Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 31, 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/94/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5310207655
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5310207655.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci žalobcu Ing. P. Q., nar. XX.X.XXXX,
trvalebytomQ.XXX,A.W.,právnezastúpenéhoadvokátomJUDr.DušanomRepákom,sosídlomW.,O.
XX, proti žalovaným: 1/ SITA Slovenská tlačová agentúra, a.s., so sídlom Bratislava, Mýtna 15, IČO: 35
745 274, právne zastúpenému advokátom JUDr. Martinom Sečanským, W., N. XX, 2/ Petit Press, a.s.,
so sídlom Bratislava, Lazaretská 12, IČO: 35 790 253, právne zastúpenému Advokátska kancelária Paul
Q, s.r.o., so sídlom Bratislava, Karadžičova 2, 3/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom
Banská Bystrica, Námestie SNP 8, IČO: 36 038 351, právne zastúpenému IURIS SL s.r.o., so sídlom

Bratislava - mestská časť Karlova Ves, Dúbravská cesta 2, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej
ujmy, na základe odvolania žalobcu proti Okresného súdu Čadca č. k. 6C/157/2010-614 zo dňa 8.
februára 2019, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. 6C/157/2010-752 zo dňa 5. decembra 2019 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu m e n í vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu voči žalovanému 3/ tak, že
žalovaný 3/ j e p o v i n n ý titulom náhrady nemajetkovej ujmy zaplatiť žalobcovi sumu 2.000 eur a
vo zvyšnej časti žalobu žalobcu voči žalovanému 3/ z a m i e t a .
Žalobca m á voči žalovanému 3/ n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 75%.

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu v zostávajúcej
časti, ktorou sa voči žalovanému 2/ domáhal uloženia povinnosti na náklady žalovaného 3/ zverejniť
ospravedlnenie žalovaného 3/ na webovom portáli http://www.sme.sk. a vo výroku, podľa ktorého má
žalovaný 2/ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
Žalovaný 2/ m á voči žalobcovi n á r o k na náhradu trov aktuálneho odvolacieho konania v rozsahu
100%.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku, podľa ktorého má žalovaný 1/
voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) okresný súd zamietol žalobu voči žalovanému 3/.
Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané (a nebolo to medzi stranami ani sporné), že
webnoviny v správe z 30.7.2010, Tlačová agentúra SR 19.8.2010 a spravodajské portály žalovaných
1/ a 2/ (opakovane) uverejnili správy o odvolaní žalobcu z postu riaditeľa odštepného závodu (ďalej len
OZ) Smolenice Lesov SR, š.p. V predmetných správach bolo - okrem iného - uvedené: „Podľa slov L.

dôvodom pre toto rozhodnutie bol výsledok kontroly, ktorý poukázal na hrubé porušovanie zákonov...
odhad spôsobených škôd sa pohybuje v desiatkach tisícoch eur...; Odvolanie riaditeľa smolenického
odštepného závodu je vykročením k očisteniu podniku od nečestných a skorumpovaných manažérov,
povedal Q.“.2. Okresný súd východiskovo konštatoval, že bolo nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného porušenia
základného práva na ochranu dobrej povesti žalobcu v kontexte so slobodou prejavu a s právom
na informácie, a to so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Pri skúmaní

primeranosti konkrétneho výroku je potrebné odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo o hodnotiaci
úsudok (kritiku); pričom z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej
presnosti.
3. Nadväzne okresný súd dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv
žalobcu nedošlo. Žalobca tvrdil, že takýmto neoprávneným zásahom boli urážlivé a nepravdivé výroky

žalovaného 3/, ktorý sa bránil tým, že vychádzal z výsledkov kontroly v OZ Smolenice, ktorého
bol žalobca riaditeľom. Kontrolou zistené pochybenia (vymedzené v bodoch 13., 14. odôvodnenia
napadnutého rozsudku) reálne nemožno považovať za minimálne, či nepatrné a za nepravdivé. V
danom prípade teda žalovaný 3/ realizoval svoje právo, informovať prostredníctvom tlačovej správy
verejnosť. Podľa okresného súdu vyjadrenia žalovaného 3/ možno vo vzťahu k žalobcovi hodnotiť ako
kritiku (osobitne v otázkach hospodárenia OZ Smolenice), pričom na informácie o veciach verejného

záujmu má verejnosť právo. S odkazom na zistenia, ktoré mal žalovaný 3/ k dispozícii, okresný súd jeho
vyjadrenie považoval za dôvodné.
4. Čiastkovo uzavrel, že na žalobcu sa v pozícii vedúceho organizačnej zložky žalovaného 3/ vzťahoval
zákon č. 357/2004 Z.z. (resp. šlo o osobu vykonávajúcu prácu vo verejnom záujme podľa čl. 3
ods. 2 tohto zákona), a preto musel znášať nielen pozitívne hodnotenie (napr. v nadväznosti na

ním uvádzané výrazne zlepšené výsledky hospodárenia OZ), ale aj hodnotenie negatívne v prípade
zistenia nedostatkov. Zároveň miera kritiky, ktorú musí žalobca tolerovať, je podstatne širšia vzhľadom
na vykonávanie funkcie v štátnom podniku. V spojitosti s (tvrdeným) narušením kontaktov žalobcu
či už s blízkou rodinou alebo s kolegami okresný súd konštatoval, že väčšina vypočutých svedkov
(s výnimkou rodinných príslušníkov) uviedla, že publikované tvrdenia nepovažovali za pravdivé. K

