesli ponuku výstavby
nájomných bytov, predstavili bytový dom a financovanie. V uzneseniach schválených na tomto zasadnutí

obecného zastupiteľstva sa neuvádza také, ktoré by sa týkalo výstavby bytov a súviselo s účasťou
zástupcov žalobcu na zasadnutí. Rovnako mal za preukázané, že žalovaný v 1. rade zadal podprahovú
zákazku verejného obstarávania na nájomné bytové domy č. X, X, X, X v Radošine a podľa súťažných
podkladov k nájomnému bytovému domu č. X v Radošine zo dňa 16. 11. 2009 v časti všeobecnéinformácie je okrem iného uvedené, že financovanie predmetu obstarávania je podmienené poskytnutím
dotácie zo Štátneho fondu rozvoja bývania (ďalej aj „ŠFRB“) a prostredníctvom Ministerstva výstavby a
regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej aj „MVaRR SR“) s tým, že obstarávateľ neposkytuje

preddavok a v prípade neposkytnutia dotácie zo ŠFRB obstarávateľ si vyhradzuje právo odstúpiť od
zmluvy. Podľa súťažných podkladov predpokladaná hodnota zákazky predstavovala sumu 272 191
eur bez DPH, pričom zmluva o dielo bude uzatvorená podľa Obchodného zákonníka a práce sa mali
uskutočniť v Obci Radošina a lehota na ukončenie prác mala byť 46 týždňov od odovzdania staveniska.
Podľa súťažných podkladov platnosť ponuky zostáva počas lehoty viazanosti ponúk do 28. 02. 2010 a

úspešnému uchádzačovi bude doručené oznámenie o uzavretí zmluvy, zmluva bude uzavretá najneskôr
do lehoty viazanosti ponúk. Listom zo dňa 18. 12. 2009 žalovaný v 1. rade informoval žalobcu o
výsledku vyhodnotenia ponúk v zadávaní podprahovej zákazky verejného obstarávania na nájomné
bytovédomyč.X,X,X,X.vRadošinestým,žežalobcajeúspešnýmuchádzačomaverejnýobstarávateľ
prijíma jeho ponuku a uzavrie zmluvu v lehote viazanosti ponúk. Následne dňa 11. 12. 2009 sa konalo
20. zasadnutie obecného zastupiteľstva v Radošine, ktorého programom pod bodom 10 bola pošta,

interpelácie poslancov a rôzne a v časti zápisnice pod týmto bodom sa uvádza, že výstavba bytovky sa
začne na jar roku 2010. Medzi uzneseniami z tohto zasadnutia obecného zastupiteľstva sa pod bodmi 13
- 40 nachádzajú uznesenia, podľa ktorých obecné zastupiteľstvo schválilo podanie žiadosti o poskytnutie
úveru zo ŠFRB na výstavbu nájomného domu so 6 bytovými jednotkami v lokalite Y. ulica v kat. úz. K.
na parc. č. XXX/XX vo výške 80 % obstarávacích nákladov, ako aj podanie žiadosti o štátnu dotáciu z

MVaRR SR vo výške 20 % obstarávacích nákladov a schválilo ručenie bankovou zárukou v Dexia banke
a. s. Topoľčany, použitie vlastných prostriedkov na technickú vybavenosť, inžinierske siete a prípojky
inžinierskych sietí, poistenie stavby, uplatnenie záložného práva na novopostavené byty po kolaudácii v
prospech ŠFRB a vyčlenenie finančných prostriedkov z rozpočtu obce na splácanie mesačných splátok
poskytnutého úveru. Obsahovo zhodné uznesenia boli schválené na podanie žiadosti pri výstavbe

všetkých 4 nájomných domov aj s rovnakými podmienkami. Žalovaný v 1. rade ako objednávateľ
a žalobca ako zhotoviteľ uzatvoril 4 obsahovo zhodné zmluvy o dielo datované dňa 31. 12. 2009,
predmetom ktorých bola realizácia diela v zmysle projektovej dokumentácie stavby, a to nájomných
bytových domov č. X, X, X, X - X b. j. v Radošine v rozsahu podľa ponuky zhotoviteľa zo dňa 15.
12. 2009, ktorá tvorí prílohu č. 1 každej zmluvy. Podľa čl. IV jednotlivých zmlúv o dielo sa zhotoviteľ

zaviazal dielo vykonať a odovzdať objednávateľovi v čase do 60 týždňov od odovzdania staveniska s
prihliadnutím na ustanovenie bodu 4.2. článku, podľa ktorého sa strany vzájomne dohodli, že práce na
zhotovení diela budú zahájené po podpísaní zmluvy a na základe pokynu objednávateľa, ktorý zápisom
do stavebného denníka odovzdá stavenisko a zhotoviteľ ho prevezme. Predpokladaný termín začatia
prác je 04/2010 a ukončenia prác 06/2011. Cena za vykonanie diela bola pri všetkých 4 stavbách

dohodnutá v rovnakej výške 270 975,13 eura bez DPH. Zmluva v čl. XI upravovala iné práva a povinnosti
zmluvných strán a podľa bodu 11.7. tohto článku v prípade porušenia povinností v ňom uvedených má
každá zo zmluvných strán právo odstúpiť od zmluvy o dielo. Zmluva podľa čl. XIII bod 13.3. nadobúda
platnosť a účinnosť dňom jej podpísania obidvoma zmluvnými stranami. Žalovanému v 1. rade ako
stavebníkovi bola stavebnými povoleniami zo dňa 08. 01. 2010 vydanými Mestom Topoľčany povolená

stavba nájomných bytových domov č. X, X, X, X obsahujúcich 6 bytových jednotiek, ktoré v prípade, ak
sa nezačne so stavebnými prácami do dvoch rokov odo dňa ich platnosti, stratia platnosť. Predmetné
stavebné povolenia nadobudli právoplatnosť dňa 11. 01. 2010.
Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalovaný v 1. rade žiadosťami zo dňa 27. 01. 2010
požiadal ŠFRB o poskytnutie podpory na výstavbu nájomných bytových domov a Krajský stavebný úrad

v Nitre požiadal o poskytnutie dotácie na obstaranie nájomných bytov. Súčasťou predmetných žiadostí
boli aj krycie listy rozpočtu vypracované žalobcom dňa 15. 12. 2009. Krajský stavebný úrad v Nitre
listom zo dňa 26. 03. 2010 oznámil žalovanému v 1. rade vrátenie žiadosti o poskytnutie dotácie na
obstaranie nájomných bytov a technickej vybavenosti, pretože boli zistené nedostatky a z toho dôvodu
žiadosť nespĺňa podmienky pre udelenie dotácie. ŠFRB listom zo dňa 11. 06. 2010 oznámil žalovanému

v 1. rade, že po posúdení žiadosti rozhodol o neposkytnutí podpory, keďže v schválenom rozpočte
na rok 2010 nie sú vyčlenené finančné prostriedky na žiadosti, na ktoré nebola poskytnutá dotácia
z prostriedkov MVaRR SR. Dňa 12. 02. 2010 sa konalo 21. zasadnutie obecného zastupiteľstva v
Radošine, predmetom ktorého nebola výstavba bytoviek a ohľadne tejto veci sa nič neprejednávalo
a z uznesenia z tohto zasadnutia vyplýva, že obecné zastupiteľstvo zobralo na vedomie žiadosti o

pridelenie nájomných bytov občanov uvedených v tomto uznesení. Žalovaný v 1. rade, v zastúpení
žalovanou v 2. rade, dňa 28. 12. 2010 rozhodol o tom, že sa opakovane bude uchádzať o získanie štátnej
podpory na výstavbu nájomných bytov s projektom nájomný bytový dom a použije postup rokovacieho
konania bez zverejnenia so splnením podmienky podľa § 58 ods. 1 písm. i) zákona č. 25/2006 Z. z.o verejnom obstarávaní a pre legislatívnu zmenu zabezpečí prepracovanie projektovej dokumentácie
stavby dispozičného riešenia stavby z pôvodných 6 b. j. na 8 b. j. so splnením podmienok pre možné
získanie dotácie vo výške 25 % oprávnených nákladov pri maximálnom oprávnenom náklade 890 eur

s DPH na 1 m2 podlahovej plochy bytu a zabezpečí vydanie nového stavebného povolenia, resp.
na zmenu stavby pred jej dokončením. Listom zo dňa 28. 12. 2010 žalovaný v 1. rade, v zastúpení
žalovanou v 2. rade, vyzval žalobcu na rokovanie o podmienkach zmluvy k zákazke v rámci zadávania
podprahovej zákazky, a to dňa 04. 01. 2011 v kancelárii starostky obce. Zo zápisnice z tohto rokovania
mal súd prvej inštancie za preukázané, že rokovanie viedla žalovaná v 2. rade a pre rokovanie bola

verejným obstarávateľom menovaná komisia, a to E.. H. F. (starostka - žalovaná v 2. rade), A.. E. J.,
E. L. a J. D., pričom komisia dodatok predložený žalobcom posúdila za spĺňajúci podmienky verejného
obstarávateľa a odporučila verejnému obstarávateľovi prijať ponuku žalobcu. Žalovaný v 1. rade listami
zo dňa 05. 01. 2011 oznámil žalobcovi, že uspel v zadávaní podprahovej zákazky s výzvou na rokovanie
Nájomný bytový dom č. X, X, X, X a prijíma ponuku a zároveň ho požiadal o predloženie 4 vyhotovení
dodatku k zmluve o dielo vrátane rozpočtov k stavbe. Dňa 28. 01. 2011 sa konalo mimoriadne zasadnutie

obecného zastupiteľstva a z výpisu z mimoriadneho zasadnutia vyplýva, že bol schválený súhlas
s investičným zámerom výstavby 4 bytových domov po 8 b. j. so spôsobom financovania, že úver
ŠFRB pokryje 75 % a dotácia MDV RR SR pokryje 25 %. Zároveň dňa 28. 01. 2011 žalovaný v 1.
rade, v zastúpení žalovanej v 2. rade, vyhlásil, že výber zhotoviteľa diela Nájomný bytový dom č.
X bol uskutočnený podľa ustanovení zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a zadávanie

zákazky bolo uskutočnené postupmi pre zadávanie podprahových zákaziek, pričom zhotoviteľom diela
je úspešný uchádzač DEVELOP GROUP a. s. Bratislava. Totožné vyhlásenia boli vydané žalovaným v
1. rade aj v prípade výstavby nájomných bytových domov č. X, X, X. Dňa 08. 02. 2011 žalovaný v 1.
rade, v zastúpení žalovanou v 2. rade, podpísal so žalobcom dodatky č. 1 k zmluvám o dielo Nájomný
bytový dom č. X, X, X, X - X b. j. Radošina, podľa ktorých sa pôvodné zmluvy o dielo zo dňa 31.

12. 2009 nahradili novým textom v názve diela aj v predmete zmluvy s tým, že ide o bytové domy
obsahujúce 8 b. j. a predpokladaný termín začatia prác mal byť 05/2011 a ukončenia prác 07/2012 a
súčasne došlo k navýšeniu ceny za jednotlivé diela na sumu 316 300,36 eura bez DPH. Po podpise
dodatkov k zmluvám o dielo boli žalovaným v 1. rade podané opätovne žiadosti o poskytnutie podpory zo
ŠFRB zo dňa 18. 02. 2011 a žiadosti o poskytnutie dotácie na obstaranie nájomných bytov adresované

Krajskému stavebnému úradu v Nitre spolu s krycími listami rozpočtu vypracovanými žalobcom dňa 03.
01. 2011. MDVaRR SR listom zo dňa 28. 06. 2011 oznámilo žalovanému v 1. rade, že žiadosti nespĺňajú
podmienky zákona č. 443/2001 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní a ich posúdenie
ako nevyhovujúce Krajským stavebným úradom v Nitre bolo správne.
Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že žalobca listom zo dňa 31. 01. 2012 vyzval žalovaného v

1. rade na poskytnutie súčinnosti v zmysle zmluvy o dielo uzatvorenej dňa 31. 12. 2009 v znení dodatku
č. 1 zo dňa 08. 02. 2011, keďže z dôvodu neposkytnutia náležitej súčinnosti zo strany žalovaného v 1.
rade dohodnuté dielo nemožno riadne vykonávať a vyzval žalovaného v 1. rade, aby mu bolo umožnené
dielo vykonať v súlade so zmluvou. Výzvou zo dňa 12. 02. 2013 žalobca opätovne vyzval žalovaného v
1. rade na poskytnutie súčinnosti v zmysle zmluvy o dielo a na protokolárne odovzdanie staveniska do

20. 02. 2013 a v prípade nedodržania uvedenej lehoty mu oznámil vznik nároku na náhradu škody z titulu
ušlého zisku vo výške 215 084 eur s DPH. Z oznámenia žalovaného v 1. rade adresovaného žalobcovi
zo dňa 12. 06. 2014 vyplynulo, že Obecné zastupiteľstvo Radošina na mimoriadnom zasadnutí dňa 11.
06. 2014 schválilo návrh na mimosúdnu dohodu so žalobcom spôsobom výstavby dvoch bytoviek - 8
b. j. v Radošine v priebehu rokov 2015 a 2016, ktorej cenu by zaplatil z prostriedkov úveru zo ŠFRB

a MDVa RR SR a súčasne sa požiada o vydanie územného rozhodnutia a stavebného povolenia na
výstavbu týchto ďalších dvoch bytoviek. Podľa uznesenia č. 7 zo zasadnutia obecného zastupiteľstva
Obce Radošina zo dňa 02. 03. 2016 bola schválená výstavba dvoch bytových domov v Radošine na Y.
ulici a výstavba dvoch bytových domov v Radošine na parc. č. XXXX/X, X, X, X, X, XX, XX, XX, XX,
XX, ktorú bude realizovať žalobca v rokoch 2016 a 2017 pri financovaní formou dotácie z MDVaRR SR

a pôžičky zo ŠFRB.
Z pripojeného spisu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 4Cb/47/2013 súd prvej inštancie zistil, že
žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v sume 215 084 eur s príslušenstvom proti žalovaným Obec
Preseľany a starostovi obce, a to titulom náhrady ušlého zisku na základe obsahovo totožnej žaloby,
podľa ktorej žalobcovi nebolo umožnené realizovať výstavbu nájomných bytových domov č. X, X, X, X

v Preseľanoch na základe zmlúv o dielo zo dňa 31. 12. 2009, ktoré sú obsahovo zhodné aj pokiaľ ide o
cenu so zmluvami o dielo uzavretými so žalovaným v 1. rade dňa 31. 12. 2009. Predmetné konanie bolo
uznesením Okresného súdu Topoľčany č. k. 4Cb/47/2013 - 142 zo dňa 09. 03. 2015 zastavené, keďžepredchádzajúcim uznesením zo dňa 13. 02. 2014 bolo konanie prerušené a žiadna zo strán nepodala
do jedného roka návrh na pokračovanie v konaní.

3. Súd prvej inštancie poukazujúc na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 165/2012 zo dňa
18. 04. 2012 a obranu žalovaných, namietajúcich v priebehu konania absolútnu neplatnosť zmlúv o
dielo v spojení s dodatkami, sa ako s predbežnou otázkou zaoberal otázkou platnosti zmlúv o dielo
uzavretých medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným v 1. rade ako objednávateľom dňa 31.
12. 2009 a v nadväznosti na to aj tým, či nárok žalobcu na náhradu škody titulom ušlého zisku je

potrebné posúdiť ako nárok vyplývajúci z porušenia povinnosti zo záväzkového vzťahu podľa § 373
a nasl. Obchodného zákonníka, alebo v prípade neplatnosti predmetných zmlúv o dielo je potrebné
nárok žalobcu posúdiť podľa § 268 Obchodného zákonníka. V konaní nebolo sporu o tom, že zmluvy
o dielo uzavreté dňa 31. 12. 2009 boli výsledkom predchádzajúceho procesu verejného obstarávania
realizovaného žalovaným v 1. rade ako verejným obstarávateľom podľa zákona č. 25/2006 Z. z. o
verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv o dielo formou podprahovej zákazky

na uskutočnenie stavebných prác, a to výstavby Nájomných bytových domov č. X, X, X, X - X b. j.
v Radošine, pričom podľa § 99 ods. 1 písm. h) zákona č. 25/2006 Z. z. v znení účinnom do 31. 12.
2009 pri zadávaní podprahových zákaziek verejný obstarávateľ uzavrie zmluvu v lehote viazanosti
ponúk s úspešným uchádzačom a ostatným uchádzačom oznámi, že neuspeli. Žalobca bol úspešným
uchádzačom v procese verejného obstarávania a žalovaný v 1. rade ako verejný obstarávateľ prijal

jeho ponuku, čo mu oznámil písomne dňa 18. 12. 2009 s tým, že uzavrie zmluvu v lehote viazanosti
ponúk, t. j. do 28. 02. 2010. Od písomnej informácie žalovaného v 1. rade zo dňa 18. 12. 2009 až do
podpísania predmetných zmlúv o dielo dňa 31. 12. 2009 sa neuskutočnilo žiadne zasadnutie obecného
zastupiteľstva v Obci Radošina, na ktorom by zastupiteľský zbor obce schvaľoval uzavretie zmlúv o dielo
so žalobcom. Podľa predložených dokladov, zápisníc zo zasadnutí obecného zastupiteľstva a výpisov

uznesení z týchto zasadnutí, sa koncom roka 2009 uskutočnili dve zasadnutia obecného zastupiteľstva
v Obci Radošina, a to dňa 30. 10. 2009, na ktorom sa zúčastnili aj zástupcovia žalobcu, kedy z výpovede
štatutárneho zástupcu žalobcu H. R. a svedkov A.. D. a H.. G. vyplynulo, že boli zástupcami žalobcu na
zasadnutiach obecného zastupiteľstva a dňa 11. 12. 2009, teda v čase, keď ešte nebol známy úspešný
uchádzač v procese verejného obstarávania, ku ktorému boli súťažné podklady vydané dňa 16. 11.

2009, teda ešte neskôr, ako sa uskutočnilo zasadnutie obecného zastupiteľstva dňa 30. 10. 2009, na
ktorom zástupcovia žalobcu predniesli ponuku výstavby nájomných bytov a financovania. Na zasadnutí
obecného zastupiteľstva dňa 30. 10. 2009 nebolo prijaté žiadne uznesenie, ktoré by schvaľovalo
konkrétny právny úkon týkajúci sa výstavby nájomných bytových domov, pričom v skutočnosti ani prijaté
nemohlo byť, keďže úspešný uchádzač z verejného obstarávania bol známy až neskôr a na zasadnutí

obecného zastupiteľstva dňa 11. 12. 2009 bolo v programe v rámci rôzneho uvedené iba to, že výstavba
bytovky sa začne na jar roku 2010 bez akejkoľvek bližšej konkretizácie. Medzi uzneseniami z tohto
zasadnutia obecného zastupiteľstva sa pod bodmi 13 - 40 nachádzajú uznesenia, podľa ktorých obecné
zastupiteľstvo schválilo podanie žiadosti o poskytnutie úveru zo ŠFRB na výstavbu nájomných domov,
ako aj podanie žiadosti o štátnu dotáciu z MVaRR SR a s výstavbou súvisiace ďalšie uznesenia, avšak

ani jedno z nich sa netýkalo schválenia zmlúv o dielo na výstavbu nájomných bytových domov, ktoré
boli dňa 31. 12. 2009 podpísané starostom obce so žalobcom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že
u obce ako právnickej osoby (§ 18 ods. 2 písm. c) Občianskeho zákonníka a § 1 ods. 1 zákona č.
369/1990 Zb.) je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch.
Zatiaľ čo rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom,

či, resp. aký právny úkon obec urobí (vykoná), právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle
navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Funkcia štatutárneho
orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta obce, znamená výhradné oprávnenie konať
menom obce navonok, t. j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám. Táto funkcia však sama o
sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok práve

v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie
rozhodovať o právnych úkonoch, t. j. o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí (prejaví), je zo zákona
rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo. Podľa ustanovenia § 9 ods.
2 písm. c) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, schváleniu obecným zastupiteľstvom podliehajú
vždy nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote. Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o

majetkovoprávnom úkone nie je autoritatívnym výrokom obce, ktorým sa individuálny právny vzťah
účastníkov zakladá, mení alebo ruší, ale je prejavom vôle obce. Tento prejav sa tvorí a prejavuje
uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvolá však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne
náležitosti.VtomtosmeresúdprvejinštancievychádzalajzozáverovrozsudkuNajvyššiehosúduSRsp.zn. 2Cdo/284/2006 zo dňa 29. 01. 2008, z ktorého vyplýva, že ak sa pred súdom vyskytne v konaní ako
sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmetom
je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí

súd skúmať platnosť prejavu vôle tak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia spôsobom stanoveným
v zákone), ako aj z hľadiska meritórnych náležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Bez prejavu vôle
a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada
platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o
majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného

zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik
právneho vzťahu. Majetkovoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by urobil
len starosta bez prechádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali
obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce
majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a
zaviazať ním obec, pretože mu na to zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie,

takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. Rovnako súd prvej inštancie poukázal aj
na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Odo/21/2002, podľa ktorého majetkovoprávne
úkony, o ktorých prislúcha rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade
predchádzajúceho kladného rozhodnutia tohto zastupiteľstva, pričom bez takéhoto rozhodnutia starosta
obce nemôže v uvedených prípadoch urobiť platný právny úkon za obec. Súd prvej inštancie poukázal aj

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08 zo dňa 01. 04. 2009, v zmysle ktorého majetok obce
ako majetok verejnoprávnej korporácie slúžiaci predovšetkým na plnenie jej úloh daných kompetenciami
pri výkone samosprávy, ktoré sa realizujú v prospech jednotlivých subjektov práva majúcich k územiu
obce právne relevantný vzťah, nemožno z hľadiska právneho režimu nakladania s ním porovnávať
s majetkom iných subjektov súkromného práva. Potreba odlišného právneho režimu je daná snahou

usmerniť využívanie majetku obce na plnenie úloh verejnoprávnej povahy, chrániť majetok obce pred
jeho zneužitím a pred nehospodárnym nakladaním a zabezpečiť jeho čo najefektívnejšie zhodnocovanie
a zveľaďovanie, a tým v čo najväčšej možnej miere zabrániť situácii charakterizovanej neschopnosťou
obce plniť svoje verejnoprávne funkcie riadne a včas v dôsledku nedostatočnej majetkovej základne.
Vychádzajúc z uvedených záverov ústavný súd vyvodzuje, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. b) a

c) zákona SNR č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov je potrebné vykladať
zužujúco, čo sa týka oprávnenia starostu obce uskutočňovať právne úkony vo veciach hnuteľného
majetku obce alebo jej majetkových práv v prípade, ak toto nakladanie nie je obmedzené zákonom
alebo samotnou obcou prostredníctvom záväzného aktu obecného zastupiteľstva. V tomto kontexte je
zároveň potrebné pristúpiť k extenzívnemu výkladu ustanovenia § 11 ods. 4 písm. a) zákona SNR č.

369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, ktoré priznáva obecnému zastupiteľstvu
právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce, inými slovami, samotná skutočnosť
neschváleniazásadhospodáreniaanakladaniasmajetkomobceobecnýmzastupiteľstvommuuvedené
právoneodníma.Opačnýprístupkvýkladutýchtozákonnýchustanovenínarúšakoncepciuzákonodarcu
zameranú na ochranu majetkovej základne obce slúžiacej prioritne na plnenie verejných úloh obce a

zároveň nerešpektuje požiadavku ústavnej konformity výkladu zákona (čl. 152 ods. 4 v spojení s čl.
65 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Okrem toho problematikou nakladania s majetkom obce sa
zaoberá aj uznesenie Ústavného súdu SR II. ÚS 630/2017 zo dňa 18. 10. 2017, podľa ktorého sú
obce verejnoprávnymi korporáciami a pokiaľ konajú vo veciach práva súkromného, nemožno tvorbu
a prejavy ich vôle mechanicky posudzovať rovnako, ako by išlo napríklad o obchodné spoločnosti,

ide totiž o samosprávny subjekt sui generis, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku potrebuje
schválenie príslušným orgánom obce (obecným zastupiteľstvom). Schválenie právneho úkonu zo strany
príslušnéhoorgánuobcepredstavujepodmienkuplatnostiprávnehoúkonuobce.Bezpredchádzajúceho
rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkovoprávneho úkonu malo považovať
zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Pokiaľ

obecné zastupiteľstvo s uzavretím zmluvy o dielo nevyslovilo súhlas formou uznesenia (pričom úkony v
rámci prípravnej fázy projektu, vedomosť členov zastupiteľstva o existencii projektu, ani následné úkony
zastupiteľstva ako napr. schválenie rozpočtu či iných právnych úkonov nemôžu podľa súdov takýto
súhlas nahradiť), chýbalo vyjadrenie vôle ako jednej z náležitostí právneho úkonu, a teda šlo o absolútne
neplatný právny úkon.

4. S poukazom na zistený skutkový stav a aj vyššie citované rozhodnutia najvyšších súdnych autorít
Slovenskej republiky dospel súd prvej inštancie k záveru, že predmetné zmluvy o dielo uzavreté medzi
žalobcom a žalovaným v 1. rade dňa 31. 12. 2009 sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi podľa §39 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z platnej právnej úpravy účinnej v čase podpísania zmlúv bol
súd prvej inštancie toho názoru, že zmluvy o dielo boli uzavreté v rozpore s § 11 ods. 4 písm. a) zákona
o obecnom zriadení a s § 9 ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí a takéto právne úkony nevyvolávajú

žiadne právne účinky, a preto sa na ne neprihliada. Keďže žalovaný v 1. rade nemal schválené zásady
hospodárenia s majetkom obce, resp. ich existencia v rámci dokazovania preukázaná nebola, tak potom
akékoľvek nakladanie s majetkovými právami podliehalo schváleniu obecným zastupiteľstvom. Podľa
názoru súdu prvej inštancie, právny úkon, akým bola zmluva o dielo, podľa ktorej cena za vykonanie
diela predstavovala aj s DPH sumu 322 460,41 eura, pričom boli uzavreté 4 rovnaké zmluvy o dielo,

jednoznačne možno zaradiť do skupiny najdôležitejších právnych úkonov týkajúcich sa majetku obce
a teda iba obecnému zastupiteľstvu prináleží právo schvaľovať takéto najdôležitejšie úkony týkajúce
sa obecného majetku, a to s poukazom na § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. v znení
účinnom do 31. 03. 2010. Starostom obce podpísané zmluvy o dielo by bolo možné považovať za platné
iba v takom prípade, pokiaľ by ich podpísaniu predchádzalo schválenie obecným zastupiteľstvom na
jeho zasadnutí a pokiaľ by toto schválenie bolo zhmotnené do konkrétneho uznesenia zo zasadnutia

obecného zastupiteľstva. Žalobca však nepredložil žiaden dôkaz o takomto schválení predmetných
právnych úkonov zo strany obecného zastupiteľstva vo forme uznesenia prijatého na jeho zasadnutí,
pričom tvrdenia štatutárneho zástupcu žalobcu H. R. a svedkov A.. H. D. a H.. H. G., podľa ktorých
boli zmluvy o dielo schválené obecným zastupiteľstvom, neboli žiadnym spôsobom preukázané a v
tomto smere je irelevantné, že sa tieto osoby ako zástupcovia žalobcu zúčastňovali zasadnutí obecného

zastupiteľstva, na ktorých mali vysvetľovať poslancom projekt výstavby nájomných bytových domov a
odpovedať na otázky. Pokiaľ obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté
uznesenienebolopojatédozápisuopriebehuzasadnutiaobecnéhozastupiteľstva,nevznikolprejavvôle
spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Z uvedených dôvodov
predmetné zmluvy o dielo podpísané za žalovaného v 1. rade starostom obce bez predchádzajúceho