rodinným príslušníkom žalobcu dodal, že hoci len pre príbuzenský vzťah ich nemožno považovať
za nedôveryhodných, práve dotknutý blízky vzťah podmieňoval ich (príliš) subjektívne vnímanie celej
záležitosti.
5. Okresný súd zhrnul, že vyváženosť zásahu závisí od toho, či existuje dostatočná skutková základňa
pre napadnuté vyhlásenie, pričom súdna prax pripúšťa v rámci kritiky aj použitie relatívne ostrejších

výrazov. Následne v konkrétnostiach súdeného prípadu uzavrel, že nedošlo k porušeniu osobnostných
práv žalobcu. Dopĺňacím rozsudkom zamietol žalobu v zostávajúcej časti, v ktorej sa žalobca voči
žalovanému 2/ domáhal uloženia mu povinnosti zverejniť na náklady žalovaného 3/ ospravedlnenie
na webovom portáli rovnakým písmom ako pôvodný článok s názvom „Riaditeľ
smolenického závodu lesov SR skončil“, v znení: „Lesy SR, štátny podnik, sa týmto ospravedlňuje

pánovi Ing. P. Q. ...“ Okresný súd zdôraznil, že (dopĺňacím) rozsudkom zo dňa 16.6.2015, ktorý
nadobudol právoplatnosť 22.10.2015, bol zamietnutý návrh žalobcu, aby žalovaný 2/ bol povinný
uverejniť na označenom webovom portáli (jeho) ospravedlnenie žalobcovi. Preto nie je možné opätovne
prehodnocovať konanie a postup žalovaného 2/, resp. konať dvakrát o tom istom. Jediným rozdielom
medzi povinnosťami uverejniť ospravedlnenie, ktoré mali byť uložené žalovanému 2/ je, že v prípade

aktuálneho nároku sa tak malo stať na náklady žalovaného 3/. Pokiaľ však ide o zodpovednosť
žalovaného 3/, v zmysle napadnutého rozsudku z 8.2.2019 konaním žalovaného 3/ nedošlo k porušeniu
osobnostných práv žalobcu. Nadväzne žalovanému 3/ ani nemohlo byť uložené, aby uhradil náklady
zverejnenia ospravedlnenia.
6. O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že žalovaní 1/ až 3/ majú voči žalobcovi nárok na ich

náhradu v rozsahu 100 %, keď zohľadnil plný úspech subjektov na žalovanej strane.

7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho
zmeny tak, že žalovaný 2/ na náklady žalovaného 3/ uverejní na svojom webovom portáli (vlastné)
ospravedlnenie žalobcovi a žalovaný 3/ bude povinný zaplatiť žalobcovi 8.298,48 eur z titulu náhrady

nemajetkovej ujmy. Namietal, že okresný súd ho len na základe širokého výkladu zákona č. 357/2004
Z.z. automaticky zaradil do kategórie verejných osôb s prípustnou vyššou mierou kritiky. Naďalej trval na
tom, že v nadväznosti na výsledky kontrol v OZ Smolenice publikované informácie (hoci boli v prevažnej
miere citáciou hovorcu žalovaného 3/) sú absolútne nepravdivé, účelové a zavádzajúce. Kontrola začala
30.7.2010 a v rovnaký deň o 11:30 hod. generálny riaditeľ žalovaného 3/ oznámil žalobcovi, že výsledky

kontroly naznačili nedostatky a preto ho musí odvolať; žiadne výsledky kontroly ale žalobcovi predložené
neboli. Zároveň hovorca žalovaného 3/ informoval o výsledkoch kontroly v čase, keď fakticky ešte
prebiehala; čo tiež svedčí o účelovom charaktere kontroly.8. Žalobca nesúhlasil so záverom, že pochybenia uvádzané vo výsledkoch kontrol nemožno považovať
za minimálne, či nepatrné a za nepravdivé; okresný súd v tejto otázke len nekriticky prevzal
závery kontroly zo dňa 30.7.2010. Pritom v rámci viacerých predchádzajúcich kontrol neboli

zistené žiadne závažné nedostatky, s čím sa okresný súd nevysporiadal. Odvolateľ sa (opakovane)
podrobne vyjadril k jednotlivým (údajným) nedostatkom jeho práce a zopakoval, že nemal možnosť
eventuálne nezrovnalosti vysvetliť, prípadne chýbajúce doklady doložiť dodatočne. Zdôraznil, že za
údajné porušovanie právnych predpisov či spôsobenie škôd v desiatkach tisícov eur, ako to bolo
prezentovanévmédiách,žalovaný3/nevyvodilvočinemužiadnetrestnoprávne,občianskoprávnealebo

pracovnoprávne dôsledky.
9. Žalobca uviedol, že na to, aby mohlo ísť o kritiku prípustnú alebo oprávnenú, musí byť táto
vecná, konkrétna a primeraná tak čo do obsahu, ako i formy a nesmie vybočovať z hraníc nutných
na dosiahnutie cieľa. Poukázal na to, že zo žiadneho zistenia obsiahnutého v protokole o kontrole
nevyplýva, že by sa dopustil korupčného správania alebo iného nečestného konania. Predmetnej
kritike teda absolútne chýba vecný základ a jej neprimeranosť je zrejmá zo zámernej škandalizácie