rozhodnutia obecného zastupiteľstva je potrebné považovať za také, ktoré odporujú zákonu, a preto
sú podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Súd prvej inštancie považoval za právne irelevantné
poukazovanie žalobcu na uznesenia prijaté na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 11. 12. 2009,
keďže ani jedno z týchto uznesení neobsahovalo rozhodnutie obecného zastupiteľstva o schválení
zmlúv o dielo uzavretých so žalobcom a všetky uznesenia, na ktoré žalobca poukazoval sa týkali

iba podania žiadosti o poskytnutie úveru a štátnej dotácie na výstavbu, ako aj ďalších úkonov s tým
súvisiacich. Žiadne uznesenie však neriešilo zmluvy o dielo, ktoré následne starosta obce podpísal so
žalobcom dňa 31. 12. 2009. Ani skutočnosť, že podpísaniu týchto zmlúv predchádzal proces verejného
obstarávania, ktorého úspešným uchádzačom bol žalobca, nič nezmenilo na názore súdu prvej inštancie
o absolútnej neplatnosti zmlúv o dielo, pretože výsledkom verejného obstarávania malo byť uzavretie

konkrétnych zmlúv o dielo, ktorých podpísaniu však malo predchádzať schválenie zo strany obecného
zastupiteľstva. Tvrdenia štatutárneho zástupcu žalobcu a svedkov A.. D. a H.. G., že boli prítomní na
zasadnutí obecného zastupiteľstva koncom roka 2009 a videli, že poslanci odhlasovali zmluvy o dielo,
resp. tieto schválili, súd prvej inštancie považoval za účelové bez akéhokoľvek preukázania, pretože v
období od 18. 12. 2009 do 31. 12. 2009 sa neuskutočnilo žiadne zasadnutie obecného zastupiteľstva,

na ktorom takéto rozhodnutia mohli byť prijaté. Pokiaľ išlo o výpoveď svedka A.. O. Y., ktorý vykonával
funkciu starostu obce v čase podpísania predmetných zmlúv o dielo, a ktorý uviedol, že súhlas zo strany
obecného zastupiteľstva s výsledkom verejného obstarávania bral ako súhlas na podpis zmluvy, nebolo
podľa názoru súdu prvej inštancie možné považovať za dôkaz o schválení právnych úkonov zo strany
obecného zastupiteľstva. V tomto smere je možné považovať za schválenie právneho úkonu týkajúceho

sa nakladania s majetkom obce iba rozhodnutie obecného zastupiteľstva vo forme uznesenia prijatého
spôsobom stanoveným zákonom.

5. Vzhľadom na záver súdu prvej inštancie o absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv o dielo nebolo
možné považovať za platné ani dodatky č. 1 k týmto zmluvám podpísané žalovanou v 2. rade dňa 08.

02. 2011, ktoré taktiež neboli schválené obecným zastupiteľstvom na zasadnutí dňa 28. 01. 2011, na
ktorom bol daný súhlas s investičným zámerom výstavby 4 bytových domov po 8 b. j. so spôsobom
financovania v uznesení uvedeným, ale obecné zastupiteľstvo neschválilo žiadne konkrétne dodatky k
zmluvám o dielo zo dňa 31. 12. 2009. Naviac, v prípade absolútnej neplatnosti zmlúv o dielo nemôžu
byť platnými ani žiadne dodatky neskôr podpísané, ktoré samostatne bez základných zmlúv nemajú

žiaden účinok. S poukazom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaným v 1. a 2. rade
nevznikla povinnosť nahradiť škodu v zmysle § 289 Obchodného zákonníka žalobcovi. Podľa názoru
súdu prvej inštancie žalobca ako oprávnená osoba vedel o neplatnosti právneho úkonu, t. j. zmlúv o
dielo podpísaných dňa 31. 12. 2009, a preto nebol naplnený predpoklad, aby žalovaný v 1. rade moholbyť zaviazaný na náhradu škody. Uvedený záver vyplynul z výpovede štatutárneho zástupcu žalobcu
H. R., ktorý potvrdil svoju vedomosť o tom, že zmluva o dielo má byť ako doklad odhlasovaná obecným
zastupiteľstvom, a preto sa aj zúčastňoval týchto zasadnutí a v tomto prípade poslanci odhlasovali,

že zhotoviteľom diela bude žalobca. Aj skutočnosť, že H. R. je predsedom predstavenstva žalobcu od
27. 05. 2008 a zúčastňoval sa viacerých zasadnutí obecných zastupiteľstiev vo viacerých obciach, kde
sa robilo verejné obstarávanie a v období rokov 2009 - 2012 to bolo asi 30 prípadov, svedčí podľa
názoru súdu prvej inštancie o tom, že si musel byť vedomý, že bez schválenia zmluvy o dielo obecným
zastupiteľstvom nemôže byť táto následne platným právnym úkonom napriek podpisu starostu obce.

Tvrdenie štatutárneho zástupcu žalobcu o schválení zmluvy o dielo obecným zastupiteľstvom nebolo
preukázané žiadnym uznesením obecného zastupiteľstva a ako štatutárny zástupca žalobcu, ktorý sa
pravidelne zúčastňoval zasadnutí obecných zastupiteľstiev v súvislosti s verejnými obstarávaniami a
následne uzatváranými zmluvami o dielo, mal preukázateľne vedomosť, že zmluvy o dielo zo dňa 31.
12. 2009 pre chýbajúce schválenie obecným zastupiteľstvom sú neplatné. Z titulu jeho postavenia u
žalobcu a dlhoročných praktických skúseností pri uzatváraní zmlúv o dielo s obcami, ktoré potvrdil,

bolo jeho povinnosťou preveriť si pred podpisom zmlúv o dielo, či tieto boli riadne schválené obecným
zastupiteľstvom a pokiaľ si takúto elementárnu povinnosť nesplnil, nemôže sa potom žalobca dovolávať,
že zmluvy o dielo uzavrel so žalovaným v 1. rade v dobrej viere. Žalobca pritom už v podanej žalobe
zdôvodnil nárok na náhradu škody ustanovením § 268 Obchodného zákonníka, čo svedčí o tom, že
si bol vedomý neplatnosti zmlúv o dielo a za právne irelevantné súd prvej inštancie považoval aj

tvrdenieštatutárnehozástupcužalobcu,ženemalzákonnúmožnosťdožadovaťsazápisnicezobecného
zastupiteľstva, keď v období od 18. 12. 2009, t. j. od oznámenia obce, že prijíma ponuku žalobcu a
uzavrie s ním zmluvu až do 31. 12. 2009, t. j. do podpísania zmlúv o dielo, sa žiadne zasadnutie
obecného zastupiteľstva neuskutočnilo a teda žalobca, ktorý vedel, že pre platné uzavretie zmluvy o
dielo je potrebné jej schválenie obecným zastupiteľstvom, a že takéto uznesenie pred podpisom zmluvy

prijaté nebolo, mal vedomosť o neplatnosti predmetných právnych úkonov. Na základe preukázania
liberačného dôvodu, ktorý spočíva v tom, že oprávnená osoba o neplatnosti právneho úkonu vedela,
nie je možné zaviazať žalovaných v 1. a 2. rade na náhradu škody. V prípade žalovanej v 2. rade súd
prvej inštancie nemal za preukázanú ani jej pasívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k náhrade škody podľa
§ 268 Obchodného zákonníka, keďže v čase uzatvárania zmlúv o dielo, ktoré sú neplatnými právnymi

úkonmi, nebola starostkou obce a teda nemohla byť zodpovedná za neplatnosť týchto právnych úkonov
a rovnako jej zodpovednosť nemohla vzniknúť tým, že nerešpektovala absolútne neplatné zmluvy a
stavby boli nakoniec realizované inou spoločnosťou, pretože na základe neplatných zmlúv o dielo nebola
obec v žiadnom záväzkovom vzťahu so žalobcom.

Pokiaľ išlo o tvrdenie žalobcu, že žalovaný v 1. rade uznal zodpovednosť a záväzok odškodniť žalobcu
s poukazom na mimoriadne zasadnutie obecného zastupiteľstva dňa 11. 06. 2014, súd prvej inštancie
konštatoval, že uvedené v žiadnom prípade nie je možné považovať za uznanie záväzku v zmysle §
323 Obchodného zákonníka, keďže uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon urobený dlžníkom
a adresovaný veriteľovi si vyžaduje písomnú formu a jednoznačné určenie uznaného záväzku, čo návrh

na mimosúdnu dohodu zo dňa 12. 06. 2014 neobsahoval. Zároveň ani poukaz žalobcu na uznesenie
obecného zastupiteľstva zo dňa 02. 03. 2016, ktorým bola schválená výstavba dvoch bytových domov
v Radošine na ul. Y. a výstavba dvoch bytových domov na ďalších pozemkoch žalobcom v rokoch 2016
a 2017, nemožno takýto prejav vôle obecného zastupiteľstva považovať za uznanie záväzku na náhradu
škody žalovaným v 1. rade v takom rozsahu, ako bola uplatnená v konaní. Skutočnosť, že žalovaný v 1.

rade mal zámer dohodnúť sa so žalobcom na mimosúdnom vyporiadaní, ešte podľa názoru súdu prvej
inštancie neznamená, že tento jeho prejav je zároveň uznaním záväzku na náhradu škody, a preto na
žalobcom poukázané prejavy žalovaného v 1. rade nebolo možné pri rozhodovaní o nároku žalobcu na
náhradu škody prihliadať.
Na základe vyššieho uvedeného súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. Pokiaľ išlo

o návrhy žalobcu na vykonanie doplnenia dokazovania výsluchom svedkov, poslancov obecného
zastupiteľstva a zabezpečením ďalších listinných dôkazov týkajúcich sa verejného obstarávania,
stavebného konania, súd prvej inštancie tieto návrhy nevykonal, pretože by navrhované dôkazy nemohli
vzhľadom na absolútnu neplatnosť posudzovaných právnych úkonov pre chýbajúce predchádzajúce
schválenie zo strany obecného zastupiteľstva nič zmeniť na závere súdu prvej inštancie, že iba

schválenie právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce vo forme zodpovedajúcej zákonu
predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu obce.
O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak,
že žalovaným v 1. a 2. rade, ktorí mali vo veci plný úspech, priznal náhradu trov konania v plnomrozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP vyšší súdny úradník
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

6. Rozsudok napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
písm. b), d), e), f), g), h) CSP a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prípadne aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že
žalobe vyhovie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Namietal, že žalovaní
v konaní uvádzali vo vyjadreniach rôzne vzájomne si odporujúce dôvody na zamietnutie žaloby, pričom

súd prvej inštancie z týchto dôvodov uznal dôvod neplatnosti zmlúv o dielo. Žalovaní však pri ostatných
dôvodochdefactouznávali,žezmluvysúplatnéataksaajsprávali.Pokiaľišlooškodupredložilrozpočet
diela, kde je zrejmé, o aké položky stavebných prác ide a ako boli nacenené, z ktorých možno určiť
nákladové položky, teda aké náklady by realizujúca firma mala pri ich realizácii. Zisk pri stavebných
prácach sa pohybuje cez 25 % z dohodnutej ceny za dielo. Pri určení ušlého zisku je možné tento
určiť ako skutočný zisk alebo obvyklý ušlý zisk. Sporné dielo mal pritom realizovať subdodávateľsky a

rozdiel ceny diela od subdodávateľa pre žalobcu a ceny diela pre žalovaného v 1. rade vytvára finančnú
sumu, ktorú by žalobca na danej zákazke získal ako zisk. Nezrealizovaním diela vznikli žalobcovi voči
subdodávateľovi povinnosti, na základe čoho žalobcovi vznikla aj skutočná škoda, ktorá sa prekrýva s
ušlým ziskom, dokonca je ešte väčšia, a preto ide o žalovanú sumu, ktorá je predmetom sporu. Nešlo
len o ušlý fiktívny zisk ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, ale išlo o

kombináciu ušlého zisku a skutočnej škody.
Namietal, že žalovaný v 1. rade nedoložil všetky súťažné podmienky, a to najmä pre domy č. X,
X, X, ako aj súťažné podmienky pre rozšírenie predmetu plnenia - uzavretie dodatkov k zmluve a
pri súťažných podmienkach domu č. X nedoložil opis predmetu obstarávania, spôsob určenia ceny,
obchodné podmienky uskutočnenia prác, ktoré žiadne obmedzenia platnosti zmluvy týkajúce sa toho,

že bez poskytnutia prostriedkov ŠFRB a MDVaRR SR výstavba nebude možná, neobsahovali. Ani
samotná zmluva o dielo takéto obmedzenie neobsahovala, v predmetných zmluvách o dielo a ani
dodatkoch neboli ustanovenia o tom, že sa s výstavbou začne až vtedy, ak budú poskytnuté dotácie.
Pre zmluvný vzťah sú podstatné ustanovenia zmluvy a nie súťažné podmienky, ktoré sa do textu zmluvy
nepremietli. Naviac, podľa súťažných podmienok nepriznanie prostriedkov bolo okolnosťou, pre ktoré

mohol žalovaný v 1. rade od zmluvy odstúpiť. Nešlo teda o odkladaciu podmienku ako tvrdil žalovaný,
ani o rozväzovaciu podmienku, nešlo ani o okolnosť, že by bez poskytnutia prostriedkov ŠFRB a MV
SR výstavba nebola možná ako tvrdil žalovaný v 1. rade. Išlo o možnosť, ktorú obec mohla využiť ako
dôvod pre odstúpenie od zmluvy, t. j. v prípade neposkytnutia prostriedkov zo ŠFRB a MV SR mohla
obec ďalej pokračovať v zmluvnom vzťahu a prostriedky mohla získať iným spôsobom len zo ŠFRB bez

dotácie, banky a pod. Žalovaný v 1. rade nikdy od zmluvy neodstúpil. Preto uvedená časť súťažných
podmienok je pre konanie bez právneho významu. Žalovaný v 1. rade nedoložil ani zmluvy o dielo so
spoločnosťou STAVOPRAC s. r. o. (schválená na zastupiteľstve dňa 20. 04. 2012) a so spoločnosťou
Krajča a Behúň s. r. o. (schválená na zastupiteľstve dňa 24. 05. 2013), ktoré preukazujú, že žalovaný
v 1. rade vedome porušil svoj záväzok realizovať výstavbu so žalobcom, žalovaný v 1. a žalovaný v

2. rade postupovali úmyselne, aby zmarili realizáciu zmluvy o dielo, pretože už v roku 2012 a 2013
nepočítali so žalobcom, nedávali nové žiadosti na ŠFRB a MV SR, aby získali prostriedky na výstavbu,
ktorú by realizoval žalobca. Súd prvej inštancie tieto návrhy na doplnenie dokazovania zamietol, pričom
v rozsudku zamietnutie nijako nezdôvodnil.
Žalobca vytkol súdu prvej inštancie, že neodôvodnil, ako sa vysporiadal s podstatnou časťou

žaloby, a to s uskutočneným verejným obstarávaním, neodôvodnil, akým spôsobom by mali po
verejnom obstarávaní vstupovať uznesenia obecného zastupiteľstva do celého procesu. Považoval za
nemysliteľné, aby po verejnom obstarávaní, tobôž po úspešnom a vyhlásení úspešného uchádzača,
mohol ktokoľvek a akýmkoľvek spôsobom meniť takýto výsledok verejného obstarávania, a to ani
uznesením obecného zastupiteľstva, keďže pri takomto zmýšľaní by verejné obstarávanie v celej

EÚ nemohlo fungovať. Napriek tomu, že opakovane žiadal, aby žalovaný v 1. rade predložil celú
dokumentáciu verejného obstarávania od jeho vyhlásenia až po ukončenie, súd prvej inštancie tak
nevykonal a nezdôvodnil prečo tak nekonal. Išlo pritom o podstatné a zásadné okolnosti, ktoré sa týkali
jednak právnej argumentácie žalobcu, ku ktorej sa súd prvej inštancie nevyjadril, ako aj k predkladaniu
dôkazov. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal s právnou argumentáciou žalobcu, túto ani neuviedol

a nezdôvodnil jasne a výstižne ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty žalobcu
tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 220 ods. 2 CSP. Nevysporiadal sa ani s dôkazmi predloženými
žalobcom. S poukazom na uvedené možno odôvodnenie rozsudku považovať v rozpore s čl. 6 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Nevysporiadanie sa s podstatnýmiskutočnosťami predstavuje v tomto prípade porušenie práva žalobcu na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia.
Poukázal ďalej na to, že žalovaní vo vyjadrení zo dňa 11. 04. 2017 a 26. 04. 2017 uvádzali, že zmluvy

o dielo a dodatky boli riadne podpísané a platné, a preto nie je sporné medzi stranami sporu, že
zmluvy o dielo a ich dodatky sú uzavreté platne. V danom prípade nešlo o nakladanie s majetkovými
právami, preto súd prvej inštancie nesprávne poukázal na ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona
č. 138/1991 Zb. Nejde ani o ustanovenie § 9 ods. 2 písm. a) zákona č. 138/1991 Zb., ktorý sa týka
majetku, ktorý bol vo vlastníctve obce a prevádzal sa na inú osobu. Bol toho názoru, že rozhodnutie

obecného zastupiteľstva možno považovať za zákonom ustanovenú podmienku právneho úkonu len
vtedy, ak tak vyslovene uvádza právny predpis. Znenie § 9 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. hovorí
o majetku obce, nie do majetku obce, preto schválenie obecného zastupiteľstva nebolo nutné ako
zákonná podmienka pre vykonanie takéhoto právneho úkonu. Predmetné zmluvy a dodatky sú platné.
Na uvedenom nič nemení ani odkaz na § 11 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb., pričom žalovaný v 1. rade
nemal schválené zásady hospodárenia obce a žalobca nemohol vedieť, čo u žalovaného v 1. rade sú

najdôležitejšie úkony a čo nie sú. Odkaz na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 284/2006 a
nález Ústavného súdu SR č. III ÚS 389/2008 považoval za nesprávny, pretože predmetné rozhodnutia
nič nehovoria o najdôležitejších úkonoch a ani o ustanovení § 11 ods. 4 zákona č. 138/1991 Zb. a len
vo všeobecnosti posudzujú problematiku schvaľovania úkonov o majetku obce, teda majetku, ktorý obci
patrí, a ktorý chce obec scudziť nie však nadobudnúť cestou zmluvy o dielo. Podľa žalobcu v tomto

prípadenebolonutné,abyuzavretiezmluvyschvaľovaloobecnézastupiteľstvo.Zástupcoviažalobcuboli
opakovanenaobecnomzastupiteľstveObceRadošina,pričomvýsledkombolo,žeposlancinaobecnom
zastupiteľstve schválili výstavbu bytových domov s nájomnými bytmi, ktorú bude realizovať žalobca. Súd
prvejinštancienesprávneinterpretovalsvedeckúvýpoveďA..Y.,zktorejnemožnodôjsťkzáverom,ktoré
prezentoval súd prvej inštancie. Svedok potvrdil, že na obecnom zastupiteľstve sa dokonca upravoval

a dopĺňal text zmluvy o dielo, ktorú žalobca predložil v rámci ponuky verejného obstarávania, obecné
zastupiteľstvo tak rokovalo o právnom úkone, dokonca upravovali textáciu navrhovanej zmluvy o dielo.
Obecné zastupiteľstvo odsúhlasilo výsledok verejného obstarávania, pričom svedok A.. Y. potvrdil, že
poslanci mali informáciu a vedomosť, kto bol víťazom verejného obstarávania a výsledok odsúhlasili.
Pokiaľ obecné zastupiteľstvo odsúhlasilo výsledky verejného obstarávania, tak ho schválilo v celosti aj

s tým, že víťazom je žalobca a uzatvára sa s ním predložená (a obecným zastupiteľstvom schvaľovaná
a upravovaná) zmluva o dielo. Zmluvy o dielo a aj dodatky boli obecným zastupiteľstvom schválené
a tvrdenie súdu prvej inštancie, že zmluvy o dielo neboli pred ich podpisom schválené obecným
zastupiteľstvom, je nesprávne. Obecné zastupiteľstvo schválilo uzatvorenie zmluvy, resp. dodatku a
následne ho vedome odobril štatutár obce svojím podpisom, pričom prílohou žiadostí na ŠFRB a MV

SR bola zmluva o dielo uzatvorená so žalobcom, resp. jej dodatok a prílohy verejného obstarávania.
Táto okolnosť je potvrdená aj uzneseniami, v ktorých je schválené aj podanie žiadostí na ŠFRB a MV
SR, kde sa ako zhotoviteľ dokladal žalobca, teda obecné zastupiteľstvo prejavilo vôľu, že dielo bude
realizovať žalobca. Uvedenú okolnosť možno preukázať aj výsluchom poslancov a pracovníkov žalobcu,
ktorí sa zúčastnili zasadnutia obecného zastupiteľstva, ako aj zvukovými nahrávkami zo zastupiteľstva,

ktoré dokazovanie súd prvej inštancie nepripustil, hoci ich vykonanie by prispelo k zisteniu rozhodujúcich
skutočností. Podľa názoru žalobcu prejav vôle treba posudzovať v širšom kontexte v zmysle § 35
Občianskeho zákonníka, ako aj § 266 Obchodného zákonníka a uzneseniami, ktorými boli schválené
podania žiadosti na ŠFRB a MV SR, boli schválené aj predmetné zmluvy, resp. ich dodatky, keďže
schválením žiadosti, ktorej prílohou je zmluva o dielo, sa schvaľuje aj uzavretie samotnej zmluvy. Preto

ak niekto prejaví vôľu s úkonom, súčasťou ktorého sú ďalšie úkony, tak schválil aj tie ďalšie úkony, a
preto ak obecné zastupiteľstvo schválilo žiadosť na ŠRRB a MV SR, ktorej súčasťou bola aj zmluva
o dielo, resp. dodatok, tak pre každého objektívneho pozorovateľa vyplýva, že schválil aj samotnú
zmluvu o dielo, resp. dodatok. Dodal, že súd prvej inštancie nemohol vedieť, či v čase od oznámenia
verejného obstarávania zo dňa 18. 12. 2009 do podpísania zmlúv zo dňa 31. 12. 2009 sa nekonalo

nejaké zastupiteľstvo, pretože podľa výpovedí svedkov zasadnutia, ktoré obec volala zastupiteľstvá,
bolo niekoľko, kde sa zúčastnila väčšina poslancov a aj starosta obce, pričom o týchto skutočnostiach
nie sú zverejnené zápisnice. Z pohľadu žalobcu sa v tomto období uskutočnilo niekoľko zastupiteľstiev,
resp. stretnutia s poslancami a starostom, pričom žalovaný v 1. rade predložil len dve uznesenia z
dvoch zastupiteľstiev, ktorú skutočnosť nemá žalobca možnosť ovplyvniť, avšak aj z vyjadrenia starostu

je zrejmé, že takýchto stretnutí bolo niekoľko. Bol to pritom súd prvej inštancie, ktorý odmietol návrhy
žalobcu na predvolanie pôvodných poslancov obecného zastupiteľstva.
Keďže predmetné zmluvy o dielo a dodatky boli výsledkom procesu verejného obstarávania, ktorý je
upravený zákonom č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní, prípadnú mieru participácie obecnéhozastupiteľstva v procese verejného obstarávania je potrebné odlišovať v štádiu pred samotným
vyhlásením verejného obstarávania a následne možnú ingerenciu v rámci priebehu procesu verejného
obstarávania, v rámci ktorého je už neprípustné ponechávať otvorenú otázku, či zmluva bude alebo

nebude pred jej podpísaním schválená obecným zastupiteľstvom. Pri vyhlásení verejného obstarávania
musí byť zrejmý zámer a vôľa zo strany obce postupovať na základe výsledku verejného obstarávania
tak, že tento proces bude zavŕšený uzatvorením zmluvy s úspešným uchádzačom v lehotách podľa §
45 zákona o verejnom obstarávaní. Momentom vyhlásenia verejného obstarávania verejný obstarávateľ
berie na seba určité povinnosti, v prípade nesplnenia ktorých je možné uložiť verejnému obstarávateľovi

sankcie spočívajúce v uložení pokuty podľa zákona o verejnom obstarávaní, avšak zároveň porušenie
povinnosti znamená aj vznik zodpovednosti za škodu voči úspešnému uchádzačovi. Pre verejného
obstarávateľa po úspešnom výberovom procese verejného obstarávania vyplýva povinnosť uzatvoriť
zmluvu s úspešným uchádzačom a teda nie je možné už v tomto štádiu riešiť otázku áno alebo
nie vo vzťahu k uzatvoreniu zmluvy, a to ani cez schvaľovanie obecným zastupiteľstvom. Obecné
zastupiteľstvo si môže vyhradiť prostredníctvom zásad hospodárenia a nakladania s majetkom obce,

že na vyhlásenie verejného obstarávania je potrebný súhlas obecného zastupiteľstva. Schvaľovanie
obecným zastupiteľstvom po výsledkoch verejného obstarávania by malo nezákonný zásah do celého
procesu verejného obstarávania. Žalobca bol víťazným uchádzačom v legitímne a legálne vyhlásenom
verejnom obstarávaní a bol daný súhlas zo strany obecného zastupiteľstva s výsledkom verejného
obstarávania (výpoveď A.. Y.). Následne už nebolo možné a ani právne nutné dávať ďalší súhlas

obecného zastupiteľstva s uzavretím zmluvy s víťazom verejného obstarávania, vyžadovanie ktorého
by bolo v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Z uvedeného vyplýva, že záver súdu prvej
inštancie, že na uzatvorenie zmluvy o dielo, resp. dodatku so žalobcom ako víťazom verejného
obstarávania bol nutný ešte dodatočný súhlas obecného zastupiteľstva písomne zachytený v zápise z
rokovania obecného zastupiteľstva, bol nesprávny. Dodal, že ide o podstatnú právnu otázku konfliktu

zákona o verejnom obstarávaní so zákonom o majetku obcí, teda posúdenie otázky požiadavky
na schvaľovanie zmluvy o dielo s víťazom verejného obstarávania obecným zastupiteľstvom, keďže
prípadné neschválenie obecným zastupiteľstvom takejto zmluvy s víťazom verejného obstarávania je
porušením zákona o verejnom obstarávaní a vo svojej podstate by mohlo ísť o obchádzanie zákona
o verejnom obstarávaní, pretože obecné zastupiteľstvo by na princípe schválenia/neschválenie zmluvy

s víťazom verejného obstarávania vedelo upraviť výsledky verejného obstarávania a dokonca nájsť
vhodného víťaza nie cez proces verejného obstarávania, ale cez proces schválenia/neschválenia
zmluvy. Dochádza tu ku konfliktu princípu ochrany majetku obce s nutnosťou schvaľovania úkonu
obecným zastupiteľstvom, s princípom transparentného výberu dodávateľa podľa zákona o verejnom
obstarávaní. Podľa žalobcu má prednosť princíp transparentného výberu dodávateľa podľa zákona o

verejnom obstarávaní. Po verejnom obstarávaní nie je možné, aby obecné zastupiteľstvo rozhodovalo,
či sa s víťazom súťaže má podpísať zmluva. Nakoniec žalovanému v 1. rade by vznikla zodpovednosť
za škodu voči žalobcovi z dôvodu porušenia zákona o verejnom obstarávaní z dôvodu, že nepodpísal
zmluvu s úspešným víťazom verejného obstarávania, ktorú zodpovednosť súd prvej inštancie neskúmal,
hoci na ňu žalobca poukazoval.