odvolávania riaditeľa OZ Smolenice a zo zlého úmyslu žalovaného 3/ očierniť žalobcu. Neadekvátna
je nielen hyperbolizácia ohľadne „hrubého“ porušenia zákonov, ale predovšetkým zavádzajúce tvrdenie
hypotetických úvah o možných škodách v desiatkach tisícov eur.
10. Odvolateľ bol presvedčený, že zverejnením nepravdivých a difamujúcich vyjadrení o tom, že
odvolaný riaditeľ je skorumpovaný a nečestný manažér, nespochybniteľne došlo k porušeniu jeho cti

a vážnosti, ktorú ako človek požíva v predstave ostatných ľudí. Doplnil, že spravodajstvo o tom, či bol
spáchaný trestný čin (a kým), je viazané na rešpektovanie princípu prezumpcie neviny; o to viac, že voči
žalobcovi ani nebolo vznesené obvinenie. Vzhľadom na formu zásahu (verejne, cez počítačovú sieť)
bol tento - podľa odvolateľa - objektívne spôsobilý znížiť dôstojnosť, resp. vážnosť fyzickej osoby v
spoločnosti v značnej miere; o čom svedčí i nevyhnutnosť skončenia pracovného pomeru vzhľadom na

vzťahy na pracovisku, či pretrvávajúce problémy uplatnenia sa na trhu práce. Okrem toho, zverejnená
informácia o údajnej priateľke žalobcu mala negatívny vplyv na jeho manželský a rodinný život (hádky,
narušená dôvera).

11. Žalovaný 3/ žiadal rozsudok okresného súdu potvrdiť, keď napadnuté rozhodnutie - okrem iného

- považoval aj za dostatočne odôvodnené. Mal za to, že protokoly o kontrole (podporené výpoveďou
svedka Q.) preukazujú závažné pochybenia žalobcu vo funkcii riaditeľa OZ Smolenice. Žalobca mal
možnosť dotknuté zistenia vyvrátiť, avšak v priebehu celého konania tak neučinil, pritom už odvolací
súd v predchádzajúcom rozhodnutí vyslovil, že nešlo len o „drobné pochybenia“. Obdobne odvolací
súd konštatoval, že nepodanie trestného oznámenia, či návrhu/žaloby na náhradu škody samo o sebe

neneguje výsledky kontroly.
12. Žalovaný 3/ sa stotožňoval s okresným súdom v tom, že je postačujúce, aby celkové vyznenie
(zverejnenej) informácie zodpovedalo pravde. Kritika (ako forma hodnotiaceho úsudku) tak nebola v
danomprípadeneprimeraná.Navyše,akjeakceptovateľnéipoužitieostrejšíchvýrazov.Žalovaný3/trval
na tom, že zverejnením predmetných informácii nezasiahol do osobnostných práv žalobcu a daná kritika

nevypočuje zo zásad ochrany osobnosti; najmä ak postavenie žalobcu (riaditeľ OZ štátneho podniku)
podmieňuje nutnosť znášania vyššej miery kritiky.
13. Ak by aj odvolací súd dospel k záveru, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu,
žalovaný 3/ tvrdil, že na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie sú splnené zákonné predpoklady; aj
preto, že žalobca neuviedol žiadne relevantné skutkové tvrdenia. Navyše, žalobný petit bol žalobcom

formulovaný ako nárok na náhradu majetkovej ujmy.

14. Taktiež žalovaný 2/ žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť. Podotkol, že
oba nároky uplatňované pôvodne voči nemu (náhrada nemajetkovej ujmy a ospravedlnenie) boli
už právoplatne zamietnuté. Nárok žalobcu na ospravedlnenie žalovaného 3/ na webovom portáli

žalovaného 2/ nesmeruje priamo voči žalovanému 2/ a ani prípadné vyhovenie takémuto nároku by
neznamenalo (čo i len čiastočný) procesný úspech žalobcu vo vzťahu k žalovanému 2/. Žalovaný 2/
zdôraznil, že nijakým rozhodnutím (či už právoplatným alebo neprávoplatným) nebola konštatovaná
existencia zásahu do osobnostných práv žalobcu z jeho strany.

15. V následnej reakcii žalobca zotrval na podanom odvolaní, vrátane podstatnej časti súvisiacej
argumentácie. Opätovne konštatoval, že závery vykonaných kontrol nepreukazujú pochybenia žalobcu
v rozsahu, ako tieto prezentoval v médiách žalovaný 3/. Nešlo teda o objektívnu kritiku; osobitne vo
vzťahu k označeniu žalobcu za nečestného a korupčne sa správajúceho človeka. Žalobca doplnil, že zcelkového kontextu jeho žalobného návrhu i prednesov na pojednávaniach je nepochybné, že žalobou
sa domáha nemajetkovej ujmy, a nie ujmy majetkovej; išlo výlučne o chybu v písaní. Tvrdil, že jeho nárok
na ospravedlnenie, ktoré má byť zverejnené žalovaným 2/, je nárokom smerujúcim priamo voči tomuto

žalovanému; v danom štádiu odvolacieho konania naďalej formuloval ospravedlnenie ako „vlastné“
ospravedlnenie žalovaného 2/ žalobcovi.