Žalovaný v 1. rade na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 11. 06. 2014 schválil návrh
na mimosúdnu dohodu so žalobcom, čím uznal svoju zodpovednosť a záväzok odškodniť žalobcu a
takýmto prejavom je viazaný, išlo o uznanie nároku žalobcu, ktoré nemožno dodatočne meniť či stiahnuť
späť. Súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil tieto skutočnosti. Nie je podstatné, že v uznaniach
žalovaného v 1. rade je/nie je uvedený záväzok vyplatiť finančnú čiastku, ale okolnosť, že je tam uznaná

zodpovednosť z deliktuálneho záväzku, teda zo záväzku, ktorý vznikol porušením právnych povinností
žalovaného v 1. rade, spôsob náhrady škody už bol v tom čase na dohode strán. Pokiaľ nedošlo k finálnej
dohode, uvedené nič nemení na tom, že zodpovednosť žalovaného v 1. rade bola z jeho strany uznaná.
V prípade, ak odvolací súd bude mať za to, že predmetné zmluvy o dielo nie sú platnými právnymi
úkonmi, poukázal na to, že žalovaný v 1. rade vedome uviedol žalobcu do omylu, že takýto súhlas

obecného zastupiteľstva existuje, a že podpísané zmluvy o dielo sú platné. Na základe podpísaných
zmlúv o dielo podpísal žalobca subdodávateľské zmluvy, s ktorými musel vyriešiť vzájomný vzťah
vrátane sankcií, ktoré vznikli v dôsledku nesprávneho postupu žalobcu v 1. rade. Za obsah zápisníc
zo zasadnutia obecného zastupiteľstva nesie zodpovednosť žalovaný v 1. rade a aj žalovaná v 2.
rade, preto ak nebol tento prejav vôle obecného zastupiteľstva zachytený v písomnom vyhotovení, ide

o porušenie povinnosti žalovaných, ktorými spôsobili neplatnosť úkonu a tým nesú aj zodpovednosť
za vzniknutú škodu žalobcovi. Žalovaný v 1. rade sa po celý čas správal tak, že zmluvy sú platné,
odovzdal stavenisko žalobcovi, ktorý vykonal prvotné stavebné činnosti a následne odovzdal stavenisko
žalovanému v 1. rade s tým, že stavenisko bude opätovne odovzdané žalobcovi. Pokiaľ ide o povinnézverejňovanie zmluvy v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z., tieto ustanovenia boli platné až od 01. 01.
2010 a netýkali sa predmetných zmlúv o dielo, ktoré boli predtým uzavreté. Povinnosť v tomto smere
má žalovaný v 1. rade, pričom tak musí konať žalovaná v 2. rade ako štatutárny zástupca. V prípade

ak tak žalovaná v 2. rade nekonala, postupovala úmyselným spôsobom, na základe čoho by pre túto
neplatnosť vo vzťahu k dodatkom vznikla žalobcovi škoda, za ktorú by zodpovedala žalovaná v 2.
rade. Žalovaný v 1. rade v danom období nezverejňoval zápisnice zo zastupiteľstva, preto ich žalobca
nemal ako získať. Mal za to, že žalobca vykonal všetky obozretné kroky, opakovane sa zúčastnil na
zastupiteľstve a bol prítomný pri tom, ako obecné zastupiteľstvo opakovane schvaľovalo žalobcu či už

ako víťaza verejného obstarávania, či už ako zhotoviteľa zmluvy o dielo, či už ako súčasť žiadosti na
ŠFRB a MV SR. Tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalobca si mal zisťovať sám, resp. že neznalosť
zákona neospravedlňuje, sú v rozpore s formuláciou zákona, ktorá vylučuje zodpovednosť za škodu
podľa§268Obchodnéhozákonalenvtedy,keďpoškodenýoneplatnostiúkonuvedel(niemoholvedieť).
Tvrdenia súdu prvej inštancie nemajú právnu logiku a absentuje aj akákoľvek príčinná súvislosť. V
prípade, ak niekto nemal dobrú vieru, to neznamená, že si bol automatický vedomý opaku. Súd prvej

inštancie mal za preukázané, že žalobca ako oprávnená osoba vedel o neplatnosti právneho úkonu, t.
j. podpísaných zmlúv o dielo, čo zdôvodnil dlhoročnými skúsenosťami pri uzatváraní zmlúv s obcami.
Uvedené skutočnosti neboli zo strany H. R. nikdy povedané, pričom vo výpovedi len potvrdil, že daný rok
sa žalobca zúčastnil na rokovaniach s viacerými obcami, pričom s mnohými aj uzatvorili zmluvy o diela.
H. R. je predsedom predstavenstva od 07. 05. 2008, preto nemožno hovoriť o dlhoročných praktických

skúsenostiach uzatvárania zmlúv s obcami. Na rozdiel od žalovanej v 2. rade nemá právne vzdelanie, a
preto nemohol vedieť a ani len predpokladať, že by podpísaná zmluva o dielo mala byť neplatný právny
úkon, a to aj s ohľadom na množstvo úkonov, ktoré boli vykonané. Je špekuláciou súdu prvej inštancie,
že žalobca podal žalobný návrh aj s odôvodnením § 268 Obchodného zákonníka, čím de facto potvrdil,
že si bol vedomý neplatnosti zmlúv o dielo. Žalobu podával koncom roka 2013 s prihliadnutím na niektoré

tvrdenia žalovaného pred podaním žaloby, čím chcel eliminovať zmeny v obrane žalovaného, ktoré sa
nakoniec aj prejavili. Porušenie prevenčnej povinnosti podľa § 415 Občianskeho zákonníka neznamená
automaticky zánik nároku na náhradu škody z dôvodu porušenia povinnosti na strane žalovaných. V
prípade, ak by malo prísť z jeho strany k nejakému porušeniu, čo malo za následok neplatnosť zmluvy,
čo popiera, tak by to mohlo viesť iba k pomernému znášaniu škody, nie k zániku nároku na celú škodu.

7. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Uviedli, že zmluvy so spoločnosťou STAVOPRAC s. r. o. a Krajča a Behúň s. r. o. nedoložili,
pretože k ich uzavretiu nikdy nedošlo, a preto tieto zmluvy neexistujú. Zmluvy, ktoré nikdy neboli
uzavreté, nemôžu preukázať, že by žalovaný v 1. rade mal vedome porušovať akékoľvek jeho záväzky

voči žalobcovi. Námietky žalobcu k týmto zmluvám a nedostatočnému dokazovaniu považovali za
nedôvodné. K námietke žalobcu o nedoložení súťažných podmienok verejného obstarávania týkajúcich
sa všetkých štyroch bytových domov poznamenali, že súťažné podmienky pre všetky štyri bytové domy
boli totožné tak, ako celá zvyšná dokumentácia týkajúca sa každého bytového domu. Predložili jedno
vyhotovenie súťažných podmienok za účelom zachovania prehľadnosti a súd prvej inštancie voči tomu

nemal námietky. O totožnosti súťažných podmienok mal vedomosť, resp. by mal mať vedomosť aj
žalobca, preto túto námietku považujú za účelovú. Predmetnú námietku v odvolaní pritom sám popiera
aj žalobca, keď tvrdí, že súťažné podmienky verejného obstarávania nie sú pre vec podstatné, pretože
tie časti súťažných podmienok, na ktoré poukazovali, sa do ustanovení zmlúv nepremietli. Žalobca
predmetnú argumentáciu k verejnému obstarávaniu v konaní prezentoval až v podaní doručenom

žalovaným dňa 05. 04. 2019. Prezentovaná argumentácia vyslovene popiera zákonom stanovený
spôsob tvorby vôle a celkového fungovania obcí pri výkone samosprávy. Práve naopak, obchádzaním
zákona by bol práve postup podľa žalobcom opísaných predstáv. Súd prvej inštancie opísal a vysvetlil
jehozáveryonedostatkuprejavuvôležalovanéhov1.radeuzavrieťzmluvysožalobcom,pretonámietka
žalobcu o porušení jeho práva na spravodlivý proces neobstojí. Spôsob, akým súd prvej inštancie

rozhodol, je súladný s rozhodovaním v skutkovo a právne podobných veciach, a to napr. rozhodnutie
Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/64/2015 zo dňa 30. 11. 2015, v ktorom sa uvádza, že ani
schválenie projektu žiadosti o nenávratný finančný príspevok na projekt, prípadne vedomosť a len
informovanosť členov obecného zastupiteľstva žalovanej o existencii projektu o verejnom obstarávaní
tak nemôže založiť právne účinky predpokladané vyššie citovanými zákonmi, keďže stále chýba prejav

obce s konkrétnym právnym úkonom ... Právny úkon pozostáva z viacerých zložiek, jeho pojmovým
znakom je prejav vôle, pričom je nepochybné, že tento prejav vôle musí smerovať k vzniku práv
a povinností, ktoré s týmto prejavom vôle právne predpisy spájajú. Ani samotný proces verejného
obstarávanianemôženahradiťprávnyúkon.Verejnéobstarávaniejeprocesvedúcikvýberuspôsobiléhozmluvného partnera a k prípadnému uzavretiu zmluvy na získanie predmetu obstarávania. Právne
závery v tomto rozhodnutí boli potvrdené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení zo dňa
18. 10. 2017 sp. zn. II. ÚS 630/2017, na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie. Skutočnosť, že sa

žalobca s právnym posúdením súdu prvej inštancie nestotožňuje, nezakladá automaticky porušenie jeho
práva na spravodlivý proces.
Žalobcom tvrdená zodpovednosť žalovaného v 1. rade v zmysle ustanovení zákona o verejnom
obstarávaní nebola predmetom konania pred súdom prvej inštancie, predmetom bola zodpovednosť
vyplývajúca z ustanovení zmlúv a teda zodpovednosť na inom právnom základe. Ak by súd prvej

inštancie za takejto situácie dospel k záveru, že žalovaný v 1. rade porušil ustanovenia zákona o
verejnom obstarávaní a na tom základe by mu uložil nahradiť škodu, išlo o by o celkom svojvoľné
rozhodnutie absolútne sa vymykajúce zásadám právneho štátu a právnej istoty.
K rozporu v tvrdeniach sa vyjadrili v podaní zo dňa 20. 03. 2018, kde vysvetlili, že až počas konania
zistili, že zmluvy neboli schválené obecným zastupiteľstvom, čo viedlo k zmene ich argumentácie. V
prípade absolútnej neplatnosti zmlúv ich dodatočná konvalidácia v zmysle zákona nie je možná, a teda

to, že ich v minulosti považovali za platné, nemá pre právne posúdenie veci žiaden význam. Ak by
aj počas konania trvali na platnosti zmlúv, závery súdu by to nijak nezmenilo, pretože súd je povinný
na absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadať ex offo. Zmluvy predstavovali najdôležitejšie úkony
týkajúce sa majetku žalovaného, pretože celková suma, za ktorú sa mali bytové domy na základe
zmlúv postaviť, predstavovala sumu 1 265 201,44 eura, v dôsledku čoho bolo uzavretie zmlúv pred

ich samotným podpisom nevyhnutné schváliť uznesením obecného zastupiteľstva písomne poňatým
do zápisnice zo zasadnutia zastupiteľstva, k čomu nedošlo, a tak nebola vytvorená vôľa žalovaného
v 1. rade zmluvy uzavrieť tak, ako to predpokladá zákon, čo viedlo k absolútnej neplatnosti zmlúv.
Predmetná argumentácia je v súlade s ustálenými právnymi názormi, rozhodovacou súdnou praxou
a zákonom ustanoveným spôsobom fungovania obcí v rámci výkonu samosprávy. Formovanie vôle

obce nie je možné posudzovať v širšom kontexte podľa § 35 Občianskeho zákonníka, resp. § 266
Obchodného zákonníka. Konanie obcí a tvorba ich vôle totiž musia byť vzhľadom na ich špecifické
postavenie čo najviac transparentné a formálne overiteľné, čo konštatoval Ústavný súd Slovenskej
republiky v náleze z 01. 04. 2009 sp. zn. III. ÚS 389/08. Špecifické právne postavenie obcí pri výkone
samosprávy a to, že tvorba ich vôle pri uzatváraní právnych úkonov podlieha určitým špecifickým

pravidlám pritom potvrdzuje existencia zákona o majetku obcí a zákona o obecnom zriadení. V prípade,
ak by sa obce mohli pri uzatváraní právnych úkonov správať ako ostatné právne subjekty, ich konanie by
neboloupravenéšpeciálnymiprávnymipredpismi,aletiežbysaspravovalovšeobecnýmiustanoveniami
Obchodného zákonníka, resp. Občianskeho zákonníka. K rovnakým záverom dospel aj Najvyšší súd
Slovenskej republiky v rozhodnutí R 90/2018. Práve z dôvodu špeciálneho postavenia obcí zo zákona

vyplýva požiadavka na to, že uznesenia obecného zastupiteľstva, ktorými bola vytvorená určitá vôľa
obce, musia byť poňaté do zápisu zo zasadnutia obecného zastupiteľstva v písomnej forme. Až na
základe takto prijatého uznesenia môže následne starosta obce pristúpiť k uzavretiu právneho úkonu, v
opačnom prípade bude tento úkon trpieť absolútnou neplatnosťou. V tomto smere poukázal aj na záver
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 2 Cdo 284/2006.

Pre vec je podstatné to, čo sa dostalo do písomného zápisu zo zasadnutí obecného zastupiteľstva,
pričom v žiadnej zo zápisníc sa schválenie uzavretia zmlúv nenachádza a v rozhodnom čase pre
uzavretie zmluvy sa žiadne zasadnutie obecného zastupiteľstva vôbec nekonalo. Na uvedenom by
nič nezmenilo ani žalobcom navrhované vypočúvanie jednotlivých poslancov obecného zastupiteľstva,
resp. dokazovanie nahrávkami zo zasadnutí. Takéto dokazovanie by bolo nadbytočné a nehospodárne.

Na tom, že uzavretie zmlúv nebolo pred ich podpisom schválené, nemení nič ani výpoveď svedka
A.. Y., pretože v rámci súhlasu s výsledkom verejného obstarávania nemožno prejudikovať súhlas s
uzatvorením zmlúv, keďže tieto predstavovali samostatné právne úkony.
Tvrdenia žalobcu, že namiesto zasadnutí obecného zastupiteľstva sa mohli uskutočniť akési pracovné
stretnutia, ktoré žalovaný v 1. rade neevidoval ako oficiálne zasadnutia a na ktorých mohli byť zmluvy

schválené, žalovaní odmietli, keďže každé zo zasadnutí obecného zastupiteľstva je riadne evidované a
zverejňované na internetovej stránke žalovaného v 1. rade.
K aplikácii ustanovenia § 268 Obchodného zákonníka uviedli, že síce zo strany obecného zastupiteľstva
žalovaného v 1. rade nedošlo k schváleniu uzavretia zmlúv, toto konanie však nebolo úmyselné a ani
nijak cielené. Bolo by navyše bez akejkoľvek logiky najskôr prejsť celým verejným obstarávaním, ktoré

nie je jednoduché a následne vedome neschváliť zmluvy uzatvorené s víťazom tohto obstarávania.
Nemali na to žiaden osobitný motív a nekonali tak. Právne posúdenie liberačného dôvodu spočívalo
v tom, že ak si bol žalobca, ktorý vstupoval do zmluvného vzťahu s obcou (t. j. žalovaným v 1.
rade) vedomý toho, že uzatvárané právne úkony podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom,čím sa tvorí samotná vôľa obce predmetné právne úkony uskutočniť, čo potvrdil štatutárny zástupca
žalobcu H. R. vo svojej výpovedi, avšak žalobca si pred samotným uskutočnením právnych úkonov
neoveril, či k zákonom predpokladanému schváleniu zo strany obecného zastupiteľstva aj reálne

došlo, a preto nemožno predpokladať, že žalobca vstupoval do zmluvných vzťahov so žalovaným v
1. rade v dobrej viere ohľadom splnenia všetkých zákonom predpokladaných podmienok pre platnosť
uskutočnených právnych úkonov. Žalobca markantne zanedbal zákonom všeobecne ustanovenú
povinnosť predchádzania vzniku škôd spôsobených neplatnosťou právneho úkonu, v dôsledku čoho
sa nemôže dovolávať nároku na náhradu škody voči obci ako druhej zmluvnej strane. V tomto smere

žalovaní poukazovali na rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré vychádzali z rovnakého
skutkového stavu a právna úprava § 268 Obchodného zákonníka je v právnych poriadkoch Slovenskej
republiky a Českej republiky úplne totožná. V danej veci tak bol naplnený liberačný dôvod podľa § 268
Obchodného zákonníka.
Žalobca poukazuje na zasadnutia, kde sa schvaľovali úkony súvisiace so zmluvami, no nie zmluvy
samotné. V prípade, ak by aj žalobca bol prítomný na zasadnutí zastupiteľstva, na ktorom by sa

schválilo uzavretie samotných zmlúv, čo však nebolo, pretože takéto zasadnutie sa neuskutočnilo,
táto skutočnosť by mala význam iba v prípade, ak by toto schválenie vyplývalo z písomného zápisu
z uskutočneného zasadnutia. Existencia takéhoto zápisu v rámci konania preukázaná nebola. V
rozhodnom období sa žiadne zasadnutie obecného zastupiteľstva reálne neuskutočnilo, a preto je
argumentácia žalobcu, že sa nemohol dostať k zápisnici zo zasadnutia bezpredmetná. To, že si žalobca

v rámci prevenčných povinností nevšimol, že v čase, kedy sa zmluvy mali schvaľovať, sa žiadne
zasadnutie neuskutočnilo, možno považovať za ešte závažnejšie porušenie povinností ako to, že si
žalobca nevšimol absenciu konkrétneho uznesenia o schválení zmlúv. Žalobca v rozhodnom období
vstupoval pravidelne do zmluvných vzťahov práve s obcami, a preto si musel byť vedomý spôsobu, akým
dochádza k formovaniu ich vôle pri kontraktácii. Štatutár žalobcu potvrdil, že skúsenosti reálne mal a

vedel o potrebe schvaľovania právneho úkonu zo strany zastupiteľstva. Napriek tomu neskontroloval,
či k tomuto schváleniu zmluvy došlo a zmluvy aj bez toho podpísal. Svedok R. vypovedal, že vedel,
že zmluvy musia byť vopred schválené a k tejto vedomosti mu právnické vzdelanie nebolo potrebné.
Námietky žalobcu v odvolaní popierajú výpoveď jeho štatutára.
K návrhu na mimosúdnu dohodu žalovaní uviedli, že schválenie návrhu na mimosúdnu dohodu nie

je možné považovať za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonníka, pretože absentujú
náležitosti predpokladané pre tento inštitút.

8. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že zmluvy so spoločnosťou STAVOPRAC s. r. o. a Krajča a Behúň
s. r. o. sú zachytené v zápisnici z rokovania obecného zastupiteľstva ako schválené, pričom žalovaní

nepreukázali, že tieto neexistujú. Ide o zrejmý rozpor medzi zápisnicami a tvrdeniami žalovaných, a
preto buď žalovaní neuvádzajú pravdu alebo žalovaný v 1. rade absolútne neodborne a zavádzajúco
vypracováva znenia zápisníc z rokovaní. Predmetné zápisnice preukazujú, že žalovaný v 1. rade
vedome porušil svoj záväzok realizovať výstavbu so žalobcom, žalovaní postupovali úmyselne, aby
zmarili realizáciu zmluvy o dielo uzatvorenú stranami sporu, keďže už v roku 2012 a 2013 nepočítali so

žalobcom. Nakoniec bytové domy postavila spoločnosť KAMEŇ - STAV s. r. o., k čomu boli doložené
doklady. Z týchto vyplýva, že dňa 01. 07. 2013 sa schválilo uzatvorenie zmluvy na výstavbu jednej
bytovkyadňa02.07.2013sauzavrelazmluvaouzatvoreníbudúcejkúpnejzmluvyoprevodevlastníctva
s firmou KAMEŇ - STAV, s. r. o., čo znamená, že sa neuzavrela zmluva o výstavbe, žiadna riadna
zmluva, ale išlo len o zmluvu o budúcej zmluve a nie na výstavbu, ale na kúpu, pričom na zasadnutí

obecného zastupiteľstva sa neodsúhlasovala zmluva čo do jej textu, ale len všeobecný zámer, ktorý
bol z formálno-právneho hľadiska podpísaný úplne inak. Uvedené potvrdzuje, že žalovaní postupovali
úmyselne tak, aby bytové domy nepostavil žalobca, pri postupe so žalobcom poukazujú na formalistické
podrobnosti a detaily, ktoré pri iných zmluvách dodržané neboli, ako aj to, že prax žalovaného v 1. rade
pri tvorbe zápisníc z obecného zastupiteľstva bola veľmi zlá a znova potvrdzuje absolútne neodborné

a zavádzajúce vypracovanie zápisníc. Z výpovede svedka Y. vyplýva, že žalovaný v 1. rade schválil v
rámci verejného obstarávania aj samotnú zmluvu o dielo, avšak súd prvej inštancie na jeho výpoveď
nehľadel a zároveň dokumentáciu verejného obstarávania nežiadal doložiť, pričom žalovaný v 1. rade
túto dokumentáciu ani nechce predložiť, čím bolo zamedzené vykonaniu podstatného dokazovania, a
to na úkor žalobcu, teda za okolnosti porušenia práv žalobcu na spravodlivý proces.

Ohľadom rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Cob/64/2015 z 30. 11. 2015 dodal, že bolo
zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Obdo 17/2016 z 19. 04. 2016,
pričom rozhodnutie, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 630/2017 z
18. 10. 2017 vychádzajú z inej skutkovej situácie a potvrdzujú názor, že obecné zastupiteľstvo môžeaktívne participovať v procese verejného obstarávania len pred jeho samotným vyhlásením, nemôže
však po úspešnom výsledku verejného obstarávania a určenia víťaza verejného obstarávania odmietnuť
uzatvorenie zmluvy s úspešným uchádzačom tým, že obecné zastupiteľstvo odmietne de facto už

duplicitne schváliť zmluvu s víťazným uchádzačom z procesu verejného obstarávania. Zistiť skutkový
stavohľadneceléhoverejnéhoobstarávanianebolomožné,pretožežalovanítútodokumentáciuodmietli
predložiť a súd prvej inštancie ju nežiadal a nevykonal.
Keďže žalovaní považovali zmluvy za platné, nie je možné okolnosť, že súd považoval zmluvy za
neplatné ex offo, dať na vrub žalobcu a tvrdiť, že nastali liberačné dôvody podľa § 268 Obchodného

zákonníka. Pokiaľ žalovaný nevedel o neplatnosti, tak nie je možné, aby o neplatnosti vedel žalobca,
ktorý je obchodnou spoločnosťou, ktorá v roku 2009 vstupovala do zmluvných vzťahov s obcami, zatiaľ
čo žalovaný je obcou a musel vedieť akým spôsobom postupovať pri uzatváraní zmlúv. Okolnosť, že
žalovaní počas celého konania mali za to, že zmluvy sú platné, má dosah na dobromyseľnosť žalobcu
a okolnosť, že nemohol vedieť o neplatnosti zmlúv, a preto liberačný dôvod podľa § 268 Obchodného
zákonníka nenastal.

Žalovaní uvádzajú, že vôľa žalovaného v 1. rade nebola vytvorená tak, ako to predpokladá zákon,
čo viedlo k absolútnej neplatnosti, ktorá skutočnosť potvrdzuje, že to bol žalovaný v 1. rade, ktorý
spôsobil tento stav, preto podľa princípu contra preferentem nemožno na túto okolnosť prihliadať. A
pokiaľ by aj bola, táto okolnosť potvrdzuje, že to bol žalovaný v 1. rade, ktorý spôsobil neplatnosť
právneho úkonu a nesie za to zodpovednosť podľa § 268 Obchodného zákonníka a aj podľa zákona

o verejnom obstarávaní, pretože neuzavrel s víťazným uchádzačom z procesu verejného obstarávania
platnú zmluvu. Naviac, žalovaný podpísanú zmluvu prezentoval iným štátnym orgánom ako platnú, na
jej základe požiadal o poskytnutie úverov a príspevkov, preto žalobca nemohol vedieť o neplatnosti, keď
o nej nevedeli ani žalovaní. Schválenie zmlúv obecné zastupiteľstvo vykonalo, avšak súd prvej inštancie
odmietol vypočuť svedkov - poslancov obecného zastupiteľstva. Žalobca vykonal všetky obozretné

kroky, opakovane sa zúčastnil na zastupiteľstve a bol prítomný pri tom ako obecné zastupiteľstvo
opakovane schvaľovalo žalobcu ako víťaza verejného obstarávania, ako zhotoviteľa zmluvy o dielo a aj
ako súčasť žiadosti na ŠFRB a MDaV SR, bola mu predložená oficiálna žiadosť na ŠFRB a MDaV SR,
kde bol ako zhotoviteľ diela uvedený a bolo mu odovzdané stavenisko, na ktorom začal realizovať práce
podľa diela. Uvedené preukazuje dobrú vieru žalobcu v platnosť uvedených zmlúv. Je nad rámec bežnej

opatrnosti, aby kontroloval zapisovateľa, či do zápisnice napísal všetko tak, ako sa to na zastupiteľstve
udialo. Súhlas bol daný už pred schválením začatia procesu, ako aj schválením uznesení na podanie
žiadosti na ŠRFB a MDaV SR. Žalobca nemal čo kontrolovať, lebo takúto vedomosť nemal, opak nebol
nijako preukázaný a súdom v rozsudku ani tvrdený. Tvrdenie súdu, že si to mal zisťovať sám, resp. že
neznalosť zákona neospravedlňuje, je v rozpore s formuláciou zákona, ktorá vylučuje zodpovednosť za

škodu podľa § 268 Obchodného zákonníka len vtedy, ak poškodený o neplatnosti úkonu vedel.