16. Rovnako žalovaný 3/ zotrval na svojom prvotnom vyjadrení v rámci odvolacieho konania. Opätovne
poukázal na to, že okresný súd sa náležite vyporiadal s výsledkami kontrol a im zodpovedajúcim

obsahom tlačovej informácie žalovaného 3/. Aj s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR uvádzal, že
v demokratickej spoločnosti nemožno kategóriu pravdivosti vnímať maximalisticky ako požiadavku na
absolútny súlad s objektívnym stavom reality. Žalovaný 3/ trval na tom, že žalobca si voči nemu uplatnil
majetkovú (a nie nemajetkovú) ujmu, ktorú však nijako nevymedzil.
17. Zhodne žalovaný 2/ zotrval na svojom stanovisku, ktoré vo vzťahu k tvrdenému nároku smerujúcemu
bezprostredne voči nemu ešte podrobnejšie rozoberal. Zdôrazňoval neprípustnosť pokusu žalobcu

v odvolacom štádiu konania zmeniť pôvodne uplatňovaný nárok na zverejnenie ospravedlnenia
žalovaného 3/ na ospravedlnenie žalovaného 2/; ktorý žalobný návrh doteraz uplatnený nebol.
Zopakoval, že žaloba voči nemu (žalovanému 2) je aj z vecného hľadiska absolútne nedôvodná.

18. V danom štádiu (odvolacieho) konania došlo (i na základe „pokynu“ odvolacieho súdu) k

vydaniu vyššie rozoberaného dopĺňacieho rozsudku, ktorý napadol odvolaním žalobca a domáhal sa
- pokiaľ ide o meritórne výroky - zmeny rozhodnutia okresného súdu ako celku v znení totožnom
ako prezentoval v prvotnom odvolaní. Obdobné boli i jeho odvolacie argumenty, ktoré smerovali k
dotknutej časti ním uplatňovaného nároku. Poukazoval na to, že zamietnutie žalobného návrhu na
zverejnenie ospravedlnenia priamo žalovaným 2/ nebráni uložiť tomuto žalovanému povinnosť na

náklady žalovaného 3/ zverejniť ospravedlnenie (práve) žalovaného 3/. Prioritne, resp. výlučne tak
povinnosť ospravedlnenia zaťažuje žalovaného 3/ a pre žalovaného 2/ nepredstavuje žiadnu záťaž.
Žalobca namietal i nedostatočné odôvodnenie dopĺňacieho rozsudku.

19. Žalovaný 2/ k dotknutému odvolaniu poskytol (opätovne) pomerne rozsiahle vyjadrenie, v ktorom

v plnej miere zotrval na všetkých predchádzajúcich argumentoch. Zdôraznil, že akékoľvek vyhovenie
nároku žalobcu voči nemu by za daných okolností a procesnej situácie predstavovalo hrubý zásah do
jeho základných práv. Navyše, formulácia dotknutého nároku je nelogická a zmätočná.

20. V následnej reakcii žalobca po prvýkrát v rámci odvolacieho konania v otázke ospravedlnenia

formuloval odvolací petit ako požiadavku na zmenu rozsudku okresného súdu tak, aby žalovaný
2/ bol povinný zverejniť na náklady žalovaného 3/ nie svoje vlastné ospravedlnenie žalobcovi, ale
ospravedlnenie žalovaného 3/. Tvrdil, že vo všetkých doterajších podaniach išlo o chybu v písaní.
Výslovne uviedol, že odvolaním nenapáda výrok o trovách konania vo vzťahu medzi ním a žalovaným 1/.

21. Na uvedenú odvolaciu repliku reagoval žalovaný 3/, ktorý žiadal odvolanie protistrany proti
dopĺňaciemu rozsudku odmietnuť ako nemajúce náležitosti tohto opravného prostriedku. Poukázal
na to, že vzhľadom na výslovné vyjadrenie žalobcu v doterajšom odvolacom konaní sa rozhodne
nejednalo v danej otázke o chybu v písaní. V súvislosti s predmetným nárokom sa stotožňoval s právnou
argumentáciou žalovaného 2/. Dodal, že nie je možné vyhovieť ani jednému z uplatňovaných nárokov

žalobcu.

22. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov vymedzených v odvolaní (§
379 a § 380 ods. 1 CSP), z ktorého titulu zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý v časti výroku o
nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ a v preskúmavanej časti bez nariadenia

pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) rozsudok okresného súdu
potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP vo výroku o zamietnutí nároku na uloženie povinnosti žalovaného 2/
uverejniť ospravedlnenie žalovaného 3/ a podľa § 388 CSP zmenil vo výroku o zamietnutí žaloby proti
žalovanému 3/ tak, ako je konštatované vo výroku tohto rozhodnutia.

23. V rámci odvolacej repliky v súvislosti s dopĺňacím rozsudkom žalobca výslovne potvrdil, že voči
výroku o nároku na náhradu trov konania medzi ním a žalovaným 1/ odvolanie nepodal. Len v dôsledku
toho, že okresný súd aj tento (čiastkový procesný) nárok zahrnul do jedného výroku o náhrade trovkonania medzi (všetkými) stranami sporu, bol žalobcom z hľadiska číselného označenia napadnutého
výroku spomenutý aj celý dotknutý výrok II. rozsudku okresného súdu.
24. Keďže vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 1/ bola vec v plnej miere meritórne uzavretá už

predchádzajúcim (prvým) rozhodnutím okresného súdu, výrok o nároku na náhradu trov konania medzi
žalobcomažalovaným1/nepredstavujevmomentálnomštádiukonaniaanivýrokzávislýodmeritórnych
výrokov aktuálne posudzovaného rozsudku okresného súdu (§ 379 písm. a/ CSP). Z konštatovaného
dôvodu výrok o trovách konania (resp. jeho časť) ohľadne nároku žalovaného 1/ na ich náhradu voči
žalobcovi v rozsahu 100 % zostal nedotknutým; t.j. nebol predmetom prieskumu v rámci terajšieho

odvolacieho konania.