9. Žalovaní v odvolacej duplike uviedli, že žalovaná v 2. rade sa vo výpovedi vyjadrila k problematike
bytového domu aj pokiaľ išlo o skutočnosť, ktorá spoločnosť ho postavila, akým spôsobom bol
postavený, čo žalobca nepovažuje za dostatočné. Žalobca žiadal predložiť dokumentáciu k verejnému

obstarávaniu najmä kvôli preukázaniu vplyvu neposkytnutia financií od ŠFRB a MDVaRR SR na celkový
osud zmlúv o dielo. Ani predloženie kompletnej dokumentácie k verejnému obstarávaniu by nezmenilo
záver súdu prvej inštancie o neplatnosti zmlúv o dielo.
Argumentácia žalobcu týkajúca sa domnelého konfliktu zákona o verejnom obstarávaní s požiadavkou
na schvaľovanie právneho úkonu uzatváraného s víťazom obstarávania zásadne popiera zákonnú

úpravu spôsobu fungovania obcí pri uzatváraní právnych úkonov, a preto ju nemožno akceptovať. Je
pravdou, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/64/2015 bol zrušený, ale jeho závery boli
napokon potvrdené Ústavným súdom SR v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 630/2017. Žalobca k rozhodnutiam
uvádza, že sa týkajú inej skutkovej situácie, na strane druhej však cituje pasáž, ktorá potvrdzuje jeho
argumentáciu. V tomto smere žalobcom uvádzaná časť rozhodnutia je iba všeobecným opisom účelu

verejného obstarávania a tvrdenia žalobcu nepotvrdzuje. V tomto smere žalovaní poukazujú aj na ďalšie
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 31Cob/82/2012 z 27. 05. 2014, v ktorom sa uvádza,
že nebolo možné stotožniť súhlas mestského zastupiteľstva s vyhlásením verejného obstarávania so
súhlasom mestského zastupiteľstva so zmluvou o dielo. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade nemal v
rozhodnom čase pre uzatvorenie zmlúv o dielo schválené zásady hospodárenia obce, nemohla mať

také účinky, aké jej pripisuje žalobca, t. j. žalobca nemohol vedieť, ktoré úkony žalovaného v 1. rade
ako obce sú najdôležitejšie. Poukazujúc na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 1/2015
zo dňa 17. 02. 2016 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08 zo dňa 01. 04. 2019 žalovaní
konštatovali, že zmluvy o dielo ako najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku žalovaného v 1. rade užvzhľadom na ich cenu museli byť schválené uznesením obecného zastupiteľstva, a to aj za situácie,
kedy žalovaný nemal schválené zásady hospodárenia. Zotrvali na názore, že extenzívny výklad prejavu
a tvorby vôle v prípade žalovaného v 1. rade ako obce možný nie je. Žalobca v rámci odvolacej repliky

uznáva, že jeho štatutárny orgán mal vedomosť o tom, že zmluvy o dielo museli byť schválené obecným
zastupiteľstvom žalovaného v 1. rade, avšak vedomosť o tom, že schválenie zmlúv o dielo malo byť
zachytené aj písomne v zápisnici zo zasadnutia obecného zastupiteľstva už jeho štatutárny zástupca
nemal. V tomto smere už len zo všeobecnej koncepcie rozhodovania obecného zastupiteľstva formou
uznesení je zrejmé, že tieto uznesenia musia byť zachytené v písomnej forme. Iný spôsob schválenia

právneho úkonu obecným zastupiteľstvom si nemožno ani predstaviť, pretože práve písomná forma v
podobe samostatného uznesenia obecného zastupiteľstva zabezpečuje možnosť kontroly toho, ktoré
právne úkony boli v rámci rozhodovania obecného zastupiteľstva schválené a ktoré nie, čo je z hľadiska
transparentného fungovania obce nevyhnutné. Ak teda žalobca vedel, že nejaký právny úkon mal byť
schválenýzostranyobecnéhozastupiteľstva,zlogikyvecimuselvedieťajto,žepôjdeocestuoficiálneho
schválenia, ktoré sa v zmysle zákona o obecnom zriadení musí premietnuť aj do písomného vyhotovenia

zápisnice zo zasadnutia zastupiteľstva.
Neobstoja ani opakované námietky žalobcu týkajúce sa doslovnej dikcie ustanovenia § 268
Obchodného zákonníka, pričom je zrejmé, že kontraktačné procesy obce, prípadne mesta sú iné ako
u bežných právnických osôb, čo malo vplyv aj na vývoj súdnej praxe, ktorá sa prikláňa k miernejšiemu
výkladu tohto ustanovenia a kladie určité nároky aj na osobu, ktorej bol právny úkon určený, t. j. žalobcu.

Záverom žalovaní uviedli, že žalobca v celom konaní nepreukázal uskutočnenie zasadnutia obecného
zastupiteľstva žalovaného v 1. rade, na ktorom by zmluvy o dielo boli, resp. mohli byť schválené. K
tomuto poukázali aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/44/2018 zo dňa 28. 03. 2019.

10. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas,

oprávneným subjektom a zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané a proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa, po
skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a odvolateľ použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom podaného odvolania, súc byť viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej

inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a po preskúmaní odvolania žalobcu zistil, že odvolanie
nie je dôvodné.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

12.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

13. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa tak hmotnoprávnu, ako aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd preto musí preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale
tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté rozhodnutie vzišlo. Odvolací súd viazaný rozsahom a
dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu

(§ 380 ods. 1 CSP) a po prejednaní veci sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej
inštancie. Odvolacie námietky žalobcu vo veci samej sú v zásade totožné s námietkami, ktoré uplatnil už
pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie
dospel k správnemu právnemu záveru o absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv o dielo zo dňa 31.
12. 2009 vrátane dodatku č. 1 k týmto zmluvám podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s § 11

ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení a § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 138/1991
Zb. o majetku obcí z dôvodu absencie ich schválenia obecným zastupiteľstvom žalovaného v 1. rade.
Súd prvej inštancie správne posudzoval konanie žalovaného v 1. rade ako obce a platnosť úkonov
štatutárneho orgánu obce (starostu), ktoré neboli schválené obecným zastupiteľstvom. V danom prípade
žalobca v konaní neprodukoval priamy dôkaz existencie schvaľovacieho úkonu, hoci ho zaťažovalo

dôkazné bremeno na preukázanie jeho existencie. Keďže ani v odvolacom konaní neboli preukázané
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil
dôvody napadnutého rozsudku a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje.14. Odvolací súd v prvom rade poukazuje na osobitné pravidlá, ktoré platia pre konanie štatutárnych
orgánov právnických osôb verejného práva. Tvorbu a prejav vôle verejnoprávnych korporácií v
súkromnoprávnych otázkach nie je možné bez ďalšieho posudzovať rovnako, ako u právnických

osôb súkromného práva. Okrem ochrany práv tretích osôb sa musí zohľadniť aj verejný záujem,
resp. požiadavka ochrany verejných zdrojov. Preto, ak je pre nakladanie s majetkom v rozsahu
určenom samotnou obcou potrebné schválenie príslušným orgánom obce (obecným zastupiteľstvom),
predstavuje schválenie právneho úkonu podmienku platnosti právneho úkonu obce. Na právnické osoby
verejného práva sa nevzťahuje celý právny režim právnických osôb súkromného práva obsiahnutý v

Občianskom zákonníku, a to vzhľadom na osobitný spôsob zriaďovania či možnosti zrušenia, osobitný
spôsob konania za tieto právnické osoby a pod. Podmienky fungovania verejnoprávnych korporácií, ich
vnútorná štruktúra, ako aj otázky ich zrušenia a zániku sú predmetom osobitných právnych predpisov
a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa použijú len ako lex generalis. Obec ako právnická osoba
verejného práva koná prostredníctvom štatutárneho orgánu, ktorým je starosta, ktorý je osobou navonok
prejavujúcou jej vôľu, pričom však nemá neobmedzenú moc vytvárať vôľu obce.

15. Pokiaľ ide o podmienky nadobúdania a režim nakladania s majetkom obce, tieto upravuje aj
zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Je povinnosťou obce prostredníctvom svojich orgánov a
organizácií hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce, jej obyvateľov a ochrany tvorby
životného prostredia, pričom orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť

a zhodnocovať. Hospodárenie s majetkom obce vrátane finančných prostriedkov je originálnou
kompetenciou obce ako verejnoprávnej korporácie združujúcej jej obyvateľov. Pri nakladaní so svojím
majetkom má obec po formálnej stránke postavenie subjektu súkromného práva, avšak zákon určuje
obci niektoré obmedzenia alebo až zákazy pri nakladaní s majetkom, ktoré nie sú typické pre majetkové
hospodárenie iných súkromnoprávnych subjektov. Už len samotná existencia zákonov o obecnom

zriadení a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie a
teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného
práva. Zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce majú charakter zákazov a obmedzení obce
v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom, dôkazom čoho sú príslušné ustanovenia
zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ako aj zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Základný

povinný minimálny obsah zásad hospodárenia určuje ustanovenie § 9 ods. 1 zákona o majetku obcí,
podľa ktorého v znení účinnom do 31. 12. 2010, zásady hospodárenia s majetkom obce, ktoré určí
obecné zastupiteľstvo, upravia najmä: a) práva a povinnosti organizácií, ktoré obec zriadila, pri správe
majetku obce, b) podmienky odňatia majetku organizáciám, ktoré obec zriadila, c) postup prenechávania
majetku do užívania, d) nakladanie s cennými papiermi, e) ktoré úkony organizácií podliehajú schváleniu

orgánmi obce. Ustanovenie § 9 ods. 2 v znení účinnom do 31. 12. 2010 hovorí výslovne o tom,
ktoré majetkové úkony musia byť vždy schvaľované obecným zastupiteľstvom: a) zmluvné prevody
vlastníctva nehnuteľného majetku obce; to neplatí, ak je obec povinná previesť nehnuteľný majetok
podľa osobitného predpisu, b) zmluvné prevody vlastníctva hnuteľného majetku nad hodnotu určenú
obecnýmzastupiteľstvom,c)nakladaniesmajetkovýmiprávamivurčenejhodnote,d)aukčnýpredajvecí

podľa osobitných predpisov, e) vklady nehnuteľného majetku do majetku zakladaných alebo existujúcich
obchodných spoločností, f) vklady iného majetku do majetku uvedeného v písmene e) v hodnote určenej
obecným zastupiteľstvom do majetku zakladaných alebo existujúcich obchodných spoločností.

16. V prípade, ak je rozhodovanie o nakladaní s majetkom obce rozdelené medzi orgány samosprávy

obce, t. j. medzi starostu a obecné zastupiteľstvo, pre platnosť právneho úkonu obce sa vyžaduje súlad
medzi vôľou obce, ktorú vytvára obecné zastupiteľstvo a vyjadruje vo svojom uznesení a prejavom vôle
obce navonok starostom ako jej štatutárnym orgánom. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať
najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli
schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1Obo/1/2015 zo 17. 02. 2016).

17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že majetkovoprávne úkony, o ktorých prislúcha
rozhodovať obecnému zastupiteľstvu, sú pre obec záväzné len v prípade predchádzajúceho kladného
rozhodnutia tohto zastupiteľstva. Bez takéhoto rozhodnutia starosta obce nemôže v uvedených

prípadoch urobiť platný právny úkon za obec. Pokiaľ obec ako žalovaná strana sporu tvrdí, že určitý
úkon neschválila a počas celého konania žalobca ako dominus litis svoje tvrdenie nedokáže osvedčiť
príslušnou listinou, je potrebné uzavrieť, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia
a platnosť úkonu neosvedčil. (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/44/2018 z 28. 03. 2019).18. Žalobca v odvolaní namietal, že v prípade predmetných zmlúv o dielo nešlo o nakladanie s
majetkovými právami, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nesprávne poukázal na ustanovenie § 9

ods. 2 písm. c) zákona o majetku obcí a nesprávne považoval schválenie obecného zastupiteľstva za
zákonnú podmienku pre vykonanie takéhoto úkonu. Podľa žalobcu predmetné zmluvy o dielo vrátane
ich dodatkov sú platnými právnymi úkonmi. Odvolací súd sa s uvedenou argumentáciou žalobcu
nestotožnil a zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetné zmluvy o dielo vrátane
ich dodatkov predstavovali najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku žalovaného v 1. rade, pretože

celková suma, za ktorú sa mali bytové domy na základe týchto zmlúv realizovať, predstavovala sumu
1 265 201,44 eura, v dôsledku čoho bolo uzavretie zmlúv pred ich podpisom nevyhnutné schváliť
uznesením obecného zastupiteľstva písomne poňatým do zápisnice zo zasadnutia zastupiteľstva, k
čomu však nedošlo a keďže nebola vytvorená vôľa žalovaného v 1. rade uzavrieť zmluvy tak, ako to
predpokladá zákon, uvedené malo za následok absolútnu neplatnosť zmlúv. Formovanie vôle obce
nie je možné posudzovať v širšom kontexte podľa § 35 Občianskeho zákonníka, resp. § 266

Obchodného zákonníka, ako to nesprávne tvrdí žalobca v podanom odvolaní, pretože konanie obcí a
tvorba ich vôle musia byť vzhľadom na ich špecifické postavenie čo najviac formálne overiteľné. Je
potrebné súhlasiť so žalovanými, že zo všeobecnej koncepcie rozhodovania obecného zastupiteľstva
formou uznesení je zrejmé, že tieto uznesenia musia byť zachytené v písomnej forme, pričom iný
spôsob schválenia právneho úkonu obecným zastupiteľstvom nemožno akceptovať, pretože písomná

forma v podobe samostatného uznesenia obecného zastupiteľstva zabezpečuje možnosť kontroly toho,
ktoré právne úkony boli v rámci rozhodovania obecného zastupiteľstva schválené a ktoré nie, čo
je z hľadiska transparentného fungovania obce nevyhnutné. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že predmetné zmluvy o dielo uzavreté dňa 31. 12. 2009 boli výsledkom predchádzajúceho procesu
verejného obstarávania realizovaného žalovaným v 1. rade ako verejným obstarávateľom podľa zákona

č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní v znení účinnom v čase uzatvorenia zmlúv o dielo formou
podprahovej zákazky na uskutočnenie stavebných prác, a to výstavby nájomných bytových domov č.
X, X, X, X - X b. j. v Radošine, v rámci ktorého bol žalobca úspešným uchádzačom a žalovaný
v 1. rade ako verejný obstarávateľ prijal ponuku žalobcu, o čom ho informoval písomne dňa 18. 12.
2009 s tým, že so žalobcom uzavrie zmluvu v lehote viazanosti ponúk, t. j. do 28. 02. 2010. Od

písomnej informácie žalovaného v 1. rade zo dňa 18. 12. 2009 až do podpísania predmetných zmlúv
o dielo dňa 31. 12. 2009 sa neuskutočnilo žiadne zasadnutie obecného zastupiteľstva Obce Radošina,
na ktorom by zastupiteľský zbor obce schvaľoval uzavretie zmlúv o dielo so žalobcom. Koncom roka
2009 sa uskutočnili dve zasadnutia obecného zastupiteľstva, a to dňa 30. 10. 2009, na ktorom sa
zúčastnili aj zástupcovia žalobcu a predniesli ponuku výstavby nájomných bytov a financovania a dňa