25. Krajský súd považuje za žiaduce - aj z hľadiska obdobných procesných situácií v iných veciach -
uviesť, že bolo namieste o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovaným 1/ rozhodnúť
samostatným uznesením bezprostredne po predchádzajúcom zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu
(uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/634/2015 z 30.6.2016), keď už meritórne otázky medzi

týmito dvoma stranami sporu boli definitívne uzavreté. Ďalšie pokračovanie v konaní aj so žalovaným
1/ tak (minimálne) vykazuje znaky nadbytočnosti.

26. Konanie o nárokoch uplatňovaných žalobcom bezprostredne a výlučne proti žalovanému 2/
(nárok na zaplatenie nemajetkovej ujmy a nárok na zverejnenie ospravedlnenia žalobcovi priamo

žalovaným 2/) bolo právoplatne uzavreté už v predchádzajúcom štádiu konania. Okresný súd v poradí
prvým rozsudkom oba tieto nároky zamietol a keďže voči ním nebolo podané odvolanie žiadnou so
zainteresovaných strán, v danej časti rozsudok nadobudol právoplatnosť.
27. V meritórnych otázkach vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 2/ zostal nerozhodnutý len
nárok žalobcu, aby žalovaný 2/ na „svojom“ webovom portáli http://www.sme.sk bol povinný zverejniť

na náklady žalovaného 3/ ospravedlnenie žalovaného 3/ žalobcovi. Hoci ide o veľmi neštandardne
definovaný nárok, presne takto bol žalobcom v rámci zmeny (doplnenia) pôvodnej žaloby uplatnený
a okresným súdom pripustený uznesením z 24.10.2012. Z neskorších vyjadrení samotného žalobcu
k dotknutému nároku je však zrejmé, že ani on sám „nemal celkom jasno“, čo presne predmetným
nárokom požaduje.

28. Uvedené dokresľuje a potvrdzuje predovšetkým odvolací návrh v aktuálnom odvolacom konaní,
kedy opakovane a výslovne sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému 2/ zverejniť jeho
vlastné (žalovaného 2/) ospravedlnenie žalobcovi; hoci na náklady žalovaného 3/. Rozhodne nie je
možné hovoriť o chybe v písaní, ako sa snaží túto zásadnú nezrovnalosť vysvetľovať odvolateľ. V
rámci odvolacieho konania vykonal viacero procesných úkonov a napriek už počiatočnej jednoznačnej

(proti)argumentácii žalovaného 2/ až v poslednom úkone - odvolacej replike v súvislosti s dopĺňacím
rozsudkom okresného súdu - sa žalobca po prvýkrát „vracia“ k svojmu pôvodne tvrdenému nároku,
aby žalovaný 2/ na svojom webovom sídle/portáli na náklady žalovaného 3/ uverejnil ospravedlnenie
žalovaného 3/ žalobcovi. Nešlo pritom len o formuláciu petitu, ale aj o súvisiacu argumentáciu, ktorá
v predchádzajúcom štádiu odvolacieho konania smerovala k uloženiu povinnosti žalovanému 2/ na

náklady žalovaného 3/ uverejneniu ospravedlnenia žalovaného 2/ žalobcovi.

29. Bez ohľadu na predmetné nezrovnalosti a protirečivosť (odvolacej) argumentácie žalobcu je nutné
zopakovať, že dotknutý nárok je značne neštandardný, ktorá súvislosť vždy v rámci uplatňovania
tvrdených nárokov vyžaduje od žalobcu náležité vymedzenie osobitých (až výnimočných) okolností,

ktoré majú takýto neštandardný nárok odôvodňovať. V konkrétnostiach súdenej veci však žalobca
predmetnú požiadavku nesplnil a v podstate neuviedol/netvrdil žiaden výslovný dôvod, pre ktorý by
mal mať žalovaný 2/ povinnosť uverejniť ospravedlnenie žalovaného 3/. Opodstatnene argumentuje v
tomto smere žalovaný 2/, že vo vzťahu k nemu boli všetky nároky uplatnené žalobcom už (právoplatne)
zamietnuté. V demokratickej spoločnosti na uloženie v podstate akejkoľvek povinnosti jednotlivcovi (v

širšom význame) musí existovať tak právny, ako i skutkový základ. Žalobca pritom ani len netvrdí, prečo
by mal práve žalovaný 2/ znášať povinnosť uverejniť ospravedlnenie žalovaného 3/ žalobcovi; inými
slovami, byť pod hrozbou donútenia garantovaného štátom súdom určeným komunikačným kanálom
medzi žalobcom a žalovaným 3/. Uvedené platí bez ohľadu na to, že žalovaný by mal/mohol mať z
uverejnenia ospravedlnenia na náklady žalovaného 3/ finančný profit.

30. Nadväzne je zrejmé, že žalobca vo vzťahu k nároku, aby bol žalovaný 2/ povinný na náklady
žalovaného 3/ uverejniť ospravedlnenie žalovaného 3/, neuniesol tak bremeno konkrétnych skutkových
tvrdení, ako ani dôkazné bremeno, z ktorého titulu bol rozsudok okresného súdu v danom výroku bolpotvrdený. Týmto sa stáva žalovaný 2/ vo vzťahu medzi ním a žalobcom úspešnou stranou sporu aj
v dotknutej meritórnej časti. S poukazom na už v predchádzajúcom štádiu konania konštatovaný plný
úspech žalovaného 2/ v ostatných nárokoch voči nemu uplatňovaných žalobcom, je vecne správnym aj

priznanie žalovanému 2/ nároku na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
31. Predmetný záver o plnej úspešnosti žalovaného 2/ platí aj v aktuálnom odvolacom konaní (odvolanie
žalobcu v danej časti bolo v celej miere neopodstatnené), z ktorého dôvodu krajský súd v zmysle § 396
ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP vyslovil, že žalovaný 2/ má voči žalobcovi nárok na náhradu trov
súvisiacich s aktuálnym odvolacím prieskumom (taktiež) v rozsahu 100 %.

32. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 3/ je nesporné, že k tvrdenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu malo dôjsť zverejnením/poskytnutím tlačovej informácie žalovaným 3/ dňa 30.7.2010, v
ktorý deň bola v jednotlivých médiách dotknutá informácia aj zverejnená. Neskoršie príspevky/články
boli v podstate len pokračovaním, resp. prebratím/ /parafrázovaním úvodnej správy. Zároveň je zrejmé,
že bezprostrednou podstatou sporu medzi stranami je to, či zistenia kontroly v OZ Smolenice, ktorá bola

vykonaná v označený deň, boli dostatočným skutkovým základom pre dotknuté informácie; osobitne
pokiaľ ide o primeranosť kritiky žalobcu. Na základe tohto časového rámca je následne možné čiastkovo
uzavrieť, že výsledky akýchkoľvek neskorších kontrol (najmä kontroly v dňoch 16. až 18. 8.2010) nie sú
osobitnejšie významné, lebo vo vzťahu k informáciám poskytnutým médiám žalovaným 3/ ich (časovo
neskoršie) zistenia logicky nemohli byť základom pre informácie zverejnené už 30.7.2010.

33. Odvolací súd už v predchádzajúcom rozhodnutí (uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10Co/634/2015 z 30.6.2016) uviedol, že kritérium verejného záujmu pri napĺňaní ústavného práva na
prijímanie a šírenie informácií určite nemožno zužovať len na funkcionárov vymedzených v ústavnom
zákone č. 357/2004 Z.z. Preto vecne neobstojí odvolacia námietka žalobcu o príliš širokom výklade

okresného súdu označeného ústavného zákona, ktorým bol i žalobca v pozícii riaditeľa odštepného
závodu Lesy SR, š.p., považovaný za verejne kritizovateľnú osobu.
34. Existencia verejného záujmu na zverejnení a šírení informácií ohľadne činnosti Lesov SR, š.p.,
je daná prioritne ich hospodárením so štátnym vlastníctvom veľmi špecifickej povahy, ktorého rozmer
a význam je oveľa širší ako len bezprostredne ekonomický. Je však žiaduce dodať, že už samotný

ekonomický rozmer, t.j. nakladanie s verejnými zdrojmi by bol dostatočný na konštatovanie existencie
verejného záujmu na informovaní o hospodárení s týmito zdrojmi; teda napríklad práve na informovaní
o výsledkoch kontroly hospodárenia.

35. Ako už bolo konštatované, bezprostredná podstata sporu medzi žalobcom a žalovaným 3/ spočíva v

ustálení, či výsledky kontroly z 30.7.2010 dávajú dostatočne skutkový základ pre informácie zverejnené
žalovaným 3/ v daný deň na adresu žalobcu. V otázke výsledkov predmetnej kontroly je nutné prisvedčiť
žalovanému 3/, že žalobca ich relevantne nespochybnil. Pokiaľ i (dokonca opakovane) prezentoval svoju
argumentáciu, išlo len o jeho subjektívne hodnotenie jednotlivých záverov bez navrhnutia vykonania
konkrétnych dôkazov, ktoré by túto jeho verziu prezentovania výsledkov kontroly z 30.7.2010 mali

potvrdzovať. Súčasne platí, že hoci súvisiace vyjadrenia žalobcu sú pomerne podrobné, nemalú
časť konkrétnych zistení necháva v rámci svojej reakcie nepovšimnutú alebo sa uspokojuje s veľmi
všeobecným konštatovaním, že doklady by neskôr doplnil, resp. záležitosť vysvetlil. Uvedené platí
predovšetkým pre chýbajúce doklady, či absenciu podpisov (vrátane podpisov žalobcu ako riaditeľa OZ)
na príslušných dokumentoch.

36. Z príloh ku priebežným kontrolným materiálom (osobitne príloha 3) súčasne vyplýva, že žalobca sa
priebežneknimmalmožnosťvyjadriť.Pokiaľsapodoručeníodvolaciehodekrétuvtedajším(povereným)
generálnym riaditeľom z pracoviska vzdialil a nevyčkal na ukončenie kontroly, vlastným prístupom sa
obral o možnosť bezprostrednej reakcie na ďalšie priebežné zistenia kontrolórov.

37. Nakoľko v skutkovej otázke týkajúcej sa výsledkov kontroly z 30.7.2010 nedošlo ani po prvotnom
zrušení rozhodnutia okresného súdu k relevantnej zmene, krajský súd plne zotrváva na konštatovaní,
že v predmetnom protokole vymedzené nedostatky rozhodne nemožno považovať za nepatrné, či
nepravdivé. Toto konštatovanie (vyslovené i okresným súdom) je náležité aj napriek tomu, že niektoré
vytýkané nedostatky nemožno pričítať priamo žalobcovi (napríklad rozdelenie Zvernice Biela Skala,

v ktorom procese bolo priamo činné generálne riaditeľstvo štátneho podniku, a nie oblastný závod;
prípadne nedostatky v činnosti konkrétnych členov hodnotiacich komisií, ktorí boli žalobcom „len“
vymenovaní do komisie). Vážnymi nedostatkami sú prioritne chýbajúce (základné) písomné podklady,
osobitne v prípadoch, keď neskoršie zmluvné vzťahy na ne nadväzujú, prípadne odkazy na článkyrámcovej zmluvy, ktoré príslušná zmluva ani neobsahuje; ako aj neúplné doklady pri odvoze dreva
prostredníctvom externých dodávateľov služieb.

38. Napriek opakovanému vyjadrovaniu sa žalobcu k výsledkom kontroly ani jeden krát nereagoval
na výslovné a jednoznačné tvrdenia Ing. M. o tom, že menovaného žalobca dôrazne žiadal, aby sa
do konkrétnej záležitosti (nelegálna ťažba dreva vykonaná v PR Vítek) nestaral a ak tak neučiní,
adresovalmužalobcapriamuexpresívnuažvulgárnuvyhrážku.Obdobnežalobcavýraznebagatelizoval
(ako „nevedomé porušenie“) zrušenie verejnej súťaže na strážnu službu/ochranu majetku, ktorý postup

odporoval zákonným normám (Obchodnému zákonníku).

39. Predmetné skutočnosti (chýbajúce podklady, nepodpísané dokumenty, zrušenie verejnej súťaže
v rozpore so zákonom, odkazy na neexistujúce zmluvné ustanovenia a najmä výrazná osobná
zaangažovanosť na zahladení nelegálneho výrubu dreva - hoci v danej záležitosti z ekonomického
hľadiska nie zásadného rozsahu, avšak spojená aj s vyhrážkou podriadenému pracovníkovi) dávajú

podklad na vyslovenie hodnotiaceho úsudku o nečestnosti žalobcu. V rámci prípustnej hyperbolizácie v
otázkach nakladania s verenými financiami, ktoré sú v našej spoločnosti počas celého vyše 30 ročného
obdobia od zmeny spoločenských pomerov zásadnými vo verejnom diskurze, je v konkrétnostiach
súdenej veci predmetný výraz - hoci hranične, ale predsa - akceptovateľný. Rovnako dotknuté súvislosti
boli/sú dostatočným podkladom na pravdepodobnostný hodnotiaci úsudok „odhad spôsobených škôd

sa pohybuje v desiatkach tisícoch eur...“.
40.Konštatovanieointenzitevnímaniaspoločnosťou/verejnosťoudisponovaniasoštátnymmajetkomsa
viaže aj priamo k obdobiu, keď došlo k odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa OZ a zverejneniu dotknutých
informácií. Išlo o obdobie krátko po parlamentných voľbách v roku 2010, kedy jednou z hlavných tém
volebnej kampane, ako i obsahom prvotných krokov novej vládnej garnitúry po voľbách boli práve témy

nehospodárneho (až kriminálneho) nakladania s verejnými zdrojmi, resp. verejným majetkom. Stačí
spomenúť kauzu predaja emisných kvót, ktorá napokon mala aj trestnoprávnu dohru, v rámci ktorej po
prvý krát v novodobej histórii Slovenskej republiky boli právoplatne odsúdení na dlhodobé tresty odňatia
slobody i priamo vládni ministri.

41. Na druhej strane zo žiadneho zistenia obsiahnutého v protokole o kontrole z 30.7.2010 (žalovaný
3/ ani netvrdí, nieto ešte preukazuje, že by existovali priebežné zistenia, ktoré boli odlišné od neskôr
vyhotovenej písomnej verzie protokolu), nie je možné vyvodiť záver o korupčnosti žalobcu; už vôbec
nie takej intenzity, ktorá by zodpovedala jeho označeniu za skorumpovaného manažéra. Korupcia je
aj v spoločnosti zjednodušene vnímaná ako prijímanie, resp. ponúkanie neoprávnenej výhody alebo

provízie, ku ktorému záveru konštatovania výsledkov kontroly z 30.7.2010 nesmerujú.
a. V danej spojitosti žalovaný 3/ v priebehu celého konania neprezentoval žiadne zo zistení obsiahnutých
v protokole o výsledku kontroly z 30.7.2010, ktoré by bezprostredne podmieňovalo takéto vyjadrenie
(hodnotiaci úsudok) na adresu žalobcu. Súvisiace reakcie žalovaného 3/ boli značne vyhýbavé, či
všeobecné; čo v plnej miere platí aj pre svedka Q., ktorý bol v pozícii povereného generálneho riaditeľa

žalovaného 3/ v zmysle textovej správy pôvodcom tohto výroku.

42. Označenie niekoho za korupčníka (korupčného manažéra) práve aj pre vyššie spomínanú výraznú
prítomnosť danej témy v spoločnosti a vo verejnom komunikačnom priestore je z objektívneho hľadiska
jednoznačne spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv dotknutého subjektu. Zároveň intenzita a

rozsah tohto zásahu poskytnutím informácie žalovaným 3/ na tzv. mediálny okruh, z ktorého bola daná
správa takmer bezprostredne prevzatá tlačovými agentúrami s celoštátnou pôsobnosťou, ako aj portálmi
so širokou publicitou (čo taktiež svedčí o aktuálnosti predmetnej témy vo verejnom priestore) zároveň
podmieňuje priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi.