11. 12. 2009, kedy ešte nebol známy úspešný uchádzač v procese verejného obstarávania, ku ktorému
boli súťažné podklady vydané dňa 16. 11. 2009. Na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 30. 10.
2009 nebolo prijaté žiadne uznesenie, ktoré by schvaľovalo konkrétny právny úkon týkajúci sa výstavby
nájomných bytových domov a na zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 11. 12. 2009 bolo v programe
v rámci rôzneho uvedené iba to, že výstavba bytovky sa začne na jar roku 2010 bez akejkoľvek bližšej

konkretizácie. Medzi uzneseniami zo zasadnutia obecného zastupiteľstva dňa 11. 12. 2009 sa pod
bodmi 13 - 40 nachádzajú uznesenia, podľa ktorých obecné zastupiteľstvo schválilo podanie žiadosti o
poskytnutie úveru zo ŠFRB na výstavbu nájomných domov, ako aj podanie žiadosti o štátnu dotáciu z
MVaRR SR a s výstavbou súvisiace ďalšie uznesenia, avšak ani jedno z nich sa netýkalo schválenia
zmlúv o dielo na výstavbu nájomných bytových domov, ktoré boli dňa 31. 12. 2009 podpísané starostom

obce so žalobcom. V kontexte zistených skutočností odvolací súd zhodne ako súd prvej inštancie
posúdil zmluvy o dielo zo dňa 31. 12. 2009 uzatvorené medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade, ako
aj dodatky k týmto zmluvám zo dňa 08. 02. 2011 za absolútne neplatné právne úkony v zmysle §
39 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že neboli vopred schválené obecným zastupiteľstvom Obce
Radošina. Nemožno sa stotožniť s argumentáciou žalobcu, že schválenie obecného zastupiteľstva zo

dňa 11. 12. 2009 na podanie žiadostí na ŠFRB a MDaV SR, súčasťou ktorých boli ako prílohy samotné
zmluvy o dielo, možno považovať za súhlas obecného zastupiteľstva so zmluvami zo dňa 31. 12.
2009, pretože z obsahu uvedeného schválenia vyplýva, že týmto rozhodnutím obecného zastupiteľstva
bolo schválené iba podanie predmetných žiadostí. Toto však podľa názoru odvolacieho súdu nemožno
zamieňať so schválením konkrétnej zmluvy. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že predmetné

zmluvy o dielo boli výsledkom verejného obstarávania, lebo samotný proces verejného obstarávania
nemôže nahradiť právny úkon a vzhľadom na postavenie žalovaného v 1. rade ako obce bolo
zákonnou podmienkou pre uzavretie zmlúv o dielo so žalobcom ako úspešným uchádzačom verejného
obstarávania ich schválenie zo strany obecného zastupiteľstva žalovaného v 1. rade. Tvrdenia žalobcu vodvolaní, že prípadné neschválenie zmluvy s víťazom verejného obstarávania obecným zastupiteľstvom
by predstavovalo porušenie zákona o verejnom obstarávaní, nemôžu v tomto smere nič zmeniť na
správnom závere súdu prvej inštancie, že na uzavretie zmlúv o dielo, resp. dodatku so žalobcom ako

víťazom verejného obstarávania, bol potrebný aj súhlas obecného zastupiteľstva zachytený v zápise z
rokovania obecného zastupiteľstva. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku netvrdil, že by obecné
zastupiteľstvo po úspešnom verejnom obstarávaní malo schvaľovať víťaza súťaže, ale konštatoval,
že výsledkom verejného obstarávania malo byť uzavretie konkrétnych zmlúv, ktorých podpísaniu malo
predchádzať schválenie zo strany obecného zastupiteľstva. Žalobca preto nedôvodne tvrdil, že žiadny

zákon neprikazuje a neumožňuje obecnému zastupiteľstvu schvaľovať alebo neschvaľovať uznesením
víťaza súťaže, čo nebolo tvrdené ani súdom prvej inštancie, pretože ani prípadný proces verejného
obstarávanianemôženahradiťprávnyúkon.Verejnéobstarávaniejeprocesvedúcikvýberuspôsobilého
zmluvného partnera a k prípadnému uzavretiu zmluvy na získanie predmetu obstarávania, čo by malo
viesť k hospodárnemu vynakladaniu použitia verejných prostriedkov z rozpočtu obce. Odvolací súd
v tomto smere nevzhliadol žiaden konflikt zákona o verejnom obstarávaní so zákonom o majetku

obcí. Uvedené právne úpravy sú navzájom doplňujúce, keďže zákon o verejnom obstarávaní upravuje
podmienky a postup v rámci verejného obstarávania a zákony upravujúce nakladanie s majetkom obce
majú charakter zákazov a obmedzení obce v jej voľnosti pri rozhodovaní o hospodárení s jej majetkom,
na čo je potrebné reflektovať v rámci kontraktácie účastníkov zmluvného vzťahu bez ohľadu na to,
že účastník zmluvného vzťahu vzišiel z verejného obstarávania. Už len samotná existencia zákonov o

obecnom zriadení a o majetku obcí je dôkazom toho, že zákonodarca zamýšľal regulovať hospodárenie
a teda aj nakladanie s majetkom obce spôsobom odlišným v porovnaní s inými subjektmi súkromného
práva.

19. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevypočutia poslancov obecného zastupiteľstva ako svedkov

odvolací súd poznamenáva, že vôľa obecného zastupiteľstva je inkorporovaná do jeho uznesení ako
písomného prejavu, ktorý nemožno následne meniť ani dopĺňať na základe výpovedí jednotlivých
poslancov obecného zastupiteľstva ako svedkov, keďže títo svoju vôľu vyjadrujú v príslušných
uzneseniach. Ani výpoveď svedka A.. O. Y., ktorý vykonával funkciu starostu obce v čase podpísania
predmetných zmlúv o dielo, a ktorý uviedol, že súhlas zo strany obecného zastupiteľstva s výsledkom

verejného obstarávania bral ako súhlas na podpis zmluvy, preto súd prvej inštancie nemohol vyhodnotiť
ako dôkaz o schválení právnych úkonov zo strany obecného zastupiteľstva. Rovnako tak za dôkaz
preukazujúci schválenie predmetných zmlúv o dielo nemožno považovať ani tvrdenie štatutára žalobcu
a výpovede svedkov A.. D. a H.. G., že boli prítomní na zasadnutí obecného zastupiteľstva koncom roka
2009 a videli, že poslanci odhlasovali zmluvy o dielo, resp. že tieto schválili.

20. Vzhľadom na vyslovený záver o absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv o dielo a aj dodatkov č.
1 k týmto zmluvám sa súd prvej inštancie správne zaoberal aj otázkou, či nie je daná zodpovednosť
žalovaných za škodu v zmysle § 268 Obchodného zákonníka a teda, či nemožno priznať žalobcovi
nárok na plnenie titulom zodpovednosti za škodu spôsobenú neplatnosťou právneho úkonu. Súd prvej

inštancie konanie žalobcu nevyhodnotil ako konanie v dobrej viere a zaujal stanovisko, že žalobcovi
nemohlo vzniknúť právo na náhradu škody, keďže vzhľadom na svoje postavenie a okolnosti prípadu
musel a mal vedieť, že právny úkon, ktorými boli konkrétne zmluvy o dielo zo dňa 31. 12. 2009, je
právnym úkonom neplatným. V konaní bolo výpoveďou štatutára žalobcu pána H. R. preukázané, že
žalobca vstupujúci do zmluvného vzťahu so žalovaným v 1. rade si bol vedomý toho, že uzatvárané

právne úkony podliehajú schváleniu obecným zastupiteľstvom a potvrdil, že sa preto zúčastňovali
zasadnutí obecných zastupiteľstiev a v tomto prípade poslanci odhlasovali, že zhotoviteľom diela bude
žalobca. Zároveň potvrdil, že v tom čase nebola zákonná možnosť dožadovať sa zápisnice z obecného
zastupiteľstva, pričom niektoré obce tieto zápisnice zverejňovali a niektoré nie a teda obec nemusela
predložiť zápisnicu z obecného zastupiteľstva a keďže došlo k podpísaniu zmluvy a aj k začatiu

výstavby, tak nemali pochybnosť o tom, že niečo nie je v poriadku. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že žalobca pri uzatváraní zmlúv o dielo zo dňa 31. 12. 2009 porušil svoju prevenčnú povinnosť
predchádzania vzniku škôd, a preto sa nemôže dovolávať, že zmluvy o dielo uzatvoril so žalovaným v
dobrej viere a ani sa domáhať nároku na náhradu škody, pretože si nepreveril, či boli tieto schválené
obecným zastupiteľstvom.

21. S tvrdením žalobcu, že žalovaný v 1. rade uznal zodpovednosť za škodu voči žalobcovi, keď na
mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva dňa 11. 06. 2014 bol schválený návrh na mimosúdnu
dohodu so žalobcom spôsobom výstavby dvoch bytoviek 8 b. j. v rokoch 2015 a 2016, sa odvolacísúd nestotožnil a zhodne ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že schválenie tohto návrhu na
mimosúdnu dohodu nemožno považovať za uznanie záväzku podľa § 323 Obchodného zákonník
pre absenciu základných zákonom požadovaných náležitostí pre inštitút uznania záväzku, ktorý ako

jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi vyžaduje z hľadiska jeho platnosti jednak
dodržanie podmienky písomnej formy a súčasne musí z obsahu uznania byť bezpečne identifikovaný
záväzok, ktorý sa uznáva, čo predmetný návrh na mimosúdnu dohodu zo dňa 12. 06. 2014 neobsahoval,
a to ani v oznámení zo dňa 12. 06. 2014 adresovanom žalobcovi a ani v uznesení č. 7 obecného
zastupiteľstva žalovaného v 1. rade konaného dňa 02. 03. 2016.

22. Odvolací súd sa plne stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v konaní nebola
preukázaná pasívna legitimácia žalovanej v 2. rade, pretože táto v čase uzatvárania sporných zmlúv o
dielonebolastarostkouobceajejzodpovednosťnemohlabyťdanáanitým,ženerešpektovalaabsolútne
neplatné zmluvy o dielo.

23. V procesnej rovine žalobca považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný pre neúplnosť
dôvodov podľa odvolateľa rozhodných pre vecne správne rozhodnutie sporu. Uvedený dôvod podradil
pod § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Za naplnenie nesprávneho procesného postupu znemožňujúceho
žalovanejstraneuskutočňovaťjejpatriaceprocesnépráva,považovalodvolateľto,žesúdprvejinštancie
sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so všetkými dôkazmi a tvrdeniami uplatnenými z

jeho strany v konaní.

24. K vyššie uvedenému odvolací súd primárne uvádza, že z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť

zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Podľa § 220 ods. 2
CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých

dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.

25. Preskúmaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd nezistil, že by jeho

odôvodnenie nezodpovedalo vyššie uvedenej právnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované

základné právo účastníka na spravodlivý proces (k tomu pozri napr. III. ÚS 209/04). Aj Európsky súd
pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru zaväzuje
súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno to chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia.
Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia.

26. Uvedené kritériá pre dostatočné odôvodnenie napadnutý rozsudok okresného súdu splnil. Súd prvej

inštancie sa jasne a výstižne vyjadril ku skutkovým a právnym otázkam relevantným pre rozhodnutie
o spore a zdôvodnil prečo zamietol návrhy žalobcu na doplnenie dokazovania. Rovnako dostatočné je
aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod
hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola
vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných

ustanovení, právnych noriem, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku tiež vyplýva, akým spôsobom
bolitietoustanoveniaaplikovanéaakosapremietlidosamotnéhorozhodnutiasúduprvejinštancie(pozri
III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným
meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupusúdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí právo účastníka
konania (sporovej strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a
hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). V danom prípade nejde o nepreskúmateľné súdne rozhodnutie,

pričom polemizovanie - nespokojnosť odvolateľa s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym
posúdenímsporusúdomprvejinštancie,pokiaľsúdostatočnedodržanézákonnélimitypreskúmateľnosti
a zrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP), nezakladá dôvodnosť odvolania podľa §
365 ods. 1 písm. b) CSP.

27. Podľa názoru odvolacieho súdu nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e)
CSP, pretože súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
s prihliadnutím na jeho záver o absolútnej neplatnosti predmetných zmlúv o dielo.

28. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu
veci súdom spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je

nesprávne, čo znamená, že musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej
stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi
chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou
nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku
ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. V

prejednávanej veci skutkové zistenia súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za správne a majúce
oporu vo vykonanom dokazovaní.

29. Súd prvej inštancie použil na prejednávanú vec správne právne predpisy, správne ich aj vyložil a
na daný skutkový stav aj aplikoval, čo znamená, že z podradenia skutkového stavu pod právnu normu

vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, a preto odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h) CSP neobstojí. Súd prvej inštancie v otázke právneho posúdenia veci vychádzajúc z rozsahu
vykonaného dokazovania zaujal názor, že žalobca nepreukázal, že v prípade sporných zmlúv o dielo
je daná existencia schvaľovacieho úkonu zo strany obecného zastupiteľstva žalovaného v 1. rade, hoci
ho zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie jeho existencie a s ohľadom na uplatnenie nároku na

náhradu škody v dôsledku neplatného právneho úkonu zaujal názor, že je daný liberačný dôvod, ktorý
vylučuje nárok žalobcu na náhradu škody spôsobenej neplatným právnym úkonom voči žalovaným. V
rámci právneho posúdenia súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít,
ktoré možno podľa názoru odvolacieho súdu aplikovať na prejednávanú vec. Keďže nesprávne právne
posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia, tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, keď

na zistený skutkový stav súd prvej inštancie neaplikoval príslušnú právnu normu, t. j. úplne opomenul
aplikovať príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, t. j. namiesto príslušnej právnej
normy aplikoval normu inú, obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo správne
zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Rozsudok súdu prvej inštancie nie
je zaťažený predmetnou právnou vadou, keďže odkazuje na správne právne predpisy, ktoré boli súdom

prvej inštancie správne vyložené a na daný skutkový stav aj správne aplikované.

30. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne
správny potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP), vrátane závislého výroku o trovách konania, na ktoré súd
prvej inštancie správne aplikoval § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaným v 1. a 2. rade priznal plnú náhradu

trov konania proti žalobcovi s prihliadnutím na ich plný úspech v konaní.

31. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1
CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešným žalovaným v 1. a 2. rade nárok na
ich náhradu proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

32. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:P o u č e n i e : Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až
§ 423 CSP pripúšťa.

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.