43. Krajský súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení zdôrazňoval objektívne, resp.
objektivizujúce hľadisko (zhodne napr. Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. I.ÚS 689/2014 z
9.11.2016). Na priznanie finančného zadosťučinenia tak nie je nevyhnutné, aby došlo k preukázaným
negatívnym následkom v osobnostnej sfére dotknutej osoby. Rozhodujúcim je či spôsob, forma
a obsah určitej informácie je spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu súkromného života každej

osoby, ktorá by sa nachádzala v dotknutej situácii. Osobitne, ak značná časť zásahu sa deje vo sfére
intímneho duševného stavu/prežívania zasiahnutej osoby; kedy preukázanie vnútorného diskomfortu,
permanentného rozrušenia, výraznej a dlhodobej nepohody je neraz na hranici excesívneho dôkazného
bremena.44. V danej spojitosti je účelovou obrana žalovaného 3/, že žalobca sa domáhal nie nemajetkovej ujmy,
ale ujmy majetkovej. V tomto ohľade (na rozdiel od vyššie rozoberaných nezrovnalostí pri uplatňovaní
práv žalobcom na ospravedlnenie voči žalovanému 2/ po právoplatnom zamietnutí nárokov smerujúcich

priamo voči žalovanému 2/) sa skutočne jedná len o „chybu v písaní“. Z obsahu jednotlivých písomných
podaní a tiež ústnych vyjadrení bolo nepochybné, že žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy.

45. S poukazom aj na to, že krajský súd pri nezmenenom skutkovom základe ako neoprávnený
zásah právne vyhodnotil „len“ záverom kontroly nezodpovedajúce označenie žalobcu za korupčného

manažéra, za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy považoval sumu 2.000 eur, v ktorom zmysle zmenil
rozsudok okresného súdu vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcu voči žalovanému 3/. Zároveň vyslovil
zamietnutie žaloby vo zvyšnej časti t.j. v rozsahu prevyšujúcom sumu 2.000 eur; v tejto časti ide svojou
povahou o potvrdenie rozsudku okresného súdu, hoci je súčasťou (súhrnného) zmeňujúceho výroku
odvolacieho súdu.
46. V otázke výšky nemajetkovej ujmy, ktorá je založená na úvahe konajúceho súdu, krajský súd za

osobitne významné považoval rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kontrová c/
a Slovenská republika (známej aj pod označením „Tušická tragédia“), ktoré bolo vydané v relatívne
krátkom čase pred neoprávneným zásahom žalovaného 3/ do osobnostných práv žalobcu. V danej veci
bola matke dvoch maloletých detí (vo veku 1 a 5 rokov), ktoré zavraždil ich otec, priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 25.000 eur. Išlo pritom o zásah dotknutú osobu/matku absolútne devastujúci z

hľadiska duševného zdravia, celoživotnej traumy, ktorá nie je nijako zhojiteľná. V porovnaní s uvedeným
odvolací súd vyhodnotil v rozoberaných konkrétnostiach súdenej veci priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy žalobcovi v sume 2.000 eur za plne primerané.

47. V dôsledku predmetnej zmeny napadnutého rozsudku rozhodoval krajský súd v zmysle § 396 ods.

2 CSP (v spojení s § 396 ods. 1 a § 255 CSP) vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným 3/ o nároku na
náhradu trov celého (prvoinštančného i odvolacieho) konania. Aj v zmysle judikatúry Ústavného súdu
SR (napr. nález sp. zn. III. ÚS 475/2018 z 4.2.2021) je súdená vec - žaloba o ochranu osobnosti -
prípadom, keď výška plnenia (náhrada nemajetkovej ujmy) bola závislá od úvahy súdu, a teda prípadom
odôvodňujúcim osobité posudzovanie úspechu a neúspechu v konaní s dôsledkami na rozhodovanie

o trovách konania.
48. Ústavný súd zdôraznil, že zmyslom novej právnej úpravy Civilného sporového poriadku nebola
snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne odchýliť od pravidla pôvodne
vyjadreného v § 142 ods. 3 O.s.p. Podstatou daného zákonného ustanovenia bolo/je, že aj keď mal
účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak rozhodnutie

o výške plnenia záviselo (aj) od úvahy súdu.
49. Nadväzne v otázke nemajetkovej ujmy je namieste konštatovať (plný) úspech žalobcu, hoci
priznaná výška jej náhrady je výrazne nižšia (necelých 25%), ako žalobca požadoval. Žalobca sa však
voči žalovanému 3/ domáhal aj ospravedlnenia, ktoré - ako je vyššie rozoberané - definoval veľmi
neštandardne. Do určitej miery tiež táto neštandardnosť (svojou povahou nenáležitosť uplatňovania

nároku samotným žalobcom) dotknutého nároku viedla k jeho zamietnutiu; čo podmieňuje záver o
čiastočnej neúspešnosti žalobcu v spore aj pokiaľ ide o vzťah medzi ním a žalovaným 3/.

50. Vzhľadom na to, že prioritou uplatňovaného nároku žalobcu voči žalovanému 3/ bolo zistenie a
konštatovanie zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, následne ustálenie, že jeho intenzita bola

taká, že bolo dôvodné priznanie i náhrady nemajetkovej ujmy krajský súd
za primerané a zodpovedajúce spravodlivému usporiadaniu veci medzi dotknutými stranami sporu
vyhodnotil priznanie žalobcovi nároku na náhradu trov konania voči žalovanému 3/ v rozsahu 75%. Inými
slovami, mieru neúspechu žalobcu ohľadne nároku na ospravedlnenie sa mu žalovaným 3/ vymedzil vo
vzťahu k celému predmetu konania medzi týmito stranami vo výške 12,5 %; čo zároveň zodpovedá z

celkového pohľadu úspešnosti žalobcu rozsah 87,5%.

51. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 CSP.Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.